{"guid": "ussr:0bd97185-aac2-4289-9099-b8416d3a890e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.141.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 141/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/2020 z 2. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 141/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.141.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0bd97185-aac2-4289-9099-b8416d3a890e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.141.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.141.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.141.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 141/2020-44\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka\na Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nobchodnej spoločnosti Hutní montáže, a. s., Ruská 1162/60, Ostrava, Česká republika,\nIČO 15 504 140, zastúpenej spoločnosťou JAVOR-TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o.,\nStará Vajnorská cesta 37, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Michal\nTokár, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35\nods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 40/2018 z 30. januára 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Hutní montáže, a. s., o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola 27. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti Hutní\nmontáže, a. s.,\n\nRuská\n\n1162/60, Ostrava, Česká\n\nrepublika, IČO 15 504 140\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžfk 40/2018 z 30. januára 2019\n(ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa\nv konaní\n\nvedenom\n\nKrajským\n\nsúdom\n\nv Bratislave\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\npod sp. zn. 2 S 299/2015 domáhala preskúmania rozhodnutia\n(ďalej\nč. 21212663/2015\n\nz 10. novembra\n\n2015\n\n(ďalej\n\nlen\n\nlen\n\n„žalovaný“),\n\n„rozhodnutie\n\nžalovaného“),\n\nktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)\nč. 20690980/2015/9104403 z 18. augusta 2015 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“),\nktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 24 729,80 €\nza zdaňovacie obdobie marec 2013.\n3.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nsp.\n\nzn.\n\n2\n\nS 299/2015\n\nz\n\n26.\n\napríla\n\n2017\n\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.\n4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky,\nktorú podala proti rozsudku krajského súdu.\n\n2\n\n5. Sťažovateľka namieta porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv v príčinnej\nsúvislosti so skutočnosťou, že správne súdy v jej prípade rozhodovali na základe\nanalogických skutkových zistení, v rôznych konaniach, s diametrálne odlišným výsledkom,\npričom všeobecné súdy svoj „názorový posun“ neodôvodnili.\n6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konanie vedené krajským súdom\npod sp. zn. 5 S 322/2015, v ktorom sa sťažovateľka na základe analogického skutkového\nstavu\n\ndomáhala\n\nz 9. novembra 2015,\n\npreskúmania\nktorým\n\nrozhodnutia\nbolo\n\npotvrdené\n\nžalovaného\n\nč.\n\nrozhodnutie\n\n21201716/2015\nsprávcu\n\ndane\n\nč. 20690876/2015/9104403 z 18. augusta 2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel\nna dani z pridanej hodnoty v sume 35 980,27 € za zdaňovacie obdobie október 2012.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 322/2015 zo 7. februára 2017 žalobu sťažovateľky\nzamietol.\n7. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Sžfk 61/2017 rozsudkom z 21. novembra 2018 zrušil rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 5 S 322/2015 zo 7. februára 2017. V tejto súvislosti uvádza: „Z hore uvedeného\nvyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/322/2015,\nneskôr na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Sžfk/61/2017 a v konaní vedenom na Krajskom\nsúde v Bratislave pod sp. zn. 2S/299/2015 a neskôr na Najvyššom súde SR\npod sp. zn. 10Sžfk/40/2018 všeobecné súdy rozhodovali na základe analogických skutkových\nzistení s diametrálne odlišným výsledkom. Všeobecné súdy svoj názorový posun\ndiametrálnym spôsobom neodôvodnili, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore\ns princípom právnej istoty a porušuje to právo na spravodlivé súdne konanie. Všeobecné\nsúdu podľa názoru sťažovateľa riadne neodôvodnili ani to, prečo sa odchýlili od: rozsudku NS SR, 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012 - rozsudku NS SR, 3Sžf/1/2011 z 15.03.2011 rozsudku NS ČR, 5Afs/131/2004 z 25.03.2005 - rozsudku SDEÚ, C-354/03 (Optigen) rozsudku SDEÚ, C-355/03 (Fulcrum Elektronics) - rozsudku SDEÚ, 484/03 (Bond House) rozsudku SDEÚ, C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) - rozsudku SD EÚ, C-643/11.\nSťažovateľ svoju žalobu ako aj kasačnú sťažnosť odôvodnil okrem iného aj prv uvedenou\njudikatúrou a Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa názoru sťažovateľa dostatočne\n\n3\n\nneodôvodnil, prečo rozhodol diametrálne odlišným spôsobom. Táto judikatúra podporovala\ntvrdenia sťažovateľa o tom, že správca dane svojim odôvodnením týkajúcim sa porušenia\npovinností v zmysle § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH prekračuje zákonný rámec\npovinností vyplývajúcich pre sťažovateľa z ustanovení upravujúcich dokazovanie daňového\nsubjektu v zmysle daňového poriadku, správca dane vykladá ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 a §\n51 zákona o DPH extenzívne na ťarchu sťažovateľa, keď požaduje, aby spoločnosť Hutní\nmontáže a.s. preukázala skutočnosť, kto fyzicky práce vykonal. Túto skutočnosť môže\npreukázať výlučne spoločnosť\n\n“\n\n8. Sťažovateľka namieta nesprávnosť právneho posúdenia o neunesení dôkazného\nbremena s poukazom na skutočnosť, že disponovala materiálnou existenciou plnenia,\nčo potvrdil jej odberateľ\n\nV tomto kontexte sťažovateľka\n\nuvádza: „Sťažovateľ uskutočnil tieto práce prostredníctvom dodávateľa\na tento ich vykonal prostredníctvom subdodávateľov. Spoločnosť\nlistom zo dňa 15.09.2015 potvrdila sťažovateľovi úhradu príslušnej DPH\na priložila potvrdenie o tom, že voči nemu správca dane neeviduje daňové nedoplatky.\nPrenášať dôkazné bremeno na sťažovateľa, aby tento preukázal, kto reálne práce vykonal,\na týmto podmieňovať odpočet DPH je v rozpore s čl. 59 ods. 2 Ústavy SR a predstavuje\nporušenie princípu zákonnosti ukladania daní.“\n9.\n\nSťažovateľka\n\nsp. zn. 3 Sžfk 61/2017\n\npoukazuje\nz 21.\n\nna\n\nnovembra\n\nskutočnosť,\n2018,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nrozhodujúc\n\nsúd\n\nv rozsudku\n\no analogickom\n\nprípade\n\nsťažovateľky, keď najvyšší súd posudzoval vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty\nza iné obdobie ako v prípade napadnutého rozsudku, poukázal na skutočnosť,\nže išlo o havarijnú opravu vtokov, kde sťažovateľka disponovala materiálnou existenciou\nplnenia, čo jej potvrdil jej odberateľ.\n\n4\n\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej\nnálezom rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa Hutní montáže, a.s. na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, ods. 5 ústavy, právo podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa 35 ods. 1 ústavy, rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 10Sžfk/40/2018 zo dňa 30.01.2019 p o r u š e n é b o l o .\nÚstavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. 10Sžfk/40/2018\n\nz\n\n30.01.2019\n\na\n\nrozsudok\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBratislave,\n\nč.k. 2S/299/2015-96 zo dňa 26.04.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave\nna ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť\nsťažovateľovi trovy konania vo výške 100 %.“\n11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola\nvec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle\nčl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu\nv zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\n14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n18. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť\niba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych\npríjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu,\nochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví\nzákon.\n\n6\n\n19. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n21. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke neudržateľnosti\nzáverov najvyššieho súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou a v námietke,\nže v prípade\n\nsťažovateľky rozhodovali všeobecné súdy\n\nv analogických\n\nprípadoch\n\ns diametrálne odlišným výsledkom, pričom tento názorový odklon náležite neodôvodnili.\nSťažovateľka taktiež namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s judikatúrou,\nna ktorú poukazovala v kasačnej sťažnosti.\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35\nods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n24. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta\nvýkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom\nposkytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými\nslovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti\n\n7\n\nvo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti\nna subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava\nnezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.\nSprávny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne\notázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,\nIV. ÚS 596/2012, III. ÚS 48/2019).\n25. Podľa § 461 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „SSP“) kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní\nzistí, že nie je dôvodná.\n26. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska\nuplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma,\nči tu existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j)\na jeho náležité vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti\nje meritórnym rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne\nkasačnú sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nje správne... Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť\niba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu,\nale musí sa zaoberať so všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite\nsa s nimi vysporiadať... Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie\nkrajského súdu ostáva bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.\na kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718.).\n27. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný\nsúd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom\nna predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej\nzákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok\nnemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne\nnelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý\n\n8\n\nrozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci\na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet\nani žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože\nsú dostatočne a presvedčivo odôvodnené.\n28. K námietke sťažovateľky o neudržateľnosti záveru najvyššieho súdu,\nktorým najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že v prípade,\nak správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov pri daňovej kontrole, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia na jeho strane skutočne došlo,\nčo podľa názoru sťažovateľky predstavuje extenzívny výklad na ťarchu daňových\nsubjektov, ústavný súd poukazuje na bod 18 napadnutého rozsudku, v ktorom najvyšší súd\nuvádza: „Vo vzťahu k námietke, že nemožno dôkazné bremeno ponímať extenzívne\na rozširovať ho aj na preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne\niný subjekt, kasačný súd upozorňuje na to, že správca dane zisťoval reálne (hmotné)\nposkytnutie služby dodávateľom, ktorý ho odkázal na subdodávateľov. Išlo teda o okolnosti,\nktoré majú priamy súvis s otázkou realizácie zdaniteľného plnenia deklarovaným\ndodávateľom (platiteľom dane), ku ktorým má sťažovateľ dôkaznú povinnosť. Pochybnosti\no skutočnom realizátorovi stavebných prác vznikli takpovediac hneď na začiatku\npri zisťovaní, či a ako bolo plnenie realizované, keďže dodávateľ uviedol, že práce\nrealizoval prostredníctvom subdodávateľov. Dodávateľ teda bol v tomto obchode fakticky\niba prostredníkom, pretože samotné plnenie, čiže stavebné práce, mali byť sťažovateľovi\ndodané priamo subdodávateľom.“\n29. Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky je rozhodné, že správca dane\nvykonal šetrenie u subdodávateľov, ktorí mali realizovať predmetné dielo. Ako vyplýva\nz bodu 16 napadnutého rozsudku, ani u dodávateľskej spoločnosti, ani u subdodávateľov\nsa nepotvrdilo uskutočnenie zdaniteľných plnení, nebolo preukázané, kto deklarované práce\nvykonal a či fakturované práce boli fyzicky vykonané. Uvedené bolo potvrdené výsluchom\nsvedkov, dožiadaním aj medzinárodnou výmenou informácii.\n\n9\n\n30. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide\no vysokošpecializované práce opravy hydrotechnických zariadení regulačných vtokov\na výtokov ľavej plavebnej komory vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, stupeň\nGabčíkovo, na ktorých vykonanie bolo potrebné nie bežné materiálne a strojové\nzabezpečenie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, sťažovateľom\npredložené\n\nsúpisy\n\nprác\n\nneobsahovali\n\nžiadne\n\nkonkrétne\n\nšpecializované\n\npráce,\n\nktoré by boli vykonané konkrétnymi subjektmi v konkrétnom čase na konkrétnom mieste\na za konkrétnu sumu.\n31. Vo vzťahu k námietke extenzívneho výkladu povinnosti dokazovania v priebehu\ndaňovej kontroly na ťarchu daňových subjektov považuje ústavný súd za potrebné uviesť,\nže v tomto konkrétnom prípade správca dane po tom, ako sťažovateľka počas daňovej\nkontroly predložila „Potvrdenie uskutočnenia opráv“ zo 17. júla 2018 (ktoré sťažovateľka\npriložila ako prílohu aj k ústavnej sťažnosti, pozn.), pristúpil v rámci svoje dôkaznej\npovinnosti k prevereniu celého subdodávateľského reťazca a zistil, že práce nemohli byť\nvykonané pre potvrdený nedostatok personálneho a technického vybavenia subdodávateľov.\nSprávca dane v rámci svojho dôkazného bremena preveroval už uvedené skutočnosti\nvýsluchom svedkov, dožiadaním aj medzinárodnou výmenou informácií. Následne správca\ndane vyzval sťažovateľku, aby predložila stavebný denník, protokol o meraní vôle ložísk\nregulačných uzáverov, protokol o dotiahnutí vysokopevnostných skrutiek a prípadnú\nzvarovú dokumentáciu, správu o suchých a mokrých funkčných skúškach zariadenia,\nmenovitý zoznam osôb a evidenčných čísel motorových vozidiel, ktoré mali vstupovať\ndo objektov\n\nvodného\n\ndiela\n\nGabčíkovo-Nagymaros,\n\ns poukazom\n\nna\n\nskutočnosť,\n\nže sťažovateľkou predložené faktúry, zmluvy o dielo a odovzdávacie protokoly preukazujú\nlen formálnu stránku obchodného vzťahu, nie aj jeho materiálnu časť (reálne zhotovenie\ndiela). Sťažovateľka v priebehu daňového konania tieto dôkazy správcovi dane\nani žalovanému nepredložila (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.).\n\n10\n\n32. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že čl. 124 ústavy postavil ústavný súd\nmimo sústavu všeobecných súdov, ktorým patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové\nokolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať a hodnotiť dôkazy a prijímať relevantné právne\nzávery, ktoré je potrebné v rámci odôvodnení rozhodnutí aj náležite obhájiť. Intervencia\nústavného súdu do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy,\nak tieto výstupy vykazujú znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok\nporušenie základného práva alebo slobody podľa ústavy či medzinárodnej zmluvy.\nV prípade, ak všeobecný súd vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne\nnázory, skutkové zistenia, myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá\nprávo, niet dôvodu, aby ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné\n(m. m. III. ÚS 78/2011).\n33. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených\nskutkových okolností a aplikácia normatívneho textu zákonných ustanovení použitých\nnajvyšším súdom v napadnutom rozsudku je presvedčivá.\n34. K námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s judikatúrou,\nna ktorú poukazovala v kasačnej sťažnosti, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v ústavnej\nsťažnosti žiadnym spôsobom nekonkretizovala, v čom má podľa jej názoru spočívať odklon\nnajvyššieho súdu v napadnutom rozsudku od ňou uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu\na Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), a teda s čím konkrétne\nsa podľa jej tvrdení mal najvyšší súd v napadnutom rozsudku vysporiadať. Ústavná\nsťažnosť obsahuje len všeobecný argument, že citovaná judikatúra podporovala jej tvrdenia\no tom, že správca dane svojím odôvodnením týkajúcim sa porušenia povinností v zmysle\n§ 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov prekračuje rámec povinností vyplývajúcich pre sťažovateľku z ustanovení\nupravujúcich dokazovanie daňového subjektu.\n\n11\n\n35. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd\nv bode 22 napadnutého rozsudku uviedol, že judikatúra najvyššieho súdu zaoberajúca\nsa dôkazným bremenom, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie zdaniteľného plnenia,\nje rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila v tom,\nže nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak správca dane nadobudne\nna základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného\nobchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Najvyšší súd v tomto\nbode napadnutého rozsudku príkladmo poukazuje na jeho viaceré rozhodnutia v obdobných\nveciach.\n36. V súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu je potrebné vykladať aj v kontexte rozsudku krajského súdu.\nKrajský súd sa vo svojom rozsudku podrobne zaoberá judikatúrou Súdneho dvora,\nna ktorú v ústavnej sťažnosti poukazuje sťažovateľka, pričom na s. 10 a 11 sa konkrétne\nzaoberá argumentmi, z ktorých možno vyvodiť, že sťažovateľkou citovanú judikatúru\nSúdneho dvora nemožno v jej prípade analogicky použiť, a to predovšetkým s poukazom\nna skutočnosť, že sťažovateľka nevynaložila dostatočnú starostlivosť na preverenie\nsvojho zmluvného partnera a následky svojho konania spočívajúce v pochybnostiach,\nkto, kedy a ako práce zhotovil, tak musí znášať sama. Krajský súd v tomto kontexte cituje\npríslušnú judikatúru Súdneho dvora (s. 11 rozsudku krajského súdu, pozn.). Vzhľadom\nna uvedené je aj táto námietka sťažovateľky z ústavnoprávneho hľadiska zjavne\nneopodstatnená.\n37. Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľky, podľa ktorej všeobecné súdy\nv jej prípade rozhodovali v analogických prípadoch s diametrálne odlišným výsledkom,\npričom svoj „názorový posun“ neodôvodnili, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 61/2017 rozsudkom z 21. novembra 2018 zrušil rozsudok\nkrajského súdu sp. zn. 5 S 332/2015 zo 7. februára 2017, a to z dôvodu, že v ďalšom konaní\nje krajský súd povinný zistiť, či výsledkom preverovania polície bolo začaté trestné stíhanie\npre konkrétny skutok vo veci a v akom štádiu je trestné konanie.\n\n12\n\n38.\n\nZ uvedeného\n\npod sp. zn. 5 S 322/2015,\n\nje\n\nzrejmé,\n\nv ktorom\n\nže\n\nkrajský\n\nkonanie\nsúd\n\nvedené\n\nrozhoduje\n\nkrajským\n\no žalobe\n\nsúdom\n\nsťažovateľky\n\nv analogickom prípade, nebolo právoplatne ukončené rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžfk 61/2017 z 21. novembra 2018, od ktorého sa mal najvyšší súd názorovo\nodkloniť v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na uvedené nedošlo v prípade sťažovateľky\nani z uvedeného hľadiska k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti\npri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\npre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n39. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 35\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie týchto\nzákladných práv v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo\nk porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je zjavné, že nemohlo dôjsť\nani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti\npri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\npre jej zjavnú neopodstatnenosť.\nIII.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\n40. Právna vec sťažovateľky sa vzťahuje na rozhodovanie správnych orgánov\nv daňovom konaní a súdov, ktoré následne preskúmavajú správnosť určenia príslušnej\ndaňovej povinnosti a vyrubeného rozdielu dane. V tomto smere je potrebné odkázať\nna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že v zásade vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové,\nargumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority\nprerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP\nz 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP\n\n13\n\nz 12. 7. 2001, body 24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových\nveciach, kde daňové konanie považuje za konanie trestné.\n40.1 Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie\nz 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6\nods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom,\nktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul,\nže dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov\na Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu\nochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci,\nnemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi\nobčanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.\n40.2 Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne\nrealizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou\norgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace\nsa spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské\npomery, ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.\n40.3 Vývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám\nna posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť\nadministratívnych\n\nrozhodnutí\n\nmedzi\n\nsprávnymi\n\norgánmi\n\na\n\nfyzickými\n\nosobami\n\na právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych\nzáujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu\nuplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu\n(pozri Pecníková, M. Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi\nverejnej moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635.).\n40.4 Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti\na permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske\npráva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch\nmedzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí\ndaňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. 2. 1994, séria A, č. 284,\nGeorgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti\nč. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti\n\n14\n\nč. 44759/98) ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej\nprávomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí\nvšeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi,\nktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje\naj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46\nods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril\nzhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany\npodľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje\nporušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127\nods. 1 ústavy, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu\nv správnom súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08).\n41. Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,\nže vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)\npovinnosti, ale išlo vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu\nsankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka\ndruhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje\ncharakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať\naplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others\nv. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP\nz 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky\nnie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n42. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť.\n\n15\n\n43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi\nsťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie\no nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,\nalebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,\nk čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. apríla 2020\n\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "správne súdnictvo", "daň-daňová kontrola"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:512cd2c9-2783-427b-944a-6bd7ac813798", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.48.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 48/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2019 z 5. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-05", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.48.2019.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 238/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": []}