{"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. októbra 2020, sp. zn. I. ÚS 115/2020, ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-10-06", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2/text", "citacie_n": 427, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 115/2020-62\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca\nspravodajca) a Miloša Maďara prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov\n,\nobaja\n\n,a\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,\n\nCimborkova 13, Košice, v menej ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Radoslav\nRigo, LL.M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť pred\nsúdom a rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na konanie súdu spôsobom stanoveným zákonom\npodľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 188/2015 z 19. januára 2017\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 203/2017 z 30. mája\n2019 a takto\n\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n, a\n\nna súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ich právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich\nprávo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 203/2017 z 30. mája 2019\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 203/2017\nz 30. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť\n,a\n\ntrovy právneho zastúpenia v sume 640,64 € (slovom\n\nšesťstoštyridsať eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu, obchodnej\nspoločnosti IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov\n,\n\n, a\n\n,\n\n2\n\n, obaja\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n\n(ďalej len\n\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), práva na rovnosť pred súdom\na rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,\npráva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na konanie súdu\nspôsobom stanoveným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“)\nč. k. 11 Co 188/2015-134 z 19. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) č. k.\n3 Cdo 203/2017-169 z 30. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobou podanou na Okresnom súde\nPrešov proti žalovanému mestu Prešov (ďalej aj „žalovaný“) sa domáhali určenia\nvlastníckeho práva k pozemku. Išlo o pozemok ‒ zastavané plochy a nádvoria s výmerou\n83 m2 v k. ú.\n\n, na ktorom sa nachádza rozvodňa a plynová prípojka rodinného domu\n\nsťažovateľov. Tvrdenie o nadobudnutí a existencii vlastníckeho práva sťažovatelia založili\nna dvoch samostatných argumentačných líniách, ktoré podľa nich obstoja aj samostatne,\na to:\na) primárne na tvrdení transformácie práva osobného užívania k pozemku na\nvlastnícke právo, a to na základe § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, momentom účinnosti\ntohto ustanovenia, teda k 1. januáru 1992, a prípadne\nb) subsidiárne, avšak až v druhom rade, sťažovatelia pre prípad, že by sa s už\nuvedenou primárnou argumentáciou súdy nestotožnili, tvrdili, že vlastnícke právo\nk dotknutému pozemku nadobudli vydržaním uplynutím desaťročnej vydržacej doby, ktorá\nzačala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch,\ns tým, že v dobromyseľnej držbe tohto pozemku neboli nikým a ničím rušení (pričom\npasivita a nedostatočná aktivita žalovaného by mali ísť na jeho ťarchu).\n\n3\n\n3. V konaní nebolo sporné, že sťažovatelia v období pred nadobudnutím účinnosti\nnovely zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník\n(ďalej len ,,novela zákona č. 509/1991 Zb.“), účinnej od 1. januára 1992, mali uzavretú\ndohodu o pridelení dotknutého pozemku do osobného užívania, pričom za zriadenie tohto\npráva zaplatili dohodnutú úhradu v plnej sume. Sťažovatelia však nevedeli preukázať\nzaregistrovanie tejto dohody štátnym notárstvom.\n4. Sťažovatelia v celom konaní tvrdili, že s pozemkom nakladali ako s vlastným\na nikto ich v tejto držbe nerušil.\n5. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 344/2014-75 z 25. mája 2015\ntak, že žalobu zamietol v celom rozsahu.\n6. Odvolací súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 11 Co 188/2015-134\nz 19. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, čo odôvodnil tým, že okresný\nsúd správne aplikoval § 872 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, keďže práve tieto\nustanovenia upravovali situáciu, v ktorej sa sťažovatelia ocitli. Poukázal na judikatúru\nnajvyššieho súdu, a to na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97, v ktorom najvyšší súd\nzdôraznil, že Občiansky zákonník v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval\na neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej\ndohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2\nObčianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej\ndržby pre účely vydržania. V danom prípade teda nemožno vec posúdiť podľa § 872 ods. 6\nObčianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu zaniknutý inštitút osobného užívania\npozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania, a ak by\nzákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku za dobu oprávnenej držby\npre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných\nustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného\nvzťahu obsiahnutej v zákone (bod 17 rozsudku). Prvou argumentačnou líniou sa zaoberal\nlen okrajovo (bod 21 rozsudku krajského súdu).\n\n4\n\n7. Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia podali dovolanie, prípustnosť\nktorého odvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). Zastávali teda názor, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (v tomto prípade dvoch právnych otázok), ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovatelia v dovolaní\npoukázali na dve právne otázky, od posúdenia ktorých vyvodzovali svoje vlastnícke právo\nuž v podanej žalobe, a obe otázky považujú za nesprávne právne posúdené odvolacím\nsúdom, ako aj súdom prvej inštancie.\n8. Prvou je podľa sťažovateľov otázka transformácie práva osobného užívania\nk pozemku na vlastnícke právo, a to na základe ustanovenia § 872 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, momentom účinnosti tohto ustanovenia (teda k 1. januáru 1992) aj v prípade\nabsencie registrácie či dôkazu registrácie takéhoto práva štátnym notárstvom. Sťažovatelia\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 nepovažujú za rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu jednak preto, že rieši podľa sťažovateľov úplne inú situáciu, ale aj preto,\nlebo ide o rozhodnutie relevantne nepublikované, v podstate ojedinelé a ťažko\ndohľadateľné.\n\nRozhodnutie\n\nnie\n\nje\n\nspomínané\n\nani\n\nv relevantných\n\nkomentároch\n\nk Občianskemu zákonníku, ani v rozhodných e-databázach judikatúry. Sťažovatelia\npoukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré mali riešiť\nsťažovateľovu situáciu, najmä na rozhodnutie publikované pod Rc 72/2006, sp. zn. 31 Cdo\n1529/2004, ktoré zrozumiteľným spôsobom postavilo na roveň oprávnenú držbu práva\nosobného užívania a riadne právo osobného užívania pozemku. Z tohto rozhodnutia\nvyplýva, že aj právo osobného užívania, ktoré je len v oprávnenej držbe držiteľa držané\ndo momentu účinnosti transformačnej novely, zakladá z pohľadu zákona rovnaké práva ako\nriadne a perfektné právo osobného užívania. Teda že i takéto len držané právo osobného\nužívania sa transformuje zo zákona na základe § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka jeho\núčinnosťou, t. j. k 1. januáru 1992, na právo vlastnícke. Tento inštitút držby nevyžaduje, aby\nprávo osobného užívania bolo vydržané (sp. zn. 22 Cdo 2550/2006) tak, ako sa to vyžaduje\npri vydržaní vlastníckeho práva k veciam, § 143 Občianskeho zákonníka sa nepoužije.\n\n5\n\n9. Druhou otázkou bolo podľa sťažovateľov nadobudnutie vlastníckeho práva\nvydržaním uplynutím desaťročnej držby vlastníckeho práva, ktorá začala plynúť najneskôr\n1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch. Poukázaním na túto právnu\notázku sťažovatelia argumentovali podporne pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s ich\nprávnym názorom týkajúcim sa prvej právnej otázky. Podľa sťažovateľov sa rozhodnutie,\nna ktoré poukazuje odvolací súd sp. zn. 4 Cdo 126/97, na túto situáciu nevzťahuje.\nSťažovatelia k tejto právnej otázke uvádzajú, že dobromyseľná držba práva osobného\nužívania nie je vylúčená, a to ani v prípade, že absentuje alebo nie je spätne preukázateľná\nregistrácia takejto dohody štátnym notárstvom (sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2121/2008). Sťažovatelia\nopäť poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 590/2014, ktorý\nv obdobnej situácii prisvedčil nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Sťažovatelia\nďalej popisovali dôvody, prečo by mala byť ich držba považovaná za dobromyseľnú.\n10. Dovolací súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol podľa ustanovenia\n§ 447 písm. f) CSP. Dovolací súd najskôr poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod R 71/2018, ktoré definuje pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.\nNajvyšší súd ďalej uviedol, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 56/2017,\n6 Cdo 79/2017, 3 Cdo 165/2018 a sp. zn. 4 Cdo 7/2018, že do ustálenej praxe dovolacieho\nsúdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, a so zreteľom na to\nargumentáciu žalobcov s poukazom na českú judikatúru považuje za právne irelevantnú.\n11. Dovolací súd v napadnutom uznesení (bod 16.1) dôvodí tým, že vzhľadom na\nnastolenie právnej otázky transformácie sťažovateľmi spôsobom zodpovedajúcim § 421\nods. 1 písm. b) CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel k záveru, že\nich dovolanie je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané\ndovolanie dôvodné (či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nspočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci). Ďalej dovolací súd uvádza (bod 17),\nže vo vzťahu k dovolateľmi vymedzenej otázke dovolací súd poukazuje na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 zo 17. decembra 1997, v ktorom najvyšší súd riešil\n\n6\n\notázku zásadného právneho významu pripustenú odvolacím súdom: „či možno považovať\ndobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného\nužívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred\nnovelou zák. č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania.“ Dovolací súd\ntiež uvádza, že otázka nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou podľa § 872 ods. 5\nObčianskeho zákonníka bola riešená aj v ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 234/2009 z 28. septembra 2010, v ktorom sa riešila otázka nadobudnutia vlastníctva\ntransformáciou práva osobného užívania pozemku podľa § 872 ods. 4 a 5 Občianskeho\nzákonníka. Závery týchto rozhodnutí sú podľa dovolacieho súdu aplikovateľné aj na prípad\nsťažovateľov. Pokiaľ sťažovatelia namietali odlišnosť skutkových zistení, prípadne\ndovolacia otázka bola pripustená na iné skutočnosti, táto okolnosť nie je pri posudzovaní\nmožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku transformáciou práva osobného\nužívania pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá\nnebola registrovaná štátnym notárstvom, rozhodujúca (bod 17.2).\n12. Následne však dovolací súd uvádza (bod 18), že „vzhľadom na to, že dovolateľmi\noznačená právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie\nodvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo\npotrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť (§ 447 písm. f) CSP)“.\n13. V závere rozhodnutia (bod 21) sa dovolací súd vyjadril k vymedzeniu druhej\nprávnej otázky o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Túto dovolací súd\nnepovažuje za dostatočne konkretizovanú, keďže samotní žalobcovia neuviedli, v čom\nkonkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania a ako správne mal\nodvolací súd otázku nimi označenú riešiť. Za tohto stavu jej vymedzenie nezodpovedá\n§ 421 ods. 1 písm. b) a § 432 ods. 2 CSP. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie\nžalobcov odmietol.\n14. Sťažovatelia sú toho názoru, že ani jedna nastolená právna otázka nebola\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a že tieto otázky v tomto konaní boli\nvyriešené nesprávne. Podľa sťažovateľov rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré bolo\n\n7\n\nodkazované, nespĺňajú podmienky na to, aby predstavovali „ustálenú rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu“. Podľa názoru sťažovateľov nesprávne odmietnutie dovolania im\nznemožnilo prístup k súdu s následkami v hmotnom práve (vlastníctvo a pokojné užívanie\nmajetku) a podľa nich súd mal reagovať aj na argumenty uvádzané v rozhodnutiach\nNajvyššieho súdu Českej republiky.\n15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal sťažnosť na\nďalšie konanie, vo veci rozhodol a vydal nález o porušení nimi označených práv, o zrušení\nrozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie\nkonanie a priznaní trov konania.\nII.\nVyjadrenie krajského súdu a najvyššieho súdu, reakcia zúčastnenej osoby\na replika sťažovateľov\n16. K prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie (uznesením\nústavného súdu č. k. I. ÚS 115/2020-26 z 3. marca 2020) sa vyjadril Krajský súd v Prešove,\npričom ku svojmu vyjadreniu pripojil aj stanovisko JUDr. Mareka Kohúta ako bývalého\nčlena senátu 11 Co (ďalší dvaja členovia tohto senátu už nie sú sudcami Krajského súdu\nv Prešove). Podľa krajského súdu závery prijaté odvolacím súdom vo veci sp. zn.\n11 Co 188/2015 sú vecne správne a odvolací súd sa v dôvodoch rozsudku s aplikáciou\npríslušných ustanovení akceptovateľne vysporiadal. Rozhodnutie nie je arbitrárne ani\nsvojvoľné. Poukázal na to, že skutkové závery všeobecných súdov môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. Z vyjadrenia sudcu JUDr. Mareka Kohúta vyplýva, že\núvahy odvolacieho súdu popísané v dôvodoch rozhodnutia vychádzajú z konkrétnych\nfaktov, sú logické, majúce oporu v obsahu spisového materiálu, preto plne odkázal na\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa jeho názoru si sťažovatelia museli pri náležitej\nopatrnosti byť vedomí, že nerealizovali registráciu dohody o zriadení práva osobného\nužívania pozemku, pričom v takom prípade mali možnosť postupu podľa § 872 ods. 5\n\n8\n\nObčianskeho zákonníka. Opätovne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 126/97.\n17. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd a uviedol, že vo vzťahu k právnej\notázke nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku transformáciou podľa § 872 ods. 5\nObčianskeho zákonníka dovolanie odmietol z dôvodu, že táto otázka už bola v praxi\ndovolacieho súdu riešená a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou\npraxou dovolacieho súdu. Vo vzťahu k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku\nvydržaním s tým, že vydržacia doba začala sťažovateľom plynúť od 1. januára 1992 po\ndobu desiatich rokov, počas ktorej neboli nikým a ničím v dobromyseľnej držbe rušení,\ndovolací súd uviedol, že právna otázka nebola v dovolaní dostatočne konkretizovaná, keďže\nsamotní sťažovatelia neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie\notázky vydržania, ako správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť, a preto jej\nvymedzenie nezodpovedá § 421 ods. 1 písm. b.) a § 432 ods. 2 CSP. Najvyšší súd ďalej\nuvádza, že svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil a že pri vymedzení pojmu ustálená prax\ndovolacieho súdu vychádzal z judikatúry (R 71/2018), ktorá je vzácne jednotná a plne\nakceptovaná senátmi dovolacieho súdu. Výklad uvedeného pojmu priamo súvisí\ns posúdením prípustnosti konkrétneho dovolania, čo je otázka, ktorá patrí do výlučnej\npôsobnosti najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Pravda, pri riešení konkrétnej otázky je\npovinnosťou dovolacieho súdu prihliadnuť aj na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít\n(čl. 2 ods. 2 CSP), čo je však pojem odlišný od pojmu ustálená prax dovolacieho súdu\nv zmysle § 421 ods. 1 písm. a.) CSP. Pokiaľ dovolací súd dospel k záveru, že pri vyriešení\nv poradí prvej nastolenej otázky nedošlo k odklonu, tak už neposudzoval prípustnosť\ndovolania, ale jeho dôvodnosť.\n18. Mesto Prešov, ako zúčastnená osoba, predložilo ústavnému súdu splnomocnenie\npre advokáta JUDr. Alojza Naništu, k veci sa však nevyjadrilo.\n19. Sťažovatelia sa k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu v replike\nvyjadrili tak, že konajúce súdy postupovali arbitrárne a svojvoľne. Súdy by podľa\nsťažovateľov nemali postupovať nadmerne formalisticky pri výklade požiadaviek kladených\n\n9\n\nna zmluvy medzi stranami a mali by prihliadať na individuálny rozmer danej veci.\nSťažovatelia tvrdili, že na roveň situácii existencie štátnym notárstvom registrovanej\ndohody o osobnom užívaní je potrebné postaviť i situáciu, keď subjekt má uzavretú dohodu\no osobnom užívaní, hoci nie je spôsobilý preukázať jej registráciu (tento prístup uplatňuje\nčeská súdna prax). Tak mohli osoby, ktoré nadobudli za minulého režimu pozemky do\nosobného užívania a za toto osobné užívanie zaplatili odplatu, nadobudnúť transformáciou\ntakéhoto práva vlastnícke právo. Zákonodarca to prijatím novely č. 509/1991 Zb.\njednoznačne postavil na roveň nadobudnutiu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou\na zaplatením kúpnej ceny. Podľa sťažovateľov táto otázka nie je v praxi dovolacieho súdu\nvyriešená. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 ako relevantnú otázku rieši\nmožnosť oprávnenej držby pre účely vydržania. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 234/2009 bola relevantnou otázkou možnosť vydržania vlastníckeho práva\nk pozemku držbou práva osobného užívania pre štát. Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 je ojedinelé, nepublikované\na v dostupných databázach nezverejnené rozhodnutie, nemôže teda predstavovať ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle rozhodnutia R 71/2018. Tieto výhrady majú\nsťažovatelia aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 234/2009, ktoré nie\nje publikované. Následne sťažovatelia zopakovali argumentáciu týkajúcu sa možnosti\nnadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Tiež uviedli, že ak najvyšší súd uvádza, že\nneskúmal prípustnosť, ale dôvodnosť, mal správne dovolanie zamietnuť, a nie odmietnuť.\n20. Všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v tejto\nveci.\nIII.\nRelevantné ustanovenia právnych prepisov\n\n21. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n\n10\n\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\n24. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n26. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n28. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n29. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\n\n11\n\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n30. Podľa § 133 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen ,,zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie,\nktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona\nalebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\n31. Podľa § 133 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší\nrozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.\n32. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n33. Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne.\n34. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia.\n\n12\n\nIV.\nPrávne posúdenie veci ústavným súdom\nIV.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n35. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\n36. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám\nnemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho\nobsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.\n37. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom\nneboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto\npráva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry\nústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie\nochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.\nII. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\n38. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok\n\n13\n\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému\nkráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36].\n39. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať\nobmedzeniam zo strany štátu (m. m. III. ÚS 275/2018). Takýmto obmedzením sú aj § 420\na § 421 CSP, ktoré vymedzujú prípady, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nprípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.\n40. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov ústavný súd,\nvychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú\njudikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),\na preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n41. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo\nk (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)\nk nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\n\n14\n\nIV.2 K arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\n42. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa doterajšej\njudikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže\ntiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť\no taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu\nzákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez\nakéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej\ninterpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný\nexces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak\nnemusí to tak byť nevyhnutne. ,,O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam“ (III. ÚS\n264/05). ,,V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie\nrozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti“ (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivý súdny proces.\n43. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľov podané s poukazom\nna § 477 písm. f) CSP odmietol ako neprípustné, keď konštatoval, že sťažovateľmi\nnastolená prvá právna otázka už bola dovolacím súdom riešená v jeho skorších\nrozhodnutiach, ako aj z dôvodu, že druhá právna otázka nie je vymedzená požadovaným\nspôsobom v zmysle § 432 ods. 2 CSP.\n44. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov, že otázka, od posúdenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nnevyriešená. Najvyšší súd je toho názoru, že ide o otázku vyriešenú. Najvyšší súd poukazuje\nna dve rozhodnutia, v ktorých mala byť táto otázka jednotne vyriešená, a to na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 234/2009.\n\n15\n\n45. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 je potrebné\nuviesť, že predmetom dovolacieho konania bola krajským súdom nastolená otázka, pre\nktorú pripustil dovolanie podľa v tomto čase účinného § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku (zákon č. 99/1963 Z. z. účinný do 30. júna 2016) „či možno považovať dobu\nužívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania\npozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zák.\nč. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania“. Toto rozhodnutie teda\nčiastočne riešilo túto (z pohľadu sťažovateľov druhú) nastolenú otázku, ale zároveň v ňom\nmožno nájsť aj názor najvyššieho súdu na prvú nastolenú otázku (s. 3 posledný odsek a s. 4\nprvý odsek), a to taký, že podľa najvyššieho súdu neuplatnením si práva na uzatvorenie\nkúpnej zmluvy v jednoročnej prekluzívnej lehote toto právo zaniklo. Z tohto rozhodnutia\nvšak nevyplýva, že by sa najvyšší súd touto otázkou hlbšie zaoberal a toto ustanovenie\nvyložil viac-menej jazykovo a na okraj, keďže dovolanie bolo pripustené pre inú právnu\notázku. Najvyšší súd v tomto konaní nečelil argumentom sporových strán týkajúcim sa prvej\notázky (transformácia práva v prípade neregistrovanej dohody o osobnom užívaní pozemku,\nresp. v prípade nemožnosti preukázať registráciu takejto dohody) a zaoberal sa ňou\nv podstate okrajovo.\n46. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie sp. zn.\n5 Cdo 234/2009, ústavný súd uvádza, že v predmetnom konaní z rozhodnutia nevyplýva, že\nby išlo o analogickú situáciu, t. j. že žalobcovia mali uzatvorenú dohodu o osobnom užívaní\nk spornému pozemku, len nedošlo k jej zaregistrovaniu, eventuálne, že nevedeli registráciu\ntejto dohody preukázať. V uvedenom prípade sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho\npráva vydržaním, pričom najvyšší súd uzavrel, že i keby bola splnená podmienka\ndobromyseľnosti držby u oboch žalobcov pri nastúpení do držby (v roku 1979), na ktorej\nnesplnení založil svoje rozhodnutie odvolací súd, nemohli navrhovatelia nadobudnúť sporný\npozemok do osobného spoluvlastníctva, pretože v momente naplnenia podmienok držby\n(dobromyseľnosti a uplynutiu desaťročnej vydržacej doby) ex lege nemohol podľa v tom\nčase platných právnych predpisov nadobudnúť občan, ktorý vydržal pozemok, pozemok do\nsvojho osobného vlastníctva, ale len do vlastníctva štátu. Išlo teda o skutkovo odlišný\nzáklad veci a nemožno prisvedčiť najvyššiemu súdu, že aj v tomto rozhodnutí bola riešená\n\n16\n\notázka transformácie podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorej zodpovedanie by sa\ndalo analogicky aplikovať aj na predmetný spor.\n47. Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z uvedených dvoch rozhodnutí nebolo\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\n(príp. v relevantnej staršej zbierke, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu R 71/2018, na ktoré\nodkazuje aj najvyšší súd).\n48. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Poukazuje na\nskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorých právne závery mali dávať odpoveď na\nprávnu otázku nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou v zmysle § 872 ods. 5\nObčianskeho zákonníka v situácii, ak žalobcovia mali uzatvorenú dohodu o osobnom\nužívaní, avšak v zákonom ustanovenej lehote nedošlo k jej registrácii, eventuálne že\nžalobcovia nevedia registráciu preukázať, resp. na právnu otázku, či mohlo dôjsť\nk vydržaniu vlastníckeho práva na základe tohto skutkového stavu. Ústavný súd však dospel\nk záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 len čiastočne rieši túto\nproblematiku a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 234/2009 túto problematiku\nnerieši, pretože vychádza z odlišného skutkového a právneho základu, ako to je\nv prejednávanej veci.\n49. Ak aj najvyšší súd odkázal na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97,\ntoto nielenže nebolo publikované v príslušnej zbierke, ale dokonca nie je ani verejne\ndostupné a dohľadateľné (napr. prostredníctvom internetu). Aj ústavný súd sa s ním mohol\noboznámiť len tak, že si ho vyžiadal od najvyššieho súdu.\n50. Najvyšší súd právne otázky nastolené sťažovateľmi považoval za vyriešené, a to\nv už uvedených dvoch rozhodnutiach. Toto posúdenie malo za následok odmietnutie\ndovolania, a teda odopretie vecného prejednania veci pred najvyšším súdom. Ústavný súd\nuvádza, že zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420\nv spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa právnych otázok\nvymenovaných v § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP. Strany sporu, ako aj právnická obec\n\n17\n\nočakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý a dôsledný\nprístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj\nreálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Len tak je možné naplniť\núčel dovolania, ktorým je riešenie právnych otázok, ktoré buď ešte neboli vyriešené, ktoré\nsú rozhodované rozdielne alebo pri ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe. Tým najvyšší súd napĺňa princíp právnej istoty. Naplnením tejto\nfunkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová,\nJ., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.\nKomentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1346).\n51. V tomto kontexte je potrebné uviesť, ako ústavne konformne vykladať\nprípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP – ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená. Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno vyvodiť, že najvyšší\nsúd na výklad pojmu „právna otázka vyriešená“ používa aj výraz „právna otázka riešená“\n(bod 18 napadnutého uznesenia dovolacieho súdu). Vo vzťahu k výkladu prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd uviedol (bod 12.1), že „toto\nustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil (neponechal ju\nnepovšimnutou a pri svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil\njej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných\nprístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil\npráve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie), a b/ (zároveň) dovolací súd ešte\nneriešil“. Z napadnutého uznesenia sa teda javí, že najvyšší súd pod právnou otázkou, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP],\nmá na mysli takú právnu otázku, ktorú dovolací súd ešte neriešil, čo sa nedá rozumieť inak,\nako že je to právna otázka, ktorá nebola najvyšším súdom vôbec (ani čo i len raz) riešená.\nZároveň však z inej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno badať taký\nprávny názor, že najvyšším súdom označené dve rozhodnutia, ktoré mali právnu otázku\nriešiť, majú predstavovať ustálenú prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva z bodu 18\nnapadnutého uznesenia: „Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená právna otázka bola\n\n18\n\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie odvolacieho súdu nie je\nv rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo potrebné v tejto časti dovolanie\nodmietnuť (§ 447 písm. f) CSP).“\n52. Podľa ústavného súdu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je\npotrebné vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená ustálene. Nemožno túto prípustnosť teda vykladať tak, že je to právna otázka,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená. Takýto záver\nz textu zákona nevyplýva (nemožno ho vyvodiť ani jazykovým výkladom), ale nemožno ho\nvyvodiť ani teleologickým výkladom, teda s prihliadnutím na účel, ktorý má dovolanie\nv systéme opravných prostriedkov plniť. Ak by sme pripustili záver, že podľa § 421 ods. 1\npísm. b) CSP je dovolanie prípustné iba v prípade, ak ide o právnu otázku, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená, dovolanie by potom\nnebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou právnou otázkou už raz\n(čo i len jediný raz) zaoberal a znemožnila by sa možnosť dovolateľa obrátiť sa na najvyšší\nsúd s cieľom preskúmania správnosti vyriešenia tejto právnej otázky. V prípade, ak právna\notázka bola už raz dovolacím súdom riešená, dovolateľ by nemohol prípustnosť vyvodiť ani\nz § 421 ods. 1 písm. a) CSP (keďže otázka bola riešená na dovolacom súde len raz a nie je\no nej ustálená prax) ani podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (keďže otázka bola riešená na\ndovolacom súde len raz, a teda nie je o nej ani rozdielna prax). Tento výklad (že pojem\n„právna otázka vyriešená“ možno vykladať ako „právna otázka už raz riešená“) by však\nznamenal obmedzenie aj pre samotný dovolací súd (pre konajúci senát), pretože dovolací\nsúd by potom musel také dovolanie vždy procesne odmietnuť. Konajúci senát by nemohol\nvysloviť svoj právny názor na danú otázku, a to buď sa s už vydaným rozhodnutím\nstotožniť a rozhodovaciu prax upevniť, alebo sa od nej odkloniť a v prípadnom ďalšom\nkonaní vytvoriť predpoklad na jej vyriešenie veľkým senátom. Dovolací súd by potom\nnemohol rozvíjať a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a napĺňať tak poslanie\ndovolania ani plniť svoju úlohu najvyššej súdnej autority. Účel dovolania by bol úplne\nzmarený. V rámci prípustnosti dovolania v slovenskej právnej úprave nie je ďalší dôvod\nprípustnosti (ako napr. v českom Občianskom súdnom poriadku v § 237), podľa ktorého je\n\n19\n\ndovolanie prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, ktorá má byť podľa dovolacieho súdu posúdená inak (pozri aj rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 VCDO 1/2019), ktorý by mohol vyriešiť prípustnosť dovolania\nv ďalších situáciách.\n53. Pojem „otázka vyriešená“ treba preto vykladať v zmysle „vyriešená ustálene“;\niná interpretácia v zásade neprichádza do úvahy. Na posúdenie, či ide o otázku už vyriešenú\nustálene, treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho\nsúdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená\npredovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nDo tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých\nnepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia\nnajvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto\nnázory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017,\n6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné\nsú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára\n2018 ), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí\nspĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých\nnepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom\nnepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený)\nnadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho\nnázoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí\nvyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť\no „viacero“ takýchto rozhodnutí.\n54. V predmetnej veci však najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované\nrozhodnutia najvyššieho súdu, pritom len jedno z nich sa touto právnou otázkou čiastočne\n\n20\n\nzaoberalo. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho\nsúdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný\nsúd sa vyjadrí k ústavnému súladu výkladu tohto pojmu v kontexte napadnutého\nrozhodnutia. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu, že jedno,\nprípadne dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku,\no ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax. V prípade, ak bolo rozhodnutí najvyššieho\nsúdu týkajúcich sa tejto otázky viac, mal najvyšší súd na ne poukázať. Len tak by išlo\no presvedčivý záver, že právna otázka je v praxi dovolacieho súdu vyriešená. Tento výklad\nústavného súdu zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor, príležitosť a šancu v týchto\nprípadoch dovolanie vecne prejednať. Ak sa s názorom vysloveným v predchádzajúcich\nrozhodnutiach dovolacieho súdu stotožní, prax dovolacieho súdu sa ešte viac upevní a tento\nnázor bude presvedčivejší. Ak sa bude chcieť od rozhodnutia, resp. rozhodnutí (ktoré ale\nnepredstavujú ustálenú prax) najvyššieho súdu o tejto právnej otázke odchýliť, vytvorí sa\npredpoklad pre prejednanie veci vo veľkom senáte, následkom čoho sa opäť rozhodovacia\nprax stabilizuje. Pokiaľ by však dve nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu\npredstavovali ustálenú prax, dovolaciemu súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre\nneprípustnosť odmietnuť, a to aj v prípade, ak má na právnu otázku konajúci senát odlišný\nnázor. Inak povedané, ak by aj rozhodnutia, na ktoré odkazoval najvyšší súd, riešili\npredmetnú právnu otázku (čo však v tomto prípade nebolo bezvýnimočne naplnené, pozri\nbody 47 a 48 tohto nálezu), nemohol najvyšší súd ustáliť, že ide o právnu otázku vyriešenú.\n55. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho\nsúdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia\nčinnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide\no rozhodovaciu prax ustálenú. K tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda\nopakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne\ndostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii\nmedzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa\nmnožstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli verejne\ndostupné a dohľadateľné (ako napr. najvyšším súdom uvádzané rozhodnutie sp. zn.\n\n21\n\n4 Cdo 126/97), nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax\nmusí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, prípadne sporové strany), ale aj\nnavonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý\nprávny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa\nzároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu\nvyriešenú alebo nie (pozri aj I. ÚS 51/2020).\n56. Zmyslom tohto dôvodu prípustnosti [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP] je umožniť\ndovolateľom obrátiť sa na najvyšší súd s požiadavkou na vyslovenie právneho názoru\nk meritu veci v prípade, že právna otázka nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená, teda\naž pokiaľ sa právny názor k danej otázke neustáli. Takéto nazeranie na zmysel tohto\nustanovenia má svoj racionálny základ, ktorý pramení v už spomínanom účele dovolania,\na to umožňovať a vynucovať, aby najvyšší súd vlastným meritórnym rozhodovaním rozvíjal\na zjednocoval judikatúru slovenských súdov, a tak naplnil princíp právnej istoty ako jeden\nzo základných pilierov právneho štátu.\n57. Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania najvyšším súdom teda došlo v konečnom\ndôsledku k arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania, čím bolo porušené právo na\nsúdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.\n58. Najvyšší súd ďalej uvádza, že sťažovatelia v dovolaní nešpecifikovali druhú\nprávnu otázku tak, ako to požaduje § 432 ods. 2 CSP. Podľa najvyššieho súdu dovolatelia\nneuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania, ako\nsprávne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť (bod 21 rozhodnutia dovolacieho\nsúdu). Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia. Ústavný súd teda posudzoval, či právna otázka bola vymedzená\nv súlade s § 432 ods. 2 CSP. To, že sťažovatelia právnu otázku v dovolaní vymedzili, nie je\nsporné, pretože to vyplýva aj zo samotného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ide o otázku\nmožnosti vydržania vlastníckeho práva k pozemku počnúc od účinnosti novely\n\n22\n\n(od 1. januára 1992) po požadovanú dobu 10 rokov (body 4, 14, 20, 21 uznesenia\nnajvyššieho súdu). Sťažovatelia v dovolaní rozlíšili obidve právne otázky, pričom vo vzťahu\nk obidvom tvrdili, že neboli dovolacím súdom vyriešené, a prípustnosť dovolania vo vzťahu\nk obidvom odvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Popisu druhej právnej otázky sa\nsťažovatelia v dovolaní venovali pomerne rozsiahle, a to v bode 3, ktorý má 2,5 strany.\nNemožno teda povedať, že by sťažovatelia zanedbali vymedzenie tejto právnej otázky.\nZ kontextu dovolania vyplýva, že malo ísť o posúdenie vydržania vlastníckeho práva\nk pozemku za skutkového stavu, že držitelia mali len dohodu o osobnom užívaní, ktorá\nnebola registrovaná štátnym notárstvom (resp. nevedeli preukázať, či bola registrovaná)\na vo vzťahu ku ktorej nepodali v lehote 1 roka návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy.\nSťažovatelia zároveň uviedli, že obidve právne otázky v rozhodnutiach okresného súdu\na krajského súdu splynuli. Z dovolania možno vyvodiť, že sťažovatelia sa nestotožňovali\ns argumentáciou odvolacieho súdu, že ak dohoda o osobnom užívaní nebola zaregistrovaná\nštátnym notárstvom, je tým vylúčená dobromyseľnosť držiteľov. Sťažovatelia v dovolaní\nuvádzajú, že požiadavku o registrácii zmluvy považujú za nadmernú, pretože za takého\nstavu by nepotrebovali tvrdiť oprávnenú držbu tohto práva (mali by riadne právo osobného\nužívania, ktoré by sa transformovalo na vlastnícke právo účinnosťou § 872 ods. 1\nObčianskeho zákonníka – bez ďalšieho). Sťažovatelia uvádzajú, že tento výklad\nodvolacieho súdu by mal byť odmietnutý. K dobromyseľnosti ďalej uvádzajú, že o tom, že\nzmluva nebola registrovaná, nemali ani tušenie. V tomto kontexte poukazovali aj na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2121/2008, ktoré malo\nprisvedčiť tomuto výkladu. K dokresleniu dobromyseľnosti uviedli, že za pozemok riadne\nplatili daň z nehnuteľnosti. Možno teda dôvodiť, že sťažovatelia vo vzťahu k druhej otázke\nnamietali nesprávne právne posúdenie vydržania, konkrétne posúdenie neregistrovanej\ndohody o osobnom užívaní pozemku ako možného vydržacieho titulu, vydržacej doby\na dobromyseľnosti držby. Sťažovatelia zároveň uviedli, akým výkladom relevantných\nprávnych noriem sa podľa ich názoru dá dospieť k záveru, že pozemok vydržali.\nSťažovatelia očakávali odpovede na tieto otázky. Tiež v tomto zmysle poukázali na právne\nposúdenie v českej judikatúre, ale aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n6 Co 590/2014. Tiež sťažovatelia uvádzali, prečo nie je rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 126/97 relevantné.\n\n23\n\n59. Pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku (§ 432\nCSP), je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho\ntextu ako celku (pozri I. ÚS 336/2019). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal\ndovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.\n60. Na druhej strane ústavný súd apeluje na advokátov dovolateľov (ale aj na\nadvokátov všeobecne), aby vyvinuli čo najväčšiu snahu o perfektné vymedzenie\ndovolacieho dôvodu tak, ako to prikazuje § 432 ods. 2 CSP. Práve povinné zastúpenie\nadvokátom má garantovať bezchybnosť podaných dovolaní a dovolanie má byť vizitkou\nodbornosti každého advokáta. Snaha advokátov by mala smerovať k tomu, aby právna\notázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať\ntáto nesprávnosť. Advokát týmto vymedzením začína svoj dialóg s najvyšším súdom ako\nnajvyššou súdnou autoritou, a preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie\nnamietaného nesprávneho posúdenia spornej právnej otázky. V opačnom prípade vystaví\nsvojho klienta v dôsledku svojej neodbornosti možnosti odmietnutia dovolania podľa § 447\npísm. f) CSP.\n61. Ústavný súd teda uzatvára, že právna otázka bola vymedzená dostatočne\na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu neobstojí z hľadiska základného práva na prístup\nk súdu.\n62. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého\nuznesenia a povahy rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje,\ndospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného\nrozhodnutia súdu, keďže ústavne nekonformným spôsobom vyložil prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako aj § 432 ods. 2 CSP. V dôsledku toho neposkytuje\ndostatok relevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti\ndovolania sťažovateľov.\n\n24\n\n63. Z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje základné\nprávo sťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie\nzaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n64. K nedostatočnému odôvodneniu\nSťažovatelia namietali nedostatočné odôvodnenie obidvoch napadnutých rozhodnutí.\nK nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že\nsťažovatelia v dovolaní nenamietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, čo\nmohli urobiť v zmysle § 420 písm. f) CSP. Sťažovatelia podali dovolanie len z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Sťažovatelia teda mohli\nvyužiť dovolanie nielen na namietanie nesprávneho právneho posúdenia, ale aj na\nnamietanie nedostatočného odôvodnenia, čo mohlo mať za následok porušenie práva na\nspravodlivý proces.\n65. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu ústavný súd\nuvádza, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe\nsubsidiarity, podľa ktorého sa môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane\noznačených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)\nnerozhoduje, resp. nemohol rozhodovať iný (všeobecný) súd. Konanie pred ústavným\nsúdom totiž nie je konaním, v ktorom by bolo možné naprávať to, čo účastník\npredchádzajúceho konania zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak\nurobiť mohol a mal. Ústavná sťažnosť preto nepredstavuje klasický alebo alternatívny\nriadny ani mimoriadny opravný prostriedok, ale osobitný ústavný prostriedok, ktorý pred\nústavným súdom otvára celkom nové konanie. Sťažnosť teda predstavuje prostriedok ultima\nratio a je nástrojom ochrany základných práv a slobôd, nastupujúcim až po vyčerpaní\nvšetkých dostupných efektívnych prostriedkov určených na ochranu práv, uplatniteľných\nv súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (pozri Ľalík, M., Ľalík., T. Zákon\no Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019,\ns. 387 alebo aj m. m. I. ÚS 710/2014 či III. ÚS 33/2018).\n\n25\n\n66. Podľa ESĽP je účinný prostriedok nápravy pre sťažovateľa vyjadrený jeho (i)\nprístupnosťou, (ii) spôsobilosťou privodiť nápravu a (iii) ponúka rozumnú šancu na úspech\nv konaní. Za neúčelné právne prostriedky možno považovať tie povinné prostriedky, ktoré\ntreba podať v danej krajine, avšak stabilná rozhodovacia činnosť nedáva nijakú šancu na\núspech (rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 1. 2011 vo veci Paksas c. Litva, § 75). Možno\npovedať, že rozumná šanca na úspech je merateľná empirickými ukazovateľmi v podobe\nstabilnej rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci, ktorý musí brať ľudské práva\na slobody vážne a nielen „pro forma“ prerokovávať a rozhodovať o nich (pozri Ľalík, M.,\nĽalík., T. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava : Wolters\nKluwer SR, 2019, s. 388).\n67. Jednou z rovín subsidiarity je to, aby ústavný súd mohol prebrať skutkové\na právne závery všeobecných súdov a tie vyhodnotiť v teste ústavnosti. Základ pre\nrozhodovanie ústavného súdu je urobený už predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou\norgánu verejnej moci (pozri Vernarský, M. Ústavná sťažnosť a opravné prostriedky\nv civilnom procese. Justičná revue, roč. 68, č. 3/2016, s. 248). Princíp subsidiarity zasahuje\naj do argumentačnej (vecnej) časti ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ je povinný podľa\njudikatúry ústavného súdu uplatniť v konaniach predchádzajúcich ústavnej sťažnosti\nrovnakú argumentáciu, ako uplatňuje v návrhu na konanie o ústavnej sťažnosti (pozri Ľalík,\nM., Ľalík., T. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava :\nWolters Kluwer SR, 2019, s. 389). Uvedené je zároveň aj vyjadrením zásady\nsebaobmedzenia a minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov.\nÚstavný súd má kompetenciu zasiahnuť, len keď všeobecné súdy v rámci konania\nposkytnutému sťažovateľovi zlyhajú.\n68. Ak teda ústavný súd zistí, že o porušení základného práva alebo slobody\nsťažovateľa bol oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho\nprostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnej sťažnosti nemôže vyhovieť.\n69. K nedostatočnému odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,\nže podľa judikatúry ústavného súdu „odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na\n\n26\n\nkaždú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,\naby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty\núčastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho\nproblému“ (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/0)“ (III. ÚS 200/09).\n70. Z pohľadu presvedčivosti a dostatočného vymedzenia dôvodov ústavný súd\npoukazuje na rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Konkrétne\nv bode 16.1 najvyšší súd uvádza: „Vzhľadom na nastolenie právnej otázky transformácie\nspôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b) CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto\nustanovenie, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov je v danom prípade\nprocesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či je ním\nskutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom\nposúdení veci).“ Následne v bode 18 uvádza: „Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená\nprávna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie\nodvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo\npotrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť (§ 447 písm. f) CSP).“\n71. Vzhľadom na túto nekonzistentnosť, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu nie je presvedčivé a riadne odôvodnené.\n72. Ústavný súd preto aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia vyslovil porušenie\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením (bod 1 výroku nálezu).\n73. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný\nsúd uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod\n2 výroku nálezu).\n74. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané\ndovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa\ndôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu\n\n27\n\nvyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť\no dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom\nzistené.\n75. Ústavný súd na okraj, ako obiter dictum, uvádza, že pokiaľ dovolatelia v dovolaní\nuvádzajú svoju argumentáciu týkajúcu sa určitej právnej otázky a v súvislosti s ňou\nodkazujú na rozhodnutia českých súdov, najmä Najvyššieho súdu Českej republiky\na Ústavného súdu Českej republiky, a týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu posilňujú,\nnie je namieste, aby najvyšší súd uviedol, že táto argumentácia ako taká je právne\nirelevantná. Najvyšší súd sa s podstatnými argumentmi strany musí vždy vysporiadať, či sú\nalebo nie sú podporené judikatúrou iných štátov. Na druhej strane, ústavný súd rešpektuje\nnázor najvyššieho súdu, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu\na z pohľadu posudzovania ustálenej praxe ich nebude zohľadňovať.\nIV.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nústavy a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu\n76. Sťažovatelia tiež namietali, že napadnutým uznesením došlo k zásahu do ich\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu.\n77. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité v ústavnom zakotvení\nzákladného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), implikuje v sebe podľa stabilnej\nrozhodovacej praxe ústavného súdu aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,\nktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať\nza následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú ochranu podľa\nčl. 46 a nasledujúcich ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07, PL. ÚS 6/2016,\nI. ÚS 395/2016). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu\nhovorí o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)\noznačeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko, sťažnosť\nč. 28856/95).\n\n28\n\n78. Napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o tom, že sťažovatelia nie sú vlastníkmi\nkonkrétneho pozemku, čo nepochybne predstavuje zásah do majetkových práv\nsťažovateľov. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení procesných práv\nv dôsledku arbitrárneho rozhodnutia, ktoré taktiež nebolo dostatočne odôvodnené, ako aj\nvzhľadom na skutočnosť, že napadnuté odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu malo\nnegatívny dopad na majetok sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým\nuznesením bolo porušené aj právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).\n79. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný\nsúd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).\nIV.4 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť pred súdom a rovný\nprístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,\nk namietanému porušeniu základného práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na konanie súdu spôsobom stanoveným zákonom podľa\nčl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy\n80. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný\na ako to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných\nsubjektívnych práv a princípov, ktoré sú buď konkrétne ako verejnosť konania, konanie bez\nzbytočných prieťahov, právo na nezávislý a nestranný súd, alebo v zásade abstraktné ako\nriadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia, zákaz svojvoľného\npostupu súdu a ďalšie (pozri Gajdošíková, Ľ. Právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces\nv konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zborník z konferencie Bratislavské\nprávnické fórum 2015. Právnická fakulta UK, 2016). Súčasťou práva na spravodlivý proces\nje aj rovnosť pred súdom, ako aj princíp právnej istoty. Rovnosť pred súdom sa prejavuje\npredovšetkým v možnosti strán rovnako uplatňovať svoje právo na súde, ako aj v rovnakom\nprístupe súdu k obidvom stranám sporového konania, resp. ku všetkým účastníkom\nmimosporového konania.\n\n29\n\n81. Ak aj sťažovatelia namietali arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí, eventuálne ich\nnedostatočné odôvodnenie, tieto tvrdenia samy osebe nepostačujú na záver o tom, že došlo\naj k porušeniu rovnosti strán. Navyše, ani sami sťažovatelia nevymedzili ústavnú sťažnosť\ntak, ako požaduje § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom neuviedli konkrétne\nskutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu práva na\nrovnosť, v čom konkrétne mali súdy nevyvážene a nerovne pristupovať k stranám sporu,\naké konkrétne práva boli sťažovateľom odopreté porušením ich rovnosti.\n82. Obdobne to platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu právnej istoty.\nK imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.\nPL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú\notázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu\no tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju\nnemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). V predmetnom konaní ústavný súd nevidí porušenie princípu\nprávnej istoty. Tento záver vyplýva jednak zo skutočnosti, že aj sťažovatelia sami uvádzajú,\nže právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, neboli v praxi\ndovolacieho súdu riešené, a teda ani sťažovatelia nenamietali to, že by sa súdy ústavne\nnekonformne odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Navyše,\nani sami sťažovatelia nevymedzili ústavnú sťažnosť, tak ako požaduje § 123 ods. 1 zákona\no ústavnom súde, pričom neuviedli konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo\npodľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich práva na právnu istotu.\nV.\nTrovy konania\n83. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im\nvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.\n\n30\n\n84. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n85. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11\nods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“).\nÚstavný súd konštatuje, že v zmysle uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľom patrí\nnáhrada trov konania v sume 640,64 eur, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku\n2019 spolu vo výške 415,50 eur (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)\nv hodnote po 163,33 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur, zvýšené\no 20 % DPH (34,62 eur) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 vo výške\n225,14 eur (vyjadrenie sťažovateľov k vyjadreniu najvyššieho súdu na základe výzvy\nústavného súdu) v hodnote po 177 eur vrátane režijného paušálu v hodnote 10,62 eur,\nzvýšené o 20 % DPH (37,52 eur).\n86. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n87. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2020\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "vlastníctvo", "subsidiarita", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "jurisdikcia", "Ústavný súd Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/203/2017", "guid": "0473e4a1-fac6-4cfb-8e32-48e9a5db2adb:b73faa37-e046-4e32-9eec-e9d0c17ba0a6", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:c8b43390-bb66-45e1-ab59-4ab4adcae52a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.275.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 275/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 275/2018 z 25. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.275.2018.1"}, {"guid": "ussr:254b612b-c0c1-49a7-bde8-ff6cfcd784c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.33.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 33/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2018 z 30. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.33.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:9e35f76f-2c13-49b6-8d58-3bd3a627d23c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 395/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 395/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2"}, {"guid": "ussr:c18e7249-0ea2-47bc-a326-acbfc019e119", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 710/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 710/2014 z 19. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18e7249-0ea2-47bc-a326-acbfc019e119"}, {"guid": "ussr:76145b94-91a7-4087-954c-03bf4b616b16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2012 z 9. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-09", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76145b94-91a7-4087-954c-03bf4b616b16"}, {"guid": "ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 200/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da8ffbb7-44db-4a2f-ac22-7c82e51c56ad"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b919a1d8-7d78-4746-b856-5f517e4e8c5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 404/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 404/2026 z 16. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2"}, {"guid": "ussr:e8c287cc-85ae-4a51-b942-f73c4a2d054d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.495.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 495/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 495/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.495.2026.1"}, {"guid": "ussr:e944ed0e-17fd-46c5-aab7-3d38bfa62812", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.481.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 481/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 481/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.481.2026.1"}, {"guid": "ussr:2d253015-cc8f-4ef3-97fb-cab79bf53c89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.479.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 479/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 479/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.479.2026.1"}, {"guid": "ussr:31a5295b-ab96-43c1-b176-f9e489742f31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.478.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 478/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 478/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.478.2026.1"}, {"guid": "ussr:237e4af1-2a18-490b-afae-8a2e0d598467", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.298.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 298/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 298/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.298.2026.2"}, {"guid": "ussr:35ffa716-8b02-41a6-88ed-6858dd358ea3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.415.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 415/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 415/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.415.2026.1"}, {"guid": "ussr:8b1e35c6-4082-4ffc-8e6b-893c7eb10bea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.346.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 346/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 346/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.346.2026.1"}, {"guid": "ussr:861430f7-4b1f-4f6a-ae0e-de0742c0b591", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.349.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 349/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 349/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.349.2026.1"}, {"guid": "ussr:d1a712cd-6dfb-4ded-861e-b125aeeb447b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.300.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 300/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 300/2026 z 20. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.300.2026.1"}, {"guid": "ussr:bc0b0e48-ab27-4792-8da4-82e56c460543", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.297.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 297/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 297/2026 z 20. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.297.2026.1"}, {"guid": "ussr:c9083b73-e8bf-4f86-ac49-6b57296d98f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.247.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 247/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 247/2026 z 7. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.247.2026.1"}, {"guid": "ussr:33c41717-e288-4227-9e4b-6263ef990738", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.207.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 207/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 207/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.207.2026.1"}, {"guid": "ussr:d039c4c5-0638-42c8-b2b8-1f59d3922208", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.682.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 682/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 682/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.682.2025.1"}, {"guid": "ussr:c888015f-e285-4a53-90de-9e526c2244f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.127.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 127/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2026 z 26. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.127.2026.1"}, {"guid": "ussr:73b4c5ea-6f7d-4882-9f2c-8458c82aa6e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.100.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 100/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/2026 z 12. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.100.2026.1"}, {"guid": "ussr:aa280341-6278-4fff-83d6-96370361f47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.741.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 741/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 741/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.741.2025.2"}, {"guid": "ussr:7620ada4-7f86-4152-8a24-aa90458fae34", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.61.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 61/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 61/2026 z 28. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.61.2026.1"}, {"guid": "ussr:29751cfd-743f-4f76-9b2a-ab9a4f83ab8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.32.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 32/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 32/2026 z 27. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.32.2026.1"}, {"guid": "ussr:c2606bbc-4bf1-4307-b522-d9cea6e18ab6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.644.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 644/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 644/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.644.2025.1"}, {"guid": "ussr:c6aacd55-3ecd-4398-8086-11e107da062a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.685.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 685/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 685/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.685.2025.1"}, {"guid": "ussr:056387a2-947a-4f36-8f5d-7893aec99490", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.70.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 70/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 70/2025 z 19. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.70.2025.2"}, {"guid": "ussr:2ed6f958-5776-4429-a46a-a3b22ebc0581", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.661.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 661/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 661/2025 z 13. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.661.2025.1"}, {"guid": "ussr:1346ec92-1859-4b6e-89b4-13754cf42c88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.627.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 627/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 627/2025 z 6. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.627.2025.1"}, {"guid": "ussr:55bdc1b8-6f10-4166-a3ba-dfffeeff0c3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.614.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 614/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 614/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.614.2025.1"}, {"guid": "ussr:aa3de0bc-8744-4b61-8a02-4355b796957e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.613.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 613/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 613/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.613.2025.1"}, {"guid": "ussr:53b50772-29fb-43f4-8866-18387fea84f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.618.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 618/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 618/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.618.2025.1"}, {"guid": "ussr:14e9e6fa-5fda-4d0e-ae71-ceb248512aa0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.605.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 605/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 605/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.605.2025.1"}, {"guid": "ussr:7a4b74ae-be34-4f73-a8f6-0b4a29d0b274", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.437.2025.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 437/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 437/2025 z 22. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.437.2025.2"}, {"guid": "ussr:6bfc91ec-48ce-45e3-b9e3-cf73b2d34d9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.522.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 522/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 522/2025 z 14. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.522.2025.1"}]}