{"guid": "ussr:805e84a4-2bf8-4c34-81a5-4cea183e994c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. 12. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. decembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 8/2016, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-12-12", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/805e84a4-2bf8-4c34-81a5-4cea183e994c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.8.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 8/2016-131\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa\nspravodajkyňa), Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,\nJany Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza\na Rudolfa Tkáčika prerokoval návrhy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného\npredsedníčkou senátu\n\n, na začatie konania podľa čl. 125\n\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z.\no pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv\nEurópskej únie a na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky o súlade § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13\nods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nčl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a takto\n\nrozhodol:\n\n1. Ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 46\nods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.\n2. Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2,\nčl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.\n3. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. mája\n2016 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),\nzastúpeného predsedníčkou senátu\n\n, na začatie konania\n\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade\n§ 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) s čl. 1 ods. 1,\nčl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2\nústavy, s čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie\n(ďalej len „charta“) a 28. augusta 2017 doručený návrh najvyššieho súdu zastúpeného\npredsedníčkou senátu\n\n, na začatie konania podľa čl. 125\n\nods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene\n2\n\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o azyle“)\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 ústavy, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru a s čl. 47\ncharty.\n2. V návrhu doručenom ústavnému súdu 30. mája 2016 najvyšší súd spochybňuje\nústavnú a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutého ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov, na základe ktorého policajný útvar môže vydávať rozhodnutia, ktorých\nodôvodnenia obsahujú iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej\nrepubliky bez toho, aby dotknutá osoba bola oboznámená aspoň s podstatou dôvodov,\nna ktorých policajný útvar založil svoje rozhodnutie, ak už z dôvodu ochrany verejnej\nbezpečnosti ju nemôže oboznámiť s presnými a úplnými dôvodmi.\n3. V návrhu doručenom ústavnému súdu 28. augusta 2017 najvyšší súd spochybňuje\nústavnú a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutého ustanovenia zákona o azyle,\npodľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ministerstvo“) o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej\nochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení\ndoplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d),\nnepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d)\na zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, že\nide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\n4. Najvyšší súd namieta nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov\n\na napadnutého\n\nustanovenia\n\nzákona\n\no azyle\n\ns\n\nústavným\n\nimperatívom\n\ndemokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, s právom na rovnosť\nv dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, s právom na rovnaké zaobchádzanie\npodľa čl. 12 ods. 2 ústavy a s podmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných\npráv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy, s právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, s právom\nvyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v konaní pred súdom podľa čl. 48 ods. 2\nústavy, s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s právom na účinný\n3\n\nprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s právom na rodinný a súkromný život\npodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a s právom na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý\nproces podľa čl. 47 charty.\nI.1 Odôvodnenie návrhu najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu napadnutého\nustanovenia zákona o pobyte cudzincov s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru\na charty\n5. Najvyšší súd v návrhu tvrdí, že napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov\npopierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou\nkaždého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj ústava vo svojom čl. 1 ods. 1) a ktorý je\npodporovaný aj zákazom diskriminácie obsiahnutom v čl. 12 ústavy (a ktorého súčasťou je\naj princíp rovnosti pred zákonom) v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. Okrem toho odopierajú\ntiež procesné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a ods. 2, č1. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,\nv čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru a v čl. 47 charty.\n6. Podľa najvyššieho súdu ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť\núčastníkov súdneho konania zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán\n(účastníkov súdneho konania) pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov.\nObsahom rovného postavenia účastníkov konania je ich právo dostať pred súdom možnosť\nobhajovať svoju záležitosť za podmienok, ktoré ich podstatne nezvýhodňujú voči druhej\nzúčastnenej strane, pričom princíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa\nmusí vzťahuje aj na správne súdnictvo. Pritom správny orgán, ktorého rozhodnutie je\npreskúmavané súdom na základe žaloby alebo opravného prostriedku (od 1. júla 2016\nsprávnej žaloby, pozn.), a fyzická alebo právnická osoba, ktorá žiada, aby súd preskúmal\nzákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, si musia byť v tomto konaní rovní.\n7. Najvyšší súd v návrhu ďalej zdôrazňuje, že v právnom štáte je nevyhnutné, aby\nzákonodarca osobitne pri tvorbe právnych noriem, ktoré vykonávajú ustanovenia ústavy\n(čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen dôsledne dbal na ich súlad s ústavným textom\na medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ale aby aj vytváral podmienky na to,\n4\n\naby sa tieto právne normy uplatňovali rovnako na každého a tiež aj na to, aby sa uplatňovali\na interpretovali v súlade s príkazmi a limitmi, ako ich obsahuje ústava.\n8. Podľa najvyššieho súdu zásada rovnosti účastníkov konaní je narušená tým, že\nsprávny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec\nnedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie\nsú súčasťou spisu a ani správny orgán utajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu\na v žiadnej forme nesprístupňuje. K rovnakej situácii podľa najvyššieho súdu dochádza aj\nv konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu vydaného\npodľa napadnutej právnej úpravy, pretože súd účastníkovi konania nesprístupňuje\nv žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody rozhodnutia (utajovanú skutočnosť).\n9. Najvyšší súd v návrhu ďalej konštatuje, že nesprístupnenie dôvodov, na základe\nktorých orgán verejnej správy rozhodol, odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho konania, a rovnako aj\npreskúmavajúceho konania pred súdom uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne\nnevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý\núčastník konania (orgán verejnej správy).\n10. Podľa najvyššieho súdu napadnutá právna úprava porušuje nielen právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj princíp\nkontradiktórnosti a princíp rovnosti zbraní ako základné definičné prvky práva\nna spravodlivé súdne konanie.\n11. Najvyšší súd tiež zdôrazňuje, že už v konaní pred správnym orgánom má byť\núčastníkovi konania (cudzincovi) daná možnosť účinne sa brániť [§ 33 ods. 2 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Správny poriadok“)], ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria\npodklad rozhodnutia, alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia\n(utajovanou skutočnosťou).\n\n5\n\n12. Najvyšší súd s poukazom na judikatúru ústavného súdu uvádza, že právo vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie\nustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy to neumožňuje. Z toho podľa najvyššieho súdu vyplýva, že\ntoto ustanovenie ústavy neposkytuje zákonodarcovi priestor k obmedzeniu v ňom\nobsiahnutých práv a ani čl. 51 ústavy nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t. j.\nrealizovateľnosti priamo ex constitutione a že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu.\n13. Podľa najvyššieho súdu napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov\nnemôžu vyhovovať štandardu spravodlivého konania podľa ústavy a dohovoru, pretože\nzaväzujú dotknuté orgány verejnej správy (policajný útvar) vydávať rozhodnutia, ktorých\nodôvodnenia obsahujú iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej\nrepubliky.\n14. Najvyšší súd v návrhu tiež s poukazom na judikatúru ústavného súdu\nzdôrazňuje, že zákonodarca musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu\nproporciu medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických\nosôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, akým je nesporne zákon\no ochrane utajovaných skutočností, ktorý „reprezentuje verejný záujem (PL. ÚS 15/03), že\nsprávne uplatnenie princípu proporcionality vyžaduje hľadanie a nachádzanie spravodlivej\nrovnováhy medzi závažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa, ktorý štát\nsleduje obmedzením tohto práva (PL ÚS 7/96) a na to, že judikatúra Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v otázkach súvisiacich s ochranou národnej bezpečnosti\nspojených s odňatím možnosti pre fyzickú osobu získať určité informácie od štátu (orgánu\nvýkonnej moci) za účelom jej obrany proti vzneseným obvineniam, pritom tiež poukazuje\nna porušenie práv zaručených dohovorom (napr. Chahal proti Spojenému kráľovstvu\nz 15. 11. 1996, sťažnosť Č. 22414/93, Al-Nashif proti Bulharsku z 20. 6. 2002, sťažnosť\nč. 50963/99, Lupsa proti Rumunsku z 8. 6. 2006, sťažnosť č. 10337/04 alebo Nolan\na K. proti Rusku z 12. 2. 2009, sťažnosť č. 2512/04).\n6\n\n15. Podľa najvyššieho súdu napadnutá právna úprava nerešpektuje judikatúru\nESĽP, podľa ktorej «... aj tam, kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a\nvlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné\npráva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom\noprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s\nprimeranými procesnými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec\nmusí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ\nčo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene\npodstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť schopný reagovať v prípadoch, keď uplatnenie\ntohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch alebo keď odhalí výklad\n„národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom\na arbitrárny.».\n16. Podľa najvyššieho súdu prijatím napadnutej právnej úpravy zákonodarca\nnerešpektoval právne názory, ktoré vyslovil ústavný súd v súvislosti so záujmom na ochrane\nutajovaných skutočností a právami preverovanej osoby získať základné informácie o tom,\nprečo sa previerka v jej prípade skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona\nč. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane utajovaných\nskutočností“). V tejto súvislosti totiž ústavný súd konštatoval, že obmedzenie tejto\npreskúmateľnosti nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň\nzákladné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3\nzákona o ochrane utajovaných skutočností alebo bola ukončená platnosť vyjadrenia\npred uplynutím doby platnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona, a tiež, že s ohľadom\nna to, že preverovaná osoba sa nedozvie aspoň základné informácie o tom, prečo sa\nprevierka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných\nskutočností, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom\nchránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť dostatočnou zárukou\nproti svojvôli a ani nemôže reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu\nochranu. Ústavný súd ustálil, že napadnuté ustanovenia § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona\no ochrane utajovaných skutočností z týchto dôvodov obmedzujú prístup preverovanej osoby\n7\n\nk súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa pri tom zasahuje do samej podstaty\njej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (PL. ÚS 15/03).\n17. Najvyšší súd poukázal i na to, že ďalšie riešenie ponúka napr. aj Česká republika\nv § 38 ods. 6 zákona č. 500/2004 Sb. (správní řád) v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„správní řád“), ktoré sa týka nahliadania do spisu obsahujúceho utajované informácie,\nz ktorého nemôže byť vylúčené nahliadanie do tej časti spisu, ktorou bol alebo bude\nvykonávaný dôkaz, účastníkom konania alebo jeho zástupcom, samozrejme za dodržaní\npovinnosti mlčanlivosti.\n18. Najvyšší súd namieta, že zákonodarca v napadnutých zákonných ustanoveniach\nnevyužil žiadne zo spomínaných riešení a nijakým spôsobom nevyvážil záujem štátu\nna ochrane utajovaných skutočností/bezpečnosti a záujem na ochrane základných práv\nštátnych príslušníkov tretích krajín. Stret týchto záujmov (základného práva na spravodlivé\nsprávne a súdne konanie a záujem štátu na ochrane utajovaných skutočnosti/bezpečnosti)\nriešia napadnuté ustanovenia bezvýhradným uprednostnením záujmu štátu na ochrane\nutajovaných skutočností a popretím základných práv účastníka konania.\n19. Podľa najvyššieho súdu napadnutá právna úprava nerešpektuje ústavný princíp\nproporcionality, pretože prostriedok, ktorý použil zákonodarca na dosiahnutie sledovaného\núčelu, ktorým je zrejme ochrana utajovaných skutočností/bezpečnosti Slovenskej republiky,\nnemožno označiť za „vhodný, potrebný alebo nevyhnutný“, keďže tento popiera základné\nprávo na spravodlivé konanie (obsiahnuté v základnom práve na súdnu ochranu) podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru vo svojej samotnej\npodstate.\n20. Najvyšší súd v návrhu zdôrazňuje, že základnými zásadami spravodlivého\nkonania sú podľa judikatúry ESĽP zásada kontradiktórnosti konania, právo dotknutej osoby\npoznať dôvody rozhodnutia (poznať presné a skutočné dôvody) proti nej a právo na prístup\nku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak, aby s plnou znalosťou veci mohla\nposúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojím návrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP\nkaždá osoba musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku, možnosť obhajoby\n8\n\nnesmie byť len formálna. Najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP, v ktorom tento\nskúmal nielen procesné záruky poskytované čl. 6 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 7\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“), ale aj\nprepojenie so zárukami poskytovanými čl. 8 dohovoru (právo na ochranu rodinného\na súkromného života) a so zárukami poskytovanými čl. 5 dohovoru (právo na slobodu\na bezpečnosť) (A a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 19. 2. 2009, sťažnosť\nč. 3455/05). V prípade, ak vyhostenie cudzinca alebo odopretie vstupu môže zasiahnuť\ndo jeho rodinného života, ESĽP judikoval, že štáty majú povinnosť zabezpečiť, aby\ndotknutá osoba mohla účinne napadnúť rozhodnutie o vyhostení a aby toto rozhodnutie\npreskúmal orgán, ktorý poskytuje záruky nestrannosti a nezávislosti a ktorý má prístup ku\nvšetkým relevantným aspektom rozhodnutia. Tiež v rozsudku Al Nashif proti Bulharsku,\nC. G. a ostatní proti Bulharsku (rozsudok z 24. 7. 2008, sťažnosť č. 1365/07) ESĽP uznal,\nže v niektorých prípadoch môžu existovať dôvody národnej bezpečnosti, ktoré môžu viesť\nk určitým procesným obmedzeniam vo vzťahu k nesprístupneniu dôkazov, ale tieto\nobmedzenia nemôžu zasiahnuť do práva dotknutej osoby na účinný opravný prostriedok,\nktoré nesmie byť len formálne.\n21. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom\nna účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru v spojení so základným právom\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8\nods. 1 dohovoru najvyšší súd v návrhu analyzuje niektoré rozhodnutia ESĽP vzťahujúce sa\nk danej problematike a uvádza, že:\n21.1 Hoci jazykový výklad čl. 13 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd vedie k záveru, že právo na účinný prostriedok nápravy má mať iba ten, koho práva\nboli porušené, ESĽP taký výklad odmietol, pretože až v konaní o takomto prostriedku sa\nmôže zistiť, či k porušeniu skutočne došlo alebo nie. Právo na účinný prostriedok nápravy\nteda musí mať aj osoba, ktorá sa ešte len iba domnieva, že jej práva zaručené dohovorom\nboli porušené (Klass a ďalší proti Nemecku, rozsudok pléna, 6. 9.1978, sťažnosť\nč. 5029/71). V danom prípade navrhovateľ namietal nedostatok účinného opravného\nprostriedku v spojení s namietaným porušením jeho práva na rodinný život podľa čl. 8\ndohovoru.\n9\n\n21.2 Európsky súd pre ľudské práva stanovil určitú obmedzujúcu podmienku\naplikovateľnosti čl. 13 dohovoru, a to konkrétne v tom smere, že tvrdenia sťažovateľa\no porušení práv a slobôd zaručených dohovorom musia byť aspoň hájiteľné (Silver a ďalší,\n§ 113).\n21.3 Absencia hájiteľnej námietky vedie k tomu, že je sťažnosť na porušenie\nvyhlásená za neprijateľnú pre nezlučiteľnosť ratione materiae s ustanoveniami dohovoru\n(napr. Boychev proti Bulharsku, rozsudok z 27. 1. 2011, sťažnosť č. 77185/01) alebo\npre zjavnú neopodstatnenosť (napr. Welke a Bialek proti Poľsku, rozsudok z 1. 3. 2011,\nsťažnosť č. 15924/04).\n21.4 V niektorých prípadoch môže byť v rozpore s dohovorom už samotný zákon či\niný právny predpis, a nie až jeho aplikácia súdnymi alebo správnymi orgánmi (Cambell\na Fell proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 28. 6. 1984, sťažnosť č. 7819/77 a 7878/77).\n21.5 Minimálnym štandardom, ktorý zaručuje právo na účinný opravný prostriedok\npodľa ESĽP, je prístup nezávislého orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku,\nk utajovaným materiálom. Tento organ musí mať zároveň právo odmietnuť tvrdenie o tom,\nže hľadisko národnej bezpečnosti vyžaduje nesprístupnenie dôkazov, resp. že vôbec existuje\nv konkrétnom prípade ohrozenie národnej bezpečnosti. Zároveň musí byť zaručené\ndodržanie minimálnej úrovne zásady kontradiktórnosti konania, ktorá zaručuje, že na strane\ndotknutej osoby musí existovať účinný nástroj, prostredníctvom ktorého môže dotknutá\nosoba prezentovať svoj prípad (Nolan a K. proti Rusku, rozsudok z 12. 2. 2009, sťažnosť\nč. 2512/04). Európsky súd pre ľudské práva uvádza: «Aj keď sa jedná o národnú bezpečnosť\nprincípy zákonnosti a právneho štátu v demokratickej spoločnosti vyžadujú, aby opatrenia,\nktoré majú dopad na základné ľudské práva podliehali určitej forme konania pred\nnezávislým orgánom príslušným na preskúmanie dôvodov rozhodnutia a relevantných\ndôkazov v prípade potreby s príslušnými procesnými obmedzeniami na použitie utajovanej\ninformácie. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná\nbezpečnosť je „v stávke“. Zatiaľ čo posúdenie výkonnou mocou toho, čo predstavuje hrozbu\npre verejnú bezpečnosť bude prirodzene mať dostatočnú váhu, musí nezávislý orgán byť\nschopný konať v prípadoch, kedy takéto rozhodnutie nemá odôvodnený základ vo faktoch\nalebo odhaľuje výklad pojmu „národná bezpečnosť“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so\nzdravým rozumom (common sense) a svojvoľný.»\n10\n\n21.6 Vo veci C.G a ostatní proti Bulharsku, alebo Kaushal a i proti Bulharsku\nza „obzvlášť prekvapivé“ považoval ESĽP prípady, kde rozhodnutie o vyhostení\nneobsahovalo žiadne skutkové dôvody, na základe ktorých bolo vydané, ale obmedzilo sa\nlen na citáciu právnych noriem a stanovisko, že dotknutá osoba predstavuje „vážnu hrozbu\npre bezpečnosť štátu“, pričom tento záver bol založený na nešpecifikovaných informáciách,\nktoré boli obsiahnuté v utajenom vnútroštátnom dokumente. Právo na účinný opravný\nprostriedok a zásada kontradiktórnosti môže byť podľa ESĽP dodržaná napríklad\nprostredníctvom zástupcu na strane dotknutej osoby, ktorý bude mať oprávnenie oboznámiť\nsa s utajovanými materiálmi.\n21.7 Vo vzťahu k zásahu do rodinného života z dôvodov národnej bezpečnosti musia\nčlenské štáty zabezpečiť, aby tento zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu,\na aby existovala naliehavá spoločenská potreba („pressing social need“) národnej\nbezpečnosti, odôvodňujúca zásah do rodinného života (C.G a ostatní proti Bulharsku, bod\n46 rozsudku, alebo Kaushal a i. proti Bulharsku).\n21.8 Vo vzťahu k tomu, ktoré činy, resp. konanie alebo správanie sťažovateľov môže\npredstavovať ohrozenie národnej bezpečnosti, ESĽP skonštatoval, že určenie toho, čo\nohrozuje národnú bezpečnosť, prináleží v prvom rade orgánom štátu. To zároveň\nneznamená, že vymedzenie ohrozenia národnej bezpečnosti môže ísť nad rámec jeho\nprirodzeného významu („beyond its nátural meaning“), inými slovami, štát nemôže\npod ohrozenie národnej bezpečnosti podradiť akékoľvek konanie alebo správanie osoby,\nktoré sa mu nepozdáva (C.G a ostatní proti Bulharsku).\n21.9 V už spomenutom rozsudku Chahal proti Spojenému kráľovstvu ESĽP\nrozhodoval o použití utajovaných skutočností aj v súvislosti so zárukami, ktoré poskytuje\nčl. 5 (4) dohovoru, a to v prípadoch, keď podozrenie z účasti na terorizme založilo dôvod\nna pozbavenie dotknutých osôb ich osobnej slobody. V prípade Chahal ESĽP uviedol, že aj\nkeď je pozbavenie osobnej slobody založené na tvrdení, že ide o národnú bezpečnosť\na terorizmus, vnútroštátne orgány sa nemôžu vyhnúť súdnemu prieskumu zákonnosti\na dôvodnosti ich rozhodnutia. Zároveň ESĽP opakovane judikoval, že aj v prípadoch, keď\nje národná bezpečnosť „v stávke“ (when national security is „at stake“), štát musí\nzabezpečiť, aby dotknutá osoba mala prístup k účinnému opravnému prostriedku\na spravodlivému súdnemu konaniu. To podľa ESĽP v sebe zahŕňa aj zachovanie určitej\n11\n\nmiery kontradiktórnosti konania aj v prípade, ak časť alebo všetky dôkazy podliehajú\nutajeniu.\n22. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom\nna účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty najvyšší súd\npovažuje za dôležité poukázať na to, že základné právo na účinný prostriedok nápravy\na spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 charty.\n22.1 Východiská pre uvažovanie najvyššieho súdu v prejednávanej veci, v ktorých\nvidí rozpor ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s čl. 47 charty, obsahuje\nrozhodnutie Veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)\no predbežnej otázke v prípade ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C300/11, rozsudok zo 4. júna 2013. Poukazuje pritom na rozhodnutie Súdneho dvora , ktorý\nv tomto prípade rozhodoval o prejudiciálnej otázke podanej Court of Appeal (England and\nWales; Civil Division; Spojené kráľovstvo) o výklad čl. 30 ods. 2 smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. 4. 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných\npríslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov v spojení\ns čl. 47 charty. Sporný prípad sa týkal občana členského štátu Európskej únie, ktorému\nSpojené kráľovstvo zamietlo vstup na svoje územie z dôvodov verejnej bezpečnosti.\nV následnom súdnom konaní o preskúmanie dotknutého rozhodnutia bola časť dôkazov, na\nktorých bolo založené rozhodnutie, utajená a v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom\nbola táto časť sprístupnená len špeciálnym advokátom dotknutej osoby.\n22.2 Najvyšší súd cituje čl. 30 ods. 2 smernice 2004/38/ES, podľa ktorého dotknuté\nosoby musia byť plne informované o dôvodoch verejného poriadku, verejnej bezpečnosti\nalebo verejného zdravia, na základe ktorých boli voči nim prijaté rozhodnutia odopretí\nvstupu, ak to nie je v rozpore so záujmami národnej bezpečnosti. Najvyšší súd zdôrazňuje,\nže na otázku zo strany vnútroštátneho súdu, či sa v danom kontexte má zásada účinnej\nsúdnej ochrany interpretovať tak, že vnútroštátny súdny orgán, ktorý skúma odvolanie proti\nrozhodnutiu o zákaze vstupu občana Európskej únie, je povinný dohliadnuť na to, aby bola\ndotknutá osoba informovaná o podstate dôvodov svedčiacich proti nej bez ohľadu na to, že\npodľa vnútroštátnych orgánov, aj príslušných súdov by bolo sprístupnenie podstaty dôvodov\nv rozpore so záujmami štátnej bezpečnosti, Súdny dvor vo svojej odpovedi zdôraznil\nustálenú judikatúru týkajúcu sa práva na účinnú súdnu ochranu a zásadu kontradiktórnosti\n12\n\nkonania vrátane práva dotknutej osoby na prístup ku všetkým dôkazom, na ktorých je\nzaložené rozhodnutie (opatrenie) prijaté proti nej.\n22.3 Ďalej najvyšší súd uvádza, že Súdny dvor nespochybnil, že je zodpovednosťou\nčlenských štátov, aby zaručili svoju vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť. Zároveň uznal, že\nv niektorých prípadoch môžu existovať dôvody založené na národnej bezpečnosti, ktoré\nodôvodňujú, že určitá časť dôkazov nebude sprístupnená. Tieto prípady by mali\npredstavovať výnimku a Súdny dvor jednoznačne zotrval na požiadavke účinného súdneho\nprieskumu dotknutého rozhodnutia vrátane prieskumu materiálov, ktoré podliehajú utajeniu.\nPodľa Súdneho dvora súd musí mať oprávnenie preveriť, či dôvody národnej bezpečnosti\nbránia oznámeniu presných a úplných dôvodov, ako aj s tým súvisiacich dôkazov,\nna ktorých sa zakladá sporné rozhodnutie. Súdny dvor jednoznačne odmietol existenciu\ndomnienky o opodstatnenosti dôvodov, ktoré uvádza vnútroštátny orgán. Ak súd dospeje\nk záveru, že bezpečnosť štátu neodôvodňuje utajenie, nariadi príslušnému vnútroštátnemu\norgánu sprístupnenie údajov dotknutej osobe. Ak toto vnútroštátny orgán nevykoná, súd\npristúpi k preskúmaniu zákonnosti dotknutého rozhodnutia len na základe dôvodov\na dôkazov, ktoré boli oznámené. V prípade, ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že\nbezpečnosť štátu odôvodňuje utajenie dôvodov, Súdny dvor zdôraznil, že súdne\npreskúmanie sa musí vykonať v rámci konania, ktoré primerane zabezpečí rovnováhu\npožiadaviek súvisiacich s bezpečnosťou štátu a požiadaviek vyplývajúcich z práva\nna účinnú súdnu ochranu, pričom prípadné zásahy do výkonu tohto práva sa obmedzia\nna minimum. Súdny dvor tiež zdôraznil, že aj v takomto prípade sa musí dodržať zásada\nkontradiktórnosti v čo najväčšej miere tak, aby dotknutá osoba mohla spochybniť dôvody,\nna ktorých sa dotknuté rozhodnutie zakladá, ako aj predložiť vyjadrenia k dôkazom, ktoré\ns tým súvisia, a tým účinne uplatniť svoje prostriedky obhajoby. Súdny dvor na predloženú\npredbežnú otázku odpovedal tak, že čl. 30 ods. 2 a čl. 31 smernice 2004/38 v spojení s čl. 47\ncharty sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán\ndotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie\nprijaté na základe čl. 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný\nvnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe\nv každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní\nnevyhnutný dôverný charakter dôkazov.\n13\n\n22.4 Najvyšší súd v tejto súvislosti považoval za zaujímavé uviesť, že Súdny dvor sa\nvo svojom rozhodnutí odklonil od názoru, ktorý v konaní prezentoval generálny advokát.\nTento vo svojom stanovisku uviedol, že miera sprístupnenia dôvodov verejnej bezpečnosti\nsa môže meniť podľa procesných okolností prijatia napadnutého rozhodnutia a podľa\npovahy predmetných opatrení, a teda členským štátom má byť ponechaná možnosť, aby sa\npodľa okolností prípadu rozhodli celkom nesprístupniť dôvody verejnej bezpečnosti\nobčanovi Únie, ktorému zamietnu alebo odoprú vstup. Súdny dvor sa s názorom\ngenerálneho advokáta nestotožnil a priznal dotknutým osobám minimálne právo poznať\npodstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim.\n23. Najvyšší súd v návrhu ďalej konštatuje, že z doterajšej rozhodovacej činnosti\nESĽP, ako aj Súdneho dvora, na ktoré poukazuje, vyplýva niekoľko dôležitých princípov,\nktorými sa štáty musia riadiť, ak časť dôkazov pred dotknutou osobou zataja v záujme\nvlastnej národnej bezpečnosti. Oba súdy (ESĽP aj Súdny dvor) pritom zdôrazňujú zásadu\núčinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania a nepriznávajú štátom\nprávom rezignovať na tieto práva ani v prípade, ak je ohrozená ich bezpečnosť.\nPodľa oboch súdov v konkrétnom konaní platí pravidlo sprístupnenia všetkých dôvodov a\ndôkazov, ale výnimočne je možné utajiť dôvody a dôkazy, na ktorých je prijaté opatrenie\n(rozhodnutie) založené. Dotknutá osoba musí mať prístup k poznaniu minimálne podstaty\ndôvodov verejnej bezpečnosti, na základe ktorých boli predmetné opatrenia prijaté. To je\nminimálny štandard, za ktorý by štáty nemali zájsť. Aj v prípade prijatia najvýraznejších\ndovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov) sú\nštáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude\nmať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok. Oba súdy (ESĽP aj Súdny dvor)\nodobrili inštitút špeciálneho advokáta tak, ako je zavedený v Spojenom kráľovstve.\nNapokon najvyšší súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na to, že aj všeobecná\nprocesná úprava a judikatúra súdov v Českej republike dochádza pri riešení tohto problému\nv podstate k podobným záverom ako Súdny dvor v prípade ZZ proti Secretary of State for\nthe Home Department.\n24. Najvyšší súd poukazuje i na to, že v Českej republike podľa § 38 ods. 6 správního\nřádu môžu byť síce z nahliadnutia do spisu vylúčené jeho časti, ktoré obsahujú utajované\n14\n\ninformácie, to ale neplatí o častiach spisu, ktorými bol alebo bude vykonávaný dôkaz,\ndo takých častí spisu môže nahliadať len účastník konania alebo jeho zástupca\nza predpokladu, že sú vopred oboznámení s následkami porušenie povinnosti mlčanlivosti\no týchto skutočnostiach a že o poučení je vyhotovený protokol, ktorý podpíšu. Obdobne\npodľa § 45 ods. 3 zákona č. 150/2002 Sb. (soudní řád správní) v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „S. ř. s.“) predseda senátu vylúči z nahliadnutia tie časti administratívneho spisu,\nktoré správny orgán pri predložení označí ako tie, ktoré obsahujú utajované informácie,\nz nahliadnutia ale nemožno vylúčiť tie časti správneho alebo súdneho spisu, ktorými bude\nvykonaný dôkaz súdom, alebo do ktorých mal účastník právo nazerať v konaní\npred správnym orgánom (§ 45 ods. 4 S. ř. s.). Prísnejší režim v Českej republike upravuje\nlen zákon o ochrane utajovaných informácií pre konanie vo veciach bezpečnostnej\nspôsobilosti (tzv. bezpečnosťou previerky), podľa ktorého možno v niektorých\nvýnimočných prípadoch prístup účastníka konania, príp. jeho zástupcu k utajovaným\ninformáciám, hoci je na nich založené príslušné rozhodnutie Národného bezpečnostného\núradu, úplne vylúčiť, v takýchto prípadoch ale judikatúra českých súdov vyžaduje\nv podstate ex offo preskúmanie takých dôvodov pre odopretie bezpečnostnej previerky\nsprávnym súdom. Pokiaľ ide o judikatúru Nejvyššího správního soudu Českej republiky,\nnajvyšší súd dáva do pozornosti napríklad rozsudok z 20. 6. 2007, č. j. 6Azs 142/2006-58\npublikovaný pod č. 1337/2007Sb. V predmetnej veci došlo na základe utajovanej\ninformácie spravodajskej služby k aplikácii vylučovacej klauzuly na daného žiadateľa\no medzinárodnú ochranu. V dôvodoch rozsudku Nejvyšší správní soud Českej republiky\nuviedol: „Najvyšší správny súd si je vedomý, že poskytnutie plnej informácie v autentickej\npodobe, ktorá je často výsledkom operatívneho šetrenia tajných služieb a je predmetom\nutajenia, by mohlo potenciálne spôsobiť ohrozenie základného cieľa utajovanie skutočnosti,\nako bol implicitne vymedzený definíciou utajovanej skutočnosti v ustanovení § 3 ods. 1\nzákona o utajovaných skutočnostiach, t.j., aby bolo vylúčené neoprávnené nakladanie s\ninformáciami, ktoré by mohli spôsobiť ujmu záujmom Českej republiky alebo záujmom, ku\nktorých ochrane sa Česká republika zaviazala, alebo by mohlo by pre tieto záujmy\nnevýhodné. Záujmom Českej republiky je potom potrebné chápať v zmysle § 2 ods. 1 toho\nistého zákona záujem na zachovaní ústavnosti, zvrchovanosti, územnej celistvosti,\nzabezpečenie obrany štátu, verejnej bezpečnosti, ochrane dôležitých ekonomických a\npolitických záujmov, práv a slobôd fyzických a právnických osôb a ochrana života alebo\n15\n\nzdravia fyzických osôb. Ak by oboznámenie účastníka s plným znením utajovanej skutočnosti\nv konaní malo znamenať popretie tohto základného účelu zákona o utajovaných\nskutočnostiach, možno podľa názoru Najvyššieho správneho súdu akceptovať, že správny\norgán rozhodujúci o verejných subjektívnych právach účastníkovi konania oznámia len pre\nriadenie relevantný obsah takej skutočnosti, a to v primeranej forme (napr. anonymizované\nči súhrnné údaje a pod.). V prípade sťažovateľa teda obsah informácie, ktorý odôvodnil\nzáver správneho orgánu, že existuje dôvodné podozrenie, že sa žalobca dopustil trestného\nčinu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti podľa\nmedzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch, či že sa\ndopustil pred podaním žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany vážneho nepolitického\ntrestného činu mimo územia Českej republiky, alebo že sa dopustil činov, ktoré sú v rozpore\ns cieľmi a zásadami Organizácie spojených národov.“\n25. Na základe uvedenej argumentácie najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd vydal\nnález, ktorým vysloví nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov\ns označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a charty.\nI.2 Odôvodnenie návrhu najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu napadnutého\nustanovenia zákona o azyle s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a charty\n26. Najvyšší súd v návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia zákona\no azyle s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a charty uvádza, že v konaní\no kasačnej sťažnosti vedenom pod sp. zn. 10 Sžak 11/2017 proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 SaZ 1/2017 z 28. marca 2017 dospel\nk záveru, že ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle môže byť v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12\nods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 ústavy,\ns čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru a s čl. 47 charty.\n27. Najvyšší súd vo svojom návrhu ďalej uvádza, že 1. januára 2008 nadobudol\núčinnosť zákon č. 643/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Tento zákon vo svojom bode 49 doplnil\n16\n\nustanovenie § 52 zákona o azyle o nový druhý odsek 2. V zmysle nového ustanovenia § 52\nods. 2 „K odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm.\na), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15\nods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa §\n13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c\nods. 2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa čl. 33 písm. c) sa uvedie\niba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.“.\n28. Vychádzajúc z dôvodovej správy k návrhu zákona k tomuto ustanoveniu,\nnajvyšší súd poukazuje na to, že predkladateľ iba stručne uviedol, že podľa ustanovenia\n§ 52 ods. 2 zákona o azyle sa umožní ministerstvu odôvodňovať rozhodnutia vydané\nv konaní o azyle iba skutočnosťou, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky\nv prípadoch, ak účastník konania je nebezpečný pre bezpečnosť Slovenskej republiky.\nPrístup k utajovaným skutočnostiam bude mať len súd. Podľa najvyššieho súdu\nz dôvodových správ je možné vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú právnu úpravu\nz dôvodu zabezpečenia ochrany utajovaných skutočností bez podrobnejšieho odôvodnenia.\n29. Podľa zistení senátu najvyššieho súdu počas konania o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa (žalobcu) proti rozsudku krajského súdu existujú skutočnosti, ktoré u neho\nvyvolávajú pochybnosti o ústavnosti a rozpornosti ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle\na ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom, a to s dohovorom\na s chartou.\n30. Podľa najvyššieho súdu napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle\npopiera princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou\nkaždého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj ústava vo svojom čl. 1 ods. 1) a ktorý je\npodporovaný aj zákazom diskriminácie obsiahnutom v čl. 12 ústavy (a ktorého súčasťou je\naj princíp rovnosti pred zákonom), v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a odopiera tiež procesné\npráva garantované v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 6 ods. 1\na čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. l dohovoru a v čl. 47 charty.\n30.1 Napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle je preto podľa názoru\nnajvyššieho súdu nielen v rozpore s už uvedenou ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov\n17\n\n(čl. 47 ods. 3 ústavy), ale tiež aj s ich právom na spravodlivé konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy),\ns čl. 6 ods. 1 a s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru, keďže v odôvodnení rozhodnutia\nministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany\npodľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej\nochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení\ndoplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušení\nposkytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, že ide\no bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\n30.2 Zásada rovnosti účastníkov konania, ktoré predchádzalo uvedenému rozsudku,\nje podľa najvyššieho súdu narušená tým, že správny orgán má k dispozícii dôkazy\n(utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa\ns týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú súčasťou spisu a ani správny orgán\nutajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme nesprístupňuje.\nRovnaké možno konštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia\nsprávneho orgánu, vydaného podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle. Súd totiž účastníkovi\nkonania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody rozhodnutia\n(utajovanú skutočnosť).\n30.3 Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol,\npodľa názoru senátu najvyššieho súdu odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho konania a rovnako aj\npreskúmavajúceho konania pred súdom uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne\nnevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý\núčastník konania (orgán verejnej správy).\n30.4 Podľa najvyššieho súdu tu ide nielen o porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale ide aj o porušenie princípu\nkontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva\nna spravodlivé súdne konanie.\n31. Najvyšší súd považuje za dôležité zdôrazniť, že už v konaní pred správnym\norgánom má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná možnosť účinne sa brániť (§ 33\nods. 2 Správneho poriadku), ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré\ntvoria podklad rozhodnutia, alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia\n18\n\n(utajovanou skutočnosťou)... Napadnuté ustanovenie zákona o azyle odníma dotknutému\ncudzincovi možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.\n32. Najvyšší súd v súvislosti s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\ncituje judikatúru ústavného súdu, ktorý už opakovane konštatoval, že „Súčasťou obsahu\nzákladného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu\nochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.\nIII. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Podľa názoru Ústavného súdu SR obsah základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nespočíva iba v oprávnení každého\ndomáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho\nkonania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú\npožiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbrani, či právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá\nv práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje,\naby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch\nzodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. Aj v prípadoch, keď právo na\nprístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je\nsúd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl.\n46 ods. 1 ústavy. (III. ÚS 305/08).“.\n33. Podľa najvyššieho súdu, keďže napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle\nzaväzujú dotknuté orgány verejnej správy vydávať rozhodnutia, ktorých odôvodnenia\nobsahujú iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, tieto\nustanovenia nemôžu vyhovovať ani štandardu spravodlivého konania, ktorý v sebe obsahuje\nustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n19\n\n34. Podľa názoru najvyššieho súdu v prípade napadnutého ustanovenia zákona\no azyle zákonodarca nerešpektoval ani právne názory, ktoré vyslovil ústavný súd\nv minulosti, v súvislosti so záujmom na ochrane utajovaných skutočností a právami\npreverovanej osoby získať základné informácie o tom, prečo sa previerka v jej prípade\nskončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností,\npričom poukazuje na to, že v tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že «Obmedzenie tejto\npreskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň\nzákladné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3\nzákona o ochrane utajovaných skutočností alebo bola ukončená platnosť vyjadrenia pred\nuplynutím doby platnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona a tiež, že: „... s ohľadom na\nto, že preverovaná osoba sa nedozvie aspoň základné informácie o tom, prečo sa previerka\nskončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona, takýto súdny prieskum nemôže byť z\nhľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť\ndostatočnou zárukou proti svojvôli ani nemôže reálne napĺňať základné právo dotknutej\nosoby na súdnu ochranu. Napadnuté ustanovenia z týchto dôvodov obmedzujú prístup\npreverovanej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa pri tom\nzasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy“ (PL ÚS 15/03)...».\n35. V prípade napadnutého ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle preto\npodľa názoru najvyššieho súdu prostriedok, ktorý použil zákonodarca na dosiahnutie\nsledovaného účelu, ktorým je zrejme ochrana utajovaných skutočností/bezpečnosti\nSlovenskej republiky, preto rozhodne nemožno označiť za „vhodný, potrebný alebo\nnevyhnutný“, keďže tento popiera základné právo na spravodlivé konanie (obsiahnuté\nv základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nv spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru vo svojej samotnej podstate.\n36. Najvyšší súd i vo svojom druhom návrhu považuje za potrebné zdôrazniť, že\nzákladnými zásadami spravodlivého konania sú podľa ESĽP zásada kontradiktórnosti\nkonania, právo dotknutej osoby poznať dôvody rozhodnutia (poznať presné a skutočné\ndôvody) proti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak,\naby s plnou znalosťou veci mohla posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojím\n20\n\nnávrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP každá osoba musí mať prístup k účinnému\nopravnému prostriedku, možnosť obhajoby nesmie byť len formálna.\n37. Nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o azyle s označenými ustanoveniami\nústavy, dohovoru a charty najvyšší súd odôvodňuje tými istými tvrdeniami, akými\nodôvodňuje aj svoj návrh na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a charty.\nII.\nPriebeh konania\n38. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh najvyššieho súdu na vyslovenie\nnesúladu napadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov s označenými ustanoveniami\nústavy, dohovoru a charty na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2016 a uznesením č. k.\nPL. ÚS 8/2016-37 ho prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie.\n39. Návrh najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona\no azyle s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a charty ústavný súd predbežne\nprerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 11. októbra 2017 a uznesením sp. zn.\nPL. ÚS 15/2017 ho prijal na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o spojení návrhu\nnajvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/2017 a návrhu najvyššieho súdu vedenom\npod sp. zn. PL. ÚS 8/2016 na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\nPL. ÚS 8/2016.\n40. Po prijatí návrhov najvyššieho súdu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39\nods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal stanovisko k návrhom najvyššieho\nsúdu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „vláda“), zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 30 ods. 2 zákona\n21\n\no ústavnom súde účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávaní vo veci.\n41. Najvyšší súd listom z 2. augusta 2016 doručenom ústavnému súdu 9. augusta\n2016 a listom z 15. novembra 2017 doručeným ústavnému súdu 23. novembra 2017\nústavnému súdu oznámil, že v prejednávanej veci netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí\ns tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.\n42. Na výzvu ústavného súdu predložilo písomné stanovisko k návrhom najvyššieho\nsúdu za vládu ministerstvo spravodlivosti podaním č. 47447/2016/120 z 22. novembra 2016,\ndoručeným ústavnému súdu 1. decembra 2016, a podaním č. 47447/2016/120 z 23. apríla\n2018, doručeným ústavnému súdu 30. apríla 2018.\n43. Predseda národnej rady listom z 25. novembra 2016 doručeným ústavnému súdu\n1. decembra 2016 a listom z 3. mája 2018 doručeným ústavnému súdu 9. mája 2018\nústavnému súdu oznámil, že národná rada nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci.\nPredseda národnej rady zároveň ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením\nod ústneho pojednávania.\n44. Najvyšší súd sa k stanoviskám vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti\nz 22. novembra 2016 a 23. apríla 2018 (č. podania 47447/2016/120) vyjadril listom\nz 5. januára 2017 doručeným ústavnému súdu 16. januára 2017 a listom z 11. mája 2018\ndoručeným ústavnému súdu 17. mája 2018.\nIII.\nStanoviská vlády a vyjadrenia najvyššieho súdu\nIII.1 Stanoviská vlády k návrhom najvyššieho súdu\n45. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti k návrhu na začatie konania\no súlade napadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov s označenými ustanoveniami\n22\n\nústavy, dohovoru a charty vo svojom stanovisku z 22. novembra 2016 (č. podania\n47447/2016/120) uvádza:\n«Poznatky o nebezpečnosti osoby získavajú správne orgány tak spravodajskou\nčinnosťou Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS\"), ako aj operatívnou činnosťou\njednotlivých zložiek Policajného zboru (ďalej len PZ\"). Tieto informácie požívajú ochranu\npodľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „ZOUS\"). Vyjadrenie SIS (resp. operatívnych zložiek PZ) má\nsprávny orgán (platí pre imigračný úrad aj pre cudzineckú políciu) založiť do\nadministratívneho spisu, pričom však (keďže ide o utajované skutočnosti) tieto informácie\n(vyjadrenie) podliehajú osobitnému režimu v súlade so ZOUS a zákonom č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP\"). Podľa\n§ 23 ods. 2 SP je správny orgán povinný urobiť opatrenie aby sa postupom podľa ods. 1 a 2\n(nazeranie do spisu) nesprístupnila utajovaná skutočnosť. Podľa § 35 ods. 3 ZOUS sa za\noprávnenú osobu považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe\nsúhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi\ns utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to napr. advokát. Podľa\n§ 34 ods. 1 písm. f) ZOUS je sudca v rozsahu svojej funkcie oprávnenou osobou s osobitným\npostavením. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je\nneutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností\nnepovolanej osobe.»\n46. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti znenie § 120 ods. 2 zákona\no pobyte cudzincov je v súlade aj so smernicou Európskeho parlamentu a Rady\n2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ktorá v čl. 12\nods. 1 ustanovuje, že ak vnútroštátne právo umožňuje obmedziť právo na informácie, môžu\nsa obmedziť informácie týkajúce sa skutkových dôvodov, a to najmä na účely zaistenia\nnárodnej bezpečnosti, obrany, verejnej bezpečnosti a predchádzania, vyšetrovania,\nodhaľovania a stíhania trestných činov. Takáto právna úprava je v súlade aj s judikatúrou\nESĽP (Rowe a Davis v. Spojené kráľovstvo, Fitt v. Spojené kráľovstvo, Jasper v. Spojené\nkráľovstvo, P. G. a J. H. v. Spojené kráľovstvo). Vláda zastúpená ministerstvom\nspravodlivosti poukazuje na to, že\n\npredmetnou otázkou sa zaoberal aj Súdny dvor\n23\n\nv rozsudku Súdneho dvora zo 4. júna 2013, C-300/11 ZZ proti Secretary of State for the\nHome Department, ECLI:EU:C:2013:363, pričom v tomto prípade sa predložená\nprejudiciálna otázka týkala interpretácie, či sa má zásada účinnej súdnej ochrany vykladať\nv tom zmysle, že súdny orgán, ktorý skúma odvolanie podané proti rozhodnutiu o zákaze\nvstupu občana Európskej únie z územia členského štátu z dôvodu verejného poriadku\na verejnej bezpečnosti, je povinný dohliadnuť na to, aby bol dotknutý občan Európskej únie\ninformovaný o podstate dôvodov svedčiacich proti nemu bez ohľadu na to, že orgány\nčlenského štátu dospeli k záveru, že sprístupnenie podstaty dôvodov svedčiacich proti nemu\nby bolo v rozpore so záujmami štátnej bezpečnosti. Súdny dvor predmetným rozsudkom\nkonštatoval, že za určitých okolností môže zverejnenie týchto dôkazov priamo a konkrétne\nohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže napríklad ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb\nalebo odhaliť vyšetrovacie metódy vnútroštátnych vyšetrovacích orgánov a tým vážne\nnarušiť splnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im v nich úplne zabrániť.\nV prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné\ndôvody, aby príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru\na že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom,\npri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov.\n47. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti takisto ústavný súd nálezom\nsp. zn. II ÚS 480/2014 z 12. februára 2015 nevyhovel sťažnosti sťažovateľa na porušenie\nčl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6\nods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru, čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 47 charty, ako\naj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v konaní\nvedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 9 Sža 9/2013. Podstatou veci v danom prípade bolo\nposúdenie ústavnosti právnej situácie, v ktorej sťažovateľ, cudzinec, nemôže procesne\noponovať tvrdeniu Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS“) a policajného útvaru, že\njeho trvalý pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku. V tomto kontexte vláda zastúpená\nministerstvom spravodlivosti rovnako poukazuje na právny názor najvyššieho súdu uvedený\nv rozsudku z 26. augusta 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža 23/2015 či právny\nnázor najvyššieho súdu uvedený v rozsudku z 19. januára 2016 v konaní vedenom pod\nsp. zn. 1 Sža 51/2014.\n24\n\n48. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti najvyšší súd, ako aj ústavný\nsúd vo svojej rozhodovacej činnosti teda nenašli zákonný priestor pre širšiu súdnu ochranu\npozície cudzincov. Týmto miestom prieniku je ustanovenie zákona o ochrane utajovaných\nskutočností umožňujúce sudcom oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a taktiež\nadvokátom so súhlasom riaditeľa SIS pod podmienkou mlčanlivosti. Ochrana ľudských práv\na základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou všeobecných\nsúdov, ako aj ústavného súdu, pričom všeobecné súdy oboznámením sa s utajenými\nskutočnosťami tak poskytujú vertikálnu ochranu účastníkovi konania, realizovanú síce\nbez možnosti účastníka konania oponovať, ale ako vyplýva z § 120 ods. 2 zákona o pobyte\ncudzincov, zákon oponovanie neumožňuje. Vychádzajúc z uvedeného, súd realizujúci\nkonanie má možnosť oboznámiť sa s relevantnými skutočnosťami a poskytuje tak\nvertikálnu ochranu práv účastníkovi konania.\n49. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti ďalej uvádza, že informácie,\nna základe ktorých SIS vykonáva bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík\na ktoré zakladajú bezpečnostnú nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané vlastnou\nspravodajskou činnosťou SIS alebo v rámci medzinárodnej spravodajskej spolupráce.\nV mnohých\n\nprípadoch\n\nsa\n\ntieto\n\ninformácie\n\nzískavajú\n\naj\n\nutajovanými\n\nspôsobmi\n\na prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie, ako aj samotný spôsob\nich získania utajovanú skutočnosť, na manipuláciu s ktorou sa vzťahujú osobitné právne\nrežimy ustanovené vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia SIS\nk bezpečnostnej spoľahlivosti dotknutej osoby s utajovanou skutočnosťou označenou\npríslušným stupňom utajenia. Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by\nmohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj\nk odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov. Sprístupniť utajované skutočnosti\nnepovolanej osobe taktiež nie je objektívne možné v dôsledku princípov a pravidiel\npoužívaných v oblasti ochrany utajovaných skutočností, ako aj zo zmlúv o vzájomnej\nspolupráci uzatvorenými so spravodajskými službami iných štátov.\n50. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti napadnuté ustanovenie\n§ 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov\nkonania a ani s právom účastníka na spravodlivé konanie.\n25\n\n51. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti skutočnosť, že účastníkovi\nnie je daná možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré požívajú ochranu podľa zákona\no ochrane utajovaných skutočností, a teda nemá možnosť vyjadriť sa k nim, neznamená, že\núčastníkovi nie je poskytnutá ochrana jeho práv podľa ústavy, resp. podľa dohovoru\na charty. Ako vyplýva z judikatúry tak vnútroštátnej ako aj európskej, garantom\nspravodlivého procesu je súd. Ak je súd oboznámený s dôkazmi, ktoré sa účastník konania\nnedozvedel z dôvodu, že išlo o utajované skutočnosti, možno konštatovať, že rozhodovací\nproces vyhovel, tak ako len bolo možné, požiadavkám kontradiktórnosti konania. Súd je\nnezávislým a nestranným orgánom a vychádzajúc z názoru ESĽP, právo na oznámenie\nvšetkých dôkazov nie je absolútne a ak sú sledované legitímne ciele, ako je ochrana\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\nprávo\n\nna\n\noznámenie\n\nvšetkých\n\ndôkazov\n\nmôže\n\npodliehať\n\nobmedzeniam.\n52. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti dodáva, že legitimita zásahov\ndo dotknutých základných práv jednotlivca v prípade, ak ide o národnú bezpečnosť, nie je\nspochybnená, avšak tieto zásahy musia byť vedené dosiahnutím legitímneho cieľa a musia\nsa riadiť zásadou primeranosti a účelnosti. Tieto zásahy alebo opatrenia nesmú zasiahnuť\ndo samotnej podstaty dotknutého práva, nemôžu ho teda spraviť neúčinným. Zároveň súd\nzdôraznil zásadu súdneho prieskumu zákonnosti a účelnosti zásahu (opatrenia) vrátane\npráva na účinnú obranu.\n53. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon poukazuje na všeobecný\nprincíp vlastný ustálenej judikatúre ústavného súdu, ktorým je tzv. princíp minimalizácie\nzásahov do právomoci iných ústavných orgánov, ktorého podstata a dôležitosť sa prejavuje\nnajmä vo vzťahu k posudzovaniu ústavnosti zákonov. Uvedené zdôrazňuje aj ústavný sud\nvo svojom odlišnom stanovisku sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009.\n54. Pri dodržaní už uvedených postupov pri praktickej aplikácii je vláda zastúpená\nministerstvom spravodlivosti toho názoru, že § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je\nv rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 47\ncharty.\n26\n\n55. K návrhu na začatie konania o súlade napadnutého ustanovenia zákona o azyle\ns označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a ústavy vláda zastúpená ministerstvom\nspravodlivosti vo svojom stanovisku z 23. apríla 2018 (č. podania 47447/2016/120) uvádza:\n«Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o azyle“) bolo do zákona o azyle zakotvené zákonom č. 643/2007 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Cieľom\npredmetnej novely zákona o azyle bola transpozícia smernice Rady 2005/85/ES z 1.\ndecembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a\nodnímaní postavenia utečenca (ďalej len „smernica 2005/85/ES“), ale tiež aktualizácia\nniektorých ustanovení zákona o azyle vzhľadom na poznatky z aplikačnej praxe. Účelom\nustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle je umožniť Migračnému úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) odôvodňovať vymedzené rozhodnutia\nvydané v konaní o azyle skutočnosťou, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. V\ntakom prípade sa predpokladá odôvodnený záver, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba\nje nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Migračný úrad ako orgán oprávnený\nrozhodnúť v konaní o azyle, dostáva informácie o nebezpečnosti osoby pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky od iných príslušných štátnych orgánov, spravidla od Slovenskej\ninformačnej služby. Žalobca sa z odôvodnenia rozhodnutia migračného úradu dozvie, že\nmigračný úrad sa oboznámil s vyjadreniami Slovenskej informačnej služby, pričom\ninformácie v nich uvedené podliehajú utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a že s predmetnými informáciami je oprávnený oboznámiť sa iba sudca v súdnom\nprieskume rozhodnutia, resp. advokát žalobcu (za podmienky udelenia súhlasu na\njednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou riaditeľom Slovenskej informačnej\nslužby).\nV zmysle čl. 16 ods. 1 smernice 2005/85/ES členské štáty zabezpečia právnemu alebo\ninému poradcovi, ktorého ako takého pripúšťa alebo povoľuje vnútroštátne právo, a ktorý\npomáha alebo zastupuje žiadateľa o azyl podľa ustanovení vnútroštátneho práva, prístup k\ntým informáciám v žiadateľovom spise, ktoré podliehajú preskúmaniu orgánmi uvedenými v\nkapitole V, a to v rozsahu, v akom sú tieto informácie relevantné pre preskúmanie žiadosti.\n27\n\nČlenské štáty môžu urobiť výnimku v prípade, ak by sprístupnením informácií alebo\nzdrojov ohrozili národnú bezpečnosť, bezpečnosť organizácii alebo osôb, ktoré tieto\ninformácie poskytli, alebo bezpečnosť osôb, ktorých sa tieto informácie týkajú, alebo ak\npríslušné orgány členských štátov majú záujem na vyšetrovaní týkajúcom sa preskúmania\nžiadosti o azyl, alebo ak by sa tým poškodili medzinárodné vzťahy členských štátov. V týchto\nprípadoch musí byť prístup ku príslušným informáciám alebo zdrojom umožnený orgánom\nuvedeným v kapitole V okrem prípadu, ak by bol tento prístup vylúčený v otázkach národnej\nbezpečnosti.\nJe potrebné spomenúť tiež smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z\n26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany\n(prepracované znenie) (ďalej len smernica „2013/32/EÚ“), ktorá nahradila smernicu\n2005/85/ES. V smernici došlo k čiastočnej úprave ustanovenia týkajúceho sa\nsprístupňovania „utajovaných“ informácií. Podľa čl. 23 ods. 1 smernice 2013/32/EÚ\n„Členské štáty zabezpečia právnemu zástupcovi alebo inému poradcovi, ktorého ako takého\npripúšťa alebo povoľuje vnútroštátne právo a ktorý pomáha žiadateľovi alebo ho zastupuje\npodľa ustanovení vnútroštátneho práva, prístup k informáciám v žiadateľovom spise, na\nzáklade ktorých je alebo bude prijaté rozhodnutie. Členské štáty môžu urobiť výnimku v\nprípade, ak by sprístupnením informácií alebo zdrojov ohrozili národnú bezpečnosť,\nbezpečnosť organizácií alebo osôb, ktoré tieto informácie poskytli, alebo bezpečnosť osôb,\nktorých sa tieto informácie týkajú, alebo ak by sa tým ohrozili záujmy na vyšetrovaní\ntýkajúce sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu príslušnými orgánmi členských\nštátov alebo medzinárodné vzťahy členských štátov. V týchto prípadoch členské štáty\na) umožnia prístup k takýmto informáciám alebo zdrojom orgánom uvedeným v\nkapitole V a\nb) stanovia vo vnútroštátnom práve postupy, ktorými sa zaručí dodržiavanie práv\nžiadateľa na obhajobu.\nV súvislosti s písmenom b) môžu členské štáty najmä umožniť prístup k takýmto\ninformáciám alebo zdrojom právnemu zástupcovi alebo inému poradcovi, ktorí podstúpili\nbezpečnostnú previerku, pokiaľ sú informácie dôležité pre posúdenie žiadosti alebo prijatie\nrozhodnutia o odňatí medzinárodnej ochrany.“\nSmernica\n\n2013/32/EÚ\n\nbola\n\ndo\n\nprávneho\n\nporiadku\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\ntransponovaná zákonom č. 131/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z.\n28\n\no azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony. V rámci legislatívnemu procesu k tomuto návrhu zákona\nbol v tabuľkách zhody k predmetnej smernici, a to konkrétne k čl. 23 ods. 1 písm. b),\nuvedený zákon č. 215/2004 Z. z. s nasledovným textom: „Za oprávnenú osobu sa považuje\naj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do\nktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými\nskutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník,\nsúdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o\npovinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia.\nPoučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o\nčom vyhotoví písomný záznam.“\nTo znamená, že predkladateľ zákona považoval za dostatočnú všeobecnú úpravu\nprístupu k utajovaným skutočnostiam ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004. Z. z., aj\nna prípady, keď sa v odôvodnení určitých rozhodnutí ministerstva vnútra vydaných v konaní\no azyle uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Princíp\nproporcionality sa pri príprave zákona bral do úvahy a práva účastníkov konania mali byť\nzabezpečené prostredníctvom tohto ustanovenia zákona č. 215/2004. Z. z. Samozrejme,\nochranu práv prostredníctvom súdu pri súdnom prieskume rozhodnutí nie je potrebné vôbec\nzdôrazňovať, sudca má pritom právo na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami v\nzmysle § 34 zákona č. 215/2004 Z. z.»\n56. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti výpočet rozhodnutí,\nv ktorých sa v odôvodnení uvádza iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej\nrepubliky, svedčí o skutočnosti, že predkladateľ pristúpil k takémuto riešeniu len\nv nevyhnutnej miere vo veľmi obmedzených prípadoch. Ide len o prípady, ak je dôvodné\npodozrenie, že osoba predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky\nalebo osobu možno odôvodnene považovať za nebezpečnú pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky. Vláda tvrdí, že v tejto súvislosti je potrebné aspoň čiastočne korigovať\nkonštatovanie navrhovateľa v bode 12 návrhu na začatie konania: „Z dôvodových správ je\nmožné vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú právnu úpravu z dôvodu zabezpečenia\nochrany utajovaných skutočností, bez podrobnejšieho odôvodnenia.“ Primárnym nie je\nochrana utajovaných skutočností, i keď tá je veľmi podstatná, ale primárnym je bezpečnosť\n29\n\nštátu, zabezpečená v tomto prípade dôsledným využívaním tých ustanovení zákona o azyle,\nktoré „zohľadňujú“ skutočnosť, že osoba je nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky pri využití utajovaných skutočností.\n57. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti ďalej uvádza, že v prípade, ak ide\no rozhodnutie migračného úradu uvedené v § 52 ods. 2 zákona o azyle a migračný úrad\nrozhoduje na základe utajovaných skutočností, je súčasťou azylového spisu úradný záznam.\nV tomto úradnom zázname sa uvádza, že migračnému úradu bolo doručené vyjadrenie\nSlovenskej informačnej služby v zmysle § 19a ods. 8 a keďže uvedené vyjadrenie\ns predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona o ochrane utajovaných\nskutočností, nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa o udelenie azylu, ale je\nevidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Predmetný\núradný záznam je súčasťou správneho spisu aj v prípade, ak nejde o rozhodnutie uvedené\nv § 52 ods. 2 zákona o azyle. V prípade, ak Slovenská informačná služba zaslala vyjadrenie\nv tom zmysle, že cudzinec nepredstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky, takéto vyjadrenie je súčasťou azylového spisu.\n58. Čo sa týka rozsudku Nejvyššího správního soudu Českej republiky č. j. 6Azs\n142/2006-58 z 20. júna 2007, spomínaného v návrhu na začatie konania, vláda zastúpená\nministerstvom spravodlivosti uvádza, že „... v zmysle našej platnej právnej úpravy by\nslovenské štátne orgány nemohli pri aplikovaní rovnakej vylučovacej klauzuly, ako je\nuvedená v predmetnom bode citovaného rozsudku, v rozhodnutí vydanom v konaní o azyle\npodľa zákona o azyle využiť utajované informácie bez toho, aby sa s nimi neoboznámil\núčastník konania alebo jeho zástupca. Nie je našim cieľom analyzovať všetky odlišnosti\npredmetného prípadu s našou právnou úpravou, avšak česká právna úprava napr.\nneobsahovala obdobné ustanovenie ako je náš § 52 ods. 2 zákona o azyle, čo znamenalo, že\nmali pri vydaní rozhodnutia postupovať podľa § 47 zákona č. 71/1967 Sb. správního řádu\n(platnom v čase rozhodovania) a v rozhodnutí jasne uviesť dôvody, ktoré viedli k takémuto\nrozhodnutiu.“.\n59. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti ďalej konštatuje, že v rámci\nkonania o udelenie azylu v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej\n30\n\npodľa § 11 zákona o azyle, zamietnutia žiadosti o udelenie azylu ako zjavne\nneopodstatnenej podľa § 12 zákona o azyle, neudelenia azylu podľa § 13 ods. 1 až 4 a ods. 5\npísm. b) zákona o azyle, neposkytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 a 2 písm. a)\naž c) a ods. 3 a 4 zákona o azyle musia byť rozhodnutia riadne odôvodnené, čo znamená, že\naj v prípade existencie určitej utajovanej skutočnosti, ktorá má, resp. môže mať vplyv\nna predmetné konanie, neprichádza do úvahy použitie tejto utajovanej skutočnosti, ak sa\ns ňou nemohol oboznámiť účastník konania, resp. jeho zástupca (advokát). Pri použití § 52\nods. 2 zákona o azyle je riadnym odôvodnením rozhodnutia konštatovanie, že ide\no bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, pričom samotné dôvody na takéto\nrozhodnutie sú vo väčšine prípadov uvedené len v utajovanej písomnosti.\n60. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti:\n«V konaní o udelenie azylu je možné použiť ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle\nlen v prípade:\n„• neudelenia azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a) - „Ministerstvo neudelí azyl podľa\n§ 10 aj vtedy, ak žiadateľa možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky“ (§ 10 - udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny),\n• neposkytnutia doplnkovej ochrany podľa §13c ods. 2 písm. d) - „Ministerstvo ďalej\nneposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky“.\nV konaní o odňatie azylu je možné použiť ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle len\nv prípade odňatia azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a) - „Ministerstvo odníme azyl udelený\npodľa § 9 alebo § 10 aj vtedy, ak azylanta možno odôvodnene považovať za nebezpečného\npre bezpečnosť Slovenskej republiky“ (§ 10 - udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, § 9 udelenie azylu z humanitných dôvodov). To znamená, že § 52 ods. 2 zákona o azyle je\nnepoužiteľný v prípadoch udelenia azylu z dôvodu prenasledovania (§ 8 zákona o azyle) a v\nprípadoch odňatia azylu udeleného z dôvodu prenasledovania (§ 15 zákona o azyle).\nV konaní o zrušenie doplnkovej ochrany je možné použiť ustanovenie § 52 ods. 2\nzákona o azyle len v prípade zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z\ndôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a v konaní o predĺženie doplnkovej ochrany len v\nprípade nepredĺženia doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2\npísm. d).\n31\n\nDočasnému útočisku sa na účely tohto stanoviska nie je potrebné bližšie venovať,\nnakoľko inštitút dočasného útočiska nebol v Slovenskej republiky aplikovaný od roku 1999 a\nje len veľmi malý predpoklad, že bude ešte vôbec niekedy použitý (v zmysle § 29 ods. 2\nzákona o azyle Vláda v súlade s rozhodnutím Rady Európskej únie určí začiatok, podmienky\na skončenie dočasného útočiska a vyčlení finančné prostriedky na úhradu výdavkov\nspojených s poskytovaním dočasného útočiska).»\n61. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti nepovažuje za najvhodnejšie\nporovnávanie osobitnej úpravy sprístupňovania utajovaných informácií v iných členských\nštátoch Európskej únie s našou právnou úpravou bez dôsledného zhodnotenia našej právnej\núpravy a jej aplikácie v praxi. Čo sa týka rozsudku Súdneho dvora EÚ C-300/11, ktorý sa\ntýka výkladu čl. 30 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/83/ES,\npoukazujeme na skutočnosť, že smernica 2013/32/EÚ na rozdiel od citovanej smernice\nobsahuje osobitné ustanovenie, ktoré sa týka aj utajovaných skutočností a prístupu k nim.\nK tomu dodáva, že navrhovateľ sa v návrhu na začatie konania venuje aj právnej úprave\nniektorých členských štátov Európskej únie, zdá sa však, že právnu úpravu prístupu\nk utajovaným skutočnostiam obsiahnutú v § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 215/2004 Z. z.“) opomenul, resp. nebral vôbec do úvahy. Pritom\nvyhodnotenie, resp. analýza účelnosti predmetného ustanovenia zákona o ochrane\nutajovaných skutočností je pre hodnotenie súladu § 52 ods. 2 zákona o azyle s príslušnými\nustanoveniami ústavy, dohovoru a charty, uvedenými v bode 1 návrhu na začatie konania,\npodstatná.\n62. Podľa stanoviska vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti:\n«Nie je možné hodnotiť ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle samostatne, bez toho,\naby sa brali do úvahy aj ostatné právne predpisy Slovenskej republiky. Ak odhliadneme od\npráva sudcu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou (§ 34 zákona č. 215/2014 Z. z.),\nkľúčovým ustanovením zostáva § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., podľa ktorého „Za\noprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe\nsúhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi\ns utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec,\n32\n\ntlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a\npoučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich\nporušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na\nkonanie, o čom vyhotoví písomný záznam.\nAbsenciu hodnotenia aplikovateľnosti § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. je možné\npovažovať za vážny nedostatok návrhu na začatie konania, nakoľko je vhodné zistiť, či\núčastníci konania o azyle pri využití § 52 ods. 2 zákona o azyle mali možnosť uplatňovať\nsvoje práva prostredníctvom zvoleného advokáta. Podotýkame, že v zmysle § 17a ods. 1\nzákona o azyle „Účastník konania, jeho zákonný zástupca a opatrovník sa môže dať\nzastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí; iným zástupcom môže byť\nlen fyzická osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony alebo Centrum právnej pomoci.8c)\nV tej istej veci môže mať osoba uvedená v prvej vete len jedného zvoleného zástupcu.” V\nprípade „negatívneho“ rozhodnutia vydaného v konaní o azyle je možné využiť služby\nCentra právnej pomoci za podmienok uvedených v zákone č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní\nprávnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení\nneskorších predpisov. Centrum právnej pomoci poskytuje právnu pomoc podľa citovaného\nzákona svojimi zamestnancami, určenými advokátmi a mediátormi.\nZ judikatúry tak vnútroštátnej ako aj európskej vyplýva, že garantom spravodlivého\nsúdneho procesu je súd. V ústavnom systéme Slovenskej republiky je ochrana ľudských\npráva základných slobôd v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných, ako aj\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd\"). Osobitne možno zdôrazniť\npovinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred zásahmi verejnej moci. Ak je súd\noboznámený s dôkazmi, ktoré sa účastník konania nedozvedel z dôvodu, že išlo o utajované\nskutočnosti, možno konštatovať, že rozhodovací proces vyhovel, tak ako to len bolo možné,\npožiadavkám kontradiktórnosti a rovnosti zbrani a že bol sprevádzaný zárukami\nspôsobilými chrániť záujmy účastníka konania.»\n63. V súvislosti s otázkou kontradiktórnosti vláda zastúpená ministerstvom\nspravodlivosti dáva do pozornosti nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 308/2011-90, z ktorého\nvyberá konštatovanie, že „Ústavný súd však nezistil porušenie základného práva na rovnosť\n33\n\núčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1\nústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža/10/2010 a jeho\nrozsudkom z 12. januára 2011. Správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako\nako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v\nsprávnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom\nchránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom\npredmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\norgánu verejnej správy. Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania, ako aj správneho\nsúdnictva v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ porušenie svojho\nzákladného práva na rovnosť účastníkov v konaní nepreukázal, a preto ústavný súd tejto\nčasti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).“.\n64. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti upriamuje pozornosť aj\nna rozhodnutie ústavného súdu, ktorým zamietol sťažnosť na porušenie ústavných práv\np. Aslama\n\nKhana,\n\nštátneho\n\nobčana\n\nPakistanskej\n\nislamskej\n\nrepubliky\n\n(sp.\n\nzn.\n\nII. ÚS 480/2014). Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti „V tomto prípade\nnejde o konanie podľa zákona o azyle, ale podstatou veci bolo posúdenie ústavnosti právnej\nsituácie, v ktorej sťažovateľ - cudzinec - nemôže procesné pred nezávislým súdom oponovať\ntvrdeniu Slovenskej informačnej služby a príslušného policajného útvaru, že jeho trvalý\npobyt na území Slovenskej republiky je nebezpečný pre Slovenskú republiku - t. j. pri svojom\npobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Ťažiskom\nsťažovateľových námietok je čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý zakotvuje právo každého, aby sa\nmohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“.\n65. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti dodáva:\n«Ústavný súd konštatoval, že zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu\nmodifikovať rozsah aplikácie čl. 48 ods. 2 ústavy. V predmetnej veci zákon dokonca\nvylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby, a preto je\naj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie od Slovenskej informačnej služby\nmožno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda\nmimo režim čl. 48 ods. 2 ústavy.\n34\n\nDikcia relevantných zákonných ustanovení je natoľko jednoznačná, že neumožňuje\ntaký posun výkladu smerom k procesným článkom ústavy, aby sa sťažovateľ mohol\nkontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach Slovenskej informačnej služby.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") a ústavný súd vo svojej\nrozhodovacej činností našli zákonný priestor pre širšiu súdnu ochranu pozície cudzincov.\nTýmto miestom prieniku je ustanovenie zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných\nskutočnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov umožňujúce\nsudcom oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a taktiež advokátom so súhlasom\nriaditeľa Slovenskej informačnej služby a pod podmienkou mlčanlivosti. Napríklad v\nrozhodnutí sp. zn. 1 Sža 39/2010 sa krajský súd oboznámil s utajovanými informáciami a\nzrušil rozhodnutie policajného útvaru, pretože tento sa uspokojil len s príliš všeobecnými\ninformáciami o cudzincovi dodanými Slovenskou informačnou službou.\nSúdy konajúce v predmetnej vecí využili možnosť oboznámiť sa s ťažiskovou\ninformáciou a akceptovali ju. Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 111/08), že ochrana ľudských\npráv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak\nvšeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť\nvšetkých súdov chrániť jednotlivcov pred zásahmi verejnej moci. V preskúmavanej veci sa\nvšeobecné súdy iniciatívne nevyhýbali oboznámeniu sa s utajenými skutočnosťami, a tak\nposkytli vertikálnu ochranu sťažovateľovi. Realizovali to síce bez možnosti sťažovateľa\noponovať, ale ako už bolo uvedené, zákon oponovanie neumožňuje.\nNázor vyplývajúci z judikátu II. ÚS 480/2014 potvrdzuje aj judikatúra Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že právo na\noznámenie relevantných dôkazov nie je právom absolútnym. Ide napr. o rozhodnutie vo veci\nRowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu, Fitt proti Spojenému kráľovstvu, Jasper proti\nSpojenému kráľovstvu. V týchto judikátoch sa uvádzajú nasledovné právne závery\nEurópskeho súdu pre ľudské práva:\n• právo na oznámenie všetkých dôkazov nie je absolútne,\n• ak sú sledované legitímne ciele ako je ochrana národnej bezpečnosti, právo na\noznámenie všetkých dôkazov môže podliehať obmedzeniam,\n• za určitých okolnosti môže byť vo verejnom záujme vylúčená dotknutá osoba a jej\nprávny zástupca z konania o zverejnení dôkazov,\n35\n\n• v niektorých prípadoch môže byť nevyhnuté zatajiť dotknutej osobe ako aj\nprávnemu zástupcovi určité dôkazy,\n• procesné záruky obmedzenia oznámenia dôkazov vykonáva súd,\n• súdy posudzujú tieto obmedzenia aj z hľadiska prípadného rozporu so\nspravodlivosťou, resp. rovného postavenia účastníkov v sporovom konaní,\n• súd nenahrádza správnu úvahu správneho orgánu, súd preskúmava, či rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a z hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a\nvhodnosť správneho rozhodnutia. Správny orgán vlastnou myšlienkovou činnosťou\nposudzuje vykonané dôkazy z hľadiska ich závažnosti (pravdivosti a dôležitosti) pre\nrozhodnutie. (1 S 94/05-25 KS v BA, 4 Sž 38/03 NS SR).\nĎalej uvádzame rozsudok najvyššieho súdu 1Sža/51/2014, ktorým potvrdil rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 6S/141/2013-55 zo dňa 19. 09. 2014, v ktorom sa žalobca,\nokrem iného, odvolával na právo na spravodlivé súdne konanie - nemohol sa vyjadriť ku\nskutočnostiam podstatným pre rozhodnutie vo veci a nemal možnosť oboznámiť sa s\nobsahom utajovanej informácie Slovenskej informačnej služby. Najvyšší súd po oboznámení\nsa s obsahom utajovanej písomnosti Slovenskej informačnej služby dospel k názoru, že je\ndostatočne konkrétna a podklady, na základe ktorých Slovenská informačná služba vydala\nstanovisko, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, sú udržateľné.\nV tejto súvislosti uvádzame aj ďalšiu judikatúru súdov Slovenskej republiky vo\nveciach rozhodovania v konaní o pobyte, napr. na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 2 S 338/10-91, podľa ktorého je plne postačujúce, cit. „ak správny orgán uvedie v\ndôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky za\npredpokladu, že policajt, ktorý koná vo veci pobytu, je s konkrétnymi zisteniami SIS\ndostatočne oboznámený (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža/39/2010). V danom prípade, ako už\nsúd uviedol, bol s relevantnou utajovanou skutočnosťou oboznámený jednak správny orgán\nkonajúci vo veci a tiež následne aj konajúci súd.“ „Podstatnou skutočnosťou stále podľa\nnázoru súdu zostáva, že zo spisu správneho orgánu, a napokon aj zo súdneho spisu je\nzrejmé, na základe čoho príslušné správne orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne\nuvedeného dôvodu v odôvodnení rozhodnutia.“»\n66. Podľa názoru vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti právo na účinný\nopravný prostriedok – spravodlivé súdne konanie vo veciach azylu v prípade využitia\n36\n\nutajovaných skutočnosti a aplikácie § 52 ods. 2 zákona o azyle je zabezpečené. Súdy\nSlovenskej republiky ako nezávislé orgány rozhodujúce o opravných prostriedkoch\nvo veciach azylu (v súčasnosti správne žaloby, kasačné sťažnosti) majú v rámci\npreskúmavacieho konania prístup k utajovaným skutočnostiam, pričom je tu tiež\nustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.\n67. V závere vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza:\n„V prípade, ak bezpečnostné zložky zistia, že žiadateľ je nebezpečný pre bezpečnosť\nSR, uvedenej osobe je, podľa nášho názoru, v dostatočnej miere zabezpečené právo na\nspravodlivé súdne konanie. Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. nie je v\nrozpore so zásadou rovnosti účastníkov ani s právom účastníka na spravodlivé konanie.\nSkutočnosť, že účastníkovi konania nie je daná možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré\npožívajú ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z. z., a teda nemá možnosť vyjadriť sa k nim,\nneznamená, že účastníkovi nie je poskytnutá ochrana jeho práv podľa ústavy Slovenskej\nrepubliky, resp. podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Charty\nzákladných práv Európskej únie. Ako vyplýva z judikatúry tak vnútroštátnej ako aj\neurópskej, garantom spravodlivého súdneho procesu je súd. Ak je súd oboznámený s\ndôkazmi, ktoré sa účastník konania nedozvedel z dôvodu, že išlo o utajované skutočnosti,\nmožno konštatovať, že rozhodovací proces vyhovel, tak ako to len bolo možné, požiadavkám\nkontradiktórnosti a rovnosti zbrani a že bol sprevádzaný zárukami spôsobilými chrániť\nzáujmy účastníka konania. Súd je nezávislým a nestranným orgánom a vychádzajúc z\nnázoru Európskeho súdu pre ľudské práva právo na oznámenie všetkých dôkazov nie je\nabsolútne, a ak sú sledované legitímne ciele, ako je ochrana národnej bezpečnosti, právo na\noznámenie všetkých dôkazov môže podliehať obmedzeniam. Súdy aktívne využívajúce svoje\nprávo na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami sú dostatočnou zárukou, že v\nprípade rozhodnutí vydaných podľa zákona o azyle a použití § 52 ods. 2 tohto zákona,\nriadne, objektívne a nestranne posúdia zákonnosť vydaného rozhodnutia. Súdnymi\nrozhodnutiami bolo konštatované, že legitimita zásahov do dotknutých základných práv\njednotlivca v prípade, ak ide o národnú bezpečnosť, nie je spochybnená, avšak tieto zásahy\nmusia byť vedené dosiahnutím legitímneho cieľa a musia sa riadiť zásadou primeranosti a\núčelnosti. Tieto zásahy alebo opatrenia nesmú zasiahnuť do samotnej podstaty dotknutého\npráva, nemôžu ho teda spraviť neúčinným.“\n37\n\n68. Na základe už uvedeného sa vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti\ndomnieva, že napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle je v súlade s označenými\nustanoveniami ústavy, dohovoru a charty, a preto navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol\ntak, že návrhu najvyššieho súdu na začatie konania nevyhovuje. Vláda zastúpená\nministerstvom spravodlivosti zároveň oznámila ústavnému súdu, že súhlasí, aby ústavný súd\nupustil od ústneho pojednávania.\nIII.2 Vyjadrenia najvyššieho súdu\n69. Najvyšší súd vo vyjadrení z 5. januára 2017 k stanovisku vlády zastúpenej\nministerstvom spravodlivosti uvádza:\n«Vláda Slovenskej republiky vo svojom stanovisku zastáva názor, že znenie § 120\nods. 2 ZPC je súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o\nspoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov\ntretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a to aj s poukazom na\njudikatúru ESĽP (Rowe a Davis v. Spojene kráľovstvo. Fitt v. Spojené kráľovstvo, Jasper v.\nSpojené kráľovstvo, P. G. a J. H. v. Spojene kráľovstvo).“\nNajvyšší súd nespochybňuje závery vyššie uvedených rozhodnutí ESĽP, na ktoré\npoukazuje vláda Slovenskej republiky, a to: „že právo na oboznámenie sa so všetkými\ndôkazmi nie je absolútnym právom ale môže podliehať určitým obmedzeniam v prípadoch, v\nktorých sú sledované legitímne ciele, ako je ochrana národnej bezpečnosti, a že v určitých\nprípadoch môže byť vo verejnom záujme vylúčená dotknutá osoba a jej právny zástupca z\nkonania o zverejnení dôkazov v niektorých prípadoch môže byť nevyhnutné zatajiť dotknutej\nosobe, ako aj jej právnemu zástupcovi, určité dôkazy“.\nDôkazom toho je samotná argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v odôvodnení\npodaného návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov (ďalej len návrh na\nzačatie konania), v ktorom najvyšší súd poukazuje okrem iného aj na závery rozsudku ESĽP\nvo veci At Nashif proti Bulharsku C. G. a ostatní proti Bulharsku, z 24.07.2008, sťažnosť č.\n1365/07, v ktorých ESĽP uznal, že v niektorých prípadoch môžu existovať dôvody národnej\nbezpečnosti, ktoré môžu viesť k určitým procesným obmedzeniam vo vzťahu k\nnesprístupneniu dôkazov.\n38\n\nNajvyšší súd však rovnako ako v podanom návrhu na začatie konania dáva do\npozornosti, že podľa uvedeného rozsudku ESĽP, tieto obmedzenia nemôžu zasiahnuť do\npráva dotknutej osoby na účinný opravný prostriedok, ktoré nesmie byť ten formálne.\nNajvyšší súd v súvislosti s názorom vlády Slovenskej republiky, ktorá znenie § 120\nods. 2 ZPC považuje za súladné s čl. 12 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2008/115/ES, a to s poukazom na závery citovaných rozsudkov, (ktorými ĽSĽP konštatoval,\nže v určitých prípadoch môže byť vo verejnom záujme vylúčená dotknutá osoba a jej právny\nzástupca z konania o zverejnení dôkazov v niektorých prípadoch môže byť nevyhnutné\nzatajiť dotknutej osobe, ako aj jej právnemu zástupcovi, určité dôkazy), opätovne poukazuje\nna rozsudok v prípade Al-Nashif proti Bulharsku, v ktorom ESĽP priamo konštatoval: „Aj\ntam, kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v\ndemokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali\nistej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť\ndôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými procesnými\nobmedzeniami na použitie utajovaných informácii. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť\ntvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo\npredstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý\norgán musí byť schopný reagovať v prípadoch, keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny\nprimeraný základ vo faktoch alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je\nnezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny“.»\n70. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva opätovne do pozornosti rozsudok ESĽP\nvo veci Nolan a K. proti Rusku z 12. februára 2009, sťažnosť č. 2512/04, v ktorom ESĽP\nkonštatoval: «... aj keď sa jedná o národnú bezpečnosť, princípy zákonnosti a právneho\nštátu v demokratickej spoločnosti vyžadujú, aby opatrenia, ktoré majú dopad na základné\nľudské práva podliehali určitej forme konania pred nezávislým orgánom príslušným na\npreskúmanie dôvodov rozhodnutia a relevantných dôkazov v prípade potreby s príslušnými\nprocesnými obmedzeniami a použitie utajovanej informácie. Jednotlivec musí byť schopný\nnapadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“ (je ohrozená).»\n\n39\n\n71. K argumentácii vlády, ktorou poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora\nvo veci sp. zn. C-300/11 (rozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C300/11, EU:C:2013:363), najvyšší súd uvádza:\n«... východiská pre uvažovanie najvyššieho súdu v prejednávanej veci, v ktorých\nsenát videl okrem iného aj rozpor ustanovenia § 120 ods. 2 ZPC s čl. 47 Charty, vychádzali\npráve z uvedeného rozhodnutia Veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej\notázke v prípade ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C-300/11, rozsudok\nzo 4. júna 2013.\nKým vláda Slovenskej republiky na podporu svojho stanoviska, ktorým návrhu na\nzačatie konania navrhuje nevyhovieť z uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej\nÚnie (ďalej len Súdny dvor) odkazuje len na dielčí názor Súdneho dvora tykajúci sa\nkonštatovania, že: „... za určitých okolnosti môže zverejnenie týchto dôkazov priamo a\nkonkrétne ohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže napríklad ohroziť život, zdravie alebo\nslobodu osôb alebo odhaliť vyšetrovacie metódy vnútroštátnych vyšetrovacích orgánov a\ntým vážne narušiť splnenie budúcich úloh týchto orgánov, pripadne im v nich úplne\nzabrániť. V prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a\núplné dôvody, aby príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú\nmieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom,\npri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov“, najvyšší súd dáva do\npozornosti, že v dôvodoch podaného návrhu na začatie konania predmetný rozsudok\nSúdneho dvora analyzoval komplexne, pričom vládou citovaný dielčí názor Súdneho dvora\nzahrnul do svojej argumentácie na podporu svojho názoru o existencii pochybnosti nielen o\nústavnosti, ale aj rozpornosti ustanovení § 120 ods. 2 zákona ZPC s čl. 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie.»\n72. V závere najvyšší súd uvádza, že pokiaľ vláda Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku poukazuje na právny názor najvyššieho súdu v rozsudkoch sp. zn.\n10 Sža 23/2015 z 26. augusta 2015 a sp. zn. 1 Sža 51/2014 z 19. januára 2016,\nargumentujúc, že «v predmetných rozsudkoch „najvyšší súd nenašiel zákonný priestor pre\nširšiu súdnu ochranu pozície cudzincov“, najvyšší súd musí zdôrazniť, že ako vyplýva aj z\nuvedených rozhodnutí», najvyšší súd musel vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona\no pobyte cudzincov (konkrétne jeho ustanovenia § 120 ods. 2), keďže rozhodnutia boli\n40\n\nvydané potom, ako bol návrh verejnej ochrankyne práv zo 14. júla 2014 na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, v ktorom žiadala ústavný súd o vyslovenie nesúladu\nustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13\nods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\na čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach), uznesením\nústavného súdu č. k. PL. ÚS 40/2014-19 zo 17. decembra 2014 odmietnutý ako neprípustný.\nZ dôvodov podrobne uvedených v podanom návrhu na začatie konania, ktorých sa\nnajvyšší súd v plnom rozsahu pridržiava, preto najvyšší súd trvá na svojom návrhu\nz 24. mája 2016.\n73. Vo vyjadrení z 11. mája 2018 k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom\nspravodlivosti najvyšší súd uvádza:\n«Vláda Slovenskej republiky v stanovisku navrhla nevyhovieť návrhu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky na začatie konania o vyslovenie rozporu ustanovenia § 52 ods. 2\nzákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákona o azyle“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1,\nods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v\nspojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47\nCharty základných práv Európskej únie.\nVláda Slovenskej republiky vo svojom stanovisku zastáva názor, že znenie § 52 ods. 2\nzákona o azyle je v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 01. decembra 2005 o\nminimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní\npostavenia utečenca ako aj so Smernicou Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných\nkonaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie), a že\nvýpočet rozhodnutí, v ktorých sa v odôvodnení uvádza iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný\nzáujem Slovenskej republiky, svedčí o skutočnosti, že predkladateľ pristúpil k takémuto\nriešeniu len v nevyhnutnej miere, vo veľmi obmedzených prípadoch. Podľa vlády SR ide len\no prípady, ak je dôvodné podozrenie, že osoba predstavuje nebezpečenstvo pre SR alebo\nosobu možno odôvodnene považovať za nebezpečnú pre bezpečnosť. Z dôvodových správ je\nmožné podľa vlády SR vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú úpravu z dôvodu\nzabezpečenia ochrany utajovaných skutočností, bez podrobnejšieho odôvodnenia. Vláda SR\n41\n\npoukázala na to, že v prípade, ak ide o rozhodnutie migračného úradu uvedené v §52 ods.2\nzákona o azyle a migračný úrad rozhoduje na základe utajovaných skutočností, je súčasťou\nazylového spisu úradný záznam. V tomto úradnom zázname sa uvádza, že migračnému\núradu bolo doručené vyjadrenie Slovenskej informačnej služby v zmysle § 19a ods. 8 a\nnakoľko uvedené vyjadrenie s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona č.\n215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, nie je súčasťou spisového materiálu\nžiadateľa o udelenie azylu, ale je evidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii\nutajovaných skutočnosti. Predmetný úradný záznam je súčasťou správneho spisu aj v\nprípade, ak nejde o rozhodnutie uvedené v § 52 ods. 2 zákona o azyle.\nV prípade, ak Slovenska Informačná služba zaslala vyjadrenie v tom zmysle, že\ncudzinec nepredstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, takéto\nvyjadrenie je súčasťou azylového spisu.\nV prípade, ak bezpečnostné zložky zistia, že žiadateľ je nebezpečný pre bezpečnosť\nSR, uvedenej osobe je podľa názoru vlády SR v dostatočnej miere zabezpečené právo na\nspravodlivé konanie a ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle nie je v rozpore so zásadou\nrovnosti účastníkov ani s právom na spravodlivé konanie. Súdy aktívne využívajú svoje\nprávo na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami a sú dostatočnou zárukou, že v\nprípade rozhodnutí vydaných podľa zákona o azyle a použití § 52 ods. 2 tohto zákona\nriadne, objektívne a nestranne posúdia zákonnosť vydaného rozhodnutia.\nNajvyšší súd tento názor nezdieľa a na podporu svojho stanoviska odkazuje na\njudikatúru ESĽP a SD EÚ, z ktorej svoje závery čerpal a na ktoré v podrobnostiach\nodkazuje.»\n74. Najvyšší súd uvádza, že nespochybňuje závery vlády, a to, že právo\nna oboznámenie sa so všetkými dôkazmi nie je absolútnym právom, ale môže podliehať\nurčitým obmedzeniam v prípadoch, v ktorých sú sledované legitímne ciele, ako je ochrana\nnárodnej bezpečnosti, a že v určitých prípadoch môžu byť vo verejnom záujme vylúčená\ndotknutá osoba a jej právny zástupca z konania o zverejnenie dôkazov, v niektorých\nprípadoch môže byť nevyhnutné zatajiť dotknutej osobe, ako aj jej právnemu zástupcovi\nurčité dôkazy.\n\n42\n\n75. Dôkazom toho podľa najvyššieho súdu je samotná argumentácia najvyššieho\nsúdu obsiahnutá v odôvodnení podaného návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov, v ktorom poukazuje okrem iného aj na závery rozsudku ESĽP vo veci Al Nashif\nproti Bulharsku, C. G. a ostatní proti Bulharsku z 24. júla 2008, sťažnosť č. 1365/07,\nv ktorých ESĽP uznal, že v niektorých prípadoch môžu existovať dôvody národnej\nbezpečnosti, ktoré môžu viesť k určitým procesným obmedzeniam vo vzťahu\nk nesprístupneniu dôkazov. Najvyšší súd však dáva do pozornosti, že „podľa uvedeného\nrozsudku ESĽP, tieto obmedzenia nemôžu zasiahnuť do práva dotknutej osoby na účinný\nopravný prostriedok, ktoré nesmie byť len formálne“.\n76. V súvislosti s názorom vlády, ktorá napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona\no azyle považuje za súladné s citovanými smernicami Európskeho parlamentu a Rady,\nnajvyšší súd dáva do pozornosti, že závery citovaných rozsudkov ESĽP v predloženom\nnávrhu, ktorými ESĽP konštatoval, že v určitých prípadoch môžu byť vo verejnom záujme\nvylúčená dotknutá osoba a jej právny zástupca z konania o zverejnení dôkazov, v niektorých\nprípadoch môže byť nevyhnutné zatajiť dotknutej osobe, ako aj jej právnemu zástupcovi\nurčité dôkazy, pričom opätovne poukazuje na rozsudok v prípade Al-Nashif proti\nBulharsku, v ktorom ESĽP priamo konštatoval: «Aj tam, kde je národná bezpečnosť\nv ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby\nopatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania\npred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy\nv prípade potreby s primeranými procesnými obmedzeniami na použitie utajovaných\ninformácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že národná\nbezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu\npre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť\nschopný reagovať v prípadoch, keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný\nzáklad vo faktoch alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný\nalebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny.»\n77. Najvyšší súd dáva v tejto súvislosti opätovne do pozornosti rozsudok ESĽP\nv prípade Nolan a K. proti Rusku z 12. februára 2009, sťažnosť č. 2512/04, v ktorom ESĽP\nkonštatoval: «... aj keď sa jedná o národnú bezpečnosť, princípy zákonnosti a právneho\n43\n\nštátu v demokratickej spoločnosti vyžadujú, aby opatrenia, ktoré majú dopad na základné\nľudské práva podliehali určitej forme konania pred nezávislým orgánom príslušným na\npreskúmanie dôvodov rozhodnutia a relevantných dôkazov v prípade potreby s príslušnými\nprocesnými obmedzeniami a použitie utajovanej informácie. Jednotlivec musí byť schopný\nnapadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“ (je ohrozená).»\n78. Najvyšší súd k argumentácii vlády, ktorou poukazuje na závery rozsudku\nSúdneho dvora vo veci sp. zn. C-300/11 (rozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home\nDepartment, C-300/11, EU:C:2013:363), uvádza, že „východiská pre uvažovanie\nnajvyššieho súdu v prejednávanej veci, v ktorých senát videl okrem iného aj rozpor\nustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle s čl. 47 Charty, vychádzali práve z uvedeného\nrozhodnutia Veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke v prípade\nZZ proti Secretary of State for the Home Department, C-300/11, rozsudok zo 04. júna 2013.\nKým vláda Slovenskej republiky na podporu svojho stanoviska, ktorým návrhu na začatie\nkonania navrhuje nevyhovieť, poukazuje na to, že predmetné rozhodnutie Súdneho dvora\nEurópskej Únie (ďalej len Súdny dvor) sa týka výkladu čl. 30 ods. 2 smernice 2004/83/ES,\npričom vláda poukazuje na skutočnosť, že smernica 2013/32 EÚ na rozdiel od citovanej\nsmernice obsahuje osobitné ustanovenie, ktoré sa týka aj utajovaných skutočností, najvyšší\nsúd dáva do pozornosti, že v dôvodoch podaného návrhu na začatie konania predmetný\nrozsudok Súdneho dvora analyzoval komplexne, pričom vládou spochybňujúci názor nebol\nničím konkrétnym podložený. Naopak najvyšší súd závery spomenutého rozsudku Súdneho\ndvora zahrnul do svojej argumentácie na podporu svojho názoru o existencii pochybností\nnielen o ústavnosti, ale aj rozpornosti ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle s čl. 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie.“.\n79.\n\nNapokon\n\npokiaľ\n\nvláda\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nvo\n\nsvojom\n\nstanovisku\n\npoukazuje na právne názory najvyššieho súdu v rozsudkoch sp. zn. 10 Sža 51/2014 a sp. zn.\n1 Sža 39/2010, argumentujúc, že v predmetných rozsudkoch „najvyšší súd poskytol širšiu\nsúdnu ochranu pozície cudzincov a v rozhodnutí sp. zn. 1Sža 39/2010 dokonca po\noboznámení s obsahom utajovanej informácie SIS dospel k záveru, že je dostatočne\nkonkrétna a podklady, na základe ktorých SIS vydala stanovisko, že žalobca pri svojom\npobyte ohrozil bezpečnosť štátu sú udržateľné, najvyšší súd musí zdôrazniť, že ako vyplýva\n44\n\naj z uvedených rozhodnutí“, musel vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona o azyle\n(konkrétne jeho ustanovenia § 52 ods. 2 ), keďže rozhodnutia boli vydané predtým, ako bol\npodaný návrh najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o\nazyle s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 47\nods. 3 a s čl. 48 ods. 2 ústavy, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru\na s čl. 47 charty.\n80. Vzhľadom na uvedené a z dôvodov uvedených v podanom návrhu na začatie\nkonania, ktorých sa najvyšší súd v plnom rozsahu pridržiava, najvyšší súd trvá na svojom\nnávrhu, ktorým navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že ustanovenie § 52\nods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení\ns čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 ústavy, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8\nods. 1 dohovoru a s čl. 47 charty.\nIV.\nZnenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, dohovoru\na charty\n81. Podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar uvedie\nv odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej\nrepubliky, ak ide o rozhodnutie\na) o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b),\nak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí\nbezpečnosť štátu,\nb) o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b), ak je dôvodné\npodozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu,\nc) o zamietnutí žiadosti o vydanie modrej karty podľa § 39 ods. 1 písm. c), ak je\nštátny príslušník tretej krajiny hrozbou pre bezpečnosť štátu,\nd) o zamietnutí žiadosti o obnovenie modrej karty alebo o odňatí modrej karty podľa\n§ 41 ods. 1 písm. d), ak je držiteľ modrej karty hrozbou pre bezpečnosť štátu,\n45\n\ne) o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je\ndôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť\nštátu,\nf) o zrušení trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a), ak je dôvodné podozrenie, že\nštátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu,\ng) o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak\nje dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu,\nh) o zrušení tolerovaného pobytu podľa § 61 ods. 1 písm. b), ak štátny príslušník\ntretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu,\ni) o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a), ak štátny príslušník tretej\nkrajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa § 82 ods. 2 písm. b), ak\nštátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu.\n82. Podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle v odôvodnení rozhodnutia ministerstva\no neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c\nods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany\npodľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej\nochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušení poskytovania\ndočasného útočiska podľa § 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný\nzáujem Slovenskej republiky.\n83. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.\n84. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n85. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n46\n\n86. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n87. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n88. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n89. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2\n(v konaní pred súdom) rovní.\n90. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n91. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n92. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n93. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom\nbez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.\n\n47\n\n94. Podľa čl. 47 ods. 1 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú\nporušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok\nnápravy pred súdom.\n95. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa\nzastupovať.\n96. Podľa čl. 47 ods. 3 charty právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú\ndostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho\nprístupu k spravodlivosti.\nV.\nPrávna úprava okolitých štátov súvisiaca s odôvodňovaním rozhodnutia, ktorým nebol\nposkytnutý azyl, doplnková ochrana alebo nebolo udelené povolenie na pobyt\n97. Z analýzy vypracovanej ústavným súdom, predmetom ktorej bola komparácia\nprávnej úpravy a príslušnej judikatúry Rakúskej republiky, Poľskej republiky, Maďarskej\nrepubliky, Českej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, týkajúcej sa náležitostí\nodôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch neposkytnutia medzinárodnej\nochrany alebo neudelenia povolenia na pobyt pre cudzincov z dôvodov národnej\nbezpečnosti, vyplýva, že právna úprava a judikatúra týkajúca sa odôvodňovania rozhodnutí\no neudelení medzinárodnej ochrany a povolenia na pobyt pre cudzincov nie je jednotná.\n97.1 Za právnu úpravu podobnú právnej úprave Slovenskej republiky, napadnutú\nv tomto konaní, možno označiť právnu úpravu Poľskej republiky. Poľská právna úprava\nv oblasti poskytovania azylu obsahuje ustanovenie (čl. 5 zákona z 13. júna 2003\no poskytovaní ochrany cudzincom na území Poľskej republiky), ktoré umožňuje príslušným\nsprávnym orgánom ich rozhodnutia o neudelení medzinárodnej ochrany a neudelení\npovolenia na pobyt odôvodniť len odkazom na národnú bezpečnosť alebo obranu, ako aj\nochranu verejnej bezpečnosti alebo poriadku. Rovnako aj právna úprava v oblasti pobytu\npre cudzincov na území Poľskej republiky obsahuje ustanovenie (čl. 6 zákona\n48\n\nz 12. decembra 2013 o cudzincoch), ktoré umožňuje štátnemu orgánu, ktorý vydáva\nrozhodnutie v konaní podľa tohto zákona, zdržať sa formulovania odôvodnenia v časti\ntýkajúcej sa faktických dôvodov, ak je to odôvodnené národnou bezpečnosťou alebo\nobranou, alebo ochranou verejnej bezpečnosti a poriadku.\n97.2 V právnej úprave Maďarskej republiky sa podobné alebo porovnateľné\nustanovenia právnej úpravy, ako sú tie, ktoré sú predmetom tohto konania pred ústavným\nsúdom, nepodarilo identifikovať. Výslovnú odpoveď na otázku možnosti odôvodnenia\nrozhodnutia správneho orgánu o neposkytnutí medzinárodnej ochrany alebo neudelení\npovolenia na pobyt pre cudzincov len odkazom na národnú bezpečnosť neuviedol ani\nzástupca Maďarska pri Benátskej komisii. Zákon o azyle neobsahuje žiadne zákonné\npožiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia správneho orgánu o azyle, avšak na druhej\nstrane neobsahuje ani možnosť správneho orgánu rozhodnutie o neposkytnutí prípadne\nzrušení azylu neodôvodniť, resp. odôvodniť len odkazom na ohrozenie národnej\nbezpečnosti. Právnu úpravu pobytu cudzincov na území Maďarskej republiky obsahuje\nzákon II z roku 2007 o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín. Uvedený zákon\nneobsahuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo správnym orgánom vydávať zjednodušené\nrozhodnutia o neudelení povolenia na pobyt, prípadne takéto rozhodnutia neodôvodňovať,\nresp. odôvodňovať ich len odkazom na ochranu národnej bezpečnosti.\n97.3 Problematika azylu je v právnom poriadku Českej republiky upravená v zákone\nč. 325/1999 Sb. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 325/1999 Sb.“).\nV konaní podľa tohto zákona sú polícia, spravodajská služba Českej republiky alebo\nMinisterstvo zahraničných vecí Českej republiky povinné poskytnúť ministerstvu vnútra\nalebo súdu na ich žiadosť informáciu alebo stanovisko potrebné k zisteniu stavu veci,\no ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Odmietnuť splnenie tejto povinnosti môže polícia\nalebo spravodajská služba len v prípade, ak by tým bolo ohrozené plnenie ich úloh. Ak je\nobsahom informácie alebo stanoviska skutočnosť, ktorú je nutné v záujme Českej republiky\nutajovať, nestávajú sa súčasťou spisu. Ministerstvo vnútra však umožní oboznámiť sa\ns nevyhnutnou časťou obsahu takejto informácie alebo stanoviska len v prípade, ak je\npodstatná pre rozhodnutie ministerstva vnútra vo veci medzinárodnej ochrany, a to\nžiadateľovi o udelenie medzinárodnej ochrany a tiež splnomocnencovi, ktorý je oprávnený\nzoznamovať sa s utajovanými informáciami (§ 87 ods. 1 zákona č. 325/1999 Sb.).\nZ pohľadu predmetu komparácie je dôležitým ustanovením aj § 9 zákona č. 325/1999 Sb.,\n49\n\nv zmysle ktorého sa (okrem iného aj) na konania o medzinárodnej ochrane aplikuje správny\nporiadok s určitými výnimkami, ktoré sa však netýkajú odôvodnenia rozhodnutia.\nV prípade negatívnych rozhodnutí o poskytnutí medzinárodnej ochrany právna\núprava Českej republiky umožňuje žiadateľovi o udelenie medzinárodnej ochrany a tiež\nsplnomocnencovi, ktorý je oprávnený zoznamovať sa s utajovanými informáciami,\noboznámiť sa s údajmi, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Tento záver je podporený aj\nrozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. 6Azs 142/2006\nz 20. júna 2007), ktorý uviedol, že principiálne nemožno pripustiť myšlienku, že by adresát\nverejnoprávneho aktu, ktorý konštituuje jeho práva a povinnosti, nemal možnosť sa\nzoznámiť s dôvodmi, ktoré k rozhodnutiu viedli. Podľa Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky dôkazný prostriedok, resp. podklad o ktorého obsahu účastník nemal žiadnu\npredstavu a o jeho existencii sa dokonca nemohol ani presvedčiť, pretože o ňom v spise,\nktorý bol k dispozícii, nebola ani zmienka, už prekročilo podľa presvedčenia Najvyššieho\nsprávneho súdu hranicu preskúmateľnosti. Skutočnosť, že jeden z dôkazov, o ktorý sa má\nrozhodnutie opierať, je utajovanou skutočnosťou v zmysle zákona č. 148/1998 Sb.\no ochrane utajovaných skutočností a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredspisov (resp. v súčasnosti utajovanou informáciou v zmysle zákona č. 412/2005 Sb.\no ochrane utajovaných informácií a o bezpečnostnej spôsobilosti v znení neskorších\npredpisov), nemôže byť na ujmu realizácie základného práva účastníka konania na to, aby\nsa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Najvyšší správny súd zároveň\nv rozhodnutí uviedol, že ak by oboznámenie účastníka konania s plným znením utajovanej\nskutočnosti malo predstavovať popretie základného účelu zákona o utajovaných\nskutočnostiach, možno podľa názoru Najvyššieho správneho súdu akceptovať, že správny\norgán rozhodujúci o verejných subjektívnych právach účastníka konania oboznámi\núčastníka konania s relevantným obsahom takejto skutočnosti, a to v primeranej forme.\nV Českej republike je postup administratívnych orgánov pri odôvodňovaní\nrozhodnutí podmienený tým, či ide o utajované skutočnosti, čo v prípade ohrozenia\nnárodnej bezpečnosti možno predpokladať takmer v každom prípade. Podľa zistených\ninformácií a judikatúry, ako aj z odpovede liaison officera z Českej republiky možno\ndospieť k záveru, že v prípade negatívneho rozhodnutia o pobyte správne orgány majú\nmožnosť v rozhodnutí utajované skutočnosti neuvádzať a podľa zákona nesmú byť ani\nobsahom spisu [podľa § 169m ods. 1 zákona č. 326/1999 Sb. o pobyte cudzincov na území\n50\n\nČeskej republiky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o pobyte cudzincov na území Českej republiky“) sa utajované informácie\nuchovávajú oddelene mimo spisu a nestávajú sa jeho súčasťou]. Ak sú niektoré z podkladov\nrozhodnutí podľa zákona o pobyte cudzincov na území Českej republiky utajovanými\ninformáciami, uvedie sa v odôvodnení rozhodnutí len odkaz na podklady pre vydanie\nrozhodnutí a ich stupeň utajenia. Úvahy, ktorými sa správny orgán riadil pri ich hodnotení,\na dôvody vydania rozhodnutí sa uvedú len v rozsahu, v ktorom nie sú utajovanými\ninformáciami (§ 169m ods. 2 zákona o pobyte cudzincov na území Českej republiky). Ak\nvyjde v konaní na základe informácie alebo stanoviska polície alebo spravodajskej služby,\nktoré sú utajovanou informáciou, najavo, že cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu, jeho\nzvrchovanosť, územnú celistvosť, demokratické základy, životy alebo zdravie osôb, alebo\nak táto informácia vedie k dôvodnému podozreniu, že by cudzinec mohol pri svojom pobyte\nna území tieto hodnoty ohroziť, v informácii o dôvodoch neudelenia dlhodobého víza alebo\nv odôvodnení rozhodnutia podľa zákona o pobyte cudzincov sa len uvedie, že dôvodom\nneudelenia víza alebo rozhodnutia je ohrozenie bezpečnosti štátu. Pokiaľ je správny orgán\nv konaní podľa zákona o pobyte cudzincov povinný posúdiť primeranosť dopadov\nrozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia naviac uvedie úvahy, ktorými sa pri hodnotení\nprimeranosti dopadov rozhodnutia, najmä vo vzťahu k obsahu stanoviska, riadil, obsah\nsamotného stanoviska však neuvádza (§ 169m ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na území\nČeskej republiky).\n97.4 V prípade právnej úpravy Rakúskej republiky, a rovnako aj Nemeckej spolkovej\nrepubliky je celkom jednoznačné, že ani v prípade, ak cudzinec predstavuje hrozbu pre\nnárodnú bezpečnosť, správne orgány nemajú možnosť znížiť štandardy odôvodnení\nsprávnych rozhodnutí a sú povinné rešpektovať právo jednotlivca na súdnu ochranu\na prístup k súdu aj pri rozhodovaní o udelení medzinárodnej ochrany a udelení povolenia na\npobyt. Už uvedený záver vo vzťahu k právnej úprave Rakúskej republiky potvrdila aj\nodpoveď liaison officera z Rakúska, ktorý uviedol, že „V Rakúsku musí každé\nadministratívne rozhodnutie uviesť dôvody, na ktorých je založené. Tieto dôvody musia\nobsahovať aj faktické skutočnosti prípadu, všetky aspekty relevantné pre hodnotenie\ndôkazov, ako aj právne zhodnotenie, a to zrozumiteľným a stručným spôsobom (§ 60\nAllgemeines\n\nVerwaltungsverfahrensgesetz\n\n[Všeobecný\n\nsprávny\n\nporiadok]).\n\nToto\n\nustanovenie, ktoré odráža jedno zo základných požiadaviek spravodlivého procesu, sa\n51\n\ntakisto vzťahuje na azylové rozhodnutia. Kompetentné štátne orgány preto nemôžu\nodôvodniť takéto rozhodnutia len odkazom na záujmy národnej bezpečnosti.“. Samotný\nrakúsky federálny zákon č. 100/2005 Zb. o udeľovaní azylu neobsahuje pre rozhodnutia\no neudelení azylu, zrušení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany alebo zrušení doplnkovej\nochrany výnimku upravujúcu možnosť zjednodušeného odôvodnenia v prípadoch\ntýkajúcich sa bezpečnosti štátu. Rovnako ani federálny zákon č. 31/2006 Zb. o usadení sa\na pobyte v Rakúsku neustanovuje výnimku z povinnosti správneho orgánu odôvodniť\nrozhodnutie o neudelení povolenia na pobyt, resp. možnosť odôvodniť takéto rozhodnutie\nlen odkazom na skutočnosť existencie hrozby pre verejnú bezpečnosť alebo poriadok.\nVzhľadom na odpoveď liaison officera z Rakúska možno usudzovať, že aj v prípade tohto\nadministratívneho\n\nrozhodnutia\n\nsa\n\nuplatní\n\nvšeobecná\n\nprávna\n\núprava\n\nobsiahnutá\n\nvo všeobecnom správnom poriadku, ktorý upravuje povinnosť administratívne rozhodnutie\nodôvodniť.\n97.5 Aj v Nemeckej spolkovej republike požiadavka, aby rozhodnutia o žiadostiach\no azyl poskytovali odôvodnenie, sa vzťahuje aj na prípady, ktoré sa týkajú národnej\nbezpečnosti. Osobitne § 31(1) druhá veta Azylového zákona z 2. septembra 2008 (Federal\nLaw Gazette I, p. 1798) je aplikovateľná aj v prípade, ak je žiadosť zamietnutá ako zjavne\nneopodstatnená na základe, že žiadateľ je z vážnych dôvodov považovaný za hrozbu\npre národnú bezpečnosť alebo pre verejnosť z dôvodu obvinenia zo závažných zločinov\npodľa § 30(4) Azylového zákona v spojení s § 60(8) Zákona o pobyte, ekonomickej aktivite\na integrácii cudzincov na území federácie z 25. februára 2008 (Aufenthaltsgesetz –\nAufenthG, ďalej len „Zákon o pobyte“). Podobne, ak je vydaný príkaz na deportáciu\nproti cudzincovi z dôvodu, že dotknutá osoba predstavuje osobitné nebezpečenstvo\npre národnú bezpečnosť alebo hrozbu terorizmu podľa § 58a(1) Zákona o pobyte,\naplikovateľné procesné právo výslovne vyžaduje, aby bol príkaz na deportáciu vydaný\npísomne a musí obsahovať dôvody (cf. § 77(1) no. 3 Zákona o pobyte). Nemecké právo\nnepozná všeobecnú výnimku z formálnej požiadavky písomnej formy a odôvodnenia, ktorá\nby sa týkala dôvodov národnej bezpečnosti. Liaison officer z Nemeckej spolkovej republiky\nvo svojej odpovedi konštatuje, že na účel naplnenia požiadavky odôvodnenia rozhodnutí\nmusí písomné rozhodnutie vydané správnym orgánom okrem výroku obsahovať aj\nrelevantné skutkové okolnosti a kľúčové úvahy na ktorých je rozhodnutie založené.\nVzhľadom na to nepostačuje len uvedenie znenia aplikovateľných právnych ustanovení\n52\n\nalebo všeobecných štandardizovaných formulácií. I keď je povolené, aby správny orgán\npri vydaní rozhodnutia použil určité typické alebo štandardné formulácie, odôvodnenie musí\ndostatočne zohľadniť a poskytovať posúdenie charakteristík jednotlivého prípadu. Naopak,\nto, či sú dôvody rozhodnutia uvedené správnym orgánom prijateľné, udržateľné, primerané\na\n\nskutkovo\n\nsprávne,\n\nje\n\nzáležitosťou\n\nhmotného\n\npráva,\n\nnie\n\notázkou\n\nformálnej\n\nsprávnosti/platnosti odôvodnenia podľa predpisov procesného práva. Povinnosť uviesť\ndôvody rozhodnutia je významná/rozhodujúca aj kvôli preventívnemu zabezpečeniu\nmožnosti následného súdneho prieskumu správnych rozhodnutí. Preto sa čl. 19(4)\nZákladného zákona uznávajúceho základné právo na účinnú právnu ochranu vzťahuje aj\nna správne konanie a dáva ústavnoprávny rozmer zákonným procesným požiadavkám, ako\nje povinnosť uviesť dôvody rozhodnutia, ktoré majú výrazný dosah na základné práva\n(BVerfGE 65, 76 <94>; 103, 142 <160 a 161>11; 118, 168 <208 a 209>12). V tomto\nkontexte má požiadavka, aby správne rozhodnutie o žiadosti o azyl, resp. o udelenie\npovolenia na pobyt obsahovalo odôvodnenie, kľúčovú úlohu pri zabezpečení efektívnej\nprávnej ochrany: na strane nositeľov základných práv umožňuje dotknutej osobe posúdiť\núspešnosť prípadného súdneho prieskumu, určiť ďalší postup a dôsledne odôvodniť\nprípadné procesné úkony (podania); na strane správnych orgánov to podporuje správne\na udržateľné posúdenie skutkovej a právnej stránky; na strane súdov to poskytuje relevantný\nzáklad pre súdny prieskum. Len formalistické odôvodnenie vo všeobecnosti nepostačuje\npre dosiahnutie týchto cieľov (BVerfGE 65, 76 <96>).\nTomu, že rozhodnutia týkajúce sa medzinárodnej ochrany a pobytu cudzincov je\npotrebné odôvodňovať aspoň v minimálnom štandarde, tak ako je to v právnych poriadkoch\nRakúskej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, nasvedčuje aj judikatúra Súdneho\ndvora, na ktorú ústavný súd odkazuje v texte tohto nálezu neskôr.\nVI.\nVýchodiská a právne závery rozhodnutia\n98. Podstata návrhu najvyššieho súdu spočíva v namietaní ústavnoprávnej\na medzinárodnoprávnej konformity napadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov\na napadnutého ustanovenia zákona o azyle, podľa ktorých policajný útvar, resp. ministerstvo\nv odôvodnení rozhodnutí uvedených v napadnutých zákonných ustanoveniach uvedie iba\n53\n\nskutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v dôsledku čoho dotknutá\nosoba nie je oboznámená ani s podstatou dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré\ntvoria základ takéhoto rozhodnutia, ak už dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu neumožňujú\noboznámiť dotknutú osobu s presnými a úplnými dôvodmi tvoriacimi základ rozhodnutia.\nPodľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba nemôže procesne oponovať tvrdeniu\npolicajného útvaru, resp. Slovenskej informačnej služby, že jeho/jej pobyt podľa\nnapadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, resp. poskytnutie azylu, doplnkovej\nochrany alebo dočasného útočiska podľa napadnutého ustanovenia zákona o azyle je\nnebezpečný(-á) pre Slovenskú republiku. Táto procesná nemožnosť má podľa najvyššieho\nsúdu predstavovať ústavne a medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie základných\nprocesných práv dotknutej osoby a vzhľadom na jeho/jej prípadné rodinné väzby\nna Slovensku\n\nústavne\n\na medzinárodnoprávne\n\nneprípustné\n\nobmedzenie\n\naj\n\njeho/jej\n\nzákladného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného\nživota.\n99. Najvyšší súd namieta nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov\n\na napadnutého\n\nustanovenia\n\nzákona\n\no azyle\n\ns\n\nústavným\n\nimperatívom\n\ndemokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, s právom na rovnosť\nv dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, právom na rovnaké zaobchádzanie\npodľa čl. 12 ods. 2 ústavy a s podmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných\npráv a slobôd podľa čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy v spojení s právom na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, s právom na rovnosť účastníkov v konaní\npred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 3\nústavy a s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nústavy, s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s právom\nna účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru v spojení s právom na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a s právom na účinný\nprostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty.\n100. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.\nVychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva\na dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je\n54\n\nviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c ods.\n1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\npred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku\na majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.\n101. Ústavný súd opakovane a nemenne judikuje, že základné práva a slobody podľa\nústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00,\nPL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením\nnevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených\nv ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim sa vzťahujúcu (II. ÚS 55/98,\nPL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).\n102. Ústavný súd už konštatoval, že aj napriek tomu, že charta nebola prijatá\nvo forme medzinárodnej zmluvy, ústava jej v právnom poriadku Slovenskej republiky\npriznáva postavenie medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách\npodľa čl. 7 ods. 5 ústavy (PL. ÚS 10/2014, body 69 ‒ 73; PL. ÚS 2/2016, bod 54).\nPovinnosť členských štátov vykladať a uplatňovať príslušné ustanovenia ústavy v zmysle\na duchu charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie k nej sa viažucej, a to\nv prípade, ak vnútroštátne opatrenie spadá do rámca pôsobnosti práva Únie v zmysle čl. 51\nods. 1 charty, vyplýva aj zo zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy\no Európskej únii [Ú. v. EÚ C 202 (2016)], ktorá inter alia požaduje, aby členské štáty prijali\nvšetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov\nvyplývajúcich zo zmlúv [Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie,\npozn.] alebo z aktov inštitúcií Únie (PL. ÚS 10/2014, bod 75; PL. ÚS 2/2016, bod 54).\n103. Napadnutou právnou úpravou dotknuté základné práva podľa ústavy, dohovoru\na charty nie sú absolútne. Opierajúc sa aj o medzinárodnoprávnu úpravu a judikatúru k nej\nsa vzťahujúcu a aplikujúc ich na právny poriadok Slovenskej republiky, ústavný súd\nvychádzal zo všeobecnej zásady, že napadnutou právnou úpravou dotknutý výkon\nv návrhoch najvyššieho súdu označených základných práv môže byť obmedzený\n55\n\nza podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, čl. 6 a 8 v spojení s čl. 13\ndohovoru a čl. 52 ods. 1 charty rovnako ako výkon iných ústavou, dohovorom a chartou\nuznaných základných práv a slobôd. Pri každom zákonnom obmedzení základných práv\na slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len\nna ustanovený cieľ spočívajúci v dôležitom verejnom záujme. Na každé obmedzenie\nzákladných práv a slobôd sa vzťahuje zásada (test) proporcionality.\n104. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej\nprávnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je\njednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate\naim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou\nsledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).\nDruhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej\ndrastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of\nsubsidiarity, least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou\núpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly\nonerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt\nvyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09,\nm. m. PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).\n105. Ťažiskom posúdenia ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej akceptovateľnosti\nnapadnutej právnej úpravy je posúdenie jej súladu so základným právom každého vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V posudzovanej veci\nnapadnutá právna úprava vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich z operatívnej\nčinnosti jednotlivých zložiek policajného zboru, resp. zo spravodajskej činnosti SIS, a preto\nje aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Dikcia napadnutých zákonných ustanovení je\nnatoľko jednoznačná, že neumožňuje taký posun výkladu s ohľadom na základné právo\nkaždého vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa\ndotknutá osoba mohla kontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach policajného\nzboru, resp. SIS. Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava\n56\n\npredstavuje zásah do základného práva každého vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n106. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (I. ÚS 49/01,\nPL. ÚS 15/03), že postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa\nk dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie,\na vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na\npreukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen\nporušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 od. 2 ústavy,\nale aj porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných\nprvkov základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na obdobne aj porušením práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa\nčl. 47 charty.\n107. Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu splnenia už uvádzaných podmienok\nústavne a medzinárodnoprávne konformného obmedzenia výkonu napadnutou právnou\núpravou dotknutých základných procesných práv uvedených v predchádzajúcom bode tohto\nnálezu.\n108. V posudzovanej veci je nesporné, že predmetné obmedzenia výkonu základných\nprocesných práv napadnutou právnou úpravou sú v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 52\nods. 1 charty ustanovené zákonom. Navyše, tieto obmedzenia rešpektujú podstatu\noznačených základných práv, keďže neohrozujú označené základné práva ako také, pretože\nich účinky nastávajú za osobitných podmienok a z dôvodu nebezpečnosti dotknutých osôb\npre bezpečnosť Slovenskej republiky, pokiaľ sú uvedené podmienky splnené.\n109. Pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v dôležitom ústavou chránenom verejnom záujme,\nktorý napadnuté právne úpravy sledujú, z dôvodových správ k nim vyplýva, že zámerom\nobmedzenia rozsahu odôvodnenia príslušných rozhodnutí vo vymedzených prípadoch je\nochrana verejnej bezpečnosti, a to prostredníctvom ochrany utajovaných skutočností,\nku ktorým prístup podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností má mať len konajúci\n57\n\nsúd [§ 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností] a na základe súhlasu\nvedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, v rozsahu potrebnom\nna konanie advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach\npri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia, pričom poučenie\nvykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom\nvyhotoví písomný záznam (§ 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností).\nV prípade uvedenia utajovaných skutočností v odôvodnení administratívnych rozhodnutí\npodľa napadnutej právnej úpravy, ktoré sú neutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k ich\nvyzradeniu nepovolanej osobe. Podľa ústavného súdu je preto napadnutá právna úprava\nvhodným prostriedkom pre dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje – ochranu verejnej bezpečnosti\na medzi napadnutou právnou úpravou a cieľom, ktorý sleduje, je racionálna väzba. Ústavný\nsúd preto pristúpil k preskúmaniu toho, či napadnuté zákonné opatrenia zvolené\nzákonodarcom v záujme zabezpečenia bezpečnosti Slovenskej republiky prostredníctvom\nochrany utajovaných skutočností sú nevyhnutnými, a teda predstavujú najmenej\nobmedzujúce opatrenie presadzujúce legitímny cieľ.\n110. Napadnuté zákonné opatrenia spĺňajú ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu\npožiadavku nevyhnutnosti pre dosiahnutie sledovaného cieľa v prípade, ak neexistuje iné\nopatrenie, ktoré by vôbec alebo v menšom rozsahu obmedzovalo v návrhoch najvyššieho\nsúdu označené základné procesné práva dotknutých osôb a zároveň aspoň tak, ako\nnapadnutá právna úprava, by bolo vhodným prostriedkom pre dosiahnutie sledovaného\ncieľa. Iba ak alternatívne hypotetické legislatívne opatrenie je menej reštriktívne (v menšom\nrozsahu obmedzuje v návrhoch najvyššieho súdu označené základné procesné práva\ndotknutých osôb) a zároveň je aspoň tak vhodným prostriedkom pre dosiahnutie\nsledovaného cieľa, t. j. aspoň v takom rozsahu (v takej miere) je spôsobilé dosiahnuť\nsledovaný cieľ, ako opatrenie zvolené zákonodarcom, možno opatrenie zvolené\nzákonodarcom považovať za nie nevyhnutné pre dosiahnutie sledovaného cieľa.\n111. Informácie, na základe ktorých SIS vykonáva bezpečnostnú úvahu o existencii\nbezpečnostných rizík a ktoré zakladajú bezpečnostnú nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú\nzískané vlastnou spravodajskou činnosťou SIS alebo v rámci medzinárodnej spravodajskej\nspolupráce. V mnohých prípadoch sa tieto informácie získavajú aj utajovanými spôsobmi\n58\n\na prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie, ako aj samotný spôsob\nich získania, utajovanú skutočnosť, na manipuláciu s ktorou sa vzťahujú osobitné právne\nrežimy ustanovené vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia SIS\nk bezpečnostnej spoľahlivosti dotknutej osoby utajovanou skutočnosťou označenou\npríslušným stupňom utajenia. Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by\nmohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj\nk odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov vyšetrovania. Napadnutá právna\núprava tým, že úplne vylučuje možnosť oboznámiť dotknuté osoby s akýmikoľvek dôvodmi\ntýkajúcimi sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej\núpravy, a to aj aspoň s podstatou dôvodov, ak už dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu\nneumožňujú oboznámiť dotknuté osoby s presnými a úplnými dôvodmi tvoriacimi základ\npredmetných rozhodnutí, prispieva k dosiahnutiu sledovaného cieľa vysokou mierou.\n112. Z vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že alternatívnym opatrením vo vzťahu\nk opatreniu zvolenému zákonodarcom spočívajúcom v neprípustnosti policajného útvaru,\nresp. ministerstva oboznámiť dotknutú osobu s presnými a úplnými dôvodmi tvoriacimi\nzáklad ich rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy je opatrenie, na základe ktorého by\nmal príslušný orgán verejnej moci povinnosť oboznámiť dotknuté osoby aspoň s podstatou\ndôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ ich rozhodnutí podľa\nnapadnutej právnej úpravy, a to spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný\ncharakter spravodajských a operatívnych informácií (napr. poskytnutím anonymizovaných\nči súhrnných údajov a pod.). Takéto alternatívne legislatívne opatrenie by v menšom\nrozsahu ako napadnutá právna úprava obmedzovalo v návrhoch najvyššieho súdu označené\nzákladné procesné práva dotknutých osôb, keďže by im umožňovalo ich reálne uplatnenie,\nresp. poskytovalo procesnú záruku ich efektívneho uplatňovania a ochrany. Takéto\nalternatívne legislatívne riešenie by umožňovalo dotknutým osobám brániť svoje záujmy\nza podstatne lepších podmienok, ako to umožňuje napadnutá právna úprava (ktorá možnosť\ndotknutých osôb brániť svoje záujmy v podstate vylučuje), keďže by dotknutým osobám\numožnilo so znalosťou veci posúdiť, či je pre nich užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom\nna súd a vylúčilo by svojvôľu alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu\n(policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní svojho účelu. Takéto alternatívne\nlegislatívne opatrenie však v menšej miere ako napadnutá právna úprava umožňuje\n59\n\ndosiahnuť sledovaný cieľ, keďže nevylučuje úplne ako napadnutá právna úprava riziko, že\nutajované skutočnosti (utajované spravodajské a operatívne informácie) pri nesprávnom\nspôsobe sprístupnenia podstaty dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti dotknutým\nosobám budú sprístupnené nepovolaným osobám, čím by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít\nvykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň k odhaleniu používaných foriem,\nmetód a prostriedkov vyšetrovania.\n112.1 Keďže uvádzané alternatívne legislatívne riešenie síce v menšom rozsahu ako\nnapadnutá právna úprava obmedzuje v návrhoch najvyššieho súdu označené základné\nprocesné práva dotknutých osôb, ale k dosiahnutiu ústavou chráneného verejného záujmu,\nverejnej bezpečnosti, neprispieva rovnakou mierou ako napadnutá právna úprava, t. j.\npre dosiahnutie sledovaného cieľa je menej vhodným opatrením, napadnutú právnu úpravu\nmožno považovať za legislatívne opatrenie nevyhnutné pre dosiahnutie sledovaného cieľa.\nNapokon je potrebné dodať, že účastníci konania neuviedli žiadne iné, alternatívne,\nprostriedky pre dosiahnutie napadnutou úpravou sledovaného cieľa, ktoré by vôbec alebo\nv menšom rozsahu ako napadnutá právna úprava obmedzovali výkon v návrhoch\nnajvyššieho súdu označených základných procesných práv a zároveň by rovnakou mierou\nako napadnutá právna úprava prispievali k dosiahnutiu napadnutou právnou úpravou\nsledovaného cieľa.\n112.2 Ústavný súd preto pristúpil k posúdeniu, či zákonodarca napadnutou právnou\núpravou ústavne akceptovateľne vyvážil ústavou chránenú hodnotu bezpečnosti štátu\nna jednej strane a ústavné procesné základné práva dotknutých osôb na druhej strane,\nakcentujúc bezpečnosť štátu (bezpečnostný záujem Slovenskej republiky) a s ňou spojenú\nutajenosť spravodajských a operatívnych informácií.\n113. Ústavný súd vníma citlivosť posúdenia spravodlivej rovnováhy medzi\nzávažnosťou obmedzenia výkonu základných procesných práv vyvolaného uplatnením\nnapadnutej právnej úpravy a hodnotou cieľa, ktorý napadnutá právna úprava obmedzením\nvýkonu dotknutých základných procesných práv sleduje, t. j. citlivosť vzťahu medzi\nrešpektovaním dotknutých základných procesných práv pri vydávaní administratívnych\nrozhodnutí o pobyte cudzincov a rozhodnutí o poskytnutí azylu, doplnkovej ochrany alebo\ndočasného útočiska podľa napadnutej právnej úpravy odrážajúcich súkromný záujem\n60\n\ncudzincov na jednej strane a bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky a s nimi\nspojené nakladanie s utajovanými skutočnosťami na druhej strane.\n114. Vyvažovanie medzi ústavou chránenými hodnotami, princípmi, prípadne\nverejnými záujmami v rámci tretieho kroku testu proporcionality, proporcionality v užšom\nzmysle slova, spočíva v troch krokoch. Po prvé v posúdení miery intenzity zásahu do jednej\nústavou chránenej hodnoty (prípadne princípu alebo verejného záujmu), vyvolanom\nuplatnením napadnutej právnej úpravy (v posudzovanom prípade miery intenzity zásahu\ndo procesných základných práv dotknutých osôb), po druhé v určení dôležitosti sledovania\nlegitímneho cieľa, t. j. druhej ústavou chránenej hodnoty, prípadne princípu alebo verejného\nzáujmu (v posudzovanom prípade verejnej bezpečnosti) prostredníctvom napadnutej právnej\núpravy, resp. v určení miery jeho/jej naplnenia uplatnením napadnutej právnej úpravy\na po tretie v určení toho, či dôležitosť/miera naplnenia sledovaného cieľa prostredníctvom\nnapadnutej právnej úpravy môže ospravedlniť zásah do základných práv dotknutých osôb\nvyvolaný uplatnením napadnutej právnej úpravy. Miera naplnenia, resp. obmedzenia\nuplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich ústavou chránených hodnôt pritom\nmôže byť (i) nízka/slabá/nezávažná, (ii) stredná a (iii) vysoká/silná/vážna.\n115. Na úvod posúdenia optimálnej miery naplnenia oboch uplatnením napadnutej\nprávnej úpravy v kolízii stojacich ústavou chránených hodnôt, t. j. v rámci tretieho kroku\ntestu proporcionality, je potrebné uviesť, že obe ústavou chránené hodnoty, ochrana\nzákladných procesných práv dotknutých osôb a verejná bezpečnosť, sú rovnako dôležité\nz abstraktného uhla pohľadu, t. j. bez ohľadu na okolnosti akéhokoľvek konkrétneho\nprípadu. Obe uvedené ústavou chránené hodnoty predstavujú nevyhnutný základ\ndemokratickej spoločnosti, základnú podmienku pre jej rozvoj a pre rozvoj každého\njednotlivca. Abstraktná hodnota/váha uplatnením napadnutej právnej úpravy kolidujúcich\nústavou chránených hodnôt je rovnaká.\n116. Podľa ústavného súdu intenzita zásahu do v návrhoch najvyššieho súdu\noznačených základných procesných práv dotknutých osôb vyvolaná uplatnením napadnutej\nprávnej úpravy je vysoká/silná/vážna. Uvedenie v odôvodnení rozhodnutí policajného\nútvaru, resp. ministerstva podľa napadnutej právnej úpravy iba skutočnosti, že ide\n61\n\no bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, neumožňuje dotknutým osobám oboznámiť\nsa nielen s presnými a úplnými dôvodmi tvoriacimi základ predmetných rozhodnutí, ale ani\ns podstatou dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria ich základ. Dotknuté\nosoby tak nemajú žiadnu možnosť so znalosťou veci posúdiť, či je pre nich užitočné obrátiť\nsa s príslušným návrhom na súd a v konaní pred súdom možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý\nsúd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie. Napadnutá právna\núprava zbavuje dotknuté osoby akejkoľvek možnosti procesne oponovať tvrdeniu\npolicajného orgánu, resp. SIS, že jeho/jej pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku.\n117. Na druhej strane hodnota/dôležitosť sledovania ústavou chráneného legitímneho\ncieľa, t. j. verejnej bezpečnosti prostredníctvom napadnutej právnej úpravy je v okolnostiach\nposudzovaného prípadu nízka/slabá/nezávažná. Informácie o nebezpečnosti osoby získané\nspravodajskou činnosťou SIS, ako aj operatívnou činnosťou jednotlivých zložiek\nPolicajného\n\nzboru,\n\npostupované\n\npolicajnému\n\nútvaru\n\nna\n\núčely\n\nvydania\n\nadministratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutého ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov, resp. ministerstvu na účely vydania administratívnoprávnych rozhodnutí podľa\nnapadnutého ustanovenia zákona o azyle požívajú ochranu poskytovanú zákonom o ochrane\nutajovaných skutočností. Súčasťou administratívnych spisov v uvedených prípadoch má byť\núradný záznam, v ktorom sa uvádza, že príslušnému úradu bolo doručené vyjadrenie\no nebezpečnosti dotknutej osoby pre Slovenskú republiku, a keďže predmetné vyjadrenie\npodlieha utajeniu, nie je súčasťou spisového materiálu dotknutej osoby, ale má byť\nevidované na príslušnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Vyjadrenie\nSIS, resp. operatívnych zložiek Policajného zboru predstavuje utajovanú skutočnosť, a preto\npodlieha osobitnému režimu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a Správneho\nporiadku. Podľa § 23 ods. 2 Správneho poriadku je správny orgán povinný urobiť opatrenie,\naby sa postupom podľa ods. 1 a 2 (nazeranie do spisu) nesprístupnila utajovaná skutočnosť.\nVzhľadom na uvedené aj v prípade neexistencie napadnutej právnej úpravy verejná\nbezpečnosť, bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, pri vydávaní administratívnych\nrozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy nie je v ohrození.\n118. Ak je miera zásahu do základných procesných práv dotknutých osôb uplatnením\nnapadnutej právnej úpravy vysoká/silná/vážna a ak dôležitosť ochrany verejnej bezpečnosti\n62\n\nprostredníctvom napadnutej právnej úpravy je nízka/slabá/nezávažná, dôležitosť sledovania\nlegitímneho cieľa nemôže ospravedlniť/opodstatniť zásah do základných procesných práv\ndotknutých osôb. Závažný zásah do základných procesných práv dotknutých osôb môže byť\nospravedlnený/opodstatnený,\n\niba\n\nak\n\ndôležitosť\n\nsledovania\n\nlegitímneho\n\ncieľa\n\nprostredníctvom napadnutej právnej úpravy by bola tiež vysoká/silná/vážna.\n119. Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii\nstojacich ústavou chránených hodnôt – základných procesných práv dotknutých osôb\nna jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne\nminimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Aj keď možno akceptovať\nnázor, že tento štandard nemusí predstavovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných\nprípadoch, ktoré nesúvisia s účelom napadnutej právnej úpravy, podľa ústavného súdu\nnemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie základných\npráv a slobôd dotknutých osôb (m. m. PL. ÚS 15/03). Zákonom daná možnosť\nsúdu oboznámiť\n\nsa\n\ns\n\nutajovanou\n\nskutočnosťou\n\nv\n\nrámci\n\nsúdneho\n\nprieskumu\n\nadministratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná\nmožnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná\nskutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu\npotrebnom na konanie podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku\nefektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných\nprocesných práv dotknutých osôb.\n120. V súvislosti s možnosťou vyjadriť sa k dôkazu je potrebné poukázať\naj na ustanovenie § 82 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších\n\npredpisov,\n\npodľa\n\nktorého\n\n„z\n\nnahliadania\n\nnemožno\n\nvylúčiť\n\nčasti\n\nadministratívneho spisu uvedené v odseku 1, ktorými správny súd vykonal alebo bude\nvykonávať dôkaz. Z nahliadania nemožno vylúčiť ani tie časti spisu, do ktorých mal účastník\nkonania právo nahliadať v konaní pred orgánom verejnej správy.“. Správny súdny poriadok\nv citovanom ustanovení tak vymedzuje prístup k administratívnemu (súdnemu) spisu\nv závislosti od toho, či spis (administratívny, súdny) obsahuje utajované skutočnosti alebo\niné skutočnosti chránené podľa osobitného predpisu, ktorými sa vykonal alebo sa bude\nvykonávať dôkaz alebo ktorými sa naopak dôkaz nevykonal alebo nevykoná. Keď správny\n63\n\nsúd vykonal alebo plánuje vykonať dôkaz súvisiaci s utajovanou alebo inou chránenou\nskutočnosťou, zákon neumožňuje vylúčiť z nahliadnutia do spisu ani tie časti, ktoré tieto\nskutočnosti obsahujú. Dôvodom tejto úpravy je práve ústavou zaručené základné právo\nvyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n121. Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností\nzvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je\nobmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných\nzáujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 zákona o ochrane utajovaných\nskutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá\nosoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu\npre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL. ÚS 15/03).\n122. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen\nformálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb\nk súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu)\nochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí\nod mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy\nza najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že\ndotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru,\nresp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti,\nktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou\nveci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa\nz hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup\npríslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej\nprávnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný\nútvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe\naspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia\npodľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže\ndotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa\nnapadnutej právnej úpravy.\n64\n\n123. Aj keď podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností sa za osobu oprávnenú\noboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami považuje aj osoba, ktorá sa v konaní\npred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná\nskutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom\nna konanie, a to advokát, podpísaním vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach\npri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia sa zaväzuje\nneoznámiť ich osobe dotknutej rozhodnutím podľa napadnutej právnej úpravy, ktorú\nv konaní zastupuje.\n124. Platná právna úprava tak síce výslovne pripúšťa súdny prieskum rozhodnutí\npodľa napadnutej právnej úpravy, avšak s ohľadom na to, že rozhodnutiami podľa\nnapadnutej právnej úpravy dotknutá osoba sa nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa\nverejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti\nštátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto\nrozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom\nchránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti\nprípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné\nprávo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či právo na účinný prostriedok\nnápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty.\n125. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum\nzaručený čl. 47 charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi,\nna ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania\nsamotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti,\nbez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu,\naby tieto dôvody oznámil (rozsudok Josep Peñarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09,\nEU:C:2011:156, bod 63, ako aj rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10, EU:C:2011:749, bod\n41), aby sa jej umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej\nznalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal\nmožnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia\n(rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok\n65\n\nKadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade a Komisii, spojené veci C‑402/05 P\na C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337).\n126. V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že určité\ninformácie sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť najmä vzhľadom na naliehavé\ndôvody súvisiace s bezpečnosťou štátu (rozsudok Kadi a Al Barakaat International\nFoundation proti Rade a Komisii, už citovaný, bod 342).\n127. Pokiaľ ide o súdne konanie, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol,\nže vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu zakotveného\nv čl. 47 charty, účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi\nalebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniť alebo\nsa k týmto dôkazom vyjadriť (rozsudok Varec SA proti Belgickému kráľovstvu, C‑450/06,\nEU:C:2008:91, bod 45; rozsudok Európska komisia proti Írsku a i., C‑89/08 P,\nEU:C:2009:742, bod 52, ako aj rozsudok Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória\nCsipai, C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 30; a pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok\nESĽP z 23. 6. 1993 vo veci Ruiz-Mateos proti Španielsku, séria A, č. 262, bod 63).\nPodľa Súdneho dvora by bolo v rozpore so základným právom na účinný prostriedok\nnápravy, pokiaľ by súdne rozhodnutie vychádzalo zo skutočností a z dokumentov, s ktorými\nsa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a teda ku ktorým sa\nnemohli vyjadriť (rozsudok Európska komisia proti Írsku a i., C-89/08 P, EU:C:2009:742,\nbod 52 a tam citovaná judikatúra).\n128. Podľa Súdneho dvora ak za výnimočných okolností vnútroštátny orgán nemôže\ndotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá svoje rozhodnutie,\nodvolávajúc sa na dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu, príslušný súd dotknutého členského\nštátu musí mať k dispozícii a musí použiť postupy a pravidlá procesného práva, ktoré\numožnia po prvé skĺbiť legitímne záujmy bezpečnosti štátu týkajúce sa povahy a zdrojov\ninformácií, ku ktorým sa prihliadalo pri prijímaní takého rozhodnutia, a po druhé dostatočne\nzaručiť jednotlivcom dodržanie ich procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada\nkontradiktórnosti (obdobne rozsudok Súdneho dvora Kadi a Al Barakaat International\nFoundation proti Rade EÚ a Komisii, už citovaný, bod 344; rozsudok ZZ proti Secretary of\n66\n\nState for the Home Department, C-300/11, EU:C:2013:363, bod 57). Na tento účel majú\npodľa Súdneho dvora členské štáty povinnosť zabezpečiť jednak účinné súdne preskúmanie\nexistencie a opodstatnenia dôvodov, na ktoré sa vnútroštátny orgán odvoláva v súvislosti\ns bezpečnosťou štátu a jednak postupy a pravidlá tohto preskúmania zaručujúce\njednotlivcom dodržanie ich procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada\nkontradiktórnosti.\n129. V rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí prijatých\nz dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti musia členské štáty zabezpečiť pravidlá umožňujúce\nsúdu poverenému preskúmaním zákonnosti tohto rozhodnutia, aby sa oboznámil\nso všetkými dôvodmi a dôkazmi, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie prijaté (obdobne\nrozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home Department, už citovaný, bod 59).\n130. Pokiaľ ide o požiadavky, ktoré musí spĺňať súdny prieskum existencie\na opodstatnenosti dôvodov, ktoré príslušný vnútroštátny orgán uvádza v súvislosti\ns bezpečnosťou štátu, súd musí mať poverenie overiť, či tieto dôvody bránia oznámeniu\npresných a úplných dôvodov, na ktorých sa zakladá sporné rozhodnutie, ako aj s tým\nsúvisiacich dôkazov (rozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home Department, už\ncitovaný, bod 60). Podľa Súdneho dvora príslušný vnútroštátny súd musí nezávisle\npreskúmať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré uvádza príslušný vnútroštátny orgán,\na v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami musí posúdiť, či bezpečnosť štátu bráni\ntakému oznámeniu. Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že bezpečnosť štátu nebráni\ntomu, aby sa dotknutej osobe oznámili presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá\nrozhodnutie z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti, poskytne možnosť príslušnému\nvnútroštátnemu orgánu, aby dotknutej osobe oznámil chýbajúce dôvody a dôkazy. Ak ich\nposkytnutie príslušný vnútroštátny orgán neschváli, vnútroštátny súd pristúpi k preskúmaniu\ntakého rozhodnutia len na základe dôvodov a dôkazov, ktoré boli oznámené. Ak sa však\nukáže, že bezpečnosť štátu skutočne bráni tomu, aby sa dotknutej osobe oznámili presné\na úplné dôvody, pre ktoré predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, súdny prieskum\nrozhodnutia prijatého z dôvodu ochrany bezpečnosti štátu sa musí vykonať v rámci konania,\nktoré primerane zabezpečí rovnováhu požiadaviek súvisiacich s bezpečnosťou štátu\n67\n\na požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu, pričom prípadné zásahy\ndo výkonu tohto práva sa majú obmedziť na minimum.\n131. Vzhľadom na rešpektovanie čl. 47 charty je potrebné v čo najväčšej miere\ndodržať zásadu kontradiktórnosti, aby dotknutá osoba mohla spochybniť dôvody,\nna ktorých sa dotknuté rozhodnutie zakladá, ako aj predložiť vyjadrenia k dôkazom, ktoré\ns tým súvisia, a tým účinne uplatniť svoje prostriedky obhajoby. Predovšetkým je potrebné,\naby sa dotknutej osobe v každom prípade oznámila podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá\nrozhodnutie prijaté z dôvodu ochrany bezpečnosti štátu, pričom potreba chrániť bezpečnosť\nštátu nemôže viesť k tomu, že dotknutá osoba príde o svoje právo byť vypočutá a jej právo\nna účinný prostriedok nápravy tak bude neúčinné (obdobne rozsudok ZZ proti Secretary of\nState for the Home Department, už citovaný, bod 65). Uvedený záver však neplatí rovnako\npre dôkazy, ktoré sú základom dôvodov ohrozenia bezpečnosti štátu predložených\npríslušnému vnútroštátnemu súdu. Za určitých okolností totiž môže zverejnenie týchto\ndôkazov priamo a konkrétne ohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže napríklad ohroziť\nživot, zdravie alebo slobodu osôb alebo odhaliť vyšetrovacie metódy vnútroštátnych\nvyšetrovacích orgánov a tým vážne narušiť splnenie budúcich úloh týchto orgánov,\nprípadne im úplne zabrániť. Podľa Súdneho dvora je na príslušnom vnútroštátnom súde, aby\nzabezpečil to, že sa podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá sporné rozhodnutie, oznámi\ndotknutej osobe takým spôsobom, pri ktorom sa riadne zohľadní nevyhnutný dôverný\ncharakter takýchto dôkazov (rozsudok ZZ proti Secretary of State for the Home\nDepartment, už citovaný, bod 68).\n132. Aj podľa v tomto náleze už uvádzanej judikatúry ESĽP v prípadoch, keď je\nnárodná bezpečnosť „v stávke“ (when national security is „at stake“), štát musí zabezpečiť,\naby dotknutá osoba mala prístup k účinnému opravnému prostriedku a spravodlivému\nsúdnemu konaniu. To podľa ESĽP v sebe zahŕňa aj zachovanie určitej miery\nkontradiktórnosti konania, a to aj v prípade, ak časť alebo všetky dôkazy podliehajú\nutajeniu.\n133. V súvislosti s tvrdeniami vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, ktoré\nuvádza vo svojich vyjadreniach k návrhom najvyššieho súdu a ktoré vyvodzuje z judikatúry\n68\n\nESĽP a Súdneho dvora, ústavný súd považuje za dôležité na tomto mieste upozorniť, že\nz relevantnej judikatúry uvedených súdov nemožno selektívne vybrať určitý ich právny\nnázor a prezentovať ho v jeho neúplnosti, resp. odtrhnuto od celkového kontextu, v ktorom\nbol vyslovený. Rovnako nemožno prijať ani tvrdenia vlády zastúpenej ministerstvom\nspravodlivosti opierajúce sa o rozhodnutia ústavného súdu, ktorými ústavný súd zamietol\nsťažnosti dotknutých osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietali porušenie ich\nzákladných práv z dôvodu, že vzhľadom na napadnutú právnu úpravu nemohli procesne\noponovať tvrdeniu SIS, resp. príslušného policajného útvaru, že ich pobyt, m. m.\nposkytnutie im azylu, na území Slovenskej republiky je pre Slovenskú republiku\nnebezpečný(-é), keďže v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd\nvychádza z prezumpcie ústavnosti zákonov. Rovnako z prezumpcie ústavnosti zákonov\nvychádzajú aj najvyšší súd a krajské súdy pri rozhodovaní v konaní o pobyte cudzincov,\nresp. v konaní o poskytnutí alebo odňatí azylu, poskytnutí alebo zrušení doplnkovej\nochrany, nepredĺžení doplnkovej ochrany alebo zrušení poskytovania dočasného útočiska.\n134. Článok 47 ods. 3 ústavy konkretizuje základné právo na rovnosť v dôstojnosti\na v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a základné právo na rovnaké zaobchádzanie\npodľa čl. 12 ods. 2 ústavy a upresňuje ich o ústavnoprávny princíp rovnosti účastníkov\nv konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany. Podstatou tejto ústavnoprocesnej\nzásady je to, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania vrátane konania\npred správnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú\na plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej\nz procesných strán. Nerozhoduje pritom procesné postavenie alebo procesná pozícia\núčastníka konania a podstatné nie je ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý\nz účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 15/03). Napadnutá právna úprava ústavnoprávny princíp\nrovnosti účastníkov v konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany vzhľadom\nna už uvedené nenapĺňa.\n135. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom\nprávneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy\nprávneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných\npráv a slobôd. V prípade, ak sa ochrana základných práv a slobôd dotknutých osôb má\n69\n\nrealizovať prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha\nštátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných\n(na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalším\nkritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom\nzabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv\nalebo slobôd dotknutých osôb. Za neoddeliteľnú súčasť takýchto konaní je potrebné\npovažovať nevyhnutné procesné záruky reálneho uplatňovania a ochrany základných práv\na slobôd. Samotnou existenciou takýchto konaní sa ústavné a medzinárodnoprávne\npožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd dotknutých osôb nevyčerpávajú,\npretože tieto predpokladajú tiež určitú „kvalitu“ orgánov rozhodujúcich o uplatnení,\nresp. ochrane základných práv a slobôd (nezávislosť a nestrannosť rozhodovacích orgánov),\nako aj určitú kvalitu samotného konania o nich (II. ÚS 9/00, PL. ÚS 15/03).\n136. Ústavný súd konštatuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje „najvšeobecnejší\nprincíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva\na slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1\nods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike.\nAk zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením\nústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy\n(PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/2017).\n137. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté\nustanovenie zákona o pobyte cudzincov a napadnuté ustanovenie zákona o azyle nie sú\nv súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1\na 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy a s čl. 47 charty.\n138. Najvyšší súd namieta nesúlad napadnutej právnej úpravy aj s právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ESĽP\nustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru je na azylové a imigračné prípady neaplikovateľné.\nEurópsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Maaouia proti Francúzsku (rozsudok\nESĽP z 5. 10. 2000 vo veci Maaouia Kaya proti Francúzsku, sťažnosť č. 39652/98, bod 35\n70\n\na 40) konštatuje, že rozhodnutia o vstupe, pobyte a vyhostení cudzincov sa netýkajú určenia\nobčianskych práv alebo povinností žiadateľa alebo trestného obvinenia proti nemu v rámci\nvýznamu čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri aj, napr.: rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské\npráva z 2. 5. 1979 vo veci Uppal a Singh proti Spojenému Kráľovstvu, sťažnosť č. 8244/78,\nDR 17, s. 149; rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 15. 5. 1984 vo veci\nBozano proti Francúzsku, sťažnosť č. 9990/82, DR 39, s. 119; rozhodnutie Európskej\nkomisie pre ľudské práva z 5. 12. 1996 vo veci Urrutikoetxea proti Francúzsku, sťažnosť\nč. 31113/96, DR 87-B, s. 151; a rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 25. 10.\n1996 vo veci Kareem proti Švédsku, sťažnosť č. 32025/96, DR 87-A, s. 173). Procesné\nzáruky zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru sa aplikujú len na občianske a trestné konania.\n139. Podľa ESĽP ustanovenia dohovoru majú byť vykladané v rámci celého systému\nzavedeného dohovorom vrátane protokolov k nemu. Podľa ESĽP procesné záruky\nv konaniach o vyhostení cudzincov sú upravené v osobitnom ustanovení (lex specialis)\ndohovoru, ktorým je čl. 1 protokolu č. 7, prijatom 22. novembra 1984 (rozsudok ESĽP\nvo veci Maaouia Kaya proti Francúzsku, cit. vyššie, bod 36; Česká a Slovenská Federatívna\nRepublika pristúpila k protokolu č. 7, dojednanému v Štrasburgu 22. 11. 1984, spolu\ns pristúpením k dohovoru 21. 2. 1991, pozri: Oznámenie Federálneho ministerstva\nzahraničných vecí č. 209/1992 Zb. o pristúpení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky\nk dohovoru, rovnako ako aj k ďalším dodatkovým protokolom). Podľa ESĽP členské štáty\nsi želali prijať osobitné opatrenie v tejto oblasti, keďže si boli vedomé, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru sa neaplikuje na konania o vyhostení cudzincov.\n140. Podľa ESĽP cudzinec s legálnym pobytom na území členského štátu Rady\nEurópy už požíva určité záruky v čase prijatia opatrenia o vyhostení, najmä tie, ktoré\nposkytuje čl. 3 dohovoru (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) a čl. 8\ndohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), v spojení s čl. 13\ndohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom). Berúc\ndo úvahy uvedené práva priznané cudzincom, čl. 1 protokolu č. 7 bol pridaný do systému\ndohovoru v záujme poskytnúť minimum záruk takýmto osobám v prípade vyhostenia\nz územia zmluvného štátu. Pojem „vyhostenie“ v zmysle čl. 1 protokolu č. 7 je podľa ESĽP\nautonómny pojem, ktorý je nezávislý od akejkoľvek definície obsiahnutej vo vnútroštátnom\n71\n\npráve. Vzťahuje sa na akékoľvek opatrenie nútiace cudzinca odísť s územia štátu, kde mal\nlegálny pobyt, s výnimkou extradície (rozsudok ESĽP z 5. 10. 2006 vo veci Bolat proti\nRusku, sťažnosť č. 14139/03, bod 79). Článok 1 protokolu č. 7 sa tak aplikuje iba\nna cudzincov, ktorí majú legálny pobyt na území určitého členského štátu. Pripojenie tohto\nčlánku umožňuje priznať ochranu v takých prípadoch, ktoré nie sú pokryté inými\nmedzinárodnými nástrojmi, a umožňuje sa tejto ochrany dovolávať v rámci systému\nkontroly poskytovanom dohovorom (rozsudok ESĽP vo veci Maaouia Kaya proti\nFrancúzsku, cit. vyššie, bod 36). Prijatím čl. 1 protokolu č. 7 obsahujúceho záruky osobitne\nvzťahujúce sa na konania o vyhostení cudzincov štáty jasne vyjadrili svoj úmysel nezahrnúť\ntakéto konania do rámca čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Maaouia Kaya proti\nFrancúzsku, cit. vyššie, bod 37).\n141. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté\nustanovenie zákona o pobyte cudzincov a napadnuté ustanovenie zákona o azyle nespadajú\ndo rámca vecnej pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ani nemôžu byť v nesúlade s ním.\nÚstavný súd preto návrhom najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu napadnutej právnej\núpravy s čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhovel.\n142.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nnamieta\n\nnesúlad\n\nnapadnutej\n\nprávnej\n\núpravy\n\naj\n\nso základným právom na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru v spojení\nso základným právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1\ndohovoru. Najvyšší súd však v odôvodnení svojich návrhov bližšie neuvádza, v čom by mal\nnamietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy so základným právom na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života spočívať. Jeho argumentácia sa sústreďuje len na dôvody\nnamietaného nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že k prípadnému zásahu\ndo základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1\ndohovoru a obdobne aj podľa čl. 19 ods. 2 ústavy môže dôjsť až v dôsledku aplikácie\nnapadnutej právnej úpravy kompetentnými orgánmi na skutkové okolnosti konkrétneho\nprípadu. Napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a zákona o azyle sa preto\nnemôžu in abstracto dostať do priamej súvislosti s čl. 8 ods. 1 dohovoru a byť s ním\nv nesúlade. Ústavný súd preto návrhu najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu ustanovenia\n72\n\n§ 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle s čl. 8\nods. 1 dohovoru nevyhovel.\n143. Článok 13 dohovoru spolu s čl. 5 ods. 2 až 4 a čl. 6 dohovoru formuje súčasť\nprocesných garancií dohovoru. Článok 13 dohovoru zamýšľa zabezpečiť efektívnu ochranu\nhmotných práv a slobôd zaručených dohovorom (rozsudok ESĽP z 19. 2. 1998 vo veci\nKaya proti Turecku, sťažnosť č. 22729/93, bod 106). Právo na účinný opravný prostriedok\npodľa čl. 13 dohovoru je podporným (pomocným) právom. Jeho porušenia sa možno\ndovolávať len v spojení s porušením hmotného základného práva alebo slobody podľa\ndohovoru alebo protokolov k nemu. Najvyšší súd v návrhoch namieta nesúlad napadnutej\nprávnej úpravy s čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje právo\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Keďže, ako už\nústavný súd konštatoval v predchádzajúcom bode tohto nálezu, napadnuté ustanovenia\nzákona o pobyte cudzincov a zákona o azyle sa nemôžu in abstracto dostať do priamej\nsúvislosti s čl. 8 ods. 1 dohovoru a byť s ním v nesúlade, napadnutá právna úprava\nv okolnostiach posudzovaného prípadu nemôže byť in abstracto v nesúlade ani s čl. 13\ndohovoru. Ústavný súd preto nevyhovel ani návrhu na vyslovenie nesúladu ustanovenia\n§ 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle s čl. 13\ndohovoru.\nVII.\nÚčinky nálezu\n144. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že\nmedzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,\nich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy\nvydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť\nich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo\nustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n\n73\n\n145. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov\n1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.\n146. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy bude úlohou národnej rady\ndo šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\nuviesť § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a § 52 ods. 2 zákona o azyle do súladu\ns čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2\na s čl. 13 ods. 4 ústavy a s čl. 47 charty.\n147. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája k bodu 1 a 2 výroku\nrozhodnutia odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. decembra 2018\n\n74", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "diskriminácia", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "azyl", "cudzinec, cudzinci", "azyl", "cudzinec, cudzinci", "diskriminácia", "konanie-princíp rovnosti zbraní v konaní", "konanie-rovnosť účastníkov súdneho konania", "pobyt-povolenie", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "kolízia záujmov", "konanie-kontradiktórnosť", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "medzinárodné právo-medzinárodný záväzok", "národná bezpečnosť", "ochrana utajovaných skutočností", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aece8c2c-f617-48d1-83a9-91735d504645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1"}, {"guid": "ussr:83b9fbd7-a80d-4dd8-97ad-2aa2e3316ed0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2017 z 11. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.15.2017.1"}, {"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:b808b210-1e5b-4563-a41b-aa5b125c45aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b808b210-1e5b-4563-a41b-aa5b125c45aa"}, {"guid": "ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33"}, {"guid": "ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2010 z 9. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}, {"guid": "5200c6f2-1800-49a7-a9aa-47388b4ea949:f3ad9ddc-fbab-469d-ab28-195cb725a1ff", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1017200013.3", "spisova_znacka": "7SaZ/1/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7SaZ/1/2017 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1017200013.3"}], "citovane_v": []}