{"guid": "ussr:b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22. 9. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. septembra 2020, sp. zn. I. ÚS 235/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-22", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2/text", "citacie_n": 65, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 235/2020-53\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka\n(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nobchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s., Einsteinova 25, Bratislava,\nIČO 47 256 281, zastúpenej advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital\nPark II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Martin\nŠkubla, vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a na slobodné\nrozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 452/2016-345 z 28. marca 2017 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s.\nna slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 452/2016-345\nz 28. marca 2017 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 452/2016-345 z 28. marca 2017\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave j e\n\npovinný\n\nnahradiť obchodnej spoločnosti\n\nNews and Media Holding a. s. trovy konania v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať\neur a šesťdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu advokátska kancelária\nŠkubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti News and Media\nHolding a. s. n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 235/2020-30 z 26. mája 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú\nsťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s., Einsteinova\n25, Bratislava, IČO 47 256 281, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)\nč. k. 5 Co 452/2016-345 z 28. marca 2017 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu bol v celom rozsahu potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V\n(ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 40 C 178/2014-271 z 12. septembra 2016 (ďalej len\n2\n\n,,rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd v právnej veci žaloby o ochranu osobnosti\na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu\n\n(ďalej len ,,žalobca“) proti\n\nsťažovateľke, v procesnom postavení žalovanej vo veci samej, tejto ako vydavateľke\nperiodickej tlače týždenníka PLUS 7 DNÍ uložil povinnosť uverejniť v tomto týždenníku\nospravedlnenie, zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom\nuverejneného článku zo 7. februára 2013 (ďalej len ,,článok zo 7. februára 2013“) a zaplatiť\nžalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €. Vo zvyšnej časti okresný súd\nžalobu zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali dovolanie ako\nsťažovateľka, tak aj žalobca, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 15/2018 z 22. novembra 2018 (ďalej len ,,uznesenie\nnajvyššieho súdu“) v zmysle § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,CSP“) odmietnuté.\n3. Sťažovateľka namietla v prvom rade porušenie jej práva na slobodu prejavu\na na slobodné rozširovanie informácií, čo odôvodňovala tým, že zverejnenie článku\nzo 7. februára 2013 sťažovateľkou považuje za jej legitímne realizovanie uvedeného\nzákladného práva, a zároveň vo vzťahu k napadnutému rozsudku vytkla, že krajský súd\nsa právnymi otázkami, ktoré súvisia s hodnotením stretu tohto základného práva vo vzťahu\nk článku zo 7. februára 2013, zaoberal len povrchne. Vzhľadom na to sťažovateľka\npovažuje napadnutý rozsudok zároveň aj za arbitrárny a porušujúci tiež aj jej základné právo\nna súdnu ochranu. K tomu dodala, že podľa jej názoru bola komparácia ústavných práv\nv predmetnej veci vykonaná povrchne, ako keby malo právo na ochranu osobnosti\ngenerálnu prednosť pred právom na slobodu prejavu sťažovateľky ako vydavateľky\nperiodickej tlače a je nepochybné, že došlo k zásahu do slobody prejavu sťažovateľky,\na to jej obmedzením.\n4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka bližšie rozviedla svoju\nargumentáciu vo vzťahu k vykonávanému testu proporcionality. Vo vzťahu k otázke, kto\nzásah vykonal, uviedla, že aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen ,,ESĽP“), ako aj ústavného súdu, z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí privilegované\npostavenie novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného\n3\n\nzáujmu. Dodala, že je vydavateľkou periodickej tlače týždenníka PLUS 7 DNÍ, v ktorom\nbol uverejnený článok zo 7. februára 2013. K druhej otázke, a to, o kom bol článok\nzo 7. februára 2013, a teda do koho osobnostnej sféry bolo zasiahnuté, uviedla, že v prípade\nžalobcu ide o osobu verejného záujmu. Uvedené odôvodnila s ohľadom na predchádzajúcu\npolitickú kariéru žalobcu, s poukazom na podnikateľské aktivity žalobcu počas výkonu\npolitických funkcií, pričom poukázala na to, že pri týchto aktivitách sa žalobca dopustil\naj trestných činov, za ktoré bol aj následne právoplatne odsúdený, ako aj na iné v minulosti\nmedializované výstupy vo vzťahu k žalobcovi. Tento argument sa sťažovateľka snažila\npodporiť aj tým, že konštatácia, že v prípade žalobcu ide o osobu verejného záujmu,\nsa vyskytla aj vo viacerých iných súdnych rozhodnutiach, z ktorých sťažovateľka následne\ncitovala predmetné pasáže.\n5. Pokiaľ ide o tretiu otázku pri vykonávaní testu proporcionality, a teda, čo bolo\nobsahom článku zo 7. februára 2013, k tejto sťažovateľka uviedla, že na publikovaní článku\nzo 7. februára 2013 bol verejný záujem, pretože informoval o podozreniach\nz neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi žalobcom, a teda o nakladaní\ns verejnými financiami. Uvedené sa snaží podporiť aj tým, že vtedajšie konanie žalobcu\nmalo predstavovať účelové konanie v snahe vyhnúť sa právoplatným trestným rozsudkom,\nktoré žalobcovi uložili povinnosť nahradiť Slovenskej republike škodu v sume viac\nako 300 000 € a peňažný trest v sume viac ako 33 000 €. Zároveň namietla aj nesprávnosť\nargumentu súdu prvej inštancie, že neexistuje vecný súvis niektorých uverejnených\nfotografií s témou článku zo 7. februára 2013. Podľa sťažovateľky popis k jednotlivým\nfotografiám jednoznačne odôvodňoval, prečo boli vyhotovené, a ich súvis s témou\na obsahom článku zo 7. februára 2013. Tento súvis podľa sťažovateľky zároveň\njednoznačne vyplýval aj zo samotného textu článku zo 7. februára 2013. Taktiež\nargumentáciu v tejto časti doplnila tým, že predmetné fotografie boli vyhotovené na\nverejných priestranstvách, na ktorých je z ich podstaty znížená ochrana súkromia. Dodala,\nže ak by sa v danom prípade dospelo k záveru, že použitie fotografií bolo neoprávnené, tak\nby to podľa sťažovateľky predstavovalo práve opatrenie zmrazujúceho vplyvu na tlač.\nNa záver k tejto časti uviedla, že ak neobstojí z právneho hľadiska zverejnenie fotografií\nosoby verejného záujmu, navyše vyhotovených na verejnom priestranstve a viažucich sa\n4\n\nk článku s témou verejného záujmu, tak v takom prípade by médiá už nemohli uverejniť\nakúkoľvek fotografiu.\n6. Vo vzťahu k štvrtej otázke, a to, kde bol článok zo 7. februára 2013 uverejnený,\nsťažovateľka uviedla, že ňou vydávaný týždenník PLUS 7 DNÍ má celoslovenskú\npôsobnosť a ide o týždenník, ktorý má charakter tzv. spoločenského média, teda venuje\nsa rozmanitým okruhom spoločenských tém, nie je odborným periodikom. Dodala,\nže keďže ide o populárne periodikum medzi čitateľmi, tak sa z hľadiska spracúvaných tém\nnevyhýba ani kritike spoločenských javov napríklad v oblasti politiky, výkonu verejnej\nmoci či korupcie, alebo organizovaného zločinu.\n7. K ďalšiemu posudzovanému kritériu, a to kedy bol článok zo 7. februára 2013\nuverejnený, sťažovateľka uviedla, že bol uverejnený v nadväznosti na podozrenia,\nže žalobca mal neoprávnene poberať dávky v hmotnej núdzi, teda neoprávnene nakladať\ns verejnými financiami a zároveň zverejnená téma bola v čase publikovania aktuálna.\nVo vzťahu k poslednej otázke, a to ako boli informácie v článku zo 7. februára 2013\nuverejnené, uviedla, že podľa jej názoru išlo o uverejnenie hodnotiacich úsudkov (kritiky)\nautora. Tieto spočívali v tom, že existovalo podozrenie, že žalobca poberal neoprávnene\ndávky v hmotnej núdzi a že z pohľadu štátnych orgánov mohlo dôjsť k ich pochybeniu\nv danom prípade. Dodala, že aj v zmysle ustálenej judikatúry, a to aj ESĽP je potrebné\nrozlišovať medzi hodnotiacim úsudkom a skutkovým tvrdením. K tomu uviedla,\nže hodnotiaci úsudok vyjadruje autorov subjektívny názor, pričom skutkové tvrdenie\nsa opiera o fakt, resp. objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou\ndokazovania.\n8. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka vo vzťahu k nedostatočnému\nodôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu uviedla, že je toho názoru, že krajský\nsúd využitím inštitútu skráteného odôvodnenia podľa § 387 ods. 2 CSP znemožnil\nsťažovateľke ako strane konania uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Zároveň poukázala na § 387 ods. 3\nCSP, podľa ktorého sa druhoinštančný súd musí vysporiadať v odôvodnení svojho\n5\n\nrozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Sťažovateľka porušenie práva\nna súdnu ochranu vidí v tom, že v napadnutom rozsudku sa krajský súd vôbec\nnevysporiadal s jej námietkou uvedenou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu,\nkeď sťažovateľka namietala, že jej bola uložená povinnosť odstrániť z internetu celý článok\nzo 7. februára 2013 napriek tomu, že do práv žalobcu mala zasiahnuť uverejnením\nlen konkrétnych dvoch viet z uverejnenej desiatky až stovky viet a tiež uverejnením\nlen konkrétnych dvoch fotografií z celkovo siedmich uverejnených. Dodala, že na túto\nneprimeranosť po prvýkrát poukázala až v podanom odvolaní, pretože uvedená povinnosť\nuložená sťažovateľke vyplynula až z rozsudku okresného súdu. Zo strany krajského súdu\nv napadnutom rozsudku však na túto argumentáciu nedostala žiadnu odpoveď.\n9. Zároveň sťažovateľka vo vzťahu k jej uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € namietla, že uvedená povinnosť nemá\npodklad vo vykonanom dokazovaní. Uviedla, že primerané zadosťučinenie v peniazoch\nje totiž koncipované ako výnimočná satisfakcia, dôvodnosť priznania ktorej bolo zo strany\nžalobcu potrebné riadne preukázať.\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n,,1. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5Co/452/2016-345 zo dňa\n28.3.2017 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n2. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5Co/452/2016-345 zo dňa\n28.3.2017 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie,\nvyhľadávanie a rozširovanie informácií, zakotvené v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n3. Rozhodnutie Porušiteľa, rozsudok sp. zn. 5Co/452/2016-345 zo dňa 28.3.2017\nsa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.\n4. Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie\nvo výške 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.\n6\n\n5. Porušiteľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho\nzastúpenia.“\nII.\nVyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky\n11.\n\nV súvislosti s oznámením ústavného\n\nsúdu o prijatí ústavnej sťažnosti\n\nsťažovateľky na ďalšie konanie sa krajský súd vyjadril podaním sp. zn. 1 Spr V 327/2020\nz 1. júla 2020, v ktorom predseda krajského súdu v podstatnej časti uviedol, že napadnutý\nrozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Krajský súd v uvedenej veci zastáva názor,\nže prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal podstatnými tvrdeniami, ktoré predniesli\nsporové strany a zároveň sa s nimi po právnej stránke aj náležite vysporiadal. Ďalej bolo\nuvedené, že krajský súd ako súd odvolací dospel v danom prípade k záveru,\nže prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal aj otázkou proporcionality, a to ako\npo skutkovej stránke, tak aj po stránke právnej. Nezaznamenal také tvrdenia niektorej\nzo sporových strán, ktorými by bolo nutné sa zaoberať v odvolacom konaní, a teda\naj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to bolo vo veci rozhodnuté podľa\n§ 387 ods. 2 CSP, teda bez odôvodnenia. V závere dodal, že inými tvrdeniami majúcimi\ncharakter prostriedkov procesného útoku alebo obrany v odvolaní sa odvolací súd môže\nzaoberať, len ak by boli uplatnené pred súdom prvej inštancie.\nPredseda krajského súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania\nústavnej sťažnosti.\n12. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu z 28. júla 2020 k vyjadreniu krajského\nsúdu podala repliku zo 6. augusta 2020, v ktorej uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava\nargumentácie uvedenej v podanej ústavnej sťažnosti. Zároveň dodala, že vo vzťahu k ňou\npožadovanému priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €\nv prílohe tohto vyjadrenia prikladá fotokópiu strany č. 4 týždenníka PLUS 7 DNÍ\nč. 23 z 8. júna 2017, a to ako dôkaz o vykonaní výroku I právoplatného rozsudku okresného\nsúdu, ktoré bolo potvrdené práve napadnutým rozsudkom, na základe ktorého bola\nsťažovateľka povinná uverejniť ospravedlnenie žalobcovi.\n7\n\nSťažovateľka vyslovila súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej\nsťažnosti.\n13. Ústavný súd v súlade s § 126 zákona o ústavnom súde 16. júna 2020 zaslal\nzúčastnenej osobe, v konaní vo veci samej žalobca, upovedomenie o podanej ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky a zároveň ju poučil, že má právo sa k nej vyjadriť, na čo jej stanovil\nlehotu 10 dní od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba svoje právo podať vyjadrenie\nk podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyužila.\n14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ústavnou sťažnosťou a stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n17.1 Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,\npísmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať\na rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha\n\n8\n\npovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať\nna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n19. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie\nsťažovateľkinho základného práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. K porušeniu ňou označených práv malo\ndôjsť v dôsledku nesprávneho spôsobu vykonania komparácie ústavných práv v predmetnej\nveci. Sťažovateľka namietla nesprávne vyhodnotenie vykonania testu proporcionality,\nv dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ňou namietaných základných práv podľa ústavy,\npretože krajský súd sa týmito otázkami zaoberal len povrchne a nedostatočne. Tiež namietla\naj to, že jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n2 000 €. Podľa sťažovateľky uvedené nemá podklad vo vykonanom dokazovaní.\n19.1 Sťažovateľka tiež namietla, že krajský súd v napadnutom rozsudku\nneadekvátnym spôsobom uprednostnil právo žalobcu na ochranu osobnosti pred právom\nsťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, a taktiež vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku namietla arbitrárnosť jeho odôvodnenia, keď krajskému súdu\nvytkla, že sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa (nedal na ňu žiadnu odpoveď)\ns jej relevantnou námietkou uvedenou v odvolaní, a to prečo ak prvoinštančný súd dospel\nk záveru, že v uverejnenom článku zo 7. februára 2013 malo dôjsť k zásahu do práva\nžalobcu na ochranu osobnosti uvedením len niekoľkých viet z celého článku a uverejnením\ndvoch fotografií z celkového počtu siedmich uverejnených fotografií, napriek tomu bola\nsťažovateľke uložená povinnosť odstrániť z internetu celý článok zo 7. februára 2013.\n\n9\n\n20. Na tomto mieste ústavný súd v prvom rade považuje za vhodné ozrejmiť dôvod,\nprečo podrobil meritórnemu prieskumu napadnutý rozsudok krajského súdu, napriek\nskutočnosti, že sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou nenapadla aj uznesenie\nnajvyššieho súdu. Najvyšší súd podané dovolanie sťažovateľky, ktorého prípustnosť bola\nvyvodzovaná z § 420 písm. f) CSP, odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP. Uvedený záver\nodôvodnil tým, že prípustnosť dovolania bola vyvodená z toho, že napadnutý\nrozsudok krajského\n\nsúdu\n\nbol\n\nnedostatočne\n\nodôvodnený,\n\npričom\n\njudikatúrou\n\nnajvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu považovaná za inú procesnú vadu\n(než\n\nje zmätočnosť),\n\nktorá\n\nnezakladá\n\nprípustnosť\n\ndovolania.\n\nZároveň\n\npoukázal\n\naj na zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu pod sp. zn. R 2/2016, z ktorého takýto záver\nvyplýva, pričom podľa najvyššieho súdu sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli ani\nzmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť\nv dôsledku prijatia Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016.\n20.1 Na margo už uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti, že sa s uvedeným\nprávnym\n\nnázorom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nnestotožňuje,\n\npretože\n\ntakýto\n\nzáver\n\nje z ústavnoprávneho hľadiska, ako aj s poukazom na relevantnú judikatúru ESĽP\nneudržateľný. V dôsledku prijatia novej právnej úpravy, a to Civilného sporového poriadku\nod 1. júla 2016 totiž nesporne došlo k podstatnej zmene v právnej úprave týkajúcej\nsa prípustnosti dovolania. Nie je možné odhliadnuť od skutočnosti, že rovnakú, ale ani\nobdobnú úpravu, ktorá bola dovtedy obsiahnutá v § 241 ods. 2 písm. b) OSP (teda tzv. inú\nvadu) vo vzťahu k dovolaniu, resp. jeho odôvodneniu, už Civilný sporový poriadok\nvýslovne neupravuje. Vzhľadom na uvedené je možné ustáliť, že v danej veci bolo\ndovolanie zo strany sťažovateľky vyvodzované z § 420 písm. f) CSP podané správne, avšak\njeho odmietnutie, resp. dôvody jeho odmietnutia uvedené najvyšším súdom nie sú\nz ústavnoprávneho hľadiska udržateľné. Preto sťažovateľka mohla ústavnou sťažnosťou\nnapadnúť aj uvedené uznesenie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na § 124 tretiu vetu\nzákona o ústavnom súde (uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené\n17. decembra 2019), ako aj v záujme zachovania právnej istoty sťažovateľky sa ústavný súd\naj napriek už uvedeným záverom zaoberal meritórnym posúdením napadnutého rozsudku\nkrajského súdu.\n\n10\n\n21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať jeho posúdenie\nskutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (IV. ÚS 36/2018).\n22. Vo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd kladie dôraz na rešpektovanie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“), pretože v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu\ntvoria kľúčové právne záruky ochrany ústavou zaručených práv, ktorých súčasťou\nje aj povinnosť všeobecných súdov, aby svoje rozhodnutia odôvodnili riadnym spôsobom\na aby ich skutkové a právne závery neboli arbitrárne. Práve o takýto prípad by pritom išlo\nvtedy, ak by pri rozhodovaní nezohľadnili relevantné ústavné normy, v dôsledku čoho\nby sa ich postup dostal do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu\ntomu právu, ochrany ktorého sa účastník konania domáha. Treba dodať, že do obsahu\npredmetného základného práva patrí nepochybne aj právna ochrana poskytovaná v rámci\nodvolacieho konania (m. m. III. ÚS 288/2017).\n\n11\n\nIV.1 K námietke sťažovateľky (ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom\nna ochranu osobnosti)\nIV.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\n23. Kľúčovou úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd napadnutým\nrozsudkom ústavne udržateľným spôsobom rozhodol vo veci sporu o ochranu osobnosti\nmedzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou periodickej tlače týždenníka PLUS 7 DNÍ)\na žalobcom, u ktorého podľa záverov krajského súdu a pred ním aj okresného súdu došlo\nk zásahu do jeho osobnostných práv.\n24. Jadrom sporu je konflikt medzi slobodou prejavu sťažovateľky na jednej strane\na právom na ochranu osobnosti žalobcu na strane druhej, ktoré sú v oboch prípadoch\ngarantované ústavou. Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov\nje hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti,\ndôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie\nna strane druhej.\n24.1 Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát\nzdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských\npráv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach\na základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy,\nresp. vyváženosti. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,\nkým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu\nči dokonca popretiu iného práva alebo slobody (II. ÚS 692/2017).\n25. Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej\nrozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov\ndemokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie\njednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré\nsa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré\nurážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,\n12\n\nznášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“\n(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49).\n26. Sú však aj situácie, pri ktorých musí sloboda prejavu ustúpiť, pričom limitačné\nklauzuly uvedené jednak v čl. 26 ods. 4 ústavy, ale aj v ustanovení čl. 10 ods. 2 dohovoru\nexplicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu. Ide pritom o obmedzenia, ktoré\nmusia\n\nvždy\n\nzodpovedať\n\ndemokratickému\n\ncharakteru\n\nspoločnosti\n\n(„opatrenia\n\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť\naj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného\npráva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom\nnajmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby\npred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.\n27. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné\nsúdy nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany\nosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej\nústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť\nslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená\nto však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný\nprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti... Ústavný\nsúd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej\nrozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych\norgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy (IV. ÚS 36/2018).\n28. Uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi, zdržať sa ďalších\nzásahov\n\ndo\n\nosobnostných\n\npráv\n\nžalobcu,\n\na to\n\n,,odstránením“\n\ncelého\n\nčlánku\n\nzo 7. februára 2013 z internetovej stránky sťažovateľky a zaplatiť žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy je nepochybne možné považovať za obmedzenie práv sťažovateľky\nna slobodu prejavu. Podľa názoru sťažovateľky bol pôvodcom tohto zásahu krajský súd,\nktorý ako druhoinštančný súd napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu potvrdil rozsudok\n13\n\nokresného súdu. Úlohou ústavného súdu bolo v tomto prípade ale posúdiť, či išlo\nz ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.\n29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,\nresp. na základe\n\nzákona\n\nzodpovedá\n\na je nevyhnutné\n\nv demokratickej\n\nniektorému\n\nspoločnosti\n\nna\n\nustanovenému\n\nlegitímnemu\n\ncieľu\n\ndosiahnutie\n\nsledovaného\n\ncieľa,\n\nt. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť\no obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (II. ÚS 692/2017).\n30. V uvedenom prípade nepochybne došlo k obmedzeniu slobody prejavu\nsťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. Zároveň predmetné obmedzenie sledovalo ochranu práva na súkromie,\nresp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo jednoznačne možno považovať za legitímny\ncieľ. S poukazom na tieto okolnosti bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého\nrozsudku kľúčové posúdiť, či bol uskutočnený zásah do práva na slobodu prejavu\nsťažovateľky v tomto prípade primeraný, teda či zodpovedal zásade proporcionality.\n30.1 Test proporcionality, ktorý je v tomto type konania založený na hľadaní\nodpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade ,,hovoril“\n(uverejnil informáciu), bol v danom prípade povinný vykonať pri rozhodovaní o danej\nkauze samotný krajský súd. Nie je preto úlohou ústavného súdu na tomto mieste detailne\nrozoberať uvedený test, resp. všetky jeho aspekty, a podávať vlastnú odpoveď, úlohou\nústavného súdu v danej veci je posúdiť, či zo strany krajského súdu došlo k správnemu\nuplatneniu testu proporcionality a či v predmetnej veci nedošlo zo strany krajského súdu len\nk jednostrannému zhodnoteniu veci.\n\n14\n\nIV.1.2 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 ústavy\n31. Krajský súd sa vo svojom napadnutom rozsudku, využijúc inštitút skráteného\nodôvodnenia podľa § 387 ods. 2 CSP, v celom rozsahu stotožnil so závermi rozsudku\nokresného súdu ako prvoinštančného súdu. Dospel k záveru, že uverejnením jedného\nnepravdivého skutkového tvrdenia a na neho nadväzujúceho jedného nepravdivého\nhodnotiaceho úsudku, ako aj uverejnením dvoch fotografií v inkriminovanom článku,\nz celkovo siedmich uverejnených fotografií, došlo zo strany sťažovateľky k neoprávnenému\nzásahu do osobnostných práv žalobcu. S poukazom na to bolo okrem uverejnenia\nospravedlnenia žalobcovi sťažovateľke nariadené aj ,,stiahnutie“ celého inkriminovaného\nčlánku z internetovej stránky sťažovateľky, ako aj priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nvo výške 2 000 € žalobcovi.\n32. Ústavný súd po posúdení už uvedeného dospel k záveru, že zo strany krajského\nsúdu nedošlo k vyargumentovaniu týchto záverov v dostatočnej miere, teda takej, ktorá\nby bola výsledkom aj ústavne akceptovateľného vyvažovania ústavou garantovaného práva\nna ochranu osobnosti so slobodou prejavu pri náležitom uplatnení príslušného testu\nproporcionality. Krajský súd sa v predmetnej veci v konflikte medzi základným právom\nsťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií na jednej strane\na na strane druhej právom žalobcu na ochranu osobnosti priklonil na stranu ochrany\nosobnostných práv žalobcu, čo však riadne neodôvodnil. Záver, ku ktorému v uvedenej veci\ndospel krajský súd, podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné považovať za súladný\ns povinnosťou vyvažovania základného práva na slobodu prejavu a práva na ochranu\nosobnosti. Takýmto spôsobom a prístupom nedošlo zo strany krajského súdu k dôslednému\nuprednostneniu\n\nvyvažovania,\n\nteda\n\npristúpeniu\n\nk\n\ndôslednému\n\nvykonaniu\n\ntestu\n\nproporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti.\n33. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu\n\n15\n\nkonania tvoria jeden celok, ústavný súd preto posudzoval napadnutý rozsudok aj v spojení\ns rozsudkom okresného súdu a právnymi závermi v ňom uvedenými.\n33.1 Aj keď bolo sťažovateľke vytknuté, že uverejnením jedného nepravdivého\nskutkového\n\ntvrdenia\n\nako aj uverejnením\n\na\n\ndvoch\n\nna\n\nneho\n\nfotografií\n\nnadväzujúceho\nz\n\ncelkového\n\njedného\n\nhodnotiaceho\n\npočtu\n\nsiedmich\n\núsudku,\n\nuverejnených\n\nv inkriminovanom článku došlo zo strany sťažovateľky k neoprávnenému zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu, ústavný súd považuje celkové závery prvoinštančného súdu,\nktoré boli v plnom rozsahu potvrdené napadnutým rozsudkom krajského súdu,\nza nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje\nnajmä na sťažovateľke uloženú povinnosť ,,stiahnuť“ z internetovej stránky sťažovateľky\ncelý inkriminovaný článok, čo vzhľadom na vytknuté nedostatky, aj ak by ich výčitka bola\noprávnená, jednoznačne nie je možné považovať za primeraný zásah do práva sťažovateľky\nna slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií.\n34. Oprávnenosť kritiky majúca povahu skutkových tvrdení závisí v zásade na ich\npravdivosti. Základnou otázkou tak ostáva, aké nároky musí spĺňať skutkové tvrdenie, aby\nho bolo možné označiť za (ne)pravdivé. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,\nže vzhľadom na podstatu a zmysel slobody prejavu a jej ochrany v demokratickej\nspoločnosti nemožno kategóriu pravdivosti vnímať maximalisticky ako požiadavku na\nabsolútny súlad s objektívnym stavom reality, a to v každej situácii a v každom časovom\nokamihu. Posúdenie, či je určité skutkové tvrdenie v súlade s objektívnym stavom reality,\ntotiž nemôže byť vzhľadom na limity ľudského poznania spravidla nikdy úplne konečné;\nmôže existovať iba väčšia či menšia miera praktickej istoty, že tvrdenie v takom zmysle\npravdivé je (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2051/14\nz 3. februára 2015) (III. ÚS 288/2017).\n35. V prípade sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať\nz určitého reálneho poňatia kategórie pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext celého\nčlánku, najmä keďže boli výroky v ňom obsiahnuté založené na spoľahlivých informáciách,\nktoré jeho autor k dispozícii skutočne mal alebo ich k dispozícii prinajmenšom mať mohol\na mal. Zároveň samozrejme ešte pred tým, ako sú prednesené určité skutkové tvrdenia,\n16\n\nby každý mal vyvinúť určité primerané úsilie s cieľom zistenia, či ním prezentované výroky\nsú pravdivé. Miera tohto úsilia sa pritom môže líšiť v závislosti od toho, aký závažný\nje zásah hroziaci do osobnostných práv dotknutej osoby alebo v závislosti na osobe autora\nvýroku. To sa však týka len skutkových tvrdení, o ktorých správnosti je ich autor\npresvedčený, netýka sa to samozrejme vedomého šírenia neprávd. V danom prípade však\npodľa posúdenia ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy podľa týchto kritérií\ndostatočne nepostupovali a v dostatočnej miere svoje závery nevyargumentovali.\n36. Netreba pritom zabúdať ani na tú skutočnosť, ako to vyplýva aj z vykonaného\ndokazovania pred prvoinštančným súdom, že zo strany sťažovateľky bol žalobcovi\nposkytnutý priestor na reakciu, teda na spochybnenie či priamo vyvrátenie ňou uvádzaných\ntvrdení, ktorý ale nevyužil. Opakovane na tomto mieste treba pripomenúť, že vzhľadom\nna osobu žalobcu – osobu verejného záujmu, resp. relatívnu osobu verejného záujmu,\na obsah inkriminovaného článku, ktorý riešil podozrenie jednak z neoprávneného poberania\ndávok v hmotnej núdzi (verejných prostriedkov) zo strany žalobcu a zároveň poukazoval\nna podozrenie, že vtedajšie konanie žalobcu predstavovalo účelové správanie v snahe\nvyhnúť sa splneniu judikovanej povinnosti nahradiť Slovenskej republike škodu v sume\n300 000 € a zaplatiť peňažný trest vo výške 33 000 €, takáto záležitosť si svojou povahou\nnepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je hodná vyššej ochrany, než by tomu\nbolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej.\n37. Aj preto za daných okolností podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nakceptovať\n\nzáver,\n\npodľa\n\nktorého\n\npri\n\nhľadaní\n\nrovnováhy\n\na proporcionality medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom sťažovateľky\nna slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo žalobcu na ochranu jeho osobnosti.\n38. Vykonaný test proporcionality zo strany krajského súdu (rovnako ako aj pred ním\nvykonaný okresným súdom) bol poznačený nedostatkom, ktorý spočíval v tom,\nže vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu (a v prospech) práva\nna ochranu osobnosti žalobcu a na úkor slobody prejavu sťažovateľky. Zároveň sa takmer\nvôbec nedostalo ,,do hry“ ani právo verejnosti na informácie.\n17\n\n39. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že v rámci vyvažovania je potrebné mať\nna zreteli, že sloboda tlače, resp. médií, ktorá je určujúca pre demokratický a slobodný\nprávny poriadok, nedáva novinárom žiadnu výsadu (,,voľnú ruku“) na porušovanie práv\niných. Záujem súkromných osôb vo verejných veciach pritom vyžaduje skôr slobodu\ndiskusie ako slobodu názoru. V rámci právneho štátu však diskusia o verejných problémoch\nmá byť transparentná a široko otvorená, pričom môže zahŕňať prudké, razantné, uštipačné,\nsarkastické a niekedy nepríjemne ostré výpady či spravodlivo rozhorčené útoky vo vzťahu\nk vládnym a verejným osobnostiam (m. m. II. ÚS 692/2017).\n40. Krajský súd (a pred ním aj okresný súd) však podľa posúdenia ústavného súdu\ntakúto možnosť interpretácie článku zo 7. februára 2013 do svojich úvah nezahrnul.\nZaoberajúc sa dominantne ochranou cti, dôstojnosti či súkromia žalobcu ako osoby\nrelatívneho verejného záujmu, sa príliš sústredil na doslovné znenie jednotlivých pasáží\nv texte a nepripustil pri tom, že samotnú difamáciu (akýkoľvek publikovaný materiál, ktorý\npoškodzuje povesť jednotlivca alebo organizácie) možno chápať aj ako „oprávnenú\nči odôvodnenú“ vzhľadom na pravdivosť získaných informácií, že aj hanlivé výpovede\n(vyhlásenia) môžu byť urobené v dobrej viere (good faith defamating misstatements).\n41. V odlišnom stanovisku sudcov Fischbacha a Lorenzena vo veci Feldek\nv. Slovenská republika, ktoré vychádza z kľúčového rozhodnutia ESĽP k čl. 10 dohovoru\n(Handyside v. Spojené kráľovstvo), sa uvádza: „Nepochybne úlohou novinára a tlače\nvšeobecne je povinnosť šíriť informácie a myšlienky o veciach všeobecného záujmu, ktoré\nmôžu byť aj urážlivé, šokujúce alebo zraňujúce. Také informácie však musia dovoliť\nčitateľom pochopiť okolnosti alebo udalosti, o ktorých autor vyniesol hodnotiaci úsudok.“\nOkrem toho o hraniciach prípustnej kritiky vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii\nje možné uviesť rozhodnutie ESĽP Oberschlick v. Rakúsko či v prípade určitého stupňa\npreháňania alebo dokonca provokácie zase môžeme uviesť rozhodnutie ESĽP Prager\na Oberschlick v. Rakúsko.\n42. Zohľadniac preto konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd vyslovuje\nnázor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepresvedčivý, keďže nadväzuje\n18\n\nna nesprávne vykonaný test proporcionality, pričom jeho nesprávnosť sa odráža najmä\nv uložení povinnosti sťažovateľke ,,stiahnuť“ zo svojej internetovej stránky kompletne celý\ntext inkriminovaného článku, ako aj v uložení povinnosti ospravedlnenia žalobcovi.\n43. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľky\na do jej práva na slobodné rozširovanie informácií garantovaných prostredníctvom čl. 26\nods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).\n44. Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnila to tým, že krajský súd sa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal ani nijak nereagoval na ňou\nv podanom odvolaní uvedenú námietku, že prečo ak jej bolo zo strany okresného súdu, ako\naj krajského súdu vytknuté pochybenie len v malej časti v rámci celého obsahu článku\nzo 7. februára 2013, bola jej uložená povinnosť ,,odstrániť“ celý článok zo 7. februára 2013\nz internetovej stránky sťažovateľky.\n45. Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz\nna rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože\ntvorí v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky\nochrany ústavou zaručených práv, pričom vychádza z konceptu materiálneho právneho\nštátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana\nv požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo a s rešpektom k jeho ústavou\ngarantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade\nsa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu\nochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti\nsa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových otázok\nči otázok právnych narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka\nkonania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne (m. m. IV. ÚS 36/2018).\n\n19\n\n46. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súd\nstotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutia inštančne nižšieho súdu, zrejmé,\nže sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec\na neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižšieho súdu (m. m. II. ÚS 174/2017).\n47. V danej veci je na základe odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že krajský\nsúd sa námietkou sťažovateľky – prečo ak bolo sťažovateľke zo strany okresného súdu, ako\naj krajského súdu na jednej strane vytknuté pochybenie len v malej časti v rámci celého\nobsahu článku zo 7. februára 2013, bola jej na druhej strane uložená povinnosť ,,odstrániť“\ncelý článok zo 7. februára 2013 z internetovej stránky sťažovateľky, vôbec nezaoberal.\nJe pritom potrebné dodať, že išlo o relevantnú otázku, ktorá priamo súvisela s ochranou\nsťažovateľkinho práva na slobodu prejavu a jej práva na slobodné rozširovanie informácií\ngarantovaných čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. V rámci druhoinštančného konania teda po podaní\nodvolania nebolo zo strany krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagované\nna túto podstatnú námietku sťažovateľky a nedostala na ňu v podstate žiadnu odpoveď,\nkeďže krajský súd využitím inštitútu skráteného odôvodnenia podľa § 387 ods. 2 CSP\nv podstate do svojho odôvodnenia len v plnom rozsahu prevzal odôvodnenie okresného\nsúdu a navyše skonštatoval len to, že sa s názorom prvoinštančného súdu v plnej miere\nstotožnil.\n47.1 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových\na právnych záverov, ktoré nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Podľa názoru\nústavného súdu sa však krajský súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal s už uvedenou\nrelevantnou námietkou sťažovateľky, ktorej zodpovedanie pritom podľa posúdenia\nústavného súdu malo zásadný význam aj z hľadiska posúdenia rovnováhy a proporcionality\nmedzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom sťažovateľky na slobodu prejavu.\n48. Vzhľadom na uvedené sa preto podľa posúdenia ústavného súdu napadnutý\nrozsudok javí ako nedostatočne vyargumentovaný a z hľadiska vyvodených záverov\n20\n\nako prinajmenšom predčasný, čo je z ústavnoprávneho hľadiska nutné považovať\nza neakceptovateľné. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd podľa názoru ústavného\nsúdu neprípustným spôsobom zasiahol do ústavou garantovanej slobody prejavu\nsťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií aj v spojení s porušením\njej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n49. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu došlo aj k zásahu do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky\nv zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).\nIV.2 K námietke sťažovateľky (nepreskúmateľnosť priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy a jej výšky)\nIV.2.1 K priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy\n50. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nnamietla aj uloženie jej povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n2 000 € s poukazom na to, že uvedená povinnosť nemá podľa jej názoru podklad\nvo vykonanom dokazovaní.\n51. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € bola odôvodnená tým,\nže zo strany sťažovateľky mali byť v článku zo 7. februára 2013 neoprávnene uverejnené\ndve z celkového počtu siedmich uverejnených fotografií žalobcu (priznanie sumy 500 €\nza každú fotografiu) a zverejnením nepravdivého faktu a neprimeraného difamujúceho\núsudku (priznanie sumy 1 000 €).\n52. Podľa názoru ústavného súdu však takéto odôvodnenie nie je presvedčivé.\nFinančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno totiž\npriznať len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo\nk zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení\ndôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu\n21\n\nvzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie,\ntrvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.\nAj napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry\nuváženia príslušného všeobecného súdu, mal by súd v každom jednotlivom prípade\nvychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne\na preskúmateľné hľadiská (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 30 Cdo 2005/2003 z 27. 10. 2003) (m. m. II. ÚS 692/2017).\n53. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP,\nv zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme\nna povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky\nnáhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux\nv. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).\n54. Podľa posúdenia ústavného súdu je preto aj záver krajského súdu vo vzťahu\nk nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a k určeniu jej výšky nedostatočne\nvyargumentovaný a aj vzhľadom na vyvodené závery o nedostatočnom uplatnení testu\nproporcionality zo strany krajského súdu aj predčasný. Z uvedeného dôvodu preto ústavný\nsúd dospel k záveru, že aj v súvislosti s touto otázkou došlo k zásahu do ústavou\ngarantovaného práva na slobodu prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie\ninformácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, integrálnou súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).\nV.\nZrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie\n55. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n22\n\n56. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo\nopatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší\naj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa\npovaha zásahu.\n56.1 Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n57. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie (bod 2 výroku\ntohto rozhodnutia).\n57.1 V rámci nového konania bude krajský súd povinný postupovať v rámci záverov\nuvedených ústavným súdom v tomto rozhodnutí. Predovšetkým bude povinný nanovo\na dôkladne\n\nvykonať\n\ntest\n\nproporcionality\n\na taktiež\n\ndať\n\njednoznačnú\n\nodpoveď\n\nna podstatnú námietku sťažovateľky – prečo ak bolo sťažovateľke zo strany okresného\nsúdu, ako aj krajského súdu na jednej strane vytknuté pochybenie len v malej časti v rámci\ncelého obsahu článku zo 7. februára 2013, bola jej však na strane druhej uložená povinnosť\n,,odstrániť“ celý článok zo 7. februára 2013 z internetovej stránky sťažovateľky.\nPo posúdení a zodpovedaní všetkých týchto pre vec relevantných otázok následne bude\npovinnosťou krajského súdu nanovo zhodnotiť a posúdiť, či pri vyvodených záveroch\nje namieste priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi a ak áno, tak v akej výške, čo musí\ntaktiež riadne odôvodniť.\nVI.\nFinančné zadosťučinenie\n58. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n\n23\n\n59. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha\nprimeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,\na z akých dôvodov sa ho domáha.\n60. Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a to z dôvodu,\nže z jej strany už došlo k uverejneniu ospravedlnenia žalobcovi podľa výroku\nI právoplatného rozsudku okresného súdu, ktoré bolo potvrdené práve napadnutým\nrozsudkom. Ústavný súd však vzhľadom na okolnosti danej veci finančné zadosťučinenie\nsťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia\noznačených práv sťažovateľky sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého\nrozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto\nrozhodnutia).\nVII.\nTrovy konania\n61. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli\nv dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.\n62. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy.\n63. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nPodľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)\nv konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.\n\n24\n\n64. Náhradu trov konania priznal ústavný súd za tri úkony právnej služby (prevzatie\na prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a zaslanie písomného stanoviska\nk vyjadreniu krajského súdu). Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nv prípade úkonov právnej služby, a to prevzatia a prípravy zastúpenia a podania ústavnej\nsťažnosti vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej\nrepubliky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže ide o úkony právnej služby\nvykonané v roku 2019, teda výpočtový základ tvorí sumu 163,33 €. Za úkony právnej\nslužby vykonané v roku 2019 patrí režijný paušál v sume 9,80 €. V prípade úkonu právnej\nslužby, a to zaslania písomného stanoviska k vyjadreniu krajského súdu vychádzal\nz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý\npolrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže ide o úkon právnej služby vykonaný v roku 2020,\nteda výpočtový základ tvorí sumu 177 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2020\npatrí režijný paušál v sume 10,62 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom dane\nz pridanej hodnoty (ďalej len ,,DPH“), uvedená suma bola navýšená o DPH vo výške 20 %\npodľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania\nDPH tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú sumu 640,66 (bod 3 výroku\ntohto rozhodnutia).\n65. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný nahradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\n66. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému\nz účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. septembra 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "informácie-vyhľadávanie a šírenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "ochrana osobnosti", "arbitrárnosť", "ochrana osobnosti", "informácie-vyhľadávanie a šírenie", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/452/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1"}, {"guid": "ussr:77185a25-2818-4614-a10c-48f55453dc44", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.692.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 692/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 692/2017 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.692.2017.1"}, {"guid": "ussr:16a69bbf-6559-45a1-8620-c3d86e1b0c7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 174/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "c4f8c652-01ac-4fe5-b621-6a907222ae8e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4315205377.1", "spisova_znacka": "5Co/452/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/452/2016 z 14. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4315205377.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:05f2d702-08d6-433d-9d8f-ac3048b6c9d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.733.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 733/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 733/2025 z 23. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.733.2025.2"}, {"guid": "ussr:14e9e6fa-5fda-4d0e-ae71-ceb248512aa0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.605.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 605/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 605/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.605.2025.1"}, {"guid": "ussr:936fb191-a052-4d4e-914b-fd2d9f97f256", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.438.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2024 z 24. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.438.2024.1"}, {"guid": "ussr:1f8abc48-f241-4cde-b4b9-fb39a97d4153", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 373/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 373/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1"}, {"guid": "ussr:1b7d3a5a-d9e8-4dc6-ab6e-7c2703aa2b94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.422.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 422/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 422/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.422.2023.1"}, {"guid": "ussr:d5f4a36d-e987-4990-b5d6-aebd3c11f6c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.116.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 116/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/2023 z 20. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.116.2023.2"}, {"guid": "ussr:b6ccec0f-43aa-4a5c-892f-cd9bf2583b05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.198.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 198/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 198/2023 z 5. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.198.2023.1"}, {"guid": "ussr:787272ed-2628-43b8-a570-dba0d14da70b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.604.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 604/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 604/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.604.2022.1"}, {"guid": "ussr:96931dc4-6021-48cb-bbea-be9d63b5da0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.423.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.423.2022.1"}, {"guid": "ussr:ac23d991-571f-487d-8d0e-c4cfbe77e857", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.350.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 350/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/2021 z 9. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.350.2021.1"}, {"guid": "ussr:238fcf8f-8330-4a1b-8096-afc56ee61c36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.353.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 353/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 353/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.353.2021.1"}, {"guid": "ussr:1622ec93-3c00-4273-88c3-9085ca712df9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.132.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 132/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.132.2021.1"}, {"guid": "b96fecac-cbbf-4b44-bfd5-d896fc836e55:87e2fc7e-bf24-4edb-86cf-f1a78b18e1ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8619201298.1", "spisova_znacka": "9Cdo/141/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/141/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201298.1"}, {"guid": "09c93af3-9280-4ba6-ad48-f36ce50c66e4:f20456d6-c47c-47b9-b0c6-9e7b1cbcf998", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1", "spisova_znacka": "9Cdo/140/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/140/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1"}, {"guid": "2dad2f6f-28e2-4bfb-af0b-88a01de28d5d:21536004-5ec4-4c74-828c-8eae5bc6034f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8619201174.1", "spisova_znacka": "9Cdo/97/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/97/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201174.1"}, {"guid": "57b82ed0-9c9f-4bff-a353-385ac3369ce2:209a1366-46ad-480c-8187-cc1d2c885cb9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1216208994.1", "spisova_znacka": "1Cdo/61/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/61/2025 z 9. 12. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-12-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1216208994.1"}, {"guid": "4f651ce6-c108-4800-beaa-c5e0de8af85a:30f113c2-de90-4f9a-a50a-ec7056a29bf2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7219205548.1", "spisova_znacka": "1Cdo/5/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/5/2023 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7219205548.1"}, {"guid": "0eec9238-58c0-43eb-aa7b-b638f4e63343:15f06c14-064d-43f5-865b-cb5154d0364d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119250222.1", "spisova_znacka": "9Cdo/193/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/193/2022 z 19. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119250222.1"}, {"guid": "64bc36c2-aa1c-4b12-8296-262240a00b33:e97cea5c-c603-4d4f-8fcb-790d1a7d5367", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6120398884.1", "spisova_znacka": "1Obdo/11/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/11/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6120398884.1"}, {"guid": "88324784-6940-4b94-8dd0-6bab3e9f9d63:483293ee-c046-452b-a890-67fdc3993424", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8120202251.1", "spisova_znacka": "1Cdo/25/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/25/2022 z 29. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8120202251.1"}, {"guid": "5f3c6af5-a66c-4617-bdd5-20d9a06f191d:16c02ced-262f-4c9c-82df-eed9d45f7244", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8514206201.1", "spisova_znacka": "1Cdo/71/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/71/2022 z 17. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8514206201.1"}, {"guid": "dac1da2a-751c-4bf3-8b47-2b254cb8accc:3e333ccb-99dd-4a5f-b6bd-3e9123d75f37", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8118207390.1", "spisova_znacka": "1Cdo/60/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/60/2022 z 27. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8118207390.1"}, {"guid": "ae3de38d-3c1f-4afe-9c98-834a34b5730e:8e3ae83f-2373-479f-ab59-627c0089448e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6121201576.2", "spisova_znacka": "5Cdo/2/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 z 25. 1. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 1136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6121201576.2"}, {"guid": "03f40862-2dd7-44d0-9a3e-9fc68d898a79:74973674-d06c-4d9b-a5cc-6145efb11382", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8318204000.1", "spisova_znacka": "9Cdo/367/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/367/2021 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8318204000.1"}, {"guid": "c2b615e2-ba9b-4ad3-9496-a15b63e00799:da8aadc4-cde1-4b5c-97dd-29e4db136e24", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1712214690.1", "spisova_znacka": "3Cdo/39/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/39/2020 z 29. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1712214690.1"}, {"guid": "fdfa0017-4e09-4cee-a6fa-9b8696dcc7f3:7435c810-bde6-43dd-8d21-128749dad4ec", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1514224807.3", "spisova_znacka": "4Co/105/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/105/2023 z 24. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1514224807.3"}, {"guid": "62a44a33-d19f-4b61-abef-81cf04717316:ffa9fe0d-87ce-4b0c-b829-19df0fc7f809", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1723202403.1", "spisova_znacka": "6CoCsp/18/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoCsp/18/2024 z 25. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202403.1"}, {"guid": "9317ddd0-a79b-495d-ad15-afe58f8d4a1a:b0fd8141-4c5f-4224-8b42-0d05874d8ce7", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8322201933.2", "spisova_znacka": "6Co/4/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/4/2026 z 24. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8322201933.2"}, {"guid": "18dc6e9b-4b6d-4f2d-b3eb-e0a0e1a85420:1191bce9-f67a-48a5-8c8a-92aee20f8397", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:6124322114.1", "spisova_znacka": "6CoCsp/23/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoCsp/23/2025 z 19. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:6124322114.1"}, {"guid": "912aceaf-5779-4968-a849-1ccbaf73dd9d:a8921a3a-af51-4592-9305-4177661c08fe", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8124202090.2", "spisova_znacka": "6Co/51/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/51/2025 z 19. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8124202090.2"}]}