{"guid": "ussr:931bcc5b-4eba-41f0-8d04-241fa171bd67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.161.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 161/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/2020 z 16. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 161/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.161.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2020-04-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/931bcc5b-4eba-41f0-8d04-241fa171bd67", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.161.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.161.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.161.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 161/2020-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša\nMaďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátskou\n\nkanceláriou SHM PARTNERS s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Miloš Škorec, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 18 CoE 2/2019 z 29. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť sťažovateľa\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 2/2019 z 29. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie krajského súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava II\n(ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 39 Er 28/2014 vedené exekučné konanie na základe\nnávrhu\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „oprávnený“), na vymoženie povinnosti zaplatiť dlžné výživné na oprávneného\nv sume 5576,48 € za obdobie od 14. júla 2009 do 17. februára 2014 a bežné výživné\nna oprávneného v sume 99,58 € od 17. februára 2014 až do budúcna, trovy právneho\nzastúpenia v exekučnom konaní a trovy exekúcie (ďalej len „exekučné konanie“).\nSťažovateľ je v predmetnom exekučnom konaní v procesnom postavení povinného.\n3. Sťažovateľ podal 2. mája 2014 námietky proti exekúcii s poukázaním,\nže oprávnený (sťažovateľov najmladší syn, pozn.) s ním po smrti matky (sťažovateľovej\nmanželky, pozn.) žil počas rozhodného obdobia, a to až do konca roka 2013 v spoločnej\ndomácnosti, pričom všetky náklady spojené s jej vedením znášal sťažovateľ a všetky\npotrebné veci z domácnosti využíval oprávnený neobmedzene. Sťažovateľ poukázal\nna to, že oprávnenému po celý čas výživné vrátane osobnej starostlivosti poskytoval\na zdôraznil, že nároky oprávneného sú neoprávnené.\n\n2\n\n4. Sťažovateľ doručil 14. novembra 2014 okresnému súdu návrh na zastavenie\nexekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom do 31. marca 2017\ns prihliadnutím na § 243h (ďalej len „Exekučný poriadok“), v zmysle ktorého dôvodom\nna zastavenie exekúcie je skutočnosť, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie\nexekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Sťažovateľ poukázal\nna skutočnosť, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok okresného súdu\nsp. zn. 27 P 391/05 z 18. januára 2006. Toto súdne rozhodnutie však nie je spôsobilým\nexekučným titulom, keďže sťažovateľ od smrti jeho nebohej manželky vykonával osobnú\nstarostlivosť o oboch synov. Vyživovaciu povinnosť si teda plnil naďalej, keďže plnenie\nv pôvodnej forme už fakticky ani právne nebolo možné. Taktiež poukázal na § 57\nods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého dôvodom na zastavenie exekúcie\nje skutočnosť, že po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, a to s poukázaním\nna to, že zanikla jeho povinnosť uložená exekučným titulom osobným plnením po smrti\nmatky, a to až do konca roku 2013, keďže hradil všetky výdavky spojené s výživou a inými\nmateriálnymi potrebami oprávneného.\n5. Okresný súd uznesením sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015 námietky povinného\nzamietol a zároveň návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie taktiež zamietol. Okresnému\nsúdu bolo 27. októbra 2015 doručené odvolanie sťažovateľa proti druhému výroku\nuznesenia, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie.\n6. Ústavnému súdu bola 23. septembra 2015 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa,\nktorou navrhoval vysloviť porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy\na jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením okresného\nsúdu sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015. Sťažovateľ navrhol uznesenie okresného súdu\nsp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015 zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie\na rozhodnutie.\n\n3\n\n7. Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 686/2016 z 21. februára 2017\n(ďalej len „nález ústavného súdu“) vyslovil porušenie sťažovateľovho základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 39 Er 28/2014\nz 13. júla 2015 vo výroku, ktorým boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté.\nUznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015 bolo vo výroku,\nktorým boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté, zrušené a vec bola v rozsahu\nzrušenia vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľovi boli priznané trovy\nprávneho zastúpenia a vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.\n8. Ako vyplýva z nálezu ústavného súdu, sťažovateľ nedostal odpoveď na podstatný\nargument, ktorým namietal, že exekučný titul stratil svoju účinnosť, napriek tomu,\nže sťažovateľ nepopieral jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Ústavný súd v náleze\nuviedol, že okresný súd námietky nesprávne vyhodnotil, ak v odôvodnení namietaného\nuznesenia zdôraznil právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu a vo vzťahu k jeho\núčinnosti neuviedol žiadnu právnu argumentáciu. Posúdenie účinnosti exekučného titulu má\npritom pre ďalšie vedenie exekučného konania, a teda aj pre sťažovateľa podstatný význam.\nÚstavný súd považoval sťažovateľom vznesený argument za skutkovo a právne relevantný\na teda taký, s ktorým sa mal okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite\nvysporiadať.\n9. Nález ústavného súdu bol okresnému súdu doručený 4. apríla 2017. Následne\nkrajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE 135/2017 z 12. apríla 2017 uznesenie okresného súdu\nč. k. 39 Er 28/2014-57 z 13. júla 2015 v časti zamietnutia námietok odmietol a čo sa týka\nzamietnutia návrhu na zastavenie exekúcie, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\n10. Okresný súd následne rozhodol uznesením sp. zn. 39 Er 28/2014\nzo 14. februára 2018, a to tak, že prvým výrokom námietky sťažovateľa proti exekúcii\nzamietol a druhým výrokom zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie a zároveň\nsťažovateľa poučil, že proti prvému výroku uznesenia nie je prípustné odvolanie a proti\ndruhému výroku sťažovateľ môže podať odvolanie.\n\n4\n\n11. Sťažovateľ podal proti druhému výroku, ktorým okresný súd zamietol jeho návrh\nna zastavenie exekúcie, odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením\ntak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Er 28/2014 zo 14. februára 2018 v tomto\ndruhom výroku potvrdil.\n12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie\nriadne neodôvodnil a nevysporiadal sa so skutočnosťami ním uvádzanými v odvolaní\na v jeho ďalších podaniach, ktoré mali byť zo súdneho spisu krajskému súdu známe,\nako ani s nálezom ústavného súdu, ktorý sa daného konania bezprostredne týka\na ktorý mal byť v ďalšom konaní určujúci pre okresný súd, ktorému bola vec vrátená\nna ďalšie konanie. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: «Argument týkajúci sa účinnosti\nexekučného titulu v danom konaní považoval za „skutkovo a právne relevantný“ aj Ústavný\nsúd SR (III. ÚS 686/2016-28)...Okresný súd Bratislava II však tomuto právnemu názoru\nv následne vydanom prvostupňovom uznesení priamo odporoval, keď nesprávne uviedol,\nže „za predpokladu, že výživné bolo stanovené súdnym rozhodnutím, povinný rodič musí\nplatiť výživné až dovtedy, kým pôvodné rozhodnutie o výživnom nebude zrušené súdom“.\nNemožno sa preto stotožniť s tvrdením okresného súdu, že: „V prípade, že povinný\nnesúhlasí s výškou výživného má možnosť obrátiť sa na súd ohľadom zníženia\nalebo zrušenia vyživovacej povinnosti.»\n13. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že účinnosť exekučného titulu nenamietal\nvo vzťahu k právnej skutočnosti nadobudnutia plnoletosti oprávneného, ale vo vzťahu\nk právnej skutočnosti smrti matky ako strany dohody schválenej súdom, ktorá sa stala\nexekučným titulom. Ak sa teda okresný súd a následne aj krajský súd vysporiadali\nso základnou námietkou prezentovanou opakovane počas celého exekučného konania,\nrelevantnou aj podľa nálezu ústavného súdu tak, že poukázali na jedno rozhodnutie súdu\niného štátu, ktoré sa týka odlišných právnych skutočností, než aké sú predmetom\nich rozhodovacej činnosti v danom konaní, potom takéto odôvodnenie nemožno považovať\npodľa jeho názoru za riadne.\n\n5\n\n14. Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že vo všetkých svojich podaniach\nopakovanie zdôrazňoval, že nepopiera trvanie vyživovacej povinnosti aj po smrti matky.\nV tomto kontexte uvádza: „Je preto ťažké pochopiť, prečo napádané rozhodnutie krajského\nsúdu vo svojom odôvodnení vychádza z toho, že sťažovateľ tvrdí, že smrťou matky malo\ndôjsť k zániku celej vyživovacej povinnosti (str. 3 druhý riadok a str. 6 bod 14. riadok 8\na bod 16. riadok 4, str. 8 bod 18. riadok 1 napádaného rozhodnutia), keď po celý čas\nkonania, vrátane konania o odvolaní vo svojich podaniach tvrdil opak. Odvolací súd\nmu tak svojvoľne do úst vkladá vyjadrenia, ktoré sťažovateľ nikdy neučinil a opiera oň svoje\nrozhodnutie o odvolaní, čím dochádza k arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia\nvšeobecného súdu. Táto skutočnosť je o to závažnejšia, že nedostatočné odôvodnenie,\narbitrárnosť a nepreskúmateľnosť sťažovateľ namietal vo svojom odvolaní už vo vzťahu\nk rozhodnutiu súdu prvého stupňa, krajský súd mu však ochranu jeho práv v súlade s čl. 46\nÚstavy SR neposkytol a svojim rozhodnutím tak priamo poprel...\n... Súd sa však nijako nevyjadril k argumentom navrhovateľa o tom, že plnenie\nv pôvodnej forme (prevod na účet matky) nebolo možné (a oprávnený v exekučnom konaní\nbol po smrti matky maloletý a bez bankového účtu). Krajský súd sa taktiež nevyjadril\nk námietkam sťažovateľa ohľadom nedostatkov rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to najmä\nvo vzťahu k preukazovaniu plnenia vyživovacej povinnosti (sťažovateľ predložil aj listinné\ndoklady a naďalej ponúka možnosť bývania povinnému) a k porušeniu princípu rovnosti\nzbraní v konaní pred súdom prvého stupňa a princípu kontradiktórnosti konania...“\n15. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné,\narbitrárne a zasahujúce do jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46\nods. 1 ústavy.\n16. S ohľadom na trvajúci niekoľkoročný výkon exekúcie dochádza podľa názoru\nsťažovateľa aj k priamemu zásahu do jeho majetkovej sféry. Vzhľadom na ústavnú\nneudržateľnosť napadnutého uznesenia tak došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.\n\n6\n\n17. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie jeho základného\npráva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy s poukázaním\nna celkovú dĺžku exekučného konania, keď ani po vyše piatich rokoch od jeho začiatku\na od podaní sťažovateľa, ktorými sa domáhal ochrany svojho majetku, neboli všeobecné\nsúdy „schopné“ vydať riadne a nearbitrárne rozhodnutie. Sťažovateľ uvádza: „V osobitných\nprípadoch, ako je aj tento, je potrebné poukázať aj na argumentáciu v odlišnom stanovisku\nústavného sudcu\n\nk uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\nsp. zn. III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003 a hovoriť o trvaní právnej neistoty\naj po tom, čo rozhodnutie súdu nadobudne právoplatnosť. Právoplatné rozhodnutie súdu\nbolo v tejto exekučnej veci vydané aj pred nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 21.07.2017\n(III. ÚS 686/2016-28), ťažko však možno hovoriť o naplnení účelu ústavou zaručenej súdnej\nochrany, keď muselo byť pre arbitrárnosť a iné nedostatky zrušené. Obdobná situácia\nnastáva v dôsledku pochybenia súdov už druhý krát a preto zjavná arbitrárnosť rozhodnutia\npri súčasnom ignorovaní predchádzajúceho nálezu Ústavného súdu SR musí byť vnímaná\nako prieťah v konaní.“\n18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 29.04.2019 (č.k. 39Er/28/2014-156) porušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa zo dňa (v petite sťažnosti uvedené\nsťažovateľom 2x, pozn.) 29.04.2019 (č.k. 39Er/28/2014-156) sa zrušuje a vec sa vracia\nKrajského súdu v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.\n3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €\n(slovom tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave II povinný vyplatiť na účet určený\nsťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,\n\n7\n\nSťažovateľ si taktiež uplatňuje nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi.“\n19. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1\nbola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle\nčl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu\nv zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n\n8\n\n23. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom\nbez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa\no ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené\nzákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n26. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n27. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n28. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n\n9\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n29. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke nepreskúmateľnosti\na arbitrárnosti napadnutého uznesenia vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa nevyjadril\nk argumentom sťažovateľa o tom, že plnenie v pôvodnej forme (prevod na účet matky)\nnebolo možné a oprávnený v exekučnom konaní bol po smrti matky maloletý\na bez bankového účtu. Krajský súd sa taktiež nevyjadril k námietkam sťažovateľa týkajúcim\nsa nedostatkov rozhodnutia okresného súdu, a to najmä vo vzťahu k preukazovaniu plnenia\nvyživovacej povinnosti, keď sťažovateľ predložil aj listinné doklady a naďalej ponúka\nmožnosť bývania povinnému, čo zakladá neúčinnosť exekučného titulu, na podklade\nktorého je vedené exekučné konanie. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že porušenie\nje o to závažnejšie, že aj ústavný súd v náleze, vydanom v tejto exekučnej veci, považoval\nargument týkajúci sa straty účinnosti exekučného titulu za podstatný. Sťažovateľ v závere\nústavnej sťažnosti namieta aj prieťahy v exekučnom konaní. Vzhľadom na uvedené\nboli podľa názoru sťažovateľa porušené jeho v ústavnej sťažnosti označené práva.\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského\nsúdu\n30. Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to, že návrh na rozhodnutie\n(petit) v ústavnej sťažnosti nie je dostatočne určitý, keď sťažovateľ nekonkretizoval,\nktorý odsek čl. 6 dohovoru namieta. Vychádzajúc z celkového obsahu ústavnej sťažnosti\nvšak možno odvodiť, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet\ntohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.\n31. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť\nho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\n\n10\n\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 157/2019).\n32. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu\n\nzlučiteľnosti\n\ntakejto\n\ninterpretácie\n\na\n\naplikácie\n\ns\n\nústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nm. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n33. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,\nII. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej\nexekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii\nsa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené\nzákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy\ndochádza iba vtedy, ak všeobecný súd koná objektívne, vylúči náhodné alebo svojvoľné\nuplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie,\nvychádzajúc z toho, čo objektívne zistil.\n34. Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej\nochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.\nAj na vydanie rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie sú primerane kladené\npožiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný\npodklad, musí byť dostatočne skutkovo a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom\nsvojvôle.\n\n11\n\n35. Ústavný súd považuje za potrebné v úvode svojho posúdenia z dôvodu\n„procesnej čistoty“ poukázať na skutočnosť, že nález ústavného súdu v tejto exekučnej veci\nsa týkal rozhodovania o námietkach proti exekúcii. Nálezom ústavného súdu bolo zrušené\nuznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015, a to len vo výroku,\nktorým boli námietky povinného (sťažovateľa, pozn.) zamietnuté. Predmetom prieskumu\nv konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 686/2016 nebolo rozhodovanie\nvšeobecných súdov o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, ako je tomu v tomto\nkonaní pred ústavným súdom.\n\nZ dôvodu,\n\nže argumentácia\n\nsťažovateľa\n\ntýkajúca\n\nsa dôvodnosti jeho návrhu na zastavenie exekúcie sa prelína s jeho argumentáciou\no dôvodnosti námietok proti exekúcii, ústavný súd posúdil túto ústavnú sťažnosť\naj s prihliadnutím na existujúci nález ústavného súdu a právny názor v ňom obsiahnutý.\n36. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke neúčinnosti\nexekučného titulu, ktorým je rozsudok okresného súdu sp. zn. 27 P 391/05\nz 18. januára 2006, ktorým bola schválená dohoda o úprave práv a povinností k maloletým\ndeťom medzi nebohou manželkou sťažovateľa a sťažovateľom, v rámci ktorej sa povinný\nzaviazal prispievať na výživu svojho vtedy ešte maloletého syna (oprávneného, pozn.)\nk rukám matky okresným súdom určenú sumu. Sťažovateľ v priebehu exekučného konania\npoukazoval na skutočnosť, že smrťou jeho manželky ako matky oprávneného a účastníčky\nsúdom schválenej dohody exekučný titul stratil spôsobilosť byť podkladom pre exekúciu,\nčo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.\nZároveň sťažovateľ namietal, že výkonom osobnej starostlivosti o syna po smrti jeho matky,\nako aj poskytovaním ubytovania a ďalších potrieb výživné zaniklo, čo zakladá dôvod\nna zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku. Sťažovateľ v tomto\nkontexte zdôrazňuje, že nikdy nepopieral, že jeho vyživovacia povinnosť vo vzťahu\nk oprávnenému trvá.\n37. Ústavný súd, po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu\nako aj s uznesením okresného súdu sp. zn. 39 Er 28/2014 zo 14. februára 2018,\nktoré jeho vydaniu predchádzalo, konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu\nsa vyznačuje terminologickou, ako aj obsahovou nepresnosťou vo vzťahu k námietkam\n\n12\n\nsťažovateľa, keď tak, ako to uvádza sťažovateľ, krajský súd na viacerých miestach\nodôvodnenia (napr. bod 16 a bod 18 odôvodnenia napadnutého uznesenia, pozn. ústavného\nsúdu) poukazuje na námietky povinného, a to, že smrťou matky prišlo i k zrušeniu,\nresp. zániku jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenému, pričom z priebehu exekučného\nkonania je zrejmé, že sťažovateľ nenamietal trvanie vyživovacej povinnosti, ale poukazoval\nna stratu účinnosti exekučného titulu smrťou jeho manželky.\n38. Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na skutočnosť, že z ústavnoprávneho\nhľadiska je vo veci podstatné, že sťažovateľ dostal (napriek zrejmým nepresnostiam, pozn.)\nodpoveď na ním uvádzaný podstatný argument, a to stratu účinnosti exekučného titulu.\nOkresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 39 Er 28/2014 zo 14. februára 2018\nv rozhodujúcich súvislostiach uvádza: „Základným procesným predpokladom oprávňujúcim\nna podanie návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné rozhodnutie, súd preto v prvom\nrade skúma, či rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, je vykonateľné,\nteda či má vlastnosť, ktorá mu umožňuje tvoriť podklad pre exekúciu. Aby rozhodnutie\nnadobudlo vykonateľnosť, musí spĺňať tak materiálne náležitosti, ako aj náležitosti\nformálne...\n... Dieťa sa nepovažuje za schopné sa samostatne živiť, pokiaľ sa sústavne pripravuje\nna výkon jeho budúceho povolania, teda študuje dennou formou štúdia, ktorá neumožňuje\ndieťaťu popri štúdiu plnohodnotne pracovať. Za predpokladu, že výživné bolo stanovené\nsúdnym rozhodnutím, povinný rodič musí platiť výživné až dovtedy, kým pôvodné\nrozhodnutie o výživnom nebude zrušené súdom. Povinný rodič sa nemôže sám rozhodnúť,\nže ďalej platiť nebude. Musí podať návrh na súd, ktorým sa bude domáhať zrušenia\nvyživovacej povinnosti. Až právoplatnosťou tohto rozhodnutia jeho vyživovacia povinnosť\nzaniká. Súd poukazuje na skutočnosť, že výživné nepredstavuje nárok matky, ale dieťaťa\na smrťou matky tento nárok nezaniká. So zreteľom na uvedené možno uviesť, že samotná\npovinnosť povinného ako aj jej výška nebola ničím dotknutá. Zánik platobného miesta\nnespôsobuje sám o sebe neúčinnosť exekučného titulu...\n... So zreteľom na vyššie uvedené súd má zato, že na základe vykonaného\ndokazovania povinný neuniesol dôkazné bremeno. Nie je dôvod na vyhovenie námietkam\nani návrhu na zastavenie exekúcie. Exekúcia začala dôvodne nakoľko povinný\n\n13\n\nbol v omeškaní s platením výživného. Povinný nesplnil vyživovaciu povinnosť ani finančne\nani osobne, nakoľko o oprávneného sa starali starší súrodenci a náklady si hradil\nz dedičských finančných prostriedkov. Exekučný titul nestratil účinnosť nakoľko výživné\nje nárokom dieťaťa a nie nárokom matky. Smrťou matky nezaniká. Povinný sa mal\no oprávneného osobne starať, čo na základe vykonaného dokazovania neuskutočňoval.\nNakoľko oprávnený stále študuje má nárok na výživné vo výške podľa pôvodného\nexekučného titulu. V prípade, že povinný nesúhlasí s výškou výživného má možnosť obrátiť\nsa na súd ohľadom zníženia alebo zrušenia vyživovacej povinnosti.“\n39. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s argumentáciou okresného\nsúdu, keď v bode 14 uvádza: „Odvolací súd sa plne stotožnil so zisteným skutkovým stavom\nsúdom prvej inštancie a následne prijatým záverom o trvaní povinnosti vyplývajúcej\nz exekučného titulu, ktorý nebol ničím zrušený, naďalej trvá, čo do časti zamietnutia návrhu\nna zastavenie exekúcie. Je nesporné, že exekučné konanie začalo na základe exekučného\ntitulu rozsudku OS Bratislava II, č. k. 27P/391/05-36 zo dňa 18.1.2006, ktorý zaväzoval\npovinného po schválení dohody rodičov o zverení detí\ndo starostlivosti matky prispievať na ich výživu pri určení výšky výživného mesačne\nako aj zaväzoval na úhradu zročného výživného vo výške 28.000.- SK (929,43 EUR)...\n...Je nesporné, že v tomto prípade povinný o úpravu výšky výživného nepožiadal,\npovinnosť výplaty vyživovacej povinnosti na základe právoplatného a vykonateľného\nexekučného titulu naďalej trvá.“\n40. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že pre exekučný súd a pre vykonanie\nexekúcie je podstatný výrok exekučného titulu a označenie oprávneného a povinného\nz tohto exekučného titulu, pretože exekučný súd nie je oprávnený skúmať dôvody,\nktoré súd viedli k vydaniu konkrétneho rozhodnutia ako exekučného titulu a na základe\nakých skutočností svoje rozhodnutie založil.\n41. Prieskumná činnosť exekučného súdu je obmedzená na to, či je exekučný titul\nvydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul formálne a materiálne\nvykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu.\n\n14\n\nV tomto rozsahu je exekučný súd oprávnený skúmať exekučný titul pri rozhodovaní\no žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), v rámci\nkonania o námietkach proti exekúcii, ak niektorú z týchto skutočností povinný namietne\n(§ 50 Exekučného poriadku) a\n\nv prípade rozhodovania\n\no zastavení exekúcie\n\n[(§ 58 Exekučného poriadku), rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Cdo 191/2011, 5 Cdo 193/2011 z 15. decembra 2011].\n42. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že exekučným titulom bola deklarovaná\npovinnosť sťažovateľa prispievať na výživu oprávneného, ktorá je jeho zákonnou\npovinnosťou a na trvanie tejto povinnosti, a teda účinnosť exekučného titulu nemala a nemá\nvplyv smrť matky oprávneného, a to aj napriek skutočnosti, že exekučným titulom\nje v tomto prípade dohoda medzi dvoma subjektami, z ktorých jeden, v tomto prípade matka\noprávneného, zomrel. Záväzok povinného rodiča o úprave vyživovacej povinnosti zakladá\nprávny pomer medzi rodičom (povinným) a dieťaťom (oprávneným) a nie druhým rodičom,\npričom pre účely posudzovania otázky jeho ďalšej existencie je bezpredmetné,\nči je tento záväzok konštruovaný na základe dohody schválenej súdom alebo priamo\nsúdnym rozhodnutím. Vzhľadom na uvedené smrť druhého rodiča z podstaty veci nemení\nnič na ďalšom trvaní už založeného právneho vzťahu medzi povinným rodičom a dieťaťom.\nZ hľadiska obsahu právneho vzťahu sa mení len platobné miesto, tak ako to v tomto prípade\nsprávne uviedli aj všeobecné súdy.\n43. Povinnosť plniť a teda poskytovať výživné je zákonnou povinnosťou v tomto\nprípade medzi sťažovateľom ako povinným na jednej strane a jeho synom ako oprávneným\nna strane druhej. V preskúmavanom prípade tak existuje aj oprávnený aj povinný\nz exekučného titulu, pričom samotná existencia trvania vyživovacej povinnosti aj po smrti\nmatky nebola, ako to sám sťažovateľ uvádza, v exekučnom konaní sporná.\nPreto ak všeobecné súdy v tomto prípade dospeli k záveru, že samotná povinnosť\npovinného, ako aj jej výška nebola ničím dotknutá, nemožno tento ich záver považovať\nza arbitrárny a nemajúci oporu v platnom práve.\n\n15\n\n44. Rozsah kasačnej záväznosti nálezu ústavného súdu pre ďalšie konanie\na rozhodovanie okresného súdu v exekučnej veci sťažovateľa mohlo mať len obmedzený\ndosah, ktorý bol rámcovaný iba povinnosťou okresného súdu poskytnúť sťažovateľovi\nprimeranú odpoveď na ním položenú a pôvodne okresným súdom nezodpovedanú otázku\nsúvisiacu s neúčinnosťou exekučného titulu. Súčasťou záväzného právneho názoru\nústavného súdu, ako to vyplýva aj z uvádzacej vety v bode 19 nálezu ústavného súdu,\nnebolo poskytnutie jedinej správnej odpovede na sťažovateľom formulovanú námietku\no neúčinnosti exekučného titulu.\n45. Spornou skutočnosťou v exekučnom konaní bola medzi oprávneným a povinným\naj skutočnosť, či sťažovateľ po smrti svojej manželky plnil svoju vyživovaciu povinnosť\nvo vzťahu k oprávnenému, keď, ako poukazoval v priebehu celého exekučného konania,\noprávnenému poskytoval výživné osobnou starostlivosťou, poskytovaním ubytovania,\nako aj zabezpečovaním všetkých jeho základných potrieb.\n46. Tak, ako vyplýva z priebehu exekučného konania, po rozhodnutí ústavného súdu\na vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodovanie, okresný súd nariadil\npojednávanie a vykonal dokazovanie vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o plnení\njeho vyživovacej povinnosti. Po preštudovaní napadnutého uznesenia krajského súdu,\nktorý nepovažuje ústavný súd v tomto kontexte za potrebné citovať, vzhľadom\nna skutočnosť, že jeho obsah je sťažovateľovi známy, ústavný súd konštatuje, že krajský\nsúd sa vo svojom uznesení a jeho odôvodnení dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal,\na to na základe vykonaného dokazovania, s tvrdeniami oprávneného, ako aj sťažovateľa\nako povinného, o skutočnostiach týkajúcich sa plnenia/neplnenia vyživovacej povinnosti.\n47. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti\nmedzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol v tejto časti\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n\n16\n\n48. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nje potrebné uviesť, že sťažovateľ namietal porušenie tohto základného práva v spojení\nalebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom\nprípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani k porušeniu\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto označeného práva.\nÚstavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v exekučnom konaní\n49. Reflektujúc petit ústavnej sťažnosti sťažovateľa, zastúpeného kvalifikovaným\nprávnym zástupcom, podľa ktorého k namietanému porušeniu základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd\ndáva do pozornosti svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným rozhodnutím\nkonkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou či nesprávnym\nalebo neefektívnym postupom). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ\nnamieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,\nnie jeho postupom, ústavný súd takú ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú\n(m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08, II. ÚS 528/2017).\n50. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi\nnávrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.\n51. Prihliadajúc na rozsah a dôvody ústavnej sťažnosti, keď sťažovateľ v odôvodnení\nnamieta „celkovú dĺžku exekučného konania“, ústavný súd uvádza, že pri rozhodovaní\no ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej\nustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie\n\n17\n\nveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza\nosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde\nsa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty\ndochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným\nspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím\nsúdu (m. m. I. ÚS 41/02).\n52. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,\nak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva\nešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012).\nAk v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať\nk namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,\nústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde], pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti už nie je spôsobilé\nnaplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\n\nčl. 48 ods. 2 ústavy\n\n(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (m. m.\n\nproti Slovenskej republike,\n\nrozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).\n53. Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových\nnáležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať\nproti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv\nsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť zohráva\npreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu\ndo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto\npráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07,\nI. ÚS 269/2012).\n\n18\n\n54. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté\nuznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 22. mája 2019, a teda v čase\npodania ústavnej sťažnosti (31. júla 2019, pozn.), krajský súd už nemohol vykonávať žiadne\núkony exekučného súdu, ktorým by spôsoboval v exekučnom konaní prieťahy. Z uvedeného\nje zrejmé, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie\nsťažovateľom označeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov krajským\nsúdom už netrvalo.\n55. Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnej\nsťažnosti, s prihliadnutím na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, ako aj na skutočnosť,\nže odlišné\n\nstanovisko\n\nsudcu\n\nk\n\nuzneseniu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003 (na ktoré poukazuje sťažovateľ, pozn.) nenašlo\nv judikatúre ústavného súdu oporu, dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie\nna ďalšie konanie splnené neboli, a preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol\nako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].\n56. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi\nsťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie\no nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,\nalebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,\nk čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. apríla 2020\n\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "konanie-zastavenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "exekúcia-exekučný titul", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:492ac4ff-bdb6-4b15-89fd-dadc7e8dbce1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.157.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 157/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 157/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.157.2019.1"}, {"guid": "ussr:4ec9b221-ae54-4844-b11d-8817e68a97aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.528.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 528/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 528/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.528.2017.1"}, {"guid": "ussr:8cc256b5-77d7-4133-bce2-667e6e0c6a8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.686.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 686/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 686/2016 z 21. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-21", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.686.2016.1"}, {"guid": "ussr:4839c31f-c3d5-4af8-be20-0b6474ee73ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4839c31f-c3d5-4af8-be20-0b6474ee73ad"}, {"guid": "ussr:968b5209-9071-4670-913e-4a25bfeb2a11", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 258/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 258/2012 z 18. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-18", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:968b5209-9071-4670-913e-4a25bfeb2a11"}, {"guid": "ussr:a3215938-4240-4dbc-9570-b54e2fce420b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 337/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/08 z 15. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-15", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3215938-4240-4dbc-9570-b54e2fce420b"}, {"guid": "ussr:408ab938-a26a-4119-a7d8-0c45f43972f8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/07 z 6. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-06", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:408ab938-a26a-4119-a7d8-0c45f43972f8"}, {"guid": "ussr:04b0cd5f-2443-4d18-99bf-a77095793008", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 215/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 215/07 z 12. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-12", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04b0cd5f-2443-4d18-99bf-a77095793008"}, {"guid": "ussr:33390658-b522-4384-bf51-3f784247fb77", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 258/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 258/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33390658-b522-4384-bf51-3f784247fb77"}, {"guid": "ussr:daa0b51f-36f3-4cdb-9585-ae2588696d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 292/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 292/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:daa0b51f-36f3-4cdb-9585-ae2588696d89"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "ussr:333c182c-bb7f-4001-bbcb-1e8b86b7e04c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/03 z 4. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-04", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:333c182c-bb7f-4001-bbcb-1e8b86b7e04c"}, {"guid": "ussr:5a182581-2c9b-430d-b724-c6f126d435ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 670, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a182581-2c9b-430d-b724-c6f126d435ad"}, {"guid": "ussr:8b92a6da-1ece-4910-afbf-13a840429cc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/03 z 15. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-15", "citacie_n": 829, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b92a6da-1ece-4910-afbf-13a840429cc1"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 116/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 846, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 77/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "29650103-8714-4469-8051-c55f1f757f51:46fb0fcc-3bb0-41cc-b6ed-37c4482ff4ab", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1214200153.1", "spisova_znacka": "18CoE/2/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 18CoE/2/2019 z 28. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1214200153.1"}, {"guid": "db068d82-2989-484f-8e41-b33770414d37:bc0a36a0-eeea-4ebe-8279-e8c501e29cd0", "ecli": null, "spisova_znacka": "39Er/28/2014", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 39Er/28/2014 z 14. 2. 2018", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/db068d82-2989-484f-8e41-b33770414d37:bc0a36a0-eeea-4ebe-8279-e8c501e29cd0"}], "citovane_v": []}