{"guid": "ussr:1c9453a0-a5b5-4e7c-9b04-96addb73806c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 z 14. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 9/2016, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1c9453a0-a5b5-4e7c-9b04-96addb73806c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.9.2016.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 9/2016-94\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana\nĽalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatý návrh generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 28a, § 28b, § 28c a § 76dh zákona\nč. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1\na 4, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na takto\nrozhodol:\nNávrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. mája 2016\ndoručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. Jaromíra Čižnára\n(ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“) na začatie konania o súlade § 28a,\n§ 28b, § 28c a § 76dh (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“) zákona č. 308/2000 Z. z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o vysielaní a retransmisii“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,\nčl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 9/2016-27 z 21. septembra 2016 prijal návrh\nna ďalšie konanie.\n2. Z návrhu vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“\nalebo „odporca“) 23. septembra 2015 prijala zákon č. 278/2015 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 278/2015 Z. z.“).\n2.1 Článkom I bodom 15 zákona č. 278/2015 Z. z. boli do zákona o vysielaní\na retransmisii vložené nové § 28a až § 28d.\n2.2 V § 28a zákona o vysielaní a retransmisii sa na účely tohto zákona definuje\nslovenské hudobné dielo takto: „Slovenské hudobné dielo na účely tohto zákona je hudobné\ndielo, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo najmenej jeden autor textu má alebo mal\ntrvalý pobyt na území Slovenskej republiky, alebo hudobné dielo s textom v slovenskom\njazyku.“\n\n2\n\n2.3 V § 28b a § 28c zákona o vysielaní a retransmisii zákonodarca ustanovil niekoľko\npovinností pre vysielateľov pri vysielaní rozhlasovej programovej služby.\n2.4 Ustanovenie § 28b zákona o vysielaní a retransmisii znie:\n„(1) Slovenským hudobným dielam je vysielateľ s licenciou povinný vyhradiť\nnajmenej 25 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe\nzákona najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac,\na to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej služby takého vysielateľa osobitne.\n(2) Na účely výpočtu podielu podľa odseku 1 sa časom vysielania hudobných diel\nza kalendárny mesiac rozumie celkový čas vyhradený vysielaniu hudobných diel\nvo vysielaní rozhlasovej programovej služby za kalendárny mesiac.\n(3) Do podielu podľa odseku 1 sa započítavajú iba slovenské hudobné diela zaradené\ndo vysielania v čase od 6.00 hodiny do 24.00 hodiny, ktoré nie sú doplnkovým vysielaním\na nie sú z väčšej časti sprevádzané hovoreným slovom.\n(4) Z času vysielania vyhradeného slovenským hudobným dielam podľa odseku 1\nje vysielateľ povinný vyhradiť najmenej 20 % vysielaniu nových slovenských hudobných\ndiel; za nové slovenské hudobné dielo sa považuje hudobné dielo vysielané do piatich rokov\nod jeho prvého uvedenia na verejnosti.“\n2.5 Ustanovením § 28c zákona o vysielaní a retransmisii zákonodarca ustanovil\ninformačnú povinnosť pre vysielateľov rozhlasovej služby takto:\n„(1) Vysielateľ rozhlasovej programovej služby je povinný poskytovať rade\nna požiadanie údaje potrebné na kontrolu plnenia povinností podľa § 28b, a to\na) údaje o časovom rozsahu odvysielaných hudobných diel,\nb) údaje o percente, počte a časovom rozsahu odvysielaných slovenských hudobných\ndiel,\nc) zoznam odvysielaných slovenských hudobných diel s uvedením dátumu a času\nich odvysielania v rámci programovej služby, dátumu ich prvého uvedenia na verejnosti,\ninformáciu, že ide o hudobné dielo s textom v slovenskom jazyku alebo pri hudobných\ndielach bez textu a hudobných dielach, ktorých text nie je v slovenskom jazyku,\n\n3\n\nidentifikáciu autora hudby, autora textu alebo výkonného umelca, na základe ktorého\nsa hudobné dielo považuje za slovenské hudobné dielo.\n(2) Údaje podľa odseku 1 je vysielateľ povinný poskytnúť rade do 15 kalendárnych\ndní odo dňa doručenia žiadosti rady o poskytnutie údajov podľa odseku 1.“\n2.6 K právnej úprave § 28a až § 28c zákona o vysielaní a retransmisii v znení zákona\nč. 278/2015 Z. z. bolo prijaté aj prechodné ustanovenie § 76dh, ktoré znie:\n„(1) V období od 1. apríla 2016 do 31. decembra 2016 je vysielateľ s licenciou\npovinný vyhradiť slovenským hudobným dielam najmenej 20 % času vysielania hudobných\ndiel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe zákona najmenej 30 % času vysielania\nhudobných diel za kalendárny mesiac, a to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej\nslužby takého vysielateľa osobitne.\n(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na vysielanie rozhlasovej programovej\nslužby, ak rada rozhodla, že určenie podielu slovenských hudobných diel je zameraním\nprogramovej služby úplné vylúčené.“\n3. Navrhovateľ vzniesol proti napadnutým ustanoveniam viacero výhrad, ktoré podľa\nneho zakladajú nesúlad napadnutých ustanovení s referenčnými ústavnými normami.\nNámietky a argumenty navrhovateľa možno rozdeliť do štyroch celkov.\n3.1 Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy\n3.1.1 Navrhovateľ je toho názoru, že zákonodarcom definované povinnosti\nvysielateľov v zmysle napadnutých ustanovení, osobitne vysielateľov s licenciou, a spôsob\nich úpravy priznávajúci jej účinky aj na tých vysielateľov, ktorí v čase nadobudnutia\núčinnosti napadnutých ustanovení už sú držiteľmi licencie, sú v rozpore s princípmi\nmateriálneho právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj v rozpore\ns povinnosťou štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ustanovenej čl. 2 ods. 2 ústavy.\n\n4\n\n3.1.2 Navrhovateľ v nadväznosti na uvedené konštatuje, že napadnuté ustanovenia\naj s ohľadom na napadnuté ustanovenie § 76dh majú spätnú, retroaktívnu pôsobnosť.\nVzťahujú sa na každého vysielateľa s licenciou, t. j. aj na toho, ktorému bola udelená\nlicencia na vysielanie rozhlasovej programovej služby pred nadobudnutím účinnosti zákona\nč. 278/2015 Z. z. Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľa nemenia\nsamotné právne postavenie vysielateľov, keďže im ho neodnímajú, považuje navrhovateľ\ntoto pôsobenie napadnutých ustanovení za retroaktivitu nepravú.\n3.1.3 Navrhovateľ dôvodí, že v prípade nepravej retroaktivity a hodnotenia\njej ústavnej akceptovateľnosti sa štandardne posudzuje existencia závažných dôvodov, ktoré\nodôvodňujú a legitimizujú namietaný zásah, ako aj hľadisko proporcionality zásahu\ndo právneho postavenia subjektu dotknutého prijatým právnym predpisom. Navrhovateľ\nzastáva názor, že napadnuté ustanovenia také závažné dôvody, ktoré by takýto zásah\nústavne konformným spôsobom legitimizovali, neobsahujú.\n3.1.4 Navrhovateľ uviedol, že, vychádzajúc z dôvodovej správy k návrhu zákona\nč. 278/2015 Z. z. (parlamentná tlač č. 1562), zákonodarca prijal napadnutú právnu úpravu\ns cieľom podporiť vysielanie slovenských hudobných diel v rozhlasovom vysielaní\na cirkuláciu hudby slovenských autorov a interpretov vo vysielaní rozhlasových\nvysielateľov na území Slovenskej republiky. Takouto právnou úpravou sa má podľa názoru\npredkladateľa (vlády Slovenskej republiky) zabezpečiť podpora vysielania slovenských\nhudobných diel, ktoré tvoria súčasť kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky,\nv rozhlasovom vysielaní, ako aj zlepšiť prístup poslucháčskej verejnosti k slovenskej hudbe.\nZámerom právnej úpravy je tiež podpora slovenských autorov a výkonných umelcov,\nako aj slovenskej hudobnej tvorby ako takej. Predkladateľ návrhu zákona súčasne uviedol,\nže podpora domácej hudobnej produkcie prostredníctvom stanovenia minimálnych kvót\njej hranosti je štandardným nástrojom, ktorý je obsiahnutý v legislatíve viacerých štátov,\na to nielen európskych. Podľa navrhovateľa dôvodová správa k návrhu zákona\nč. 278/2015 Z. z. neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, ako sa predkladateľ\nvysporiadal s otázkou proporcionality zásahu, ktorý spôsobí aplikácia napadnutých\nustanovení na vysielateľov, ktorým už bola udelená licencia na vysielanie rozhlasovej\n5\n\nprogramovej služby, a zásahu do ich existujúcich právnych a finančných vzťahov.\nNavrhovateľ poznamenáva, že ide o vzťahy súkromnoprávneho charakteru.\n3.1.5 Podľa slov navrhovateľa vysielatelia vykonávajú vysielanie rozhlasovej\nprogramovej služby na základe licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby podľa\n§ 49 zákona o vysielaní a retransmisii, o udelení ktorej rozhoduje štát prostredníctvom Rady\npre vysielanie a retransmisiu. Každý vysielateľ, ktorému bola udelená licencia na vysielanie\nrozhlasovej programovej služby, musel pred podaním žiadosti a pred jej konečným\nudelením splniť viacero zákonných podmienok. Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľa\npriamo menia podmienky, za ktorých vysielatelia vstupovali do prostredia rozhlasového\nvysielania, teda menia podmienky, za ktorých vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť,\na tým zasahujú do existujúcich podnikateľských oprávnení. Podľa názoru navrhovateľa\nide teda de facto o zmenu udelenej licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby.\n3.1.6 Po zvážení všetkých hľadísk potrebných pre posúdenie proporcionality zásahu\nje navrhovateľ toho názoru, že zákonodarca mal a v súčasnosti stále má možnosť dosiahnuť\nním deklarovaný cieľ podpory hranosti slovenských hudobných diel v rozhlasovom\nvysielaní. V rámci Slovenskej republiky je zriadený Rozhlas a televízia Slovenska\nako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia,\nktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania\n(§ 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Navrhovateľ nevidí žiadny legitímny\ndôvod na to, aby boli v prípade existencie verejnoprávnej inštitúcie na naplnenie\nverejnoprospešného cieľa použité aj súkromné subjekty.\n3.1.7 Podľa navrhovateľa v prípade, že zákonodarca považuje za nevyhnutné,\naby deklarovaný verejnoprospešný cieľ napĺňali aj súkromní vysielatelia, mal tak urobiť\ns účinkami do budúcnosti. Právna úprava by sa mala vzťahovať až na tých vysielateľov,\nktorí budú žiadať o udelenie licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby\npo nadobudnutí účinnosti právnej úpravy, keďže len tak, poznajúc všetky zákonné\npodmienky, si môžu dôsledne zvážiť všetky aspekty svojho podnikania v tomto segmente.\n6\n\n3.1.8 Výhrady má navrhovateľ aj k otázke jednoznačného jazyka a zrozumiteľnosti\nnapadnutých ustanovení, ktoré sú rovnako súčasťou princípu právnej istoty garantovaného\nčl. 1 ods. 1 ústavy. Osobitne v tejto súvislosti navrhovateľ namieta definíciu slovenského\nhudobného diela uvedenú v § 28a zákona o vysielaní a retransmisii. Slovenské hudobné\ndielo podľa tohto ustanovenia je iba také dielo, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo\nnajmenej jeden autor textu má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, alebo\nhudobné dielo s textom v slovenskom jazyku. Požiadavka textu slovenského hudobného\ndiela v slovenskom jazyku môže byť podľa presvedčenia navrhovateľa opodstatnená\na odôvodniteľná ochranou kultúrneho dedičstva, ktorým jazyk nepochybne je. Naopak,\nz pohľadu vysielateľa podľa navrhovateľa ťažko realizovateľnou a z dôvodu naplnenia\ndeklarovaného cieľa  ochrany kultúrneho dedičstva – aj nezmyselnou je požiadavka\nsúčasného alebo minulého trvalého pobytu autora hudby alebo autora textu na území\nSlovenskej republiky. Obzvlášť ťažko realizovateľné to môže byť podľa mienky\nnavrhovateľa v prípade starších hudobných diel, keďže pojem „trvalý pobyt“ bol zavedený\naž zákonom č. 52/1949 Zb. o hlásení obyvateľstva a o povoľovaní pobytu cudzincom\nv znení zákona č. 76/1957 Zb. Navrhovateľ si nevie predstaviť, akým spôsobom budú\nvysielatelia zisťovať, či v prípade hudobného diela bez textu alebo hudobného diela\ns textom v inom než slovenskom jazyku, hoci naspievaného slovenským interpretom, má\nalebo v minulosti mal autor textu alebo autor hudby trvalý pobyt na území Slovenskej\nrepubliky. Vysielatelia nemajú podľa navrhovateľa prístup do príslušných databáz a ani\nnemajú právo žiadať príslušné orgány o údaje z nich. V konečnom dôsledku tak podľa\nnavrhovateľa vysielatelia budú v záujme dodržania zákona preferovať iba tie diela, ktoré\nmajú text v slovenskom jazyku, a to na úkor inštrumentálnych hudobných diel a hudobných\ndiel v cudzom jazyku, hoci aj preukázateľne naspievaných či nahraných slovenským\nhudobným interpretom.\n3.1.9 V závere k tejto časti navrhovateľ podotkol, že znenie napadnutých ustanovení\nvyvoláva aj závažné otázky spojené s diskrimináciou a nerovnakým zaobchádzaním\nso subjektmi v rovnakej, resp. totožnej situácii. K tejto námietke však navrhovateľ\nneuviedol bližšiu argumentáciu a ani ju nespojil s konkrétnou referenčnou ústavnou\nnormou.\n7\n\n3.2 Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1\ndodatkového protokolu\n3.2.1 Navrhovateľ zastáva názor, že napadnuté ustanovenia predstavujú z hľadiska\nústavných garancií neakceptovateľný zásah do vlastníckeho práva a práva na ochranu\nmajetku.\n3.2.2\n\nNapadnuté\n\nustanovenia\n\npodľa\n\nnavrhovateľa\n\njednoznačne\n\nzasahujú\n\ndo vlastníckych práv vysielateľov. Podľa navrhovateľa licencia na vysielanie rozhlasovej\nprogramovej služby môže byť udelená iba tej právnickej osobe, ktorá má formu obchodnej\nspoločnosti. Obchodné spoločnosti sú spoločnosti zakladané spravidla na účel podnikania,\na teda na účely dosiahnutia zisku (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Jednej právnickej\nosobe možno udeliť len jednu licenciu na vysielanie rozhlasovej programovej služby. Podľa\nmienky navrhovateľa teda nie je možné, aby obchodná spoločnosť, ktorej bola udelená\nlicencia na vysielanie rozhlasovej programovej služby, prevádzkovala pod druhou licenciou\nčinnosti iného vysielateľa. Zakazuje sa tak materiálne, ako aj personálne prepojenie medzi\njednotlivými vysielateľmi.\n3.2.3 Obchodné spoločnosti, ktoré sa uchádzali o udelenie licencie na vysielanie\nrozhlasovej programovej služby, použili podľa navrhovateľa na jej získanie a následne\nna zabezpečenie a prevádzkovanie samotného rozhlasového vysielania určité zdroje\n(svoj majetok). Očakávaním týchto subjektov podľa navrhovateľa je, že v konkurenčnom\nprostredí viacerých vysielateľov pri používaní finančných prostriedkov v súlade s vlastnou\nnastavenou stratégiou a za podmienok, za akých na tento trh vstupovali, získajú\nčo najväčšiu\n\nposlucháčsku\n\nzákladňu.\n\nVysielatelia\n\nrozhlasového\n\nvysielania\n\npodľa\n\nnavrhovateľa nepredávajú poslucháčom vysielanie, keďže vysielanie v prostredí\nanalógového vysielania šíreného terestriálne na základe štátom pridelených frekvencií\nje pre poslucháčov bezplatné (hoci vysielatelia za tieto pridelené frekvencie štátu platia).\nVysielatelia však podľa navrhovateľa predávajú produkty mediálnej komerčnej produkcie\nv zákonom ustanovených formátoch  reklama, sponzoring, umiestnenie produktu.\n8\n\nNavrhovateľ zdôrazňuje, že je prirodzeným záujmom tých, ktorí si tieto produkty\nobjednávajú, aby sa ich reklama dostala k čo najväčšiemu množstvu adresátov\n(poslucháčov), t. j. potenciálnych spotrebiteľov. Príjmy každého vysielateľa s licenciou sú\ntak podľa názoru navrhovateľa priamo závislé od jeho poslucháčskej základne. Každý\nvysielateľ, ktorý sa správa trhovo, poskytuje podľa navrhovateľa služby vysielania tak, aby\nsi svoju poslucháčsku základňu udržal, resp. aby ju rozširoval.\n3.2.4 Hudobné diela považuje navrhovateľ za tovar ako každý iný. Podľa neho\nje preto prirodzené, že ak je o ten-ktorý tovar záujem, prispôsobuje sa tomu aj ponuka.\nAk o tovar prirodzený záujem nie je, žiadny obchodník ho nebude ponúkať. V opačnom\nprípade podľa navrhovateľa v konkurenčnom prostredí viacerých subjektov ponúkajúcich\nten istý sortiment neobstojí a v dlhodobejšom meradle v záujme svojho udržania sa na trhu\nbude musieť prehodnotiť, či tento tovar bude naďalej ponúkať (s rizikom skončenia\npodnikania), alebo nie. Problematika hudobných diel ako tovarov je podľa presvedčenia\nnavrhovateľa rovnaká. Ak je hudobné dielo kvalitné, je oň prirodzený záujem bez ohľadu\nna to, odkiaľ pochádza. Naopak, ak tieto kvalitatívne požiadavky nespĺňa, záujem\nposlucháčov nevzbudí a hrať sa nebude. To, či je niektoré dielo kvalitné, alebo nie, určujú\nvýlučne poslucháči, ktorí o tom rozhodnú tým, že danú rozhlasovú stanicu počúvajú.\nPodľa navrhovateľa tak nemôže robiť štát prostredníctvom kvót. Nerobí tak v žiadnom inom\npodnikateľskom segmente. Podľa navrhovateľa je nepredstaviteľné, aby v demokratickom\na právnom štáte boli prostredníctvom zákonom ustanovených kvót podnikatelia nútení\nnakupovať určité objemy konkrétneho tovaru (napr. potravín) bez ohľadu na ich kvalitu\na vlastnosti, ako aj bez ohľadu na to, či je po tomto tovare dopyt, alebo nie.\n3.2.5 Právna úprava účinná pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 278/2015 Z. z.,\nt. j. tá právna úprava, za akej získali existujúci vysielatelia licenciu na vysielanie\nrozhlasovej programovej služby, upravovala podľa navrhovateľa množstvo podmienok\na povinností, ktoré museli ešte ako žiadatelia o licenciu splniť. Žiadna z týchto podmienok\nvšak podľa navrhovateľa neurčovala obsah vysielania a jeho programovú skladbu. Tieto\nboli ponechané na slobodné rozhodnutie vysielateľa, ktorý si tak obsah svojho vysielania\nurčoval s prihliadnutím na cieľovú skupinu ako budúcu poslucháčsku základňu,\n9\n\na to pri zohľadnení požiadavky na jej čo najväčší objem a pri schopnosti vytvoriť\nkonkurencieschopný reklamný priestor vo vysielaní. Každý vysielateľ nastavil podľa\nnavrhovateľa obsah vysielania tak, aby zacielil na určitú časť poslucháčov, ktorú chcel\nk svojmu vysielaniu pritiahnuť a ktorú si chce, prirodzene, udržať.\n3.2.6 Pri posudzovaní legitímnosti namietaného zásahu považuje navrhovateľ\nza potrebné zdôrazniť, že nenamieta snahu štátu podporovať zachovanie a udržanie\nslovenského kultúrneho dedičstva. Námietky má však k obsahovému vymedzeniu pojmu\nslovenské hudobné dielo, ako aj k tomu, či je možné každé hudobné dielo pochádzajúce\nod slovenského autora považovať automaticky za súčasť kultúrneho dedičstva. Vo vzťahu\nk prvej námietke poukazuje navrhovateľ na skutočnosti, ktoré už uviedol v prvej časti\nnávrhu k otázke vágnosti napadnutých ustanovení.\n3.2.7 K druhej námietke poukazuje navrhovateľ na Deklaráciu Národnej rady\nSlovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva [uznesenie Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 91/2001 Z. z. z 28. februára 2001 (ďalej len „deklarácia“)]. Podľa čl. 1\ndeklarácie „Kultúrne dedičstvo je nenahraditeľným bohatstvom štátu a jeho občanov,\nje dokladom vývoja spoločnosti, filozofie, náboženstva, vedy, techniky, umenia,\ndokumentom vzdelanostnej a kultúrnej úrovne slovenského národa, iných národov,\nnárodnostných menšín, etnických skupín a jednotlivcov, ktorí žijú alebo v minulosti žili\nna území Slovenska.“. Podľa čl. 2 ods. 1 deklarácie „Kultúrnym dedičstvom sú hmotné\na nehmotné hodnoty, hnuteľné a nehnuteľné veci vrátane importovaných diel a myšlienok,\nktoré našli na Slovensku miesto a uplatnenie.“. Z uvedeného podľa navrhovateľa teda\nvyplýva, že hudobné dielo by bolo možné považovať za kultúrne dedičstvo iba v prípade,\nak si našlo v povedomí ľudí svoje miesto a ľudia, t. j. nositelia a zachovávatelia kultúrneho\ndedičstva pre budúce generácie, ho za také prirodzene považujú, a preto je potrebné\nho chrániť. Zákonodarca však podľa navrhovateľa napadnutými ustanoveniami určil,\nže kultúrnym dedičstvom je akékoľvek hudobné dielo, ktorého hudbu alebo text vytvoril\nautor s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, alebo ak má text v slovenskom\njazyku, teda takto rozhodol v záujme jeho ochrany. Na slovenskej hudobnej scéne je podľa\nnavrhovateľa nepochybne množstvo kvalitných hudobných diel, ktoré pretrvali desiatky\n10\n\nrokov aj bez toho, aby ich ochranu určoval zákon. Také hudobné diela, ktoré nepretrvali\ndobu, nie je podľa názoru navrhovateľa potrebné zákonom a spôsobom zvoleným\nzákonodarcom ochraňovať. V tejto súvislosti poukazuje navrhovateľ na čl. 3 ods. 2\ndeklarácie, kde samotný zákonodarca uvádza, že „Princípy a prostriedky ochrany\nkultúrneho dedičstva by nemali narušiť iné občianske práva bez zodpovedajúcej\nkompenzácie podľa príslušných zákonov.“.\n3.2.8 Pokiaľ ide o druhý zo zákonodarcom deklarovaných cieľov, teda o podporu\nhranosti slovenských hudobných diel, tento navrhovateľ nepovažuje za legitímny z dôvodu,\nže tento cieľ má za následok podporu jedného podnikateľa (umelca) na úkor iného\npodnikateľa (vysielateľa). Navrhovateľ sa nedomnieva, že je ústavne akceptovateľné,\nak v demokratickom a právnom štáte zákon priamo garantuje príjmy autorom slovenských\nhudobných diel. Ich príjmy sa podľa navrhovateľa v štandardných podmienkach priamo\nodvíjajú od hranosti ich hudobného diela. Ak vysielatelia nemajú inú možnosť, len tieto\ndiela na základe zákonom ustanovených kvót hrať, automaticky to podľa navrhovateľa\nznamená, že autorom plynú z toho príjmy. Tie by inak dosiahli iba vtedy, ak by ich dielo\nbolo tak kvalitné, že by bol po ňom dopyt.\n3.2.9 Rovnako tak nie je navrhovateľovi zrejmé, prečo zákonodarca určil povinné\npercento podielu slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby\npráve vo výške 25 %. Z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 278/2015 Z. z. podľa\nnavrhovateľa nevyplývajú žiadne analýzy predstavujúce základ pre určenie tohto podielu\na ani iné dôvody, ktoré zákonodarcu (ale aj predkladateľa návrhu zákona) viedli k určeniu\ntakéhoto čísla. Niekoľkokrát opakovaná právna úprava platná v tejto súvislosti\nvo Francúzsku podľa navrhovateľa upravuje podiel francúzskej produkcie vo výške 40 %,\navšak táto sa týka akéhokoľvek hudobného diela vo francúzskom jazyku (teda frankofónne\ndiela). Vo Francúzsku považujú podľa navrhovateľa za kultúrne dedičstvo, ktoré treba\nchrániť ako legitímny verejný záujem, práve jazyk, s čím sa navrhovateľ stotožňuje.\nTeoreticky tak hudobné dielo môže nahrať akýkoľvek autor či interpret bez ohľadu\nna pôvod,\n\nnárodnosť,\n\nštátnu\n\npríslušnosť,\n\nči\n\nnebodaj\n\nmiesto\n\ntrvalého\n\npobytu,\n\njedinou podmienkou je, aby bolo nahrané vo francúzskom jazyku. Rovnako tak podiel\n11\n\nv percentách – 40 % – je podľa navrhovateľa neporovnateľne dosiahnuteľnejší, keďže\nfrancúzskym jazykom podľa oficiálnych štatistík z roku 2015 (dostupných na stránke\n˂http://www.diplomatie.gouv.fr˃) hovorí 220 miliónov ľudí na svete, kým slovenským\njazykom 5,4 milióna ľudí. Keďže zákonodarca podľa navrhovateľa neuviedol žiadny\nargument na určenie výšky povinného percenta podielu slovenských hudobných diel,\npri použití argumentu a odkazu na právnu úpravu vo Francúzsku a v prípade čisto\nmatematických prepočtov pri zvážení predpokladanej kvantity slovenských hudobných diel\nby tento podiel v žiadnom prípade nemohol byť 40 % k 25 %. Podiel slovenských\nhudobných diel by podľa navrhovateľa v takomto prípade bol na úrovni 1,0185 %\nz celkového počtu hraných hudobných diel v slovenských rádiách. Aj tento prepočet podľa\nnavrhovateľa len poukazuje na nedostatok napadnutých ustanovení.\n3.2.10\n\nNavrhovateľ\n\nsa\n\nteda\n\ndomnieva,\n\nže\n\nnapadnuté\n\nustanovenia\n\ntak,\n\nako sú postavené, nepredstavujú legitímny zásah do práv vysielateľov garantovaných čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n3.2.11 V závere k tejto časti navrhovateľ doplnil, že pri hodnotení proporcionality\nzásahu zákonodarcu do týchto práv vysielateľov je potrebné poukázať na skutočnosť,\nže zákonodarca pri napĺňaní ním deklarovaného cieľa ochrany kultúrneho dedičstva\nSlovenskej republiky a podpory hranosti slovenských hudobných diel mal k dispozícii aj iné\nprostriedky a možnosti, ako tento cieľ bez porušenia ústavou garantovaných práv\nvysielateľov dosiahnuť. Navrhovateľ opätovne uvádza, že v Slovenskej republike pôsobí\nzákonom zriadený Rozhlas a televízia Slovenska ako verejnoprávna, národná, nezávislá,\ninformačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia. Verejnoprávny vysielateľ môže mať podľa\nnavrhovateľa  na rozdiel od vysielateľov s licenciou  viacero programových služieb,\nna ktorých môže realizovať rozhlasové vysielanie pre rôzne kategórie poslucháčov s rôznym\nprogramovým zameraním. Rozhlas a televízia Slovenska má podľa navrhovateľa v oblasti\nrozhlasového vysielania v súčasnosti vytvorených celkom deväť okruhov zameraných\nna rôzne typy hudobných produkcií s ohľadom na preferencie svojich poslucháčov. Podporu\nhranosti slovenských hudobných diel je teda podľa presvedčenia navrhovateľa možné\n12\n\nv Slovenskej republike dosiahnuť aj bez toho, aby boli porušené ústavne garantované práva\nvysielateľov.\n3.3 Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13\nods. 4 ústavy\n3.3.1 Podľa navrhovateľa sa prijatím napadnutých ustanovení vysielateľom\ns licenciou ako subjektom oprávneným vykonávať podnikateľskú činnosť odňala možnosť\nautonómne rozhodovať o použití vlastných prostriedkov (vlastného majetku). Táto právna\núprava im podľa navrhovateľa súčasne prikazuje použiť štvrtinu (do 31. decembra 2016\npätinu) vlastných prostriedkov na presne vymedzený účel, a to nákup určitého druhu tovaru,\nktorý by pri riadne fungujúcom podnikateľskom prostredí dôsledne zvažovali s ohľadom\nna ich vlastné podnikateľské ciele a priority.\n3.3.2 Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o vysielaní a retransmisii podľa\nnavrhovateľa umožňuje, aby jednej právnickej osobe bola udelená len jedna licencia\nna vysielanie rozhlasovej programovej služby, pričom táto právnická osoba vykonáva\nvysielanie ako svoju podnikateľskú činnosť, musí si pred začatím takéhoto podnikania\na aj počas neho veľmi dôsledne zvážiť obsah vysielania, ktorý bude ponúkať, aby si našla\nsvoju cieľovú skupinu a bola úspešná. Každý rozhlasový vysielateľ podľa presvedčenia\nnavrhovateľa už v čase predloženia žiadosti o udelenie licencie na vysielanie rozhlasovej\nprogramovej služby pripravoval (často aj za použitia zahraničného kapitálu) svoje\nvysielanie z hľadiska jeho budúceho obsahu s výhľadom určitej cieľovej skupiny\nposlucháčov, ktorú chce svojím vysielaním osloviť. Zvolený rozhlasový formát predstavuje\npodľa navrhovateľa komplexnú charakteristiku rádia. Napadnuté ustanovenia podľa neho\npodnikateľom legitímne zvolený charakter jeho vysielania nepochybne menia.\n3.3.3 V Slovenskej republike pôsobí podľa slov navrhovateľa v tejto oblasti\nmnožstvo rádií, z ktorých väčšina má  vzhľadom na malý trh, a tým aj prirodzenú snahu\nodlíšiť sa od iných rádií  svoje obsahové zameranie zacielené na konkrétnu skupinu\nposlucháčov. Logicky iný musí byť podľa názoru navrhovateľa obsah vysielania\n13\n\nzameraného na mladých poslucháčov, iný je obsah vysielania zameraný na príslušníkov\nnárodnostných menšín a iný na staršie vekové skupiny.\n3.3.4 Podmienkou zaradenia akéhokoľvek hudobného diela do vysielania tohoktorého rádia podľa navrhovateľa je, aby spĺňalo požadovanú kvalitu a spadalo\ndo obsahového zamerania vysielania. Podľa navrhovateľa je prirodzené, že hudobné diela,\nktoré takéto kritériá nespĺňajú, nemôžu byť do vysielania zaradené. Ich zaradenie by mohlo\nmať za následok stratu záujmu poslucháčov o vysielanie, a tým aj podnikateľskú stratu\nvysielateľa. Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľa tým, že prikazujú vysielateľom\nnakupovať určité hudobné diela bez ohľadu na ich kvalitu, môžu mať za následok úbytok\nposlucháčskej základne, čo v priamej miere spôsobí úbytok zadávateľov produktov\nmediálnej komerčnej komunikácie, a tým stratu príjmov podnikateľa. Podľa navrhovateľa\nje teda pravdepodobné, že poslucháč, ktorý vzhľadom na obsah vysielania už nebude mať\noň záujem, prejde na iné služby poskytujúce počúvanie hudobných diel (digitálne hudobné\nslužby), ktoré sú často bezplatné a v ktorých si vyberie iba takú hudbu, ktorú počúvať chce.\nV tejto súvislosti navrhovateľ osobitne dáva do pozornosti, že napadnuté ustanovenia\nsa nijakým spôsobom nedotkli vysielateľov prostredníctvom internetu [§ 2 ods. 1 písm. c)\nzákona o vysielaní a retransmisii v spojitosti s dikciou napadnutého § 28b zákona\no vysielaní a retransmisii], ktorí aj naďalej môžu vysielať hudobné diela bez povinných\nkvót.\n3.3.5 Napadnuté ustanovenia podľa presvedčenia navrhovateľa teda nepochybne\npredstavujú zásah do práva na podnikanie. Tento zásah je podľa jeho vyjadrenia zároveň\nzásahom do podstaty a zmyslu práva na podnikanie.\n3.4 Namietaný nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 55 ods. 2 ústavy\n3.4.1 Hospodárska súťaž, t. j. súťaž medzi podnikateľmi, je podľa navrhovateľa\nzákladným\n\nmechanizmom\n\ntrhovej\n\nekonomiky,\n\nktorý\n\nzvyšuje\n\nvýkonnosť\n\ncelého\n\nhospodárstva. Hospodárska súťaž podľa názoru navrhovateľa núti podnikateľov neustále\nponúkať najlepší možný výber výrobkov za najlepšie ceny; rovnako je to tak aj v službách \n14\n\nponúknuť čo najkvalitnejšiu službu za najlepšiu cenu. V prípade obchodovania na voľnom\ntrhu z konkurenčného prostredia ťažia spotrebitelia.\n3.4.2 Navrhovateľ zastáva názor, že napadnuté ustanovenia neprimeraným\na neodôvodneným spôsobom zasahujú do hospodárskej súťaže. Podľa slov navrhovateľa\nvysielatelia s licenciou  právnické osoby, môžu mať iba formu obchodnej spoločnosti,\nteda sú podnikateľmi. Ako podnikatelia majú podľa navrhovateľa primárny záujem\nna úspešnosti svojho podnikania, ktorá sa prejavuje vo výške ich príjmov a zisku. Na tento\núčel si ešte podľa mienky navrhovateľa pred vstupom na rozhlasový trh určite dôsledne\nzvážili jeho veľkosť, poslucháčske preferencie i potenciálne miesto na tomto trhu.\nPrirodzenou snahou každého vysielateľa je podľa navrhovateľa odlíšiť sa od svojej\nkonkurencie, a to je možné predovšetkým zvoleným obsahom vysielania.\n3.4.3 Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľa prikazujú vysielateľom vysielať\nslovenské hudobné diela vo vysokom percente. Navrhovateľ zastáva názor, že hudobný trh\nv Slovenskej republike nie je dostatočne veľký na to, aby produkoval dostatočné množstvo\nkvalitných („hrateľných“) hudobných diel v takej miere, aby to mohlo napĺňať štvrtinu\ncelkového objemu hudobnej produkcie, ktorá sa v rádiách hráva. V konečnom dôsledku\nbudú podľa presvedčenia navrhovateľa vysielatelia nútení hrať iba také slovenské hudobné\ndiela, o ktoré je záujem, aby boli komerčne úspešní, teda hrať stále tie isté hudobné diela.\nTým sa podľa navrhovateľa ich snaha o odlíšenie, a tým aj úspech v súťaži a konkurenčnom\nprostredí, stratí a rozhlasové vysielanie jednotlivých rádií stratí na jedinečnosti. Napadnuté\nustanovenia tak podľa záverov navrhovateľa jednoznačne toto prostredie uniformujú.\n3.4.4 Navrhovateľ v závere uvádza, že súťaž a konkurenčné prostredie sú však\nprirodzene prítomné aj v oblasti hudobnej tvorby a produkcie. Umelcov  interpretov,\nautorov hudby či textu je podľa neho rovnako možné považovať za podnikateľov, ktorí\nvytvárajú hudobné dielo ako tovar, ktorý chcú následne predať poslucháčom,\nči už prostredníctvom rozhlasového vysielania, na hudobných nosičoch, alebo rôznych\ndigitálnych platformách. Na to, aby im z predaja toho diela plynuli príjmy, je podľa názoru\nnavrhovateľa nevyhnutné, aby bolo dielo hrané, t. j. prezentované poslucháčom.\n15\n\nPodľa navrhovateľa je teda potrebné, aby toto dielo bolo čo najkvalitnejšie. Napadnuté\nustanovenia podľa navrhovateľa túto rovnicu narúšajú tým, že vzhľadom na veľkosť\nslovenského hudobného trhu budú tieto diela hrané, aj keď za iných okolností (bez zásahu\nzákonom) by vysielatelia o ne neprejavili záujem. Môžu tak podľa analýzy navrhovateľa\nnastať dve situácie  buď budú vysielatelia hrať diela ich poslucháčmi považované\nza kvalitné s rizikom, že ich budú hrať dookola (čím tiež môžu prísť o poslucháčov), alebo\nbudú hrať slovenské hudobné diela rôzne, avšak bez ohľadu na ich kvalitu. V prvom prípade\ntak podľa navrhovateľa zákon zabezpečí ešte väčší nárast doterajších príjmov z tantiém\npre úspešnú skupinu umelcov a v druhom prípade zabezpečí príjmy pre väčšinu umelcov.\nObidva prípady však podľa navrhovateľa jednoznačne znamenajú narušenie zdravého\nkonkurenčného prostredia, a tým aj hospodárskej súťaže všeobecne.\n4. Generálny prokurátor napokon navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Ustanovenia § 28a, § 28b, § 28c a § 76dh zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní\na retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách nie sú v súlade\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 55\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.“\nII.\nVyjadrenie odporcu a vedľajšieho účastníka, replika navrhovateľa\nA.\n\nVyjadrenie odporcu\n\n5. Listom č. PREDS-632/2016 z 10. februára 2017, doručeným ústavnému súdu\n20. februára 2017, sa prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca\nv konaní. Odporca v úvode súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n5.1 Podľa odporcu napadnutou právnou úpravou došlo k doplneniu ďalšej povinnosti\nvysielateľov, a to vyhradiť slovenským hudobným dielam ustanovené percento času\n16\n\nz celkového času vysielania hudobných diel v rozhlasovom vysielaní, avšak žiadnym\nspôsobom sa nezmenili podmienky udeľovania licencie a ani podmienky predĺženia\njej platnosti. S tvrdením, že napadnuté ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii\npôsobia do minulosti a narúšajú tak riadne nadobudnuté práva, sa nemožno podľa odporcu\nstotožniť. Napadnuté ustanovenia podľa mienky odporcu nijakým spôsobom nepostihujú\nvzťahy založené predchádzajúcou právnou normou vo forme odňatia licencie a rovnako tiež\nnezmenili podmienky jej získania alebo predĺženia a to, že zákon iba neuspokojil\nočakávania vysielateľov rozhlasovej programovej služby, ktoré založil predchádzajúci\nprávny predpis, nemožno hneď vysloviť za neprípustné a retroaktívne.\n5.2 Odporca ďalej reagujúc na návrh navrhovateľa, dôvodí, že zásah do podstaty\na zmyslu práva na podnikanie vysielateľov s licenciou ustanovením percenta času\nvyhradeného hraniu slovenských diel z celkového času vysielania hudobných diel\nv rozhlasovom vysielaní sa v tomto prípade javí ako otázny vzhľadom na to, že napadnutou\nprávnou úpravou došlo k ustanoveniu ďalšej povinnosti vysielateľa na účel podpory hrania\nslovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby, pričom\nustanovená povinnosť nemá vplyv na udeľovanie licencie a ani na trvanie licencie\nvysielateľa, a teda nepredstavuje ani obmedzenie slobody jeho podnikania. Uvedená\npovinnosť\n\nsa\n\npodľa\n\nodporcu\n\nvzťahuje\n\nna\n\nvšetkých\n\nvysielateľov\n\ns\n\nlicenciou,\n\nako aj na vysielateľa vo verejnom záujme, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť,\nže zákon o vysielaní a retransmisii ako základná norma upravujúca problematiku vysielania\na retransmisie ustanovuje aj ďalšie iné povinnosti vysielateľov, ako sú tie, ktoré napadol\nnavrhovateľ.\n5.3 Vysielateľ pri rozhodovaní o výbere slovenských diel v rámci zákonom\nustanoveného vyhradeného vysielacieho času má podľa presvedčenia odporcu vzhľadom na\npomerne obsahovo širokú definíciu slovenského diela možnosť prispôsobiť ich výber\nzameraniu svojej rozhlasovej služby. Vzhľadom na možnosť špecifickosti zamerania\nniektorej rozhlasovej programovej služby zákon o vysielaní a retransmisii počíta podľa\nupozornenia odporcu aj s možnosťou udelenia výnimky Radou pre vysielanie\na retransmisiu, ktorá môže rozhodnúť o tom, že povinnosť vyhradiť minimálny podiel\n17\n\nslovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby alebo povinnosť\nvyhradiť minimálny podiel nových slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej\nprogramovej služby sa vo vzťahu k danej programovej službe na vysielateľa nevzťahuje,\nak je to vzhľadom na jej zameranie úplne vylúčené.\n5.4 Podľa názoru odporcu sa tiež nemožno stotožniť s názorom navrhovateľa,\nže napadnutá právna úprava by sa mala vzťahovať až na tých vysielateľov, ktorí budú\nžiadať o udelenie licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby po nadobudnutí\núčinnosti napadnutej právnej úpravy. Navrhované riešenie by podľa úsudku odporcu\npredstavovalo diskriminačnú úpravu vzhľadom na to, že by sa vytvorili dve skupiny\nvysielateľov, pričom so skupinou vysielateľov, ktorí by získali licenciu na vysielanie\nrozhlasovej programovej služby po nadobudnutí účinnosti napadnutej právnej úpravy,\nby sa neopodstatnene zaobchádzalo nerovnako ako s vysielateľmi, ktorí licenciu získali pred\nnadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy.\n5.5 Legislatívne opatrenia zamerané na zlepšenie prístupu poslucháčskej verejnosti\nk slovenskej hudbe, podporu slovenských autorov a výkonných umelcov a zabezpečenie\npodpory vysielania slovenských hudobných diel v rozhlasovom vysielaní, ktorých cieľom\nje podporiť pôvodnú slovenskú tvorbu ako súčasť kultúrneho dedičstva, podľa odporcu\nnezmenili pravidlá vstupu do hospodárskej súťaže. Vzhľadom na to, že uvedené legislatívne\nopatrenia nezmenili podmienky udelenia licencie na vysielanie rozhlasovej programovej\nslužby a vzťahujú sa na všetkých vysielateľov s licenciou, zabezpečili podľa odporcu\naj rovnosť pravidiel správania na trhu pre účastníkov hospodárskej súťaže.\n5.6 V závere odporca uviedol, že je na ústavnom súde, aby v súvislosti s podaným\nnávrhom posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení a vydal vo veci rozhodnutie.\nB.\n\nVyjadrenie vedľajšieho účastníka\n\n6. Listom č. 49293/2016/120 zo 16. decembra 2016, doručeným ústavnému súdu\n27. decembra 2016, sa k návrhu vyjadrila vláda Slovenskej republiky zastúpená\n18\n\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedľajší účastník (ďalej len\n„vedľajší účastník“). Vedľajší účastník v úvode vyslovil súhlas s upustením od ústneho\npojednávania vo veci.\nK namietanému nesúladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy\n6.1 Podľa vedľajšieho účastníka napadnutá novela zákona o vysielaní a retransmisii\nmá právne účinky výhradne ex nunc a poskytla dostatočnú legisvakačnú lehotu\n[viac ako päť mesiacov od platnosti zákona (27. október 2015) do nadobudnutia účinnosti\nustanovení § 28b až § 28d (1. apríl 2016)], ktorá umožnila jej adresátom pripraviť sa na\nnovo uložené povinnosti v dostatočnom časovom predstihu. Navyše v prechodnom období\nod 1. apríla 2016 do 31. decembra 2016 je v zmysle § 76dh zákona o vysielaní\na retransmisii vysielateľ s licenciou povinný vyhradiť slovenským hudobným dielam\nnie najmenej 25 %, ale 20 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac. Novela\nzákona o vysielaní a retransmisii podľa názoru vedľajšieho účastníka v plnej miere uznáva\noprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi z lex priori\na nezasahuje do právnych vzťahov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím jej účinnosti.\nPodľa mienky vedľajšieho účastníka je preto zrejmé, že zavedenie systému kvót slovenskej\nhudby v rozhlasovom vysielaní nepredstavuje opatrenie, ktorého účinky by pôsobili\nretroaktívne, keďže nie sú naplnené podmienky pravej ani nepravej retroaktivity.\n6.1.1 Vedľajší účastník je toho názoru, že zákonodarca stanovil povinnosť\nvysielateľom rozhlasovej programovej služby zaradiť do vysielania určitý podiel slovenskej\nhudby v takej miere, ktorá je na jednej strane spôsobilá naplniť stanovený cieľ právnej\nregulácie – podporiť slovenskú hudbu ako súčasť slovenského kultúrneho dedičstva,\nno na druhej strane nie je pre vysielateľa nadmerne zaťažujúca.\n6.1.2 Legitímne očakávania vysielateľa nemôžu podľa názoru vedľajšieho účastníka\nsmerovať k tomu, že všetky podmienky, za ktorých mu bola udelená licencia, budú\nod okamihu jej získania nemenné. Podľa mienky vedľajšieho účastníka je bežnou praxou,\nže legislatíva zavedie pre osoby nové povinnosti, ktoré sú povinné spĺňať počas výkonu\n19\n\nsvojej činnosti, na vykonávanie ktorej získali oprávnenie/povolenie v minulosti, keďže\nprávny poriadok sa aj s ohľadom na aktuálne spoločenské potreby nestále mení a vyvíja.\n6.1.3 Vedľajší účastník taktiež poukazuje na skutočnosť, že systém „kvót“\nje v oblasti\n\nmediálneho\n\npráva\n\nbežný\n\na\n\nhistoricky\n\noverený.\n\nPrávny\n\nporiadok\n\npodľa pripomienky vedľajšieho účastníka pozná napr. kvóty na vysielanie väčšinového\n(t. j. viac ako 50 %) podielu programov vo verejnom záujme pre verejnoprávneho\nvysielateľa [§ 5 ods. 1 písm. e) zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]; väčšinového\npodielu európskych diel v televíznom vysielaní (§ 23 zákona o vysielaní a retransmisii),\n10 % diel nezávislých producentov v televíznom vysielaní, pre verejnoprávneho vysielateľa\n15 % (§ 25 zákona o vysielaní a retransmisii), 20 % z celkového času programov\nponúkaných v katalógu programov za kalendárny mesiac v audiovizuálnych mediálnych\nslužbách na požiadanie (§ 27a zákona o vysielaní a retransmisii) atď. Ak je podľa mienky\nvedľajšieho účastníka vysielanie európskych diel dlhodobo akceptované ako legitímne\na proporčné opatrenie na podporu tvorby a cirkulácie európskych audiovizuálnych obsahov,\npotom je toho názoru, že analogické opatrenie zavedené v rozhlasovom vysielaní\nna podporu tvorby a šírenia slovenských hudobných diel, ktoré sú súčasťou našej kultúrnej\nidentity a dedičstva, je rovnako akceptovateľným opatrením.\n6.1.4 Podľa úvahy vedľajšieho účastníka národná rada pri prijímaní novely zákona\no vysielaní a retransmisii plne rešpektovala princíp proporcionality, keďže v zmysle\nuž citovaného rozhodnutia novela spĺňa ním stanovené podmienky proporcionality.\n6.1.5 V tejto súvislosti považuje vedľajší účastník za nutné uviesť, že v súlade\ns požiadavkou úmernosti právnej úpravy je ponechaná možnosť Rady pre vysielanie\na retransmisiu, ktorá je orgánom štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou pre oblasť\nvysielania, určiť, že povinnosť vysielať stanovený podiel slovenských hudobných diel alebo\nstanovený podiel nových slovenských hudobných diel sa na rozhlasového vysielateľa\nnevzťahuje, ak je to zameraním jeho programovej služby úplne vylúčené.\n\n20\n\n6.1.6 Právna úprava má podľa mienky vedľajšieho účastníka právne účinky ex nunc,\npovinným subjektom bola poskytnutá dostatočná legisvakačná doba, právna úprava\nzaväzuje všetky subjekty v rovnakej situácii rovnako, a teda vzťahuje sa na všetkých\nvysielateľov\n\nrozhlasovej\n\nprogramovej\n\nslužby\n\ns\n\nlicenciou\n\nrovnako,\n\npričom\n\nna verejnoprávneho vysielateľa, ktorý má osobitný systém financovania, je právna norma\nešte prísnejšia. Vedľajší účastník podotýka, že zákon síce rozhlasovým vysielateľom ukladá,\naký percentuálny podiel svojho hudobného vysielania majú vyhradiť slovenskej hudbe,\nale voľba konkrétnych hudobných diel je na samotných rozhlasových vysielateľoch.\nTí si vyberajú diela ktorých autorov, interpretov, akého žánru a pod. zaradia do svojho\nvysielania. Zákon podľa mienky vedľajšieho účastníka pamätá aj na prípad, že je zameranie\nrozhlasového vysielateľa úzko špecifikované na hudobný žáner alebo žánre, ktoré\nv prostredí slovenskej hudobnej scény nevznikajú. Takýto vysielateľ má možnosť obrátiť\nsa na Radu pre vysielanie a retransmisiu so žiadosťou o udelenie výnimky podľa § 28d\nzákona o vysielaní a retransmisii.\nK namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\n6.2 Vedľajší účastník nesúhlasí s tým, že podpora hranosti slovenských hudobných\ndiel je nelegitímnym cieľom z dôvodu, že má za následok priame zvýšenie podpory jedného\npodnikateľa (umelca) na úkor iného podnikateľa (vysielateľa). Ak by bolo toto tvrdenie\nnavrhovateľa správne, potom by podľa názoru vedľajšieho účastníka neústavne konali\nvšetky krajiny, ktoré majú obdobnú právnu úpravu na podporu národných hudobných diel,\na rovnako nelegitímne a protiprávne by boli všetky už uvádzané legislatívne opatrenia\nna podporu európskych diel. Navyše, náklady vysielateľov sa hraním slovenských\nhudobných diel nijako nezvyšujú, keďže podľa mienky vedľajšieho účastníka v čase, keď\nhrajú slovenské hudobné diela, by aj bez existencie tejto zákonnej povinnosti nejaké\nhudobné diela vo svojom vysielaní uvádzali. Zákon im podľa presvedčenia vedľajšieho\núčastníka neukladá povinnosť zvýšiť podiel vysielaných hudobných diel, ale vymedzuje,\nže isté percento z podielu vysielania venovaného hudobným dielam (a tento podiel si určuje\nsamotný vysielateľ) má byť vyhradené slovenským hudobným dielam. Vysielatelia majú\nuzatvorené hromadné licenčné zmluvy s kolektívnym správcom práv, a to Slovenským\n21\n\nochranným zväzom autorským pre práva k hudobným dielam (SOZA), a výška licenčnej\nodmeny je podľa mienky vedľajšieho účastníka rovnaká v prípade svetového i domáceho\nrepertoáru. Napadnuté opatrenie tak nemá podľa vedľajšieho účastníka na rozhlasových\nvysielateľov žiaden dopad v podobe zvýšených nákladov na vysielanie.\n6.2.1 Na porovnanie vedľajší účastník uvádza, aké kvóty na podporu domácej\nhudobnej produkcie zaviedli iné krajiny. Vo Francúzsku je to 40 % hudby vo francúzštine\na z toho 20 % musí byť nová tvorba; v Írsku musia súkromné rádiá hrať najmenej 30 %\nírskej hudby; v Poľsku 33 % poľskej produkcie; v Portugalsku musí byť 25 – 40 % tvorby\nv portugalčine (z toho 60 % produkcia občanov členských štátov Európskej únie), pričom\nnajmenej 35 % musí tvoriť hudba nie staršia ako 12 mesiacov; v Slovinsku musí byť\nvo verejnoprávnom rozhlasovom vysielaní 40 % domácej hudby, v komerčných rádiách\n20 %; v Rumunsku musia vysielatelia vyhradiť 50 % hudobnej produkcie dielam\nz Európskej únie, z toho aspoň 40 % z Rumunska; v Španielsku musí byť najmenej 25 %\nvysielanej hudby v katalánčine; v Maďarsku je kvóta minimálne 35 % maďarskej produkcie\na z toho 25 % novej tvorby (nie staršia ako 5 rokov); v Dánsku je kvóta na vysielanie\nminimálne 30 % škandinávskej hudby a v Chorvátsku je to minimálne 20 % domácej\nhudby. Z uvedenej komparácie vyplýva, že kvótu zavedenú slovenským zákonodarcom\nnemožno považovať za neúmerne vysokú.\n6.2.2 K argumentu navrhovateľa, že zákonodarca mohol sledovaný cieľ dosiahnuť\naj tak, že by povinnosť hrať zákonom stanovený podiel slovenskej hudby uložil\niba verejnoprávnemu Rozhlasu a televízii Slovenska, vedľajší účastník uvádza, že uloženie\ntejto povinnosti len verejnoprávnemu vysielateľovi by nebolo na dosiahnutie sledovaného\ncieľa dostatočne efektívne vzhľadom na množstvo rozhlasových vysielateľov pôsobiacich\nna území Slovenskej republiky. Navyše by to podľa vedľajšieho účastníka mohlo byť\nv rozpore s ústavnými zásadami spravodlivosti, rovnosti či ochrany hospodárskej súťaže.\nPodľa pripomienky vedľajšieho účastníka Rozhlas a televízia Slovenska má z dôvodu\nsvojho špecifického poslania, ktorým je poskytovať službu verejnosti v oblasti vysielania,\npričom jeho programovú službu majú tvoriť aj programy, ktoré rozvíjajú národné\npovedomie a kultúrnu identitu obyvateľov Slovenskej republiky, kvótu na vysielanie\n22\n\nslovenských hudobných diel vyššiu ako vysielatelia s licenciou, a to najmenej 35 % času\nvysielania hudobných diel za kalendárny mesiac.\n6.2.3 Aj keď podľa názoru vedľajšieho účastníka tento poskytol dostatok argumentov\npreukazujúcich, že napadnuté ustanovenia nemôžu mať a v praxi ani nemali vplyv\nna budúce zisky vysielateľov aj v prípade, že by sa čisto teoreticky takýto vplyv pripustil\na súčasne považoval budúci zisk za vlastníctvo, je pre úplnosť potrebné dodať,\nže ani vlastníctvo nie je neobmedziteľné a je spojené so zodpovednosťou užívať ho\ns ohľadom na všeobecný záujem. V slovenskom právnom poriadku tak, ako v ústavných\nporiadkoch väčšiny európskych krajín, platí podľa mienky vedľajšieho účastníka princíp\nsociálnej viazanosti vlastníctva, podľa ktorého vlastníctvo slúži nielen záujmom jednotlivca,\nale aj všeobecnému blahu, čím dochádza k relativizácii absolútneho vlastníckeho práva,\nktoré je niekedy v teórii práva označované aj za „slúžiacu hodnotu“. Záujmy vysielateľov\nje tak podľa vedľajšieho účastníka potrebné dať po pomeru s verejným záujmom na ochrane\na rozvoji kultúrneho dedičstva, kultúrnej rozmanitosti a štátneho jazyka a na využívaní\nobmedzeného frekvenčného spektra v súlade s verejným záujmom. Vedľajší účastník\nje toho názoru, že novela zákona o vysielaní a retransmisii dosiahla spravodlivú rovnováhu\nmedzi požiadavkou verejného záujmu a ochranou individuálneho práva\nK namietanému nesúladu s čl. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 ods. 4 ústavy\n6.3 Podľa vedľajšieho účastníka ak by sme pripustili, že zavedenie kvót na hranie\nslovenskej hudby v rozhlasovom vysielaní je určitým druhom obmedzenia podnikania\nrozhlasových vysielateľov, potom je potrebné dodať, že je to obmedzenie plne konformné\ns ústavou garantovaným právom na slobodné podnikanie. Vedľajší účastník si dovoľuje\npoukázať na čl. 35 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého zákon môže ustanoviť podmienky\na obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností. Rovnako je podľa vedľajšieho účastníka\ndôležité ustanovenie čl. 51 ods. 1 ústavy, ktoré zakotvuje možnosť domáhať sa práv\nuvedených okrem iného aj v čl. 35 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia\nvykonávajú. Vedľajší účastník zopakoval, že v právnom poriadku je už dlhodobo zavedená\nanalogická povinnosť televíznych vysielateľov vo vzťahu k európskym dielam, v súvislosti\n23\n\ns ktorou nebolo nikdy vyslovené, že by narúšala právo na slobodné podnikanie. Uvedená\npovinnosť televíznych vysielateľov je podľa vedľajšieho účastníka obsiahnutá taktiež\nv právnych poriadkoch iných európskych štátov, keďže predstavuje transpozíciu smernice\no audiovizuálnych mediálnych službách. Obdobné opatrenia na podporu domácej hudobnej\ntvorby platia podľa vedľajšieho účastníka vo viacerých európskych aj mimoeurópskych\nštátoch.\n6.3.1 Podľa názoru vedľajšieho účastníka nemožno v nijakom prípade súhlasiť\ns tvrdením navrhovateľa, že napadnutou právnou úpravou sa vysielateľom s licenciou\nodňala možnosť autonómne rozhodovať o použití vlastných prostriedkov a prikazuje sa im\npoužiť štvrtinu vlastných prostriedkov na presne vymedzený účel – nákup určitého druhu\ntovaru, ktorého nákup by pri riadne fungujúcom podnikateľskom prostredí dôsledne\nzvažovali s ohľadom na ich vlastné podnikateľské ciele a priority. Zákon predsa nediktuje\nrozhlasovým vysielateľom, konkrétne ku ktorým hudobným dielam majú zakúpiť práva\na tie potom uvádzať vo svojom vysielaní, zákon podľa vedľajšieho účastníka vymedzuje len\ndruhovo, že isté percento hudobných diel zaradených do vysielania musí spĺňať definíciu\nslovenského hudobného diela, avšak konkrétne zaradenie individuálnych slovenských diel\ndo vysielania je podľa vedľajšieho účastníka ponechané na slobodnej vôli každého\nrozhlasového vysielateľa. Ten si podľa vedľajšieho účastníka určí, ktoré z množstva\nhudobných diel spĺňajúcich definíciu podľa § 28a zákona o vysielaní a retransmisii\nuž konkrétne zaradí do svojho vysielania podľa ním zvolených kritérií, a to s prihliadnutím\nna vlastné podnikateľské ciele a priority. Zákon vysielateľom podľa vedľajšieho účastníka\nrozhodne neprikazuje nakupovať hudobné diela bez ohľadu na ich kvalitu.\n6.3.2 Tvrdenie navrhovateľa uvedené v návrhu, že napadnutý zákon je zásahom\ndo podstaty a zmyslu práva na podnikanie, pričom v tejto súvislosti cituje rozhodnutie\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/09 vo veci zákazu zisku zdravotných poisťovní, považuje\nvedľajší účastník za neadekvátne a neprimerané komparovanie dvoch právnych úprav,\nktoré sú svojím zmyslom a stanoveným cieľom úplne odlišné. Novela zákona o vysielaní\na retransmisii predsa podľa vedľajšieho účastníka nezakazuje rozhlasovým vysielateľom\n\n24\n\nzisk zo svojho podnikania. Podľa vedľajšieho účastníka nemá novela zákona o vysielaní\na retransmisii za následok ani jeho zníženie.\nK namietanému nesúladu s čl. 55 ods. 2 ústavy\n6.4 K namietanému rozporu s ochranou hospodárskej súťaže je podľa vedľajšieho\núčastníka potrebné zopakovať, že zavedená povinnosť sa na všetkých rozhlasových\nvysielateľov vzťahuje rovnako, a tak majú na trhu rozhlasového vysielania v tomto ohľade\nrovnaké podmienky podnikania. Napadnuté zákonné opatrenie podľa vedľajšieho účastníka\nnijakým spôsobom nenarúša hospodársku súťaž, a preto ani nemôže byť v rozpore s čl. 55\nústavy. Navrhovateľ vo svojom podaní odkazuje na rozhodnutia ústavného súdu, z ktorých\nvyplýva, že nerovné právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaže je v súlade\ns ústavou, ak by ho zákonodarca ustanovil vo verejnom záujme. Opatrenie na podporu\nslovenských hudobných diel je podľa vedľajšieho účastníka legitímnym opatrením\nzákonodarcu, ktoré je podľa presvedčenia vedľajšieho účastníka opatrením vo verejnom\nzáujme. Ak by aj malo za následok v nejakom ohľade znerovnoprávnenie niektorého\nzo slovenských rozhlasových vysielateľov oproti ostatným slovenským rozhlasovým\nvysielateľom, čo podľa vedľajšieho účastníka nemá, ani tak by podľa neho nemohlo dôjsť\nk porušeniu čl. 55 ods. 2 ústavy, keďže by sa tak dialo vo verejnom záujme.\n6.4.1 Mnohí rozhlasoví vysielatelia s licenciou vyberajú podľa názoru vedľajšieho\núčastníka hudbu, ktorú budú vysielať, na základe prieskumov, tzv. calloutov, pri ktorých\nvzorke poslucháčov pustia niekoľkosekundovú ukážku hudobného diela a na základe\nich reakcie rozhodnú o zaradení piesne do svojho vysielania, ďalej hrajú celosvetovo\núspešné hity, pričom tvorbu mnohých slovenských interpretov do vysielania an bloc\nnezaraďujú. Na takýto spôsob výberu toho, čo budú hrať, majú podľa vedľajšieho účastníka\nrozhlasoví vysielatelia samozrejme plné právo a nikto, ani novela zákona o vysielaní\na retransmisii, im do tohto práva slobodne si stanoviť obsah svojho vysielania nezasahuje.\nNa druhej strane ale sami svojím konaním spočívajúcim v akomsi strachu „zariskovať“,\naby im neklesli komerčné zisky, docielili podľa vedľajšieho účastníka uniformitu\nspočívajúcu v tom, že sami dookola hrajú tú istú, poväčšine angloamerickú hudobnú\n25\n\nprodukciu a pri slovenských interpretoch v zásade tiež rotujú hity len od tzv. „overených“\ninterpretov. Kvóty na slovenskú hudbu teda podľa vedľajšieho účastníka uniformitu\nrozhlasového vysielania istotne nevyvolajú, pretože tá uniformita tu už dávno je. Naopak,\nvedľajší účastník je toho názoru, že tvorba slovenských autorov je natoľko bohatá a žánrovo\npestrá, že ak by boli rozhlasoví vysielatelia pri ich zaraďovaní do vysielania odvážnejší,\nviedlo by to k väčšej pestrosti, zaujímavosti vysielania, a tým aj zvýšeného dopytu zo strany\nposlucháčov. Ak sa darí iným európskym krajinám, aj tým s počtom obyvateľstva\nporovnateľným so Slovenskom, napĺňať kvóty na hranie národnej hudobnej produkcie,\nak sa televíznym vysielateľom darí v celoeurópskom meradle napĺňať kvóty na vysielanie\neurópskej produkcie, nevidí vedľajší účastník dôvod, prečo by sa to nemalo podariť\nslovenským rozhlasovým vysielateľom, a to pri súčasnom zachovaní formátu rádia tak,\nako si ho nastavili pred účinnosťou napadnutej novely zákona o vysielaní a retransmisii.\nNavyše vedľajší účastník opätovne opakuje, že ak by bol formát rádia nastavený tak,\nže nie je reálne možné stanovenú kvótu naplniť, Rada pre vysielanie a retransmisiu môže\nz tejto povinnosti udeliť výnimku.\n6.4.2 Keďže povinnosti vyplývajúce zo zavedenia kvót na slovenskú hudbu platia\npre všetkých adresátov právnej normy rovnako, nemôžu mať podľa vedľajšieho účastníka\nza následok narušenie hospodárskej súťaže medzi rozhlasovými vysielateľmi navzájom.\nNavrhovateľ tu podľa vedľajšieho účastníka implikuje, že by mohli narušiť hospodársku\nsúťaž medzi autormi hudby a textu. Ak podľa vedľajšieho účastníka vôbec pripustíme\nexistenciu takéhoto druhu hospodárskej súťaže, tak potom znevýhodnenými v nej sú autori\nhudby a textu zo zahraničia, predovšetkým angloamerickej proveniencie, ktorých hudba\nsa v dôsledku napadnutej právnej úpravy skutočne môže hrať v slovenských rádiách\nv menšom rozsahu. Tento dôsledok je však z pohľadu vedľajšieho účastníka\nakceptovateľným následkom legitímneho opatrenia zavedeného s cieľom podporiť hranie\nslovenských hudobných diel v slovenskom rozhlasovom vysielaní a sprístupnenie\nslovenskej hudby slovenským rozhlasovým poslucháčom. Je to opatrenie sledujúce podľa\nmienky vedľajšieho účastníka cieľ podpory národného kultúrneho dedičstva, štátneho\njazyka a kultúrnej rozmanitosti.\n\n26\n\nZáver stanoviska vedľajšieho účastníka\n6.5 Na základe už uvedenej argumentácie považuje vedľajší účastník za preukázané,\nže ustanovenia § 28a, § 28b, § 28c a § 76dh zákona o vysielaní a retransmisii sú v súlade\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 55\nods. 2 ústavy.\nC.\n\nReplika (oznámenie) navrhovateľa\n\n7. Listom č. k. 1 GÚp 5/16/1000-17 zo 4. apríla 2017, doručeným ústavnému súdu\n11. apríla 2017, navrhovateľ oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci. K samotným vyjadreniam odporcu a vedľajšieho účastníka sa však navrhovateľ\nnevyjadril.\nIII.\nNapadnuté ustanovenia a referenčné normy\nA.\n\nNapadnuté ustanovenia\n\n8. Podľa § 28a zákona o vysielaní a retransmisii: „Slovenské hudobné dielo na účely\ntohto zákona je hudobné dielo, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo najmenej jeden\nautor textu má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, alebo hudobné dielo\ns textom v slovenskom jazyku.“\n8.1 Podľa § 28b zákona o vysielaní a retransmisii:\n„(1) Slovenským hudobným dielam je vysielateľ s licenciou povinný vyhradiť\nnajmenej 25 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe\nzákona najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac,\na to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej služby takého vysielateľa osobitne.\n\n27\n\n(2) Na účely výpočtu podielu podľa odseku 1 sa časom vysielania hudobných diel\nza kalendárny mesiac rozumie celkový čas vyhradený vysielaniu hudobných diel\nvo vysielaní rozhlasovej programovej služby za kalendárny mesiac.\n(3) Do podielu podľa odseku 1 sa započítavajú iba slovenské hudobné diela zaradené\ndo vysielania v čase od 6.00 hodiny do 24.00 hodiny, ktoré nie sú doplnkovým vysielaním\na nie sú z väčšej časti sprevádzané hovoreným slovom.\n(4) Z času vysielania vyhradeného slovenským hudobným dielam podľa odseku 1\nje vysielateľ povinný vyhradiť najmenej 20 % vysielaniu nových slovenských hudobných\ndiel; za nové slovenské hudobné dielo sa považuje hudobné dielo vysielané do piatich rokov\nod jeho prvého uvedenia na verejnosti.“\n8.2 Podľa § 28c zákona o vysielaní a retransmisii:\n„(1) Vysielateľ rozhlasovej programovej služby je povinný poskytovať rade\nna požiadanie údaje potrebné na kontrolu plnenia povinností podľa § 28b, a to\na) údaje o časovom rozsahu odvysielaných hudobných diel,\nb) údaje o percente, počte a časovom rozsahu odvysielaných slovenských hudobných\ndiel,\nc) zoznam odvysielaných slovenských hudobných diel s uvedením dátumu a času\nich odvysielania v rámci programovej služby, dátumu ich prvého uvedenia na verejnosti,\ninformáciu, že ide o hudobné dielo s textom v slovenskom jazyku alebo pri hudobných\ndielach bez textu a hudobných dielach, ktorých text nie je v slovenskom jazyku,\nidentifikáciu autora hudby, autora textu alebo výkonného umelca, na základe ktorého sa\nhudobné dielo považuje za slovenské hudobné dielo.\n(2) Údaje podľa odseku 1 je vysielateľ povinný poskytnúť rade do 15 kalendárnych\ndní odo dňa doručenia žiadosti rady o poskytnutie údajov podľa odseku 1.“\n8.3 Podľa § 76dh zákona o vysielaní a retransmisii:\n„(1) V období od 1. apríla 2016 do 31. decembra 2016 je vysielateľ s licenciou\npovinný vyhradiť slovenským hudobným dielam najmenej 20 % času vysielania hudobných\ndiel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe zákona najmenej 30 % času vysielania\n\n28\n\nhudobných diel za kalendárny mesiac, a to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej\nslužby takého vysielateľa osobitne.\n(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na vysielanie rozhlasovej programovej\nslužby, ak rada rozhodla, že určenie podielu slovenských hudobných diel je zameraním\nprogramovej služby úplné vylúčené.“\nB.\n\nReferenčné normy\n\n9. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n9.1 Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n9.2 Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n9.3 Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n9.4 Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\n9.5 Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n9.6 Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku\nsúťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.\n9.7 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\n29\n\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré\npovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\nalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.\nIV.\nZávery ústavného súdu\n10. Ústavnému súdu pripadla úloha posúdiť, či napadnuté ustanovenia upravujúce\nv zmysle zákona č. 278/2015 Z. z. predovšetkým povinnosť vysielateľov s licenciou\nvyhradiť slovenským hudobným dielam najmenej 25 % času vysielania hudobných diel\nza kalendárny mesiac, resp. povinnosť vysielateľov na základe zákona vyhradiť slovenským\nhudobným dielam najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac,\nsú v súlade s referenčnými ústavnými normami.\nA.\n\nVšeobecne k rozhlasovému vysielaniu\n\n11. História vysielania (v širšom história rádia a rozhlasového vysielania) sa datuje\nod konca 19. storočia, pričom nie je namieste podnikať historický exkurz k technickým\nzačiatkom vysielania prostredníctvom rádia, avšak z pohľadu ústavného súdu je esenciálne\npre samotný prieskum napadnutých ustanovení a ideové obsiahnutie predmetu právnej\nregulácie napadnutými ustanoveniami uviesť niekoľko historických, spoločenských\ni politických súvislostí spojených s vysielaním, resp. rádiovým/rozhlasovým vysielaním.\n11.1 S rozvojom rádia a rozhlasového vysielania išiel ruka v ruke záujem verejnej\nmoci na právnej regulácii vysielania. Spomenúť možno reguláciu v Spojených štátoch\namerických, ktorá medzi prvými priniesla licencovanie rádiostaníc federálnou vládou\n(Radio Act of 1912) a neskôr i komplexnú úpravu licencovania vysielateľov i toho,\nkto a na akej frekvencii mohol na základe licencie vysielať (Radio Act of 1927).\nŽiaden z týchto aktov kontrolu vysielaného obsahu neupravoval. Podstatnejšia regulácia\n\n30\n\nrádio-vysielania zo strany štátov nastáva najmä po druhej svetovej vojne (v Európe najmä\nv 60. rokoch) a rozšírení FM (frequency modulation) vysielania.\n11.2\n\nRozhlasové\n\nvysielanie\n\nsa\n\npostupne\n\nstalo\n\ndôležitým\n\nzdrojom\n\na sprostredkovateľom informácií a umožnilo preniesť dôležité posolstvá širokému okruhu\nposlucháčov a obyvateľstvu.\n11.3 Spoločenská úloha rádia a rozhlasového vysielania postupom času nabrala\nna vážnosti, nastala prirodzená komercializácia rozhlasových vysielateľov v podmienkach\nslobodnej spoločnosti a slobodného trhu a ešte aj v súčasnom technologickom svete\nje rozhlasové vysielanie (rádio) pre slobodnú spoločnosť dôležitým sprostredkovateľom\nnázorov, myšlienok a ideí, je zdrojom informácií, je celospoločenským fenoménom, pevnou\nsúčasťou kultúry i podnikateľského prostredia. Rozhlas významne vstupuje do „hry“\npri výkone ústavných práv, ako je napr. sloboda prejavu či právo na podnikanie.\n11.4 Opísané premenné je povinný rešpektovať i zákonodarca upravujúci/regulujúci\nrozhlasové vysielanie. Medze zákonodarcovi v tomto smere určuje priamo ústava, ktorá\nv čl. 26 ods. 2 reglementujúcom slobodu prejavu a právo na informácie zaraďuje normu\nv znení: „Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.“. Ústavodarca zaradením tejto ústavnej normy do článku\na za normy garantujúce slobodu prejavu a právo na informácie bezpochyby uznáva,\nže rozhlas je pevnou súčasťou výkonu slobody prejavu a práva na informácie a vzťahujú\nsa naň všetky garancie výkonu slobody prejavu a práva na informácie ako na akékoľvek iné\nformy šírenia názorov, myšlienok, ideí a informácií. Zároveň opísaná norma svojou\nformuláciou jasne deklaruje, že rozhlasové vysielanie smie byť predmetom podnikania\nsúkromných entít v priestore slobodného trhu a toto podnikanie je ústavným čl. 35 chránené\na môže podliehať povoleniu za podmienok ustanovených zákonom.\n11.5 Ústavný súd tak po všeobecnom úvode prechádza k samotnému prieskumu\nnapadnutých ustanovení – a teda prieskumu súladu § 28a, § 28b, § 28c a § 76dh zákona\no vysielaní a retransmisii s referenčnými ústavnými normami.\n31\n\nB.\n\nUstanovenie § 76dh zákona o vysielaní a retransmisii\n\n12. Ústavný súd sa v tejto časti bude zaoberať predovšetkým navrhovateľom\nnapadnutým § 76dh zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý je prechodným ustanovením\na podľa ktorého v období od 1. apríla 2016 do 31. decembra 2016 bol vysielateľ s licenciou\npovinný vyhradiť slovenským hudobným dielam najmenej 20 % času vysielania hudobných\ndiel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe zákona najmenej 30 % času vysielania\nhudobných diel za kalendárny mesiac, a to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej\nslužby takého vysielateľa osobitne.\n12.1 Toto ustanovenie, ako je zrejmé, je v čase prijímania tohto nálezu obsolétne\na v praxi neuplatniteľné, keďže povinnosti uložené vysielateľom týmto ustanovením\nsa vzťahovali len na pevne určený časový úsek od 1. apríla 2016 do 31. decembra 2016.\nPo uplynutí tohto obdobia sa uplatňuje na vysielateľov, čo sa povinnosti vysielať slovenské\nhudobné diela v určitom percentuálnom počte k celku týka, len § 28b a nasl. zákona\no vysielaní a retransmisii.\n12.2 Z toho dôvodu sa ústavný súd nemusel podrobne zaoberať právnou normou\n§ 76dh zákona o vysielaní a retransmisii, keďže nie je ku dňu rozhodovania ústavného súdu\nuplatňovaný a do budúcna viac uplatňovaný nebude, a teda na jeho základe nedochádza\nk porušovaniu žiadnych ústavných noriem.\n12.3 Ústavný súd tak, ctiac zásadu minimalizácie zásahov do právneho poriadku\na činnosti zákonodarcu, nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu § 76dh zákona\no vysielaní a retransmisii s referenčnými ústavnými normami.\nC.\n\nK namietanému nesúladu § 28a, § 28b a § 28c zákona o vysielaní\n\na retransmisii s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy\n13. Ďalšími napadnutými ustanoveniami, t. j. § 28a, § 28b a § 28c zákona o vysielaní\na retransmisii, (ďalej aj „zvyšné napadnuté ustanovenia“) zákonodarca definoval\nza slovenské hudobné dielo také hudobné dielo, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo\n32\n\nnajmenej jeden autor textu má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,\nalebo hudobné dielo s textom v slovenskom jazyku. Zároveň zákonodarca napadnutými\nustanoveniami stanovil povinnosť, podľa ktorej slovenským hudobným dielam je vysielateľ\ns licenciou povinný vyhradiť najmenej 25 % času vysielania hudobných diel za kalendárny\nmesiac a vysielateľ na základe zákona najmenej 35 % času vysielania hudobných diel\nza kalendárny mesiac, a to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej služby takého\nvysielateľa osobitne. Do podielu podľa predchádzajúcej vety sa započítavajú iba slovenské\nhudobné diela zaradené do vysielania v čase od 6.00 hodiny do 24.00 hodiny, ktoré\nnie sú doplnkovým vysielaním a nie sú z väčšej časti sprevádzané hovoreným slovom.\nZ času vysielania vyhradeného slovenským hudobným dielam je podľa napadnutých\nustanovení vysielateľ povinný vyhradiť najmenej 20 % vysielaniu nových slovenských\nhudobných diel, pričom za nové slovenské hudobné dielo sa považuje hudobné dielo\nvysielané do piatich rokov od jeho prvého uvedenia na verejnosti.\nK definícii slovenského hudobného diela podľa § 28a zákona o vysielaní\na retransmisii\n14. Zákonodarca teda definoval slovenské hudobné dielo s odkazom na územie\nSlovenskej republiky a formalizovaný pobyt fyzickej osoby na území Slovenskej republiky,\nresp. v spojitosti so štátnym jazykom, ktorým je podľa čl. 6 ústavy slovenský jazyk.\nÚstavný súd uznáva že kategórie „štátne územie“ (resp. formalizovaný vzťah k územiu)\na „štátny jazyk“ sú prvky národné a kategórie (aj) ústavné. Obdobné národné prvky ústava\nobsahuje na viacerých miestach (preambula; čl. 7a; čl. 20 ods. 2) a na záujme na podpore\nnapr. kultúrneho dedičstva práve cez národné prvky zo strany predstaviteľov politického\nživota (aj prostredníctvom legislatívy, resp. uložením istých povinností zo strany štátu\nsamému sebe, t. j. orgánom verejnej moci, verejnoprávnym inštitúciám či verejnoprávnym\nsubjektom) v zásade nemožno badať nič neštandardné a priečiace sa dikcii ústavy.\n14.1 Legálna definícia slovenského hudobného diela podľa § 28a zákona o vysielaní\na retransmisii preto sama osebe nemôže byť v nesúlade s referenčnými ústavnými normami.\nÚstavný súd preto konštatuje, že § 28a zákona o vysielaní a retransmisii neporušuje\n33\n\nnavrhovateľom označené referenčné ústavné normy a ústavný súd nevyhovuje v tejto časti\nnávrhu navrhovateľa (výrok nálezu).\nK napadnutému § 28b ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii\n15. Pokiaľ však politika podpory napr. kultúrneho dedičstva v živote spoločnosti\nzdôraznením národných prvkov prostredníctvom legislatívy vstúpi do priestoru výkonu\nústavných práv súkromných osôb (fyzických osôb i právnických osôb), môže sa verejná\nmoc dostať na „tenký ľad“ ústavnosti, keďže podľa intenzity a podstatnosti zásahu\ndo výkonu ústavných práv súkromných entít pri akcentovaní národných prvkov môže takáto\npodpora napr. kultúrneho dedičstva dosiahnuť pri istej intenzite atribút ústavne\nneprípustného vypätého nacionalizmu priečiaceho sa požiadavkám demokratického\nprávneho štátu, ktorý sa v zmysle čl. 1 ods. 1 neviaže na žiadnu ideológiu.\n15.1 Zákonodarca zvyšnými napadnutými ustanoveniami zvolil pri podpore\nuž definovaných slovenských hudobných diel (definícia skrz vzťahu autora k územiu\nSlovenskej republiky alebo skrz textu diela v slovenskom jazyku) pre verejnú moc na prvý\npohľad bezbariérovú cestu a „zaťažil“ povinnosťou podieľať sa na rozvoji slovenských\nhudobných diel aj súkromné subjekty pôsobiace na trhu vysielania (rozhlasového\nvysielania) ako podnikateľské subjekty (§ 28b ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii\nv časti slovného spojenia „vysielateľ s licenciou“ a slovného spojenia „najmenej 25 % času\nvysielania hudobných diel za kalendárny mesiac“), ktorých je oproti vysielateľom\nzriadeným zákonom (t. j. len Rozhlas a televízia Slovenska) nespočetne viac.\n15.2 Štátna moc tak síce zasiahla do sféry súkromných subjektov pôsobiacich na trhu\nrozhlasového vysielania spôsobom nie zanedbateľným, keďže uložila vysielateľom\ns licenciou povinnosť vyhradiť slovenským hudobným dielam štvrtinu z celkového\nvysielania a šírenia hudobných diel, pričom tieto diela sú, ako už ústavný súd uviedol,\ndefinované cez národné prvky, ako je územie či štátny jazyk, avšak nie v takej intenzite\na v takom rozsahu, aby zasiahla ich označené ústavné práva.\n\n34\n\n15.3 Ústavný súd si pritom vie predstaviť aj neabrazívnejšie riešenie z pohľadu\nzásahu do sféry súkromných subjektov pôsobiacich na trhu rozhlasového vysielania\npri podpore slovenských hudobných diel (definovaných zo strany verejnej moci\nprostredníctvom národných prvkov, ako je územie či štátny jazyk) zo strany verejnej moci\nformou vrchnostenského (mocenského) prenesenia týchto verejnomocenských ambícií\nna súkromnoprávne\n\nsubjekty\n\npôsobiace\n\nna\n\ntrhu\n\nrozhlasových\n\nvysielateľov\n\n(t. j. licencovaných vysielateľov) alebo ich spojenia – mohlo by ísť napr. o opatrenia\nfakultatívneho charakteru alebo o povinnosti nedotýkajúce sa samotného vysielania\nslovenských hudobných diel (napr. povinnosti informatívneho charakteru týkajúce sa\nprodukcie slovenských hudobných diel), resp. opatrenia motivujúce súkromnoprávnych\nvysielateľov vysielať viac takto definovaných slovenských hudobných diel na dobrovoľnej\nbáze.\n15.4 Ústavný súd však hodnotí, že vzhľadom na (i) ústavne legitímne definovanie\nslovenského hudobného diela prostredníctvom národných prvkov, (ii) ústavne legitímne\nciele zákonodarcu, ktoré sledoval prijatím napadnutých ustanovení, a (iii) obsah\nnapadnutých ustanovení (ide o povinnosti rozhlasových vysielateľov týkajúce sa vysielania\nhudobných diel, a nie o povinnosti týkajúce sa formy či obsahu napr. spravodajských\nči publicistických relácií alebo týkajúce sa formy či obsahu šírených vlastných myšlienok,\nideí, názorov a informácií týmito rozhlasovými vysielateľmi a pod.) nemožno hovoriť\nbez ďalšieho o záujme zákonodarcu pri prijímaní napadnutých ustanovení na potenciálnom\nči reálnom, resp. úmyselnom šírení vypätého nacionalizmu v slobodnej demokratickej\nspoločnosti, ktorá sa neviaže na žiadnu ideológiu. A aj preto nie je § 28b ods. 1 zákona\no vysielaní a retransmisii v časti slovného spojenia „vysielateľ s licenciou“ a slovného\nspojenia „najmenej 25 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac“ v napätí\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.\n16. Čo sa týka ďalších noriem zo zvyšných napadnutých ustanovení, zákonodarca\nrovnako uložil (v § 28b ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii) aj vysielateľom zriadeným\nzákonom (t. j. verejnoprávnym) povinnosť vyhradiť slovenským hudobným dielam\nnajmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac.\n35\n\n16.1 K povinnosti uloženej vysielateľovi zriadenému zákonom vyhradiť slovenským\nhudobným dielam najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac\nústavný súd uvádza, že štát v tomto prípade obmedzil sám seba, keďže povinnosť je uložená\nverejnoprávnemu subjektu. Je na rozhodnutí zákonodarcu, či v prijateľnej miere obmedzí\nsubjekt, ktorý ako verejnoprávny subjekt sám zriadil. Pokiaľ takéto obmedzenie činnosti\nverejnoprávneho subjektu (v tomto prípade verejnoprávneho rozhlasu) nenaráža explicitne\na zásadne na určitý ústavný princíp, disponuje štát (zákonodarca) pomerne širokou mierou\nuváženia, ako obmedzí sám seba (napr. aj určitý verejnoprávny subjekt) v činnosti\na pôsobení na trhu.\n16.2 Samozrejme, aj v tomto prípade ide o určité obmedzenie a zásah do činnosti\nrozhlasu a rozhlasového vysielania, avšak je na úvahe a slobodnom rozhodnutí štátu,\nči vôbec zákonom zriadi verejnoprávneho rozhlasového vysielateľa. V prípade jeho\nzriadenia je preto na úvahe štátu ako zadefinuje jeho činnosť i obsah tejto činnosti\n(prezumuje sa však, že musí ísť o činnosť a obsah činnosti súladný s dikciou ústavy).\n16.3 Uloženie povinnosti vysielateľovi zriadenému zákonom vyhradiť slovenským\nhudobným dielam najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac\npodľa ústavného súdu nenaráža explicitne či zásadne na žiaden ústavný princíp a i keď ide\naj v tomto prípade o obmedzenie a zásah do činnosti rozhlasu a rozhlasového vysielania\nv záujme podpory národných prvkov (slovenských hudobných diel), ide o obmedzenie\nverejnoprávneho subjektu samotným štátom v miere, ktorú ústavný súd vzhľadom\nna podstatne prevažujúci počet súkromnoprávnych vysielateľov na trhu rozhlasového\nvysielania považuje za ústavne udržateľnú.\n16.4 Ústavný súd tak nevyslovil nesúlad zvyšnej časti § 28b ods. 1 zákona\no vysielaní retransmisii s referenčnými ústavnými normami.\n\nK právnym normám § 28b ods. 2 až 4 a § 28c zákona o vysielaní retransmisii\n\n36\n\n17. Ďalšie normy § 28b (t. j. ods. 2 až 4) a celý § 28c zákona o vysielaní\na retransmisii sú skôr technického charakteru a sú závislé na § 28b ods. 1 zákona o vysielaní\nretransmisii. Uvádzajú spôsob výpočtu času vysielania slovenských hudobných diel\na upravujú oznamovacie povinnosti spojené s vysielaním slovenských hudobných diel\npodľa § 28 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii.\n17.1 Keďže ústavný súd nevyslovil nesúlad časti § 28b ods. 1 zákona o vysielaní\na retransmisii týkajúcej sa súkromnoprávnych vysielateľov (pozri výrok a súvisiace\nodôvodnenie), tieto technické normy, matematické normy či normy ukladajúce\noznamovacie povinnosti zostávajú nedotknuté.\n17.2 V tejto časti preto ústavný súd návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu\n§ 28b ods. 2 až 4 a § 28c zákona o vysielaní a retransmisii nevyhovel.\nK retroaktivite § 28a, § 28b a § 28c zákona o vysielaní a retransmisii\n18. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval aj argumentáciou, že napadnuté\nustanovenia majú spätnú, retroaktívnu pôsobnosť. Vzťahujú sa na každého vysielateľa\ns licenciou, t. j. aj na toho, ktorému bola udelená licencia na vysielanie rozhlasovej\nprogramovej služby pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 278/2015 Z. z. Vzhľadom na\nto, že napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľa nemenia samotné právne postavenie\nvysielateľov, keďže im ich neodnímajú, považuje navrhovateľ toto pôsobenie napadnutých\nustanovení za retroaktivitu nepravú. Navrhovateľ dôvodí, že v prípade nepravej retroaktivity\na hodnotenia jej ústavnej akceptovateľnosti sa štandardne posudzuje existencia závažných\ndôvodov, ktoré odôvodňujú a legitimizujú namietaný zásah, ako aj hľadisko proporcionality\nzásahu do právneho postavenia subjektu dotknutého prijatým právnym predpisom.\nNavrhovateľ zastáva názor to, že napadnuté ustanovenia také závažné dôvody, ktoré\nby takýto zásah ústavne konformným spôsobom legitimizovali, neobsahujú.\n18.1 Lon L. Fuller v diele The Morality of Law (Morálka práva) predstavil\n8 požiadaviek zabezpečujúcich legálnosť právneho poriadku, pričom kľúčovou je\npodľa autora zásada, podľa ktorej „pravidlom prijatým dnes by sa malo riadiť to, čo sa stane\n37\n\nzajtra, nie to, čo sa stalo včera...“ (pozri. FULLER, L. L. The Morality of Law. Revised\nedition. New Haven and London : Yale University Press, 1969, p. 44.). Inak povedané,\nvo funkčnom právnom režime právne predpisy musia pôsobiť najmä do budúcnosti\n(porov. napr. KRAMER, M. H. Objectivity and the Rule of Law. New York : Cambridge\nUniversity Press, 2007.).\n18.2 Aj ústavný súd počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj\nk zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa\nuplatňuje zásada lex retro non agit, čiže zákon nemá spätnú účinnosť (porov. I. ÚS 238/04).\n18.3 Podľa ústavného súdu zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že „podľa\nsúčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne\nskutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej\nnormy“ (pozri PL. ÚS 1/04).\n18.4 Na základe prezentovaného ústavný súd zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten,\n„kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho\nnormy), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho\npredpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (pozri PL. ÚS 36/95).\n18.5 Ústavný súd navyše rozlíšil v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou\nretroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne\na pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov\n(práv alebo povinností)“ (pozri PL. ÚS 3/00). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu\nústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti,\nktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych\nnásledkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti\ntohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri PL. ÚS 25/05). Platným zostáva v tejto súvislosti\naj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže výnimočne\nuplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom\nv takomto prípade musí preukázať... závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu\n\n38\n\nvyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech\nslobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu...“ (pozri PL. ÚS 67/07).\n18.6 Ústavný súd k citovanej ustálenej judikatúre ústavného súdu na tomto mieste\npoukazuje na to, že tradičná právnická metodika nás poučuje, že na jednej strane je úplne\nv poriadku, ak je nový (napr. procesný) právny predpis aplikovaný na platné právne vzťahy\nzaložené\n\nza\n\núčinnosti\n\npredchádzajúceho\n\n(rušeného)\n\nprávneho\n\npredpisu\n\n(napr.\n\nna prebiehajúce konania: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté\npredo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ – § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku),\na na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to často tak je,\ntak sa to zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná\naj trestnoprávna pravá retroaktivita (porov. čl. 7 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd) a niekedy nemôže byť akceptovateľná ani procesná nepravá\nretroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza T. Sobek (porov. SOBEK, T. Právní myšlení –\nkritika moralismu. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 529 a nasl.),\nsú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy potrebné aktuálne testovať, pričom\nnie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu Radbruchova formula.\n18.7 Nové pravidlá stanovené pre vysielanie hudobných diel upravuje po novom\nosobitne spôsob vysielania slovenských hudobných diel do budúcna, t. j. od 1. apríla 2016\ndo budúcna. Napadnuté ustanovenia spätne neupravujú negovanie alebo úpravu\nuž v minulosti vysielaných hudobných diel podľa v tom čase platných a účinných pravidiel\nvysielania hudobných diel, ktoré neupravovali osobitne vysielanie slovenských hudobných\ndiel. Možno zhrnúť, že nová právna úprava je síce aplikovaná na pôsobenie vysielateľov\nna trhu rozhlasového vysielania začaté za účinnosti iných podmienok vysielania hudobných\ndiel, avšak reguluje správanie subjektov týchto právnych vzťahov do budúcna bez toho,\naby negovala nadobudnuté práva v minulosti za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy\n(definícia nepravej retroaktivity).\n18.8 Z uvedeného dôvodu samotný fakt regulácie vysielania hudobných diel\ndo budúcna zvolený zákonodarcom v zmysle napadnutých ustanovení nemožno hodnotiť\nako pravo retroaktívny. A rovnako pokiaľ napadnuté ustanovenia nazveme nepravo\n39\n\nretroaktívne, nemôžeme dospieť len na základe samotnej skutočnosti úpravy nových\npravidiel vysielania hudobných diel do budúcna k záveru, že by napadnuté ustanovenia boli\nv nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu neprípustnej retroaktivity napadnutých ustanovení.\n18.9 Ústavný súd preto návrhu na vyslovenie nesúladu zvyšných napadnutých\nustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu retroaktivity napadnutých ustanovení nevyhovel.\nKu komparácii § 28a, § 28b a § 28c zákona o vysielaní a retransmisii\nso zahraničnou právnou úpravou tzv. hudobných kvót\n19. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení odôvodňoval prijatie napadnutých\nustanovení štandardnosťou takejto úpravy hudobných kvót naprieč Európou, pričom\nosobitne poukázal, že vo Francúzsku je to kvóta 40 % hudby vo francúzštine, z toho 20 %\nmusí byť nová tvorba, v Írsku musia súkromné rádiá hrať najmenej 30 % írskej hudby,\nv Poľsku 33 % poľskej produkcie, v Portugalsku musí byť 25 – 40 % tvorby v portugalčine\n(z toho 60 % produkcia občanov členských štátov Európskej únie), pričom najmenej 35 %\nmusí tvoriť hudba nie staršia ako 12 mesiacov, v Slovinsku musí byť vo verejnoprávnom\nrozhlasovom vysielaní 40 % domácej hudby, v komerčných rádiách 20 %, v Rumunsku\nmusia vysielatelia vyhradiť 50 % hudobnej produkcie dielam z Európskej únie, z toho aspoň\n40 % z Rumunska, v Španielsku musí byť najmenej 25 % vysielanej hudby v katalánčine,\nv Maďarsku je kvóta minimálne 35 % maďarskej produkcie a z toho 25 % novej tvorby\n(nie staršia ako 5 rokov), v Dánsku je kvóta na vysielanie minimálne 30 % škandinávskej\nhudby a v Chorvátsku je to minimálne 20 % domácej hudby. Z uvedenej komparácie podľa\nvedľajšieho účastníka vyplýva, že kvótu zavedenú slovenským zákonodarcom nemožno\npovažovať za neúmerne vysokú.\n19.1 Hoci pre komparáciu by bola potrebná podrobnejšia analýza súvislostí,\ndo ktorých sú zakomponované porovnávané právne inštitúty či právne úpravy, keďže\nprávna\n\núprava\n\npodpory\n\nkultúrneho\n\ndedičstva\n\nakcentovaním\n\nnárodných\n\nprvkov\n\nv jednotlivých štátoch je rozdielna a svojím spôsobom môže byť i nekomparovateľná,\na to aj vtedy, keď spoločným menovateľom je zákonom upravená podpora domácich\nhudobných diel cez kvóty, predsa len nemožno úpravu hudobných kvót v iných európskych\n40\n\nštátoch celkom opomenúť. Ústavnosť či neústavnosť právnej úpravy zavedenia kvót\nna hudobnú produkciu nemožno posudzovať výhradne prizmou právneho (ústavného\nporiadku) Slovenskej republiky.\n19.2 V tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia ani smernicu Európskeho\nparlamentu a Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii niektorých ustanovení\nupravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských\nštátoch\n\ntýkajúcich\n\nsa\n\nposkytovania\n\naudiovizuálnych\n\nmediálnych\n\nslužieb\n\n(smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), z ktorej vychádzal zákonodarca,\nkeď do ustanovení § 22 až § 27, ale aj do napadnutej právnej úpravy premietol záväzky\nSlovenskej republiky vyplývajúce pôvodne z tejto smernice (po viacerých novelách\nv kodifikovanom znení ako smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ).\nD.\n\nMajetok rozhlasových vysielateľov – k namietanému nesúladu § 28a,\n\n§ 28b a § 28c zákona o vysielaní a retransmisii s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1\ndodatkového protokolu\n20. Ústavný súd obdobne ako v uznesení o prijatí návrhu na ďalšie konanie\ndeklaruje, že pokiaľ navrhovateľ spája porušenie vlastníckych práv rozhlasových\nvysielateľov v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (i) s\npovinnosťou rozhlasových vysielateľov vynaložiť oproti zámeru pri vstupe na trh a začatí\npodnikania v oblasti rozhlasového vysielania finančné prostriedky (v širšom majetok) na\nprispôsobenie sa zmene vysielania hudobných diel (obligatórny nákup slovenských\nhudobných diel) alebo (ii) s potenciálnou stratou finančných príjmov (v širšom majetku) z\nreklamy\n\nz\n\ndôvodu\n\nväčšieho\n\npočtu\n\nvysielaných\n\nslovenských\n\nhudobných\n\ndiel\n\n(konkurencieschopnosť ktorých navrhovateľ pokladá za potenciálne nižšiu oproti iným\nvysielaným hudobným dielam), ide o spojenie hypotetické a nepreukázané.\n20.1 Ústavný súd sa nestotožňuje ani s tvrdením generálneho prokurátora uvedeným\nv bode 3.2.4, keď ako navrhovateľ považuje hudobné dielo „za tovar ako každý iný“.\nPodľa ústavného súdu pri charakteristike hudobného diela nemožno opomenúť aspekt\nautorsko-právnej úpravy, keď podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon\n41\n\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“) patrí hudobné dielo medzi diela\numelecké a ako jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora je spravidla spôsobilé\npôsobiť na estetické cítenie poslucháča. Podstatou hudobnej tvorby je vyjadrenie tvorivej\nmyšlienky autora zvukovým prejavom prostredníctvom melódie, rytmu, harmónie,\ndynamiky a farby zvuku. V základnom delení hovoríme tiež o hudobnom diele s textom\n(napr. piesne, oratóriá, árie) a bez textu (rôzne inštrumentálne skladby napr. symfónie,\nkoncerty pre klavír, husle a iné hudobné nástroje, znelky a tzv. „Fanfáry“, pochody).\nPritom jedným zo spôsobov použitia týchto diel je aj ich vysielanie v rámci programovej\nslužby jednotlivých rozhlasových vysielateľov [§ 28 autorského zákona; § 3 písm. a) zákona\no vysielaní a retransmisii v spojení s § 3, § 43 – § 45 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom\nvysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom\ndigitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom\nvysielaní) v znení neskorších predpisov]. Vzhľadom na uvedené tento „tovar“, v skutočnosti\n„umelecké dielo“, je nesporne súčasťou národnej i európskej kultúry a jeho ochrana\nje povinnosťou každého vyspelého štátu.\n20.2 Okrem toho napadnuté ustanovenia sa netýkajú (neregulujú) priamo otázky\nmajetku rozhlasových vysielateľov a ani nemožno z napadnutých ustanovení vyvodiť\npriamy zásah do vlastníckych práv rozhlasových vysielateľov v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4\nústavy. Inak povedané, napadnuté ustanovenia neupravujú práva a povinnosti vysielateľov\ntýkajúce sa priamo majetku (vlastníctva) rozhlasových vysielateľov.\n20.3 Ďalej ústavný súd k nepriamemu ohrozeniu (alebo zásahu/obmedzeniu)\nvlastníckych práv rozhlasových vysielateľov konštatuje, že hrozba poklesu poslucháčov\nrozhlasových vysielateľov a s tým súvisiaci pokles zadávateľov reklamy pre týchto\nvysielateľov je predovšetkým záležitosť marketingu konkrétneho vysielateľa. Bez ohľadu\nna existenciu napadnutých ustanovení sa rozhlasoví vysielatelia pôsobiaci na trhu\nrozhlasového vysielania ako komerčné subjekty snažia svojimi marketingovými aktivitami\npritiahnuť k sebe viac a viac poslucháčov, a tým aj zadávateľov reklamy. Spôsobilosť\nrozhlasového vysielateľa prilákať konkrétnych zadávateľov reklamy nemožno spájať\nprimárne s aplikáciou napadnutých ustanovení. Navrhovateľ navyše nijako inak nepreukázal\n42\n\na neodôvodnil, že aplikácia napadnutých ustanovení má ním namietané účinky\nna majetkovú situáciu rozhlasových vysielateľov.\n20.4 Čo sa týka potreby vynaloženia majetku rozhlasových vysielateľov\nna prispôsobenie sa napadnutým ustanoveniam, ústavný súd uvádza, že nebyť napadnutých\nustanovení priestor vymedzený pre vysielanie slovenských hudobných diel by rozhlasoví\nvysielatelia vyplnili dobrovoľným výberom iných hudobných diel a ich zaradením\ndo vysielania, s čím by boli rovnako spojené náklady rozhlasových vysielateľov na nákup\ntakýchto hudobných diel. Ústavný súd nepovažuje za preukázané, že by k navrhovateľom\nopísanému zásahu do/obmedzeniu majetku rozhlasových vysielateľov dochádzalo alebo\nmohlo dochádzať na základe aplikácie napadnutých ustanovení.\n20.5 Ústavný súd tak nevyhovel návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu\nzvyšných napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,\nkeďže vlastnícke právo v danom prípade môže byť dotknuté iba v minimálnej miere.\nE. Podnikanie rozhlasových vysielateľov – k namietanému nesúladu § 28a, § 28b\na § 28c zákona o vysielaní a retransmisii s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy\nVšeobecne k čl. 35 ods. 1 ústavy\n21. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný\nsúd prezentuje vo svojej judikatúre už vyslovený právny názor (porov. PL. ÚS 13/2012),\npodľa ktorého sloboda podnikania zaručuje dôležitú stránku utvárania vlastného života\nrozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú činnosť. Aj keď je sloboda\npodnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len prostredníctvom zákona,\nprikazuje to čl. 51 ods. 1 ústavy a tiež čl. 35 ods. 2 ústavy. Ústavodarca tak zdôraznil\nvýznam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu práva na podnikanie.\nV konaní o súlade z toho vyplýva, že neústavná môže byť len právna úprava rozporná\ns podstatou (jadrom, esenciou) práva na podnikanie, ak to vyplynie z testu proporcionality\n(extrémnej disproporcionality).\n\n43\n\n21.1 Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o vysielaní\na retransmisii s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy generálny prokurátor\npredovšetkým namieta, že napádaná právna úprava tým, že prikazuje vysielateľom\nnakupovať určité hudobné diela bez ohľadu na ich kvalitu, môže mať za následok úbytok\nposlucháčskej základne, čo v priamej miere spôsobí úbytok zadávateľov produktov\nmediálnej komerčnej komunikácie, a tým stratu príjmov podnikateľa, zasahuje do podstaty\npráva a zmyslu práva na podnikanie, ktorú predstavuje zisk podnikateľa.\n21.2 V súvislosti so skutočnosťou, že generálny prokurátor namieta nesúlad\nnapadnutých ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii so základným právom\nna podnikanie, ústavný súd zdôrazňuje, že ide o základné právo, ktorého sa v zmysle čl. 51\nods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nZákladné právo na podnikanie je, tak ako ostatné základné práva, ktoré sú obsahom druhej\nhlavy piateho oddielu ústavy (hospodárske, sociálne a kultúrne práva), teda garantované len\nv rozsahu ústavnej výhrady vyvoditeľnej z dikcie čl. 51 ods. 1 ústavy, prostredníctvom\nktorej ústava poskytuje zákonodarcovi väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\nkvalite a za akých podmienok bude garantovať hospodárske, sociálne a kultúrne práva\na slobody. V tejto súvislosti ústavný súd ale zároveň zdôrazňuje, že priestor pre voľnú\núvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať\nabsolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke\nochrany ústavných hodnôt (k tomu PL. ÚS 50/2015).\n21.3 Všeobecné ústavné limity obmedzujúcich zásahov do základného práva\nna podnikanie (a aj všetkých ostatných základných práv a slobôd) sú vyjadrené okrem iných\naj v čl. 13 ods. 4 ústavy, z ktorého vyplýva, že obmedzujúci zásah musí dbať na podstatu\na zmysel základného práva na podnikanie a môže sa použiť len na ustanovený cieľ\n(bod 20.1). Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99 (lekárne) tiež vyjadril, že ochrana\nzákladných práv sa obmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich\núprav. Okrem toho čl. 35 ods. 1 ústavy nemožno vykladať izolovane od čl. 35 ods. 2 ústavy,\n\n44\n\npodľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní\nalebo činností.\n21.4 Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd dodáva, že z rozdielov medzi základnými\nprávami a slobodami prvej generácie a medzi základnými právami a slobodami druhej\ngenerácie vyplýva aj testovanie oboch generácií základných práv a slobôd podľa\nrozdielnych testov. Všeobecný test proporcionality je testom určeným najmä pre prvú\ngeneráciu základných práv a slobôd. Pre testovanie druhej generácie základných práv\na slobôd existuje však aj modifikovaný test proporcionality (PL. ÚS 12/2014, Ústavný súd\nČeskej republiky – Pl. ÚS 1/08). Posudzovanú právnu úpravu je tak potrebné podrobiť testu\nracionality, resp. základnému testu opodstatnenosti, pre ktorý je typické posúdenie,\nči posudzovaná právna úprava, ktorá má potenciál zasiahnuť do základného práva alebo\nslobody, sleduje legitímny cieľ a či tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako\nrozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší,\nnajvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší (PL. ÚS 1/2012, Ústavný súd Českej republiky –\nPl. ÚS 83/06).\nVšeobecne k čl. 13 ods. 4 ústavy\n22. Ústavný súd prvotne odkazuje na svoje v minulosti vyslovené právne závery\n(napr. I. ÚS 518/2013), podľa ktorých (aj) čl. 13 ods. 4 ústavy treba radiť k tým, ktoré\n„sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú\ncharakter všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou\nrozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého\nochrany\n\nby\n\nsa\n\nbolo\n\nmožné\n\nsamostatne\n\ndomáhať\n\npred\n\nústavným\n\nsúdom\n\n(m. m. I. ÚS 7/2010).“\n22.1 Ustanovením čl. 13 ods. 4 ústavy sa nepriznáva nijaké samostatné základné\nprávo. Ustanovenia čl. 13 ústavy majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi podmienky\nvymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá určovania\npovinností zasahujúcich do základných práv a slobôd. Podmienky obmedzovania\n45\n\nzákladných práv a slobôd nemajú význam samy osebe, vytrhnuté z ústavného kontextu,\nale iba v spojení so základným právom alebo slobodou (porov. PL. ÚS 14/2014).\nK samotnému prieskumu § 28a, § 28b a § 28c zákona o vysielaní a retransmisii\n23. Subjekty vstupujúce do podnikateľského prostredia v oblasti rozhlasového\nvysielania si musia byť vzhľadom na povahu tohto regulovaného odvetvia vedomé\nskutočnosti, že zákonodarca má k dispozícii ústavou dané možnosti vstupovať do tohto\nprostredia zmenami legislatívy i ukladaním nových podmienok na výkon práva podnikať\nv oblasti rozhlasového vysielania.\n23.1 Zo žiadneho ústavou garantovaného základného práva nemožno vyvodiť právo\npodnikateľského subjektu na nemennosť podmienok podnikania v oblasti rozhlasového\nvysielania, za ktorých vstupovali na trh. Napadnuté ustanovenia taktiež nemenia podstatné\npodmienky samotného podnikania v rozhlasovom vysielaní ani neupravujú samotnú otázku\nvzniku či zániku podnikania v rozhlasovom vysielaní. Z toho dôvodu napadnuté ustanovenia\ntýkajúce sa úpravy povinností v oblasti vysielania hudobných diel nemajú potenciál\nzasiahnuť do jadra (esencie/podstaty) základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1\nústavy,\n\na\n\npreto\n\npre\n\nposúdenie\n\nústavnej\n\nudržateľnosti\n\nnapadnutých\n\nustanovení\n\nnie je nevyhnutné vykonať test proporcionality, resp. striktný test opodstatnenosti.\n23.2 Pokiaľ zákonodarca od počiatku regulácie rozhlasového vysielania neupravoval\npri podmienkach vysielania hudobných diel rozhlasovými vysielateľmi podmienku\nvysielania slovenského hudobného diela v určitom percentuálne vyjadrenom počte v pomere\nk celku, potom náhla zmena podmienok vysielania hudobných diel by mohla obmedziť\nzákladné právo na podnikanie. V tomto prípade je nutné skúmať, či nejde o svojvoľné\nobmedzenie základného práva na podnikanie, ktoré nesleduje legitímny cieľ alebo\nho nesleduje nerozumnými prostriedkami (test racionality).\n23.3 Pokiaľ ide o samotný cieľ podpory kultúrneho dedičstva skrz vysielanie\nslovenských hudobných diel definovaných prostredníctvom národných prvkov („štátne\n46\n\núzemie“, resp. formalizovaný pobytový vzťah k štátnemu územiu; „štátny jazyk“), ústavný\nsúd hodnotil tento cieľ ako legitímny (bod 14 a bod 15.4). Pokiaľ ide o nadväzujúcu otázku\nrozumnosti, resp. nesvojvoľnosti prostriedkov použitých zákonodarcom na dosiahnutie\ntohto rozumného cieľa, podľa názoru ústavného súdu je napadnutá právna úprava rozumná\na nesvojvoľná, resp., povedané inak, podľa názoru ústavného súdu prostriedky, ktoré\nv záujme podpory\n\nslovenských\n\nhudobných\n\ndiel\n\nzákonodarca\n\nzvolil\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk súkromnoprávnym vysielateľom s licenciou sú rozumné, resp. nie sú svojvoľné,\na to z nasledujúcich dôvodov:\n23.4 Existencia iných prostriedkov ako podporiť slovenské hudobné diela nemôže\nbyť podľa názoru ústavného súdu kritériom hodnotenia rozumnosti, ale kritériom\nhodnotenia nevyhnutnosti zákonodarcom zvolených prostriedkov (t. j. hudobných kvót\nna podporu domácej hudobnej produkcie), pričom v zmysle konštantnej judikatúry\nústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že v prípade\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv má zákonodarca široký priestor pri voľbe\nnajrôznejších riešení – nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\n(ako je to pri právach prvej generácie) a nemusí ísť ani o prostriedok najlepší, najvhodnejší,\nnajúčinnejší či najmúdrejší.\n23.5 Reálne dosiahnutie legitímneho cieľa sledovaného zákonodarcom si podľa\nnázoru ústavného súdu vyžaduje uloženie tejto povinnosti nielen verejnoprávnemu\nvysielateľovi, ale aj vysielateľom na základe licencie, a to vzhľadom na množstvo\nrozhlasových vysielateľov na základe licencie a zároveň vzhľadom na to, že verejnoprávny\nvysielateľ nemá medzi rozhlasovými vysielateľmi dominantné postavenie – z dostupných\núdajov za prvý polrok 2018 vyplýva, že\n-\n\ncelková počúvanosť verejnoprávneho vysielateľa v prvom polroku 2018 bola\n25,3 % (Rádio Slovensko 16,9 %, Rádio Regina 6,2 %, Rádio FM 2,2 %),\n\n-\n\ncelková počúvanosť vysielateľov na základe licencie v prvom polroku 2018 bola\n47,2 % (pozri tabuľku1).\n\n1\n\n˂https://medialne.etrend.sk/radia-grafy-a-tabulky.html˃, dostupné 15. októbra 2018\n\n47\n\nNázov\n1. Rádio Expres\n2. Rádio Slovensko (SRo 1)\n3. Fun rádio\n4. Rádio Europa 2\n5. Jemné\n6. Rádio Regina (SRo 2)\n7. Rádio Vlna\n8. Rádio Anténa Rock\n9. Rádio Lumen\n10. Rádio_FM (SRo 4)\n\nPočúvanosť (%)\n18,8\n16,9\n10,9\n7,4\n7,2\n6,2\n6,2\n3,1\n2,6\n2,2\n\n23.6 O rozumnosti napadnutej právnej úpravy zároveň svedčí, že zákonodarca\npovinné hudobné kvóty neabsolutizoval, keďže v § 28d zakotvil možnosť, aby Rada pre\nvysielanie a retransmisiu udelila z tejto povinnosti výnimku v prípade, ak je formát\nkonkrétneho rádia nastavený tak, že reálne nie je možné kvótu naplniť (napr. country rádio\na pod.) .\n23.7 V prospech rozumnosti napadnutej právnej úpravy je taktiež to, že napadnutá\nprávna úprava ponecháva na samotných rozhlasových vysielateľoch voľbu konkrétnych\nslovenských hudobných diel.\n23.8 O rozumnosti napadnutej právnej úpravy taktiež svedčí, že napadnutá právna\núprava nie je formulovaná tak, že by rozhlasovým vysielateľom prikazovala vyčleniť 25 %\nz ich celkového vysielacieho času na vysielanie slovenských hudobných diel, ale prikazuje\nim vyčleniť 25 % času z vysielania hudobných diel na vysielanie slovenských hudobných\ndiel, pričom ostáva plne v kompetencii rozhlasových vysielateľov, aby konkrétne určili to,\naký konkrétny podiel z ich celkového vysielacieho času bude vyhradený na vysielanie\nhudobných diel (z ktorého sa až následne najmenej 25 % musí vyhradiť na vysielanie\nslovenských hudobných diel).\n23.9 Záveru, že prostriedky zvolené zákonodarcom (t. j. hudobné kvóty na podporu\ndomácej hudobnej produkcie) nie sú nerozumné, ale že ich, práve naopak, možno\nodôvodnene považovať za rozumné, nasvedčuje i to, že nejde o unikátne prostriedky\nšpecifické len pre Slovenskú republiku, ale ide o prostriedky štandardne využívané\nzákonodarcami v iných štátoch Európskej únie (napr. Francúzsko, Írsko, Poľsko,\n48\n\nPortugalsko, Rumunsko, Maďarsko, Dánsko, Chorvátsko – pozri v bode 6.2.1 odôvodnenia\nvyjadrenie vedľajšieho účastníka).\n23.10 Nadväzujúc na uvedené, o rozumnosti prostriedku zvoleného slovenským\nzákonodarcom svedčí, že hudobné kvóty stanovil na 25 %, a teda sa nepriklonil k horným\nhraniciam hudobných kvót vo viacerých iných štátoch Európskej únie, v ktorých táto horná\nhranica atakuje až 35 %, resp. 40 % (pozri v bode 6.2.1 odôvodnenia vyjadrenie vedľajšieho\núčastníka).\n23.11 Ústavný súd tak uzatvára, že prostriedky, ktoré v záujme podpory slovenských\nhudobných diel definovaných cez národné prvky štát zvolil vo vzťahu k súkromnoprávnym\nvysielateľom s licenciou, nie sú nerozumné ani svojvoľné a napadnutá právna úprava teda\nobstojí v teste racionality, a preto nie je v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy.\n24. Pokiaľ ide o čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd už konštatoval, že zvyšné napadnuté\nustanovenia nezasiahli do podstaty (jadra) práva na podnikanie rozhlasových vysielateľov\npodľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a rovnako uviedol, že cieľ sledovaný zvyšnými napadnutými\nustanoveniami nie je nelegitímny, a preto nebolo možné vysloviť nesúlad ktoréhokoľvek\nzo zvyšných napadnutých ustanovení aj s čl. 13 ods. 4 ústavy, resp. nesúlad s článkom\nústavy garantujúcim základné právo a slobodu (v tomto prípade navrhoval vysloviť nesúlad\nnapadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy) v spojení s čl. 13\nods. 4 ústavy.\nF.\n\nHospodárska súťaž – k namietanému nesúladu § 28a, § 28b a § 28c\n\nzákona o vysielaní a retransmisii s čl. 55 ods. 2 ústavy\n25. Ústavný súd k čl. 55 ods. 2 ústavy a k ochrane hospodárskej súťaže v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 13/97 z 19. júna 1998 uviedol, že ústava čl. 55 ods. 2 nezaručuje právo\nna hospodársku súťaž ani právo byť účastníkom hospodárskej súťaže, ale čl. 55\nsa formulujú princípy hospodárskej politiky Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí\naj podporovanie a ochrana konkurenčného hospodárskeho prostredia a vytváranie právnych\n\n49\n\nprostriedkov a záruk proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktoré zákon označí\nza nedovolené.\n25.1 Slovenská republika čl. 55 ods. 2 ústavy prijala záväzok vytvoriť rovnaké\nprávne podmienky na ochranu a podporu hospodárskej súťaže. Článkom 55 ods. 2 ústavy\nsa určenie týchto podmienok odkazuje na zákon bez toho, aby ústava zákonodarnému\norgánu dovolila splnomocniť orgány výkonnej moci alebo územnej samosprávy na ďalšie\nobmedzenia hospodárskej súťaže (PL. ÚS 13/97).\n25.2 Hospodársku súťaž štát chráni len tam a dovtedy, kde a dokiaľ nevzniknú\ndôvody na obmedzenie alebo vylúčenie hospodárskej súťaže vo verejnom záujme\n(PL. ÚS 13/97).\n25.3 Na zákonnej úrovni zákonodarca na účely vykonania čl. 55 ods. 2 ústavy prijal\nzákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona\nSlovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no hospodárskej súťaži“). Zákon o hospodárskej súťaži definuje predovšetkým formy\nnedovoleného obmedzovania súťaže podnikateľských subjektov na trhu a vzťahujúce\nsa na činnosť podnikateľských subjektov na trhu. Zákon o hospodárskej súťaži pri činnosti\norgánov verejnej moci v spojitosti s možným obmedzením hospodárskej súťaže uvádza\nv § 39, že „orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy, obce a vyššie územné celky\npri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a záujmová samospráva\npri prenesenom výkone štátnej správy nesmú zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého\npodnikateľa alebo iným spôsobom obmedzovať súťaž“.\n25.4 Zhrnúc už rozpísané odseky, ústavný súd uvádza, že čl. 55 ods. 2 ústavy\npredstavuje pozitívny záväzok štátu prijať také (zákonné) opatrenia, ktoré by chránili\na podporovali hospodársku súťaž predovšetkým podnikateľských subjektov na trhu\na predchádzali alebo upravovali následky v prípadoch nedovoleného obmedzovania súťaže\n\n50\n\nzo strany podnikateľských subjektov na trhu pri výkone podnikateľskej činnosti alebo\nzo strany orgánov verejnej moci pri výkone ich právomocí.\n25.5 A contrario z čl. 55 ods. 2 ústavy vyplýva, že zákonodarca sa musí zdržať\nprijímania takej právnej úpravy, ktorá by buď priamo neodôvodnene obmedzovala\nhospodársku súťaž aktérov najmä podnikateľského života na trhu, alebo upravovala také\npodmienky výkonu najmä podnikateľskej činnosti, ktoré by priamo vytvárali predpolie\npre nedovolené obmedzenie hospodárskej súťaže zo strany, či už podnikateľských subjektov\nna trhu pri výkone ich podnikateľskej činnosti, alebo zo strany orgánov verejnej moci\npri výkone ich právomocí.\n25.6 Napadnuté ustanovenia sa týkajú podnikateľskej činnosti rozhlasových\nvysielateľov na trhu rozhlasového vysielania. Napadnutými ustanoveniami nebol\nzvýhodnený alebo znevýhodnený žiaden zo súkromnoprávnych rozhlasových vysielateľov\n(t. j. rozhlasových vysielateľov, ktorí sú podnikateľskými subjektmi). Povinnosť týkajúca\nsa vysielania slovenských hudobných diel v určitom počte (25 % z celku) bola uložená\nvšetkým rozhlasovým vysielateľom s licenciou bez rozdielu. Nemožno preto tvrdiť, že istá\nskupina podnikateľských subjektov v oblasti rozhlasového vysielania môže byť aplikáciou\nnapadnutých ustanovení znevýhodnená pri poskytovaní konkrétnej služby širokej základni\nposlucháčov tým, že oproti iným podnikateľským subjektom v oblasti rozhlasového\nvysielania je povinná vysielať určitý počet slovenských hudobných diel, vysielaním ktorých\nby sa dostala (z pohľadu trhu a dopytu po konkrétnom produkte na trhu rozhlasového\nvysielania) do nevýhodnejšej pozície oproti konkurencii, ktorá by takúto povinnosť\nvysielania určitého počtu slovenských hudobných diel nemala zákonom uloženú.\nK priamemu obmedzeniu hospodárskej súťaže subjektov (t. j. rozhlasových vysielateľov),\nktorých činnosť a obsah činnosti je predmetom právnej regulácie napadnutými\nustanoveniami, teda nemôže aplikáciou napadnutých ustanovení dôjsť.\n25.7 Napadnuté ustanovenia však môžu mať sekundárne vplyv na súťaž autorov\nhudobných diel (hudby alebo textu) o priazeň rozhlasových vysielateľov v zmysle záujmu\nvysielať ich diela, a teda nakupovať od týchto autorov produkt ich autorskej činnosti.\n51\n\nUložením povinnosti rozhlasovým vysielateľom vysielať slovenské hudobné diela v počte\n25 %, resp. 35 % z celkového počtu vysielaných hudobných diel sú na prvý pohľad\na z teoretického hľadiska na trhu tvorby hudobných diel autormi zvýhodňovaní pri ponúkaní\nproduktu ich autorskej činnosti odberateľom (rozhlasovým vysielateľom) tí autori hudby\nalebo textu hudobného diela, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,\na autori, ktorí tvoria hudobné diela v slovenskom jazyku. Autori hudobných diel nespĺňajúci\nuvedené kritériá (t. j. tí, ktorí netvoria slovenské hudobné diela) sú oproti autorom\nslovenských hudobných diel na prvý pohľad a z teoretického hľadiska znevýhodnení\nv súťaži o priazeň rozhlasových vysielateľov, a to bez ohľadu na kritérium kvality tvorby\nči dopytu po ich dielach na trhu, keďže rozhlasoví vysielatelia sú bez ohľadu na vlastné\npreferencie či požiadavky trhu nútení vysielať slovenské hudobné diela v počte 25 %,\nresp. 35 % z celkového počtu vysielaných hudobných diel.\n25.8 Otázkou pre ústavný súd tak je, či napadnuté ustanovenia, predmetom ktorých\nje regulácia obsahu činnosti rozhlasových vysielateľov a ktoré v rámci tejto regulácie\nneobmedzujú hospodársku súťaž týchto subjektov (rozhlasových vysielateľov), porušujú\nčl. 5 ods. 2 ústavy z dôvodu ich možného sekundárneho vplyvu na súťaž iných subjektov\nna trhu (t. j. autorov hudobných diel) súťažiacich v oblasti (t. j. oblasti tvorby hudobných\ndiel) priamo spojenej s oblasťou, ktorá je predmetom regulácie napadnutých ustanovení\n(t. j. s oblasťou rozhlasového vysielania) – rozhlasoví vysielatelia čerpajú produkt (hudobné\ndiela) pre poskytovanie svojich služieb (rozhlasové vysielanie) odberateľom práve z oblasti\ntvorby hudobných diel autormi hudobných diel.\n25.9 Pre odpoveď na položenú otázku musí ústavný súd zájsť do aplikačnej praxe\na reálneho života riadiaceho sa normami napadnutých ustanovení.\n25.10 Ústavný súd nemá vedomosť o vznesení sťažností, žalôb či iných prostriedkov\nochrany práv zo strany konkrétnych autorov hudobných diel iných než slovenských\nhudobných diel v tom zmysle, že by priamo na základe aplikácie napadnutých ustanovení\npoklesol záujem rozhlasových vysielateľov o ich tvorbu alebo že by títo autori priamo\nna základe aplikácie napadnutých ustanovení nedostávali priestor vo vysielaní rozhlasových\n52\n\nvysielateľov, čím by podľa mienky týchto autorov dochádzalo k porušovaniu určitých práv\nalebo slobôd týchto autorov alebo k porušovaniu určitých všeobecných ústavných\nči zákonných princípov.\n25.11 Ústavný súd nemá taktiež vedomosť o štatistike, ktorá by preukazovala,\nže priamo na základe aplikácie napadnutých ustanovení sú reálne znevýhodnení konkrétni\nautori hudobných diel iných než slovenských hudobných diel pri poskytovaní produktu ich\ntvorby rozhlasovým vysielateľom a že títo autori nevedia práve pre aplikáciu napadnutých\nustanovení „predať“ produkt svojej autorskej činnosti rozhlasovým vysielateľom.\n25.12 Prax uplatňovania napadnutých ustanovení podľa názoru ústavného súdu\ndosiaľ nepreukázala, že by konkrétni autori hudobných diel iných než slovenských\nhudobných diel boli reálne znevýhodnení pri ponúkaní produktu ich autorskej tvorby\nodberateľom, ktorými sú rozhlasoví vysielatelia, v tom zmysle, že by pre aplikáciu\nnapadnutých ustanovení nebol zo strany rozhlasových vysielateľov o ich tvorbu záujem\nalebo že by bol záujem rozhlasových vysielateľov o ich tvorbu podstatne menší oproti\nobdobiu pred nadobudnutím účinnosti napadnutých ustanovení.\n25.13\n\nNa\n\nzáklade\n\nopísanej\n\nskúsenosti\n\nz\n\naplikačnej\n\npraxe\n\nústavný\n\nsúd\n\nnie je presvedčený o potrebe tak širokého výkladu čl. 55 ods. 2 ústavy, ktorý by chránil\naj hospodársku súťaž subjektov, ktorých činnosť nie je primárnym predmetom právnej\nregulácie posudzovaného podústavného právneho predpisu, ale aplikácia tohto právneho\npredpisu by mohla mať sekundárne a potenciálne vplyv na súťaž týchto primárne právnou\nreguláciou nezasiahnutých subjektov.\n25.14 Ústavný súd preto nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu zvyšných\nnapadnutých ustanovení s čl. 55 ods. 2 ústavy (výrok nálezu).\nV.\nZáver\n\n53\n\n26. Na základe predbežných záverov vyjadrených v predchádzajúcich častiach tohto\nnálezu ústavný súd rozhodol tak, že návrhu generálneho prokurátora v celom rozsahu\nnevyhovel.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca\nLajos Mészáros.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n54", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "súlad-súlad právnych predpisov", "retroaktivita", "podnikateľská činnosť-obmedzenie práva podnikať", "vlastníctvo-obmedzenie", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f4d96007-992f-4f6a-be52-eb99db905bc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 50/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.50.2015.1"}, {"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "ussr:6537fa28-4500-43eb-9782-1d1c56316e40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 518/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 518/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6537fa28-4500-43eb-9782-1d1c56316e40"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 7/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:f960db60-1b2c-4f49-85bc-16ff2c372fe3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 24. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:aabaa68a-0a87-4654-93aa-2efd9d2444ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.1"}, {"guid": "ussr:425fd445-ec6c-48d2-a938-56e56c07bb53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1"}, {"guid": "cfc5be0e-5070-4036-808e-4fad29df83f8:ae73c9df-a85a-4b72-b9a9-e826d8baaa1a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0826100351.1", "spisova_znacka": "6S/28/2026", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6S/28/2026 z 2. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0826100351.1"}, {"guid": "d0020784-776d-46f5-87ee-b2ca4a4744b3:f835b78a-97fa-485c-aa82-a5741492e7be", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101040.1", "spisova_znacka": "6S/78/2025", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6S/78/2025 z 4. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101040.1"}, {"guid": "066cab14-3177-4472-8816-34d6ab2f0e18:36575e81-9c2d-41fd-8fc4-ec9840aa5820", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101029.1", "spisova_znacka": "6S/77/2025", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6S/77/2025 z 4. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101029.1"}, {"guid": "91a2f977-7d69-4130-92f8-0677bf77bf44:d906f60e-9c44-4936-94a8-f9d7f5265e15", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101023.1", "spisova_znacka": "5S/47/2025", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5S/47/2025 z 18. 2. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-02-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101023.1"}]}