{"guid": "ussr:20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 30. 1. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. januára 2019, sp. zn. PL. ÚS 6/2016, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1/text", "citacie_n": 27, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/2016-61\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nMiroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej,\nMojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa\nTkáčika (sudca spravodajca) vo veci návrhu Okresného súdu Dunajská Streda na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 61b ods. 3\na § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení zákona č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 61b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení zákona č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene\n\na doplnení niektorých zákonov n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu Okresného súdu Dunajská Streda n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 15. apríla\n2016 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej aj „okresný súd“\nalebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudcom Mgr. Michalom Novotným, na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade\n§ 61b ods. 3 a § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný\nporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení zákona č. 106/2014 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“),\ns čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\n2. Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu informuje, že v exekučnej veci,\npredmetom ktorej je vymoženie 844,79 € s príslušenstvom, mu doručila súdna exekútorka\n7. novembra 2014 žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom\nje právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz č. k. 11 Ro 176/2009-20, ktorý sa stal\nvykonateľným 9. decembra 2009, a ktorým „bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému\n844,79 € s príslušenstvom – presne vymedzeným úrokom z omeškania idúcim od 3. mája\n2008, 1. marca 2008, 1. júna 2008, 1. apríla 2008, 28. júna 2008 a 14. augusta 2008,\nako aj náhradu trov konania. Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnej exekútorke podaný\n23. októbra 2014, žiadosť o vydanie poverenia bola súdu doručená 7. novembra 2014.\nZ obsahu návrhu na vykonanie exekúcie, ani žiadosti o udelenie poverenia nevyplýva,\n\n2\n\nže by oprávnený\n\ns povinnou\n\nuzatvorili\n\nakúkoľvek\n\ndohodu\n\no splácaní\n\npohľadávky\n\nv splátkach.\nSúd po preskúmaní žiadosti dňa 11. novembra 2014 vydal poverenie na vymoženie\nistiny 844,79 €, náhrady trov konania a trov exekúcie. O zvyšnej časti nároku súd zatiaľ\nnerozhodol.“.\n3. Okresný súd uznesením č. k. 16 Er 248/2014-11 z 23. februára 2016 konanie\no žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania\npriznaného platobným rozkazom okresného súdu č. k. 11 Ro 176/2009-20 vykonateľným\n9. decembra 2009 prerušil na účel ďalšieho postupu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy.\n4. Rozpor § 61b ods. 3 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovateľ\nodôvodňuje kolidujúcou regulačnou matériou napadnutého ustanovenia a § 110 ods. 1\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Občiansky zákonník“). Konkretizované ustanovenie Občianskeho zákonníka totiž\n„posilňuje nárok veriteľa priznaný právoplatným rozhodnutím a dáva mu istotu, že počas\n10 rokov sa jeho nárok neoslabí. Tieto účinky sa týkajú celého nároku v tom rozsahu,\nv akom bol priznaný rozhodnutím, teda aj nároku na príslušenstvo (úroky, úroky\nz omeškania a náklady, § 121 ods. 3 Obč. zák.).\nZároveň však ustanovenie § 61b ods. 3 Ex. por. zakazuje po troch rokoch\nod vykonateľnosti exekučného titulu (teda v podstate po troch rokoch od plynutia lehoty\nna plnenie) vykonať exekúciu na vymoženie príslušenstva, a to napriek tomu, že takýto\nnárok je posilnený účinkami § 110 ods. 1 Obč. zák. Veriteľ, ktorému bol jeho nárok\npriznaný právoplatným rozhodnutím a ktorý sa tak spolieha na uvedené účinky, je normami\nexekučného práva zbavený možnosti reálne tieto posilnené účinky využiť... zákonodarca\nnijako (ani nepriamo) nenaznačil, že by po troch rokoch rozhodnutie malo strácať svoje\núčinky z § 110 Obč. zák. Priemerný adresát právnej normy tak z § 110 Obč. zák., ani celého\nkomplexu noriem upravujúcich premlčanie nárokov,... nedokáže logicky predvídať,\nprečo by sa nemal spoliehať na 10ročnú premlčaciu dobu upravenú v § 110 ods. 1 Obč.\nzák. Ak však (v dôvere v tieto právne účinky svojho exekučného titulu) navrhne vykonanie\nexekúcie po uplynutí len troch rokov a jedného dňa od vykonateľnosti, príslušenstvo\nuž nevymôže... takáto právna úprava zakladá vzájomný nesúlad medzi dvoma normami\n3\n\ndo tej miery, že oslabuje reálnu uplatniteľnosť a regulačnú účinnosť právnych noriem\na taktiež právnu istotu ako atribút právneho štátu. Tieto normy nie sú vnútorne zladené, obe\nsa navzájom vyvracajú v dôsledku vzájomných rozporov medzi nimi. Táto vzájomná\nvnútorná rozpornosť (nesúladnosť) spôsobuje okrem iného logickú a systémovú\nnezlučiteľnosť, neefektívnosť a v konečnom dôsledku i právnu nesplniteľnosť. Z týchto\ndôvodov je ustanovenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku samostatne v nesúlade s čl. 1\nods. 1 Ústavy SR.“.\n5. Nesúlad § 243c ods. 1 Exekučného poriadku v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ s čl. 1\nods. 1 ústavy navrhovateľ vidí v nedovolenom retroaktívnom pôsobení predmetnej\nintertemporálnej právnej normy. Zdôrazňuje, že „toto ustanovenie nariaďuje použitie\nnovelizovaného § 61b ods. 3 Ex. por. v konaniach začatých po 31. máji 2014. Obsahom\n§ 61b ods. 3 Ex. por. však nie je procesnoprávna norma upravujúca procesný postup\nv exekučnom konaní, ale doplnenie jednej z podmienok vykonateľnosti exekučného titulu\nv exekúcii. Jej okamžité použitie na všetky exekučné konania začaté po 31. máji 2014\nignoruje práve tento aspekt. Až do 31. mája 2014 totiž veriteľ exekučného titulu nemal\nžiaden dôvod ponáhľať sa s návrhom na vykonanie exekúcie, keďže mohol vychádzať\nzo všeobecných premlčacích lehôt a účinkov právoplatného rozhodnutia v zmysle § 110\nods. 1 Obč. zák. Od 1. júna 2014 však všetci veritelia, ktorí by síce stíhali túto všeobecnú\nlehotu, avšak ich exekučné tituly sa stali vykonateľnými pred 1. júnom 2011, stratili\nmožnosť vymáhať ich exekúciou.“.\n6. Navrhovateľ nadväzne zdôrazňuje, že „príkladom... je aj prerokúvaná vec.\nPlatobný rozkaz... sa stal vykonateľným 9. decembra 2009, takže trojročná lehota v zmysle\n§ 61b ods. 3 Ex. por. uplynula 9. decembra 2012. Veriteľ (oprávnený) však podľa právnej\núpravy účinnej k 9. decembru 2012 nemal absolútne žiaden dôvod navrhovať exekúciu,\nkeďže vedel, že svoj exekučný titul môže uplatniť vo všeobecnej premlčacej lehote § 110\nods. 1 Obč. zák., teda do roku 2019. Až 1. júna 2014 mu zákonodarca určil, že svoj\nexekučný titul mal navrhnúť na vykonanie exekúcie do 9. decembra 2012, inak mu\npríslušenstvo nebude možné exekučne vymáhať. To však pre oprávneného bolo objektívne\nnemožné – 1. júna 2014 nebolo možné vrátiť čas do 9. decembra 2012. Z toho plynie, že\nnorma § 243c ods. 1 Ex. por. s účinnosťou od 1. júna 2014 sankcionovala nečinnosť\n4\n\noprávneného pred týmto dňom, hoci oprávnený nemal podľa právneho stavu účinného\nv čase svojej nečinnosti žiadnu povinnosť určitým spôsobom konať. Úprava § 243c ods. 1\nEx. por. tak vlastne oprávneného spätne sankcionuje za to, že postupoval v súlade\ns právom. Tým v zmysle... konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR ide o normu\nneprípustne retroaktívnu a odporujúcu čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“.\n7. K tvrdenému nesúladu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku s čl. 20 ods. 1 ústavy\na s čl. 1 dodatkového protokolu okresný súd na podklade judikatúry ústavného súdu\nk obsahu základného práva vlastniť majetok uvádza, že «veritelia druhovo rovnakých\npohľadávok musia mať rovnaké možnosti domáhať sa ich exekúcie. Tomu však ustanovenie\n§ 61b ods. 3 Ex. por. nezodpovedá. Toto ustanovenie totiž po uplynutí troch rokov\nod vykonateľnosti exekučného titulu bráni veriteľovi vymôcť „príslušenstvo peňažnej\npohľadávky“. Z takto formulovaného ustanovenia nie je zrejmé, v čom je príslušenstvo\npohľadávky natoľko odlišné od iných druhov peňažných pohľadávok, aby to odôvodňovalo\nodlišný zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva veriteľa k tejto pohľadávke.». Zároveň\npodľa názoru okresného súdu „nemožno samozrejme vylúčiť, že môže existovať iný znak\ncharakteristický pre pohľadávku na príslušenstvo... ktorý by mohol odôvodniť ich odlišnú\nzákonnú úpravu v § 61b ods. 3 Ex. por. V podstate teda ide o to, či je na takúto (voči\nveriteľovi prísnejšiu) úpravu určitý ústavne ospravedlniteľný dôvod, pričom na posúdenie\nospravedlniteľnosti\n\ntakejto\n\nodlišnej\n\núpravy\n\nmožno\n\npoužiť\n\nurčitú\n\nobdobu\n\ntestu\n\nproporcionality.“. Navrhovateľ však spochybňuje už len legitimitu cieľa kritizovaného\nustanovenia. Cituje z dôvodovej správy a konštatuje, že «nie je možné dospieť k žiadnemu\nbližšiemu zdôvodneniu záveru, prečo sa má konanie veriteľa, ktorý má právoplatne\njudikovanú pohľadávku a ktorému tak § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva nárok\nna jej vymáhanie počas 10 rokov, považovať za „špekulatívne“ len preto, že sa ho rozhodne\nvymáhať po dvoch či troch (alebo piatich alebo siedmich) rokoch... Z obsahu dôvodovej\nsprávy je zrejmé, že úprava sledovaná v § 61b ods. 3 Ex por. úplne ignoruje,\nže elementárnym dôvodom exekúcie nie je akási „kratochvíľa“ veriteľa, ale skutočnosť,\nže dlžník nesplnil to, na čo bol podľa práva povinný a čo bolo veriteľovi priznané súdnym\nrozhodnutím. Tomu napokon slúži aj príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania a nákladov\nspojených s uplatnením – primárnym dôvodom jeho vymáhania nie je žiadna špekulácia\n\n5\n\nveriteľa, ale to, že dlžník nesplnil svoj záväzok voči veriteľovi. V takom prípade podanie\nnávrhu na vykonanie exekúcie pokojne aj po deviatich a pol roku nie je žiadnou špekuláciou\nveriteľa, ale naopak, výrazom jeho ústavne chráneného vlastníckeho práva v podobe\njudikovaného nároku. Dlžník predsa kedykoľvek môže odvrátiť exekúciu tým, že bude konať\npodľa práva, teda že svoj záväzok splní.».\n8. Podľa navrhovateľa „z obsahu dôvodovej správy... vyplýva, že navrhovaná úprava\nje cieľom sama pre seba, teda jej jediným cieľom je zbaviť veriteľov (časti) ich právoplatne\njudikovaných pohľadávok teda zbaviť ich ochrany ich vlastníckeho práva, navyše\npotvrdeného právoplatným súdnym rozhodnutím. Z ustanovenia čl. 20 ods. 1 Ústavy SR\npritom vyplýva, že zákonodarca je povinný zabezpečiť ochranu vlastníckeho práva,\nnie brániť mu v jeho realizácii. Ustanovenie § 61b ods. 3 Ex. por. však sleduje presne\nopačný cieľ, a to sťažiť veriteľovi uplatnenie jeho práva. Takáto právna úprava je\npreto podľa názoru predkladajúceho súdu bez ďalšieho v nesúlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSR.“.\n9. Okresný súd uvádza, že aj v prípade, že by obmedzenie zavedené § 61b ods. 3\nExekučného poriadku bolo možné považovať za legitímne, s určitosťou nemôže obstáť\nv teste\n\nproporcionality.\n\nNapadnutá\n\nprávna\n\núprava\n\n«nerozlišuje\n\nmedzi\n\nplynúcim\n\npríslušenstvom a príslušenstvom už neplynúcim. Citovaná norma totiž paušálne vylučuje\nmožnosť viesť exekúciu na „príslušenstvo“, a to bez ohľadu na to, či ide o príslušenstvo\npriznané pevnou sumou (napríklad úrok dohodnutý pevnou sumou, náklady na uplatnenie\npohľadávok, prípadne úrok z už zaplatených nárokov vyčísliteľný pevnou sumou)\nalebo na príslušenstvo narastajúce v čase (úrok resp. úroky z omeškania určené percentom\nz určitej sumy od určitého dátumu). Toto nerozlišovanie je v protiklade aj s tvrdeniami\ndôvodovej správy o „špekulatívnom“ oneskorovaní začatia exekúcie. Nie je totiž zrejmé,\nako takéto oneskorenie („odležanie“ v zmysle dôvodovej správy) vplýva na príslušenstvo,\nktoré v čase nenarastá, a prečo je aj v tomto prípade potrebné postihnúť toto príslušenstvo\nnásledkom nemožnosti exekučne ho vykonať. V extrémnom prípade sa na základe § 61b\nods. 3 Ex. por. môže stať nevykonateľným celý exekučný titul, ak jeho jediným predmetom je\npríslušenstvo pohľadávky. Takéto účinky celkom zreteľne presahujú cieľ sledovaný touto\núpravou v zmysle dôvodovej správy.».\n6\n\n10. Ďalej dôvodí, že „následky § 61b ods. 3 Ex. por. na príslušenstvo narastajúce\nv čase sú celkom zjavne neprimerané, keďže po uplynutí troch rokov stráca dlžník (tu ide\no zjavnú chybu v písaní, keďže navrhovateľ mal evidentne na mysli veriteľa, pozn.) nárok\nna všetko príslušenstvo. Tým sa táto konštrukcia celkom zjavne odlišuje napríklad\nod premlčania, kde v danom prípade pravidelne prirastajúcich plnení plynie premlčacia\ndoba takpovediac každým dňom nanovo. Veriteľ tak môže svoje príslušenstvo uplatniť vždy\naspoň za posledné tri (resp. štyri) roky odo dňa podania žaloby na súd. § 61b ods. 3 Ex.\npor. však uplynutím troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu odníme veriteľovi\nmožnosť exekúcie všetkého príslušenstva, a to tak toho za obdobie pred vydaním\nexekučného titulu, ako aj prirasteného počas troch rokov od jeho vykonateľnosti, ako aj\nvšetkého ďalšieho. Z tohto hľadiska sa tak postavenie veriteľa, ktorý podá návrh na\nvykonanie exekúcie v prvý deň po uplynutí trojročnej lehoty, dramaticky zhoršuje oproti\nveriteľovi, ktorý takýto návrh podá len o deň skôr, hoci voči dlžníkovi (ktorého chce táto\núprava zrejme chrániť) je tento rozdiel jedného dňa takmer zanedbateľný. Aj tieto následky\nidú celkom zjavne za hranicu toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa sledovaného § 61b\nods. 3 Ex. por.“.\n11. Kritizovaná právna norma „nijako nereflektuje dôvod, kvôli ktorému veriteľ\nnezačal exekúciu. Takým dôvodom môže byť okrem iného vyhlásený konkurz, kedy je začatie\nexekúcie zákonom výslovne zakázané... Okrem toho dôvodom nezačatia exekúcie môžu byť\npomerne jednoduché príčiny, napríklad známa nemajetnosť povinného a neochota veriteľa\nznášať zbytočné trovy takejto exekúcie... Inak povedané, § 61b ods. 3 Ex. por. podsúva\nvšetkým veriteľom špekulatívne úmysly a úplne abstrahuje od objektívnych a racionálnych\ndôvodov, kvôli ktorým veriteľ v trojročnej lehote exekúciu nezačne. Striktné znenie § 61b\nods. 3 Ex. por. neumožňuje súdu na tieto rozdiely v motivácii veriteľov vôbec prihliadnuť.“.\n12. Analyzované ustanovenie podľa navrhovateľa „znevýhodňuje tú skupinu\nveriteľov, ktorá si v exekúcii zasluhuje najvyššiu mieru ochrany – tzv. nezabezpečených\nveriteľov, teda veriteľov, ktorí z rôznych dôvodov neboli schopní zriadiť zabezpečovacie\nprávo k časti veriteľovho majetku. Po uplynutí troch rokov totiž nie je možná exekúcia\nna vymoženie príslušenstva judikovanej pohľadávky. Na druhej strane však z viazanosti\ntejto normy na exekučný titul ako taký vyplýva, že sa nijako nedotýka samotnej povahy\n7\n\njudikovanej pohľadávky, ani jej hmotnoprávnych účinkov. Preto napr. zabezpečený veriteľ\nmôže takéto príslušenstvo uspokojiť trebárs výkonom záložného práva, a to počas celej\n10ročnej premlčacej lehoty. Naopak, nezabezpečený veriteľ, ktorý má judikovanú\npohľadávku a ktorý je z tohto dôvodu na exekúciu v podstate odkázaný (keďže iným\nspôsobom) si svoju pohľadávku uspokojiť nedokáže), je nútený ju pod prísnym následkom\nstraty nároku na príslušenstvo začať do troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu.“.\n13. Napokon podľa názoru okresného súdu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\n«bezdôvodne favorizuje veriteľov, ktorí o svoje práva dbajú a získajú si exekučný titul\nčo najskôr, oproti tým, ktorí takto nepostupujú. Lehota v § 61b ods. 3 Ex. por. sa totiž\nneviaže na zročnosť záväzku, ktorý je exekučným titulom priznaný... ale na jeho\nvykonateľnosť.\n\nVykonateľnosť\n\nnastáva\n\nuplynutím\n\nlehoty\n\nna\n\nplnenie\n\nviazanej\n\nna právoplatnosť... ktorá zasa nastáva uplynutím lehoty na podanie odvolania... začínajúcej\nplynúť doručením rozsudku. Inak povedané, účinky § 61b ods. 3 Ex. por. postihnú omnoho\nskôr veriteľa, ktorý žaluje čo najskôr a jeho pohľadávka mu je priznaná čo najskôr (napr.\nplatobným rozkazom, pretože jeho návrh je riadny a úplný). Naopak, veriteľ, ktorý takto\nnepostupuje, má určitú „výhodu“ v tom, že jeho exekučný titul nadobudne vykonateľnosť\nneskôr, a teda aj trojročná lehota v § 61b ods. 3 Ex. por. uplynie neskôr. V oboch\nprípadoch je pritom príslušenstvo určené rovnako, a to od okamihu splatnosti istiny.».\n14. Rozpor § 243c ods. 1 v časti slov „§61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku s čl. 20\nods. 1 ústavy podľa navrhovateľa vyplýva z obdobných dôvodov, ako je tomu v prípade\ntvrdeného nesúladu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 1\ndodatkového protokolu, ako aj z dôvodu už konštatovanej nedovolenej retroaktivity tejto\nprávnej normy.\n15. Vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy navrhovateľ poukazuje na stabilnú judikatúru,\npodľa ktorej sa základné právo na súdnu ochranu uplatňuje aj v procese núteného výkonu\nsúdnych a iných rozhodnutí. Preto potom „dôvody nesúladu § 61b ods. 3 a § 243c ods. 1\nExekučného poriadku s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k... zakladajú\naj nesúlad týchto ustanovení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.\n\n8\n\n16. Okresný súd navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie\nvo veci samej nálezom takto rozhodol:\n«Ustanovenia § 61b ods. 3 a § 243c ods. 1 v časti „§ 61b ods. 3 a“ zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhl. č. 209/1992 Zb.).»\n17. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2016-10 z 1. júna 2016 návrh\nnavrhovateľa prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) na ďalšie konanie.\n18. Ústavný súd 26. júla 2016 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nNárodnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu a o doručenie povinných príloh.\n19. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-450/2016 doručenom ústavnému\nsúdu 19. septembra 2016 spolu s požadovanými prílohami vyjadrila súhlas s upustením\nod ústneho pojednávania v predmetnej veci. Po vecnej stránke zdôrazňuje, že ťažiskovou\nkategóriou návrhu okresného súdu je pojem „príslušenstvo“ tak, ako ho definuje § 121\nods. 3 Občianskeho zákonníka. Uvádza, že „pri nekritickej aplikácii a použití čisto\njazykového (gramatického) výkladu uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka\nv spojitosti so znením § 61b ods. 3 a § 243c ods. 1 Exekučného poriadku je možné dospieť\nk obdobným záverom, aké sú uvedené v návrhu okresného súdu. V tejto súvislosti je však\npotrebné pripomenúť, že právna teória pozná aj iné spôsoby výkladu právnych predpisov,\npričom jazykový (gramatický) výklad sa dostáva pomaly do úzadia.“. To národná rada\ndokumentuje citáciami rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky i ústavného súdu.\nNásledne zdôrazňuje výskyt „hypertrofie právnych noriem, následkom čoho je znížená\nprehľadnosť a stabilita právneho poriadku. Za takejto situácie nie je možné ľpieť\nna textualistickom prístupe pri výklade právnych noriem nielen v tomto konkrétnom prípade\n\n9\n\na orgány verejnej moci sú povinné pristúpiť k aplikácii aj iných metód výkladu právnych\npredpisov.“.\n20. Použitie jazykového výkladu napadnutých ustanovení by podľa národnej rady\nviedlo «k logickým rozporom... ak veriteľ pristúpi k vymáhaniu svojej peňažnej pohľadávky\nsúdnou cestou, na konci ktorej má v rukách právoplatný rozsudok vo svoj prospech,\nsúčasťou takého rozsudku je nielen výrok priznávajúci mu istinu, ale aj príslušenstvo...\nTakéto rozhodnutie súdu, ak je právoplatné, je potrebné považovať za zásadne\nnezmeniteľné... Nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia je dôležitá nielen z hľadiska zásady ne\nbis in idem... ale aj z pohľadu princípu trojdelenia štátnej moci s aspektom na nezávislosť\nmoci súdnej. Z tohto pohľadu by interpretácia napadnutého ustanovenia navrhovateľom\nviedla k bezprecedentnému zásahu zákonodarnej moci do právoplatných rozhodnutí\nvšeobecných súdov, nakoľko by sa zákonom menil výrok právoplatného rozhodnutia súdu...\nV prípade akceptácie takéhoto výkladu sa vynára ďalšia „nelogickosť“ napadnutého\nustanovenia spočívajúca v zavedení trojročnej lehoty, ktorej zmeškanie má za následok\nstratu nároku ma exekúciu príslušenstva. Stanovenie akejkoľvek lehoty, či už kratšej alebo\ndlhšej, je z takéhoto pohľadu úplne bezpredmetné, nakoľko po jej uplynutí by vždy malo\ndôjsť k strate nároku na vymáhanie všetkého príslušenstva a jediným časovým limitom by\nzostala desaťročná lehota premlčania podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak teda\nchceme odstrániť uvedené rozpory vyplývajúce z jazykového (gramatického) výkladu\nnapadnutých ustanovení, je potrebné nájsť zmysel a účel nielen každého jedného pojmu\npoužitého v ustanovení zvlášť, ale hlavne v kontexte celého ustanovenia, následne celého\nprávneho predpisu, právneho poriadku až celospoločenskej situácie v čase prijímania danej\nprávnej normy. Na tento účel je preto potrebné aplikovať rôzne metódy výkladu ako\nteleologickú, historickú alebo systematickú. Pri kombinácii uvedených metód výkladu\nnapadnutých ustanovení, berúc v úvahu historické okolnosti prijímania právnej normy vo\nforme materiálnych prameňov práva (snaha obmedziť úžeru a s tým spojené ďalšie\nnegatívne javy v spoločnosti), je jedným z možných logických vysvetlení úmyslu\nzákonodarcu obmedziť nárok veriteľa na príslušenstvo tak, aby jeho výška narastala len po\nobdobie troch rokov od vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia, avšak aby po uplynutí\ntejto lehoty bolo príslušenstvo v tejto maximálnej výške stále vymožiteľné. Uvedenému\n\n10\n\nvýkladu\n\nzodpovedá\n\naj motivácia\n\nzákonodarcu,\n\nvyjadrená\n\nv dôvodovej\n\nspráve\n\nk napadnutému ustanoveniu, podľa ktorej: „Nový odsek 3 zavádza pravidlo, aby sa predišlo\ntomu, že exekučný titul bude slúžiť veriteľovi ako cenný papier, ktorý si nechá špekulatívne\nodležať pokiaľ v neprospech dlžníka narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie a až tesne\npred uplynutím premlčacej doby vyvolá exekúciu.“... V tomto zmysle sa vyjadril aj jeden\nz predkladateľov návrhu zákona v rozprave v I. čítaní: „Zároveň chceme zabrániť\núčelovému odležaniu pohľadávky a nárastu úrokov s tým, že do dvoch rokov bude sa musieť\npodať návrh na začatie exekúcie, aby zbytočne a účelovo nerástli úroky.“...».\n21. Národná rada neformuluje návrh na rozhodnutie v merite.\n22. Vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku č. 47255/2016/120 doručenom ústavnému súdu 5. októbra 2016 súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.\n23. Vo vecnej rovine vláda k namietanému vzájomnému nesúladu § 61b ods. 3\nExekučného poriadku a § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvádza, že «v prípade EP ide\npredovšetkým o osobitnú právnu úpravu, ktorá v zmysle § 1 písm. a) EP, okrem iného\nupravuje špecifický procesný postup súdnych exekútorov vo vzťahu k nútenému výkonu\nrozhodnutí, ktorý zákonodarca subsumuje pod pojem „činnosť“ súdnych exekútorov.\nUstanovenie § 110 ods. 1 OZ naproti tomu predstavuje hmotnoprávnu úpravu a naviac,\naj vzhľadom na formuláciu, možno chápať toto ustanovenie z hľadiska typu ako všeobecnú\nprávnu úpravu, nakoľko zákonodarca v predmetnom ustanovení bližšie nešpecifikuje,\no aký druh judikovaného práva by malo ísť...». Vláda je toho názoru, že „nemožno hľadieť\nna vzájomný vzťah EP ako osobitného procesnoprávneho predpisu a OZ ako všeobecného\nhmotnoprávneho predpisu ako na vzájomne rozporný. Absencia akejkoľvek rozpornosti je\nuplatnením zásady lex posterior specialis derogat legi priori generali nielen výkladovo\npotvrdená, ale je v hierarchii právnych noriem opodstatnená aj teleologicky a systematicky.\nSúdna exekúcia nie je iba formálnym procesným postupom realizovaným v striktných\nintenciách hmotného práva, ale práve tak ako konkurz, ide o osobitný právny režim,\nktorý konštituuje zákonodarca s prihliadnutím na spoločenské potreby a materiálne\npramene práva, čo priamo implikuje možnosť vymedzenia osobitných pravidiel\n\n11\n\nvymáhateľnosti pohľadávky (plnenia), ktoré v režime samotného núteného výkonu môžu\nzakladať odklon od pravidiel hmotného práva, ale môžu tieto svojim účinkom v ich\nmateriálnej podstate až zásadne redukovať. V tejto súvislosti poukazuje vláda SR napríklad\nna režim započítania pohľadávky podľa pravidiel hmotného práva a podľa osobitného\nustanovenia § 46 ods. 4 a 5 EP, ktoré sú výkladovou lex specialis derogáciou relevantných\nustanovení OZ a ObZ.“.\n24. V uvedenej súvislosti vláda ďalej dôvodí, že «ustanovenie § 61b ods. 3 EP je\nprocesným pretavením ustanovenia § 110 ods. 3 OZ... Ak používame pojem procesné\npretavenie, máme na mysli reflexiu a extenziu citovaného právneho režimu hmotného práva\ndo režimu núteného výkonu rozhodnutia v podobe procesnej nevymáhateľnosti časti\njudikovaného nároku s poukazom na štandardnú dobu uplatnenia práva pod hrozbou jeho\npremlčania. Práve procesná reflexia a extenzia predmetného právneho režimu si prioritne\nvyžiadala zmenu jeho uplatňovania z režimu námietkového na režim ex offo uplatňovania\npríznačný pre procesné právo budované na prejudiciálnom prieskume splnenia podmienok\nvykonateľnosti exekučného titulu a vymáhateľnosti priznanej pohľadávky... Povedané\nv konkrétnostiach veci, aj pred 1. júnom 2014, kedy nadobudlo účinnosť ust. § 61b ods. 3\nEP, bolo možné docieliť nevymáhateľnosť príslušenstva pohľadávky s poukazom\nna ust. § 110 ods. 3 OZ, ak oprávnený pohľadávku v časti úrokov a opakujúceho sa plnenia\nneuplatnil na súde vo všeobecnej občianskoprávnej premlčacej lehote troch rokov. V tejto\nsúvislosti poukazujeme na Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného\nkolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 2160/2012, zo dňa 15.5.2013,\npodľa ktorého „Uplyne-li od právní moci rozhodnutí soudu nebo jiného orgánu, jímž úroky,\núroky z prodlení nebo jiná opětujúcí se plnění, byly přiznány, doba tří let, promlčí se\nv tomto případě celý nárok na úroky, úroky z prodlení nebo jiná opětující se plnění, která se\njako nárok promlčují a jejichž splatnost nastala po právní moci rozhodnutí.“ Aj keď vecný\nrozmer ust. § 110 ods. 3 OZ a § 61b ods. 3 EP nie je totožný... samotná skutočnosť,\nže zákonodarca predtým premlčaciu dobu v režime exekučného konania transformoval\nna procesnú\n\nnevymáhateľnosť\n\npríslušenstva\n\npohľadávky,\n\nnezakladá\n\nretroaktívnosť\n\npôsobenia predmetného ustanovenia s negatívnym dopadom na čl. 1 ods. 1 a čl. 20 Ústavy\nSR. Preto z nášho pohľadu v tomto smere nie je daná žiadna skutočnosť čo i len potenciálne\n\n12\n\nzakladajúca porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, keďže navrhovateľ vychádza z nesprávnej\nvýkladovej premisy (výkladovej) nemennosti noriem hmotného práva, in concreto § 110\nods. 1 OZ, osobitnými normami práva procesného.».\n25. K navrhovateľovej námietke retroaktivity § 243c ods. 1 Exekučného poriadku\nvláda rekapituluje podstatu intertemporality a tvrdí „značný rozdiel medzi retroaktivitou\na prechodnými ustanoveniami. Retroaktivita sa vyznačuje trvalým charakterom pôsobenia,\nna rozdiel od prechodných ustanovení, pre ktoré je príznačná dočasnosť... Vo vzťahu\nk názoru navrhovateľa, že v prípade napádaného prechodného ustanovenia § 243c ods. 1\nide o doplnenie hmotnoprávnej podmienky,... máme... za to, že hoci by sa na prvý pohľad\nmohlo zdať, že vo vzťahu k obsahu § 61b ods. 3 EP ide o doplnenie jednej z podmienok\nvykonateľnosti, ide len o úpravu procesných aspektov a preto uvedené predstavuje úpravu\nprocesného postupu, ktorý je procesným pretavením ust. § 110 ods. 3 OZ... Z hľadiska\nkonštrukcie prechodného ustanovenia § 243c ods. 1 EP ide v prípade § 61b ods. 3 EP\no vylúčenie\n\nokamžitej\n\naplikability\n\nprocesnej\n\nnormy\n\ns tým,\n\nže\n\nrežim\n\nprocesnej\n\nnevymáhateľnosti sa použije na exekučné konania začaté po 31. máji 2014. Už len z tohto\npohľadu je zrejmé, že zákonodarca vylúčil z aplikácie § 61b ods. 3 EP všetky prípady,\nkeď oprávnený doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi založil\nprocesné účinky začatia exekučného konania pred 1. júnom 2014. Tento koncepčný prístup\npotvrdzuje, že zákonodarca nemal záujem poškodiť majetkové a ani iné práva veriteľov\nako oprávnených v začatom exekučnom konaní a citované ustanovenie dopadá výhradne\nna pohľadávky pred ich priznaním súdnou alebo inou autoritou, u ktorých je ale skúmanie\nústavnej konformity bezpredmetné, keďže ust. § 61b ods. 3 EP na nich nedopadá a jeho\naplikabilita bude možná až v súvislosti s ich priznaním súdnou alebo inou decíznou\nautoritou, a pohľadávky, ktoré boli autoritou už priznané, ale doposiaľ napriek uplynutiu\nviac ako troch rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu nebolo začaté\nexekučné konanie. Po identifikácii predmetných, v poslednom rade výpočtu uvedených,\npohľadávok je potrebné ustáliť najmä skutočnosť, že procesné normy všeobecne vylučujú\nimplikáciu priamej retroaktivity a zásahu do nadobudnutých práv, čo obzvlášť platí\nv okolnostiach danej veci, keďže zákonodarca okamžitú aplikabilitu § 61b ods. 3 EP\nexpressis verbis vylúčil. Už len z tohto dôvodu je vylúčená priama retroaktivita § 61b ods. 3\n\n13\n\nEP s dosahom na namietané porušenie princípov právneho štátu a práva vlastniť majetok.\nV súvislosti s potenciálne dotknutými pohľadávkami... o aké ide aj v navrhovateľom\nprejednávanej exekučnej veci, predovšetkým opätovne dávame do pozornosti skutočnosť,\nže v prípade týchto pohľadávok mohol povinný docieliť ich nevymáhateľnosť aj bez\nust. § 61b ods. 3 EP tým, že by vzniesol námietku premlčania s poukazom na § 110 ods. 3\nOZ. V dôsledku tohto záveru, ktorý navrhovateľ náležite výkladovo neidentifikoval, je\nvylúčené retroaktívne pôsobenie akéhokoľvek zákonného pravidla, ktoré iba procesne\nposilňuje hmotnoprávny režim námietky premlčania existujúci aj pred prijatím spornej\na výhradne procesnej právnej úpravy. Nemalo by byť preto pochýb o tom, že v rozsahu,\nv akom vecne, teda z hľadiska ratione materiae ust. § 61b ods. 3 EP korešponduje\ns ust. § 110 ods. 3 OZ, nemôže ísť o retroaktívne a ani inak ústavne nekonformné\nustanovenie porušujúce princípy právneho štátu, práva na súdnu ochranu a právo\nna majetok. Z uvedených dôvodov vzhľadom na procesný charakter § 61b ods. 3 EP,\núčinnosť cit. ustanovenia viazanú na exekučné konania začaté po 31. máji 2014 a vecný\nsúvis s § 110 ods. 3 OZ, vylučujeme, že by mohli obstáť navrhovateľove námietky o ústavnej\nnekonformite sporných právnych noriem.“.\n26. K námietke\n\nnavrhovateľa\n\no nemožnosti\n\nveriteľov\n\ndruhovo\n\nrovnakých\n\njudikovaných pohľadávok domáhať sa ich exekúcie v dôsledku § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku vláda uvádza, že „veritelia druhovo rovnakých judikovaných pohľadávok\nvo všeobecnosti majú rovnaké možnosti domáhať sa ich exekúcie a zákonný limit\nspočívajúci v uplynutí 3 rokov, po ktorých nemožno uplatniť nárok vo vzťahu k exekúcii\npríslušenstva platí pre všetkých týchto veriteľov druhovo rovnakých judikovaných\npohľadávok. K zmyslu zavedenia predmetnej formulácie je podľa nášho názoru jasne\nformulovaná časť dôvodovej správy, hoci navrhovateľ v návrhu uvádza, že z jeho pohľadu\nje znenie dôvodovej správy vo vzťahu k ozrejmeniu legitímneho cieľa nedostatočné... na\ntomto mieste dopĺňame, že nemožnosť vymoženia príslušenstva v dôsledku § 61b ods. 3 EP\nnie je absolútna, tak ako ju prezentuje navrhovateľ, čo je zrejmým vyjadrením\nproporcionality daného opatrenia.“.\n\n14\n\n27. Nadväzne potom vláda citujúc dôvodovú správu ku kritizovanej právnej úprave\nzdôrazňuje, že „účelom ustanovenia a teda legitímnym cieľom je vo všeobecnosti ochrana\ndlžníka pred špekulatívnym vyčkávaním veriteľa s podaním návrhu, ktoré by malo\nza následok navyšovanie príslušenstva... Hoci v rámci znenia dôvodovej správy nie je\nexplicitne formulované, o akého dlžníka by malo ísť, v rámci teleologického výkladu\na s prihliadnutím na materiálne pramene práva je možné ozrejmiť, že predmetné napádané\nustanovenie § 61b ods. 3 EP bolo prijaté novelou, ktorá sa dotýkala najmä oblasti ochrany\nspotrebiteľa, no aj napriek uvedenému možno zovšeobecniť, že v zásade predmetné\nustanovenie slúži na ochranu dlžníka pred nepoctivým konaním veriteľa (prejavujúcom sa\nprostredníctvom špekulatívneho odďaľovania výkonu exekúcie zo strany veriteľa vo vzťahu\nk podaniu návrhu na jej vykonanie, čo v konečnom dôsledku môže byť v krajnom prípade\nchápané ako abusus iuris). Na prvý pohľad sa ustanovenie § 61b ods. 3 EP podobá\nna inštitút premlčania, ale v kontexte znenia dôvodovej správy je možné chápať predmetné\nustanovenie ako osobitný druh určitej procesnej sankcie, ktorej prejavom bude\nnevymožiteľnosť časti nároku, hoci teleologicky a historicky extrahovaného z pravidiel\nukotvenia inštitútu premlčania. Okrem osobitného charakteru máme za to, že nemožno\nstotožňovať napádané ustanovenie s následkami, aké by vyvolal štandardný hmotnoprávny\ninštitút premlčania, čo možno odvodiť už len zo skutočnosti, že predmetné ustanovenie súd\naplikuje ex offo, na rozdiel od inštitútu premlčania. Avšak aj napriek uvedenému je možné\nbadať inšpiráciu v inštitúte premlčania a to jednak vo vzťahu k účelu, ktorým je ochrana\na ďalej aj v počte rokov, ktoré spôsobujú zmenu vo vzťahu k nároku, nakoľko v zmysle § 100\nOZ je všeobecná premlčacia doba 3 roky. V súvislosti s uvedeným by sme radi dali\ndo pozornosti, že z vyššie uvedeného vyplýva, že veriteľ je vo všeobecnosti oprávnený podať\nnávrh, smerujúci k získaniu exekučného titulu do 3 rokov. Následne keď mu je vydaný\nexekučný titul, od momentu vykonateľnosti má veriteľ ďalšie 3 roky na podanie návrhu\nna výkon exekúcie. Máme za to, že spomínaná doba je dostatočne dlhá na to, aby veriteľ\npristúpil k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie, v opačnom prípade to možno považovať\nza pasivitu veriteľa. Vo vzťahu k pasivite veriteľa možno per analogiam iuris poukázať\nna určité inštitúty procesného práva, ktoré sankcionujú pasivitu, akými sú okrem iných\nnapr. rozsudok pre zmeškanie žalobcu, poriadková pokuta a pod.“.\n\n15\n\n28. Vláda argumentuje aj zásadou vigilantibus iura scripta sunt, „teda práva patria\nlen tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné\noprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou...“.\n29. K výhradám navrhovateľa týkajúcim sa legitimity namietanej právnej úpravy\nvláda „poukazuje na názory odbornej verejnosti prezentované v Komentári k Exekučnému\nporiadku, vyd. C.H.Beck, 2015...“, pričom z neho okrem iného cituje, že „cieľom nového\nodseku 3 je zviesť pravidlo zamerané na predchádzanie stavu, že exekučný titul bude slúžiť\nveriteľovi ako cenný papier... Je pravidlom, že v týchto prípadoch oprávnený vyvolá\nexekúciu až tesne pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti sa v praxi objavujú\nprípady nielen zneužívania práva v podobe neskorého podania návrhu na vykonanie\nexekúcie, ale aj pochybnosti o včasnosti začatia exekučného konania v súvislosti podaním\nnávrhu na začatie konania u súdneho exekútora (napr. prípady exekúcií plnení\nz tzv. kupónovej privatizácie, kde v tisícoch exekúciách exekučné konania u súdneho\nexekútora začali len niekoľko dní pred uplynutím premlčacej doby 10 rokov). Nová právna\núprava predstavuje významný nástroj regulácie konania oprávneného s dosahom nielen\nna rýchle začatie a skončenie exekúcie, ale aj na vymožiteľnosť práva a predvídateľnosť\nrozhodovania exekučného súdu... Proporcionalita uvedeného právneho režimu a opatrenia\nje daná práve vysokým verejným záujmom na efektívnosti a rýchlosti exekučného konania\naž s dosahom na odbremenenie sústavy exekučných súdov. Právna norma má tak veriteľa\nmotivovať k tomu, aby exekúciu vyvolal najneskôr do troch rokov od nadobudnutia\nvykonateľnosti exekučného titulu...“.\n30. Pokiaľ ide o proporcionalitu kritizovanej právnej úpravy, vláda konštatuje\nsplnenie požiadavky jej legality a legitimity. Vo vzťahu k vhodnosti a racionálnej väzbe\nuvádza, že „v prípade dotknutej právnej úpravy čiastočne možno hovoriť o určitom zásahu\ndo práva vlastniť majetok, ale ak by sme uvedené vnímali s poukazom na cieľ zákonodarcu,\nktorým je predchádzanie špekuláciám vo vzťahu k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie\nzo strany veriteľov, uvedené obmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok\npre dosiahnutie právom aprobovaného cieľa, ktorý je definovaný aj v čl. 20 ods. 5 ústavy\nSR v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k vlastníckemu právu in concreto ako ochrana\npráv a slobôd iných... Racionálne prepojenie má byť chápané najmä v tom zmysle, že\n16\n\nzvolené prostriedky sú schopné naplniť sledovaný účel, pričom v danom konkrétnom\nprípade máme za to, že stanovenie zákonného limitu spojeného s uplynutím času je\nnajvhodnejším prostriedkom pre dosiahnutie účelu, ktorým je predchádzanie tomu, že\nexekučný titul bude slúžiť veriteľovi ako cenný papier, ktorý si nechá špekulatívne odležať,\npokiaľ v neprospech dlžníka narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie a až tesne pred\nuplynutím premlčacej doby vyvolá exekúciu. V opačnom prípade by tak mohlo dochádzať\nk situáciám, ktoré by sa nápadne podobali zneužitiu práva... Test nevyhnutnosti je možné\nchápať aj ako posudzovanie primeranosti právnej úpravy, nakoľko v rámci predmetného\ntestu sa preskúmava miera zásahu, a to v tom zmysle, že zvolené prostriedky smerujúce\nk obmedzeniu práva alebo slobody majú byť v takej forme aby právo alebo slobodu\nobmedzovali len v nevyhnutnej miere. Máme za to, že stanovenie časovej podmienky,\nktorou je v zásade podanie návrhu na vykonanie exekúcie do 3 rokov do vykonateľnosti\nexekučného titulu, je adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť stanovený cieľ\nprávnej úpravy.“.\n31. Podľa názoru vlády je potrebné osobitne sa venovať tej časti § 61b ods. 3\nExekučného poriadku, ktorá „presahuje rámec § 110 ods. 3 OZ, a teda vo vzťahu\nk príslušenstvu pohľadávky priznanému rozhodnutím súdnej alebo inej autority (na rozdiel\nod príslušenstva, ktoré vzniklo po jeho priznaní). Z vecného pohľadu je ust. § 61b ods. 3 EP\nv naznačenom, hmotné právo prevyšujúcom vecnom rámci, legitímnym, racionálnym\na proporcionálnym opatrením, ktoré sledovalo\n- ochranu povinného pred zneužitím práva oprávneného konajúceho neraz v kolúzii\nso súdnym exekútorom, kedy sa často cez offshore zóny odkupujú tisíce pohľadávok a tieto\nsa niekoľko dní pred uplynutím 10 ročnej premlčacej doby uplatňujú v exekučnom konaní,\n- ochranu pred enormne vysokým príslušenstvom, ktoré v tisícoch prípadov\npriznávali decízne autority (napríklad rozhodcovské súdy) proti spotrebiteľom (vecný súvis\nso zákonom č. 106/2014 Z. z.),\n- ochranu poctivých oprávnených, ktorí mali záujem výkon exekúcie iniciovať v čase\nbezprostredne potom, keď dlžník neplnil a nie dlžníka vystavovať neistote a v konečnom\ndôsledku nekonečne trvajúcej exekúcii založenej na kumulácii enormných súm príslušenstva\npri minoritnej pohľadávke,\n\n17\n\n- lepšiu vymožiteľnosť práva a prístup k právu na súdnu ochranu čo najskôr\npo právoplatnosti exekučného titulu, t. j. v čase existencie evidencie o pohľadávkach,\nprijatých a poskytnutých plneniach,\n- odbremenenie súdnej sústavy od prípadov čiastočné a niekoľkonásobného\nuplatňovania pohľadávok z príslušenstva v čase ako toto vznikalo počas plynutia\npremlčacej doby.\nProporcionalita ust. § 61b ods. 3 EP je daná sledovaným cieľom a legitimitou\nopatrenia, kedy štátna moc môže prijímať aj výnimočné opatrenia, aby zabezpečila účinný\nchod štátnych orgánov (súdnej moci) a súčasne ochránila účastníkov právnych vzťahov\npred formálne legitímne sa javiacim uplatňovaním práva v premlčacej dobe, ktoré však nie\nje ničím iným ako konaním in fraudem legis. Proporcionalita § 61b ods. 3 EP plynie\naj zo skutočnosti, že predmetné ustanovenie nepôsobí absolútne a naopak jeho režim sa\nneuplatní, ak oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie priloží dohodu o postupnom\nsplnení pohľadávky priznanej exekučným titulom uzavretú s povinným v priebehu troch\nrokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Je teda zrejmé, čo prirodzene\nnavrhovateľ v návrhu opomína, že zákonodarca umožnil v priebehu troch rokov\nod nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu oprávnenému k návrhu na vykonanie\nexekúcie priložiť dohodu o postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom\nuzavretú s povinným. Uvedenú výnimku formuloval zákonodarca ako výrazný regulatívny\nelement, ktorý má umožniť stranám plniť mimo exekúcie, t. j. bez nákladov a zásahu do práv\nosôb, pričom však v prípade, ak povinný dohodu poruší, zachováva sa oprávnenému nárok\nna celé príslušenstvo.“.\n32. Vláda poukazuje na „skutočnosť, že zákon č. 106/2014 Z. z. bol prijímaný v čase\nkulminácie porušovania práv spotrebiteľov a vedenia desiatok tisíc nezákonných exekúcií\nproti spotrebiteľom. Pokiaľ ide o všeobecný (nie iba spotrebiteľský) materiálny rámec\npodmienok prijímania ust. § 61b ods. 3 EP poukazujeme aj na skutočnosť, že v danom čase\nbolo na súdoch vedených viac ako 2 880 000 exekúcií s medziročným nápadom presahujúci\n500 000 vecí... tak možno konštatovať, že pokiaľ právna úprava javiaca sa ako\nobmedzujúca vo vzťahu k určitým právam a slobodám sleduje legitímny cieľ, akým je okrem\niného aj ochrana určitých špecifických subjektov, je primeraná a nevyhnutná, považuje sa\n\n18\n\nza ústavne konformnú právnu úpravu.“. Vláda potom cituje z rozhodnutia Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci LAWYER PARTNERS, a. s., v. Slovenská\nrepublika (sťažnosť č. 51550/07), podľa ktorého «zákonodarcovi v zásade nemožno uprieť\nprávo prijímať v oblasti občianskeho práva nové zákonné ustanovenia s retroaktívnym\núčinkom za účelom úpravy práv vyplývajúcich z existujúcich zákonov, pokiaľ ich cieľom nie\nje ovplyvnenie súdneho rozhodnutia v spore... V posudzovanom prípade Národná rada\nSlovenskej republiky, s cieľom odstrániť negatívne účinky zákona o koncesionárskych\npoplatkoch z roku 1995, zrušila povinnosť platiť poplatky z omeškania, ktorá sa vzťahovala\nna veľký počet osôb. Nemožno prehliadnuť, že poplatky z omeškania boli zďaleka\nneprimerané výške samotných koncesionárskych poplatkov... V tejto súvislosti Súd znovu\npripomína význam princípu „dobrého vládnutia“. Ten vyžaduje, aby v prípadoch, kedy ide\no otázku všeobecného záujmu, predovšetkým keď sporná situácia zasahuje do základných\nľudských práv, napríklad majetkových, verejné orgány musia konať v správnom čase\na primeraným a najmä konzistentným spôsobom... Princíp dobrého vládnutia nemôže\nako všeobecné pravidlo brániť orgánom, aby naprávali občasné chyby, hlavne tie,\nktoré vyplynuli z ich vlastnej nedbanlivosti.».\n33. K namietanému porušovaniu čl. 46 ods. 1 ústavy kritizovanou právnou úpravou\nvláda uvádza, že by ho „bolo v tomto prípade možné konštatovať len za takej situácie,\nže napádané ustanovenia ako také by boli nejakým spôsobom v rozpore s ústavou SR.\nAvšak vzhľadom\n\nna\n\nuvedené\n\nv predchádzajúcich\n\nčlánkoch\n\ntohto\n\nstanoviska\n\nsa\n\nnestotožňujeme s tvrdením, že napádané ustanovenia by boli v rozpore s ústavou SR\na preto nie je možné hovoriť o porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle\nčl. 46 ods. 1 ústavy SR.“.\n34. V závere vláda s poukazom na princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu\ndo právomoci iných orgánov verejnej moci v konaní o súlade právnych predpisov\na na skutočnosť, že sa pripravuje novelizácia Exekučného poriadku, ktorá „novelizuje\naj predmetné ust. § 61b ods. 3 EP tak, že toto bude zásadne odlišné od znenia,\nktoré navrhovateľ podaným návrhom napadol“, navrhuje nevyhovieť návrhu okresného\nsúdu.\n\n19\n\n35. Stanovisko národnej rady i vlády ústavný súd zaslal 30. novembra 2016\nnavrhovateľovi s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke\nupustenia od ústneho pojednávania vo veci.\n36. Navrhovateľ vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 14. februára 2017\noznámil, že súhlasí s upustením do ústneho pojednávania vo veci, aj keď „vzhľadom na to,\nže medzi názormi navrhovateľa, odporcu a vedľajšieho účastníka existujú zásadné rozpory,\ndovoľuje si navrhovateľ dať ústavnému súdu na zváženie, či by nebolo vhodné tieto rozpory\nodstrániť práve na verejnom ústnom pojednávaní, kde by prípadne všetky strany mohli\nreagovať aj na otázky sudcov ústavného súdu“.\n37. Po vecnej stránke k vyjadreniu národnej rady preferujúcemu aj iné druhy výkladu\nprávnych noriem, než je iba výklad gramatický a jazykový, navrhovateľ namieta,\nže «podstatou výkladu (akoukoľvek metódou) je vždy len výklad, teda objasňovanie\nvýznamu právnej normy, ktorej primárnym nositeľom je jazyk. Preto má jazykový výklad\nprvotný význam pri určovaní obsahu právnej normy. Ostatné výklady nadväzujú práve na\njazykový\n\nvýklad,\n\nkeďže\n\npráve\n\njazyk\n\numožňuje\n\npochopenie\n\nobsahu\n\nnapísaného\n\na vyjadreného, a to podľa výkladových princípov, ktoré rozpracúva právna metodológia. To\nje vyjadrené aj v odporcom citovanom náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl.\nÚS 21/96 vetou: „Je nutné sa pritom vyvarovať ľubovôle; rozhodnutie súdu sa musí\nzakladať na racionálnej argumentácii.“ Racionálna argumentácia znamená v podstate to,\nže výklad právnej normy musí byť metodologicky korektný, teda jednotlivé výkladové\nmetódy musia byť korektne aplikované so všetkými svojimi predpokladmi a obmedzeniami...\nV prerokúvanej veci podľa názoru navrhovateľa tak text § 61b ods. 3 Ex. por.,\nako aj dôvodová správa k návrhu zákona... jasne svedčia proti argumentom odporcu.\nZ textu § 61b ods. 3 Ex. por. je zrejmé, že cieľom je zbaviť veriteľa (oprávneného) nároku\nna príslušenstvo ako také, a to aj vtedy, ak exekučným titulom je súdne rozhodnutie. Práve\nz dôvodovej správy je zrejmé, že zákonodarcovi prekážala samotná skutočnosť,\nže oprávnený má na uplatnenie nárokov z exekučného titulu v podstate obdobie 10 rokov\npo právoplatnosti (premlčaciu dobu podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a že toto\nobdobie aj skutočne môže využiť. Už z tohto dôvodu nie je obsah právnej normy § 61b ods.\n3 Exekučného poriadku spočívajúci v strate všetkého príslušenstva „nelogický“,\n20\n\nako to nesprávne identifikuje odporca na s. 7 svojho vyjadrenia hore, ale naopak, v zhode\ns tým, čo zákonodarca chcel prejaviť a prejavil... Na základe uvedeného považuje\nnavrhovateľ argumentáciu odporcu v prospech ústavnosti § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku (napadnutému ustanoveniu § 243c Exekučného poriadku sa totiž odporca\nvo vyjadrení nevenuje) za nedôvodnú a v podstate v nej chýba akákoľvek ústavne analytická\nreakcia na výhrady navrhovateľa v návrhu vo vzťahu k čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.».\n38. Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom vlády o prípustnosti použitia pravidiel lex\nspecialis derogat legi generali a lex posterior derogat legi priori na aplikačný vzťah § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku a § 110 Občianskeho zákonníka, pretože «dôsledkom aplikácie\ntýchto pravidiel by... bola neaplikovateľnosť niektorej z kolidujúcich noriem (preto sa tieto\npravidlá nazývajú všeobecné derogačné, pretože derogujú – „zrušujú“ použiteľnosť jednej\nz rozporných noriem). V prerokúvanej veci sa však § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\na § 110 Občianskeho zákonníka vzájomne nevylučujú – nederogujú, naopak, platia súčasne,\nlen majú rozdielne použitie – jednak hmotnoprávne účinky posilnenia nároku veriteľa,\ndruhá procesnoprávne „zbavenie“ veriteľa takto posilnených nárokov. Práve v tom pritom\npodľa názoru navrhovateľa spočíva ich rozpor a nezlučiteľnosť a tým rozpor s § 61b ods. 3\nExekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy.».\n39. Ani názor vlády, podľa ktorého je § 61b ods. 3 Exekučného poriadku procesným\n„pretavením“ § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, navrhovateľ nezdieľa, pretože „§ 110\nods. 3 Občianskeho zákonníka sa týka len jedného typu príslušenstva (úroky a opakujúce sa\nplnenia) a trojročnú premlčaciu dobu ustanovuje len na nároky zročné po právoplatnosti\nrozhodnutia. Na nároky zročné pred týmto okamihom ustanovuje naopak rovnakú 10-ročnú\npremlčaciu dobu ako aj na samotnú istinu. Ustanovenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\nnaopak bráni veriteľovi po troch rokoch do vykonateľnosti exekučného titulu vymáhať\nakékoľvek príslušenstvo (teda aj to, ktoré sa premlčiava za 10 rokov od právoplatnosti\nexekučného titulu). Práve rozdielny obsah úprav oboch ustanovení podľa názoru\nnavrhovateľa vylučuje, aby bolo možné § 61b ods. 3 Exekučného poriadku považovať\nza pretavenie § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka.“. Okrem toho, navrhovateľ upozorňuje,\nže § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka «má vecnú pôsobnosť len v občianskoprávnych\n21\n\nvzťahoch (§ 1 Občianskeho zákonníka). Významnú skupinu súkromnoprávnych vzťahov\ntvoria\n\nnapr.\n\nobchodnoprávne\n\nvzťahy,\n\nv ktorých\n\njudikatúra\n\nvyslovuje\n\naj\n\nnázor\n\n(porov. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 312/2006 a 6 Obo\n2/2007), že na premlčanie judikovaných pohľadávok aplikujú len ustanovenia § 387 až 408\nObchodného zákonníka. Podľa tejto judikatúry má pritom právoplatné priznanie nároku\nv obchodnoprávnych vzťahoch za následok začiatok novej štvorročnej premlčacej doby,\nnie 10 ročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho si\nvšak treba uvedomiť, že v exekúcii sa môžu vykonávať... aj exekučné tituly verejného práva\n(nároky zdravotných poisťovní, Sociálnej poisťovne, obcí a pod.), na ktoré sa predpisy\nsúkromného práva vôbec nepoužijú a v ktorých je premlčacia (prekluzívna) doba upravená\núplne odlišne. Pokiaľ by teda aj bol správny argument vedľajšieho účastníka o tom,\nže § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je len pretavením občianskoprávnej úpravy,\nnevyplýva z toho záver vedľajšieho účastníka, že sa tým na režime nárokov veriteľov vecne\nnič nezmení. Naopak, ustanovením § 61b ods. 3 Exekučného poriadku sa zásadne zmenil\nrežim nielen judikovaných občianskoprávnych nárokov (okrem úrokov a opakujúcich sa\nplnení zročných po právoplatnosti, § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka), ale aj nárokov\nobchodnoprávnych a všetkých ďalších nárokov, ktoré sa môžu vymáhať v exekúcii\npodľa Exekučného poriadku... Vedľajší účastník ďalej odkazuje na to, že úroky z omeškania\na iné opakujúce sa plnenia sa premlčiavajú jednorazovo do troch rokov od právoplatnosti\nrozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 2160/2012),\nčím zrejme chce posilniť dojem, že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku akoby nič nemenil\nna existujúcom hmotnoprávnom stave. Nie je cieľom navrhovateľa polemizovať v konaní\no konkrétnej kontrole ústavnosti so správnosťou tohto právneho názoru (tvrdenie\no jednorazovom premlčaní „opakujúcich sa plnení“ je v rozpore s ich podstatou\n„opakujúcich sa“ plnení a s doslovným znením § 110 ods. 3 Obč. zák., ktoré hovorí\no premlčaní do troch rokov od ich zročnosti; už z podstaty opakujúcich sa plnení vyplýva,\nže sa stávajú zročné „opakovane“ a nie naraz), treba však upozorniť, že minimálne\npre obchodnoprávne vzťahy nie je tento názor v Slovenskej republike prijatý. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 25/2009 totiž vyslovil presne opačný záver,\ntotiž, že úroky z omeškania sa premlčiavajú na dennej báze a teda veriteľ môže vždy\nuplatňovať úroky z omeškania za posledné štyri roky. Už z toho je teda zrejmé,\n\n22\n\nže pre obchodnoprávne vzťahy nie je § 61b ods. 3 Exekučného poriadku len reflexiou\nhmotnoprávnej úpravy, ale naopak, zásadne zasahuje do hmotnoprávnych účinkov týchto\nnárokov a zbavuje ich reálnej vymáhateľnosti.».\n40. Popri citovaných argumentoch však navrhovateľ zdôrazňuje, že «celá\nargumentácia vedľajšieho účastníka o údajnom pretavovaní hmotnoprávnych noriem\ndo procesných noriem je... jasne vyvrátená obsahom dôvodovej správy k napadnutému\nustanoveniu. Z nej totiž vyplýva, že zákonodarca vychádzal z toho, že „v neprospech dlžníka\nnarastú úroky a prípadne ďalšie sankcie“ a v tejto súvislosti „sa zavádza osobitná\ncivilnoprávna sankcia“. Je teda celkom zrejmé, že zákonodarca sledoval ustanovením § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku zaviesť osobitnú sankciu, teda následok, ktorý v právnom\nporiadku (podľa jeho predstavy) ešte neexistoval. Bez ohľadu na to, či zákonodarca\nvychádzal zo správneho právneho názoru (skôr sa javí, že zákonodarca sám nevnímal\ndôsledky ustanovenia § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka), je zjavné, že jeho vôľou bolo\nzaviesť pravidlo nové, nielen „pretaviť“ existujúce hmotnoprávne ustanovenie do procesnej\nnormy. Argumentácia vedľajšieho účastníka... je preto okrem vecnej nesprávnosti...\nzaložená na umelej konštrukcii o subjektívnej vôli a zámere zákonodarcu, ktoré však\nzákonodarca podľa obsahu dôvodovej správy celkom jasne nemal.».\n41. Argumentácia vlády vyvracajúca namietanú retroaktivitu založenú na uplatňovaní\n§ 243c ods. 1 Exekučného poriadku je podľa navrhovateľa «ťažko zrozumiteľná. Vedľajší\núčastník obsiahlo teoretizuje nad obsahom pojmu retroaktivity, pričom v podstate tvrdí,\nže retroaktivita je vylúčená tým, že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku len procesne\nvyjadruje to, čo už predtým prebehlo v hmotnom práve. To podľa navrhovateľa vyvracajú\nargumenty uvedené v bodoch 5 až 11 tohto stanoviska (argumentácia o pretavovaní\nhmotného práva do práva exekučného – procesného, pozn.). Tvrdenie vedľajšieho\núčastníka, že konštrukcia prechodného ustanovenia § 243c Exekučného poriadku\n„potvrdzuje, že zákonodarca nemal záujem poškodiť majetkové ani iné práva veriteľov...\nv začatom exekučnom konaní“, však navrhovateľ považuje za argumentačne nepodložené.\nUž v návrhu bolo na príklade prerokúvanej veci jasne vysvetlené, že dôsledkom § 61b\na § 243c Exekučného poriadku je retroaktivita, pretože trojročná lehota sa týka\naj exekučných titulov vykonateľných pred 1. júnom 2011, u ktorých trojročná lehota\n23\n\nnevymáhateľnosti všetkého príslušenstva už k 1. júnu 2014 uplynula. Aj na ne sa však toto\nustanovenie vzťahuje, ak veriteľ podal návrh na vykonanie exekúcie 1. júna 2014\nalebo neskôr, pričom podľa predpisov účinných do 31. mája 2014 veriteľ s takýmto\nnásledkom počítať nemohol (opačný názor vedľajšieho účastníka v tomto smere bol\nvyvrátený v bodoch 5 až 11 tohto stanoviska). Vedľajší účastník sa k tomuto konkrétnemu\nproblému jasnej priamej retroaktivity nijako jasne nevyjadruje a snaží sa tento problém\n„skryť“ pod nánosom množstva komplikovaných formulácií a cudzích slov. Podľa názoru\nnavrhovateľa však práve jasný príklad prerokúvanej veci ukazuje, že argumentácia\nvedľajšieho účastníka neobstojí.».\n42. Navrhovateľ tiež v reakcii na vyjadrenie vlády uvádza, že „vedľajší účastník\nnepovažuje napadnuté ustanovenia za dôvod rozdielneho zaobchádzania s druhovo\nrovnakými pohľadávkami, pretože vraj rovnako dopadá na všetky pohľadávky\nna príslušenstvo po uplynutí doby troch rokov. Podstata námietky navrhovateľa však bola\ninde – že je inému (nevýhodnejšiemu) režimu uplatňovania podriadené peňažné\npríslušenstvo, ktoré je druhovo rovnakou pohľadávkou ako peňažná istina, ktorá však\ntakémuto obmedzeniu (exekučná nevymáhateľnosť po troch rokoch od vykonateľnosti)\nnepodlieha. Teda porovnávaná skupina tu nie sú všetky peňažné pohľadávky, na ktoré § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku dopadá, ale porovnávanou skupinou sú tu všetky peňažné\npohľadávky (istina aj príslušenstvo). V takejto skupine § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\nna jedny pohľadávky (príslušenstvo) dopadá, na iné (istiny) nedopadá, hoci celá táto\nskupina je druhovo rovnaká (ide o peňažné pohľadávky na istinu a príslušenstvo).\nArgumentácia vedľajšieho účastníka sa preto s námietkami navrhovateľa celkom míňa.“.\n43. Navrhovateľ nesúhlasí ani s postojmi vlády k otázke proporcionality § 61b ods. 3\nExekučného poriadku. Akcentuje, že sám «už v návrhu namietol, že nemožno považovať\nnijako za „špekulatívne“, ak veriteľ judikovanej pohľadávky len využíva priestor daný mu\nprávnym poriadkom (10 ročnú premlčaciu dobu podľa § 110 Občianskeho zákonníka, novú\nštvorročnú premlčaciu dobu v rámci všeobecného obmedzenia § 408 Obchodného\nzákonníka). Vedľajší účastník zasa vo vyjadrení hovorí o „nepoctivom konaní veriteľa“,\nznova však nijako nevysvetľuje, prečo sa má konanie veriteľa, ktorého pohľadávka je\njudikovaná (!), považovať za nepoctivé len preto, že ju exekučne nevymáha hneď v prvom\n24\n\nalebo druhom roku. Práve naopak, „nepoctivým“ je konanie dlžníka, ktorý namiesto\nsprávania podľa práva (teda rešpektovania exekučného titulu a splnenia pohľadávky\npriznanej veriteľovi) svoju povinnosť ignoruje. Navrhovateľ z daných okolností nevidí\nžiaden legitímny záujem na podpore takéhoto správa dlžníka... K odkazu vedľajšieho\núčastníka na princíp vigilantibus iura scripta sunt považuje navrhovateľ za potrebné\npredovšetkým opraviť príslušnú vetu vo svojom návrhu, ktorá má správne znieť „favorizuje\ndlžníkov veriteľov, ktorí o svoje práva dbajú a získajú exekučný titul čo najskôr...“\n(t. j. v pôvodnom návrhu vypadlo slovo dlžníkov, čím táto veta získala v podstate presne\nopačný obsah, než čo sa ňou chcelo povedať, čo zrejme viedlo aj na strane vedľajšieho\núčastníka k nedorozumeniu). Podstata námietky navrhovateľa je však zrejmá z celého\nobsahu daného odseku [písmeno e) na s. 10 návrhu]. Navrhovaná úprava v skutočnosti\nznevýhodňuje veriteľov, ktorí o svoje práva dbajú: ak totiž získajú na svoju pohľadávku\nexekučný titul ihneď, prípadne krátko po jej nesplnení dlžníkom, môžu začať príslušenstvo\nvymáhať v podstate len za veľmi krátky čas od nesplnenia povinnosti dlžníkom, inak naň\nstratia nárok. Naopak, ak veriteľ vyčkáva s uplatnením pohľadávky až do konca premlčacej\ndoby, môže v zmysle § 61b ods. 3 Exekučného poriadku vymáhať príslušenstvo za omnoho\ndlhšie obdobie (premlčacia doba + doba trvania súdneho konania + tri roky § 61b ods. 3\nExekučného poriadku).».\n44. Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom vlády, podľa ktorého „je všeobecným\nzáujmom čo najskôr začať exekúciu...“, pretože «takto formulovaný verejný záujem\nneexistuje. Naopak, zmyslom a účelom exekúcie je zabezpečiť vymoženie nárokov\npriznaných veriteľom exekučnými titulmi (teda napospol právoplatnými rozhodnutiami\nsúdov a iných orgánov verejnej moci) a tým v konečnom dôsledku zabezpečovať efektívnosť\nštátnej moci a posilňovať dôveru adresátov právnych noriem a občanov vôbec, že právo\nnezostane len na papieri, ale štát zabezpečí jeho uplatnenie, naplnenie a vymoženie,\nčím v podstate legitimizuje svoju existenciu a pre seba vyhradený monopol na násilie.\nAby sa naplnil tento účel exekúcie, je niekedy vhodné ju začať čo najskôr, niekedy neskôr\na niekedy ju (radšej) nezačať vôbec. Takisto je neodôvodnené ďalšie tvrdenie,\nže „proporcionalita [§ 61b ods. 3] je daná práve vysokým verejným záujmom\nna efektívnosti a rýchlosti exekučného konania až s dosahom na odbremenení sústavy\n\n25\n\nexekučných súdov“. Ako navrhovateľ uviedol už v návrhu, v niektorých prípadoch (známa\nnemajetnosť dlžníka, konkurz proti nemu a pod.) je v záujme efektívnosti a rýchlosti\nexekučného konania začať ho neskôr, prípadne vtedy, keď u dlžníka bude možné očakávať\nnejaký majetok. Argument „odbremenením súdov“ považuje navrhovateľ nielen\nza nesprávny, ale priamo za protiústavný. Úlohou súdov je tak podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana práv a slobôd. Ústavný súd\nrovnako konštantne (v súvislosti s čl. 48 ods. 2 ústavy) judikuje, že je úlohou štátu\nzabezpečiť dostatočne vybavenú súdnu sústavu, ktorá umožní každému realizovať svoje\nprávo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru navrhovateľa nemôže\nbyť legitímnym cieľom pre obmedzenie základného práva vlastniť majetok to, že vlastníci\nmajetku (napr. veritelia judikovaných pohľadávok) budú svoje právo uplatňovať (vymáhať)\nv konaní pred súdom. Takýmto spôsobom by totiž bolo možné „legitímne“ obmedziť\nakékoľvek základné právo s odkazom na to, že jeho uplatnenie zaťažuje súdnu sústavu...\nNavrhovateľ na základe uvedeného zastáva názor, že vedľajší účastník vo svojom vyjadrení\nneuviedol žiaden legitímny cieľ napadnutej právnej normy pre obmedzenie vlastníckeho\npráva veriteľov k ich vykonateľne priznaným pohľadávkam.».\n45. Podľa navrhovateľa nemožno súhlasiť ani s dôvodmi vlády týkajúcimi sa testu\nproporcionality v užšom slova zmysle. Vláda sa tu podľa navrhovateľa uchýlila k použitiu\n«všeobecných politických fráz, ktorých cieľom je vyvolať dojem, že s exekúciami „nie je\nniečo v poriadku“ a tento neporiadok napraví práve napadnuté ustanovenie § 61b ods. 3\nExekučného poriadku. V skutočnosti však dôvody uvádzané vedľajším účastníkom nemajú\nnijaký súvis s týmto ustanovením, čo možno jednoducho dokázať:\n- nie je zrejmé, ako zabráni § 61b ods. 3 Exekučného poriadku postupovaniu\npohľadávok cez offshore zóny a ich uplatňovaniu „niekoľko dní pred uplynutím 10ročnej\nlehoty“; na druhej strane nie je zrejmé, čím sa mení charakter vykonateľnej pohľadávky\npostúpením do offshore zóny a prečo je uplatnenie vlastníckeho práva tohto postupníka\nk pohľadávke formou exekúcie (väčším či menším) zneužitím práva oprávneného\nnež keby k postúpeniu nedošlo. Ak chcel zákonodarca brániť neobmedzenému postúpeniu\npohľadávok, mohol sa napr. vrátiť k úprave § 37 ods. 3 Exekučného poriadku účinnej\n\n26\n\ndo 31. augusta 2005 a podmieniť účinky postúpenia v exekúcii preukázaním súdnym\nrozhodnutím alebo verejnou listinou,\n- § 61b ods. 3 Exekučného poriadku nechráni pred „enormne vysokým\npríslušenstvom“, ak sa exekúcia začne do troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu,\n- navrhovateľ sa už skôr vyjadril k nedôvodnému stotožňovaniu „poctivého“ veriteľa\ns veriteľom, ktorý začal exekúciu ihneď po vykonateľnosti exekučného titulu; takéto\nstotožňovanie podsúva všetkým veriteľom nepoctivé úmysly a ignoruje, že v niektorých\nprípadoch môže byť nepoctivým práve začatie exekúcie rýchlo po vykonateľnosti\nexekučného titulu (napr. v čase, kedy bol povinný zjavne nemajetný),\n- „kumulácia enormných súm príslušenstva pri minoritnej pohľadávke“ už pojmovo\nnedáva zmysel („minoritný“ je menšinový); no nie je zrejmé, ako včasné iniciovanie\nexekúcie proti zjavne nemajetnému dlžníkovi bráni tohto dlžníka pred „nekonečne trvajúcou\nexekúciou“; práve naopak, pri súčasnom prístupe súdov k § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného\nporiadku (zastavenie pre nedostatok majetku povinného) práve takýto postup vedie\nk nekonečnosti exekúcie, keďže ju voči dlžníkovi nemožno vykonávať efektívne (nemožno\nod neho reálne vymôcť vymáhané plnenia),\n- § 61b ods. 3 Exekučného poriadku určite nesleduje zlepšenie vymožiteľnosti práva,\nak zbavuje veriteľov časti ich nárokov priznaných vykonateľnými exekučnými titulmi;...\n...\nKonečne, navrhovateľ nevidí žiadnu záruku proporcionality v tom, že následkom\nvyplývajúcim z § 61b ods. 3 Exekučného poriadku môže veriteľ uniknúť predložením dohody\ns dlžníkom o postupnom plnení pohľadávky v splátkach. Naopak, súd považuje za zjavne\nneprimerané, aby si veriteľ s pohľadávkou priznanou vykonateľným exekučným titulom\nmusel zaobstarať súhlas dlžníka s takýmto splácaním. Bol to totiž práve dlžník, kto bol na\njej zaplatenie (v určitej lehote)... zaviazaný exekučným titulom a kto túto vykonateľnú\npovinnosť nesplnil. Toto ustanovenie tak v skutočnosti oberá exekučný titul o jeho\nelementárnu vlastnosť, a to presaditeľnosť ním uloženej povinnosti aj proti vôli dlžníka.\nZákon navyše nepredpokladá pre veriteľa žiadnu náhradnú možnosť, ako postupovať,\nak napríklad dlžník je zjavne nemajetný a preto (logicky) nie je ochotný pristúpiť\nna akúkoľvek dohodu o splátkach, ale ak je napríklad dlžník dočasne neprítomný\n(neznámeho pobytu). Práve v týchto prípadoch dáva malý zmysel aj iniciovanie okamžitej\n\n27\n\nexekúcie, keďže tá má len malú nádej na úspech. Veriteľovi teda nezostáva nič iné než ju\niniciovať s rizikom znášania jej trov po zastavení pre nemajetnosť dlžníka (§ 202 ods. 2\nExekučného poriadku) alebo nechať si odňať nárok na príslušenstvo v zmysle § 61b ods. 3\nExekučného poriadku. Ani jeden z týchto následkov nemožno považovať za akékoľvek\n„zmiernenie“ pravidla v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku. Práve takéto zmiernenie\nby však malo byť podstatou tvrdenej proporcionality.».\n46. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nZmena § 61b ods. 3 Exekučného poriadku po prijatí návrhu na ďalšie konanie\n47. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nnárodná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n48. Ústavný súd zistil, že národná rada schválila 29. novembra 2016 zákon\nč. 2/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela účinná od 1. apríla 2017“), ktorý nadobudol\núčinnosť sčasti 1. februára 2017, sčasti 1. marca 2017, sčasti 1. apríla 2017 a sčasti 1. júla\n2017.\n49. Exekučno-právnej normy zakotvenej v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku sa\npopísaná zmena dotkla s účinnosťou od 1. apríla 2017, a to tak, že § 61b v znení účinnom\nod uvedeného dátumu reguluje doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie.\n\n28\n\n50. Podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v znení novely účinnej od 1. apríla\n2017 ak sa napriek vykonanému šetreniu nepodarí upovedomenie o začatí exekúcie doručiť\npovinnému do troch mesiacov od začatia exekúcie, doručí sa mu oznámením v Obchodnom\nvestníku; súčasne sa upovedomenie o začatí exekúcie doručí súdu, ktorý ho zverejní\nna úradnej tabuli alebo na webovej stránke. Upovedomenie o začatí exekúcie sa v takom\nprípade považuje za doručené uplynutím 30 dní odo dňa nasledujúceho po zverejnení\noznámenia v Obchodnom vestníku.\n51. Je teda zjavné, že ustanovenie Exekučného poriadku zahrnuté do petitu\nnavrhovateľovho návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov je už v súčasnosti\nzamerané na reguláciu objektu celkom odlišného v porovnaní s právnym stavom účinným\ndo 31. marca 2017. K popísanej zmene právnej úpravy došlo po právoplatnom prijatí\nnavrhovateľovho návrhu na ďalšie konanie.\n52. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy\nstratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.\n53. Ústavný\n\nsúd\n\nv ustálenej\n\njudikatúre\n\nzásadne\n\npovažuje\n\nstratu\n\nplatnosti\n\npreskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,\nže v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti\nalebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky (PL. ÚS 23/02, PL. ÚS 16/03, PL. ÚS 4/2016).\n54. Napriek citovanému ustanoveniu zákona o ústavnom súde i naň nadväzujúcej\nrekapitulovanej judikatúre ústavného súdu nemožno stratiť so zreteľa skutočnosť, že svojím\nnávrhom navrhovateľ inicioval konanie o súlade právnych predpisov, ktorého predmetom je\nkontrola ústavnosti vykazujúca prvky konkrétnosti.\n55. Podľa intertemporálneho pravidla novely účinnej od 1. apríla 2017 zakotveného\nv § 243h ods. 1 prvej vete Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 ak tento\nzákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa\ndokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.\n\n29\n\n56. Súčasne § 243i až 243k Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017\nsa regulačne problematiky prekážok vymáhania príslušenstva judikovaných pohľadávok\nnedotýkajú.\n57. Zmyslom oprávnenia všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade právnych\npredpisov pred ústavným súdom je odstránenie pochybností všeobecného súdu o ústavnosti\nkonkrétneho\n\nustanovenia,\n\npred\n\npoužitím\n\nktorého\n\nvšeobecný\n\nsúd\n\nstojí,\n\nresp. ktorého aplikácia všeobecným súdom prichádza do úvahy (PL. ÚS 3/2014). V podstate\nteda účelom konania o súlade právnych predpisov začatého na návrh všeobecného súdu je\núčinná pomoc ústavného súdu všeobecnému súdu prostredníctvom vyriešenia prejudícia\nústavno-právnej povahy spadajúceho do výlučnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) ústavy (PL. ÚS 1/2018).\n58. Ústavný súd pri podstate konania o súlade právnych predpisov iniciovaného\nvšeobecným súdom zdôrazňuje význam ústavnej normy zakotvenej v čl. 144 ods. 2 ústavy,\nktorá vyžaduje aby v systéme špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti,\nz ktorého vychádza aj ústava, o súlade právnych predpisov nižšieho stupňa právnej sily\ns právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily, osobitne ústavou a ústavnými zákonmi,\nmohol rozhodovať v zásade vždy len nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, t. j. ústavný\nsúd (čl. 124 ústavy). Táto ústavná konštrukcia je vyjadrením vnútornej deľby moci (práce)\nvo sfére súdnej moci založenej na výhradnom oprávnení ústavného súdu rozhodovať\no ústavnosti, prípadne zákonnosti právnych predpisov, ktoré by malo zároveň garantovať\njednotnosť judikatúry v tejto oblasti.\n59. Preto ústavný súd zastáva stále viac sa stabilizujúci právny názor, podľa ktorého\nje zo zásady ústavne súladného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) potrebné vyvodiť záver,\nže v prípadoch, ak má všeobecný súd prerokúvanú vec rozhodnúť podľa právneho predpisu,\njeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, ktorý(é) už bol(o) zrušený(é), ale je v dôsledku\nprechodných\n\nustanovení\n\ntohto\n\nalebo\n\niného\n\nprávneho\n\npredpisu\n\nuplatniteľný(é)\n\npre rozhodnutie v konkrétnej veci, sa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde o zastavení\nkonania pred ústavným súdom, ktoré má len právnu silu zákona, nepoužije. Zastavenie\nkonania v takýchto prípadoch by totiž nielen poprelo zmysel a účel konania o súlade\n\n30\n\nprávnych predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou\nčinnosťou podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, ale by bolo aj v rozpore s koncepciou\nšpecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov,\nz ktorého vychádza ústava, a je tiež výrazom neprimeraného príklonu k formalistickému\nchápaniu ochrany ústavnosti (PL. ÚS 1/2010; uznesenie z 27. januára 2010 o prijatí\nna ďalšie konanie).\n60. Ak by v existujúcom štádiu ústavný súd konanie o návrhu navrhovateľa\ns poukazom na § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde zastavil, konanie o vydaní poverenia\nna vykonanie exekúcie by po právoplatnosti zastavujúceho uznesenia ústavného súdu\nmuselo pokračovať a navrhovateľ by bol povinný rešpektujúc § 243h ods. 1 prvú vetu\nExekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017 (bod 55) aplikovať na žiadosť súdnej\nexekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie § 61b ods. 3 v napadnutom znení\núčinnom do 31. marca 2017, a to bez toho, že by ústavný súd zaujal meritórny a právne\nzáväzný (čl. 144 ods. 2 druhá veta ústavy) názor na presvedčenie navrhovateľa o rozpore\npredmetného ustanovenia s označenými článkami ústavy.\n61. Z uvedených dôvodov zmena dotknutej právnej úpravy počas konania o súlade\nprávnych predpisov nevedie ústavný súd k zastaveniu tohto konania. Naopak, s ohľadom\nna účel konania o súlade právnych predpisov vyvolaného návrhom všeobecného súdu je\nústavný súd povinný pristúpiť k meritórnemu prieskumu oboch návrhom atakovaných\nustanovení.\nIII.\nPodstata § 61b ods. 3 Exekučného poriadku a dôvody návrhu navrhovateľa\n62. Podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku zaradeného v ustanoveniach\nregulujúcich rozsah exekúcie ak ide o splnenie povinnosti zaplatiť peňažnú pohľadávku\na oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie viac ako tri roky od nadobudnutia\nvykonateľnosti exekučného titulu, nemožno vykonať exekúciu na vymoženie príslušenstva\npohľadávky priznanej exekučným titulom; to neplatí, ak oprávnený k návrhu na vykonanie\nexekúcie priloží dohodu o postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom\n31\n\nuzavretú s povinným v priebehu troch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného\ntitulu.\n63. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 106/2014 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 106/2014 Z. z.“)\na ktorým boli obe sporné ustanovenia do právneho poriadku zavedené, sa uvádza, že zmenu\nprávnej úpravy a jej doplnenie predkladatelia pripravili „ako reakciu na pretrvávajúcu\nproblematickú aplikačnú prax, ktorá dlhodobo rezonuje pri poskytovaní peňažných\nprostriedkov spotrebiteľom a spája sa najmä s činnosťou tzv. nebankových subjektov.\nPodľa európskych štatistík až 1,2 milióna obyvateľov Slovenskej republiky žije na hranici\nchudoby, pričom na súdoch je vedených viac ako milión exekučných konaní. Z údajov\nSociálnej poisťovne je známe, že takmer 26 000 dôchodcov je exekvovaných na návrh\nnebankových subjektov poskytujúcich tzv. rýchle pôžičky, drobné úvery alebo financujúcich\nsplátkový predaj. Na finančnom trhu sa vyskytujú spoločnosti, ktoré využívajú nedostatky\nprávnej úpravy a spotrebiteľom finančné prostriedky poskytujú pri celkových nákladoch,\nktoré\n\ndosahujú\n\nniekedy\n\naž\n\nstovky\n\npercent\n\nnavýšenia\n\noproti\n\npožičanej\n\nsume.\n\nK neprimeraným úrokom pristupujú početné poplatky, ktoré zvyšujú celkové náklady na\npôžičku alebo úver a stáva sa realitou, že spotrebiteľ pri úvere 200 eur musí za rok vrátiť až\n398 eur. Uvedené javy sú veľmi často spojené s používaním neprijateľných zmluvných\npodmienok a nekalých obchodných praktík, ktoré sú značne rozšírené práve v sektore\nfinančných služieb a poskytovania peňažných prostriedkov spotrebiteľom... Navrhovatelia\nz kontaktu\n\ns poškodenými\n\nobčanmi\n\na v spolupráci\n\ns niektorými\n\nštátnymi\n\norgánmi\n\ns poukazom na uvedené skutočnosti vysledovali následky značného poškodzovania práv\nspotrebiteľov vo sfére požičiavania finančných prostriedkov. Zraniteľnosť niektorých skupín\nobčanov rastie v nepriamej úmere s úrovňou právneho vedomia a v priamej súvislosti s ich\nekonomickým a sociálnym statusom spotrebiteľov a životnou situáciou.“.\n64. Následne sa vo všeobecnej časti dôvodovej správy už konkrétnejšie uvádza,\nže „jadro navrhovanej právnej úpravy tvorí novelizácia Občianskeho zákonníka, v rámci\nktorej sa do slovenského právneho poriadku zavádza inštitút civilnoprávnej úžery\na stanovuje sa najvyššia prípustná odplata pre prípad požičiavania finančných prostriedkov\n32\n\nspotrebiteľovi... návrhom zákona sa rovnako rozširuje katalóg neprijateľných zmluvných\npodmienok, zavádza sa v poradí ďalší dôvod neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy a reguluje\nsa písmo v spotrebiteľských zmluvách a súvisiacich listinách“.\n65. Navrhovatelia zákona č. 106/2014 Z. z. vo všeobecnej časti dôvodovej správy\nvypočítavajú právne predpisy, ktoré majú byť predkladaným návrhom zákona novelizované\n(do výpočtu je zahrnutý aj Exekučný poriadok) a sumárne konštatujú, že „všetky\nnavrhované zmeny a doplnenia uvedených zákonov vo svojom súhrne tvoria komplexnú\nsystematicky prepojenú spotrebiteľskú úpravu, ktorej cieľom je ochrániť práva občanov\npred úžerníckymi praktikami poskytovateľov úverov a pôžičiek, zlepšiť postavenie občanov\nv exekúciách, predísť manipulácii dobrovoľných dražieb, sprísniť úpravu a poskytovanie\nspotrebiteľských úverov a zvýšiť ochranu spotrebiteľov pri kúpe tovaru alebo služby\nupravením osobitného práva na odstúpenie od zmluvy“.\n66. Adresne potom k § 61b ods. 3 Exekučného poriadku osobitná časť dôvodovej\nsprávy vysvetľuje, že cieli na prevenciu, „aby sa predišlo tomu, že exekučný titul bude\nslúžiť veriteľovi ako cenný papier, ktorý si nechá špekulatívne odležať pokiaľ v neprospech\ndlžníka narastú úroky a prípadne ďalšie sankcie a až tesne pred uplynutím premlčacej doby\nvyvolá exekúciu... V tomto prípade sa zavádza osobitná civilnoprávna sankcia splnená\ns neskorším vyvolaním exekúcie, podľa ktorej bude veriteľ špekulatívne postihnutý\nnásledkom, že exekúcia nebude môcť začať na vymoženie príslušenstva pohľadávky,\nktoré vzniklo po vydaní exekučného titulu. Právna norma má veriteľa motivovať k tomu,\naby exekúciu vyvolal najneskôr do dvoch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti\nexekučného titulu.“. V priebehu zákonodarného procesu bola potom pôvodne navrhovaná\ndvojročná doba nahradená trojročnou dobou.\n67. Pravidlo zakotvené v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku zakotvuje procesnú\nprekážku objektívnej povahy, ktorej naplnenie účinne zabráni oprávnenému z exekučného\ntitulu nútene vymôcť od povinného príslušenstvo vykonateľne judikovanej peňažnej\npohľadávky. Zároveň predmetná právna norma zavádza aj výnimku z kogentnej limitácie,\nktorá je podmienená dohodou medzi oprávneným a povinným o postupnom splnení\n\n33\n\npohľadávky uzavretou v priebehu troch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného\ntitulu.\n68. Argumentácia účastníkov konania zreteľne poukazuje na súvis preskúmavaného\npravidla s inštitútom premlčania podľa\n\nzodpovedajúcich ustanovení Občianskeho\n\nzákonníka, ako aj podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).\n69. Ústavný súd z pohľadu odôvodňovania výroku tohto nálezu nepovažuje\nza prínosné hĺbkovo analyzovať všetky aspekty aplikačných súvislostí napadnutého\nustanovenia s § 110 Občianskeho zákonníka či s ustanoveniami Obchodného zákonníka\no premlčaní. Špecifických situácií môže v aplikačnej praxi vzniknúť nepreberné množstvo\na je úlohou všeobecných súdov, aby pri ich riešení prijali závery zodpovedajúce nielen\npožiadavkám zákona, ale aj ústavy.\n70. Ústavný súd vníma ako podstatnejšie zamerať svoju pozornosť na niektoré\nteleologické súvislosti uvedených právnych noriem, ktoré vykazujú presah až do sféry\nústavnosti a vďaka tomu sú spôsobilé prispieť k objektivite a ústavnej korektnosti posúdenia\nkritizovanej právnej normy.\n71. Účel premlčania sa v právnej teórii chápe v troch rovinách. Zahŕňa stimuláciu\nveriteľa na včasné uplatňovanie nárokov, pôsobí preventívne voči dôkaznej núdzi\na prispieva k právnej istote (ZBRÁNEK, M. Ještě k promlčení úroků z prodlení. In: Bulletin\nadvokacie, 2/2005, s. 66; GRAUSOVÁ, K. – ŠTEVČEK, M. Premlčanie úrokov\nz omeškania. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2010, č. 12, s. 16, 17).\n72. Pre premlčanie je aspekt právnej istoty veľmi významný. V podstate doň ústia\naj prvé\n\ndve\n\nrekapitulované\n\nroviny\n\nvyjadrujúce\n\núčel\n\npremlčania.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nv spotrebiteľskej veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 uviedol, že „premlčanie vyjadruje záujem\nspoločnosti o to, aby boli dlhy súdne (justične), za účasti štátu vymáhané len v rozumnom\nčase, pretože s časom sa prehlbuje dôkazná núdza a vôbec vedomosť o dlžobe“. Ide tu teda\no záujem spoločnosti, ktorý právna istota nepochybne napĺňa. Premlčanie môže mať dopad\naj na postavenie tretích osôb zainteresovaných na rôznych dispozíciách s dotknutou\n34\n\npohľadávkou. Z uvedených hľadísk sa ochrana právnej istoty prostredníctvom premlčania\ndostáva až do polohy ochrany verejného záujmu, konkrétne záujmu na stabilite právnych\nvzťahov v jej rozmanitých podobách. Nie náhodou nemá zmena v osobe veriteľa alebo\ndlžníka vplyv na plynutie premlčacej doby (§ 111 Občianskeho zákonníka).\n73. Premlčanie judikovaného práva (§ 110 Občianskeho zákonníka) má z uvedeného\nhľadiska ešte špecifickejšie postavenie, pretože už niet sporu veriteľa a dlžníka o obsahu\nzáväzkovo-právneho vzťahu. Kolízia základných práv veriteľa i dlžníka je štátom vyriešená.\nPreto je istota v právnych vzťahoch silnejšia a premlčacia doba narastie z troch na desať\nrokov.\n74. Prvok verejného záujmu v inštitúte premlčania badať aj z pohľadu na premlčacie\ndoby a právnu úpravu ich plynutia v Obchodnom zákonníku. Hoci je „základná“ premlčacia\ndoba v tomto prípade dlhšia ako v Občianskom zákonníku, ostatná právna regulácia\npremlčania (práve tá, ktorá súvisí so súdnym uplatňovaním práv – § 405 a § 408\nObchodného zákonníka) stavia skôr na ochranu flexibility a rýchlosti nastolenia právnej\nistoty v obchodno-právnych (podnikateľských) vzťahoch.\n75. Sumárne tak podľa názoru ústavného súdu premlčanie nie je z hľadiska ústavne\nrelevantného\n\núčelu\n\norientované\n\nzďaleka\n\nlen\n\nna\n\nvzťah\n\nveriteľa\n\na dlžníka\n\na na rozhraničovanie sfér, v ktorých si realizujú ich základné práva dotknuté konkrétnym\nzáväzkovo-právnym vzťahom. Ide tu aj o ochranu spoločenského záujmu na právnej istote\nspočívajúcej v stabilite súkromno-právnych vzťahov.\n76. Napadnutá právna norma sa v dosiaľ prezentovaných reáliách ukazuje v odlišnom\nsvetle. Celým ústavnoprávnym sporom sa ako červená niť vinie ochrana dlžníka. Prísny\nčasový limit, na ktorý musí orgán exekučno-právnej ochrany oficiózne prihliadať, štát\nzaviedol, aby dlžníkovi poskytol ochranu voči veriteľovi, ktorý po právoplatnom vyriešení\nsporu, po tom, čo už v rukách drží súdne potvrdenie, že naozaj veriteľom je, a v akom\nrozsahu, vyčkáva s návrhom na vykonanie exekúcie, aby narástlo príslušenstvo. Veriteľ je\npritom obmedzený už existujúcim premlčaním, ktorým je presadzovaný aj verejný záujem.\nKeďže však v tomto prostredí je na základe poznatkov praxe (pozri dôvodová správa)\n\n35\n\npotrebné chrániť nielen „záujem spoločnosti“ (PL. ÚS 11/2016), ale predovšetkým dlžníka\npred veriteľom, zákonodarca zaviedol do Exekučného poriadku časový limit na podanie\nnávrhu na vykonanie exekúcie, po márnom uplynutí ktorého je nevyhnutné poskytnúť\ndlžníkovi ochranu pred exekúciou.\n77. Ochrana nešpecifického dlžníka nie je podľa názoru ústavného súdu otázkou\nochrany druhovo identifikovateľného verejného záujmu, a to obzvlášť po tom, čo štátnou\nautoritou dôjde záväzným spôsobom k potvrdeniu hmotnoprávnej dlžníckej pozície.\nV tomto ohľade ústavný súd nemôže prijať vládou ponúknutú inšpiráciu rozsudkom ESĽP\nvo veci LAWYERS PARTNERS, a. s., v. Slovakia (rozhodnutie ESĽP o sťažnosti\nč. 51550/07 z 8. 10. 2013), ktorý riešil akceptovateľnosť legislatívneho zásahu zákonodarcu\npresadzujúceho verejný záujem (bod 83 uvedeného rozsudku), pričom sa zaoberal prípadmi\nochrany spotrebiteľov, teda špecifickej skupiny dlžníkov, a to dokonca v trhovom segmente\ndodávok vysielacích služieb.\n78. Ústavný súd na podklade v predchádzajúcich odsekoch stručne rekapitulovaného\npozadia premlčania na jednej strane a napadnutej právnej úpravy na strane druhej nesúhlasí\ns navrhovateľom naznačeným účelovým konfliktom § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\na § 110 Občianskeho zákonníka, ktorým na prvom mieste odôvodňuje rozpor s čl. 1 ods. 1\nústavy a ktorý by mal spočívať v tom, že «platia súčasne, len majú rozdielne použitie –\njednak hmotnoprávne účinky posilnenia nároku veriteľa, druhá procesnoprávne „zbavenie“\nveriteľa takto posilnených nárokov. Práve v tom pritom... spočíva ich rozpor\na nezlučiteľnosť...». Naopak, z hľadiska ústavne významného účelu plní premlčanie\nvykonateľne judikovaného práva skôr úlohu ochrany stability právnych vzťahov, kým § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku cieli v parciálnom aspekte (príslušenstvo) výlučne na ochranu\ndlžníka.\n79. Súčasne, zohľadňujúc praktické hľadiská, ústavný súd v zhode s navrhovateľom\nuznáva, že systematický prístup zákonodarcu k zavedeniu predmetnej právnej normy\ndo právneho poriadku skutočne môže sťažovať pozíciu adresátov pri identifikácii svojho\nprávneho postavenia. Ústavný súd preto na jednej strane súhlasí s názorom navrhovateľa,\npodľa ktorého zákonodarca kritizovanú právnu normu „nezaradil... tam, kde by ju logicky\n\n36\n\nbolo možné očakávať (napr. v § 110 Obč. zák.)“, no na strane druhej upozorňuje,\nže kritérium ústavnosti (súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy) stojí nad podústavným rozlišovaním\npráva na hmotné a procesné (argumentácia navrhovateľa na strane 4 jeho stanoviska\nk vyjadreniu vedľajšieho účastníka). Pre ústavný súd je tak v posudzovaných súvislostiach\nrozhodujúce rešpektovanie požiadaviek jednoty a dostatočnej integrity právneho poriadku,\npretože z týchto kautel následne vyplýva zrozumiteľnosť právnej regulácie i schopnosť\npotrebnej orientácie jej adresátov. Namietaný nesúlad § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\ns čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodov systematických preto nevyjadruje nedostatok ústavnej\nrelevancie, keďže ani zakotvenie kritizovaného pravidla do Exekučného poriadku nie je\nznámkou totálneho systematického defektu, ktorý by od základu narúšal schopnosť\nadresátov zorientovať sa v relevantnej právnej úprave.\n80. Naopak, ústavný súd sa stotožňuje s názorom vlády, že aplikačný vzťah § 110\nObčianskeho zákonníka a § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je interpretovateľný použitím\nštandardných výkladových pravidiel, v ktorých sa vymedzuje neskorší právny predpis\nvoči skoršiemu, ale aj osobitný zákon voči všeobecnému. Niet pochýb, že špecifický fokus\n§ 61b ods. 3 Exekučného poriadku na judikované príslušenstvo peňažnej pohľadávky\nzakladá jeho pozíciu legis speciali voči § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (lex generalis)\nzameraného na akékoľvek právoplatne judikované právo.\n81. Pokiaľ ide o vzťah k § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dôvodným je odkaz\nnavrhovateľa na úroky a opakujúce sa plnenia (úroky z omeškania) v občiansko-právnych\nvzťahoch, ktoré sú zročné do právoplatnosti rozhodnutia, teda sa premlčujú v desaťročnej\npremlčacej dobe, a na príslušenstvo peňažných pohľadávok, ktoré sa nespravujú režimom\nObčianskeho\n\nzákonníka\n\n(obchodnoprávne\n\nvzťahy).\n\nV týchto\n\nprípadoch\n\nje\n\nvšak\n\npodľa názoru ústavného súdu opätovne použiteľné výkladové pravidlo lex posterior derogat\nlegi priori.\n82. Ak navrhovateľ v stanovisku k vyjadreniu vlády uvádza, že „v prerokúvanej veci\nsa však § 61b ods. 3 Exekučného poriadku a § 110 Občianskeho zákonníka vzájomne\nnevylučujú – nederogujú, naopak, platia súčasne“, ústavný súd odkazuje i na skutočnosť, že\nexekučný titul vo veci vedenej na okresnom súde nadobudol vykonateľnosť 9. decembra\n\n37\n\n2009, pričom plynúce príslušenstvo (úroky z omeškania) bolo zročné už skôr (1. marca\n2008, 1. apríla 2008, 3. mája 2008, 1. júna 2008, 28. júna 2008 a 14. augusta 2008). Z toho\nvyplýva, že v posudzovanej veci § 61b ods. 3 Exekučného poriadku mlčky deroguje § 110\nods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by sa konkretizované príslušenstvo malo\npremlčať po uplynutí desiatich rokov od vykonateľnosti exekučného titulu. Práve neskoršia\nprávna norma (lex posterior) zavádza odlišné pravidlo, keď v prípade uplatnenia\npredmetného práva po troch rokoch od vykonateľnosti exekučného titulu je exekučný súd\nex offo povinný exekučno-právnu ochranu veriteľovi odoprieť. Nemožno teda súhlasiť\ns názorom navrhovateľa, že v ním prejednávanej veci sa analyzované zákonné právne\nnormy nederogujú.\n83. Druhý zásadný tematický okruh navrhovateľovej kritiky pramení v kategórii\npríslušenstva použitej v jazykovej dikcii právnej normy zakotvenej v § 61b ods. 3\nExekučného poriadku. Podľa názoru navrhovateľa niet dôvodu na to, aby sa s vlastníckym\nprávom k príslušenstvu judikovanej peňažnej pohľadávky narábalo po exekučno-právnej\nstránke odlišne v porovnaní s vlastníckym právom k judikovanej istine. Zároveň podľa jeho\nnázoru ak by tu aj existovali dôvody na odlišné zaobchádzanie, toto je s ohľadom\nna podstatu kritizovaného ustanovenia neprimerané.\n84. Národná rada v prevažnej časti svojho vyjadrenia ústavný súd nabáda\nk zužujúcemu výkladu pojmu „príslušenstvo pohľadávky“, čo by podľa jej názoru mohlo\nviesť k potrebe uplatnenia prednosti ústavne konformného výkladu pred derogáciou § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku.\n85. Z pohľadu systematiky odôvodnenia nálezu ústavný súd považuje za osožné\nvenovať sa rekapitulovanému dôvodu predloženého návrhu už v tejto časti. Ak by totiž\npojem „príslušenstvo pohľadávky“ ponúkal interpretačný variant zabezpečujúci odstránenie\nnavrhovateľových pochybností o ústavnom súlade § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,\npotom by skutočne bolo potrebné uvažovať o interpretatívnom výroku s následkom\nnevyhovenia návrhu v tejto časti. Rovnako by v takom prípade nebolo nutné pokračovať\nv ďalšom testovaní ústavnosti kritizovanej právnej normy.\n\n38\n\n86. Z vyjadrenia\n\nnárodnej\n\nrady\n\nako\n\nodporcu\n\nvyplýva\n\nvýkladový\n\nvariant,\n\npodľa ktorého „je jedným z možných logických vysvetlení úmyslu zákonodarcu obmedziť\nnárok veriteľa na príslušenstvo tak, aby jeho výška narastala len po obdobie troch rokov\nod vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia, avšak, aby po uplynutí tejto lehoty bolo\npríslušenstvo v tejto maximálnej výške stále vymožiteľné“.\n87. V osobitnej časti dôvodovej správy sa však vysvetľuje, že „exekúcia nebude\nmôcť začať na vymoženie príslušenstva pohľadávky, ktoré vzniklo po vydaní exekučného\ntitulu“.\n88. Komentárová literatúra, uprednostňujúc teleologický výklad, zdôrazňuje,\nže «prípadný postup exekučného súdu, ktorý v takejto situácii zamietne žiadosť o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie nielen v časti „pohyblivého“ príslušenstva pohľadávky,\nale aj vo vzťahu k akémukoľvek ďalšiemu príslušenstvu pohľadávky... nepovažujeme\nza správny» (MAZÁK, J. Komentár k Exekučnému poriadku: §§ 61a – 61b. ASPI –\npôvodné texty alebo texty upravené pre ASPI).\n89. Predstaviteľný je aj výklad prednesený navrhovateľom, podľa ktorého oprávnený\npo uplynutí troch rokov nebude môcť exekvovať celé príslušenstvo peňažnej pohľadávky,\nteda príslušenstvo zročné pred vykonateľnosťou, ako aj po nadobudnutí vykonateľnosti\nexekučného titulu.\n90. Možno teda sumarizovať, že preskúmavaná právna norma ponúka niekoľko\nnerovnakých výkladových prístupov a ani samotná národná rada ako pôvodca vykladanej\nprávnej normy v tomto ohľade nie je dostatočne konzistentná.\n91. Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 judikoval, že ak zákonodarca prijme\nprávnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty. Miera\nprávnej\n\nneistoty\n\nje\n\nrozdielna.\n\nNiekedy\n\nju\n\nmožno\n\nodstrániť\n\nvýkladom\n\npráva\n\npodľa všeobecného princípu výkladu a uplatňovania práva ustanoveného čl. 152 ods. 4\nústavy. Inokedy právnu neistotu týkajúcu sa správania ustanoveného právnou normou\nnemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy. V situácii, keď právnu normu\nmožno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou\n39\n\na medzinárodnými dohovormi... a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný\ndôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú\npovinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4).\n92. Nadväzne ústavný súd konštatoval, že je povinnosťou všeobecných súdov\nv situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý\nústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto\nprávo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa\nvšak nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí\nvšeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.\nV takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať\nza prejav arbitrárnosti (I. ÚS 212/06, I. ÚS 338/06).\n93. V súdenej veci je pre ústavný súd podstatným záver, či preskúmavaná právna\nnorma znie jednoznačne, v dôsledku čoho je vylúčená jej interpretácia iným spôsobom.\n94. Rozhodujúcim determinantom je podľa názoru ústavného súdu fakt, že ťažiskový\npojem „príslušenstvo pohľadávky“ je pojmom legálne definovaným. Ako už bolo uvedené,\npodľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky\nz omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Nič nenasvedčuje\ntomu, že by citovaná norma nebola normou kogentnou, a že by súkromnoprávny charakter\nobčianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov spojený s prvkom zmluvnej\nautonómie ponúkal účastníkom právnych vzťahov priestor pre odchýlne dojednania.\n95. Príklon k zužujúcemu výkladu, po ktorom volá národná rada, by v podstate musel\nviesť k vylúčeniu časti úrokov z omeškania (eventuálne poplatku z omeškania) a v určitých\nprípadoch v závislosti od obsahu zmluvných dojednaní kontrahentov aj časti úroku\nz obsahovej náplne diskutovaného pojmu. Zjednocujúco ide o to, že limit vykonateľnosti\npríslušenstva pohľadávky by v takomto prípade cielil len na jeho pohyblivú zložku rastúcu\nv čase. To by vyžadovalo zaujatie jednoznačného výkladového postoja k otázke, či má ísť\no príslušenstvo narastajúce hneď po vykonateľnosti exekučného titulu alebo len\no príslušenstvo zročné po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu.\n\n40\n\nPreskúmavaná právna norma neumožňuje v uvedenom ohľade jednoznačne „nahmatať“\nzámer zákonodarcu prostredníctvom explicitne zavedenej trojročnej lehoty, pretože tá\nnelimituje hmotnoprávne založené prírastky príslušenstva, ale procesné právo oprávneného\ndomáhať sa nevyhnutnej štátnej asistencie pri ochrane svojho vlastníckeho práva. Popísanú\nnejednoznačnosť podporuje aj zjavný rozpor osobitnej časti dôvodovej správy a vyjadrenia\nnárodnej rady k návrhu navrhovateľa (body 86 a 87).\n96. V posudzovanej veci sa tak črtá konflikt legálnej definície s vôľou zákonodarcu\n(dôvodová správa a vyjadrenie odporcu), z ktorej však možno vyvodiť iba to,\nže zákonodarca s istotou nezamýšľal postihnúť neexekvovateľnosťou všetko príslušenstvo\npeňažnej pohľadávky.\n97. Podľa viackrát judikovaného právneho názoru Spolkového ústavného súdu\n(rozhodnutie z 15. októbra 1996 vo veci sp. zn. 1 BvL 44, 48/92, rozhodnutie z 19. januára\n1999 vo veci sp. zn. 1 BvR 2161/94, rozhodnutie zo 14. decembra 1999 vo veci sp. zn. 1\nBvR 1327/98, rozhodnutie zo 16. decembra 2014 vo veci sp. zn. 1 BvR 2142/11) sa\nmožnosť ústavne konformného výkladu v každom prípade končí tam, kde by sa dostala\ndo rozporu so slovným znením (Wortlaut) a s jasne rozpoznateľnou vôľou zákonodarcu\n(klar erkennbarer Willen des Gesetzgebers).\n98. Vôľa zákonodarcu týkajúca sa limitov uplatňovania § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku nie je z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, jednoznačne rozpoznateľná\n(body 86 a 87). Tento samotný fakt by azda mohol zreálniť možnosť uplatnenia ústavne\nkonformného výkladu. Nemožno ale ignorovať, že vôľa zákonodarcu je na druhej strane\ndostatočne jasne rozpoznateľná v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kde zrozumiteľne\nvyjadril, čo tvorí obsahovú náplň pojmu „príslušenstvo pohľadávky“.\n99. Rovinu slovného znenia zas ústavný súd vidí ako interpretačne nápomocnú\npredovšetkým v prípadoch použitia takých slov či slovných spojení v písanej právnej\nnorme, ktoré právo záväzne nedefinuje (najčastejšie neurčité právne pojmy), a vykladač je\nodkázaný na zákonitosti slovenského jazyka. V posudzovanej veci pojem „príslušenstvo\npohľadávky“ s určitosťou nemožno považovať za kategóriu právom nedefinovanú\n\n41\n\na požiadavka\n\njednoty\n\na vnútornej\n\nbezrozpornosti\n\nprávneho\n\nporiadku\n\nočakáva\n\nod interpretátora garanciu jednotnosti v používaní i aplikovaní tohto pojmu. Preto by\npodľa názoru ústavného súdu prípadný zužujúci výklad § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,\nktorý navrhuje národná rada, kolidoval so slovným znením § 121 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka, čím by sa dostal nielen do polohy contra legem, ale narušil by aj požiadavku\nprávnej istoty (vnútorná bezrozpornosť právneho poriadku).\n100. Akceptáciou očakávania národnej rady (bod 84) by tak síce ústavný súd mohol\nvyhovieť požiadavke zabezpečenia ochrany základného práva oprávneného vlastniť majetok\nči jeho základného práva na súdnu ochranu pri aplikácii § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,\nsúčasne by však do budúcnosti vážne ohrozil ústavne chránenú hodnotu právnej istoty\na s ňou spojenú chránenú hodnotu základného práva dlžníka (povinného) vlastniť majetok\na jeho základného práva na súdnu ochranu v procese exekúcie. Hranicou prípustnosti\nústavne konformného výkladu je teda aj zabezpečenie funkčnej symbiózy ústavných\nnoriem. Ústavná konformita výkladu pojmovo nemôže znamenať súlad len s niektorými\nústavou chránenými hodnotami, kým iné by boli narúšané.\n101. Ústavný súd si v tejto súvislosti uvedomuje, že ho možno obviniť z príliš\npozitivistického prístupu (a to obzvlášť k súkromnoprávnej regulácii) a z nedostatku odvahy\nvydať sa cestou voľnejšieho prístupu k otázke viazanosti doslovným znením právnej normy.\nPresadením výkladu navrhovaného národnou radou by síce implicitne, no zároveň\ndoktrinálne pripúšťal odchýlenie sa nielen od slovného vyjadrenia právnej normy (to je\nv zásade prípustné v záujme ochrany ústavnosti – napr. III. ÚS 72/2010), ale predovšetkým\nod záväznosti písaného práva. Ak by tento jeho postoj našiel v budúcom období odozvu\nna strane orgánov aplikácie práva, vznikol by nielen potenciál oslabenia systému\nšpecializovanej\n\na koncentrovanej\n\nochrany\n\nústavnosti,\n\nale predovšetkým\n\nriziko\n\nnezanedbateľného rozladenia systémovej harmónie pri ochrane základných hodnôt\ndemokratického a právneho štátu v prostredí mechanizmu uplatňovania verejnej moci.\n102. Napokon, ak zmenou právnej úpravy, ktorá zaviedla pravidlo podľa § 61b ods. 3\nExekučného poriadku, národná rada mierila na vylúčenie príslušenstva pohľadávky iba\nv určitej jej časti, nič jej nebránilo sformulovať predmetnú právnu normu spôsobom tomuto\n\n42\n\ncieľu zodpovedajúcim. Dôkazom opodstatnenosti tejto námietky je aj formulácia pravidla\nobsahovo zodpovedajúceho preskúmavanej právnej norme v právnej regulácii zavedenej\nnovelou účinnou od 1. apríla 2017 [§ 53 ods. 3 písm. g) § Exekučného poriadku v znení\núčinnom od 1. apríla 2017], podľa ktorého súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa\nnávrhom uplatňuje nárok na opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky a návrh je podaný\npo troch rokoch od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu, a to bez toho, aby bol\npovinný na splnenie pohľadávky vyzvaný v posledných troch mesiacoch pred podaním\nnávrhu na vykonanie exekúcie, alebo bez toho, aby s povinným bola uzavretá dohoda\no postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom v priebehu troch rokov\nod nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Je teda zjavné, že v tomto prípade\nuž zákonodarca dokázal zamýšľané pravidlo artikulovať spôsobom, ktorý zameranie\ndotknutej právnej úpravy objektovo zúžil len na opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky.\n103. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptuje interpretačný návrh národnej\nrady a § 61b ods. 3 Exekučného poriadku bude ďalej preskúmavať vo výkladovej podobe\npreferovanej navrhovateľom, teda tak, že príslušenstvom pohľadávky v zmysle napadnutého\nustanovenia je všetko príslušenstvo podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.\nIV.\n(Ne)súlad § 61b ods. 3 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu, ako aj s čl. 46 ods. 1 ústavy\n104. Okresný súd navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol tak, že § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku odporuje základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy, právu na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu\na základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na prvom mieste\npreto ústavný súd musí zaujať stanovisko k otázke, či v napadnutom ustanovení regulovaný\nprávny vzťah spadá do vecného rozsahu uvedených práv.\n105. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n43\n\n106. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú\nza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom\na zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.\n107. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n108. Ústavný súd konštantne vykladá a aplikuje čl. 20 ods. 1 ústavy tak, aby bol\nv súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00).\n109. Predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového\nprotokolu je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP\nvyplýva, že pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok,\nna základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich\nzhodnotenie (napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS\n117/06, rozsudok ESĽP vo veci Pine Valley Developments LTD. a iní v. Írsko z 29. 11.\n1991), resp. na dosiahnutie efektívneho užívania vlastníckeho práva (napr. rozsudok ESĽP\nz 12. 7. 2001 v konaní o sťažnosti č. 42527/98 vo veci Knieža Hans-Adam II.\nLichtenštajnský v. Nemecko, § 83).\n110. Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 ústavy, teda zahŕňa\nnielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty (II. ÚS 19/97).\n111. Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní o subsumpcii peňažných\npohľadávok pod čl. 1 dodatkového protokolu naplnenie pojmu „užívanie majetku“\ninterpretačne podmieňuje zistením, či pohľadávka je dostatočne uznaná za vykonateľnú\n(rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 o sťažnosti č. 13427/87 vo veci Stran Greek Refineries and\n\n44\n\nStratis Andreadis v. Greece; § 59 – §62, rozsudok ESĽP zo 6. 3. 2003 o sťažnosti\nč. 41510/98 vo veci Jasiūnienė v. Litva, § 44).\n112. Vzhľadom na to, že napadnutý § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\npri vymedzení svojej hypotézy viaže začiatok plynutia trojročnej lehoty na vykonateľnosť\nexekučného titulu, predpokladá existenciu pohľadávky, ktorá je kompetentnou autoritou\nuznaná za vykonateľnú. Pohľadávku, na ktorú sa vzťahuje § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku, preto možno zahrnúť do kategórie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového\nprotokolu, a aj pod regulatívny záber plynúci z čl. 20 ods. 1 ústavy.\n113. Okrem toho prejednávaný návrh sústreďuje pozornosť na procesný rozmer\nvlastníckeho práva ako základného práva zásadne hmotnej povahy. Článok 20 ods. 1 ústavy\npožaduje nielen rovnakosť jeho zákonného obsahu, ale aj jeho ochrany. Slovné spojenie\n„právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu\nminimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1\nústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva\nna súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 a nasledujúcich ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05,\nIII. ÚS 260/07, I. ÚS 395/2016). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1\ndodatkového protokolu hovorí o „inherent procedural requirements“ (základných\nprocesných požiadavkách) označeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci\nJokela v. Fínsko, sťažnosť č. 28856/95).\n114. Nemožnosť docieliť výkon rozhodnutia znamená zásah do práva na pokojné\nužívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (rozsudok ESĽP zo 7. 5. 2002 v konaní\no sťažnosti č. 59498/00 vo veci Burdov v. Rusko, § 40).\n115. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie predstavuje obmedzujúci\nzásah do vlastníckeho práva oprávneného z exekučného titulu. Zavádza totiž časový limit\nmožnosti docieliť výkon rozhodnutia prikazujúceho peňažné plnenie, a to v časti týkajúcej\nsa príslušenstva. Nepochybne teda ide o obmedzenie vlastníckeho práva, keďže od istého\nmomentu je exekučný súd ako reprezentant mocenskej garancie vlastníckeho práva povinný\nvlastníkom žiadanú garanciu tohto hmotného práva odoprieť. Zároveň však ide aj o zásah\n\n45\n\ndo základného práva na súdnu ochranu, pretože zúženie realizácie vlastníckeho práva\nk judikovanej pohľadávke je stelesnené práve v zákonnom príkaze odoprieť požiadavku\nna nútený výkon zodpovedajúceho exekučného titulu tvoriaci integrálnu súčasť základného\npráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Prístup k súdu nemôže byť v ústavnej perspektíve\nvnímaný len ako formálne právo obrátiť sa na súd, ale je zameraný na zabezpečenie\nefektívnej právnej ochrany (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu zo 16. mája 1995\nv konaní sp. zn. 1087/91). Z uvedených dôvodov je potrebné posudzovať konformitu § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku s ústavou v podobe nerozlučnej jednoty čl. 20 ods. 1 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu na jednej strane a čl. 46 ods. 1 ústavy na strane druhej.\nLegitimita obmedzenia\n116. Z už citovanej všeobecnej časti dôvodovej správy (body 63 až 65) vyplýva,\nže zákon č. 106/2014 Z. z. zahŕňal novelizáciu viacerých právnych predpisov, čím sa\npokúsil poskytnúť komplexnú ochranu spotrebiteľskému segmentu trhu, a to predovšetkým\nvytvorením účinných zábran tzv. civilnoprávnej úžere, ktorej podstata tkvie v poskytovaní\npôžičiek zo strany rôznych finančných inštitúcií nebankovej povahy v prospech\nspotrebiteľov, pričom však úrok ako cena poskytnutia pôžičky spolu s ďalšími zmluvne\ndojednanými platbami zaväzujúcimi spotrebiteľa sú v hrubom nepomere k požičanej sume\n(§ 39a Občianskeho zákonníka). Omeškanie dlžníkov s vrátením pôžičky a s úhradou\nvšetkých súvisiacich platieb potom vedie k ďalšiemu požičiavaniu za nevýhodných\npodmienok a spotrebiteľ (dlžník) sa ocitá v začarovanom kruhu permanentného zadĺženia.\n117. Naproti tomu však osobitná časť dôvodovej správy adresne k napadnutému\nustanoveniu ilustruje (bod 66) podstatne širší záber napadnutého ustanovenia v porovnaní\ns ochranou spotrebiteľa plynúcou zo všeobecnej časti dôvodovej správy, keď tvrdí ochranu\nakéhokoľvek dlžníka (nielen spotrebiteľa) pred špekuláciou veriteľa.\n118. Naznačenú nezrovnalosť postrehla i vláda, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla,\nže cieľom § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je „vo všeobecnosti ochrana dlžníka\npred špekulatívnym vyčkávaním veriteľa s podaním návrhu, ktoré by malo za následok\nnavyšovanie príslušenstva... v zásade predmetné ustanovenie slúži na ochranu dlžníka\npred nepoctivým konaním veriteľa (prejavujúcom sa prostredníctvom špekulatívneho\n\n46\n\nodďaľovania výkonu exekúcie zo strany veriteľa vo vzťahu k podaniu návrhu na jej\nvykonanie, čo v konečnom dôsledku môže byť v krajnom prípade chápané ako abusus\niuris)“.\n119. Ústavný súd súhlasí, že formulácia § 61b ods. 3 Exekučného poriadku nijako\nnepredznamenáva aplikáciu len v spotrebiteľskej sfére. Subjektom, ktorému je predmetné\nustanovenie adresované, nie je iba oprávnený s judikovaným príslušenstvom peňažnej\npohľadávky zo spotrebiteľského záväzku, ale akýkoľvek oprávnený s judikovaným\npríslušenstvom\n\nakejkoľvek\n\npeňažnej\n\npohľadávky\n\nvymáhateľnej\n\npostupom\n\npodľa Exekučného poriadku.\n120. Napadnuté ustanovenie znemožňuje vymáhateľnosť príslušenstva pohľadávky,\nak veriteľ podá návrh na vykonanie exekúcie po troch rokoch od vykonateľnosti\nexekučného titulu, čím v podstate motivuje veriteľa, aby judikované príslušenstvo exekučne\nuplatnil najneskôr v uvedenej lehote. V opačnom prípade stráca exekučno-právnu ochranu\nzo strany štátu. Týmto sprostredkovaným spôsobom chráni napadnuté ustanovenie dlžníka.\n121. Okrem hlavného účelu exekúcie a exekučného konania, ktorým je ochrana\nveriteľa prostredníctvom štátnej garancie vymáhateľnosti práva plynúceho z exekučného\ntitulu,\n\nplní\n\nexekučné\n\nprávo\n\naj\n\núlohu\n\nochrany\n\ndlžníka\n\npred nadmernými\n\n(neproporcionálnymi) zásahmi vyvolanými použitím prostriedkov výkonu rozhodnutí.\nV podstate sa tu prejavuje posun od liberálneho chápania exekúcie k jej sociálnemu poňatiu\n(Baur, F. und Koll. Zwangsvollstreckungsrecht. 13. völlig neubearbeitete Auflage.\nHeidelberg: C. F. Müller Verlag, 2006, s. 28 a nasledujúce). Hľadisko základných práv\na slobôd v tomto regulatívnom prostredí vychádza z názoru, podľa ktorého pri ochrane\ndlžníka v procese exekúcie nejde ani tak o odvrátenie mocenských zásahov štátu, ale\nv prvom rade o riešenie kolízie základných práv (Popp, A. Gläubigerschädigung. Tübingen:\nMohr Siebeck, 2014, s. 154) subjektov záväzkovo-právneho vzťahu.\n122. Napadnutým ustanovením zákonodarca pristúpil k normatívnemu riešeniu\nkolízie základných práv oprávneného a povinného v užšej a konkrétnejšie identifikovanej\nskupine skutkových situácií, ktorých spoločným menovateľom je časový aspekt (tri roky\n\n47\n\nod vykonateľnosti exekučného titulu) i dimenzia objektová (vymáhanie príslušenstva\npeňažnej pohľadávky). Ide o zákonodarný nástroj určujúci časovú hranicu, po prekročení\nktorej sa priestor pre realizáciu súdnej ochrany základného práva vlastniť majetok\nu povinného dlžníka zväčšuje na úkor priestoru, ktorým dovtedy pri súdnej ochrane svojho\nzákladného práva vlastniť majetok disponoval veriteľ.\n123. Popísaným nástrojom zákonodarca zvyšuje mieru súdnej ochrany základného\npráva vlastniť majetok u dlžníka limitovaním procesného priestoru určeného veriteľovi\nna exekučné uplatnenie príslušenstva judikovanej pohľadávky, čím súčasne znižuje riziko\nneprimeraného nárastu príslušenstva pohľadávky v dôsledku plynutia času. Ide o cieľ,\nktorý ústavný súd považuje za dostatočne legitimizujúci obmedzenie ochrany základného\npráva veriteľa vlastniť majetok i jeho základného práva na súdnu ochranu. Ide pritom\no obmedzenie implicitné, relevantné vo väzbe na čl. 20 ods. 1 ústavy. Nemožno uvažovať\no obmedzení explicitnom, plynúcom z čl. 20 ods. 3 ústavy, ktorý ráta so zneužitím\nvlastníctva na ujmu práv iných, pretože exekučné uplatnenie právoplatne a vykonateľne\njudikovaného práva oprávneným nie je bez ďalších pristupujúcich skutkových okolností\nhodnotiteľné ako zneužitie vlastníctva.\n124. Ústavný súd sa nestotožňuje s právnym názorom navrhovateľa o účelovej\norientácii právnej úpravy, podľa ktorého „jej jediným cieľom je zbaviť veriteľov (časti) ich\nprávoplatne judikovaných pohľadávok teda zbaviť ich ochrany vlastníckeho práva, navyše\npotvrdeného právoplatným rozhodnutím“. Navrhovateľ sa vyjadril kategoricky. V podstate\npodozrieva zákonodarcu zo zlého úmyslu a v prípade pravdivosti citovaného výroku\nby nemohlo ísť o cieľ legitímny. Právna úprava, ktorá jediná je záväzná, však nedáva\nnavrhovateľovi celkom za pravdu. Veriteľ má časový priestor troch rokov na exekučné\nuplatnenie judikovaného práva. Navyše, v priebehu uvedeného obdobia môže s dlžníkom\nuzavrieť dohodu o splátkach, čo zabráni striktnému uplatneniu trojročného limitu.\nV popísaných okolnostiach len ťažko uvažovať o „zbavení“ veriteľa jeho právoplatne\njudikovanej pohľadávky.\n\n48\n\n125. Okrem toho argumentácia navrhovateľa spochybňujúca legitimitu cieľa sa\nzakladá na východisku, ktorým je právna existencia (a tým aj záväznosť) pravidla\nregulujúceho premlčanie judikovaných pohľadávok v občianskom práve. Občiansky\nzákonník v § 110 ods. 1 zavádza desaťročnú premlčaciu dobu na uplatnenie právoplatne\njudikovaného práva. Navrhovateľ akoby predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka\npovažoval za nemennú konštantu, od ktorej sa musí odvíjať každá ďalšia právna úprava,\nba od ktorej závisí ústavnosť neskoršej právnej úpravy.\n126. Ústavný súd konštatuje, že fakt sprísnenia dosiaľ uplatňovanej právnej úpravy\nnemôže (s výnimkou intertemporálnych súvislostí) sám osebe signalizovať neústavnosť.\nZákonodarcu nemožno pripraviť o možnosť meniť právnu úpravu aj smerom k sprísneniu\nregulácie určitého objektu. Ak ide o prieskum súladu zákona s ústavou, referenčnou normou\nje norma ústavná, nie iná zákonná norma. Argumentáciu spochybňujúcu cieľ právnej úpravy\na založenú na tvrdení aplikačného napätia medzi § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka\na § 61b ods. 3 Exekučného poriadku by bolo možné uznať za ústavne relevantnú len\nv prípade, ak by konflikt oboch právnych predpisov rovnakej právnej sily atakoval ústavné\nhodnoty súladnosti a vnútornej bezrozpornosti (PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 2/2013) právneho\nporiadku spôsobom porušujúcim právnu istotu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Do tejto polohy sa však\nvzájomný vzťah oboch uvedených ustanovení nedostal (body 78 až 82).\nTest proporcionality\n127. Ústavný súd vzhľadom na zistenie legitimity cieľa posudzovanej právnej úpravy\nmusí pristúpiť k testovaniu jej proporcionality. Okolnosti prejednávanej veci majú\nza následok, že v metodike skúmania primeranosti § 61b ods. 3 Exekučného poriadku sa tu\nstretáva nielen známy a frekventovane používaný trojstupňový test, ale aj požiadavka\nrovnakosti zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva plynúca z čl. 20 ods. 1 ústavy\nako špecifický prejav ústavného princípu rovnosti. Kombinácia oboch popísaných rovín\nskúmania znamená, že test proporcionality tu možno postaviť do polohy skúmania\nospravedlniteľnosti vyčlenenia vlastníkov judikovaných pohľadávok znejúcich na peňažné\npríslušenstvo podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka zo širšej skupiny vlastníkov\njudikovaných peňažných pohľadávok. V podstate teda ide o štvrtý krok ustáleného\n\n49\n\ndiskriminačného testu vyvinutého na pôde ESĽP a používaného aj ústavným súdom\n(napr. PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 8/2014).\n128. K otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd\nuviedol, že čl. 20 ods. 1 ústavy určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký\nzákonný obsah. Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu\nbyť predmetom vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci\ndruhovo rovnakej veci (nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené\nrovnaké práva bez ohľadu na povahu vlastníka (PL. ÚS 38/95). Prípadná nerovnosť\nv zákonnom obsahu vlastníckeho práva by mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba\nvtedy, keby bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny\ncieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval\nvzťah proporcionality (napr. PL. ÚS 38/03, PL. ÚS 111/2011).\n129. Nepochybne možno tento viackrát judikovaný právny názor vztiahnuť\naj na prípadnú nerovnosť v ochrane vlastníckeho práva, teda v jeho už konštatovanom\nprocesnom rozmere, ktorý je ťažiskovým pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa\na ktorý tvorí integrálnu súčasť regulácie inkorporovanej v čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohou\nústavného súdu je tak posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanou zákonnou\nprávnou normou predstavuje primeraný zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť\nmajetok, do práva na pokojné užívanie majetku a do základného práva na súdnu ochranu.\n130. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach.\nPrvou je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku,\nči inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ,\nktorým môže byť aj ochrana základných práv a slobôd iných subjektov. Druhou fázou je\nzisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických prostriedkov\n(Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, sufficiently important objective). Má\nsa na mysli porovnávanie posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho\nzákladné právo alebo slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého\ncieľa, avšak nedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich\nv menšej miere (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci PL. ÚS 15/96).\n\n50\n\nNapokon treťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect) (napr.\nPL. ÚS 3/00, PL. ÚS 23/06 a pod.).\nVhodnosť\n131. Vyhovenie posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality\nvyžaduje, aby právna úprava smerovala k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,\naby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená\nprávna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu\no prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu (napríklad PL. ÚS 113/2011,\nPL. ÚS 10/2013, PL. ÚS 13/2012).\n132. Ako už ústavný súd identifikoval, cieľom § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je\nochrana dlžníka pred neprimeraným zásahom do vlastníckeho práva k jeho majetku,\nktorým ručí za splnenie vykonateľne judikovaného záväzku. Preskúmavaná právna norma\nprikazuje exekučnému súdu zabrániť exekúcii v rozsahu príslušenstva pohľadávky priznanej\nexekučným titulom, ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie viac ako tri roky\nod nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Prima facie tu teda ide o procesnú\nochranu vlastníckej sféry dlžníka.\n133. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom\nzvolené opatrenie je spôsobilé dosiahnuť cieľ zamýšľaný zákonodarcom, avšak iba\nčiastočne.\n134. Preskúmavanú právnu normu je exekučný súd povinný uplatniť len za splnenia\npodmienky spočívajúcej v tom, že veriteľ tri roky od vykonateľnosti exekučného titulu\nnepodá návrh na vykonanie exekúcie. Uvedená podmienka má sama osebe procesno-právny\ncharakter, lebo podanie návrhu na vykonanie exekúcie je procesno-právnou skutočnosťou.\nPodanie návrhu na vykonanie exekúcie pritom nemá hmotno-právny vplyv na prípadné\nďalšie narastanie príslušenstva pohľadávky. Zo žiadneho ustanovenia hmotného práva ani\nzo žiadnej exekučno-právnej normy takýto právny následok nevyplýva. Inými slovami, ak\noprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie dva roky a jedenásť mesiacov\n\n51\n\npo vykonateľnosti exekučného titulu, splní požiadavku plynúcu naň z § 61b ods. 3\nExekučného poriadku a exekučný súd už nemôže brániť exekúcii v rozsahu príslušenstva\njudikovanej pohľadávky bez ohľadu na to, akú definitívnu sumu príslušenstvo dosiahne.\nV takom prípade bude vymáhateľné príslušenstvo pohľadávky naďalej narastať,\na to aj po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, až kým nedôjde\nk uspokojeniu judikovaného záväzku v časti istiny (to môže trvať ďalších viac mesiacov,\nba aj\n\nrokov).\n\nFormálna\n\npožiadavka\n\n(podanie\n\nnávrhu\n\nna\n\nvykonanie\n\nexekúcie),\n\nktorú zákonodarca voči oprávnenému zaviedol a ktorou sa snaží docieliť, „aby zbytočne\na účelovo nerástli úroky“ (záznam z parlamentnej rozpravy k zákonu č. 106/2014 Z. z.\nargumentačne použitý i odporcom na strane 7 jeho vyjadrenia k návrhu navrhovateľa), teda\nnie je spôsobilá sama osebe citované očakávanie naplniť.\n135. Ústavný súd neopomína, že podanie návrhu na vykonanie exekúcie predsa len\nprispieva k priblíženiu momentu, v ktorom dôjde k zániku judikovaného záväzku, a tak ide\no krok pozitívny, smerujúci k definitívnemu ustáleniu obsahu právneho vzťahu medzi\noprávneným a povinným.\n136. Totiž v situácii, keď po vzniku exekučného titulu (poväčšine právoplatné\na vykonateľné rozhodnutie) dlžník stále neplní svoju peňažnú povinnosť, odďaľuje sa\nsplnenie judikovanej pohľadávky. Zároveň však súčasná veriteľova pasivita (nepodanie\nnávrhu na vykonanie exekúcie) zvyšuje právnu neistotu dlžníka priamo súvisiacu s jeho\n„ohrozenou“ majetkovou sférou, keďže príslušenstvo pohľadávky, ktoré taktiež bolo\nprávoplatne a vykonateľne priznané, ďalej narastá. Preskúmavaná právna norma potom\npredstavuje objektívnu hranicu, ktorú predlžovanie stavu právnej neistoty späté s neustálym\nnárastom vynútiteľného nároku nesmie prekročiť. Po troch rokoch sa teda nastolí právna\nistota u veriteľa spočívajúca v tom, že príslušenstvo judikovanej pohľadávky už\nprostredníctvom núteného výkonu nevymôže, a u dlžníka v tom, že „ohrozenie“ jeho\nmajetkovej sféry ďalším rastom dotknutého záväzku ako celku (istina + príslušenstvo) už\nnebude pokračovať a exekvovateľnosť presne určenej sumy sa už ďalším plynutím času\nnezmení.\n\n52\n\n137. V rámci prvého kroku testu proporcionality ústavný súd zisťuje, či je\nposudzovaná právna norma racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational\nconnection test). Úlohou je teda zistiť, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom,\na tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ (m. m. PL. ÚS 23/06,\nPL. ÚS 3/09, PL. ÚS 16/09).\n138. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavaný § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\nv prvom kroku zisťovania jeho proporcionality z dôvodov uvedených v predchádzajúcej\nargumentácii v prvom kroku zisťovania jeho proporcionality obstál, pretože ho nemožno\nkvalifikovať ako zásah iracionálny. No osožným pre jeho ďalšie testovanie je i popísaný\nodtieň kritizovanej právnej normy, z ktorého plynie, že vo chvíli, keď oprávnený včas podá\nnávrh na vykonanie exekúcie, ochrana dlžníka zo strany zákonodarcu ustupuje do úzadia,\nkeďže ďalšiemu nárastu príslušenstva judikovanej pohľadávky samotné začatie exekučného\nkonania nebráni. Zákonodarcu teda akoby o čosi viac zaujímala povinnosť veriteľa podať\nnávrh na vykonanie exekúcie v lehote podľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku,\nnež ochrana dlžníka pred nárastom príslušenstva peňažnej pohľadávky. Uvedené zistenie\nvšak podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k vysloveniu záveru o nevyhovení § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku v teste vhodnosti, pretože začatím exekučného konania sa\n„osud“ judikovaného práva dostáva z dovtedy výlučnej dispozície oprávneného aj do rúk\nsúdneho exekútora a exekučného súdu. Za splnenie judikovaného záväzku spôsobom,\nktorý bude voči dlžníkovi čo najšetrnejší, teda spôsobom, ktorý eliminuje čo najviac ďalší\nnárast príslušenstva pohľadávky, tak preberá zodpovednosť už aj štát poskytujúci garancie\nochrany ďalších základných práv dlžníka (napr. základné právo na prerokovanie exekučnej\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).\nNevyhnutnosť\n139. Skúška nevyhnutnosti ako druhý krok testu proporcionality má preveriť,\nči zákonné obmedzenie je naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie\nje k dispozícii menej obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu v tejto\nfáze spočíva v tom, že právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac\nnež je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ\nnajmenej ľudskoprávne drastickým spôsobom (PL. ÚS 23/06).\n53\n\n140. Takmer v každom prípade obmedzenia základných práv a slobôd je\npredstaviteľné menej obmedzujúce riešenie. Striktná aplikácia testu nevyhnutnosti by mohla\ndemokraticky neprípustným spôsobom zúžiť priestor parlamentu pre realizáciu jeho politík.\nÚstavný súd teda berie do úvahy aj istý priestor na uváženie parlamentu nezabúdajúc však\nna minimalizáciu zásahov do základných práv a slobôd (PL. ÚS 23/06).\n141. Významným aspektom prejednávaného návrhu okresného súdu, ktorý súvisí\ns vyhodnocovaním napadnutého ustanovenia v teste nevyhnutnosti, je aj fakt, že § 61b\nods. 3 Exekučného poriadku vzhľadom na svoju jednoznačne kogentnú povahu nevytvára\npre exekučný súd taký diskrečný priestor pri aplikácii skúmaného obmedzenia, ktorý by\nústavnému súdu umožňoval aplikovať test nevyhnutnosti skôr v polohe vylúčenia extrémnej\ndisproporcionality (ONDŘEJEK, P. Princip proporcionality a jeho role při interpretaci\nzákladních práv a svobod. Praha: Leges, 2012, s. 105) a byť tak voči legálnemu stvárneniu\nzámeru zákonodarcu tolerantnejší. Naopak, chýbajúci priestor pre úvahu exekučného súdu\nvyžaduje, aby ústavný súd v rozhodovanej veci aplikoval prísny test nevyhnutnosti.\n142. Pri skúmaní druhého kritéria ide v okolnostiach prerokúvaného návrhu\nnavrhovateľa o odpoveď na otázku, či v podmienkach exekučného konania začatého\nna účely núteného vymoženia judikovanej peňažnej pohľadávky pozná právny poriadok\ntaký prostriedok slúžiaci ochrane dlžníka pred neprimeraným nárastom príslušenstva,\nktorý by zasahoval do vlastníckeho práva, resp. do práva na pokojné užívanie majetku\noprávneného a do jeho základného práva na súdnu ochranu menej zaťažujúcim spôsobom,\nprípadne by doň nezasahoval vôbec.\n143. Druhá fáza testu proporcionality si vyžaduje aj určitú toleranciu k diskrécii\no zákonodarcu pri voľbe jedného z viacerých do úvahy prichádzajúcich zásahov\nspôsobilých dosiahnuť ciele, ktorými sú legitimizované. Jednak už ústavný súd uviedol,\nže takmer v každom prípade obmedzenia základných práv a slobôd je predstaviteľné menej\nobmedzujúce riešenie (bod 140), a aj vývoj praxe ústavno-súdneho prieskumu zásahov\nnormotvorcu do základných práv a slobôd zvýrazňuje potrebu zohľadňovania množstva\n(predovšetkým mimoprávnych) vstupov pri rozhodovaní zákonodarcu o voľbe vhodného\nprostriedku (BARAK, A. Proportionality: Constitutional Rights and their Limitations.\n\n54\n\nCambridge University Press, 2012. s. 408). Popísaná črta sa ešte zvýrazňuje častou\nneistotou, ktorá panuje v momente normotvorného zavedenia konkrétneho zásahového\nprostriedku o miere jeho spôsobilosti účinne dosahovať legitímny cieľ.\n144. Nárast\n\npríslušenstva\n\njudikovanej\n\npohľadávky\n\nv právnom\n\nprostredí\n\nspred nadobudnutia účinnosti zákona č. 106/2014 Z. z. ako problém, ktorý sa zákonodarca\nrozhodol normatívne riešiť, nepredstavuje taký objekt právnej regulácie, ktorý by v čase\nzavádzania preskúmavaného § 61b ods. 3 Exekučného poriadku vyvolával významnú\nneistotu o jeho spôsobilosti dosahovať vytýčený cieľ – teda ochraňovať vlastnícku sféru\ndlžníka pred neprimeranou záťažou v exekúcii. V tomto smere sú relevantnými dva\nparametre preskúmavanej právnej normy, a to jej kogentný charakter formulovaný\nako príkaz exekučným orgánom a exaktne stanovený limit (tri roky od vykonateľnosti\nexekučného titulu).\n145. Už v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 106/2014 Z. z. sa v spotrebiteľskom\nzáväzkovom práve uplatňovali limity celkovej sumy úrokov z omeškania podľa § 3a\nnariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré\nustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v tom období. Nešlo však o určenie\nneprekročiteľnej hranice pri postupnom náraste záťaže.\n146. Ústavný súd tiež upozorňuje, že už aj pred účinnosťou zákona č. 106/2014 Z. z.\nprávny poriadok nebránil pri poskytovaní súdnej ochrany, a teda aj súdnej ochrany\nv exekučnom práve uplatniť na individuálnej (aplikačnej) báze koncept zákazu zneužitia\npráva.\n147. Miera istoty o účinnosti dosiahnutia cieľa, ktorú sa potom zákonodarca snažil\nv napadnutom ustanovení zabezpečiť, však bola v uvedených prípadoch bezpochyby\npodstatne nižšia v porovnaní s garanciami, ktoré poskytuje § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku zavádzajúci veľmi exaktnú kogentnú inštrukciu.\n148. Z uvedených dôvodov napriek potrebe rešpektovania diskrečného priestoru\nurčeného zákonodarcovi pri voľbe konkrétneho zásahového prostriedku rozhodovaná vec\nnedovoľuje ústavnému súdu byť k zákonodarcovi tolerantným.\n55\n\n149. Drastickosť invázie zavedenej v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku spočíva\npráve v jej de facto sankčnom charaktere (i národná rada v dôvodovej správe hovorí\no civilnoprávnej sankcii). Ak oprávnený z exekučného titulu nepodá návrh na vykonanie\nexekúcie v zákonom predpísanej lehote, čím sa zvyšuje záťaž dlžníka kvôli stále rastúcemu\npríslušenstvu, bude jeho vlastníckemu právu odňatá súdna ochrana vo vzťahu k celému\npríslušenstvu, teda aj k tomu, ktoré v dôsledku nerešpektovania časového limitu nerastie.\nOprávnený je zbavený súdnej ochrany svojho vlastníctva aj v tej jej časti, odďaľovanie\nuplatnenia ktorej by dlžníkovi s plynúcim časom zvyšovanie záťaže vôbec nespôsobilo.\nNavrhovateľ\n\ntu\n\ndôvodne\n\nargumentuje,\n\nže\n\n«toto\n\nnerozlišovanie\n\nje\n\nv protiklade\n\naj s tvrdeniami dôvodovej správy o „špekulatívnom“ oneskorovaní začatia exekúcie. Nie je\ntotiž zrejmé, ako takéto oneskorenie... vplýva na príslušenstvo, ktoré v čase nenarastá,\na prečo je... v tomto prípade potrebné postihnúť toto príslušenstvo následkom nemožnosti\nexekučne ho vykonať.».\n150. Preskúmavaná právna úprava je prejavom opomenutia veľmi podstatného,\nprávne významného faktu – uplatnenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku reguluje právny\nvzťah veriteľa a dlžníka v štádiu, keď súdom definitívne potvrdený dlh dlžníka stále nie je\nsplnený. Dlhy sa majú platiť riadne a včas – to je jedna zo základných zásad záväzkového\npráva vyjadrujúca aspekt spravodlivosti usporiadania súkromnoprávnych vzťahov. Právna\nrelevancia uvedenej požiadavky sa ešte stupňuje v štádiu právoplatne rozsúdeného sporu,\nna ktoré § 61b ods. 3 Exekučného poriadku dopadá. Zároveň je to dôležitá pripomienka,\nktorou ústavný súd v bode 40 už spomínanej veci PL. ÚS 11/2016 začal testovanie\nnevyhnutnosti oficióznej ochrany spotrebiteľského dlžníka v podobe povinnosti prihliadať\nna premlčanie sporného práva, pričom výstižne zdôraznil, že ochrana dlžníka (spotrebiteľa)\nje nástrojom „dorovnania“ procesného postavenia tejto slabšej strany, nie prostriedkom\nna zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“.\n151. Aj tu rozhodovaná vec sa kvôli eliminácii súdnej ochrany vykonateľne\njudikovaného práva nad mieru, ktorú si účinná ochrana dlžníka vyžaduje, dostáva nielen\ndo pozície odstránenia rizika, v ktorom sa ocitá (stále neplatiaci) dlžník, ale nadobúda\naž povahu represie voči veriteľovi. Totiž uplynutím času, ktorý by mal sledovať\nobmedzenie extrémneho nárastu príslušenstva pohľadávky, sa oprávnenému odníme súdna\n56\n\nochrana aj voči tej časti príslušenstva, na vznik ktorého nemá časové trvanie omeškania\ndlžníka žiaden vplyv. Ochrana dlžníka sa tak zabezpečuje sankcionovaním veriteľa,\nktorého súdne potvrdená (!) pohľadávka stále nie je uspokojená. V danom prípade tak (tu\nvšak už na rozdiel od veci PL. ÚS 11/2016) ide o predpísané znevýhodňovanie „silnejšej\nstrany“\n\ns cieľom\n\nochrániť\n\ndlžníka,\n\nktorý\n\nvôbec\n\nnemusí\n\nbyť\n\nspotrebiteľom,\n\na preto jeho „slabšia“ pozícia v pôvodnom hmotnoprávnom vzťahu je podľa názoru\nústavného súdu v základoch spochybnená.\n152. Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že okolnosti súdenej veci\numožňujú zvoliť menej invazívny prostriedok na dosahovanie cieľa spočívajúceho\nv ochrane dlžníka pred neprimeraným nárastom príslušenstva judikovanej peňažnej\npohľadávky. Štandardne prichádza do úvahy zmena dikcie § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku, ktorá by limit veriteľovho práva na súdnu ochranu a mocenské presadenie jeho\nvlastníctva sústredila len na časť príslušenstva odrážajúcu „špekulatívny“ motív\npri vyčkávaní s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazom reálnosti takejto snahy je\ni regulácia obsiahnutá v už spomenutom § 53 ods. 3 písm. g) § Exekučného poriadku\nv znení novely účinnej od 1. apríla 2017 (bod 102). V nadväznosti na to možno taktiež\nzvážiť, či detailné a podrobné preskúmanie okolností individuálnych prípadov zo strany\norgánov exekučno-právnej ochrany (čo napokon ilustrujú aj príklady zahraničných\nprávnych poriadkov uvedené v dôvodovej správe k zákonu č. 106/2014 Z. z.) nie je\nprimeranejším riešením, než pokus naformulovať skutkovú podobu úžerníckej praktiky\nza každú cenu v právnom predpise určením jej druhových znakov, ktoré sú svojou povahou\nvždy vystavené riziku obchádzania, a to už pri zmluvnom koncipovaní základného vzťahu\nmedzi veriteľom a dlžníkom.\n153. Ako príklady načrtnuté prístupy k ochrane dlžníka pred nadmerným rastom\npríslušenstva judikovanej pohľadávky by si podľa názoru ústavného súdu nevyžadovali také\nkoncepčné zmeny v nastavení dlžníckej ochrany v majetkových vzťahoch, ktoré by\nústavnému súdu bránili (bod 143) použiť ich ako dôkaz absencie nevyhnutnosti\npreskúmavanej právnej úpravy.\n\n57\n\n154. Drastickosť zásahu do súdnej ochrany vlastníckeho práva spojená s možnosťami\npriliehavejších riešení spôsobilých zabezpečiť legitímny cieľ právnej úpravy rovnako\nefektívne vedú ústavný súd k záveru, že § 61b ods. 3 Exekučného poriadku neobstál v teste\nnevyhnutnosti. Preto je v ústavne významnej miere nadmerný pri obmedzovaní základného\npráva oprávneného právoplatne judikovanej pohľadávky na súdnu ochranu, jeho základného\npráva vlastniť majetok i jeho práva na pokojné užívanie majetku. Zákonodarca prekročil\nústavné limity zásahov do základných práv tým, že v záujme ochrany dlžníka v procese\nexekúcie zaviedol zásah do individuálnej sféry veriteľa (oprávneného), ktorý podstatným\nspôsobom prekračuje potreby naplnenia predmetného legitímneho cieľa. Preskúmavaná\nprávna norma je preto ako neproporcionálna v rozpore s čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu).\n155. Ústavný súd už mnohokrát zdôraznil, že prijatím zákona porušujúceho\nustanovenie ústavy národná rada konala v nesúlade s čl. 1 ústavy (PL. ÚS 32/95,\nPL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 42/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 17/96\na PL. ÚS 4/97). Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným\nústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike (obdobne v nemeckých podmienkach\nPIEROTH, B. und. Koll. Grundrechte. Staatsrecht II. 31. neu bearbeitete Auflage.\nHeidelberg: C. F. Müller GmbH, 2015, s. 71). Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú\nprávomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp\nústavnosti ustanovený čl. 1 ústavy. Preto porušenie princípu proporcionality v posudzovanej\nveci má za následok rozpor § 61b ods. 3 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa\nktorého je Slovenská republika právnym štátom (bod 1 výroku tohto nálezu).\nV.\n(Ne)súlad § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku s čl. 1 od. 1,\nčl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\n156. Podľa § 243c ods. 1 Exekučného poriadku ustanovenia § 61b ods. 3 a § 200\nods. 2 až 4 sa použijú na exekučné konania začaté po 31. máji 2014.\n\n58\n\n157. Pritom obe preskúmavané ustanovenia, teda § 61b ods. 3, ako aj § 243c ods. 1\nExekučného poriadku nadobudli účinnosť 1. júna 2014.\n158. Ústavný súd k tejto časti návrhu navrhovateľa v prvom rade považuje\nza potrebné zdôrazniť systematické i právno-aplikačné prepojenie oboch preskúmavaných\nustanovení. Prvé obsahuje pravidlo, kým druhé normuje časové súvislosti, v ktorých sa prvé\nmá uplatňovať. Preto, ak prvé pravidlo ústavný súd derogoval, potom druhé pravidlo\nv napadnutej časti stráca svoj reálny regulatívny charakter a fakt derogácie § 61b ods. 3\nExekučného poriadku mu bráni vyvolávať negatívne dopady na hodnoty inkorporované\nv normách označených navrhovateľom ako referenčné. Táto skutočnosť by v podstate\numožňovala ústavnému súdu ukončiť na tomto mieste ďalšie odôvodňovanie nevyhovenia\nnávrhu navrhovateľa. Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa\nmeritórne k ťažiskovej námietke navrhovateľa smerujúcej voči § 243c ods. 1 Exekučného\nporiadku v jeho napadnutej časti a reagovať tak na pochybnosti o súlade tohto ustanovenia\ns čl. 1 ods. 1 ústavy zakotvujúceho princíp právneho štátu, z ktorého možno odvodiť princíp\nprávnej istoty narušený podľa navrhovateľa sporným intertemporálnym pravidlom.\n159. Na uvedené ustanovenie možno nazerať v dvoch rovinách, ktoré spája,\nzjednodušene povedané, vylučujúca povaha preskúmavaného ustanovenia.\n160. Po prvé, zákonodarca ním vylučuje okamžitú aplikabilitu § 61b ods. 3\nExekučného poriadku. To znamená, že hoci novelizácia právnej úpravy účinná od 1. júna\n2014 je ako celok okamžite aplikabilná a uplatní sa aj na exekučné konania začaté\ndo 31. mája 2014, § 61b ods. 3 Exekučného poriadku ako súčasť tejto novelizácie\npredstavuje výnimku a v konaniach začatých do 31. mája 2014 sa nesmie aplikovať.\nZákonodarca zakázal aplikáciu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v konaniach začatých\ndo 31. mája 2014.\n161. Druhou rovinou je prima facie pozitívny pohľad na § 243c ods. 1 v časti slov\n„§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku. Ide o to, že zákonodarca nielenže niečo zakazuje,\nno súčasne prikazuje exekučno-právnym orgánom aplikovať § 61b ods. 3 Exekučného\nporiadku na exekučné konania začaté po 31. máji 2014. Aj tu však ide v konečnom\n\n59\n\ndôsledku o vylučujúci pohľad, pretože príkazom aplikovať uvedené ustanovenie\nv exekučných konaniach začatých po 31. máji 2014 zákonodarca vylúčil prípadnú diskréciu\nexekučno-právnych orgánov pri rozhodovaní o tom, či § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\nv konaniach začatých po 31. máji 2014 použiť alebo nepoužiť. Z pohľadu ústavného súdu je\ntáto rovina náhľadu významná preto, lebo zákonodarca formuláciou preskúmavaného\nustanovenia vylučuje eventualitu ústavnej konformity v exekučných konaniach začatých\npo 31. máji 2014, v ktorých by rozhodné okolnosti diktovali zákaz aplikácie § 61b ods. 3\nExekučného poriadku.\n162. Navrhovateľ\n\ncitované\n\nustanovenie\n\nnapáda\n\nz dôvodu\n\njeho\n\núdajného\n\nretroaktívneho pôsobenia narúšajúceho nedovoleným spôsobom právnu istotu oprávnených,\na v dôsledku toho následne aj ich základné právo vlastniť majetok, právo na pokojné\nužívanie majetku a základné právo na súdnu ochranu.\n163. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného\npôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy,\npodľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho\nštátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov\nv právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych\npredpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony,\na nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver,\nže právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti.\nV prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť,\nďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,\nže ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom\nbudúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti\nvyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé\nsubjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe,\nkeď došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc\nposudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne\nnadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou)\n(PL. ÚS 36/95).\n60\n\n164. Vo svojej stabilizovanej rozhodovacej praxi ústavný súd rozlišuje medzi pravou\na nepravou retroaktivitou.\n165. Pravú retroaktivitu vymedzil ústavný súd ako stav, v ktorom nová právna úprava\nneuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (porov. nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. mája 1999), alebo ako stav, kedy zákon\ndodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových\na právnych vzťahov (práv a povinností; porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001). Ústavný súd sa k tejto problematike ďalej vyjadril\n(PL. ÚS 10/06) aj tak, že právna norma môže byť charakterizovaná ako pravo retroaktívna,\nak dnes stanoví právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím\núčinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne následky platili už včera (porov. zmienku\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 10/04). Inými slovami, ak v minulom okamžiku niekto mal nejaké\nprávo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto minulému okamžiku toto právo\n(alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou,\npretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo, zákon finguje,\nže uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal iné. Z hľadiska predmetnej veci je\nnutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel\ndo minulosti.\n166. Za nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd stav, v ktorom nová právna\núprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak\nkvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,\nv dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli\npredtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna\n1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty\nalebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však\nprináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky\nv čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001).\n\n61\n\n167. V súlade s už uvedeným retroaktivita ako stav spätného pôsobenia právnych\nnoriem je principiálne neželaným a ústavne nekonformným javom; ignorovať ho však\nnemožno vtedy, ak spätné pôsobenie právnych noriem môže uľahčiť fungovanie\nspoločenských vzťahov. Preto za určitých okolností je spätné pôsobenie právnych noriem\nžiaduce a ospravedlniteľné zároveň. Porušením zásady ochrany nadobudnutých práv by bola\nlen taká spätná účinnosť právnych noriem, ktorá by zhoršila právne postavenie subjektov\npráva. Situácie, v ktorých však bude retroaktívne pôsobenie právnych noriem povolené, je\nvšak potrebné vykladať prísne reštriktívne ako situácie veľmi výnimočné (PL. ÚS 30/2015).\n168. Národná rada sa k predmetnému ustanoveniu vo svojom vyjadrení k návrhu\nnavrhovateľa zásadným spôsobom nevyjadrila.\n169. Vláda zdôrazňuje, že v prípade tohto ustanovenia ide o „vylúčenie okamžitej\naplikability procesnej normy s tým, že režim procesnej nevymáhateľnosti sa použije\nna exekučné konania začaté po 31. máji 2014“, a že takto „zákonodarca vylúčil z aplikácie\n§ 61b ods. 3 EP všetky prípady, keď oprávnený doručením návrhu na vykonanie exekúcie...\nzaložil procesné účinky začatia exekučného konania pred 1. júnom 2014.“. Vláda následne\nidentifikuje dve skupiny pohľadávok, na ktoré sa prostredníctvom § 243c ods. 1\nExekučného poriadku vzťahuje jeho § 61b ods. 3. Prvou skupinou sú podľa vlády\n„pohľadávky pred ich priznaním súdnou alebo inou autoritou, u ktorých je ale skúmanie\nústavnej konformity bezpredmetné, keďže ust. § 61b ods. 3 EP na nich nedopadá a jeho\naplikabilita bude možná až v súvislosti s ich priznaním súdnou alebo inou decíznou\nautoritou“ a druhú skupinu tvoria „pohľadávky, ktoré boli autoritou už priznané\nale doposiaľ napriek uplynutiu viac ako troch rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti\nexekučného titulu nebolo začaté exekučné konanie“. K druhej skupine pohľadávok potom\nvláda opätovne argumentuje, že „zákonodarca okamžitú aplikabilitu § 61b ods. 3 EP\nexpressis verbis vylúčil“ a „už len z toho dôvodu je vylúčená priama retroaktivita § 61b\nods. 3 EP s dosahom na namietané porušenie princípov právneho štátu a práva vlastniť\nmajetok“.\n170. Ústavný súd nepovažuje za potrebné zaoberať sa prvou skupinou pohľadávok,\nna ktorú sa podľa názoru vlády § 61b ods. 3 Exekučného poriadku prostredníctvom § 243c\n\n62\n\nods. 1 Exekučného poriadku vzťahuje. Niet totiž pochýb, že celý ústavno-právny spor\no súlad oboch napadnutých ustanovení, ktorý medzi navrhovateľom a odporcom vznikol,\nmieri na pohľadávky už právoplatne a vykonateľne judikované, čo napokon dokazujú\naj okolnosti veci prejednávanej okresným súdom, z ktorej návrh navrhovateľa vzišiel.\n171. Problematickou sa podľa názoru ústavného súdu môže javiť práve druhá\nskupina pohľadávok, na ktoré sa podľa vyjadrenia vlády obe preskúmavané ustanovenia\nvzťahujú.\n172. Podstata okamžitej aplikability v procesnom práve, o ktorej pojednáva\nvo svojom vyjadrení vláda, spočíva v požiadavke, aby sa nová procesná úprava použila\nna všetky konania, teda aj na tie, ktoré sa začali pred dňom nadobudnutia účinnosti novej\nprávnej úpravy. Z uvedeného hľadiska § 243c ods. 1 Exekučného poriadku v časti slov\n„§ 61b ods. 3 a“ bezpochyby nie je vyjadrením požiadavky okamžitej aplikability,\npretože odkázané ustanovenie sa nepoužije na exekučné konania, ktoré začali pred dňom\nnadobudnutia jeho účinnosti.\n173. Napadnutý § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku\nprikazuje exekučnému súdu, aby zorným uhlom pohľadu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku\nhodnotil až tie návrhy na vykonanie exekúcie, ktoré boli podané po 31. máji 2014,\nteda až odo dňa účinnosti § 61b ods. 3 Exekučného poriadku.\n174. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenie je prejavom nepravej\nretroaktivity, a teda svojou podstatou tu o skutočnú retroaktivitu ani nejde. Právna norma\npodľa § 243c ods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku totiž spätne\nnespochybňuje exekučno-právne uplatnenie príslušenstva judikovanej pohľadávky v podobe\npodania návrhu na vykonanie exekúcie. Oprávnený, ktorý podal návrh na vykonanie\nexekúcie do 31. mája 2014, teda počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, nebude\npodliehať obmedzeniu plynúcemu z § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, a to ani v prostredí\nnovej právnej úpravy. Judikované právo, ktoré takto v minulosti uplatnil hoci aj po uplynutí\ntroch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, nie je právnou úpravou účinnou od 1. júna\n\n63\n\n2014 nijako oslabené, pretože v dobe účinnosti novej právnej úpravy nebude posudzované\njej optikou (cez prizmu obmedzenia plynúceho z § 61b ods. 3 Exekučného poriadku).\n175. Ústavný súd na tomto mieste prízvukuje, že právnou skutočnosťou rozhodnou\npre aplikáciu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku je podanie návrhu na vykonanie exekúcie,\nnie uplynutie troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu ako objektívna právna\nskutočnosť sama osebe. Inými slovami, právna úprava účinná od 1. júna 2014 neodňala\nprávo domáhať sa núteného výkonu exekučných titulov znejúcich na príslušenstvo\npohľadávky tým oprávneným, ktorým do 31. mája 2014 uplynula trojročná lehota\npodľa § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, ale tým oprávneným, ktorí do 31. mája 2014\nnávrh na vykonanie takého exekučného titulu po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti\nexekučného titulu nepodali.\n176. V dôsledku toho, že právna úprava účinná od 1. júna 2014 nijako nezmenila\nposúdenie práva na príslušenstvo judikovanej pohľadávky, k uplatneniu ktorého došlo\nv právnom stave účinnom do 31. mája 2014, nevykazuje známky spätného pôsobenia.\nÚstavný súd sa nestotožňuje s navrhovateľom, ktorý dôvodí, že „účinkom § 243c ods. 1 Ex.\npor. je však spätné odňatie právnych účinkov exekučným titulom...“. O spätnom odňatí\nprávnych účinkov by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by § 243c ods. 1 Exekučného\nporiadku prikazoval aplikovateľnosť § 61b ods. 3 Exekučného poriadku aj na konania\nzačaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 106/2014 Z. z. V takom prípade by bol\nexekučný súd povinný vyhodnotiť právnu skutočnosť (uplatnenie práva formou podania\nnávrhu na vykonanie exekúcie), ktorá nastala počas účinnosti predchádzajúcej právnej\núpravy, optikou novej právnej úpravy. Takto by potom bola dôvera a právna istota\nnavrhovateľov exekúcie spočívajúca v spoľahnutí sa na včasnosť uplatnenia judikovaného\npráva narušená.\n177. Ústavný súd, naopak, súhlasí s navrhovateľom, že „od 1. júna 2014... všetci\nveritelia, ktorí by síce stíhali túto všeobecnú lehotu (má na mysli premlčaciu dobu\npodľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.), avšak ich exekučné tituly sa stali\nvykonateľnými pred 1. júnom 2011, stratili možnosť vymáhať ich exekúciou“. Citované\nodôvodnenie však (opačne v porovnaní s navrhovateľovou predstavou) dokazuje absenciu\n\n64\n\nspätného pôsobenia preskúmavaných právnych noriem. Navrhovateľ správne uvádza,\nže kritizované obmedzenie sa vzťahuje na veriteľov „od 1. júna 2014“, keď nová právna\núprava nadobudla účinnosť. Práve preto nemožno o retroaktivite v pravom slova zmysle\nuvažovať.\n178. Slovami už spomenutého rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 36/95 (bod 163), právna pozícia oprávneného, ktorý v období do 31. mája 2014\npostupoval podľa práva a poznajúc vtedy účinný právny stav podal návrh na vykonanie\nexekúcie hoci aj po uplynutí troch rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, nie je\nv dôsledku § 243c ods. 1 Exekučného poriadku nijako zhoršená z dôvodu objektívnej\nnemožnosti oboznámiť sa v tom čase s budúcou právnou normou zakotvenou v § 61b ods. 3\nExekučného poriadku, ktorá už rovnaké právne konanie hodnotí prísnejšie a pre\noprávneného nevýhodnejšie. Nenarušila sa preto právna istota oprávnených, ktorí do 31.\nmája 2014 podali návrh na vykonanie exekúcie, pretože ich konanie podľa práva účinného\nv tej dobe nebolo po nadobudnutí účinnosti zákona č. 106/2014 Z. z. posudzované\ns účinkami ex tunc ako právne neúčinné. Vďaka tomu nedošlo k vylúčeniu ochrany ich\nnadobudnutého práva domáhať sa exekvovania príslušenstva právoplatne judikovanej\npohľadávky.\n179. Právny názor navrhovateľa o retroaktívnom pôsobení napadnutého ustanovenia\ntak ústavný súd hodnotí ako nedôvodný, čo dopĺňa už naznačenú (bod 158) potrebu\nnevyhovenia návrhu v tejto jeho časti.\n180. V prospech návrhového petitu nemôže ústavný súd vyhodnotiť ani možnú\nkolíziu preskúmavanej intertemporálnej právnej normy s legitímnymi očakávaniami,\nresp. s potrebou ochrany nadobudnutých práv (PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 3/09),\nkeďže takéto napätie navrhovateľ argumentačne nenamietol, iba kriticky rekapituloval\nokolnosti ním rozhodovanej veci. Uviedol, že oprávnený v exekučnom konaní, z ktorého\nnávrh okresného súdu vzišiel, „podľa právnej úpravy účinnej k 9. decembru 2012 (vtedy\nuplynuli tri roky od vykonateľnosti relevantného exekučného titulu, pozn.) nemal absolútne\nžiaden dôvod navrhovať exekúciu, keďže vedel, že svoj exekučný titul môže uplatniť\nvo všeobecnej premlčacej lehote... teda do roku 2019. Až 1. júna 2014 mu zákonodarca\n\n65\n\nurčil, že svoj exekučný titul mal navrhnúť do 9. decembra 2012, inak mu príslušenstvo\nnebude možné exekučne vymáhať“. Termín, do uplynutia ktorého mal veriteľ svoje právo\nexekučne uplatniť, navrhovateľ neidentifikoval správne. Práve s ohľadom na znenie § 243c\nods. 1 Exekučného poriadku v napadnutej časti je zrejmé, že podstata synergie oboch\nnapadnutých ustanovení neústila do nevyhnutnosti podať návrh na vykonanie exekúcie\ndo 9. decembra 2012, ale do 31. mája 2014. O tejto skutočnosti sa pritom veriteľ dozvedel\n29. apríla 2014, keď bol zákon č. 106/2014 Z. z. uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Zbierka zákonov“). Navrhovateľ pritom neuviedol žiadne okolnosti,\nktoré by legisvakačnú lehotu, zjavne presahujúcu dĺžku považovanú zákonodarcom\nvo všeobecnosti za optimálnu (15 dní), ústavnoprávne spochybnili.\n181. Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu navrhovateľa o nesúlade § 243c\nods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46\nods. 1 ústavy a s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).\nVI.\nZáver\n182. Dlhy sa majú platiť riadne a včas. Dlhy právoplatne potvrdené štátom uznanou\nautoritou sa a fortiori majú platiť riadne a včas.\n183. Pravidlá núteného výkonu (súdnych) rozhodnutí slúžia na prvom mieste\npresadeniu uvedených právnych princípov. Nútený výkon rozhodnutia o obsahu súkromnoprávneho vzťahu je k dispozícii oprávnenému. Oprávnený môže vyčkávať s iniciovaním\nprocesu núteného výkonu rozhodnutia znejúceho na peňažné plnenie s cieľom zvýšiť svoj\nmajetkový prírastok na úkor dlžníka, ktorý stále neplní. Právna úprava príslušenstva\npeňažnej pohľadávky v spojení s objektívnou skutočnosťou plynutia času vyvoláva riziko\nvzniku takýchto prípadov. V popísaných okolnostiach je ústavne legitímne, ak zákonodarca\nzavedie do právneho poriadku pravidlá usilujúce o ochranu dlžníka pred šikanou zo strany\nveriteľa. Ich proporcionalita však bytostne závisí od požiadavky, aby realizáciu základného\npráva veriteľa vlastniť majetok zhmotneného v exekučnom titule obmedzovali len v miere,\nktorá je na ochranu dlžníka nevyhnutná.\n\n66\n\n184. Napadnutá zákonná norma zakotvená v § 61b ods. 3 Exekučného poriadku síce\ndlžníka pred nadmerným nárastom príslušenstva peňažnej pohľadávky chráni, ochranný\nmechanizmus z nej plynúci však zasahuje do základného práva veriteľa vlastniť majetok\nnadmerne, pretože zakazuje nútený výkon celého príslušenstva peňažnej pohľadávky, teda\naj tých jeho častí, ktoré vznikli v dôsledku neplnenia dlhu a súčasne na ich vznik plynutie\nčasu (špekulatívny nástroj v rukách veriteľa) nemalo žiaden vplyv. Napadnutá právna\nnorma tak na základnom práve veriteľa vlastniť majetok vyvoláva negatívne právne\nnásledky, ktoré nie sú nevyhnutné na ochranu dlžníka pred veriteľskou šikanou. Naopak,\nprestávajú byť zamerané len na ochranu dlžníka a stávajú sa prostriedkom represívnej\nintervencie do vlastníckeho práva veriteľa, ktorý si judikované právo uplatnil síce až po\nuplynutí určitého času od vzniku exekučného titulu, no urobiť tak mohol predovšetkým pre\nto, lebo dlžník stále neplní, hoci povinnosť plniť už právom aprobovaná autorita potvrdila\nzáväzným spôsobom. Veriteľ si tak nemôže nahradiť ani majetkové záťaže spôsobené\nprotiprávnym omeškaním dlžníka, ktoré s plynúcim časom vôbec nenarastajú a akákoľvek\nšpekulácia veriteľa spočívajúca v účelovom vyčkávaní s podaním návrhu na začatie\nexekučného konania je tu teda vylúčená.\n185. Popísaná neprimeranosť preskúmavanej právnej úpravy ústavne nedovoleným\nspôsobom zasahuje nielen do základného práva veriteľa vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1\nústavy) a do jeho práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu),\nale vzhľadom na to, že jej obmedzujúca podstata spočíva v zákaze poskytnúť súdnu\n(exekučnú) ochranu hmotnému právu veriteľa, aj do jeho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n186. Formulácia druhého, navrhovateľom napadnutého právneho predpisu (§ 243c\nods. 1 v časti slov „§ 61b ods. 3 a“ Exekučného poriadku) spôsobuje, že tento stráca\nderogáciou § 61b ods. 3 Exekučného poriadku svoje normatívne účinky. Okrem toho však\nústavný\n\nsúd\n\npo preskúmaní\n\nuvedeného\n\nintertemporálneho\n\nustanovenia\n\nv\n\nrámci\n\nnavrhovateľovho dôvodu (retroaktivita) zistil, že tento je nedôvodný. Predmetný právny\npredpis nie je retroaktívny, pretože kogentný časový limit na exekučné uplatnenie\npríslušenstva judikovanej peňažnej pohľadávky neprikazuje aplikovať v exekučných\n\n67\n\nkonaniach začatých do nadobudnutia účinnosti právnej normy, ktorá tento limit do právnej\núpravy zaviedla.\nVII.\n187. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,\nže medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,\nich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy\nvydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť\nich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom... Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti\nalebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n188. Vzhľadom na skutočnosť, že znenie § 61b ods. 3 Exekučného poriadku účinné\nv deň vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov už neobsahuje právny predpis,\nktorého nesúlad ústavný súd vyslovil, ústavnoprávny účinok podľa citovaného čl. 125 ods. 3\nústavy spočívajúci v strate účinnosti predmetného právneho predpisu už nemôže nastať.\n189. Dňom právoplatnosti tohto nálezu však odpadne prekážka, pre ktorú bolo\nexekučné konanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie prerušené, a okresný súd je\npovinný pokračovať v uvedenom konaní (§ 165 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok). Vyhlásenie tohto nálezu v Zbierke zákonov okresný súd zaväzuje\nnepoužiť § 61b ods. 3 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie\npoverenia na vykonanie exekúcie. Rovnakú povinnosť má každý exekučný súd aktuálne\nrozhodujúci vo veci vyžadujúcej si aplikáciu § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v znení\núčinnom do 31. marca 2017. V tom spočíva všeobecná záväznosť výroku tohto nálezu\n(čl. 125 ods. 6 druhá veta ústavy, § 41 ods. 2 druhá veta zákona o ústavnom súde).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2019\n\n68", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "právna istota", "príslušenstvo-pohľadávky", "exekúcia-neprípustnosť exekúcie", "retroaktivita-zákaz", "retroaktivita-zákaz", "príslušenstvo-pohľadávky", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "exekúcia-neprípustnosť exekúcie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:87beed2e-e2d0-4122-aa67-3566c88506cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:9e35f76f-2c13-49b6-8d58-3bd3a627d23c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 395/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 395/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2"}, {"guid": "ussr:8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1"}, {"guid": "ussr:46c8d461-abcd-4e6c-8603-c7d653a4ad4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2013 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:46c8d461-abcd-4e6c-8603-c7d653a4ad4c"}, {"guid": "ussr:b6114fca-2c37-47ba-8e26-4e2bec763495", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2014 z 12. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-12", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6114fca-2c37-47ba-8e26-4e2bec763495"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:af38e6ae-0d2a-4121-8bc7-193c3e015213", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af38e6ae-0d2a-4121-8bc7-193c3e015213"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:0d0a67bd-b89f-40db-b783-b845300ba37d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 338/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 338/06 z 8. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-08", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d0a67bd-b89f-40db-b783-b845300ba37d"}, {"guid": "ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c6e55ba9-95a1-4c48-8044-db695d91d445"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:d26b00b3-c24f-42c1-b6fd-c590ff32c377", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/02 z 27. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-27", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d26b00b3-c24f-42c1-b6fd-c590ff32c377"}, {"guid": "ussr:50567544-13ff-4b25-90fc-a02150b01604", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/03 z 27. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50567544-13ff-4b25-90fc-a02150b01604"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/03 z 17. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-17", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94"}, {"guid": "ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-15", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6f846b1-7865-4b1b-ae4d-95579734fa9d"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2"}, {"guid": "ussr:523549d3-269d-426a-97f3-3816dcf845f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1"}, {"guid": "ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/97 z 24. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-24", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e"}, {"guid": "ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9323df12-0ae7-4c3f-82ed-80aa3559b1a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2021 z 10. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2021.1"}, {"guid": "ussr:a4a0f634-7616-4cc2-bd8e-d4bb2e49a24f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2023 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1"}, {"guid": "ussr:d82337d7-8157-4548-b11e-2df90de348a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.155.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.155.2021.1"}, {"guid": "ussr:0384cd54-bd6a-4dc8-908d-19d9c323bad1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 33/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2020 z 27. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2020.1"}, {"guid": "ussr:c4e32b09-cf2f-4cf8-970a-60702f989331", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.488.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2017 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.488.2017.1"}, {"guid": "ussr:5eb313a5-98aa-4690-945c-2b5c21e2be3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 544/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 544/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1"}, {"guid": "d97533d7-6d20-4721-9322-1266fcc2946f:b91ec0ae-0783-40e4-86aa-411472a02f45", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2018200184.1", "spisova_znacka": "9Sk/35/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/35/2019 z 29. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200184.1"}, {"guid": "d97533d7-6d20-4721-9322-1266fcc2946f:2dd9a6f4-c143-402c-b991-2903daab21b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2018200184.1", "spisova_znacka": "9Sk/35/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/35/2019 z 29. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200184.1"}, {"guid": "d97533d7-6d20-4721-9322-1266fcc2946f:fb8d7d95-52d4-48a1-a74d-2c533c3be46e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2018200184.1", "spisova_znacka": "9Sk/35/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/35/2019 z 29. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200184.1"}, {"guid": "bd7cfac2-c296-46c3-bd76-5abafec7eb80:c23e94d8-309f-4f68-930d-0fbacc9d0cc3", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100865.2", "spisova_znacka": "7Sf/1/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 7Sf/1/2024 z 20. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100865.2"}, {"guid": "61842613-af0f-485f-b48f-bd6fbc614d3c:d538d64b-581e-4059-a2d1-be50367fe134", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100921.1", "spisova_znacka": "7Sf/6/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 7Sf/6/2024 z 20. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100921.1"}, {"guid": "f542ea50-4d05-4db0-8b94-8c8cb6e67b61:dcea58cf-d8f3-4963-be7e-64018681b423", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0724101007.2", "spisova_znacka": "7Sf/13/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 7Sf/13/2024 z 20. 7. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-07-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0724101007.2"}, {"guid": "189f7991-700f-4087-87a6-cd35c375a937:37201420-57c9-4299-87fa-9ae20131230a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100934.2", "spisova_znacka": "4Sf/88/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 4Sf/88/2024 z 18. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100934.2"}, {"guid": "76b214cc-4ca0-48e6-8e72-b33136a88fd7:2df87702-6455-4082-94b3-ccff6ccd6092", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100869.2", "spisova_znacka": "2Sf/40/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 2Sf/40/2024 z 18. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100869.2"}, {"guid": "5880b434-c452-45cf-9978-81b130c17e8d:02638e18-0bd5-48ad-9fc6-b4de8a6d7d4f", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100928.2", "spisova_znacka": "4Sf/87/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 4Sf/87/2024 z 18. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100928.2"}, {"guid": "946208db-d7c0-4d17-8b7b-41f36287c40f:e11d2dd4-4c57-4ffa-b609-3e7d7819d1d8", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8322202689.1", "spisova_znacka": "26Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 26Co/8/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8322202689.1"}, {"guid": "59afa5ce-0417-43dd-b194-49383eee67af:50177a66-13c5-4539-ac1d-14a4c03826a5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6121527798.2", "spisova_znacka": "16Co/98/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/98/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6121527798.2"}, {"guid": "5df5f92c-dace-4722-be46-bedf617adc29:2b8afb6c-b26d-4ba3-8f45-27cddb196fc8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6615204391.2", "spisova_znacka": "41CoE/150/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/150/2020 z 17. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-11-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6615204391.2"}, {"guid": "77953e7d-1c7c-4270-8456-25028cb73aee:8a37f33f-bdd7-4ab3-a1bb-899da354fb69", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7217219683.1", "spisova_znacka": "16CoE/93/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 16CoE/93/2019 z 7. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7217219683.1"}, {"guid": "f677eed5-1246-458c-a7a4-b352d95e98ec:f632fbbf-96a4-4a6d-bf63-c475d983cd2c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8416203849.1", "spisova_znacka": "15CoE/30/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 15CoE/30/2019 z 11. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-12-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8416203849.1"}, {"guid": "1229543d-224b-42f2-ae3e-0a4ae736559d:ba0faafc-0fe6-4b26-958c-368c4d91db7c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8417203811.1", "spisova_znacka": "23CoE/24/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 23CoE/24/2019 z 4. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8417203811.1"}, {"guid": "7ba15fa7-331c-4727-b72b-72f4fb6e9e35:e40f544b-7a61-47c8-b2df-8eab20d20c2d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6116213296.1", "spisova_znacka": "2CoE/127/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/127/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6116213296.1"}, {"guid": "7ba15fa7-331c-4727-b72b-72f4fb6e9e35:de2f8be1-8914-4578-982f-47bf50d027a0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6116213296.1", "spisova_znacka": "2CoE/127/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/127/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6116213296.1"}, {"guid": "c046de60-9fe7-4768-9976-9527ff0ed01c:69ddbcd5-0ac2-47be-b279-733f6b956b35", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4214221892.2", "spisova_znacka": "7CoE/97/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7CoE/97/2016 z 30. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4214221892.2"}, {"guid": "c046de60-9fe7-4768-9976-9527ff0ed01c:040f5662-b2f0-49e0-9623-fb8192c99c65", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4214221892.2", "spisova_znacka": "7CoE/97/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7CoE/97/2016 z 30. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-01-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4214221892.2"}, {"guid": "3e1e2c0f-af1e-4ff7-8174-2b7eed909a2c:360bbf70-004f-4553-8c12-aca432008fda", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6125395469.2", "spisova_znacka": "18Ek/2503/2025", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/2503/2025 z 18. 3. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6125395469.2"}, {"guid": "bf3bd7d9-f39c-4194-984e-fed166733028:18bc3654-4505-4b1c-87c3-5bd68d8b9b2c", "ecli": "ECLI:SK:OSMT:2025:5709202602.2", "spisova_znacka": "22Er/320/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 22Er/320/2009 z 28. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2025-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSMT:2025:5709202602.2"}]}