{"guid": "ussr:4ae709db-7d02-4757-a814-8daf2881d04f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 9. 1. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. januára 2019, sp. zn. PL. ÚS 5/2017, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4ae709db-7d02-4757-a814-8daf2881d04f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 5/2017-117\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 9. januára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nMiroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Mojmíra\nMamojku, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom a advokátom\nJUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, na vyslovenie nesúladu ustanovenia\n§ 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči\ninej skupine osôb“ a ustanovenia § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016\nZ. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“, ustanovenia § 423 ods. 1 písm. b)\nTrestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“\na ustanovenia § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“ s čl. 1 ods. 1,\nčl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 7 a čl. 10 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných a slobôd takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 421 ods. 1 Trestného zákona v časti „alebo nenávisť voči inej\nskupine osôb“ a ustanovenie § 422 ods. 1 Trestného zákona v časti „alebo nenávisť voči inej\nskupine osôb“ n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n\n2. Ustanovenie § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v časti „politické\npresvedčenie“ a ustanovenie § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“\nn i e j e v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. decembra\n2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj\n„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 421 ods. 1 Trestného\nzákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. (ďalej aj „Trestný zákon“) v časti „alebo nenávisť\nvoči inej skupine osôb“ a ustanovenia § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona\nč. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“ s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1\na 4 a čl. 49 ústavy, ako aj s čl. 7 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) a návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 423 ods. 1\npísm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“\na ustanovenia § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“ s čl. 26 ods. 1\na 4 ústavy, ako aj s čl. 10 dohovoru.\n1.1 V uvedenom návrhu skupina poslancov v podstate namieta (i) ústavný nesúlad\nčasti „protiextrémistickej“ novely Trestného zákona, ktorou sa kriminalizuje nielen\nnenávistný prejav proti rasovej, etnickej, národnostnej a náboženskej skupine, ale aj\nnenávistný prejav proti „inej“ bližšie nedefinovanej podobnej skupine, a to so slobodou\nprejavu a so zásadou nullum crimen sine lege s tým, že jedným z hlavných argumentov je\nneurčitosť a vágnosť týchto ustanovení. Zároveň navrhovatelia namietajú, (ii) že politické\n\n2\n\npresvedčenie ako dôvod na trestný čin hanobenia presvedčenia a podnecovania k nenávisti\nje ústavne nesúladný so slobodou prejavu.\n2. Skupina poslancov argumentuje vo svojom návrhu štrukturálne, a to najprv\nvšeobecne k slobode prejavu (body 3 – 12), ďalej špecificky k § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1\nTrestného zákona (body 13 – 14) a potom špecificky k § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1\nTrestného zákona (body 15 – 18). V ďalšej časti návrhu obdobne najprv argumentujú\nvšeobecne k určitosti trestnoprávnych predpisov (body 19 – 21) a napokon špecificky\nk určitosti § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona (body 22 – 28).\n3. Navrhovatelia uvádzajú argumentáciu k nesúladu so slobodou prejavu výpočtom\ntroch podmienok obmedziteľnosti slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy,\na to a) podmienky zákonnej formy, b) podmienky sledovania jedného z legitímnych cieľov,\nktoré sú taxatívne v tomto článku uvedené, teda ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti\nštátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti, a c) podmienky\nnevyhnutnosti. Tieto tri podmienky, ako navrhovatelia uvádzajú, sú na účely napadnutých\npredpisov identické s podmienkami podľa čl. 10 dohovoru a ich naplnenie je štandardným\ntestom v konaní pred ústavným súdom (napr. PL. ÚS 15/98, III. ÚS 520/2016), ako aj pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).\nPrvá podmienka obmedzenia slobody slova „zákonom“ v sebe zahŕňa dve\npožiadavky. Prvou je požiadavka dostupnosti právneho predpisu, aby mohol mať\njednotlivec predstavu o aplikácii právnej normy na konkrétny prípad. Druhou požiadavkou\nje požiadavka určitosti. Zákon musí byť „formulovaný s dostatočnou mierou určitosti, aby\ntak umožnil jeho adresátovi regulovať svoje správanie: jednotlivec musí byť schopný –\nv prípade potreby s primeranou odbornou pomocou – predvídať v miere, ktorá je primeraná\nokolnostiam, následky, ktoré sú s istým konaním spojené“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Blake\nv. Spojené kráľovstvo, 25. 10. 2005, sťažnosť č. 68890/01, § 138). Citované rozhodnutie\nESĽP len potvrdzuje ustálenú súdnu prax vo vzťahu k tejto podmienke formulovanú\nv rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times v. Spojené kráľovstvo [č. 1 (rozsudok\nz 26. 4. 1979, séria A, č. 30, § 47 a § 49)]. Rozhodnutie, ktoré obmedzilo slobodu prejavu\nna základe správania contra bonos mores, preto napríklad nespĺňalo požiadavku určitosti\n\n3\n\nzákona podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Hashman a Harrup v. Spojené\nkráľovstvo, 25. 11. 1999, sťažnosť č. 25594/94, § 36 – § 43).\n4. Druhá podmienka obmedzenia slobody prejavu je existencia ústavou vymedzeného\nlegitímneho cieľa. V prípade napadnutých predpisov je ním pravdepodobne „ochrana práv\na slobôd iných“ (v zmysle čl. 10 dohovoru je to „ochrana povesti alebo práv iných“).\nAk niekto ohovorí fyzickú osobu, je porušené jej právo na zachovanie osobnej cti a dobrej\npovesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy. Rovnako nikto nemá právo realizovať svoju slobodu\nprejavu v dome alebo na záhrade niekoho, kto s tým nesúhlasí. V takom prípade by išlo\no zásah do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy alebo do vlastníckeho práva\npodľa čl. 20 ústavy.\n5. Navrhovatelia pokračujú vo svojom návrhu tým, že problém ústavnoprávnej\nanalýzy pri verbálnych deliktoch všeobecne spočíva v identifikácii ústavného práva, ktoré\nmá byť porušené hanobiacim alebo nenávistným prejavom proti určitej spoločenskej\nskupine. Je samozrejmé, že hanobiaci alebo nenávistný prejav môže v jednotlivcoch, ktorí\nsa identifikujú s určitou skupinou, spôsobiť emocionálnu bolesť. Je však podľa nich sporné,\nči samotná táto skutočnosť je dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu,\nkeďže veľká časť prejavov, či už v politike, alebo v iných oblastiach spoločenského života,\nspôsobuje emocionálnu bolesť. Ak by sa však pripustil trestnoprávny postih za akýkoľvek\nvýrok, ktorý je určitej spoločenskej skupine spôsobilý vyvolať emocionálnu bolesť, stala by\nsa sloboda prejavu závislá na vôli momentálnej parlamentnej (jednoduchej) väčšiny.\nNavrhovatelia navyše zdôrazňujú, že ak by sa priznala možnosť obmedziť slobodu prejavu\naj na základe práv nepriznaných ústavou, ale zákonom, mohli by sme čl. 26 z ústavy\nvyškrtnúť. Základným cieľom tohto ústavného článku je totiž zabrániť zákonodarcovi\nobmedziť slobodu prejavu nad rozsah, ktorý explicitne pripúšťa ústavná úprava.\n6. Tretia podmienka – kritérium nevyhnutnosti – vyžaduje, aby obmedzenie slobody\nprejavu malo proporcionálny charakter k legitímnemu cieľu, teda opatrenie obmedzujúce\nslobodu prejavu musí ospravedlňovať „existencia naliehavej spoločenskej potreby\na primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j.\nmusí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality“ (III. ÚS 520/2016).\n\n4\n\nPrívlastok „nevyhnutný“ v zmysle čl. 10 dohovoru rovnako implikuje existenciu „naliehavej\nspoločenskej potreby“ (napr. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Perná v. Taliansko,\n6. 5. 2003, sťažnosť č. 48898/99, § 39). Európsky súd pre ľudské práva opakovane\nzdôraznil, že aj keď sloboda prejavu môže byť za výnimočných okolností obmedzená, tieto\nokolnosti musia byť „interpretované reštriktívne“ a „potreba akýchkoľvek obmedzení musí\nbyť presvedčivo preukázaná“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v.\nSpojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88, § 59). Inými slovami, vzťah medzi\npoužitými prostriedkami a sledovanými cieľmi musí byť pomerne úzky. Metaforou\nnavrhovateľov s preneseným významom do oblasti módy – nesmie ísť o voľný plážový štýl,\nale o úzky športový strih.\n7. Cieľom potlačenia hanobiacich a urážajúcich výrokov, ako navrhovatelia\npokračujú, je zachovať spoločenskú harmóniu medzi rôznymi skupinami v štáte\na nespôsobovať emocionálnu bolesť takto chráneným skupinám. Hrozba trestného stíhania\nby mala viesť k posilneniu miery tolerancie v spoločnosti. Ako navrhovatelia uvádzajú,\ntento argument je teda založený na premise, že ľudia konfrontovaní s hanobiacimi výrokmi\nsú natoľko nevzdelaní, že sa s týmito výrokmi budú identifikovať. A keďže tolerancia ešte\nani v našej spoločnosti nie je samozrejmosťou, je potrebné opačný trend – teda možný\nnárast intolerancie a extrémizmu – potlačiť aj hrozbou trestnej sankcie. Právomoc obmedziť\nslobodu prejavu na základe argumentu, že pravda ešte neprevládla, má však vážny\nnedostatok – implikuje právomoc vysloviť, kde sa pravda nachádza. Tento argument je\nnavyše v rozpore so základným predpokladom slobody prejavu – dospelí ľudia by mali mať\nprávo dospieť k akýmkoľvek názorom, o ktorých môžu byť presvedčení v slobodnej\ndiskusii.\n8. Navrhovatelia ďalej pripomínajú, ako ESĽP opakovane zdôraznil, že „právo\nna slobodu prejavu nezahŕňa len informácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo\npovažované za neurážlivé alebo indiferentné, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú; také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých\nneexistuje demokratická spoločnosť“ (napr. rozsudky ESĽP vo veci Open Door a Dublin\nWell Woman v. Írsko, 29. 10.1992, séria A, č. 246, § 71 alebo vo veci Vogt v. Nemecko,\n26. 9. 1995, séria A, č. 323, § 52). Predstava, že výkon akéhokoľvek ústavného práva môže\n5\n\nbyť len dobrý a chvályhodný, je podľa navrhovateľov predstavou mylnou. Inými slovami,\njednotlivec môže vykonávať právo na slobodu prejavu (alebo aj iné ústavné právo), a pritom\nho môže vykonávať spôsobom, ktorý je morálne odsúdeniahodný – práve preto, že zraňuje,\nuráža alebo dehonestuje. Ako povedal Winston Churchill „sloboda prejavu so sebou prináša\naj zlo v podobe všetkých hlúpych, nepríjemných a jedovatých vecí, ktoré sa povedia“\n(prejav v Snemovni obcí, 15. 7. 1952, In: The Essential Churchill, Collected works,\nspeeches and sayings of Sir Winston Churchill. Duckworth Overlook 2012, s. 25).\n9. Trestný proces a sankcie s ním spojené predstavujú jeden z najväčších zásahov\nštátu do slobody jednotlivca. Trestnoprávne sankcie majú povahu kategorických zákazov\na ak sa štát rozhodne používať trestné právo, tak nechce len finančne demotivovať určité\nsprávanie, ale chce ho úplne potlačiť. Tak extrémny zásah do osobnej slobody spĺňa len\nvýnimočne kritérium proporcionality vo vzťahu ku škodlivému následku, ktorým môže byť\nnásilie spôsobené hanobiacimi prejavmi. Príčinná súvislosť medzi zákazom tohto druhu\nvýrokov a rozsahom násilných deliktov motivovaných takýmito výrokmi nebola\npodľa navrhovateľov navyše nikdy preukázaná. Navrhovatelia poukázali i na to, že vláda\nSlovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) nijako neodôvodnila potrebu rozšíriť napadnuté\nskutkové podstaty trestných činov.\n10. Navrhovatelia uznávajú, že niektoré krajiny vrátane Slovenskej republiky\ntradične kriminalizujú nenávistné prejavy (hate speech), ale skupiny, ktoré sú pred takýmto\nprejavom chránené, sú definované na základe nemenných (alebo aspoň pomerne trvalých)\nznakov, ako je rasa, etnický a národnostný pôvod alebo sexuálna orientácia. Samozrejme, aj\ntento prístup vytvára nebezpečenstvo arbitrárnosti vo vzťahu k selekcii skupín, ktoré\npred nenávistným prejavom chránené sú, a skupín, ktoré môžu byť hanobené ad libitum.\nAle nemennosť (trvalosť) definičnej charakteristiky skupiny je istým, aj keď nie\nabsolútnym, limitujúcim kritériom. Napriek tomu, že podľa navrhovateľov judikatúra ESĽP\nv tejto oblasti nie je krištáľovo čistá, niektoré rozhodnutia, berúc do úvahy špecifické\nokolnosti jednotlivého prípadu, nekonštatovali porušenie čl. 10 dohovoru pri nenávistných\nprejavoch proti takto definovaným skupinám – napríklad pokiaľ takýto prejav bol vyslovený\nvo vzťahu k neplnoletým osobám, ktoré sa nachádzajú v „ľahko ovplyvniteľnom\n\n6\n\na senzitívnom veku“ (rozsudok ESĽP vo veci Vejdelan a ostatní v. Švédsko, 9. 2. 2012,\nsťažnosť č. 1813/07, § 56).\n11. Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že v kontexte hanobiacich a urážlivých\nvýrokov (hate speech) vo vzťahu k politickému prejavu je však judikatúra ESĽP pomerne\njednoznačná. Vo veci Vajnai v. Maďarsko (rozsudok z 8. 7. 2008, sťažnosť č. 33629/06)\nposudzoval ESĽP problematiku trestného postihu za verejné používanie totalitných\nsymbolov – konkrétne za nosenie červenej komunistickej hviezdy na verejnom zhromaždení\n(obdoba § 422 Trestného zákona). Európsky súd pre ľudské práva posudzoval daný prípad\nz pohľadu dvoch legitímnych cieľov pre obmedzenie slobody prejavu, a to predchádzania\nnepokojom a ochrany práv iných (§ 55 – § 57 citovaného rozsudku). Vo vzťahu\nk predchádzaniu nepokojom ESĽP uviedol, že nenašiel žiaden dôkaz, že nosenie\nkomunistického symbolu môže viesť „k okamžitému alebo aj vzdialenému nebezpečenstvu\nnepokojov“ a „samotné hypotetické nebezpečenstvo ako preventívne opatrenie na ochranu\ndemokracie sa nemôže považovať za nevyhnutnú spoločenskú potrebu“ (§ 55 citovaného\nrozsudku). Vo vzťahu k druhému legitímnemu cieľu obmedzenia slobody prejavu – teda\nk ochrane práv iných – ESĽP uviedol (§ 57 citovaného rozsudku): „[Súd] pripúšťa, že\nvystavenie symbolu, ktorý bol všadeprítomný počas nadvlády [komunistických] režimov,\nmôže vyvolať znepokojenie obetí a ich blízkych, ktorí oprávnene považujú takéto\nvystavenie za urážlivé. Napriek tomu tieto emócie, akokoľvek pochopiteľné, nemôžu samy\nosebe stanoviť limity slobody prejavu... Podľa názoru súdu právny systém, ktorý aplikuje\nobmedzenia na ľudské práva v záujme uspokojiť požiadavky verejných pocitov (skutočných\nalebo domnelých), nemôže byť považovaný za napĺňajúci naliehavú spoločenskú potrebu\nuznanú v demokratickej spoločnosti.“\n12. Rovnako je podľa navrhovateľov potrebné podotknúť, že judikatúra ESĽP\ninterpretuje čoraz reštriktívnejšie čl. 10 dohovoru, ktorý umožňuje obmedziť právo\nna slobodu prejavu v prípade jeho zneužitia. V kauze Lehideux and Isorni v. Francúzsko\nVeľká komora ESĽP konštatovala porušenie práva na slobodu prejavu sťažovateľov, ktorí\nuverejnili článok obhajujúci maršala Pétaina, za čo boli trestnoprávne postihnutí (pre trestný\nčin ospravedlňovania zločinov kolaborácie s nepriateľom). Európsky súd pre ľudské práva\nkonštatoval, že udalosti uvádzané v publikovanom článku sa odohrali viac ako štyridsať\n7\n\nrokov pred jeho uverejnením a „aj keď výroky podobné zverejneným svojou povahou stále\nv obyvateľoch oživujú kontroverzie a utrpenie, časový odstup spôsobuje, že by nebolo\nvhodné sa na ne pozerať s rovnakou prísnosťou ako o desať alebo dvadsať rokov skôr“\n(rozsudok Veľkej komory ESĽP, 23. 9. 1998, sťažnosť č. 55/1997/839/1045, § 55). V tejto\nsúvislosti je vo vzťahu k súdnej moci podľa navrhovateľov veľmi presvedčivý názor sudcu\nESĽP Andrása Sajóa, ktorý vo svojom odlišnom stanovisku (ku ktorému sa pripojili\nsudcovia V. Zagrebelsky a N. Tsotsoria) vo veci Féret v. Belgicko (rozsudok ESĽP,\n16. 7. 2009, sťažnosť č. 15615/07) zdôraznil: «Regulácia obsahu a obsahovo definované\nobmedzenia slobody prejavu vychádzajú z premisy, že niektoré vyjadrenia idú „proti\nduchu“ dohovoru. Ale „duch“ neponúka jasné štandardy a jeho aplikácia je ľahko\nzneužiteľná. Ľudia vrátane sudcov majú náchylnosť označiť tie názory, s ktorými\nnesúhlasia, ako jednoznačne neakceptovateľné, a teda mimo hraníc chráneného prejavu.\nAvšak práve vtedy, keď sme konfrontovaní s názormi, ktoré nás znechucujú alebo\npohoršujú, musíme byť veľmi opatrní s naším úsudkom, pretože naše osobné presvedčenie\nmôže ovplyvniť naše názory na to, čo je v skutočnosti nebezpečné.»\n13. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného\nzákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia trestného\nčinu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv\na slobôd doplnili pôvodné skutkové podstaty inter alia o založenie, podporu, propagáciu\nalebo prejavovanie sympatie ku skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť\nvoči inej skupine osôb“. Ostatné skupiny, ktoré sú danými skutkovými podstatami chránené\npred nenávistným prejavom, sú pomerne jednoznačne definované – ide o skupiny\ndefinované na základe rasy, etnického pôvodu, národnosti alebo náboženstva.\n14. Doplnenie objektívnych stránok skutkových podstát aj o ochranu nijako\nnedefinovaných „iných skupín osôb“ nenapĺňa podľa navrhovateľov požiadavku určitosti\nzákona, ktorá je prvou podmienkou právnej úpravy obmedzujúcej slobodu prejavu. Samotné\nznenie skutkových podstát v inkriminovanej časti nedáva žiadnu odpoveď na otázku, o aké\niné skupiny osôb by mohlo ísť. Principiálny výklad tohto textu evokuje, že môže ísť\no akúkoľvek inú skupinu osôb, ktorá je definovaná na základe jedného spoločného kritéria.\nMohlo by ísť teda o skupinu fajčiarov, veteránov, recidivistov, prokurátorov, smetiarov\n8\n\nči pedofilov. Tak vágny a neurčitý pojem celkom jednoznačne nenapĺňa ústavné požiadavky\nna určitosť zákonnej úpravy obmedzenia slobody prejavu. Ako uviedol ústavný súd\nv kontexte slobody prejavu vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 15/98: „Ak zákonodarca prijme\nprávnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty.“ Ako\nsa bude ďalej v súvislosti s čl. 49 ústavy konštatovať, tento stav právnej neistoty je obzvlášť\nneprijateľný v oblasti trestného práva.\n15. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1\nTrestného zákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia\ntrestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona\na trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424\nTrestného zákona doplnili do týchto skutkových podstát ochranu skupiny alebo jednotlivca\nna základe ich/jeho politického presvedčenia. Znenie skutkových podstát citovaných\ntrestných činov sa pritom netýka len prejavu, ktorý podnecuje k násilnému alebo inému\nnezákonnému konaniu. Týka sa najmä verejného hanobenia (§ 423 Trestného zákona)\na podnecovania k nenávisti (§ 424 Trestného zákona). Najdôležitejšou politickou slobodou\nv ústavnom systéme každého demokratického štátu je sloboda prejavu. Bez slobody prejavu\nnie je diskusia a bez diskusie nie je demokracia. Aj z uvedeného dôvodu požíva politický\nprejav zvýšenú mieru ochrany. V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie\nposudzuje obmedzenie slobody prejavu v oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok\nVeľkej komory ESĽP vo veci Sűrek v. Turecko, 8. 7. 1999, č. 26682/95, § 61). V tejto\nsúvislosti je podľa navrhovateľov nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej\nzaužívanej rozhodovacej praxi zdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv.\nV praxi sa táto inklinácia k materiálnej koncepcii zhmotnila do tejto tézy: „Ústava, podobne\nako dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné\na efektívne.“ (napr. I. ÚS 255/2010, I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08).\n16. Skupina poslancov tiež poukazuje na to, že z doterajšej judikatúry ústavného\nsúdu taktiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda\naj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide\no obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá\nniektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\n9\n\nna dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej\npotreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami\na sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou\nproporcionality (napr. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Kriminalizácia verbálnych\ndeliktov spočívajúcich v hanobiacich či nenávistných prejavoch proti skupinám\na jednotlivcom definovaným na základe politického presvedčenia nie je kompatibilná\ns kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni\nnevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti. V zmysle konštantnej judikatúry\nESĽP, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú\nospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“\n(rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v. Spojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť\nč. 13585/88). Zákonodarca podľa navrhovateľov nepreukázal žiadnu jasnú, naliehavú\na presnú spoločenskú potrebu na kriminalizáciu politického prejavu.\n17. Aplikácia týchto ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré podliehajú\nvýkonnej moci, je pritom podľa navrhovateľov obzvlášť náchylná na zneužitie. Verbálny\nprejav „špinavý Smer-ák“ by mohol byť posudzovaný odlišne ako „zdegenerovaný SaSkár“. Keďže pri daných skutkových podstatách ide o prečiny, aplikácia pomerne\nflexibilného materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného poriadku by mohla\nviesť až k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní. Ingerencia\nvšeobecných súdov by samozrejme v merite veci prišla do úvahy až po podaní obžaloby.\n18. Napriek tomu, že aj politická diskusia by mala rešpektovať hranice slušnosti\na etiky, riešením v slobodnej a demokratickej spoločnosti podľa navrhovateľov nie je\na nemôže byť trestnoprávny postih neslušných či vulgárnych výrokov. Je pritom zrejmé,\nže sloboda prejavu chráni nielen obsahovú (kognitívnu), ale aj formálnu (emotívnu) zložku\nprejavu. Inými slovami, ak je v slobodnej spoločnosti chránený prejav „Nesúhlasím s touto\nvládou, bolo by dobré, keby bola vymenená.“, tak je chránený aj prejav, ktorý danú\nmyšlienku formuluje menej elegantne. Ako uviedla Veľká komora ESĽP v už citovanom\nrozsudku vo veci Perná v. Taliansko: „článok 10 neposkytuje ochranu iba podstate\nprejavených myšlienok a informácií, ale aj forme, v ktorej sa vyjadria navonok“ (§ 39\ncitovaného rozsudku).\n10\n\n19. Všeobecne k určitosti (trestnoprávnych) predpisov navrhovatelia vo vzťahu\nk čl. 1 ods. 1 ústavy uviedli, že ústavný súd opakovane rozhodol, že zákonodarca\nje obmedzený pri používaní neurčitých právnych pojmov so zreteľom na princíp právnej\nistoty. Podľa ústavného súdu: „Z hľadiska skutkových predpokladov a obsahu príslušnej\nprávnej úpravy musí zákonodarca koncipovať a formulovať zákon a v ňom obsiahnuté\nprávne normy tak, aby zodpovedali požiadavkám jasnosti, prehľadnosti a justiciability.“\n(PL. ÚS 29/05). Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu teda vyžaduje, „aby zákony\nv právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň\npredstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára\nstav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.“ (PL. ÚS 19/98).\n20. Článok 49 ústavy zakotvuje princíp nullum crimen sine lege, pričom v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy kladie nároky aj na obsahovú kvalitu trestnej legislatívy. Ak je vágnosť\nprávnej normy v rozpore s princípom právnej istoty, potom to podľa navrhovateľov\na fortiori musí platiť pri formulácii skutkových podstát trestných činov, keďže trestné\nsankcie predstavujú najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov.\nŠtrasburská judikatúra vymedzila základné princípy aplikácie čl. 7 dohovoru vo veci\nKokkinakis v. Grécko (rozsudok ESĽP, 25. 5. 1993, Séria A č. 260). Podľa ESĽP\npredmetný článok dohovoru obsahuje tri hlavné zásady: zákonnosť trestných činov\na trestov, zákaz retroaktívnej aplikácie práva v neprospech obžalovaného, zákaz aplikácie\ntrestného zákona extenzívnym spôsobom v neprospech obžalovaného, najmä použitím\nanalógie.\n21. Vo vzťahu k prvej zásade (zákonnosti trestných činov) je podľa navrhovateľov\nkľúčová obsahová podstata právnej úpravy, a to najmä z hľadiska jej jasnosti,\npredvídateľnosti a dostupnosti. K jasnosti právnej úpravy definujúcej trestnosť konania\nESĽP vo veci Kokkinakis v. Grécko uviedol: „Súd zdôrazňuje, že článok 7 ods. 1 dohovoru\nsa neobmedzuje na zákaz retroaktívneho použitia trestného práva v neprospech\nobžalovaného. Rovnako zahŕňa, viac všeobecne, princíp, že len zákon môže definovať\ntrestný čin a trest (nullum crimen, nulla poena sine lege), a princíp, že trestné právo nesmie\nbyť interpretované extenzívne v neprospech obžalovaného, napríklad formou analógie;\n\n11\n\nz tohto vyplýva požiadavka, aby bol trestný čin jasne definovaný v zákone. Táto podmienka\nje splnená v prípade, ak jednotlivec môže zo znenia relevantných ustanovení vedieť –\nv prípade potreby doplnených ich súdnym výkladom – za ktoré konania alebo opomenutia\nbude niesť zodpovednosť“ (§ 52 citovaného rozsudku).\n22. Špecificky k určitosti § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona navrhovatelia\nuviedli, že novelizované ustanovenia trestného činu založenia, podpory a propagácie hnutia\nsmerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd doplnili pôvodné skutkové podstaty\ninter alia o založenie, podporu, propagáciu alebo prejavovanie sympatie ku skupine, hnutiu\nalebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť voči inej skupine osôb“.\n23. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov\na o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov „ak sa pri tvorbe právneho predpisu používa pojem, ktorý právny\nporiadok nepozná, vymedzí sa jeho presný význam definíciou; to neplatí, ak ide o pojem,\nktorého význam je všeobecne známy alebo dostatočne zrejmý vzhľadom na bežné\npoužívanie.“. Slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ v časti „inej skupine osôb“\npoužíva podľa argumentácie navrhovateľov tri neurčité pojmy: iná, skupina a osôb.\nNavrhovatelia sa pýtajú, čo znamená slovo „iná“. Iná čím, kvalitou alebo kvantitou?\nTo podľa nich platí aj pre slovo „skupina“. Čo charakterizuje skupinu? Slovo „iná“ na to nie\nje spôsobilé, lebo absentuje porovnávacie kritérium. Osobami sa mienia len ľudské bytosti\nalebo aj právnické osoby? Alebo obidve skupiny?\n24. Iná skupina osôb teda podľa navrhovateľov nie je v napadnutých predpisoch\nnijakým spôsobom definovaná. Zo znenia tohto ustanovenia si adresáti týchto právnych\nnoriem nemôžu urobiť ani len všeobecnú predstavu, ktoré ich konanie bude alebo nebude\npodliehať trestnej zodpovednosti. Už bývalý Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky práve v kontexte posudzovania skutkových podstát trestných činov vyslovil tézu,\nže z princípov právneho štátu „vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy požadujú,\naby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti o základnom\nobsahu právnej normy.“ (nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky\nsp. zn. Pl. ÚS 5/92).\n\n12\n\n25. Jasná definícia skutkových podstát trestných činov je podľa navrhovateľov\nkľúčová pre existenciu právneho štátu. Jednotlivec musí mať adekvátnu a jasnú výstrahu,\naké jeho konanie alebo opomenutie bude sankcionované ako trestný čin. Pri takto\ndefinovaných skutkových podstatách to žiaden jednotlivec nebude a nemôže vedieť.\nNegatívny právny omyl v našom trestnom práve nezbavuje páchateľa trestného činu trestnej\nzodpovednosti. Právny omyl pritom spočíva v neznalosti alebo v mylnom výklade noriem\ntrestného práva, ktoré sú relevantné pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti (R 60/1993).\nPáchateľ sa teda mýli, resp. má nesprávnu predstavu o tom, či jeho konanie je, alebo nie je\nprotiprávne v zmysle Trestného zákona. Vágnosť pojmu „iná skupina osôb“ podľa\nnavrhovateľov neumožňuje jednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu o tom,\nza ktorý prejav už bude niesť trestnú zodpovednosť.\n26. Účelom (časti) právneho predpisu, kde je použité slovné spojenie „inej skupiny\nosôb“, je vymedziť jednoznačným a nezameniteľným spôsobom základy trestnej\nzodpovednosti, medziiným aj určiť presne predmet útoku, ktorý by mal byť chránený\nprostriedkami trestného práva. Predmet útoku je v tomto prípade „iná skupina osôb“. Takéto\nvymedzenie predmetu útoku podľa navrhovateľov nielenže nie je potrebné na dosiahnutie\núčelu napadnutého predpisu, ale v skutočnosti bráni jeho dosiahnutiu. Jeho obsah je neurčitý\ndo tej miery, ktorá sa nedá preklenúť žiadnymi výkladovými metódami, mohol by viesť\nk svojvôli a k neproporcionálnemu rozšíreniu trestnej zodpovednosti.\n27. Vágnosť a neurčitosť uvedeného pojmu, ktorý je súčasťou objektívnych stránok\nskutkových podstát citovaných trestných činov, nie je podľa navrhovateľov možné napraviť\nani snahou o ústavne konformný výklad zákonov. Jediné interpretačné pravidlo, ktoré by\nmohlo byť použité je pravidlo ejusdem generis (rovnakého druhu) – teda interpretačné\npravidlo, pri ktorom všeobecné slová nasledujúce po dvoch alebo viacerých špecifických\npojmoch sa aplikujú na osoby alebo veci rovnakého druhu. Problémom možnosti aplikácie\ntohto interpretačného pravidla je, že nie je vôbec zrejmé, na aké druhovo príbuzné skupiny\n(nad rámec rasových, etnických, národnostných a náboženských skupín) by sa mala\ntrestnoprávna ochrana vzťahovať. Inými slovami, pravidlo ejusdem generis nie je\naplikovateľné v prípade, ak sú špecifické pojmy uvedené v právnej norme tak heterogénne,\n\n13\n\nže nemajú žiaden spoločný základ (k tomu SCALIA, A. – GARNER, B. Reading Law: the\ninterpretation of legal texts. St. Paul : Thomson/West, 2012, s. 199 – 2013.). Obzvlášť\nv prípade trestného práva je takýto stav podľa skupiny poslancov v rozpore s požiadavkou\nurčitosti právnej normy, ktorá vyplýva z čl. 1 ods. 1, čl. 49 ústavy a z čl. 7 dohovoru.\n28. Z uvedených dôvodov slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ podľa\nnázoru navrhovateľov nenapĺňa parametre materiálnej kvality zákona kriminalizujúceho\nurčité konanie, a to z dôvodu svojej nejasnosti a vágnosti, ktorú nie je možné prekonať\nobmedzenými interpretačnými nástrojmi aplikovateľnými v trestnom práve hmotnom.\n29. Na základe uvedenej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd\no ich návrhu nálezom takto rozhodol:\n«Ustanovenie § 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti\n„alebo nenávisť voči inej skupine“ a ustanovenie § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení\nzákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine“ nie je v súlade s čl. 1\nods. 1, čl. 26 ods. 1, ods. 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 7 a čl. 10 Dohovoru\no ochrane základných práv a slobôd.\nUstanovenie § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z.\nv časti „politické presvedčenie“ a ustanovenie § 424 ods. 1 Trestného zákona v znení\nzákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“ nie je v súlade s čl. 26 ods. 1,\nods. 4 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.»\nPriebeh konania\n30. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. PL. ÚS 5/2017-20 z 22. marca 2017 ho prijal na ďalšie konanie. Návrh na pozastavenie\núčinnosti napadnutých ustanovení bol procesne zamietnutý.\nVyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky\n31. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) svoje vyjadrenie\notvára tým, že novela (zákon č. 316/2016 Z. z.), ktorá vniesla do Trestného zákona\nnapadnuté ustanovenia, mala smerovať k vyjasneniu vzťahov medzi nenávistnými\n\n14\n\nskutkovými podstatami. Pokračuje tým, že vstupnou interpretačnou pozíciou je tu jazykové\nznenie, ktoré však môže byť dopĺňané výkladom podľa účelu. Po tomto úvode národná rada\ntvrdí, že napadnutý pojem „iná skupina“ je potrebné vykladať jednak podľa numerickej\ndefinície skupiny osôb v § 129 ods. 1 Trestného zákona (Skupinou osôb sa na účely tohto\nzákona rozumejú najmenej tri osoby.), ako aj podľa rôznych typov skupín osôb\ndefinovaných v § 129 ods. 2 až 5 Trestného zákona. Národná rada ďalej pokračuje tým, že\nv skutkovej podstate podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona ide o natoľko závažné konanie,\nže nie je rozhodujúce, proti presne akej skupine smeruje. Na pôdoryse Rady Európy vznikla\nrozhodnutím Rady ministrov Európska komisia proti rasizmu a intolerancii (ECRI), ktorá\nvydáva odporúčania a monitoruje situáciu v jednotlivých krajinách Rady Európy. Národná\nrada sa odvoláva na jej odporúčanie č. 15 o boji proti nenávistným prejavom, pretože\nodporúčanie taktiež taxatívne neuzatvára cieľovú skupinu nenávistných prejavov (na účely\ntohto všeobecného politického odporúčania by sa za nenávistný prejav malo bez ohľadu\nna jeho formu považovať obhajovanie, podpora alebo podnecovanie znevažovania,\nnenávisti alebo hanobenia osoby alebo skupiny osôb, ako aj akékoľvek obťažovanie,\nurážanie, vytváranie negatívnych stereotypov, stigmatizácia alebo vyhrážanie sa takejto\nosobe alebo skupine osôb, ako aj odôvodňovanie všetkých uvedených foriem prejavu\n„rasou“, farbou pleti, rodinným pôvodom, národnostným alebo etnickým pôvodom, vekom,\nzdravotným postihnutím, jazykom, náboženstvom alebo vierou, pohlavím, rodom,\npohlavnou identitou, sexuálnou orientáciou a inými osobnými charakteristikami alebo\npostavením).\n32. Vo vzťahu k § 423 Trestného zákona národná rada tiež zdôrazňuje, že hanobenie\nje závažné protispoločenské konanie. Obeťou nemusí byť iba politik alebo iná verejne činná\nosoba, ale ktokoľvek, o kom bude známe jeho politické presvedčenie. Pri podnecovaní\npodľa § 424 Trestného zákona ide navyše o verejné podnecovanie k násiliu. Národná rada je\npresvedčená, že úprava je dostatočne určitá. Norma nemôže byť dokonale jasná,\naj trestnoprávna norma potrebuje výklad, a to vrátane ústavne konformného výkladu.\n33. Národná rada dokončuje argumentáciu tým, že napadnutá úprava je\nproporcionálna, pretože štát musí zabezpečiť bezpečnosť svojim občanov bez rozdielu.\nAj samotná história našej spoločnosti ukázala, do akých extrémov môže spoločnosť dôjsť,\n15\n\nak nenávistným prejavom proti iným skupinám ľudí (pre ich rasu, národnosť, príslušnosť)\nnechá voľný priebeh alebo ich dokonca podporuje a propaguje. V tejto súvislosti odkazuje\nna právnu vetu federálneho nálezu Pl. ÚS 5/92: „Bezpečnosť štátu a bezpečnosť občanov\n(verejná bezpečnosť) si vyžadujú zabrániť podpore a propagácii hnutí, ktoré bezpečnosť\nštátu a občanov ohrozujú. Hnutia, ktoré preukázateľne smerujú k potlačeniu občianskych\npráv alebo k hlásaniu vymedzenej zášte, nech sú akokoľvek pomenované a zdôvodňované\nakýmikoľvek ideálmi alebo cieľmi, sú hnutiami, ktoré demokratický štát, jeho bezpečnosť\na bezpečnosť jeho občanov ohrozujú. Ich postih je preto v plnom súlade s obmedzeniami,\nktoré čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pripúšťa.\nUstanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 a 2 listiny spolu s druhým odsekom preambuly\nvyjadrujú princípy právneho štátu. Z nich vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy\npožadujú, aby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti\no základnom obsahu právnej normy.“ Napokon sa národná rada odvoláva aj na ESĽP, ktorý\nneposkytuje ochranu nenávistnému prejavu násilia.\nVyjadrenie vlády Slovenskej republiky\n34. Vláda Slovenskej republiky na návrh zareagovala rozsiahlym a nemechanickým\nvyjadrením:\nVo všeobecných východiskách stanoviska uvádza, že každá vláda v širšom zmysle\nslova stojí pred otázkou vyvažovania ústavných princípov vrátane základných práv\na slobôd, a to nie abstraktne, ale na pozadí historických skúseností konkrétnej krajiny\na v kontexte aktuálneho diania. Navrhovaná a prijatá právna úprava tak samozrejme\nreflektuje (i) politickú orientáciu vlády a mieru jej afinity k jednotlivým ústavným\nhodnotám, (ii) predošlú právnu úpravu a jej fungovanie v praxi a (iii) aktuálne dianie\nv spoločnosti. I napadnutá právna úprava je tak výsledkom spolupôsobenia spomenutých\nfaktorov. Zákonodarca tak volí istú koncepciu, získal totiž na jej voľbu legitimitu. Voľba\nkoncepcie je vo svojej podstate rozhodnutím politickej otázky a ústavné súdy sa už tradične\nsebaobmedzujú tak, aby tento typ otázok nerozhodovali za zákonodarcu, ale „iba“ zisťovali,\nči zvolená koncepcia vyhovuje ústavným parametrom (napr. aj PL. ÚS 102/2011). Debaty\no vhodnej koncepcii vzťahu medzi slobodou prejavu a nenávistnými prejavmi (v širšom\nzmysle slova) prebiehajú na akademickej i praktickej normotvornej úrovni, existencia\n16\n\nprotiargumentov voči zákonodarcom zvolenej koncepcii však priamo nevplýva na jej\nkompatibilitu s ústavou.\n35. Navrhovatelia v návrhu argumentujú čiastočne proti obmedzovaniu tzv. hate\nspeech ako takej a čiastočne proti napadnutým častiam právnej úpravy. Keďže obmedzenie\nhate speech aj v rozsahu napadnutých častí právnej úpravy súvisí s odôvodnením jej\nobmedzovania ako takým, stanovisko sa v tejto časti zameriava na celkovú justifikáciu\nregulácie hate speech, ktorá bola upravená ostatnou novelou Trestného zákona. Ďalšia časť\nsa následne konkrétnejšie zameria na výhrady navrhovateľov k úprave v napadnutej časti.\n36. Odôvodnenie obmedzení tzv. hate speech totiž nesúvisí len s potrebou ochrany\njednotlivcov pred emocionálnou ujmou. Koncepcia, ku ktorej sa prikláňa vláda, spočíva\npredovšetkým v potrebe ochrany prostredia v spoločnosti, ktoré podporuje rešpekt\nk jednotlivým skupinám osôb a ich príslušníkom a príslušníčkam vrátane nepopulárnych\nmenšín, a teda aj v potrebe ochrany pred podkopávaním ich dôstojnosti – postavenia\njednotlivcov ako príslušníkov komunity, ktorá tvorí štát. Spomenutá ochrana je\nz praktického hľadiska na dosiahnutie základnej sociálnej súdržnosti odôvodniteľná\nv pluralitnej demokratickej spoločnosti, kde popri sebe existujú jednotlivci a skupiny\ns rôznymi identitami. Tento typ odôvodnenia obmedzení hate speech presadzuje časť\nakadémie, napríklad Jeremy Waldron, a možno ho vyčítať aj z odôvodnení rozhodnutí\nESĽP.\n37. Waldron konštatuje dvojakosť cieľa právnej regulácie hate speech. Jednak ide\no ochranu reputácie skupiny pred stereotypizáciou, stigmatizáciou či dehumanizáciou a tým,\naby sa nenávisť nestala trvalou súčasťou prostredia. V hre je tak atmosféra v spoločnosti\nvrátane inkluzívnosti či pocitu bezpečnosti nepopulárnych skupín ako verejného dobra.\nZároveň ide o ochranu statusu jednotlivcov ako úctyhodných členov spoločnosti, a to nielen\nv očiach príslušníkov iných skupín, ale aj v ich vlastných. Waldron tiež konštatuje, že už\nuvedené sa môže zakryť práve používaním termínu „hate speech“, preto odkazuje skôr\nna starší, resp. viac európsky termín „group libel“ (WALDRON, J. The Harm in Hate\nSpeech. Harvard University Press, 2012, najmä s. 5 – 6, s. 47 a nasl., s. 58, s. 81 a nasl.,\n\n17\n\ns. 103 – 104, s. 105 a nasl., s. 149.). Dané zároveň odôvodňuje použitie prostriedkov\ntrestného práva.\n38. V reakcii na požadovanie dôkazu o jasnom a aktuálnom kauzálnom vplyve hate\nspeech na atmosféru v spoločnosti Waldron používa prirovnanie spoločenského prostredia\nk životnému prostrediu. Táto analógia je podľa názoru vlády použiteľná aj na ilustráciu\ntoho, že hate speech je škodlivá aj v prípade, ak priamo nevedú ku konkrétnemu násilnému\nskutku. Ďalej sa v argumentácii pokračuje, že je potrebné si predstaviť, že akt hate speech je\nako emisia vo výfukovom plyne auta. Vieme, že emisie škodia životnému prostrediu,\nrovnako ako vieme, že hate speech škodí prostrediu spoločenskému. Toto znečistenie\nprostredia však nie je vytvorené jediným konkrétnym autom, ale všetkými autami\ns emisiami. Regulujeme však emisie v každom jednom aute. Podobne, ak by sme\npožadovali dôkaz priamej škody z emisií jedného auta pre nejakú súčasť životného\nprostredia, napríklad pre zdravie konkrétneho človeka, neuspeli by sme. Totiž\nproblematický efekt na prostredie nemá jediné auto, ale ich množstvo, rozumné je však\nregulovať emisie vo všetkých autách.\n39. Európsky súd pre ľudské práva zas podľa typu prejavu, resp. podľa hodnôt\nči princípov, ktoré prejav obmedzuje alebo popiera, rozlišuje medzi neposkytnutím žiadnej\nochrany prejavu kvôli zneužitiu práva na slobodu prejavu podľa čl. 17 dohovoru a medzi\nposkytnutím ochrany, keď prejav spadá pod rozsah čl. 10 dohovoru (vtedy ESĽP následne\nvykonáva test proporcionality). Prvá situácia nastáva najmä vtedy, keď prejav neguje\nhodnoty, na ktorých je dohovor postavený, napríklad hodnoty tolerancie, spoločenského\nzmieru a nediskriminácie (napr. Ivanov proti Rusku, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti\nz 20. 2. 2007, sťažnosť č. 35222/04). Aj pri druhej situácii nejde predovšetkým o ochranu\nemócií tých, proti ktorým prejav smeruje, ale napríklad o ochranu dôstojnosti osôb, ktoré sú\nprejavom dotknuté (i ak sú už po smrti), či ochranu pred narušením verejného poriadku\na pod. (napr. Leroy proti Francúzsku, rozhodnutie z 2. 10. 2008, sťažnosť č. 36109/03).\n40. Regulácia hate speech je prepojená s problematikou zákazu diskriminácie,\na to už len z toho dôvodu, že nepopulárne či zraniteľné minority sú častejšie objektom\nnenávistných prejavov (porovnaj napr. EGGEBØ, H. – STUBBERUND, E. Hate speech,\n\n18\n\nreport 2 – Research on Hate and discrimination. Oslo : Norwegian Institute for social\nresearch, 2016.). Aj Ronald Dworkin, vo všeobecnosti odporca obmedzovania hate speech,\npripúšťa súvislosť akoby „po prúde“, kde nenávistný prejav je bližšie k prameňu (angl.\nupstream) a diskriminačné konanie je nižšie po prameni (angl. downstream). Podľa neho\nregulácia hate speech delegitimizuje antidiskriminačnú legislatívu (DWORKIN, R.\nForeword. In: HARE, I. – WEINSTEIN, J. (eds.) Extreme Speech and Democracy. Oxford\nUniversity Press, 2009, s. V – IX.). Toto Dworkinove tvrdenie má ale viacero kritikov\nvrátane už spomenutého J. Waldrona (pozri aj kritiku: BROWN, A. Hate Speech Law:\nA Philosophical Examination. Routledge, 2015, najmä s. 204 a nasl.). Regulovať hate\nspeech v istej forme sa navyše Slovenská republika zaviazala v medzinárodných\ndohovoroch, napríklad podľa čl. 4 písm. a) a b) Medzinárodného dohovoru o odstránení\nvšetkých foriem rasovej diskriminácie (pozri aj HARE, I. Extreme Speech Under\nInternational and Regional Human Rights Standards. In: HARE, I. – WEINSTEIN, J. (eds.)\nExtreme Speech and Democracy. Oxford University Press, 2009, s. 76 a nasl.). Obmedzenie\nhate speech je tak aj vrstvou obmedzovania diskriminácie, posilňuje rovnoprávnosť, lebo\nvytvára priaznivé prostredie.\n41. Je preto len prirodzené, že dôvody nenávistnej reči, ktoré sú zakázané,\nsú obdobné dôvodom, na základe ktorých je zakázaná diskriminácia. Tak je to prakticky\nv každej krajine regulujúcej hate speech. Zároveň zákonodarca napadnutou novelou\nreagoval na súčasné dianie v spoločnosti – rasová, etnická, národnostná a náboženská\npríslušnosť ako dôvod zakázaného hlásania nenávisti súvisí s tzv. migračnou krízou,\nsúčasným (v istom zmysle novým) terorizmom či vzostupom extrémistických hnutí takmer\nv celej Európe vrátane Slovenskej republiky. Právna úprava v tomto vymenovaní plní\naj expresívnu funkciu (porovnaj aj dôvody uvedenia statusov zákazu diskriminácie\nv otvorených výpočtoch antidiskriminačných klauzúl: SADURSKI, W. Rights before\ncourts. A study of Constitutional Courts in Postcommunist states of Central and Eastern\nEurope. Springer, 2005, s. 197.). To však neznamená, že otvorenosť výpočtu cez\nsankcionovanie hlásania nenávisti „k inej skupine“ z neho robí arbitrárny či neprípustne\nneurčitý výpočet. Narácia o skupinách je v rámci hate speech úplne bežná, lebo je s ňou\nspojený dôvod zákazu hate speech ako group libel (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu\n\n19\n\nKanady vo veci R v Keegstra [1990] 3 SCR 697, v ktorom súd z ústavného hľadiska odobril\ntrestné sankcionovanie šírenia nenávisti). Z už uvedeného je tiež zjavné, že také doplnenie\nidentifikátora iných skupín nastáva v prípade aktivizácie dôvodov zákazu hate speech –\nneproblematicky pôjde o všetky antidiskriminačné statusy (porovnaj dopĺňanie výpočtu\nantidiskriminačnej klauzuly: FREDMAN, S. Antidiskriminační právo. Praha : Multikulturní\nCentrum Praha a Poradna pro občanství/občanská a lidská práva, 2007, s. 17.). Preto je\ninterpretačný postup ejusdem generis prakticky súvisiaci aj s teleologickým výkladom tiež\nmožný, nie naopak. Zároveň z už popísaných dôvodov obmedzenia hate speech je tiež\nzrejmé, že dôvod obmedzenia je širší ako zákaz akcesorickej diskriminácie. Ak má ísť\no spoločenský mier, možnosť spolužitia, nedehumanizáciu, atmosféru atď., je opäť\nlegitímne, aby nenávistné prejavy nesmerovali k fajčiarom, prokurátorom či sudcom.\nTrestný sudca má navyše k dispozícii materiálny korektív. Nenávistný prejav totiž nie je\nakoukoľvek kritikou ani akoukoľvek expresívnejšou kritikou – táto možnosť kritiky\na diskusie tak ostáva plne zachovaná – a dôvody dôležitosti slobody prejavu ako politickej\nslobody, napr. participácia na diskusii atď., tak ostávajú nenarušené.\n- argumentácia vlády k § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona\n42. Navrhovatelia namietajú splnenie prvej podmienky, a to prijatie obmedzenia\nslobody prejavu vo forme zákona, keďže formulácia zákonného ustanovenia je podľa nich\nnejasná a neposkytuje osobám reálny obraz o tom, ktoré správanie je sankcionovateľné\nzo strany štátu. S uvedeným názorom navrhovateľov nie je možné stotožniť sa, ako to už\nvyplýva zo všeobecnej časti tohto stanoviska, keďže vláda už odôvodnila, že hate speech\na diskriminácia sú prepojené, hoci nie totožné, a že odkaz na iné skupiny je rozumný\na legitímny a súvisí s podstatou zákazu hate speech. Na tomto mieste je potrebné len\nzopakovať, že zákonodarca chránené skupiny osôb vymedzil tak, že príkladom uviedol\nniektoré konkrétne diskriminačné dôvody, akými sú rasa, príslušnosť k etnickej skupine\na náboženstvo, aj z dôvodu aktuálnosti, aj z dôvodu expresivity, pričom na prvý pohľad je\nnepochybné, že zákonodarca menuje práve diskriminačné dôvody (čl. 12 ods. 2 ústavy:\n,,Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu\nna pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,\nnárodný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod\n20\n\nalebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo\nznevýhodňovať.“). Dôvodov, pre ktoré je zakázaná diskriminácia osôb, je viac ako tých,\nktoré uviedol zákonodarca na charakteristiku skupín osôb chránených napadnutými\nustanoveniami. Ani výpočet diskriminačných dôvodov uvedených v ústave nie je konečný,\nale otvorený. Pojem „iné postavenie“ je ústavným splnomocnením na rozšírenie ochrany\npred diskrimináciou nad rámec exemplifikatívneho výpočtu. Navrhovatelia uvádzajú, že\nvágnosť a neurčitosť pojmu ,,iná skupina osôb“ sa nedá preklenúť ani výkladovými\npravidlami. Vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca vymenúva diskriminačné dôvody\ntakým spôsobom, ako už bolo uvedené, vláda sa domnieva, že je reálne možné, ale aj\nzrejmé, aké skupiny osôb mal zákonodarca na mysli. Výpočet diskriminačných dôvodov nie\nje niečo, čo by bolo v právnom poriadku Slovenskej republiky niečím novým, neznámym\nalebo neurčitým. Ide o dôvody, s ktorými právny poriadok pracuje v rôznych oblastiach\nokrem iného aj v trestnoprávnej úprave. Nie je preto pravdou, že by zákonodarca neumožnil\njednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu, ktorý prejav bude niesť trestnú\nzodpovednosť. Podľa názoru vlády tak práve samotná ústava prostredníctvom svojho čl. 12\nv spojení s čl. 152 ods. 4 dáva jasnú predstavu o tom, ktoré charakteristiky majú byť\npredmetom ochrany.\n43. Zároveň, keďže skutková podstata trestného činu hovorí o nenávisti voči skupine\nosôb, je možné využiť aj právnu teóriu v spojení s trestnými činmi z nenávisti všeobecne.\nO trestné činy z nenávisti pôjde okrem iného vtedy, ak si páchateľ vybral objekt trestného\nčinu na základe jeho skutočnej alebo domnelej príslušnosti, alebo spojenia s určitou\nsociálnou skupinou, resp. tzv. chránenou charakteristikou: „Za chránené charakteristiky sa\npritom považujú základné, kľúčové charakteristiky, ktoré sú buď vrodené alebo je ich zmena\nzásadným\n\nzásahom\n\ndo\n\nidentity\n\nčloveka.\n\nNajčastejšie\n\nuvádzanými\n\nchránenými\n\ncharakteristikami – v súvislosti v trestnými činmi z nenávisti – sú: pohlavie, rasa, etnická\npríslušnosť, národnosť, jazyk, vierovyznanie, sexuálna orientácia a telesné či mentálne\npostihnutie.“\n44. Navrhovatelia zároveň argumentujú tvrdením, že na to, aby si potenciálny\npáchateľ mohol urobiť aspoň predstavu o tom, ktoré jeho konanie už bude napĺňať znaky\n\n21\n\nskutkovej podstaty, je potrebné, aby zákonodarca presne a jednoznačne vymedzil predmet\nútoku.\n45. Vláda sa domnieva, že každý človek si môže urobiť dostatočne jasnú predstavu\no tom, že v prípade založenia, podpory alebo propagácie skupiny, hnutia alebo ideológie,\nktorá hlása nenávisť voči skupine osôb, resp. v prípade prejavu sympatií (najmä používaním\nzástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel) ku skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása\nnenávisť voči skupine osôb verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, sa môže dopustiť\ntrestného činu.\n46. Navrhovatelia taktiež vyčítajú zákonodarcovi, že nešpecifikoval, o aké osoby ide,\nči sa nimi myslia iba fyzické osoby, alebo aj právnické osoby. Vláda poukazuje na to, že aj\nv iných prípadoch, ktoré navrhovatelia nenamietajú, Trestný zákon pracuje s pojmom\nskupina osôb, pričom nerozlišuje fyzické osoby a právnické osoby (napr. § 130, § 140,\n§ 140a Trestného zákona), preto považuje ich kritiku aj v danej časti za neopodstatnenú.\n47. Navyše základom výkladu práva v právnom štáte by mal byť predovšetkým\nzdravý rozum. Nezlučiteľné s princípom právneho štátu sú na Slovensku často\nfrekventované výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady,\nktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom\ndôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu. Nejednoznačnosť\nprávnej normy v rozumných medziach predstavuje nevyhnutný následok primeranej miery\nvšeobecnosti právnej úpravy.\n48. Aj keď princíp právneho štátu zahŕňa princíp právnej istoty, v rámci ktorého je\npožiadavka používať jednoznačný a zrozumiteľný jazyk legitímna, absencia legálneho\nvýkladu pojmu sama osebe nemôže znamenať porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy. Za zmienku\nstojí aj skutočnosť, že právna úprava v iných demokratických štátoch predovšetkým v rámci\nEurópskej únie je obdobná, dokonca v prípade Českej republiky totožná. V zmysle § 356 (1)\nzákona Českej republiky č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov:\n,,Podněcování k nenávisti vůči skupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod. Kdo\nveřejně podněcuje k nenávisti k některému národu, rase, etnické skupině, náboženství, třídě\n\n22\n\nnebo jiné skupině osob nebo k omezování práv a svobod jejich příslušníků, bude potrestán\nodnětím svobody až na dvě léta.“ V zmysle ustanovenia § 403 (1) zákona Českej republiky\nč. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov: ,,Založení, podpora\na propagace hnutí směřujícího k potlačení práv a svobod člověka. Kdo založí, podporuje\nnebo propaguje hnutí, které prokazatelně směřuje k potlačení práv a svobod člověka, nebo\nhlásá rasovou, etnickou, národnostní, náboženskou či třídní zášť nebo zášť vůči jiné skupině\nosob, bude potrestán odnětím svobody na jeden rok až pět let.“ V zmysle ustanovenia § 404\nzákona Českej republiky č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov:\n,,Projev sympatií k hnutí směřujícímu k potlačení práv a svobod člověka. Kdo veřejně\nprojevuje sympatie k hnutí uvedenému v § 403 odst. 1, bude potrestán odnětím svobody\nna šest měsíců až tři léta.“\n49. Toto súčasné znenie trestného zákona Českej republiky bolo prevzaté\nz predchádzajúcej právnej úpravy v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov, do ktorého bol pojem „jiné skupině osob“ pridaný novelou\nč. 405/2000 Sb. účinnou od 1. decembra 2000. Tento pojem bol do novely trestného zákona\nČeskej republiky zapracovaný na základe rozpravy a bol odôvodnený tým, že na základe\nlistiny sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby\npleti, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného zmýšľania, národného alebo\nsociálneho pôvodu, príslušnosti k národu alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného\npostavenia, a ak má byť tento princíp skutočne garantovaný, je nutné, aby bol tiež\ntrestnoprávne vymáhateľný. Ďalšie krajiny taktiež kriminalizujú konanie namierené proti\niným skupinám osôb, ktoré nie sú definované konkrétnou charakteristikou, ale otvoreným\nvýpočtom dôvodov (napr. Fínsko v oddiele 10 Trestného zákona, Chorvátsko v § 325\nTrestného zákona). Je preto zrejmé, že takáto úprava nie je ojedinelá či výnimočná.\n50. Druhou podmienkou potrebnou pre legitímne obmedzenie slobody prejavu\nje zákonom predpísaný účel takéhoto obmedzenia. Ochrana slobody prejavu musí ustúpiť\nv prípade ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany\nverejného zdravia a mravnosti. Navrhovatelia tvrdia, že v tomto prípade išlo zákonodarcovi\nasi o ochranu práv a slobôd iných, pričom aj v tomto prípade spochybňujú, či samotná\nskutočnosť, že hanobiaci alebo nenávistný prejav vyvoláva emocionálnu bolesť,\n23\n\nje dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu. Východiská napadnutej právnej\núpravy sú uvedené vo všeobecnej časti stanoviska a na tomto mieste na nich možno\nodkázať. To, že navrhovatelia, ako sa javí, zastávajú v istom zmysle liberálnu koncepciu\nobmedzenia hate speech, neznamená, že len táto koncepcia je konformná s ústavou.\n51. In concreto v novele sa okrem iného zákonodarca snažil reflektovať potrebu\nposilnenia boja s extrémistickými prejavmi v spoločnosti. Z tohto dôvodu boli nanovo\ndefinované trestné činy extrémizmu, medzi ktoré patria aj trestný čin založenia, podpory\na propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd upravený v § 421\nTrestného zákona a trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu\nzákladných práv a slobôd upravený v § 422 Trestného zákona. Novelizované napadnuté\nustanovenia (§ 421 a § 422 Trestného zákona) postihujú aktivity skupiny osôb, ktorými je\nrozširovaná nenávisť voči iným skupinám osôb. Tieto aktivity možno charakterizovať ako\nnenávistné prejavy (z angl. hate speech). Nenávistný prejav je chápaný ako verejný\npísomný, verbálny, grafický, zvukový alebo audiovizuálny prejav, ktorý podnecuje,\nrozširuje, propaguje, ospravedlňuje nenávisť voči jednotlivcom alebo skupinám osôb pre ich\npohlavie, národnosť, jazyk, náboženstvo, rasu, etnickú príslušnosť, farbu pleti, pôvod,\nsexuálnu orientáciu, telesné postihnutie či inú obdobnú charakteristiku. Najčastejšie má\nformu: (i) hanobenia – verejného šírenia výrokov, obrázkov či videí s urážlivým, hrubo\nosočujúcim obsahom voči skupine osôb, (ii) podnecovania k nenávisti – verejného šírenia\nvýrokov, obrázkov, videí, výziev vzbudzujúcich nenávisť a podnecujúcich násilie voči\nurčitým skupinám osôb.\n52. Na rozdiel od navrhovateľov zastáva vláda názor, že ESĽP sa jednoznačne\nvo svojej judikatúre vyslovuje za dôležitosť boja proti diskriminácii vo všetkých jej formách\na prejavoch. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že «tolerancia a rešpektovanie\ndôstojnosti všetkých ľudských bytostí predstavuje základ demokratickej a pluralistickej\nspoločnosti. Napriek tomu možno v princípe považovať za nevyhnutné v niektorých\ndemokratických spoločnostiach sankcionovať, či dokonca predchádzať všetkým formám\nprejavu, ktoré šíria, podnecujú, propagujú alebo ospravedlňujú nenávisť založenú\nna netolerancii... za predpokladu, že akékoľvek uložené „formality“, „podmienky“,\n\n24\n\n„obmedzenia“ alebo sankcie sú primerané sledovanému legitímnemu cieľu.» (Erbakan\nv. Turkey , rozhodnutie ESĽP zo 6. 7. 2006, § 56). Európsky súd pre ľudské práva\npri hodnotení skutočnosti, či ide o nenávistný prejav, nie je viazaný klasifikáciou\nvnútroštátnych súdov. Môže preto za nenávistný prejav posudzovať nielen podnecovanie\nk rasovej, etnickej či náboženskej nenávisti, ale napríklad aj homofóbne prejavy\na podnecovanie všetkých foriem nenávisti založenej na netolerancii (JUDr. Ivetta\nMacejková, PhD.: Príspevok z konferencie na tému Rúhanie a iné obmedzenia slobody\nprejavu v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, prijatý Európskou komisiou pre\ndemokraciu prostredníctvom práva na 14. zasadnutí Spoločnej rady pre ústavné súdnictvo,\nBukurešť, 12. júna 2015.).\n53. Veľmi vhodným príkladom postoja ESĽP v súvislosti s obmedzením slobody\nprejavu je aj navrhovateľmi spomínaný prípad Féret proti Belgicku (sťažnosť č. 15615/07).\nNavrhovatelia považujú za presvedčivý názor vyjadrený v znení odlišného stanoviska sudcu\nAndrása Sajóa. Dôležité však v tomto prípade je to, že aj napriek odlišnému stanovisku sa\nväčšina sudcov ESĽP priklonila k názoru, v zmysle ktorého bolo odsúdenie politika\nza nenávistné prejavy rozširované letákmi v rámci volebnej kampane svojej strany\noprávnené. Európskemu súdu pre ľudské práva stačila na poskytnutie ochrany práv iných\nosôb existencia výrokov, ktoré viedli verejnosť nevyhnutne k pocitu odmietania, neúcty\na nenávisti (v tomto prípade voči cudzincom). Európsky súd pre ľudské práva dal za pravdu\nvnútroštátnemu súdu, že hoci takéto výroky nepodnecovali priamo násilie, minimálne\npodnecovali diskrimináciu, segregáciu alebo nenávisť voči skupine, komunite alebo jej\nčlenom na základe diskriminačného dôvodu, akým je rasa, farba pleti, národnosť alebo\netnický pôvod. Nemožno však nespomenúť, že v mnohom kľúčovým pre odlišné stanovisko\nbolo to, že prejav sa, ako už bolo spomenuté, odohral v rámci predvolebnej kampane (pozri\notázku „Kedy?“ podľa sp. zn. II. ÚS 152/08) a zo strany politika (pozri otázku „Kto?“ podľa\nsp. zn. II. ÚS 152/08). Tento kontext však nie je typický pre ochranu poskytovanú\nnapadnutou právnou úpravou. Zároveň ak disentujúci sudcovia považovali za dôležité, že\nžiadny priamy incident sa na základe prejavov poslanca Féreta neuskutočnil, oponovať\nmožno už uvedenou analógiou s obmedzením emisií vo výfukových plynoch áut. Ak by sme\nvždy požadovali priamy dôkaz konkrétneho poškodenia životného prostredia v dôsledku\n\n25\n\nemisií z auta A, nenašli by sme ho a nemali by sme tak legitimitu zákonom regulovať\nemisie. Navyše v trestnom práve často nejde o priame narušenie Trestným zákonom\nchráneného záujmu, ale o spôsobilosť skutku zákonom chránený záujem narušiť.\n54. Podnecovanie k nenávisti preto nevyžaduje nevyhnutne výzvu na násilie.\nOhrozovanie osôb prostredníctvom urážania, zosmiešnenia alebo hanobenia časti\nobyvateľstva a jeho skupín alebo podnecovanie diskriminácie je postačujúcim dôvodom\nna to, aby bol boj proti nenávistným prejavom uprednostnený pred slobodou prejavu, ktorá\nje v takomto prípade vykonávaná nezodpovedným spôsobom a ohrozuje dôstojnosť,\nprípadne aj bezpečnosť skupín obyvateľstva. Nenávistné prejavy, ktoré podnecujú nenávisť\nzaloženú na akýchkoľvek náboženských, etnických alebo kultúrnych predsudkoch, ohrozujú\nspoločenský mier a politickú stabilitu v demokratických štátoch. V dôsledku uvedených\nargumentov ESĽP zároveň skonštatoval aj naplnenie tretej podmienky pre obmedzenie\nslobody prejavu, ktorou je skutočnosť, že takýto zásah do slobody prejavu je\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutný.\n55. Existuje relatívne rozsiahly katalóg rozhodnutí ESĽP, v ktorých ESĽP neposkytol\nochranu slobode prejavu, ale dal prednosť právam iných (napr. Vejdeland a spol. proti\nŠvédsku, Soulas proti Francúzsku a ďalšie). Z týchto, ako aj ďalších rozhodnutí\nje jednoznačne zrejmé, že ESĽP veľmi obmedzene poskytuje ochranu slobode prejavu\nv prípade prejavov podnecujúcich akékoľvek formy netolerancie. Pri preskúmavaní\nsťažností ESĽP je samozrejme potrebné prihliadať na čl. 10 ods. 2 dohovoru, ako aj\nna potrebu ochrany iných práv priznaných dohovorom s cieľom zabrániť zneužitiu práv\nv zmysle čl. 17 dohovoru. Pozitívny záväzok spočíva v povinnosti štátov zabezpečiť účinný\nrešpekt právam, čo môže vyžadovať prijatie pozitívnych opatrení dokonca aj v oblasti\nvzťahov medzi jednotlivcami. Takýto cieľ práve plní formulácia v napadnutých\nustanoveniach, ktorá má okrem skupín osôb vymedzených rasou, národnosťou,\npríslušnosťou k etnickej skupine či náboženským vyznaním poskytovať ochranu proti\nhlásaniu nenávisti aj k iným skupinám osôb v súlade s ústavným princípom zákazu\ndiskriminácie.\n\n26\n\n- argumentácia vlády k § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1 Trestného zákona\n56. Navrhovatelia v podanom návrhu tvrdia nesúlad § 423 ods. 1 písm. b) a § 424\nods. 1 Trestného zákona zhodne v časti „politické presvedčenie“, pričom tento odôvodňujú\ntým, že uvedená právna úprava obmedzuje slobodu prejavu bez naliehavej a presnej\nspoločenskej potreby kriminalizácie politických prejavov. Konkrétne v prípade § 423 ods. 1\npísm. b) Trestného zákona navrhovatelia považujú za zásah do slobody prejavu\nsankcionovanie konania, ktoré spočíva vo verejnom hanobení skupiny osôb alebo\njednotlivcov pre ich skutočné alebo domnelé politické presvedčenie, a v prípade § 424\nods. 1 Trestného zákona za zásah do slobody prejavu považujú zákaz verejne podnecovať\nk násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočné alebo\ndomnelé politické presvedčenie.\n57. Na úvod tejto časti argumentácie vláda poznamenáva, že aj „politické\npresvedčenie“ je chráneným antidiskriminačným statusom v zmysle ústavy, a tak sa na túto\nčasť primerane vzťahujú predošlé časti stanoviska. Uvedené ustanovenia síce zasahujú\ndo práva na slobodu prejavu, avšak, ako bolo rozvedené v predošlej časti, vláda poukazuje\nna to, že sloboda prejavu nie je absolútnym právom. Ústava, ako aj dohovor predpokladajú\njej obmedzenie za splnenia už spomenutých podmienok, a preto takýto zásah nemusí\nznamenať jeho rozpor s ústavou, resp. dohovorom. Predovšetkým je potrebné uvedomiť si,\nže konanie, ktoré má byť postihnuté uvedenou právnou úpravou, musí dosahovať intenzitu\nverejného hanobenia, resp. podnecovania k nenávisti. Nejde teda o kriminalizáciu\nakéhokoľvek prejavu namiereného proti politickému presvedčeniu osôb, nejde teda bez\nďalšieho o sankcionovanie politického prejavu.\n58. Hanobením sa rozumie subjektívny hrubo urážlivý prejav smerujúci k hrubému\nzneváženiu niektorej skupiny osôb, pričom urážlivosť môže vyplývať z obsahu prejavu,\nprednesu alebo zo spôsobu vykonania, resp. iných okolností. Podnecovaním sa rozumie\nprejav, ktorým páchateľ zamýšľa vzbudiť u iných osôb nenávisť voči skupine osôb alebo\npodnietiť konanie ďalších osôb, ktoré bude viesť k obmedzovaniu práv a slobôd ich\npríslušníkov, pričom na forme prejavu nezáleží.\n\n27\n\n59. Podľa názoru vlády je teda zrejmé, že cieľom uvedených ustanovení nie je\npostihovať akýkoľvek prejav namierený proti politickému presvedčeniu, ale iba taký, ktorý\nby predstavoval vážny zásah do práv iných osôb. Ochrana politického presvedčenia sa\nv ústave vyskytuje vo viacerých formách. V prvom rade slobodné zastávanie názorov\n(aj tých politických) je chránené v rámci slobody myslenia zakotvenej v čl. 24 ústavy.\nRovnako je sloboda myslenia predmetom ochrany v rámci čl. 9 dohovoru. Európsky súd pre\nľudské práva neustále pripomína, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania\nje jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. Násilná\njednostrannosť imputovaných názorov môže negatívne ovplyvniť samotné konanie človeka,\nktorý sa stane ľahko ovládateľným a manipulovateľným.\n60. Ústavný súd judikoval, že práva vyjadrené v čl. 24 ústavy (sloboda myslenia,\nsvedomia, náboženského vyznania) majú absolútny charakter v tom smere, že nikoho\nnemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu náboženského presvedčenia alebo viery\n(PL. ÚS 18/95). Logicky potom rovnako nikoho nemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu\npolitického presvedčenia. Nikto si nemôže privlastňovať právo rozhodovať o vnútornom\nsvete človeka a zasahovať doň bez jeho dovolenia. Právo vyjadrovať svoje politické\npresvedčenie je chránené aj samotným ustanovením čl. 26 ústavy upravujúcim slobodu\nprejavu, ktoré deklaruje právo každého vyjadrovať a šíriť svoje názory. Napokon je\npolitické presvedčenie chránené aj čl. 31 ústavy, v zmysle ktorého: „Zákonná úprava\nvšetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať\na ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“ Hanobenie,\nresp. podnecovanie k nenávisti pre určité politické presvedčenie osôb môže nepochybne\nviesť osoby k tomu, aby svoje politické presvedčenie zmenili alebo navonok neprejavovali\nzo strachu pred nenávistnými prejavmi, ktoré môžu vyústiť až do násilných prejavov,\nčo je v rozpore s čl. 24 a čl. 26 ústavy a v konečnom dôsledku aj s čl. 31 ústavy.\n61. Vláda ďalej argumentovala, že rovnako, ako bolo spomenuté v predchádzajúcej\nčasti tohto stanoviska, ak by štát síce deklaroval právo na slobodu myslenia bez toho, aby\nprijal opatrenia na jej skutočné zabezpečenie, išlo by iba o formálnu garanciu práva.\nBez ochrany politického presvedčenia voči závažným zásahom (hanobením, resp.\npodnecovaním\n\nk\n\nnenávisti)\n\nzostáva\n\nprávo\n28\n\nzastávať\n\npolitické\n\npresvedčenie\n\niba\n\nv deklaratórnej rovine. Ak má byť právo na politické presvedčenie reálne garantované, musí\nzákonodarca prijať opatrenia, ktoré budú chrániť osoby pred správaním, ktorého cieľom má\nbyť nanútená zmena politického presvedčenia inej osoby, resp. vynútená absencia jeho\nprejavu navonok. Nie je preto pravdou, že neexistuje naliehavá a presná spoločenská\npotreba kriminalizácie nenávistných prejavov namierených proti politickému presvedčeniu.\nTak, ako je nepochybne potrebné chrániť osoby pred nenávistnými prejavmi z dôvodu ich\npríslušnosti k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo\ndomnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, náboženské vyznanie alebo preto, že sú\nbez vyznania, je potrebné takúto ochranu pred nenávistnými prejavmi poskytnúť osobám aj\nz dôvodu ich politického presvedčenia.\n62. Navrhovatelia v podanom návrhu vychádzajú z obavy, že pri aplikácii\nnapadnutých ustanovení [§ 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1 Trestného zákona] orgánmi\nčinnými v trestnom konaní v spojení s možnosťou využitia materiálneho korektívu môže\ndochádzať k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní, a tak k zneužívaniu\ntejto zákonnej úpravy. Medzi orgány činné v trestnom konaní patrí okrem Policajného zboru\naj prokuratúra, ktorá je v zmysle zákona samostatnou hierarchicky usporiadanou jednotnou\nsústavou štátnych orgánov. Prístup k spravodlivosti má taktiež zabezpečovať nezávislosť\na nestrannosť súdov. Argumentácia predpokladom, že dôjde k zneužívaniu zákonných\nustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní nie je prijateľná. Tento predpoklad stojí\nna ďalšom predpoklade, a to na predpoklade zlomyseľnosti zákonodarcu a celkovo štátnej\nmoci ako takej. V istom zmysle teda predpokladá nefunkčnosť existujúcich ústavných\nmechanizmov deľby moci, a to bez akejkoľvek evidencie. Právnu úpravu tak nemožno\nprijímať, resp. jej prijatie odmietať iba na základe domnienky alebo predpokladu, že bude\nzneužívaná orgánmi pod vedením aktuálnej politickej moci. Orgány činné v trestnom\nkonaní by mali viesť vyšetrovanie všetkých trestných činov bez ohľadu na páchateľa\na bez ohľadu na to, či je niekto podporovateľom nejakej politickej strany či hnutia.\nNa právnu normu je potrebné nazerať ako na princíp, ktorý má platiť pre všetkých\nbez ohľadu na aktuálne vládnuce politické sily. Argumentom o možnom zneužití právnej\núpravy by sme mohli odmietať akúkoľvek právnu úpravu, ktorá sankcionuje osoby\nza protispoločenské správanie, pretože teoreticky je každá takáto úprava zneužiteľná.\n\n29\n\nTo, aby nedošlo k zneužívaniu právnych noriem orgánmi činnými v trestnom konaní,\nby však malo byť zabezpečené v demokratickom a právnom štáte inými opatreniami.\nReplika navrhovateľov\n63. Navrhovatelia vo svojej replike zotrvávajú na svojom názore, že spojenie\n„iná skupina osôb“ je nepresné a nejasné. Zásada in dubio pro reo robí dotknuté\nustanovenie neaplikovateľným, resp. naopak, je zneužiteľné vždy aktuálnou štátnou mocou.\nTento stav potvrdzuje aj argumentácia národnej rady ustanovením § 129 ods. 1 Trestného\nzákona, ktorá je podľa navrhovateľov nezmyselná, pretože § 129 ods. 1 Trestného zákona\nmá úplne inú rolu než interpretovať spojenie „iná skupina osôb“.\n64. K argumentom vlády ďalej navrhovatelia oponujú, že nepopulárne menšiny,\nktoré majú byť podľa vlády chránené, sú veľmi premenlivou kategóriou. K Waldronovej\nmetafore uvádzajú, že porovnáva neporovnateľné. Podľa navrhovateľov neexistuje žiaden\nspoločný menovateľ, ktorý spája „inú skupinu osôb“ s tými vymenovanými. Akceptujú, že\nide o ochranu identity, ale identita má byť reflektovaná textom zákona.\n65. K politickému presvedčeniu navrhovatelia uvádzajú, že dané skutkové podstaty\nmôžu obmedzovať aj nie-nepradivé výroky. V politickom zápase ide predovšetkým\no hodnotiace úsudky. Poukazujú na paradox, že môže dôjsť aj k ochrane nedemokratických\nideológii, ktoré sú tiež politickým presvedčením. Napokon tvrdia, že skutkové podstaty\ndoplnené „politickým presvedčením“ sa týkajú nenásilného prejavu. Politický prejav je\njadrom slobody prejavu. Navrhovatelia upozorňujú aj na selektívnu aplikáciu verbálnych\ntrestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní.\nVerejné ústne pojednávanie\n66. Skupina poslancov prostredníctvom svojich právnych zástupcov vo svojom\npísomnom vyjadrení z 29. decembra 2017 „k stanoviskám účastníka a vedľajšieho\núčastníka konania“ uviedla: „nesúhlasíme s upustením od ústneho pojednávania.“ Vo veci\nsa preto 9. januára 2019 uskutočnilo verejné ústne pojednávanie, na ktorom navrhovatelia\nzotrvali na svojom návrhu a vyjadreniach, ktoré podrobne rozviedli a zvýraznili.\n\n30\n\nII.\nRelevantné právne normy\n67. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\n68. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,\nprípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n69. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo\nopomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo\nmedzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký\nbolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.\nPodľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby\nza konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa\nvšeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby\n\nvyžadovali\n\nudeľovanie\n\npovolení\n\nrozhlasovým,\n\nspoločnostiam.\n\n31\n\ntelevíznym\n\nalebo\n\nfilmovým\n\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme\n\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\núzemnej\n\ncelistvosti\n\nalebo\n\nverejnej\n\nbezpečnosti,\n\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti\nalebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority\na nestrannosti súdnej moci.\n70. Napadnuté ustanovenia Trestného zákona sú podrobne uvedené v bodoch 81\naž 84 nálezu.\nVýchodiská a závery ústavného súdu\n71. V širšom zmysle je podstatou veci posúdiť, či na jednej strane mohla národná\nrada ústavne súladne prostredníctvom napadnutých ustanovení Trestného zákona\ndemokraticky demonštrovať snahu o potieranie nenávistného prejavu s tým, že na druhej\nstrane to znamená rozšírenie kriminalizácie a zásah do slobody prejavu.\n71.1 Účelom nenávistných prejavov je znevážiť osoby patriace k určitým skupinám\na urobiť ich zodpovednými za sociálne problémy všetkého druhu, ako sú nezamestnanosť,\nzločinnosť, spoločenská morálka, oslabenie národnej identity a pod. Štát môže\nna nenávistné prejavy reagovať dvoma spôsobmi. Môže akcentovať slobodu prejavu,\npretože pri regulácii je vždy riziko, že sa zájde príliš ďaleko a vznikne útlm výmeny\nmyšlienok. Druhý prístup, ktorý má aj Slovenská republika, spočíva v ochrannej legislatíve,\na to nielen kvôli ochrane skupín samotných, ale pre dobro spoločnosti ako celku. Tým, že\nmáme skutkovú podstatu, ktorá napríklad zakazuje hanobiacu reč, právny poriadok\nkomunikuje aj to, že obete týchto útokov sú plnohodnotnými členmi spoločnosti (expresívna\nfunkcia práva). Prekrývajú sa tu hodnoty rovnosti, dôstojnosti a slobody [porov. ERRERA,\nR. Freedom of speech in Europe. In: NOLTE, G. (Ed.) European and US Constitutionalism.\nCambridge : Cambridge University Press, 2005, p. 23 – 48.].\n71.2 Rozhodovanie o verbálnych nenávistných trestných činoch je veľmi delikátne.\nPri krádeži je vec jasná. V podstate nie je čo ústavne vyvažovať. Ale pri nenávistných\n32\n\ntrestných činoch sú v hre tak vysoké hodnoty ako sloboda prejavu na jednej strane\na spoločenská kohézia, resp. spoločenskosť štátu vôbec. Nenávistné trestné činy sú jediné\nprávne normy, v ktorých môže byť trestaný názor často nezmyselný, ba hlúpy, ale názor\n(porov.: MAREK, T. Delikty na cti podle současného práva. In: Acta Iuridica Olomucensia.\n2013, Vol. 8, Supplementum na tému: Ochrana cti – aspekty teoretické, praktické\na historické, s. 137.). Celú aktuálnu situáciu ešte komplikuje špecifické prostredie internetu.\nAkékoľvek rozhodnutie ústavného súdu nemôže byť spoločensky ideálne, pretože oslabuje\njednu z cenných ústavných hodnôt.\n72. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že navrhovatelia nenapadli celé\nskutkové podstaty napadnutých ustanovení Trestného zákona, ale len ich rozšírenie, a takto\nvymedzeným predmetom konania je ústavný súd viazaný. Na druhej strane uvažovať\no predmete konania a posúdiť ho nemožno bez uvažovania o nenávistnom prejave ako\ntakom, o čom svedčí samotný návrh, ako aj vyjadrenia k tomuto návrhu a napokon aj tento\nnález.\n73. Pre posúdenie napadnutých ustanovení je nutné vrátiť sa k (i) vývoju predpisov\ntrestajúcich nenávistnú reč a k (ii) vývoju myslenia o limitácii slobody prejavu. Násilie\ndruhej svetovej vojny a iné násilia 20. storočia boli natoľko metafyzické, že každému je\nhrozné na nich vôbec pomyslieť. A aby nikto nepomýšľal – nevyjadroval myšlienky, ktoré\nby mohli viesť k metafyzickému násiliu, začali štáty z vlastnej či medzinárodnej iniciatívy\nprijímať normy trestajúce nenávistné prejavy. Tieto metafyzické násilia násilí a ich\nideológie sú súčasťou európskych dejín rovnako, ako je súčasťou európskych dejín sloboda\na ochrana slobody prejavu. Otázka, (i) či a v akom rozsahu trestať toxické prejavy, ktoré\nmôžu byť súčiastkou deja, na konci ktorého môže byť fyzická bolesť mnohých, a zároveň sa\nvystaviť riziku autocenzúry alebo (ii) veriť spoločnosti, že zvládne aj takýto typ diskusie,\nje tak dilemou našej kultúry. Násilia násilí boli natoľko metafyzické, že sa posunul samotný\nvýznam slov. Niektoré slová je už ťažko povedať tak, aby zneli neutrálne (porov.:\nKERTÉSZ, I. Vyhnaný jazyk. Bratislava : Kalligram, 2002.).\n74. Východiskovým bodom západnej spoločenskej filozofie týkajúcej sa vzťahu\nnenávisti, slova a moci je text J. S. Milla O slobode z roku 1859 (MILL, J. S. O slobode.\n\n33\n\nBratislava : Kalligram, 2001.). Mill sa explicitne o nenávistnom prejave nevyjadril. Text\nO slobode však obsahuje dve myšlienkové koncepcie, ktoré nám aj v súčasnosti umožňujú\npodrobne preskúmať uvedený vzťah. (i) Verejná moc môže byť voči jednotlivcovi legitímne\npoužitá len vtedy, ak zabráni jednotlivcovi škodiť inému jednotlivcovi (harm principle –\nprincíp poškodenia). Vlastné dobro jednotlivca nie je dôvodom na mocenskú intervenciu.\nŠtát nemá jednotlivca nútiť byť dobrým k sebe samému, nemá ho vychovávať. (ii) V záujme\nhľadania pravdy by moc do slobody slova nemala vôbec zasahovať. Ale čo so slovom, ktoré\nani tak nesmeruje k hľadaniu pravdy, ale k poškodeniu druhého. Teória zo súčtu týchto\ndvoch Millových pozícií odvodzuje, že moc môže intervenovať do prejavu len vtedy, keď\nide o (bezprostrednejšiu) ochranu jednotlivcov. S dilemou regulácie nenávistného prejavu\nsúvisí aj iná známa dilema medzi Hartom a Devlinom, či môže moc vnucovať jednotlivcom\nmorálne štandardy do ich súkromného života.\n75. Predmetom konania sú časti štyroch skutkových podstát Trestného zákona. Tieto\nskutkové podstaty možno rozdeliť do dvoch dvojíc. (i) Trestná činnosť z prvej dvojice\nskutkových podstát (§ 421 Trestného zákona – založenie, podpora a propagácia hnutia\nsmerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, § 422 Trestného zákona – prejav\nsympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd) nesmeruje priamo\nproti identite chránených osôb, ale spočíva v podpore myšlienok, ktoré proti takejto identite\nsmerujú. V tejto dvojici namietajú navrhovatelia rozšírenie explicitne vymenovaných skupín\nosôb, proti ktorým má smerovať ideológia „závadového“ hnutia, o skupiny, ktoré nie sú\ndoslovne definované. (ii) V druhej dvojici skutkových podstát (§ 423 Trestného zákona –\nhanobenie národa, rasy a presvedčenia, § 424 Trestného zákona – podnecovanie\nk národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) ide o trestnosť činov smerujúcich priamo proti\nvymenovaným skupinám. V tejto dvojici navrhovatelia namietajú tú skutočnosť, že skupiny\nchránené pred nenávisťou boli rozšírené o osoby definované ich politickým presvedčením.\nPorozumenie vývoju chránených skupín; komponent násilia\n76. Nenávisť voči národu, jazyku, rase a presvedčeniu upravoval v § 14 ods. 2 až 4\n(„Rušení obecného míru“) už prvorepublikový zákon č. 50/1923 Sb. na ochranu republiky\nv znení neskorších predpisov („2. Kdo veřejně popuzuje k násilnostem nebo jiným\n\n34\n\nnepřátelským činům proti jednotlivým skupinám obyvatelů pro jejich národnost, jazyk, rasu\nnebo náboženství nebo proto, že jsou bez vyznání, trestá se za přečin tuhým vězením\nod jednoho měsíce do jednoho roku. 3. Kdo veřejně popuzuje k zášti proti jednotlivým\nskupinám obyvatelů pro jejich národnost, jazyk, rasu nebo náboženství nebo proto, že jsou\nbez vyznání, trestá se za přečin vězením od čtrnácti dnů do šesti měsíců. 4. Kdo veřejně\npopuzuje k násilnostem nebo jiným nepřátelským činům proti jednotlivci pro jeho\nnárodnost, jazyk, rasu nebo náboženství nebo proto, že je bez vyznání, trestá se za přečin\nvězením od osmi dnů do tří měsíců.“).\n77. Prvá dvojica súčasných skutkových podstát má svojich predchodcov v § 260\na § 261 Trestného zákona z roku 1961. Podľa § 260 tohto Trestného zákona („Podpora\na propagácia fašizmu a podobného hnutia“): „(1) Kto podporuje alebo propaguje fašizmus\nalebo iné podobné hnutie, ktoré smeruje k potlačovaniu práv a slobôd pracujúceho ľudu\nalebo ktoré hlása národnostnú, rasovú alebo náboženskú nenávisť, potresce sa odňatím\nslobody na jeden rok až päť rokov.“ Podľa § 261 tohto Trestného zákona: „Kto verejne\nprejavuje sympatie k fašizmu alebo k inému podobnému hnutiu uvedenému v § 260,\npotresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“\n78. Hanobenie z druhej dvojice súčasných skutkových podstát má svojho predchodcu\nv § 198 Trestného zákona z roku 1961, podľa ktorého kto verejne a pohoršujúcim\nspôsobom hanobí a) niektorý národ, jeho jazyk alebo niektorú rasu, alebo b) skupinu\nobyvateľov republiky preto, že sú stúpencami socialistického spoločenského a štátneho\nzriadenia, pre ich vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potresce sa odňatím slobody až\nna jeden rok alebo nápravným opatrením. V roku 1974 bol v Zbierke zákonov (pod č.\n95/1974) uverejnený Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej\ndiskriminácie (tzv. CERD), ktorý v čl. 4 zaväzuje zmluvné štáty vyhlásiť za činy trestné\npodľa zákona – akékoľvek rozširovanie ideí založených na rasovej nadradenosti alebo\nnenávisti, akékoľvek podnecovanie k rasovej diskriminácii, ako aj všetky násilné činy alebo\npodnecovanie k takým činom proti ktorejkoľvek skupine osôb inej farby pleti alebo\netnického pôvodu, ako aj poskytovanie akejkoľvek podpory rasistickej činnosti vrátane\njej financovania a vyhlásiť za nezákonné organizácie a tiež aj organizovanú a akúkoľvek inú\npropagandistickú činnosť podporujúcu a povzbudzujúcu rasovú diskrimináciu a vyhlásiť\n35\n\núčasť v takých organizáciách alebo na takej činnosti za trestnú podľa zákona. Medzinárodný\npakt o občianskych a politických právach (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 120/1976;\ntiež ICCPR) neobsahuje len výpočet ľudských slobôd, ale v čl. 22 ods. 2 ustanovuje,\nže akákoľvek národná, rasová alebo náboženská nenávisť, ktorá predstavuje podnecovanie\nk diskriminácii, nepriateľstvu alebo násiliu, musí byť zakázaná zákonom. Vtedajšie\nustanovenia § 198, § 260 a § 261 Trestného zákona z roku 1961 boli považované tiež za\nvykonanie uvedených medzinárodných záväzkov.\n79. Novelou (zákonom č. 557/1991 Zb.) bola po ústavných zmenách zavedená nová\nskutková podstata trestného činu podľa § 198a Trestného zákona (podnecovanie\nk národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) – kto verejne podnecuje k nenávisti\nk niektorému národu alebo rase, alebo etnickej skupine alebo k obmedzovaniu práv a slobôd\nich príslušníkov, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo peňažným trestom.\nUvedená skutková podstata je tiež považovaná za implementáciu čl. 4 Medzinárodného\ndohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie.\nZákaz podpory a propagácie podľa § 260 Trestného zákona z roku 1961 bol novelou\n(zákonom č. 557/1991 Zb.) spresnený v tom smere, že takýmito hnutiami môžu byť\nfašizmus aj komunizmus [„Kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré preukázateľne\nsmeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov alebo hlása národnostnú, rasovú, triednu alebo\nnáboženskú zášť (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus), potresce sa odňatím slobody\nna jeden rok až päť rokov.“]. V parlamentnej rozprave vzbudzovala rozruch a veľké\npochybnosti explicitná zmienka o komunizme ako o nelegálnej ideológii, pretože tým bola\nspochybňovaná legalita komunistickej strany a jej vtedajší poslanci. Ústavný súd Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky nálezom sp. zn. Pl. ÚS 5/92 zrušil v zátvorke uvedenú\nvetu (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus) s odôvodnením, že nie je z textu skutkovej\npodstaty zreteľné, či sa vo vzťahu k týmto ideológiám musí ešte osobitne preukazovať,\nči smerujú k potlačeniu práv a slobôd.\n80. Úlohou ústavného súdu je ďalej podrobne preskúmať legislatívny vývoj\ndotknutých skutkových podstát v aktuálne platnom Trestnom zákone z roku 2005.\nZ hľadiska vplyvov na podobu týchto skutkových podstát je nutné uviesť, že v roku 2008\nbolo ešte vo vtedajšom režime tretieho piliera prijaté Radou Európskej únie rámcové\n36\n\nrozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“)\no boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného\npráva. Podľa čl. 1 rámcového rozhodnutia (trestné činy súvisiace s rasizmom a xenofóbiou):\n1. Každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa považovali\nza trestné tieto úmyselné skutky: a) verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči\nskupine osôb alebo členovi takejto skupiny vymedzenej podľa rasy, farby pleti,\nnáboženského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu;\nb) spáchanie skutku uvedeného v písmene a) prostredníctvom verejného rozširovania alebo\ndistribúcie písomností, obrázkov alebo iných materiálov... 2. Na účely odseku 1 sa môže\nkaždý členský štát rozhodnúť trestať iba skutky vykonané buď tak, že pravdepodobne\nnarušia verejný poriadok, alebo ak je skutok hrozbou, urážkou alebo hanobením.\n81. Z hľadiska uvažovania o predmetnej veci je potrebné vnímať jednak (i) výpočet\ndiskriminačných charakteristík a (ii) taktiež odsek 2 čl. 1 rámcového rozhodnutia, ktoré\nsa týka komponentu násilia, pretože dáva možnosť členským štátom obmedziť takúto\nkriminalizáciu len na prípady, kde existuje riziko ujmy verejnému poriadku alebo určenej\nosobe, resp. skupine („may choose to punish only conduct which is either carried out\nin a manner likely to disturb public order or which is threatening, abusive or insulting“).\n82. Ešte pred novelou z roku 2016, ktorá vniesla do Trestného zákona preskúmavané\nčasti ustanovení štyroch skutkových podstát prijala národná rada v roku 2009 skoršiu\na rozsiahlejšiu protiextrémistickú novelu, a to zákon č. 257/2009 Z. z. Novela zaviedla\nkoncepčné zmeny týkajúce sa extrémizmu. Zmeny a doplnenia Trestného zákona touto\nnovelou zahŕňali definíciu extrémistickej skupiny (§ 129 ods. 2 Trestného zákona),\nextrémistického materiálu (§ 130 ods. 8 a 9 Trestného zákona), osobitného extrémistického\nmotívu [§ 140 písm. d) a f) Trestného zákona], definíciu trestných činov extrémizmu ich\nvýpočtom a súvislosťou s extrémistickým motívom (§ 140a Trestného zákona), úpravy\nv skutkových podstatách trestného činu násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359\nTrestného zákona a výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona a v dotknutých skutkových\npodstatách dvanástej hlavy osobitnej časti (§ 421 až § 424 Trestného zákona) a prijatie\nnových skutkových podstát v tejto hlave – § 422a až § 422c a § 424a Trestného zákona.\n\n37\n\n83. Novela z roku 2009 transponovala do Trestného zákona jednak rámcové\nrozhodnutie a taktiež Dodatkový protokol k Dohovoru o počítačovej kriminalite s tým, že\nprevzatie týchto noriem sa prelína – konkrétny text ustanovenia preberá dve normy zároveň.\nDiskriminačné kvalifikačné kritériá sú však zhodou okolností v oboch uvedených\ndokumentoch zhodné. Tieto kvalifikačné kritériá boli prenesené do skutkových podstát\npodľa § 423 a § 424 Trestného zákona, teda do druhej dvojice napadnutých ustanovení.\nNovela z roku 2016 niektoré pôvodné koncepčné zmeny z roku 2009, napríklad\nextrémistický materiál a osobitný motív, zmenila. Taktiež zaviedla do skutkovej podstaty\npodľa § 421 a § 422 Trestného zákona diskriminačné kvalifikačné kritériá, ale rozdielne\nako tie podľa novely z roku 2009.\n§ 421 Trestného zákona – podpora a propagácia\n83.1 V pôvodnom znení nového Trestného zákona z roku 2005 neobsahovala\nskutková podstata podporu a propagáciu takých skupín, ktoré hlásajú diskriminačnú\nnenávisť, ale na druhej strane obsahovala kritérium násilia. Podľa vtedajšieho znenia § 421\nTrestného zákona kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb, ktorá násilím, hrozbou\nnásilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,\npotrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.\nAktuálne znenie, ktorého súčasťou je napadnutá časť ustanovenia, bolo novelou\nz roku 2016 rozšírené o kritérium skupín hlásajúcich rasovú, etnickú, národnostnú alebo\nnáboženskú nenávisť, avšak už bez kritéria násilia, taktiež bolo rozšírené o návrhom\nnamietanú nenávisť voči inej skupine osôb. Podľa § 421 ods. 1 Trestného zákona kto založí,\npodporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu\nzákladných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo\nnáboženskú nenávisť alebo nenávisť voči inej skupine osôb, alebo kto propaguje skupinu,\nhnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd\nosôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.\n83.2 Typickým príkladom rozhodnutia všeobecného súdu na základe tejto skutkovej\npodstaty je rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 11 T 62/2013:\n\n38\n\n„Obvinený A. A., nar. XX. mája XXXX v D., trvale bytom D. číslo XXX, na slobode,\nje vinný, že od presne nezisteného obdobia v roku 2010 do 16. februára 2012\ncez internetovú stránku www.facebook.com <http://www.facebook.com> na svojom verejne\nprístupnom osobnom profile s názvom A. A. zverejňoval a zdieľal odkazy na obrazovozvukové záznamy hudobných skupín, ktoré prejavujú verejne sympatiu k hnutiam, ktoré\nnásilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy, smerujú k potlačeniu základných\npráv a slobôd, konkrétne išlo minimálne o hudobné skupiny Biely Odpor, Conflict 88,\nKrátky proces, Rýchly nápor, Divízió 88 a Dr. Martens Skinheads, ktoré podľa znaleckého\nposudku č. 6/2012 pribratého znalca od hoc s potrebnými odbornými a občianskymi\npredpokladmi majú priamy alebo sprostredkovaný súvis s pravicovým extrémizmom\na neonacizmom, ďalej na tomto svojom verejne prístupnom osobnom profile zverejňoval\nobrazové záznamy, na ktorých má oblečené tričko, na ktorom je vyobrazený symbol\nrovnoramenného keltského kríža na červenom podklade so zdvojeným kruhopisom\nWHITE POWER (biela sila), pričom podľa znaleckého posudku číslo 6/2012 pribratého\nznalca ad hoc s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi takto spojený symbol\na heslo možno jednoznačne považovať za pravicovo-extrémistické a rasistické vyobrazenie,\nktoré\n\nmá\n\npriamy,\n\nsúvis\n\ns\n\nideológiou\n\nnadradenosti,\n\npravicovým\n\nextrémizmom\n\na neonacizmom, pričom tieto obrazové záznamy vznikli 2. júla 2011 v obci Kameničná, kde\nmal predmetné tričko oblečené tak, že bolo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými\nosobami voľne viditeľné,\nteda\n- podporoval alebo propagoval skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou\nnásilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd a čin\nspáchal verejne,\n- zadovažoval a sprístupňoval extrémistické materiály a čin spáchal verejne,\nčím spáchal\n- zločin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv\na slobôd podľa ustanovenia §-u 421 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona\nv jednočinnom súbehu so zločinom rozširovania extrémistických materiálov podľa\nustanovenia §-u 422b odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona.\nZa to sa odsudzuje\n\n39\n\npodľa ustanovenia §-u 421 odsek 2 Trestného zákona s použitím ustanovenia §-u 41\nodsek 1, §-u 36 písmeno j), písmeno l), ustanovenia §-u 37 písmeno h), ustanovenia §-u 38\nodsek 2, odsek 3 Trestného zákona a ustanovenia §-u 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4\nTrestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 32 (tridsaťdva) mesiacov.\nPodľa ustanovenia §-u 51 odsek 1 Trestného zákona súd výkon uloženého trestu\npodmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad správaním obvineného\nv skúšobnej dobe.\nPodľa ustanovenia §-u 51 odsek 2 Trestného zákona súd ustanovuje skúšobnú\ndobu 32 (tridsaťdva) mesiacov...“\nPodobné rozhodnutia pochádzajú z internetového prostredia, páchateľa odsudzujú\nna podmienečné odsúdenie a odsúdení nevyužívajú opravné prostriedky.\n§ 422 Trestného zákona – prejavovanie sympatií\n84. V pôvodnom znení nového Trestného zákona z roku 2005 bola druhá skutková\npodstata tiež koncipovaná stručnejšie. Podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona z roku 2005\nkto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat a hesiel, prejavuje sympatie\nk hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú\nk potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov\naž tri roky.\nAktuálne znenie, ktorého súčasťou je napadnutá časť ustanovenia, bolo novelou\nz roku 2016 rozšírené o kritérium skupín hlásajúcich rasovú, etnickú, národnostnú alebo\nnáboženskú nenávisť, avšak už bez kritéria násilia a taktiež bolo rozšírené o návrhom\nnamietanú nenávisť voči inej skupine osôb. Podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona z roku\n2005 kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav,\nodznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii,\nktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,\nalebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči\ninej skupine osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.\n\n40\n\n§ 423 Trestného zákona – hanobenie\n85. Pôvodné znenie ustanovenia § 423 ods. 1 Trestného zákona [„Kto verejne hanobí\na) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu alebo b) skupinu osôb pre\njeho vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody až na jeden\nrok.“] bolo rozšírené o nové, resp. reformulované explicitné diskriminačné dôvody.\nTie potom boli doplnené napadnutou novelou o politické presvedčenie. Možno doplniť, že\nVýbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien\nnavrhoval doplniť diskriminačné dôvody o sexuálnu orientáciu, ale tento návrh\nÚstavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako výbor gestorský neschválil.\nPodľa aktuálneho znenia § 423 ods. 1 Trestného zákona tak platí, že kto verejne hanobí\na) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo b) skupinu osôb\nalebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu,\nnárodnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, politické\npresvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania. „Antipríkladom“\naplikácie tejto skutkovej podstaty je rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý zo spisovnosti\nslova „cigán“ odvodil, že nemôže byť nadávkou (porov. uznesenie sp. zn. 4 Tdo 49/2012).\n§ 424 Trestného zákona – podnecovanie\n86. Štvrtá skutková podstata § 424 Trestného zákona prekonala zložité zmeny. Podľa\npôvodného znenia § 424 ods. 1 Trestného zákona kto verejne a) sa vyhráža jednotlivcovi\nalebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorému národu, národnosti, rase alebo etnickej\nskupine alebo pre ich farbu pleti, obmedzovaním ich práv a slobôd alebo kto takéto\nobmedzenie vykonal, alebo b) podnecuje k obmedzovaniu práv a slobôd niektorého národa,\nnárodnosti, rasy alebo etnickej skupiny, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.\nNa tomto mieste možno upozorniť, že doslovné znenie, a tak ho vykladal aj najvyšší súd\n(R 30/2018), zakotvilo v druhej časti vlastne obmedzovanie práv kolektívnych entít ako\ntakých – národa, národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, čo túto časť skutkovej podstaty\nrobilo prakticky neaplikovateľnou. Protiextrémistická novela – zákon č. 257/2009 Z. z. –\ntaktiež implementovala do § 424 Trestného zákona čl. 4 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o počítačovej kriminalite, aj keď Slovenská republika tento dodatkový protokol\n\n41\n\nzatiaľ nepodpísala a neratifikovala (samotný Dohovor Rady Európy o počítačovej\nkriminalite Slovenská republika ratifikovala). Článok 4 ustanovuje povinnosť zaviesť ako\ntrestný čin aj neverejné, teda počítačové podnecovanie na spáchanie závažného trestného\nčinu voči jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu,\nnárodnosti, farby pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu, pre ich farbu pleti alebo\npre náboženské vyznanie. Bolo preto potrebné vypustiť pri takomto vyhrážaní pojmový\nznak verejne a ustanoviť v ňom aj rodový pôvod a náboženstvo. Z uvedeného vyplýva, že\nna istý čas vypadlo zo skutkovej podstaty kritérium verejnosti. To však bolo novelou z roku\n2016 „vrátené“ a diskriminačné kritériá, pôvodne z čl. 4 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o počítačovej kriminalite, boli doplnené o napadnuté kritérium politického\npresvedčenia. Aktuálne § 424 ods. 1 Trestného zákona znie takto: Kto verejne podnecuje\nk násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo\ndomnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný\nalebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, náboženské\nvyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv\na slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.\n87. Vývoj právnej úpravy preskúmavaných trestných činov možno rozdeliť na tri\netapy. (i) Do novely z roku 2009 obsahovali nenávistné skutkové podstaty takpovediac\nklasické (trestnoprávne) diskriminačné dôvody, a to rasu, resp. farbu pleti, národnosť\na náboženstvo, ktoré majú prazáklad už v prvej Československej republike. Tieto dôvody sú\nzároveň naplnením medzinárodnoprávnych záväzkov podľa CERD a ICCPR (porov.\nbod 78). (ii) V medzičase od novely z roku 2009 do novely z roku 2016 sa typy\ndiskriminácií nemenili. Zaviedlo sa však koncepčné poňatie extrémistických trestných činov\ns tým, že všetky štyri skutkové podstaty sú medzi ne explicitne zahrnuté. Prvok násilia bol\nodstránený z § 421 a § 422 Trestného zákona, ale na druhej strane sa dostal do § 130\nTrestného zákona. (iii) V tretej etape úprav sa skomplikovala situácia s diskriminačnými\ndôvodmi tým, že do § 424 Trestného zákona sa dostalo kritérium sexuálnej orientácie\na politického presvedčenia a do § 423 Trestného zákona kritérium politického presvedčenia.\nDo všeobecného protiextrémistického § 140 Trestného zákona sa dostalo kritérium\nsexuálnej orientácie, ale z definície extrémistického materiálu v § 130 Trestného zákona\n\n42\n\nbolo odstránené násilie. Z prehľadu vyplýva, že v ňom nie je ľahké nájsť jednotiacu ideu\nz hľadiska prvku násilia, ako aj diskriminačných dôvodov.\n88. Ústavný súd považuje ďalej za užitočné predstaviť jednotlivé druhy „nenávistí“\nv ich hierarchickom usporiadaní. (i) Najnižšie si možno predstaviť bežnú zaujatosť\nči predsudok voči niekomu, pričom takéto skutky sú mimoprávne alebo nanajvýš\nsankcionovateľné prostredníctvom práva na ochranu osobnosti vyvažovaného slobodou\nprejavu. Tu je ideálne spomenúť notoricky známu judikatúru ESĽP, že aj šokujúce poznatky\nsú pod ochranou slobody prejavu. (ii) Na druhej priečke v stupnici závažnosti možno\nvnímať akty preskúmateľné antidiskriminačným zákonom, pričom tieto akty už môžu mať\nnenávistnú povahu. (iii) Na vyššej priečke si možno predstaviť skutky už povzbudzujúce\nči smerujúce k fyzickému násiliu proti dotknutým skupinám. Tieto skutky sú už postihované\ntrestným právom. (iv) Ešte nebezpečnejšie sú už priamo násilné akty (hate crimes)\na na vrchole (v) stojí trestný čin genocídy. Preskúmavané skutkové podstaty sú kdesi\nv polohe povzbudzovania k násiliu, resp. tesne pod ním. Sú takmer násilné, ale nie sú\nnásilím. Podľa teórie a judikatúry slobody prejavu, fyzické násilie nepatrí do rozsahu\n(scope) slobody prejavu. Nemožno niekoho udrieť a argumentovať, že tým bol vyjadrený\nnejaký názor. Delikátnosť dotknutých skutkových podstát spočíva v tom, že priamo násilím\nnie sú, takže spadajú pod ochranu slobody prejavu, ale k násiliu môžu vyústiť.\n89. Ústavný súd už uviedol, že právna úprava a judikatúra slobody prejavu reflektujú\nsamotný charakter ústavného práva jednotlivých krajín. V náleze sp. zn. II. ÚS 152/08\n(bod 21) tak ústavný súd uviedol, že prípady týkajúce sa slobody prejavu, prípadne v užšom\nzmysle prípady týkajúce sa vzťahu slobody prejavu a ochrany osobnosti, patria\ndo „výkladnej skrine“ judikatúry ústavných súdov a súdov ústavného typu a nemenej\nvýznamné miesto im patrí v učebniciach ústavného práva. V tejto súvislosti sú značne\nznáme napríklad rozhodnutia ESĽP Handyside v. UK, von Hannover v. Nemecko (sťažnosť\nč. 9320/00, rozsudok z 24. 6. 2004), Feldek v. Slovensko či Hrico v. Slovensko; rozhodnutia\nSpolkového ústavného súdu Nemecko Lüth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202)\nalebo nález Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková (I. ÚS 367/03).\nUvedené nie je žiadnou náhodou, pretože sloboda prejavu má v liberálno-demokratickom\nštáte nenahraditeľný význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o tak významnú slobodu\n43\n\na slobodu limitovateľnú, ktorú je nutné vyvažovať inými základnými právami,\nje rozhodovanie o slobode prejavu veľmi zložité a náročné. Uvedené prípady vyvažovania\nochrany osobnosti a slobody prejavu a v prípade, ak ide o verejnú záležitosť, tak prenesene\nvlastne vyvažovania pravdy a demokracie sú určite neľahké, ale prípady nenávistných\nprejavov sú podstatne väčšou dilemou, a to, či nechať násilnícke myšlienky tak, alebo byť\nmocensky „násilný“ voči „myšlienkam“. Z toho dôvodu sú ústavné otázky hate speech ešte\nnáročnejšie a zároveň charakterizujúce pre jednotlivé jurisdikcie. Téma nenávistného\nprejavu súvisí s konceptom militantnej demokracie.\n90. Pre Európana vrátane konštitucionalistov môže byť prekvapujúce, že podľa\njudikatúry Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických je pochod neonacistov\ncez židovskú štvrť legálny [National Socialist Party of America v. Village of Skokie, 432\nU.S. 43 (1977)]. Z hľadiska hate speech je základným rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSpojených štátov amerických prípad Brandenburg v. Ohio 395 U.S. 444 (1969).\nPodnecovateľ nenávisti, pravicový extrémista, mohol hlásať tieto podnecujúce myšlienky,\npretože nevyzýval priamo k immitent lawless action – okamžitému nezákonnému konaniu.\nZákladné kanadské rozhodnutie je R (Kráľovná) v Keegstra, [1990] 3 S.C.R. 697. Tamojší\nnajvyšší súd najtesnejšiou väčšinou 5:4 rozhodol, že skutková podstata trestného činu\nverejného podnecovania k nenávisti podľa § 319 ods. 2 kanadského trestného zákona\n(„Every one who, by communicating statements in any public place, incites hatred against\nany identifiable group where such incitement is likely to lead to a breach of the peace is\nguilty of...“) je v súlade so slobodou prejavu. Odsúdený učiteľ James Keegstra vyjadroval\npred žiakmi antisemitské a konšpiračné myšlienky. Kontrast s americkým prípadom, tesná\nväčšina a disenty v rozhodnutí R. v. Keegstra jasne ilustrujú, že Kanada stojí na pomedzí\nmedzi americkou a európskou koncepciou nenávistného prejavu z hľadiska prítomnosti\nnásilia.\n91. Naše trestné právo je založené na nemeckojazyčnej tradícii a taktiež nemecká\nkonštitucionalistika ovplyvňuje naše ústavnoprávne myslenie. Nenávistný prejav je\nv Nemecku regulovaný v § 130 Trestného zákona: „(1) Wer in einer Weise, [A] die\ngeeignet ist, den öffentlichen Frieden zu stören, 1. gegen eine nationale, rassische, religiöse\noder durch ihre ethnische Herkunft bestimmte Grupp [RRCDO], [B] gegen Teile der\n44\n\nBevölkerung oder gegen einen Einzelnen wegen seiner Zugehörigkeit zu einer\nvorbezeichneten Gruppe oder zu einem Teil der Bevölkerung [C] zum Hass aufstachelt,\nzu Gewalt- oder Willkürmaßnahmen auffordert oder\n2. die Menschenwürde anderer dadurch angreift, dass er eine vorbezeichnete\nGruppe, Teile der Bevölkerung oder einen Einzelnen wegen seiner Zugehörigkeit zu einer\nvorbezeichneten Gruppe oder zu einem Teil der Bevölkerung beschimpft, böswillig\nverächtlich macht oder verleumdet,\nwird mit Freiheitsstrafe von drei Monaten bis zu fünf Jahren bestraft.“\n(1) Ktokoľvek, kto spôsobom, ktorý môže narušiť verejný mier,\n1. podnecuje nenávisť proti národnej, rasovej, náboženskej skupine alebo etnickej\nskupine, proti skupine obyvateľov alebo jednotlivcom, pretože patria k niektorej\nz uvedených skupín, alebo časti obyvateľstva alebo volá po násilných alebo svojvoľných\nopatreniach proti nim, alebo\n2. napáda ľudskú dôstojnosť iných urážaním, zlomyseľným hanobením uvedených\nskupín, skupín obyvateľov alebo jednotlivcov, pretože patria k niektorej z uvedených\nskupín, alebo časti obyvateľstva alebo ohovára časť obyvateľstva, potresce sa trestom\nodňatia slobody od troch mesiacov až do piatich rokov.\n92. Nemecká súvisiaca skutková podstata postihuje aj nenásilné nenávistné prejavy,\nale znakom skutkovej podstaty je narušenie verejného mieru, čo zvyšuje prah naplnenia\nznakov skutkovej podstaty. Z hľadiska problému ústavnosti „inej skupiny osôb“, ktorá\nje predmetom konania, je potrebné uviesť, že tento znak je dosť široko koncipovaný.\nJudikatúra tu naozaj zaradila rôzne kohorty od robotníkov cez odborárov a komunistov\n(napr. 3 StR 394/07). Trestné právo a ústavnosť sú v Nemecku veľmi previazané,\no čom svedčí skutočnosť, že podľa tamojšej judikatúry ústavnokonformný výklad\na posúdenie dopadu na slobodu prejavu musí byť súčasťou výkladu kvalifikačných znakov\n(1 BvR 369/04). Rakúsky (§ 283) trestný zákon má uzavretý, ale široký výpočet dotknutých\nskupín (rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo alebo ideológia, národnosť, pôvod, národný\nalebo etnický pôvod, pohlavie, postihnutie, vek, sexuálna orientácia), pričom sa vyžaduje\nohrozenie verejného poriadku a podnecovanie k násiliu. Poľský, taliansky a anglický trestný\n\n45\n\nzákon majú výpočet uzavretý [porov. ARTICLE 19, „Responding to ‘hate speech’:\nComparative overview of six EU countries“ (2018)].\n93. Trestné právo hmotné je nielen právnym odvetvím, ale priam špecifickou\nprávnou „subkultúrou“ žijúcou na pôdoryse predpisu kódexového typu. Trestné právo\nhmotné, resp. Trestný zákon mali tradične solídny filozofický základ. Zmyslom týchto\nvysokých nárokov na právnu konzistenciu je maximalizácia právnej bezpečnosti\nobžalovaných vzhľadom na veľmi závažné dôsledky odsúdenia v trestnom konaní\na z hľadiska ústavnoprávneho tak naplnenie požiadaviek hlavne čl. 49 ústavy a čl. 17\nústavy. Medzi skutkovými podstatami sú zložité vzťahy, pri ich formuláciách je potrebné\nmať premyslené súbehy. Najvyšší súd Českej republiky sa pri zjednocovaní (stanovisko\nsp. zn. Tpnj 302/2005) zaoberal pojmom „hnutia“ v § 260 Trestného zákona z roku 1961,\na tým ustaľoval vzťah medzi skutkovými podstatami podľa § 260 Trestného zákona\nna jednej strane a podľa § 198 a § 198a Trestného zákona z roku 1961 na strane druhej.\nAk sa skutok týka podpory existujúceho hnutia, tak spadá pod § 260, ak neexistujúceho\nhnutia, teda ideológie, tak ide o skutok podľa § 198, resp. § 198a Trestného zákona z roku\n1961 alebo o pokus o skutok podľa § 260.\n93.1 Trestný zákon z roku 2005 je postavený na koncepcii formálne chápaného\ntrestného činu, čo je v súlade s moderným trestným právom demokratických krajín.\nPodľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené\nv tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Formálne chápanie je vo vzťahu\nk prečinom modifikované v § 10 ods. 2 Trestného zákona: Nejde o prečin, ak vzhľadom\nna spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru\nzavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.\n93.2 Ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona je mostom k zákonu Slovenskej\nnárodnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o priestupkoch“), ktorý je budovaný na princípe materiálneho chápania deliktu.\nZ hľadiska chráneného objektu, resp. vzťahu k prerokúvaným skutkovým podstatám\nprichádza do úvahy aplikácia § 47a zákona o priestupkoch („Priestupky extrémizmu“):\n(1) Priestupku extrémizmu sa dopustí ten, kto\n\n46\n\na) použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovozvukové vyhotovenie textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov skupín\nalebo hnutí a ich programov alebo ideológií, ktoré smerujú k potláčaniu základných\nľudských práv a slobôd,\nb) použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovozvukové vyhotovenie obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo\nneodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich\npríslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu\nalebo pre ich náboženské vyznanie,\nc) dopustí sa priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a), b) a d) alebo priestupku proti\nmajetku podľa § 50 úmyselným zničením alebo poškodením veci z dôvodu národnostnej,\netnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti, pôvodu rodu alebo\nz dôvodu náboženského vyznania.\n(2) Za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 500 eur.\n94. Na tomto mieste treba uviesť, že aplikácia takpovediac uzavretého predpisu,\nakým je Trestný zákon, je veľmi analytická, postavená na význame každého jedného slova.\nPre preskúmavanú vec je potrebné vnímať ešte dve tendencie vývoja nášho trestného práva,\nktoré súvisia s demokratickou komunikáciou medzi mocou a občianskou spoločnosťou:\n(i) V hmotnom práve je trendom reagovať na aktuálne spoločenské problémy vytvorením\ntakpovediac parciálnych skutkových podstát. Podobné je to s transponovaním európskych\na medzinárodných noriem. Poznáme podvod, ďalej podvod úverový, poisťovací, kapitálový\na subvenčný. Pri trestnom čine vraždy sa nehovorí o vražde nožom, puškou či zaškrtením.\nNemáme trestný čin uškrtenia, pretože máme trestný čin vraždy – úmyselného usmrtenia,\nale máme trestný čin poisťovacieho podvodu. Definíciou ohraničený všeobecnejší skutok\ndefinujeme v parciálnejších skutkových podstatách ešte podrobnejšie vo vnútri tohto\nohraničenia. Ak je trendom takto špecifikovať znaky, tak musíme byť veľmi opatrní, aby\nsme nemali vágne hranice vonkajšieho ohraničenia definície skutku. Ak máme podvody\na „pod-podvody“, tak musíme byť opatrní, aby sme nemali konanie podobné podvodu.\n(ii) Druhou črtou aktuálneho trestného práva je jeho relatívne vysoká prísnosť spočívajúca\nnielen vo výške trestov (koncepcia trikrát a dosť, asperačná zásada), ale aj v ich neskorších\n\n47\n\nsociálnych následkoch, napríklad vyžadovaním odpisov z výpisov trestov. Natoľko prísne\ntrestné právo vyžaduje dokonalé inštitucionálne a procesné zázemie, čo nebýva jednoduché\nzabezpečiť.\n95. Po vytvorení adekvátneho informačného poľa môže ústavný súd pristúpiť\nk detailnému preskúmaniu ústavnej súladnosti jednotlivých ustanovení. Ústavný súd najprv\nprízvukuje, že myšlienky, dva myšlienkové koncepty J. S. Milla uvedené v bode 74,\nsú vlastne filozofickým predobrazom neskorších limitačných klauzúl a princípu\nproporcionality (porov.: SUMNER, L. W. Criminalizing expression: hate speech and\nobscenity. In: DEIGH, J. & DOLINKO, D. (eds.) The Oxford Handbook of the Philosophy\nof the Criminal Law. Oxford University Press, 2011.).\nSkôr, než by ústavný súd pristúpil k testu proporcionality, musí akcentovať osobitný\nvýznam princípu legality v predmetnej veci. Podstatou právneho štátu je požiadavka, že\nsúkromnoprávne úkony, ako aj verejnoprávne zásahy musia mať oporu v zákone – právny\ntitul. Vždy je nutné znova a znova sa pýtať, aký právny základ má každý zásah, aký právny\nzáklad má preskúmavaný akt, a napokon sa tiež pýtať, aký právny základ má rozhodnutie\nústavného súdu.\n96. Ak je zásah do základných práv a slobôd bez právneho základu alebo je v tomto\nzmysle svojvoľný, arbitrárny, tak ide o porušenie obmedzovaného základného práva\na už nemá žiaden význam ďalšie vyvažovanie (pomerovanie) v rámci princípu\nproporcionality. Zmyslom podmienky zákonnosti zásahu je zabrániť verejnej moci\nv arbitrárnom, prípadne diskriminačnom konaní a umožniť jednotlivcom, aby mali riadnu\nmožnosť vedieť, čo je zakázané. Z uvedeného vyplýva požiadavka, aby zákony\nobmedzujúce základné práva a slobody boli prístupné a dostatočne presné a predvídateľné\n[Sunday Times v. The United Kingdom (No. 1), sťažnosť č. 6538/74, rozsudok\nz 26. 4. 1979, bod 46 a nasl.]. Náš ústavný text na viacerých miestach explicitne vyžaduje\nzákonnú oporu pre zásahy do zákonných slobôd (čl. 13 ods. 2 ústavy). Trestné právo je\nnatoľko citlivé z hľadiska ľudskoprávneho, že pre neho nestačia všeobecnejšie ústavné\npožiadavky na legalitu, ale stanovuje ešte raz a osobitne v čl. 49 zásadu nullum crimen sine\nlege.\n\n48\n\n97. Štát prostredníctvom dotknutých skutkových podstát reguluje a trestá niektoré\nprejavy. Sloboda prejavu je veľmi širokou, ale obmedziteľnou slobodou, a preto je potrebné\nprostredníctvom testu proporcionality vyplývajúceho z čl. 13 a čl. 26 ústavy preskúmať,\nči rozšírenie skutkových podstát je akceptovateľné z hľadiska referenčných kritérií, a teda\npripadá do úvahy:\n(1) Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit)\nzákladného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.\n(2) Posúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu (interference)\ndo daného základného práva.\n(3) Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) – test legality.\n(4) Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie\nprincípom proporcionality, ktorý je klasicky založený na troch krokoch (zjednodušene –\nvhodnosť, nevyhnutnosť a vyvažovanie/pomerovanie základného práva a hodnoty cieľa).\n98. (1) Pri uvažovaní o rozsahu je potrebné znovu pripomenúť, že samotné násilie\nby slobodou prejavu nebolo chránené, ale s násilím súvisiace prejavy § 421 až § 424\nTrestného zákona sú slobodou prejavu preskúmateľné. Tu treba tiež spomenúť čl. 17\ndohovoru, ale ten je konštruovaný na individuálne zásahy a sťažnosti.\n(2) Pretože za prejavy zakázané podľa § 421 až § 424 Trestného zákona hrozí trestné\nstíhanie a odsúdenie, skutkové podstaty aj ich rozšírenie, ktoré ústavný súd preskúmava,\nsú zásahom do slobody prejavu. Nepriamejším zásahom je aj efekt na samotnú spoločnosť,\nktorý môže internalizovať autocenzúru a obmedziť tak diskusiu. Judikatúra k nenávistným\nprejavom je navyše profilovou témou slobody prejavu a vyspelej konštitucionalistiky vôbec.\n(3) Test legality zahŕňa (i) overenie právnej sily aktu, ktorý zasahuje do základného\npráva, a (ii) overenie právnej kvality aktu. (i) Všetky posudzované časti ustanovení majú\nsilu zákona, boli riadne uverejnené. (ii) Testovanie kvality legality v skutkových podstatách\ntrestných činov je osobitné tým, že je tu kritérium legality sprísnené trestnoprávnym\nštandardom nullum crimen sine lege. Okrem toho preskúmanie princípu legality má\nv abstraktnej kontrole isté špecifiká (PL. ÚS 19/09, bod 71). Európsky súd pre ľudské práva\nmá v tomto smere odlišnú pozíciu, pretože vykonáva test legality v individuálnej veci, test\nlegality sa spravidla týka zákonnej normy s nadväzujúcou judikatúrou, nielen izolovaného\n\n49\n\ntextu zákona a napokon ESĽP na vec hľadí z perspektívy medzinárodného súdneho orgánu.\nÚstavný súd však môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu)\nprávnu úpravu, ktorá je formálne označená ako zákon (i). Ústavný súd je veľmi obozretný\npri teste legality vzhľadom na otvorenosť pojmov „presnosť“ a „predvídateľnosť“ zákona.\nPrirodzene, ako už ústavný súd v bode 94 naznačil, skutkové podstaty nemusia byť upäto\ndoslovné. Práve vo vzťahu k § 260 Trestného zákona z roku 1961 to výstižne vyjadruje\nnález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2011/10, kde sťažovatelia okrem\niného namietali predvídateľnosť danej skutkovej podstaty ako celku. V bode 33 tohto\nrozhodnutia sa uvádza, že pre naplnenie ústavnej zásady nullum crimen sine lege nie je\nnutná predvídateľnosť založená na absolútnej a jednoduchej (až primitívnej) istote možného\ntrestného postihu. To podľa Ústavného súdu Českej republiky platí najmä v prípadoch,\nv ktorých je neurčitosť právnej úpravy daná oblasťou, ktorej sa dotýka a ktorá sa pritom\nneustále premieňa; treba tu byť opatrnejší ako v inej jeho oblasti práva – i hmotné právo\ntrestné musí byť schopné pružne a efektívne reagovať na tieto zmeny. Ústavný súd Českej\nrepubliky v citovanom náleze tiež explicitne uviedol, že „inými slovami, ani uvedená\nzdôrazňovaná ústavná zásada sama o sebe nezapovedá, aby trestnoprávna úprava\noperovala s pojmami, ku ktorých riadnemu uchopeniu je - ako v prejednávanej veci nevyhnutná i netriviálna interpretácia. Krajnou medzou ústavnej konformity je v tomto\nohľade taká formulácia skutkovej podstaty trestného činu, ktorá u bežného (priemerného)\nadresáta nevyvoláva pochybnosť o tom, čo je už zakázané pod sankciou trestného postihu.“,\npričom v bode 64 nálezu sú Rómovia, Židia a homosexuáli označení ako chránené skupiny,\ns čím ústavný súd jednoznačne súhlasí. Ústavný súd sa v prerokúvanej veci sústredí\nna presnosť, ale hlavne na rozsah, ohraničenosť skutkových podstát a v tomto zmysle\nurčitosť a legalitu napadnutých častí skutkových podstát.\n- test legality časti ustanovenia „inej skupiny osôb“ v § 421 a § 422 Trestného\nzákona\n99. Navrhovatelia tvrdia, že klauzula iná skupina je vágna, neumožňujúca vytvoriť si\npredstavu o dovolenom a nedovolenom správaní. Zo štyroch vymenovaných charakteristík\nskupiny (rasa, etnikum, národnosť, náboženstvo) nemožno jasne odvodiť charakteristiku\n\n50\n\npiatu, resp. ďalšie. Tým je oslabený zmysel Trestného zákona ako uzavretého katalógu\nštátom najprísnejšie zapovedaných skutkov.\n100. Vláda (bod 41) oponuje tým, že charakteristiky skupín, proti ktorým môže\nsmerovať nenávistný prejav, sú v podstate konštantné, dajú sa predvídať na základe\nvertikálneho a horizontálneho antidiskriminačného zákonodarstva. Vláda argumentuje, že\npri ochrane skupín nejde len o otázku nediskriminovania v prístupe k právam, ale o otázku\nnediskriminovania ako takú – o všeobecnejší pojem rovnosti. V tom zmysle ide aj o ochranu\nširšie chápanej dôstojnosti. Nejde len o konkrétne poškodenie (harm) spôsobené\njednotlivcovi alebo skupine v prístupe k právu ako pri akcesorickej diskriminácii, ale aj\no širšie (nie presne merateľné a preukázateľné) poškodenie spoločenskej atmosféry a cez to\nspoločnosti. V tom zmysle je to napríklad nielen ochrana pred „podceňovaním“\nnenávistným prejavom od druhých, ale aj ochrana pre seba-podceňovaním kvôli hate\nspeech. Vláda tak akcentuje expresívnu funkciu práva – teda poňatie, že právo pôsobí aj\ntým, čo a ako „hovorí“, nielen tým, čo „robí“ (porov.: PROCHÁZKA, R. Všetkým telám\nrovnako. In: BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo\nv Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno : Mezinárodní politologický ústav,\nMasarykova\n\nuniverzita,\n\n2009,\n\ns.\n\n94.\n\nDostupné\n\nna\n\ninternete:\n\nhttp://www.komunistickepravo.cz). Z pravidelných zakázaných dôvodov antidiskriminácie\njednotlivcov v spojení s ochranou dôstojnosti skupín je podľa vlády zreteľné, že je zakázaný\nnenávistný prejav proti zdravotne postihnutým, ale nie proti fajčiarom či obyvateľom Košíc.\n101. Ústavný súd zvažoval rôzne prístupy k otvorenosti klauzuly. Pri úvahách\no otvorenosti klauzuly možno uvažovať tak (i), že výpočet chránených skupín je v podstate\nuzavretý v tom zmysle, že je všeobecne zakázaný prejav proti skupinám na základe ich\nosobitných charakteristík. Príklad takejto skutkovej podstaty § 421 Trestného zákona by\nznel takto: „Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktoré\nsmerujú k potlačeniu základných práv a slobôd osôb alebo ktoré hlásajú voči skupinám osôb\nnenávisť pre ich identitu, alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktoré\nv minulosti smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím\nslobody na jeden rok až päť rokov.“ Alebo ešte ďalej možno na otvorenosť klauzuly nazerať\ni tak, že (ii) odstránila diskriminujúci komponent, ktorý tu bol predtým, lebo poskytla\n51\n\nochranu trestným právom v zásade i skupinám, ktoré teraz ešte zákonodarca nevie\nidentifikovať a potreba ochrany ktorých je rovnocenná s ochranou skupín osôb\npod nálepkou, s ktorou tu už máme skúsenosť a s ktorou už vieme pracovať. A napokon\nmožno uvažovať aj tak, že zákonodarca z opatrnosti, aby mu neušiel (iiia) spoločenský\nvývoj, nechal klauzulu uzavretú v zmysle podstaty, ale pootvorenú v zmysle vývoja. Teda\nak by sa našiel nový spôsob krádeží, stále sú trestané na základe skutkovej podstaty krádeže.\nAk časť spoločnosti začne nenávidieť novú skupinu na základe jej hlbokej identity, tak je to\nkryté bez zmeny skutkovej podstaty. (iiib) Prípadne zákonodarca ostáva opatrný, aby\nexplicitne označil nepopulárne skupiny, a dôveruje súdom, že rozlíšia medzi tými, ktoré sú\nhodné ochrany, a tými, kde by ochrana vyznela neadekvátne (nenávisť pre rasu oproti\nnenávisti voči Košičanom). Argument eiusdem iuris (porov. tiež bod 34 nálezu sp. zn.\nII. ÚS 16/2011) by v daných okolnostiach bol plne aplikovateľný.\n102. Ústavný súd zvážil uvedené alternatívy, pretože by boli mysliteľné v podobných\ndemokratických a právnych štátoch, akým je Slovenská republika, a tak ústavne udržateľné,\nako dokazuje prípad Nemecka. Ústavný súd teda zvažoval záväzný ústavno-konformný\nvýklad. Ústavný súd však nateraz túto otvorenosť nemôže akceptovať z viacerých dôvodov\na rozhodol sa kvôli špecifikám trestného práva a nenávistných trestných činov, že bude\nopatrnejší, aj keď je to v napätí s prioritou ústavnokonformného výkladu (PL. ÚS 15/98).\n(i) Ústavný súd naše právo kultivuje, ale zároveň ho musí vnímať aj také, aké je, ako je\nprakticky aplikované, ako živé právo. Stredobodom ústavného práva je jednotlivec\na ústavný súd nemôže nechať práve právnu úpravu trestného práva hmotného – verbálnych\ntrestných činov testovať praxou, teda tým, či judikatúra bude správne vykladať otvorenú\nklauzulu. Hlavne policajné autority, ale aj ostatné orgány činné v trestnom konaní potrebujú\nmať pri tomto type trestnej činnosti zreteľné kontúry pravidiel. Na tomto mieste je potrebné\nuviesť, že zatiaľ sa zo strany sťažovateľov ani ústavného súdu nevytvorila rozvinutá tradícia\ninterpretácie skutkových podstát prostredníctvom inštitútu ústavnej sťažnosti. Trestné právo\nprirodzene pracuje s pojmami, ktoré vyžadujú interpretáciu (napr. čo je vlastne hanobenie\nv § 423 Trestného zákona, čo je obzvlášť zavrhnutiahodná pohnútka v § 37 Trestného\nzákona, čo je záhaľčivý a nemravný život v § 211 Trestného zákona, ktoré sú iné\npatologické sexuálne praktiky v § 364 Trestného zákona atď.), ale tu už interpretácia hraničí\n\n52\n\ns dotváraním vzhľadom na „názorový” charakter skutkovej podstaty. (ii) Zákonodarca je\npovolaný spolu s exekutívou čítať naliehavé spoločenské problémy a prevziať\nzodpovednosť nielen za explicitné stanovenie parametrov chránených skupín, ale aj\nza konzistentnosť týchto parametrov medzi skutkovými podstatami navzájom, ako aj medzi\nTrestným zákonom a zákonom o priestupkoch (porov. bod 93.2 nálezu). Ak je jedným\nz hlavných a rozumných zmyslov týchto skutkových podstát aj symbolické vyjadrenie\nodporu zákonodarcu k nenávisti voči skupinám, tak stojí za to tie skupiny riadne označiť.\n(iii) Ústavný súd preskúmal diskriminačnú časť v kontexte Trestného zákona ako celku\nv aktuálnom znení, ako aj z hľadiska vývoja novelizácií. Z týchto prehľadov vyplýva, že\nvo výpočtoch diskriminačných kritérií nemožno nájsť jednotiacu ideu či konzistenciu\npri všetkom rešpekte k demokratickej legitimite zákonodarcu. Ak sú už tie dôvody, ktoré sú\nexplicitne stanovené, koncepčne nečitateľné, tak to citeľne oslabuje predvídateľnosť\naplikácie otvorenej klauzuly, berúc do úvahy aj otázky inštitucionálneho zázemia. Okrem\ntoho v celom Trestnom zákone, ako aj v zákone o priestupkoch sú tieto výpočty uzavreté,\nlen v § 421 a § 422 Trestného zákona sú otvorené. V iných právnych odvetviach by táto\notvorenosť mohla obstáť, napríklad tam, kde to je v prospech diskriminovaného, ale tu ide\no právo trestné. (iv) Z komparatívneho prehľadu je zrejmé, že nenávistné skutkové podstaty\nbývajú z dobrých dôvodov vybavené znakom porušenia verejného poriadku alebo kritériom\nnásilia. Tým, že § 421 a § 422 Trestného zákona tento komponent neobsahujú, je potrebné\nich ako celok, ale zvlášť ich napadnutú časť, vykladať reštriktívnejšie, a to aj pri prieskume\nsúladu. (v) Napokon uzavretosť Trestného zákona a formálne chápanie trestného činu\npodporujú opatrnosť vo vzťahu k otvoreným klauzulám.\n103. Z vymenovaných argumentov v súčte vyplýva, že napadnuté ustanovenie\nnateraz neobstojí z hľadiska princípu legality, pretože prináša do skutkovej podstaty viac\notázok, než unesú ústavné kritériá na Trestný zákon. Z týchto dôvodov je napadnutá časť\nustanovení § 421 a § 422 Trestného zákona nesúladná pre svoju otvorenosť s princípom\nlegality, pretože sloboda prejavu nemôže byť obmedzená tak neurčito a trestný čin nemôže\nbyť formulovaný tak otvorene a štát musí mať riadny titul na zásahy do slobôd a občan musí\nmať jasne stanovené povinnosti. Ide teda o nedodržanie princípu legality, a to z perspektívy\nslobody prejavu (čl. 26 ods. 4 ústavy), z perspektívy trestného práva (čl. 49 ústavy)\n\n53\n\na napokon z perspektívy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože legalita je oporným\nbodom právneho štátu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to\nje uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.\n103.1 Článok 7 dohovoru sa vzťahuje predovšetkým na časovú pôsobnosť a prísnosť\nTrestného zákona a čl. 10 dohovoru je aplikovaný najmä na individuálne vzťahy, preto\nústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne dôvody a posudzovať ďalšie\nnámietky navrhovateľov smerujúce k vysloveniu uvedených častí zákona s označenými\nčlánkami dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu voči týmto referenčným\nnormám (bod 3 výroku nálezu).\n104. K argumentu podľa skutkových podstát Trestného zákona Českej republiky\n(bod 48) treba uviesť, že tamojší komentár k Trestnému zákonu z roku 1961 kritizoval\nustanovenie „jiné skupiny osob“: „Vycházeje z argumentace, že Listina zaručuje základní\npráva a svobody všem bez rozdílu pohlaví, rasy, barvy pleti, jazyka, víry a náboženství,\npolitického či jiného smýšlení, národního nebo sociálního původu, příslušnosti\nk národnostní nebo etnické menšině, majetku, rodu nebo jiného postavení rozšířil\nzákonodárce ochranu poskytovanou tímto ustanovením před podporou nebo propagací hnutí\nhlásajícího zášť vůči jakékoliv jiné blíže nespecifikované skupině osob (např. vůči\nhomosexuálům). Je však třeba dodat, že pojem jiná skupina osob je příliš neurčitý\na umožňuje širokou interpretaci. Jeho obsah bude naplňován až judikaturou soudů“\n(RIZMAN, S. § 260 [Podpora a propagace]. In: ŠÁMAL, P., PÚRY, F., RIZMAN, S.\nTrestní zákon. 6. vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2004, s. 1604. ISBN 80-7179896-7.). Komentár k súčasnému zákonu vymenúva napríklad práve také skupiny, ktoré\nzjavne nie sú hodné ochrany z hľadiska hate speech: „Jinou skupinou osob je zde míněna\nv návaznosti na konkrétně v tomto ustanovení vymezené skupiny osob, spojené sociálními\nnebo kulturními vztahy [na rozdíl od termínu „skupina obyvatelů“ ve smyslu § 352 odst. 2 –\nsrov. marg. č. 4 a 7 k § 352, a skupinou osob podle § 355 odst. 1 písm. b), viz marg. č. 4\nk § 355]. Vzhledem k různorodosti takových skupin, které sahají od příslušnosti k širší\nrodině přes příslušnost k sportovnímu klubu (včetně fanoušků, např. klubů Sparty nebo\nSlavie) až po příslušnost k politické straně či stavovské skupině (např. dané šlechtickým\npůvodem), je obtížné vymezit obecnou definici skupiny osob. U každé takové skupiny však\n54\n\nmusí být minimálně zjištěno, že: a) určitý člověk je navázán na určitý okruh jiných lidí,\ns nimiž ho pojí určité zájmy, vazby, vztahy atd. (společenské spojení), b) tato skutečnost\novlivňuje jeho jednání vůči nim, jako příslušníkům takové skupiny, a c) odlišuje ho\nod všech ostatních lidí (nikoli jen dalších skupin). Ochrana je zde poskytována všem\ntakovým skupinám, bez ohledu na to, zda jsou založeny na členském nebo referenčním\nsystému, kdy se člen orientuje na příslušnost k takové skupině jen svými hodnotami a svým\njednáním, zda vztahy jsou založeny na formálním či neformálním vymezení pozic členů\nskupiny apod.“ (ŠÁMAL, P., ŠÁMALOVÁ, M. § 356 [Podněcování k nenávisti vůči\nskupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod]. In: ŠÁMAL, a kol. Trestní zákoník\n(EVK). 2.vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2012, s. 3306. ISBN 978-80-7400-4285.). Starší komentár teda správne identifikoval skupinu homosexuálov ako typickú inú\nskupinu rovnako, ako aj už v bode 98 zmieňovaný nález českého ústavného súdu sp. zn.\nIV. ÚS 2011/10, ale nový komentár už nie. Skutočnosť, že aj renomovaný komentár\nidentifikuje skupiny sporným spôsobom, potvrdzuje aktuálnu riskantnosť otvorenosti\nklauzuly.\n105. Ústavný súd ešte zvažoval, či s osobitnou starostlivosťou nepodriadiť napadnutú\nčasť testu naliehavej spoločenskej potreby (pressing social need) ako komponentu testu\nnevyhnutnosti, pretože mal v tomto smere pochybnosti. Tento bod testu je veľmi citlivý\nz hľadiska rešpektu k demokratickému zákonodarcovi, pretože ústavný súd zisťuje,\nči spoločnosť aspoň minimálne potrebuje takéto rozšírenie kriminalizácie. Pretože\nnapadnuté ustanovenie neobstálo už pri treťom kroku legality, odpoveď ponecháva ústavný\nsúd na opätovné zváženie zákonodarcovi.\n- kritérium politického presvedčenia\n106. Z hľadiska historických dôvodov by kritérium politického presvedčenia mohlo\nna prvý pohľad ústavnoprávne obstáť, pretože mnohí boli adresátmi nenávisti pre svoje\nideologické pozície. Nemožno však zabúdať, že impulz k tomuto druhu nenávisti vychádzal\ntradične zo strany moci. Navrhovatelia vo vyjadrení nepredkladajú mnoho právnych\nargumentov, skôr špekulujú s možnými príkladmi nenávisti zo straníckych dôvodov. Tieto\n\n55\n\nnámietky by sa dali prekonať ústavnokonformným výkladom, ktorý by akcentoval, že musí\nísť o politické presvedčenie ideologického typu, ktoré sa blíži náboženskému vyznaniu.\n107. Ústavný súd hľadal záchytné body k spresneniu pojmu politické presvedčenie.\nPrávny poriadok okrem ústavy aplikuje politické presvedčenie v zákonoch, ktoré upravujú\nvzťah našich autorít k osobám, ktoré sú v moci našich úradov a rozhoduje sa o ich nútenom\nodchode do zahraničia. Priamo Trestný zákon v § 65 zakazuje udeliť trest vyhostenia\npáchateľovi, ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho osobná sloboda\nz dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo\npre politické presvedčenie. Podobne zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 81 (prekážky\nadministratívneho vyhostenia) zakazuje administratívne vyhostenie cudzinca do štátu,\nv ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,\npríslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie.\nOsobitnú pozornosť si zaslúži zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). Podľa § 19a\nods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania\nvychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo\npresvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politikách alebo postupoch bez\nohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.\nV danom prípade ide o trasponovanú smernicu. Podľa čl. 10 ods. 1 písm. e) smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych\npríslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie\nmedzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených\nna doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany pojem politického názoru bude\nzahŕňať najmä zastávanie určitého názoru, filozofie alebo náboženského presvedčenia\nv záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania uvedenými v čl. 6 a ich\npolitikami alebo metódami bez ohľadu na to, či tento žiadateľ uplatňoval tento názor,\nfilozofiu alebo náboženské presvedčenie. V literatúre [porov. DAUVERGNE, C. Toward\na New Framework for Understanding Political Opinion, 37 Mich. J. Int'l L. 243 (2016).]\nsa uvádza, že pozadie konceptu a výkladu politického názoru leží v bipolárnom svete, teda\n\n56\n\nv napätí medzi pluralitou a totalitou. Z poznatkov z utečeneckého a azylového práva teda\nvyplýva, že politické presvedčenie (jednotlivca) sa spravidla chráni pred štátom, resp. pred\naktérmi spriaznenými s mocou, a to spravidla voči krajinám s autoritatívnym politickým\nusporiadaním. Ide teda o politické, resp. akékoľvek svetonázorové pozície, kde dochádza\nk štrukturálnemu napätiu medzi jednotlivcom a mocou. Z uvedeného vyplýva, že politické\npresvedčenie v klasickom zmysle je aktivované voči krajine, kde je sporné fungovanie\ndemokratického a právneho štátu. Je tak na zákonodarcovi, aby zvážil, či je u nás potrebná\ntakáto ochrana aj na vnútroštátnej úrovni. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že práve moc môže\naplikovať tieto skutkové podstaty proti oponentom (Stomakhin v. Rusko, sťažnosť\nč. 52273/07, rozsudok z 9. 5. 2018)\n- test legality ustanovenia § 424 Trestného zákona\n108. Skutková podstata podnecovania prekonala najkomplikovanejší vývoj. Ako už\nbolo uvedené, po novele z roku 2009 bolo na základe snahy o elimináciu kyberkriminality\n(porov. SMIEŠKO, I. Internet a trestné činy extrémizmu. Plzeň : Aleš Čeněk, 2017.) z jej\n„návetia“ odstránené kritérium verejnosti, pričom len z dôvodovej správy sa mohlo odvodiť,\nže zmyslom novely je vojsť do kyberpriestoru. Následne v roku 2016 boli diskriminačné\ndôvody rozšírené o sexuálnu orientáciu a politické presvedčenie, avšak s návratom kritéria\nverejnosti. Nie je jasné, čo má byť výsledkom novely, či sa vrátiť späť z kyberpriestoru,\npre ktorý boli pôvodne rozšírené niektoré diskriminačné kritériá, alebo nie.\n109. Navyše aj pre túto skutkovú podstatu platí všetko, čo bolo uvedené vo vzťahu\nk skutkových podstatám § 421 a § 422 Trestného zákona. Preskúmavaná podstata jediná\npozná aj kritérium násilia. Ústavný súd zvažoval ponechať kritérium politického\npresvedčenia, ale len vo vzťahu k podnecovaniu k násiliu, ale vzhľadom na výrokovú\nkultúru to nie je možné a pre trestné právo by to nebolo účelné.\n- test legality ustanovenia § 423 Trestného zákona\n110. Trestný čin hanobenia je najklasickejší z preskúmavanej skupiny. Aj pre\nposúdenie jeho rozšírenia o politické presvedčenie platí koncepčná neujasnenosť. Ďalej tu\nvzniká obava o demotiváciu k politickej diskusii z hľadiska čl. 31 ústavy, zvlášť ak tu nie je\n57\n\nnáznak prítomnosti tendencie k porušovaniu verejného poriadku či násiliu. Nanovo\nje potrebné ju premyslieť vzhľadom na to, že aj dnes prichádzajú impulzy k uvažovaniu\n„my - oni“ z verejného priestoru. Z tohto dôvodu je aj tu dôvod na vyhovenie návrhu.\nZ týchto dôvodov je napadnutá časť ustanovenia § 423 a § 424 Trestného zákona nesúladná\ns princípom legality, ktorého súčasťou je aj kvalita právnej normy v zmysle stability\ntrestnoprávnych noriem a nechaotického vzťahu medzi medzinárodnými trestnoprávnymi\nzáväzkami a vnútroštátnou trestnou politikou.\n111. Napadnutá časť ustanovenia § 423 a § 424 Trestného zákona teda nespĺňa\npožiadavky na kvalitu zákona obmedzujúceho slobodu prejavu (čl. 26 ods. 4 ústavy),\nčo zároveň znamená nesplnenie štandardov právneho štátu platných pre férovú normotvorbu\n(čl. 1 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je\nuvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.\n112. Ako to už bolo uvedené, čl. 10 dohovoru je aplikovaný najmä na individuálne\nvzťahy, preto ústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne dôvody\na posudzovať ďalšie námietky navrhovateľov smerujúce k vysloveniu uvedených častí\nzákona s označenými článkami dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu\nvoči tejto referenčnej norme (bod 3 výroku nálezu). Bod 3 výroku taktiež absorbuje\nprocesné návrhy skupiny poslancov podané v priebehu konania.\n113. Ústavný súd vníma pozitívnu snahu národnej rady a vlády reagovať na prejavy\nnenávisti, a to vrátane symbolickej funkcie práva. Musí však opäť pripomenúť, že\npreskúmaval len súčasti skutkových podstát. Na druhej strane sa nemohol vyhnúť úvahám\no podstate posudzovania ústavnosti nenávistných prejavov. Posolstvom nálezu môže byť\nnutnosť koncepčnej práce pri novelách Trestného zákona a zdržanlivosť k trestnoprávnej\nrepresii. Nález naznačuje, že je potrebné uvažovať aj o subtílnejších formách reakcie\nna nenávisť. V niektorých krajinách sú tieto skutky v režime súkromnožalobných deliktov\ns účasťou občianskych združení. Ústavný súd je v prípade podaných ústavných sťažností\npripravený kultivovať skutkové podstaty nenávistných trestných činov. Pri výklade\nustanovení § 421, § 422, § 423 a § 424 Trestného zákona je vo vzťahu k § 10 ods. 2\n\n58\n\nTrestného zákona potrebné zohľadniť, či skutky narušujú verejný poriadok alebo smerujú\nk vzbudzovaniu násilia.\nÚčinky nálezu\n114. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,\nže medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,\nich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia, účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy\nvydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť\nich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo\nustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2\na 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. januára 2019\n\n59", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "trestný čin", "zákaz propagácie fašizmu a rasizmu", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "trestný čin", "test proporcionality", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "legalita", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege", "zákaz propagácie fašizmu a rasizmu"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:11e726fe-5a86-489d-a99f-9228ddcfcb3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.520.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 520/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 520/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.520.2016.1"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:25b81f1f-f09b-4fb3-be58-e5cf2098f1e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 255/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-30", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25b81f1f-f09b-4fb3-be58-e5cf2098f1e6"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}, {"guid": "ussr:f5d0c6ea-9ba0-4c4c-b110-5e9979489773", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c8005088-553e-460b-80da-b736c3d35ca2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2026", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8005088-553e-460b-80da-b736c3d35ca2"}, {"guid": "ussr:5d1c2e16-0ca2-4ce5-b668-88487b69ad69", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2026", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d1c2e16-0ca2-4ce5-b668-88487b69ad69"}, {"guid": "ussr:7e5ade4c-7982-4336-89d5-a8efed6474cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1"}, {"guid": "ussr:9323df12-0ae7-4c3f-82ed-80aa3559b1a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2021 z 10. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2021.1"}, {"guid": "ussr:2c14897a-761f-4305-84a4-2c7006697476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.1"}, {"guid": "ussr:3e790de5-a3d4-4f7c-9ad4-08f8e7dcf3c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e790de5-a3d4-4f7c-9ad4-08f8e7dcf3c9"}, {"guid": "ussr:75b2c786-2ab9-4bd9-acab-4409e35f9390", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.279.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 279/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 279/2021 z 11. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.279.2021.1"}, {"guid": "ussr:98fc2a54-6a89-499d-afb6-c585c43e5109", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:6628fa6c-b1a3-4fc6-847f-777c3f979702", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6628fa6c-b1a3-4fc6-847f-777c3f979702"}, {"guid": "e7e4eb05-2579-4b8a-bad2-dff4e54852e4:515ba773-582b-4247-9b12-fa0c3692c62d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9017200083.1", "spisova_znacka": "4Volpp/1/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Volpp/1/2017 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9017200083.1"}, {"guid": "bcc25b6d-1b00-4422-b6cc-fa62c893acb6:ba35394a-8fb6-42b8-9332-eb00d49b2927", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106389.1", "spisova_znacka": "4Stk/6/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/6/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106389.1"}]}