{"guid": "ussr:d3e1aeea-9d08-4a4b-ad4e-8b14f2e9b751", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.205.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 205/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 205/2019 z 12. 5. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. I. ÚS 205/2019, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.205.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Mojmír Mamojka", "sudca_id": 1074, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mojmir-mamojka-1074", "datum_vydania": "2020-05-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d3e1aeea-9d08-4a4b-ad4e-8b14f2e9b751", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.205.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.205.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.205.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 205/2019-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra\nMamojku (sudca spravodajca) v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert\nMendel s. r. o, Sidónie Sakalovej 190, Bytča, v mene ktorej koná advokát a konateľ\nJUDr. Róbert Mendel, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar\nnad Hronom č. k. 22 C 43/2016-303 zo 16. januára 2019 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nI.\n\nVymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nI. ÚS 205/2019-17 z 21. mája 2019 v časti prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n1\n\n„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie\n\nústavnú sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\nsvojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom\n(ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 C 43/2016-303 zo 16. januára 2019 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie zo 16. januára 2019“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde bolo pod sp. zn.\n22 C 43/2016 vedené konanie o určenie, či v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria\ndo dedičstva po nebohom\n\n. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom\n\nč. k. 22 C 43/2016-196 z 21. októbra 2016 tak, že dané nehnuteľnosti do dedičstva patria.\nRozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 156/2017-237 zo 6. februára 2018. Predmetnými\nrozsudkami bol zároveň žalobcom v 1. až 19. rade priznaný nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu. Následne okresný súd napadnutým uznesením vydaným súdnym\núradníkom zo 16. apríla 2018 zaviazal sťažovateľa povinnosťou uhradiť žalobcom\nv 1. až 19. rade trovy konania spolu vo výške 28 184,61 €. Sťažovateľ podal proti\nnapadnutému uzneseniu vydanému súdnym úradníkom sťažnosť, ktorá bola napadnutým\nuznesením zo 16. januára 2019 zamietnutá.\n3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že okresný súd\npri vyčísľovaní výšky trov konania postupoval v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška”),\npodľa ktorej sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo\ndruhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci\nvykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd\npri takomto vyčíslovaní trov konania postupoval nesprávne, arbitrárne a v rozpore\nso zaužívanou súdnou praxou. Sťažovateľ svoj názor odôvodnil s poukazom na nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 187/2018 z 21. júna 2018, v ktorom ústavný súd konštatoval:\n\n2\n\n„V spore o určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno pri určovaní\ntarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť\ndo dedičstva, keďže predmetný spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok\nkonania o určenie, že určitá vec patri do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo\nvlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patri\ndo dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa,\na nie jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade\núspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, rieši\naž v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria\ndo dedičstva po poručiteľovi, má tak na žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej\npodstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať\nako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského\nkonania. Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania\no určenie, že veci patria do dedičstva, namieste určenie základnej sadzby tarifnej odmeny\nadvokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky... nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.“\n4. Podľa názoru sťažovateľa uvedené právne závery ústavného súdu sú úplne jasné\na jednoznačne aplikovateľné aj na uvedený prípad. Nad rámec uvedeného sťažovateľ\nzdôraznil, že pri vyrubení súdneho poplatku, ktorý museli žalobcovia zaplatiť\npred začiatkom súdneho konania, im okresný súd tento určil v sume 99,50 €, t. j.\nako v prípade, keď nie je možné predmet konania oceniť v peniazoch. Z uvedeného\nvyplýva, že okresný súd raz postupoval tak, že predmet konania sa oceniť v peniazoch nedá,\na neskôr postupoval úplne opačne, keď predmet konania pre účely určenia tarifnej odmeny\nsám a iniciatívne ocenil.\n5. Sťažovateľ rovnako nesúhlasí s postupom okresného súdu, ktorý znížil tarifnú\nodmenu na polovicu, aby ju potom vynásobil počtom žalobcov, ktorých bolo 19. Sťažovateľ\nv danej súvislosti zhodnotil, že každý z týchto účastníkov mal v konaní rovnaké postavenie,\ntotožné práva a povinnosti a všetci museli hmotnoprávne a aj procesnoprávne postupovať\nrovnakým spôsobom. Ich účasť v súdnom konaní bola nevyhnutná, pokiaľ chceli byť\nv konaní úspešní, keďže tvorili nerozlučný zákonný okruh strán konania. Všetci žalobcovia\n\n3\n\nmuseli vystupovať súladne, nemohli mať samostatné a odlišné nároky a žiaden z nich\nnemohol vystupovať sám inak ako ostatní žalobcovia. Ich hmotnoprávne a procesnoprávne\npostavenie sa odvíjalo od ich jedného právneho predchodcu. Nebolo nutné, aby ich právny\nzástupca komunikoval s každým z nich osobitne, keďže tvorili nerozlučné spoločenstvo.\nSťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade mal okresný súd rozhodnúť o nepriznaní\nnáhrady trov právneho zastúpenia s poukazom na prípad osobitného zreteľa. Sťažovateľ\nsvojím správaním a konaním predsa spor nevyvolal a je tiež osobou, ktorá bola nesprávnym\npostupom notárky poškodená.\n6. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základných práv\npodľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\nnapadnutými uzneseniami okresného súdu a obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal o priznanie finančného\nzadosťučinenia vo výške 5 000 €.\nII.\nVyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľa a vyjadrenie zúčastnenej osoby\n7. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti vyzval okresný súd na vyjadrenie\nk ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného\nsúdu prípisom sp. zn. Spr A/582/19 z 12. septembra 2019, v ktorom súhlasil, aby ústavný\nsúd upustil od ústneho pojednávania, a k tomu pripojil aj vyjadrenie zákonného sudcu,\nv ktorom sa okrem iného uvádza:\n«Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 22C/43/2016 bolo\nurčenie, že nehnuteľnosti označené v žalobnom návrhu patria do dedičstva. Rozsudkom\nz 21. 10. 2016 okresný súd žalobe vyhovel a výrokom II. priznal žalobcom nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudkom z 6. 2. 2018, č. k. 14Co/l 56/2017-237\nKrajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, potvrdil rozsudok okresného súdu a\nvýrokom II. priznal žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n\n4\n\nV nadväznosti na to okresný súd vydal 16. 4. 2018, č. k. 22C/43/2016-262 uznesenie,\nktorým priznal žalobcom trovy konania vo výške 28 184,61 €, pričom vychádzal\nz vyúčtovania trov predloženého zástupcom žalobcov z 14. 3. 2018. Proti uvedenému\nuzneseniu podal žalovaný (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) sťažnosť, ktorú\nodôvodnil tým, že predmet konania nie je možné oceniť a poukázal na rozhodnutia súdov\nvo veciach o určenie dedičského práva, pričom konkrétne poukázal na rozhodnutie\nústavného súdu z 23. 6. 2011, sp. zn. II. ÚS 301/2011 .\nV tomto smere poukazujem na to, že sťažovateľ sťažnosť proti uzneseniu odôvodnil\nrozhodnutím ústavného súdu z 23. 6. 2011, sp. zn. II. ÚS 301/2011, v ktorom sa riešila\nskutkovo\n\nabsolútne\n\nže navrhovateľka\n\nodlišná\n\nvec,\n\npretože\n\npredmetom\n\nkonania\n\nbolo\n\n„určenie,\n\nbolo spolužijúcou osobou nebohého poručiteľa\n\nčím navrhovateľka sledovala priznanie svojho dedičského práva dediť 1/2-icu dedičstva\npo poručiteľovi, poukazujúc na ust. § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka“ Na predmetnú\nvec tak sťažovateľom použité rozhodnutie ústavného súdu nebolo aplikovateľné. Na iné\nrozhodnutia sťažovateľ nepoukázal, ani nimi neargumentoval vo svojej sťažnosti.\nNaopak, v napadnutom uznesení okresný súd poukázal na uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 29. 4. 2009, sp. zn. 4 M Cdo 4/2008. z ktorého vyplýva, že „...\nV danom prípade sa žalobcovia pôvodnou žalobou domáhali určenia, že nimi označené\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po poručíteľke\n\nzomrelej X. v celosti, pričom\n\nv žalobe vyčíslili hodnotu žalovaných nehnuteľností sumou 375 000,— Sk. Žalobcovia sa\nteda pôvodnou žalobou domáhali určenia, že ich právna predchodkyňa bola ku dňu smrti\nvlastníčkou nimi označených nehnuteľností. Išlo teda o vec, či tu vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam v čase smrti právnej predchodkyne žalobcov (ne)existovalo, pričom jej\npredmet bol nepochybne oceniteľný peniazmi. Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom\ngenerálneho prokurátora, že tu nebol dôvod odmenu právnej služby stanoviť podľa\nzákonného ustanovenia, ktoré upravovalo prípady, keď nebolo možné hodnotu veci alebo\npráva vyjadriť v peniazoch (§ 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z.z.), ako to nesprávne urobil\nodvolací súd.“\nO uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu okresný súd oprel svoje rozhodnutie\nkeď konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva považoval v konečnom dôsledku za konanie\no určenie že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností\n\n5\n\ns vyčísliteľným predmetom konania a potvrdil ním správnosť uznesenia o trovách konania\nvydaného súdnym úradníkom. Z tohto dôvodu nie je podľa môjho názoru napadnuté\nuznesenie možné považovať za svojvoľné, arbitrárne, či v rozpore so zaužívanou súdnou\npraxou, ako tvrdí sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Okresný súd odpovedal na všetky\nzásadné otázky nastolené sťažovateľom v jeho sťažnosti, ktoré sa týkali uznesenia o trovách\nkonania.\nV tomto smere považujem za dôležité poukázať na ustálený právny názor ústavného\nsúdu, podľa ktorého „Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru\nvšeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o súdoch“) zverená Najvyššiemu súdu... (porov. uznesenia ústavného súdu z 20. 9.\n2017, sp. zn. III. ÚS 563/2017; z 28. 9. 2016 sp. zn. III. ÚS 635/2016; z 4. 2. 2016 sp. zn.\nII. ÚS 100/2016; z 25. 11. 2015, sp. zn. I. ÚS 525/2015), preto nepovažujem za postup\nokresného súdu za nesprávny, ak vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu v skutkovo\nobdobnej veci...\nV danom prípade, keďže napadnuté uznesenie bolo riadne zdôvodnené a svoj postup\npri priznaní trov konania okresný súd vysvetlil aj s poukazom na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu v obdobnej veci, nepovažujem napadnuté uznesenie za také, ktoré by extrémne\nvybočovalo z pravidiel upravujúcich priznanie trov konania, resp. že by okresný v tomto\nprípade aplikoval ustanovenia zákonov a podzákonných právnych noriem takým spôsobom,\nktorý by v sebe zahŕňal črty svojvôle. Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť zamietnuť.\nV prípade, že by sa ústavný súd priklonil vo svojom rozhodnutí k inému názoru,\npovažujem za dôležité poukázať na obsah ústavnej sťažnosti, ktorá neobsahuje žiadne\nzdôvodnenie uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia. Vo svojej ústavnej\nsťažnosti sťažovateľ nesprávne poukazuje na ustanovenia zákona č. 38/1993 Z. z..., ktorý\nv čase jej podania už nebol platným a účinným zákonom upravujúcim konanie\npred ústavným súdom, pretože ten bol zrušený a nahradený zákonom č. 314/2018 Z. z...\nTaktiež žiadam prihliadnuť na skutočnosť, že ústavnou sťažnosťou nebolo napadnuté\nrozhodnutie súdu, ktorým bol žalobcom priznaný nárok na náhradu trov konania\npred okresným súdom, ako aj pred odvolacím súdom v plnom rozsahu, a teda aj v prípade\n\n6\n\nzrušenia napadnutého uznesenia by došlo len k prepočítaniu trov konania, avšak\nnie k záveru, že by sťažovateľ nebol povinný uhradiť trovy konania v žiadnom rozsahu.»\n8. Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie okresného súdu vo svojom podaní doručenom\nústavnému súdu 30. septembra 2019 prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu\nokrem toho, že netrvá na ústnom pojednávaní, tiež uviedol:\n«Pokiaľ ide o vyjadrenie zákonného sudcu k mnou podanej ústavnej sťažnosti,\noznamujem, že na nej, ako aj argumentoch v nej uvedených, trvám v celom rozsahu. Trvám\nna tom, že napadnuté rozhodnutia súdu o trovách konaní sú arbitrárne, svojvoľné\na v rozpore so zaužívanou súdnom praxou. Zákonný sudca vo vyjadrení konštatuje, že mnou\nuvádzané rozhodnutie Ústavného súdu SR z 23.6.2011, sp. zn. II. ÚS 301/2011 rieši\nskutkovo absolútne odlišnú vec. O tom, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR rieši\nrovnakú alebo odlišnú vec diskutovať nechcem, pretože ja som sa vo svojej sťažnosti\nna uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR neodvolával. Odvolával som sa na závery\nÚstavného súdu SR obsiahnuté v náleze Ústavného súdu SR z 21.6.2018, sp. zn.\nIV. ÚS 187/2018... podľa ktorej pri aplikácií § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80\npísm. c) Občianskeho súdneho poriadku [resp. v súčasností v spojení s § 137 písm. c) CSP]\nmá rozhodujúci význam najmä v čom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť\nhodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva)\npredovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým,\naké účinky má pre účastníkov (resp. strany) meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní\n(II. ÚS 492/2013)... Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že veci\n(nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní\ntarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť\ndo dedičstva, keďže predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok\nkonania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo\nvlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí\ndo dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie\njeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade\núspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,\nriešia až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria\n\n7\n\ndo dedičstva po poručiteľovi, má tak v danom prípade na sťažovateľku ako žalobkyňu\nlen nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto\nrozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá\nje relevantná pre následný priebeh dedičského konania (II. ÚS 807/2016, m. m.\nIV. ÚS 574/2013). Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní\no trovách konania o určenie, že veci patria do dedičstva, namieste určenie základnej sadby\ntarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2\nvyhlášky.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd\nv napadnutom uznesení aplikoval nesprávnu právnu normu (§ 10 ods. 2 vyhlášky namiesto\n§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky), čím poprel podstatu a účel relevantných, na posudzovanú\nvec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva\nsťažovateľky na spravodlivé súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1\ndohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).“\n... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadam Ústavný súd SR, aby ústavnej\nsťažnosti vyhovel a rozhodol, že napadnutými uzneseniami Okresného súdu v Žiari\nnad Hronom došlo k porušeniu mojich práv a aby napadnuté uznesenia zrušil.»\n9. K veci sa vyjadrili aj zúčastnené osoby\nadvokátom\n\nzastúpené\n\n, ktoré boli žalobcami v konaní pred všeobecnými\n\nsúdmi v podaní zo 14. júna 2019, a v podstatnom k ústavnej sťažnosti sťažovateľa uviedli:\n«... Sťažovateľ cituje... ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z.z., neuvádza však podľa\nnášho názoru relevantné ustanovenie § 10 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z.z. v znení účinnom\nod 1.7.2013, podľa ktorého: Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu\nvýška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka,\nurčená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota\npohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej\nvydanie je predmetom súdneho sporu.\nV konaní pred všeobecným súdom celkom jednoznačne išlo o konanie, v ktorom\nsa viedol spor o vlastníctvo veci. Potvrdzuje to aj sám sťažovateľ, keď si je vedomý,\nže rozsudkami vo veci samej stratil nárok na vlastníctvo sporných nehnuteľností a získal\n\n8\n\ntento nárok niekto iný, odlišný od sťažovateľa. Sťažovateľ sám v čl. V. ústavnej sťažnosti\nuvádza, že „Predmetom sporu bolo určenie, či predmetné pozemky patria do dedičstva\npo poručiteľovi\n\nalebo patria sťažovateľovi, ako ich vlastníkovi. ... Sťažovateľ\n\ntrvá na tom, že pozemky nadobudol dobromyseľne a cíti sa byť ich vlastníkom.“ Možno teda\nuzavrieť, že obe strany sú uzrozumené s tým, že predmetom konania bola hodnota, ktorú\nsťažovateľ stratil a žalobcovia (tu zúčastnené osoby) získali späť...\n... Sťažovateľ poukazuje na závery nálezu ústavného súdu v konaní IV. ÚS 187/2018,\npodľa ktorého v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva, nemožno pri určovaní tarifnej\nodmeny za poskytované právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť\ndo dedičstva, keďže predmetný spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. Uvádzame,\nže pri aplikácii záverov sťažovateľom uvádzaného nálezu na náš prípad je potrebné skúmať,\nčo bolo predmetom konania pred všeobecným súdom, ktoré posudzoval nález\nč. IV. ÚS 187/2018 a čo bolo predmetom nášho konania. Vydaním judikátu R 32/2011\n(Uznesenie Najvyššieho súdu ... zo 16. decembra 2010sp. zn. 3 Cdo 154/2010 uverejnené\nv Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č.32/2011) sa totiž konania, ktorých\npredmetom je určenie, že vec patrí do dedičstva, vedú v dvoch formách:\n... Konanie, kde sa v súlade so závermi judikátu R 32/2011 skúma iba vlastníctvo\nporučiteľa ku dňu jeho úmrtia (v našom prípade by to bol deň 22.10.1958) a na skutočnosti,\nktoré nastali alebo mali nastať po úmrtí poručiteľa sa neprihliada (por. právna veta\njudikátu „V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí\ndo dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto\nveci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré\nnastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.“). Takéto konanie\nmá povahu iba vyriešenia predbežnej otázky voči žalovanému a nemá na ani jednu zo strán\nbezprostredný materiálny dosah; predmet konania je teda možno označiť za neoceniteľný,\nimateriálny.\n... Konanie, kde súd zisťuje nielen vlastníctvo poručiteľa ku dňu jeho smrti, ale aj to,\nči od jeho smrti až do súčasnej doby nedošlo k zmene vlastníctva (napr. vydržaním)\nv prospech žalovaného resp. tretej osoby. V takomto konaní súd určuje vlastníctvo medzi\nstranami sporu a medzi konaním o určenie vlastníctva (kde sa priamo určí vlastníctvo\nstrany) a určenie, že vec patrí do dedičstva, nie je žiadny významový či obsahový rozdiel,\n\n9\n\npretože takéto konanie má (v prípade vyhovenia žalobe) priamy materiálny dosah\nna žalovaného (ktorý stratí nárok na vec) a aj na žalobcu (ktorý vec získa, znovunadobudne\na dedičské konanie pre neho je len formálnym dôsledkom vyhovujúceho rozsudku vo veci\nurčenia vlastníctva).\n... Predtým, než teda vztiahneme závery nálezu IV. ÚS 187/2018 na tento prípad,\nje potrebné zvážiť skutočný obsah oboch konaní na strany s posúdením, aké účinky\npre účastníkov má rozhodnutie súdu v tom - ktorom konaní.\n... V konaní vo veci samej, ktoré predchádzalo nálezu IV. ÚS 187/2018, išlo o konanie, kde\nurčenie, že vec patrí do dedičstva, sa posudzovalo iba podľa stavu ku dňu úmrtia poručiteľa\na právne skutočnosti, ktoré nastali po tomto dni, neboli predmetom konania. Okresný súd\nPrešov v rozsudku sp. zn. 29C 182/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 16Co 24/2016 neposudzovali vlastnícke právo v čase vydania rozhodnutia, ale riešili\niba predbežnú otázku vlastníctva v dobe minulej (k dátumu smrti poručiteľa). V bode 19.\nRozsudku to menovaný krajský súd jednoznačne vyjadril takto: „K tomu treba dodať,\nže rozsudok súdu, ktorým sa vyhovie takejto žalobe, má deklaratórnu povahu, čo znamená,\nže sa ním len potvrdzuje právny stav, ktorý tu bol v čase smrti poručiteľa. Týmto\nrozhodnutím sa nezakladajú žalobcovi voči žalovanému žiadne práva. Nie je ním\ndeklarované, že by žalobca ako právny nástupca poručiteľa bol vlastníkom veci a ani to,\nže by žalovaný vlastníkom veci nebol...“\n... Naproti tomu v prípade konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom\nsp. zn. 22C 43/2016 (t.j. nášho konania) okresný súd a krajský súd neskúmali len predbežnú\notázku vlastníctva k 22.11.1958, ale skúmali všetky následné právne skutočnosti, až do dňa\nvyhlásenia rozhodnutí vo veci samej a skúmali otázku vlastníctva komplexne, nielen\nparciálne. Výsledok tohto konania teda nemá na strany iba nepriamy, nemateriálny dosah,\nako tomu bolo v prípade konania skúmaného ústavným súdom v náleze IV. ÚS 187/2018,\nale v našom prípade ide o konanie, ktoré sa svojimi dôsledkami pre strany konania v ničom\nnelíši od konania o určenie vlastníctva.\n...\n\nJe\n\nnepochybné,\n\nže\n\nv\n\nprípade\n\nkonania\n\nskúmaného\n\nústavným\n\nsúdom\n\npod č. IV. ÚS 187/2018 neexistuje res iudicata na posúdenie vlastníckeho práva na čas\npo úmrtí poručiteľa, zatiaľ čo v našom prípade je medzi stranami daná prekážka\nres iudicata až do súčasnej doby posúdenia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam.\n\n10\n\nNemožno teda súhlasiť so sťažovateľom, že výsledok nášho konania je rozhodnutím o otázke\nvlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Podľa ustálenej judikatúry\nNajvyššieho súdu SR totiž: „... Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, a ak nebolo dedičstvo\nmedzi nimi vyporiadané ohľadom veci, o ktorú v občianskom súdnom konaní vedenom\ns osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom\ntejto veci všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov a z právnych úkonov týkajúcich sa tejto\nveci oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne.“ (por. rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR so zhodnými závermi - sp. zn. 2 Cdo 45/2008, 4 Cdo 120/2009,\n3 Cdo 222/2010). Najvyšší súd SR teda uvádza, že dedičia po poručiteľovi v spore s treťou\nosobou majú byť považovaní za vlastníkov v dedičstve neprejednaného majetku. Týmto sa\nznova stráca akýkoľvek rozdiel medzi „klasickou“ žalobou o určenie vlastníctva.\n... O správnosti opísanej úvahy svedčia aj prípady, kedy žalobu o určenie vlastníctva\nvo svoj prospech podala osoba – žalobca, ktorý v priebehu konania zomrel. Úmrtie žalobcu\nmá v takomto prípade dva procesné dôsledky – na jeho miesto ako žalobca vstúpi dedič\n(príp. dedičia) a druhý dôsledok je, že žalobný návrh (petit) je potrebné preformulovať tak,\nže predmetná vec patrí do dedičstva po pôvodnom žalobcovi (ktorý vyhovujúci rozsudok\nsa stane podkladom pre prejednanie dedičstva). Nemôže byť správna či racionálna úvaha,\npodľa ktorej je do úmrtia pôvodného žalobcu predmet konania oceniteľný a po úmrtí\nžalobcu (a jeho nahradením dedičom) sa predmet konania stane neoceniteľným –\npredmetom konania je predsa tá istá vec, bez ohľadu na úmrtie pôvodného žalobcu.\n... Nie je správna ani tá úvaha sťažovateľa, v ktorej vidí paralelu medzi metódou\nvýpočtu súdneho poplatku a metódou výpočtu tarifnej odmeny advokáta. Súdny poplatok\nsa totiž určuje podľa osobitného právneho predpisu – zákona č. 71/1992 Zb., ktorý má na\ntento účel v prílohe, v poznámke k položke č. 1 špeciálne ustanovenie, podľa ktorého:\nZo žaloby na určenie, či tu právo je, alebo nie je, a zo žaloby na vypratanie nehnuteľnosti,\nbytu a nebytových priestorov alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písmena b)\ntejto položky. Ak je predmetom konania viac hnuteľných vecí alebo nehnuteľných vecí,\npoplatok sa vyberie iba za jednu z nich. Súdny poplatok teda nie je možné vyrubovať v\ntomto type konaní z hodnoty veci, ktorej sa určenie týka, avšak už citované ustanovenie § 10\nods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. ustanovuje práve tarifnú odmenu počítanú z hodnoty veci, o\nktorej sa vedie spor. Názor sťažovateľa vyvracia aj renomovaný komentár, ktorý k názoru\n\n11\n\nsťažovateľa uvádza: „... na takýto postup nie je dôvod. Napokon na túto otázku dal odpoveď\naj Ústavný súd SR, ktorý vo svojom náleze, sp .zn. I. ÚS 119/2012, zo dňa 16.5.2012\nkonštatoval: „Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia citovaných\nustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo\nplnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto\nčiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia\nvlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje\nsituácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve\nsa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru,\nže daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie\nvlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska\ntarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na\nzačatie konania podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o súdnych poplatkoch“). Inými slovami, explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky a rovnako aj\npríslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.“ Je treba poznamenať, že tento nález\nÚstavného súdu SR vychádzal z právneho stavu platného a účinného do 30.6.2013.\nAž citovanou vyhláškou MS SR č. 184/2013 Z. z. účinnou od 1. Júla 2013 bolo ustanovenie\n§ 10 ods. 2 AT (vyhl. 644/2004 Z. z.) doplnené tak, že tarifnou hodnotou sa rozumie\n„aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom\nsúdneho sporu.““ (Fiačan/Kerecman/Baricová/Hellenbart/Sedlačko a kol.: Vyhláška\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa).\nKomentár C. H. Beck 2015, str. 61).\n... Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta\npodľa § 10 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z. z. postupoval arbitrárne a v rozpore so zaužívanou\nsúdnou praxou. Uvedené tvrdenie sťažovateľa nie je správne, totiž aj Najvyšší súd SR\nv rozhodnutí sp. zn. 4 M Cdo 4/2008 uviedol, že „V danom prípade sa žalobcovia pôvodnou\nžalobou domáhali určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria do dedičstva\npo poručiteľke\n\nzomrelej X. v celosti, pričom v žalobe vyčíslili hodnotu žalovaných\n\nnehnuteľností sumou 375 000,-- Sk. Žalobcovia sa teda pôvodnou žalobou domáhali\n\n12\n\nurčenia, že ich právna predchodkyňa bola ku dňu smrti vlastníčkou nimi označených\nnehnuteľností. Išlo teda o vec, či tu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v čase smrti právnej\npredchodkyne žalobcov (ne)existovalo, pričom jej predmet bol nepochybne oceniteľný\npeniazmi. Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že tu nebol\ndôvod odmenu právnej služby stanoviť podľa zákonného ustanovenia, ktoré upravovalo\nprípady, keď nebolo možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch (§ 13 ods. 6\nvyhlášky č. 163/2002 Z. z. ), ako to nesprávne urobil odvolací súd. Aj vo veci tejto žaloby\npatrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, resp.\npráva, čo v danom prípade predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby v sume 8\n400,-- Sk. Ak odvolací súd stanovil základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej\nslužby v rozsahu jednej desatiny výpočtového základu v zmysle § 13 ods. 6 vyhlášky\nč. 163/2002 Z. z. , jeho rozhodnutie v tejto časti je nesprávne.“ Rozhodnutie okresného súdu\nv tejto otázke teda určite nie je svojvoľné, nepredstavuje žiadny exces, nakoľko aj Najvyšší\nsúd SR je pri posúdení tejto otázky rovnakého názoru, ako bol okresný súd.\n... Ústavný súd SR ako vrcholný orgán ústavnosti sám seba nepovažuje\nza povolaného vykladať zákony a či dokonca podzákonné normy, v tomto majú\nnenahraditeľnú úlohu práve všeobecné súdy. Ústavný súd vstupuje do procesu interpretácie\na aplikácie právnej normy iba vtedy, keď táto v rukách všeobecných súdov naberá črty\nsvojvôle, extrémneho nesúladu s textom právnej normy a vybočuje z hraníc ústavnej\nakceptovateľnosti. O arbitrárnosti nemožno hovoriť vtedy, ak všeobecný súd aplikuje jeden\nz možných a prípustných výkladov, dokonca za situácie, keď takýto výklad v obdobnej veci\naplikoval aj Najvyšší súd SR.\n... Zhrnúc uvedené je nepochybným to, že v rámci rozhodovania o oceniteľnosti\nči neoceniteľnosti predmetu konania vo väzbe na rozhodovanie o výške trov konania\nje rozhodovacia činnosť všeobecných súdov rozmanitá, avšak ide o to, aby rozmanitosť\nnebola prejavom svojvôle, ale prejavom odôvodnenej úvahy všeobecného súdu. Podľa\nuznesenia Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 604/2018 „Vyhláška rozlišuje, kedy je predmet\nprávnej služby, o ktorom prebieha súdne konanie, oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch\n(§ 10 ods. 2 vyhlášky) a kedy tomu tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky). Judikatúra všeobecných\nsúdov týkajúca sa toho, kedy je predmet konania oceniteľný v peniazoch, je pestrá. Z tejto\njudikatúry v zásade vyplýva, že konania, v ktorých ide o určenie vlastníckeho práva k veci,\n\n13\n\nmajú predmet oceniteľný peniazmi (k tomu pozri citovanú judikatúru najvyššieho súdu\nna strane 4 napadnutého uznesenia zo 16. 7. 2018, ktorá sa – tak ako to uvádza sťažovateľ\n– týka určenia vlastníckeho práva, alebo nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 478/2014\na sp. zn. I. ÚS 119/2012). Za peniazmi neoceniteľný predmet konania sú napr. považované\nkonania o určenie neúčinnosti právneho úkonu (3 M Cdo 9/2009, 2 M Cdo 8/2009),\no neplatnosti kúpnej zmluvy (sp. zn. 2 M Cdo 18/2008), o určenie neplatnosti dražby\nk nehnuteľnej veci – bytu (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.\n16 Co 373/2016 z 21. septembra 2017), určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok\n(sp. zn. 1 Obdo V 43/2011), incidenčné konania (1 M Obdo V 17/2006, 4 Obo 262/2007,\n2 Obo 98/2009, 5 Obo 48/2014, porovnaj tiež sp. zn. III. ÚS 534/2011). Na druhej strane\nvšak najvyšší súd a aj ústavný súd uviedli právny názor, podľa ktorého konania o určenie\nneplatnosti právneho úkonu nemožno automaticky považovať za predmet neoceniteľný\npeniazmi, otázku oceniteľnosti predmetu v týchto konaniach je potrebné skúmať v každom\njednotlivom prípade (porovnaj uznesenie sp. zn. 5 M Cdo 9/2010 z 29. novembra 2010)\na tiež nález sp. zn. I. ÚS 176/2017 z 31. mája 2017, v ktorom ústavný súd uviedol,\nže „predmetom daného konania (neplatnosť prevodnej zmluvy) bola vec nehnuteľná, ktorá\nje peniazmi oceniteľná“...\n... Naviac sa žiada uviesť, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, ako ho konkrétne\npoškodilo rozhodnutie o trovách konania na jeho subjektívnych právach, že by sa ho\nnamietané rozhodnutie citeľne dotklo. Ústavný súd sám uvádza, že „V prvom rade ústavný\nsúd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri\nrozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na\nzáklade ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže\núčastníka konania citeľne dotknúť...\n... Sťažovateľ ďalej namieta aplikáciu § 13 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z.z. na daný prípad – t.j.\nzníženie tarifnej odmeny na polovicu a jej následné vynásobenie počtom žalobcov. V prvom\nrade je potrebné uviesť, že právo na náhradu trov konania každému zo žalobcov, t.j.\nžalobcom 1/ až 19/ priznal okresný súd vo výroku II. rozsudku zo dňa 21.10.2016 a krajský\nsúd vo výroku II. rozsudku zo dňa 6.2.2018. Právo každého jedného zo žalobcov na náhradu\ntrov konania voči sťažovateľovi je teda dané právoplatnými výrokmi rozsudkov, ktorých\nústavnosť sťažovateľ nenamietal. Vzhľadom na uvedené bol okresný súd pri rozhodovaní o\n\n14\n\nvýške náhrady trov viazaný tým, že nárok na trovy bol priznaný každému zo žalobcov a teda\nnebolo možné priznaný nárok modifikovať tak, že by sa nárok priznal len jednému z nich,\nprípadne že by sa nárok jedného z nich rozdelil rovným dielom medzi všetkých žalobcov.\nNaviac uvádzame, že aj v prípade nerozlučného procesného spoločenstva je zachované\nprávo každého subjektu mať v konaní pred súdom svojho právneho zástupcu, resp. konať\nsám za seba s tým, že v prípade protichodnosti krokov súd aplikuje § 77 ods. 3 CSP. Nie je\nnám známe, na základe čoho sťažovateľ tvrdí, že právny zástupca v prípade nerozlučného\nspoločenstva nemusí komunikovať s každým zo žalobcov. Odborná literatúra ako typický\nprípad aplikácie § 13 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z.z. uvádza práve procesné spoločenstvo\núčastníkov (tzv. subjektívnu kumuláciu): „Toto ustanovenie (§ 13 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z.\nz.) sa vzťahuje na prípady spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.\nK danej situácii dochádza v procesnom spoločenstve účastníkov (tzv. subjektívna\nkumulácia), keď na strane žalobcu alebo žalovaného, alebo na oboch stranách sporu je viac\nosôb zastúpených jedným advokátom, a to bez ohľadu na to, či Ide o samostatné alebo\nnerozlučné procesné spoločenstvo“. „Fiačan/Kerecman/Baricová/Hellenbart/Sedlačko\na kol.: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\n(advokátska tarifa). Komentár C. H .Beck 2015, str. 96 a 97). Ani tento názor sťažovateľa\nv ústavnej sťažnosti teda nie je možné považovať za správny...\nS ohľadom na uvedené je zrejmé, že ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je v žiadnom\nz ňou uvádzaných dôvodov opodstatnená, a preto si dovoľujeme ústavnému súdu navrhnúť,\naby nálezom rozhodol, že „Ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nnevyhovuje“.»\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n15\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 uvedený zákon o ústavnom súde, ktorý sa pri zachovaní\nprávnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije\naj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2).\n13. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019 bol schválený dodatok č. 1\nk Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019\ndo 31. decembra 2019 (ďalej len ,,rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 17. októbra\n2019. V zmysle tohto rozvrhu je Mojmír Mamojka (sudca spravodajca) práve členom\ntretieho senátu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 7 rozvrhu práce veci, na ktorých\nprerokovanie boli od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 príslušné prvý senát ústavného\nsúdu alebo druhý senát ústavného súdu v zložení platnom v období od 26. apríla 2019\ndo 16. októbra 2019 a v ktorých bolo v tomto období vydané rozhodnutie o prijatí návrhu\nna ďalšie konanie, prerokujú tieto senáty v pôvodnom zložení (platnom v období\nod 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019). Prvý senát ústavného súdu v rozhodnom období\npracoval v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír\nMamojka. Vzhľadom na uvedené rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.\nI. ÚS 398/2019 prvý senát ústavného súdu v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto\nnálezu.\n14. Predmetom ústavnej sťažnosti po jej čiastočnom prijatí na ďalšie konanie je\nokrem iného námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením okresného súdu.\n\n16\n\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý\nmá právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch.\n16. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n17. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)\n(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).\n\n17\n\n19. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy).\n20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,\nII. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n22. Sťažovateľ (ako žalovaný) v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej\npodstatná časť je citovaná v časti I tohto nálezu, namieta, že napadnutým uznesením\nokresného súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o výške náhrady trov konania\niniciovaného žalobou žalobcov, došlo k porušeniu jeho označených práv.\n\n18\n\n23. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou, resp.\ndohovorom garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov\nkonania, je ústavný súd (vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý, vychádzajúc z toho,\nže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi\nakcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje\niba výnimočne, a to napr. vtedy, keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu\nzásahu (excesu) do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí,\nže zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m.\nII. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).\n24. V súlade s uvedenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal\nsťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením okresného súdu a zistil, že o takýto\nvýnimočný a extrémny\n\nprípad určite nejde a neexistuje žiadny relevantný dôvod,\n\naby ústavný súd zasiahol do napadnutého uznesenia okresného súdu o trovách konania.\n25. V prvom rade je potrebné uviesť, že zo sťažnosti sťažovateľa zo 14. mája 2018\npodanej proti rozhodnutiu okresného súdu (vydanému vyšším súdnym úradníkom)\nzo 16. apríla 2018 zjavne nevyplýva, že by sťažovateľ (v konaní pre všeobecným súdom bol\nzastúpený iným právnym zástupcom) výslovne namietal takú judikatúru ústavného súdu\nk nesprávnej aplikácii predmetnej vyhlášky, ktorá by sa vzťahovala na jeho prípad (uvádzal\niba uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 201/2011 z 23. júna 2011, ktoré sa na tento\nprípad nevzťahovalo, a nie nález sp. zn. IV. ÚS 187/2018 z 21. júna 2018, z ktorého cituje\nuž terajší právny zástupca v ústavnej sťažnosti v bode 3). Nie je teda pravdou, čo tvrdí\nprávny zástupca sťažovateľa, že sa na uvedené rozhodnutie odvolával, pretože\nz predložených príloh to nevyplýva. Takisto v takom rozsahu, v akom predniesol sťažovateľ\nsvoje iné sťažnostné námietky v ústavnej sťažnosti (bod I.5), nepredniesol predtým\naj v sťažnosti pred okresným súdom. Navyše, odôvodnenie napadnutého uznesenia v bode\n14.1 na strane 6, na ktoré ústavný súd bližšie poukazuje, je jasné a zrozumiteľné, keď súd\nnapokon po výpočte trov konania uviedol, že „bolo hospodárne, že všetci žalobcovia boli\n\n19\n\nzastúpení jedným právnym zástupcom a nie každý z nich iným, čo by malo za následok\nneprimerané a nehospodárne navýšenie trov konania“.\n26. Ak teda sťažovateľ svoje námietky k nesprávnej aplikácii vyhlášky nepredniesol\nnajprv v konaní pred všeobecnými súdmi, hoci tak urobiť mohol, nemôže neskôr úspešne\nnamietať ani porušenie svojich práv na ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol\nuž bližšie zaoberať námietkami sťažovateľa uvedenými v bodoch I.3, 4, a 5 tohto\nodôvodnenia, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. IV. ÚS 266/08,\nPL. ÚS 3/09, PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 76/2011, I. ÚS 314/2011, II. ÚS 399/2014,\nII. ÚS 70/2017).\n27. Ústavný súd iba poukazuje na rozumné argumenty okresného súdu vyjadrené\nk veci v bode I.7 a stanovisko zúčastnených osôb v bode I.9, z ktorých vyplýva\naj iná rozsiahla judikatúra najvyššieho súdu a ústavného súdu v obdobných veciach, ktorá\nje rozdielna od judikatúry uvádzanej sťažovateľom a ktorá nepotvrdzuje jeho argumenty\nuvádzané v ústavnej sťažnosti.\n28. Ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.\nAj keby napokon ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou vyhlášky (ako podústavnej právnej\nnormy) okresným súdom, v zmysle svojej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny\nnázor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol celkom zjavne svojvoľný, prípadne\nneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, čo sa však v prípade sťažovateľa nepotvrdilo.\n29. V danej veci, rešpektujúc princíp spravodlivosti, nemožno uvažovať\nani o nesprávnom závere v rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 156/2017 zo 6. februára\n2018, ktorý predchádzal napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhovel žalobe\nžalobcov, keď uviedol, že „mal za preukázané, že žalovaného... nemožno považovať\nza vlastníka predmetných nehnuteľností“ (s. 10).\n30. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že ústavnej\nsťažnosti sťažovateľa nevyhovel.\n\n20\n\n31. Bolo preto už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch\nsťažovateľa.\n32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. mája 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-vyčerpanie prostriedkov nápravy", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná", "subsidiarita", "arbitrárnosť", "trovy konania-náklady konania", "dedenie, dedičstvo", "vlastníctvo", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "aplikácia právnych noriem", "judikatúra", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:147a5d1c-f546-4eac-9e25-4358829184ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.398.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 398/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 398/2019 z 11. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.398.2019.1"}, {"guid": "ussr:9ea4a4ef-3127-4a0e-9fc4-d15c406fbd8e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.604.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 604/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 604/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.604.2018.1"}, {"guid": "ussr:e3e7fcaa-cde3-4078-891f-f4ba0f009ca4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.187.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 187/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 187/2018 z 21. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-21", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.187.2018.2"}, {"guid": "ussr:ef569f5e-c057-4a2e-adcd-b0008c11b522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.563.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 563/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 563/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.563.2017.1"}, {"guid": "ussr:759f9989-809c-4420-bb02-52c27928b02a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.70.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 70/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.70.2017.1"}, {"guid": "ussr:4d51db03-04b0-405c-a697-8e3afe1dfa90", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.807.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 807/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 807/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.807.2016.1"}, {"guid": "ussr:3e249a94-b997-4d0e-a92b-4e5a37c446f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.635.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 635/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 635/2016 z 28. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.635.2016.1"}, {"guid": "ussr:3d21527c-e525-4352-87f1-a4f6b87b44ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.100.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 100/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 100/2016 z 4. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.100.2016.1"}, {"guid": "ussr:74c4e9bc-3e32-4aa6-9e96-138352b7586f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.525.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.525.2015.1"}, {"guid": "ussr:f7103ab0-4ed9-4dd2-8d60-38098094bada", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2014 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2014.1"}, {"guid": "ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b"}, {"guid": "ussr:804f9981-12f5-467f-a0e7-56e7de3ba05a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 492/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 492/2013 z 3. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-03", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:804f9981-12f5-467f-a0e7-56e7de3ba05a"}, {"guid": "ussr:16767767-07e7-4d6e-a7d4-e1301c8449b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 574/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 574/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16767767-07e7-4d6e-a7d4-e1301c8449b5"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:e99425cd-d849-4801-983f-25025b64ccef", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 534/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 534/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e99425cd-d849-4801-983f-25025b64ccef"}, {"guid": "ussr:779d58b8-25ba-466d-80a2-f7b6cceb3c4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2011 z 9. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:779d58b8-25ba-466d-80a2-f7b6cceb3c4c"}, {"guid": "ussr:5298a64a-5009-41e3-bb61-f66a44b1c0d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 301/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 301/2011 z 23. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5298a64a-5009-41e3-bb61-f66a44b1c0d8"}, {"guid": "ussr:b5eddb5b-6133-49e5-87b1-27f562700ad4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 201/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/2011 z 4. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5eddb5b-6133-49e5-87b1-27f562700ad4"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": []}