{"guid": "ussr:63bbeaec-a955-492e-bf41-7cc83964a462", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2017 z 6. 2. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. februára 2019, sp. zn. PL. ÚS 9/2017, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-02-06", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/63bbeaec-a955-492e-bf41-7cc83964a462", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 9/2017-115\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Miroslava Duriša,\nĽudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana\nĽalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza\na Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Trenčíne na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 9 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,\nčl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\nNávrhu Krajského súdu v Trenčíne n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nOdôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. marca 2016\ndoručený návrh Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“),\nzastúpeného predsedom odvolacieho senátu\n\n, na začatie\n\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\no súlade § 9 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“) s čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“) a s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „protokol“).\nKrajský súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom v súvislosti\ns konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 3 To 94/2015, ktoré bolo\nz dôvodu podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením sp. zn. 3 To 94/2015\nz 24. februára 2016.\nPodaniu predmetného návrhu zo strany navrhovateľa predchádzalo:\nOkresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 2 T 74/2010\nzo 16. decembra 2011 podľa § 41 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) zrušil výrok o vine, o treste a o škode\ntrestného rozkazu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2 T 129/2009 z 29. júla 2009\nprávoplatného 4. novembra 2009 (ďalej len „trestný rozkaz Okresného súdu Piešťany“)\na obžalovanú\n\n(ďalej len „obžalovaná“) uznal za vinnú z obzvlášť\n\nzávažného zločinu podvodu, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4\npísm. a) Trestného zákona na skutkovom základe, že\n„1./ ako zastupujúca osoba\n\na\n\nuzatvorila dňa 28.9.2007 v\n\n2\n\n, trvale bytom\nkúpnu zmluvu s\n\nkupujúcim,\n\n, ktorej predmetom bol\n\npredaj nehnuteľnosti −\n\na pozemkov na\nzapísaných na\n\nv\n\nza kúpnu cenu 82 982,87 Eur (2 500 000,-- Sk), a to aj napriek tomu, že\ndohodnutá kúpna cena bola 232 357,43 Eur (7 000 000,-- Sk) a že splnomocnenie\npodpísané manželmi\n\nbolo dňa 28. 9. 2007 odvolané, o čom v čase\n\nspracovania a podpísania kúpnej zmluvy vedomosť mala a ktoré akceptovala, čím by\nvkladom vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti, manželom\nvznikla škoda v celkovej výške 149 372,63 Eur (4 500 000,-- Sk),\n2./ dňa 21. 2. 2008 v\n\nvylákala splnomocnenie od\n\nktoré získala pod zámienkou zakúpenia nehnuteľnosti\n, ktoré boli vo vlastníctve\n21. 1. 2008 v\n\n,\n,\n\n, o čom spísali dohodu\n\n, ktorou sa jej zaviazala vyplatiť 2 300 000,-- Sk (76.346 Eur)\n\ndo 31. 3. 2008, toto však nemala v úmysle, následne na základe takto vylákaného\nsplnomocnenia bez súhlasu\n\nuvedené nehnuteľnosti predala\n\naj s okolitými pozemkami za 200 000,-- Sk (6638,78 Eur) čím zabezpečila povolenie vkladu\ndo katastra nehnuteľnosti\npre nového vlastníka, takto získané peniaze použila pre svoje osobné účely, svojím konaním\nspôsobila škodu vo výške 543 000,-- Sk (18 024 Eur).“.\nOkresný súd obžalovanú podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 37\npísm. m), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 3 Trestného zákona odsúdil na spoločný trest odňatia\nslobody vo výmere 11 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods. 2\npísm. a) a ods. 4 Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody\ns minimálnym stupňom stráženia.\nPodľa § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanej uložený ochranný dohľad\nvo výmere 2 rokov. Súčasne podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku boli poškodení\na\n\ns ich nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske\n\nsúdne konanie.\n\n3\n\nProti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 74/2010 zo 16. decembra 2011 obžalovaná\npodala odvolanie pre nesprávnosť výroku o vine, o treste a o náhrade škody.\nKrajský súd na podklade odvolania podaného obžalovanou uznesením sp. zn.\n3 To 71/2012 z 15. augusta 2012 podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 3 Trestného\nporiadku napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 74/2010 zo 16. decembra 2011\nv celom rozsahu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu,\naby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Krajský súd rozhodoval\nna neverejnom zasadnutí podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže podľa jeho\nnázoru skutkový stav nebol náležite zistený, pričom doplnenie dokazovania mohlo viesť\nk iným skutkovým záverom, preto chybný postup okresného súdu nemohol sám napraviť\nna verejnom zasadnutí.\nOkresný súd následne po vrátení veci na ďalšie konanie uznesením sp. zn.\n2 T 74/2010 z 21. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 281 ods. 1\nTrestného poriadku s použitím § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zastavil trestné\nstíhanie proti obžalovanej vedené pre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu\npodľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe,\nže „ako zastupujúca osoba\n\na\n\n, trvalé bytom\n\n, uzatvorila dňa 28. 9. 2007 v\n,\n\nkúpnu zmluvu s kupujúcim spol.\n\n, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností −\na pozemkov na\n\nzapísaných na\n\nv\n\nza kúpnu cenu 82.982,87 Eur\n\n(2.500.000 Sk) a to aj napriek tomu, že dohodnutá kúpna cena bola 232.357,43 Eur\n(7.000.000 Sk) a že splnomocnenie podpísané manželmi\n\nbolo dňa\n\n28. 9. 2007 odvolané, o čom v čase spracovania a podpísania kúpnej zmluvy vedomosť\nmala a ktoré akceptovala, čím by vkladom vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy do\nkatastra nehnuteľností manželom\n\nvznikla škoda v celkovej výške 149.372,63\n\nEur (4.500.000 Sk)“, s tým, že podľa § 281 ods. 3 Trestného poriadku poškodený\na poškodená\n\nboli s nárokom na náhradu škody odkázaní\n\nna občianske súdne konanie.\n\n4\n\nNavrhovateľ\n\nuvádza, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,\n\nže „v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky zákonné podmienky pre zastavenie\ntrestného stíhania, pretože skoršie trestné stíhanie proti obžalovanej... pre ten istý skutok\nskončilo jej odsúdením právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa\n29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009 pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona\nna súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace s podmienečným odkladom\njeho výkonu s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 4 roky, pričom toto odsúdenie,\nvzhľadom na uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. 2 T/129/2009,\nktorým bolo vyslovené, že odsúdená\n\nje účastná amnestie prezidenta SR\n\na podľa článku I. Rozhodnutia prezidenta SR zo dňa 2. 1. 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z. jej\nbol odpustený vyššie uvedený súhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky\na 4 mesiace s účinkom, že sa na ňu hľadí, ako keby nebola odsúdená, je v zmysle § 92 ods. 5\nTrestného zákona a § 93 ods. 1 Trestného zákona nielen zahladené, ale nebolo ani\nv predpísanom konaní zrušené a preto je trestné stíhanie podľa § 9 ods. 1 písm. e/\nTrestného poriadku neprípustné. Skutok, pre ktorý bola na obžalovanú... podaná obžaloba a\nktorého sa týka zastavenie trestného stíhania v uznesení Okresného súdu Prievidza zo dňa\n21. augusta 2013, sp. zn. 2 T/74/2010, vzhľadom na objektívnu súvislosť v čase, spôsobe\nspáchania, v jednotiacom zámere páchateľa a tým i subjektívnu súvislosť so skutkom\nuvedeným trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29.7.2009, sp. zn.\n2 T/129/2009, tvorí totiž jeden pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu sčasti v štádiu\npokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona.“.\nProti uzneseniu okresného súdu podali prokurátor a poškodený\nsťažnosti v neprospech obžalovanej.\nKrajský súd uznesením sp. zn. 3 To 106/2013 z 15. januára 2014 (ďalej len\n„uznesenie krajského súdu“) podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti\nprokurátora a poškodeného\n\nzamietol ako nedôvodné. Z odôvodnenia\n\nuznesenia krajského súdu vyplýva, že „podľa jeho zistení a právneho záveru,\nv posudzovanej veci okresný súd postupoval správne, keď napadnutým uznesením podľa\n§ 281 ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku zastavil\n\n5\n\ntrestné stíhanie proti obžalovanej... vedené pre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu\npokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona, pretože trestné\nstíhanie je neprípustné, keďže skoršie stíhanie proti obžalovanej pre ten istý skutok sa\nskončilo odsudzujúcim trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. 7. 2009, sp.\nzn. 2 T/129/2009, právoplatným dňa 4. 11. 2009 a pritom toto skoršie odsúdenie je takej\npovahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.“.\nKrajský súd poukázal na to, že „trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa\n29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4. 11. 2009, bola\nobžalovaná... uznaná za vinnú z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona\nna skutkovom základe, že dňa 21. 2. 2008 v\n\nvylákala splnomocnenie od\n\n, ktoré získala pod zámienkou zakúpenia nehnuteľností,\n,\n\n, ktoré boli vo vlastníctve\n\no čom spísali dohodu 21. 1. 2008 v\n\n,\n\n, ktorou sa zaviazala vyplatiť 2.300.000 Sk\n\n(76.346 Eur) do 31. 3. 2008, toto však nemala v úmysle, následne na základe takto\nvylákaného splnomocnenia bez súhlasu\n\nuvedené nehnuteľnosti predala\n\naj s okolitými pozemkami za 200.000 Sk (6.638,78 Eur), čím zabezpečila povolenie vkladu\ndo katastra nehnuteľností\n\npre\n\nnového vlastníka, takto získané peniaze použila pre svoje osobné účely a svojím konaním\nspôsobila škodu vo výške 543.000 Sk (18.024 Eur). Za tento prečin\nbola odsúdená na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace\ns podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 4 roky\nza súčasného zrušenia výroku o treste, ktorý bol obžalovanej uložený rozsudkom Okresného\nsúdu Piešťany zo dňa 19. 12. 2008, sp. zn. 2 T/116/2008.\nSkutok, pre ktorý bola obžalovaná... trestne stíhaná v posudzovanej veci Okresného\nsúdu Prievidza vedenej v tom čase pod sp. zn. 2 T/74/2010 a ktorý mala spáchať dňa\n28. 9. 2007, spolu so skutkom spáchaným dňa 21. 2. 2008 v právoplatne rozhodnutej veci\nOkresného súdu Piešťany sp. zn. 2 T/129/2009, spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe\nich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer\npáchateľa spáchať trestný čin, preto v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona, § 13\nTrestného zákona, § 10 ods. 16 Trestného poriadku a s prihliadnutím na výšku škody obidva\n\n6\n\nčiastkové útoky vykazujú zákonné znaky jedného pokračovacieho obzvlášť závažného\nzločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného\nzákona.“.\nKrajský súd v odôvodnení uznesenia ďalej uviedol, že «s poukazom na ustanovenie\n§ 9 ods. 2 Trestného poriadku samotné právoplatné odsúdenie obžalovanej za jeden\nčiastkový útok tohto pokračovacieho trestného činu podvodu už citovaným trestným\nrozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009, nebolo\nprekážkou, aby sa vo zvyšnej časti viedlo trestné stíhanie pre ďalší čiastkový útok tohto\npokračovacieho trestného činu v teraz posudzovanej veci a mohol preto prichádzať\ndo úvahy nielen postup podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona, ale aj podľa § 42 ods. 1, 2\nTrestného zákona, t. j. ukladanie nielen spoločného, ale súčasne aj súhrnného trestu.\nUž trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. 7. 2009, sp. zn. 2 T/129/2009,\nbol totiž obžalovanej ukladaný súhrnný trest za súčasného zrušenia rozsudku Okresného\nsúdu Piešťany zo dňa 19. 12. 2008, sp. zn. 2 T/116/2008 vo výroku o treste a na taký postup,\nteda na uloženie súhrnného trestu boli splnené podmienky aj v posudzovanej veci, keďže\nustanovenie § 41 ods. 3 Trestného zákona explicitne počíta s tým, že spoločný trest môže\nbyť zároveň aj úhrnným alebo súhrnným trestom.\nSúčasne však poukázal aj na to, že vzhľadom na uznesenie Okresného súdu Piešťany\nzo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. 2 T/129/2009, ktorým bolo vyslovené, že odsúdená\nje účastná amnestie prezidenta SR a podľa článku I. Rozhodnutia prezidenta SR\nzo dňa 2. 1. 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z. jej bol odpustený vyššie uvedený súhrnný\npodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace s účinkom, že sa na ňu\nhľadí, ako keby nebola odsúdená, je však v zmysle § 92 ods. 5 Trestného zákona a § 93\nods. 1 Trestného zákona toto odsúdenie zahladené, preto vzhľadom na účinky vyplývajúce\nz ustanovenia § 93 ods. 1 Trestného zákona a spojené so zahladením tohto odsúdenia, ktoré\nnebolo v predpísanom konaní zrušené, je však ukladanie spoločného súhrnného trestu\npostupom podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona vylúčené.\nZo znenia ustanovenia § 41 ods. 3 Trestného zákona je totiž zrejmé, že umožňuje\nuloženie spoločného trestu len v prípade, ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový\nútok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol\n\n7\n\nsúdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť,\navšak nie aj v prípade, ak toto odsúdenie je už zahladené.\nCitované ustanovenie Trestného zákona nemá totiž také znenie, ktoré by výslovne\nstanovovalo, že ustanovenie o spoločnom treste za pokračovanie v trestnom čine sa použije\naj vtedy, ak je skoršie odsúdenie takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol\nodsúdený (na rozdiel od ustanovenia § 45 ods. 3 trestného zákonníka Českej republiky\nz 8. 1. 2009 č. 40/2009, podľa ktorého ustanovenie o spoločnom treste za pokračovanie\nv trestnom čine sa použije i vtedy, ak je skoršie odsúdenie takej povahy, že sa na páchateľa\nhľadí, ako keby nebol odsúdený, na ktoré poukazoval v sťažnosti prokurátor a ktoré\nv posudzovanej veci nemožno aplikovať), navyše v prípade, ak by mal byť za viac trestných\nčinov ukladaný spoločný súhrnný trest, je použitie tohto ustanovenia vylúčené, ak skoršie\nodsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby odsúdený nebol.\nVzhľadom na základnú zásadu „ne bis in idem“, teda právo nebyť súdený alebo\npotrestaný dvakrát za ten istý skutok, vyplývajúcu z čl. 50 ods. 5 ústavy, z čl. 40 ods. 5\nListiny základných práv a slobôd, z čl. 4 Protokolu č. 7... (oznámenie č. 209/1992 Zb.)\na vyjadrenú v ustanoveniach § 2 ods. 8 Trestného poriadku a § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného\nporiadku, bolo preto v tom čase prebiehajúcom štádiu trestného konania v posudzovanej\nveci vylúčené pokračovanie v trestnom stíhaní a odsúdenie obžalovanej... s možnosťou\nuloženia spoločného súhrnného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona...».\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.\n2 Tdo 58/2014 z 24. februára 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) na podklade\ndovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“)\npodaného v neprospech obžalovanej rozhodol, že uznesením krajského súdu bol z dôvodu\nuvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v § 193 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku a v § 41 ods. 3, § 42 ods. 3 a § 122 ods. 13 Trestného zákona\nv prospech obžalovanej.\nNajvyšší súd zrušil toto uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu,\nako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a okresnému súdu\n\n8\n\n(vzhľadom na potrebu vykonania dokazovania) prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu\nznovu prerokoval a rozhodol.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že „zo zásady, že súbeh\ntrestných činov sa postihuje jedným trestom − úhrnným trestom alebo v prípade\nviacčinného súbehu trestných činov, pri ktorom dochádza k odsúdeniu za jednotlivé trestné\nčiny dvoma alebo viacerými po sebe nasledujúcimi rozsudkami − súhrnným trestom,\na že za všetky čiastkové útoky toho istého pokračovacieho trestného činu sa taktiež ukladá\njeden trest – ak dochádza k odsúdeniu za jednotlivé čiastkové útoky dvoma alebo viacerými\npo sebe nasledujúcimi rozsudkami − spoločným trestom, sa vymyká situácia, kedy skoršie\nodsúdenie, vo vzťahu ku ktorému by inak mal byť ukladaný súhrnný trest alebo spoločný\ntrest, je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí ako keby nebol odsúdený.\nRovnako ako nie je možné v zmysle § 42 ods. 3 Trestného zákona použiť ustanovenie\no súhrnnom treste, ktoré je vo svojej podstate benefitom pre páchateľa, modifikovaným\nzvýšením trestnej sadzby pri splnení podmienok § 41 ods. 2 Trestného zákona v prípade,\nže u skoršieho odsúdenia nastali účinky jeho zahladenia, nie je v takom prípade možné\npoužiť ani ustanovenie o spoločnom treste − § 41 ods. 3 Trestného zákona, ktoré\nna primerané použitie § 42 (vrátane jeho odseku 3) Trestného zákona výslovne odkazuje.“.\nNavrhovateľ uvádza, že najvyšší súd pritom vyslovil záver, že „v popísanej situácii\nsa za ďalší viacčinne sa zbiehajúci trestný čin alebo za ďalší čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu uloží ďalší − samostatný trest a nie trest súhrnný alebo spoločný“.\nZ uvedeného podľa záveru najvyššieho súdu vyplýva, že „ak u skoršieho právoplatného\nodsúdenia za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu nastali účinky jeho zahladenia,\nsúd pri odsúdení páchateľa za ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho\ntrestného činu postupuje − uloží trest bez použitia ustanovenia § 41 ods. 3 Trestného\nzákona“.\nZ odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že „pri pokračovacom\ntrestnom čine sa ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku o neprípustnosti\ntrestného stíhania aplikované v konkrétnom prípade dovolaním napadnutým uznesením\n\n9\n\nKrajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. januára 2014, sp. zn. 3 To/106/2013 a predtým\nuznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. augusta 2013, sp. zn. 2 T/74/2010, týka\nprocesného (§ 10 ods. 16 Trestného poriadku), nie hmotného (§ 122 ods. 13 Trestného\nzákona) ponímania skutku, čo zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2 Trestného poriadku, podľa\nktorého v aktualizácii na konkrétnu trestnú vec, ak sa týka dôvod neprípustnosti trestného\nstíhania uvedený v ustanovení § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku len niektorého\nz čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti\ntakého činu viedlo trestné stíhanie.“. Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru najvyššieho\nsúdu „je uloženie spoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona (vrátane\nzásahu do výroku o vine čiastkového útoku vyhlásením odsudzujúceho rozsudku súdom\nprvého stupňa s nadobudnutím právoplatnosti, zrušením tohto výroku) vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku uvedenému v prvej vete tohto ustanovenia,\nsui generis (svojho druhu) − osobitným druhom obnovy konania, pri ktorom je novou\nskutočnosťou zodpovedajúcou ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku (podmienky\nobnovy konania) spáchanie ďalšieho čiastkového útoku toho istého pokračovacieho\ntrestného činu.\n... ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku (ako jedného z dôvodov\nneprípustnosti trestného stíhania) je premietnutím čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,\npodľa ktorého nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený\nalebo oslobodený spod obžaloby za splnenia podmienok totožnosti skutku a totožnosti\nobvineného, pričom tú istú osobu pre ten istý skutok možno opätovne trestne stíhať len\nvtedy, keď predtým vydané právoplatné rozhodnutie bolo v predpísanom konaní zrušené.\n... ustanovenie § 41 ods. 3 Trestného zákona je skratkou (odstránením dokazovania\nsúdom o skutkoch už skôr preukázaných) obnovy konania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku (predpísaného konania) na rozhodnutie o zrušení právoplatného rozhodnutia.\n... pri ukladaní spoločného trestu teda nedochádza ohľadom skoršieho odsúdenia\nza čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, vo vzťahu ku ktorému je ukladaný taký\ntrest, k nesúladu § 41 ods. 3 Trestného zákona s článkom 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (§ 2 ods. 8 Trestného poriadku).“.\n\n10\n\nNavrhovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku v závere\nvyslovil resumé (zhrnutie), podľa ktorého „ak súd u totožnej osoby rozhodujúc\no čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu po tom, čo o inom čiastkovom útoku\ntakéhoto činu bolo v predchádzajúcom konaní rozhodnuté a odsúdenie je už zahladené, nie\nje táto skutočnosť dôvodom na zastavenie trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e/\nTrestného poriadku, avšak pri nemožnosti ukladania spoločného trestu podľa § 41 ods. 3\nTrestného zákona, ktoré je kvázi (akoby) mimoriadnym opravným prostriedkom pre\nzrušenie predtým právoplatného rozhodnutia o tom istom skutku (čiastkové útoky), pre\nprípad uznania viny a ukladania trestu súd uloží trest samostatný, pričom sa tak neuplatní\nbonus, prípadne malus ukladania jedného trestu za viac čiastkových útokov pokračovacieho\ntrestného činu, čo bude vecou individuálneho posúdenia.“.\nOkresný súd následne rozsudkom sp. zn. 2 T 50/2015 z 8. júla 2015 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) obžalovanú uznal za vinnú z obzvlášť závažného zločinu\npodvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona\nna skutkovom základe, že „ako zastupujúca osoba\ntrvalé bytom\n\na\n\nuzatvorila dňa 28. 9. 2007 v\n\nzmluvu s kupujúcim, spoločnosťou\n\n,\nkúpnu\n, ktorej\n\npredmetom bol predaj nehnuteľnosti −\na pozemkov na\nv\n\nzapísaných na\nza kúpnu cenu 82 982,87 eur (2 500 000 Sk),\n\na to aj napriek tomu, že dohodnutá kúpna cena bola 232 357,43 eur (7 000 000 Sk)\na že splnomocnenie podpísané manželmi\n\nbolo dňa 28. 9. 2007 odvolané,\n\no čom v čase spracovania a podpísania kúpnej zmluvy vedomosť mala a ktoré akceptovala,\nčím by vkladom vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti\nmanželom\n\nvznikla škoda v celkovej výške 248 000,- eur (7 471 248,- Sk)“.\n\nOkresný súd jej podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41\nods. 2, § 38 ods. 4 a § 37 písm. h) Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 11 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods. 2 písm. a) a ods.\n\n11\n\n4 Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia.\nPodľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd súčasne „zrušil výrok o treste\nrozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 20. 05. 2013, sp. zn. 2 T/164/2012, v spojení\ns uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. 02. 2014, sp. zn. 3 To/136/2013, tiež\naj výrok o treste rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13. 10. 2014, sp. zn.\nč. 4 T/35/2012, právoplatného dňa 13. 10. 2014, ako aj výrok o treste rozsudku Okresného\nsúdu Topoľčany zo dňa 03. 12. 2014, sp. zn. č. 2 T/83/2014, právoplatného dňa\n03. 12. 2014, ako i všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,\nak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad“.\nPodľa § 78 ods. 1 Trestného zákona okresný súd uložil obžalovanej ochranný dohľad\nvo výmere 2 rokov.\nSúčasne podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bol poškodený\ns nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.\nRozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho odvolaním\nnapadla obžalovaná pre nesprávnosť výrokov o vine a treste. Navrhovateľ uvádza, že\nobžalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa\n§ 321 ods. 1 písm. b), c), a d) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu a aby na základe §\n322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanú podľa § 285 písm.\nb) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí.\nProkurátor a poškodený\n\nsa k odvolaniu obžalovanej písomne\n\nnevyjadrili.\nKrajský súd v Trenčíne na podklade odvolania podaného obžalovanou uznesením\nsp. zn. 3 To 71/2015 (správne má byť sp. zn. 3 To 94/2015, pozn.) z 24. februára 2016\npodľa § 320 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu\n\n12\n\nv celom rozsahu zrušil a prerušil trestné stíhanie proti obžalovanej vedené pre obzvlášť\nzávažný zločin podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a)\nTrestného zákona na skutkovom základe, ako je uvedený v tomto rozsudku okresného súdu,\npretože sa domnieva, že § 9 ods. 2 Trestného poriadku ako všeobecne záväzného právneho\npredpisu nižšieho stupňa právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce\npre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore s čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny\na čl. 50 ods. 5 ústavy, teda s predpismi vyššieho stupňa právnej sily, a z toho dôvodu podá\nnávrh na začatie konania pred ústavným súdom, pričom tak mal urobiť už súd prvého\nstupňa podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku.\nZ uvedeného vyplýva, že pre rozhodnutie navrhovateľa je rozhodná aj aplikácia\n§ 9 ods. 2 Trestného poriadku, keďže obžalovaná je vo veci vedenej krajským súdom\npod sp. zn. 3 To 94/2015 trestne stíhaná pre čiastkový útok pokračovacieho trestného činu,\nza ktorý bola už právoplatne odsúdená trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany\n„pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody\nvo výmere 2 roky a 4 mesiace s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným\ndohľadom na skúšobnú dobu 4 roky, pričom toto odsúdenie, vzhľadom na uznesenie\nOkresného súdu Piešťany zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. 2 T/129/2009, ktorým bolo vyslovené,\nže odsúdená\n\nje účastná amnestie prezidenta SR a podľa článku\n\nI. Rozhodnutia prezidenta SR zo dňa 2. 1. 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z. jej bol odpustený\nvyššie uvedený súhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace\ns účinkom, že sa na ňu hľadí, ako keby nebola odsúdená, je v zmysle § 92 ods. 5 Trestného\nzákona a § 93 ods. 1 Trestného zákona nielen zahladené, ale nebolo ani v predpísanom\nkonaní zrušené.“.\nPodľa navrhovateľa z uvedeného dôvodu pri neúčinnosti § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku by bol vo veci konajúci súd povinný podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku\nzastaviť trestné stíhanie obžalovanej vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To 94/2015.\n\n13\n\nNavrhovateľ po odcitovaní čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 a 6 listiny, čl. 50\nods. 5 a 6 ústavy, § 8 a § 122 ods. 10 a 13 Trestného zákona, § 9 ods. 1 písm. e) a ods. 2\na § 10 ods. 16 Trestného poriadku odôvodnil svoj návrh takto:\nNavrhovateľ v prvom rade zdôrazňuje, že čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny\na čl. 50 ods. 5 ústavy obsahujú zásadu ne bis in idem, ktorá obsahuje nielen zákaz odsúdiť\nniekoho za ten istý trestný čin (čl. 4 ods. 1 protokolu), resp. za čin, za ktorý bol\nuž právoplatne odsúdený (čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy), ale obsahuje aj zákaz\nstíhať tú istú osobu za ten istý trestný čin (čl. 4 ods. 1 protokolu), resp. za čin, za ktorý bol\nuž právoplatne odsúdený (čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy). To znamená,\nže uvedená zásada obsahuje aj zákaz viesť vôbec trestné stíhanie, teda zakotvuje\nneprípustnosť trestného stíhania.\nPodľa navrhovateľa je táto zásada priamo premietnutá aj do § 9 ods. 1 písm. e)\nTrestného poriadku, v ktorom sa používa odlišne od čl. 4 ods. 1 protokolu, resp. od čl. 40\nods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy pojem „skutok“.\nPodľa názoru navrhovateľa je dôležité zodpovedať otázku, či pojem „čin“ v čl. 4\nods. 1 protokolu, resp. „čin“ v zmysle čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy, sa má\nvykladať obsahovo odlišne od pojmu „skutok“ v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,\nalebo majú obsahovo totožný význam. Navrhovateľ v tejto súvislosti zastáva názor, podľa\nktorého pojem „čin“ v čl. 4 ods. 1 protokolu, v čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 50 ods. 5\nústavy má obsahovo totožný význam ako pojem „skutok“ v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného\nporiadku.\nNavrhovateľ uvádza, že pri odpovedi na túto otázku vychádzal „predovšetkým\nz ustanovenia § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. (predtým § 2 zákona č. 1/1993 Z. z.), v zmysle\nktorého zverejnený text právneho predpisu znamená nevyvrátiteľnú fikciu o znalosti\nprávneho predpisu. Keďže obsah normy správania sa v zásade zverejňuje najmä v jazykovej\nforme, keďže jazyk je primárnym dorozumievacím prostriedkom medzi ľuďmi, pri výklade\nobsahu právnej normy je nevyhnutné použiť primáme základné metódy výkladu, ktorými\n\n14\n\nsú podľa právnej teórie jazykový výklad (viď aj § 3 zákon č. 400/2015 Z. z.) a systematický\nvýklad. Až následne prichádza do úvahy použitie iných metód výkladu právnej normy.\nV tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenia § 2, 3, 4 zákona č. 400/2015, ktoré\nboli do právneho poriadku Slovenskej republiky začlenené s účinnosťou až od 1. 1. 2016.\nHoci ide o všeobecne záväzné pravidlá, začlenené do platného a účinného právneho\nporiadku ako pravidlá normotvorby, niet zrejme pochýb o tom, že ide zároveň aj o pravidlá\nvýkladu právnych noriem. Taktiež niet však zrejme pochýb o tom, že uvedené a v súčasnosti\nuž aj právne záväzné ustanovenia obsahujú usmernenia, ktoré je možné považovať\nza základné atribúty právneho štátu, z ktorého dôvodu je potrebné považovať tieto\nvýkladové pravidlá za záväzné podľa základných princípov právneho štátu aj pred\núčinnosťou uvedených ustanovení.“.\nPri odpovedi na otázku, či existuje obsahový rozdiel medzi pojmom „čin“\npoužívaným v ustanoveniach Trestného zákona, v čl. 4 ods. 1 protokolu, v čl. 40 ods. 5\nlistiny a v čl. 50 ods. 5 ústavy a pojmom „skutok“ používaným v § 9 ods. 1 písm. e)\nTrestného poriadku, navrhovateľ poukazuje aj na to, že «podľa jazykového výkladu\n(gramatického výkladu podľa pravidiel slovenského pravopisu) sú slová „čin“ a „skutok“\npovažované za synonymá, teda za rôzne znejúce slová s rovnakým obsahom. Tento záver\npotvrdzuje aj znenie ustanovenia § 122 ods. 13 Trestného zákona, ktoré používa pojem\n„skutok“.». S poukazom na už uvedené závery navrhovateľ zastáva názor, že odpoveď\nna nastolenú otázku musí znieť tak, že «obsah pojmu „skutok“ v ustanovení § 9 ods. 1\npísm. e/ Trestného poriadku musí byť totožný s obsahom pojmu „čin“ a „skutok“, použitom\nv Trestnom zákone, ako aj s pojmom „čin“ v čl. 4 ods. 1 Protokolu, v čl. 40 ods. 5 Listiny\na v čl. 50 ods. 5 Ústavy. Uvedenému záveru zodpovedá aj znenie ustanovenia § 41 ods. 3\nTrestného zákona, podľa ktorého v prípade trestného stíhania za ďalší čiastkový útok\nje nevyhnutné zrušiť už právoplatný odsudzujúci rozsudok aj v časti o vine, týkajúci sa iných\nčiastkových útokov toho istého trestného činu. Ak by vyššie uvedený výklad nebol správny,\nvyvstáva otázka zmyslu a účelu ustanovenia § 41 ods. 3 Trestného zákona.».\nS poukazom na uvedené dôvody podľa názoru navrhovateľa § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku umožňuje v rozpore so zásadou ne bis in idem zakotvenou v čl. 4 ods. 1 protokolu,\n\n15\n\nv čl. 40 ods. 5 listiny a v čl. 50 ods. 5 ústavy a premietnutou do § 9 ods. 1 písm. e)\nTrestného poriadku trestne stíhať páchateľa pokračovacieho trestného činu za konanie, ktoré\nje podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona nedielnou súčasťou „činu“ („skutku“), o ktorom\nbolo už predtým právoplatne rozhodnuté.\nPre riešenie uvedených otázok nie je podľa navrhovateľa právne významné ani\nznenie § 10 ods. 16 Trestného poriadku, keďže uvedené ustanovenie v rozpore so zásadou\njednotného výkladu obsahu právnych pojmov (pozri § 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z.\no tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, najmä druhú a tretiu vetu)\ndefinuje pojem „skutok“ pokračovacieho trestného činu inak, ako vyplýva jeho obsah z § 9\nods. 1 písm. e) Trestného poriadku a z § 8 a § 122 ods. 10 a 13 Trestného zákona.\nNavrhovateľ uvádza, že z uvedených dôvodov sa nemôže stotožniť ani s právnymi\nzávermi uvedenými v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 6/03\nz 9. júla 2003 (ďalej len „nález Ústavného súdu Českej republiky“), „podľa ktorých\nprávnych názorov nastolený dualizmus medzi procesnou a hmotnou právnou úpravou\nz dôvodu procesnej ekonómie by mal byť v súlade s čl. 4 ods. 1 Protokolu a čl. 40 ods. 5\nListiny“. Navrhovateľ sa nestotožňuje so správnosťou názoru uvedeného v tomto náleze,\npodľa ktorého „nastolený dualizmus v záujme posilnenia vynútiteľnosti práva a zvýraznenia\nzásady rýchleho trestného stíhania nemôže byť na ujmu ústavne garantovaných práv\na slobôd“. Navrhovateľ ako príklad uvádza prípad, „keď nové čiastkové útoky spolu s tými,\nza ktoré bol páchateľ už odsúdený, môžu v jednote skutku viesť k prísnejšej kvalifikácii.\nAj prakticky môže nastať prípad, keď páchateľ v pôvodnom trestnom stíham pre majetkový\ntrestný čin nerozporoval napríklad výšku škody uvedenú v pôvodnej obžalobe len z dôvodu\nlegitímneho očakávania priaznivejšieho odsúdenia na základe dohody o vine a treste, resp.\nna základe vyhlásenia o vine. V trestnom stíhaní páchateľa najmä v prípadoch majetkových\ntrestných činov na základe ustanovenia § 9 ods. 2 Trestného poriadku však môže byť\nz hľadiska trestnoprávnych následkov práve rozhodné napríklad aj jedno euro, keďže\nkvalifikačným momentom je výška spôsobenej škody, sčítanej z jednotlivých čiastkových\nútokov. Napríklad pri trestnom čine krádeže podľa § 212 Trestného zákona môže aj jedno\n\n16\n\neuro rozhodovať o tom, či páchateľovi s poukazom na ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného\nzákona hrozí trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky (prečin podľa § 212 ods. 3\npísm. a/ Trestného zákona) alebo na tri roky až desať rokov (zločin podľa § 212 ods. 4\npísm. a/ Trestného zákona) alebo na desať až pätnásť rokov (obzvlášť závažný zločin podľa\n§ 212 ods. 5 písm. a/ Trestného zákona). S poukazom na ustanovenie § 41 ods. 3, najmä\ndruhá veta, Trestného zákona páchateľ už nemôže namietať správnosť skutkových záverov,\nktoré prípadne mohol úspešne namietať v pôvodnom konaní, ak by nepristúpil k dohode\no vine a treste, alebo by neurobil vyhlásenie o vine, čo sa krajskému súdu javí ako rozporné\ns právom obvineného na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 3 Dohovoru a § 34 ods. 1 Trestného\nporiadku, keďže páchateľ už nemá zákonnú možnosť obhajovať sa vo vzťahu ku skutkovým\nokolnostiam, za ktoré bol pôvodne odsúdený a ktoré skutkové okolnosti tvoria spolu\ns čiastkovými útokmi, pre ktoré je trestne stíhaný na základe ustanovenia § 9 ods. 2\nTrestného poriadku, jednotu skutku pokračovacieho trestného činu.“.\nNavrhovateľ sa tiež nestotožňuje ani s názorom vyjadreným v rozsudku najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého § 41 ods. 3 Trestného zákona by mal predstavovať mimoriadny\nopravný prostriedok na prípady, keď dodatočne vyjde najavo spáchanie ďalších čiastkových\nútokov pokračovacieho trestného činu, pre ktorý bol páchateľ už právoplatne odsúdený.\nPodľa názoru navrhovateľa § 41 ods. 3 Trestného zákona aj v spojení s § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku „nie je možné považovať za uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov\nv zmysle druhej vety čl. 50 ods. 5 Ústavy, nakoľko uvedené zákonné ustanovenia nie sú\nsystematicky zaradené medzi výslovnú osobitnú úpravu mimoriadnych opravných\nprostriedkov v Trestnom poriadku podľa ôsmej hlavy tretej časti, na ktorú úpravu výslovne\nodkazuje ustanovenie čl. 50 ods. 5 Ústavy (formálna stránka), osobitosť ktorej právnej\núpravy vyplýva z požiadavky zásadnej nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí\nv právnom štáte. V zmysle právnej teórie obsah uvedených ustanovení nespĺňa ani obsahovú\npodmienku pre začatie konania o opravnom prostriedku, ako takom, proti súdnemu\nrozhodnutiu, keďže uvedené ustanovenia nezakotvujú nevyhnutnosť podania samotného\nopravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, ako právnej skutočnosti, na základe ktorej\nje podľa zásad právneho štátu možné pristúpiť k preskúmavaniu vydaného súdneho\nrozhodnutia.“. Nie zanedbateľnou okolnosťou v neprospech uvedeného záveru je podľa\n\n17\n\nnavrhovateľa skutočnosť, že trestné stíhanie podľa § 9 ods. 2 Trestného poriadku až do\nprávoplatnosti výroku o vine prebieha bez toho, aby pôvodné právoplatné rozhodnutie súdu\no vine páchateľa bolo právoplatne zrušené, v dôsledku čoho dochádza k obchádzaniu\nzákazu uvedeného v čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy\n(trestne) stíhať páchateľa.\nNavrhovateľ považuje za potrebné tiež dodať, že názory najvyššieho súdu vyslovené\nv jeho rozhodnutí sa mu javia ako rozporné, keď „na jednej strane najvyšší súd vyslovil\nprávny názor, podľa ktorého je uloženie spoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného\nzákona (vrátane zásahu do výroku o vine čiastkového útoku vyhlásením odsudzujúceho\nrozsudku súdom prvého stupňa s nadobudnutím právoplatnosti, zrušením tohto výroku)\nvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku uvedenému v prvej vete tohto\nustanovenia, sui generis (svojho druhu) − osobitným druhom obnovy konania, pri ktorom je\nnovou skutočnosťou zodpovedajúcou ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku\n(podmienky obnovy konania) spáchanie ďalšieho čiastkového útoku toho istého\npokračovacieho trestného činu. Na strane druhej v tom istom rozhodnutí vyslovil právny\nnázor, podľa ktorého ak súd u totožnej osoby rozhodujúc o čiastkovom útoku\npokračovacieho trestného činu po tom, čo o inom čiastkovom útoku takéhoto činu bolo\nv predchádzajúcom konaní rozhodnuté a odsúdenie je už zahladené, nie je táto skutočnosť\ndôvodom na zastavenie trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku,\navšak pri nemožnosti ukladania spoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona,\nktoré je kvázi (akoby) mimoriadnym opravným prostriedkom pre zrušenie predtým\nprávoplatného rozhodnutia o tom istom skutku (čiastkové útoky), pre prípad uznania viny\na ukladania trestu súd uloží trest samostatný (teda ďalší trest), pričom sa tak neuplatní\nbonus, prípadne malus ukladania jedného trestu za viac čiastkových útokov pokračovacieho\ntrestného činu, čo bude vecou individuálneho posúdenia.“.\nV tejto súvislosti navrhovateľ dáva do pozornosti aj to, že ak by sa vychádzalo\nz právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý vyslovil vo svojom rozsudku, teda že uloženie\nspoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona je vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozsudku uvedenému v prvej vete tohto ustanovenia, sui generis (svojho\n\n18\n\ndruhu) ‒ osobitným druhom obnovy konania, resp. kvázi (akoby) mimoriadnym opravným\nprostriedkom pre zrušenie predtým právoplatného rozhodnutia o tom istom skutku\n(čiastkové útoky), tak v prípade, že o inom čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu\nbolo v predchádzajúcom konaní rozhodnuté a odsúdenie je už zahladené, bolo by vylúčené\nvyužitie takéhoto sui generis mimoriadneho opravného prostriedku, keďže aj podľa názoru\nnajvyššieho súdu je v takomto prípade už ukladanie spoločného trestu podľa § 41 ods. 3\nTrestného zákona vylúčené. Podľa navrhovateľa preto pri nemožnosti ukladania spoločného\ntrestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona nemôže ísť o osobitný druh obnovy konania\nči o kvázi (akoby) mimoriadny opravný prostriedok, keďže v takom prípade k zrušeniu\nskoršieho právoplatného rozhodnutia o tom istom skutku (čiastkové útoky) vôbec nemôže\ndôjsť.\nPodľa názoru navrhovateľa «aj vyššie uvedený čiastkový záver najvyššieho súdu,\npodľa ktorého v prípade trestného stíhania páchateľa za ďalší čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu, uznania viny a uloženia samostatného trestu (teda ďalšieho\ntrestu) za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, teda za konanie, ktoré je v zmysle\n§ 122 ods. 10 Trestného zákona nedielnou súčasťou „činu“ („skutku“), o ktorom\nsa už skoršie stíhanie (pre ten istý skutok) skončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom\nsúdu, pričom odsúdenie je zahladené a nebolo v predpísanom konaní (v konaní\no mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného\nporiadku) zrušené, odôvodňuje právny záver, že ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku\nje v rozpore s ustanoveniami čl. 4 ods. 1 Protokolu, čl. 40 ods. 5 Listiny a čl. 50 ods. 5\nÚstavy. Ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku totiž v rozpore so zásadou „ne bis in\nidem“ zakotvenou v citovaných ustanoveniach a premietnutou do ustanovenia § 9 ods. 1\npísm. e/ Trestného poriadku, umožňuje nielen trestne stíhať páchateľa pokračovacieho\ntrestného činu za konanie, ktoré je v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona nedielnou\nsúčasťou „činu“ („skutku“), o ktorom bolo už predtým právoplatne rozhodnuté, ale navyše\npodľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku...,\numožňuje dokonca aj pri zahladení skoršieho odsúdenia a pri nemožnosti ukladania\nspoločného trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona uložiť za ďalší čiastkový útok toho\n\n19\n\nistého pokračovacieho trestného činu samostatný trest, teda ďalší a v poradí už druhý\ntrest.».\nSkutočnosť, že trestné stíhanie podľa § 9 ods. 2 Trestného poriadku prebieha\naž do právoplatnosti výroku o vine bez toho, aby pôvodné právoplatné rozhodnutie súdu\no vine páchateľa bolo právoplatne zrušené a dokonca sa páchateľovi ukladá aj ďalší\nsamostatný trest za ďalší čiastkový útok toho istého pokračovacieho trestného činu bez toho,\naby pôvodné právoplatné rozhodnutie súdu o vine páchateľa týkajúce sa toho istého\npokračovacieho trestného činu bolo právoplatne zrušené (vzhľadom na nemožnosť aplikácie\n§ 41 ods. 3 Trestného zákona v posudzovanom prípade, pozn.), je potrebné podľa názoru\nnavrhovateľa považovať za obchádzanie zákazu opakovaného (trestného) stíhania páchateľa\nv zmysle čl. 4 ods. 1 protokolu, čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 50 ods. 5 ústavy.\nNa základe uvedeného navrhovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd\nvyslovil, že „ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku nie je v súlade s čl. 4 ods. 1\nProtokolu, s čl. 40 ods. 5 Listiny a s čl. 50 ods. 5 Ústavy“.\nPre prípad, že by ústavný súd zistil nesúlad „aj ďalších ustanovení“ s označenými\nreferenčnými\n\nnormami,\n\nnavrhovateľ\n\nnavrhol\n\n„postupovať\n\npodľa\n\n§ 40\n\nzákona\n\nč. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“.\nII.\nPriebeh konania\nÚstavný súd návrh navrhovateľ na začatie konania o súlade právnych predpisov\npredbežne prerokoval a dospel k záveru o splnení predpokladov ustanovených v ústave\na v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na meritórne prerokovanie veci, a preto\n\n20\n\nuznesením č. k. PL. ÚS 9/2017-12 z 24. mája 2017 prijal návrh navrhovateľa na ďalšie\nkonanie.\nPodľa § 39 ods. l a 2 zákona o ústavnom súde si následne vyžiadal stanovisko\nk návrhu navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov od Národnej\nrady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky\n(ďalej aj „vláda“) a generálneho prokurátora.\nNa základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu na začatie konania ako účastník\nkonania („ten, proti ktorému návrh smeruje“ podľa § 21 ods. 1 zákona o ústavnom súde),\nvyjadrila národná rada v stanovisku č. PREDS-490/2017 zo 4. októbra 2017 doručenom\nústavnému súdu 10. októbra 2017, v ktorom zároveň oznámila, že netrvá na ústnom\npojednávaní v danej veci.\nNa základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu na začatie konania ako vedľajší\núčastník vyjadrila vláda, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,\nvo svojom stanovisku č. 46732/2017/120 zo 6. júla 2017 doručenom ústavnému súdu\n17. júla 2017, pričom navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému\nsúdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v danej\nveci.\nNa základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu na začatie konania vyjadril taktiež\ngenerálny prokurátor v stanovisku č. 1 GÚp 17/18/1000-14 z 2. mája 2018 doručenom\nústavnému súdu 4. mája 2018.\nNa základe výzvy ústavného súdu navrhovateľ podaním doručeným ústavnému súdu\n17. júla 2018 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania\nvo veci.\n\n21\n\nListom z 2. augusta 2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený 7. augusta 2018,\nsa navrhovateľ vyjadril k stanovisku národnej rady č. PREDS-490/2017 zo 4. októbra 2017,\nk stanovisku vlády, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,\nč. 46732/2017/120 zo 6. júla 2017, ako aj k stanovisku generálneho prokurátora\nč. 1 GÚp 17/18/1000-14 z 2. mája 2018.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\nstanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nStanoviská národnej rady, vlády a generálneho prokurátora a vyjadrenie\nnavrhovateľa\nIII.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\nNárodná rada k návrhu na začatie konania o súlade napadnutého § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku s označenými článkami ústavy, listiny a protokolu vo svojom stanovisku\nzo 4. októbra 2017 v podstatnom uviedla:\n«Zásada ne bis in idem je najčastejšie spájaná s trestným právom. Podstata zásady\nje v tom, že o jednej veci vo vzťahu k jednej osobe môže byť vedené konanie a finálne\nrozhodnuté iba jedenkrát. Dôsledkom právoplatného rozhodnutia vo veci a prejavom\nzásady ne bis in idem je potom vznik tzv. prekážky veci rozhodnutej alebo rei iudicatae.\nTáto zásada je jedna zo základných trestných zásad obsiahnutých v čl. 40 ods. 5 Listiny\nzákladných práv a slobôd, v zmysle ktorej „Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, pre ktorý\nbol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.“, Vzhľadom na to, že táto\nzásada je chápaná ako jedna z požiadaviek, ktorá svojou povahou spadá do oblasti\nľudských práv, je zakotvená aj vo viacerých medzinárodných zmluvách. V zmysle čl. 4 ods.\n1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Nikoho\n\n22\n\nnemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého\nštátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa\nzákona a trestného poriadku tohto štátu. Na úrovni európskeho práva následne tento\nprincíp zakotvuje Listina základných práv Európskej únie, a to vo svojom čl. 50, podľa\nktorej „nikto nesmie byť stíhaný alebo odsúdený v trestnom konaní za čin, za ktorý už bol\nv Únii odsúdený, alebo z ktorého bol oslobodený konečným trestným rozsudkom podľa\nzákona“.\nV úmysle jednoznačného pochopenia významu pojmov „čin“ a „trestný čin“\npoužívaného v uvedenej medzinárodnej úprave, je možné vychádzať z rozhodnutí\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, ktorí v rámci svojej\nprávnej argumentácie pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí vyložili pravý zmysel uvedených\npojmov. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) po prijatí protokolu č. 7\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyložil výraz „trestné konanie“\nobsiahnutý v jeho čl. 4 s cieľom rozšíriť záruky podľa čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd na sankcie verejnej moci označené ako správne sankcie.\nPojmy trestná vec, trestné konanie, trestný čin a potrestanie je podľa ESĽP nutné vykladať\nautonómne, nezávisle na jeho význame vo vnútroštátnom práve. Jedine tak môže byť\nzaistená jednotná ochrana ľudských práv vo všetkých štátoch, ktoré ratifikovali Dohovor.\nV zásadnom rozsudku Engel a ďalší proti Nizozemsku zo dňa 8. 6. 1976 (sťažnosti\nč. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72) tento súd argumentoval, že ak by bolo\nponechané na úvahe zmluvných strán Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ktoré protiprávne konania budú považovať za trestné a ktoré „iba“ za správne\ndelikty, stal by sa rozsah použití Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nzávislý na ich suverénnej vôli, čo by bolo podľa jeho názoru v rozpore s jeho predmetom\na cieľom. V tomto rozsudku preto ESĽP vymedzil kritéria, pomocou ktorých možno zistiť,\nči má určité konanie trestnoprávnu povahu v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Týmito tromi kritériami sú: kvalifikácia protiprávneho konania\nvo vnútroštátnom práve, povaha protiprávneho konania a intenzita sankcie ukladaná\npáchateľovi.\n1/ Prvé kritérium je kvalifikácia protiprávneho konania podľa vnútroštátneho práva,\npokiaľ ide podľa vnútroštátneho práva o trestný čin, tak ide aj o trestný čin v zmysle\n\n23\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ protiprávne konanie (čin)\nnie je podľa vnútroštátneho práva kvalifikovaný ako trestný čin, nasledujú zvyšné dve\nkritériá.\n2/ Druhé kritérium sa týka povahy protiprávneho konania – teda, či daná norma,\nktorá je aplikovaná (podľa ktorej je osoba postihovaná) je adresovaná všetkým osobám\n(trestná povaha) alebo len určitej špecifickej skupine osôb. ktoré majú špecifické postavenie\n(napríklad vojaci, sudcovia a podobne) – ak nie je daná všeobecnosť normy, možno trestnú\npovahu protiprávneho konania vyvodiť z tretieho kritéria.\n3/ Tretie kritérium sa týka druhu a stupňa závažnosti sankcie – teda či účelom\nsankcie, ktorá je alebo môže byť uložená za spáchané protiprávne konanie je účel\npreventívno-represívny (trestná povaha) alebo či je účel čisto reparačnej povahy. Je bez\nvýznamu (spravidla) výška uloženej sankcie v konkrétnom prípade, nakoľko podstatným\nje výška sankcie, ktorú bolo možné uložiť za spáchanie protiprávneho konania.\nPri otázke „totožnosti činu“ v súvislosti so zásadou ne bis in idem, v iných ako\ntrestných veciach resp. pri strete trestnoprávnej úpravy s úpravou správneho práva Veľký\nsenát Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zolotukhin proti Rusku (sťažnosť\nč. 14939/03) rozhodol, že totožnosť činu pre účely posúdenia aplikovateľnosti\nčlánku 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je daná\ntam, kde je daná totožnosť alebo aspoň podstatná zhoda faktov (teda konanie páchateľa).\nPozornosť by sa tak podľa neho mala zamerať na skutočnosť, či konkrétne relevantné\nskutkové okolnosti týkajúce sa toho istého obvineného sú neoddeliteľne spojené v čase\na mieste. Zabezpečí sa tak najvyšší prijímaný štandard ochrany ľudských práv. Skutok\nje teda totožný vtedy, ak je založený na totožných alebo v podstate rovnakých\nskutočnostiach. Ide teda o súbor konkrétnych skutkových okolností zahrňujúcich rovnakého\nobvineného a nerozlučne spojených v čase a priestore, ktorých existencia musí byť\npreukázaná, aby mohlo dôjsť k odsúdeniu alebo začatiu trestného stíhania.\nZhodne sa postavil k definícii skutku aj Súdny dvor EÚ, ktorý vo veci Esbroeck (C436 z roku 2006) zo dňa 9. 3. 2006 , ktorý sa (v rámci trestnoprávnej úpravy) zaoberal\notázkou pojmu „ten istý čin“ v zmysle čl. 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská\ndohoda, a ktorý znie „Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie\nbyť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade\n\n24\n\nodsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v\nktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“ Európsky súdny dvor v rozsudku\nvo veci Van Esbroeck C-436/04 dospel k záveru, že relevantným kritériom na účely\nuplatnenia uvedeného článku je kritérium totožnosti skutkovej podstaty činu chápanej ako\nexistencia súboru skutkov, ktoré sú vzájomne neoddeliteľne spojené. Konečné posúdenie\nzhodnosti skutkovej podstaty činu prináleží príslušným vnútroštátnym orgánom, ktoré musia\nurčiť, či predmetná skutková podstata činu predstavuje súbor skutkov, ktoré sú\nnerozlučiteľne spojené v čase, v priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu. Z toho\nvyplýva, že trestné činy spočívajúce vo vývoze a v dovoze tých istých omamných látok, ktoré\nsú trestne stíhané v rôznych zmluvných štátoch, sa v zásade považujú za „ten istý čin“ v\nzmysle uvedeného článku 54 (Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, pozn.)\npričom konečné posúdenie v tomto zmysle prináleží príslušným vnútroštátnym orgánom.\nAj napriek tomu, že spomínaná európska judikatúra neobsahuje jednoznačnú\ndefiníciu pojmu „čin“, v spomínaných rozhodnutiach je možné badať veľkú mieru\nkonzistencie skutkovej a právnej argumentácie vo vzťahu k podstate uvedeného pojmu,\nvďaka čomu je možné dospieť k jednoznačnému poznaniu jeho významu. Pojmom „čin“\nmožno rozumieť súbor relevantných skutkových okolností ktoré sú vzájomne spojené. Je ním\nteda aj konanie, ktoré je spôsobilé naplniť skutkovú podstatu trestného činu, konanie ktoré\nmá síce znaky trestného činu, ale nie je trestným činom, alebo ide o konanie ktoré je možné\npostihnúť v správnom konaní. Pod pojmom „trestný čin“ možno rozumieť protiprávne\nkonanie, ktoré je podľa vnútroštátneho práva považované za trestný čin. V danom prípade\nide zároveň aj o trestný čin v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. Zároveň je potrebné uviesť, že pod pojmom „trestný čin“ možno rozumieť\naj napríklad priestupky, správne delikty, či disciplinárne previnenia (v zmysle Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, pozn.).\nZásada „ne bis in idem“ spadajúca do oblasti ľudských práv, je zakotvená aj v čl. 50\nods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, pričom znenie prvej vety bolo prebraté z čl. 40 ods. 5\nListiny základných práv a slobôd, kde je rovnako použitý pojem „čin“. Použitie pojmu\n„čin“ a nie „trestný čin“ v čl. 50 ods. 5 Ústave Slovenskej republiky má svoje\nopodstatnenie, a to z významového hľadiska, kde uvedený pojem je nutné chápať v jeho\nširšom zmysle. Ústavná úprava neprípustnosti trestného stíhania upravená v tomto článku\n\n25\n\nsa totiž nevzťahuje iba na prípady opakovaného trestného stíhania páchateľa za trestný čin\n(za ktorý už bol právoplatne odsúdený) ale vzťahuje sa aj na prípady oslobodenia spod\nobžaloby, kde jedným z dôvodov môže byť rozhodnutie súdu, že skutok pre ktorý bola\npodaná obžaloba, nie je trestným činom. Jedine takto všeobecne koncipovaná úprava je\npreto spôsobilá pokryť všetky do úvahy pripadajúce okolnosti. Vo vzťahu úpravy Ústavy\nSlovenskej republiky k úprave pojmu „čin“ v medzinárodnej úprave možno jednoznačne\nkonštatovať, že ide o významovo jednotný pojem.\nPri výklade a aplikácii právnych predpisov Slovenskej republiky je nepochybne\npotrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Podľa nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07 „Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak\nv prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie\nsa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu,\nzmyslu a účelu.“.\nMožnosť odchýlenia sa od doslovného znenia nastáva, ak to zo závažných dôvodov\nvyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípadoch nejasnosti\nalebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Uvedeným postupom sa\ntak možno dopracovať aj k jednoznačnému poznaniu významu namietaných ustanovení\n(pojmov), pričom definície niektorých pojmov vyplývajú priamo z trestnoprávnej úpravy.\nPodľa § 8 Trestného zákona: „Trestný čin je protiprávny čin. ktorého znaky\nsú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Trestný čin je súhrn\nsubjektívnych a objektívnych okolností určujúcich trestnosť činu a tento tvorí obsah\ntrestného činu. Je akousi právnou konštrukciou objektívne daného skutku vymedzeného\n(ako udalosť vonkajšieho sveta) v príslušnom akte orgánov činných v trestnom konaní.\nČinom je akákoľvek aktivita človeka vyvolávajúca vo vonkajšom svete s prejavom\njeho vôle právnu udalosť, ktorá je relevantná v trestnom práve. Podriadenie takého konania\nfyzickej osoby pod skutkovú podstatu trestného činu v konkrétnom zákonnom ustanovení\n(subsumácia) podmieňuje trestnú zodpovednosť. Pojem „čin“ je treba interpretovať tak,\nže nezodpovedá pojmu hmotného trestného práva „trestný čin“, ale procesnému pojmu\n„skutok“.\n\n26\n\nSkutok z hľadiska trestného práva je prejav vôle vo vonkajšom svete, k cieľu\nzameraný pohyb alebo k cieľu zamerané zdržanie sa pohybu (čin človeka). Pre určenie,\nktoré prejavy vôle navonok určitej osoby tvoria jeden skutok nestačí ich zameranie\nk určitému cieľu, aleje nutné konkretizovať cieľ, ktorý má ten účinok, že prejavy vôle k nemu\nzamerané tvoria jedno konanie. Skutkom sa teda rozumie súhrn opísaných okolností, a nie\nich právne posúdenie. Skutok teda treba dôsledne opísať v tzv. skutkovej vete a skutok\nnemožno zamieňať s pojmom trestný čin v zmysle § 8 Trestného zákona. Každý trestný čin\ntotiž musí byť skutkom, ale nie každý skutok je trestným činom. Na základe uvedeného\nmožno konštatovať, že na účely podústavnej trestnoprávnej úpravy v Slovenskej republike\nje pojem „čin“ synonymický s pojmom „skutok“.\nNa základe uvedeného, v súvislosti so zásadou ne bis in idem, a navrhovateľom\nnamietaným rozporným výkladom pri pojmoch „čin“ a „skutok“ je možné konštatovať,\nže ide o významovo jednotný pojem. V súvislosti s namietaným rozporným výkladom pojmu\n„čin“ resp. „skutok“ obsiahnutým v trestnoprávnej úprave Slovenskej republiky vo vzťahu\nk čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a horeuvedenej medzinárodnej úprave tu je\nmožné konštatovať, že ide o významovo jednotný pojem. Čo sa týka významu pojmu „čin“\na „trestný čin“, v rámci trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky, tu je možné badať\nprvok terminologickej nepresnosti, avšak uvedená „nepresnosť“ je v danom prípade opäť\nošetrená nutnosťou širšieho výkladu článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako\nsa širší výklad vyžaduje aj vo vzťahu k medzinárodnej úprave, kde taktiež nie každý čin\nje trestným činom, keďže pri oslobodení spod obžaloby možno konštatovať, že čin (skutok),\npre ktorý bolo vedené trestné konanie nie je trestným činom.\nPrvou vetou čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky sa kladie ústavný základ\nochrany pred opakovaným potrestaním za trestný čin, ktorého sa páchateľ dopustil, pokiaľ\nbol za tento čin už raz právoplatne odsúdený. Zároveň sa vytvára ústavný základ pre\nochranu pred novým stíhaním každého, kto už raz bol súdom oslobodený spod obžaloby.\nSpoločným znakom ochrany je teda právoplatné odsúdenie za konkrétne skutky resp. začatie\nnového trestného stíhania vo veci, ktorá už bola v minulosti ukončená. Samozrejme\nustanovenia o mimoriadnych opravných prostriedkoch tým nie sú dotknuté.\n...\n\n27\n\nZásada, že nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne\nodsúdený alebo oslobodený spod obžaloby, je premietnutá aj do trestnoprávnej úpravy,\nkonkrétne do § 2 ods. 8 Trestného poriadku, a je logicky zaradená medzi základné zásady\ntrestného konania. Túto zásadu sú preto povinné dodržiavať tak orgány činné v trestnom\nkonaní ako aj súd. V zmysle uvedeného ustanovenia, tú istú osobu možno opätovne trestne\nstíhať pre ten istý skutok, pre ktorý už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod\nobžaloby, len vtedy, ak bolo také rozhodnutie zrušené mimoriadnym opravným\nprostriedkom. Aj keď sa v ustanovení § 2 ods. 8 uvádza len odsúdenie a oslobodenie spod\nobžaloby, t. j. rozhodnutie súdu, rovnako sa vzťahuje aj na iné meritórne rozhodnutia\nvo veci samej vo vzťahu ku konkrétnej osobe, ktoré môže vydať aj prokurátor v prípravnom\nkonaní – zastavenie trestného stíhania, zmier a podmienečné zastavenie trestného stíhania,\nvrátane podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, ak sa\nobvinený osvedčil. V danom prípade ide o dôvod neprípustnosti trestného stíhania podľa §\n9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.\nZa pokračovací trestný čin podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona sa považuje,\nak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Pokračovanie v trestnej\nčinnosti je taká činnosť, keď jednotlivé čiastkové skutky – čiastkové útoky napĺňajú rovnakú\nskutkovú podstatu trestného činu. Čiže každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu\nmožno samostatne považovať za trestný čin, aj napriek tomu, že v zmysle hmotnoprávnej\núpravy sa trestnosť všetkých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu posudzuje\nako jeden trestný čin. Avšak podmienka spoločného posudzovania sa použije iba\nv prípadoch, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť\nv čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä\njednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým\nútokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.\nV prípade čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu nemôže byť\nvyšetrovanie a rozhodovanie o jednotlivých čiastkových útokoch pokračovacieho trestného\nčinu vylúčené na samostatné konanie. Ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd zistia,\nže sa o čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu vedú dve alebo viaceré trestné\nkonania, spoja ich do jedného. Preto je nesmieme dôležité, aby rozhodnutie orgánov\nčinných v trestnom konaní (resp. súdu) obsahovalo dostatočne jasný a zrozumiteľný popis\n\n28\n\nvšetkých čiastkových útokov pokračujúceho trestného činu, pre ktoré sa začalo a pre ktoré\nsa vedie trestné stíhanie. Nesprávnosť posúdenia čiastkových útokov už v uznesení o začatí\ntrestného stíhania môže mať závažné procesné dôsledky, a preto je viac než dôležité,\naby orgány činné v trestnom konaní kládli na správnosť vymedzenia stíhaného skutku veľký\ndôraz. Dôsledok nespojenia čiastkových útokov do spoločného konania je upravený v § 41\nods. 3 Trestného zákona, v zmysle ktorého, ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový\nútok tvoriaci súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol\nsúdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť,\nzruší v rozsudku skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činov\nspáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré\nmajú na uvedenom výroku o vine svoj podklad. Následne znovu rozhodne o vine za\npokračovací trestný čin, vrátane nového čiastkového skutku (útoku) a takisto rozhodne o\nspoločnom treste za pokračovací trestný čin.\nPodstatou\n\nspoločného\n\nkonania\n\na\n\nuloženia\n\nspoločného\n\ntrestu\n\nv\n\nprípade\n\npokračovacieho trestného činu je zefektívnenie trestného konania resp. zefektívnenie\nstíhania a odsúdenia páchateľa pre trestné činy, ktoré vzájomne súvisia v čase, spôsobe ich\npáchania a v predmete útoku s jednotiacim zámerom páchateľa spáchať uvedený trestný\nčin. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je postupovať tak, aby bol zistený\nskutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na\nich rozhodnutie. V rámci trestného konania orgány činné v trestnom konaní preto objasňujú\nokolnosti a vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. V priebehu\ntrestného konania týkajúceho sa pokračovacieho trestného činu, či už v rámci vyšetrovania\nalebo konania pred súdom, je potrebné (aj napriek hmotnoprávnemu vymedzeniu)\nk jednotlivým čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu pristupovať striktne\nindividuálne, teda ako k samostatným trestným činom. Pri každom čiastkovom útoku\nje potrebné individuálne preukázať, že sa každý zo skutkov stal, že skutok je alebo\nnie je trestným činom, či skutok spáchal obžalovaný, či je trestné stíhanie prípustné. Môže\nvšak nastať situácia, že pri jednom alebo viacerých čiastkových útokoch sa orgánom\nčinným v trestnom konaní nepodarí preukázať jednu z uvedených podmienok, čo vyústi do\nvydania rozhodnutia týkajúceho sa individuálneho skutku (čiastkového útoku). Napĺňa sa\ntak zmysel a účel trestného konania, ktorým je náležité zistenie a objasnenie skutkového\n\n29\n\nstavu. V rámci konania sa tak rozsah skutkov, pre ktoré sa vedie trestné konanie môže\nrozširovať alebo zužovať, v závislosti od splnenia podmienok upravených v Trestnom\nporiadku vo vzťahu ku každému skutku (čiastkovému útoku) individuálne. V tejto súvislosti\nje potrebné zdôrazniť, že každý čiastkový útok je v zmysle procesnoprávnej úpravy\nsamostatný trestný čin, čiže protiprávny čin. ktorý dosahuje vysoký stupeň spoločenskej\nnebezpečnosti.\nPriebeh trestného konania u pokračovacích trestných činov býva náročnejší\na spravidla trvá dlhšie časové obdobie. V rámci toho časového obdobia môžu nastať\nokolnosti, ktoré majú zásadný vplyv na povahu skutku (čiastkového útoku) alebo na osobu\npáchateľa. Rovnako môže dôjsť aj k vyneseniu rozsudku za pokračovací trestný čin, pričom\naž následne dôjde k odhaleniu ďalších čiastkových útokov páchateľa toho istého\npokračovacieho trestného činu. Ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku sa vzťahuje\nna prípady, ak niektorý zo skutkov (čiastkových útokov) pokračovacieho trestného činu trpí\nvadou upravenou v § 9 ods. 1 Trestného poriadku, avšak vzhľadom na povahu trestného\nkonania a jeho účel, ktorým je preukázanie viny (alebo neviny), potrestanie páchateľa\na s tým spojená ochrana spoločnosti a štátu, je potrebné pri ostatných čiastkových útokoch\npokračovať v trestnom konaní. Mohlo by sa totiž stať, že páchateľ bol odsúdený iba\nza nepatrnú časť skutku a časom by sa mohlo ukázať, že spáchal skutok v oveľa väčšom\nrozmere a so závažnejšími dôsledkami. Neprípustnosť ďalšieho potrestania páchateľa\nby sa v tomto prípade dostala do rozporu so záujmom spoločnosti na spravodlivom\npotrestaní páchateľov trestných činov.\nPodporne k uvedenému sa vyjadril v uznesení PI. ÚS 6/03, z 9. 7. 2003, Ústavný súd\nČeskej republiky, ktorý dospel k záveru, že: „Ak trestný poriadok umožňuje viesť pre\nzostávajúce čiastkové útoky pokračujúceho trestného činu samostatné konanie, v rámci\nktorého je stíhaná osoba, ktorá už bola pre iné čiastkové útoky pokračujúceho trestného\nčinu právoplatne odsúdená, nemožno v tom vidieť porušenie ústavných zákonov,\nza predpokladu, že i u týchto ostávajúcich útokov bude v ich súhrne splnená (aspoň\nv minimálnej miere) podmienka konkrétnej spoločenskej nebezpečnosti činu pre spoločnosť.\nKonkrétna spoločenská nebezpečnosť musí byť daná ako u čiastkových útokov, o ktorých\nholo rozhodnuté, tak u čiastkových útokov, o ktorých má byť ďalej vedené trestné konanie.\nZa splnenia tohto predpokladu je uloženie spoločného trestu za pokračovanie v trestnom\n\n30\n\nčine podľa Trestného zákona (umožnené § 11 ods. 2 Trestného poriadku Českej republiky)\ndostatočným zaistením spravodlivého procesu tak. aby v materiálnom zmysle nebola\nnarušená ústavná zásada, že nikto nemôže byť trestne stíhaný za čin, pre ktorý už bol\nprávoplatne odsúdený.“\nNamietaná úprava § 9 ods. 2 Trestného poriadku dostatočne jasne v pojmoch\nposkytuje jednoznačnú úpravu okolností a podmienok, za ktorých je možné viesť pre\nzostávajúce čiastkové útoky pokračujúceho trestného činu samostatné konanie. Jednotlivé\npojmy sú v rámci trestnoprávnej úpravy jednoznačne vyjadrené, zrozumiteľné a sú\nnormatívne vymedzené v súlade s Čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti\ns namietaným\n\nrozporným\n\nvýkladom\n\npojmu\n\n„čin“\n\nresp.\n\n„skutok“\n\nobsiahnutého\n\nv trestnoprávnej úprave Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a súvisiacej medzinárodnej úprave, tu je možné konštatovať významovú jednotu\npojmov.\nS poukazom na uvedené nemožno konštatovať, že § 9 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) je v rozpore\ns čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd\na s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\nIII.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky\nVláda k návrhu na začatie konania o súlade napadnutého § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku s označenými článkami ústavy, listiny a protokolu vo svojom stanovisku\nzo 6. júla 2017 v podstatnom uviedla:\n«Hlavným argumentom navrhovateľa, o ktorý opiera vyššie uvedené tvrdenie\no nesúlade ustanovenia § 9 ods. 2 TP s Ústavou SR, Listinou a Protokolom je, že v tomto\nkontexte ide o porušenie zásady ne bis in idem, t. j. nie dvakrát v tej istej veci.\nV nadväznosti na vyššie uvedené úvodom konštatujeme, že vláda Slovenskej\nrepubliky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky sa s uvedenou\nargumentáciou navrhovateľa nestotožňuje a napádané ustanovenie TP považuje za ústavne\nkonformné s nasledovným odôvodnením.\n\n31\n\nÚvodom si dovolíme poukázať na skutočnosť, že predmetný článok Ústavy SR,\nListiny ako aj Protokolu pracujú s pojmom „čin“ a teda, že nikoho nemožno trestne stíhať\nza čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Vo vzťahu\nk uvedenému pojmu „čin“ tak pod týmto treba chápať samotné konanie, delikt, útok\nna záujem chránený zákonom, ktorý je definovaný časom, miestom, spôsobom spáchania,\nosobou poškodeného a inými znakmi, ktoré tento pojem napĺňajú.\nV súvislosti so zásadou ne bis in idem, ktorá je premietnutá do § 9 ods. 1 písm. e) TZ\nv nasledovnom znení: „ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok\nskončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne\nzastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením\ntrestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené“ sa však pracuje\ns pojmom skutok.\nZa skutok možno považovať len okolnosti skutkové a preto právne posúdenie skutku\nsa vymedzenia pojmu skutok netýka. Nie každý skutok je trestný čin, ale každý trestný čin je\nskutkom. Na základe uvedeného je preto zrejmé, že pojem skutok tak nemožno stotožňovať\ns pojmom trestný čin. V nadväznosti na uvedené tak ide o posúdenie totožnosti skutku,\nna ktoré nemá vplyv právna kvalifikácia skutku v zmysle jednotlivých ustanovení zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „TZ“). Obdobne ako v prípade právnej\nkvalifikácie, ani eventuálne subsumovanie resp. nesubsumovanie konkrétneho konania\npáchateľa pod čiastkový útok pokračovacieho trestného činu nebude spôsobilé mať vplyv\nna totožnosť tohto čiastkového útoku v zmysle zásady ne bis in idem, nakoľko sa jedná\no kvalifikáciu konania.\nVo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu treba v prvom rade poukázať\nna skutočnosť, že ide o kvalifikačný pojem, nakoľko tento má vplyv na kvalifikáciu konania\nresp. jednotlivých konaní páchateľa ako konkrétneho trestného činu. Uvedené má význam\nnajmä vo vzťahu k majetkovým trestným činom, kedy sa škody spôsobené jednotlivými\nčiastkovými útokmi spočítavajú, pričom v dôsledku uvedeného páchateľ môže naplniť\nkvalifikovanú skutkovú podstatu, ktorá odôvodňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom\nsúčasne na druhej strane ide aj o určitý benefit vo vzťahu k obvinenej resp. následne\nobžalovanej osobe, ktorej bola preukázaná vina a teda nadobudne postavenie odsúdeného,\n\n32\n\nspočívajúci v uložení jedného trestu, namiesto viacerých samostatných trestov za každý\nsamostatný útok.\nV nadväznosti na uvedené je tak zrejmé, že v prípade ak by sme pripustili výklad\nnavrhovateľa, uvedené by mohlo mať za následok, že v situácii kedy by bol páchateľ uznaný\nvinným a následne by bol odsúdený za dva skutky krádeže, pričom tieto by tvorili dva\nčiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, nastali by účinky zahladenia (amnestia,\nzaplatenie peňažného trestu, osvedčenie sa v skúšobnej dobe a i.) a dodatočne by vyšli\nnajavo ďalšie skutky, ktoré by mali byť posúdené ako čiastkové útoky pokračovacieho\ntrestného činu, za uvedené ďalšie skutky by nebolo možné páchateľa uznať vinným, nakoľko\nby v takomto prípade v zmysle výkladu navrhovateľa existovala prekážka rei iudicatae,\na to aj napriek tomu, že sa o týchto ďalších čiastkových útokoch nikdy nerozhodlo.\nSituácia popísaná v predchádzajúcom odseku by tak mala za následok negatívny\ndopad na práva poškodeného (nakoľko v prípade jednotlivých čiastkových útokov sa táto\nosoba môže líšiť) a to najmä vo vzťahu k jeho právu na prístup k spravodlivosti a právu\nna náhradu škody. Okrem uvedeného, vo vzťahu k prekážke rei iudicatae v súvislosti\ns neprípustnosťou trestného stíhania je potrebné pripomenúť, že táto sa viaže na osobu\nobvineného pre ten istý skutok (R 11/2010).\nV zmysle § 10 ods. 16 TP „skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak.“, pričom z uvedenej legálnej definície\nje tak zrejmé, že každý čiastkový útok sa bude v procesno-právnom zmysle považovať\nza samostatný skutok (R 26/2008). Uvedené implicitne vyplýva aj zo skutočnosti, že ak súd\npri posudzovaní pokračovacieho trestného činu dospeje k záveru, že niektorý z čiastkových\nútokov, ktoré sa obžalovanému kladú za vinu, sa nestal, nie je postačujúce len vypustenie\ntakéhoto čiastkového útoku zo skutku uvedeného v obžalobe, ale je potrebné aby v tejto časti\nrozhodol o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že sa predmetný čiastkový útok nestal\n(R 55/2013).\nUstanovenie § 9 ods. 2 TP upravuje situáciu, kedy sa dôvod neprípustnosti trestného\nstíhania v zmysle § 9 ods. 1 TP týka len niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho\ntrestného činu (t. j. nie všetkých samostatných čiastkových útokov) a v tejto súvislosti\ntak uvedené nebráni tomu, aby sa vo zvyšnej časti takého činu (t. j. vo vzťahu k tým\nčiastkovým útokom, na ktoré sa dôvody neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods. 1\n\n33\n\nTP nevzťahujú) viedlo trestné stíhanie. Pri pokračovacom trestnom čine sa § 9 ods. 1\npísm. e) TP o neprípustnosti trestného stíhania týka procesno-právneho (§ 10 ods. 16 TP),\nnie hmotno-právneho ponímania skutku, čomu zodpovedá aj dikcia napádaného\nustanovenia § 9 ods. 2 TP.\nV zmysle § 122 ods. 10 TZ sa za pokračovací trestný čin považuje „ak páchateľ\npokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov\nsa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája\nobjektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna\nsúvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí\nvo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky“.\nZ citovaného je tak zrejmé, že už aj samotné hmotno-právne ustanovenie § 122 ods. 10 TZ\ndefinuje pokračovací trestný čin ako súhrn jednotlivých čiastkových útokov, činov,\nresp. konaní páchateľa, medzi ktorými existuje určitá objektívna súvislosť. Nejedná sa teda\no „čin“ v zmysle zásady ne bis in idem. Uvedený výklad podporuje taktiež návetie\nza bodkočiarkou, ktoré čiastkové útoky vylučuje z kvalifikácie skutkov ako pokračovacieho\ntrestného činu.\nUstanovenia § 122 ods. 10, ako aj ods. 13 TZ sú definičnými ustanoveniami na účely\nkvalifikácie protiprávneho konania páchateľa ako trestného činu, s prívlastkom\npokračovací, na ktoré nadväzuje benefit spočívajúci v možnosti uloženia spoločného trestu.\nV nadväznosti na uvedené v tejto súvislosti dávame do pozornosti ustanovenie § 41 ods. 3\nTZ, v zmysle ktorého: „Ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí\nsúčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol súdom prvého\nstupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zruší v rozsudku\nskorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním\nv jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom\nvýroku o vine svoj podklad. Súd pri viazanosti skutkovými zisteniami v zrušenom rozsudku\nznova rozhodne o vine za pokračovací trestný čin vrátane nového čiastkového útoku,\npripadne za trestné činy spáchané s nim v jednočinnom súbehu, ako aj o spoločnom treste\nzo pokračovací trestný čin, ktorý nesmie byt miernejší než trest uložený skorším rozsudkom.\nSúd prípadne rozhodne tiež o nadväzujúcich výrokoch, ktoré majú podklad vo výroku o\nvine. Ak je ukladaný trest za viac trestných činov, ustanovenia odsekov 1 a 2, § 42 a § 43\n\n34\n\nsa použijú primerane.“ Uvedené je možné považovať za určitý benefit slovenského trestného\npráva po vzore súhrnného resp. úhrnného trestu, ktorý ani väčšina právnych systémov\nnepozná, preto je evidentné, že pojem „čin“ nemožno vnímať totožne s pojmom „trestný\nčin“ alebo „pokračovací trestný čin“.\n...\nNa základe vyššie uvedeného tak máme za to, že ustanovenia § 9 ods. 2 TP\nsú v súlade s čl. 50 ods. 5 Ústavy SR, s čl. 40 ods. 5 Listiny a s čl. 4 ods. 1 Protokolu a preto\nnavrhujeme aby Ústavný súd SR rozhodol tak ako uvádzame v čl. II. tohto stanoviska a teda\nnávrhu navrhovateľa nevyhovel.»\nIII.3 Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nGenerálny prokurátor k návrhu na začatie konania o súlade napadnutého § 9 ods. 2\nTrestného poriadku s označenými článkami ústavy, listiny a protokolu vo svojom\nstanovisku z 2. mája 2018 najprv vo všeobecnosti k zásade ne bis in idem v podstatnom\nuviedol:\n«Zásada ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom) patrí k základným zásadám\nakéhokoľvek právneho procesu, nie je však výnimočnou ani v oblasti hmotného práva,\na to napríklad v podobe zásady zákazu dvakrát vymôcť dlžnú čiastku od dlžníka z tohto\nistého právneho dôvodu, či zásady zákazu dvojitého pričítania tej istej okolnosti\n(ustanovená napríklad v § 38 ods. 1 Trestného zákona). Historicky sa vyvinula tak,\nže sa aplikovala len vnútroštátne a výlučne v trestnom práve.\nV trestnom práve zásada ne bis in idem (spolu so zákazom retroaktivity v neprospech\npáchateľa a zákazom analógie v neprospech páchateľa) stelesňuje základné požiadavky\npráva páchateľa na spravodlivý proces. Ide o základné právo, ktoré zaručuje ochranu\nnielen pred opakovaným potrestaním za ten istý trestný čin, ale aj pred samotným novým\ntrestným stíhaním. V slovenskom trestnom procesnom práve sa táto zásada prejavuje\nv prekážke „res iudicate“, t. j. prekážke veci rozhodnutej, ktorá primárne našla svoje\nvyjadrenie v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.\nOkrem toho, že formulácia zásady ne bis in idem v medzinárodných dokumentoch\na vo vnútroštátnych predpisoch nie je jednotná, i jej aplikácia v právnej praxi vyvoláva\n\n35\n\nneustále rozsiahle právne diskusie na vnútroštátnej i medzinárodnej úrovni. Ani prístup\nmedzinárodných súdnych inštitúcií k tejto zásade nie je konzistentný a názorový pohľad\nna jej výklad a aplikáciu podlieha neustálemu vývoju.\nZa účelom analýzy zásady ne bis in idem v trestnom práve je vhodné primárne\nzrekapitulovať jej právnu úpravu a základný prístup súdov k jej interpretácii a aplikácii.\n...\nUstanovenie čl. 4 protokolu č. 7 bolo predmetom mnohých súdnych konaní pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý poskytol výklad jednotlivých\naspektov zásady ne bis in idem. K jeho najzásadnejším rozhodnutiam patria:\na) Engel a ďalší proti Holandsku z 8. júna 1976, ktorým boli zadefinované kritériá\nzohľadňované pri posudzovaní „trestnoprávnej“ povahy deliktu. Ich cieľom je zistiť,\nči rozhodnutie, ktoré má predstavovať prekážku rozhodnutej veci (rozhodnutie o priestupku,\ninom\n\nsprávnom\n\ndelikte,\n\ndisciplinárnom\n\nprevinení,\n\no\n\nuložení\n\npokuty\n\na\n\npod.)\n\nmá trestnoprávny charakter, v kladnom prípade sa mu poskytuje ochrana prostredníctvom\nčl. 4 protokolu č. 7. Konkrétne sa skúma:\n1. aká\n\nje\n\nklasifikácia\n\ndeliktu\n\nvo\n\nvnútroštátnom\n\npráve.\n\nPlatí\n\npravidlo,\n\nže ak vnútroštátne právo považuje konanie za trestné, automaticky mu takýto charakter\npriznáva aj ESĽP. Ak vnútroštátne právo ho nepovažuje za trestné (napr. priestupok), ESĽP\npotom bez ohľadu na právo štátu sťažovateľa pristupuje k ďalším nasledujúcim kritériám,\naby mohol posúdiť charakter konania a výsledné rozhodnutie. Zmyslom toho je, aby\njednotlivé štáty neskrývali trestné veci pod administratívnu zásterku s cieľom uniknúť\npožiadavkám dohovoru.\n2. povaha deliktu a\n3. povaha a prísnosť sankcie, ktorá hrozí za protiprávny delikt.\nb) Sergey Zolotukhin proti Rusku z 10. februára 2009, ktorým bola zjednotená\ndovtedajšia rozdielna štrasburská judikatúra k pojmu „idem“ (totožnosť skutku). Veľký\nsenát ESĽP sa priklonil k svojej tretej výkladovej línii ponímania totožnosti skutku, podľa\nktorej stačí, aby konania boli totožné aspoň v podstatných rysoch, pričom právna\nkvalifikácia je bezpredmetná. Pod vymedzením skutku sa rozumejú skutkové okolnosti\ntýkajúce sa toho istého obvineného, ktoré sú neoddeliteľne prepojené v čase a v priestore.\nSekundárne sa Veľký senát ESĽP venoval aj pojmu „bis“. Podstatou výkladu tohto pojmu\n\n36\n\nje právna analýza, či išlo o dve konania, pretože ochrana zásady ne bis in idem sa aktivuje\nokamžikom začatia trestného stíhania voči konkrétnej osobe v prípade, ak predchádzajúce\nrozhodnutie nadobudlo účinky „rei iudicate“. Svoju argumentáciu rozdelil do troch\npodotázok:\n1. či existoval v prejednávanej veci „konečný“ rozsudok (cieľom je zamedziť\nopakovanému trestného stíhaniu, ak existovalo vo veci už právoplatné rozhodnutie, a to bez\nohľadu na dostupnosť mimoriadnych opravných prostriedkov),\n2. či bráni rozhodnutie, ktorým bol sťažovateľ zbavený viny vnútroštátnym orgánom\naplikácii čl. 4 protokolu č. 7 a\n3. či oslobodzujúce rozhodnutie zbavilo sťažovateľa postavenia obete podľa čl. 4\nprotokolu č. 7.\nc) A B proti Nórsku z 15. novembru 2016, v ktorom Veľký senát ESĽP zrekapituloval\nsvoju judikatúru a svoje závery k otázkam totožnosti skutku, a to predovšetkým pri právnej\nkonštrukcii trestného činu a správneho deliktu a v tejto súvislosti sformuloval tzv. test\ndostatočnej vecnej a časovej súvislosti.\nESĽP sa doposiaľ najčastejšie vo svojich rozhodnutiach zaoberal aplikáciou zásady\nne bis in idem vo vzťahu trestný čin a priestupok/správny delikt.\nPodobne aj Európsky súdny dvor (ďalej len „ESD“) vo svojej bohatej judikatúre\nv konaní o predbežných otázkach poskytol svoj náhľad na zásadu ne bis in idem\nv európskom priestore. V nej sa zaoberal napríklad časovou pôsobnosťou čl. 54\nSchengenského dohovoru, výkladom rozhodnutí tvoriacich prekážku veci rozhodnutej,\npojmom „ten istý čin“, ako aj výkladom podmienok, že „trest je vykonaný“, resp. „práve sa\nvykonáva“. K jeho zásadným rozhodnutiam patrí rozsudok vo veci C-617/10 (A ker ber g\nFransson z 26. februára 2013) určujúci smerovanie, ktorým sa majú riadiť vnútroštátne\nsúdy pri aplikácii ne bis in idem, pričom ESD vychádzal z riešení, ktoré vypracoval ESĽP.\nNemožno opomenúť ani rozsudky vo veciach C-524/15 (Menci z 20. marca 2018) a C537/16 (Garlsson Reál Eslata a ďalší z 20. marca 2018), ktorými ESD akceptoval\nkumuláciu trestných stíhaní/sankcií a správnych stíhaní/sankcií, čiže obmedzenie zásady\nne bis in idem za presne stanovených podmienok. Vnútroštátna úprava povoľujúca takúto\nkumuláciu musí vždy sledovať cieľ všeobecného záujmu (tu ochrana finančných záujmov\nEurópskej únie a jej finančných trhov), stanoviť jasné a presné pravidlá, zabezpečiť\n\n37\n\nvzájomnú koordináciu týchto konaní a obmedziť prísnosť sankcií vo vzťahu k závažnosti\nporušenia.\nAj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa vo svojich\nrozhodnutiach venoval problematike ne bis in idem akceptujúc závery štrasburskej\njudikatúry. V tejto súvislosti ústavný súd upozornil, že „uvedený oficiálny preklad čl. 4\nods. 1 protokolu č. 7... nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento preklad\ns originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť k záveru,\nže slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná je skutočnosť,\nže slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „ infraction“ zamieňa\nslovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal offence“\na vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je však podľa\nnázoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu v anglickom\na francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu „offence“\na francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný čin“,\n„priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt...“ (nález ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 878/2014 z 11. júna 2015).»\nNásledne generálny prokurátor vo svojom podaní už konkrétne k zásade\nne bis in idem pri pokračovacom trestnom čine v podstatnom uviedol:\n«S účinnosťou od 1. januára 2006 bolo do Trestného poriadku zakotvené ustanovenie\n§ 9 ods. 2, podľa ktorého, ak sa týka dôvod neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9\nods. 1 len niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby\nsa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie. Zároveň ustanovením § 10 ods. 16\nTrestného poriadku bolo zakotvené, že skutkom sa rozumie aj čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak, a v ustanovení § 41\nods. 3 Trestného zákona bolo upravené ukladanie spoločného trestu za ďalší čiastkový útok\ntvoriaci súčasť pokračovacieho trestného činu.\nStručne\n\nzhrnuté,\n\nrekodifikovaná\n\ntrestnoprávna\n\núprava\n\ndovolila\n\noddelené\n\nprejednávanie jednotlivých čiastkových útokov jedného pokračovacieho trestného činu\nv rámci viacerých trestných konaní, pričom výsledkom všetkých konaní bolo nielen uloženie\nspoločného trestu, ale aj uznanie „spoločnej“ viny. Podstata celej právnej úpravy\n\n38\n\nsmerovala k tomu, aby bolo možné rozhodnúť o celom pokračovacom trestnom čine\npáchateľa v prípade uznania viny jedným rozhodnutím, a to aj v prípadoch,\nak sa o niektorých čiastkových útokoch daného trestného činu rozhodlo skorším\nrozhodnutím a tiež tomu, aby rozhodnutie o jednom čiastkovom útoku tohto jedného\ntrestného činu nebránilo konaniu o iných čiastkových útokoch pokračovacieho trestného\nčinu.\nRovnaká právna úprava stíhania a trestania čiastkových útokov pokračovacieho\ntrestného činu bola s účinnosťou od 1. januára 2002 zakotvená v českom trestnom kódexe.\nZ dôvodovej správy k novelizujúcej právnej norme vyplýva, že zmena právnej úpravy\nby mala umožniť rýchlejšie prejednanie a v niektorých prípadoch i vôbec skončenie konania\no rozsiahlej trestnej činnosti páchanej množstvom čiastkových útokov tvoriacich vo svojom\nsúhrnne jeden trestný čin. Súdy dovtedy nemohli rozhodovať o niektorých čiastkových\nútokoch i napriek tomu, že o nich vykonali všetky potrebné dôkazy. Napríklad konaniu\no obžalobe obvineného, ktorý bol obžalovaný z desiatok, ba v niekedy i stoviek podvodov,\ntvoriacich vo svojom súhrnne jeden pokračovací trestný čin, bránila skutočnosť,\nže k objasňovaniu jedného takéhoto čiastkového činu súd nemohol vykonať výsluch jedného\nsvedka. Navrhovaná právna zmena tak sledovala možnosť rozhodnúť o časti trestnej\nčinnosti, ku ktorej boli vykonané všetky dôkazy a prejednať zvyšok trestnej činnosti\nv ďalšom konaní (prípravné konanie nevynímajúc).\nV dôsledku tejto prevratnej procesnej úpravy bolo v Slovenskej republike po dobu\ntakmer 18-tich rokov orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi rozhodované\no čiastkových útokoch tohto pokračovacieho trestného činu v samostatných trestných\nkonaniach. Účelom bolo nielen zrýchlenie a zhospodárnenie trestného konania,\nale i ochrana práv poškodených osôb za súčasného naplnenia procesných záruk\nobvineného, ktorému bol v konečnom dôsledku ukladaný jeden spoločný trest.\nZo štatistických údajov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyplýva, že ide\no pomerne široko uplatňovaný inštitút.\n...\nPre prijatie právneho záveru o ústavnosti/neústavnosti ustanovenia § 9 ods. 2\nTrestného poriadku je nevyhnutné posúdiť základný aspekt zásady ne bis in idem, a to,\nči čiastkový útok pokračovacieho trestného činu má totožnú povahu s prejednávaným\n\n39\n\nďalším (v poradí druhým, tretím...) čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu.\nPosudzovanie znaku „idem“ sa týka právnej konštrukcie „trestný čin“ a „trestný čin“.\nV kontexte s argumentmi navrhovateľa ohľadne výkladu jednotlivých základných\npojmov slovenského trestného práva je nutné primáme vymedziť pojmy – skutok, čin\na trestný čin.\n1. Pojem „skutok“. Trestnoprávne predpisy napriek tomu, že používajú vo svojich\nustanoveniach pojem skutok, explicitne ho nedefinujú. Jeho vymedzenie ponechávajú\nprávnej teórii a súdnej praxi. Podľa nich podstatu skutku tvorí jednak konanie páchateľa\n(prejavy páchateľovej vôle navonok) a jednak následok relevantný pre trestné právo, ktorý\nním bol spôsobený. Medzi konaním a následkom musí platiť, že konanie je pre daný\nnásledok kauzálny, t. j. bez neho by k následku nemohlo dôjsť tým spôsobom, akým k nemu\ndošlo.\nĽudské konanie je reťazcom jednotlivých telesných pohybov, či ich zdržania sa. Ide\no kontinuálny sled konaní a opomenutí, ktoré je potrebné rozčleniť na zmysluplné časti\nz hľadiska trestného práva. Kritériá môžu byť rôzne – konanie, následok, motív, cieľ, počet\npohybov, počet naplnených skutkových podstát trestných činov. Právna teória i prax dala\nprednosť konaniu smerujúcemu k následku, ak je pokryté zavinením. Z hľadiska jednoty\nskutku možno potom rozlišovať:\na) konanie v prirodzenom zmysle – ide o najmenšie čiastky, t. j. jednotlivé telesné\npohyby, akými sú napr. úder, rana, kopnutie. Ide teda o jeden akt – jedno konanie, ktorým\nje prejavená vôľa, pričom následok môže byť jeden alebo i viac (výstrelom usmrtenie jednej\nosoby, resp. položením bomby zomrie viac osôb),\nb) prirodzená jednota konania – ide o viac telesných pohybov, ktoré bezprostredne\núzko súvisia v čase a priestore a sú vedené zjednocujúcou vôľou, pričom nezúčastnenej\nosobe sa javia ako jeden celok – dve konania s jedným následkom (napr. spôsobenie smrti\nviacerými údermi),\nc) právna jednota konania (skutok de iure, z hľadiska skutkovej podstaty trestného\nčinu) – ide o jednotu skutku pri čiastočnej identite viacerých konaní (napr. dve konania\na dva následky, ak sa konania čiastočne prekrývajú – napr. hrozbou násilia donútenie ženy\nk súloži a k vydaniu peňaženky alebo ak sú inak samostatné skutky spojené, „zastrešené“\ntretím trestným činom vyžadujúcim konanie po určitú dobu – opitý vodič úmyselne poškodí\n\n40\n\nauto a pri úteku spôsobí smrť inej osobe, ide aj o jednotu skutku pri pokračovacom,\nhromadnom a trvácom trestnom čine a o jednotu celého vývoja trestnej činnosti\nod prípravy, cez pokus, i neúspešný, až k dokonaniu trestného činu.\nZ uvedeného vyplýva, že v prvom rade je nevyhnutné posúdenie, či ide o jeden skutok\nz hľadiska trestného práva hmotného. Odpoveď na túto otázku neovplyvňuje len aplikáciu\nzásady ne bis in idem, ale ustálenie jednoty konania páchateľa má ďalekosiahly význam\naj pre inštitút premlčania trestného stíhania či pre ukladanie trestu, najmä použitie\nasperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) a pre uloženie spoločného trestu (§ 41\nods. 3 Trestného zákona).\nZ procesného aspektu sa skutkom rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak (§ 10 ods. 16 Trestného poriadku).\nDôvodom pre toto procesné vymedzenie skutku, odlišného od jeho vnímania v trestnom\npráve hmotnom, bolo práve zavedenie inštitútu spoločného trestu podľa § 41 ods. 3\nTrestného zákona.\n2. Pojem „čin“. Trestný zákon nedefinuje ani pojem čin. Používa ho však v rôznych\nvýznamoch, spravidla s prívlastkom „trestný“. Možno z toho usudzovať, že pojem čin nie je\nvždy totožný s pojmom trestný čin. Napríklad podľa § 122 ods. 11 Trestného zákona\nsa za hromadný trestný čin považuje jeho spáchanie viacerými činmi, ktoré samostatne ešte\nnie sú trestnými činmi. Trestnosť všetkých takých činov sa posudzuje spoločne. Činom\nsa chápu aj také činy, ktoré nie sú trestnými činmi, lebo ide o čin inak trestný.\nZ uvedeného vyplýva, že ak zákonodarca mieni v ustanovení deklarovať, že právna\nsituácia sa týka výlučne trestného činu, expressis verbis uvedie pojem „trestný čin“.\nNaopak, ak tomu tak nie je, možno odvodiť, že pojem čin vníma v širších súvislostiach.\nPríkladom je ustanovenie § 97 Trestného zákona zakotvujúcom účel sankcií a výchovných\nopatrení ukladaných mladistvým v snahe predchádzať páchaniu protiprávnych činov\n(podobne aj ustanovenie o trestnom čine vojnového bezprávia podľa § 433 Trestného\nzákona).\n3. Pojem „trestný čin“. Podľa § 8 Trestného zákona je trestným činom protiprávny\nčin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.\nV slovenskej trestnoprávnej teórii aj praxi sa trestné činy z hľadiska času delia\nna trestné činy pokračovacie, trvacie, hromadné a opakujúce.\n\n41\n\nZa pokračovací trestný čin podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona sa považuje,\nak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých\nčiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého\npáchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako\naj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin;\nto neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.\nUvedená právna úprava, ktorá vymedzuje pokračovací charakter trestnej činnosti,\nje daná historickým právnym vývojom. Ako je zrejmé i z právnej doktríny, pojem\npokračovania v trestnom čine vypracovali už talianski stredovekí praktici a v 18. storočí\ntúto teóriu prevzala nemecká náuka. V 19. storočí viaceré európske zákonodarstva\n(talianske, poľské, dánske, rumunské, grécke) včlenili pojem do svojich platných trestných\nkódexov. Dôvodom zavedenia inštitútu pokračovania do európskeho práva bola snaha\nvyhnúť sa prísnym ustanoveniam o trestaní viacčinnej konkurencie, teda z pohľadu štátov\ndosiahnuť spravodlivé odsúdenie, t. j. zmierniť drakonické pravidlo rímskeho práva\nquod criminae tot poena, ktoré stanovovalo zásadu hmotnej kumulácie všetkých trestov.\nNásledne sa medzi vedcami a zákonodarcami vyvinul dvojaký prístup: subjektívne\na objektívne poňatie pokračujúceho trestného činu. Pokračujúci trestný čin (infraction\npenále continuée, continuous offence, Fortgeselzte Handlung, reato continuato)\nsa vyznačuje konaním pozostávajúcim z viac skutkov, ktoré napĺňajú všetky zákonné znaky\ntoho istého trestného činu (alebo podobného trestného činu) a ktoré pokračujú po určitú\ndobu. Z relevantných údajov porovnávacieho práva platného v členských štátoch Rady\nEurópy vyplýva, že až tridsať členských štátov má vo svojom právnom poriadku zakotvený\ninštitút pokračovacieho trestného činu. Okrem splnenia objektívnych (actus reus)\naj subjektívnych (mens rea) znakov pokračovania je páchateľ pokračovacieho trestného\nčinu vždy odsúdený k jednému trestu, ktorý je miernejší než trest kumulatívny, konsekutívny\nalebo úhrnný trest vyslovený v prípade spáchania niekoľkých trestných činov. ESĽP\nskonštatoval, že pojem pokračujúceho trestného činu je bežne používaným legislatívnym\na právnym riešením, ktoré nielenže umožňuje postih konkrétnych typov konaní, ale jeho\ncieľom je práve i použitie miernejších pravidiel pre stanovenie trestu.\nPokračovanie v trestnom čine je možné u väčšiny trestných činov (napríklad pri\nkrádeži, podvode, vydieraní, lúpeži). Pokračovací trestný čin je typický tým, že k\n\n42\n\njednotlivým útokom na predmet chránený zákonom dochádza reálne v inom čase a\nspravidla aj na iných miestach.\nSlovenská\n\nprávna\n\núprava,\n\nktorá\n\npripúšťa\n\no\n\nkaždom\n\nčiastkovom\n\nútoku\n\npokračovacieho trestného činu konať samostatne, plne rešpektuje judikatúru ESĽP. Ako\nvyplýva z jeho viacerých rozhodnutí, dohovor nebráni opakovanému odsudzovaniu\nza konania prejavené pri určitom počte rôznych príležitostí, hoci ide vo svojej podstate\no podobné konania. ESĽP prezentuje, že nejde o opakované potrestanie za rovnaký čin,\nak jednotlivé odsúdenia boli založené na síce opakovaných, avšak rôznych konaniach.\nNapríklad ESĽP považoval za dva rozdielne, nie totožné, skutky neoprávneného podnikania\nv rôznych časových obdobiach. Podľa ESĽP sa zásada ne bis in idem aktivuje pri tom istom\nskutkovom stave (idem factum), chápanom ako súbor konkrétnych, vzájomne nerozlučne\nprepojených/spojených okolností, bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu (idem crimen)\nalebo chránený právny záujem.\nI vo veci Zolotukhin proti Rusku ESĽP zdôraznil, že čl. 4 protokolu č. 7 musí byť\nchápaný tak, že zakazuje stíhanie alebo súdne konanie pre druhý „trestný čin“, pokiaľ\nje založené na totožných alebo v podstate rovnakých skutočnostiach zahrňujúcich\nrovnakého obvineného a nerozlučne spojených v čase a priestore.\nS prihliadnutím na judikatúru orgánov dohovoru k čl. 4 protokolu 7 ústavný súd tiež\nuvádza, že: „Podľa Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) označený\nčlánok nemôže byť vykladaný tak. aby bránil opakovaným odsúdeniam za konania\nprejavené pri určitom počte rôznych príležitosti, aj keď sú tieto konania vo svojej\npodstate podobné (Raninen proti Fínsku, rozhodnutie Komisie č. 20972/92, oddiel 4\nzo 7. marca 1996). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za jeden skutok\nnepovažoval ani nedovolené držanie jednej a tej istej zbrane v nie úplne zhodných časových\nobdobiach (Marcello Viola proti Taliansku, rozsudok č. 54106/04 z 5. októbra 2006, body\n87 až 90). Tieto, ako aj ďalšie prípady, v ktorých bolo sťažovateľmi namietané porušenie\npráva nebyť opakovane súdený a trestaný podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (napríklad\nrozhodnutie ESĽP J. B. proti Švajčiarsku č. 31827/96 zo 6. apríla 2000, rozhodnutie\nKomisie Kantner proti Rakúsku č. 16718/90 z 10. mája 1993 a iné) signalizujú skôr\nzdržanlivý pristúp orgánov dohovoru v prípadoch týkajúcich sa plurality trestných skutkov,\nv ktorých sa v zásade priklonili k výkladu, že v skutočnosti išlo o viac skutkov, v dôsledku\n\n43\n\nčoho k porušeniu označeného práva dôjsť nemohlo“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky zo 4. novembra 2014 sp. zn. III. ÚS 654/2014).\nV tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že i Ústavný súd Českej republiky dospel\nk záveru, s ktorým síce navrhovateľ nesúhlasí, že ustanovenie § 11 ods. 2 českého Trestného\nporiadku neprelamuje zásadu ne bis in idem z hľadiska materiálnej ústavnosti. Podľa neho\nvýkladový problém spočíva v stotožňovaní alebo rozlišovaní pojmu „skutok“ tvorený\nčiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu tak, ako ho používa Trestný poriadok,\ns pojmom „čin“, ktorý používa Listina základných práv a slobôd. Ak sa vychádza\nz predpokladu, že zmyslom a účelom zásady ne bis in idem je zabrániť opakovanému\nstíhaniu trestne zodpovednej osoby za rovnaké faktické konanie, potom možno v špecifickom\nprípade pokračovacieho trestného činu stotožniť Listinou základných práv a slobôd\npoužívaný pojem „čin“ s pojmom „čiastkový útok“ a výkladové ťažkosti zmiznú.\nNemožno opomenúť, že posledný vývoj štrasburskej judikatúry akceptuje duplicitné\npostihovanie páchateľa aj v prípadoch toho istého činu nerozlučne spojeného v čase\na priestore. Podmienky tohto dvojkoľajného postihu sú zhrnuté v rozsudku Veľkej komory\nESĽP vo veci A B proti Nórsku. ESĽP tu opakovane zdôraznil, že dohovor nezakazuje\nrozdelenie procesu ukladania trestu v určitej veci do niekoľkých rôznych štádií či častí,\nčo znamená, že je možné ukladať rôzne sankcie, či už následne alebo súbežne za delikt,\nktorý je kvalifikovaný ako „trestný“ v rámci autonómneho výkladu pojmu podľa dohovoru\n(Phillips proti Spojenému kráľovstvu). Podľa názoru ESĽP je legitímne, aby si štáty mohli\nvybrať vzájomne sa doplňujúce právne odpovede na spoločensky neprijateľné konanie\n(napríklad nedodržiavanie pravidiel cestnej premávky či krátenia daní) pomocou rôznych\nkonaní, ktoré tvoria súvislý celok s cieľom uchopiť rôzne aspekty daného spoločenského\nproblému za predpokladu, že kumulácia týchto právnych odpovedi nepredstavuje\npre dotyčného jednotlivca nadmernú záťaž. Tam, kde vznikajú otázky podľa čl. 4 protokolu\nč. 7, je úlohou ESĽP určiť, či napádané konkrétne vnútroštátne opatrenie zahrňuje,\nči už svojou podstatou alebo účinkom, dvoje stíhanie toho istého jednotlivca, či naopak,\nje výsledkom uceleného systému umožňujúce odpovedať na rôzne aspekty previnenia\npredvídateľným a primeraným spôsobom, ktorý vytvára súvislý celok, takže dotknutý\njednotlivec nie je vystavený nespravodlivosti.\n\n44\n\nK významným faktorom pre určenie, či existuje dostatočne úzka vecná súvislosť\nkonaní vedených proti tomu istému páchateľovi patri posúdenie týchto skutočností:\n1. či obe samostatné konania sledujú vzájomne sa doplňujúci cieľ,\n2. či sa obe konania týkajú nielen in abstracto, ale zároveň aj in concreto, rôznych\naspektov daného protiprávneho konania.\n3. či je kombinácia daných konaní predvídateľným dôsledkom toho istého konania,\na to tak právne, ako aj fakticky,\n4. či sú obe konania vedené takým spôsobom, ktorým sa v maximálnej možnej miere\nzabráni opakovanému zhromažďovaniu a hodnoteniu dôkazov a\n5. či sa sankcia uložená v jednom konaní zohľadní aj v konaní druhom, a to tak,\naby jednotlivec nebol vystavený nadmernej záťaži. V nijakom prípade však duplicitným\npostihom nesmie dochádzať k prieťahom v konaniach a zároveň k neprimeranému postihu\npáchateľa.\nPri\n\naplikovaní\n\nuvedených\n\nkritérií\n\naj\n\nna\n\naktuálne\n\nposudzovanie\n\nústavnosti/neústavnosti § 9 ods. 2 Trestného poriadku, čiže právnej úpravy, ktorá umožňuje\nviesť\n\nsamostatné\n\nkonania\n\no\n\nčiastkovom\n\nútoku\n\npokračovacieho\n\ntrestného\n\nčinu\n\nbez predchádzajúceho využitia mimoriadnych opravných prostriedkov, možno konštatovať\nnasledovné:\nPokračovací trestný čin je dlhoročným inštitútom slovenského trestného práva tak,\nako je tomu aj vo viacerých zahraničných právnych úpravách. Jednotlivé čiastkové útoky\ntvoriace jeho celok sú pre účely trestného práva hmotného založené výlučne na právnej\njednote skutku a v nijakom prípade nemajú totožnú povahu (idem), nakoľko sú oddeliteľné\nv čase i priestore. Inak by tomu bolo, ak by orgány činné v trestnom konaní a súdy\nprejednávali v rôznych konaniach ten istý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.\nCieľom hmotnoprávneho ponímania jednoty skutku pri pokračovacom trestnom čine\nje priznanie „benefitu“ páchateľovi, v dôsledku ktorého je jeho konanie (po splnení\nobjektívnej i subjektívnej súvislosti) vnímané ako jeden trestný čin, za ktorý je mu ukladaný\njeden/spoločný trest. Prístup procesných noriem spočívajúci v možnosti samostatného\nkonania\n\na\n\nrozhodovania\n\no\n\njednotlivých\n\n„neidentických“\n\nčiastkových\n\nútokoch\n\npokračovacieho trestného činu ničím nenarušuje hmotnoprávne vnímanie pojmu skutok.\nNaopak, trestné konania vedené pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu\n\n45\n\nprispievajú ku komplexnému a rýchlemu trestnoprávnemu postihu jeho páchateľa\na k zabezpečeniu ochrany práv poškodeného. Procesná právna úprava dovoľujúca\nsamostatné\n\nprejednávanie\n\nčiastkových\n\nútokov\n\npokračovacieho\n\ntrestného\n\nčinu\n\nje predvídateľná, pričom v jednotlivých procesoch sú zabezpečované dôkazy týkajúce sa\nvýlučne prejednávaného čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu. Sankcia\nv podobe spoločného trestu predstavuje náležitú záruku primeraného a spravodlivého\ntrestnoprávneho postihu páchateľa za všetky čiastkové útoky pokračovacieho trestného\nčinu. Oddeleným prejednaním čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu toho\nistého\n\npáchateľa\n\nnedochádza\n\ntak\n\nk\n\njeho\n\nneprimeranej\n\nhmotnoprávnej\n\nalebo\n\nprocesnoprávnej záťaži.»\nVychádzajúc z už uvedeného generálny prokurátor v závere svojho podania zhrnul:\n«... navrhovateľ inicioval na ústavnom súde konanie podľa čl. 125 ústavy\nv nadväznosti na jeho odlišný právny názor od záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 24. februára 2015 sp. zn. 2 Tdo 58/2014. Predmetom tohto konania\nbolo rozhodovanie o vine a treste obžalovaného za ďalší čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu, pričom u skoršieho právoplatného odsúdenia za čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu nastali účinky jeho zahladenia (v súvislosti s rozhodnutím\nprezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 o amnestii).\nNázorový rozkol sa navrhovateľ pokúsil preniesť do roviny ústavnosti, a to napriek\ntomu, že predmetom názorovej nejednotnosti nebolo ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku, ale ustanovenie § 41 ods. 3 Trestného zákona k posúdeniu vplyvu zahladenia\nodsúdenia na uloženie spoločného trestu. Kompetencia ústavného súdu vyplývajúca\nz čl. 125 ústavy sústredená do negatívneho zákonodarstva neslúži na odstraňovanie\nnázorových rozporov v hierarchii súdov, ale eliminuje neústavnosť podústavných právnych\nnoriem.\nPrijatím právneho názoru navrhovateľa o jednote skutku i z pohľadu procesného\npráva by, už ako bolo uvedené generálnou prokuratúrou v dovolaní (v konaní na Najvyššom\nsúde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo 58/2014), dochádzalo k neprijateľnému\nprocesnému stavu. V jeho dôsledku by páchateľ v snahe vyhnúť sa postihu za celý\npokračovací trestný čin mohol vykonať kroky k odhaleniu marginálneho čiastkového útoku\n\n46\n\npokračovacieho trestného činu a po vzniku fikcie neodsúdenia (napríklad zaplatením\npeňažného trestu, vykonaním trestu povinnej práce, osvedčením sa v skúšobnej dobe\npodmienečného odsúdenia) by sa vyhol odsúdeniu za ostatnú časť pokračovacieho trestného\nčinu. Návrat k pôvodnej procesnej právnej úprave, t. j. aplikácii mimoriadneho opravného\nprostriedku, konkrétne inštitútu obnovy konania, by mohol byť kontraproduktívny,\nneúmerne by sa tým predĺžila nielen dĺžka trestného konania, ale mnohé procesné dôkazy\nby nemohli byť v konaní vykonané (napríklad v dôsledku smrti poškodeného,\nnedosažiteľnosti poškodeného a svedkov, zániku obchodných spoločností). V súvislosti s\nnovou právnou úpravou je potrebné vziať do úvahy, že trestné právo je dynamickým\nprocesom reagujúcim na každé nové či rozvíjajúce sa ekonomické, sociálne, náboženské a\nmorálne vzťahy v spoločnosti. Majetková trestná činnosť predstavuje významnú časť\nevidovanej kriminality v Slovenskej republike. Páchatelia sa jej dopúšťajú spravidla za\núčelom získania prostriedkov k obžive a páchajú túto trestnú činnosť po celom území\nSlovenskej republiky sofistikovanými spôsobmi, čiže na rôznych miestach (napríklad v\nhromadnej doprave, nákupných centrách, miestach so zvýšeným pohybom osôb, obydlí),\nneraz organizovane. Došlo by tým k neúmernému nárastu agendy o povolení obnovy\nkonania, často aj opakovane proti tomu istému páchateľovi a v tej istej trestnej veci.\nRepresívna stránka trestného práva v novoprijatej právnej úprave neovplyvnila\nv konečnom dôsledku stíhanie a odsúdenie páchateľa pokračovacieho trestného činu,\nnaopak, prispela k rýchlej spravodlivosti v intenciách judikatúry ESĽP. Na druhej strane\nzároveň dôsledne dbá o naplnenie restoratívnej funkcie trestného práva, pretože umožňuje\nčo najrýchlejšiu reparáciu zásahu do práv všetkých poškodených trestným činom. Žiaden\nz poškodených nezostáva so svojím nárokom mimo trestného konania (napríklad odkazom\nna civilný proces).\nS prihliadnutím na vyššie prezentované všeobecné a konkrétne východiská\npre posúdenie ústavnej konformity ustanovenia § 9 ods. 2 Trestného poriadku som dospel\nk nasledovným záverom:\n1) Podľa slovenského trestného práva v jeho hmotnej časti sa dôsledky\npokračujúceho trestného činu nemenia. Podľa jeho procesnej časti dochádza k účelovému\nrozštiepeniu pokračovacieho trestného činu na čiastkové útoky, i keď samotný\nhmotnoprávny dôsledok je v závere rovnaký. V právnej praxi to teda znamená,\n\n47\n\nže do 31. decembra 2005 orgány činné v trestnom konaní po zistení ďalšieho čiastkového\nútoku pokračovacieho trestného činu páchateľovi, za ktorý bol právoplatne odsúdený, mohli\nzmeniť toto odsúdenie len prostredníctvom obnovy konania. V novom konaní bol\npáchateľovi uložený jeden trest za celú trestnú činnosť. Nedostatkom inštitútu obnovy\nkonania bolo, že k náprave skutkových zistení mohlo dôjsť len po využití mimoriadneho\nopravného konania, ktoré bolo spojené so značnou časovou náročnosťou. Táto časová\nnáročnosť mala za následok zníženie kvality dôkazov, resp. stratu možnosti ich vykonať\n(napríklad v dôsledku smrti svedkov). Tento procesný postup bol v mnohých prípadoch\nspojený s vyslovením porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Pozitívny záväzok štátu odhaľovať\na potrestať trestné činy bol sťažený a náhrada škody poškodených bola sťažená.\n2) Od 1. januára 2006 slovenské trestné procesné právo umožňuje prostredníctvom\ninštitútu uvedeného v ustanovení § 9 ods. 2 Trestného poriadku samostatne trestne stíhať\npáchateľa čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu bez toho, aby bolo povinnosťou\norgánov činných v trestnom konaní podávať návrh na obnovu konania pre predchádzajúce\nodsúdenie. V rámci tohto konania súd páchateľovi uloží za podmienok v§ 41 ods. 3\nTrestného zákona za celú jeho trestnú činnosť spoločný trest. To znamená, že opätovne\ndôjde k zrušeniu predchádzajúceho odsúdenia a páchateľ je uznaný vinným za jeden skutok\npokračovacieho charakteru a je mu uložený jeden – spoločný trest bez toho, aby bolo\npotrebné povoliť obnovu konania.\n3) Súčasná právna úprava nepredstavuje porušenie zásady ne bis in idem\nz jednoduchého dôvodu, že čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu nie sú totožné\ntak, ako to má na mysli judikatúra ESĽP. Totožnosť konania je vylúčená tým, že predmetom\nstíhania a potrestania pokračovacieho trestného činu je čiastkový útok vykonaný reálne\nv inom čase. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že pojmy „skutok“, „čin“, „trestný\nčin“ nie sú v medzinárodnej i vnútroštátnej právnej úprave používané jednotne. Nepresnú\ndikciu pojmu „čin“ možno interpretovať tak, že zodpovedá procesnému pojmu „skutok“,\nnie pojmu „trestný čin“. K porušeniu zásady ne bis in idem by došlo v prípade, ak by bol\nčiastkový útok páchateľa do trestnej činnosti zahrnutý dvakrát. Z dôvodu napĺňania\npozitívneho záväzku štátu na stíhaní a potrestaní páchateľov nie je možné, aby Slovenská\nrepublika v neprospech poškodených osôb zvýhodňovala páchateľov z dôvodu striktného\npreferovania jazykového výkladu pojmov slovenského trestného práva. Jazykový výklad\n\n48\n\nmá predstavovať len prvotné priblíženie k aplikovanej právnej norme, prestavuje len\nvýchodisko pre objasnenie jej zmyslu a účelu.\nS prihliadnutím k týmto skutočnostiam procesný mechanizmus samostatného stíhania\nčiastkových útokov pokračovaného trestného činu od 1. januára 2006, aj po prípadnom\npodrobení testu proporcionality, napĺňa účel nielen spravodlivosti voči páchateľovi\n(uloženie spoločného trestu), ale i záujem štátu na spravodlivom a rýchlom odsúdení\npáchateľa.»\nIII.4 Vyjadrenie navrhovateľa k stanoviskám národnej rady,\nvlády a generálneho prokurátora\nNavrhovateľ vo vyjadrení z 2. augusta 2018 v úvode uviedol:\n«Po dôkladnom preštudovaní stanovísk protistrán a generálneho prokurátora\nk podanému návrhu si dovoľujeme konštatovať, že právne východiská, uvedené podaných\nstanoviskách protistrán. sú fakticky totožné s právnymi východiskami navrhovateľa, ktoré\nho viedli k právnemu záveru, vyjadrenému v podanom návrhu, podľa ktorého pojmy „čin“\n(používanom v ustanoveniach Trestného zákona. Ústavy a Dohovoru) a „skutok“\n(používanom v ustanoveniach Trestného poriadku) musia byť vykladané obsahovo totožné.\nV tejto súvislosti si navrhovateľ dovoľuje stručne zhrnúť, že ustanovenia Trestného zákona\nsú vo svojej podstate „návodom“ pre posúdenie, či konkrétna udalosť, ktorá sa odohrala\nv reálnom svete, (čin) je trestným činom (viď § 8 Tr. zák.) a ustanovenia Trestného\nporiadku sú vo svojej podstate „návodom“, ako postupovať pri zisťovaní a ustaľovaní, či\nkonkrétna udalosť v reálnom svete (skutok v terminológii Trestného poriadku) je trestným\nčinom v zmysle § 8 Tr. zák. Preto pojem „čin“ a pojem „skutok“, ktoré slová sú aj podľa\npravidiel slovenského pravopisu synonymami, musia mať podľa platnej trestnoprávnej\núpravy rovnaký význam.»\nK stanovisku národnej rady navrhovateľ vo svojom vyjadrení z 2. augusta 2018\nuviedol:\n«Navrhovateľ v uvedenom stanovisku považuje za rozhodný pre posúdenie veci\nprávny záver Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len NR SR), podľa ktorého\n\n49\n\n„pri pojmoch „čin“ a „skutok“ je možné konštatovať, že ide o významovo jednotný pojem“\n(viď strana 8 prvý odsek prvá veta stanoviska NR vyjadrenom v podanom návrhu.\nNavrhovateľ sa však už nestotožňuje s názorom NR SR. uvedenom v tej istej časti\nstanoviska, podľa ktorého názoru „Čo sa týka významu pojmu „čin“ a „trestný čin“,\nv rámci trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky, tu je možné badať prvok\nterminologickej nepresnosti keďže uvedený názor, odhliadnuc od toho, že podľa názoru\nnavrhovateľa je v predmetnej veci nerozhodný, vykazuje znaky rozpornosti s ustanovením\n§ 8 Tr. zák., definujúcim, ktorý čin v reálnom svete je trestným činom.\nZa rozporný s ustanoveniami Trestného zákona je podľa názoru navrhovateľa\npotrebné považovať aj názor NR SR, podľa ktorého „každý čiastkový útok je v zmysle\nprocesnoprávnej úpravy samostatný trestný čin...“ (viď strana 11 prvý odsek posledná\nveta), keďže jedine hmotnoprávna úprava (Trestný zákon, nie Trestný poriadok) určuje,\nktorý čin je trestným činom. Uvedený záver NR SR je podľa názoru navrhovateľa naviac\nrozporný s už vyššie citovaným právnym záverom NR SR, podľa ktorého „čin“ a „skutok“\nje nevyhnutné vykladať ako významovo jednotné pojmy.»\nK stanovisku vlády navrhovateľ vo svojom vyjadrení z 2. augusta 2018 uviedol:\n«Na základe podrobného preštudovania stanoviska Vlády Slovenskej republiky,\nzastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len vláda) navrhovateľ\ndospel k záveru, že argumentácia vlády v neprospech vyhovenia návrhu sa opiera o právny\nzáver, podľa ktorého „Za skutok možno považovať len okolnosti skutkové a preto právne\nposúdenie skutku sa vymedzenia pojmu skutok netýka“. Podľa názoru navrhovateľa takýto\nprávny záver je v zjavnom rozpore so samotnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktoré\npriam prikazujú príslušným orgánom vymedziť „skutok“ (udalosť, ktorá sa mala odohrať\nv reálnom svete) na základe aplikácie práve a jedine Trestného zákona (viď napr. § 199\nods. 3, § 206 ods. 3 Tr. por. – povinnosť vymedzenia skutkových okolností s uvedením, o aký\ntrestný čin ide, § 71 ods. 1 Tr. por. – povinnosť skúmať, či skutkovo vymedzená udalosť –\nskutok – má znaky trestného činu). Z uvedeného vyplýva, že vymedzenie konkrétnych\nudalostí v reálnom svete (skutku opisom konkrétnych udalostí), vykazujúcich znaky\nprotiprávnosti v zmysle § 8 Tr. zák., z hľadiska trestného práva relevantného obsahu\n„skutku“ v zmysle Trestného poriadku by vôbec nebolo možné bez primárnej aplikácie\n\n50\n\nustanovení Trestného zákona, keďže samotný Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach\nukladá výslovný príkaz príslušným orgánom pri ustaľovaní obsahu konkrétneho skutku\naplikovať výlučne Trestný zákon (vyhľadávať a objasňovať len z hľadiska Trestného zákona\nrelevantné udalosti v reálnom svete). Preto podľa názoru navrhovateľa nie je možné\nstotožniť sa ani so správnosťou názoru vlády v stanovisku, podľa ktorého názoru „Pri\npokračovacom trestnom čine sa § 9 ods. 1 písm. e) TP o neprípustnosti trestného stíhania\ntýka procesno-právneho (§10 ods. 16 TP), nie hmotno-právneho ponímania skutku, čomu\nzodpovedá aj dikcia napádaného ustanovenia § 9 ods. 2 TP“ (viď strana 6 prvý odsek pod\nbodom VI. stanoviska), keďže z trestno-právneho hľadiska relevantné procesno-právne\nchápanie skutku musí prvotne vychádzať výlučne z hmotno-právneho ponímania skutku\n(z posudzovania udalostí v reálnom svete na základe aplikácie hmotnoprávneho predpisu,\nktorým je jedine Trestný zákon). Z ustanovení Trestného poriadku pritom nepochybne\nvyplýva, že najskôr musí existovať podozrenie, že sa stal skutok, ktorý pri správnej aplikácii\nustanovení Trestného zákona vykazuje naplnenie pojmových znakov trestného činu, ktorá\njediná okolnosť je dôvodom na rozbeh procesu trestného stíhania začatím trestného\nstíhania postupom podľa § 199 Tr. por. Logicky teda bez prvotnej predbežnej aplikácie\nustanovení Trestného zákona nemôže byť ani zistený a získaný zákonný dôvod pre začatie\ntrestného stíhania. Z uvedených dôvodov preto podľa názoru navrhovateľa stanovisko vlády\nk návrhu navrhovateľa neobsahuje také relevantné argumenty, ktoré by opodstatňovali\nzáver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa vo veci samej.»\nK\n\nstanovisku\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nnavrhovateľ\n\nvo\n\nsvojom\n\nvyjadrení\n\nz 2. augusta 2018 uviedol:\n«Podľa názoru navrhovateľa argumentácia generálneho prokurátora rozhodovacou\npraxou ESĽP nie je v danom prípade relevantná v prospech zamietnutia návrhu, nakoľko\nani v jednom zo zmienených prípadov sa ESĽP nezaoberal situáciou, kedy by skutkové\nokolnosti, vyšetrované vo viacerých od seba nezávislých trestných stíhaniach samostatne,\nz ktorých v jednom trestnom stíhaní už došlo k právoplatnému odsúdeniu, by v konečnom\ndôsledku viedli k odsúdeniu za jeden (pokračovací) trestný čin. K názorom Ústavného súdu\nČeskej republiky, na ktoré poukazuje generálny prokurátor ako na argument v neprospech\n\n51\n\nnávrhu navrhovateľa, sa navrhovateľ vyjadril už v podanom návrhu, na obsah ktorého\ntýmto poukazuje.\nNavrhovateľ sa nestotožňuje ani s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého\nnázoru „Jednotlivé čiastkové útoky tvoriace celok sú pre účely trestného práva hmotného\nzaložené výlučne na právnej jednote skutku a v nijakom prípade nemajú totožnú povahu,\nnakoľko sú oddeliteľné v čase a priestore“ (strana 15 tretí odsek stanoviska). Tento právny\nnázor sa podľa názoru navrhovateľa prieči zneniu ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. podľa\nktorého ustanovenia jednota pokračovacieho trestného činu má svoj pôvod jedine a výlučne\nv objektívnej a subjektívnej súvislosti čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu\n(tzv. nerozlučné spojenie konaní páchateľa v čase a priestore v zmysle judikatúry ESĽP,\nna obsah ktorej poukazuje generálny prokurátor vo svojom stanovisku), ktorá súvislosť sa\nmôže vyvodzovať jedine zo skutkových okolností, majúcich svoj pôvod v udalostiach\nreálneho sveta, výlučne na základe aplikácie príslušných ustanovení Trestného zákona a nie\nustanovení Trestného poriadku. Podľa názoru navrhovateľa časová a priestorová\noddeliteľnosť udalostí v reálnom svete sama osebe nemôže byť absolútnym kritérium pre\nzáver o vylúčení jednoty činu (skutku) z hľadiska trestnoprávneho, lebo takýto záver by\nzrejme vykazoval znaky rozpornosti s teóriou napríklad dištančného deliktu, u ktorého býva\ncharakteristické práve to, že následok činu nastáva nie bezprostredne po konaní (nekonaní)\npáchateľa a môže nastať aj na úplne inom mieste (obdobne tomu môže byť aj pri\nhromadných trestných činoch).\nNavrhovateľ sa nestotožňuje ani s názorom generálneho prokurátora na strane 12\ndruhý odsek stanoviska, podľa ktorého názoru by inštitút pokračovacieho trestného činu\nv právnom poriadku Slovenskej republiky mal byť prostriedkom k zmierneniu prísnosti\ntrestania viacčinnej konkurencie. Tento účel v našom platnom právnom poriadku plnia iba\ninštitúty úhrnného a súhrnného trestu. Inštitút pokračovacieho trestného činu práve naopak\nslúži k prísnejšiemu trestaniu kvôli kumulácii skutkových okolností. Ak by inštitút\npokračovacieho trestného činu neexistoval, pre páchateľa viacerých útokov by mohlo\ndochádzať len k priaznivejšej situácii, kedy by sa ukladal úhrnný (alebo súhrnný) trest\npodľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na najprísnejšie kvalifikovaný útok (ak by\nvšetky útoky samé osebe napĺňali pojmové znaky napr. len § 212 ods. 1 Tr. zák., nebolo\nby možné na rozdiel od inštitútu pokračovacieho trestného činu ukladať test podľa\n\n52\n\nprísnejšej kvalifikovanej podstaty § 212 Tr. zák. ani vtedy, ak by všetky tieto útoky\nvo svojom súhrne napĺňali pojmové znaky tejto prísnejšej kvalifikovanej podstaty).\nZa neetické považuje navrhovateľ špekulácie generálneho prokurátora o motivácii\nnavrhovateľa k podaniu predmetného návrhu na strane 16 pod bodom III. stanoviska ako\nargumentácie v prospech nevyhovenia návrhu. V tejto súvislosti si navrhovateľ dovoľuje\npoukázať na ustanovenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky § 283 ods. 5 Tr. por.,\nktoré ustanovenia vo vzájomnej súvislosti ukladajú súdu úradnú povinnosť (nie fakultatívnu\nmožnosť – viď imperatív v § 283 ods. 5 Tr. por. Súd preruší trestné stíhanie... a podá návrh\nna začatie konania pred ústavným súdom.“) konať tak. ako v tejto veci koná navrhovateľ,\nv prípade, že sa domnieva, že vo veci rozhodný záväzný právny predpis nižšej právnej sily je\nv rozpore so všeobecným právnym predpisom vyššej právnej sily. Navrhovateľ svoju\ndomnienku v zmysle § 283 ods. 5 Tr. por. pritom aj navonok vyjadril v uznesení o prerušení\ntrestného stíhania, ako aj v podanom návrhu.\nPokiaľ generálny prokurátor hovorí o navrhovateľom prenášanom názorovom\nrozkole k ustanoveniu 41 ods. 3 Tr. zák. do roviny ústavnosti, navrhovateľ považuje\nza nevyhnutné zdôrazniť, že podľa jeho názoru otázka súladu ustanovenia § § 9 ods. 2 Tr.\npor. so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily je pre prejednávanú vec\núplne primárna. Ak je totiž domnienka navrhovateľa v podanom návrhu správna, vôbec by\nuž neprichádzala do úvahy priama (pre rozhodnutie súdu rozhodná) aplikácia ustanovenia\n§ 41 ods. 3 Tr. zák. Preto navrhovateľ, uvedomujúc si rozmer predmetného právneho\nproblému, v petite návrhu navrhol postupovať aj podľa § 40 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení\nneskorších predpisov.»\nV závere svojho vyjadrenia z 2. augusta 2018 navrhovateľ zhrnul:\n«Na záver navrhovateľ považuje za potrebné zhrnúť, že vyššie uvedené stanoviská\nk podanému návrhu nedávajú žiadnu odpoveď na to, prečo zákonodarca v právnej úprave\nukladania spoločného trestu musel pristúpiť k nevyhnutnosti zrušenia už právoplatného\na vykonateľného výroku rozsudku súdu o vine páchateľa z trestného činu, čo sa podľa\nnázoru navrhovateľa už aj navonok po formálnej stránke javí ako rozporné s jednou\nzo základných zásad právneho štátu, ktorou je zásadná nezmeniteľnosť právoplatných\nsúdnych rozhodnutí, vyjadrená v princípe „nebis in idem“, zakotvenom v platnom právnom\n\n53\n\nporiadku Slovenskej republiky bezvýnimočne. V tejto súvislosti navrhovateľ tiež poukazuje\nna právny názor autorov publikácie TRESTNÝ ZÁKON – Stručný komentár (vydavateľstvo\nIURA EDITION – prvé vydanie z roku 2006), kde títo autori (zároveň aj členovia\nrekodifikačnej komisie –\n\n.\n\na\n\n) na strane 113\n\nk odseku 3 § 41 Tr. zák. k zákonodarcom prijatej úprave spoločného trestu vyslovili kritický\nprávny názor, podľa ktorého ,,... ide o prípad prelomenia zásady nebis in idem s poukazom\nna uvedené preto navrhovateľ zotrváva na podanom návrhu v celom rozsahu a navrhuje\nrozhodnúť v zmysle petitu podaného návrhu.“»\nIV.\nZnenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých článkov ústavy, listiny a protokolu\nPodľa § 9 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo\nzačaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené,\na) ak je trestné stíhanie premlčané,\nb) ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní\na súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol\noprávneným orgánom daný,\nc) ak ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná,\nd) proti tomu, kto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho,\ne) ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo\nprávoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené\na obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania,\nak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené,\nf) ak je trestné stíhanie podmienené súhlasom poškodeného a nebol súhlas daný alebo\nbol vzatý späť, alebo\ng) ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.\nPodľa § 9 ods. 2 Trestného poriadku ak sa týka dôvod uvedený v odseku 1 len\nniektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa\nvo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie.\n\n54\n\nPodľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už\nprávoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie\nmimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.\nPodľa čl. 40 ods. 5 listiny nikoho nemožno trestne stíhať za čin, pre ktorý bol\nuž právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje\nuplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.\nPodľa čl. 4 ods. 1 protokolu nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom\nkonaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol\noslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným\nporiadkom tohto štátu.\nV.\nVšeobecne k inštitútu pokračovacieho trestného činu v slovenskom trestnom práve\nPokračovací trestný čin, resp. pokračovanie v trestnom čine nebolo do roku 1994\nvýslovne upravené v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\na jeho výklad, pretože pokračovanie v trestnom čine bolo po dlhší čas považované za\nvšeobecne priťažujúcu okolnosť v zmysle § 34 písm. ch) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov, podávala len teória trestného práva hmotného a súdna\nprax (pozri Madliak, J. – Mihaľov, J. – Štefanková, S. Trestné právo hmotné I. Všeobecná\nčasť. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010. s. 118).\nZákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 248/1994 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa Trestný zákon a zákon o priestupkoch, sa do zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. októbra 1994 okrem iného doplnil § 89\nods. 20 zakotvujúci zákonnú definíciu pokračovacieho trestného činu: „Pokračovaním\nv trestnom čine sa rozumie také konanie, ktorého jednotlivé čiastkové útoky vedené\njednotným zámerom napĺňajú skutkovú podstatu rovnakého trestného činu, sú spojené\n\n55\n\nrovnakým alebo podobným spôsobom vykonania a blízkou súvislosťou v čase a predmete\nútoku.“\nRekodifikovaný Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 následne v § 122 ods. 10\nustanovil: „Za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho\nistého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný\nčin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase,\nspôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci\nzámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom\nspáchaným mimo územia Slovenskej republiky.“\nVychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že v zmysle citovaného ustanovenia\nTrestného zákona je pokračovací čin charakterizovaný troma znakmi, ktoré musia byť\nsplnené súčasne a ktorými sú:\na) viaceré čiastkové útoky napĺňajú znaky toho istého trestného činu;\nb) objektívna súvislosť\n- medzi čiastkovými útokmi musí byť časová súvislosť,\n- jednotlivé čiastkové útoky musia vykazovať súvislosť v spôsobe spáchania,\n- jednotlivé čiastkové útoky musia vykazovať súvislosť v predmete útoku;\nc) subjektívna súvislosť ‒ všetky čiastkové útoky musia byť vedené jednotiacim\nzámerom páchateľa.\nZ hľadiska predmetu ústavného prieskumu je podstatné poukázať na prvý\nz uvedených znakov pokračovacieho trestného činu, vo vzťahu ku ktorému je potrebné\nzdôrazniť,\n\nže\n\nkaždý\n\nz\n\nviacerých\n\nčiastkových\n\nútokov\n\nmusí\n\nnapĺňať skutkovú\n\npodstatu trestného činu (pozri aj napr. Mencerová, I. Mnohosť trestnej činnosti. Bratislava :\nC. H. Beck, 2013. s. 97). Každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu by teda\nmohol byť sám osebe posudzovaný ako samostatný trestný čin (pozri aj napr. Madliak, J. –\nMihaľov, J. – Štefanková, S. Trestné právo hmotné I. Všeobecná časť. Košice : Univerzita\nPavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010. s. 119).\n\n56\n\nV nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd pre názornosť za vhodné poukázať\nna tomto mieste na podstatný rozdiel medzi pokračovacím trestným činom (§ 122 ods. 10\nTrestného zákona) a hromadným trestným činom (§ 122 ods. 11 Trestného zákona). Tento\nrozdiel spočíva v tom, že čiastkové konania tvoriace spolu hromadný trestný čin\nposudzované samostatne nie sú trestnými činmi (individuálne samy osebe nenapĺňajú\nskutkovú podstatu trestného činu), ale iba súhrn takýchto činov tvorí trestný čin (pozri aj\nnapr. Ivor, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Iura Edition, 2006.\ns. 93). A teda kým pri pokračovacom trestnom čine musí každý čiastkový útok sám osebe\nnapĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu a sám osebe by mohol byť posudzovaný\nako trestný čin, tak v prípade hromadného trestného činu je podmienkou trestnosti mnohosť\nútokov, pričom táto podmienka mnohosti je – na rozdiel od pokračovacieho trestného činu –\nvyjadrená priamo v skutkovej podstate toho-ktorého hromadného trestného činu, a je teda\njej obligatórnym znakom.\nInak povedané, podstata trestnosti hromadného trestného činu spočíva – na rozdiel od\npokračovacieho trestného činu ‒ v tom, že len určité minimálne kvantum útokov vedie\nk naplneniu skutkovej podstaty jediného hromadného trestného činu (pozri aj napr.\nKratochvíl, V. a kol. Trestní právo hmotné. Obecná část. 2. vydání. Praha : C. H. Beck,\n2012. s. 186).\nVychádzajúc z uvedeného tak možno konštatovať, že ak § 8 Trestného zákona\nustanovuje, že „trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,\nak tento zákon neustanovuje inak“, tak jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného\nčinu je primárne z materiálneho hľadiska potrebné považovať za trestné činy v zmysle § 8\nTrestného zákona ‒ teda za protiprávne činy, ktorých znaky sú uvedené v Trestnom zákone\n‒ ktoré sú až následne sekundárne (v prípade existencie/prítomnosti znakov\ncharakterizujúcich pokračovací trestný čin) „umelo/formálne“ na základe § 122 ods. 10\nTrestného zákona spájané do jediného pokračovacieho trestného činu.\nJednotlivé čiastkové útoky tvoriace pokračovací trestný čin pritom „materiálne“\nnestrácajú povahu protiprávneho činu v zmysle § 8 Trestného zákona, keďže ak by ju\nstratili, nebolo by ich možné považovať za súčasť pokračovacieho trestného činu. Súčasťou\n\n57\n\npokračovacieho trestného činu môžu byť totiž len čiastkové útoky, ktoré by mohli byť\naj individuálne ‒ samy osobe posudzované ako samostatný trestný čin.\nInak povedané, neoddeliteľnou podmienkou akceptovania „umelej/formálnej“\nprávnej konštrukcie pokračovacieho trestného činu v zmysle § 122 ods. 10 Trestného\nzákona je súčasné akceptovanie „faktickej/materiálnej“ skutočnosti, že jednotlivé čiastkové\nútoky pokračovacieho trestného činu sú po „materiálnej“ stránke protiprávnymi činmi, resp.\ntrestnými činmi v zmysle § 8 Trestného zákona.\nAplikujúc uvedené závery vo vzťahu k hmotnoprávnemu vymedzeniu pojmu\n„skutok“ možno následne konštatovať, že kým z materiálneho hľadiska je možné jednotlivé\nčiastkové útoky pokračovacieho trestného činu považovať za samostatné skutky, tak\nz formálneho hľadiska ‒ vychádzajúceho z konštrukcie pokračovacieho trestného činu\nzakotvenej v § 122 ods. 10 Trestného zákona – sa pokračovací trestný čin považuje\nza jediný skutok pozostávajúci z viacerých čiastkových útokov.\nV tejto súvislosti je však zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že táto formálna\nhmotnoprávna jednota skutku vyplývajúca z § 122 ods. 10 Trestného zákona je „len“\njednotou právnou, keďže jej chýba reálny materiálny základ. Ako totiž už bolo uvedené,\njednotlivé čiastkové útoky sú od seba navzájom oddeliteľné v čase i priestore ‒ každý jeden\nz nich samostatne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu, a teda tieto jednotlivé čiastkové\nútoky nemajú z materiálneho hľadiska totožnú (idem) povahu.\nPokiaľ ide o dôvod, ktorý viacerých európskych zákonodarcov viedol k zakotveniu\ninštitútu pokračovacieho trestného činu do vnútroštátnej trestnoprávnej úpravy, možno\nvychádzajúc z trestnoprávnej doktríny (pozri napr. Solnař, V. – Fenyk, J. – Císařová D.\nZáklady trestní odpovědnosti, podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha :\nNakladatelství Orac, s. r. o., 2004. s. 408 – 410), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva – ďalej aj ,,ESĽP“ (pozri 30. až 37. bod rozsudku Veľkej komory ESĽP\nvo veci Rohlena proti Českej republike z 27. 1. 2015) konštatovať, že hlavným dôvodom\nbola snaha zmierniť prísne pravidlo trestania rímskeho práva quod criminae tot poenae\n(koľko trestných činov, toľko trestov), v zmysle ktorého dochádzalo k hmotnej kumulácii\nvšetkých trestov za jednotlivé trestné činy.\n\n58\n\nHlavným cieľom zakotvenia inštitútu pokračovacieho trestného činu je teda\npredovšetkým použitie miernejších pravidiel pre stanovenie trestu spočívajúcich v tom,\nže páchateľovi, ktorý spáchal viacero trestných činov, ktoré je možné subsumovať ako\nčiastkové útoky do pokračovacieho trestného činu, bude uložený jediný (spoločný)\ntrest za pokračovací trestný čin namiesto uloženia kumulatívneho („cumulative“),\nkonsekutívneho/postupného\n\n(„consecutive“)\n\nalebo\n\núhrnného\n\n(„concurrent“)\n\ntrestu\n\nza spáchanie viacerých trestných činov.\nSlovenský Trestný zákon upravuje ukladanie trestu za pokračovací trestný čin v § 41\nods. 3, ktorý v nadväznosti na konštrukciu pokračovacieho trestného činu zakotvuje inštitút\ntzv. spoločného trestu, pričom ustanovuje: „Ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový\nútok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol\nsúdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť,\nzruší v rozsudku skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch\nspáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré\nmajú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Súd pri viazanosti skutkovými zisteniami\nv zrušenom rozsudku znova rozhodne o vine za pokračovací trestný čin vrátane nového\nčiastkového útoku, prípadne za trestné činy spáchané s ním v jednočinnom súbehu,\nako aj o spoločnom treste za pokračovací trestný čin, ktorý nesmie byť miernejší než trest\nuložený skorším rozsudkom. Súd prípadne rozhodne tiež o nadväzujúcich výrokoch, ktoré\nmajú podklad vo výroku o vine. Ak je ukladaný trest za viac trestných činov, § 42 ods. 1 a 2\na § 43 sa použijú primerane.“\nVychádzajúc z uvedeného možno súhlasiť s názorom ESĽP, ako aj s názorom vlády\na generálneho prokurátora, že inštitút pokračovacieho trestného činu predstavuje benefit\nvo vzťahu k páchateľovi, ktorý spáchal jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného\nčinu.\nKeďže z „materiálneho“ hľadiska by každý jeden čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu mohol byť sám osebe posudzovaný ako samostatný trestný čin a za každý\njeden čiastkový útok pokračovacieho trestného činu by bolo možné uložiť páchateľovi\n\n59\n\nsamostatný trest, je benefitom vo vzťahu k páchateľovi, že mu vďaka (vo svojej podstate)\n„umelej/formálnej“ právnej konštrukcii pokračovacieho trestného činu je ukladaný jediný\nspoločný trest za všetky čiastkové útoky namiesto viacerých samostatných trestov za každý\njeden čiastkový útok.\nSumarizujúc uvedené závery týkajúce sa hmotnoprávneho chápania pokračovacieho\ntrestného činu možno zhrnúť, že slovenský zákonodarca obdobne ako mnohí iní európski\nzákonodarcovia zakotvil do slovenskej trestnoprávnej úpravy inštitút pokračovacieho\ntrestného činu, a to s cieľom miernejšieho potrestania páchateľa, pričom slovenského\nzákonodarcu k zakotveniu tohto benefitu v prospech páchateľa nezaväzuje žiadna\nvnútroštátna ani medzinárodná ľudskoprávna úprava.\nV zmysle Trestného zákona sa pokračovací trestný čin považuje formálne za jediný\nskutok pozostávajúci z viacerých čiastkových útokov, pričom však ide „len“ o jednotu\nprávnu bez materiálneho základu, keďže každý jeden z čiastkových útokov samostatne\nnapĺňa skutkovú podstatu trestného činu, a teda tieto jednotlivé čiastkové útoky nemajú\nz materiálneho hľadiska totožnú (idem) povahu.\nPred rekodifikáciou slovenského trestného práva z roku 2005 bolo hmotnoprávne\ni procesnoprávne chápanie pojmu „skutok“ v súvislosti s pokračovacím trestným činom\njednotné – t. j. v trestnom práve hmotnom, ako aj v trestnom práve procesnom\nsa pokračovací trestný čin považoval za formálne jeden skutok, ktorý pozostával z\nviacerých čiastkových útokov.\nPraktickým dôsledkom tohto jednotného chápania pojmu „skutok“ v súvislosti\ns pokračovacím trestným činom bolo to, že v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní\nzistili ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, za ktorý (za ktorého iné\nčiastkové útoky) už bol predtým páchateľ právoplatne odsúdený, bolo možné toto odsúdenie\nzmeniť len prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – obnovy konania.\nV obnovenom konaní bol potom páchateľovi uložený jeden trest zohľadňujúci už aj novo\nzistený ďalší čiastkový útok.\nGenerálny prokurátor v tejto súvislosti vo svojom stanovisku poukázal na to,\nže nedostatkom takéhoto postupu bolo, že k náprave skutkových zistení mohlo dôjsť len\n\n60\n\npo využití mimoriadneho opravného konania spojeného so značnou časovou náročnosťou,\nktorá mala za následok zníženie kvality dôkazov, resp. stratu možnosti ich vykonať (napr.\nv dôsledku smrti svedkov), čím dochádzalo k sťaženiu pozitívneho záväzku štátu odhaľovať\na potrestať trestné činy, ako aj k sťaženiu náhrady škody spôsobenej poškodeným.\nV rámci rekodifikácie slovenského trestného práva z roku 2005 sa v súvislosti\ns pokračovacím trestným činom zaviedol dualizmus/dichotómia v chápaní pojmu „skutok“.\nKým hmotnoprávne chápanie pojmu „skutok“ vo vzťahu k pokračovaciemu\ntrestnému činu zostalo aj po rekodifikácii nezmenené, a teda pokračovací trestný čin sa\nnaďalej v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona považuje za formálne jeden skutok, ktorý\npozostáva z viacerých čiastkových útokov, k zmene došlo v procesnoprávnom chápaní\npojmu „skutok“ v súvislosti s pokračovacím trestným činom, a to uprednostnením\nmateriálneho chápania pojmu „skutok“ pred dovtedajším chápaním formálnym.\nV zmysle § 10 ods. 16 Trestného poriadku sa skutkom rozumie aj čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak. S účinnosťou\nod 1. januára 2006 sa teda z procesnoprávneho hľadiska hľadí na každý čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu ako na samostatný skutok, ak nie je uvedené inak.\nToto procesnoprávne poňatie odlišné od hmotnoprávneho poňatia, v zmysle ktorého\nsa pokračovací trestný čin považuje formálne za jeden skutok, sa následne premietlo\naj do navrhovateľom napadnutého § 9 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa\ndôvod neprípustnosti trestného stíhania (vymedzený v § 9 ods. 1 Trestného poriadku) týka\nlen niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to tomu, aby\nsa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie.\nPrávoplatné rozhodnutie súdu o jednom čiastkovom útoku teda nevytvára prekážku\nveci rozhodnutej v zmysle § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Inak povedané,\nprávoplatné odsúdenie za niektorý z čiastkových útokov toho istého pokračovacieho\ntrestného činu, ktorý sa z hmotnoprávneho hľadiska považuje za formálne jeden skutok,\n\n61\n\nnebráni tomu, aby bol neskoršie ten istý páchateľ trestne stíhaný a odsúdený za iné ďalšie\nčiastkové útoky tohto pokračovacieho trestného činu.\nTým, že od 1. januára 2006 procesnoprávna úprava v súvislosti s pokračovacím\ntrestným činom uprednostňuje materiálne chápanie pojmu „skutok“ pred dovtedajším\nchápaním formálnym, tak v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní zistia ďalší\nčiastkový útok pokračovacieho trestného činu, za ktorý (za ktorého iné čiastkové útoky)\nuž bol predtým páchateľ právoplatne odsúdený, nemusia orgány činné v trestnom konaní\n(na rozdiel od stavu do 31. decembra 2005) podávať návrh na obnovu konania\npre predchádzajúce odsúdenie, ale vedú samostatné trestné stíhanie pre tento novozistený\nčiastkový útok pokračovacieho trestného činu, pričom súd v rámci konania o novozistenom\nčiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu uloží páchateľovi spoločný trest podľa\n§ 41 ods. 3 Trestného zákona.\nPokiaľ ide o dôvod, ktorý zákonodarcu viedol k tomu, aby v rámci rekodifikácie\nslovenského trestného práva uprednostnil v procesnoprávnej úprave vo vzťahu\nk pokračovaciemu trestnému činu materiálne chápanie pojmu „skutok“ pred dovtedajším\nchápaním formálnym, zo záznamu z predmetnej schôdze národnej rady vyplýva, že cieľom\nzavedenia napadnutej právnej úpravy bolo zabezpečenie rýchlejšieho priebehu trestného\nkonania.\nGenerálny prokurátor v tejto súvislosti vo svojom stanovisku poukázal na to,\nže návrat k pôvodnej procesnej úprave, t. j. aplikácii mimoriadneho opravného prostriedku –\nobnovy konania, by mohol byť kontraproduktívny, pričom by sa neúmerne predĺžila nielen\ndĺžka trestného konania, ale mnohé procesné dôkazy by nemohli byť v konaní vykonané\n(napr. v dôsledku smrti poškodeného, nedosažiteľnosti poškodeného a svedkov a pod.).\nObdobe česká trestnoprávna doktrína vo vzťahu k totožnej českej právnej úprave\nkonštatuje, že „Podľa skôr platnej právnej úpravy orgán činný v trestnom konaní o jednom\nčiastkovom útoku právoplatne meritórne rozhodol a vytvoril tým pre všetky orgány činné\nv trestnom konaní prekážku veci rozhodnutej. Prejednanie obžaloby viniacej obvineného\nzo spáchania napr. desiatok alebo stoviek podvodov, tvoriacich v súhrne jeden pokračujúci\ntrestný čin, tak mohla brániť skutočnosť, že k objasneniu jedného takéhoto čiastkového\n\n62\n\nútoku súd nemohol vykonať výsluch svedka. Dôvody pre tento postup zákonodarcu boli teda\nrýdzo praktické.“ (Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář. 7. vydání. Praha : C. H. Beck,\n2013. s. 197 a nasl.).\nVI.\nVlastný prieskum – posúdenie súladnosti napadnutého § 9 ods. 2 Trestného poriadku\ns čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny a čl. 4 ods. 1 protokolu\nZásada ne bis in idem zakotvená v čl. 50 ods. 5 ústavy, resp. v čl. 40 ods. 5 listiny,\nresp. v čl. 4 ods. 1 protokolu, ktorá vyjadruje zákaz niekoho stíhať dvakrát za ten istý čin,\nje neodmysliteľnou a nespochybniteľnou súčasťou spravodlivého trestného procesu.\nNapadnutý § 9 ods. 2 Trestného poriadku predstavuje podľa názoru navrhovateľa\nneprípustnú výnimku z tejto zásady, keďže umožňuje, aby sa viedlo ďalšie trestné stíhanie\no niektorom z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu po tom, čo skoršie trestné\nstíhanie pre iný čiastkový útok tohto pokračovacieho trestného činu bolo právoplatne\nskončené niektorým zo spôsobov uvedených v § 9 ods. 1 Trestného poriadku.\nPodľa názoru navrhovateľa je pokračovací trestný čin v zmysle § 122 ods. 10\nTrestného zákona jediným nedielnym činom, jediným skutkom, pričom napadnutý § 9\nods. 2 Trestného poriadku umožňuje trestne stíhať páchateľa pokračovacieho trestného činu\nza konanie, ktoré je v zmysle Trestného zákona nedielnou súčasťou činu, o ktorom už bolo\npredtým právoplatne rozhodnuté. Prvé právoplatné rozhodnutie o niektorom z čiastkových\nútokov pokračovacieho trestného činu tak podľa navrhovateľa tvorí prekážku res iudicata.\nPodľa názoru navrhovateľa teda pojem „čin“ v čl. 50 ods. 5 ústavy a v čl. 40 ods. 5\nlistiny, resp. pojem „trestný čin“ v čl. 4 ods. 1 protokolu nemožno vykladať tak, že sa ním\nrozumie aj jednotlivý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ale má sa vykladať tak,\nže sa ním rozumie pokračovací trestný čin ako celok.\n\n63\n\nInak povedané, navrhovateľ nesúhlasí s tým, že zákonodarca v rámci rekodifikácie\nslovenského trestného práva uprednostnil v procesnoprávnej úprave vo vzťahu\nk pokračovaciemu trestnému činu materiálne chápanie pojmu „skutok“ pred dovtedajším\nchápaním formálnym. Podľa jeho názoru je pri výklade pojmu „skutok“ v súvislosti\ns pokračovacím trestným činom potrebné naďalej vychádzať z hmotnoprávneho chápania\ntohto pojmu, a to nielen vo vzťahu k hmotnoprávnej úprave, ale aj k úprave\nprocesnoprávnej.\nPo posúdení návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľom\nnapadnutý § 9 ods. 2 Trestného poriadku nie je v konflikte s čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40\nods. 5 listiny ani s čl. 4 ods. 1 protokolu, keďže navrhovateľom napadnuté ustanovenie\nzásadu ne bis in idem neprelamuje.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd už na tomto mieste zároveň vo vzťahu\nk navrhovateľovým výhradám k ustanoveniu § 41 ods. 3 Trestného zákona upravujúceho\nukladanie spoločného trestu, ktoré navrhovateľ formuloval v rámci odôvodnenia svojho\nnávrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, konštatuje, že ústavný súd\nsa týmito výhradami bližšie nezaoberal, keďže navrhovateľ v rámci petitu svojho návrhu\nna začatie konania o súlade právnych predpisov navrhoval vysloviť iba nesúlad § 9 ods. 2\nTrestného poriadku, nie aj nesúlad § 41 ods. 3 Trestného zákona.\nPokiaľ pritom navrhovateľ ústavnému súdu navrhol postup podľa § 40 zákona\no ústavnom súde („Ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy zistí nesúlad\npreskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej\nsily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov\ns predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom\nnesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.“), ústavný súd pripomína, že nevyhnutným\npredpokladom toho, aby mohol pristúpiť k ústavnému prieskumu aj ustanovení\nneuvedených v petite návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, je to,\nže ústavný súd najprv zistí nesúlad toho ustanovenia, ktoré je navrhovateľom napadnuté ‒\nuvedené v petite návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. V danom prípade\n\n64\n\npritom tento nevyhnutný predpoklad prípadnej aplikácie § 40 zákona o ústavnom súde\nsplnený vôbec nebol, keďže ústavný súd nedospel k záveru o nesúlade navrhovateľom\nnapadnutého § 9 ods. 2 Trestného poriadku s navrhovateľom uvádzanými referenčnými\nnormami.\nKonkrétne dôvody, o ktoré sa opiera názor ústavného súdu, že navrhovateľom\nnapadnutý § 9 ods. 2 Trestného poriadku neprelamuje zásadu ne bis in idem zakotvenú\nv čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. v čl. 4 ods. 1 protokolu, je možné zhrnúť\ntakto:\nVychádzajúc z výhrad, ktoré vo vzťahu k napadnutému § 9 ods. 2 Trestného\nporiadku formuloval navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov, stálo v rámci vlastného ústavného prieskumu pred ústavným súdom v prvom\nrade zodpovedanie zásadnej otázky, a to, či pod pojmom „čin“ v čl. 50 ods. 5 ústavy\na v čl. 40 ods. 5 listiny, resp. pod pojmom „trestný čin“ v čl. 4 ods. 1 protokolu možno\nrozumieť aj „len“ jednotlivý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.\nAko už bolo uvedené, zásada ne bis in idem zakotvená v čl. 50 ods. 5 ústavy,\nresp. v čl. 40 ods. 5 listiny, resp. v čl. 4 ods. 1 protokolu, ktorá vyjadruje zákaz niekoho\nstíhať dvakrát za ten istý čin, je neodmysliteľnou a nespochybniteľnou súčasťou\nspravodlivého trestného procesu. Podstata tejto zásady spočíva v tom, že o jednej veci\nsa môže vo vzťahu k jednej osobe viesť trestné stíhanie a finálne rozhodnúť len jediný raz,\npričom dôsledkom právoplatného finálneho rozhodnutia je vznik prekážky rozhodnutej veci\n(res iudicata). V rámci slovenskej právnej úpravy trestného konania je táto zásada\nobsiahnutá v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.\nNadväzujúc na už uvedené je zároveň potrebné zdôrazniť, že garancia zásady ne bis\nin idem zakotvená v ústave, listine i protokole má výrazne procesný charakter, čo je prima\nfacie dané použitím pojmu „stíhať“ (resp. pojmu „tried“ v autentickom anglickom znení)\nvo všetkých formuláciách tejto zásady.\n\n65\n\nPokiaľ ide o zakotvenie zásady ne bis in idem v protokole, je v úvode potrebné\nnajprv poukázať na skutočnosť, že oficiálny slovenský preklad čl. 4 ods. 1 protokolu je\nchybný, čo už v minulosti vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval aj ústavný súd.\nČlánok 4 ods. 1 protokolu v autentickom anglickom znení uvádza: „No one shall be\nliable to be tried or punished again in criminal proceedings under the jurisdiction of the\nsame State for an offence for which he has already been finally acquitted or convicted\nin accordance with the law and penal procedure of that State.“\nÚstavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 878/2014 z 11. júna 2015 v súvislosti s pojmom\n„offence“ použitým v autentickom anglickom znení čl. 4 ods. 1 protokolu okrem iného\nuviedol:\n«Je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (pozri\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený v Zbierke zákonov pod\nč. 209/1992 Zb. v slovenskom jazyku) nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento\npreklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť\nk záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná\nje skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom\n„infraction“) zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom\njazyku „criminal offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú\na určujúcu je však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu)\nverziu v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému\ntermínu „offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny\n„trestný čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“.»\nV citovanom rozhodnutí teda ústavný súd poukázal na skutočnosť, že anglický pojem\n„offence“ nemožno prekladať do slovenčiny pojmom „trestný čin“, keďže tento pojem je\npodstatne širší a zahŕňa v sebe nielen trestný čin, ale aj priestupok, disciplinárny delikt alebo\niný správny delikt. Z uvedeného vyplýva, že autentické anglické znenie protokolu\npoužívajúce pojem „offence“ týmto pojmom vo všeobecnosti označuje konanie\npostihnuteľné normami (trestného, resp. správneho) práva, čo je nepochybne širšie\n\n66\n\nvymedzenie, než vymedzenie spojené s pojmom „crime“ (trestný čin), ktorý v autentickom\nanglickom znení použitý nebol.\nMožno tak sumarizovať, že namiesto pojmu „trestný čin“, ktorý nesprávne používa\noficiálny slovenský preklad čl. 4 ods. 1 protokolu, je pri jeho správnom preklade vhodnejšie\npoužitie pojmu „skutok“, resp. pojmu „čin“, ktorý použil aj ústavodarca pri formulovaní\nzásady ne bis in idem v čl. 50 ods. 5 ústavy, resp. čl. 40 ods. 5 listiny, a teda správny\nslovenský preklad čl. 4 ods. 1 protokolu znie: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať\nv trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za čin, za ktorý už bol\noslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným\nporiadkom tohto štátu.“ Pojem „offence“ použitý v autentickom anglickom znení čl. 4\nods. 1 protokolu je teda významovo jednotný s pojmom „čin“ použitým v čl. 50 ods. 5\nústavy, resp. čl. 40 ods. 5 listiny.\nPokiaľ ide o ústavné zakotvenie zásady ne bis in idem v slovenskom právnom\nporiadku, možno konštatovať, že formuláciami uvedenými v čl. 40 ods. 5 listiny a následne\nv čl. 50 ods. 5 ústavy, ktoré sú obdobné ako znenie protokolu, ústavodarca vyjadril zhodu\nprávneho režimu zásady ne bis in idem podľa ústavy, resp. listiny s právnym režimom\nzásady ne bis in idem podľa protokolu.\nZ uvedených dôvodov preto v obsahu týchto zásad nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť, a preto aj závery ESĽP vo vzťahu k aplikácii zásady ne bis in idem podľa\nprotokolu možno bez ďalšieho v plnej miere aplikovať aj vo vzťahu k aplikácii zásady\nne bis in idem podľa ústavy, resp. listiny.\nEurópsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti týkajúcej\nsa zásady ne bis in idem poskytol výklad jednotlivých aspektov tejto zásady, pričom\nz hľadiska ústavného prieskumu realizovaného ústavným súdom je podstatnou tá časť\njudikatúry ESĽP, v rámci ktorej sa zaoberal otázkou, čo je potrebné rozumieť pod tým\nistým činom/skutkom (idem).\n\n67\n\nZ tohto pohľadu je zásadným rozhodnutím rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci\nZolotukhin proti Rusku z 10. februára 2009. V tomto rozhodnutí konštatoval,\nže nekonzistentnosť kritérií posudzovania pojmu totožnosti činu/skutku („the same\noffence“) v dovtedajšej rozhodovacej činnosti ESĽP je nezlučiteľná so zásadou právnej\nistoty.\nVeľká komora ESĽP v rámci tohto rozhodnutia preto konštatovala, že čl. 4 ods. 1\nprotokolu sa má vykladať tak, že bráni trestnému stíhaniu a potrestaniu jednotlivca za druhý\nčin, pokiaľ vychádza z rovnakých skutkových okolností alebo skutkových okolností, ktoré\nsa zhodujú s prvým činom podstatným spôsobom („82. Accordingly, the Court stated that\nArticle 4 of Protocol No. 7 should be construed as prohibiting the prosecution or trial of an\nindividual for a second offence in so far as it arose from identical facts or facts that were\n“substantially” the same as those underlying the first offence.“).\nZ hľadiska posudzovania totožnosti činu majú byť teda určujúcimi tie skutočnosti,\nktoré tvoria súbor konkrétnych skutkových okolností zahŕňajúcich toho istého obvineného,\nktoré sú nerozlučne prepojené v čase a priestore („84. The Court’s inquiry should therefore\nfocus on those facts which constitute a set of concrete factual circumstances involving the\nsame defendant and inextricably linked together in time and space, the existence of which\nmust be demonstrated in order to secure a conviction or institute criminal proceedings.“).\nZ citovaného rozhodnutia ESĽP jasne vyplýva, že zmyslom a účelom zásady\nne bis in idem je zabrániť opakovanému stíhaniu páchateľa za rovnaké faktické konanie.\nPri posudzovaní totožnosti činu/skutku (idem) je preto právna kvalifikácia činu\nbezpredmetná, rozhodujúcu úlohu má faktická stránka činu (osoba páchateľa, miesto a čas\nspáchania atď.). Inak povedané, keďže ESĽP pred formálnym prístupom k posudzovaniu\ntotožnosti činu/skutku uprednostnil chápanie materiálne, nie je právna kvalifikácia činu pre\nposúdenie totožnosti činov smerodajná.\nAplikujúc už uvedené závery ESĽP vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu\nmožno konštatovať, že pri posudzovaní totožnosti činu/skutku (idem) nie je smerodajná\nskutočnosť, že v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona sa jednotlivé čiastkové útoky\n\n68\n\npokračovacieho trestného činu formálne právne kvalifikujú ako jeden pokračovací trestný\nčin. Ide totiž „len“ o jednotu právnu, ktorej chýba reálny materiálny základ, keďže\njednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu sú od seba navzájom oddeliteľné\nv čase i priestore, pričom každý jeden z nich samostatne napĺňa skutkovú podstatu trestného\nčinu, a teda z materiálneho hľadiska nejde o rovnaké faktické konania, ktoré\nby sa zo skutkového hľadiska zhodovali. Z materiálneho hľadiska (ktoré je v rámci zásady\nne bis in idem podstatné pri posudzovaní totožnosti činu/skutku) nemajú jednotlivé\nčiastkové útoky pokračovacieho trestného činu totožnú (idem) povahu.\nZ uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ slovenské trestné právo od svojej\nrekodifikácie z roku 2005 zaviedlo vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu dichotómiu\nv chápaní pojmu „skutok“,\nkde v hmotnoprávnom zmysle sa pokračovací trestný čin naďalej považuje formálne\nza jeden skutok,\nkým v procesnoprávnom zmysle sa materiálne na každý čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu hľadí ako na samostatný skutok, tak platí, že\nna účely zásady ne bis in idem je pri posudzovaní totožnosti činu/skutku potrebné\nvychádzať z materiálneho chápania pojmu „skutok“ v procesnoprávnom zmysle, keďže\npráve pre toto procesnoprávne chápanie pojmu „skutok“ je podstatnou faktická stránka činu,\nnie jeho právna kvalifikácia.\nInak povedané, keďže zmyslom a účelom zásady ne bis in idem, tak ako je zakotvená\nv čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. v čl. 4 ods. 1 protokolu, je zabrániť\nopakovanému stíhaniu trestne zodpovednej osoby za rovnaké faktické konanie, pričom\nzároveň platí, že táto zásada má procesný charakter, možno bez akýchkoľvek pochybností\nkonštatovať, že v prípade, ak pri výklade tejto zásady vo vzťahu k pokračovaciemu\ntrestnému činu prichádza do úvahy procesnoprávne a zároveň i hmotnoprávne chápanie\npojmu „skutok“, je pri výklade tejto zásady vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu\npotrebné uprednostniť „bližšie“ chápanie, t. j. je potrebné vychádzať z materiálneho\nchápania pojmu „skutok“ v procesnoprávnom zmysle. A teda v prípade pokračovacieho\ntrestného činu je skutkom potrebné rozumieť čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.\n\n69\n\nPodľa názoru ústavného súdu sa teda možno plne stotožniť s právnym názorom\nÚstavného súdu Českej republiky vyjadreným v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 6/03 z 9. júla 2003,\nktorým český ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnený návrh na zrušenie § 11\nods. 2 českého Trestného poriadku (ustanovenie totožné s navrhovateľom napadnutým § 9\nods. 2 slovenského Trestného poriadku, pozn.):\n«Výkladový problém spočíva v stotožňovaní alebo rozlišovaní pojmu skutok\ntvorenom čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu, ako ho používa trestný\nporiadok, s pojmem čin, ktorý používa Listina. Výklad predostretý navrhovateľom oba\npojmy stotožňuje a vychádza tak z fikcie, že rozhodnutie, hoci len o jedinom čiastkovom\nútoku toho istého pokračovacieho trestného činu, je rozhodnutím o celom pokračovacom\ntrestnom čine. Ak sa vychádza z predpokladu, že zmyslom a účelom ústavnej zásady ne bis\nin idem je zabrániť opakovanému stíhaniu trestne zodpovednej osoby za rovnaké faktické\nkonanie, potom možno v špecifickom prípade pokračovacieho trestného činu stotožniť\nListinou používaný pojem „čin“ s pojmom „čiastkový útok“ a výkladové problémy zmiznú.\nJe nutné poznamenať, že aj ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach\nvyjadrujúcich tu istú zásadu [čl. 14 bod 7 Medzinárodného paktu o občianskych a\npolitických právach (ďalej len „Pakt“) alebo čl. 4 bod 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Protokol“)] pracujú s pojmem\n„offence“, ktorý označuje konanie postihnuteľné normami trestného práva, čo je\nnepochybne širšie vymedzenie, než vymedzenie spojené s pojmom trestný čin („crime“),\nktorý však použitý nebol. Napadnuté ustanovenia teda samy o sebe nie sú v rozpore s čl. 40\nods. 5 Listiny.»\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že pod pojmom „čin“ v čl. 50\nods. 5 ústavy a v čl. 40 ods. 5 listiny, resp. v čl. 4 ods. 1 protokolu možno rozumieť\naj jednotlivý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, pričom takémuto chápaniu plne\nzodpovedá trestno-procesná právna úprava v Slovenskej republike, konkrétne § 10 ods. 16\nTrestného poriadku, v zmysle ktorého sa skutkom rozumie aj čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu.\n\n70\n\nPo tom, ako ústavný súd dospel k záveru, že pod pojmom „čin“ v čl. 50 ods. 5 ústavy\na v čl. 40 ods. 5 listiny, resp. v čl. 4 ods. 1 protokolu možno rozumieť aj jednotlivý\nčiastkový útok pokračovacieho trestného činu, stálo následne v rámci vlastného ústavného\nprieskumu pred ústavným súdom zodpovedanie druhej zásadnej otázky, a to,\nči navrhovateľom napadnutý § 9 ods. 2 Trestného poriadku zodpovedá garanciám\nvyplývajúcim z čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. z čl. 4 ods. 1 protokolu. Pred\nústavným súdom stálo zodpovedanie otázky, či navrhovateľom napadnutý § 9 ods. 2\nTrestného poriadku nie je v konflikte so zmyslom a účelom zásady ne bis in idem, aby\npáchateľ nebol opakovane stíhaný, resp. potrestaný za ten istý čin, t. j. za rovnaké faktické\nkonanie.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v rámci Trestného poriadku sa zásada\nne bis in idem vyplývajúca z čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. z čl. 4 ods. 1\nprotokolu výslovne premieta do znenia § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ktoré\nustanovuje, že „trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom\npokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý\nskutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené,\npodmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru\na zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené“.\nV súvislosti s pojmom „skutok“ použitým v citovanom ustanovení Trestný poriadok\nvo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu v záujme predvídateľnosti, zrozumiteľnosti\na jasnosti zároveň v rámci výkladového § 10 ods. 16 výslovne ustanovuje, že „skutkom sa\nrozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne ustanovené\ninak“, pričom, ako už bolo uvedené, toto procesnoprávne vymedzenie jednotlivého\nčiastkového útoku pokračovacieho trestného činu ako samostatného skutku plne zodpovedá\npojmu „čin“ v čl. 50 ods. 5 ústavy a v čl. 40 ods. 5 listiny, resp. v čl. 4 ods. 1 protokolu.\nNa § 10 ods. 16 Trestného poriadku priamo nadväzuje navrhovateľom napadnuté\nustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré ustanovuje, že v prípade, „ak sa týka\n\n71\n\ndôvod uvedený v odseku 1 len niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného\nčinu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie“.\nVychádzajúc zo znenia § 9 ods. 1 písm. e), § 9 ods. 2 a § 10 ods. 6 Trestného\nporiadku možno konštatovať, že pokiaľ ide o uplatnenie zásady ne bis in idem vo vzťahu\nk čiastkovému útoku pokračovacieho trestného činu, v slovenskom trestnom práve platí,\nže trestné stíhanie pre čiastkový útok pokračovacieho trestného činu nemožno začať,\na ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti\nktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (t. j. pre\nrovnaké faktické konanie) skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne\nzastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením\nzmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní\nzrušené.\nTrestné stíhanie teda možno viesť len vo zvyšnej časti pokračovacieho trestného\nčinu, t. j. trestné stíhanie možno viesť len vo vzťahu k ostatným čiastkovým útokom\npokračovacieho trestného činu, vo vzťahu ku ktorým sa skoršie stíhanie neskončilo\nprávoplatným rozsudkom súdu alebo nebolo právoplatne zastavené, nebolo podmienečne\nzastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa neskončilo schválením zmieru a zastavením\ntrestného stíhania.\nVychádzajúc z uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu bez akýchkoľvek\npochybností konštatovať, že zakotvenie zásady ne bis in idem vo vzťahu k pokračovaciemu\ntrestnému činu v § 9 ods. 2 Trestného poriadku plne zodpovedá garanciám vyplývajúcim\nz čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. z čl. 4 ods. 1 protokolu, keďže predstavuje\nreálnu prekážku tomu, aby bolo možné páchateľa opätovne stíhať pre ten istý čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu (t. j. pre rovnaké faktické konanie), pre ktorý bol\nuž právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.\nInak povedané, keďže navrhovateľom napadnutý § 9 ods. 2 Trestného poriadku nie je\nv konflikte so zmyslom a účelom zásady ne bis in idem, aby páchateľ nebol opakovane\n\n72\n\nstíhaný, resp. potrestaný za ten istý čin, t. j. za rovnaké faktické konanie, možno uzavrieť, že\nnavrhovateľom napadnutý § 9 ods. 2 Trestného poriadku nie je v nesúlade s čl. 40 ods. 5\nústavy, resp. s čl. 50 ods. 5 listiny ani s čl. 4 ods. 1 protokolu.\nÚstavný súd preto návrhu krajského súdu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo\nvýroku tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. februára 2019\n\n73", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trestné stíhanie", "trest-rozhodnutie o treste", "súlad-súlad právnych predpisov", "trestné konanie-zásady trestného konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada ne bis in idem", "trest-ukladanie trestov", "trestný čin", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada ne bis in idem", "trest-ukladanie trestov", "súlad-súlad právnych predpisov", "trestné stíhanie", "trest-rozhodnutie o treste", "trestný čin", "trestné konanie-zásady trestného konania"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:43680f0c-1357-492f-a47b-33df9eb5dd52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.878.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 878/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 878/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.878.2014.1"}, {"guid": "ussr:71668f5a-f426-4f58-a8a8-d73281dcaa9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 654/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 654/2014 z 4. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71668f5a-f426-4f58-a8a8-d73281dcaa9f"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "9ddc4f71-aa1b-42ef-900b-acc4d40f0435:c6651750-393d-419b-953b-5bfa097fd317", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1612010082.1", "spisova_znacka": "3To/94/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/94/2015 z 9. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-11-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1612010082.1"}, {"guid": "0c4bf144-cabc-4c82-b9c6-84e8f3ffbccf:2b34526e-87ca-4788-bbd8-36617253c57e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6714010633.1", "spisova_znacka": "3To/71/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/71/2015 z 23. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6714010633.1"}, {"guid": "aa08541f-051e-4d08-844b-b8029d818106:2cc42e32-8efb-4156-afc3-268fe25854c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "3To/136/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/136/2013 z 18. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-02-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/aa08541f-051e-4d08-844b-b8029d818106:2cc42e32-8efb-4156-afc3-268fe25854c4"}, {"guid": "836be461-0f6c-48ee-b390-13c24b86446f:36459d1f-1fff-4b56-9d06-edb305403ca2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3810010251.1", "spisova_znacka": "3To/106/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/106/2013 z 14. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-01-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3810010251.1"}, {"guid": "f758dbfa-1912-42d6-8df5-51feca0c144b:27229ae1-af52-44b6-b847-81445e05671c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3810010251.1", "spisova_znacka": "3To/71/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/71/2012 z 14. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810010251.1"}], "citovane_v": []}