{"guid": "ussr:1bde835a-e627-4da8-8ffb-2e1d12ec15d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.22.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2019 z 20. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. novembra 2019, sp. zn. PL. ÚS 22/2019, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.22.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2019-11-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1bde835a-e627-4da8-8ffb-2e1d12ec15d8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.22.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.22.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.22.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 22/2019-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019\nv pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava\nDuditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša\nMaďara, Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša\nSzigetiho a Martina Vernarského predbežne prerokoval návrh skupiny 31 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej doc. PhDr. Martinom Klusom, PhD., MBA,\nposlancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania o súlade § 6 ods. 5\npísm. a) časti vety za bodkočiarkou, § 6 ods. 6 druhej vety, § 6 ods. 7 vety\npred bodkočiarkou, § 8a ods. 2 a § 24 ods. 3 druhej až štvrtej vety zákona č. 85/2005 Z. z.\no politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, ako aj § 50\nods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4 písm. b) a § 80 ods. 7 zákona č. 180/2014 Z. z.\no podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov s čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 24 ods. 3, čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 29\nods. 2 a 3 a čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\n1. Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a\nna ďalšie konanie.\n2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 6 ods. 5 písm. a) časti vety za bodkočiarkou,\n§ 6 ods. 6 druhej vety, § 6 ods. 7 vety pred bodkočiarkou, § 8a ods. 2 a § 24 ods. 3 druhej\n\naž štvrtej vety zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení\nneskorších predpisov, ako aj § 50 ods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4 písm. b) a § 80\nods. 7 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. februára\n2019 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej\ndoc. PhDr. Martinom Klusom, PhD., MBA, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1\npísm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) o súlade § 6 ods. 5\npísm. a) časti vety za bodkočiarkou, § 6 ods. 6 druhej vety, § 6 ods. 7 vety\npred bodkočiarkou, § 8a ods. 2 a § 24 ods. 3 druhej až štvrtej vety zákona č. 85/2005 Z. z.\no politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o politických stranách“), ako aj § 50 ods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4\npísm. b) a § 80 ods. 7 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný\nzákon“) s čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 24 ods. 3, čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 29 ods. 2 a 3\na čl. 30 ústavy.\n2. Skupina poslancov k namietanému nesúladu § 6 ods. 5 písm. a) časti vety\nza bodkočiarkou zákona o politických stranách s čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy v návrhu na začatie\nkonania uvádza, že uvedené ustanovenie, ktorým bola zavedená regulácia názvu politickej\nstrany, bez legitímneho odôvodnenia zasahuje do ústavného práva na slobodu prejavu\nzaručeného v čl. 26 ods. 1 ústavy, ktoré je ďalej rozvinuté v čl. 26 ods. 4 ústavy.\nPodľa názoru navrhovateľov «meno alebo priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom\n2\n\nalebo členom štatutárneho orgánu alebo členom prípravného orgánu strany v prípade,\nkedy je súčasťou strany, žiadnym spôsobom neohrozuje práva a slobody iných,\nani bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosť. Dokonca\naj v iných štátoch možno nájsť príklady, kedy je meno a priezvisko štatutára súčasťou názvu\nstrany; príkladom môže byť Rakúsko, kde sa v roku 2013 dostala do parlamentu strana\n„Team Stronach fűr Österreich“ (v preklade „Team Stronach pre Rakúsko“), ktorá\nobsahovala priezvisko jej predsedu Franka Stronacha. Ďalším príkladom - rovnako\nzo susedného Rakúska je situácia, kedy pre voľby v roku 2017 bola vytvorená volebná\nstrana (Wahlpartei) s názvom „Liste Sebastian Kurz - die neue Volkspartei (ÖVP)“,\nv preklade „Listina Sebastiana Kurza - nová Ľudová strana (ÖVP)“, ktorá obsahovala\nmeno a priezvisko štatutára a súčasného kancelára Sebastiana Kurza.».\n3. Ďalším ustanovením, ktorým zákonodarca podľa názoru skupiny poslancov\nneodôvodnene reštriktívne zasiahol do ústavných práv občanov, je neprimeraná regulácia\nkreovania orgánov strany, podľa ktorej členom orgánu strany môže byť iba člen strany.\nUvedená reštrikcia vyplýva z § 6 ods. 7 časť vety pred bodkočiarkou zákona o politických\nstranách, ktorý skupina poslancov považuje za rozporný s čl. 29 ods. 2 a ods. 3 ústavy.\nNavrhovatelia z ústavnoprávneho hľadiska považujú „reguláciu členstva v orgánoch\nstrany a jeho zúženie na členov strany za iracionálne a nenachádzame v ňom akékoľvek\nopodstatnenie hlavne z pohľadu členov revízneho orgánu, ktorého náplň spočíva v dohľade\nnad dodržiavaním právnych predpisov a plnením povinnosti v súlade s platnou právnou\núpravou a rozhodnutiami relevantných štátnych či straníckych orgánov. Máme za to,\nže nie je v záujme dohľadu nad zákonnosťou a dodržiavaním právnych predpisov, aby bol\nv takýchto orgánoch uprednostnená stranícka príslušnosť pred princípom odbornosti.\nZa zákonné fungovanie strany nesú zodpovednosť jej členovia. Považujeme za neprimerané,\naby boli bezdôvodne obmedzovaní zákonodarcom v možnosti zabezpečiť čo najlepšie\nfungovanie svojich straníckych orgánov. A teda v danom prípade zákonný imperatív,\naby členmi napr. revízneho orgánu mohli byť iba členovia, môže byť ohrozené ústavné\nprávo zakladať politické strany, pretože členstvo v revíznom orgáne z povahy veci\npredpokladá určité vzdelanie i prax a nie vždy je možné získať takúto osobu do členských\nradov politickej strany. Nemožnosť nahradenia členstva v revíznom orgáne strany odborne\n3\n\nspôsobilou osobou na základe zmluvného vzťahu za finančnú odmenu, bude mať nevyhnutne\nza následok nemožnosť vytvárania a etablovania sa nových strán a tiež pokles schopnosti\nmalých strán zabezpečiť svoj riadny chod a fungovanie.“.\n4. Za najvýznamnejší zásah do ústavných práv považujú navrhovatelia povinnosť\npolitickej strany odovzdávať Štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania politických\nstrán na jej požiadanie evidenciu členov strany na plnenie úloh podľa zákona o politických\nstranách. Predmetný zásah je legislatívne zakotvený v § 8a ods. 2 zákona o politických\nstranách a je podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 16 ods. 1 ústavy.\nSkupina poslancov k namietanému rozporu § 8a ods. 2 zákona o politických stranách\ns čl. 16 ods. 1 ústavy uvádza, že «politické strany prechádzajú určitým vývojom, rovnako\nako prechádzajú určitým vývojom politické postoje jednotlivých občanov, ktorí sú členmi\npolitických strán. Niektorí sa pri vstupe do strany nechajú zlákať mladíckou\nnerozvážnosťou, iní sa nechajú strhnúť charizmatickým lídrom politickej strany, o ktorom\nv čase vstupu nemajú bližšie informácie. Hrozba negatívnej etiketizácie (nálepkovania)\nobčanov a s tým spojený zásah do súkromia hrozí najmä v prípadoch, ak sa daná osoba\nstala členom politickej strany, ktorej politika nebola v čase vstupu do strany spoločensky\nkontroverzná a ktorej politika sa stala kontroverznou až v neskoršom období. Z minulosti\nby sa ako príklad dala použiť strana KSČ, ktorá vznikla v r. 1921 ako ľavicová strana\nbojujúca za legitímne hospodárske práva priemyselného robotníctva a totalitnou stranou\nsa stala až v roku 1948. Obdobným vývojom prešla Slovenská ľudová strana, ktorá vznikla\nvr. 1913 a v prvých rokoch svojej existencie bránila predovšetkým jazykové práva Slovákov\nv Uhorsku, neskôr presadzovala autonomistický program v rámci prvej ČSR a ako totalitná\nstrana pôsobila už pod doplneným názvom „Hlinková slovenská ľudová strana“ v rokoch\n1939-1945. Nálepka „ľudák“, či „komunista“ však mnohým jej radovým členom zostala,\nbez ohľadu na to, v ktorom období do nej vstúpili a bez ohľadu na to, či ako radoví členovia\nmohli ovplyvniť konanie svojich straníckych elít.\nOdhliadnuc od rozporu s čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je povinnosť\noznamovať evidenciu členov politickej strany Štátnej komisii pre voľby a kontrolu\nfinancovania politických strán tiež v rozpore s čl. 9 nariadenia Európskeho parlamentu\nRady (EU) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných\n4\n\núdajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ako aj zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane\nosobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom je dané ustanovenie\ncitovaného nariadenia upravené rovnakým spôsobom.\nNariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb\npri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje\nsmernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) v čl. 9 ods. 1 zakazuje\nspracúvanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory,\nnáboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo v odborových organizáciách\na spracúvanie genetických údajov, biologických údajov, na individuálnu identifikáciu\nfyzickej osoby, údajov týkajúcich sa zdravia alebo údajov týkajúcich sa sexuálneho života\nalebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby. Výnimku z tohto zákazu citované nariadenie\nv čl. 9 ods. 2 písm. d) priznáva iba spracúvaniu v rámci svojej zákonnej činnosti\ns primeranými zárukami viacerým subjektom, o.i. aj neziskovým subjektom s politickým\nzameraním za predpokladu, že spracúvanie sa týka výlučne členov alebo bývalých členov\nsubjektu a že bez súhlasu dotknutej osoby sa osobné údaje neposkytnú mimo tohto subjektu.\nĎalej citované nariadenie pripúšťa spracúvanie, ak je nevyhnutné z dôvodov verejného\nzáujmu na základe práva Únie alebo práva členského štátu, ktoré sú primerané vzhľadom\nna sledovaný cieľ rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a stanovujú vhodné\na konkrétne opatrenia na zabezpečenie základných práv a záujmov dotknutej osoby (čl. 9\nods. 2 písm. g) citovaného nariadenia). Uvedené ustanovenia sú prevzaté do slovenského\nprávneho poriadku, konkrétne do zákona č. 18/2018 Z. z. (§ 16 ods. 1 a § 16 ods. 2\npísm. d)). Znamená to, že osobitné kategórie osobných údajov o politických názoroch môžu\nspracúvať len politické strany. Zákon č. 85/2005 Z. z. ide však nad rámec tohto nariadenia\na to spôsobom, ktorý z podstaty veci ide proti duchu i textu európskeho nariadenia\ni vnútroštátneho zákona. Zavádza totiž povinnosť odovzdávania plošných databáz členov\nŠtátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ktorej členovia nemajú\nžiadnu povinnosť mlčanlivosti, naopak, sú priamo delegovaní politickými stranami,\npre ktoré je z podstaty veci politický boj súčasťou popisu práce.\nPodľa čl. 267 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie: „Ak sa takáto\notázka (t.j. otázka výkladu zmlúv alebo právnych predpisov Európskej únie, pozn.) položí\nv konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný\nopravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť\n5\n\nsa na Súdny dvor Európskej únie. Vzhľadom na to, že nariadenie Európskeho parlamentu\na Rady (EÚ) má priamy účinok, navrhujeme, aby sa Ústavný súd Slovenskej republiky\nobrátil v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku v spojení s § 31a ods. 1\nzák. č. 38/1993 Z. z. na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou v tejto veci.\nČlenmi Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán\nsú zastúpení aj nominanti politických strán zastúpených v Národnej rade Slovenskej\nrepubliky (§ 13 ods. 1 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorí získané údaje\nmôžu využívať v rámci politického boja, prípadne ako podklad pre personálne čistky\nv štátnej a verejnej správe.».\n5. Za nekonformnú s ústavou považujú navrhovatelia aj právnu úpravu zakotvenú\nv § 24 ods. 3 druhej až štvrtej vete zákona o politických stranách, podľa ktorej dary,\nktoré neboli strane poukázané prevodom z iného účtu a ktoré nie je možné vrátiť darcovi,\nsa považujú za príjem štátneho rozpočtu a strana je povinná túto skutočnosť bezodkladne\noznámiť Ministerstvu financií Slovenskej republiky a dary poukázať na príjmový účet\nštátneho rozpočtu. Navrhovatelia sa domnievajú, že «z hľadiska neupraveného právneho\npostupu (k prechodu vlastníctva na štát dochádza ex lege, bez existencie právotvorného\nrozhodnutia v administratívnom konaní bez akéhokoľvek opravného prostriedku), resp.\nbez zabezpečenia následnej súdnej ochrany takto dotknutých práv a právom chránených\nzáujmov ide o neprijateľné zasahovanie štátu do vnútorných záležitosti politickej strany\na do jej majetkových vzťahov. Zvolená legislatívna konštrukcia je podobná trestu\nprepadnutia veci v trestnom konaní, prípadne spĺňa znaky „vyvlastnenia ex lege“; ani\nv jednom ani v druhom prípade prechodu vlastníctva na štát nepredchádza žiadne úradné\nkonanie, či už administratívne alebo súdne. Komentárová literatúra vo všeobecnosti\nvyžaduje pre proces vyvlastnenia existenciu administratívneho aktu; nepriznáva legitimitu\nvyvlastnenia „zo zákona“. Neexistencia predchádzajúceho úradného postupu preto zakladá\npriamy rozpor s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.\nV praxi vznikne celý rad situácii, kedy dar nebude možné vrátiť späť darcovi\nz viacerých objektívnych dôvodov a to buď z dočasného alebo trvalého charakteru,\nnapríklad ak darca bude dlhodobo mimo územia Slovenskej republiky alebo ak darca\nzomrie a nebude možné v takej krátkej dobe, ako ustanovuje schválený zákon, napr. zistiť\n6\n\nokruh dedičov a pohľadávku prihlásiť ako aktívum dedičstva. Prechod daru do vlastníctva\nštátu ex lege možno považovať aj v istom zmysle za bezdôvodné obohatenie.».\n6. Za jeden z najzávažnejších zásahov do ústavou garantovaných práv možno podľa\nskupiny poslancov tiež považovať reguláciu minimálneho počtu členov politickej strany\npodľa volebného zákona. Navrhovatelia poukazujú na právnu úpravu obsiahnutú v § 50\nods. 4 písm. c) a § 50 ods. 7 volebného zákona, ktorá v praxi znamená, že „strana\nsi môže vybrať, či ako súčasť kandidátnej listiny bude (najmenej) 45-členný zoznam členov\n(5-násobok počtu členov výkonného orgánu strany) alebo dvojnásobok počtu kandidátov.\nK druhej možnosti sa priklonia prevažne menšie strany, ktoré postavia menej kandidátov\na predložiť dvojnásobok počtu kandidátov je pre nich výhodnejšie.\nZrkadlovo identickú úpravu zákonodarca zvolil pre prípad volieb do Európskeho\nparlamentu; ide o dvojicu ustanovení - § 80 ods. 4 písm. b) a § 80 ods. 7 zák. č. 180/2014\nZ. z.“. V tejto súvislosti je podľa navrhovateľov potrebné poukázať na relevantné ústavné\nvýchodiská obsiahnuté v čl. 29 ods. 2 a 3 a v čl. 30 ústavy.\nPodľa názoru navrhovateľov «stanovenie minimálneho počtu úradne osvedčených\npodpisov jednotlivých členov ako prílohy kandidátnych listín je možné kvalifikovať\nako obmedzenie základného práva garantovaného v čl. 30 ods. 4, podľa ktorého občania\nmajú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.\nČlánok 30 ods. 4 priznáva pasívne volebné právo (právo byť volený) všetkým\nobčanom za rovnakých podmienok. Hoci navonok právna úprava pôsobí neutrálne\n(zakotvuje rovnaké podmienky pre všetky kandidátne listiny), v praxi pôsobí diskriminačne\nvoči menším, začínajúcim a menej etablovaným stranám. Kombinácia psychologického\ntlaku odovzdávania menoslovu členov Štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania\npolitických strán v spojitosti s podmienkou prikladania zoznamu určitého počtu členov\ns ich úradne osvedčenými podpismi v praxi spôsobí, že zákonnú podmienku budú spĺňať\niba veľké a etablované strany a kandidátom malých strán tak bude odobratá možnosť\nuplatnenia pasívneho volebného práva. Možno akceptovať argument, že štát má\ns organizáciou volieb určité finančné náklady, avšak na kompenzáciu nákladov štátu\nv prípade neuváženého kandidovania rôznych politických exhibicionistov slúži volebná\nkaucia. Je v tejto súvislosti irelevantné, či volebná kaucia je dostatočná alebo nie, ak nie je,\nštát má možnosť ju ako kompenzáciu reálnych výdavkov zvýšiť, nemá však právo brániť\n7\n\nvýkon ústavného práva byť volený ďalšími a ďalšími nie vždy ľahko splniteľnými\npodmienkami nefinančného charakteru. Ako bolo uvedené vyššie, túto kauciu má štát\nmožnosť zvýšiť tak, aby odzrkadľovala reálne náklady na voľby.\nÚstava v čl. 29 ods. 3 presne vymedzuje aj dôvody, pre ktoré je možné obmedziť\nprávo zakladať politické strany. Týmito dôvodmi sú výlučne bezpečnosť štátu, ochrana\nverejného poriadku, predchádzanie trestným činom a ochrana práv a slobôd iných.\nPovedané zjednodušene, má sa jednať o prevenciu alebo potláčanie extrémizmu.\nPre dosiahnutie tohto cieľa je však počet členov irelevantný parameter.\nČasť\n\ndôvodovej\n\nsprávy,\n\nschváleného\n\nzákona,\n\nktorá\n\nnaznačuje\n\npohnútky\n\nzákonodarcu: „... navrhovaná právna úprava taktiež zabráni účasti vo voľbách takým\nsubjektom, ktoré zjavne nemajú dostatočnú občiansku a vnútornú členskú podporu a teda\nani reálnu šancu uspieť vo voľbách, pričom nie zriedka sledujú svojou volebnou účasťou\nprimáme iné ciele, ako volebný úspech, a to často práve prospech majetkový alebo\nmarketingový“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že „nereálnosť šance uspieť vo\nvoľbách“, nepatrí k dovoleným dôvodom na obmedzenie ústavného práva zakladať politické\nstrany, združovať sa v nich a kandidovať vo voľbách. Dôvodovou správou uvádzané\n„sledovanie marketingových cieľov“ je možné práve z dôvodu pomerne nízkej volebnej\nkaucie, kedy za úhradu 17 000 eur pri parlamentných voľbách 1700 eur pri voľbách do\nEurópskeho parlamentu možno pri určitej politickej výstrednosti získať bezplatnú\nceloslovenskú publicitu.\nĎalšia oblasť, pri ktorej zákonodarca obmedzil riadny chod politických strán,\nje oblasť financovania politických strán. Zákonná zmena sa týka mechanizmu pozastavenia\nvyplácania príspevku na činnosť politickej strane, ktorej počet členov výkonného orgánu\nstrany klesne pod zákonom ustanovenú hranicu. Schválené znenie zákona nepredpokladá\nspätné vyplatenie príspevku za obdobie pozastavenia jeho vyplácania, pričom zákonodarca\nvôbec nevzal do úvahy možnosť, že určený počet členov výkonného orgánu politickej strany\nsa môže znížiť z nepredvídateľných dôvodov ako napríklad úmrtie či vzdanie sa funkcie\nčlena výkonného orgánu. V takýchto prípadoch by malo byť politickým stranám umožnené\nnahradiť chýbajúceho člena výkonného orgánu bez sankcie, ak by tak urobila\nbez zbytočného odkladu, v súlade s jej Stanovami. Právna úprava schváleného zákona\nv tomto prípade pôsobí diskriminačné voči ostatným politickým stranám, pretože doplnenie\n\n8\n\nvýkonného orgánu politickej strany závisí od množstva okolnosti, ktoré nie sú vždy\novplyvniteľné, čo znamená, že ich uskutočnenie si vyžaduje určitý čas.».\n7. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania zároveň navrhuje, aby ústavný súd\nrozhodol o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení z dôvodu, že z už uvedenej\nargumentácie jednoznačne vyplýva, že ohrozenie základných práv a slobôd je konkrétne,\npriame a bezprostredné a následky ich ďalšieho uplatňovania môžu byť vážne\na nenapraviteľné.\n8. Skupina poslancov na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie a rozhodnutí o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení\nrozhodol nálezom, v ktorom vysloví:\n„Ustanovenia § 6 ods. 5 písm. a) časť vety za bodkočiarkou, § 6 ods. 6 druhej vety,\n§ 6 ods. 7 časť vety pred bodkočiarkou, § 8a ods. 2 a § 24 ods. 3 druhá až štvrtá veta\nzákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších\npredpisov, ako aj § 50 ods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4 písm. b) a § 80 ods. 7 zákona\nč. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5,\nčl. 24 ods. 3, čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 29 ods. 2 a 3 a 30 Ústavy Slovenskej republiky.“\n\nII.\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\n9\n\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2\nzákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,\npričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú\nzachované.\n12. Keďže návrh skupiny poslancov bol ústavnému súdu doručený pred 1. marcom\n2019, ústavný súd v zmysle citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde posudzoval\nsplnenie náležitostí podľa zákona č. 38/1993 Z. z. účinného v relevantnom čase.\n13. Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd začne konanie,\nak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (obdobne §\n74 zákona o ústavnom súde).\n14. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. návrh na začatie konania sa ústavnému\nsúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne\nproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\na navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)\nzástupca.\n15. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ak osoby uvedené v § 18 ods. 1\npísm. a) až písm. f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade\ns právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie\nkonania.\n16. Podľa § 37 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. návrh na začatie konania okrem\nvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať\na) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily\nsa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,\nprípadne v jednotlivom ustanovení,\nb) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie\nalebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým\nnapadnutý predpis nie je v súlade.\n10\n\n17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n19. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme\nho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.\n20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnený\nmožno považovať návrh vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený preto treba považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný\nsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03). K zásahu do základných práv alebo slobôd pritom môže dôjsť\n11\n\nnielen na základe postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v procese aplikácie\npráva, t. j. pri vydávaní individuálneho právneho aktu, ale rovnako tak aj v rámci procesu\ntvorby práva, t. j. pri prijímaní všeobecne záväznej právnej normy, resp. jej prijatím.\n21. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného\nsúdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie\nnávrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1\nústavy ustanovoval v relevantnom čase účinný § 37 zákona č. 38/1993 Z. z.\n22. Ústavný súd návrh skupiny poslancov prerokoval a konštatoval, že skupina\nposlancov je oprávnená podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy, pričom jej návrh\nobsahuje všetky náležitosti.\n23. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne dôvody\nna odmietnutie návrhu skupiny poslancov podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal\nho na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde v rozsahu navrhovanom\nskupinou poslancov.\nIII.\n24. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa\nodseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne\nniektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva\na slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.\n25. Podľa § 78 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5), môže aj bez návrhu\npozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí\nznačná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.\n26. V zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. účinného v čase podania návrhu\nnávrh na pozastavenie účinnosti musel obsahovať konkretizáciu a spôsob ohrozenia\n12\n\nzákladných práv alebo slobôd alebo skutočností, ktoré preukazujú, že hrozí značná\nhospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (obdobné ustanovenie\nobsahuje aj aktuálny zákon o ústavnom súde, § 79).\n27. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania navrhuje, aby ústavný súd\nrozhodol o pozastavení účinnosti namietaných častí právnych predpisov. Konkretizáciu\na spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočností, ktoré preukazujú,\nže hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok, návrh skupiny\nposlancov na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy stručne odôvodňuje tak,\nže „ohrozenie základných práv a slobôd je konkrétne, priame a bezprostredné a tieto\nnásledky ďalšieho uplatňovania môžu byť vážne a nenapraviteľné“.\n28. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej k uplatneniu\nsvojej právomoci pozastaviť účinnosť právnych predpisov pristupuje len v dostatočne\nodôvodnených prípadoch a pritom celkom výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia\noznačených základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného\nnenapraviteľného následku v návrhu dostatočne konkretizované, pričom z okolností prípadu\nzjavne vyplýva, že ide o tvrdenie navrhovateľov, ktoré možno považovať za preukázané,\na teda opodstatnené (pozri PL. ÚS 13/09).\n29. Pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení právnych\npredpisov je žiaduce, aby ústavný súd zachoval primeranú rovnováhu medzi požiadavkou\núčinného a neodkladného (ale pritom výnimočného) opatrenia v prospech obrany\nzákladných práv a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu vymedzeného v čl. 125\nods. 2 ústavy relevantného z hľadiska ochrany ústavnosti a požiadavkou primeraného\nrešpektovania autonómie zákonodarnej moci (okrem iného aj vzhľadom na ústavný princíp\ndeľby moci) a z nej vyplývajúcej prezumpcie ústavnosti právnych predpisov. (m. m. sp. zn.\nPL ÚS 2/2016 z 2. marca 2016).\n30. Podľa názoru ústavného súdu je dôležité aj v súvislosti s načrtnutým kontextom,\naby atribúty reálnosti, bezprostrednosti a konkrétnosti ohrozenia základných práv alebo\nslobôd či hrozby značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného\nnásledku nadobudli takú intenzitu a závažnosť, ktorá v konkrétnom posudzovanom prípade\n13\n\nodôvodní vstup ústavného súdu do (relatívne) autonómnej sféry pôsobnosti zákonodarcu\npozastavením účinnosti právneho predpisu ešte pred meritórnym preskúmaním jeho súladu\ns ústavou (PL. ÚS 9/2018).\n31. Ako už bolo uvedené, navrhovatelia návrh na pozastavenie účinnosti právnych\npredpisov odôvodnili veľmi stručne, avšak ani ústavný súd z argumentov uvádzaných\nnavrhovateľmi vo veci samej nemohol vyvodiť, resp. nezistil, že by v danom prípade\nexistovali výnimočné a naliehavé okolnosti odôvodňujúce uplatnenie tejto „výnimočnej“\nprávomoci ústavného súdu, a preto návrhu skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti\noznačených ustanovení právnych predpisov nevyhovel (bod 2 výrokovej časti rozhodnutia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. novembra 2019\nIvan Fiačan\npredseda pléna\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\n14", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "politické strany a hnutia", "súlad-súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "politické strany a hnutia-slobodná súťaž politických síl"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1b894a6a-fe99-46a8-9e84-e44aa2e7d79b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.2.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2016 z 2. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.2.2016.1"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}