{"guid": "ussr:cd1db569-1894-400f-a903-0b50443e9cea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. januára 2019, sp. zn. PL. ÚS 6/2017, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cd1db569-1894-400f-a903-0b50443e9cea", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/2017-84\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 9. januára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka\n(sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany\nLaššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Advokátska\nkancelária KADUC & PARTNERS s. r. o., Vajanského 40, Trnava, na začatie konania\no súlade § 27 ods. 7, § 28 ods. 1, § 30 a § 32 ods. 2 a 4 v spojení s § 32 ods. 5 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 26\nods. 1, 2 a 4 a s čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\nNávrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, stanoviská,\nvyjadrenia – priebeh konania\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. decembra\n2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade ustanovení\n- § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) s čl. 13 ods. 4 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4\nústavy a s čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“),\n- § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku s čl. 13 ods. 3 a čl. 31 ústavy,\n- § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku\ns čl. 1 ods. 1 ústavy.\n2. Navrhovatelia v úvode zdôraznili, že „napádajú predpis v rozsahu, ktorý bol\nvymedzený uvedenými ustanoveniami rokovacieho poriadku“ a že „rokovací poriadok\nobsahuje ďalšie ustanovenia... ktoré síce nemusia byť priamo v rozpore s Ústavou...\na medzinárodnými\n\nzmluvami,\n\navšak\n\nz\n\nlegislatívno-technického\n\npohľadu\n\nsúvisia\n\ns napadnutými... ustanoveniami. Navrhovatelia sú presvedčení, že ak Ústavný súd... svojím\nrozhodnutím vysloví nesúlad napadnutých ustanovení a tie následne stratia účinnosť,\n\n2\n\npredmetné ustanovenia rokovacieho poriadku (ktoré nie sú zahrnuté do tohto podania) sa\nstanú obsolétnymi (napr. odkaz na § 30 v § 27 ods. 8 a 9 a § 28 ods. 2).“.\n3. Napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku sú jeho súčasťou na základe zákona\nč. 1/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „novela rokovacieho poriadku“), ktorý nadobudol účinnosť\ndňom vyhlásenia, teda 1. januára 2017.\n4. Navrhovatelia sú presvedčení, že napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku nie\nsú v súlade s ústavou a dohovorom v troch rovinách:\n(i) nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu,\n(ii) nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl,\n(iii) nesúlad s princípmi právneho štátu.\n5. Navrhovatelia v časti II návrhu uviedli dôvody na pozastavenie účinnosti\nnapadnutých ustanovení rokovacieho poriadku (pozri body 10 a 11) a zároveň ústavnému\nsúdu navrhli, aby návrh prerokoval v zmysle § 26 zákona o ústavnom súde prednostne, a to\nvzhľadom na naliehavosť predmetnej veci.\n6. Navrhovatelia nesúlad napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku s ústavou\na dohovorom odôvodnili v častiach III, V (časť IV nie je, pozn.) a VI takto:\n«III.\nNesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu\n... Exkurz (ktorý je z pohľadu korektného posúdenia návrhu východiskovým bodom)\nza podstatou slobody prejavu, ktorej ochrana je vymedzená v ústavnoprávnej rovine, je viac\nnež žiaduce začať citátom z diela J.S. Milla O Slobode, ktoré je považované za apologetiku\nkonceptu slobody prejavu, myslenia a diskusie: „Keby celé ľudstvo až na jediného človeka\nbolo tej istej mienky, nemalo by o nič väčšie právo umlčiavať tohto človeka, než aké by mal\non, keby mal moc robiť to isté. Keby mienka bola súkromným vlastníctvom, ktoré nemá cenu\npre nikoho iného okrem jej majiteľa, a jej znemožnenie by znamenalo osobnú ujmu, rozdiel\n\n3\n\nby bol len v tom, či sa takáto ujma spôsobuje len niektorým osobám alebo mnohým. No ak\nsa umlčiava prejavovanie názorov, vlastné zlo spočíva v tom, že sa tým ľudstvo okráda budúce generácie práve tak ako súčasné a ešte väčšmi tí, ktorí nesúhlasia, než tí, ktorí\nsúhlasia. Ak je názor správny, ľudia sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou; ak je\nnesprávny - a to je nemenej dôležité - strácajú jasné chápanie a lepšie uvedomenie si\npravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom.“ [MILL, J.S.: O politickej slobode]...\nLiberálna koncepcia slobody slova a prejavu, v rámci ktorej má „každý názor svoju\nhodnotu a význam“ vychádza z predstavy pomysleného „trhu ideí“, ktorý odráža\nmyšlienkovú pluralitu spoločnosti. Na tomto „trhovisku“ sa v rámci konštruktívnej diskusie\npodrobuje každý názor kritickému skúmaniu, pričom ultimátnym cieľom je hľadanie pravdy\n(v terminológii politickej filozofie sa jedná o tzv. teóriu hľadania pravdy)...\nBerúc do úvahy... historický vývoj a relevanciu slobody prejavu v rámci politickej\ndiskusie, je možné na napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku kriticky nazerať\na identifikovať nesúlad s Ústavou SR minimálne v dvoch smeroch:\n(i) v súvislosti s reguláciou času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku);\n(ii) v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k formálnej stránke prejavu (§ 27 ods. 7\na § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku)...\nV súvislosti s prvým neuralgickým bodom je osožné aspoň skratkovité pripomenutie\nmechanizmu obmedzenia slobody prejavu - v rámci napadnutého ustanovenia (§ 30\nrokovacieho poriadku) sa limituje (obmedzuje) dĺžka rečníckeho času poslanca na 10, 20\nresp. 30 minút...\nObmedzovanie rečníckeho času poslanca je priamym zásahom do slobody prejavu\nposlanca, ktorého dôsledkom je zníženie úrovne objektívne merateľného kritéria - času\ndiskusie, ktoré bolo v čase pred prijatím napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku\nprakticky neobmedzené resp. maximalizované za účelom vytvorenia optimálnej platformy\npre konštruktívnu výmenu názorov (spomenutý „trh názorov“). V súvislosti s obmedzovaním\nčasu na prejav sa núka aj paralela s výkonom advokátskeho povolania: poslanci NR SR\nzastupujú nezanedbateľnú masu voličov, pričom advokát zastupuje spravidla iba jednu\nosobu (fyzickú či právnickú), avšak jeho rola (vo vzťahu ku garancii práva na obhajobu\nresp. práva na spravodlivý proces) je natoľko dôležitá, že má neobmedzený čas na\nvystúpenie. Paradoxne, pri nemenej významnej úlohe poslanca NR SR (ktorý je navyše\n\n4\n\npriamo volený občanmi SR, na rozdiel od členov vlády SR, ktorí nemajú takýto stupeň\nlegitimity a pritom ich prejav v rámci schôdze NR SR nie je limitovaný) bude jeho právo na\nslobodu prejavu časovo ohraničené, a to aj napriek tomu, že kvantitatívne zastupuje tisícky\nsvojich voličov...\nObmedzenie rečníckeho času sa môže javiť ako banalita pre potreby diskusie\no menej komplikovaných záležitostiach (napr. obsahovo a rozsahovo „jednoduchšie“\nnovely zákonov), avšak je potrebné uvedomiť si, že tieto pravidlá sa nenastavili len do\n„dobrého počasia“, ale sú univerzálne platné. Uvedené do legislatívneho kontextu vzhľadom na to, že dĺžka návrhu zákona nie je žiadnym spôsobom obmedzené, môžu nastať\nsituácie (a zákonodarná činnosť NR SR v posledných rokoch nasvedčuje tomu, že aj\nnastávajú), kedy bude potreba viesť diskusiu ku komplexným normatívnym aktom predstava o tom, že vystúpenie k nedávno prijatým civilným procesným kódexom, ktoré\nrozsahom obsiahli viac než 1.300 paragrafov, je limitované na niekoľko desiatok minút, je\nalarmujúca. Uvedené je dôležité vziať do úvahy o to viac, že vzhľadom na aktuálne zriadené\nkoncepčné a poradné orgány vlády Slovenskej republiky je odôvodnené očakávanie\npodobných návrhov aj v oblasti občianskeho práva hmotného (rekodifikácia občianskeho\nzákonníka)...\nObmedzenie rečníckeho času poslanca je možné vnímať ako nesúladné\ns predmetnými článkami Ústavy SR aj v súvislosti s prekonaním doktríny, ktorá sa\npresadzovala v európskom kontinentálnom právnom priestore ešte pred niekoľkými\ndesaťročiami, ktorá našla svoje konkrétne uplatnenie napr. v rozhodnutí nemeckého\nústavného súdu z 80-rokov minulého storočia. V rámci tohto rozhodnutia bol zamietnutý\nnávrh na vyhlásenie protiústavnosti časového obmedzovania prejavu poslancov, pričom\nargumentom ústavného súdu bol názor, že poslanec nerealizuje svoje osobné právo na\nprejav: „Sloboda prejavu poslanca v parlamente nie je slobodou občana voči štátu, ale je\nto jedna z kompetencií, v demokracii nevyhnutná naplnenie si svojich parlamentných úloh\nsúvisiacich s postavením poslanca“ [DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa\nÚstavy Slovenskej republiky). Aktuálna judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) však poukazuje na zásadnú doktrinálnu zmenu v tejto oblasti...\nPodľa judikatúry ESĽP, ktorú Ústavný súd SR konštantné zohľadňuje vo svojej\nrozhodovacej činností, predstavuje sloboda prejavu jeden zo základných pilierov\n\n5\n\ndemokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie\njednotlivca, pričom „sloboda prejavu vyžaduje osobitné záruky, pokiaľ ide o diskusiu\nk otázkam verejného záujmu.“ (Castells v. Španielsko)...\nNavrhovatelia sú presvedčení, že obmedzenie slobody prejavu v dôsledku prijatia\nnapadnutých ustanovení rokovacieho poriadku nie je kompatibilné s kritériami, ktoré\nstanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni nevyhnutnosti obmedzenia\nv demokratickej spoločností...\nV uvedenej súvislosti by chceli Navrhovatelia poukázať najmä na konštantnú\njudikatúru ESĽP, v zmysle ktorej, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav,\nobmedzenia sú ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská\npotreba.“ (The Observer and Guardian v. Spojené kráľovstvo). Navrhovatelia sú\npresvedčení, že neexistovala žiadna jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba na\nprijatí napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku. Zákonodarca túto spoločenskú\npotrebu presne a jednoznačne neidentifikoval resp. demonštroval ju len veľmi vágne\na zaobalene do všeobecných fráz. Navrhovatelia zdôrazňujú, že neexistuje kauzalita medzi\nne/identifikovanou spoločenskou potrebou a zvolenými nástrojmi...\nZáverom tejto časti návrhu je možné konštatovať, že prezentovaný trend v judikatúre\nESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody prejavu je\nv súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Dôkazom sú aktuálne prípady\n(Karácsony a ost. v Maďarsko resp. Szél aost. v Maďarsko), v ktorých bolo zdôraznené, že\n„(verbálny a aj neverbálny) prejav demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta\npožíva veľmi vysokú úroveň ochrany.“...\nObmedzenie vzťahujúce sa na formu prejavu, akými je zákaz transparentov,\nplagátov a podobne, je nielen ďalším neprimeraným zásahom do slobody prejavu\nposlancov, ale zároveň predstavuje anachronické opatrenie, pre ktoré v súčasnej dobe nie\nje možné nájsť pochopenie (v právnom diskurze by sa uviedlo, že takéto opatrenie nie je\nlegitímne). Naznačené spiatočníctvo späté s napadnutými ustanoveniami rokovacieho\nporiadku jednoducho nie je kompatibilné so súčasným vnímaním a fungovaním sveta - už\npostmoderná (na okraj pripomíname, že je to éra, ktorú považujú viacerí myslitelia za\nprekonanú) zadefinovala vo sfére medziľudskej komunikácie v konzumnej spoločnosti posun\nod slov k obrazom („the transformation of reality into image“ - JAMESON, F.\n\n6\n\nPostmodernism and Consumer Society). Táto téza platí o to viac v post-postmodernej dobe,\nktorú žijeme...\nPotreba garancie rôznorodosti foriem prejavu (t.j. nezužovať ich len na slovný\nprejav) je podstatná nielen na osi poslanec - parlament, teda v rámci diskusie v parlamente,\nale aj na osi poslanec - občan, keďže parlamentná rozprava je nielen pod drobnohľadom\nmédií, ale je možné sledovať ju aj naživo a priamo (či už v priestoroch NR SR alebo on-line\nna webovom sídle NR SR resp. vo vysielaní verejnoprávnej televízie). Dôraz na možnosť\npodať informácie zrozumiteľne a výstižne (napr. prostredníctvom grafu pri ekonomických\ntémach) je podstatná aj vo vzťahu k fungovaniu médií, ktoré sú z objektívnych dôvodov\n(limitovaný vysielací čas/ohraničený priestor na stránke tlačených novín) častokrát nútené\npristupovať k informačnej skratke. Práve neverbálne metódy komunikácie sú v tejto oblasti\nobzvlášť efektívne, na čo upozorňuje aj ESĽP [Karácsony a ostatní v. Maďarsko zo dňa\n17. 5. 2016, sťažnosti č. 42461/13)...\nOdhliadnuc od filozofických rozborov fungovania moderného sveta, načrtnuté tézy\nplatia aj vo svete práva: „Výrazná ochrana sa poskytuje nielen vyslovenému ale aj inak\nurobenému prejavu. Najvyšší súd USA uviedol: symbolizmus je primitívny, ale účinný\nspôsob prenosu myšlienok. Použitie emblému alebo zástavy ako symbolu systému,\nmyšlienky, inštitúcie alebo osobností je skratkou od mysle k mysli. Na základe tohto názoru\nza súčasť slobody prejavu uznal symbolické správanie ako prostriedok jej vyjadrenia.\nZa chránené formy symbolického prejavu postupne uznal mávanie červenou zástavou na\nznak odporu voči vláde, nosenie ramennej pásky na vyjadrenie nesúhlasu s vojnou\nvo Vietname... Kritériom podľa ktorého hodnotí správanie ako symbolické je úmysel\nkomunikovať názor a prijatie a pochopenie posolstva inými. Existuje veľká voľnosť v rámci\nktorej sa reč a prejav rozširujú na iné formy vyjadrovania ako ústne alebo písomne plagáty, kolikovanie, nosenie čiernych ramenných pásov, pálenie povolávacích rozkazov,\nnosenie akejkoľvek zástavy, znaku, transparentu alebo zariadenia, nosenia bundy\ns nápisom...“ [DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej\nrepubliky]...\nZhrňujúc uvedené: pre rozvoj demokratickej spoločnosti je esenciálna garancia\nslobody prejavu, ktorá sa (i) rozvíja predovšetkým v rámci diskusie a (ii) v modernej\nspoločnosti nie je možné degradovať slobodu prejavu len na ústny prejav...\n\n7\n\nV\nNesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl\n... Napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku sú nesporne obmedzením slobody\nprejavu poslancov a ich práva vyhľadávať a šíriť informácie (v rozsahu a spôsobom, ktorý\nbol vymedzený v predošlých častiach tohto návrhu). V kontraste k týmto obmedzeniam je\n§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku, v zmysle ktorého sa predsedovi NR SR udelí slovo\nkedykoľvek o to požiada, pričom dĺžka jeho rečníckeho času nie je obmedzená...\nUvedené ustanovenie nielenže stavia predsedu NR SR na úroveň prezidenta SR\na členov vlády (na ktorých sa vzťahuje § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku v rovnakej miere),\nale je priamo diskriminačné voči ostatným poslancom NR SR. Takýto právny mechanizmus\nje (i) jednak v rozpore s Čl. 13 ods. 5, keďže umožňuje neuplatňovať obmedzenia práva na\nslobodu prejavu vo vzťahu k predsedovi NR SR (je vyňatý z pôsobnosti týchto obmedzení)\na (ii) zároveň zasahuje do slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti,\nkeďže neprimerane a neodôvodnene preferuje jeden subjekt (ktorý nie je nezávislý, ale\nreprezentuje svoju politickú stranu) voči ostatným subjektom, čím sa do systému dostáva\nvýrazný prvok nerovnováhy... toto zvýhodnenie je absolútne, tzn. že sa nevzťahuje len na\noblasť špecifických ústavnoprávnych právomocí a kompetencií predsedu NR SR\n(predovšetkým Čl. 89 ods. 2 Ústavy SR), ale naopak kedykoľvek. Ak by sme túto skutočnosť\nchceli dohnať ad absurdum, mohli by sme načrtnúť hypotetický scenár, v ktorom sa schôdza\nNR SR zmení na niekoľkohodinovú „one-man show“ predsedu NR SR, v rámci ktorej si\nmôže uzurpovať (ne/proporčne) celý priestor pre diskusiu...\nNavrhovatelia už len na okraj pripomínajú, že napadnuté ustanovenie rokovacieho\nporiadku (§28 ods. 1) je v kontexte parlamentnej republiky (ktorou Slovenská republika\nbezpochyby stále je) problematické ako celok. V nadväznosti na obmedzenia, ktoré boli\nanalyzované v predošlej časti návrhu, je totižto zrejmé, že v rámci schôdze NR SR budú (i)\nposlanci NR SR obmedzovaní v rámci ich prejavu, avšak (ii) zložky výkonnej moci (členovia\nvlády SR a prezident SR) obmedzené nie sú. Bez ambície hĺbkový rozbor základných\npostulátov parlamentnej republiky v duchu modernej konštitucionalistiky je možné\n\n8\n\nkonštatovať, že takáto disproporcia je v rámci vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou\nmocou neštandardná.\nVI\nNesúlad s princípmi právneho štátu\n... Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou\nprávnej istoty je, aby boli zákony v právnom Štáte pochopené dostatočne a aby umožňovali\nich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. S uplatňovaním tohto\nprincípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite,\nracionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom\n(publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej\nmoci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych\nnoriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy).\nPožiadavka po jednoznačnom jazyku a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä\nzakazujúcich určité druhy správania, teda významne znižuje nebezpečenstvo ich\nsvojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou, [nález ÚS SR PL. ÚS 15/98]\n... nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu vytvára stav právnej neistoty, čím sa\ndostáva do rozporu s Čl. 1 Ústavy SR [nález ÚS SR PL. ÚS 19/98]...\nNapadnuté ustanovenie § 32 ods.2 rokovacieho poriadku vymedzuje právo osoby\npredsedajúcej schôdzi NR SR vyzvať na zachovanie poriadku poslanca NR SR, ktorý svojimi\nprejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti, alebo ktorý svojím\nkonaním narúša priebeh rokovania ... Problémovým, v kontexte ústavného imperatívu\nzrozumiteľnosti a jasnosti právnych noriem, je vágny pojem „hranice slušnosti.“...\nZ pohľadu aplikácie napadnutého ustanovenia spôsobujú hlavnú komplikáciu\nnejasné kontúry tohto pojmu, t.j. neexistuje žiaden objektívny referenčný rámec (napr.\netický kódex poslanca NR SR), ktorý by umožňoval posúdiť aplikujúcemu subjektu\n(predsedajúcemu) vzťah problémového konania poslanca NR SR k normám slušnosti.\nVytvára sa tým priestor pre právnu úvahu aplikujúceho subjektu, ktorý však vychádza zo\nsvojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec nemôže mať\ninformáciu...\n\n9\n\nNaznačené problémy s aplikáciou napadnutého ustanovenia sú o to viac citlivejšie,\nže sa priamo dotýkajú aj oblasti slobody prejavu resp. procesu, v ktorom poslanec NR SR\nrealizuje svoje (síce aktuálne obmedzené) právo na slobodu prejavu. Sloboda prejavu\ntotižto zastrešuje aj oblasť, ktorú by niektorí mohli subjektívne vnímať ako prekročenie\nhraníc slušnosti... Uvedené platí obzvlášť v kontexte ďalšieho napadnutého ustanovenia\nrokovacieho poriadku (§ 32 ods. 5), v zmysle ktorého je možné za opakované narušenie\nporiadku (ktoré môže nastať aj v dôsledku prekročenia hraníc slušnosti) iniciovať\ndisciplinárne konanie voči poslancovi NR SR a teda priamo sankcionovať tohto poslanca\nNR SR.»\n7. V časti VII návrhu sa navrhovatelia vyjadrili aj k ingerencii ústavného súdu do\nvnútorných organizačných mechanizmov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj\n„národná rada“), a to takto: «... Navrhovatelia si uvedomujú, že ich návrh sa dotýka\nvnútorno-organizačných mechanizmov fungovania NR SR, pričom ÚS SR môže byť pri\nposudzovaní takýchto ustanovení opatrný, vzhľadom na postavenie NR SR v parlamentnej\nrepubliky (doktrína autonómie parlamentu)...\nNavrhovatelia sa však zároveň stotožňujú s právnym názorom formulovaným\nv uznesení ÚS SR PL. ÚS 11/2012: „princípy demokratického právneho štátu sa uplatňujú\ni v procese tvorby práva na zákonodarnej úrovni... Za tie, ktoré sú esenciálne pre\nzadosťučinenie princípom demokratického právneho štátu v procese tvorby práva ústavný\nsúd považuje najmä princíp slobodnej súťaže politických strán, princíp väčšinového\nrozhodovania a ochrany menšiny, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti\noboznámiť sa a identifikovať sa s produktom parlamentnej procedúry (návrhom zákona).\nPri detailnejšom náhľade na uvedené princípy možno uzavrieť, že ich uplatňovaním\nv procese tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie je plne rešpektovaný\nprincíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené no parlamentnej procedúre\ndostali príležitosť sa s prejednávanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej vyjadriť. S tým\nzároveň súvisí a plynulé nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie zástancov\nkonkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na\nprezentovanie názoru a kontrola vládnucej väčšiny. V neposlednom rade sa aplikáciou\nuvedenej triády princípov v legislatívnom procese uplatňuje právo občianskej spoločnosti\n\n10\n\nna oboznámenie sa s procesom tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou, ktorá\nreguluje určitý okruh spoločenských vzťahov, ktorých aktérmi je práve verejnosť... Ústavný\nsúd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na jednej strane\na procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady. Článkom 92 ods. 2 ústavy\nustanovuje, že rokovanie národnej rady a jej výborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\nrokovací poriadok. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením\nústavy, ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie\ninterného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva\nzáujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými\nslovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia\nzákona, ktoré by neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu.\nParlamentná procedúra preto nie je úplne mimo kontroly ústavného súdu... preto by\nporušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad vtedy, ak by\nbola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať stanovisko\na vyjadriť sa k návrhu zákona alebo by v celej procedúre bolo mnoho podstatných\nnedostatkov, ktoré by vo výsledku mal rovnaký efekt.“...»\n8. V časti IX sformovali navrhovatelia petit, ktorý znie takto: „Na základe uvedených\nskutočností sťažovateľ... navrhuje, aby... vydal tento\nnález:\n(i) Ustanovenia § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 zákona... o rokovacom poriadku... nie\nsú v súlade s Čl. 13 ods. 4, Čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 10 ods. 1\na 2 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd.\n(ii) Ustanovenia § 28 ods. 1 zákona... o rokovacom poriadku... nie sú v súlade\ns Čl. 13 ods. 1 a Čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.\n(iii)\n\nUstanovenia § 32 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 5 zákona... o rokovacom\n\nporiadku... nie sú v súlade s Čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“\n9. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017 návrh\nnavrhovateľov prijal na ďalšie konanie a pri predbežnom prerokovaní návrhu konštatoval,\nže podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom\n\n11\n\nsúde sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov, pričom ich návrh obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom\nsúde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú dôvody na jeho\nodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ho podľa § 25 ods. 3 zákona\no ústavnom súde prijal na ďalšie konanie (bod 13 odôvodnenia uznesenia č. k.\nPL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017).\nVo vzťahu k napadnutému § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa ústavný súd riadil\npetitom, v ktorom navrhovatelia navrhujú vydať nález o tom, že ustanovenie § 28 ods. 1\nrokovacieho poriadku nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 a čl. 31 ústavy. V návrhu na začatie\nkonania na strane 2 navrhovatelia uviedli nesúlad § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku v čl. 13\nods. 3 ústavy a v časti V návrhu „Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže\npolitických síl“, na strane 12 návrhu v bode 54 uviedli čl. 13 ods. 5 ústavy, pričom čl. 13\nods. 5 v ústave nie je a text tam uvedený zodpovedá zneniu čl. 13 ods. 3 ústavy. Podľa § 20\nods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí okrem iného obsahovať, akého rozhodnutia sa\nnavrhovateľ domáha.\n10. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017 nevyhovel\nnávrhu na pozastavenie účinnosti § 27 ods. 7, § 28 ods. 1, § 30 a § 32 ods. 2 a 4 v spojení\ns § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku.\n11. Ústavný súd rozhodnutie o nevyhovení návrhu na pozastavenie účinnosti\noznačených ustanovení rokovacieho odôvodnil okrem iného aj tým že „v danom prípade\nústavný súd nezistil dôvody alebo okolnosti, ktoré by pri prijatí návrhu na ďalšie konanie\nmali viesť k uplatneniu jeho právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy, návrh navrhovateľov na\npozastavenie účinnosti označených ustanovení zákona o rokovacom poriadku zároveň\nvyhodnotil ako nedostatočne odôvodnený, keďže v ňom absentujú skutočnosti, ktoré by\npreukazovali, že môže dôjsť k ohrozeniu základných práv alebo slobôd, resp. že hrozí\nznačná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok podľa § 38 ods. 2\nzákona o ústavnom súde, preto tomuto návrhu navrhovateľov nevyhovel“ (bod 20\nodôvodnenia uznesenia č. k. PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017).\n\n12\n\n12. Z dôvodov, pre ktoré ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti\noznačených ustanovení rokovacieho poriadku (bod 20 odôvodnenia uznesenia č. k.\nPL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017), nepovažuje vec ani za naliehavú.\n13. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona\no ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu od národnej rady a vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich\nzároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\n14. Právny zástupca skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nlistom doručeným ústavnému súdu 23. júna 2017 na výzvu, ktorou ústavný súd vyzval na\noznámenie stanoviska k otázke vhodnosti ústneho pojednávania o predmetnom návrhu, a to\ndo 15 dní od doručenia výzvy, odpovedal, že na ústnom pojednávaní o predmetnom návrhu\ntrvá a považuje ho vzhľadom na potrebu poukázania a komplexného priblíženia problémov\ns potenciálnym presahom do ústavnoprávnej roviny, ktoré v aplikačnej praxi od účinnosti\nnapadnutej právnej úpravy reálne nastali, za vhodné. Rovnako zaujal stanovisko\nk stanoviskám ostatných účastníkov (pozri bod 20).\n15. Národná rada sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila listom predsedu národnej rady\nč. PREDS-469/2017 zo 4. októbra 2017 doručeným ústavnému súdu 10. októbra 2017.\nPredseda národnej rady zaslal vyjadrenie národnej rady k návrhu, návrh napadnutého\nzákona s dôvodovou správou, pozmeňujúci návrh k návrhu zákona a prepis rozpravy\nz 10. schôdze národnej rady z 21., 25. a 26. októbra 2016. Predseda národnej rady zároveň\noznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.\n16. Po stručnej rekapitulácii návrhu sa národná rada k záverom navrhovateľov\nvyjadrila takto: «Napadnutá právna úprava, ako sa uvádza v dôvodovej správe k novele\nrokovacieho poriadku (zákon č. 1/2017 Z. z.), predstavuje mechanizmus opatrení na účely\nzabezpečenia ochrany efektívneho fungovania Národnej rady... počas jej schôdzí.\nPredmetné opatrenia smerujú k predchádzaniu rušenia poriadku počas rokovaní národnej\nrady a v prípade narušenia poriadku poslancami upravujú postup predsedajúceho\n\n13\n\na národnej rady. Cieľ, ktorý sa napadnutou právnou úpravou sleduje je ochrana ústavnej\npôsobnosti národnej rady formou zabezpečenia plynulého chodu jej schôdzí, a tým zároveň\nochrana nerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich\npráva na slobodu prejavu.\nZ praxe minulých rokovaní národnej rady vyplynulo, že neexistuje dostatočne jasný\nzákonný mechanizmus v prípade rušenia rokovaní národnej rady formou neprimeraného\nsprávania sa poslancov. Na uvedenú situáciu, v súlade s vyššie citovanými cieľmi,\nreagovala posledná novela rokovacieho poriadku (zákon č. 1/2017 Z. z.), a to prijatím\nsúboru opatrení na účely zabezpečenia poriadku v rokovacej sále, úpravy dĺžky rečníckeho\nčasu v rozprave ako aj formy vystúpenia v rozprave. Vzhľadom na to, že ide o komplexný\nmechanizmus opatrení, je potrebné napadnuté ustanovenia, ktorých sa citovaná novela\ndotkla, posudzovať ako celok.\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre potvrdil ako\nlegitímne opatrenia zabezpečujúce prevenciu narúšania práce parlamentu na účely\nzabezpečenia jeho efektívneho fungovania, ako aj ochrany práv ostatných poslancov\n(Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016). ESĽP tiež vyjadril názor, že ochrana, ktorú\npožíva právo na slobodu prejavu v parlamente slúži na ochranu záujmov parlamentu ako\ncelku a nemala by byť chápaná len ako ochrana poskytovaná individuálnym poslancom.\n(Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016).\nNavrhované zmeny týkajúce sa úpravy pravidiel rokovania národnej rady, vzhľadom\nna ich závažnosť a potrebu zabezpečenia proporcionality, vychádzali aj z poznatkov\nzískaných z právnych úprav krajín Európskej únie. Európskeho združenia voľného obchodu\na Európskeho parlamentu, a to prostredníctvom Európskeho centra pre parlamentný\nvýskum a dokumentáciu. V otázke spôsobov zachovania poriadku na schôdzi, porovnanie\nprávnej úpravy v 31 komorách národných parlamentov členských štátov Európskej únie\na Európskeho združenia voľného obchodu a v Európskom parlamente ukázalo, že za\nzachovanie poriadku na schôdzach je vo všetkých prípadoch zodpovedný predseda\npríslušnej komory parlamentu, ktorý môže byť spravidla aj v tejto veci zastúpený\npodpredsedami. Z hľadiska nástrojov (kompetencií predsedu, právomocí predsedajúceho, či\nkompetencií parlamentu), ktoré sú na účely zachovania poriadku k dispozícii, komparácia\nukázala, že tieto sa v analyzovaných komorách parlamentov líšia, pričom je spravidla\n\n14\n\nuplatňovaný princíp gradualizmu, čiže sa postupuje od miernejších po prísnejšie sankcie\n(sankcionovanie začína upozornením a výzvou na zachovanie poriadku a pokračuje\nšpecifickými sankciami odlišnými od prípadu k prípadu).\nV neposlednom rade možno poukázať aj na zistenia Európskej komisie pre\ndemokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia“), ktorá vo svojej správe\no rozsahu a vyzdvihnutí parlamentných imunít (Štúdia č. 714/2013, 14. 5. 2014)\nkonštatovala, že väčšina ňou sledovaných parlamentov má vlastné vnútorné procesné\npravidlá alebo pravidlá správania sa, na základe ktorých môže byť poslancom vzaté slovo\nalebo môžu byť disciplinárne sankcionovaní za určité formy poznámok alebo správania,\npričom ide o širokú škálu sankcií, a to od obmedzenia rečníckeho času, po krátenie platu,\ndočasné vylúčenie alebo v niektorých prípadoch dokonca prísnejšie sankcie majúce viac\ntrestajúci charakter. Benátska komisia tiež poukázala na skutočnosť, že aj keď sú síce\nposlanci chránení pred „externými“ právnymi postihmi za ich názory a poznámky, stále\nmôžu podliehať „interným“ sankciám uloženým parlamentom. Uvedené pravidlá sú\nzavedené v prípade väčšiny parlamentov, pričom ich legitimitu Benátska komisia potvrdila\nza predpokladu, že sankcie sú relevantné a proporcionálne a nezneužívané parlamentnou\nväčšinou na porušovanie práv a slobôd politických oponentov. Benátska komisia vo svojej\nďalšej správe poukazuje na skutočnosť, že opozičné strany rovnako ako aj vládnuce strany\nby sa mali zdržať praktík, ktoré narúšajú demokratickú debatu a ktoré môžu eventuálne\npodkopávať dôveru občanov v politikov a politické strany. (Správa o úlohe opozície\nv demokratickom parlamente. Štúdia č. 497/2008. Október 2010)...\nZákonná úprava problematiky zabezpečovania poriadku v rokovacej sále sa dotýka\naj práva na slobodu prejavu garantovaného ústavou a imunity poslancov vo vzťahu k ich\nvýrokom predneseným na pôde parlamentu. Sloboda prejavu poslancov je individuálnou\nparlamentnou výsadou, pričom ochranu proti jej obmedzeniu, zásahu do nej, ale aj proti jej\nzneužitiu zabezpečuje poslancom ústavne garantovaný inštitút poslaneckej imunity (čl. 78\nods. 2 ústavy).\nK uvedeným otázkam teória práva uvádza napríklad: „So slobodou prejavu je spätý\naj inštitút urážky parlamentu a kompetencie parlamentu sankčného charakteru, čo možno\npovažovať za jednu z najdôležitejších súčastí kolektívnych parlamentných výsad. Je plne\nv kompetencii parlamentu rozhodovať o tom, čo je urážkou parlamentu. Základné limitačné\n\n15\n\nbody pri tejto decizívnej právomoci parlamentu sú cieľ a účel, ktorému má slúžiť\nparlamentná výsada právomoci parlamentu, a to disciplinárne, prípadne trestnoprávne\nstíhať konania napĺňajúce skutkovú podstatu urážky parlamentu. Urážky parlamentu sa\nmôžu dopustiť jednak poslanci a jednak ostatní členovia spoločnosti, buď v službách štátu\nalebo ako neštátne subjekty, či súkromné osoby. V prípade urážky parlamentu zo strany\nposlanca, môže mať takéto konanie za následok vznik disciplinárnej zodpovednosti\nposlanca. Urážka parlamentu zo strany poslanca môže byť napríklad v konaní proti\npredpisom upravujúcim rokovanie parlamentu, v neodôvodnenej absencii na rokovaniach\nparlamentu, v porušovaní parlamentných výsad iných poslancov, v neprístojnom správaní\nposlanca aj mimo rokovania parlamentu, ktoré znižuje vážnosť zákonodarnej činnosti\nparlamentu v očiach verejnosti. Jurisdikcia parlamentu vzťahujúca sa na jeho vlastných\nčlenov je absolútna a exkluzívna, pričom nie je limitovaná ani výberom sankcií, ktoré môže\nproti svojmu členovi použiť. Najčastejšie však ide o finančné pokuty, vykázanie z rokovania\nparlamentu, a to dokonca aj na viac dní.“. (SVÁK, J.: Parlamentné výsady v systéme\ncommon law u nás. Právny obzor 1997 č. 2. s. 177-179)...\n„Slobodou prejavu sa umožňuje človeku vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky\na názory. Obzvlášť dôležité je upozorňovanie na nedostatky v chode štátu, na ktoré\nupozorňujú samotní poslanci. Kvôli tomu, aby si to poslanci mohli dovoliť bez ujmy, slúži\nparlamentná indemnita, ktorá zaručuje ochranu prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone\nposlaneckého mandátu. Táto zahŕňa absolútne vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale\nspravidla chráni poslanca aj pred občianskoprávnou zodpovednosťou, lebo zachovaním\nobčianskoprávnej zodpovednosti sa štátu ponúka príležitosť a pokušenie pre obchádzanie\nzákazu trestnej zodpovednosti.“. (Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár.\n3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 986).\nV súlade s § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku hovorí rečník spravidla vo voľnom\nprednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo\nv elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie\na obrazovo-zvukovej prezentácie. Napadnuté ustanovenie spadá, v rámci členenia\nrokovacieho poriadku, pod ustanovenia týkajúce sa rozpravy, v ktorej majú poslanci\nmožnosť k prerokúvanej veci vystúpiť ústne. Z princípu ústnosti rozpravy sa vychádzalo aj\npri formulácii napadnutých ustanovení, pričom na podporu ústneho prednesu je rečník\n\n16\n\noprávnený použiť poznámky či už v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. Pri\nústnom prejave rečníka je vylúčená možnosť použitia obrazovej, zvukovej a obrazovozvukovej prezentácie. Na jednej strane síce došlo k úprave formy prejavu rečníka, avšak\nnapadnutá právna úprava nijako nezasahuje do materiálnej podstaty ústneho prejavu\nrečníka. Forma prejavu rečníka je upravená v rámci ustanovenia § 27 rokovacieho\nporiadku, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že predmetné ustanovenie v znení\núčinnom pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 1/2017 Z. z., t. j. pred 1. januárom 2017,\nobsahovalo a stále obsahuje reguláciu formy prejavu rečníka „rečník hovorí spravidla vo\nvoľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky“, „v rozprave možno vystúpiť len\nod rečníckeho pultu“.\nPoužívanie vizuálnych pomôcok (videá, PowerPoint prezentácie a pod.) počas\nvystúpenia je zakázané napríklad v Európskom parlamente, Belgicku (Poslanecká\nsnemovňa), Dánsku, Estónsku, Fínsku, Francúzsku (Národné zhromaždenie), Nemecku\n(Spolkový snem), Nórsku. Rakúsku (obe komory), Slovinsku (Štátne zhromaždenie).\nSpojenom kráľovstve (Snemovňa ľudu) a Švédsku.\nĎalším opatrením sledujúcim vyššie uvedený cieľ je časové obmedzenie rečníckeho\nčasu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že časové obmedzenie\nrečníckeho času v rozprave je inštitút, ktorý bol do rokovacieho poriadku prvýkrát\nustanovený jeho novelou č. 86/2000 Z. z. Podľa ustanovenia § 29a rokovacieho poriadku sa\nnárodná rada môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky\nčasu na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady.\nInštitút časového obmedzenia rečníckeho času sa následne rozšíril zákonom\nč. 1/2017 Z. z. Rečníkovi sa však tak, ako doteraz, ponechala možnosť sa do rozpravy\nprihlásiť písomne a ústne, pričom dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného poslanca\nv rozprave je najviac 20 minút, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom, dĺžka\nrečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút. Dĺžka rečníckeho času ústne prihláseného\nposlanca v rozprave je najviac 10 minút. Časové obmedzenie nie je absolútne vzhľadom na\nvýnimky ustanovené v rokovacom poriadku, ako aj možnosť pre národnú radu bez rozpravy\nrozhodnúť o predĺžení rečníckeho času. Zákonné výnimky z časového obmedzenia\nrečníckeho času predstavuje, vzhľadom na ich postavenie a zákonom ustanovené úlohy\nv rámci legislatívneho procesu, vystúpenie spravodajcu a navrhovateľa (§ 27 ods. 8\n\n17\n\nrokovacieho poriadku). Zákonná limitácia času sa tiež nevzťahuje, rešpektujúc ich ústavné\npostavenie, na vystúpenie predsedu národnej rady, prezidenta a predsedu vlády (§ 28 ods. 1\nrokovacieho poriadku). Rovnako nie je limitovaný čas vystúpenia člena vlády, ale len\nv prípade, ak sa prerokúva návrh na vyslovenie nedôvery podľa § 109 rokovacieho\nporiadku. Dĺžka rečníckeho času v prerokúvanej veci v prípade vystúpenia podpredsedu\nnárodnej rady alebo člena vlády je najviac 20 minút. Ustanovenie § 30 sa nevzťahuje ani na\nvystúpenie predsedu ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu, predsedu najvyššieho\nkontrolného úradu, generálneho prokurátora a guvernéra Národnej banky Slovenska, avšak\ntu je potrebné poukázať na skutočnosť, že ich vystúpenie je podmienené súhlasom národnej\nrady o ktorom hlasuje bez rozpravy (§ 28 ods. 2 rokovacieho poriadku).\nNa účel zabezpečenia uplatňovania práva poslanca podávať v rozprave doplňujúce\na pozmeňujúce návrhy k prerokúvanej veci, sa v súlade s § 30 rokovacieho poriadku do\ndĺžky rečníckeho času nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho\nalebo doplňujúceho návrhu, a preto v nadväznosti na uvedené nemožno súhlasiť\ns argumentáciou navrhovateľov o schválení zákonov legálnym spôsobom avšak ich\nmateriálnej nedokonalosti v dôsledku absencie dôslednej diskusie či nemožnosti korekcií\nnávrhov zákonov.\nPorovnanie vykonané v parlamentnej štúdii z roku 2014 ukázalo, že spomedzi 27\nkomôr parlamentov, v 10 komorách existuje stále priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času\nurčeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave k návrhu zákona na schôdzi\nparlamentu. Tento model je aplikovaný v Snemovni reprezentantov Belgického kráľovstva,\nvo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente Helénskej republiky, v parlamente\nChorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej republiky, v Sejme a v Senáte Poľskej\nrepubliky, v Národnej rade Rakúskej republiky, v Poslaneckej snemovni Rumunska\na v Spolkovom sneme Spolkovej republiky Nemecko. Vo všetkých uvedených prípadoch\ns výnimkou Spolkového snemu v Nemecku sú limity pre poslanecké vystúpenia stanovené\npriamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu. V Bundestagu je rozdelenie\nrečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe politickej dohody.\nV 6 komorách parlamentov môže byť alebo je dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho\nčasu v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu stanovená na základe rozhodnutia\nposlaneckého grémia alebo orgánu zodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. V 2 komorách\n\n18\n\nparlamentov dĺžku rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu\nmôže stanoviť alebo stanovuje predseda parlamentu. V 6 komorách parlamentov môže byť\ndĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi\nparlamentu stanovená na základe rozhodnutia parlamentu a v 3 komorách parlamentov je\ndĺžka trvania rozpravy a rečnícky čas v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu\nneobmedzený.\nNa základe aplikačnej praxe, s cieľom zabezpečenia zachovania poriadku\nv rokovacej sále, sa... rozšíril aj zoznam predmetov zakázaných vnášať do rokovacej sály.\nIde konkrétne o transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia,\nmateriály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu a jedlo,\npričom v prípade porušenia tohto zákazu predsedajúci postupuje v súlade s § 32 ods. 2\nrokovacieho poriadku, t. j. vyzve poslanca zachovať poriadok, pričom ak výzva na\nzachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže poslanca\nz rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom istom dni. Ak ani po opätovnom vykázaní\nposlanec neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu národnej rady na\nčas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku; predseda národnej rady v tomto prípade\nbezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný poslanec má právo v dni, v ktorom bol\nvykázaný, zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem hlasovania o procedurálnych\nnávrhoch (§ 34). V prípade opakovaného narúšania poriadku na schôdzi národnej rady,\nposlanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady za narušenie poriadku na\nschôdzi národnej rady, kedy predseda národnej rady na základe § 32 ods. 5 rokovacieho\nporiadku podá návrh na začatie disciplinárneho konania, ktoré sa začína v Mandátovom\na imunitnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „mandátový a imunitný\nvýbor“). Ak tento výbor zistí, že poslanec narušil poriadok na schôdzi národnej rady,\nodporučí národnej rade, aby mu uložila pokutu až do výšky 2 000 eur. Pri ustanovovaní\nsankcií za porušenie poriadku v rokovacej sále sa uplatňuje princíp gradualizmu, čiže sa\npostupuje od miernejších po prísnejšie sankcie. O najprísnejšej sankcii, ktorou je uloženie\npokuty za rušenie poriadku rozhoduje národná rada. Uvedený princíp rešpektuje aj názor\nESĽP, ktorý, okrem potvrdenia princípu autonómie parlamentu pri súčasnom rešpektovaní\nprincípu proporcionality, pri disciplinárnych sankciách parlamentu zdôrazňuje potrebu\nexistencie procedurálnych poistiek disciplinárne stíhaného poslanca, konkrétne ide o právo\n\n19\n\nposlanca byť vypočutý predtým, ako mu bude uložená sankcia. Pokiaľ ide o okamžité\nsankcie, ktorou je v tomto prípade vykázanie poslanca z rokovacej sály za narušenie\nporiadku, ESĽP považuje za procedurálnu poistku varovanie takéhoto poslanca vopred,\ndokonca v extrémnych prípadoch rušenia poriadku pripúšťa udelenie okamžitej sankcie aj\nbez varovania, keďže podľa názoru súdu jednoznačne hrubý prejav alebo správanie anuluje\nochranu jeho práva na slobodu prejavu alebo môže byť považované za zneužitie tohto\npráva. (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016)\nPoužívanie transparentov, plagátov a ich umiestňovanie v rokovacej sále je zakázané\nnapríklad v Belgicku (Poslanecká snemovňa), Dánsku, Fínsku, Francúzsku (Národné\nzhromaždenie, Senát), Maďarsku, Nemecku (Spolkový snem), Nórsku, Spojenom kráľovstve\n(Snemovňa ľudu) a vo Švédsku.\nPríkladom možno tiež uviesť úpravu rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu\n(aktuálne pre 8. volebné obdobie z januára 2017), ktorého článok 11 ods. 3 znie:\n„Správanie poslancov musí byť založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch\nstanovených v zmluvách a najmä v Charte základných práv, a musí rešpektovať dôstojnosť\nParlamentu. Okrem toho nesmie narúšať riadny priebeh parlamentnej činnosti, zachovanie\nbezpečnosti a poriadku v priestoroch Parlamentu ani fungovanie jeho vybavenia. Počas\nparlamentných rozpráv sa poslanci zdržia hanlivého, rasistického alebo xenofóbneho\nvyjadrovania alebo správania, ani nevyvesia transparenty. Poslanci dodržiavajú pravidlá\nParlamentu o zaobchádzaní s dôvernými informáciami. Nedodržiavanie týchto noriem\na pravidiel môže viesť k použitiu opatrení v súlade s článkami 165, 166 a 167.“\nK uvedenému predsedníctvo Európskeho parlamentu prijalo dňa 3. 5. 2004 rozhodnutie\n(pozmenené v 2007, 2009 a v 2014), ktoré v čl. 3 upravuje správanie v rokovacej miestnosti\nnasledovne: „V rokovacej sále sa zakazuje mávanie transparentmi, distribúcia letákov\na lepenie oznámení na steny. Počas oficiálnych schôdzí sa zakazuje používanie mobilných\ntelefónov.“ Nerešpektovanie tohto pravidla sa môže považovať za priestupok a je\nsankcionované.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru je potrebné uviesť, že\nESĽP sa vo svojej judikatúre opakovane zaoberal právom na slobodu prejavu, a to\nv rôznych súvislostiach. Napríklad v prípade „Castells v. Španielsko“ z 23. 4. 1992\n(č. 11798/85)... Ďalej možno uviesť aj rozsudok v prípade „Erbakan v. Turecko“ zo 6. 7.\n\n20\n\n2006... „Ochrana slobodnej debaty v parlamente je bez pochýb základom pre demokratickú\nspoločnosť. Súd uvádza, že na jednej strane ochrana poskytovaná slobode prejavu slúži na\nochranu záujmov parlamentu ako celku, avšak na druhej strane, sloboda prejavu nemôže\nbyť používaná spôsobom, ktorý oslabuje efektívne fungovanie parlamentu.“ (Karácsony\na spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016.)\nZa výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v národnej rade nemožno\nposlanca trestne stíhať; poslanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady (čl. 78\nods. 2 ústavy). Z uvedeného ústavného ustanovenia možno vyvodiť záver, že ani indemnita\nposlancov nie je neobmedzená, ale jej „hranice“ môžu byť stanovené (limitované) vnútro\ninštitucionálnou úpravou. Z dikcie citovaného ústavného článku pritom nepochybne\nvyplýva, že v prípade porušenia či prekročenia všeobecne akceptovateľných atribútov\nprejavu, a to verbálneho aj neverbálneho, môže nasledovať disciplinárny postih.\nPrávo každého na slobodu prejavu, t. j. sloboda zastávať názory a prijímať\na rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov nie je\nabsolútnym právom...\nNapadnuté ustanovenia zákona... nemožno považovať za obmedzujúce slobodu\nprejavu, ale práve naopak za spresňujúce rozsah jej uplatňovania. Túto progresívnu úpravu\nsi vyžiadali skúsenosti z praxe z posledných rokov (predlžovanie rokovaní, nerešpektovanie\nzákladných zásad slušnosti) a sleduje sa ňou legitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie\nplynulého chodu schôdzí národnej rady a zároveň ochrana nerušeného výkonu mandátu\nposlancov...\nNamietané porušenie práva vyhľadávať a šíriť informácie napadnutou právnou\núpravou nie je dotknuté, nakoľko poslancovi v súlade s § 4 ods. 4 zákona č. 120/1993 Z. z.\no platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov patria technické prostriedky potrebné na výkon jeho mandátu\nv rozsahu a za podmienok ustanovených uznesením národnej rady. Poslanci teda aj naďalej\nmôžu priamo a aktuálne získavať potrebné informácie počas rokovania v rokovacej sále,\npričom tieto môžu prezentovať vo svojich vystúpeniach v rozprave, avšak iba ústnou\nformou. Napadnuté ustanovenie pritom vychádza z doterajšej úpravy, podľa ktorej sa do\nrozpravy prihlasujú poslanci zápisom do „zoznamu rečníkov“ a „rečník hovorí“ spravidla\nvo voľnom prednese (§ 27 ods. 2 a 7 rokovacieho poriadku).\n\n21\n\nNapadnuté ustanovenia týkajúce sa regulácie dĺžky rečníckeho času a zákazu\npoužitia zvukových a obrazových prezentácií pri vystúpení v rozprave či zákaz vnášania\ntransparentov, letákov a iných vizuálnych zobrazení do rokovacej sály predstavujú\nštandardný nástroj zabezpečenia funkčnosti a plynulosti procesov v parlamentoch, ktorý je\nbežne a dlhodobo využívaný takmer vo všetkých komorách parlamentov členských štátov\nEurópskej únie ako aj vo svete...\nPodľa navrhovateľov možnosť predsedu národnej rady vystúpiť v rozprave\nkedykoľvek o to požiada, a to bez limitácie rečníckeho času, stavia predsedu národnej rady\nna úroveň prezidenta Slovenskej republiky a členov vlády Slovenskej republiky, pričom je\npriamo diskriminačné voči ostatným poslancom národnej rady...\nJe potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnuté ustanovenie týkajúce sa regulácie\nčasu v rozprave nezasahuje do možnej politickej súťaže, nakoľko časový limit sa vzťahuje\nna všetky zúčastnené politické subjekty rovnako a je iba na nich, či a v akom množstve svoje\npráva na vystúpenie, a to jednak písomným prihlásením ako aj následným ústnym\nprihlásením, využijú.\nK neobmedzeniu času predsedovi národnej rady, prezidentovi Slovenskej republiky\na predsedovi vlády Slovenskej republiky je potrebné poukázať na to, že ide o najvyšších\nústavných predstaviteľov (bez ohľadu na ich prípadnú politickú príslušnosť), ktorí\nnevystupujú v národnej rade pravidelne ale zväčša iba pri závažných spoločenských\notázkach. Okrem toho, oprávnenie kedykoľvek požiadať o udelenie slova mali už aj\nv predchádzajúcej právnej úprave, pri ktorej praktickom uplatňovaní sa nevyskytli\nzávažnejšie problémy.\nĎalej je tiež potrebné poukázať na čl. 91 ústavy, podľa ktorého činnosť národnej\nrady riadi a organizuje predseda a podpredsedovia. Je preto potrebné a adekvátne, aby títo\nfunkcionári aj vzhľadom na ich riadiacu zodpovednosť mali k dispozícii väčší časový\npriestor, keďže musia sledovať a zaujímať stanoviská aj k procedurálnym otázkam...\nNapadnuté ustanovenia § 32 ods. 2 a 5 rokovacieho poriadku spadajú z hľadiska\nsystematiky členenia rokovacieho poriadku pod ustanovenia týkajúce sa zabezpečenia\nporiadku v rokovacej sále. Ustanovenie § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku, týkajúce sa\npostupu v prípade rušenia poriadku poslancom tým, že svojimi prejavmi alebo činmi\nv rokovacej miestnosti prekročil „hranice slušnosti“, bolo súčasťou úpravy § 32 ods. 2\n\n22\n\nrokovacieho poriadku od jeho prijatia národnou radou 24. októbra 1996. Novelou\nrokovacieho poriadku č. 1/2017 Z. z. došlo z dôvodov, vyplývajúcich z aplikačnej praxe,\nkedy poslanci svojim konaním neumožňovali pokračovať národnej rade v jej rokovaní,\nk úprave postupu v prípade potreby zabezpečenia poriadku v rokovacej sále... Aj v tomto\nprípade bol opäť v mechanizme zabezpečenia poriadku v rokovacej sále zavedenom\nzákonom č. 1/2017 Z. z. uplatnený princíp gradualizmu, čiže postupu od miernejších po\nprísnejšie sankcie, pričom sankcionovanie poslanca sa začína výzvou na zachovanie\nporiadku, pokračuje vykázaním z rokovacej miestnosti a v prípade opakovaného narúšania\nporiadku, podaním návrhu na disciplinárne konanie...\nNárodná rada Slovenskej republiky si na základe blanketovej normy čl. 92 ods. 2\nústavy môže usporiadať svoje vnútorné pomery, pričom citovaný článok ústavy je\nkonkretizovaný zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom\nporiadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. V kontexte\nuvedených skutočností sa nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľov, nabádajúcim na\ningerenciu súdnej moci do interných vzťahov parlamentu a popieraním doktríny autonómie\nparlamentu. Z doterajšej praxe rokovaní parlamentu od prijatia napadnutej právnej úpravy\nsa nepotvrdili vznesené obavy navrhovateľov týkajúce sa nedostatočnej miery diskusie\nv rovine časového obmedzenia alebo na úrovni regulácie formálnych spôsobov prezentácie\nnázoru poslancov národnej rady, ktoré by mohli vyústiť do nedokonalého a chybného\nvýsledku\n\nlegislatívneho\n\nprocesu.\n\nPrijaté\n\nopatrenia\n\nsú\n\nvšeobecne\n\nrešpektované,\n\npredvídateľné a možno konštatovať, že sú aj nástrojom predchádzania narúšania práce\nnárodnej rady. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že autonómia parlamentu je konštantné\npotvrdzovaná aj v judikatúre ESĽP, ktorý opätovne potvrdil, že pravidlá týkajúce sa\nvnútorných procesov parlamentu sú príkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie\nparlamentu. Parlament je oprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným\nrámcom, regulovať svoje vnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú\norganizáciu, zloženie jeho orgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. (Karácsony\na spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016).\nNavrhovateľmi napadnutá právna úprava bola schválená potrebnou väčšinou\nposlancov 6. decembra 2016, podpísaná príslušnými ústavnými činiteľmi a bola riadne\nvyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.»\n\n23\n\n17. Podľa § 96 ods. 1 rokovacieho poriadku „(1) Písomné odôvodnenie schválených\nzmien a doplnkov sa považuje za súčasť návrhu zákona a použije sa pri výklade\na uplatňovaní zákona.“. Ústavný súd preto vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam\nrokovacieho poriadku vychádzal aj z odôvodnenia pozmeňovacieho návrhu poslancov\nnárodnej rady Andreja Danka, Martina Glváča, Tibora Bernaťáka a Andreja Hrnčiara\nk návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom čítaní o návrhu novely\nrokovacieho poriadku 26. októbra 2016 a z odôvodnenia pozmeňovacieho návrhu poslancov\nnárodnej rady Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča a skupiny\nposlancov národnej rady k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom\nčítaní o návrhu novely rokovacieho poriadku 26. októbra 2016 v rozsahu bodov 1 až 3 a 5\naž 9.\n18. Stanovisko vlády, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu\ndoručené 12. júla 2017. Vláda navrhuje, aby ústavný súd v konaní o návrhu skupiny\n30 poslancov národnej rady vydal nález, ktorým by návrhu nevyhovel. Vláda súčasne\noznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.\n19. Vláda v stanovisku zaslanom v zastúpení ministerstvom spravodlivosti\nk odôvodneniu svojho návrhu (predchádzajúci bod) uviedla: «Vláda Slovenskej republiky,\nzastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sa s podaným návrhom\nnestotožňuje nakoľko má za to, že predmetné ustanovenia ZRPNR sú v súlade\ns ustanoveniami Ústavy SR ako aj ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej „ESĽP) v oblasti posudzovania miery zásahov do slobody\n„politických“ prejavov v zmysle čl. 10 ESĽP...\nÚvodom si dovolíme poukázať na všeobecnú časť dôvodovej správy... v rámci\nspomínanej všeobecnej časti dôvodovej správy k novele je jasne a zrozumiteľne\nformulovaný cieľ navrhovanej právnej úpravy... „zabezpečiť ochranu efektívneho\nfungovania národnej rady počas jej schôdzí Navrhované opatrenia smerujúce k\npredchádzaniu rušenia poriadku počas schôdzí národnej rady sledujú legitímny cieľ,\nktorým je zabezpečenie plynulého chodu schôdzí národnej rady a zároveň ochranu\nnerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich práva na\n\n24\n\nslobodu prejavu.“. ... Zabezpečenie fungovania NR SR, vrátane nerušeného a efektívneho\npriebehu jej schôdzí preto možno považovať za cieľ, ktorý sleduje verejný záujem, ktorým je\nvo všeobecnosti zabezpečenie riadneho fungovania a chodu štátnych inštitúcií.\nVo vzťahu k vymedzeniu dĺžky rečníckeho času poslanca prihláseného do rozpravy\ntreba predovšetkým poukázať na skutočnosť, že v zásade ide o všeobecne akceptovateľný\ninštitút v parlamentných demokraciách o čom svedčí po prvé právna úprava v takých\nkrajinách ako sú Spojené štáty americké... či Nemecko a po druhé to, že v žiadnej (nielen\nslovenskej) učebnici konštitucionalistiky obmedzenie dĺžky rečníckeho času poslanca\nnepovažuje za ústavnoprávny problém. Konkrétnym príkladom možno uviesť USA, kde sa\npodľa jednotlivých rokovacích poriadkov (Senátu aj Snemovne reprezentantov Kongresu)\nv časti upravujúcich rozpravu taktiež limituje časová dĺžka rečníckeho prednesu. V Austrálii\nje v parlamente časové rozmedzie rečníckych vystúpení tiež limitované. Obdobný koncept\nmožno nájsť aj v Kanade, na Novom Zélande či Maďarsku. V Nemecku je dokonca akýmsi\nústavnoprávnym bonmotom tzv. bonnská hodina, ktorej dĺžka je odvodená od času, ktorým\nje limitovaný prejav poslanca na plenárnej schôdzi nemeckého parlamentu. Na základe\nuvedeného je tak možno konštatovať, že vo všeobecnosti stanovenie maximálnej dĺžky\nrečníckeho času poslanca je v praxi súčasných demokratických štátov štandardným\nprostriedkom, akým je upravená rozprava v ich zákonodarných orgánoch...\nNavrhovateľ v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Castells\nproti Španielsku, pričom však účelovo vyberá len časť predmetného rozsudku a obchádza\nzvyšné časti, kde súd odkazuje napr. na prípustnosť obmedzení slobody prejavu. Okrem\ntoho išlo o prípad, kde boli špecifické skutkové okolnosti, nakoľko sťažovateľ bol síce\nposlancom, ale uverejnil článok, v ktorom kritizoval vládu, pričom za uvedené bol\npodmienečne odsúdený na trest odňatia slobody. Nešlo teda o prípad slobody prejavu v\nkontexte diskusie v parlamente a disponovaním rečníckym časom...\nNavrhovateľ sa vo svojej argumentácii opiera aj o filozoficko-právne východiská\nformulované J. S. Millom, pričom však taktiež opomína, že samotný J. S. Mill pripúšťal\nza určitých okolností zásah štátu do slobody prejavu, v prípade ak by uplatnením takejto\nslobody hrozila nejaká ujma. Bez toho, aby sme sa dotkli či spochybnili, dielo J. S. Milla\nvšak v tejto súvislosti upozorňujeme, na štátovedné doktríny, ktoré chápu obmedzenie\nslobody prejavu (z hľadiska formy aj obsahu) ako formu či spôsob prejavu militantnej\n\n25\n\ndemokracie. Upozorňujeme Ústavný súd SR najmä na obranné stratégie demokracie podľa\nCapocciu a Pedahzurovu imunitnú demokraciu. Samozrejme, že obidve teórie vychádzajú\nz klasického diela K. Loewensteina.\nLegislatívne opatrenia v rámci boja „za demokraciu proti demokracii“ sú prijímané\nv európskych krajinách najmä po 2. svetovej vojne a líšia sa v závislosti od kultúrnosociálneho prostredia jednotlivých krajín a majú za cieľ znížiť schopnosť extrémistov\nzdiskreditovať demokratický systém v očiach verejnosti napríklad zákazom inštitútov\ndiskreditujúcich politických lídrov a vysokých ústavných funkcionárov rôznymi verbálnymi\na inými formálnymi prejavmi, ktoré majú až nenávistný charakter (hate speech). Ani\nEurópska únia v tomto smere nemá jednotný postoj a skôr hľadá odpovede na otázku,\nza akých podmienok a v akom rozsahu môže demokratický štát prijímať opatrenia na svoju\nvlastnú obranu. V tejto súvislosti sa zdajú až nepochopiteľné tvrdenia navrhovateľa v bode\n40 návrhu, ktoré na príklade Nemecka poukazujú na „doktrinálnu zmenu v tejto oblasti“\nv kontexte aktuálnej judikatúry ESĽP, ktorá je práve v oblasti difamácie často úzko spojenej\ns neslušnými prejavmi rozkolísaná, čo podľa V. Kosařa svedčí o akejsi „bezradnosti“\nESĽP. Možno však súhlasiť s M. Bartoňom, že miera zodpovednosti je v prípade politikov\nvyššia ako miera zodpovednosti napríklad bulvárnych novinárov...\nK obmedzeniu formálnej stránky prejavu navrhovateľ namieta najmä neprípustnosť\nobmedzenia spočívajúceho v zákaze vnášania transparentov, plagátov, letákov a iných\nvizuálnych zobrazení do rokovacej sály. V tomto kontexte argumentuje rozsudkom ESĽP\nvo veci Karácsony a ost. proti Maďarsku a ďalej tým, že používanie takýchto prostriedkov\nje odrazom súčasnej doby. V tejto súvislosti sa domnievame, že z rozsudku ESĽP vo veci\nKarácsony a ost. proti Maďarsku je opätovne účelovo vybraná len časť rozhodnutia.\nV danom prípade išlo o udelenie pokút za využitie bannerov poslancami, hoci ich\nobmedzenie nebolo nikde ustanovené. Navrhovateľ opomína časť rozhodnutia, v ktorej\nESĽP uvádza, že existuje možnosť prípustnosti ukladania pokút za použitie bannerov,\nv prípade ak je toto uvedené v zákone. Ak je teda prípustné udelenie pokuty, predpísanej\nzákonom ako sankcie za využitie bannerov, je možné aj zákonné obmedzenie samotného\nvyužitia bannerov, príp. transparentov, letákov a pod. v rokovacej miestnosti NR SR.\nV súvislosti s napádaným ustanovením je potrebné poukázať aj na jeho účel, ktorým\nje v zmysle bodu 14 osobitnej časti dôvodovej správy k novele „zabezpečiť vážnosť\n\n26\n\no dôstojnosť rokovania národnej rady“... Na tlačových konferenciách nie sú plagáty, letáky\na pod. zakázané a novela ZRPNR ich obmedzuje len vo vzťahu k ich vnášaniu do rokovacej\nsály NR SR.\nUrčenie dĺžky rečníckeho času poslanca a stanovená úprava formálnej stránky\nprejavu poslanca predstavuje síce zásah do slobody prejavu, avšak podľa nášho názoru\ntento je ústavne konformný, pretože ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,\nresp. na základe zákona a slúži legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej\nspoločností na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej\nspoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. ide o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou\nproporcionality...\nNavrhovateľ argumentuje vo vzťahu k nesúladu ustanovenia upravujúceho\nzabezpečenie poriadku v rokovacej sále s princípom právnej istoty ako legislatívneho\naspektu chápania právneho štátu aj tým, že ustanovenie používa vágny pojem „hranice\nslušnosti“, čo spôsobuje jeho neaplikovateľnosť. Tento argument navrhovateľa je\nproblematický z dvoch dôvodov. Po prvé v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje\nnemalé množstvo obdobných pojmov, z ktorých možno príkladom vybrať napr. „dobré\nmravy“, „poctivý obchodný styk“, „verejný poriadok“, „verejná bezpečnosť“ a pod., ktoré\nsú nevyhnutné na pokrytie širokého okruhu situácií, ktoré nemožno konkrétne vymedziť\na subsumovať pod užšie vymedzenie niektorého pojmu. Po druhé práve kazuistika v tejto\noblasti môže priniesť právnu istotu vzhľadom na „kreativitu“ poslancov balansujúcu medzi\nslušnosťou a ľudovo povedané „hulvátstvom“. Okrem uvedeného v danom konkrétnom\nprípade bol pojem „hranice slušnosti“ použitý už aj v predchádzajúcej právnej úprave...\nPovažujeme za potrebné zdôrazniť aj to, že v zmysle napádaného ustanovenia\npredsedajúci najprv vyzve poslanca, ktorý svojim správaním prekračuje hranice slušnosti\naby od tohto upustil a až v prípade ak nedôjde k náprave na základe tejto výzvy je\npredsedajúci oprávnený vykázať poslanca z rokovacej sály a už len na základe prvotnej\nvýzvy môže poslanec NR SR dedukovať obsah pojmu „hranice slušnosti“. Súčasne sa v bode\n12 osobitnej časti dôvodovej správy k novele príkladom uvádza, čo sa považuje za\nneprípustné správanie sa v rokovacej sále: „Nedodržanie pravidiel správania sa a priebehu\nrokovania (napr. výtržnosti, provokácie, inzultácie či iné ohrozenia alebo použitie násilia\n\n27\n\nvoči ostatným poslancom, zneužitie rokovania alebo zámerná obštrukcia) s možným\nnásledným disciplinárnym postihom daného (jednotlivého) poslanca, majú bežne upravené\naj iné parlamenty (napr. Francúzsko, Európsky parlament).“...\nV rámci testu legality sa v tomto prípade skúma, či bola právna úprava prijatá\nv súlade s Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR. Napádaná právna úprava túto podmienku formálne\nspĺňa. Ďalším aspektom skúmaným v rámci testu legality môže byť aj otázka legitimity\norgánu, ktorý predmetnú právnu úpravu prijal, čo taktiež v prípade dotknutej právnej\núpravy nevyvoláva žiadne pochybnosti, nakoľko túto prijala Národná rada Slovenskej\nrepubliky, ktorá disponuje priamou legitimitou v zmysle výsledku slobodných volieb\nzaložených na proporcionálnom volebnom systéme.\nTest vhodností a racionálneho prepojenia spočíva v tom, že zákonné obmedzenie\npráva alebo slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ, pričom tento býva spravidla\nrámcovo formulovaný v Ústave SR. V prípade dotknutej právnej úpravy ide o zásah\ndo práva na slobodu prejavu, ak by sme ho vnímali v rámci skutkových okolností\ns poukazom na stanovenie časového limitu pre rečnícke vystúpenia poslancov. Avšak toto\nobmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie právom\naprobovaného cieľa, ktorý je definovaný aj v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR v súvislosti\ns obmedzeniami vo vzťahu k právu na slobodu prejavu. In concreto ako opatrenie\nsmerujúce k zabezpečeniu riadneho fungovania a činnosti NR SR, pretože v prípade ak by\nbola znefunkčnená činnosť tohto orgánu, mohlo by tým dôjsť k ohrozeniu verejnej\nbezpečnosti a verejného poriadku...\nIde o zavedenie pravidla, ktoré je štandardne využívané aj v zákonodarných\norgánoch iných demokratických štátov, kde nespôsobuje problémy v aplikačnej praxi a nie\nje spochybňované ani v odbornej spisbe. Práve po vzore týchto krajín sa takýto prostriedok\njaví ako vhodný vo vzťahu k naplneniu sledovaného cieľa...\nMáme za to, že stanovenie časového limitu pre rečnícke vystúpenia poslancov je\nadekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť stanovený cieľ právnej úpravy a možno\nho chápať ako stanovenie určitých štandardov, resp. pravidiel vyžadovaných pre realizáciu\ndiskusie na úrovni NR SR. Toto obmedzenie nemožno spájať s odňatím práva na slobodný\nprejav, pretože ide len o určité usmernenie, sledujúce legitímny cieľ, vo vzťahu k situáciám,\nkedy je toto právo využívané...\n\n28\n\nNapokon... si dovolíme... poukázať na všeobecný princíp vlastný ustálenej judikatúre\nÚstavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných\nústavných orgánov... Uvedené dvojnásobne platí pre autonómiu parlamentu pri určovaní\n„vnútroštátnych organizačných mechanizmov NR SR“, kde je potrebné upozorniť na\nklasickú koncepciu suverenity parlamentu uplatňovanú nielen v britskej konštitucionalistike\nzaloženej na inštitúte „urážky parlamentu“.\nNepochybne aj Ústavný súd SR si je vedomý, že toto „napätie medzi potrebou\npodporovať demokratické procesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej\nnárodnej rady“ (citované z rozhodnutia č. PL ÚS 11/2012, ktoré ako hlavný argumentačný\nzdroj predkladajú samotní navrhovatelia), zásadným spôsobom obmedzuje jeho aktivizmus\nv tejto oblasti a má precedentný význam aj pre budúce vzťahy medzi parlamentarizmom\na ústavným súdnictvom. Dôvera parlamentu prejavená ústavnému súdnictvu v súvislosti\ns udelením právomoci kontroly ústavnosti ústavných zákonov povoľujúcich rušiť amnestie\nprezidenta republiky totiž predstavuje aj záväzok pre Ústavný súd SR minimalizovať zásahy\ndo „internej“ suverenity parlamentu...»\n20. Právny zástupca navrhovateľov v reakcii na stanoviská národnej rady a vlády\n(body 15, 16, 18 a 19) v podstatnom a nad rámec návrhu (body 1 až 8) uviedol:\n«... vyjadrenie NR SR obsahuje v jej všeobecnej časti (str. 3) krátky exkurz do\nprávnej úpravy členských krajín Európskej únie a... pravidiel rokovania Európskeho\nparlamentu a prezentáciu názorov niekoľkých právnych autorít (Európsky súd pre ľudské\npráva/Benátska komisia), ktorých spoločným cieľom je legitimovať prijaté opatrenia. Tieto\nargumenty však nesúvisia s podstatou návrhu skupiny poslancov, vyplýva z nich len\ninformácia, že vnútorné procesné pravidlá fungovania a riadenia parlamentu (vrátane\nsankčných mechanizmov) sú legitímne; to v zásade ani navrhovatelia nerozporujú - čo\nrozporujú je miera a intenzita zásahu prijatej úpravy, ktorá v kontexte ústavnoprávnej\nroviny Slovenskej republiky obdobu jednoducho nemá... Podstatou návrhu skupiny\nposlancov je presvedčenie o neprimeranosti a konzekventnej protiústavnosti nových\npravidiel... Vychádzajúc z povahy mechanizmov fungovania parlamentu je... dôležité\nodlišovať (i) správanie sa poslanca v pozícii „rečníka“ a (ii) správanie sa „neaktívneho“\nposlanca... Problém napadnutej právnej úpravy... spočíva práve v tom, že sa snaží\n\n29\n\nneodôvodnene regulovať správanie aktívneho poslanca rovnako „na vstupe“, ako aj „na\nvýstupe“. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto móde poslanec naplno realizuje a využíva\nsvoje práva (najmä práva spojené s princípom slobody prejavu), sa javí tento model\nregulácie ako neprimeraný...\nStanovisko vlády sa koncentruje na dve roviny návrhu skupiny poslancov, a to na\nproblém (i) zásahu do princípu slobody prejavu (v súvislosti s limitáciou dĺžky rečníckeho\nčasu a zákazom vnášania transparentov, plagátov, letákov alebo iných obdobných\nvizuálnych zobrazení) a problematiku (ii) zásahu do princípu právnej istoty (v súvislosti\ns vágnym pojmom „hranice slušnosti“). Tretiu rovinu návrhu skupiny poslancov súvisiacu\ns nesúladom s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl necháva argumentačne\nnepovšimnutú, t.j. svoj nesúhlas vláda Slovenskej republike v tejto súvislosti len konštatuje,\nale neodôvodňuje... skupina poslancov sa nestotožňuje so spôsobom, akým vláda Slovenskej\nrepubliky aplikovala test proporcionality... Presunutím politickej diskusie na tlačové\nkonferencie, ako to odporúča vláda Slovenskej republiky, by bola absolútne devalvovaná\nhodnota diskusie v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky...\nV oboch dokumentoch dostáva rozsiahly priestor zdôrazňovanie existencie právnej\nregulácie v iných (predovšetkým) európskych krajinách. V tejto súvislosti by chcela skupina\nposlancov zdôrazniť argument, na ktorý poukázala aj samotná vláda Slovenskej\nrepubliky ..., a to na dôležitosť zohľadňovania „kultúrno-sociálneho prostredia jednotlivých\nkrajín“.»\n21. Na ústnom verejnom pojednávaní konanom 9. januára 2019 sa zúčastnil len\nprávny zástupca skupiny poslancov, ostatní účastníci konania (národná rada a vláda) sa\nverejného ústneho pojednávania nezúčastnili a svoju neúčasť neospravedlnili.\nPo otvorení verejného pojednávania a oboznámení s doterajším priebehom konania\no návrhu skupiny poslancov vystúpil právny zástupca skupiny poslancov, ktorý v rozsahu\ndoplnenia argumentácie k stanoviskám vlády a národnej rady v podstate zopakoval svoju\npredchádzajúcu repliku (bod 20) a navyše uviedol:\n„... Hádam najvypuklejším problémom je skrátenie času pre poslanca na vystúpenie\nv rozprave, na artikulovanie alebo tlmočenie jeho názorov, postojov alebo akýchkoľvek\niných vyjadrení, ktoré má k danej veci, ktorá sa prerokúva... Prostriedky, ktoré zvolil\n\n30\n\nparlament... sú nepochybne neproporcionálne... V tejto novele, ktorá je napadnutá, sa\nobrátil mechanizmus na to, aby bolo an blok jednotlivým poslancom zamedzené rozprávať\nviac ako 10, 20, resp. 30 minút bez akéhokoľvek zdôvodnenia rozsahu týchto časov. Čo keď\nv budúcnosti to bude minúta, dve, tri. Čo je dôležité, je trend. Ten trend nás posúva práve\nk tomu, že poslanci nebudú môcť vyjadrovať svoj názor tak ako im prináleží. Čo sa týka\npoužitia vizuálnych pomôcok alebo zvukových nahrávok, prípadne videí – mnohí z Vás boli\nskôr sudcami všeobecných súdov, kde určite ste mali skúsenosť s tým, že bolo treba niektoré\nveci vyjadriť grafom, videom, zvukovým záznamom, práve preto, aby ste rozhodli správne\na spravodlivo. Toto dnes v parlamente nie je možné... my sme si vedomí, že ústavný súd má\npristupovať citlivo k vnútroorganizačným predpisom parlamentu, avšak v tomto prípade,\nkeďže sa jedná o základné práva a slobody – zákon o rokovacom poriadku je zákon – sme\ntoho názoru, či z pohľadu materiálneho alebo formálneho – má tú právomoc preskúmať\ntakúto novelu.“\nPo vystúpení právneho zástupcu skupiny poslancov a jeho odpovedi na otázku bolo\nverejné pojednávanie prerušené a po jeho opätovnom otvorení predsedníčka ústavného súdu\nvyhlásila nález.\nII.\nRelevantná právna úprava\nÚstava\n22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať\na) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných\npráv a slobôd,\nb) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva\na povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo\nc) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n\n31\n\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na\nochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad\na používanie\n\nmusia\n\numožňovať\n\na\n\nochraňovať\n\nslobodnú\n\nsúťaž\n\npolitických\n\nsíl\n\nv demokratickej spoločnosti.\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na\n\n32\n\npredchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu\npovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority\na nestrannosti súdnej moci.\nRokovací poriadok\n23. Podľa § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku rečník hovorí spravidla vo voľnom\nprednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo\nv elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie\na obrazovo-zvukovej prezentácie.\nPodľa § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa predsedovi národnej rady, podpredsedom\nnárodnej rady, prezidentovi republiky a členom vlády udelí slovo, kedykoľvek o to\npožiadajú. Ak požiada o slovo predseda národnej rady, prezident republiky alebo predseda\nvlády, dĺžka ich rečníckeho času nie je obmedzená. Ak požiada o slovo podpredseda\nnárodnej rady alebo člen vlády, dĺžka ich rečníckeho času v prerokúvanej veci je najviac 20\nminút. V prípade prerokovania návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády podľa § 109\ndĺžka rečníckeho času tohto člena vlády nie je obmedzená.\nPodľa § 30 rokovacieho poriadku je dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného\nposlanca v rozprave najviac 20 minút, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom,\ndĺžka rečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút, ak tento zákon neustanovuje inak\nalebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Dĺžka\nrečníckeho času ústne prihláseného poslanca v rozprave je najviac 10 minút, ak tento zákon\nneustanovuje inak alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho\nčasu. Do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného\npozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu.\nPodľa § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku predsedajúci vyzve zachovať poriadok\nposlanca, ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti\nalebo ktorý svojím konaním narúša priebeh rokovania. Ak výzva na zachovanie poriadku\n\n33\n\nnevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže poslanca z rokovacej sály až do\nskončenia rokovania v tom istom dni. Ak ani po opätovnom vykázaní poslanec neopustí\nrokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu národnej rady na čas nevyhnutne\npotrebný na obnovenie poriadku; predseda národnej rady v tomto prípade bezodkladne\nzvolá poslanecké grémium. Vykázaný poslanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný,\nzúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem hlasovania o procedurálnych návrhoch\n(§ 34).\nPodľa § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku je do rokovacej sály zakázané vnášať\ntransparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia, zbrane, výbušniny\na paralyzujúce prístroje a látky. Do rokovacej sály je zakázané nosiť materiály propagujúce\npolitickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu. Do rokovacej sály je ďalej\nzakázané vnášať jedlo. Voči osobe, ktorá poruší niektorý z týchto zákazov, predsedajúci\npostupuje podľa odseku 2.\nPodľa § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku ak poslanec opakovane narúša poriadok\nna schôdzi národnej rady podľa tohto ustanovenia, predseda národnej rady podá návrh\nna začatie disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e).\nIII.\nVšeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\n24. Predmet konania vyvoláva niekoľko zásadných otázok. Prvou z nich je miera, do\nakej môže ústavný súd zasahovať do autonómie parlamentu, do ktorej úprava pravidiel jeho\nrozpravy, t. j. úprava vnútorných pomerov, celkom isto patrí. Ide pritom o dôležitú otázku,\nkeďže aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre uznáva\nparlamentnú autonómiu ako dôležitý ústavný princíp.\n25. Druhou závažnou otázkou je, či sú poslanci národnej rady v rámci parlamentnej\nrozpravy nositeľmi práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy, resp. čl. 10 dohovoru, t. j.\n\n34\n\nči je vôbec daná súvislosť medzi napadnutou právnou úpravou v rokovacom poriadku\na základným právom, ktoré má táto úprava porušovať.\n26. Pred samotným prieskumom napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku preto\npovažuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k parlamentnej autonómii, súdnemu\nprieskumu parlamentných pravidiel a k slobode prejavu poslanca v parlamente, jej ochrane\na jej regulácii.\nParlamentná autonómia\n27. Navrhovatelia v bode 68 návrhu uviedli, že „si uvedomujú, že ich návrh sa\ndotýka vnútorno-organizačných mechanizmov fungovania NR SR, pričom ÚS SR môže byť\npri posudzovaní takýchto ustanovení opatrný, vzhľadom na postavenie NR SR\nv parlamentnej republiky (doktrína autonómie parlamentu)“.\n28. Národná rada sa k parlamentnej autonómii vyjadrila, že sa „... nemožno stotožniť\ns tvrdením navrhovateľov, nabádajúcim na ingerenciu súdnej moci do interných vzťahov\nparlamentu a popieraním doktríny autonómie parlamentu... Je potrebné zdôrazniť\nskutočnosť, že autonómia parlamentu je konštantné potvrdzovaná aj v judikatúre ESĽP,\nktorý opätovne potvrdil, že pravidlá týkajúce sa vnútorných procesov parlamentu sú\npríkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie parlamentu. Parlament je\noprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným rámcom, regulovať svoje\nvnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú organizáciu, zloženie jeho\norgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5.\n2016).“.\n29. Vláda sa prostredníctvom ministerstva spravodlivosti k parlamentnej autonómii\nvyjadrila takto: «Uvedené dvojnásobne platí pre autonómiu parlamentu pri určovaní\n„vnútroštátnych organizačných mechanizmov NR SR“, kde je potrebné upozorniť na\nklasickú koncepciu suverenity parlamentu uplatňovanú nielen v britskej konštitucionalistike\nzaloženej na inštitúte „urážky parlamentu“.»\n\n35\n\n30. Parlamentná autonómia je spájaná so suverenitou anglického (britského)\nparlamentu. Suverenitu anglického parlamentu v 18. storočí vystihovala veta, že „anglický\nparlament môže všetko, okrem premeny muža na ženu a ženy na muža“. Suverenita či\nzvrchovanosť parlamentu znamenala široké oprávnenia parlamentu, a to meniť staré\nzákony, vydávať nové, meniť vlastnícke pomery súkromných osôb, legitimizovať\nnemanželské deti, ustanovovať štátne náboženstvo, určovať nástupnícky poriadok,\ndefinovať sporné práva, určovať dane, dávky a poplatky. Skrátka, parlament môže robiť\nvšetko, čo nie je fyzicky nemožné, a preto je jeho moc vlastne všemohúca (Schelle, K. a\nkol. Právní dějiny. II. vydání. Praha : Eurolex Bohemia, 2005. s. 341).\n31. Podľa A. V. Diceyho sa doktrína suverenity britského parlamentu vyznačuje\ntroma základnými znakmi: a) právom parlamentu slobodne zmeniť akýkoľvek zákon, b)\nneexistenciou rozdielu medzi ústavnými a inými zákonmi a c) nedostatkom právomoci\nsúdneho či iného orgánu verejnej moci zrušiť zákon prijatý parlamentom, respektíve konať\ntak, ako by bol tento zákon neplatný či protiústavný (Dorsen, N., Rosenfeld, M., Sajó, A.,\nBaer, S. Comparative Constitutionalism. Cases and Materials. Second Edition. Thomson\nReuters, 2010. s. 252).\n32. Toto osobitné postavenie britského parlamentu sa prejavuje napríklad aj v Human\nRights Act 1998, ktorým bol do právneho poriadku Spojeného kráľovstva inkorporovaný\ndohovor. V zmysle tohto zákona síce niektoré vyššie súdy môžu deklarovať, že určitý zákon\nje v rozpore s dohovorom, táto deklarácia sa však nijako nedotýka platnosti a účinnosti\ndotknutého zákona a tiež nie je pre strany v konaní záväzná. Napriek tomu však možno\npovedať, že aj táto relatívne slabá právomoc súdov núti parlament prispôsobovať legislatívu\ndohovoru, pričom parlamentnú suverenitu spochybňujú aj externé faktory, ako je\nrozhodovacia činnosť ESĽP či Súdneho dvora Európskej únie, ktoré môžu viesť k zmenám\nlegislatívy (Ginsburg, T. Judicial Review in New Democracies. Constitutional Courts in\nAsian Cases. Cambridge University Press, s. 3 a 4 ).\n\n36\n\n33. Okrem suverenity možno vo vzťahu k britskému parlamentu hovoriť aj o jeho\nprivilégiu, resp. imunite či autonómii. Toto parlamentné privilégium zahŕňa celý rad slobôd,\nktoré umožňujú parlamentu kontrolu nad svojimi procedurálnymi postupmi, ale aj nad\npriestormi, okrem toho je to však aj právo poslancov, resp. všetkých, ktorý sa na\nrokovaniach parlamentu zúčastňujú, vyjadrovať sa slobodne bez obavy, že budú za tieto\nsvoje vyjadrenia akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Tieto slobody, resp. rozsah privilégia sa\nhistoricky formovali ako kombinácia ústavnej praxe, súdnych rozhodnutí a osobitného\n„parlamentného práva“ (lex et consuetudo parliamenti).\n34. Existencia takto vymedzeného privilégia sa považuje za nevyhnutnú pre riadny\nchod zákonodarného orgánu a pre výkon funkcie poslancov, pričom jej dôsledkom je aj\nskutočnosť, že zásahy ostatných štátnych orgánov (iných štátnych mocí) sú v tejto oblasti\nvylúčené a britský parlament tak nepodlieha žiadnej vonkajšej kontrole. V tejto súvislosti sa\ntiež hovorí o oblasti výlučnej jurisdikcie britského parlamentu.\n35. V kontinentálnej Európe sa výsledkom francúzskej revolúcie stal historický\nkompromis – začlenenie demokratov do parlamentného systému a postupná demokratizácia\nparlamentarizmu.\n\nTáto\n\ndemokratizácia\n\nobsahovala\n\nprincíp\n\nreprezentácie,\n\nzákazu\n\nimperatívneho mandátu, princíp všeobecnosti, rovnosti, priamosti volebného práva a tajnosti\nhlasovania, otvorenosti a plurality systému politických strán, postupné oslabovanie moci\nmonarchu v konštitučných monarchiách, prerastanie práva impeachmentu do politickej\nzodpovednosti vlády parlamentu a oslabenie vymenúvacieho oprávnenia monarchu\nvo vzťahu k vláde v prospech kreovania vlády parlamentom (Holländer, P. Pojmy\nv Sizyfovej krošni. Bratislava : Kalligram, 2015. s. 52)\n36. V kontinentálnej Európe bola deľba moci doplnená o ústavné súdnictvo, ktoré\nvznikalo už po prvej svetovej vojne, ale najmä po druhej svetovej vojne alebo po roku 1989\nv strednej a východnej Európe. V súvislosti so vznikom a rozvojom ústavného súdnictva\nv kontinentálnej Európe sú to práve ústavné súdy, ktorých poslaním je kontrolovať aj\nprávomoc parlamentu, najmä pokiaľ ide o ochranu základných práv a slobôd (napr.\nprieskum ústavnosti zákonov či konanie o sťažnosti).\n\n37\n\n37. Spolkový ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. 2 BVH 3/91 z 21. 7. 2000 uviedol, že\nza predmet samoregulácie parlamentnej komory považuje aj úpravu zákonodarného\nprocesu, pokiaľ nie je zahrnutá v ústave samotnej, ako aj funkciu, zloženie a spôsob práce\nvýborov, ďalej uskutočňovanie výkonu zákonodarnej iniciatívy, rovnako aj vytvorenie\na úpravu práv politických frakcií a výkon parlamentného práva slobodného prejavu\na parlamentnej rozpravy. Zároveň zdôraznil, že tento katalóg obsahujúci predmety\nsamoregulácie a inštrumenty parlamentnej autonómie nie je konečný. To preto, že tento\nkatalóg musí byť znovu a znovu konkretizovaný vzhľadom na meniace sa politické pomery\ntak, aby umožnil prispôsobenie sa zmeneným pracovným podmienkam. Tak môže\nparlamentná autonómia získať oproti skorším ústavným dobám novú aktuálnosť preto, že už\nproti sebe nestoja parlament a vláda, ako predpokladá klasická teória, ale hranica prebieha\nnaprieč parlamentným plénom, pričom vláda a ju podporujúca parlamentná väčšina tvorí\noproti opozícii politickú jednotu. Parlament tiež musí reagovať na vzrastajúcu komplexitu\nregulačných potrieb. Táto samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa na jeho\nvlastné otázky nesmie byť však bezbrehá a podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých\nplynú nároky na podobu a interpretáciu predovšetkým rokovacích poriadkov parlamentných\nkomôr.\n38. Autonómia parlamentu spočívajúca v samoregulácii parlamentných procedúr je\nvo vzťahu k zákonodarnej právomoci parlamentu nevyhnutná, pretože ústava spravidla\nustanovuje pravidlá legislatívneho procesu v parlamente iba všeobecne (najmä zákonodarnú\niniciatívu a kvórum pre prijatie návrhu zákona) a zvyčajne predpokladá prijatie\npodrobnejších pravidiel rokovania parlamentu v rokovacích poriadkoch.\n39. V minulosti parlamentná autonómia a suverenita predstavovala najmä imunitu\na ochranu tejto inštitúcie ako takej vo fyzickom zmysle slova – išlo o ochranu budovy\nparlamentu ako vonkajšieho symbolu jeho suverenity, resp. miesta jeho zasadnutia. Takéto\nchápanie parlamentnej autonómie je dnes už prekonané.\n40. Parlamentná autonómia dnes slúži na to, aby parlament mohol svoje právomoci\na funkcie vykonávať riadne a efektívne. Dnes hovoríme o ochrane výkonu legitímnych\n\n38\n\nfunkcií parlamentu. Parlamentná autonómia je čoraz menej chápaná v jej technickom či\nmateriálnom zmysle (v tomto zmysle je to doteraz najmä rozpočtová autonómia), ale inak\nide dnes o parlamentnú autonómiu v zmysle funkčnom.\n41. Funkčná autonómia parlamentu zahŕňa najmä právo riadiť a organizovať svoju\nprácu, právomoc schvaľovať rozpočet, vyberať si zamestnancov a stanoviť podmienky ich\nzamestnania, výkonu práce, odmeňovania a prepúšťania zo zamestnania, ale tiež právomoc\nvykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas rokovania.\nSúdny prieskum parlamentných pravidiel\n42. Ak funkčná autonómia parlamentu zahŕňa právo parlamentu riadiť a organizovať\nsvoju prácu a tiež právomoc vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas\nrokovania, tak nevyhnutným pokračovaním všeobecných východísk pre rozhodovanie\nústavného súdu vo vzťahu k predmetu konania je otázka súdneho prieskumu parlamentných\npravidiel, ktoré práva a právomoci v rámci funkčnej autonómie parlamentu upravujú.\n43. Navrhovatelia sa vo veci súdneho prieskumu parlamentných pravidiel odvolali na\nnázor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 11/2012, že „... zo skutočnosti,\nže rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva\nv niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva záujem ústavodarcu dať rokovaciemu\nporiadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že\nústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením ústavy,\nak by boli upravené len uznesením parlamentu. Parlamentná procedúra preto nie je úplne\nmimo kontroly ústavného súdu.“.\n44. Národná rada sa k súdnemu prieskumu parlamentných pravidiel osobitne\nnevyjadrila.\n45. Vláda prostredníctvom ministerstva spravodlivosti uviedla, že «Nepochybne aj\nÚstavný súd SR si je vedomý, že toto „napätie medzi potrebou podporovať demokratické\n\n39\n\nprocesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady“ (citované\nz rozhodnutia č. PL. ÚS 11/2012, ktoré ako hlavný argumentačný zdroj predkladajú\nsamotní navrhovatelia), zásadným spôsobom obmedzuje jeho aktivizmus v tejto oblasti a má\nprecedentný význam aj pre budúce vzťahy medzi parlamentarizmom a ústavným\nsúdnictvom. Dôvera parlamentu prejavená ústavnému súdnictvu v súvislosti s udelením\nprávomoci kontroly ústavnosti ústavných zákonov povoľujúcich rušiť amnestie prezidenta\nrepubliky totiž predstavuje aj záväzok pre Ústavný súd SR minimalizovať zásahy do\n„internej“ suverenity parlamentu.».\n46. V prevažnej väčšine európskych krajín ústavy upravujú vnútorný parlamentný\nživot len v hrubých obrysoch a úpravu podrobností parlamentného života prenechávajú na\nosobitné predpisy, ktoré sú prijímané samotnými zastupiteľskými zbormi. Úprava\nvnútorných pomerov sa tak dostáva na podústavnú, či až podzákonnú úroveň.\n47. Parlamentné pravidlá ako vyjadrenie a prejav jeho suverenity a autonómie sú\nvyjadrené v rokovacom poriadku parlamentu alebo jeho komory. Rokovací poriadok slúži\nna plnenie a vykonávanie úloh a funkcií parlamentu, a preto pripraviť, zostaviť a prijať\nrokovací poriadok prislúcha parlamentu ako jedno z jeho autonómnych práv prepožičaných\nústavou. Právo parlamentu upravovať svoje záležitosti sa tradične vzťahuje na oblasti ako\npriebeh rokovania a disciplína (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu sp. zn. BVerfGE\n80, 188 – Wüppesahl).\n48. Rokovací poriadok parlamentu ako taký je jeho základný vnútorný dokument,\nktorý upravuje parlamentné procedúry umožňujúce vykonávanie ústavných právomocí\nparlamentu. Rokovací poriadok či širšie pravidlá rokovania parlamentu môžu mať rozdielny\ncharakter. V prvom rade sú pravidlá písané a nepísané.\nSúčasťou parlamentných pravidiel sú pravidlá, ktoré majú nepísaný charakter a ktoré\nmožno na základe dlhodobého používania považovať za súčasť parlamentných procedúr.\nTakéto pravidlá prispievajú k optimalizácii organizácie práce parlamentu, pretože poskytujú\nriešenie situácií, ktoré nie sú upravené v súboroch písaných pravidiel, a tým zabezpečujú\nfunkčnosť parlamentu a efektívny výkon jeho ústavných právomocí.\n\n40\n\nPísané parlamentné pravidlá môžu byť zákonom alebo aktom, ktorý nie je zákonom.\nRokovací poriadok môže byť zákonom, ako to je v Slovenskej republike, Českej\nrepublike alebo v Rakúsku, no vo väčšine štátov je rokovací poriadok parlamentu (iba)\nuznesením parlamentu alebo jeho jednotlivých komôr. Takýto charakter rokovacieho\nporiadku umožňuje jeho väčšiu pružnosť, dynamiku a je znakom väčšej autonómie\nparlamentu. Takýto rokovací poriadok býva prijímaný spravidla na ustanovujúcej schôdzi\nnovo zvoleného parlamentu.\n49. Z doktríny parlamentnej autonómie vo vzťahu k úprave vnútorných záležitostí\nv rokovacom poriadku vyplýva samoregulácia parlamentu. Táto je nevyhnutným doplnením\nparlamentnej autonómie, pretože pravidlá rokovania parlamentu sú osobitnými súbormi\nnoriem najmä z toho dôvodu, že ich dodržiavanie nie je preskúmateľné bežnými\nkontrolnými mechanizmami.\n50. Samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa na jeho vlastné otázky –\núprava rokovacieho poriadku, kontrola a vynucovanie jeho dodržiavania – ako vyjadrenie\njeho autonómie podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých plynú nároky na podobu\na interpretáciu rokovacieho poriadku.\nKorektívy prekročenia ústavných medzí sú tak vnútorné, ako aj vonkajšie. Práve\nrokovací poriadok ako zákon posilňuje vonkajšie korektory ako hlavu štátu a ústavný súd,\na tým nutne prináša menšiu mieru parlamentnej autonómie. Ak sa preto parlament rozhodol\nprijať svoje vnútorné pravidlá vo forme zákona, vzdal sa tým dobrovoľne časti svojej\nautonómie v prospech jeho externej kontroly, čo súčasne ale znamená, že orgán\nvykonávajúci takúto externú kontrolu parlamentných pravidiel by mal autonómiu\nparlamentu rešpektovať a vstupovať do nej len v nevyhnutnom rozsahu, ak nie je iný spôsob\nnápravy, resp. iný spôsob nápravy nebol použitý alebo situáciu nevyriešil.\n51. Platí pritom, že súdy majú právo preskúmať, či v konkrétnom prípade ide\nskutočne o parlamentné privilégium. Inak povedané, v prípade akýchkoľvek pochybností\nstanovuje hranice privilégií judikatúra súdov (rozhodnutie vo veci Stockdale v. Hansard\n\n41\n\nz roku 1830, rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva z roku 2010 vo veci R. v.\nChaytor a ďalší).\n52. Vstup do autonómie parlamentu je odôvodnený najmä ochranou ústavných\nprincípov, ktoré sa vzťahujú na parlamentnú procedúru, osobitne na rokovanie o návrhu\nzákona. Ústavný súd Českej republiky sa k týmto princípom vyjadril v náleze sp. zn.\nPl. ÚS 55/10 (prijímanie zákonov v stave legislatívnej núdze) okrem iného tak, že rokovacie\nporiadky „... sú prejavom autonómie Parlamentu, resp. jeho komôr, spočívajúcej\nv samoregulácii parlamentných procedúr, ktorá je do istej miery nevyhnutná, pretože\nÚstava Českej republiky pochopiteľne upravuje pravidlá legislatívneho procesu (pôsobnosť\na úloha oboch komôr Parlamentu, ich základnú organizačnú štruktúru, kvórum a potrebnú\nväčšiny pre jednotlivé druhy uznesení, poslaneckú imunitu, základné pravidlá pre priebeh\nzasadnutí oboch komôr a pod.) iba všeobecne a sama predpokladá prijatie podrobnejších\npravidiel legislatívneho procesu v podobe zákonov o rokovacích poriadkoch jednotlivých\nkomôr Parlamentu. ... Procedúry sa dotýkajú aj foriem rokovania parlamentu, ako aj deľby\nmoci medzi jeho orgány, a majú garantovať demokraciu, legitimizáciu autority, racionalitu\nzákonodarstva, procedurálnu spravodlivosť (vypočutie strán, debatu) a pod...“.\n53. Materiálny právny štát vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy obmedzuje aj národnú\nradu v tom, že je viazaná vlastnými predpismi, ktoré navyše musia byť v súlade s ústavou.\nPorušenie princípov materiálneho právneho štátu otvára dvere ústavnému súdu na ich\nochranu aj pred takým výkonom zákonodarnej právomoci národnej rady, ktorá smeruje\nk úprave svojich vlastných vnútorných pomerov.\n54. Ústavný súd vychádza z názoru, že primárne je úlohou, ale aj zodpovednosťou\nnárodnej rady odstrániť pochybenia v jej postupe a konaní. Už v minulosti v tejto súvislosti\nvyslovil, že „... pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú\npochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom\nnárodnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov pri\nprerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie takých\npochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je\n\n42\n\ndôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci (čl. 72 ústavy).“ (PL. ÚS 48/03,\nuvedený názor bol neskoršou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu korigovaný, pozn.).\n55. Rokovací poriadok má špecifické postavenie v tom, že je zákonom, ktorý\nreguluje zákonodarný proces v národnej rade a sám je teda jeho výsledkom, ale tiež jeho\nstrojcom, pretože stanovuje pravidlá parlamentnej zákonodarnej procedúry. Ústavný súd\nako súdny orgán ochrany ústavnosti má oprávnenie preskúmať ústavnosť parlamentnej\nprocedúry, pretože táto má vzťah k výkonu ústavných právomocí národnej rady, osobitne\npri jej postavení jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky.\n56. Zákonodarný proces je osobitným druhom ústavného procesu, ktorého úprava je\nurčená na to, aby rokovanie o návrhoch zákonov malo ustanovené relatívne pevné pravidlá\numožňujúce poslancom národnej rady na konci tohto procesu hlasovať za alebo proti návrhu\nzákona (vrátane pozmeňujúcich návrhov), prípadne sa zdržať hlasovania alebo nebyť\nprítomný na takom hlasovaní (PL. ÚS 48/03). Zákonná úprava parlamentných procedúr\na zákonodarného procesu preto musí vychádzať z práv a povinností, ktoré tvoria obsah\nmandátu poslancov národnej rady, vrátane tých práv, ktoré sú spojené s rokovaním\no návrhoch zákonov a s výkonom ktorých je spojené formovanie a vyjadrenie postoja\nposlanca k návrhu zákona.\nOd rokovacieho poriadku sa preto očakáva vytvorenie pravidiel pre riadny výkon\nústavných právomocí parlamentu a prijatie jeho rozhodnutí v otvorenom a demokratickom\nprocese. Ide o proces, v ktorom je umožnené každému poslancovi parlamentu rovnakým\nspôsobom, v rovnakej miere a rozsahu vplývať na výkon ústavných právomocí parlamentu\nvyužívaním svojich práv vyplývajúcich z mandátu. Konečné rozhodnutie parlamentu je\nstále výsledkom väčšinového rozhodovania, ktoré aj keď nebude podporené všetkými\nposlancami parlamentu (a ani to v zásade nie je potrebné očakávať), musí byť výsledkom\nprocesu, v ktorom mal každý poslanec rovnakú možnosť na konečnú podobu rozhodnutia\nparlamentu vplývať.\n57. Rokovací poriadok ustanovuje pravidlá rokovania a činnosti národnej rady a jej\nvýborov. Podrobnejšie upravuje aj postavenie orgánov národnej rady a jej vzťahy navonok.\n\n43\n\nPredmetom úpravy v rokovacom poriadku preto nie sú iba záležitosti vnútornej organizácie\nvýkonu právomocí národnej rady, ale v rozsahu, v akom sa tieto dotýkajú aj iných\nústavných orgánov či iných orgánov verejnej moci, upravuje rokovací poriadok aj vonkajšie\nvzťahy s nimi, a to najmä, ale nielen, v jedenástej až devätnástej časti rokovacieho poriadku.\nSúdny prieskum rokovacieho poriadku preto nevyhnutne nemusí zasahovať do parlamentnej\nautonómie, pretože predmetom súdneho prieskumu môžu byť aj tie jeho ustanovenia, ktoré\nupravujú vzťahy národnej rady navonok a regulujú tým výkon ústavných alebo zákonných\nprávomocí iných ústavných orgánov alebo iných orgánov verejnej moci.\n58. Ústavný súd sa rokovacím poriadkom zaoberal opakovane. Súlad ustanovení\nrokovacieho poriadku s ústavou sa v minulosti stal predmetom konania pred ústavným\nsúdom, a to pre rozpor s ústavnými princípmi (princíp deľby moci, právny štát). Išlo\no konanie vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95, v ktorom boli ako protiústavné vyhlásené tie časti\nrokovacieho poriadku (v tom čase zákon Slovenskej národnej rady č. 44/1989 Zb.\no rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov), ktorými\nboli zriadené osobitné vyšetrovacie komisie národnej rady. Ústavný súd konštatoval\nprekročenie ústavou stanovených právomocí národnej rady:\n„Ústava vytvára proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi\norgánmi. Jednostranné rozširovanie právomoci jednej zložky moci môže narušiť ústavou\nvytvorené vzťahy nielen medzi nimi, ale aj k občanom...\n... Ustanovenia § 29 bod 5 a § 55a zákona o rokovacom poriadku, ktoré umožňujú\nzriadiť, ako orgán Národnej rady Slovenskej republiky, aj vyšetrovaciu komisiu, nie sú\npreto v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 85, čl. 86 a čl. 92 ústavy.“.\nZ predmetného rozhodnutia je zrejmé, že v Slovenskej republike je suverénom ústava\na pri zjavnom prekročení právomoci národnej rady nemožno hovoriť o existencii\nparlamentnej autonómie, ktorá by prieskum ústavným súdom obmedzovala.\nVo veci sp. zn. PL. ÚS 4/97 ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 92 ods. 1\nrokovacieho poriadku nebolo v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n)\nústavy a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. Ústavný súd vyslovil nesúlad s ústavou v časti,\nktorá sa týkala podpisovania zákonov jednotlivými ústavnými činiteľmi, čo nepredstavuje\n\n44\n\nvnútornú, autonómnu, záležitosť národnej rady, ale týka sa výkonu ústavných právomocí\nústavných činiteľov stojacich mimo národnú radu – prezidenta Slovenskej republiky\na predsedu vlády. V časti návrhu, ktorá sa týkala používania štátneho jazyka pri rokovaní\nnárodnej rady a jej výborov, ústavný súd návrhu nevyhovel. Rokovací jazyk je jazyk, ktorý\nsa používa vo vnútri štátneho orgánu, pri jeho rokovaní, na rokovaní jeho orgánov,\nv komunikácii medzi jeho organizačnými útvarmi, osobami, ktoré v mene štátneho orgánu\nkonajú alebo v jeho mene vystupujú. Išlo o úpravu vnútornej záležitosti národnej rady.\nVo veci sp. zn. PL. ÚS 9/04 ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 130 ods. 6\ndruhej vety rokovacieho poriadku nebolo v časti slovného spojenia „interpelovaného alebo\nnajmenej pätiny poslancov“ a „alebo jej členovi“ v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou\nv spojení s čl. 80 a čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.\nPredmetom prieskumu bolo ustanovenie rokovacieho poriadku upravujúce interpelačné\noprávnenie poslancov národnej rady, a teda výkon jej vonkajšej kontrolnej právomoci\nsmerom k vláde a jej členom.\nVo veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011 (forma voľby kandidáta na generálneho prokurátora)\nústavný súd návrhu nevyhovel.\nVo veci sp. zn. II. ÚS 576/2012 síce nešlo o konanie o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ale o konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný\nsúd mal možnosť v rámci konania o nej vyjadriť sa aj k parlamentnej procedúre a jej\nústavno-súdnemu prieskumu, a to aj relevanciou k predmetu konania.\n„Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre uznal, že je oprávnený preskúmavať\nústavnosť parlamentnej procedúry aj mimo zákonodarnej činnosti národnej rady (porov.\nI. ÚS 76/2011, č. 336/2011 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, s citáciou ďalšej judikatúry v bode 28). Ústavnosť však nemožno stotožňovať\ns obyčajnou zákonnosťou v tom zmysle, že by každé porušenie zákona v postupe národnej\nrady malo automaticky za následok i ústavnú neakceptovateľnosť jej postupu v zmysle\nprocesnej svojvôle (arbitrárnosti). V tomto zmysle sám ústavný súd dospel napríklad\nk záveru, že porušenie legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré sú inak podľa § 69\n\n45\n\nods. 2 rokovacieho poriadku pre navrhovateľa zákona záväzné, nemá za následok\nneústavnosť zákona (porov. PL. ÚS 126/07, č. 5/2008 Zbierky nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky). Pri posudzovaní ústavnosti parlamentnej procedúry\npreto treba rozlišovať medzi tzv. poriadkovými predpismi (normami), ktorých účelom je len\nzabezpečenie účelnosti, hospodárnosti a vhodnosti postupu, prípadne inštruktívneho návodu\nna postup v určitej situácii, a normami, ktoré sa dotýkajú esenciálnych otázok (princípov)\ndanej parlamentnej procedúry (vo výsledku zhodne aj citované rozhodnutie č. 336/2011\nZbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, body 30 až 36). Ak je\nparlamentná procedúra predmetom prieskumu v súvislosti s namietaným porušením\nzákladného práva, je navyše potrebné skúmať, či príslušná zákonná norma, ktorej porušenie\nsa namieta, mala za cieľ založiť verejné subjektívne právo práve sťažovateľovi, resp.\nsťažovateľke.“\n59. V závere k časti o súdnom prieskume parlamentných pravidiel ako prelomení\nparlamentnej autonómie ústavný súd uvádza, že parlamentná autonómia ako absolútne\nvylúčenie možnosti kontroly parlamentu zo strany iných štátnych orgánov sa nevyhnutne\ndostáva do konfliktu s princípom právneho štátu, ktorý predpokladá súdnu kontrolu\na podriadenie každého štátneho orgánu (vrátane parlamentu) ústave.\nRiešenie tohto konfliktu v kontinentálnej Európe spočíva v doktríne, podľa ktorej sú\nto ústavné súdy, ktoré rozsah parlamentnej autonómie určujú svojou judikatúrou, a tak\nnastoľujú rovnováhu medzi parlamentnou autonómiou a princípom právneho štátu.\nRokovací poriadok preto nestojí mimo ústavno-ochrannej právomoci ústavného súdu.\nZ doterajšej rozhodovacej činnosti vidno, že ústavný súd vstupuje do rokovacieho poriadku\niba v rozsahu nevyhnutnom na naplnenie jeho funkcie nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy).\nSloboda prejavu poslanca v parlamente, jej ochrana a jej regulácia\n60. Sloboda prejavu (poslanca) v parlamente a jej porušenie novelou rokovacieho\nporiadku je ústredným motívom návrhu. Ústavný súd si uvedomuje, že sloboda prejavu\nv parlamente je téma, ktorá je komplexná a má niekoľko rozmerov, ktorými sú najmä, ale\n\n46\n\nnielen, význam slobody prejavu v parlamente, ochrana slobody prejavu v parlamente,\nzodpovednosť za prejav v parlamente, regulácia prejavu v parlamente, ale tiež ochrana práv\niných pred slobodou prejavu v parlamente.\n61. Sloboda prejavu ako taká je jednou z kľúčových podmienok politického\npluralizmu ako základu demokratických volieb a demokratického riadenia spoločnosti.\nSloboda prejavu ako základné právo patrí k politickým právam práve pre jej úzke spojenie\ns politickým životom, s verejným životom a s politickou súťažou. V jadre slobody prejavu\nje preto najmä slobodná politická diskusia. Podpora slobodnej politickej diskusie je veľmi\ndôležitým znakom demokratickej spoločnosti.\nPolitický prejav, resp. politická diskusia sa ale neobmedzuje len na parlament,\nneobmedzuje sa len na politikov. Týka sa všetkých aktérov slobodnej politickej súťaže,\ntých, ktorí v parlamente sú, ako aj tých, ktorí v parlamente nie sú, ale súťažia o zastúpenie\nv ňom. Slobodu prejavu ako základné politické právo preto nemožno redukovať len na\nslobodu prejavu v parlamente, pretože jej význam v demokratickej spoločnosti je omnoho\nširší. Na druhej strane je ale parlament miestom, s ktorým sú politické prejavy prirodzene\nspojené.\n62. Sloboda prejavu je základnou a najdôležitejšou individuálnou parlamentnou\nvýsadou, ktorá nemá za cieľ osobne zvýhodňovať poslanca, ale skôr lepšie garantovať právo\nobčanov na poslancov vykonávajúcich svoj mandát slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku, či\nuž zo strany štátnych orgánov alebo neštátnych subjektov (Svák, J. Parlamentné výsady\nv systéme common law u nás. In: Právny obzor, 1997, č. 2. s. 173).\nÚstavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 146/2016 odkázal na prvorepublikový doktrinálny\nnázor, že parlament je inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Jedným zo\nzákladných stavebných ústavných princípov Slovenskej republiky je princíp demokracie.\nTen sa najzreteľnejšie prejavuje vo voľbách, zvlášť parlamentných a v občianskej\nspoločnosti slobodnou výmenou myšlienok v priestore slobody prejavu. Každý si spomenie\nna povestné Masarykovo demokracie je diskuse. A parlament je dokonalým spojením týchto\ndemokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musí byť diskutérom (porov. tiež\nBaxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl I. Praha : Jan Košatka, 1924. s. 229).\n\n47\n\n63. Ústavný súd vychádza z toho, že pre riadny výkon mandátu poslanca je dôležité\njeho slobodné vystupovanie na schôdzach národnej rady a na schôdzach jej výborov.\nPoslanec tiež podáva písomnosti, najmä návrhy zákonov, návrhy na ich zmenu alebo\ndoplnenie, procedurálne návrhy či interpelácie. Aj v tomto prípade potrebuje poslanec\nistotu, že tak môže robiť slobodne bez obavy z následného postihu. So zreteľom na\nzabezpečenie riadneho výkonu poslaneckého mandátu je preto potrebné garantovať slobodu\nprejavu pri výkone mandátu poslanca.\n64. Obzvlášť dôležité je upozorňovanie na nedostatky v chode štátu, na ktoré\nupozorňujú samotní poslanci. Kvôli tomu, aby si to poslanci mohli dovoliť bez ujmy, slúži\nparlamentná indemnita, ktorá zaručuje ochranu prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone\nposlaneckého mandátu. Táto zahŕňa absolútne vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale\nspravidla chráni poslanca aj pred občianskoprávnou zodpovednosťou, lebo zachovaním\nobčianskoprávnej zodpovednosti sa štátu ponúka príležitosť a pokušenie pre obchádzanie\nzákazu trestnej zodpovednosti (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár.\n3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. s. 986).\n65. Ústavné inštitúty zásadného významu pre fungovanie inštitúcií demokratického\nštátu, ako aj pre riadne fungovanie materiálneho právneho štátu sú indemnita a imunita.\nOd toho, či sa orgán verejnej moci a jeho predstavitelia pri výkone verejnej moci môžu\nspoľahnúť na ochranu indemnitou alebo imunitou, závisí nezávislosť poslancov parlamentu,\nhlavy štátu aj nezávislosť sudcov. Zásadný význam má rozsah indemnity a imunity,\npodmienky obmedzenia imunity a mechanizmus rozhodovania o obmedzení imunity\nv konkrétnom prípade (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava :\nC. H. Beck, 2015. s. 1095).\n66. Indemnita má povahu hmotného práva zakladajúceho nárok na vykonanie úkonov\ndovolených právnym poriadkom bez hrozby právnou zodpovednosťou. Indemnitou sa\nzakladá absolútne právo, ktoré nemožno odňať ani previesť na iný orgán verejnej moci.\nPriznáva sa ústavným činiteľom za účelom nerušeného výkonu verejnej funkcie, ktorú majú\nzverenú. V zásade by sa nemala vzťahovať na protiprávne správanie ústavných činiteľov\n\n48\n\nmimo rámca výkonu verejnej funkcie, najmä nie na ich protiprávne správanie v súkromí\n(Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012.\ns. 982 ‒ 983).\n67. Ústavný súd sa k imunite, indemnite a ich významu vyjadril viackrát. Pre potreby\nkonania pripomína svoj názor: «V tejto súvislosti poznamenávame, že „poslanecká imunita“\naj napriek bežne používanému adjektívu tohto pojmu nie je právom poslanca. Nie je ani\njeho osobnou beztrestnosťou, resp. nezodpovednosťou. Podstatou, zmyslom a cieľom\n„poslaneckej imunity-ochrany“ je ochrana zákonodarného zboru za tým účelom, aby tento\norgán mohol nerušene plniť svoju funkciu. Účelom imunity teda je zabezpečenie funkcie\nzákonodarného zboru a chráni sa ňou sloboda rozhodovania zákonodarného zboru, a nie\nosobná sloboda poslanca.» (II. ÚS 76/1999).\n68. Ústava v čl. 78 ods. 2 vylučuje trestnú zodpovednosť poslanca za výroky pri\nvýkone funkcie prednesené v národnej rade a jej orgáne, a to aj po zániku jeho mandátu.\nPoslanec ale podlieha disciplinárnej právomoci parlamentu. Aj keď pri gramatickom\nvýklade možno pod pojmom „výrok“ rozumieť len slovný prejav, zo zmyslu tohto\nustanovenia vyplýva, že ním treba rozumieť aj iné prejavy spojené s výkonom funkcie\nposlanca. Bolo by nelogické rozlišovať medzi zodpovednosťou za ústne prednesenú\ninterpeláciu a jej písomným podaním, medzi ústnym a písomným návrhom na vydanie\nzákona alebo uznesenia národnej rady alebo jej výboru či iného orgánu (Čič, M. a kol.\nKomentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 471).\n69. Ústavný súd si uvedomuje, že pojem „výroky“ je najkontroverznejším aspektom\nindemnity. Väčšina ústav používa slovné spojenie „výroky pri výkone funkcie, resp.\nmandátu“ (Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Taliansko), čo umožňuje širšiu interpretáciu\na ochranu určitých prejavov aj mimo pôdy parlamentu. Napriek všeobecnejšej povahe\nústavného textu právna i parlamentná prax sa priklonili k užšiemu výkladu, a teda\nk odmietaniu rozšírenia nestíhateľnosti za názory prejavené v novinových článkoch,\nvo verejných diskusiách alebo na volebných mítingoch. Ústavy niektorých štátov zabraňujú\nširokému výkladu indemnity špecifikovaním, že ide len o výroky prednesené v snemovni\n\n49\n\nalebo vo výboroch a iných orgánoch (Dánsko, Holandsko, Nemecko, Veľká Británia, ale aj\nSlovensko).\n70. Každý prejav má svoj obsah a svoju formu. Z hľadiska formy možno tradične\nhovoriť o forme písomnej a o forme ústnej. Prejavy poslanca, ktoré sa týkajú výkonu jeho\nmandátu a pri ktorých sa vyžaduje písomná forma, sú najmä návrhy zákonov, interpelácie,\nv podmienkach slovenského parlamentu aj pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy a na\nzáklade novely rokovacieho poriadku aj procedurálne návrhy. Ústnu formu majú vystúpenia\nv rozprave. K formálnym požiadavkám patrí aj požiadavka, aby bolo vystúpenie poslanca\nv parlamente prednesené vo voľnom prednese, resp. vo voľnej reči.\n71. Z hľadiska predmetu konania, ktorý sa týka okrem iného aj formálnej stránky\nprejavu poslanca v parlamente, je rozhodujúcim určenie toho, ktorý výrok možno pokladať\nza výrok pri výkone funkcie poslanca a jeho odlíšenie od ostatných výrokov poslanca –\nobčana. Otázkou je, či je také odlíšenie možné práve na základe formy alebo na základe\nobsahu, či inak povedané, či je pre ochranu podľa čl. 78 ods. 2 ústavy rozhodujúca forma\nprejavu alebo obsah prejavu alebo sú rovnako dôležité oba prvky prejavu?\nForma prejavu poslanca nie je nijako ústavne špecifikovaná. Inak povedané, nie je\nžiaden úkon, ktorý by súvisel s výkonom mandátu poslanca národnej rady, ktorý by bol\nnaviazaný na nejakú osobitnú formu, ktorá by bola špecifická len pre tento úkon a nebolo by\nmožné sa s ňou stretnúť inde pri výkone štátnej moci, resp. v živote ako takom.\nPodmienky v čl. 78 ods. 2 ústavy predstavujú podmienky ustanovené ústavou\nmateriálneho právneho štátu, ktorý nelegitimizuje zdanlivé dodržiavanie práva spočívajúce\nv tom, že sa dodrží formálna stránka, konajúca osoba sa skryje za vonkajšie zdanie\no dodržaní právnej normy (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax.\nBratislava : C. H. Beck, 2015. s. 1108). Splnenie podmienky čl. 78 ods. 2 ústavy nie je\nmožné predpokladať automaticky, ak ide formálne o výrok, resp. prejav poslanca.\nOdlíšenie toho, či prejav poslanca je chránený čl. 78 ods. 2 ústavy, je možné na\nzáklade jeho obsahu. Poslanec sa v národnej rade prejavuje v podstate permanentne, ale nie\nkaždý jeho prejav (aj v rokovacej sále) je prejavom pri výkone funkcie poslanca.\nRozhodujúce je, či ide o prejav, ktorým poslanec vykonáva svoj mandát, či realizuje svoje\n\n50\n\nposlanecké práva alebo napĺňa svoju poslaneckú povinnosť, alebo nie. Výroky poslanca,\nprednesené v národnej rady alebo v jej orgáne, ktoré majú charakter osobného prejavu,\nnepožívajú ochranu čl. 78 ods. 2 ústavy.\nTo ale neznamená, že poslanec sa musí vyjadrovať len k politickým otázkam, resp.\nže by s výkonom mandátu poslanca súviseli len veci a skutočnosti politickej povahy. Ak sa\nposlanec v národnej rade alebo jej orgáne vyjadruje napr. na adresu súkromnej obchodnej\nspoločnosti, ktorá je (dobrovoľným) prijímateľom štátnej pomoci, investičnej pomoci alebo\nakejkoľvek inej pomoci, subvencie alebo dotácie z verejných zdrojov, musí sa takýto výrok\ntiež považovať za výrok pri výkone funkcie poslanca, napr. ako súčasť interpelácie.\n72. Z hľadiska predmetu konania v kontexte ochrany výrokov poslanca podľa čl. 78\nods. 2 ústavy ústavný súd zastáva názor, že indemnita v čl. 78 ods. 2 ústavy chráni obsah\nvýroku či prejavu poslanca, a nie formu.\n73. Z hľadiska predmetu konania je potrebné sa vysporiadať so vzťahom čl. 26\nods. 1, 2 a 4 ústavy, s ktorým navrhovateľ vidí rozpor v § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4\nrokovacieho poriadku, a čl. 78 ods. 2 ústavy.\n74. Sloboda prejavu zaručená v čl. 26 ústavy je súčasťou druhej hlavy ústavy a patrí\nmedzi základné práva a slobody, konkrétne práva politické. Ústavný súd v rozhodnutí\nsp. zn. I. ÚS 29/97 konštatoval, že „... prezidenta (ale ani ďalších ústavných činiteľov\nSlovenskej republiky) pri výkone ich ústavných právomocí nemožno považovať za fyzické\nosoby oprávnené namietať ich prípadné porušenie práv podnetom na začatie konania pred\nústavným súdom“.\nRešpektujúc, že predmetom konania je konanie o súlade právnych predpisov podľa\nčl. 125 ods. 1 ústavy, a nie konanie o podnete podľa úpravy v ústave pred jej novelizáciou\nústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., podstata názoru vysloveného ústavným súdom\nv minulosti zostáva platná aj pre predmet konania. Ide o ochranu slobody prejavu poslanca\nako ústavného činiteľa pri výkone jeho mandátu. Nejde o ochranu slobody prejavu poslanca\n– občana v jeho súkromnom, takpovediac „civilnom“ živote.\n\n51\n\n75. Vo veci sp. zn. III. ÚS 730/2014 ústavný súd konštatoval, že výkon mandátu\na z neho vyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale\nsúčasťou pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci, t. j. ide o mocenské oprávnenie\nposlanca, nie ústavné právo občana. Právo poslancov na slobodu slova vyplýva z ich\nústavou zaručeného práva na slobodný výkon mandátu, a nie z ústavného práva na slobodu\nprejavu. Ústavné právo na slobodu prejavu je totiž slobodou jednotlivca proti štátu, t. j. nie\nslobodou poslanca, ktorý je členom štátneho orgánu a vykonáva svoj mandát. Právo\nslobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle čl. 73 ods. 1 ústavy je právom, ktorým\nnedisponujú fyzické osoby, ale poslanci národnej rady. Slobodný výkon mandátu a z neho\nvyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale súčasťou\npôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci.\nPrávo poslancov vystúpiť v parlamentnej rozprave je v chápaní ústavného súdu\nrealizáciou ich mocenského oprávnenia ako členov štátneho orgánu vykonávajúcich mandát,\nchránené čl. 78 ods. 2 ústavy, a nie realizáciou ich občianskeho práva na slobodu prejavu\npodľa čl. 26 ústavy.\n76. Rokovanie parlamentu je vysoko formalizované a riadi sa presnými pravidlami,\nktoré zaručujú jasný a predvídateľný výkon právomocí parlamentu. Súčasťou pravidiel\nrokovania parlamentu a výkonu jeho ústavných právomocí je aj úprava rozpravy, ktorá je\njadrom jeho činnosti.\n77. Jednou z primárnych úloh rokovacích poriadkov parlamentov je vymedziť okrem\niného aj to, komu, kým, kedy, akým spôsobom a z akého dôvodu je na schôdzi parlamentu\nudelené slovo a za akých podmienok. Inak povedané, regulácia rozpravy. Z časového\nhľadiska môže byť regulovaná celková dĺžka rozpravy alebo dĺžka rečníckeho času\nurčeného na vystúpenie v rozprave. Ak je stanovená celková dĺžka trvania rozpravy, je\nvopred známe, kedy rozprava skončí. Naopak, ak je stanovený len rečnícky čas a vopred nie\nje známy počet rečníkov, keďže títo sa môžu prihlasovať aj počas rozpravy (napr. písomne\nalebo ústne), na začiatku rozpravy nie je známe, kedy skončí.\n\n52\n\n78. Regulovanie rozpravy z komparatívneho hľadiska vedie k záverom, že táto môže\nbyť prísne regulovaná, ad hoc regulovaná alebo voľná.\nPrísne regulovaná rozprava je v prípade, ak rokovací poriadok, politická dohoda\nv parlamente, rozhodnutie poslaneckého grémia alebo analogického orgánu, alebo\nrozhodnutie predsedu parlamentu určuje dĺžku trvania rozpravy alebo dĺžku rečníckeho času\nv rozprave na schôdzi parlamentu. Ide o priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času\nurčeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave. Tento model je aplikovaný v Snemovni\nreprezentantov Belgického kráľovstva, vo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente\nHelénskej republiky, v parlamente Chorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej\nrepubliky, v Sejme a v Senáte Poľskej republiky, v Národnej rade Rakúskej republiky,\nv Poslaneckej snemovni Rumunska a v Nemeckom spolkovom sneme. Vo všetkých\nuvedených prípadoch s výnimkou Nemeckého spolkového snemu sú limity pre poslanecké\nvystúpenia stanovené priamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu.\nV Bundestagu je rozdelenie rečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe\npolitickej dohody.\nPo druhé, ad hoc regulovaná rozprava je v prípade, ak poslanecké grémium alebo\nanalogický orgán, predseda parlamentu alebo parlament ako taký môže určiť dĺžku trvania\nrozpravy alebo dĺžku rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu.\nDĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu\nmôže byť stanovená na základe rozhodnutia poslaneckého grémia alebo orgánu\nzodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. Tento model uplatňuje parlament Fínskej\nrepubliky,\n\nNárodné\n\nLuxemburského\n\nzhromaždenie\n\nveľkovojvodstva,\n\nFrancúzskej\nNárodné\n\nrepubliky,\n\nPoslanecká\n\nsnemovňa\n\nzhromaždenie\n\nSlovinskej\n\nrepubliky\n\na Poslanecká snemovňa a Senát Talianskej republiky. Vo fínskom parlamente,\nvo francúzskom\n\nNárodnom\n\nzhromaždení,\n\nv\n\nluxemburskej\n\nPoslaneckej\n\nsnemovni\n\na v talianskej Poslaneckej snemovni ide o kompetenciu poslaneckého grémia. V slovinskom\nNárodnom zhromaždení a v talianskom Senáte poslanecké grémium určuje dĺžku trvania\nrozpravy k jednotlivým bodom programu schôdze a príslušný rečnícky čas vždy.\n\n53\n\nDĺžku rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu môže stanoviť predseda\nparlamentu. Tento model je používaný v Národnom zhromaždení Bulharskej republiky\n(avšak nie pred druhým hlasovaním) a v Snemovni ľudu parlamentu Spojeného kráľovstva\nVeľkej Británie a Severného Írska. V prípade Bulharska ide o povinnosť predsedu\nparlamentu určiť celkový rečnícky čas určený na rozpravu ku každému bodu programu\nschôdze a rozdeliť ho pomerne medzi poslanecké kluby a nezávislých poslancov, avšak toto\nustanovenie sa nepoužije v rozpravách k návrhom zákonov pred druhým hlasovaním.\nV prípade Spojeného kráľovstva ide o právomoc predsedu snemovne, tzn. predseda\nsnemovne má právo zaviesť obmedzenia rečníckeho času v rozpravách, v ktorých chce\nvystúpiť veľké množstvo poslancov.\nDĺžka trvania rozpravy alebo dĺžka rečníckeho času v rozprave na schôdzi\nparlamentu môže byť stanovená na základe rozhodnutia parlamentu. Tento model uplatňuje\nPoslanecká snemovňa a Senát Parlamentu Českej republiky, Národná rada Slovenskej\nrepubliky, Snemovňa reprezentantov Holandského kráľovstva, parlament Švédskeho\nkráľovstva a Národné zhromaždenie Maďarska.\nPo tretie, voľná rozprava je v prípade, ak rokovací poriadok, prípadne ďalšie\npredpisy nezakotvujú žiadne ďalšie možnosti regulácie dĺžky trvania rozpravy alebo dĺžky\nrečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu. Tento model môžeme nájsť napr.\nna Cypre, kde sa časové obmedzenia netýkajú rozpravy k návrhom zákonov.\nDĺžka trvania rozpravy a rečnícky čas v rozprave je na schôdzi parlamentu\nneobmedzený. Tento model možno nájsť v Snemovni reprezentantov Cyperskej republiky\n(limity sa týkajú rozpráv pri iných otázkach, nie pri návrhoch zákonov), v parlamente\nEstónskej republiky (časové obmedzenia sa netýkajú všetkých štádií legislatívneho procesu\na všetkých typov vystúpení; väčšina z vystúpení je ale limitovaná) a v parlamente Litovskej\nrepubliky (časové obmedzenia sa netýkajú všetkých typov vystúpení; väčšina z vystúpení je\nale limitovaná). Estónsky a litovský parlament predstavujú špecifické prípady, pretože\nväčšina typov vystúpení v rozprave je limitovaná priamo v rokovacom poriadku, nie však\nvšetky. V Litve môže parlament dokonca rozhodnúť aj o ukončení rozpravy predtým, ako\nvystúpia všetci prihlásení rečníci.\n\n54\n\n79. Regulovanie parlamentnej rozpravy nemôže byť samoúčelné a tiež nemôže\npoprieť jej význam v demokratickom a materiálnom právnom štáte v jej podstate. Pri\nnastavení pravidiel parlamentnej rozpravy je potrebné vziať do úvahy princípy racionality\na efektívnosti zákonodarstva, procedurálnej spravodlivosti, vypočutia strán zastúpených\nv parlamente, ochrany práv všetkých poslancov či zabránenie obštrukciám.\n80. Hoci princíp väčšinového rozhodovania patrí medzi základné definičné znaky\ndemokracie a demokratického rozhodovania a väčšina vlád parlamentných demokracií je\nodkázaná práve na podporu (dôveru) parlamentnej väčšiny zloženej zo zástupcov jednej\nalebo viacerých politických strán zastúpených v parlamente, nie je parlament orgánom tejto\nväčšiny, ale je založený na slobodnom výkone mandátu všetkých svojich členov, na ich\nrovnosti, lebo všetci sú reprezentantmi občanov, a to bez ohľadu na to, k akej politickej\nfrakcii či k názorovému prúdu jednotliví poslanci parlamentu patria.\n81. Princíp väčšinového rozhodovania je v demokratickom štáte neoddeliteľne\nspojený s princípom ochrany menšiny, ktorá je na parlamentnej pôde reprezentovaná\nparlamentnou menšinou tvoriacou parlamentnú opozíciou. Medzi jej základné funkcie patrí\nnajmä artikulácia menšinových názorov, predkladanie alternatívnych návrhov k väčšinovým\nstanoviskám a rozhodnutiam a kontrola vládnej väčšiny, to všetko pred zrakmi verejnosti,\nktorá si aj týmto spôsobom tvorí a upresňuje svoj názor na prácu parlamentu.\nPrítomnosť parlamentnej menšiny núti vládnu väčšinu vysvetľovať a zdôvodňovať\nsvoje rozhodnutia. Garantovaná je tak zásada kontradiktórnosti, vychádzajúca zo slobodnej\nvýmeny názorov a stanovísk s cieľom hľadania širšej zhody a prípadne aj odstraňovanie\nnedostatkov. Táto zásada je základom činnosti parlamentu ako miesta výmeny názorov,\npresviedčanie oponentov o pravde a spravodlivosti a tiež ako miesta vyjednávania.\n82. Parlamentná menšina predstavuje v demokratických systémoch vládnutia dôležitý\nprvok. Medzi práva parlamentnej menšiny a jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť\nv demokratickom a právnom štáte ústavne garantované, možno zaradiť najmä práva\nzaručujúce parlamentnej menšine účasť na parlamentných procedúrach, teda práva\numožňujúce výkon dozoru a kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva\n\n55\n\numožňujúce parlamentnej menšine domáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých\nrozhodnutí (zákonov) a v neposlednom rade aj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej\njednotlivých členov pred prenasledovaním a svojvôľou zo strany väčšiny.\n83. Aj parlamentarizmus v Slovenskej republike je postavený na politickom súperení\nparlamentnej väčšiny a menšiny, pričom sa považuje za súčasť politickej kultúry priznať\nurčité práva a ochranu aj parlamentnej menšine. Z právneho hľadiska však pojem\nparlamentnej menšiny, resp. opozície definovaný nie je a slovenský právny poriadok ani\nneobsahuje práva, ktoré by patrili špecificky len opozícii. Všetci poslanci národnej rady\nmajú rovnaké statusové práva (Krošlák, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters\nKluwer, 2016. s. 454).\n84. Ochrana parlamentnej menšiny je princípom demokratického štátu. Ak by došlo\nk takej zmene vnútorných pravidiel parlamentu, ktoré by marili, sťažili či až dokonca\nznemožnili výkon činnosti parlamentnej menšiny, ale najmä výkon práv poslancov, ktorí\nk nej patria, tento princíp by bol porušený. Zodpovednosť za nápravu by bola v prvom rade\nna parlamente a jeho zákonodarnej právomoci. Ak by parlament sám svoje vnútorné\npravidlá v rokovacom poriadku nezmenil a tieto by zasahovali do slobodného výkonu\nposlaneckého mandátu poslancov opozície v intenzite porušujúcej jeho podstatu a zmysel,\nbol by namieste ochranný zásah nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti –\nústavného súdu.\n85. Nie každá úprava v rokovacom poriadku a nie každá zmena rokovacieho\nporiadku upravujúca parlamentné procedúry znamená zásah do slobodného výkonu\nposlaneckého mandátu. Existencia rokovacieho poriadku zo svojej podstaty znamená, že\nvýkon poslaneckého mandátu je viazaný na nejaké pravidlá. Ich účelom je stanovenie\npravidiel pre riadny výkon ústavných právomocí parlamentu. Samotná existencia takýchto\npravidiel preto nie je popretím slobodného výkonu poslaneckého mandátu, práve naopak,\ntieto pravidlá umožňujú jeho riadny výkon predvídateľným spôsobom.\nOpačná situácia by nastala vtedy, ak by parlamentné pravidlá viedli k tomu, že by\nbolo znemožnené vykonávanie poslaneckého mandátu ako takého, teda zastupovania\n\n56\n\nobčanov, resp. ak by tieto pravidlá stanovili rozdielne či diskriminačné pravidlá výkonu\nposlaneckého mandátu pre jednotlivých poslancov podľa ich príslušnosti k vládnej väčšine\nalebo k parlamentnej menšine. Aj v tomto kontexte je potrebné preskúmať napadnuté\nustanovenia rokovacieho poriadku.\n86. Sloboda prejavu v parlamente má svoje osobitné súvislosti. Je to nielen jej\nústavná ochrana, ale tiež jej možné špecifické spôsoby, metódy, ale aj taktika využívania\nna obštruovanie parlamentu.\nObštrukcia je vo všeobecnosti krajný parlamentný prostriedok ako predlžovať alebo\núplne znemožňovať rokovanie parlamentu, a to využívaním takých nástrojov ako nekonečné\nprejavy a vystúpenia, opakované faktické poznámky, podávanie procedurálnych návrhov,\npredkladanie množstva návrhov na zmenu alebo doplnenie programu rokovania parlamentu,\npredkladanie návrhov na prerušenie rokovania parlamentu, účelové znižovanie kvóra\na spochybňovanie jeho dosiahnutia, požiadavka hlasovania podľa mien, ale tiež napr.\nvýkriky, búchanie do lavíc, zabraňovanie vo vystúpení a rečnení poslancov blokovaním\nrečníckeho miesta a pod.\n87. Nie každé konanie poslanca, ktorým bráni rokovaniu parlamentu, je možné\npovažovať za obštrukciu, pretože takýto charakter nemá konanie, ktoré je samo osebe\nporušením rokovacieho poriadku, napr. použitie zbrane alebo fyzického násilia alebo ich\nhrozba.\nKlasická obštrukcia je konanie, ktoré je v súlade s pravidlami rokovania, síce\npredstavuje ich extrémne využitie, či až zneužitie, ale nezakladá zodpovednosť poslanca za\nich porušenie. Toto súčasne poskytuje poslancovi ochranu v tom, že ak koná formálne\nv súlade s pravidlami rokovania parlamentu, je zásah predsedajúceho voči nemu a jeho\nkonaniu buď nemožný, alebo je možný len za presne stanovených podmienok, napr. ak by\nsa poslanec odchýlil od predmetu rokovania.\n88. Klasickou parlamentnou obštrukciou spojenou s využívaním slobody prejavu je\nčasovo dlhé, formálne neobmedzené vystúpenie poslanca v rozprave. Typickým príkladom\nje filibustering známy najmä zo Senátu USA. Je to najznámejšia obštrukčná taktika spojená\n\n57\n\ns vystúpením poslanca v parlamente, ktorá smeruje k zdržaniu, resp. k oddialeniu prijatia\nrozhodnutia parlamentu vo veci, ktorá je predmetom rokovania, ale tiež k prinúteniu\nparlamentnej väčšiny hľadať kompromis a rokovať s parlamentnou menšinou. Využívanie\nfilibusteringu závisí od nastavenia pravidiel rokovania parlamentu a od možností, ktoré\nrokovací poriadok ponúka na predchádzanie či vyriešenie takejto situácie, ktorá je spôsobilá\nochromiť činnosť parlamentu.\n89. Ak parlament zostane nečinný, resp. nefunkčný, pretože je vystavený\nobštrukciám či už jednotlivých poslancov alebo celej parlamentnej menšiny, nemôžu svoje\npráva vykonávať ani ostatní poslanci. Parlament nie je schopný plniť svoje funkcie, ktoré\nmu ústava priznáva a pri výkone ktorých je nezastupiteľný. Obštruovanie parlamentu\nznamená, že ostatní poslanci nemôžu vykonávať ich poslanecký mandát, čo predstavuje\nzásah do ich práv.\n90. Parlamenty preto vo svojich rokovacích poriadkoch hľadajú regulačné riešenia,\nktoré pri rešpektovaní slobody prejavu poslanca v parlamente ako základu parlamentnej\npráce zabezpečia tiež ochranu rovnakých práv ostatných, resp. všetkých poslancov, a tiež\nzabezpečia ústavou predpokladaný výkon parlamentných právomocí.\nIV.\nNesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu\n91. Napadnutý nesúlad § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku s čl. 13\nods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru označili navrhovatelia ako\nnesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu.\n92. Navrhovatelia túto časť návrhu ešte vnútorne rozčlenili na nesúlad v dvoch\nsmeroch (i) v súvislosti s reguláciou času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku) a (ii)\nv súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k formálnej stránke prejavu (§ 27 ods. 7 a § 32\n\n58\n\nods. 4 rokovacieho poriadku). Ústavný súd preto preskúma napadnuté ustanovenia\nrokovacieho poriadku v súlade s touto štruktúrou.\nIV.A\nRegulácia času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku)\n93. Ustanovením § 30 rokovacieho poriadku došlo k určeniu dĺžky rečníckeho času,\na to pre poslanca písomne prihláseného do rozpravy najviac na 20 minút, pre poslanca\npovereného poslaneckým klubom najviac na 30 minút, ak rokovací poriadok neustanovuje\ninak, alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Ďalej pre\nposlanca ústne prihláseného do rozpravy najviac na 10 minút, opätovne, ak rokovací\nporiadok neustanovuje inak, alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení\nrečníckeho času. Napokon bolo stanovené pravidlo, že do dĺžky rečníckeho času sa\nnezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho\nnávrhu.\n94. Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku bolo v osobitnej časti dôvodovej správy\nodôvodnené tak, že „Novú úpravu v rokovacom poriadku predstavuje zákonom ustanovená\ndĺžka rečníckeho času v rozprave. Účelom navrhovanej zmeny je zabezpečiť efektívnosť\nrokovaní národnej rady za súčasného rešpektovania ústavou garantovaných práv poslanca.\nDĺžka rečníckeho času v rozprave sa navrhuje ustanoviť na 20 minút a v prípade, že ide\no člena povereného poslaneckým klubom, 30 minút. Úprava rešpektuje a garantuje právo\nposlanca podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy k prerokúvanej veci, kedy sa do\nrečníckeho času nebude započítavať čas prednesu znenia písomne vyhotoveného\npozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu, pričom z tohto dôvodu je poslanec povinný\noznámiť predsedajúcemu začatie prednesu a skončenie prednesu písomne vyhotoveného\npozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu (§ 29 ods. 1).\nNavrhované obmedzenie sa nebude vzťahovať na navrhovateľa a spravodajcu,\nvzhľadom na ich postavenie v rámci legislatívneho procesu a ani na osoby podľa § 28.\nVzhľadom na už v platnej právnej úprave existujúci inštitút obmedzenia dĺžky času\n\n59\n\nna rozpravu (§ 29a), sa v prípade jeho použitia, nebude navrhované ustanovenie ohľadne\ndĺžky rečníckeho času aplikovať. Národná rada sa môže uzniesť na predĺžení rečníckeho\nčasu bez rozpravy. Obmedzenie dĺžky rečníckeho času je bežnou praxou aj v iných\neurópskych demokraciách a je považované za štandardný nástroj parlamentnej rozpravy\n(napr. Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia).“.\n95. Ustanovenie § 30 bolo v novele rokovacieho poriadku schválené v znení, ako\nvyplývalo zo 6. bodu pozmeňovacieho návrhu poslancov národnej rady Gábora Gála,\nTibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča a skupiny poslancov národnej rady\nk návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom čítaní o návrhu novely\nrokovacieho poriadku 26. októbra 2016. Zmeny oproti pôvodnému návrhu § 30 sa týkali\nmožnosti poslanca vystúpiť v rozprave dvakrát, a to na základe písomného prihlásenia a aj\nna základe ústneho prihlásenia, pričom pre vystúpenie na základe ústneho prihlásenia bola\nurčená dĺžka rečníckeho času na najviac 10 minút. Táto zmena bola okrem iného\nodôvodnená tým, že dve možnosti prihlásiť sa do rozpravy poskytnú poslancom dostatočný\npriestor na to, aby sa vyjadrili k prerokovávanej téme.\n96. Podľa navrhovateľov «Obmedzovanie rečníckeho času poslanca je priamym\nzásahom do slobody prejavu poslanca, ktorého dôsledkom je zníženie úrovne objektívne\nmerateľného kritéria - času diskusie, ktoré bolo v čase pred prijatím napadnutých\nustanovení rokovacieho poriadku prakticky neobmedzené resp. maximalizované za účelom\nvytvorenia optimálnej platformy pre konštruktívnu výmenu názorov (spomenutý „trh\nnázorov“). V súvislosti s obmedzovaním času na prejav sa núka aj paralela s výkonom\nadvokátskeho povolania: poslanci NR SR zastupujú nezanedbateľnú masu voličov, pričom\nadvokát zastupuje spravidla iba jednu osobu (fyzickú či právnickú), avšak jeho rola (vo\nvzťahu ku garancii práva na obhajobu resp. práva na spravodlivý proces) je natoľko\ndôležitá, že má neobmedzený čas na vystúpenie. Paradoxne, pri nemenej významnej úlohe\nposlanca NR SR (ktorý je navyše priamo volený občanmi SR, na rozdiel od členov vlády SR,\nktorí nemajú takýto stupeň legitimity a pritom ich prejav v rámci schôdze NR SR nie je\nlimitovaný) bude jeho právo na slobodu prejavu časovo ohraničené, a to aj napriek tomu,\nže kvantitatívne zastupuje tisícky svojich voličov.».\n\n60\n\n97. Podľa národnej rady „Zákonná úprava problematiky zabezpečovania poriadku\nv rokovacej sále sa dotýka aj práva na slobodu prejavu garantovaného ústavou a imunity\nposlancov vo vzťahu k ich výrokom predneseným na pôde parlamentu. Sloboda prejav\nposlancov je individuálnou parlamentnou výsadou, pričom ochranu proti jej obmedzeniu,\nzásahu do nej, ale aj proti jej zneužitiu zabezpečuje poslancom ústavne garantovaný inštitút\nposlaneckej imunity (čl. 78 ods. 2 ústavy).“.\n98. Ústavný súd si uvedomuje, že určenie dĺžky rečníckeho času poslanca je citlivá\nzáležitosť, pretože znamená stanovenie hranice, pri ktorej je poslanec schopný\nplnohodnotne, dôstojne, pri normálnom tempe reči predniesť svoj rečnícky príspevok,\npredložiť a vyargumentovať svoj názor a postoj k veci, ktorá je predmetom rokovania,\na snažiť sa presvedčiť o svojich argumentoch a ich opodstatnenosti a správnosti\npredkladateľa, ostatných poslancov, ale aj verejnosť.\n99. Ústavný súd už uviedol (bod 77), že predmetom regulácie môže byť tak určenie\ndĺžky rečníckeho času poslanca, čo znamená, že koniec rozpravy pri vopred neznámom\npočte rečníkov nemožno predpokladať alebo určenie dĺžky rozpravy ako takej, kedy je\nmožné jej ukončenie presne stanoviť uplynutím stanoveného času. V prípade § 30\nrokovacieho poriadku ide o prvú situáciu.\n100. Regulácia časového faktoru rozpravy v národnej rade nie je nová a nie je\nvýsledkom len novely rokovacieho poriadku. Právna úprava, ktorá umožňuje regulovať čas\nrozpravy v národnej rade, je súčasťou rokovacieho poriadku už od 21. marca 2000, keď\nnadobudol účinnosť zákon č. 86/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 77/1998 Z. z. Týmto\nzákonom bol rokovací poriadok doplnený o (i) § 29a, ktorý upravuje určenie dĺžky času na\nrozpravu, a (ii) § 35 ods. 7 až 9, ktoré upravujú uzavretie rozpravy. Ustanovenie § 29a a tiež\n§ 35 ods. 7 až 9 rokovacieho poriadku sú platné a účinné dodnes.\n\n61\n\n101. Určenie dĺžky času na rozpravu je v § 29a rokovacieho poriadku upravené takto:\n„§ 29a\nUrčenie dĺžky času na rozpravu\n(1) Národná rada sa môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na\nurčení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady.\nTaký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze\nnárodnej rady. Na návrhy predložené v inom čase sa neprihliada. Určená dĺžka času na\nrozpravu nemôže byť kratšia ako 12 hodín.\n(2) Návrh podľa odseku 1 nemožno podať, ak národná rada má rokovať o návrhu\nústavného zákona, návrhu zákona o štátnom rozpočte a o programovom vyhlásení vlády.\n(3) Ak sa národná rada uznesie podľa odseku 1, predsedajúci rozdelí čas určený na\nrozpravu medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov,\npomerne podľa počtu poslancov. V rozprave vystupujú striedavo poslanci zastupujúci\nposlanecké kluby a poslanci, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, podľa poradia\nurčeného žrebom. Poradie rečníkov zastupujúcich poslanecký klub predsedajúcemu\npísomne oznámi predseda poslaneckého klubu alebo ním poverený člen poslaneckého klubu\nnajneskôr do otvorenia rozpravy. Poslanec, ktorý nie je členom poslaneckého klubu, sa\nprihlási do rozpravy písomne alebo ústne najneskôr do otvorenia rozpravy. Poradie\nrečníkov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, sa určí žrebom.\n(4) Meranie času vyhradeného pre poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi\nposlaneckého klubu, sa zabezpečuje prostredníctvom technického zariadenia alebo\nprostredníctvom overovateľov. Ak rečníci zastupujúci poslanecký klub alebo poslanec, ktorý\nnie je členom poslaneckého klubu, nevyčerpajú čas, ktorý im bol vyhradený, skracuje sa čas\nurčený na rozpravu podľa odseku 1 o čas, ktorý poslanecký klub alebo poslanec, ktorý nie\nje členom poslaneckého klubu, nevyčerpal.\n(5) Do času určeného podľa odseku 1 sa nezapočítava čas, v ktorom vystupuje\npredsedajúci, navrhovateľ a spoločný spravodajca výborov. Ak je navrhovateľ alebo\nspoločný spravodajca výborov členom poslaneckého klubu, jeho čas využitý na vystúpenia\nsa nezapočítava do času vyhradeného pre jeho poslanecký klub. Do času určeného pre\nposlanecký klub a poslanca, ktorý nie je členom poslaneckého klubu, sa započítava aj čas\nvyužitý na faktické poznámky (§ 33) a procedurálne návrhy (§ 34).\n\n62\n\n(6) Ak uplynie čas vyhradený pre poslanecký klub alebo poslanca, ktorý nie je\nčlenom poslaneckého klubu, predsedajúci rečníkom odníme slovo. Na návrh rečníka môže\nnárodná rada bez rozpravy rozhodnúť, že sa mu umožní dokončiť vystúpenie. Ostatným\nposlancom, ktorí mali podľa oznámenia predsedu poslaneckého klubu alebo ním\npovereného člena poslaneckého klubu vystúpiť za poslanecký klub, sa už slovo neudelí.\nPoslanci, ktorým bolo odňaté slovo, alebo poslanci, ktorým sa neumožnilo vystúpiť pre\nuplynutie vyhradeného času, majú právo odovzdať svoj písomný prejav predsedajúcemu,\na to najneskôr do vystúpenia spoločného spravodajcu po skončení rozpravy. Písomný\nprejav poslanca sa zahrnie do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady (§ 41 ods. 1)\ns označením, že prejav nebol prednesený ústne. Ak je súčasťou písomného prejavu aj\npozmeňujúci alebo doplňujúci návrh, rozdá sa poslancom, spoločný spravodajca ho prečíta\nvo svojom vystúpení pred hlasovaním a dá o ňom hlasovať.\n(7) Ak sa národná rada uznesie o určení dĺžky času na rozpravu podľa odseku 1,\nustanovenia § 27 ods. 2 a 4, § 30 a § 35 ods. 2, 3 a 6 sa nepoužijú.“\n102. Uzavretie rozpravy je v § 35 ods. 7 a 9 rokovacieho poriadku upravené takto:\n„(7) Na návrh predsedu národnej rady môže národná rada rozhodnúť o uzavretí\nrozpravy. V takom prípade sa rozprava skončí bezprostredne po rozhodnutí národnej rady.\n(8) Po uzavretí rozpravy podľa odseku 7 majú poslanci, ktorí boli ešte prihlásení do\nrozpravy, právo odovzdať svoj písomný prejav predsedajúcemu. Písomný prejav poslanca\nsa zahrnie do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady (§ 41 ods. 1) s označením, že\nnebol prednesený ústne. Ak je súčasťou písomného prejavu aj pozmeňujúci alebo doplňujúci\nnávrh, rozdá sa poslancom, spoločný spravodajca ho prečíta vo svojom vystúpení pred\nhlasovaním a dá o ňom hlasovať. Na vykonanie úkonov podľa tohto odseku vyhlási\npo uzavretí rozpravy predsedajúci desaťminútovú technickú prestávku.\n(9) Po uzavretí rozpravy a po prípadnom vypočutí informácie povereného člena\nposlaneckého klubu (odsek 5) začne predsedajúci rokovanie o ďalšom bode programu, ak\nsa národná rada uzniesla podľa § 36 ods. 1.“\n\n63\n\n103. Úprava v § 29a, ako aj úprava v § 35 ods. 7 až 9 rokovacieho poriadku znamená\nmožný zásah do slobody prejavu poslanca v parlamente. Ide pritom o úpravu, ktorá je\nv rokovacom poriadku viac ako 17 rokov, pričom nevyvolala ústavnú pochybnosť.\nV prípade určenia dĺžky času na rozpravu nebude umožnené vystúpenie poslancom\nzdruženým v poslaneckom klube, ktorého čas už uplynul vystúpeniami poslancov z toho\nistého poslaneckého klubu, ktorí boli prihlásení do rozpravy skôr. Poslanec síce môže svoje\npísomné vystúpenie odovzdať do zápisnice o schôdzi národnej rady, ale fyzicky na nej\nnebude môcť vystúpiť.\nV prípade uzavretia rozpravy je to znemožnenie poslancovi vystúpiť v rozprave, aj\nkeď bol prihlásený, ak k jej uzavretiu dôjde pred jeho vystúpením. Toto je vyvážené tým, že\njeho vystúpenie bude uvedené v zápisnici o schôdzi národnej rady. Poslanci, ktorí by sa\nchceli prihlásiť do rozpravy ústne, túto možnosť ani len nebudú mať.\nRokovací poriadok v týchto prípadoch sleduje efektívnosť rokovania národnej rady\na priebeh jej schôdze pre účely riadneho a zodpovedného výkonu ústavných právomocí\nnárodnej rady.\nUrčenie dĺžky rečníckeho času v § 30 rokovacieho poriadku preto nepredstavuje\ndoplnenie rokovacieho poriadku o úpravu, ktorá by bola úplne rokovaciemu poriadku\ncudzia a sledovala by cieľ, ktorý by bol rokovaciemu poriadku neznámy.\n104. Ústavný súd posudzuje § 30 rokovacieho poriadku aj z komparatívneho\nhľadiska.\nNapríklad v Českej republike môže byť v zmysle § 59 zákona č. 90/1995 Zb.\no rokovacom poriadku Poslaneckej snemovne dĺžka vystúpenia poslanca obmedzená na čas,\nktorý nesmie byť kratší ako 10 minút; toto obmedzenie sa zároveň netýka poslanca, ktorý\nvystupuje v mene poslaneckého klubu. Totožné ustanovenia vo vzťahu k Senátu obsahuje\n§ 64 zákona č. 107/1999 Zb. o rokovacom poriadku Senátu.\nPodľa čl. 35 Rokovacieho poriadku Bundestagu platí, že pokiaľ nedôjde k inej\ndohode Rady starších, nesmie byť doba vystúpenia jedného poslanca viac ako 15 minút, na\nžiadosť poslaneckého klubu však môže jeden z jeho členov hovoriť až 45 minút. Predseda\nBundestagu však môže v odôvodnených prípadoch uvedené časy predĺžiť.\n\n64\n\nVo Francúzskej republike sa čas rozpravy delí medzi poslanecké kluby tak, že\nkaždému z nich je určený rovnaký minimálny podiel, pričom minimálny podiel je určený\nspoločne aj nezaradeným poslancom podľa ich pomerného počtu. Zvyšok času sa rozdelí\nmedzi politické kluby podľa ich zastúpenia. Dĺžka rečníckeho času nesmie byť kratšia ako\n5 minút.\n105. Na základe uvedeného, najmä na základe ochrany slobodného výkonu mandátu\nposlanca a ochrany jeho slobody vyjadrovať sa v národnej rade a jej orgánoch, preskúmal\nústavný súd napadnuté ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku z toho pohľadu, či toto\nmierou regulácie dĺžky rečníckeho času zasahuje do slobody prejavu poslanca v takej\nintenzite, že by poslanec nebol schopný riadne a zodpovedne vykonávať svoj mandát\na napĺňať svoj ústavný sľub (čl. 75 ods. 1).\n106. Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku je možné „rozmeniť na drobné“, z čoho\nvyplýva, že pravidlá pre určenie dĺžky rečníckeho času konkrétne znamenajú:\n- určenie dĺžky rečníckeho času pre poslanca, ktorý v rozprave vystupuje v mene\nposlaneckého klubu, čo predstavuje 30 minút. Napriek tomu, že rokovací poriadok upravuje\npráva a povinnosti každého poslanca samostatne, je základom politického organizovania\nv národnej rade združovanie poslancov v poslaneckých kluboch. Poslanci sa môžu\nzdružovať v poslaneckých kluboch, a to podľa príslušnosti k politickým stranám, politickým\nhnutiam alebo k volebným koalíciám, za ktoré boli zvolení do národnej rady. Ak je\npredmetom rokovania národnej rady návrh, ku ktorému má poslanecký klub záujem\nvyjadriť svoje stanovisko, a to či už politické, alebo odborné, novela rokovacieho poriadku\numožňuje predniesť pozíciu poslaneckého klubu v rozsahu 30 minút. V tomto prípade by\nmalo ísť najmä o predstavenie základnej či zásadnej politickej pozície k návrhu zákona,\nresp. inej prerokovávanej veci, ktorú by spravidla predniesol predseda politickej strany, ak\nje poslancom, alebo predseda poslaneckého klubu či iný člen poslaneckého klubu\nvystupujúci k návrhu v mene poslaneckého klubu. Následne v rozprave jednotliví členovia\ntohto klubu už nemusia v rámci 20 minút opakovať to, čo už bolo v mene ich poslaneckého\nklubu povedané. Ak poslanecký klub predstaví svoje stanovisko k návrhu, uvedie svoje\n\n65\n\nargumenty, výhrady, pripomienky, komentáre či iné v rámci svojho postoja k veci, ich váha\nsa nezvýši tým, že následne budú niekoľkokrát opakované;\n- novela rokovacieho poriadku zachovala možnosť poslanca vystúpiť v rozprave\nv jednom čítaní k tej istej veci dvakrát (bod 95), a to na základe písomnej prihlášky a aj na\nzáklade ústnej prihlášky. Rečnícky čas je pri písomnej prihláške 20 minút a pri ústnej\nprihláške 10 minút. Pôvodný návrh novely rokovacieho poriadku predpokladal možnosť iba\njedného vystúpenia poslanca v rozprave k tej istej veci. Pozmeňovacím návrhom došlo\nk zmene, ktorá zachovala stav pred 1. januárom 2017, teda možnosť dvoch vystúpení\nv rozprave k tej istej veci. Rečnícky čas v tomto prípade predstavuje spolu 30 minút.\nZachovanie možnosti dvoch vystúpení v rozprave k tej istej veci umožňuje poslancovi\nreagovať v rozsahu 10 minút na predrečníkov v rozprave (pri zachovaní práva na reakciu na\nkaždého rečníka formou faktickej poznámky v rozsahu dvoch minút) a uviesť aj nové\nargumenty;\n- národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť na predĺžení rečníckeho času;\n- určenie dĺžky rečníckeho času sa nevzťahuje na navrhovateľa a na spravodajcu a na\nosoby podľa § 28 rokovacieho poriadku (k nim pozri časť V);\n- do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava prednes pozmeňujúceho alebo\ndoplňujúceho návrhu. Poslanec prednesie svoj pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh na záver\nsvojho vystúpenia v rozprave, a to doslovným prečítaním pozmeňujúceho alebo\ndoplňujúceho návrhu bez odôvodnenia. Začatie prednesu a skončenie prednesu písomne\nvyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu je poslanec povinný oznámiť\npredsedajúcemu. Poslanec preto nie je vystavený tomu, že by musel v rámci 20 minút\npredstaviť svoje stanovisko k návrhu, ktorý je predmetom rokovania, a v tom istom čase aj\nstihnúť prečítanie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu;\n- určenie dĺžky rečníckeho času sa vzťahuje na každé čítanie samostatne. Každé\nz troch čítaní má iný význam, resp. funkciu. Kým v prvom čítaní je to všeobecná rozprava,\nnajmä o podstate návrhu, v druhom čítaní je to najmä rozprava k jednotlivým ustanoveniam\nspojená aj s možnosťou podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Tretie čítanie je\nšpecifické a rozprava v ňom je skôr výnimočná. Novela rokovacieho poriadku tak umožňuje\nposlancovi vystúpiť k návrhu až v rozsahu 60 minút v rámci dvoch čítaní (prvé a druhé),\nv každom na základe písomnej prihlášky do rozpravy a na základe ústneho prihlásenia.\n\n66\n\nV rámci tohto času má poslanec priestor na predstavenie svojho postoja k podstate návrhu,\nako aj k jeho konkrétnym ustanoveniam. Čas na prípadný pozmeňujúci alebo doplňujúci\nnávrh je navyše.\n107. Tieto pravidlá platia pre poslancov nezávisle od toho, či sú poslancami\npodporujúcimi vládu alebo či sú poslancami patriacimi k parlamentnej opozícii.\n108. Ústavný súd sa aj s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru (body 74 a 75)\nnestotožňuje s názorom navrhovateľov, že názor o tom, že poslanec nerealizuje svoje\nosobné právo na prejav, je prekonaný a že k tomuto prekonaniu malo dôjsť na základe\njudikatúry ESĽP, kde navrhovatelia následne uvádzajú prípad Castells. Ústavný súd už\nvyložil, že je nevyhnutné rozlišovať slobodu prejavu poslanca (v parlamente) pri výkone\njeho poslaneckého mandátu, teda pri výkone jeho mocenského oprávnenia na strane jednej,\na slobodou prejavu, ktorá je zaručená každému (ústava v čl. 26 ods. 1 výslovne\nnešpecifikuje subjekt). Sloboda prejavu chránená čl. 26 ústavy je základné politické právo,\nktoré sa realizuje vo vzťahu občan, resp. osoba ako taká, a verejná moc. Slobodou prejavu\nsa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Ide o chápanie\nslobody prejavu v jej najširšom zmysle, nielen ako slobody prejavu poslanca v parlamente.\n109. Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 42/09 vyslovil, že v demokratickej\nspoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu (čl. 2 ods. 1 ústavy) je slobodná diskusia\na konfrontácia názorov vo veciach všeobecného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody\na tvorby politickej vôle, ktorá sa v konečnom dôsledku môže premietnuť v procese tvorby\nzákonov. Aj z tohto názoru je zrejmé, že ústavný súd nechápe slobodu prejavu len vo\nvzťahu k diskusii, resp. rozprave poslancov v parlamente, pretože by išlo o absolútne\nneprípustnú redukciu tohto politického práva. Slobodná diskusia, konfrontácia názorov\no veciach verejných, nie je len doménou či výsadou parlamentnej rozpravy, ale je súčasťou\nobčianskej spoločnosti, je súčasťou vyjadrovania názorov na verejný život, osobitne\nna život verejno-mocenský zo strany občanov, osôb a spoločnosti. Je to súčasťou slobodnej\nsúťaže politických síl nielen tých, ktoré sú zastúpené v národnej rade, ale všetkých, ktoré\nv Slovenskej republiky legálne pôsobia.\n\n67\n\n110. Ustanovenia čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru preto\nzaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu\nprejavu jednotlivca. Nejde o ochranu slobody prejavu poslanca pri výkone jeho mandátu\n(pozri aj bod 61).\n111. Aj v zmysle judikatúry ESĽP je sloboda prejavu jedným zo základných pilierov\ndemokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok jej pokroku a sebarealizácie\nkaždého jednotlivca. Vo sférach politických prejavov a spoločenskej debaty o otázkach\nverejného záujmu je pritom priestor na úvahu štátu, resp. orgánov verejnej moci, týkajúcu sa\nobmedzenia slobody prejavu, malý (pozri napr. Sürek v. Turecko, č. 26682/95, § 61). Ide\nale opätovne o ochranu jednotlivca pri výkone jeho politického práva na slobodu prejavu\nsmerom k verejnej moci.\n112. Navrhovatelia na podporu svojho názoru uviedli prípad Castells. Ústavný súd\nodkazuje na stanovisko vlády, ktorá k tejto argumentácii uviedla, že „Navrhovateľ v tejto\nsúvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Castells proti Španielsku, pričom však\núčelovo vyberá len časť predmetného rozsudku a obchádza zvyšné časti, kde súd odkazuje\nnapr. na prípustnosť obmedzení slobody prejavu. Okrem toho išlo o prípad, kde boli\nšpecifické skutkové okolnosti, nakoľko sťažovateľ bol síce poslancom, ale uverejnil článok,\nv ktorom kritizoval vládu, pričom za uvedené bol podmienečne odsúdený na trest odňatia\nslobody. Nešlo teda o prípad slobody prejavu v kontexte diskusie v parlamente\na disponovaním rečníckym časom.“.\nNapriek tomu, že išlo o prípad poslanca parlamentu, vecne nešlo o prejav v rámci\nparlamentnej rozpravy, ale o vyjadrenie politického názoru smerom k vláde, čo je právom\nkaždého. Išlo teda o ochranu slobody prejavu pri kritike vlády, kde sú hranice\nv demokratickej spoločnosti širšie.\n113. Pri takomto chápaní slobody prejavu poslanca v parlamente preto podľa\nústavného súdu nemôže dôjsť k zásahu do čl. 26 ústavy a ani k zásahu do 13 ods. 4 ústavy.\nAk sloboda prejavu poslanca v parlamente nie je základným právom chráneným čl. 26\n\n68\n\nústavy, ale výkonom jeho mandátu chráneným čl. 78 ods. 2 ústavy, nemôže dôjsť ani\nk obmedzeniu takéhoto základného práva.\n114. Napriek uvedenému názoru – pri rešpektovaní princípu dôslednosti\nv argumentácii – sa ústavný súd vyjadrí ku vzťahu § 30 rokovacieho poriadku a čl. 26\nods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy tak, ako keby ustanovením § 30 rokovacieho poriadku\nmohlo dôjsť k zásahu do uvedených ustanovení ústavy.\n115. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 1 ústavný súd konštatuje, že ustanovením § 30\nrokovacieho poriadku nezasahuje do slobody prejavu poslanca, pretože táto je/bola by\nzachovaná. Ustanovením § 30 rokovacieho poriadku došlo k regulácii, ktorá nie je\nneobvyklá a ktorá časovo reguluje rečnícke vystúpenie poslanca, ale táto mu nezakazuje\na ani neznemožňuje rečnícke vystúpenie v rozprave. Pri detailnejšom rozbore vidno (bod\n106), že poslanec má priestor na vystúpenie v rozprave, a to aj dvakrát, má právo\nna prednesenie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu mimo rečníckeho času, má\nprávo na vystupovanie s faktickými poznámkami či procedurálnymi návrhmi. Jediné, čo\nnovela rokovacieho poriadku vyžaduje, je zvládnutie rečníckeho vystúpenia a predstavenie\nsvojich argumentov v časovom limite.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyžadovanie predstavenia svojich\nnázorov a argumentov v časovom limite je bežným nástrojom používaným napríklad pri\norganizovaní vedeckých konferencií. Požiadavka prezentovať odborný názor na nejakú\ntému na vedeckej konferencii v časovom limite (mnohokrát kratšom ako 20 minút) pritom\nnie je chápaná ako zásah do slobody prejavu. V kratšom časovom limite ako 20 minút je\npotrebné predstaviť argumenty k veci, ktorá je mnohokrát neporovnateľne komplikovanejšia\nako akýkoľvek návrh zákona.\n116. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 2 ústavy sa ústavný súd vyjadrí aj v kontexte\nnapadnutých ustanovení § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku (bod 144).\n\n69\n\n117. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 4 ústavy sa ústavný súd vyjadrí v spojení v čl. 13 ods. 4\nústavy, pretože sa vecne týkajú obmedzenia základného práva. Ústava v čl. 13 ods. 4\nupravuje všeobecné interpretačné pravidlo obmedzenia základných práv a slobôd. Musí sa\ndbať na podstatou a zmysel základného práva. Podstatou základného práva je to, na čom je\nzaložené. Jeho zmyslom je to, na čo slúži. Podstatou je slobodné vyjadrenie názoru.\nZmyslom je poukázanie na nedostatky, predstavenie vlastného návrhu, resp. vlastného\nriešenia.\nPodmienky obmedzenia slobody prejavu ustanovuje čl. 26 ods. 4 ústavy. Ak by aj\nurčenie dĺžky rečníckeho času malo byť obmedzením slobody prejavu, je nevyhnutné ho\npodrobiť testu proporcionality, ktorý spočíva v hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi\nzávažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa obmedzením práva\nsledovaného.\nV prípade rozsiahleho a zložitého zákona s osobitným účelom, ktorý jednotlivcovi\nzaručuje určité právne možnosti, nemožno namietať, ak zákonodarca neskôr zavedie určité\nobmedzujúce pravidlá, ktoré sú v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou\nzákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili, t. j. zákonodarca ich zavedie\nhneď, ako si na základe skúseností z uplatňovania zákona urobil jasný záver\no nevyhnutnosti takýchto pravidiel, aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho, kto\nbol pôvodne právnou úpravou zvýhodnený.\n118.\n\nNapadnuté\n\nustanovenie\n\n§\n\n30\n\nrokovacieho\n\nporiadku\n\nprešlo\n\ntestom\n\nproporcionality vrátane testu nevyhnutnosti. K testu proporcionality sa rozsiahlo vyjadrila\nvláda. Podľa ústavného súdu určenie dĺžky rečníckeho času je adekvátnym prostriedkom,\nakým možno dosiahnuť stanovený cieľ právnej úpravy. Cieľom napadnutej právnej úpravy\nje ochrana ústavnej pôsobnosti národnej rady zabezpečením plynulého a efektívneho chodu\njej schôdzí, a tým súčasne aj ochrana nerušeného výkonu mandátu poslancov pri\nrešpektovaní práva na slobodu prejavu každého poslanca v parlamente. Určenie dĺžky\nrečníckeho času nemožno spájať s odňatím práva na slobodný prejav, pretože ide len\no určité usmernenie, sledujúce legitímny cieľ, vo vzťahu k situáciám, keď je toto právo\nvyužívané.\n\n70\n\nRegulovanie parlamentnej rozpravy sleduje legitímny cieľ. Miera regulácie musí\nspĺňať test proporcionality zásahu do ústavnou chránenej hodnoty v záujme legitímneho\ncieľa. Pri hľadaní miery regulovania parlamentnej rozpravy je potrebné rešpektovať\nslobodný výkon mandátu poslanca vrátane práva slobodne sa vyjadriť ku všetkému, čo je\npredmetom rokovania parlamentu a jeho orgánov, a tiež právo využívať parlamentnú taktiku\nvo forme obštrukcií. Na druhej strane je potrebné rešpektovať slobodný a nerušený výkon\nmandátu ostatných poslancov. Legitímnym cieľom regulácie parlamentnej rozpravy je tiež\npotreba efektívnej činnosti parlamentu. Efektívna činnosť parlamentu nie je potláčanie\npožiadavky na slobodnú a prípadne aj časovo dlhú rozpravu, ale zvýraznenie požiadavky na\nplnenie ústavných funkcií, ale aj zodpovedností parlamentu, pri ktorých je v demokratickom\na právnom štáte nenahraditeľný.\n119. Pri zmenách rokovacieho poriadku, ktoré sa týkajú zvýšenia efektívnosti\nrokovania národnej rady, je cieľom tiež ochrana výkonu mandátov všetkých poslancov.\nObštruovanie parlamentu umelo predlžovanou rozpravou znamená marenie výkonu\nmandátu tých poslancov, ktorí sa na takejto obštrukcii nepodieľajú. Stanovenie pravidiel\nparlamentnej rozpravy vrátane pravidla o určení dĺžky rečníckeho času preto poskytuje\nzvýšenú ochranu výkonu mandátu všetkých poslancov.\n120. Z tohto pohľadu novela rokovacieho poriadku podľa ústavného súdu upravuje\nštandardné nástroje zabezpečenia efektívnosti výkonu ústavných právomocí parlamentu\na ochranu výkonu mandátu všetkými poslancami za rovnakých podmienok. Ústavný súd\nrozpor § 30 s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy neidentifikoval.\n121. Ochranu slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru je potrebné chápať\nmateriálne. Sloboda zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice predurčuje význam ochrany práva na\nslobodu prejavu vo vertikálnych vzťahoch. Zasahovanie štátnych orgánov nemôže zmariť,\nresp. poprieť slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie, a zásah štátnych\norgánov musí byť v súlade s formalitami, podmienkami a obmedzeniami, ktoré ustanovuje\n\n71\n\nč. 10 ods. 2. Z čl. 10 ods. 2 dohovoru tiež vyplýva, že výkon slobôd podľa odseku 1 zahŕňa\naj povinnosti a zodpovednosti. Nejde teda o práva absolútne.\nZ pohľadu dohovoru nie je problematické samotné obmedzenie slobody prejavu, ak\nspĺňa požiadavky čl. 10 ods. 2 dohovoru. Vo vzťahu k parlamentnej rozprave pri\nposudzovaní zásahu do čl. 10 dohovoru ESĽP v rozhodnutí vo veci Karácsony uznal ako\nlegitímne dôvody uplatnenia odseku 2 obmedzenia, ktoré slúžili v prospech funkčnosti\nparlamentu a boli proporcionálne. Novela rokovacieho poriadku v rozsahu určenia dĺžky\nrečníckeho času nezasahuje do slobody poslancov zastávať názory a ani ich prijímať\na rozširovať. Ich rozširovanie viaže na neprekročenie časového úseku, čo predstavuje\nobmedzenie podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru v záujme ochrany práv iných, resp. všetkých\nposlancov.\nUstanovenie § 30 rokovacieho poriadku preto neporušuje slobodu prejavu chránenú\nčl. 10 dohovoru.\nIV.B\nObmedzenia vo vzťahu k formálnej stránke prejavu\n(§ 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku)\n122. Ustanovením § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku bolo určené pravidlo prednesu\nrečníckeho príspevku spravidla vo voľnom prednese, pričom rečník môže použiť poznámky\nv papierovej alebo elektronickej podobe, ale bez možnosti zvukovej, obrazovej alebo\nobrazovo-zvukovej prezentácie.\n123. Takáto úprava v § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku bola v osobitnej časti\ndôvodovej správy odôvodnená takto: „Ustanovenie týkajúce sa prejavu rečníka pri jeho\nvystúpení v rozprave sa upravuje vo vzťahu k pomôckam, ktoré môže pri svojom prednese\npoužiť. Na podporu svojho ústneho prednesu je rečník oprávnený tak, ako aj doteraz, použiť\npoznámky či už v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. Zároveň sa navrhuje\nvylúčiť pri ústnom prejave poslanca možnosť použitia akejkoľvek obrazovej, zvukovej\na obrazovo-zvukovej prezentácie.“\n\n72\n\n124. Ustanovenie § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku nadväzuje na úpravu v § 27\nods. 7. Vylúčenie možnosti používania zvukovej, obrazovej alebo obrazovo-zvukovej\nprezentácie je v § 32 ods. 4 doplnené o zákaz vnášať do rokovacej sály okrem iného aj\ntransparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia.\n125. Tento zákaz bol v osobitnej časti dôvodovej správy odôvodnený tak, že\n„Ustanovenie upravujúce zákaz vnášania ustanovených predmetov do rokovacej sály sa\nrozširuje aj o zákaz vnášania transparentov, plagátov, letákov alebo iných obdobných\nvizuálnych zobrazení a zákaz nosiť materiály propagujúce politickú stranu alebo politické\nhnutie a reklamu. Predmetné ustanovenie má zabezpečiť vážnosť a dôstojnosť rokovania\nnárodnej rady.“.\n126. Navrhovatelia k tomu v návrhu okrem iného uviedli: «Obmedzenie vzťahujúce\nsa na formu prejavu, akými je zákaz transparentov, plagátov a podobne, je nielen ďalším\nneprimeraným zásahom do slobody prejavu poslancov, ale zároveň predstavuje\nanachronické opatrenie, pre ktoré v súčasnej dobe nie je možné nájsť pochopenie\n(v právnom diskurze by sa uviedlo, že takéto opatrenie nie je legitímne). Naznačené\nspiatočníctvo späté s napadnutými ustanoveniami rokovacieho poriadku jednoducho nie je\nkompatibilné so súčasným vnímaním a fungovaním sveta - už postmoderná (na okraj\npripomíname, že je to éra, ktorú považujú viacerí myslitelia za prekonanú) zadefinovala\nvo sfére medziľudskej komunikácie v konzumnej spoločnosti posun od slov k obrazom („the\ntransformation of reality into image“ - JAMESON, F. Postmodernism and Consumer\nSociety). Táto téza platí o to viac v post-posmodernej dobe, ktorú žijeme.»\n127. Ústavný súd v prvom rade vymedzuje zmenu, ktorú v § 27 ods. 7 znamenala\nnovela rokovacieho poriadku. Pred 1. januárom 2017 rokovací poriadok v § 27 ods. 7\nustanovoval, že rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť\npoznámky. Podstatnou zmenou v dikcii § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku je teda vylúčenie\nmožnosti používania zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej\nprezentácie.\n\n73\n\nZákaz vnášania rôznych predmetov do rokovacej sály bol pred novelou rokovacieho\nporiadku predmetom § 32 ods. 3 rokovacieho poriadku. Tento zákaz zahŕňal zbrane,\nvýbušniny, paralyzujúce prístroje a látky. Novela rokovacieho poriadku zákaz vnášania\ndo rokovacej sály rozšírila na transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne\nzobrazenia, ďalej na materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo\nšíriace reklamu. Zachovaná zostala možnosť predsedajúceho postupovať proti osobe, ktorá\nzákaz poruší.\n128. Z komparatívneho hľadiska\n\nnie je zákaz používania transparentov\n\nv parlamentoch úplne neznámy. Používanie transparentov alebo plagátov v rokovacej sále\npočas schôdze parlamentu je zakázané alebo nie je akceptované v belgickej Poslaneckej\nsnemovni, v dánskom parlamente, vo fínskom parlamente, v oboch komorách francúzskeho\nparlamentu, v maďarskom parlamente, v oboch komorách nemeckého parlamentu,\nv nórskom parlamente, v oboch komorách švajčiarskeho parlamentu, v britskej Snemovni\nľudu a vo švédskom parlamente.\n129. Vzhľadom na to, že predmetom konania je aj súlad s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\na že navrhovatelia v návrhu, ako aj národná rada a vláda vo svojich vyjadreniach odkazujú\nna judikatúru ESĽP, je nevyhnutné sa touto judikatúrou v kontexte prieskumu § 27 ods. 7\na § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku zaoberať.\n130. Priamo k otázke používania zvukovej, obrazovej a obrazovo-zvukovej\nprezentácie v rozprave sa ESĽP nevyjadril, ústavný súd preto pripomína jeho všeobecne\nvymedzené hranice parlamentnej autonómie, v zmysle ktorých by mali byť parlamenty\nv zásade nezávislé, pokiaľ ide o úpravu času, miesta a spôsobu vystúpenia v parlamentnej\ndebate, pričom zásahy ostatných štátnych orgánov by v tejto oblasti mali byť limitované.\nV konkrétnom prípade by úprava rokovacieho poriadku mala zohľadňovať rovnováhu\nmedzi právami konkrétneho poslanca, efektívneho fungovania parlamentu a ochranou\nparlamentnej opozície.\n\n74\n\n131. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre považuje parlamentnú\nautonómiu za dôležitý ústavný princíp, čo konštatoval v rozhodnutí vo veci Karácsony\na ďalší proti Maďarsku, sťažnosti č. 42461/13 a č. 44357/1334. Sťažovateľmi boli poslanci\nmaďarského parlamentu, ktorí boli disciplinárne potrestaní za svoje správanie, keď narušili\nschôdzu protestom za použitia transparentov, resp. megafónu.\nToto rozhodnutie je zaujímavé aj tým, že išlo o prvý prípad, v ktorom ESĽP\n(z pohľadu čl. 10 dohovoru) preskúmaval disciplinárne opatrenie uložené poslancovi\nparlamentu za jeho prejav v zastupiteľskom zbore (pozri bod 131 odôvodnenia).\nUpriamujeme pozornosť aj na skutočnosť, že v tomto prípade predmetom disciplinárneho\nkonania nebol obsah prejavu dotknutých poslancov, ale jeho forma (bod 150 odôvodnenia).\nVzhľadom na to, že išlo o prvé rozhodnutie tohto druhu, možno tiež povedať, že stanovilo\nkritériá súdneho prieskumu disciplinárnych opatrení parlamentu, ktorými sú postihované\nprejavy poslancov v parlamentnej debate.\nEurópsky súd pre ľudské práva konštatoval, že v súlade s princípom parlamentnej\nautonómie, ktorý je všeobecne uznávaný, majú zastupiteľské zbory v ústavne definovaných\nhraniciach právo regulovať svoje vnútorné pomery, a to s vylúčením zásahov ostatných\nštátnych mocí. Medzi vnútorné pomery zastupiteľských zborov jednoznačne patrí aj\nvnútorná organizácia, zloženie ich orgánov a udržiavanie poriadku pri rozpravách. Súčasťou\nparlamentnej autonómie je jednoznačne aj právo vymáhať dodržiavanie pravidiel, ktorých\ncieľom je zabezpečenie riadneho výkonu parlamentnej činnosti. V súvislosti s tým sa podľa\nESĽP hovorí aj o „jurisdikčnej autonómii parlamentu“ (pozri bod 142 odôvodnenia).\nEurópsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že pravidlá vnútornej činnosti\nzastupiteľských zborov ako jeden z aspektov parlamentnej autonómie v princípe spadajú do\nrozsahu úvahy (margin of appreciation) členských štátov. Pokiaľ ide o hranice úvahy danej\nštátom, táto je pomerne široká, a to z toho dôvodu, že cieľom uvedených disciplinárnych\npravidiel je zabezpečenie riadneho fungovania parlamentu, a tým aj riadneho fungovania\ndemokratického procesu. Treba však dodať, že hranice úvahy štátov nie sú neobmedzené\na podliehajú testu proporcionality, pričom protiváhou už uvedeného verejného záujmu sú\nprincípy „účinnej politickej demokracie“ a „právneho štátu“, na ktoré odkazuje aj\npreambula dohovoru.\n\n75\n\nZ týchto princípov vyplýva, že medzi záujmami väčšiny a jednotlivca musí byť\nzachovaná rovnováha, ktorá zabezpečuje spravodlivé a riadne zaobchádzanie s príslušníkmi\nmenšín (opozície) a neumožňuje zneužívanie dominantného postavenia. V súlade s tým\nprincíp parlamentnej autonómie nemôže slúžiť na potlačenie slobody prejavu jednotlivého\nposlanca, ktorá je súčasťou samotného jadra (je „v srdci“) politickej debaty v demokratickej\nspoločnosti (pozri body 146 až 148 odôvodnenia).\nOkrem toho v tomto rozhodnutí ESĽP upozornil aj na skutočnosť, že parlamentná\nautonómia nemôže byť braná do úvahy pri posudzovaní primeranosti zásahu do slobôd\nchránených dohovorom vtedy, ak parlament koná jednoznačne mimo rozsahu svojej\nprávomoci, alebo mala fide, t. j. ak aplikuje sankcie v rozpore s rokovacím poriadkom alebo\nide o sankcie zjavne neprimerané disciplinárnemu previneniu (bod 153 odôvodnenia).\n132. Ako z rozhodnutia vo veci Karácsony vyplýva, do parlamentnej autonómie\nESĽP vstupuje aj v záujme ochrany samotných poslancov proti zastupiteľským zborom,\npričom pri rešpektovaní pomerne širokého priestoru na úvahu členských štátov tu vyvažuje\nzáujem na riadnom fungovaní parlamentu s princípmi právneho štátu a účinnej demokracie\n(ochrany menšín).\n133. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Karácsony konštatoval porušenie čl. 10\ndohovoru, avšak výlučne z dôvodu nedostatočnej procesnej ochrany poslanca pri ukladaní\ndisciplinárnej sankcie, nie z dôvodu zákazu používania transparentov alebo megafónov.\n134. Podľa názoru ESĽP nie je použitie plagátov či transparentov zaužívaným\nspôsobom vyjadrenia názorov poslancov parlamentu na určitú otázku. Výberom tohto druhu\nsprávania sťažovatelia narušili poriadok v parlamente. Mali totiž možnosť slobodne tlmočiť\nten istý názor aj v ich parlamentnom prejave stricto sensu, a pokiaľ by to tak aj urobili,\nnásledky ich konania by boli úplne iné. Rovnako použitie megafónu je zjavným narušením\nporiadku (bod 149 odôvodnenia).\n135. V rozhodnutí vo veci Karácsony možno nájsť inšpiratívne myšlienky, aj pokiaľ\nide o samotný prieskum súladu napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku s ústavou\n\n76\n\na dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí konštatoval, že tak ako pri\nvšetkých ostatných zásahoch do práva na slobodu prejavu, aj v prípade parlamentnej\nslobody prejavu musí byť zásah uskutočnený a) na základe zákona, b) musí sledovať\nlegitímny cieľ a c) musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.\n136. Európsky súd pre ľudské práva ako legitímne ciele zásahu do slobody prejavu\nv zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru považoval „predchádzanie nepokojom“, v rámci ktorého\nmá zásah do slobody prejavu predchádzať narušeniu činnosti parlamentu a zabezpečiť jeho\nefektívne fungovanie a tiež „ochranu práv iných“, ktorými boli v danom prípade ostatní\nposlanci parlamentu.\nEurópsky súd pre ľudské práva jednoznačne rozlíšil obsah vystúpenia v parlamentnej\ndebate od času, miesta a spôsobu, akým sa toto vystúpenie uskutočňuje. Podľa ESĽP by\nmali byť parlamenty v zásade nezávislé, pokiaľ ide o úpravu času, miesta a spôsobu\nvystúpenia v parlamentnej debate, pričom zásahy ESĽP (súdov) by v tejto oblasti mali byť\nlimitované. Na druhej strane je však priestor pre úpravu obsahu parlamentného vystúpenia\nveľmi úzky. Práve tu by mohli byť zásahy súdov v záujme ochrany slobody slova širšie,\navšak práve v dôsledku existencie parlamentnej imunity (nemožnosti stíhania za výroky\nv parlamente) v jednotlivých štátoch sa ani v tejto oblasti výraznejšie zásahy ESĽP (súdov)\nnepredpokladajú a mali by byť len výnimočné.\n137. Na základe všetkých týchto uvedených kritérií potom vo veci Karácsony ESĽP\nargumentoval, že z pohľadu dohovoru neboli problematické samotné obmedzenia slobody\nprejavu ani disciplinárne sankcie, keďže tieto slúžili v prospech funkčnosti parlamentu\na boli proporcionálne. Problematickým bodom však bola skutočnosť, že o uložení sankcií sa\nrozhodovalo bez rozpravy a príslušný poslanec nemal možnosť sa k veci vyjadriť. Podľa\nESĽP tak neboli dodržané procesné záruky práva na slobodu prejavu (bod 134).\n138. Ústava v čl. 78 ods. 2 v súlade s judikatúrou ESĽP poskytuje ochranu výrokom\nposlanca v ich obsahovom, materiálnom chápaní. Novelou rokovacieho poriadku nedošlo\nk zásahu do podstaty prejavu, resp. vystúpenia poslanca v parlamente, ale došlo k regulácii\njeho formy. Ústavný súd na prejav poslanca pozerá materiálne, a to z pohľadu, či novela\n\n77\n\nrokovacieho poriadku znemožnením používania rôznych foriem prezentácií zasiahla do\npráva poslanca vyjadriť sa k prerokovávanej veci a tým či zasiahla do mandátu ako takého.\n139. Ústavný súd rešpektuje to, že verejné či politické dianie sa netýka len dospelých\nobčanov, ale môže byť sledované aj mládežou a že táto vo svojej komunikácii používa\nrôzne komunikačné skratky. Novela rokovacieho poriadku nijakým spôsobom nezakazuje\nalebo neznemožňuje komukoľvek (a to nielen poslancovi) komunikovať napr.\nprostredníctvom sociálnych sietí dianie v parlamente, parlamentnú rozpravu či verejný\na politický život ako taký. Od aktivity na sociálnych sieťach je ale potrebné odlíšiť výkon\nústavných právomocí, resp. konkrétne výkon mandátu poslanca. K tomuto nedochádza\nprostredníctvom sociálnych sietí. Aj vo vzťahu k príkladu, ktorý uvádzajú navrhovatelia,\nteda prezentovaniu stanoviska prezidenta k novele rokovacieho poriadku na sociálnej sieti,\nje potrebné uviesť, že toto samotné nevyvolalo ústavný účinok vrátenia zákona národnej\nrade na opätovné prerokovanie, pretože prezident nevykonáva svoje právomoci\nprostredníctvom sociálnych sietí.\nNovela rokovacieho poriadku nijako nezasahuje do aktivít poslancov na sociálnych\nsieťach. Tu vystupujú a konajú ako občania, a nie ako poslanci, pretože ani mandát\nposlancov sa nevykonáva prostredníctvom sociálnych sietí, a ich vyjadrovanie na\nsociálnych sieťach je chránené čl. 26 ústavy, ale nie čl. 78 ods. 2 ústavy.\nOd tohto je však potrebné odlíšiť výkon ústavných právomocí národnej rady,\nosobitne jej ústavodarnej a zákonodarnej právomoci. Tu ústavný súd miesto na používanie\nkomunikačných skratiek nevidí. Práve naopak, požiadavky na jazyk právneho predpisu sú\nprísne a náročné. Tieto požiadavky presne ustanovuje § 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe\nprávnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (k tomu podrobne Svák, J. – Surmajová,\nŽ. – Balog, B. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. s. 23 – 46) Tento zákon sa síce\npodľa § 1 ods. 2 z opaku vzťahuje len na vládne návrhy zákonov, ale práve tieto sú\nz hľadiska tvorby právneho poriadku v Slovenskej republike rozhodujúce.\n\n78\n\n140. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľov, že by vylúčenie\nmožnosti používania rôznych foriem zvukových a vizuálnych prezentácií malo sťažiť\nmožnosť občanov sledovať parlamentnú rozpravy, a tým vlastne prácu poslancov.\nV demokratickom štáte musí byť legislatívny proces transparentný, a to sa týka aj\nnárodnej rady. Transparentný, predvídateľný a participatívny legislatívny proces je popri\nstabilnom, kvalitnom a predvídateľnom právnom poriadku jedným z predpokladov\nbudovania materiálneho právneho štátu. Transparentný a predvídateľný legislatívny proces\nmôže prispieť k posilneniu uplatňovania jedného z princípov materiálneho právneho štátu,\na to princípu právnej istoty chápaného v širšom zmysle ako požiadavka ochrany legitímnych\nočakávaní adresátov práva vo vzťahu k činnosti orgánov verejnej moci, a to nielen pri\naplikácii práva, ale aj pri jeho tvorbe.\nÚstavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že rokovanie národnej rady je možné\nsledovať naživo nielen prostredníctvom webového sídla národnej rady, ale aj\nprostredníctvom verejnoprávnych Rozhlasu a televízie Slovenska. Okrem toho je potrebné\nzmieniť aj zákon č. 399/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov, a to aj v smere zvýšenia parlamentnej otvorenosti.\nZmeny v § 71, § 72, § 81 a § 82 viedli k tomu, že od 1. januára 2016 sa zo zákona\nna webovom sídle národnej rady zverejňujú návrhy zákonov, spoločné správy\na pozmeňujúce a doplňujúce návrhy podané na schôdzi národnej rady v druhom čítaní.\nDnes je preto možné bez akýchkoľvek problémov alebo obmedzení sledovať prácu\nnárodnej rady a jednotlivých poslancov, oboznamovať sa s jednotlivými návrhmi, ktoré sú\npredmetom rokovania národnej rady, a priebehom legislatívneho procesu v národnej rade.\n141. Aj vo vzťahu k § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku a ich vzťahu\nk čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd opakuje svoj názor, že v prípade\nprejavu poslanca v národnej rade nejde o výkon základného práva, ale o výkon\nposlaneckého mandátu.\n142. Napriek tomu sa ústavný súd vyjadrí ku vzťahu napadnutých ustanovení § 27\nods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy tak, ako\n\n79\n\nkeby § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku mohlo dôjsť k zásahu do uvedených\nustanovení ústavy.\n143. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 1 ústavy zastáva ústavný súd názor, že zákaz rôznych\nforiem prezentácií neznamená popretie slobody prejavu. Podstatou spôsobu prejavu\nposlanca v rozprave v parlamente je voľný ústny prednes svojho rečníckeho príspevku. Ani\nmožnosť používania rôznych prezentácií by pravdepodobne nemohla byť chápaná tak\nextenzívne, že by napokon úplne nahradila ústne vystúpenie poslanca. Podstata a zmysel\nposlaneckého mandátu a zastupovania občanov poslancami nie je v plagátoch v rokovacej\nsále, ale v možnosti slobodne sa vyjadriť k predmetu rokovania parlamentu za rovnakých\npodmienok ako ostatní poslanci. Do tohto novela rokovacieho poriadku nezasiahla.\n144. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 2 ústavy je potrebné posúdenie toho, aké formy\nuplatnenia slobody prejavu prichádzajú do úvahy pri výkone mandátu poslanca. Je\nnepochybné, že je to slovo a písmo. Pri slove je to vystupovanie poslanca v rozprave, ďalej\ns faktickou poznámkou, procedurálnym návrhom, ústnou interpeláciou a podobne. Písomne\nsú to najmä návrhy zákonov a pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Zákaz používania\nrôznych foriem prezentácií do tohto nezasiahol. Tlač v prípade výkonu mandátu poslanca\nneprichádza do úvahy, pretože tlačou sa nevykonáva žiadne právo alebo povinnosť\nposlanca. Napokon zostáva obraz alebo iný spôsob. Napriek tomu, že význam slova „obraz“\nmôže byť rôzny, ústavodarca pravdepodobne nemal na mysli obraz ako umelecké maliarske\ndielo, ale skôr ide o obraz v zmysle obrázok, niečo, čo je vyobrazené, a nie napísané. Sem\nby prezentácie mohli patriť. Možno preto pripustiť, že ak by sa prejav poslanca riadil čl. 26\nústavy, mal by poslanec podľa čl. 26 ods. 2 voľnosť výberu formy v tom, že by použil na\nsvoj prejav obraz alebo iný spôsob. Pri spojení čl. 26 ods. 2 ústavy s čl. 26 ods. 4 ústavy je\nale súčasne potrebné pripustiť aj to, že táto možnosť, resp. sloboda výberu formy ako súčasť\nslobody prejavu, môže byť obmedzená. Preto k zásahu do čl. 26 ods. 2 nedochádza, ak sú\nnaplnené požiadavky obmedzenia podľa odseku 4.\n\n80\n\n145. Pre obmedzenie slobody prejavu z hľadiska formy platí, čo uviedol ústavný súd\nv bodoch 117 a 118. Legitímnym cieľom novely rokovacieho poriadku bolo zabezpečenie\nriadneho výkonu ústavných právomocí národnej rady, ktorá je jediným ústavodarným\na zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, jej efektívneho fungovania a zároveň aj\nochranu nerušeného výkonu mandátu poslancov.\n146. Napokon vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 ústavy platí, že novela rokovacieho poriadku\nnepredstavuje zásah do slobody prejavu, ktorý by bol popretím tohto práva v jeho podstate.\nRegulácia formálnej stránky prejavu poslanca v národnej rade nepredstavuje taký zásah,\nktorý by znemožnil poslancovi vykonávať jeho slobodný mandát, vrátane vyjadrenia sa\nk prejednávanej veci. Zákaz rôznych foriem prezentácií nevybočuje z rámca nevyhnutného\nna dosiahnutie legitímneho sledovaného účelu, ktorým je efektívny výkon nezastupiteľných\nústavných právomocí parlamentu a ochrana práv ostatných poslancov.\nZmeny, ktoré sa týkajú formálnej stránky prejavu, nezasahujú do podstaty mandátu.\nPrejav v parlamente počas rokovania schôdze parlamentu je po novele rokovacieho\nporiadku regulovaný viac, ako to bolo do 31. decembra 2016, ale novela rokovacieho\nporiadku reguluje vonkajšiu stránku prejavu poslanca, reguluje jeho formu. Upravuje dĺžku\nrečníckeho času, voľný prednes a zákaz rôznych foriem prezentácií. Táto úprava sa týka\nkaždého poslanca. Nejde o zásah do práva poslanca slobodne sa vyjadrovať na schôdzach\nnárodnej rady a jej orgánov z hľadiska regulácie možnosti prihlásiť sa do rozpravy, dostať\nslovo, regulácie alebo zásahu do obsahu vystúpenia či zníženia miery ochrany poslanca\nza výroky.\n147. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobody prejavu, slobody zastávať názory\na prijímať a rozširovať informácie môže podliehať formalitám. Za takéto možno považovať\naj formalitu spojenú s požiadavkou voľného ústneho prednesu rečníckeho vystúpenia bez\nmožnosti použitia rôznych prezentácií. Vylúčenie tejto možnosti, resp. až zákonný zákaz ich\nvnášania do rokovacej sály, musí spĺňať požiadavky obmedzenia podľa čl. 10 ods. 2\ndohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti akceptoval ako legitímny dôvod\npredchádzanie narušeniu činnosti parlamentu a zabezpečenie jeho efektívneho fungovania\na tiež ochranu práv iných poslancov parlamentu. Preto § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho\n\n81\n\nporiadku neprekračujú limity stanovené čl. 10 dohovoru pre možnosť regulácie slobody\nprejavu.\nV.\nNesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl\n(§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku)\n148. Ustanovením § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa upravuje udeľovanie slova\npredsedovi národnej rady, podpredsedom národnej rady, prezidentovi a členom vlády, a to\ntak z hľadiska momentu udelenia, ako aj z hľadiska dĺžky ich rečníckeho vystúpenia. Platí,\nže predsedovi národnej rady, prezidentovi a predsedovi vlády sa udelí slovo kedykoľvek\no to požiadajú, pričom nemajú stanovený rečnícky čas. Podpredsedom národnej rady\na členom vlády sa síce udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú, dĺžka ich rečníckeho času je\nnajviac 20 minút. To neplatí, ak ide o rokovanie národnej rady o návrhu na vyslovenie\nnedôvery členovi vlády, kedy dĺžka rečníckeho času tohto člena nie je obmedzená.\n149. Znenie § 28 ods. 1 bolo v novele rokovacieho poriadku schválené v znení\npozmeňovacieho návrhu poslancov národnej rady Andreja Danka, Martina Glváča, Tibora\nBernaťáka a Andreja Hrnčiara schváleného v druhom čítaní. Úprava v § 28 ods. 1\nrokovacieho poriadku a jej zmeny oproti pôvodnému návrhu zákona boli odôvodnené takto:\n„Cieľom tejto úpravy je zabezpečiť rovnakú dĺžku rečníckeho času v prerokúvanej veci pre\nposlancov ako aj pre podpredsedov národnej rady a členov vlády v prípade, ak požiadajú\no slovo a nevystupujú ako navrhovatelia zákonov, resp. iného bodu. Ak podpredseda národ\nnej rady alebo člen vlády bude navrhovateľom zákona alebo iného bodu programu, dĺžka\njeho rečníckeho času nebude limitovaná. V prípade predsedu národnej rady, prezidenta\nrepubliky a predsedu vlády nebude ich vystúpenie časovo obmedzené. V prípade\nodvolávania člena vlády táto úprava zabezpečí, aby dotknutý člen vlády mohol vystúpiť\nv predmetnej rozprave bez časových obmedzení.“\n\n82\n\n150. Navrhovatelia v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku vidia nesúlad s princípom\nochrany slobodnej súťaže politických síl, pretože je „priamo diskriminačné voči ostatným\nposlancom NR SR. Takýto právny mechanizmus je (i) jednak v rozpore s Čl. 13 ods. 5,\nkeďže umožňuje neuplatňovať obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k\npredsedovi NR SR (je vyňatý z pôsobnosti týchto obmedzení) a (ii) zároveň zasahuje do\nslobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti, keďže neprimerane a\nneodôvodnene preferuje jeden subjekt (ktorý nie je nezávislý, ale reprezentuje svoju\npolitickú stranu) voči ostatným subjektom, čím sa do systému dostáva výrazný prvok\nnerovnováhy“, a súčasne je § 28 ods. 1 podľa navrhovateľov v kontexte parlamentnej\nrepubliky „problematické ako celok. V nadväznosti na obmedzenia, ktoré boli analyzované\nv predošlej časti návrhu, je totižto zrejmé, že v rámci schôdze NR SR budú (i) poslanci NR\nSR obmedzovaní v rámci ich prejavu, avšak (ii) zložky výkonnej moci (členovia vlády SR a\nprezident SR) obmedzené nie sú. Bez ambície hĺbkový rozbor základných postulátov\nparlamentnej republiky v duchu modernej konštitucionalistiky je možné konštatovať, že\ntakáto disproporcia je v rámci vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou mocou\nneštandardná.“.\n151. Ustanovenie § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku upravuje tzv. privilegovaný\nrečnícky čas. Privilegovaný rečnícky čas sa môže vzťahovať na osoby, ktoré ním disponujú,\nna moment, keď sa im slovo udelí, ako aj na dĺžku ich vystúpenia. Táto úprava v rokovacom\nporiadku nie je úplne nová, pretože v § 28 ods. 1 rokovací poriadok aj pred 1. januárom\n2017 ustanovoval, že „(1) Predsedovi národnej rady, podpredsedom národnej rady,\nprezidentovi republiky a členom vlády sa udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú.“. Pôvodná\núprava v rokovacom poriadku upravovala len právo na udelenie slova kedykoľvek, a to\nv prospech predsedu a podpredsedov národnej rady, prezidenta a členov vlády. Tým, že\nrokovací poriadok pôvodne neupravoval dĺžku času rečníckeho vystúpenia, a keďže\nv prípade § 28 ods. 1 ide o osoby, ktoré na schôdzach národnej rady a jej výborov\nvystupujú, resp. na to majú právo, pristúpil zákonodarca nad rámec pôvodnej úpravy v § 28\nods. 1 rokovacieho poriadku k tomu, že ustanovil dĺžku rečníckeho vystúpenia pre tých,\nktorí disponujú privilegovaným rečníckym časom.\n\n83\n\nZákonodarca zvolil dvojaký prístup – u predsedu národnej rady, prezidenta\na predsedu vlády ustanovil, že dĺžka ich rečníckeho času je neobmedzená. U podpredsedov\nnárodnej rady a členov vlády okrem jej predsedu ustanovil dĺžku ich rečníckeho času\nrovnako ako u poslancov v § 30 rokovacieho poriadku. Toto obmedzenie neplatí, ak ide\no návrh na vyslovenie nedôvery členovi vlády, kedy sa prirodzene očakáva, že člen vlády sa\nbude brániť a predkladať svoje argumenty.\n152. Pre porovnanie v Českej republike môže byť poslanec zároveň členom vlády\n(čl. 32 Ústavy Českej republiky), pričom každý člen vlády má jednak povinnosť zúčastniť\nsa na výzvu zasadnutia Poslaneckej snemovne (nie Senátu), ale tiež aj právo zúčastniť sa\nzasadnutia oboch komôr a kedykoľvek na zasadnutí vystúpiť (čl. 38 Ústavy Českej\nrepubliky). Rokovacie poriadky oboch komôr síce neobsahujú žiadne ustanovenia týkajúce\nsa času ich vystúpenia, pričom vychádzajúc z čl. 38 ods. 1 Ústavy Českej republiky\nvystúpenie člena vlády v Snemovni či Senáte nepodlieha žiadnemu časovému obmedzeniu,\nočakáva sa ale, že budú hovoriť k veci, opak by mohol byť pokladaný za obštrukciu. Týka\nsa všetkých členov vlády, nielen predsedu vlády.\n153. Ústavný súd v prvom rade vyhodnotí v kontexte § 28 ods. 1 rokovacieho\nporiadku postavenie predsedu a podpredsedov národnej rady. Otázkou je, či má predseda\nnárodnej rady také ústavné a zákonné postavenie, ktoré by opodstatňovalo jeho zvýhodnenie\nvo forme neobmedzeného rečníckeho času a či toto vyvoláva zásahy do čl. 13 ods. 1 a čl. 31\nústavy a v akej intenzite.\n154. Postavenie predsedu národnej rady upravuje najmä čl. 89 ods. 2 ústavy. Analýza\njednotlivých kompetencií predsedu národnej rady umožňuje rozlišovať niekoľko skupín\njeho činností, čo má vzťah aj k posudzovanému § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku.\nPredovšetkým sú to právomoci, ktoré smerujú k organizácii práce národnej rady ako orgánu\nzákonodarnej moci. Do tejto skupiny možno zaradiť právo, ale i povinnosť predsedu\nnárodnej rady zvolávať a riadiť schôdze národnej rady. Na inom mieste ústava ustanovuje,\nv ktorých prípadoch je predseda národnej rady povinný schôdzu národnej rady zvolať.\nDo druhej skupiny možno zaradiť právomoci, ktoré sú viazané na osobu predsedu národnej\n\n84\n\nrady v súvislosti s prijímaním zákonov. Sem patrí najmä podpisovanie ústavy, ústavných\nzákonov a zákonov, ďalej zabezpečenie ich vyhlasovania v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky. Ďalšiu skupinu tvoria veci súvisiace s kreačnou funkciou národnej rady. Predseda\nnárodnej rady napr. na ustanovujúcej schôdzi prijíma sľub poslancov a počas volebného\nobdobia sľub nastupujúceho náhradníka. Predseda národnej rady vyhlasuje voľby do\nnárodnej rady, voľby prezidenta Slovenskej republiky a voľby do orgánov územnej\nsamosprávy a tiež vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.\nOsobitné postavenie predsedu národnej rady vyplýva aj z toho, že je zodpovedný len\nnárodnej rade. Predseda národnej rady ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia,\nkým si národná rada nezvolí nového predsedu.\nSpresnenie jednotlivých právomocí predsedu národnej rady obsahuje v súlade s čl. 89\nods. 3 ústavy rokovací poriadok, a to najmä jeho § 43 ods. 2.\n155. Predseda národnej rady privilegovaným rečníckym časom disponoval aj pred\nnovelou rokovacieho poriadku. Novelou rokovacieho poriadku sa postavenie predsedu\nnárodnej rady v rozsahu jeho právomocí v § 43 ods. 2 rokovacieho poriadku rozšírilo o dve\nnové právomoci [môže prerušiť schôdzu národnej rady a podáva návrh na začatie\ndisciplinárneho konania podľa § 135 písm. e)]. Zachovanie možnosti predsedu národnej\nrady rečniť bez časového obmedzenia sa v kontexte jeho ústavného postavenia a jeho\nzákonných právomocí nejaví ústavnému súdu ako neproporcionálne, ale predstavuje nástroj\nna riadny výkon jeho ústavných a zákonných právomocí.\n156. Postavenie podpredsedov národnej rady upravuje čl. 90 ústavy, podľa ktorého\npredsedu národnej rady zastupujú podpredsedovia. Úlohou podpredsedov národnej rady je\nzastupovať predsedu národnej rady a tiež spolu s predsedom národnej rady riadiť\na organizovať činnosť národnej rady.\nÚstava neobsahuje osobitné ustanovenie o právomociach podpredsedov národnej\nrady. Ich vymedzenie je predmetom § 44 rokovacieho poriadku.\nVzhľadom na rozdiel v ústavnom postavení predsedu a podpredsedov národnej rady\nz hľadiska vymedzenia právomocí je podľa ústavného súdu opodstatnené, že\npodpredsedovia národnej rady disponujú privilegovaným rečníckym časom v tom zmysle,\n\n85\n\nže sa im udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú, tak ako to bolo pred novelou rokovacieho\nporiadku, ale nie je potrebné, aby mohli vystupovať bez časového obmedzenia.\n157. Rovnako je potrebné pozrieť sa na postavenie prezidenta. Prezident je hlavou\nSlovenskej republiky. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra\na svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva\nsvoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.\nPrezident disponuje niekoľkými právomocami smerom k národnej rade. Vo vzťahu\nk privilegovanému rečníckemu času je potrebné osobitne spomenúť jeho právomoc podľa\nčl. 102 ods. 1 písm. p) ústavy ‒ podáva národnej rade správy o stave Slovenskej republiky\na o závažných politických otázkach.\nTúto právomoc prezident realizuje v dvoch podobách, a to (i) podať správu o stave\nrepubliky a (ii) podať správu o závažných politických otázkach. Podoby výkonu právomoci\nprezidenta podávať správy národnej rade sa líšia predovšetkým obsahom. Kým v prípade\nspráv o stave republiky by z jej obsahu mali vyplývať názory prezidenta na súčasné dianie\nv Slovenskej republike, zachytávajúc rôzne oblasti, napr. školstvo, zdravotníctvo,\nzamestnanosť, ale aj názory týkajúce sa súčasného diania na politickej scéne, ak tieto nie sú\npredmetom správy o závažných politických otázkach. V prípade správy o závažných\npolitických otázkach je na zvážení prezidenta, či je politická otázka natoľko závažná, aby\no nej podal správu národnej rade, a to aj mimo správy o stave Slovenskej republiky.\nÚstavný súd privilegovaný rečnícky čas prezidenta nevníma ako problémový.\n158. Na postavenie členov vlády a osobitne predsedu vlády je potrebné v kontexte\n§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku pozerať z dvoch uhlov pohľadu.\nTým prvým uhlom pohľadu je odlišnosť v postavení vlády ako takej, ale aj jej\njednotlivých členov vrátane predsedu vlády vo vzťahu k národnej rade. Ústavný obsah tohto\nvzťahu je iný ako v prípade funkcionárov národnej rady alebo ako v prípade prezidenta.\nMedzi národnou radou a vládou je vzťah dôvery, zodpovednosti vlády národnej rade\na kontroly vlády národnou radou. Súčasťou tohto vzťahu je aj citačné právo parlamentu.\n\n86\n\nÚstavným základom citačného práva národnej rady a jej orgánov je čl. 85 ústavy,\npodľa ktorého „Na požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky alebo jej orgánu sa člen\nvlády Slovenskej republiky alebo vedúci iného orgánu štátnej správy musí zúčastniť na jej\nschôdzi, alebo na schôdzi jej orgánu.“. Uvedené sa vzťahuje na každého člena vlády\nvrátane predsedu vlády.\nBez pochybnosti možno vyvodiť, že ak národná rada alebo jej orgán požiadajú člena\nvlády o účasť na jej schôdzi alebo na schôdzi jej orgánu a tomuto požiadaniu zodpovedá\npovinnosť sa dostaviť, nedeje sa to preto, aby na schôdzi národnej rady alebo jej orgánu\nčlen vlády mlčal, práve naopak. Citačné právo parlamentu môže byť v záujme zachovania\ndeľby moci doplnené (vyvážené) právom členov vlády vystupovať v rozprave.\nÚpravu privilegovaného rečníckeho času členov vlády a osobitne predsedu vlády\npreto ústavný súd posudzuje aj v kontexte materiálneho naplnenia citačného práva národnej\nrady, čomu zodpovedá aktívna účasť členov vlády na schôdzach národnej rady a jej\norgánov, ak o ňu boli požiadaní.\nNa druhej strane je však dôležité, aby privilegovaný rečnícky čas členov vlády\nnemohol viesť k jeho zneužitiu na faktické obštruovanie činnosti parlamentu. Spôsobmi,\nako členovia vlády dokážu obštruovať činnosť parlamentu, je napr. odkláňanie pozornosti\nod predmetu rokovania, zahmlievanie, smerovanie rozpravy iným smerom či k inej téme,\nalebo odďaľovanie vystúpenia opozičných poslancov na mediálne menej zaujímavý čas\na pod. Z tohto uhla pohľadu na privilegovaný rečnícky čas členov vlády pokladá ústavný\nsúd úpravu v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku za vyváženú kombináciu na jednej strane\nlimitovaného rečníckeho času členov vlády a na strane druhej neobmedzeného rečníckeho\nčasu predsedu vlády, ktorý činnosť vlády riadi a nesie za jej činnosť pred národnou radou\nrozhodujúcu ústavnú zodpovednosť (čl. 116 ods. 6 ústavy a contrario).\n159. Navrhovatelia sa dovolávajú vyslovenia nesúladu § 28 ods. 1 rokovacieho\nporiadku s čl. 13 ods. 1 (bod 9) a čl. 31 ústavy.\n\n87\n\n160. Ústavný súd už vyslovil, že čl. 31 ústavy je generálnou klauzulou obsahujúcou\npodmienku pre zákonnú úpravu politických práv. Účelom čl. 31 ústavy je prispieť\nk stabilizácii demokracie a právneho štátu. K ústavným zárukám stabilizácie demokracie\na právnosti štátu patrí aj princíp ochrany slobodnej súťaže politických síl v tvorbe\na uplatňovaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody. Jeho obsahom je záväzok\nnárodnej rady pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody a schváli iba\ntaké zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súťaž politických síl v demokratickej\nspoločnosti (PL. ÚS 19/1998).\nV prípade novely rokovacieho poriadku by preto muselo ísť o schválenie takého\nzákona, ktorý by neumožnil, resp. neumožňoval a neochránil, resp. neochraňoval slobodnú\nsúťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Je preto potrebné aspoň stručne\nvymedziť, čo je to slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti a či úprava\nprivilegovaného rečníckeho času v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku predstavuje do nej\nzásah s intenzitou vyžadujúcou ochranu ústavným súdom.\n161. Článok 31 ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými právami\nvyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl\nv demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl, nachádzajúca výraz\npredovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania demokratického štátu,\na to je dôvodom, aby obsah čl. 31 ústavy bol transformovaný najmä vo volebných\nzákonoch... Z hľadiska volieb má totiž osobitný význam aj ústavou chránená slobodná súťaž\npolitických síl, ktorá nepredpokladá politickú súťaž iba jednotlivých politických strán, ale\nzaručuje dokonca politickú súťaž vnútri jednotlivých politických strán (PL. ÚS 15/98) a na\nzáklade slobodného zoskupovania politických strán aj politickú súťaž medzi politickými\nstranami a koalíciami (PL. ÚS 22/2000).\nÚstava týmto článkom vyjadrila podstatu politického systému Slovenskej republiky,\nktorého základom je slobodná súťaž politických strán a politických hnutí, ktoré vznikli\nslobodne a dobrovoľne – ako výraz uplatnenia združovacieho práva občanov Slovenskej\nrepubliky. Pritom tieto politické strany musia rešpektovať demokratické princípy a odmietať\nnásilie ako prostriedok na získanie moci a presadzovanie svojich politických záujmov (Čič,\n\n88\n\nM. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 230 ‒\n231).\n162. Ústavný súd pokladá tiež za dôležité pripomenúť jeho opakovane vyslovený\nnázor, že v prípade čl. 31 ústavy ide o všeobecnú ústavnú normu, princíp, ktorý nemá\npovahu ľudského práva zaručeného jednotlivcovi (PL. ÚS 15/98, III. ÚS 730/2014).\n163. Privilegovaný rečnícky čas v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku nie je viazaný na\npolitickú stranu, politické hnutie alebo ich koalície, ale na presne označené ústavné funkcie,\nresp. ústavných činiteľov. Ani jedna z týchto ústavných funkcií nie je povinne viazaná na\nčlenstvo v politickej strane, v prípade prezidenta je to dokonca vylúčené. Politickými silami,\nktoré súťažia v demokratickej spoločnosti, sú politické strany, politické hnutia a ich\nkoalície. Politická súťaž prebieha aj v ich vnútri.\nZa politickú silu nie je možné pokladať prezidenta, pretože tento nesúťaží\nv demokratickej spoločnosti s nikým, pretože jeho postavenie hlavy štátu je exkluzívne\na nemá konkurenčnú politickú silu. Hlava štátu v parlamentnej forme vlády v podmienkach\nrepublikánskeho zriadenia je jednak vnímaná ako arbiter v sporoch medzi zákonodarnou\nmocou a výkonnou mocou a jej pozície sa sústreďujú viac do oblasti reprezentácie štátu ako\nna priamu ingerenciu do rozhodovacích politických procesov. Iné je postavenie kandidáta\nna prezidenta, ktorý súťaží s ostatnými kandidátmi vo voľbách, ale kandidáti na prezidenta\nnemajú privilegovaný rečnícky čas.\nZa politickú silu nie je možné pokladať ani vládu alebo jej jednotlivých členov.\nVláda je ústavný orgán, je to vrcholný orgán výkonnej moci. Napriek tomu, že\nv parlamentnej demokracii je vláda prirodzene vytváraná zo zástupcov politických strán, iba\nvýnimočne je politicky „jednofarebná“, skôr je politicky rozdielna a nepredstavuje jednu\npolitickú silu. Členom vlády navyše môže byť aj osoba, ktorá nie je členom žiadnej\npolitickej strany.\nPredseda a podpredsedovia národnej rady tiež nepredstavujú politické sily, ktorý by\ns niekým v demokratickej spoločnosti súťažili. Nikto iní v národnej rade nemá také\npostavenie ako oni.\n\n89\n\n164. Vzťah najvyšších ústavných činiteľov, prezidenta, predsedu národnej rady\na predsedu vlády, ktorí disponujú neobmedzeným rečníckym časom, nie je súťažou\npolitických síl ani medzi nimi navzájom, už preto nie, lebo to vylučuje postavenie\nprezidenta, ktorý nie je členom politickej strany a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny\nchod ústavných orgánov a nezúčastňuje sa politickej súťaže s ostatnými najvyššími\nústavnými činiteľmi.\n165. Ústavný súd ale vníma, že politická súťaž prebieha vo vnútri národnej rady, a to\nmedzi postupujúcimi politickými stranami, ako aj v širšom meradle medzi vládnou väčšinou\na parlamentnou menšinou. Práve preto, aby táto súťaž prebiehala vopred stanoveným,\nkorektným, demokratickým a dôstojným spôsobom pri rešpektovaní práv všetkých\nposlancov na riadny výkon ich mandátu a pri zachovaní požiadavky na efektívny výkon\nústavných právomocí národnej rady, si táto schválila svoj rokovací poriadok.\nJeho novela nezmenila s účinnosťou od 1. januára 2017 znenie § 28 ods. 1 spôsobom,\nktorý by neumožnil, resp. neumožňoval a neochránil, resp. neochraňoval slobodnú politickú\nsúťaž v národnej rade a zasahoval do čl. 31 ústavy v jeho podstate.\nÚstavný súd navyše pripomína, že v prípade faktického zneužívania neobmedzeného\nrečníckeho času predsedom národnej rady alebo predsedom vlády je to národná rada, ktorá\nto môže postupom podľa čl. 89 ods. 1 ústavy, resp. čl. 116 ods. 6 ústavy kedykoľvek\nvyriešiť.\n166. Preskúmanie § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku vo vzťahu k čl. 13 ústavy je\nvzhľadom na obsahovú a formálnu nejednoznačnosť návrhu nemožné (bod 9).\nVI.\nNesúlad s princípmi právneho štátu\n(§ 32 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku)\n167. Ustanovením § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku je upravená právomoc\npredsedajúceho zabezpečovať poriadok počas schôdze národnej rady, a to tým, že\n\n90\n\npredsedajúci vyzve zachovať poriadok poslanca, ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v\nrokovacej sále prekročil hranice slušnosti alebo ktorý svojím konaním narúša priebeh\nrokovania národnej rady. Ak výzva na zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave,\npredsedajúci vykáže poslanca z rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom istom dni.\nAk ani po opätovnom vykázaní poslanec neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci\nprerušiť schôdzu národnej rady na čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku.\nPredseda národnej rady v tomto prípade bezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný\nposlanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný, zúčastniť sa na hlasovaní o každom\nnávrhu okrem hlasovania o procedurálnych návrhoch (§ 34). Súčasne podľa § 32 ods. 5\nrokovacieho poriadku ak poslanec opakovane narúša poriadok na schôdzi národnej rady,\npredseda národnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e)\nrokovacieho poriadku.\n168. V osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu novely rokovacieho poriadku bola\núprava v § 32 ods. 2 a 5 odôvodnená okrem iného tým, že v rokovacom poriadku chýba\núprava „situácie, kedy poslanec svojím konaním narúša priebeh rokovania, navrhuje sa\ndoplniť ustanovenie týkajúce sa zabezpečenia poriadku v rokovacej sále tak, aby\npredsedajúci mal oprávnenie, po výzve na zachovávanie poriadku, ak táto nevedie\nk náprave, vykázať poslanca, ktorému odobral slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo\nčinmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti, alebo ktorý svojím konaním narúša\npriebeh rokovania, z rokovacej sály. Poslanec bude povinný v tomto prípade rokovaciu sálu\nopustiť, avšak ak tak neurobí, a to ani po opätovnej výzve predsedajúceho, preruší\npredsedajúci rokovanie schôdze na nevyhnutne potrebný čas na obnovu poriadku\nv rokovacej sále a bude mať oprávnenie rozhodnúť, že poslanci prítomní v rokovacej sále\nopustia jej priestor. Zároveň predseda národnej rady zvolá bezodkladne poslanecké\ngrémium. Vykázaný poslanec nebude mať právo zúčastniť sa rokovania v dni, v ktorom bol\nvykázaný. Zachováva sa však jeho právo hlasovať o každom návrhu okrem hlasovania\no procedurálnych návrhoch... V rokovacom poriadku sa výslovne upravuje, z dôvodu\nzavedenia opatrení smerujúcich k zachovaniu poriadku počas schôdze, ďalší nástroj,\nktorým je kompetencia predsedu národnej rady podať mandátovému a imunitnému výboru\n\n91\n\nnávrh na začatie disciplinárneho konania proti poslancovi, ktorý opakovane (najmenej\ndvakrát) nerešpektuje pravidlá správania sa na schôdzi národnej rady (§ 32 ods. 1 až 4).“.\nZnenie § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku bolo schválené v znení pozmeňovacieho\nnávrhu poslancov Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča\na skupiny poslancov národnej rady k návrhu novely rokovacieho poriadku (bod 7\npozmeňovacieho návrhu), kde zmeny oproti predloženému návrhu novely rokovacieho\nporiadku boli odôvodnené okrem iného aj tým, že „je možné, že vykázaním poslanca\nz rokovacej sály sa nedosiahne sledovaný účel, ktorým je zabezpečenie poriadku\nv rokovacej sále, pretože je možné, že vykázaný poslanec rokovaciu sálu neopustí a bude\ntak musieť dôjsť k prerušeniu schôdze. Pre niektorých môže byť prerušenie schôdze\ndokonca dôvodom narúšania poriadku, keďže týmto spôsobom je možné zablokovať\nzákonodarnú činnosť parlamentu. Je preto vhodné neprerušiť schôdzu automaticky, ale\nponechať na posúdení predsedajúceho, či je tento krok naozaj nevyhnutný.“.\n169. Navrhovatelia vidia v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s odsekom 5\nnesúlad s princípmi právneho štátu, osobitne s princípom právnej istoty, a to v tom, že\n«problémovým, v kontexte ústavného imperatívu zrozumiteľnosti a jasnosti právnych\nnoriem, je vágny pojem „hranice slušnosti“. Z pohľadu aplikácie napadnutého ustanovenia\nspôsobujú hlavnú komplikáciu nejasné kontúry tohto pojmu, t.j. neexistuje žiaden objektívny\nreferenčný rámec (napr. etický kódex poslanca NR SR), ktorý by umožňoval posúdiť\naplikujúcemu subjektu (predsedajúcemu) vzťah problémového konania poslanca NR SR\nk normám slušnosti. Vytvára sa tým priestor pre právnu úvahu aplikujúceho subjektu, ktorý\nvšak vychádza zo svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec\nnemôže mať informáciu.».\n170. Účelom úpravy v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s odsekom 5 je\nzabezpečenie poriadku, resp. zachovanie poriadku v rokovacej sále počas rokovania. Takáto\núprava v rokovacom poriadku nie je nová a nie je výsledkom novely rokovacieho poriadku.\nRokovací poriadok v § 32 už v znení účinnom do 31. decembra 2016 obsahoval úpravu\nsmerujúcu k zabezpečeniu poriadku v rokovacej sále. Podľa znenia § 32 ods. 2 rokovacieho\nporiadku účinného k 31. decembru 2016 poslanca, ktorý neuposlúchol výzvu, ktorou sa mu\n\n92\n\nodobralo slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej miestnosti prekročil\nhranice slušnosti, predsedajúci vyzval zachovávať poriadok. Ak výzva na zachovanie\nporiadku neviedla u poslanca k náprave, mohol predsedajúci vykázať poslanca až do\nskončenia rokovania v tom istom dni z rokovacej miestnosti, pričom vykázaný poslanec mal\nprávo zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu.\nÚstavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že rokovací poriadok aj pred\n1. januárom 2017 hovoril v § 32 ods. 2 o prekročení hraníc slušnosti, a teda nejde o slová,\nktoré by boli rokovaciemu poriadku neznáme a neboli by súčasťou parlamentných pravidiel\naj pred novelou rokovacieho poriadku. V tomto prípade dokonca platí, že ide o slová, ktoré\nsú súčasťou rokovacieho poriadku od jeho prijatia v roku 1996, resp. od jeho účinnosti od\n1. januára 1997, teda viac ako 20 rokov.\n171. Rovnako ako pri ostatných napadnutých ustanoveniach rokovacieho poriadku aj\npri § 32 ods. 2 v spojení s odsekom 5 poukazuje ústavný súd na podobnú úpravu, ktorú je\nmožné nájsť v rokovacích poriadkoch iných parlamentov.\nRokovací poriadok Bundestagu obsahuje ustanovenia o disciplinárnych opatreniach\nza menej či viac závažné narušenie „poriadku a dôstojnosti Bundestagu“. Predseda\nBundestagu môže poslancovi aj bez predchádzajúcej výzvy na zachovanie poriadku alebo\nbez predchádzajúceho uloženia poriadkovej pokuty nariadiť, aby až do konca schôdze\nopustil rokovaciu miestnosť, ak „závažným spôsobom narušil poriadok alebo dôstojnosť\nBundestagu.“\nPodľa § 19 ods. 1 zákona č. 90/1995 Zb. o rokovacom poriadku Poslaneckej\nsnemovne Českej republiky môže predseda za „neprístojné správanie“ v snemovni uložiť\nnapomenutie a za opakované neprístojné správanie vykázať poslanca z rokovacej miestnosti\nnajviac do konca rokovacieho dňa, v ktorom k vykázaniu došlo. Totožné ustanovenia\nvo vzťahu k Senátu obsahuje § 53 ods. 1 zákona č. 107/1999 Zb. o rokovacom poriadku\nSenátu.\n172. Navrhovatelia namietajú nesúlad s princípmi právneho štátu, osobitne\ns princípom právnej istoty, a to použitím vágnej formulácie v § 32 ods. 2 rokovacieho\nporiadku. Ústavný súd sa nepotrebuje rozsiahlo vyjadrovať k právnemu štátu a jeho\n\n93\n\nprincípom ako takým. Jeho názor, že z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka na materiálne\nchápanie právneho štátu, je z jeho doterajšej judikatúry dostatočne známy. V kontexte\nposudzovania § 32 ods. 2 v spojení s odsekom 5 rokovacieho poriadku je ale potrebné\nzamerať sa na to, či je ich znenie nejasné a vágne v takej miere, že by nebola možná ich\naplikácia bez zásahu do právnej istoty dotknutých osôb.\n173. Princíp právnej istoty sa vzťahuje na všetky orgány všetkých zložiek\nhorizontálne delenej moci. Z tohto princípu nie je vyňatý ani zákonodarca. Zásadnou\npožiadavkou v právnom štáte je, aby zákonodarca jasne vyjadril svoju základnú myšlienku,\ncieľ a účel svojho zákonodarného zámeru. Demokraticky legitimovaný zákonodarca má pri\nsvojej činnosti priestor na uváženie, je však viazaný ústavou a predovšetkým úpravou\nzákladných práv a slobôd. Vo vzťahu k zákonodarcovi sa v súvislosti s princípom právnej\nistoty do osobitnej pozornosti dostáva požiadavka regulovať spoločenské vzťahy\nnormatívnym spôsobom do budúcna, poskytovať ochranu právam nadobudnutým podľa\ndoterajšej právnej úpravy a svoju reguláciu vzťahovať na neurčitý počet prípadov\nrovnakého druhu.\nIntegrálnou súčasťou princípu právnej istoty je aj dôvera občanov v právny poriadok.\nPrávna istota a predovšetkým právna istota ex ante (vopred) vychádza z predvídateľnosti\nrozhodnutí orgánov verejnej moci, pričom pre občanov, iné fyzické osoby a právnické\nosoby predstavuje princíp právnej istoty predovšetkým ich orientačnú istotu, od ktorej sa\nodvíja aj ich dôvera v právny poriadok. Občianska sloboda ako imanentný znak\ndemokratického a právneho štátu vyžaduje spoľahlivosť právneho poriadku, pretože sloboda\nznamená predovšetkým možnosť usporiadať si život podľa vlastných predstáv.\n(PL. ÚS 29/05).\nVšetky subjekty práva v materiálnom právnom štáte preto môžu spravodlivo\nočakávať, že orgány verejnej moci budú voči nim konať a postupovať zákonom\nustanoveným a predvídaným spôsobom a postupom, a to na základe princípu materiálnej\nlegality.\nJe nepochybné, že takéto očakávanie sa vzťahuje aj na poslancov národnej rady vo\nvzťahu k ich správaniu počas rokovania národnej rady v kontexte možností konať, ktoré\nrokovací poriadok dáva tak predsedajúcemu, ako aj predsedovi národnej rady.\n\n94\n\n174. Princíp právnej istoty vo vzťahu k zákonodarcovi znamená požiadavku, že\nprávny predpis musí byť naformulovaný tak, aby každý, koho sa týka, adekvátne porozumel\njeho obsahu a identifikoval práva a povinnosti regulované príslušnou právnou úpravou.\nProstredníctvom jednoznačnej a zrozumiteľnej formulácie právnej normy sa zabezpečuje\njednota jej uplatnenia v rovnakých prípadoch a subjektom práva je tak umožnené predvídať\nsprávanie, ktoré právna norma dovoľuje alebo zakazuje. Zrozumiteľnosť textu právneho\npredpisu znamená, že jeho výrazová stránka by mala umožňovať jednotné porozumenie\nobsahu textu právneho predpisu a schopnosť správne ho aplikovať v praxi.\nTáto požiadavka ale nie je absolútna a je relativizovaná tým, že medzi ľuďmi existujú\nprirodzené rozdiely, ktoré vedú k tomu, že nemajú rovnaké chápanie a porozumenie\nvýznamu a obsahu tých istých pojmov. Platí to aj pre takú kategóriu, ako je „slušnosť“,\nresp. „hranice slušnosti“. To ale neznamená, že takéto pojmy nie je možné v právnych\npredpisoch používať, resp. že bolo úlohou tvorcu právneho predpisu každý takýto pojem\nminucióznym spôsobom vysvetliť alebo definovať.\n175. V rozhodnutí Karácsony ESĽP uviedol, že jednou z požiadaviek pre legislatívu,\nktorá obmedzuje slobodu slova, je jej predvídateľnosť, resp. dostatočná určitosť. Z tejto\npožiadavky však nevyplýva podmienka, aby bolo možné dôsledky vyplývajúce z príslušnej\nprávnej úpravy predpokladať s absolútnou istotou. Aj keď je určitosť právnej úpravy\nžiadaná, nemala by viesť k prehnane rigidnej právnej úprave, pretože právo musí byť\nschopné reagovať na meniace sa podmienky.\nEurópsky súd pre ľudské práva vyslovil, že poslanci by vzhľadom na svoj status mali\nbyť oboznámení s disciplinárnymi pravidlami, ktorých cieľom je zabezpečiť poriadok\nv parlamente. Tieto pravidlá nevyhnutne obsahujú prvky neurčitosti (gravely offensive\nconduct) a sú predmetom interpretácie v parlamentnej praxi. Podľa názoru ESĽP\nsťažovatelia vzhľadom na svoje postavenie museli byť schopní v rozumnom rozsahu\npredvídať následky svojho správania, a to aj napriek tomu, že tieto ustanovenia neboli\ndovtedy použité.\n\n95\n\n176. Úlohou a ani ambíciou ústavného súdu nie je definovať slušnosť či hranice\nslušnosti, a to ani všeobecne a ani vo vzťahu k správaniu poslancov počas rokovania\nnárodnej rady. Na druhej strane sa však nemožno tváriť, že by pojem „slušnosť“ bol doteraz\núplne neznáma a že by nebolo možné aspoň úplne jednoducho povedať, že slušnosť je\nvlastnosť prejavujúca sa správaním podľa pravidiel spoločenského správania.\nNavrhovatelia namietajú, že predsedajúci bude pri posudzovaní hraníc slušnosti\nvychádzať zo svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec nemôže\nmať informáciu (bod 65 návrhu).\nÚlohou ústavného súdu bude preto posúdiť, či na základe vymedzenia princípu\nprávnej istoty vo vzťahu k zákonodarcovi (bod 174) a na základe judikatúry ESĽP (bod\n175) predstavuje úprava v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5\nrokovacieho poriadku takú úpravu, ktorá umožňuje alebo neumožňuje poslancom\nv rozumnom rozsahu predvídať následky svojho správania a podľa toho sa zariadiť, resp. či\nprávna úprava v rokovacom poriadku upravuje spôsoby korekcie postupu predsedajúceho\na obrany dotknutého poslanca.\n177. Úprava v § 32 rokovacieho poriadku je postavená na princípe stupňovania\nprostriedkov používaných na zabezpečenie poriadku na schôdzi národnej rady. Prvým\núkonom, ktorý smeruje proti poslancovi, ktorý narúša priebeh rokovania, je výzva\npredsedajúceho. Ak výzva predsedajúceho nevedie k náprave, je to vykázanie poslanca\nz rokovacej sály a v prípade opakovaného narúšania poriadku na schôdzi národnej rady je to\npodanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, čo môže urobiť len predseda národnej\nrady. Vykázanie poslanca z rokovacej sály bez predchádzajúcej výzvy nie je možné a tiež\nnávrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku bez\nopakovaného narušenia poriadku na schôdzi národnej rady nie je možné podať.\nTakáto úprava je v súlade s úpravou zabezpečenia poriadku počas rokovania\nparlamentu. Poslanec narúšajúci poriadok na schôdzi je spravidla najprv upozornený,\nnásledne vyzvaný na zachovanie poriadku a ak upozornenie ani výzvu nerešpektuje, môžu\nbyť uložené sankcie, ako napr. odobratie slova, odňatie práva vystúpiť v rozprave, odňatie\npráva vystúpiť až do konca schôdze, finančná pokuta, zníženie platových nárokov,\n\n96\n\nvykázanie z rokovacej sály, vylúčenie z rokovania až do konca schôdze (a spravidla s tým\nspätá strata časti platových nárokov) a vylúčenie z rokovania na viacero schôdzí.\n178. V súvislosti s postupom podľa § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku a jeho možnou\nvágnosťou je potrebné vziať do úvahy aj ďalšie dve skutočnosti.\nOkrem princípu stupňovania prostriedkov používaných na zabezpečenie poriadku na\nschôdzi národnej rady upravuje rokovací poriadok aj prostriedok obrany dotknutého\nposlanca, a to v § 32 ods. 7 rokovacieho poriadku, podľa ktorého „Proti opatreniam\npredsedajúceho vykonaným podľa odsekov 1 až 4 okrem rozhodnutia predsedajúceho\no prerušení schôdze národnej rady môže poslanec, ktorého sa opatrenia týkajú, podať\nnámietku hneď po ich uložení. O námietke rozhodne národná rada bez rozpravy.“.\nOkrem toho je potrebné spomenúť aj všeobecné ustanovenie § 146 ods. 1\nrokovacieho poriadku, podľa ktorého ak sa počas schôdze národnej rady vyskytne\npochybnosť o postupe podľa tohto zákona, rozhoduje v jednotlivých prípadoch\npredsedajúci. Na návrh poslanca národná rada rozhodne bez rozpravy o tom, že\npredsedajúci rozhodne o pochybnosti o postupe podľa tohto zákona až po predchádzajúcom\nstanovisku Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Cestou tohto\nustanovenia je možné dosiahnuť, aby v prípade pochybnosti o tom, či boli alebo neboli\nnaplnené zákonné požiadavky na postup predsedajúceho podľa § 32 ods. 2 rokovacieho\nporiadku vrátane naplnenia požiadavky prekročenia hraníc slušnosti, zaujal k veci\nstanovisko Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky.\n179. Za narušenie poriadku na schôdzi národnej rady poslanec podlieha\ndisciplinárnej právomoci národnej rady. Návrh na začatie disciplinárneho poriadku ak ide\no narušenie poriadku na schôdzi národnej rady podáva predseda národnej rady [§ 32 ods. 5\nv spojení s § 136 ods. 2 písm. d) rokovacieho poriadku]. Disciplinárne konanie sa začína\nv mandátovom a imunitnom výbore.\nPodľa § 137 rokovacieho poriadku mandátový a imunitný výbor v disciplinárnom\nkonaní zisťuje všetky skutočnosti, na základe ktorých sa vedie proti poslancovi\ndisciplinárne konanie. Poslanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, má právo\n\n97\n\noboznámiť sa so všetkými písomnosťami slúžiacimi ako podklad na rozhodovanie\nmandátového a imunitného výboru a vyjadriť sa o nich.\nZ rokovania mandátového a imunitného výboru v disciplinárnom konaní sú vylúčené\niné osoby než členovia tohto výboru, navrhovateľ, poslanec, proti ktorému sa konanie vedie,\na tajomník výboru. Z rokovania mandátového a imunitného výboru je vylúčený člen tohto\nvýboru, ak sa disciplinárne konanie vedie proti nemu.\nRokovací poriadok v § 137 ods. 2 teda zabezpečuje dotknutému poslancovi\nprostriedky obrany v disciplinárnom konaní, a to právo oboznámiť sa so všetkými\npísomnosťami slúžiacimi ako podklad na rozhodovanie mandátového a imunitného výboru\na právo vyjadriť sa o nich.\nMandátový a imunitný výbor po konaní podľa § 137 rokovacieho poriadku rozhodne\no uložení disciplinárneho opatrenia alebo o zastavení disciplinárneho konania.\nPodľa § 139 ods. 5 rokovacieho poriadku ak mandátový a imunitný výbor zistí, že\nposlanec narušil poriadok na schôdzi národnej rady, odporučí národnej rade, aby mu uložila\npokutu až do výšky 2 000 eur. Ak poslanec opakovane naruší poriadok na schôdzi národnej\nrady v čase do jedného roka od uloženia pokuty za narušenie poriadku na schôdzi národnej\nrady, mandátový a imunitný výbor odporučí národnej rade, aby mu uložila pokutu až do\ndvojnásobku hornej hranice pokuty ustanovenej rokovacím poriadkom za narušenie\nporiadku na schôdzi národnej rady.\nNárodná rada odporúčaním mandátového a imunitného výboru viazaná nie je.\n180. Navrhovatelia namietajú rozpor § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení\nv § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku (iba) v čl. 1 ods. 1 ústavy, a to presnejšie s princípmi\nprávneho štátu. Tento princíp už bol v judikatúre ústavného súdu použitý aj samostatne, bez\nsúvisu s iným konkrétnym ústavným právom (pozri napr. PL. ÚS 17/08). Ústavný súd preto\nmôže preskúmať súlad § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení v § 32 ods. 5\nrokovacieho poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu princípov právneho štátu.\n181. Konkrétne vo vzťahu k princípu právnej istoty ústavný súd rekapituluje svoj\nnázor, že ak ustanovenie zákona vytvára podmienky na jeho svojvoľnú interpretáciu, a to\ns takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov\n\n98\n\nprávneho štátu, je takéto ustanovenie v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy\n(PL. ÚS 9/04).\n182. Právnu istotu bližšie konkretizujú tieto dva právne princípy: konanie orgánov\nverejnej moci musí byť pre občana v rámci určitých hraníc predvídateľné a kalkulovateľné.\nZákony v právnom štáte musia byť jasné a pochopiteľné, aby občanovi umožnili urobiť si\npredstavu o svojej právnej situácii. Toto isté je potrebné vyžadovať aj vo vzťahu\nk rokovaciemu poriadku a postaveniu poslanca národnej rady.\n183. Ústavný súd na základe detailnej analýzy napadnutých ustanovení § 32 ods. 2\nrokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku (body 170, 177 až 179)\nnepovažuje ich znenie za také vágne alebo neurčité, že by neumožňovalo z pohľadu\nposlanca predvídať konanie predsedajúceho schôdze alebo predsedu národnej rady, resp. že\nby poslanec národnej rady nemohol predvídať konanie proti nemu v prípade narušovania\nporiadku v rokovacej sále.\nRokovací poriadok vo vzťahu k okamžitej sankcii vykázania poslanca z rokovacej\nsály obsahuje procedurálnu poistku vo forme predchádzajúceho varovania poslanca\npredsedajúcim. Dotknutý poslanec má právo podať proti opatreniu predsedajúceho\nnámietku.\nVo vzťahu k disciplinárnemu konaniu úprava v rokovacom poriadku obsahuje\nprocedurálne poistky disciplinárne stíhaného poslanca, a to právo byť vypočutý vopred,\npred uložením sankcie a tiež právo oboznámiť sa so všetkými písomnosťami slúžiacimi ako\npodklad na rozhodovanie o jeho disciplinárnom skutku. O sankcii na základe odporúčania\nmandátového a imunitného výboru rozhoduje národná rada.\nTieto nástroje podľa ústavného súdu vylučujú svojvoľnosť v konaní proti poslancovi\na poskytujú mu ochranu v súlade s judikatúrou ESĽP a súčasne napadnutá úprava v § 32\nods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku nepredstavuje\nzásah do čl. 1 ods. 1 ústavy v takej intenzite, ktorá by vyžadovala ústavno-ochranný zásah\nústavného súdu.\n184. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.\n\n99\n\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko\nsudca Lajos Mészáros.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného\nna uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 9. januára 2019\n\n100", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "práva a slobody – politické-princíp slobodnej súťaže politických síl", "konanie-disciplinárne", "poslanec, poslanecký mandát", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "Zbierka zákonov Slovenskej republiky", "rokovací poriadok", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "súlad-súlad právnych predpisov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "rokovací poriadok", "právna istota", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "poslanec, poslanecký mandát", "konanie-disciplinárne", "Zbierka zákonov Slovenskej republiky", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:690335f2-de3b-4e19-8b58-aca70bb929b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.146.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 146/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 146/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.146.2016.1"}, {"guid": "ussr:29610885-07b4-406c-ad27-1612955962c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.730.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 730/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 730/2014 z 16. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.730.2014.1"}, {"guid": "ussr:4a3054eb-1ab4-4714-84ce-907d1a2a0117", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2012 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a3054eb-1ab4-4714-84ce-907d1a2a0117"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/09 z 2. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:49c3d9a0-5160-4162-8e61-0991071a0631", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 126/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 126/07 z 14. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49c3d9a0-5160-4162-8e61-0991071a0631"}, {"guid": "ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/04 z 23. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-23", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}, {"guid": "ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/97 z 24. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-24", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e"}, {"guid": "ussr:7a9d942e-01a4-4ac2-87fe-0837aad0ba70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 29/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/97 z 14. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-14", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a9d942e-01a4-4ac2-87fe-0837aad0ba70"}, {"guid": "ussr:166b9375-c030-45df-8f65-1f20b9b51c69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.29.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/95 z 29. 11. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-11-29", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.29.1995.1"}], "citovane_v": []}