{"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 30. januára 2019, sp. zn. PL. ÚS 21/2014, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 21/2014-96\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nMiroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka,\nMojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa\nTkáčika o návrhu predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\no súlade ustanovení čl. 154d ods. 1 až 3 ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, s čl. 1\nods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade\nustanovení § 5 ods. 7 v časti slov „sudca alebo“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\n§ 74da, § 74db a § 74dc zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov, § 31 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, § 1 ods. 2, § 69a ods. 2 v časti slov „o sudcovi alebo“, § 70 ods. 1 písm. d)\nv časti slov „o sudcovi a“ a § 84b zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných\nskutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1\nods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto\n\nrozhodol:\n1. Ustanovenia čl. 147 ods. 1 poslednej vety a čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, n i e s ú v súlade\ns čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných\nskutočností“ Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov, n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Ustanovenia § 5 ods. 7 a § 28b ods. 1 v časti slov „a udelí písomný súhlas\ns overením predpokladov sudcovskej spôsobilosti Národným bezpečnostným úradom, 4c) pre\nprípad, že sa stane kandidátom na sudcu“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 74da, § 74db\na § 74dc zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov, § 27ga, § 27h ods. 1 druhej vety a § 31 zákona č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, § 1 ods. 2, § 34 ods. 1 písm. g), § 69a, § 69b, § 70 ods. 1 písm. d),\n§ 75 ods. 1 písm. e), § 76 ods. 1 písm. e) a § 84b zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n4. Návrhu predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti\nnevyhovuje.\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh navrhovateľky, jej doplnenia a predbežné rozhodnutie\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 1. septembra\n2014 faxom a 4. septembra 2014 poštou doručený návrh podpredsedu Súdnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) na začatie konania o súlade ustanovení „čl. I.\nbod 4. § 5 ods. 7 zákona o sudcoch v časti... sudca alebo...; čl. II. bod 7., § 74da až § 74dc\nzákona o ústavnom súde; čl. V. bod 14., § 31 zákona o súdnej rade; čl. VII, bod 1, § 1ods. 2\nzákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov;\nčl. VII, bod 4., § 69a ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností\nv časti... o sudcovi alebo...; čl. VII, bod 5., § 70 ods. 1 písm. d/ zákona č. 215/2004 Z. z.\no ochrane utajovaných skutočností v časti... o sudcovi a...; čl. VII, bod 9., § 84b zákona\nč. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností zákona č. 195/2014 Z. z. ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony“ (ďalej aj „napadnuté zákonné ustanovenia“ alebo ,,zákon č. 195/2014 Z. z.“, v časti\ntýkajúcej sa previerok sudcov aj ako „zákon o previerkach sudcov“), s čl. 1 ods. 1, čl. 141\nods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“)\na o pozastavení účinnosti napadnutých zákonných ustanovení. Podaním zo 16. septembra\n2014 sa k tomuto návrhu v celosti pripojila predsedníčka súdnej rady (ďalej len\n„navrhovateľka“), ktorá ho neskôr doplnila (bod 12 a nasl.).\n2. Navrhovateľka v podanom návrhu namietla neústavnosť preskúmavania\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov ustanovených do funkcie pred\n1. septembrom 2014 (teda u všetkých súčasných sudcov všeobecných súdov, pozn.)\nNárodným bezpečnostným úradom (ďalej len „NBÚ“). V tejto súvislosti uvádza:\n„[p]odstata napadnutých právnych úprav... spočíva v tom, že zákonodarca zaviedol\nprevierky sudcovskej spôsobilosti aj u sudcov, ktorí boli do ich funkcií vymenovaní pred\n\n3\n\n1. septembrom 2014. Títo sudcovia majú byť preverení na základe podkladov od štátneho\norgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností (Národný bezpečnostný úrad...)\na rozhodovať o nich bude súdna rada uznesením.“\n3. K dôvodom nesúladu napadnutých zákonných ustanovení s označenými článkami\nústavy navrhovateľka uviedla, že „napadnuté ustanovenia porušujú obsah princípu\nmateriálneho právneho štátu tak ako je vymedzený v konštantnej judikatúre ústavného súdu,\nprincíp deľby moci, nezávislosť sudcov ako aj základné pravidlo o ich vymenovaní bez\nčasového obmedzenia“.\n4. V súvislosti s princípom materiálneho právneho štátu poukázala na viaceré\nrozhodnutia ústavného súdu (PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, II. ÚS 48/97,\nPL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 52/99,\nI. ÚS 30/99), z argumentácie ktorých navrhovateľka zvýraznila:\n„Najprísnejšie kritéria pri uplatňovaní princípu právneho štátu musia platiť pre\nobsah právnych predpisov... pri každom legislatívnom zásahu do ústavného postavenia\nsudcov je nevyhnutné dôsledne rešpektovať základné princípy materiálneho právneho štátu\na hodnotovú orientáciu ústavného poriadku... príkazy ústavných noriem... vrátane\naj všeobecného princípu právneho štátu je potrebné rešpektovať... bez ohľadu na to, či ide\no zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým\nsa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských\nvzťahov... Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu... je aj princíp právnej istoty\na ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok... s uplatňovaním princípu\nprávnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti,\nstability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem... medzi ústavné princípy\nvlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov... k princípu\nprávnej istoty patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv... Zákonodarca... porušuje\nprincípy právneho štátu aj v prípade, ak náhle alebo neočakávane zmení právne pravidlá...\nPrincíp deľby moci predstavuje esenciálnu podmienku ochrany slobody a demokratického\ncharakteru štátu. Z uvedeného dôvodu sa v právnom štáte zvlášť prísne uplatňuje vo vzťahu\nsúdnej moci s mocou zákonodarnou a výkonnou. Je preto pravdou, že z ústavnej právomoci\n\n4\n\nnárodnej rady prijímať zákony vyplýva aj jeho oprávnenie existujúcu platnú zákonnú\núpravu meniť, ale toto oprávnenie nemôže byť využívané na vstupovanie do skutkovo\na právne uzavretých stavov, pretože taká právna úpravy vždy predstavuje neprípustnú\npravú retroaktivitu.“\n5. Navrhovateľka predovšetkým poukázala na rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 17/2008\n(Špeciálny súd), v ktorom ústavný súd „zdôraznil princíp materiálneho právneho štátu\nvo vzťahu k prípustnosti zásahov výkonnej moci do postavenie, práv a oprávnení sudcov\nSlovenskej republiky pôsobiacich na vtedy Špeciálnom súde“. Ďalej v tomto rozhodnutí tiež\nuviedol: «právna úprava, ktorá umožňuje špecializovanému bezpečnostnému orgánu\nvýkonnej moci účinne zasiahnuť do právneho statusu sudcu... narušuje deľbu moci...\nV rámci ústavnej koncepcie systému vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých zložiek štátnej\nmoci je síce legitímne priznať výkonnej moci určitú mieru ingerencie v rámci kreovania\na niektorých aspektov fungovania moci súdnej, právomoci priznané výkonnej moci však\nnemôžu byť konštituované takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku umožňovali prakticky\nkedykoľvek a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia senátu prerokúvajúceho\nkonkrétnu vec. Flexibilita postupu Národného bezpečnostného úradu podľa zákona\nč. 215/2004 Z. z. a rozsah správnej úvahy, ktorú mu tento zákon priznáva v súvislosti\ns posudzovaním a vyhodnocovaním bezpečnostného rizika, v porovnaní s podstatne menej\núčinným systémom opravných prostriedkov vo vzťahu k rozhodnutiam tohto orgánu takýto\nstav vytvárajú. Výkonnej moci tak zákonodarca priznal neprimerane silné postavenie, ktoré\nnie je v súlade so systémom bŕzd a protiváh ako ťažiskovým prvkom demokratickej formy\nvlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám\nimplikovaným v koncepcii demokratického štátu... Závery z tejto časti citovaného nálezu sú\npoužiteľné nielen na sudcov Špecializovaného (predtým Špeciálneho) trestného súdu, ale\nbez akýchkoľvek pochybnosti aj na postavenie sudcov všeobecných súdov vo vzťahu\nk napadnutej právnej úprave v tomto konaní. Navrhovateľ tvrdí, že napadnutá právna\núprava... dovoľuje také zásahy výkonnej moci do postavenie sudcov všeobecných súdov,\nktoré Ústavný súd v citovanom náleze PL. ÚS 17/2008 nielen kritizoval, ale označil ich za\nnesúladné s princípom materiálneho právneho štátu a princípom trojdelenia štátnej moci.»\n\n5\n\n6. Navrhovateľka k princípu materiálneho právneho štátu uzavrela, že zákonodarca\nnapadnutou právnou úpravou „zasiahol do právneho postavenia sudcov všeobecných\nsúdov... neočakávaným a retroaktívnym rozšírením právnych predpokladov na výkon\nfunkciu sudcu o skúmanie sudcovskej spôsobilosti... bez rešpektovania právnej istoty\na princípu legálne nadobudnutých práv; sudcovia, ktorí už boli vymenovaní, splnili všetky\nústavne a zákonné predpoklady na ich vymenovanie a ďalšie predpoklady predstavujú\nzásah do ich právnej istoty a legálne nadobudnutých práv, vyplývajúcich z ich vymenovania\nza sudcov všeobecných súdov... svojvoľným spôsobom, pre ktorý je v danom prípade\ncharakteristické to, že prijatím napadnutých ustanovení... sa porušili princípy deľby moci,\npretože na výkone súdnej moci sa má podieľať neústavnými zásahmi aj výkonná moc; toto\nporušenie princípu deľby moci je súčasne aj retroaktívnym zásahom do postavenia\núradujúcich sudcov všeobecných súdov“.\n7. Navrhovateľka tiež uviedla, že ani ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj ,,ústavný zákon č. 161/2014 Z. z.“ alebo „novela ústavy 2014“ a v interakcii\ns ústavou označenou ako „stará ústava“ aj „nová ústava“) nebol zmenený čl. 145 ods. 1\nústavy, „podľa ktorého sú sudcovia vymenúvaní bez časového obmedzenia. Novela ústavy\n2014 síce doplnila čl. 147... ale toto doplnenie nerieši problém základnej úpravy, podľa\nktorej sudca má ústavne zaručený časovo stabilný výkon funkcie.\nMožnosť, ktorú poskytuje preskúmanie sudcovskej spôsobilosti u úradujúcich sudcov\nneústavné zasahuje do tohto časovo stabilného výkonu funkcie; môže k nemu dôjsť\nv podstate neobmedzene a kedykoľvek. Takáto možnosť je však jasným ohrozením\nnezávislosti sudcu, ktorá ako funkčný princíp by bola výrazne deformovaná vplyvom\nprocesu, ktorý by bol organizovaný, riadený a hodnotený výkonnou mocou.“.\n8. Navrhovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil nesúlad\nnapadnutých zákonných ustanovení s označenými článkami ústavy (pozri bod 1).\n9. S poukazom na čl. 125 ods. 2 ústavy navrhovateľka ďalej požadovala, aby ústavný\nsúd uznesením pozastavil účinnosť napadnutých zákonných ustanovení. Tento návrh\n\n6\n\nodôvodňuje tým, že „považuje zásah výkonnej moci do nezávislosti sudcov všeobecných\nsúdov, retroaktivitu napadnutej právnej úpravy a porušenie viacerých princípov tvoriacich\nobsah materiálneho právneho štátu za také pôsobenie právnych noriem, ktoré by mohlo\nviesť k vážnym a nenapraviteľným následkom, ktoré by sa mohli prejaviť v ochromení\nfungovania súdnej moci. Toto ochromenie by mohlo byť v priamej spojitosti s právnou\nneistotou preverovaných sudcov, u ktorých by hrozilo vážne spochybnenie ich nezávislosti\npočas skúmania ich sudcovskej spôsobilosti spôsobom, ktorý obsahujú napadnuté\nustanovenia...“.\n10. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 21/2014-19 zo 17. septembra 2014 prijal\nnávrh navrhovateľky na ďalšie konanie, pozastavil účinnosť ustanovení § 5 ods. 7 v časti\nslov „sudca alebo“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sudcoch“), § 74da,\n§ 74db a § 74dc zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“), § 31 zákona č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o súdnej rade“), § 69a ods. 2 v časti slov „o sudcovi\nalebo“, § 70 ods. 1 písm. d) v časti slov „o sudcovi a“ a § 84b zákona č. 215/2004 Z. z.\no ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o utajovaných skutočnostiach“) a návrhu na\npozastavenie účinnosti ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o utajovaných skutočnostiach\nnevyhovel.\n11. V bode 19 odôvodnenia uznesenia č. k. PL. ÚS 21/2014-19 zo 17. septembra\n2014 ústavný súd zároveň zdôraznil, že v rámci tohto procesného štádia – predbežného\nprerokovania návrhu – sa nemohol zásadným spôsobom vyjadriť k interakcii napadnutých\nzákonných ustanovení s čl. 154d ústavy (resp. s obsahom novely ústavy 2014), a preto\nsa k tomuto problému vyjadrí v rámci meritórneho rozhodnutia.\n\n7\n\n12. Listom z 24. októbra 2014 navrhovateľka argumentačne rozšírila pôvodný návrh\n(body 1 až 8) a súčasne navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol nad rámec pôvodného\nnávrhu (body 1 a 8), že (aj) čl. 154d ods. l až 3 novej ústavy nie je v súlade s čl. 1 ods. l,\nčl. 141 ods. l, čl. 144 ods. l a čl. 145 ods. 1 starej ústavy.\n13. Navrhovateľka k princípu právneho štátu a k podstate napadnutých zákonných\nustanovení v rozšírenom návrhu uviedla, že NBÚ ako špecializovaný bezpečnostný orgán\nvýkonnej moci disponuje pri previerkach sudcov značne širokou správnou úvahou, pričom\n„[p]rávne garancie ochrany osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, sú pritom\ninherentnou súčasťou právnych záruk ochrany súdnych orgánov pred možnými vonkajšími\nzásahmi alebo nátlakom, ktorý by bol spôsobilý ohroziť nezávislosť a nestrannosť súdneho\nrozhodovania... [f]lexibilita postupu... a rozsah voľného uváženia, ktorú mu (NBÚ, pozn.)\ntento zákon priznáva v súvislosti s posudzovaním a vyhodnocovaním bezpečnostného rizika,\nv porovnaní s podstatne menej účinným systémom opravných prostriedkov vo vzťahu\nk rozhodnutiam tohto orgánu takýto stav vytvárajú. Výkonnej moci tak zákonodarca priznal\nneprimerane silné postavenie, ktoré nie je v súlade so systémom bŕzd a protiváh ako\nťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby\nmoci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu\ntak, ako ju zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy.“.\nV rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 6/04 ústavný súd už uviedol, že výkon sudcovskej\nfunkcie, ale aj funkcie poslanca je v rámci oddelenosti moci okolnosťou vylučujúcou\npodmienenie výkonu týchto funkcií rozhodnutiu orgánov výkonnej moci: „Namiesto\nvyváženého pôsobenia jednotlivých zložiek štátnej moci prostredníctvom ich vzájomných\nbŕzd a pák v rámci princípu jej trojdelenia v danom prípade sa situácia nakláňa v prospech\nvýkonnej moci, ktorá by mohla prostredníctvom bezpečnostnej previerky výraznejším\nspôsobom narušiť integritu moci súdnej, a tým je spôsobilá sústavne kontrolovať sudcov...\na tak kontrolovať aj súdnu moc.\nU sudcu je významne spochybnená jeho nestrannosť k veci, nakoľko by mohlo\ndochádzať prostredníctvom previerky k vynucovaniu si rozhodnutí v súlade so záujmami\nvýkonnej moci. Inštitút previerky NBÚ vytvoril taký zásah výkonnej moci do ústavného\npostavenia sudcu, ktorý je v rozpore so samotným čl. 1 ods. 1 ústavy garantujúcej\n\n8\n\nsudcovskú nezávislosť ako základný princíp právneho štátu. Aj keď NBÚ možno začleniť\ndo skupiny relatívne nezávislých správnych orgánov, stále ide z hľadiska jeho podstaty\no správny orgán, t. j. výkonný orgán. Ide však o taký správny orgán, ktorý má vzhľadom\nna koncentráciu informácií osobného charakteru pozoruhodný mocenský potenciál (bližšie\nPL. ÚS 17/2008).“\n14. Navrhovateľka sa ďalej venovala nerešpektovaniu a obchádzaniu ústavy\na rozhodnutí ústavného súdu Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná\nrada“), a to v spojitosti s prijatím ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. a najmä jeho čl. 154d\nods. 1 až 3, ktorého podstatou je umožnenie bezpečnostných previerok u všetkých sudcov\nvšeobecných súdov. V tejto súvislosti uviedla, že „ak obsah právnej úpravy včlenený\ndo ústavného zákona nie je v skutočnosti, okrem formy prameňa práva, ústavným zákonom,\npotom preskúmať ústavnosť takého ústavného zákona umožňuje čl. 124 Ústavy... Ústavný\nsúd ako univerzálny ochranca ústavnosti... je preto nielen oprávnený, ale aj povinný podľa\nčl. 124 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy chrániť ústavnosť, aj keby formálne\npredpoklady na založenie jeho právomoci chýbali.“. Ďalej poukazujúc na rozhodnutie\nsp. zn. PL. ÚS 17/2008 (Špeciálny súd) a jeho dôvody uviedla, že národná rada pri\nneskoršom prijímaní ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. nerešpektovala jeho závery ‒\n„[v] tomto prípade nejde o prvú záležitosť, kedy Národná rada schválila zákon s podobným\nobsahom ako pred tým Ústavný súd... vyhlásil za protiústavný. Ústavodarca zašiel ešte\nďalej, keď napádanú právnu úpravu schválil vo forme ústavného zákona. Zjavným zámerom\nústavodarcu bolo zamedziť opätovnému posudzovaniu predmetu právnej úpravy v konaní\no súlade právnych predpisov.“.\nPodobne v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/1998 ústavný súd už uviedol, že „[n]árodná\nrada... je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány SR.\nPri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ týmto\nzákonom neprekročí rámec daný ústavou... Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 ods. 1\nje základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní\nsvoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší\naj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1. Ak navrhovateľ nerešpektovanie princípu\n\n9\n\nprávneho štátu v návrhu namietne, ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu označenom\nnavrhovateľom.“.\n15. K samotnému čl. 154d ods. 1 až 3 ústavy navrhovateľka uviedla, že\n«[v] preskúmavanom prípade je jeho aplikácia neprípustná, lebo by znamenala popretie\nsamotnej podstaty princípu zakotveného v čl. 1 ods. 1 Ústavy..., podľa ktorého je Slovenská\nrepublika demokratickým a právnym štátom.\nMedzi podstatné princípy demokratického a právneho štátu patrí aj nezávislosť\nsúdnictva (súdov a sudcov) a prostriedky na jej zabezpečenie (čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1,\nčl. 145 ods. 1 Ústavy...). Tieto princípy sú nezmeniteľné inou, ich účel popierajúcou\nprávnou úpravou (v tomto prípade ustanovením čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy... Bez\nzachovania nezávislosti súdov a sudcov, Slovenská republika nemôže sama seba definovať\nako demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V označenom\nustanovení je implicitne (ale obsahovo jednoznačne) vyjadrená zásada, že zmena\npodstatných náležitostí demokratického a právneho štátu je neprípustná (viď explicitnú\núpravu v čl. 9 ods. 2 Ústavy českej republiky, založenej na rovnakých princípoch).\nUvedený vnútorný rozpor stavia úpravu Ústavy... vykonanú v... čl. 154d ods. 1 až 3...\ndo pozície obsolentného ustanovenia, ktoré nie je vykonateľné. Slovenská republika totiž\nnemôže byť podľa základnej právnej úpravy (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)\ndemokratickým a právnym štátom, a zároveň ním podľa uvedeného prechodného\nustanovenia nebyť.\nAk by došlo k obmedzeniu nezávislosti súdnictva ako jednej z podstatných náležitostí\ndemokratického a právneho štátu, došlo by zároveň aj k negácii jeho podstaty.\nČl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy... je teda s jej čl. 1 ods. 1 nezlučiteľný a nemá povahu\nosobitného ustanovenia („lex specialis“), keďže vytvára výnimku popierajúcu primárny\nprincíp ústavného zriadenia štátu. Preto, ak ostávajú právne účinky čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky zachované, ustanovenie čl. 154d tohto predpisu (a contrario) žiadne\nprávne účinky (v demokratickom a právnom štáte) nevyvoláva.\nPráve na ochranu podstaty demokratického a právneho štátu, ktorá sa prejavuje\nv existencii nezávislého všeobecného súdnictva a nezávislých sudcov je potrebný zásah\nÚstavného súdu..., ktorého rozhodnutie je v tejto historickej chvíli jediným využiteľným\n\n10\n\nprostriedkom na dosiahnutie ochrany všeobecného súdnictva ako celku ako aj každého\nsudcu, ktorý v tomto systéme pôsobil k 1. 9. 2014.».\nII.\nStanoviská účastníkov konania, predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na Združenia sudcov Slovenska\n16. Ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde požiadal o vyjadrenie\nk návrhu navrhovateľky (pôvodnému i rozšírenému) národnú radu ako orgán, ktorý vydal\nv konaní relevantné všeobecne záväzné právne predpisy, a vládu Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania. Predsedníčka ústavného súdu\nsi podľa § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže vyžiadať stanovisko predsedu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) alebo generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky. Vyžiadala si preto stanovisko aj od predsedníčky\nnajvyššieho súdu. Listom zo 16. júna 2016 požiadalo Združenie sudcov Slovenska (ďalej\nlen „združenie sudcov“) ako „dotknutý subjekt“ o možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu\na stanoviskám účastníkov konania. Ústavný súd mu listom z 22. júna 2016 zaslal\npožadované písomné podklady a umožnil mu vyjadriť sa k veci.\n17. Národná rada v podstatnom poukázala na skutočnosť, že „napadnutý zákon\nč. 195/2014 Z. z... je vykonávajúcim zákonom k ústavnému zákonu č. 161/2014 Z. z.\nTo znamená, že Národná rada... schválila predmetný zákon na základe ústavného príkazu...\na napadnuté zákonné ustanovenia majú svoj základ v ústavnej úprave.“. Ďalej podporne\npoukázala na niektoré všeobecné medzinárodné štandardy (bez ich explicitnej väzby\nna previerky sudcov, pozn.) ‒ Benátskej komisie, Bangalórskych zásad správania sudcov,\nodporúčanie Výboru ministrov Rady Európy R(94)12 z 13. októbra 1994 o nezávislosti,\nefektívnosti a úlohe sudcov, odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy Rec(2010)12\nči Magnu Chartu európskych sudcov (základné princípy) prijatú Poradným výborom Rady\nEurópy 17. novembra 2010.\n\n11\n\nNárodná rada ďalej uviedla, že „[r]eálne naplnenie princípu nezávislosti možno\ndosiahnuť aj kvalitatívnym sprísnením ústavných podmienok na výkon funkcie sudcu“.\nPoukázala aj na obsah dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 161/2014 Z. z., v ktorej\nsa konštatuje, že „s prihliadnutím na fakt, že sudcovský stav, resp. súdnictvo ako také\nnepožíva vo verejnosti dôveru v takom rozsahu, ktorý by bol zárukou všeobecnej\nakceptovateľnosti súdnej moci ako garanta nielen zákonnosti, ale aj spravodlivosti a sudcov\nako odborných a morálnych autorít, je nevyhnutné, aby samotná súdna moc prevzala reálnu\nzodpovednosť za tento stav“. Sudcovia ako verejní činitelia na rozdiel od reprezentantov\nmoci zákonodarnej a výkonnej sú do funkcií ustanovení bez časového obmedzenia.\nTo predstavuje legitímny dôvod požadovať od nich určité vyššie predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu budú vykonávať riadne po celý čas\ntrvania funkcie sudcu.\nNásledne národná rada popísala samotný priebeh skúmania predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti a zvýraznila skutočnosť, že „dotknutá právna úprava obsahuje právne\ngarancie v tom, že o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti rozhoduje súdna rada,\nako ústavný orgán sudcovskej legitimity a v prípade sťažnosti ústavný súd, ktorý\nje vrcholným orgánom súdnej moci“.\nNárodná rada ďalej uviedla, že prijatím napadnutej právnej úpravy bol naplnený\nprincíp (iba) tzv. nepravej retroaktivity, ktorá je v okolnostiach posudzovanej veci\nakceptovateľná, a teda aj prípustná. K princípu nezávislosti sudcov národná rada poukázala\nna skutočnosť, že táto „je garantovaná vo vzťahu k výkonu súdnictva… zatiaľ čo predmetná\nzákonná úprava sa dotýka splnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti“.\nK námietke navrhovateľky súvisiacej s porušením princípu deľby moci národná rada\nuviedla, že NBÚ nerozhoduje „o zotrvaní vo funkcii sudcu“, ale (iba) zhromažďuje\na vyhodnocuje informácie, ktoré predstavujú „podklad na rozhodovanie súdnej rady…\nPodklady tohto orgánu nie sú spôsobilé ovplyvniť zotrvanie sudcu vo funkcii. K zániku\nfunkcie sudcu nemôže dôjsť bez návrhu súdnej rady a bez rozhodnutia prezidenta Slovenskej\nrepubliky.“. Podporne poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/08 z mája 2009\n\n12\n\na zvýraznila okolnosť, že „všetky napadnuté zákonné ustanovenia boli prijaté na základe\nústavného príkazu a v intenciách čl. 141a ods. 9, čl. 154d ods. 1 a čl. 154d ods. 2. ústavy“.\n18. Stanovisko za vládu predložilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), ktoré nesúhlasilo s návrhom navrhovateľky\n„[s] prihliadnutím na fakt, že sudcovský stav, resp. súdnictvo ako také nepožíva\nvo verejnosti dôveru v takom rozsahu, ktorý by bol zárukou všeobecnej akceptovateľnosti\nsúdnej moci ako garanta nielen zákonnosti, ale aj spravodlivosti a sudcov ako odborných\na morálnych autorít, (a preto, pozn.) je nevyhnutné, aby samotná súdna moc prevzala\nreálnu zodpovednosť za tento stav“. Ministerstvo spravodlivosti v podstate zopakovalo\njadro argumentácie národnej rady a uviedlo, že napadnutá právna úprava vykonáva novelu\nústavy 2014. Uvedená skutočnosť je určujúca „pre posúdenie návrhu“, pričom\n„[ú]stavnému súdu neprináleží posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou“. V tejto\nsúvislosti ministerstvo spravodlivosti uzavrelo, že „[s]kúmanie sudcovskej spôsobilosti\nu sudcov vykonávajúcich funkciu sudcu k 1. septembru 2014 ukladá ústava... a nie zákon...\nPodmienku výkonu funkcie sudcu v podobe sudcovskej spôsobilosti zavádza ústava... a nie\nzákon... Rovnako sa nemožno stotožniť s porušením princípu deľby moci, nakoľko\npôsobnosť jednotlivých štátnych orgánov zakladá v tomto prípade priamo ústava, a nie\nzákon...“.\nK návrhu navrhovateľky v časti, v ktorej „napáda nie zákonné ustanovenia,\nale priamo text ústavy“, ministerstvo spravodlivosti zopakovalo, že sa nemožno stotožniť\ns takýmto návrhom, pretože „[p]odľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavný súd rozhoduje\no súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ústavnému súdu neprináleží posudzovať súlad ústavných\nzákonov s ústavou“.\n19. Predsedníčka najvyššieho súdu sa v stanovisku z 27. októbra 2014 „[v] celom\nrozsahu“ stotožnila s obsahom návrhu navrhovateľky, keďže napadnutá právna úprava\n„zasahuje do právneho postavenia ústavných činiteľov – sudcov:\n\n13\n\na) neočakávaným a retroaktívnym rozšírením právnych predpokladov na výkon\nfunkcie sudcu o skúmanie sudcovskej spôsobilosti,\nb) bez rešpektovania právnej istoty a princípu legálne nadobudnutých práv;\nsudcovia, ktorí už boli vymenovaní, splnili všetky ústavné a zákonné predpoklady na ich\nvymenovanie a ďalšie predpoklady predstavujú zásah do ich právnej istoty a legálne\nnadobudnutých práv, vyplývajúcich z ich vymenovania za sudcov všeobecných súdov,\nc) svojvoľným spôsobom, pre ktorý je v danom prípade charakteristické to, že\nprijatím napadnutých ustanovení sa porušili princípy deľby moci, pretože na výkone súdnej\nmoci sa má podieľať aj výkonná moc; toto porušenie princípu deľby moci je súčasne\naj retroaktívnym zásahom do postavenia sudkýň a sudcov všeobecných súdov.\nZásahy takého charakteru by sa dali ospravedlniť len pri takých revolučných\nzmenách ústavných základov štátu, ku ktorým došlo napríklad v roku 1989 – 1990; taká\nsituácia podľa môjho názoru tu nie je a preto nie je možné spomenuté zásahy ničím\nospravedlniť.“.\n20. Združenie sudcov sa v stanovisku zo 4. júla 2016 v celom rozsahu pripojilo\nk podanému návrhu. V podstatnom uviedlo, že v rámci konania o súlade právnych\npredpisov s ústavou musí ústavný súd postupovať podľa kritérií materiálneho (a nie\nformálneho) právneho štátu, v rámci ktorého akcentovalo význam čl. 1 ods. 1 (princíp\nprávneho štátu), čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 („predmetný článok ústavy je ústavným\nzákladom, od ktorého sa odvíja nadradenosť ústavy voči ústavným zákonom“) ústavy.\nV tomto ohľade poukázalo aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\nPL. ÚS 27/09, ústavného súdu napr. sp. zn. PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 52/99,\nPL. ÚS 17/2008, PL. ÚS 27/2015 a sp. zn. III. ÚS 571/2015. Združenie sudcov ďalej\ncitovalo z rozhodnutí v súvislosti s princípom deľby moci, retroaktivity, bezpečnostných\nprevierok [PL. ÚS 6/04 – „zákonodarca rozhodol v zásade vyňať spod povinnosti podrobiť\nsa bezpečnostnej previerke osobitnú skupinu osôb (prezident republiky, poslanci NR SR,\nčlenovia vlády, sudcovia ústavného a všeobecných súdov, predsedu a podpredsedu NKÚ)“].\nV závere združenie sudcov uviedlo, že „[n]apadnuté časti ústavného zákona č. 161/2014\nZ. z. a súvisiacich zákonov porušujú viaceré princípy právneho štátu, ktoré vyplývajú z čl. 1\nods. 1, 2 ods. l, 2, 141, 144, 145 ods. 1 ústavy (materiálne jadro ústavy). Ide o zákaz\n\n14\n\nretroaktivity, princíp právnej istoty, legality štátnej moci, demokratickej legitimácie\nverejnej moci, nezávislosti súdnej moci a ústavnej garancie nezávislosti sudcov (tzv.\nosobnej záruky spočívajúcej v časovo neobmedzenom trvaní ústavnej funkcie).“.\nIII.\nProcesné súvislosti doplnenia návrhu navrhovateľkou z 24. októbra 2014 a rozsah\nprieskumu\n21. Navrhovateľka podaním z 24. októbra 2014 (doručeným ústavnému súdu toho\nistého dňa) rozšírila pôvodný návrh tak, že okrem vyslovenia nesúladu napadnutých\nzákonných ustanovení s ústavou (bod 1) žiadala vysloviť aj nesúlad čl. 154d ods. 1 až 3\nnovely ústavy 2014 s čl. 1 ods. 1 ústavy (princípmi demokratického a právneho štátu,\nzvýrazniac princíp deľby moci) a s čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1 ústavy\n[nezávislosť súdnictva (súdov a sudcov) a prostriedky na jej zabezpečenie]. V podstate\ntvrdila, že tieto princípy sú nezmeniteľné inou, ich účel popierajúcou právnou úpravou\n(v tomto prípade ustanovením čl. 154d ods. 1 až 3 ústavy). Bola by totiž narušená nielen\nsamotná podstata a zmysel dotknutých inštitútov (deľby moci a systému vzájomných bŕzd\na protiváh, ako aj nezávislosť súdov a sudcov pri rozhodovaní), ale popreté aj právo\nkaždého na konanie pred nezávislým a nestranným súdom [čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ,,dohovor“)].\nNavrhovateľka tak urobila po tom, ako ústavný súd 17. septembra 2014 prijal pôvodný\nnávrh na ďalšie konanie a pozastavil účinnosť niektorých napadnutých zákonných\nustanovení (bod 10).\n22. Ústavný súd už v uznesení o prijatí návrhu (bod 10) v bode 19 jeho odôvodnenia\nexplicitne zdôraznil, že v rámci tohto procesného štádia – predbežného prerokovania návrhu\n– sa nemohol zásadným spôsobom vyjadriť k interakcii napadnutých zákonných ustanovení\ns čl. 154d ústavy (resp. s obsahom novely ústavy 2014), a preto sa k tomuto problému\nvyjadrí v rámci meritórneho rozhodnutia (pozri bod 11). Posúdenie stretu (ústavnosti)\nčl. 154d novely ústavy 2014 s inými článkami ústavy (čl. 1 ods. l, čl. 141 ods. l, čl. 144\nods. l a čl. 145 ods. 1) je totiž condicio sine qua non posúdenia prípadného nesúladu\n\n15\n\nnapadnutých zákonných ustanovení s čl. 1 ods. l, čl. 141 ods. l, čl. 144 ods. l a čl. 145 ods. 1\nústavy (bod 1). Inak povedané, ústavný súd by musel v rámci vecného prieskumu návrhu\nnavrhovateľky posúdiť aj dôsledky stretu novej ústavy (najmä čl. 154d) a starej ústavy\n(najmä čl. 1 ods. l, čl. 141 ods. l, čl. 144 ods. l a čl. 145 ods. 1), a to aj v prípade, ak by\nnavrhovateľka nerozšírila svoj návrh.\n23. Rozšírený návrh navrhovateľky bol prípisom z 30. októbra 2014 riadne doručený\nnárodnej rade, ministerstvu spravodlivosti, predsedníčke najvyššieho súdu a združeniu\nsudcov, a to ešte pred doručením ich stanovísk (body 16 až 20), pričom národná rada\nsa (implicitne) a ministerstvo spravodlivosti (explicitne) k uvedenému problému aj vyjadrili\n(body 17 a 18).\n24. Návrh predložený ústavnému súdu na rozhodnutie môže jeho predkladateľ\nzmeniť tak, že ho rozšíri. Taká je doterajšia prax ústavného súdu, keď napr. vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 29/95 ústavný súd na začiatku ústneho pojednávania akceptoval návrh\npredkladateľa, ktorý predmet konania rozšíril o ďalšiu (pôvodne nenamietanú, pozn.)\núpravu. Ústavný súd v tomto prípade nielen akceptoval rozšírenie návrhu, ale zároveň\nvyhovel rozšírenému návrhu (Drgonec, J. Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky, Heuréka, 2008. s. 66).\n25. Podľa § 40 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa\nčl. 125 ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily\ns právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí\nnesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo\ns medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych\npredpisov.\n26. Ústavný súd rešpektuje, že národná rada je jediný ústavodarný a zákonodarný\norgán. Pripomína však, že s najväčšou mocou je spojená aj najväčšia zodpovednosť.\nNárodná rada je zodpovedná za stav ústavy a ústavného poriadku a za jeho vývoj v súlade\ns trendmi moderného európskeho a svetového konštitucionalizmu. Tým by sa ústavodarca\n\n16\n\nmal riadiť aj pri úprave spôsobu menovania sudcov a pokračovať v trende, ktorý nastúpil\nprijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej\nrepubliky č.\n\n460/1992 Zb. v znení neskorších\n\npredpisov\n\n(ďalej len ,,zákon\n\nč. 90/2001 Z. z.“). Zmena spôsobu menovania sudcov a vytvorenie súdnej rady boli okrem\niného v dôvodovej správe k tomuto ústavnému zákonu odôvodnené aj tým, že „Vplyv\nvládnej moci na moc súdnu je neopodstatnene veľký“, a jedným zo základných problémov\nsúdnictva bola „jeho úplná závislosť od výkonnej moci“. To viedlo k vytvoreniu súdnej\nrady, aby „inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov bola nezávislá od\nvlády a štátnej správy“. Začlenenie súdnej rady do siedmej hlavy ústavy malo zvýrazniť\njej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej, ako aj od moci výkonnej a bolo reálnym\nnaplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov\nštátu.\n27. Napriek tomu, že od vzniku súdnej rady uplynulo už viac ako 15 rokov,\njej charakter nebol dlhodobo vyjasnený. Ústavný súd v minulosti vo viac ako desiatich\nrozhodnutiach súdnu radu čiastkovo rôznorodo definoval, pričom však v závislosti\nod predmetu prejednávanej veci v každom zo svojich rozhodnutí kládol dôraz len\nna niektorý z jej aspektov, no v žiadnom zo svojich rozhodnutí neponúkol komplexnú\nústavnoprávnu charakteristiku súdnej rady.\nZmena nastala až rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 18. novembra\n2015, v rámci ktorého ústavný súd pristúpil aj ku komplexnému vymedzeniu postavenia\nsúdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky a vychádzajúc zo svojej dovtedajšej\njudikatúry ústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto: „Súdna rada Slovenskej republiky\nje osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci predovšetkým nezávislé\npostavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci za chod súdnictva, správu\nsúdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným\npartnerom moci zákonodarnej a výkonnej.“\nV rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú\npozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady a okrem iného konštatoval, že „základný\nzámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci\nod výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto záruka\n\n17\n\nnezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže\nnie je objektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho, aby\naj jej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.\nSúdna rada jediná predkladá prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej aj ,,prezident“)\nnávrh na vymenovanie za sudcu a až do prijatia ústavného zákona č. 161/2014 Z. z.\nposudzovala kandidátov na sudcov nezávisle od vlády a štátnej správy v súlade so svojím\nposlaním.\n28. Zmeny, ktoré priniesol v otázke predpokladov sudcovskej spôsobilosti ústavný\nzákon č. 161/2014 Z. z. a naň nadväzujúci zákon č. 195/2014 Z. z., je potrebné chápať v ich\nspojení a komplexe. Zmeny, ktoré priniesol ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., boli podľa\ndôvodovej správy k nemu motivované snahou o zvýšenie čistoty a dôveryhodnosti justície,\npretože súdnictvo „nepožíva vo verejnosti dôveru v takom rozsahu, ktorý by bol zárukou\nvšeobecnej akceptovateľnosti súdnej moci ako garanta nielen zákonnosti, ale aj\nspravodlivosti“. Ústavodarca pri zdôvodnení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. vychádzal\nz toho, že „je nevyhnutné, aby samotná súdna moc prevzala reálnu zodpovednosť za tento\nstav“.\n29. Skutočné naplnenie tejto predstavy v novej ústave však spochybňuje úmysel\nústavodarcu, aby reálnu zodpovednosť za stav v justícii a jej vnímaní vo verejnosti prevzala\nsamotná súdna moc, skôr naopak.\n30. Ústavný súd vníma zmeny v spôsobe menovania sudcov po 1. septembri 2014,\nale aj zmeny vo vzťahu k sudcom ustanoveným do funkcie pred 1. septembrom 2014\nako jeden funkčný a previazaný celok. Návrh podpredsedu súdnej rady doplnený návrhom\npredsedníčky súdnej rady preto ústavný súd berie ako východisko pre prieskum zmien\nv ústave a v napadnutých zákonných ustanoveniach z pohľadu ich komplexného prepojenia.\nPostup podľa § 40 zákona o ústavnom súde využíva ústavný súd v tomto prípade aj preto,\nlebo preskúmanie, posúdenie a rozhodnutie v jednej, resp. niektorej časti týchto vzájomne\npreviazaných pravidiel, napr. len v rozsahu napadnutých zákonných ustanovení,\nby neodstránilo\n\npochybnosti\n\no\n\nústavnej\n\nkonformite\n\n18\n\nprávnej\n\núpravy,\n\nktorá\n\nsíce\n\nnavrhovateľkou napadnutá nebola, ale jej podstata je rovnaká ako v prípade napadnutých\nzákonných ustanovení. Ak by totiž preskúmavanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti\npostupom a spôsobom, ktorý bol založený ústavnou a zákonnou úpravou od 1. septembra\n2014, neprešiel testom ústavnej konformnosti u sudcov ustanovených do funkcie pred\n1. septembrom 2014, len ťažko by bolo možné zodpovedne a bez riadneho preskúmania\nzo strany orgánu ochrany ústavnosti vysloviť, že tento postup a spôsob je pri kandidátoch\nna sudcov ústavne udržateľný. Inak povedané, že miera ochrany nezávislosti sudcov\nje rozdielna a pri sudcoch ustanovených do funkcie pred 1. septembrom 2014\nje intenzívnejšia, kým pri kandidátoch na sudcov je miernejšia.\n31. To, že právnu úpravu týkajúcu sa sudcov ustanovených do funkcie pred\n1. septembrom 2014 a kandidátov na vymenovanie za sudcov je potrebné vnímať ako jeden\npreviazaný a funkčný celok, vymedzil samotný ústavodarca. Tento stanovil nielen nové\npravidlá či požiadavky pre kandidátov na vymenovanie za sudcov, ale súčasne stanovil, že\npredpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude\nvykonávať riadne, sa vzťahujú aj na sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom\n2014. Ide preto o rovnaké požiadavky pre kandidátov na vymenovanie za sudcu, ako aj pre\nsudcov ustanovených do funkcie pred 1. septembrom 2014. V prípade spochybnenia týchto\npravidiel z hľadiska ich súladu s ústavou je potrebné podrobiť prieskumu ich použitie\nv každom prípade, resp. v každej situácii predpokladanej ústavou, aby ústavný súd poskytol\nochranu ústavnosti v každej do úvahy prichádzajúcej situácii, kedy sa tieto pravidlá majú,\nresp. môžu použiť.\n32. Ústavný súd pokladá za nevyhnutné, aby došlo k preskúmaniu napadnutých\nústavných a zákonných ustanovení, ako aj tých ústavných a zákonných ustanovení, ktoré\nsa týkajú kandidátov na vymenovanie za sudcov i samotných sudcov a upravujú požiadavku\nsplnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti na základe podkladov od štátneho orgánu\nplniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností u kandidátov na vymenovanie za sudcov\ni samotných sudcov podľa novej ústavy.\n\n19\n\n33. Ústavný súd v celej svojej doterajšej histórii nerozhodoval o súlade ústavného\nzákona s ústavou, aj keď, tak iba v rámci odôvodnenia rozhodnutia, a aj to skôr implicitne\n(napr. PL. ÚS 17/94, PL. ÚS 16/95, I. ÚS 3/98, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 12/01,\nPL. ÚS 24/2014, niektoré z nich sú spomenuté ďalej, pozn.). Z hľadiska metodiky prístupu\nk ústavnému prieskumu previerok sudcov – z pohľadu de constitutione lata – ústavný súd\npreto volil cestu najskôr kladenia si relevantných otázok ústavného významu a hľadania\nodpovedí na niektoré otázky [napr. Môžu existovať protiústavné ústavné zákony? Má ústava\nmateriálne ohnisko (jadro), aj keď ho explicitne neuvádza? Je ústavný súd oprávnený\nzistenú protiústavnosť ústavného zákona posúdiť a ak áno, akým spôsobom?], aby napokon\nväčšinovo dospel k záveru vyjadrenému vo výroku tohto nálezu. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti dodáva, že si je plne vedomý zložitosťou posudzovanej problematiky\na jej dôsledkami pre súčasné (menej), ale najmä budúce (viac) zmeny doterajšej slovenskej\ndecíznej paradigmy o neobmedzenosti národnej rady.\n34. Ústava v čl. 125 ods. 3 ustanovuje, aké dôsledky vyvoláva rozhodnutie ústavného\nsúdu o nesúlade právnych predpisov. Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich\nustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou,\ns ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným\nzákonom... Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť\npo šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. Orgánom, ktorý zaťažuje táto povinnosť\nv prípade zákona, ktorý nie je v súlade s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými\nzmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, je národná rada ako jediný\nzákonodarný orgán.\n35. Ústavný súd si je vedomý toho, že jeho úlohou nie je skúmať, akým spôsobom\na či vôbec sa národná rada s touto úlohou vysporiada, pretože jeho právomoc nastupuje\nvtedy, ak by bola nová právna úprava, nový zákon napadnutý na ústavnom súde niektorým\nz aktívne legitimovaných subjektov. Na druhej strane čl. 125 ods. 3 ústavy nie je možné\nchápať len formálne, ale musí dôjsť k jeho materiálnemu naplneniu v konštruktívnom\n\n20\n\nzmysle. Z princípu deľby moci vyplýva aj čiastkový princíp spolupráce jednotlivých\nústavných orgánov vrátane požiadavky, aby ústavný orgán nevykonával, resp. nevykonal\nsvoju ústavnú právomoc spôsobom, ktorý by znemožňoval alebo zmaril výkon ústavných\nprávomocí iných ústavných orgánov.\n36. Národná rada je ústavný orgán so všeobecnou pôsobnosťou v oblasti\nzákonodarstva. Ako jediný zákonodarný orgán môže prijať akýkoľvek zákon a v akejkoľvek\noblasti, avšak len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou a pri dodržaní\nzákladných princípov ústavnosti, ústavou zaručených základných práv a slobôd a záväzkov\nvyplývajúcich zo všeobecných pravidiel medzinárodného práva a z medzinárodných zmlúv,\nktorými je Slovenská republika viazaná (PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 6/01).\n37. V niektorých prípadoch ústavodarca v ústave priamo predpisuje zákonodarcovi\nprijatie určitého zákona. V situácii, keď je potrebné ústavnú úpravu doplniť úpravou\nna úrovni zákona, ústava obsahuje blanketovú normu, ktorá predstavuje inštrukciu\nústavodarcu adresovanú zákonodarcovi na prijatie nejakého zákona. Osobitne, ak ide\no naplnenie pozitívneho záväzku štátu, možno dokonca hovoriť o legislatívnej povinnosti\nparlamentu. Ústavný súd pripomína svoj dávnejšie vyslovený názor na pozitívny záväzok\nštátu „...v rozsahu, v ktorom z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí\npozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia na zabezpečenie ľudských práv a základných\nslobôd, vyplýva pozitívny záväzok aj pre Slovenskú republiku. Pozitívny záväzok vyplývajúci\naj z ďalších medzinárodných zmlúv, ktoré ratifikovala a vyhlásila alebo ktoré ratifikuje\na vyhlási vo svojej Zbierke zákonov, Slovenská republika musí plniť, pokiaľ voči nemu\nneuplatní výhradu. Pozitívnym záväzkom sa chránia aj práva a slobody ustanovené\nv Ústave Slovenskej republiky. Obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam\na slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave\npriznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok,\nktorý občan žiada od štátu.“ (II. ÚS 8/96).\n38. Osobitne možno uviesť blanketové normy v druhej hlave ústavy. Reálne\nuplatňovanie základných práv a slobôd je v mnohých prípadoch možné len v rozsahu\n\n21\n\na spôsobom ustanoveným zákonom. „Neexistencia takéhoto zákona, prípadne existencia\nzákona, ktorý však neumožňuje (negarantuje) reálne využívanie ústavou zaručeného\nzákladného práva alebo slobody, znamená stav, ktorý nie je v súlade s Ústavou Slovenskej\nrepubliky.“ (I. ÚS 19/96). V materiálnom právnom štáte preto blanketové normy v rozsahu\nnapĺňajúcom pozitívny záväzok štátu v oblasti základných práv a slobôd nemožno chápať\niba ako odporúčanie, ale ako pokyn ústavodarcu.\n39. Blanketové normy majú rozdielny obsah, a to v závislosti od toho, na ktoré\nustanovenia\n\nústavy\n\nnadväzujú.\n\nPre\n\nblanketové\n\nnormy\n\nz\n\ndruhej\n\nhlavy\n\nústavy\n\nje charakteristický ich stručný obsah a tiež stručná ústavná úprava, ktorá im predchádza.\nTáto má programový charakter a vyjadruje želanú úroveň ochrany základných práv a slobôd\nv štáte rešpektujúcom ľudskú dôstojnosť. Programová ústavná úprava vytvára širší priestor\npre zákonodarcu, ako ju zákonom vykoná. Ak ústava napr. v čl. 39 ods. 1 ustanovuje,\nže „Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti\nna prácu, ako aj pri strate živiteľa“ a podľa odseku 3 podrobnosti o tomto práve ustanoví\nzákon, tak zákonodarca môže relatívne autonómne v zákone ustanoviť, čo je to primerané\nhmotné zabezpečenie, kedy formálne nastáva staroba, napr. stanovením veku vzniku nároku\nna starobný dôchodok či stanovením miery a intenzity poškodenia zdravia človeka\nzakladajúceho nespôsobilosť na prácu. Zákonodarca je limitovaný ľudskou dôstojnosťou\nako ústavnou hodnotou, ktorú musí mať na pamäti a nemôže do nej zasiahnuť spôsobom,\nže by ústavné právo svojou zákonodarnou činnosťou poprel v jeho podstate.\n40. Iný charakter majú blanketové normy v piatej, šiestej a siedmej hlave ústavy.\nNapríklad blanketová norma v čl. 101 ods. 10 ústavy nadväzuje na relatívne konkrétnu\nústavnú úpravu volieb prezidenta. Podrobnosti o voľbách preto nemôžu zasiahnuť do tých\nprvkov volieb prezidenta, ktoré už ustanovila ústava.\nČím je ústavná úprava, na ktorú nadväzuje blanketová norma, konkrétnejšia, tým\nje priestor pre zákonodarcu užší, v extrémnom prípade dokonca zúžený iba na jednu\nmožnosť či na jedno možné a do úvahy prichádzajúce legislatívne riešenie.\nTakýto charakter má aj blanketová norma v čl. 141a ods. 9 ústavy a čl. 154d ods. 1\nústavy.\n\n22\n\n41. V prípade blanketovej normy v čl. 141a ods. 9 ústavy ide o ustanovenie\npodrobností zákonom o prijímaní stanoviska súdnej rady, či kandidát na vymenovanie\nza sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu\nbude vykonávať riadne, a to na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy\nochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu.\nZákonodarca nemá ústavnú možnosť sám rozhodnúť o spôsobe, akým bude súdna rada\nvykonávať svoju právomoc podľa čl. 141a ods. 5 písm. b) ústavy, nemá možnosť v rámci\nustanovenia podrobností upraviť celý proces prijímania stanoviska predpokladaného\nv tomto ustanovení ústavy podľa svojho vlastného uváženia, ale je pri ustanovovaní\npodrobností obmedzený v tom, že ústava priamo v čl. 141a ods. 9 ustanovuje, na základe\nčoho sa stanovisko podľa čl. 141a ods. 5 písm. b) ústavy prijíma. Zákonodarca môže\nnepochybne ustanoviť rôzne technické a časové podrobnosti, ale nemôže ustanoviť to,\nna základe podkladov ktorého orgánu sa stanovisko podľa čl. 141a ods. 5 písm. b) ústavy\nprijíma. Toto si vyhradil priamo ústavodarca a zákonodarca to zmeniť nedokáže. Je pritom\nzrejmé, že ak má byť súčasťou posudzovania kandidáta na vymenovanie za sudcu\naj preskúmanie, resp. posúdenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,\nže funkciu sudcu bude vykonávať riadne, je to možné dosiahnuť viacerými spôsobmi, a to aj\nbez toho, aby to nevyhnutne bolo spojené so vstupom štátneho orgánu plniaceho úlohy\nochrany utajovaných skutočností. Vykonanie tejto právomoci iste nie je bytostne viazané\npráve a len na podklady od takéhoto štátneho orgánu. Zákonodarca by nepochybne vedel\nnájsť a prijať takú úpravu, ktorá by právomoc súdnej rady podľa čl. 141a ods. 5 písm. b)\nústavy materiálne naplnila, a to aj bez podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy\nochrany utajovaných skutočností.\n42. Ústava používa všeobecné označenie tohto štátneho orgánu, čo potenciálne\numožňuje zákonodarcovi ustanoviť ktorýkoľvek štátny orgán plniaci úlohy ochrany\nutajovaných skutočností ako štátny orgán, na základe podkladov ktorého prijíma súdna rada\nstanovisko podľa čl. 141a ods. 5 písm. b) ústavy, ale v skutočnosti je jeho možnosť zúžená\nv podstate na jeden štátny orgán. Iste to nevylučuje, aby národná rada podľa čl. 86 písm. e)\n\n23\n\nústavy perspektívne nezriadila aj ďalší štátny orgán plniaci úlohy ochrany utajovaných\nskutočností, ale v súčasnosti tomu tak nie je.\n43. Rovnako to platí v prípade blanketovej normy v čl. 154d ods. 1 ústavy. Podľa\nblanketovej normy má zákon ustanoviť podrobnosti o rozhodovaní súdnej rady o prijatí\nstanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu\nsudcu bude vykonávať riadne, vrátane spôsobu vyjadrenia sudcu k podkladom. Ústava\nsúčasne v tom istom ustanovení priamo ustanovuje, že o prijatí stanoviska o splnení\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom\n2014 rozhoduje súdna rada na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy\nochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia sudcu. Rovnako ako v predchádzajúcom\nprípade, ani tu nemá zákonodarca v rámci ustanovenia podrobností možnosť uváženia, ako\nsa má preukazovať splnenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu ustanoveného\ndo funkcie pred 1. septembrom 2014, pretože to priamo ustanovil ústavodarca.\n44. Aj keď úlohou ústavného súdu nie je skúmať, ako sa zákonodarca vysporiada\ns rozhodnutím o nesúlade zákona s ústavou, nemôže nebrať do úvahy fakt, ktorý mu je pri\njeho rozhodovaní známy, a totiž, že by svojím rozhodnutím pri preskúmaní napadnutých\nzákonných ustanovení v rozsahu vymedzenom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení\nmohol vytvoriť stav, že zákonodarca nebude schopný sa s rozhodnutím ústavného súdu\nvysporiadať. Táto situácia by nastala práve vtedy, ak by ústavným súdom vyslovený\nnesúlad zákona s ústavou spočíval vo veci, ktorá je priamo a výslovne upravená v ústave,\na to možno práve preto, aby zostala „ochránená“ pred ústavným súdom. Zákonodarca\nby podľa čl. 125 ods. 3 ústavy nedokázal prijať novú právnu úpravu bez toho, aby sa,\nparadoxne, pri zohľadnení rozhodnutia ústavného súdu nedostala a priórne do rozporu\ns ústavou.\n45. Ústavný súd preto pristúpil podľa § 40 zákona o ústavnom súde nad rámec\nnávrhu navrhovateľky týkajúceho sa čl. 154d ods. 1 až 3 ústavy aj k prieskumu úpravy\nv novej ústave, a to v rozsahu, v akom splnenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré\ndávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, u sudcov ustanovených do funkcie\n\n24\n\npred 1. septembrom 2014 a tiež u kandidátov na vymenovanie za sudcu viaže na podklady\nod štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností.\nRelevantná právna úprava\nIV.\nÚstava\n46. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé\na nestranné súdy.\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7\nods. 2 a 5 a zákonom.\nPodľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej\nrepubliky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového\nobmedzenia.\nPodľa čl. 141a ods. 5 písm. b) a i) ústavy do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky patrí...\nb) prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady\nsudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne...\ni) dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú\nzáruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu.\nPodľa čl. 141a ods. 9 ústavy Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko\npodľa odseku 5 písm. b) na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany\n\n25\n\nutajovaných skutočností a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti\nustanoví zákon.\nPodľa čl. 141a ods. 10 ústavy o strate predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré\ndávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, počas výkonu funkcie sudcu\nrozhoduje disciplinárny senát; ustanovenia čl. 154d ods. 1 až 3 tým nie sú dotknuté.\nPodľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady\nSlovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku\nza úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol\nv jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe\nrozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,\nalebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky. Prezident\nSlovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolá aj sudcu, ktorý\nnespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude\nvykonávať riadne, na základe právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky\npodľa čl. 154d ods. 1 alebo na základe právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým\nsťažnosť podľa čl. 154d ods. 2 zamietol.\nPodľa čl. 154d ústavy predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,\nže funkciu sudcu bude vykonávať riadne, sa vzťahujú aj na sudcu ustanoveného do funkcie\npred 1. septembrom 2014. O prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti podľa prvej vety sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom 2014\nrozhoduje na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných\nskutočností a vyjadrenia sudcu Súdna rada Slovenskej republiky uznesením. Podrobnosti\no rozhodovaní Súdnej rady Slovenskej republiky o prijatí stanoviska o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,\nvrátane spôsobu vyjadrenia sudcu k podkladom, ustanoví zákon (odsek 1).\nProti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 možno podať\nsťažnosť, o ktorej rozhodne ústavný súd; podrobnosti ustanoví zákon (odsek 2).\n\n26\n\nAk sudca ustanovený do funkcie pred 1. septembrom 2014 nespĺňa predpoklady\nsudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,\npodľa právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 alebo\npodľa právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa odseku 2\nzamietol, Súdna rada Slovenskej republiky navrhne prezidentovi odvolať sudcu. Nesplnenie\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude\nvykonávať riadne, je dôvodom na odvolanie sudcu (odsek 3).\nV.\nDotknuté zákony (zákon o previerkach sudcov)\n47. Zákon č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.\no sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v článku I až IX zmenil a doplnil\ndeväť zákonov. Predmetom konania pred ústavným súdom (podľa návrhu) a jeho\nrozhodovania (podľa prijatého výroku) je zmena uskutočnená čl. I, II, V a čl. VII.\nČl. I\nZákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n2. V § 5 ods. 1 sa za písmeno d) vkladá nové písmeno e), ktoré znie:\n„e) spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu\nbude vykonávať riadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej spôsobilosti“)“.\n4. § 5 sa dopĺňa odsekmi 6 a 7, ktoré znejú:\n„(6) Predpokladmi sudcovskej spôsobilosti sú morálny štandard a integrita sudcu pre\nnáležitý a zodpovedný výkon jeho funkcie.\n(7) Súdna rada pri rozhodovaní o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti\nvychádza z komplexného posúdenia uchádzača o funkciu sudcu, ako aj z podkladov\n\n27\n\nNárodného bezpečnostného úradu, 4c) ktorými sa zisťuje, či sudca 4d) alebo uchádzač\no funkciu sudcu 4e)\na) nie je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej situácie,\nb) nie je preukázateľne závislý od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných\nnávykových látok,\nc) neprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo nezneužíva postavenie\na funkciu na získavanie neoprávnených požitkov,\nd) nedisponuje s majetkom, ktorého hodnota je neprimeraná priznaným príjmom\na ktorého legálnosť pôvodu nie je schopný alebo ochotný preukázať,\ne) nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia\norganizovaného zločinu, alebo\nf) nespráva sa korupčne.“.\nPoznámky pod čiarou k odkazom 4c až 4e znejú:\n„4c) Čl. 141a ods. 9 a čl. 154d ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného\nzákona č. 161/2014 Z. z.\n§ 69a a 69b zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 195/2014 Z. z.\n4d) Čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona\nč. 161/2014 Z. z.\n4e) Čl. 141a ods. 5 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona\nč. 161/2014 Z. z.“\n6. § 22 odsek 1 znie:\n„(1) Sudcovi, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin, proti ktorému sa vedie\ndisciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu alebo ktorý podľa\nuznesenia súdnej rady nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, 4d) možno dočasne\npozastaviť výkon funkcie sudcu až do právoplatného skončenia trestného stíhania,\ndisciplinárneho konania, do rozhodnutia prezidenta o odvolaní z funkcie sudcu alebo\ndo právoplatnosti uznesenia súdnej rady, ktorým rozhodla, že sudca nespĺňa predpoklady\nsudcovskej spôsobilosti. 4d)“\n\n28\n\n7. V § 22 sa odsek 2 dopĺňa písmenom c), ktoré znie:\n„c) predsedu súdnej rady, ak súdna rada rozhodla, že sudca nespĺňa predpoklady\nsudcovskej spôsobilosti. 4d)“\n8. V § 22 ods. 6 sa za slovo „senátu“ vkladajú slová „alebo rozhodnutia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, ktorým vyhovel sťažnosti sudcu 4d)“.\n9. § 22a sa dopĺňa odsekom 4, ktorý znie:\n„(4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú rovnako aj vtedy, ak ide o dočasné\npozastavenie výkonu funkcie sudcu z dôvodu podľa § 22 ods. 2 písm. c).“\n14. V § 28 ods. 2 sa slová „písm. b) až f) a odseku 2 a najneskôr v posledný deň\nvýberového konania dosiahne vek aspoň 30 rokov“ nahrádzajú slovami „písm. b) až d), f),\ng) a odseku 2, najneskôr v posledný deň výberového konania dosiahne vek aspoň 30 rokov\na udelí písomný súhlas s overením predpokladov sudcovskej spôsobilosti Národným\nbezpečnostným úradom, 4c) ak sa vo výberovom konaní umiestni ako prvý v poradí“.\n16. V § 30 ods. 2 sa za písmeno e) vkladá nové písmeno f), ktoré znie:\n„f) spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas trvania funkcie sudcu.“\n25. V § 116 sa odsek 2 dopĺňa písmenom j), ktoré znie:\n„j) porušenie povinnosti spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti po celý čas\ntrvania funkcie sudcu.“\n26. V § 116 ods. 3 písm. d) sa slová „písm. a), c) a d)“ nahrádzajú slovami „písm. a),\nc), d) a j).“\nČl. II\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\nv znení neskorších predpisov\n\n29\n\n7. V druhej hlave sa za trinásty oddiel vkladá nový štrnásty oddiel, ktorý vrátane\nnadpisu znie:\n«Štrnásty oddiel\nKonanie o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky\n§ 74da\n(1) Uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) je na účely\ntohto oddielu uznesenie súdnej rady podľa čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy.\n(2) Sťažovateľom môže byť\na) sudca, ktorý podľa uznesenia súdnej rady nespĺňa predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu bude vykonávať riadne (ďalej len\n„predpoklady sudcovskej spôsobilosti“),\nb) minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“),\nak súdna rada uznesením rozhodla, že sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti,\na to napriek\n\ntomu,\n\nže\n\npodklady\n\nNárodného\n\nbezpečnostného\n\núradu\n\ntento\n\nzáver\n\nneodôvodňujú.\n(3) Účastníkom konania je sudca podľa odseku 2 písm. a) a súdna rada; minister\nspravodlivosti je účastníkom konania len vtedy, ak konanie začalo na jeho návrh.\n(4) Sťažnosť možno podať v lehote 30 dní od doručenia uznesenia súdnej rady.\nSťažnosť sudcu podľa odseku 2 písm. a) má odkladný účinok.\n(5) Sťažnosť proti uzneseniu súdnej rady musí okrem všeobecných náležitostí\nuvedených v § 20 obsahovať aj označenie uznesenia súdnej rady a uvedenie dôvodov, pre\nktoré ju sťažovateľ podáva.\n§ 74db\n(1) Pred rozhodnutím vo veci samej si predseda Ústavného súdu vyžiada stanovisko\nsúdnej rady, ku ktorému je súdna rada povinná pripojiť podklad Národného bezpečnostného\n\n30\n\núradu, ako aj napadnuté uznesenie súdnej rady, zápisnicu z hlasovania, zápisnicu\nzo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady.\n(2) Predseda Ústavného súdu si vyžiada aj stanovisko riaditeľa Národného\nbezpečnostného úradu.\n§ 74dc\n(1) Ak Ústavný súd vyhovie sťažnosti sudcu podľa § 74da ods. 2 písm. a), uznesenie\nsúdnej rady zruší a vysloví, že sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, inak\nsťažnosť zamietne.\n(2) Ak Ústavný súd vyhovie sťažnosti ministra spravodlivosti podľa § 74da ods. 2\npísm. b), uznesenie súdnej rady zruší a vec vráti súdnej rade, inak sťažnosť zamietne.\nAk Ústavný súd vráti vec súdnej rade, je súdna rada viazaná právnym názorom Ústavného\nsúdu.\n(3) Ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, Ústavný súd konanie o nej zastaví.\nÚstavný súd bezodkladne zašle oznámenie o späťvzatí sťažnosti ostatným účastníkom\nkonania.\n(4) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom\nkonania.»\nČl. V\nZákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n7. V § 6 ods. 7 sa na konci pripája táto veta: „Člen súdnej rady, ktorý je sudcom,\nnemá právo hlasovať aj vtedy, ak súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti tohto člena súdnej rady.“\n10. Za § 27g sa vkladá § 27ga, ktorý vrátane nadpisu znie:\n„Rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti\n§ 27ga\n\n31\n\n(1) Bezodkladne po oznámení výsledkov výberového konania 12) kancelária súdnej\nrady doručí kandidátovi na vymenovanie za sudcu, ktorým je uchádzač o funkciu sudcu,\nktorý sa umiestnil vo výberovom konaní ako prvý v poradí, dotazník podľa osobitného\npredpisu. 13)\n(2) Kandidát na vymenovanie za sudcu je povinný doručiť kancelárii súdnej rady\nvyplnený dotazník podľa osobitného predpisu 13) do 30 dní od jeho doručenia kanceláriou\nsúdnej rady.\n(3) Predseda súdnej rady bezodkladne po doručení dotazníku podľa odseku 2\npísomne požiada Národný bezpečnostný úrad o zabezpečenie podkladov pre rozhodovanie\no predpokladoch sudcovskej spôsobilosti kandidáta na vymenovanie za sudcu. K žiadosti sa\npripojí súhlas udelený podľa osobitného predpisu 14) a vyplnený dotazník fyzickej osoby\npodľa osobitného predpisu. 13)\n(4) Súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidáta\nna vymenovanie za sudcu na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa môžu zúčastniť len\nčlenovia súdnej rady a kandidát na vymenovanie za sudcu; ďalšie osoby sa ho môžu\nzúčastniť len so súhlasom súdnej rady. Hlasovanie súdnej rady je tajné.\n(5) Súdna rada je povinná pred rozhodnutím o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti umožniť kandidátovi na vymenovanie za sudcu vyjadriť sa k zisteniam\nvyplývajúcim z podkladov podľa odseku 3, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích\nosôb a nebol ohrozený zdroj informácií. Predseda súdnej rady je povinný umožniť členom\nsúdnej rady oboznámiť sa s podkladmi podľa odseku 3 aspoň 15 dní pred zasadnutím súdnej\nrady, na ktorom rozhoduje podľa týchto podkladov. Ak o to súdna rada požiada, Národný\nbezpečnostný úrad je povinný umožniť súdnej rade nahliadnutie do materiálov, z ktorých\nsa podklady pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti poskytli.\n(6) Súdna rada je povinná rozhodnúť o tom, či kandidát na vymenovanie za sudcu\nspĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, do 60 dní od predloženia podkladov podľa\nodseku 3 a uznesenie bezodkladne doručiť tomuto kandidátovi na vymenovanie za sudcu\ndo vlastných rúk.\n(7) Ak v čase od podania žiadosti podľa odseku 3 do predloženia podkladov podľa\nodseku 3 súdnej rade vezme kandidát na vymenovanie za sudcu súhlas podľa osobitného\n\n32\n\npredpisu 14) späť alebo ho odvolá, predseda súdnej rady oznámi bezodkladne túto\nskutočnosť Národnému bezpečnostnému úradu.“\nPoznámky pod čiarou k odkazom 12 až 14 znejú:\n„12) § 11 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov.\n13) § 69a zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 195/2014 Z. z.\n14) § 28 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov.“\n11. V § 27h ods. 1 sa na konci pripája táto veta: „Rovnako sú povinné súdnej rade\nposkytnúť informácie o konaní sudcu, ktoré je nezlučiteľné s predpokladmi sudcovskej\nspôsobilosti.“\n14. Za § 30 sa vkladá § 31, ktorý vrátane nadpisu znie:\n„Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. septembra 2014\n§ 31\n(1) Kancelária súdnej rady je povinná do 30. septembra 2014 doručiť sudcovi, ktorý\nbol ustanovený do funkcie sudcu pred 1. septembrom 2014, dotazník podľa osobitného\npredpisu. 13)\n(2) Vyplnený dotazník je sudca povinný doručiť kancelárii súdnej rady\ndo 31. októbra 2014.\n(3) Predseda súdnej rady je povinný bezodkladne po doručení dotazníka podľa\nodseku 2 písomne požiadať Národný bezpečnostný úrad o zabezpečenie podkladov pre\nrozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti sudcu.\n(4) Súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu na\nneverejnom zasadnutí, na ktorom sa môžu zúčastniť len členovia súdnej rady a sudca;\nďalšie osoby sa ho môžu zúčastniť len so súhlasom súdnej rady. Hlasovanie súdnej rady je\ntajné.\n\n33\n\n(5) Súdna rada je povinná pred rozhodnutím o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti umožniť sudcovi vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcim z podkladov podľa\nodseku 3, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích osôb a nebol ohrozený zdroj\ninformácií. Predseda súdnej rady je povinný umožniť členom súdnej rady oboznámiť\nsa s podkladmi podľa odseku 3 aspoň 15 dní pred zasadnutím súdnej rady, na ktorom\nrozhoduje podľa týchto podkladov. Ak o to súdna rada požiada, Národný bezpečnostný úrad\nje povinný umožniť súdnej rade nahliadnutie do materiálov, z ktorých sa podklady pre\nrozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti poskytli.\n(6) Súdna rada je povinná rozhodnúť o tom, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti bezodkladne, a uznesenie bezodkladne doručiť sudcovi do vlastných rúk;\nuznesenie sa doručuje do vlastných rúk aj ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky.\n(7) Ak v čase od podania žiadosti podľa odseku 3 do predloženia podkladov podľa\nodseku 3 súdnej rade dôjde k zániku funkcie sudcu, predseda súdnej rady oznámi\nbezodkladne túto skutočnosť Národnému bezpečnostnému úradu.\n(8) Za podmienok ustanovených osobitným predpisom 15) možno proti uzneseniu\nsúdnej rady podľa odseku 6 podať sťažnosť.\n(9) Uznesenie súdnej rady nadobúda právoplatnosť\na) márnym uplynutím lehoty na podanie sťažnosti,\nb) doručením späťvzatia sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky,\nc) odmietnutím sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, alebo\nd) zamietnutím sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky.“\nPoznámka pod čiarou k odkazu 15 znie:\n„15) § 74da zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení zákona č. 195/2014 Z. z.“\nČl. VII\nZákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n\n34\n\n1. V § 1 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie:\n„(2) Tento zákon ďalej upravuje pôsobnosť úradu pri zabezpečovaní podkladov pre\nrozhodovanie Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) o splnení\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu bude vykonávať\nriadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej spôsobilosti“). 1)“\nPoznámka pod čiarou k odkazu 1 znie:\n„1) Čl. 141a ods. 5 písm. b), čl. 141a ods. 9 a čl. 154d ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov.“\n3. V § 34 sa odsek 1 dopĺňa písmenom g), ktoré znie:\n„g) člen súdnej rady v súvislosti s rozhodovaním o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti.“\n4. Za tretiu časť sa vkladá nová štvrtá časť, ktorá vrátane nadpisu znie:\n„ŠTVRTÁ ČASŤ\nZABEZPEČOVANIE PODKLADOV PRE ROZHODNOVANIE O SPLNENÍ\nPREDPOKLADOV SUDCOVSKEJ SPÔSOBILOSTI\n§ 69a\nZhromažďovanie informácií\n(1) Úrad zabezpečuje podklady pre rozhodovanie súdnej rady o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti 1) na základe písomnej žiadosti predsedu súdnej rady. Úrad\nje povinný ukončiť zhromažďovanie a vyhodnocovanie podkladov na základe oznámenia\npredsedu súdnej rady podľa osobitného predpisu. 28a)\n(2) Úrad pri zabezpečovaní podkladov podľa odseku 1 pre overenie skutočností\npodľa osobitného predpisu 28b) zhromažďuje informácie o sudcovi alebo o kandidátovi\nna vymenovanie za sudcu, ktorými sú\n\n35\n\na) vyplnený dotazník fyzickej osoby v rozsahu údajov uvedených v prílohe č. 3\nčastiach A a B,\nb) informácie o fyzickej osobe z evidencií Policajného zboru, Slovenskej informačnej\nslužby a Vojenského spravodajstva,\nc) informácie o fyzickej osobe z previerok vykonaných v mieste bydliska Policajným\nzborom, Slovenskou informačnou službou alebo Vojenským spravodajstvom,\nd) informácie vyžiadané od obce, v ktorej má fyzická osoba trvalý pobyt alebo\nprechodný pobyt,\ne) informácie z previerok vykonaných Policajným zborom, Slovenskou informačnou\nslužbou alebo Vojenským spravodajstvom o bezpečnosti prostredia, v ktorom fyzická osoba\nžije a pohybuje sa, a o možnosti výskytu rizík,\nf) informácie o fyzickej osobe vyžiadané od ďalších štátnych orgánov, iných\nprávnických osôb a fyzických osôb.\n(3) Vyplnený dotazník podľa odseku 2 písm. a) predkladá sudca, ako aj kandidát na\nvymenovanie za sudcu súdnej rade; v aktuálnom dotazníku je povinný uvádzať úplné\na pravdivé údaje. Vyplnený dotazník podľa odseku 2 písm. a) sa pripojí k žiadosti podľa\nodseku 1.\n(4) Úrad je oprávnený pri zabezpečovaní podkladov podľa odseku 1 požadovať\nod štátnych orgánov, iných právnických osôb a fyzických osôb podľa odseku 2 písm. b)\naž f) poskytnutie informácií vrátane osobných údajov14) potrebných na overenie\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti sudcu alebo kandidáta na vymenovanie za sudcu;\ntieto sú povinné žiadosti v určenej lehote vyhovieť a umožniť nahliadnutie do písomných\nmateriálov, z ktorých informácie úradu poskytli.\n(5) Informácie podľa odseku 4 sú štátne orgány, iné právnické osoby a fyzické osoby\npodľa odseku 2 písm. b) až f) povinné predložiť úradu najneskôr do troch mesiacov\nod doručenia žiadosti o poskytnutie informácií.\n(6) Úrad vedie spis fyzickej osoby podľa odseku 2, v ktorom sú založené podklady\nna zistenie spôsobilosti fyzickej osoby vykonávať funkciu sudcu. Údaje z tohto spisu možno\npoužiť iba pre rozhodovanie o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti.1)\n§ 69b\n\n36\n\nVyhodnocovanie informácií\n(1) Úrad je povinný zhromaždené informácie vyhodnotiť a vyhodnotenie zaslať\nsúdnej rade najneskôr do piatich mesiacov od doručenia žiadosti podľa § 69a ods. 1.\nAk nemožno vzhľadom na povahu veci túto lehotu dodržať, môže ju úrad predĺžiť o dva\nmesiace. O predĺžení lehoty s uvedením dôvodu je úrad povinný upovedomiť súdnu radu.\n(2) Vyhodnotenie je podkladom pre rozhodovanie súdnej rady o splnení\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti. Musí obsahovať informácie potrebné pre overenie\nsplnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti v rozsahu podľa osobitného predpisu, 28b)\nako aj pre rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti proti uzneseniu\nsúdnej rady.“\nPoznámky pod čiarou k odkazom 28a 28b znejú:\n„28a) § 27ga ods. 7 a § 31 ods. 7 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 195/2014 Z. z.\n28b) § 5 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 195/2014 Z. z.“\n5. V § 70 ods. 1 sa za písmeno c) vkladá nové písmeno d), ktoré znie:\n„d) zabezpečovania podkladov potrebných pre rozhodovanie súdnej rady o splnení\npredpokladov\n\nsudcovskej\n\nspôsobilosti\n\nzískava,\n\nsústreďuje,\n\npreveruje,\n\nanalyzuje\n\na vyhodnocuje informácie o sudcovi a o kandidátovi na funkciu sudcu v rozsahu potrebnom\npre overenie skutočností podľa osobitného predpisu. 28b)“\n7. V § 75 ods. 1 sa za písmeno d) vkladá nové písmeno e), ktoré znie:\n„e) poskytuje úradu na požiadanie informácie o fyzickej osobe podľa § 69a ods. 2\nna zistenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti a vykonáva na ten účel previerky v mieste\nbydliska fyzickej osoby podľa § 69a ods. 2 a previerky bezpečnosti prostredia, v ktorom\ntáto fyzická osoba žije a pohybuje sa.“\n8. V § 76 sa odsek 1 dopĺňa písmenom e), ktoré znie:\n\n37\n\n„e) poskytuje úradu na požiadanie informácie o fyzickej osobe podľa § 69a ods. 2\nna zistenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti a vykonáva na ten účel previerky v mieste\nbydliska fyzickej osoby podľa § 69a ods. 2 a previerky bezpečnosti prostredia, v ktorom\ntáto fyzická osoba žije a pohybuje sa.“\n\n9. Za § 84a sa vkladá § 84b, ktorý znie:\n„§ 84b\nPrechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. septembra 2014\nÚrad je povinný zabezpečiť podklady pre rozhodovanie o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti podľa čl. 154d ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zhromaždené\ninformácie vyhodnotiť a vyhodnotenie zaslať súdnej rade do 15 mesiacov odo dňa\ndoručenia písomnej žiadosti predsedu súdnej rady; ustanovenie § 69b ods. 1 sa nepoužije.“\n48.1 Nadväzujúc na znenie preskúmavanej zákonnej právnej úpravy ústavný súd pre\núplnosť uvádza, že znenie ustanovenia § 27ga zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov bolo novelizované zákonom č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, takto:\n- V § 27ga ods. 1 sa vypustila čiarka za slovami „za sudcu“ a slová „ktorým\nje uchádzač o funkciu sudcu, ktorý sa umiestnil vo výberovom konaní ako prvý v poradí“.\n- V § 27ga ods. 6 sa bodka na konci nahradila bodkočiarkou a pripojili sa slová\n„uznesenie doručí aj ministrovi spravodlivosti“.\n- V § 27ga ods. 7 sa na konci pripojili slová „a ministrovi spravodlivosti“.\n- Ustanovenie § 27ga sa doplnilo odsekom 8, ktorý znie: „(8) Späťvzatím súhlasu\nalebo jeho odvolaním podľa odseku 7 je kandidát na funkciu sudcu vyradený z databázy\nkandidátov na funkciu sudcu. Kandidát na funkciu sudcu je vyradený z databázy aj vtedy,\nak súdna rada rozhodla, že nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti.“\n\n38\n\n48.2 Nadväzujúc na znenie preskúmavanej zákonnej právnej úpravy ústavný súd pre\núplnosť uvádza, že znenie ustanovenia § 69b ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov bolo novelizované zákonom č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tak, že z ustanovenia\n§ 69b ods. 1 bola vypustená druhá a tretia veta.\n48.3 Vzhľadom na bezprostrednú vecnú súvislosť s preskúmavanou zákonnou\nprávnou úpravou je predmetom konania pred ústavným súdom a jeho rozhodovania\naj ustanovenie § 28b ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré bolo do zákona\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov doplnené zákonom č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 1. júla\n2017, ktoré znie:\n„Výberového konania sa okrem sudcu môže zúčastniť ten, kto spĺňa predpoklady na\nvymenovanie za sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. a) až d), f), g) a ods. 2 a udelí písomný súhlas\ns overením predpokladov sudcovskej spôsobilosti Národným bezpečnostným úradom, 4c)\npre prípad, že sa stane kandidátom na funkciu sudcu.“\nMateriálne ohnisko (jadro) ústavy\nVI.\nExplicitné nezmeniteľné náležitosti (klauzuly večnosti) ústav\n49. S príchodom písaných ústav sa začala objavovať predstava, podľa ktorej ústava\nobsahuje ustanovenia, ktoré sú natoľko závažné, chránia také významné základy štátu\na spoločnosti, že ich nemožno zmeniť. Nezmeniteľné náležitosti (klauzuly večnosti)\nsú výslovne zakotvené v mnohých ústavách Európy a sveta. Ich vznik a výslovne uvedenie\n\n39\n\nv konštitučných\n\ndokumentoch\n\npredchádzajúcou\n\nnedobrou\n\nbol\n\nlimitovaný\n\nskúsenosťou\n\ns\n\n‒\n\nzjednodušene\n\nminulým\n\npovedané\n\nusporiadaním\n\n–\n\n(i)\n\nspoločnosti\n\nči nedemokratickými režimami (napr. v USA a Austrálii zakotvenie rovnoprávneho\nzastúpenia v parlamente, vo Francúzsku zakotvenie republikánskej formy vlády, v Nemecku\na Česku reakcia na nedemokratické medzivojnové režimy – nacizmus a socializmus)\nv snahe zabrániť ich recidíve alebo (ii) snahou o „večné“ zakonzervovanie dosiahnutého\nstavu (napr. štátne náboženstvo, úradný jazyk, územná integrita či nezávislosť),\na to aj/nielen v kombinácii oboch prístupov. Ich zmysel spočíva v tom, aby niektoré\nustanovenia ústav alebo ich princípy nebolo možné neskôr zmeniť. „Musí existovať nejaké\ntrvalé, neporušiteľné pravidlo proti meniacim sa väčšinám v parlamente; v každom systéme\nvlády musí byť niečo základné, niečo ako charta, ktorá je trvalá a nemenná“ (Schmitt, C.\nConstitutional theory. Durham : Duke University Press, 2008. s. 92). Podľa Pavla\nHolländera „[m]yšlienka, podľa ktorej demokratická ústava nie je len odzrkadlením\nmomentálnych mocenských vzťahov, ale predstavuje fixovanie pre spoločenstvo\nkonštitutívnych hodnôt slobody a rovnosti, ako aj ich inštitucionálne garancie, ktorých\núčelom, funkciou, je tieto hodnoty garantovať spravodlivosťou a racionalitou, našla koncom\n19. storočia koncentrovaný výraz v uvedomení si princípu imperatívu nezmeniteľnosti\nmateriálneho ohniska (jadra) ústavy.“ (Holländer, P. Základy všeobecné státovědy. Plzeň :\nAleš Čeněk, 2009. s. 267).\n50. Yaniv Roznai vo výskume z roku 2011 uvádza, že zo 192 písaných ústav sveta\nich 82 (teda 42 %) obsahuje nejaké nezmeniteľné náležitosti. Z celkových 537 ústav\nminulosti a súčasnosti potom nezmeniteľné náležitosti obsahuje 172 ústav (32 %), pričom\nza nezmeniteľné sú označované nielen ustanovenia o republikánskej forme vlády,\ndemokracii, právnom štáte či ochrane ľudských práv (napr. Francúzsko, Nemecko, Česko),\nale tiež islam ako štátne náboženstvo (Alžírsko 1989 alebo Irán 1979), úradný jazyk\n(Alžírsko 1989 alebo Turecko 1982), sekularizmus či oddelenie cirkvi od štátu (Angola\n2010), deľba moci (Brazília 1988), vláda ústavy (Ukrajina 1996) alebo suverenita ľudu\n(Arménsko 1995). Je možné sa stretnúť aj s celkom unikátnymi nezmeniteľnými\nustanoveniami, ako sú dedičské práva štátu a kompetencie emira (čl. 145 a čl. 147 Ústavy\nKataru z roku 2004) alebo nenapadnuteľnosť amnestií zaručených osobám, ktoré porušovali\n\n40\n\nľudské práva [čl. 177 Ústavy Nigerie z roku 2010 (Roznai, Y. Unconstitutional\nConstitutional Amendments – The Migration and Success of a Constitutional Idea.\nAmerican Journal of Comparative Law, č. 3/2013, s. 667 ‒ 669 citované z Molek, P.\nMateriální ohnisko ústavy: věčný limit europské integrace?, MU Brno, 2014. s. 53,\nv ďalšom texte citácie z publikácie označené ako „Pavel Molek“)].\n51. V 20. storočí sa nezmeniteľné náležitosti (klauzuly večnosti) ústav dostali\ndo ďalšieho vývojového štádia. Normy slúžiace predovšetkým na stabilizáciu vzťahov\nv zloženom štáte, na zabránenie zmenám právneho postavenia členských štátov, sa výrazne\nrozrástli tak, aby vniesli stabilitu do ďalších otázok organizácie štátu, aj do postavenia\njednotlivca v štáte. Do ústav sa tak vniesli ďalšie ustanovenia či princípy významné\npre chod štátu a spoločnosti, ktoré majú byť ustanovené „raz navždy“, a preto ich nemožno\nupraviť odchylne pomocou zmeny ústavy. Také normy majú ústavy Českej republiky (čl. 9\nods. 2: „Zmena podstatných náležitostí demokratického právneho štátu je neprípustná.“),\nGrécka (čl. 110: „Ustanovenia ústavy sa môžu meniť, s výnimkou tých ustanovení, ktoré\nurčujú formu vlády a štátu ako parlamentnú republiku, a ďalej ustanovení čl. 2 ods. 2, čl. 4\nods. 1, 4 a 7, čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 26“), Spolkovej republiky Nemecko (čl. 79\nods. 3: „Zmena tohto Základného zákona, ktorá sa týka usporiadania Spolku na krajiny,\nzásadného spolupôsobenia krajín v zákonodarstve alebo zásad určených v čl. 1 a 20,\nje neprípustná“), Portugalska [čl. 288: „Zákony meniace túto ústavu musia rešpektovať:\na) národnú nezávislosť a jednotu štátu; b) republikánsku formu vlády; c) odluku cirkví\nod štátu; d) práva a slobody občanov a ich záruky; e) práva zamestnancov, ich výborov\na odborových organizácií; f) koexistenciu verejného, súkromného a družstevného\nvlastníctva výrobných prostriedkov v sociálnych sektoroch; g) úlohu hospodárskych plánov\nv rámci zmiešaného hospodárstva; h) všeobecné, priame, tajné a pravidelné hlasovanie\nvo voľbe volených členov najvyšších orgánov, autonómnych regionálnych a miestnych\nzastupiteľských zborov a systém pomerného zastúpenia; i) pluralizmus prejavu a politickej\norganizácie, ktorá zahŕňa politické strany a právo na demokratickú opozíciu; j) oddelenie\na vzájomnú zodpovednosť orgánov s najvyššou právomocou; l) súdny prieskum všeobecne\nzáväzných právnych predpisov na pozitívnu neústavnosť, ako aj na nesúlad s ústavou\nv dôsledku nečinnosti; m) súdnu nezávislosť; n) autonómiu miestnych orgánov; o) politickú\n\n41\n\na administratívnu nezávislosť Azorských ostrovov a Madeiry“]. Takéto normy majú tiež\nústavy Španielska, Rumunska či Bosny a Hercegoviny.\n52. Ústavný súd k uvedenému prehľadu dodáva, že v priebehu 20. storočia netreba\nprehliadnuť potenciálnu väzbu medzi oslobodením sa štátu spod totalitnej formy vlády\na zakotvením nezmeniteľných náležitostí (klauzuly večnosti) ústav, prijatých v reflexii\nna toto obdobie ako základu zásadne inej, demokratickej formy vlády v právnom štáte.\nZákladným charakteristickým znakom ústav štátov západného sveta prijímaných\npo 2. svetovej vojne a práve na základe skúseností a poučenia z 2. svetovej vojny\nje zvýraznenie hodnotovej orientácie ústavného textu (koncepcia materiálne chápaného\ndemokratického a právneho štátu, resp. demokratického a sociálneho právneho štátu).\nPodstatnou súčasnou ústavných textov sa stali hodnoty, ktoré zakotvovali, ale tiež\ngarantovali a chránili hranice, za ktoré už štátna moc nesmela ísť. Tým došlo k prekonaniu\nformálno-právneho prístupu ku konštrukcii ústavného textu, ktorý bol charakteristický pre\nústavy prijímané v medzivojnovom období, ktoré boli hodnotovo neutrálne.\nUdialo sa tak v Nemecku na ceste z Tretej ríše, v Španielsku po páde režimu generála\nFranca, v Portugalsku po páde Salazara, v Grécku po ukončení vojenskej diktatúry\nplukovníkov, v Českej republike, Rumunsku či Čiernej Hore po politickom skoncovaní\ns érou socializmu. V historicko-politickom kontexte by bolo opodstatnené, aby sa aj Ústava\nSlovenskej republiky z roku 1992 výslovne prihlásila k nemennosti niektorých ústavných\nnoriem pomocou ich zaručenia klauzulou večnosti. No nestalo sa tak.\nVII.\nHodnotovo orientovaná ústava ako conditio sine qua non implicitného materiálneho\nohniska (jadra) ústavy\n53. Na rozdiel od ústav, ktoré explicitne obsahujú nezmeniteľné náležitosti (klauzuly\nvečnosti), existuje prevaha ústav, ktoré takéto explicitné ústavné úpravy nemajú. Ani Ústava\nSlovenskej republiky univerzálne neobsahuje takúto úpravu. Nemožno však obísť ostatnú\nnovelu ústavy ‒ ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava\nSlovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá s účinnosťou\n\n42\n\nod 4. apríla 2017 do ústavy v čl. 86 písm. i) vložila novú kompetenciu národnej rady\n„uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), ak odporuje\nprincípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné\na vyhlasuje sa rovnako ako zákon“. Toto uznesenie sa prijíma za podobných podmienok\nako ústavný zákon (súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov) a navyše\nposúdenie súladu takéhoto uznesenia národnej rady bolo v zmysle čl. 129a tohto ústavného\nzákona zverené do rúk ústavného súdu.\n54. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 7/2017 k princípom demokratického\na právneho štátu uviedol: «Pojem „princípy demokratického a právneho štátu“\nsa v ústavných reáliách Slovenskej republiky nepochybne viaže k uvádzaciemu ustanoveniu\nústavy, t. j. k prvej vete čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom ústavodarca\ndefinuje Slovenskú republiku ako „... zvrchovaný, demokratický a právny štát“». Z tejto\nústavnej konštrukcie zjavne vyplýva, že ide o kvalitatívne, resp. (výstižnejšie) hodnotové\npožiadavky, ktoré ústavodarca kladie na Slovenskú republiku ako demokratický a právny\nštát. Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/01 zdôraznil, že «Žiadna\nmoderná ústava, Ústavu Slovenskej republiky nevynímajúc, nie je hodnotovo neutrálna,\nnaopak, je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje\nich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú\nobjektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného všeobecného „dobra“ a majú\nspravidla nemateriálnu povahu...».\nAk je určitá objektívna hodnota explicitne vyjadrená v ústave alebo ju možno\nz ústavy implicitne vyvodiť, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva najvyššiu,\nt. j. ústavnú ochranu. Nositeľmi ústavných hodnôt sú ústavné princípy, ktoré možno\ncharakterizovať ako regulatívne právne idey, ktoré svojím všeobecným normatívnym\npôsobením vytvárajú normatívny základ nielen ústavy, ale aj celého právneho poriadku\n[podľa známeho amerického filozofa práva R. Dworkina je právny princíp „... štandard,\nktorý sa má zachovávať... preto, že si to vyžaduje spravodlivosť (justice), slušnosť (fairness)\nalebo nejaká iná dimenzia morálky (morality)“ – Dworkin, R. Když se práva berou vážně.\nPraha : Oikoymenh, 2001. s. 44]. Na zásadný význam ústavných princípov pre Slovenskú\nrepubliku ako demokratický a právny štát pravidelne poukazuje vo svojej ustálenej\n\n43\n\njudikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ilustratívne možno poukázať na jedno\nz prvých takýchto rozhodnutí – nález sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995, v ktorom\nústavný súd zvýraznil nedotknuteľnosť ústavných princípov, ktorých „zmenu ústava\nnepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky\ntak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.\n55. V získavaní poznatkov o materiálnom jadre ústavy nemožno obísť úvahy\na argumenty o existencii materiálneho jadra ústavy v českej právnickej literatúre, zavŕšené\njednoznačným vyjadrením P. Holländera: „Implicitné jadro ústavy chráni ústavu pred\nzmenami tých jej ustanovení, ktoré predstavujú a zakladajú jej identitu a ktorých zmena\nalebo vypustenie by narušili kontinuitu ústavy. Nezmeniteľnosť ústavy je prejavom\nsuverenity suveréna, možnosť jej zmeny a doplnenia je teda založená len na jeho vôli\nvyjadrenej zmocnením. Teda imperatív nezmeniteľnosti, ktorý zakladá identitu ústavného\nsystému, je ústavne imanentný a je v nej obsiahnutý aj vtedy, ak nie je explicitne\nvyslovený.“ (Holländer, P. Materiální ohnisko ústavy a diskrece ústavodárce. Právník,\nč. 4/2005. s. 327).\n56. Kruciálna otázka, ktorá primárne stála pred ústavným súdom, otvárajúca\nmožnosť prípadného ústavného prieskumu napadnutej (aj) ústavnej úpravy s ústavou,\nspočívala v tom, či Ústava Slovenskej republiky je ústavou hodnotovo orientovanou.\nS uvedenou otázkou (i) súvisí, ale aj nemusí súvisieť zakotvenie „nezmeniteľných\nnáležitostí“ či „klauzúl večnosti“ do ústav explicitne v texte ústavy, ale (ii) určite súvisí\nexistencia materiálneho ohniska (jadra) ústavy, ktoré podľa Pavla Moleka (s. 40) «tvorí\npomyselnú „Grundnormu“ daného ústavného systému, nech ju už ju budeme vnímať spolu s\nCarlom Schmittom skôr materiálne, teda ako odraz vôle ľudu rozhodujúceho o základných\nnáležitostiach svojho štátneho usporiadania..., alebo skôr procedurálne spolu s Hansom\nKelsenom». Nastolená otázka o hodnotovej orientácii alebo hodnotovej neutralite ústavy\nodráža v práve od nepamäti prítomný konflikt medzi pozitívnym a prirodzeným právom\na z pohľadu ústavných hodnôt možno tento konflikt vyjadriť ako spor medzi dvomi\nzákladnými právnymi hodnotami v rámci západného myslenia – medzi spravodlivosťou\na poriadkom (Stein, P., Shand, J. Legal Values in Western Society. Edinburg : Edinburg\nUniversity Press, 1974. s. 1).\n\n44\n\n57. To, že ústava nie je ústavou hodnotovo neutrálnou, ale je ústavou hodnotovo\norientovanou, ústavný súd opakovane potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti (ide teda\no názor ustálený, pozn.). Už v roku 1995 (PL. ÚS 16/95) sa jasne prihlásil k existencii\nimplicitného materiálneho ohniska (jadra) slovenskej ústavy, keď k postaveniu národnej\nrady vyslovil, že „[a]j zákonodarný orgán je bez akýchkoľvek pochybností viazaný ústavou\na jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam\npre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 ústavy“.\nNeskôr vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01 uviedol: «Žiadna moderná ústava, Ústavu Slovenskej\nrepubliky nevynímajúc, nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na relatívne\nucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov\nverejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter\na sú vyjadrením spoločensky uznávaného všeobecného „dobra“ a majú spravidla\nnemateriálnu povahu.» Vyslovený záver ústavný súd zopakoval aj vo svojom rozhodnutí\nsp. zn. IV. ÚS 294/2012 a navyše uviedol, že „Uvedený hodnotový základ Ústavy\nSlovenskej republiky je deklarovaný v jej čl. 1 ods. 1 prvej vete, podľa ktorého Slovenská\nrepublika je demokratický a právny štát.“. Ústavný súd v logickej nadväznosti výslovne\npotvrdil existenciu „jadra ústavy“, ktoré možno prirovnať ku „klauzule večnosti“ v ústavách\niných európskych štátov: „Podoba demokratického štátu v európskom priestore sa po druhej\nsvetovej vojne zakladá na rešpektovaní základných práv a slobôd, pričom európske ústavné\nsystémy na účel garancie tohto záväzku využívajú rôzne ústavné nástroje. Typickým\npríkladom je tzv. klauzula večnosti objavujúca sa v čl. 79 ods. 3 Základného zákona\nSpolkovej republiky Nemecko, prípadne v čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky, čl. 110\nods. 1 Ústavy Gréckej republiky alebo čl. 288 Ústavy Portugalskej republiky.\nV podmienkach\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nchráni\n\nnezmeniteľnosť\n\nústavných\n\nčlánkov\n\ngarantujúcich základné práva a slobody predovšetkým čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy,\nale k ustanoveniam s uvedeným účelom nepochybne patrí aj čl. 93 ods. 3 ústavy.“\n(PL. ÚS 24/2014).\n58. Prvým zakotvením nezmeniteľnosti určitého segmentu ústavnej úpravy, ktorý\nvyvolal európsky diskurz, bol článok V. francúzskeho ústavného zákona zo 14. augusta\n\n45\n\n1884, ktorým bol novelizovaný čl. 8 ods. 2 ústavného zákona o organizácii francúzskej\nštátnej moci z roku 1875, ktorý výslovne stanovil: „Republikánska forma vlády nemôže byť\npredmetom revízie.“ Uvedené ustanovenie identickou dikciou zakotvuje i súčasná Ústava\nFrancúzskej republiky v čl. 89. Novela ústavy z roku 1884 bola jedným z politických\ndôsledkov vnútropolitického vývoja vo Francúzsku po vzniku III. republiky, mala za cieľ\npoistiť nadobudnuté politické pozície ešte pred nedávnou dobou minoritných republikánov.\n[pozri podrobnejšie Engels, J. I. Kleine Geschichte der Dritten französischen Republik\n(1870 ‒ 1940). Köln, 2007, s. 16 a nasl.] Politický manéver sa ale čoskoro premieňa\nna teoretický konštitucionalistický pojem. S odstupom niekoľkých rokov vteľuje už Georg\nJellinek, jeden zo zakladateľov modernej európskej vedy ústavného práva, imperatív\nnezmeniteľnosti materiálneho jadra ústavy do rámca kategórií modernej vedy o štáte:\n„Zvrchovanosť teda nie je štátnou všemohúcnosťou. Je mocou vykonávanou vo forme práva\na je teda právom viazaná... pokiaľ sa týka vnútorných záležitostí, sú možné prípady,\nv ktorých ani cestou ústavnej zmeny nemožno zmeniť platnú právnu normu. Francúzsky\nzákon zo 14. augusta 1884 zakazuje, aby sa republikánska forma vlády stala predmetom\nrevízie ústavy. Toto ustanovenie môže byť zrušené násilím, nie však právom.“ (Jellinek, G.\nAllgemeine Staatslehre. 1900. Český preklad: Jellinek, J. Všeobecná státověda. Praha :\n1906. s. 509, 512). Relatívne krátko potom v rokoch 1916 a 1917 na stránkach časopisu\nJuristische Blätter sa k problému materiálneho jadra ústavy uskutočnila diskusia troch\nvelikánov európskej vedy verejného práva v 20. storočí: Alfreda Verdroßa, Františka Weyra\na Adolfa Merkla. A bol to práve Adolf Merkl, ktorý v tejto súvislosti ako prvý v Európe\nsformuloval kľúčovú tézu pre posúdenie rozhodovanej veci, kľúčovú pre pochopenie jadra\nústavy a jeho implicitnej povahy, t. j. jeho významu v zmysle sústavy hodnôt definujúcich\nústavný systém. Ústavné zákonodarstvo podľa Merklovho názoru nemožno zamieňať\ns ústavou samou, v jeho prípade, hoci to znie paradoxne, ide rovnako o obyčajný výkon\nústavy, ku ktorému dala blanket, ako v prípade všetkých aktov obyčajného zákonodarstva,\npričom tento výkon spočíva len v zmene ústavných ustanovení, ku ktorej samotná ústava\nzakotvila splnomocnenie, čiže platí: „bez splnomocnenia ústavy nijaká jej zmena.“\nV nezmeniteľnosti ústavy, a nie v zmeniteľnosti Merkl nachádza „najlepšie vyjadrenú\nsuverenitu štátu“. (Merkl, A. Die Unabänderlichkeit von Gesetzen - ein normologisches\nPrinzip. Juristische Blätter, Nr. 9, 10, 1917. s. 109, 111).\n\n46\n\n59.1 Tvorcovia Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z roku 1949\nreagovali na nemeckú históriu rokov 1919 ‒ 1945 okrem iného tým, že vyňali „materiálne\nohnisko ústavy“ z dispozície ústavodarcu, inými slovami, zakotvili tzv. imperatív\nnezmeniteľnosti (Ewigkeitsklausel). Podľa neho zmena základného zákona, týkajúca\nsa základných princípov spolkového usporiadania, základných princípov ochrany ľudských\npráv, právneho štátu, suverenity ľudu a práva na občiansku neposlušnosť, je neprípustná\n(čl. 79 ods. 3 základného zákona). Doktrinálny názor, podľa ktorého je Spolkový ústavný\nsúd Nemecka príslušný rozhodovať o neplatnosti ústavného zákona meniaceho základný\nzákon v rozpore s jeho čl. 79 ods. 3, sa pritom presadil vzápätí po nadobudnutí účinnosti\nzákladného zákona (Bachof, O. Verfassungswidrige Verfassungsnormen? Tübingen, 1951.\ns. 35, 47 a nasl.) a následne bol potvrdený i samotnou judikatúrou Spolkového ústavného\nsúdu Nemecka (BVerfGE, 30, 1/24).\nSpolkový ústavný súd Nemecka nachádza v celom obsahu ústavy určité\n„ústavnoprávne princípy a základné rozhodnutia“, ktorým sú podriadené jednotlivé ústavné\nustanovenia. Uvedený súd vidí oporu pre toto vnútorné členenie ústavy v tom, že\nústavodarca, ktorý mení ústavu, je pozitívne viazaný jej materiálnymi hranicami (Bröstl, A.\nO ústavnosti ústavných zákonov. In: Metamorfózy práva ve střední Evropě. Praha – Plzeň,\n2008. s. 11 ‒ 24).\n59.2 Popri koncepcii a judikatúre nemeckého ústavného súdu to v povojnových\ndejinách európskeho ústavného súdnictva bol najmä rakúsky ústavný súd, pôsobenie\nktorého nadobudlo i širší teoretický dopad. V rozhodnutiach sp. zn. VfSlg. 11.584, 11.756,\n11.827, 11.916, 11.918, 11.927, 11.972 podrobil kritike legislatívnu prax, ktorá formou\nprijímania ústavných zákonov v oblastiach matérie podústavného práva obchádzala\nprieskumnú právomoc ústavného súdu, pričom dospel k záveru, podľa ktorého takýmto\npostupom ústavodarca „nemôže smerovať“ k prelamovaniu základných princípov spolkovej\nústavy. S týmto stanoviskom sa stotožnil rad autorít rakúskej konštitucionalistiky: Peter\nPernthaler (Pernthaler, P. Der Verfassungskern. Gesamtänderung und Durchbrechung der\nVerfassung im Lichte der Theorie, Rechtssprechung und europäischen Verfassungskultur.\nWien, 1998. s. 46 a nasl., 80 a nasl.), Ludwig Adamovich, Bernd-Christian Funk a Gerhard\n\n47\n\nHolzinger (Adamovich, L., Funk, B. - C., Holzinger, G. Österreichisches Staatsrecht. Band\n1. Wien - New York, 1997. s. 128 a nasl.).\nUvedená rozhodovacia línia ústavného súdu bola napokon potvrdená v kľúčovom\nrozhodnutí sp. zn. VfGH 16.327 z 11. októbra 2001, v ktorom súd posudzoval ústavnosť\nustanovenia zákona, ktorým parlament prelomil všeobecnú ústavnú úpravu rozdelenia\nkompetencií medzi spolkom a krajinami a ktorému priradil právnu silu ústavného zákona\n(§ 126a zákona o verejných zákazkách, podľa ktorého „ustanovenia krajinských zákonov\nplatných ku 1. januáru 2001, týkajúcich sa organizácie a príslušnosti orgánov, ktorým\nprináleží právna ochrana vo veciach zadávania verejných zákaziek, platia a nie sú v rozpore\nso spolkovou ústavou“).\nHlavný dôraz pochybností jednoznačne spočíval v prvku vylúčenia príslušnosti\nústavného súdu z kontroly noriem ako ústredného prvku právneho štátu Spolkovej ústavy\nRakúskej republiky. V ďalších prípadoch konštatoval, že je pochybné, ak sa jeho kontrolná\npríslušnosť v značnej miere obmedzí. Odstránenie príslušnosti ústavného súdu z kontroly\nnoriem by znamenalo celkovú zmenu Spolkovej ústavy Rakúskej republiky (Bröstl, A.\nO ústavnosti ústavných zákonov. In: Metamorfózy práva ve střední Evropě. Praha – Plzeň,\n2008. s. 11 ‒ 24).\n59.3 Pokiaľ ide o ochranu materiálneho jadra ústavy v podmienkach Českej\nrepubliky, Ústavný súd Českej republiky v tejto súvislosti vyslovil kľúčové tézy\nuž vo svojom prvom plenárnom náleze v konaní o kontrole noriem vo veci ústavnosti\nzákona č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a o odpore proti nemu\nsp. zn. Pl. ÚS 19/93: „Právně-pozitivistická tradice... odhalila v pozdějším vývoji vícekrát\nsvé slabiny. Ústavy konstruované na těchto základech jsou hodnotově neutrální: tvoří\ninstitucionální a procesní rámec, naplnitelný velmi odlišným politickým obsahem, protože\nkritériem ústavnosti se stává dodržení kompetenčního a procesního rámce ústavních\ninstitucí a postupů, tudíž kritérií formálně-racionální povahy... Naše nová ústava není\nzaložena na hodnotové neutralitě, není jen pouhým vymezením institucí a procesů,\nale včleňuje do svého textu i určité regulativní ideje, vyjadřující základní nedotknutelné\nhodnoty demokratické společnosti... České právo není založeno na svrchovanosti zákona.\nNadřazenost zákonů nižším právním normám neznamená ještě jejich svrchovanost.\n\n48\n\nDokonce ani ve smyslu rozsahu zákonodárné kompetence v rámci ústavního státu nelze\nhovořit o svrchovanosti zákona. V pojetí ústavního státu, na kterém je založena česká\nústava není právo a spravedlnost předmetem volné dispozice zákonodárce a tím ani zákona,\nprotože zákonodárce je vázán určitými základními hodnotami, jež ústava prohlašuje\nza nedotknutelné. Česká ústava například v čl. 9 odst. 2 stanoví, že ,změna podstatných\nnáležitostí demokratického právního státu je nepřípustná‘. Tím jsou konstitutivní principy\ndemokratické společnosti v rámci této ústavy postaveny nad zákonodárnou kompetenci,\na tím ultra vires Parlamentu. S těmito principy stojí a padá ústavní stát. Odstraněním\nněkterého z těchto principů, provedené jakýmkoli, byť i většinovým anebo zcela\njednomyslným rozhodnutím parlamentu by nemohlo být interpretováno jinak, než jako\nodstranění tohoto ústavního státu jako takového.“\nLogickým vyústením konzistentnej judikatúry českého ústavného súdu bola kauza\nMelčák (Pl. ÚS 27/09), v ktorom český ústavný súd inter alia zrušil ústavný zákon\no skrátení piateho volebného obdobia Poslaneckej snemovne. Nosné dôvody derogácie\nspočívali v neprípustnom ad hoc prelamovaní všeobecnej ústavnej úpravy s tým, že išlo\no jednorazový a individuálny zákon, ktorý bol ústavným zákonom iba čo sa týka formy, nie\nobsahu, ako aj v porušení princípu zákazu retroaktivity.\nČlánok 9 ods. 2 českej ústavy umožnil českému ústavnému súdu klásť dôraz\nna hodnotovú konzistentnosť celého ústavného poriadku, z čoho vyplýva nevyhnutnosť\ninterpretovať každé jeho ustanovenie z pohľadu jeho súladu s materiálnym ohniskom\nústavy.\nV podstate konsenzuálnym bol názor celého pléna, že český ústavný súd má\nza určitých podmienok právomoc rozhodovať o protiústavnosti ústavných zákonov (dvaja\ndisentujúci sudcovia však túto právomoc vidia od väčšiny rozdielne), a to napriek tomu, že\nexplicitné ústavné zmocnenie pre takéto prípady chýba.\n59.4 Kauzou Melčák ale nekončí príbeh ochrany materiálneho jadra ústavy\nv európskom kontexte. Dňa 28. decembra 2012 Ústavný súd Maďarskej republiky vyhlásil\nza protiústavné prechodné ustanovenia k novej ústave krajiny, pričom šlo o ustanovenia\ns právnou silou ústavného zákona, a to z dôvodu neprípustnosti ich retroaktivity.\nDňa 24. januára 2014 Ústavný súd Litovskej republiky anuloval ústavný zákon z dôvodu\n\n49\n\nporušenia úpravy ústavodarnej iniciatívy (šlo o kauzu zmeny návrhu v dôsledku prijatia\npozmeňujúceho návrhu). Okrem tohto je veľmi zaujímavé a pre komparáciu významné\naj rozhodnutie\n\nz 11.\n\njúla\n\n2014\n\n[dostupné\n\nna\n\n<https://www.lrkt.lt/en/court-\n\nacts/search/170/ta859/content>], v ktorom Ústavný súd Litovskej republiky konštatoval,\nže z ústavy vyplývajúce základné hodnoty nie je možné zmeniť, a to ani v prípade, ak bola\nprocedúra prijatia zmeny ústavy zachovaná a táto zmena bola schválená v referende.\nV tomto rozhodnutí argumentoval tým, že aj samotný ľud je ako ústavodarca prijatou\nústavou viazaný, pričom táto ústava musí zostať obsahovo a hodnotovo jednotná.\nAni ústavodarná moc ľudu totiž nemôže smerovať k popretiu základných ústavných hodnôt\n(klauzúl večnosti, materiálneho jadra ústavy). [V skrátenej podobe je táto argumentácia\nuvedená\n\naj\n\nv oficiálnom\n\nsumáre\n\nrozhodnutia,\n\nktoré\n\nje\n\nk dispozícii\n\nna\n\n<https://www.lrkt.lt/en/court-acts/search/170/ta859/summary>].\n59.5 Martin Madej uvádza, že rumunský ústavný súd „v rokoch 1992 až 2014\nskúmal... celkovo sedem noviel ústavy, z ktorých tri označil za ústavne-konformné, u troch\nkonštatoval protiústavnosť ich častí a jedenkrát zastavil návrh ústavnej novely kompletne“.\nMartin Madej vo svojej štúdii ponúka pohľad na ďalší vývoj judikatúry európskych\nústavných súdov vo veci ochrany materiálneho jadra ústavy: „ústavné súdy štyroch\nzo šestnástich porovnávaných krajín už niekedy ústavný zákon zrušili (Rumunsko, Rakúsko,\nLitva, Česká republika), dva vyvodili právomoc substantívneho i procedurálneho prieskumu\nústavnosti (Nemecko, Taliansko) a jeden pripustil len procedurálny prieskum (Chorvátsko).\nZároveň existujú krajiny ako Portugalsko alebo Lotyšsko, u ktorých sa možno domnievať,\nže by v závislosti na povahe návrhu mohli k anulácii ústavného zákona pristúpiť.“ (Madej,\nM. Melčák nebo Melčáci? Ústavní soudy rušící ústavní zákony. Právník, č. 5, 2016. s. 424,\n426).\nTieto stanoviská sú pritom prítomné v krajinách s explicitne zakotveným\nmateriálnym jadrom ústavy a rovnako i v krajinách, v ktorých sa materiálne jadro ústavy\nchápe ústavnými súdmi implicitne.\n59.6 Zaujímavé súdne riešenie tohto problému pochádza od Najvyššieho súdu Indie.\nTento súd v sérii rozhodnutí určil, že ústavný dodatok je neústavný vtedy, keď mení\n\n50\n\nzákladnú štruktúru a rámec ústavy (Abraham, M. Judicial Role in Constitutional\nAmendment in India: The Basic Structure Doctrine. In: The Creation and Amendment\nof Constitutional Norms. 2000, s. 195, 201 ‒ 204. Uvedené odkazy pochádzajú z práce\nBarak, A. Sudca v demokracii. Bratislava, 2016, s. 103 ‒ 104 a nasl., tiež Barak, A.\nUnconstitutional Constitutional Amendments. Israel Law Review, Vol. 44, Issue 3, 2011,\npp. 321 ‒ 341).\n60.1 Nielen v slovenskom a českom, ale aj v nemeckom či rakúskom právnoteoretickom prostredí vychádza kritika predstavy materiálneho jadra ústavy z téz\nneobmedziteľnosti suverenity ľudu a z radikálneho príklonu k pozitívno-právnemu\nsmerovaniu a s tým spojeného odmietnutia iusnaturalizmu. Na okraj oboch týchto výhrad\nnech zaznie ten najautoritatívnejší hlas. Autorom dnes v celej západnej civilizácii panujúcej\npredstavy parlamentnej (zastupiteľskej) demokracie je najvýznamnejší štátovedný mysliteľ\nFrancúzskej revolúcie Emmanuel Joseph Sieyés. Základná dilema tej doby spočívajúca\nv rozpore medzi vernosťou Rousseauovmu odkazu ideálu priamej demokracie (vrátane jeho\nnegatívneho postoja k princípu reprezentácie) (Rousseau, J. J. Du contracte social\nou principes du droit politique. Český preklad: O společenské smlouvě neboli o zásadách\nstátního práva. Praha : 1949. Reprint: Dobrá Voda, 2002. s. 108) a realitou výkonu štátnej\nmoci nachádza svoje geniálne riešenie v diele Sieyésa. Ten odlíšil moc ustavujúcu\n(le pouvoir constituant) a moc ustanovenú (le pouvoir constitué): „Obe časti ústavy (podľa\nSieyésa ide o úpravu zákonodarného telesa a exekutívnych telies, pozn.) nie sú dielom moci\nustanovenej, ale moci ustavujúcej. Nijaká prenesená moc, nech by už bola akéhokoľvek\ndruhu, nemôže nič zmeniť na podmienkach svojho prenesenia.“ Sieyés formuluje túto tézu\npotom, ako odstraňuje koncepciu stavovského parlamentu („tretí stav vyžaduje, aby sa hlasy\npočítali nie podľa stavov, ale podľa hláv“) a po kritike anglického parlamentarizmu,\nkonkrétne princípu jeho zvrchovanosti, pričom jeho úvaha vyúsťuje do vytýčenia odlišného\nprincípu: „teleso reprezentantov zastáva spoločenskú vôľu nie neobmedzene a v jej\ncelkovom rozsahu, zastáva ju len v časti celkovej spoločenskej vôle národa“ (Sieyés, E. J.\nQu’est-ce que le tiers état? 1789. Nemecký preklad: Sieyés, E. J. Politische Schriften 1788\n‒ 1790. Darmstadt, 1975, s. 131, 144, 166, 167).\n\n51\n\n60.2 Pokiaľ ide o „automatické“ spájanie koncepcie materiálneho jadra ústavy\ns iusnaturalizmom, ústavný súd pripomína, že aj ten najvýznamnejší teoretik právneho\npozitivizmu v Európe 20. storočia Herbert Lionel Adolphus Hart vo svojom najslávnejšom\ndiele Pojem práva zreteľne a zrozumiteľne objasňuje, v čom spočíva kategória implicitného\nmateriálneho jadra ústavy a z akého dôvodu je táto kategória spojená so súdnou ochranou:\n„Parlament by neměl být neschopen neodvolatelně omezit zákonodárné kompetence\nsvých nástupců, ale naopak by měl tuto širší sebeomezující pravomoc mít... Ve svém\ndůsledku volí mezi přetrvávající všemohoucností ve všech záležitostech, jež neovlivňují\nzákonodárné\n\nkompetence\n\nnásledných\n\nparlamentů,\n\na\n\nneomezenou\n\nsebezahrnující\n\nvšemohoucností, jejíž uplatňování si může užít pouze jednou. Tato dvě pojetí\nvšemohoucnosti mají svůj protějšek ve dvou pojetích všemohoucího Boha. Na jedné straně\nje to Bůh, který má v každém okamžiku své existence tutéž moc a není schopen ji omezit;\na na straně druhé jde o Boha, jehož moc zahrnuje i moc svoji všemohoucnost v budoucnu\nzničit. Jaká forma všemohoucnosti - pretrvávající, nebo sebezahrnující - je našemu\nparlamentu vlastní, je empirickou otázkou týkající se formy pravidla, jež je akceptováno\njako základní kritérium pri identifikaci zákona. ... Lze připustit..., že parlament by mohl sám\nsebe úplně zničit zákonem, který by jeho pravomoci prohlásil za ukončené a zrušil\nby legislativu umožňující volby do budoucích parlamentů.“\nV prípade, ak bude súd vyzvaný, aby o tejto záležitosti rozhodol, podľa Harta nastane\nsituácia, že „díky soudům, bude základní pravidlo, podle něhož je identifikováno platné\nprávo, v tomto bode zcela určité... Možnost, že soudy mají v jakoukoli danou dobu autoritu\nrozhodovat mezní otázky týkající se základního pravidla platnosti, závisí pouze na tom,\nže aplikace těchto kritérií na širokou oblast práva, včetně pravidel, jež tuto autoritu\npropůjčují, v oné dobé nevzbuzují žádné pochybnosti, třebaže jejich přesný rozsah a rámec\nano... Jednou z ,formalistických‘ chyb může být názor, že každý krok jenž soud učiní, je kryt\nnějakým obecným pravidlem, který k nemu předem poskytuje autoritu, takže kreativní\npravomoci soudu jsou vždy formou delegované zákonodárné pravomoci. Může být pravda,\nže pokud soudy řeší předem nepředstavitelné otázky týkající se základních ústavních\npravidel, autorita pro jejich rozhodování bude akceptována, až tyto otázky nastanou a bude\ndosaženo nějakého rozhodnutí. Zde rozhoduje pouze úspěch.“ (Hart, H.L.A. Concept\nof Law. (1961), Český preklad: Pojem práva. Praha : 2004. s. 152, 154, 155).\n\n52\n\nHart teda kladie vedľa seba pretrvávajúcu (t. j. odmietajúcu viazanosť materiálnym\njadrom) a sebazahŕňajúcu (t. j. sebaobmedzujúcu, materiálne jadro ústavy rešpektujúcu)\nvšemohúcnosť suveréna, ochranu sebazahŕňajúcej všemohúcnosti (obmedzujúcej prítomný\ni budúce parlamenty), vymedzenie jej obsahu a rozsahu zveruje súdu, fungovanie celého\ntohto konštitučného modelu spája so spoločenskou akceptáciou.\n61. Vychádzajúc z uvedeného stručného prehľadu vývoja judikatúry ústavných súdov\ntradičných európskych demokracií, ako aj základných uzlov teoretického vývoja možno\nbez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že v súčasnej Európe o koncepte materiálneho\njadra ústavy a jeho ochrany ústavnými súdmi panuje vysoký stupeň konsenzu.\n62. Existencia (implicitného) materiálneho jadra je súčasťou hodnotovej orientácie\nústavy v materiálnom právnom štáte alebo jej logickým pokračovaním. V nadväznosti\nna hodnotovú orientáciu ústavy, ktorá sa dosiaľ nestala predmetom sporu, naopak, možno\nju označiť za všeobecne prijatú a schválenú vlastnosť ústavy, je dôvod akceptovať takú\ninterpretáciu a aplikáciu ústavy, pri ktorej sa stane samozrejmosťou, že ústava obsahuje\nmateriálne jadro.\n63. Materiálne jadro nie je len akademická konštrukcia bez významu či bez funkcií\nv demokratickom a právnom štáte. Materiálne jadro ústavy demokratický a právny štát\nchráni. Ochranná funkcia materiálneho jadra ústavy sa dá najlepšie vyjadriť slovami\nSpolkového ústavného súdu Nemecka: „Predstava, že ústavodarca môže všetko usporiadať\npodľa svojej vôle, by znamenala návrat k duchovnému stanovisku bezhodnotového\nprávneho pozitivizmu, ktorý je v právnej vede a praxi už dlho prekonané.“ [rozhodnutie\nSpolkového ústavného súdu Nemecka BverfGE 3, 225 (323)]. Ochrana demokratického\nštátneho režimu a zamedzenie jeho legálnej zmeny na režim nedemokratický je preto\nzákladnou funkciou materiálneho jadra modernej ústavy. Materiálne jadro ústavy\npredstavuje mantinely pre ústavodarcu v tom zmysle, že mu zabraňuje či znemožňuje\nodstrániť existujúci ústavný poriadok a jeho demokratickú podstatu formálno-legalistickou\ncestou, nastoliť režim nedemokratický a takou istou cestou ho legalizovať.\n\n53\n\n64. Vyjadrenie hodnotového poriadku v ústave, prijatie hodnotovo orientovanej\nústavy (čo aj s implicitným materiálnym jadrom) nemôže byť zo strany ústavodarcu\nbezúčelné. Oddelenie ústavnej úpravy jadrového charakteru a ostatnej ústavnej úpravy,\nktorá by mala slúžiť hlavne na jej vykonanie, musí sledovať určitý účel. Týmto účelom\nje vytvorenie vnútornej (materiálnej) hierarchie ústavných noriem, a to na ústavné normy\njadrové, ktoré tvoria materiálne jadro ústavy, a ostatné ústavné normy, ktoré slúžia\nna vykonávanie ústavných jadrových noriem.\nMateriálne jadro ústavy a ústavné normy, ktoré ho tvoria, získavajú voči ostatným\nústavným normám dominantné postavenie v tom, že tieto vytvárajú referenčnú základňu\nústavy, s ktorou je možné porovnávať ostatné (materiálne podriadené) ústavné normy\nz hľadiska ich súladu s materiálnym jadrom ústavy. Tým je daná vnútorná hierarchia\nústavných noriem, ktorá je spôsobilá zabezpečiť plnenie funkcií materiálneho jadra ústavy.\n65. Každý ústavný zákon môže byť neústavný, ak s ústavnou intenzitou narúša\nmateriálne jadro ústavy. Materiálna ochrana ústavnosti ústavných zákonov by sa v súlade\ns existujúcim trendom preskúmania zmien a dodatkov k ústave mala identifikovať\ns prieskumom, či ústavný zákon porušuje materiálne jadro ústavy. Ústava v dôsledku toho,\nže má materiálne jadro, obsahuje „mernú jednotku“, ustanovuje kritériá pre posúdenie\nústavnosti ústavných zákonov z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti. Ak sa má\nv Slovenskej republike uskutočniť prieskum súladu prijatých ústavných zákonov s ústavou,\npotom v záujme ochrany materiálneho právneho štátu na Slovensku treba zaviesť prieskum\nmateriálnej podstaty ústavných zmien bez opomenutia splnenia formálnych podmienok\nprijímania ústavného zákona. Inak povedané, obe podoby prieskumu súladu ústavných\nzákonov s ústavou majú skutkové opodstatnenie.\n66. Zmena ústavy uskutočnená kvalifikovanou väčšinou sa teda môže vykonať jedine\ntak, ak rešpektuje implicitné materiálne jadro, teda vtedy, keď parlamentná väčšina nezmení\nústavné normy vytvárajúce implicitné materiálne jadro. Ústava prestáva byť bezmocnou\nvoči prípadnej svojvôli parlamentnej väčšiny vybavenej deväťdesiatimi hlasmi.\n\n54\n\nVIII.\nPrávomoc ústavného súdu preskúmať ústavnosť ústavného zákona\n67. Ústavné zákony môžu byť neústavné. Zásadný význam v takom prípade získava\notázka: Ako ďalej? Možno neústavné ústavné zákony zrušiť? Alebo má zostať verejným\ntajomstvom, že ústavný zákon porušuje ústavu, ale napriek tomu treba podľa neho\npostupovať, lebo je platný a účinný? Alebo sa má taký ústavný zákon zaradiť medzi\nobsolétne pramene ústavného práva pomocou interpretácie práva vyvodenej z ustanovenia\nčl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „výklad a uplatňovanie ústavného zákona musí byť\nv súlade\n\ns\n\ntouto\n\nústavou“?\n\nPosledná\n\nmožnosť\n\nje\n\nprakticky\n\nnajjednoduchšia,\n\nale pravdepodobne aj najmenej, resp. výnimočne dostupná. Možno povedať, že jej chýba\nkrytie právnou aj politickou kultúrou, a preto nemá vyhliadku na nastolenie potrebného\nprávneho účinku. Podľa Drgonca „Ochrana ústavnosti je vyjadrením účelu zriadenia\na existencie ústavného súdu a zároveň základným príkazom adresovaným ústavou\nmateriálneho právneho štátu ústavnému súdu. Poslaním ústavného súdu je chrániť ústavnosť\nv celom rozsahu vzťahov, ktoré podliehajú ústavnej úprave. Každý hluchý priestor, ktorý\nzostane bez ochrany ústavnosti, je odklonom od modelu materiálneho právneho štátu, jeho\nporušením a možno až popretím. Nečinnosť ústavného súdu vo veciach ochrany ústavnosti\nje svojou podstatou neospravedlniteľná bez ohľadu na argumentáciu, ktorou sa má\nnečinnosť ospravedlniť.“ (Drgonec, J. Základné práva a slobody a vyvodená pôsobnosť\nÚstavného súdu SR. In: Orosz, L. – Majerčák, T. a kol. Ochrana ľudských práv\na základných slobôd ústavnými súdmi a medzinárodnými súdnymi orgánmi – III. ústavné\ndni. Košice 2014. s. 177).\n68. Súdna ochrana (kontrola) ústavnosti má svoj základ v princípe bŕzd a protiváh,\nktorý vznikol v anglo-americkej právnej oblasti a doplnil ústavný princíp deľby moci\no požiadavku vzájomného vyvažovania a kontroly jednotlivých zložiek moci ako\n\n55\n\nprostriedku zachovania ich rovnováhy alebo predchádzania prílišnej expanzie či zneužitia\npostavenia niektorej z nich.\n69. V ochrane ústavnosti, pre ktorú je predurčujúci súlad zákonov s ústavou ako\nzákladným zákonom štátu, je prvoradá nekompromisná požiadavka, aby parlament\nneporušoval ústavu; ak ju poruší, výsledok jeho činnosti sa musí zrušiť v konaní pred\npríslušným súdom. Keď parlament prijme ústave odporujúci ústavný zákon, postup\naj výsledok má byť rovnaký. V systéme špecializovaného ústavného súdnictva\nje na ústavnom súde, aby preskúmal, či ústavný zákon podozrivý z porušenia ústavy naozaj\nporušuje ústavu.\n70. Právomoc ústavného súdu chrániť ústavnosť Slovenskej republiky siaha naprieč\ncelou sférou ústavnosti a je bezvýnimočná. Právomoc ústavného súdu je výslovne určená\nv kompetenčných ústavných normách, no z nich vyžaruje aj ďalej, má presah\ndo implikovanej (vyvodenej) právomoci vo všetkých ústavne významných vzťahoch.\nExistenciu implikovanej ústavnej normy o právomoci ústavného súdu preskúmať súlad\nústavného zákona s ústavou preukazuje záujem na ochrane ústavnosti, na udržaní stavu,\nv ktorom najvyššou právnou normou v štáte je ústavná norma. Ústavné zákony porušujúce\nústavu tento záujem deštruujú, odstraňujú stav, v ktorom ústava je najvyššou právnou\nnormou v štáte. Obnovu stavu s ústavnou normou na vrchole pyramídy právneho poriadku\nmôže nastoliť iba ústavný súd alebo ľud ako suverén, pôvodca verejnej moci. V nadväznosti\nna rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky o neústavnosti ústavného zákona\no skrátení piateho volebného obdobia Poslaneckej snemovne J. Wintr vylučovacou metódou\ndošiel k záveru, že z možností prieskumu ústavnosti ústavného zákona, ktoré potenciálne\nprichádzajú do úvahy (1. prieskum ústavným súdom; 2. „samo prieskum“ parlamentom,\npredovšetkým Senátom; 3. potvrdenie zmeny referendom; 4. uplatnenie práva občanov\nna odpor), najbezpečnejšie je zveriť ochranu čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky\nÚstavnému súdu Českej republiky (Wintr, J. Desáté září českého ústavního systému.\nJurisprudence, 2010, č. 1. s. 9 – 10).\n\n56\n\n71. Vylučovacou metódou možno preskúmať aj vhodnosť možností, aké prichádzajú\ndo úvahy pre prieskum ústavnosti ústavných zákonov na Slovensku, aj keď dostupnosť\njednotlivých možností je rozdielna od ich dostupnosti v Českej republike. Národná rada\nje jednokomorová, čo vylučuje prieskum Senátom. Naopak, v Českej republike nedostupné\nreferendum je prostriedkom, o akom na Slovensku treba uvažovať. Do úvahy tak prichádza\nbuď prieskum ústavnosti ústavného zákona v referende, alebo jeho prieskum ústavným\nsúdom, lebo aj pre Slovenskú republiku platí, čo uviedol J. Wintr pre Českú republiku\no využití práva na odpor pri ochrane ústavnosti pred neústavnými ústavnými zákonmi:\n„Aktivace práva na odpor je možností skutečně krajní, pohybující se na samé hraně práva\na jako politický prostředek nikoli vzdálený revoluci se nejeví jako rozumný preventivní\nprostředek ochrany ústavního a právního systému, byť se ve skutečně krajní situaci, do níž\nse snad naše vlast již nikdy nedostane, může stát posledním účinným prostředkem\nk zachování svobody a demokracie.“ (Wintr, J. Desáté září českého ústavního systému.\nJurisprudence, 2010, č. 1. s. 9.). Podstatou sporu o ústavnosť ústavného zákona je analýza\na hodnotenie radu odborných otázok, ktorých riešenie svedčí pôsobnosti ústavného súdu.\nNa strane druhej principiálne nemožno mať pochybnosti ani o možnosti riešenia\ntakéhoto sporu formou referenda. V mnohých štátoch sa totiž demokratická legitimita novej\nústavy, resp. zmeny ústavy zabezpečuje tak, že ich platnosť je po predchádzajúcom\nschválení v ústavodarnom orgáne podmienená potvrdením (ratifikáciou) v referende.\n72. „Podľa názoru ústavného súdu nie je potrebné zoširoka obhajovať názor o povahe\nreferenda ako ústavnoprávneho inštitútu priamej demokracie. O tom niet pochybností. Inou\notázkou je už z ústavy sa črtajúca konkurencia referenda s výkonom zákonodarnej moci\nparlamentom – národnou radou. Systematickú rovnocennosť oboch oddielov piatej hlavy\nústavy už ústavný súd konštatoval v uznesení z 21. mája 1997 v konaní vedenom pod sp. zn.\nII. ÚS 31/97, keď zdôraznil, že piata hlava ústavy sa člení na dva rovnocenné oddiely\nustanovujúce zákonodarnú moc v Slovenskej republike. Súčasne uviedol, že účelom\nreferenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľom primárnej (originárnej) moci, aby\nbezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle (v tomto prípade možno hovoriť\naj o vecnej či hodnotovej rovnocennosti referenda a výkonu zákonodarnej moci národnou\n\n57\n\nradou). Občania v referende uplatňujú toto svoje oprávnenie hlasovaním, ktoré má právne\núčinky.“ (PL. ÚS 24/2014).\n73. Z hľadiska porovnávacieho ústavného práva existujú ústavy, ktoré právomoc\nústavného súdu preskúmať ústavnosť ústavného zákona výslovne zakladajú. Príkladom\nmôžu byť turecké ústavy z roku 1961 a 1982, Ústava republiky Čile prijatá roku 1980 alebo\nrumunská ústava z roku 1991. Modelovo najzaujímavejšie riešenie ponúka rumunská\nústava, podľa ktorej skôr, ako sa v parlamente začne prerokúvať návrh na zmenu ústavy,\nex offo ho musí posúdiť ústavný súd v lehote 10 dní. Návrh na zmenu ústavy možno\npredložiť do parlamentu výlučne spolu s rozhodnutím ústavného súdu o súlade návrhu\ns ústavou. Ide o preventívnu ochranu ústavnosti pred zmenami ústavy, pri ktorej ústavný\nsúd nemá právomoc následnej ochrany ústavnosti, čo potvrdil vlastným rozhodnutím.\nZ hľadiska faktického uplatnenia tejto úpravy nejde o nevyužitú možnosť. Rumunský\nústavný súd trikrát preskúmal návrh na zmenu ústavy (1996, 2000 a 2003), dva návrhy\nodmietol, tretí odsúhlasil s pripomienkami, ktoré parlament zapracoval do návrhu na zmenu\nústavy. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností nezaškodí dodať, že parlament\nrešpektoval nielen tretie z rozhodnutí ústavného súdu, ale aj obe predchádzajúce. Väčšina\nústav v ďalších štátoch neobsahuje ani výslovné priznanie právomoci preskúmať ústavnosť\nzmeny ústavy, ani výslovné vylúčenie takej právomoci ústavného súdu. To v rade štátov\nviedlo ústavné súdy či najvyššie súdy k hľadaniu odpovede na otázku, či ústavy ich štátov\nmajú ustanovenie umožňujúce ústavnému súdu vyvodiť právomoc preskúmať ústavnosť\nzmeny ústavy.\n74. Vo Francúzsku Ústavná rada rozhodla 6. novembra 1962, že nemá právomoc\npreskúmať zmenu ústavy uskutočnenú referendom (62 ‒ 20. Recueil des Decisions\ndu Conseil Constitututionnel). V marci 2003 iným rozhodnutím vyslovila, že nemá ani\nprávomoc preskúmať zmenu ústavy schválenú parlamentom (2003-469 DC, rozhodnutie\nz 26. marca 2003. Recueil des Decisions du Conseil Constitututionnel). V Slovinsku\nústavný súd v apríli 1996 rozhodol, že ustanovenie čl. 160 Ústavy Slovinskej republiky\nvymedzujúce jeho právomoc formuláciou „skúmať súlad zákonov s ústavou“ mu\nneumožňuje preskúmať ústavnosť noriem ústavnej povahy (U-I-332/94. http://odlocitve.us-\n\n58\n\nrs.si/usrs/us-odl.nsf/o/8EBF190D9E2129ECC12571720029D40D).\n\nPodobne\n\nrozhodol\n\nv Írsku najvyšší súd, keď konštatoval, že nemá právomoc preskúmať ústavnosť ústavnej\nzmeny s výnimkou preskúmania procedúry jej prijatia (Riordan v. An Taoiseach [1999]\nIESC 1 (May 20, 1999, Appeal No. 202/98,\n<https://www.bailii.org/ie/cases/IESC/1999/1.html>).\n75. V iných štátoch (napr. Nemecku, Rakúsku) ústavné súdy došli k záveru, že ústava\nich štátu vytvára právny základ pre prieskum ústavnosti zmeny ústavy. Napríklad\nv Nemecku sa zaužívalo, že dôsledkom úpravy „materiálneho jadra“ ústavy podľa doktríny\naj rozhodovacej praxe ústavného súdu je postup, v rámci ktorého by o rozpore ústavného\nzákona s materiálnym jadrom ústavy s konečnou platnosťou rozhodol Spolkový ústavný súd\nNemecka vrátane alternatívy, že by túto zmenu základného zákona vyhlásil za právne\nneplatnú (Maunz, T., Düring, G. a kol. Grundgesetz. Kommentar. München 1997, Art. 79.\ns. 14). V nemeckej právnej vede sa tento názor presadil vzápätí po nadobudnutí účinnosti\nzákladného zákona (Bachof, O. Verfassungswidrige Verfassungsnormen? Tübingen 1952.\ns. 35, 47.), no bol následne potvrdený aj Spolkovým ústavným súdom Nemecka (BVerfGE,\n30, 1/24). Ústava Spolkovej republiky Nemecko v ustanovení čl. 93 ods. 1 oprávňuje\nústavný súd, aby preskúmal formálny a materiálny súlad federálneho a krajinského\nzákonodarstva so základným zákonom. Spolkový ústavný súd z toho vyvodil, že „federálne\nzákonodarstvo“ nezahŕňa iba obyčajné spolkové zákony, ale aj „zákony výslovne meniace\nalebo dopĺňajúce text základného zákona“, a rozhodnutiami z 15. decembra 1970, 23. apríla\n1991, 18. apríla 1996, 14. mája 1996 a 3. marca 2003 preskúmal ústavnosť zmien ústavy\n(Gözler, K. Judicial Review Of Constitutional Amendments. A Comparative Study. Bursa :\nEkin Press 2008. s. 22).\n76. Podľa rakúskej teórie ústavného práva sú predmetom prieskumnej kompetencie\nústavného súdu spolkové a krajinské ústavné zákony (Mayer, H. Das ὃsterreichische\nBundes-Verfassungsrecht. Kurzkommentar. Wien 1994. s. 336.). V okruhu spolkových\nústavných zákonov sa táto kompetencia vyvodzuje z ustanovenia čl. 140 Spolkovej ústavy\nRakúskej republiky zakladajúceho kompetenciu súdu vo veci kontroly právnych predpisov\nv spojení s čl. 44 ods. 3 Spolkovej ústavy Rakúskej republiky, podľa ktorého celková\nrevízia ústavy, prípadne čiastočná revízia, ak o to požiada jedna tretina členov rakúskej\n\n59\n\nNárodnej rady alebo Spolkovej rady, sa musí schvaľovať referendom. Právna teória zastáva\nnázor, podľa ktorého ústavnému súdu náleží posúdiť, a to aj formou aposteriórnej kontroly\nnoriem, dodržanie uvedenej procedúry z pohľadu pozmeňujúceho zásahu do „materiálneho\nohniska\n\nústavy“.\n\n(Mayer,\n\nH.\n\nὃsterreichische\n\nDas\n\nBundes-Verfassungsrecht.\n\nKurzkommentar. Wien 1994, s. 156; Adamovich, L., Funk, B. - C., Holzinger, G.\nÖsterreichisches Staatsrecht. Band 1. Wien – New York 1997, s. 128 n.).\n77. Kľúčovú úlohu vo vyvodení právomoci ústavného súdu preskúmať ústavnosť\nústavného zákona má výklad, aký ústavný súd dá pojmu „zákon“ v kompetenčnej norme,\npodľa ktorej ústavný súd preskúmava súlad zákona s ústavou.\nNapríklad v tureckej ústave z roku 1961 je v čl. 147 uvedené, že ústavný súd\npreskúmava ústavnosť zákonov. Turecký ústavný súd v rozhodnutiach zo 16. júna 1970\na 3. apríla 1971 vyslovil, že môže preskúmať ústavnosť ústavných zmien, pretože „zákony\nmeniace ústavu sú tiež zákonmi podliehajúcimi jeho jurisdikcii“ (8 AMKD 313, s. 322\n(1970); 9 AMKD 416, s. 428 – 429 (1971). [Citované podľa Gözler, K. Judicial Review\nOf Constitutional Amendments. A Comparative Study. Bursa : Ekin Press 2008. s. 24]).\nÚstavný súd Českej republiky výkladom vyvodil, že v Ústave Českej republiky\npoužitý pojem „zákon“ je všeobecný pojem zahŕňajúci aj „ústavný zákon“:\n«Ak ústavný súd artikuluje nevyhnutnosť vtiahnutia kategórie ústavných zákonov\ndo rámca pojmu „zákon“ v čl. 87 ods. 1 písm. a) ústavy z pohľadu prieskumu ich súladu\ns čl. 9 ods. 2 ústavy, a to s prípadnými derogačnými dôsledkami, robí tak v nadväznosti na\nsvoju judikatúru... a robí tak v súlade s hodnotami a princípmi, ktorými sa riadia ústavné\nsystémy v demokratických krajinách. Ochrana materiálneho jadra ústavy, t. j. imperatív\nnezmeniteľnosti podstatných náležitostí demokratického právneho štátu podľa čl. 9 ods. 2\nústavy, nie je iba apelom, proklamáciou, ale ústavným ustanovením s normatívnym\ndôsledkami.\n\nAlexander\n\nHamilton\n\nv\n\nčl.\n\n78\n\nListov\n\nFederalistov\n\nukázal,\n\nže\n\n„sprostredkovateľom medzi ľudom a zákonodarným zborom majú byť súdy, aby okrem\niného udržiavali zákonodarstvo v medziach jeho poverenia“ (Hamilton, A., Madison, J.,\nJay, J. The Federalist Papers. Podľa českého prekladu: Hamilton, A., Madison, J., Jay, J.\nListy Federalistů. Olomouc 1994. s. 416). Bez uvedeného premietnutia čl. 9 ods. 2 ústavy\ndo interpretácie ustanovenia čl. 87 ods. 1 písm. a) ústavy by v ňom zakotvená neprípustnosť\n\n60\n\nzmeny podstatných náležitostí demokratického právneho štátu stratila normatívnu povahu\na zostala iba politickou, prípadne morálnou výzvou.»\n78. Ústavný súd Českej republiky k extenzívnemu výkladu pojmu „zákon“ pridal\nširšie súvislosti, podľa ktorých „Rovnako ako v nemeckom prípade čl. 79 ods. 3 Základného\nzákona reakciou na nedemokratický vývoj a nacistickú svojvôľu v období pred rokom 1945\n(a podobne aj čl. 44 ods. 3 Spolkovej ústavy Rakúskej republiky) je čl. 9 ods. 2 Ústavy\ndôsledkom skúsenosti s úpadkom právnej kultúry a pošliapavaním základných práv v čase\nštyridsaťročnej vlády komunistického režimu v Československu. V dôsledku tejto analógie\nje preto výklad čl. 79 ods. 3 Základného zákona Spolkovým ústavným súdom SRN\na podobné postupy v ďalších demokratických krajinách pre Ústavný súd Českej republiky\nhlboko inšpirujúci.“.\nÚstavný súd Českej republiky na tomto základe ako svoju vyvodenú pôsobnosť\nidentifikoval pôsobnosť preskúmať súlad ústavných zákonov s Ústavou Českej republiky\na rozhodol, že ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o skrátení piateho volebného obdobia\nPoslaneckej snemovne odporuje ústave, a preto ho zrušil a zároveň pozbavil platnosti\nrozhodnutie prezidenta republiky č. 207/2009 Sb. o vyhlásení volieb do Poslaneckej\nsnemovne Parlamentu Českej republiky.\n79. Extenzívny výklad pojmu „zákon“, ktorý umožňuje vytvoriť ústavný základ pre\nprieskum ústavnosti zmeny ústavy, odmietol írsky najvyšší súd s odôvodnením, podľa\nktorého «... na rozdiel od obyčajného zákonodarstva, ktoré vyžaduje účasť prezidenta\na dvoch komôr parlamentu, zmena ústavy vyžaduje účasť prezidenta, dvoch komôr\nparlamentu a ľudu... Návrh na zmenu ústavy spravidla smeruje k zmene niečoho v ústave,\na preto, až do schválenia, je nesúladný s platným textom ústavy, ale, akonáhle je schválený\nľudom a promulgovaný prezidentom, stane sa súčasťou ústavy a nemožno naň útočiť pre\nneústavnosť... Taký „zákon“ má úplne iné postavenie ako „zákon“ zmienený v čl. 15 ods. 4\nústavy, ktorým je zákon prijatý v Oireachtas.» (Riordan v. An Taoiseach [1999] IESC 1,\n<https://www.bailii.org/ie/cases/IESC/1999/1.html>).\n\n61\n\n80. K zmene ústavy nemá dochádzať (iba) s vysvetlením, že ide o vôľu parlamentnej\nväčšiny. Súladnosť takého postupu s požiadavkou demokratického a právneho štátu\nje dubiózna\n\nv\n\npodstate\n\nústavou\n\nnastoleného\n\nrežimu\n\núprav\n\nústavy.\n\nVíťazstvo\n\nv parlamentných voľbách nie je štátnym prevratom, a preto jeho právnym účinkom nesmú\nbyť účelové svojvoľné otrasy ústavou. Jedinou právnou ochranou pred takým uplatnením\nparlamentnej moci je možnosť právne záväzným spôsobom preskúmať, či uskutočnená\nzmena ústavy neúnosnou mierou nenarúša ústavnosť. Takú možnosť v materiálnom\nprávnom štáte treba spojiť s ústavným súdom, lebo ten je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti v štáte. Pre úplnosť treba dodať, že možnosť prieskumu ústavnosti\nústavných zákonov nezakladá deformáciu, aká by mala viesť k účelovému označeniu každej\nzmeny ústavy za neústavnú alebo každého prijatého ústavného zákona za neústavný.\n81. Na podporu už uvedeného je potrebné uviesť, že aj ústavný súd (ako štátny\norgán) je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy. Uvedený článok však rovnako ako všetky iné ústavné\nnormy nemožno vytrhnúť z ústavného kontextu, interpretovať a aplikovať ho nezávisle\nod príčinnej súvislosti s inými ustanoveniami ústavy. Doslovným výkladom o viazanosti\nústavného súdu zákonom možno poprieť podstatu, účel a zmysel zriadenia ústavného\nsúdnictva a ústavnosti, lebo ak by sa viazanosť ústavného súdu zákonom spojila\ns právomocou ústavného súdu, potom by ústavný súd nesmel preskúmať súlad zákona\ns ústavou. Viazanosť ústavného súdu zákonom je relatívna, podlieha obmedzeniam, ktoré\ndeterminuje ochrana ústavnosti.\n82. Ústavný súd je čl. 124 ústavy zriadený ako nezávislý súdny orgán ochrany\nústavnosti bez obmedzení pre niektoré (vybrané) ústavou upravené vzťahy. Ústava sa skladá\nz explicitne určených aj z implicitných noriem. S univerzálnou ochranou ústavnosti\nje nezlučiteľný stav, v ktorom by sa ústavný súd dištancoval napríklad od ochrany deľby\nmoci konštatovaním, že deľba moci nie je v ústave explicitne uvedená a považuje sa iba za\nústavný princíp implikovaný v prvej vete čl. 1 ods. 1 ústavy. Z univerzálnej (celoplošnej)\nochrany ústavnosti Slovenskej republiky možno vyvodiť, že ústavný súd chráni ústavnosť\nv rozsahu explicitnej aj implicitnej úpravy tak, aby v oboch prípadoch zabezpečil efektívnu\nochranu ústavnosti.\n\n62\n\n83. Právomoc ústavného súdu od začiatku jeho existencie možno rozdeliť\nna výslovne určenú právomoc ustanovenú kompetenčnými normami ústavy a na vyvodenú\nprávomoc, ktorú možno korektnými výkladovými postupmi vyvodiť z výslovných\nustanovení platnej právnej úpravy. Uplatnenie výslovne určenej právomoci ústavného súdu\nje v prevažnej väčšine prípadov prostriedkom aplikácie ústavy jeho sudcami. Vyvodenie\nprávomoci sa spája s oveľa náročnejšou tvorivou aplikáciou ústavy. Kladie zvýšené nároky\nna jej zdôvodnenie, teoreticko-právnu prípravu, dôslednú identifikáciu všetkých\npodstatných otázok súvisiacich s problematikou, následne ich zhrnutie a usporiadanie,\nanalýzu vo vzájomnej súvislosti aj oddelene a napokon presvedčivé vysvetlenie prínosu\nuplatnenia vyvodenej právomoci k ochrane ústavnosti. Nech je táto úloha akokoľvek zložitá\na náročná, primerane účelu ochrany ústavnosti možno od ústavného súdu vyžadovať, aby\nsa neschovával za doslovný výklad výslovne určenej právomoci, ale aby bol schopný\nposkytnúť ochranu ústavnosti aj pomocou riadne odôvodnenej vyvodenej právomoci.\n84. S istým zveličením možno konštatovať, že vyvodená právomoc je najstaršia\nforma právomoci, ktorej prostredníctvom ústavný súd chránil ústavnosť na Slovensku.\nPrvým meritórnym rozhodnutím ústavného súdu sa stal výklad čl. 116 ods. 4 ústavy\no postavení prezidenta Slovenskej republiky pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády\nna odvolanie člena vlády (I. ÚS 39/93). Podľa v tom čase platnej ústavy bola ústavnému\nsúdu zverená právomoc podať výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, ale nie právomoc\npodať výklad ústavy. Ústavný súd z ústavnej úpravy vyvodil, že ak môže podať výklad\nústavného zákona, potom to znamená aj možnosť podať výklad ústavy, lebo ak by takú\nmožnosť nemal, právne záväzný výklad ústavy v prípade sporu o jej obsah by v Slovenskej\nrepublike nemohol podať nikto.\nÚstavný súd prikročil k vyvodeniu právomoci v tomto type konania po druhý raz\nroku 2005. Oprávneným navrhovateľom v konaní o výklade ústavy alebo ústavného zákona\nje okrem iných jedna pätina poslancov národnej rady, hoci ide o subjekt, ktorý sa nemôže\ndostať do sporu o výklad ústavy s iným štátnym orgánom. Naopak, národná rada, ktorá\nsa do sporu o výklad ústavy s iným orgánom štátu môže dostať, nemá právo predložiť\nústavnému súdu návrh na začatie konania o výklade ústavy. Ústavný súd znovu neformálne\n\n63\n\nvyvodil svoju právomoc začať konanie o výklade ústavy aj na návrh národnej rady\n(PL. ÚS 27/05).\nPodobne tak ústavný súd urobil v prípade ústavných sťažností osôb podávaných\nnielen proti orgánom verejnej správy, keď rozsah ochrany poskytovanej jednotlivcom pred\nporušovaním základných práv a slobôd výrazne rozšíril na základe úpravy čl. 130 ods. 3\nústavy o ďalší typ konania – konanie o podnete. Ochranou ústavnosti v konaní o podnete\nústavný súd najskôr vynútil doplnenie zákona o ústavnom súde pri jeho novelizácii\nzákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, a potom zapríčinil\naj doplnenie ústavy do súčasnej podoby konania o sťažnosti podľa čl. 127.\n85. Ustanovením čl. 124 ústavy sa ústavný súd zriaďuje ako orgán štátu\ns ustanovenými vlastnosťami. Ústavný súd vznikol ako súdny orgán s pôsobnosťou chrániť\nústavnosť, ktorý je nezávislý od zákonodarnej moci a výkonnej moci, všeobecných súdov\na všetkých ostatných orgánov verejnej moci. Ustanovenie čl. 124 ústavy možno zároveň\noznačiť za generálne kompetenčné ustanovenie, ktorým sa inštitucionálne zabezpečuje\nochrana ústavnosti. Pre fázu tvorby práva, aj pre fázu uplatňovania práva ústavnému súdu\nzveruje ochranu ústavnosti.\n86. Ústava explicitne určuje právomoc ústavného súdu. Ochranu ústavnosti v rozsahu\nimplicitnej ústavnej úpravy môže ústavný súd plnohodnotne zabezpečiť spravidla\nv medziach vyvodenej právomoci. Ak ústavný súd korektnými a zaužívanými metódami\na postupmi interpretácie a aplikácie práva zistí, že má právomoc chrániť ústavnosť v spore\no ústavnú normu, splní si ústavnú povinnosť určenú čl. 124 ústavy, ak poskytne ochranu\nústavnosti.\n87. V početných vzťahoch so zásadným právnym významom pre existenciu\nmateriálneho právneho štátu možno zabezpečiť ochranu ústavnosti, iba ak sa ústavný súd\npodujme na ochranu pomocou vyvodenia svojej právomoci z čl. 124 ústavy. S využitím\nvyvodenej právomoci by ústavný súd mohol postupovať nie z dôvodu napodobenia postupu\n\n64\n\nčeského alebo akéhokoľvek iného ústavného súdu, ale preto, lebo možnosť takého postupu\nimplikuje čl. 124 ústavy. Porušením ústavy je skôr taká interpretácia čl. 124 ústavy, ktorou\nsa vylúči ochrana ústavnosti, než taká interpretácia čl. 124, akou sa pôsobnosť ústavného\nsúdu vyvodí z ustanovenia čl. 124 ústavy, lebo vylúčením pôsobnosti sa v skutočnosti\nochrana ústavnosti odmietne. Taký stav treba v materiálnom právnom štáte pokladať\nza neprijateľný a neprípustný.\n88. Ústavný súd je zriadený na ochranu ústavnosti Slovenskej republiky. Jeho\nprávnou povinnosťou je dbať na dodržiavanie ústavy za každých okolností, nech\nje porušovateľom ktorýkoľvek orgán verejnej moci vrátane národnej rady. Túto povinnosť\nnemá iba ústavný súd ako štátny orgán. Má ju aj každý sudca ústavného súdu, ktorý\npri prevzatí funkcie skladá do rúk prezidenta sľub v znení:\n„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť\nprirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať\nsa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho\nnajlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“ (čl. 134 ods. 4 ústavy).\nV zmysle sľubu sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy je teda\npovinnosťou sudcu ústavného súdu chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka\na práv občana, ako aj princípy právneho štátu (k princípom právneho štátu pozri aj nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 vo veci tzv. „Mečiarových\namnestií“, bod 95). „Spravovanie sa ústavou“ je pre sudcu ústavného súdu rovnocenné, nie\nnadradené voči ochrane prirodzených práv človeka a občana, ako aj voči ochrane princípov\nprávneho štátu. Pre vzťah ústavy s ústavou nesúladným ústavným zákonom z toho vyplýva\npovinnosť chrániť princípy právneho štátu aj pred neústavnými ústavnými zákonmi.\nOchrana ústavnosti je ochranou jej „materiálneho ohniska“. Ústavný súd sa plne\nstotožňuje s názorom, že „ak je v hre ústavnosť, resp. protiústavnosť a ústavný súd sa iba\nprizerá a nechráni ju, asi je niečo v ústavnom neporiadku“ (Bröstl, A. O ústavnosti\nústavných zákonov. In: Metamorfózy práva ve střední Evropě. Praha – Plzeň, 2008. s. 11 ‒\n24).\n\n65\n\n89. Predmetom ochrany poskytovanej ustanovením čl. 1 ods. 1 ústavy sú ústavné\nprincípy a hodnoty vytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncepciu\nmateriálneho právneho štátu. „Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň\npožiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť\npoužitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii,\nvo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému\núčelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi\na demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu.“\n(PL. ÚS 17/08 ).\nAk z koncepcie materiálneho právneho štátu vyplývajú požiadavky týkajúce\nsa obsahovej a hodnotovej kvality právnej normy prijímanej zákonodarcom a požiadavky\ntýkajúce sa primeranosti použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej\nlegislatívnej regulácii vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom, o to viac\nmusia tieto požiadavky v materiálnom právnom štáte platiť vo vzťahu k ústavodarcovi.\nIch vynucovanie vo vzťahu k ústavodarcovi je spojené s jeho mocou – čím väčšia moc, tým\nväčšia zodpovednosť za jej uplatňovanie.\n90. Vyvodzovanie pôsobnosti ústavného súdu z čl. 124 ústavy je v protiklade\nku koncepcii samo obmedzovania, ktorú ústavný súd viackrát akcentoval v minulosti ako\nvýchodiskovú zásadu uplatňovania vlastnej právomoci. Prístup osôb k základným právam\na slobodám, ich vymožiteľnosť v konaní pred ústavným súdom je iba začiatkom zložitého\na zdĺhavého procesu prerodu Slovenskej republiky na plnohodnotný materiálny právny štát.\nZavŕšenie procesu sa spája až s nastolením takej ochrany ústavnosti, pri ktorej sa – napr.\nv okolnostiach posudzovanej veci – zmení postavenie parlamentu na orgán štátu\npodliehajúci ústave, a preto konajúci výlučne v medziach ústavy. Národná rada má ústavné\npovinnosti, ktoré spočívajú nielen v rešpektovaní základných práv a slobôd, ale aj\n(a predovšetkým) v normotvorbe podriadenej ústave.\n91. Ústavný súd v predchádzajúcich bodoch naznačil, že jeho pôvodne vyvodená\npôsobnosť v niektorých prípadoch viedla až k zmenám ústavy, ktoré ju aj formálne\nkonvalidovali. Podobne aj v okolnostiach naznačeného problému nemožno obísť ostatnú\n\n66\n\nzmenu ústavy vykonanú ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nÚstava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa nej bola\npriznaná národnej rade ďalšia (nová) kompetencia [čl. 86 písm. i)] „uznášať sa o zrušení\nrozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), ak odporuje princípom demokratického\na právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako\nzákon“. Národná rada sa v tomto prípade uznáša formou uznesenia, ktoré sa prijíma\nza podobných podmienok ako ústavný zákon (súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých\nposlancov), pričom „ex constitutione“ následne podľa čl. 129a ústavy podlieha kontrole\nústavného súdu. Z množstva výstupov, ktoré sa ponúkajú pri hodnotení tohto legislatívneho\npočinu, ústavný súd považuje za najpodstatnejší ten, že (i) ústavnému súdu bola explicitným\nspôsobom ústavou určená kompetencia preskúmať súlad aktu parlamentu ústavnej povahy\n(k otázke: Môže ústavný súd preskúmať súlad ústavného zákona s ústavou?) (ii) s princípmi\ndemokratického a právneho štátu (k otázke: Má ústava materiálne jadro?).\nIX.\nIdentifikácia prvkov implicitného materiálneho jadra ústavy\n92. Conditio sine qua non materiálnej kontroly ústavnosti ústavných zákonov\nje existencia materiálneho jadra ústavy. Prieskumu na dodržanie ústavnosti možno podrobiť\ntak otázku, či materiálna podstata ústavnej zmeny alebo doplnku je v súlade\ns ustanoveniami ústavy, ako aj otázku, či zmenu alebo doplnenie ústavy schválila\npredpísaná väčšina parlamentu, ktorá pri schvaľovaní dodržala postup určený ústavou.\nPrijatie tejto predstavy je zavŕšením jednej etapy v ochrane ústavnosti v Slovenskej\nrepublike, ktorým sa zároveň začína etapa ďalšia. Negatívna odpoveď na otázku často\noslobodzuje od ďalšieho hľadania. Kladná odpoveď vedie k novým otázkam, ktoré\nnemožno opomenúť ani vtedy, keď hľadanie je zložité a náročné. Odmietnutie možnosti,\nže ústavný zákon by mohol odporovať ústave, oslobodzuje od hľadania ústavných princípov\nspoluvytvárajúcich materiálne jadro ústavy. Prijatie koncepcie potenciálneho nesúladu\nústavného zákona s ústavou nastoľuje otázku obsahu implicitného materiálneho jadra\nústavy. Zároveň nastoľuje otázky náležiace do ústavného práva procesného, ktoré\nsa začínajú určením typu konania, v ktorom ústavný súd môže preskúmať súlad ústavného\n\n67\n\nzákona s ústavou a ktoré sa končia otázkou právneho účinku rozhodnutia ústavného súdu\no nesúlade ústavného zákona s ústavou bez ohľadu na to, či ide o nesúlad celého ústavného\nzákona, jeho časti alebo prípadne iba jeho niektorých ustanovení.\n93. S využitím porovnávacej metódy možno konštatovať, že interpretácia a aplikácia\nkaždej ústavy je jednoduchšia v prípade ústav, ktoré výslovne ustanovujú materiálne jadro.\nAk ústava obsahuje implicitné materiálne jadro, z jej povahy vyplýva nevyhnutnosť vyvodiť\nmateriálne jadro pomocou výkladu. Tento postup je náročnejší, lebo sa spája s pozvoľným\nidentifikovaním tých ústavných noriem, ktoré náležia k implicitnému materiálnemu jadru.\nNesmie ísť o postup ad hoc v tom zmysle, že ustanovenie ústavy sa raz označí za prvok\nimplicitného materiálneho jadra a neskôr, v konaní o inom spore, sa zas označí za prvok\nstojaci mimo implicitného materiálneho jadra. Taký postup by bol nezlučiteľný\ns požiadavkou právnej istoty, a tým aj s vlastnosťami materiálneho právneho štátu, ktorý\nje nevyhnutnou súčasťou implicitného materiálneho jadra ústavy. Hľadanie implicitného\nmateriálneho jadra ústavy má povahu hľadania ad hoc v tom význame, že v každom spore\no ústavnosť ústavného zákona treba preskúmať, či namietnuté ustanovenie ústavy, ktoré má\nbyť ústavným zákonom porušené, naozaj patrí k implicitnému materiálnemu jadru ústavy.\nIdentifikácia ad hoc v uvedenom význame má odvrátenú stranu – čím viac ústavných\nnoriem sa označí za stavebný prvok implicitného materiálneho jadra, tým rigidnejšou\nsa ústava stane. Hľadanie implicitného materiálneho jadra ústavy sa preto musí spojiť\ns hľadaním spravodlivej rovnováhy medzi rigidnou a voľnou ústavou. Spravodlivá\nrovnováha sa v tejto súvislosti týka ústavných prvkov, ktoré sa označia za natoľko\nnepostrádateľné pre riadny chod štátu, že sa zahrnú do materiálneho jadra.\n94. Zásah do materiálneho jadra môže mať dve kvality: buď je pozitívny, alebo\nje negatívny. Za pozitívny zásah možno označiť zásah, ktorým sa bez pochybností zvýši\nalebo rozšíri ochrana zaručená materiálnym jadrom ústavy. Negatívnym zásahom je taký\nzásah do materiálneho jadra, ktorým sa znižuje úroveň ochrany zaručenej materiálnym\njadrom. Otázkou je, či zásah do materiálneho jadra je protiústavný iba vtedy, ak\nje negatívny, alebo či je neprijateľný akýkoľvek zásah do materiálneho jadra, a preto\n\n68\n\ns ústavou nesúladný je aj pozitívny zásah do materiálneho jadra. Odpoveď na túto otázku\npredurčí mieru rigidnosti či voľnosti ústavy.\nÚstavný súd už s podobnou situáciou konfrontovaný bol. V konaní sp. zn.\nPL. ÚS 24/2014 sa musel vysporiadať s mierou ochrany základných práv a slobôd podľa\nčl. 93 ods. 3 ústavy. „Ústavný súd sa preto aj vo vzťahu k svojmu rozhodovaniu o návrhu\nprezidenta podľa čl. 125b ods. 2 ústavy prikláňa k východisku, podľa ktorého\nsa prostredníctvom čl. 93 ods. 3 ústavy kladie zábrana referendám s takými otázkami,\nktorých úspech by znamenal narušenie konceptu základných práv a slobôd v podobe\nznižovania ich štandardu vyplývajúceho z medzinárodnoprávnej úpravy i úpravy\nvo vnútroštátnom právnom systéme, a to v miere ohrozujúcej charakter právneho štátu.\nNemožno však odmietnuť každú otázku, ktorá sa čo len minimálne obsahovo dotýka\nniektorého zo základných práv a slobôd.“\nNemožno odmietnuť každý zásah do materiálneho jadra ústavy. Predmetom zvýšenej\nostražitosti ústavného súdu by mali byť zásahy, ktorými sa znižuje úroveň ochrany\nzaručenej materiálnym jadrom ústavy, kým v prípade zásahu, ktorým sa bez pochybností\nzvýši alebo rozšíri ochrana zaručená materiálnym jadrom ústavy, je priestor pre zásah\nzo strany ústavného súdu značne limitovaný.\n95. Koncepcia implicitného materiálneho jadra ústavy vedie k hľadaniu stavebných\nprvkov postupom ad hoc pre určovanie ústavných noriem spolu vytvárajúcich materiálne\njadro. Účelom ochrany, aká sa poskytuje ústave prostredníctvom jej implicitného\nmateriálneho jadra, je ochrana základných princípov, na ktorých stojí a existuje moderný\neurópsky štát. Podľa názoru ústavného súdu fundament implicitného jadra ústavy tvoria\nprincípy demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), o to viac, že ústavodarca ich\nnepriamo za také označil aj v ostatnej novele ústavy (ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z.)\nv čl. 86 písm. i) ústavy. V súvislosti s touto novelou ústavy ústavný súd následne v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 (rozhodovanie o súlade uznesenia národnej rady\no zrušení tzv. „Mečiarových amnestií“ s Ústavou Slovenskej republiky) úplne jednoznačne\nkonštatoval, že princípy demokratického a právneho štátu „... tvoria materiálne jadro Ústavy\nSlovenskej republiky a ako kľúčové (ústavné) konštitutívne hodnoty sú nedotknuteľné\n(m. m. PL. ÚS 16/95) a tvoria základné kritérium ústavného prieskumu akéhokoľvek\n\n69\n\nrozhodnutia orgánu verejnej moci...“. Medzi tieto princípy sa nepochybne radí aj princíp\ndeľby moci a s ním súvisiaca nezávislosť súdnej moci či princíp právnej istoty. Prípadné\nďalšie stavebné prvky implicitného materiálneho jadra ústavy čakajú na odhalenie\nv konkrétnych sporoch o ústavnosť ústavného zákona, ak k takým sporom dôjde.\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné pre úplnosť opätovne poukázať\nna nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017, v rámci ktorého ústavný\nsúd vymenoval jednotlivé ústavné princípy, ktoré vo svojej doterajšej judikatúre zahrnul\npod pojem „princípy demokratického a právneho štátu“, a to:\n˗\n\n„princíp slobody (II. ÚS 94/95, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/2013),\n\n˗\n\nprincíp rovnosti (PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/02, II. ÚS 5/03,\nII. ÚS 249/04, PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 16/08, PL. ÚS 12/2014, I. ÚS 404/2016),\n\n˗\n\nprincíp ľudskej dôstojnosti (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 16/09),\n\n˗\n\nprincíp suverenity (zvrchovanosti) ľudu (PL. ÚS 42/95, I. ÚS 76/97,\nPL. ÚS 19/98, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 6/08, PL. ÚS 105/2011), resp. princíp\ndemokracie (I. ÚS 76/97, I. ÚS 60/97),\n\n˗\n\nprincíp legality (PL. ÚS 6/01, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 30/2015),\n\n˗\n\nprincíp zvrchovanosti ústavy a zákonov (III. ÚS 2/00, III. ÚS 100/02,\nPL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 9/04, IV. ÚS 154/05, PL. ÚS 12/05,\nPL. ÚS 19/05, PL. ÚS 10/2014),\n\n˗\n\nprincíp\n\n(demokratickej)\n\nlegitimity\n\n(I.\n\nÚS\n\n238/04,\n\nPL.\n\nÚS\n\n14/06,\n\nPL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 24/2014),\n˗\n\nprincíp ochrany ľudských práv a základných slobôd (PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 24/2014),\n\n˗\n\nprincíp právnej istoty (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014) zahŕňajúci\naj ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní (I. ÚS 30/99,\nPL. ÚS 10/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 53/2015) a zákaz (pravej)\nretroaktivity (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 49/03, I. ÚS 238/04,\nPL. ÚS 9/2013),\n\n70\n\n˗\n\nprincíp ochrany dôvery občanov v právny poriadok (II. ÚS 48/97,\nPL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04,\nPL. ÚS 17/2014),\n\n˗\n\nprincíp spravodlivosti [označovaný aj ako princíp materiálneho právneho\nštátu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02, I. ÚS 24/03, I. ÚS 10/00, I. ÚS 84/02, PL. ÚS\n49/03, IV. ÚS 47/03, III. ÚS 142/03, I. ÚS 73/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS\n42/2015)],\n\n˗\n\nprincíp zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci (PL. ÚS 52/99,\nPL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012,\nII. ÚS 298/2015, PL. ÚS 27/2015),\n\n˗\n\nprincíp proporcionality (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03,\nPL. ÚS 3/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 106/2011),\n\n˗\n\nprincíp\n\ndeľby\n\nmoci\n\nvrátane\n\nsystému\n\nvzájomných\n\nbŕzd\n\na protiváh\n\n(PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011,\nPL. ÚS 24/2014),\n˗\n\nprincíp transparentnosti (verejnej kontrolovateľnosti) výkonu verejnej moci\n(PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 29/2011, II. ÚS 298/2015, I. ÚS 298/2015).“\n\nAko už bolo uvedené, výpočet princípov demokratického a právneho štátu nie je\ndefinitívny. V tejto súvislosti možno poukázať napr. na doktrínu Spolkového ústavného\nsúdu Nemecka, ktorý medzi tieto princípy spravidla zaraďuje aj porušenie zákazu\nnadmernosti\n\n(Übermaßverbot),\n\nktorý\n\nsa\n\n–\n\nrovnako\n\nako\n\npríkaz\n\nprimeranosti\n\n(proporcionality), resp. najmä v spojitosti s ním – považuje za jeden z princípov právneho\nštátu. Zákaz nadmernosti je teda z uvedeného pohľadu princíp, resp. pojem (súčasť princípu\nprávneho štátu), ktorý sa v právnej vede pôvodne uplatňuje vo vzťahu k zákonodarnej moci\na k jej obsahovým požiadavkám. Všeobecne sa chápe ako meradlo primeranosti štátnych\nkonaní (konaní štátnych orgánov), napríklad pri právach na zásah štátu alebo pri\nvyvažovacích a zvažovacích rozhodnutiach. Mieri na to, aby optimalizoval napĺňanie\nzáujmov a aby zachoval toľkú mieru slobody, aká je len možná. Pendantom tohto princípu\nje Untermaßverbot [„zákaz urobiť príliš málo“ (Lerche, P. Übermaß und Verfassungsrecht:\nzur Bindung des Gesetzgebers an die Grundsätze der Verhältnismäßigkeit und der\n\n71\n\nErforderlichkeit. Köln, Heymann: 1961. 361 s. (Habilitationsschrift), 2. Auflage 1999;\nWienbracke, M.: Der Verhältnismäßigkeitsgrundsatz, Zeitschrift für das Juristische Studium\n02/ 2013, 148].\n96. Z požiadavky ochrany demokratického štátu ústavný súd ako prvok implicitného\nmateriálneho jadra ústavy už vyvodil napr. základné práva a slobody a ich ochranu\nprostredníctvom druhej vety čl. 12 ods. 1 a čl. 93 ods. 3 ústavy. „... Eliminácia katalógu\nzákladných práv a slobôd v jeho štandardnej podobe by mohla znamenať postupnú eróziu\ndemokracie a pluralizmu smerom k totalitarizmu a diktatúre. Podoba demokratického štátu\nv európskom priestore sa po druhej svetovej vojne zakladá na rešpektovaní základných práv\na slobôd, pričom európske ústavné systémy na účel garancie tohto záväzku využívajú rôzne\nústavné nástroje... V podmienkach Slovenskej republiky chráni nezmeniteľnosť ústavných\nčlánkov garantujúcich základné práva a slobody predovšetkým čl. 12 ods. 1 druhá veta\nústavy, ale k ustanoveniam s uvedeným účelom nepochybne patrí aj čl. 93 ods. 3 ústavy.“\n(PL. ÚS 24/2014).\n97. Ku klasifikačným kritériám zisťovania implicitného materiálneho jadra ústavy\nvzhľadom na zaužívanú koncepciu ochrany ústavnosti ústavným súdom je nevyhnutné\nzaradiť aj ústavnú intenzitu. Narušenie implicitného materiálneho jadra ústavy musí mať\nústavnú intenzitu, aby ústavný zákon vstupujúci do nedotknuteľnej sféry materiálneho jadra\ndosiahol protiústavný charakter. Ústavnú intenzitu niekoľkých ústavných zákonov\nrozvíjajúcich tú istú úpravu odklonom od materiálneho jadra treba posudzovať ako súčet\nvšetkých odklonov, aby sa nevytvoril stav erodujúci ústavu „kúsok po kúsku“. Ďalšou\nz podmienok vyslovenia nesúladu ústavného zákona s ústavou je neexistencia iného\nšetrnejšieho riešenia nastoleného problému.\nX.\nKonanie o nesúlade ústavného zákona s ústavou pred ústavným súdom\n98. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil (I. ÚS 351/2010,\nI. ÚS 306/2010), „že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať\n\n72\n\nlen z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako\njednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme\nochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový výklad\nmôže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné\npriblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;\nna overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom\nslúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä\nteleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú\nspôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení\nobsahu a zmyslu aplikovanej normy.“.\n99. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho\npredpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, keď\na kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt\nprávnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu\na nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu. „Pri výklade\na aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne\nz doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný\nabsolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho predpisu)\nodchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická\nsúvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej\nnormy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo\nnezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií\ninterpretácie práva) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“ (III. ÚS 72/2010).\n100. Upustenie od doslovného výkladu v materiálnom právnom štáte podlieha\nrovnakým pravidlám ako všetky iné postupy pri výklade a aplikácii právnej úpravy. Aj naň\n\n73\n\nsa vzťahuje požiadavka právnej istoty, prístupnosti, presnosti a predvídateľnosti. Splnenie\ntejto požiadavky sa spája s identifikáciou účelu právnej úpravy, ktorým sa determinuje\nopodstatnenosť uplatnenia extenzívneho alebo reštriktívneho výkladu namiesto doslovného\nvýkladu a zároveň sa predurčuje, či sa príslušná právna norma vysvetlí reštriktívne alebo\nextenzívne.\n101. Výklad ústavy predstavuje osobitne náročnú a zložitú formu výkladu právu.\nTak kvôli rozsahu a miere všeobecnosti právnej úpravy, ktorá je začlenená do ústavného\ntextu, ako aj pre mnoho ďalších príčin. Osobitnosť výkladu ústavy pramení v osobitnom\nvýzname ústavy ako základného zákona štátu. To má za následok, že ústavu možno\nvysvetľovať iba ňou samotnou, a to tak pomocou noriem, ktoré sú v ústave výslovne\nuvedené, ako aj pomocou noriem, ktoré možno vyvodiť ako implicitné ústavné normy\nz výslovne formulovaných noriem pomocou korektne použitých výkladových pravidiel\na postupov. Hoci sa výklad ústavy vykonáva pomocou štandardných metód výkladu práva,\npoužitie uznaných výkladových metód podlieha obmedzeniam. Zúženie použitia výkladovej\nmetódy pri výklade ústavy sa prejavuje predovšetkým v možnostiach aplikácie práva\nper analogiam. V doktríne jednotlivých právnych odvetví, aj vo všeobecnej teórii práva,\nsa často akceptuje analogický výklad v súkromnom práve a odmieta sa vo verejnom práve.\nTento postoj je plne opodstatnený vo vzťahu k časti verejného práva. Zvlášť v trestnom\npráve musí byť celkom neprípustné, aby sa trestná zodpovednosť založila na výslovne\nneexistujúcom, ale analogicky vyvodenom trestnom čine. Ústavné právo však nepatrí\ndo totožnej kategórie verejného práva.\n102. Použitie analógie pri výklade ústavných noriem sa rozumne odmietnuť nedá\na treba priznať, že prax ústavného súdu sa dávno vydala cestou analogického využitia\nustanovení ústavy. Ako príklad možno spomenúť odôvodnenie ústavného súdu pre zvolený\npostup v konaní: „Nedostatok právomoci konať o porušeniach ústavou garantovaných práv\na slobôd, ktoré mohli nastať v období, keď ešte ústavný súd nedisponoval právomocou\no takýchto porušeniach konať, sa preto per analogiam vzťahuje aj na konanie podľa čl. 127a\nústavy.“ (I. ÚS 74/02). Z významu ústavy v systéme právneho poriadku možno vyvodiť\nobmedzenie pre použitie analógie v interpretácii a aplikácii ústavných noriem na analogiu\n\n74\n\nlegis, pri ktorej sa pomocou jednej ústavnej normy vysvetlí a uplatní (alebo odmietne\nuplatniť) iná ústavná norma. Analogia iuris nie je prijateľná pre výklad a uplatňovanie\nústavy, lebo využitie zákona pre výklad ústavnej normy sa spája s rizikom závažného\nohrozenia právnej istoty v ústavnom postavení dotknutého subjektu. V podstate každá\nzmena zákona „interpretujúceho ústavu“ by mohla mať za následok zmenu ústavy de facto,\nčo je v materiálnom právnom štáte celkom neprijateľná možnosť. Zákon možno\nvysvetľovať ústavou, ale ústavu nemožno vysvetľovať zákonom.\n103. Už uvedené treba vztiahnuť na procesné otázky prieskumu súladu ústavného\nzákona s ústavou vrátane právneho účinku rozhodnutia, ktorým ústavný súd vysloví,\nže ústavný zákon odporuje ústave. „Procesné právo nemožno separovať od hmotného práva.\nAk by sa tak udialo, procesné právo by sa stalo samoúčelom a v konečnom dôsledku\nby sa poprel význam riadenia spoločnosti prostredníctvom objektívneho práva. Procesné\nprávo je cestou k právu, prostriedkom prístupu k právu. Rozumie sa k hmotnému právu.\nCelkom neprijateľné je akceptovať nedostupnosť hmotných práv z dôvodu procesných\nprekážok, pre neexistenciu procesnoprávneho prístupu k hmotným normám.“ (Drgonec, J.\nZákladné práva a slobody a vyvodená pôsobnosť Ústavného súdu SR. In: Orosz, L. –\nMajerčák, T. a kol: Ochrana ľudských práv a základných slobôd ústavnými súdmi\na medzinárodnými súdnymi orgánmi – III. ústavné dni. Košice 2014. s. 180).\n104. Ústava v každom materiálnom právnom štáte prostredníctvom materiálneho\njadra chráni charakter štátu, ktorý je nenarušiteľný a nezmeniteľný. Zmenu charakteru štátu\nmožno uskutočniť jedine zrušením platnej ústavy a jej nahradením novou ústavou.\nV materiálnom právnom štáte nemôže stáť mimo možností ochrany ústavnosti zisťovanie,\nči sa ústava naozaj zmenila alebo doplnila ústavne konformným spôsobom alebo či zásah\ndo ústavy bol iba zdanlivo, predstierane súladný s ústavou. Ak by tak malo byť, potom celá\nochrana ústavnosti, zosúlaďovanie prameňov práva s ústavou, aj uplatňovanie základných\npráv a slobôd by nestálo na pevnom základe, ale vyrastalo by z predstierania a skresľovania.\nLogickým zavŕšením ochrany ústavnosti v materiálnom právnom štáte je zjednanie nápravy\nodstránením neústavných zmien a doplnkov ústavy z právneho poriadku.\n\n75\n\n105. Zákon môže byť v nesúlade s každým ustanovením ústavy. Ústavný zákon môže\nbyť v nesúlade len s niektorými normami ústavy. Tými, ktoré vytvárajú jej implicitné\nmateriálne jadro. Tento rozdiel nebráni preskúmaniu ústavného zákona aj každého zákona\nv spoločnom konaní s využitím rovnakých procesných pravidiel. Účelom konania o súlade\nprávnych predpisov (čl. 125 ústavy v spojení s § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde)\nje ochrana hierarchie právneho poriadku, ktorej podstatou je navodenie stavu, keď prameň\npráva s nižším stupňom právnej sily neodporuje prameňu práva s vyšším stupňom právnej\nsily.\nPráve skutočnosť, či ústavná norma obsahuje nejaké hodnotové posolstvo alebo nie,\nje predpokladom toho, že je možné aj medzi ústavnými normami vytvoriť ich vnútornú\nmateriálnu hierarchiu. Medzi normami ústavného práva existuje významný materiálny\nrozdiel ich právnej sily a v centre tohto hierarchického systému sú ústavné normy jadrové,\nústavné normy, ktoré vytvárajú materiálne jadro ústavy.\n106. V zhode s týmto účelom súlad ústavného zákona s ústavou možno preskúmať\ns využitím extenzívneho výkladu ustanovení ústavy a zákona o konaní o súlade právnych\npredpisov. Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov overí, či je ústavný zákon\nv súlade s ústavou, a v prípade zistenia, že ústavný zákon alebo jeho časť odporuje ústave,\nrozhodne podľa ustanovení čl. 124 a čl. 125 ústavy a nadväzujúcich noriem zákona\no ústavnom súde a ustanovení § 12 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 1 a § 21 ods. 1 zákona\nč. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nSúlad prechodného ustanovenia čl. 154d ústavného zákona č. 161/2014 Z. z.\na napadnutých zákonných ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145\nods. 1 ústavy\nXI.\nUstanovenia ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. z pohľadu zásahu do materiálneho\njadra ústavy\n\n76\n\n107. Navrhovateľka namietla, že ústave odporuje prechodné ustanovenia čl. 154d\nods. 1 až 3 ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. Predpokladom správnosti\ntejto námietky je, aby každé napadnuté ustanovenie čl. 154d samo osebe alebo v spojení\ns ďalšími ustanoveniami čl. 154d s ústavnou intenzitou porušovalo ustanovenie náležiace\ndo implicitného materiálneho jadra ústavy.\nÚstavný súd konštatuje, že prechodné ustanovenia čl. 154d ods. 1 až 3 majú ústavný\npotenciál porušiť normy implicitného materiálneho jadra ústavy.\n108. Zásah ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. do materiálneho jadra ústavy\nje potrebné preskúmať v rozsahu, v akom je možný tento zásah do implicitného\nmateriálneho jadra ústavy v každej totožnej alebo podobnej situácii, ako je tá, ktorá bola\nvýslovne napadnutá navrhovateľkou. Predmetom preskúmania (body 25 až 45) budú preto\naj čl. 129 ods. 7, čl. 141a ods. 9, čl. 141a ods. 10 text za bodkočiarkou a čl. 147 ods. 1\nposledná veta ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z.\nPodľa čl. 129 ods. 7 ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. ústavný súd\nrozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d\nods. 2.\nPodľa čl. 141a ods. 9 ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. Súdna rada\nSlovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) na základe podkladov\nod štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností a vyjadrenia kandidáta\nna vymenovanie za sudcu; podrobnosti ustanoví zákon.\nPodľa čl. 141a ods. 10 ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. o strate\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude\nvykonávať riadne, počas výkonu funkcie sudcu rozhoduje disciplinárny senát; ustanovenia\nčl. 154d ods. 1 až 3 tým nie sú dotknuté.\nPodľa čl.\n\n147 ods. 1 poslednej vety ústavy v znení ústavného zákona\n\nč. 161/2014 Z. z. prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky\nodvolá aj sudcu, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,\nže funkciu sudcu bude vykonávať riadne, na základe právoplatného uznesenia Súdnej rady\nSlovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 1 alebo na základe právoplatného rozhodnutia\nústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa čl. 154d ods. 2 zamietol.\n\n77\n\nXII.\nNámietka porušenia princípov demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nústavy\nA. Posúdenie súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy vo vzťahu k sudcom vymenovaným\npred 1. septembrom 2014\n109. Ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že vo všeobecnosti uplatňuje\nustanovenie čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy ako subsidiárnu ústavnú normu, ktorá môže byť\nporušená v spojení s iným ustanovením ústavy. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu\nvychádza z koncepcie, že orgán verejnej moci, ktorý poruší niektorú ústavnú normu\nrozdielnu od ustanovenia o demokratickom a právnom štáte určeného čl. 1 ods. 1 ústavy,\nsa nespráva ako orgán demokratického a právneho štátu, a že ústavný súd rozhodne súbežne\ns rozhodnutím o porušení iného ustanovenia ústavy aj o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy,\nak navrhovateľ požiada o rozhodnutie týkajúce sa čl. 1 ods. 1 ústavy (napr. PL. ÚS 15/98,\nPL. ÚS 27/2015). Doplnkový charakter čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy sa však týka tých\nkonaní o ochrane ústavnosti, v ktorých nejde o ochranu implicitného materiálneho jadra\nústavy. Ak predmetom ochrany ústavnosti je ochrana implicitného materiálneho jadra\nústavy, ústavnoprávna relevancia čl. 1 ods. 1 sa mení, lebo čl. 1 ods. 1 je základom\nimplicitného materiálneho jadra ústavy. Porušenie čl. 1 ods. 1 s ústavnou intenzitou zásahu\nimplicitného materiálneho jadra samo osebe znamená porušenie ústavy aj vtedy, ak nijaká\niná ústavná norma nie je porušená.\n110. Navrhovateľka v pôvodnom návrhu inter alia namietla, že napadnutými\nustanoveniami bol porušený (aj) princíp deľby moci, lebo o sudcovskej spôsobilosti sudcov\n\n78\n\n„by mali rozhodovať dva orgány verejnej moci, pričom oba sú orgánmi výkonnej moci“.\nZa jeden z týchto orgánov označila súdnu radu.\nÚstava definuje národnú radu (čl. 72), prezidenta (prvá veta čl. 101), vládu (čl. 108),\nústavný súd (čl. 124), ale nedefinuje súdnu radu. Z toho nemožno vyvodiť záver, že súdna\nrada je orgánom výkonnej moci. Podľa dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona\n(parlamentná tlač 1271), ktorý bol schválený ako ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.,\n„Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej\nrepubliky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej, ako aj výkonnej a je\nreálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných\norgánov štátu. Zodpovedá tak požiadavke Odporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru\nministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 na nezávislosť orgánu\nzodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej správy.\nNaplnenie uvedených cieľov a princípov sa dosiahne aj zakotvením zloženia Súdnej\nrady Slovenskej republiky, v ktorej nadpolovičnú väčšinu majú zástupcovia sudcov volení\nsvojimi kolegami tak, aby v nej mali čo najširšie a rovnomerné zastúpenie sudcovia súdov\nvšetkých stupňov, ako to predpokladajú všeobecné zásady Európskej charty o statuse sudcu.\n...\nZmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd zodpovedajú\nustanovenia o ďalších členoch Súdnej rady Slovenskej republiky, nominovaných do tohto\norgánu v rovnomernom pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej\nrepubliky a prezidentom Slovenskej republiky.\nPrispeje to k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu\nprípadnej jednostrannosti náhľadu na ich riešenie.“.\n111. Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti vo viac ako desiatich\nrozhodnutiach Súdnu radu Slovenskej republiky čiastkovo rôznorodo definoval, pričom\nvšak v závislosti od predmetu prejednávanej veci v každom zo svojich rozhodnutí kládol\ndôraz len na niektorý z jej aspektov, no až do roku 2015 v žiadnom zo svojich rozhodnutí\nústavný súd neponúkol komplexnú ústavnoprávnu charakteristiku Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky\n\n79\n\nJudikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky ústavnoprávne\ncharakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán (I. ÚS 62/06, s. 8;\nI. ÚS 162/09, s. 14; II. ÚS 29/2011, s. 11; PL. ÚS 102/2011, s. 121) súdnej moci\n(PL. ÚS 10/05, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (PL. ÚS 102/2001, s. 134;\nm. m. IV. ÚS 46/2011, s. 12; m. m. I. ÚS 454/2012, s. 18), pričom jedným z jeho\nzákladných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (IV. ÚS 46/2011, s. 12), predovšetkým:\n- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu\n(III. ÚS 79/04, s. 8; III. ÚS 238/05, s. 9; III. ÚS 128/09, s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži\nna vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej\n(PL. ÚS 17/08, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia\nod ostatných orgánov štátu (PL. ÚS 10/05, s. 89),\n- zodpovedá za chod súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 121),\n- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (PL. ÚS 102/2011, s. 134),\n- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa\nvyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho\nzabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (PL. ÚS 10/05, s. 56;\nPL. ÚS 102/2011, s. 145),\n- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo\nministrom spravodlivosti (PL. ÚS 10/05, s. 56),\n- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 134).\n112. Vychádzajúc zo svojej dovtedajšej judikatúry ústavný súd napokon v rámci\nrozhodnutia\n\nsp.\n\nzn.\n\nPL.\n\nÚS\n\n2/2012\n\nz 18.\n\nnovembra\n\n2015\n\npristúpil\n\naj\n\nku\n\nkomplexnému vymedzeniu postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej\nrepubliky, pričom ústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto:\n„Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci\ngarantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,\nzodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť\nsúdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.“\nV rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú\npozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady, pričom okrem iného konštatoval,\n\n80\n\nže „základný zámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti\nsúdnej moci od výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto\nzáruka nezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže nie\nje objektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho,\naby aj jej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.\nNa toto rozhodnutie ústavného súdu následne nadviazalo zjednocujúce stanovisko\nústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2018 z 19. septembra 2018, ktorým ústavný súd\nv súvislosti s otázkou nezávislosti členov súdnej rady konštatoval: „Člena Súdnej rady\nSlovenskej republiky nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia\norgánom, ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak sa zaručí jeho základné právo\npodľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“\n113. V zmysle už uvedeného tak možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,\nže súdna rada nie je orgánom výkonnej moci. Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný\nnezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej\nmoci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci\na súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom\nmoci zákonodarnej a výkonnej (PL. ÚS 2/2012).\nZároveň pritom možno konštatovať, že v rámci snahy o zlepšovanie efektívnosti\na kvality výkonu súdnictva v Slovenskej republike dochádza od vzniku Súdnej rady\nSlovenskej republiky pred vyše 15 rokmi ku kontinuálnemu zvyšovaniu jej významu\nv ústavnom poriadku Slovenskej republiky, čo sa prejavuje predovšetkým v postupnom\nrozširovaní pôsobnosti samotnej súdnej rady, ako aj v rozširovaní kompetencií jej predsedu\n[napr. s účinnosťou od 15. novembra 2018 bola pôsobnosť predsedu súdnej rady rozšírená\n(zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov) o oprávnenie podávať Národnej rade Slovenskej republiky návrhy\nna voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu].\nUvedený čiastkový záver však prirodzene neznamená, že úprava vložená do ústavy\nústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. je konformná s princípmi demokratického a právneho\nštátu zaručeného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy a s v ňom implikovaným materiálnym\njadrom. Navrhovateľka totiž v súvislosti s ňou namietaným rozporom napadnutej právnej\n\n81\n\núpravy s princípom deľby moci poukázala nielen (nesprávne) na súdnu radu, ale aj na ďalší\norgán verejnej moci podieľajúci sa ‒ v rozpore s princípom deľby moci ‒ na rozhodovaní\no sudcovskej spôsobilosti sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014, a to štátny\norgán plniaci úlohy ochrany utajovaných skutočností.\n114. Súdna moc rozhoduje spory o právo. Podstata jej právomoci je dvojcestná.\nSúdna moc poskytuje oprávneným osobám ochranu ich práv priznaných právnym\nporiadkom. Súdna moc tiež núti subjekty povinností určené právnym poriadkom na to, aby\nsvoje povinnosti riadne a včas splnili. Notorietou učebnicovej povahy je, že nezávislosť\nsúdnej moci zahŕňa inštitucionálnu nezávislosť (nezávislosť súdov) a individuálnu\nnezávislosť (nezávislosť sudcov).\nInštitucionálna nezávislosť znamená, že súdy sú oddelené od iných štátnych orgánov.\nTvoria samostatnú sústavu orgánov, ktoré voči iným štátnym orgánom nie sú nadriadené\nani podriadené. To neznamená izoláciu súdov v rámci štátnej moci. Princíp deľby moci\nspojený s požiadavkou bŕzd a protiváh vyžaduje vyvažovanie súdnej moci právomocami\nzákonodarnej moci a výkonnej moci. Zákonodarná moc vyvažuje činnosti súdov zákonmi\nupravujúcimi organizáciu súdnej moci, výkon súdnictva atď., ale aj prostredníctvom\nschvaľovania štátneho rozpočtu. Výkonná moc uplatňuje svoju účasť na činnosti súdnej\nmoci napríklad udeľovaním amnestií a milostí alebo pri správe súdnictva, kde niektoré\nfunkcie plní ministerstvo spravodlivosti. Zásahy zákonodarnej moci aj výkonnej moci\ndo činnosti súdnej moci nie sú vždy a za každých okolností zakázané (pozri napr. nálezy\nústavného súdu týkajúce sa platov sudcov – sp. zn. PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011 a sp. zn.\nPL. ÚS 27/2015). Na druhej strane ani akýkoľvek zásah zákonodarnej moci a výkonnej\nmoci do postavenia súdnej moci nie je dovolený. Súlad alebo nesúlad zásahov zákonodarnej\nmoci a výkonnej moci do právneho postavenia súdnej moci s princípom deľby moci určuje\npovaha konkrétneho opatrenia.\nIndividuálna nezávislosť sa spája s osobou sudcu. Jej účelom je vytvoriť sudcovi\nprávne postavenie, ktoré mu umožňuje slobodne uplatniť právny poriadok tak, aby nastolil\nspravodlivosť v prejednávanom spore v súlade s právnym poriadkom. Individuálnou\nnezávislosťou sa označuje stav, v ktorom sudca nie je vo vzťahu nadriadenosti alebo\npodriadenosti voči predstaviteľom iných zložiek štátnej moci. Sudca je s predstaviteľmi\n\n82\n\nzákonodarnej moci a výkonnej moci v rovnocennom právnom postavení. Sudca pri výkone\nsúdnej moci nesmie od takých osôb prijímať príkazy a nariadenia. Predstavitelia\nzákonodarnej moci a výkonnej moci nesmú sudcovi pri výkone súdnej moci vydávať\npríkazy a nariadenia.\n115. Pre hodnotenie nezávislosti súdnej moci existujú klasifikačné kritériá\numožňujúce určiť, či a nakoľko je splnená požiadavka nezávislosti. Podľa case-law\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) kľúčom k inštitucionálnej nezávislosti\nje požiadavka, aby každý súd bol založený na základe ústavy alebo zákona. Prameň práva\ns nižším stupňom právnej sily nedáva záruku nezávislosti.\nKritériami individuálnej nezávislosti je:\n1. spôsob ustanovovania sudcov do funkcie,\n2. dĺžka funkčného obdobia sudcu,\n3. existencia záruk proti vnútorným aj vonkajším vplyvom na sudcu,\n4. nezávislé vystupovanie.\nZáruky inštitucionálnej nezávislosti\n\na\n\nindividuálnej nezávislosti\n\n„nemožno\n\noddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad\nnezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo preto nemôže existovať bez nezávislých\nsudcov. V opačnom smere možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej\nmoci. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich\núlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni\nvzťahov, ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii.“ (PL. ÚS 52/99).\nPodobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 ústavný súd uviedol: „... princíp nezávislosti súdnej\nmoci je jedným z podstatných znakov demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy),\nktorý vyplýva z neutrality sudcov ako záruky spravodlivého, nestranného a objektívneho\nsúdneho konania. Tento princíp obsahuje celý rad aspektov, ktoré majú spolu vytvoriť\npredpoklady na to, aby súdy mohli plniť svoje úlohy a povinnosti najmä pri ochrane\nzákladných práv a slobôd občanov. Je založený na nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy)\na nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy)“.\n\n83\n\n116. Súdna ani sudcovská nezávislosť nie je absolútna. Existujú významné verejné\nzáujmy, s ktorými nezávislosť súdnej moci musí byť v spravodlivej rovnováhe.\n„... privilégium sudcovskej nezodpovednosti nemôže byť cenou, ktorú spoločnosť obetuje\npre sudcovskú nezávislosť“ (Cappelletti, M. Quis custodiet ipsos custodes? In: Le pouvoirs\ndes juges. Paris : ECONOMICA 1990. s. 131.). Podobne ústavný súd vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 52/99 uviedol, že „nezávislosť súdov... ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy\nnezávislosťou absolútnou a samoúčelnou, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho\nvýkonu súdnictva“. Súlad alebo nesúlad s ústavou závisí od konkrétnych opatrení a ich\ninštitucionálneho zabezpečenia. V prípade inštitucionálnej nezávislosti treba preskúmať\npovahu opatrení, aké sa ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. priznali výkonnej moci.\nZásahy do inštitucionálnej nezávislosti aj do individuálnej nezávislosti sudcov treba\npreskúmať z hľadiska jej zachovania predovšetkým v rámci ochrany zaručenej čl. 141\nods. 1 ústavy. Nezávislosť súdnej moci je previerkami sudcovskej spôsobilosti dotknutá\ndvakrát. Prvý raz vo fáze ustanovovania súdnej moci, pri preverovaní kandidátov na sudcov.\nDruhý raz pri preverovaní sudcov vymenovaných do funkcie a vykonávajúcich sudcovskú\nfunkciu bez ohľadu na to, ako dlho pôsobia vo funkcii sudcu.\n117. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že k previerkam sudcov (Špeciálneho súdu)\nzo strany NBÚ sa už zásadným spôsobom vyjadril vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/08. Napriek\nistej odlišnosti je povaha nastoleného problému identická: «Právna úprava... umožňuje\nšpecializovanému bezpečnostnému orgánu výkonnej moci účinne zasiahnuť do právneho\nstatusu sudcu... a spochybniť jeho legitimitu postupom, v rámci ktorého dochádza\nk zhromažďovaniu osobných údajov o osobe sudcu vrátane osobných údajov osobitnej\nkategórie (zdravotný stav, sexuálna orientácia a intímny život, finančná a majetková\nsituácia, názory a osobné presvedčenie, rodinné a spoločenské vzťahy), pričom\nk zhromažďovaniu uvedených údajov môže dochádzať aj utajovaným spôsobom\ns následným vyhodnotením tzv. bezpečnostného rizika v rámci značne širokej správnej\núvahy Národného bezpečnostného úradu. Dôvodom na konštatovanie bezpečnostného rizika\nmôžu byť pritom aj skutočnosti týkajúce sa ochorenia alebo „emočného stavu“ prekonaného\nsudcom v minulosti alebo správania sa „tretích osôb“ v okolí sudcu (blízkych osôb, resp.\nrodinných príslušníkov, známych).\n\n84\n\nUstanovením podmienky platného osvedčenia o bezpečnostnej previerke podľa\nzákona č. 215/2004 Z. z. ako conditio sine qua non vo vzťahu k ustanoveniu a výkonu\nsudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde zákonodarca narušil deľbu moci.»\n118. Ústavný súd konštatuje, že národná rada sa prijatím ústavného zákona\nč. 161/2014 Z. z. pokúsila obísť protiústavné prvky v účasti NBÚ na kreácii a fungovaní\nsúdnej moci tak, že právnu úpravu pôsobenia tohto subjektu na súdnu moc „povýšila“\nzo zákona na ústavný zákon zrejme v presvedčení, že na takú právnu silu „nikto nemá“.\nÚstava rozlišuje pri rozhodovaní národnej rady nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov\n(čl. 84 ods. 2), nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov (čl. 84 ods. 1 a 3) a trojpätinovú\nväčšinu všetkých poslancov (čl. 84 ods. 4). Ústava však nijakej parlamentnej väčšine\nnepriznáva právo porušiť ústavu. Pokus o obídenie rozhodnutia ústavného súdu\no protiústavnej úprave umožňujúcej NBÚ vstúpiť do zriaďovania a fungovania súdnej moci\nv Slovenskej republike zvýšením právnej sily prameňa práva, ktorým sa pôsobenie NBÚ\numožní, nie je legitímny. To, že NBÚ v okolnostiach platnej právnej úpravy o sudcovskej\nspôsobilosti formálne nerozhoduje, nie je výhodou pre zachovanie princípu deľby moci.\nNapadnutá právna úprava v ústavnom zákone č. 161/2014 Z. z. a v zákone o previerkach\nsudcov totiž založila stav, kedy NBÚ síce formálne nerozhoduje (a teda jeho podklad nie je\npreskúmateľný podľa čl. 46 ods. 2 ústavy), ale jeho podklad je pre prijatie stanoviska súdnej\nrady rozhodujúci.\n119.1 Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. je vyjadrením poučenia predkladateľov\nnávrhu v ňom obsiahnutej právnej úpravy a následne národnej rady z ústavnej\nneudržateľnosti prvého pokusu o podriadenie súdnej moci orgánu výkonnej moci, ktorý plní\núlohy v oblasti bezpečnostných previerok. Zdanlivo zásadne inou právnou koncepciou\nsa predstiera, že výkonná moc už do súdnej moci previerkami nezasahuje, hoci skutočný\nstav navodený ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. nie je významne právne rozdielny\nod zásahu do nezávislosti súdnictva, aký sa mal uskutočniť pomocou previerok\nustanovených zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej\nprokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o Špeciálnom súde“). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade\n\n85\n\nŠpeciálneho súdu sa rozsah, obsah i forma činnosti NBÚ v rámci „bezpečnostných\nprevierok“ síce odlišovala od teraz posudzovaných previerok sudcov vymenovaných pred\n1. septembrom 2014, ich podstata je však nepochybne porovnateľná, pričom ich sila je síce\nformálne slabšia, ale na strane druhej je nedecízny výsledok činnosti NBÚ a jej (novelou\nústavy 2014, pozn.) výslovne nesplnomocnených pendantov (Policajný zbor, Vojenské\nspravodajstvo a Slovenská informačná služba) pre subjekt preverovania, ale tiež pre súdnu\nradu či ústavný súd prakticky len ťažko dôkazne overiteľný, resp. vyvrátiteľný. Obsahovo\npríbuzná úprava so zákonom o Špeciálnom súde sa pred ochranou ústavnosti ukryla\nza ústavný zákon, ktorý podľa názoru ministerstva spravodlivosti ako zástupcu vlády\nv konaní, „nepodlieha prieskumu súladu s ústavou“.\n119.2 Inak povedané, prijatím preskúmavanej ústavnej úpravy sa národná rada\npokúsila vyvodiť poučenie zo skúsenosti so Špeciálnym súdom a ukryla svoje zámery pod\n„masku ústavnosti“. V tejto súvislosti sa ústavný súd plne stotožňuje s názorom, že národná\nrada má ústavou uloženú povinnosť v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy uviesť zrušené právne\npredpisy do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a nie, naopak, uviesť ich dokonca\ndo nového účelového nesúladu chránenému ústavou. Nepredpokladá sa, že národná rada\nv rámci realizácie a pokračovania konania o súlade bude reagovať na nesúladný zákon\nnesúladným ústavným zákonom. Forma ústavného zákona sa nemá stať pozlátkou\nprotiústavného obsahu, keďže to znamená porušenie ústavných princípov, t. j. princípov\nprávneho štátu (Bröstl, A. O ústavnosti ústavných zákonov. In: Metamorfózy práva\nve střední Evropě. Praha – Plzeň, 2008. s. 11 ‒ 24).\n120. O prijatí stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov\nvymenovaných pred 1. septembrom 2014 podľa novely ústavy 2014 rozhoduje súdna rada\nna základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností\n(čl. 154d ods. 1 druhá veta). Týmto subjektom sa podľa zákona o utajovaných\nskutočnostiach (§ 1 ods. 2, § 69a a nasl.) stal NBÚ. Podľa § 69a ods. 1 citovaného zákona\n„Úrad zabezpečuje podklady pre rozhodovanie súdnej rady o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti na základe písomnej žiadosti predsedu súdnej rady. Úrad je povinný\n\n86\n\nukončiť zhromažďovanie a vyhodnocovanie podkladov na základe oznámenia predsedu\nsúdnej rady podľa osobitného predpisu.“\nDoslovným výkladom v čl. 154d ods. 1 novely ústavy 2014 uvedeného „štátneho\norgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“, od ktorého nie je dôvod upustiť,\nmožno identifikovať právomoc (iba) jedného subjektu, t. j. NBÚ. Ani dôvodová správa\nústavného zákona č. 161/2014 Z. z. bližšie neuvádza, kto je označeným štátnym orgánom\nplniacim úlohy ochrany utajovaných skutočností. Uvedená okolnosť má svoj ústavnoprávny\nvýznam predovšetkým pri posudzovaní súladu napadnutého zákona s ústavou v súvislosti\ns účasťou ďalších bezpečnostných orgánov pri sudcovských previerkach (pozri body 160\naž 163). V okolnostiach posudzovaného čl. 154d novely ústavy 2014 vo väzbe k čl. 1 ods. 1\nústavy však nemožno prehliadnuť skutočnosť, že ústavné vymedzenie orgánu, ktorý má\npreverovať sudcov, nie je dostatočne konkretizované, je vyjadrené iba prostredníctvom\npredmetu činnosti („orgán plniaci úlohy ochrany utajovaných skutočností“) určeného na\nzákonnej, resp. podzákonnej úrovni... Podľa stavu de lege lata je to síce NBÚ, ale\npro futuro nebráni nič tomu, aby to bol akýkoľvek iný orgán, ktorého zmocní na ten účel\nzákon (a nie ústava, pozn.), ktorý sa v národnej rade prijíma inou väčšinou ako ústavný\nzákon (pozri tiež bod 42).\n121. NBÚ nie je právne jednoznačná inštitúcia. Podľa slovenskej právnej teórie\nje NBÚ zaradený medzi ostatné ústredné orgány štátnej správy. Vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 17/08 ho ústavný súd pomenoval ako „špecializovaný bezpečnostný orgán výkonnej\nmoci“. NBÚ slovom „úrad“ v názve indikuje príslušnosť k výkonnej moci. NBÚ patrí\nk mocenským zložkám štátu. Preukazuje to napríklad oprávnenie príslušníkov úradu nosiť\nstrelnú zbraň a použiť ju v medziach zákona (§ 70 ods. 8, 9 a 10), ktorého právny režim\nsa zhoduje s oprávnením udeleným zákonom č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Vojenskom spravodajstve “) (§ 9).\n122. NBÚ je formálnoprávne „nezávislý správny orgán,“ ktorý de facto je zákonom\nustanovený tak, aby mal značný mocenský potenciál prameniaci z koncentrácie informácií\nosobného charakteru. Bez ohľadu na formálnoprávne začlenenie do systému orgánov\nverejnej správy je NBÚ tajnou službou. Charakteristickou črtou tajných služieb\n\n87\n\nje získavanie informácií utajeným spôsobom, ktorý nespĺňa požiadavky transparentnosti.\nZdroj informácií veľmi často zostáva utajený, aby mohol poskytnúť ďalšiu spoluprácu.\nČinnosť tajných služieb za štandardných okolností stavu spoločnosti predpokladá existenciu\nistej miery ohrozenia, ktoré si vyžaduje pozorovanie potrebné na zabránenie hroziacemu\nnebezpečenstvu. Ústavným zákonom založené previerky sudcov sa spájajú s obligatórnym\nsledovaním sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 z dôvodu ich funkcie,\npríslušnosti k sudcovskému stavu. Takýto základný predpoklad a vplyv sledovania každého\nsudcu vymenovaného pred 1. septembrom 2014 vytvára neprimeraný tlak na súdnictvo,\nktorý je v základnom rozpore s jeho nezávislosťou. K tomu sa pridáva porušenie zásady\nprezumpcie neviny implikovanej v koncepcii materiálneho právneho štátu.\n123. Získavanie informácií utajeným spôsobom patrí k pracovným metódam, aké\npoužíva nielen demokratický štát, ale predovšetkým aj policajný štát. Európsky súd pre\nľudské práva spojil prvky policajného štátu s používaním sledovacích technológií\nmocenskými zložkami štátu podľa nedostatočnej právnej úpravy tejto činnosti\na s nedostatočnou ochranou ľudského práva na súkromie o použití informačno-technických\nprostriedkov dohľadu spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie uviedol,\nže prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát,\nsú tolerovateľné podľa dohovoru len potiaľ, pokiaľ sú striktne nevyhnutné pre ochranu\ndemokratických inštitúcií (Case of Klass and Others v. Germany, séria A, č. 28, § 41).\nExistencia právnej úpravy, ktorou sa vytvára možnosť uplatnenia tajného dohľadu...\nza výnimočných podmienok, je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti a/alebo na predchádzanie nepokojom a zločinnosti (Case of Klass and Others v.\nGermany, § 42 a nasl.).\nVšeobecne sú zákonné podmienky pre využitie informácie získanej utajeným\nspôsobom v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP v zásade tri, a to\n- existencia vnútroštátneho zákona,\n- prístupnosť zákona a\n- predvídateľnosť zákona v súlade s medzinárodným právom, čo predstavuje\nkvalitatívnu stránku zákona.\n\n88\n\n124. Na druhej strane vzhľadom na to, že existencia takého zákona vytvára\npríležitosť pre podkopanie, či dokonca zničenie demokracie pod zámienkou jej ochrany,\nzmluvné strany dohovoru v mene boja proti špionáži a terorizmu nesmú zaviesť akékoľvek\nopatrenie, ktoré pokladajú za prijateľné. V súlade s dohovorom je len taký systém dohľadu,\nv ktorom existujú primerané a účinné záruky proti zneužitiu. Kritériá ich hodnotenia majú\niba relatívny charakter závisiaci od okolností prípadu:\n- podstata, rozsah a trvanie prostriedkov tajného dohľadu,\n- právny základ pre vydanie povolenia na ich uplatnenie,\n- typ štátneho orgánu s právomocou dovoliť použitie a kontrolovať využívanie takých\nprostriedkov,\n- forma opravných prostriedkov poskytnutých na preskúmanie rozhodnutia, ktorým\nsa dovoľuje tajný dohľad (Case of Klass and Others v. Germany, § 42 a nasl.).\n125. Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. abstrahuje od týchto kritérií a rovnako\nvykonávací zákon č. 195/2014 Z. z. k ústavnému zákonu č. 161/2014 Z. z. nastoľuje právny\nrežim, v ktorom neexistujú garancie ochrany pred zneužitím výsledkov overovania\nspôsobilosti sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 kedykoľvek v budúcnosti,\nna prakticky akýkoľvek účel vrátane ovplyvňovania rozhodovania sudcu vymenovaného\npred 1. septembrom 2014 o tom, ako uplatní súdnu moc.\n126. Súdna rada pri prijímaní stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti v konečnom dôsledku nemá možnosť overiť úplnosť, objektívnosť a správnosť\nvýsledku previerky. Môže sa iba spoľahnúť na predložený výsledok preverovania subjektu,\nktorý patrí k mocenským zložkám štátu. Zákonom nedostatočne obmedzené použitie metód,\npostupov a prostriedkov pri previerkach sudcovskej spôsobilosti sudcov vymenovaných\npred 1. septembrom 2014 je nezlučiteľné s demokratickým štátom, ktorý je predmetom\nochrany čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Zároveň nerešpektuje nezávislosť súdnej moci\nv intenciách zaručených čl. 141 ods. 1 ústavy. Nezávislosť súdnej moci však v sebe zahŕňa\nnielen inštitucionálnu nezávislosť (nezávislosť súdov), ale tiež individuálnu nezávislosť\n(nezávislosť sudcov) vyjadrenú čl. 144 ods. 1 ústavy.\n\n89\n\n127. Individuálna nezávislosť súdnej moci vykazuje medzinárodne uznávané\nvlastnosti, podľa ktorých sa formovala ústavná úprava súdnej moci na Slovensku ústavným\nzákonom č. 90/2001 Z. z. Individuálna nezávislosť sudcov sa zaručuje stálym funkčným\nobdobím sudcu a neodvolateľnosťou sudcu s výnimkou závažného disciplinárneho\nprevinenia, spáchania trestného činu sudcom alebo v prípade, keď sudca nemôže ďalej\nvykonávať svoju funkciu. Pre všetky tieto prípady musí existovať náležitá miera právnej\nistoty o neodvolateľnosti sudcu z iného právneho dôvodu. Istotu nastoľuje výslovná\na presná, jednoznačná právna úprava. Konanie o odvolaní sudcu z ústavou ustanovených\npríčin sa musí viesť pred nezávislým orgánom verejnej moci alebo pred súdom. V konaní\nsa musí zaručiť právo na spravodlivý proces s možnosťou sudcu podať opravný prostriedok\nproti rozhodnutiu o disciplinárnej zodpovednosti vrátane možnosti podať opravný\nprostriedok proti uloženej sankcii.\n128. Previerky sudcovskej spôsobilosti sudcov vymenovaných pred 1. septembrom\n2014 vložené do ústavy ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. sa zároveň spájajú s vágne\nvymedzenými podmienkami „nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú\nzáruku“ a „riadne vykonávanie funkcie sudcu“.\n129. Národná rada na obhajobu úpravy zavedenej prechodným ustanovením čl. 154d\nústavného zákona č. 161/2014 Z. z. a napadnutými zákonnými ustanoveniami v podstatnom\nuviedla (pozri tiež bod 17), že o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti rozhoduje\nsúdna rada, proti uzneseniu ktorej môže sudca vymenovaný pred 1. septembrom 2014 podať\nna ústavnom súde sťažnosť, v dôsledku čoho sa zabezpečila „dvojinštančnosť“ konania.\nVláda ako vedľajší účastník konania uviedla (pozri tiež bod 18), že NBÚ „nie je štátnym\norgánom, ktorý má v tomto prípade právomoc rozhodovať o trvaní funkcie sudcu“. Táto\npôsobnosť naďalej zostáva súdnej rade (návrh na odvolanie sudcu) a prezidentovi\n(odvolanie z funkcie sudcu na návrh súdnej rady). K uvedenému dodala, že postavenie NBÚ\npri previerkach sudcov nie je neprimerané silné, pretože „podklady tohto úradu nie sú samy\no sebe spôsobilé ovplyvniť trvanie funkcie sudcu, keďže k zániku funkcie sudcu nedôjde bez\nnávrhu súdnej rady a bez rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky“.\n\n90\n\n130. Podľa názoru ústavného súdu uvedené tvrdenie vlády, že sa NBÚ nepodieľa\nna kreácii súdnej moci, nezodpovedá realite a v podobnej súvislosti (kauza Špeciálny súd)\nbezpečnostné previerky sudcov označil ústavný súd za narušujúce princíp deľby moci.\nNBÚ v prípade sudcov ustanovených do sudcovskej funkcie pred 1. septembrom 2014\nv rozsahu previerok osôb pôsobiacich v sudcovskej funkcii nepochybne vstupuje do chodu\nsúdnej moci spôsobom, na ktorý súdna rada nemá vplyv. Podstatným v posudzovanom\nprípade je, že súdna rada pri prijímaní stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 v konečnom dôsledku nemá\nmožnosť overiť úplnosť, objektívnosť a správnosť výsledku previerky.\n131. Ústavný súd sa v kauze Špeciálny súd (PL. ÚS 17/08) musel vyrovnať s iným\nuzákoneným zasahovaním do činnosti súdnej moci NBÚ prostredníctvom previerok sudcov,\na to v súvislosti s bezpečnostnými previerkami sudcov. Ústavný súd o pôsobnosti NBÚ\nvtedy okrem iného uviedol: „... bezpečnostnú previerku vykonáva orgán výkonnej moci,\npričom pri preskúmaní bezpečnostnej spoľahlivosti sudcu nie je viazaný procesným\nzákonným postupom spĺňajúcim požiadavky spravodlivého procesu (získava alebo využíva\núdaje získané aj utajovaným spôsobom a z rôznych zdrojov) a pri svojom rozhodovaní\nvo veci nemusí vychádzať z jednoznačne preukázaných záverov (podstatou bezpečnostnej\nprevierky je preventívne eliminovať potenciálnu hrozbu – bezpečnostné riziko).“\n(PL. ÚS 17/2008).\n132.1 Právne názory ústavného súdu sú relevantné pro futuro v rozsahu, v akom\nsa týkajú druhovo rovnakých alebo v podstate rovnakých situácií a ich právnych úprav.\nVo vzťahu k úprave previerok sudcovskej spôsobilosti ustanovených čl. 154d ústavného\nzákona č. 161/2014 Z. z. na prvý pohľad vzniká zdanie, že medzi previerkami sudcov podľa\nzákona o Špeciálnom súde a previerkami sudcovskej spôsobilosti sudcov vymenovaných\npred 1. septembrom 2014 podľa ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. existuje právne\nvýznamný rozdiel spočívajúci v inej právomoci NBÚ – v previerkach podľa zákona\no Špeciálnom súde mal rozhodovaciu právomoc, pri previerkach sudcovskej spôsobilosti\nrozhodovaciu právomoc nemá, iba zadovažuje podklady pre rozhodovanie súdnej rady.\n„Dvojinštančnosť“ konania, ktorou národná rada obhajuje ústavnosť novej právnej úpravy,\n\n91\n\nje zdanlivá, formálna a predstieraná. Činnosť NBÚ a výsledky, ktoré predkladá súdnej rade,\nv skutočnosti nemôže preskúmať súdna rada ani ústavný súd. Ustanovením čl. 154d ods. 1\nústavného zákona č. 161/2014 Z. z. sa výkonnej moci zastúpenej NBÚ priznalo nenáležité\nprávne postavenie, ktoré je nezlučiteľné s princípom deľby moci, a preto má povahu\nporušenia implicitného materiálneho jadra ústavy v rozsahu, akým sa chránia princípy\ndemokratického a právneho štátu. Zásahy, ktoré pri previerkach sudcovskej spôsobilosti\nNBÚ môže vykonávať voči ustanoveným sudcom ako personálnemu substrátu súdnej moci,\nmajú ústavnú intenzitu, lebo majú potenciál preventívneho zastrašovania a následného\novplyvňovania toho, ktorý sudca vymenovaný pred 1. septembrom 2014 zotrvá\nv sudcovskej spôsobilosti a ktorý sudca vymenovaný pred 1. septembrom 2014 pod\nzámienkou nesplnenia podmienok sudcovskej spôsobilosti bude musieť opustiť sudcovskú\nfunkciu. Prechodné ustanovenie čl. 154d ods. 1 nerešpektuje princíp deľby moci, a preto\nporušuje materiálne jadro ústavy s ústavnou intenzitou.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku.\n132.2 Nad rámec predchádzajúceho záveru ústavného súdu o nesúlade prechodného\nustanovenia čl. 154d ods. 1 s čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu, že toto prechodné ustanovenie\nporušuje materiálne jadro ústavy s ústavnou intenzitou, keďže nerešpektuje princíp deľby\nmoci, ústavný súd vo vzťahu k prechodnému ustanoveniu čl. 154d ods. 1 ústavy pre úplnosť\npoukazuje aj na ďalšie porušenie materiálneho jadra ústavy s ústavnou intenzitou,\na to porušenie zákazu (pravej) retroaktivity spadajúceho medzi základné princípy právneho\nštátu garantovaného čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,\nže napadnutá právna úprava prima facie porušuje zásadu ochrany nadobudnutých práv,\nkeďže zjavne neprípustne zhoršuje právne postavenie subjektov práva – sudcov\nvymenovaných pred 1. septembrom 2014.\n133. Podľa čl. 147 ods. 1 poslednej vety ústavy prezident na návrh súdnej rady\nodvolá aj sudcu, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,\nže funkciu sudcu bude vykonávať riadne, na základe právoplatného uznesenia súdnej rady\npodľa čl. 154d ods. 1 alebo na základe právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým\nsťažnosť podľa čl. 154d ods. 2 zamietol.\n\n92\n\nPodľa čl. 154d ods. 2 ústavy proti uzneseniu súdnej rady podľa odseku 1 možno\npodať sťažnosť, o ktorej rozhodne ústavný súd; podrobnosti ustanoví zákon.\nPodľa čl. 154d ods. 3 ústavy ak sudca ustanovený do funkcie pred 1. septembrom\n2014 nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu\nbude vykonávať riadne, podľa právoplatného uznesenia súdnej rady podľa odseku 1 alebo\npodľa právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa odseku 2\nzamietol, súdna rada navrhne prezidentovi odvolať sudcu. Nesplnenie predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,\nje dôvodom na odvolanie sudcu.\nVo vzťahu k ustanoveniam čl. 147 ods. 1 poslednej vety a čl. 154d ods. 2 a 3 ústavy\nústavný súd konštatuje, že v prípade záveru ústavného súdu o nesúlade určitého ustanovenia\nústavy s materiálnym jadrom ústavy strácajú rozumný zmysel iné, obsahovo súvisiace\nustanovenia ústavy, t. j. tieto iné ustanovenia ústavy strácajú opodstatnenosť svojej\nnormatívnej existencie. Tým je daný dôvod aj na vyslovenie nesúladu týchto iných\nustanovení ústavy s materiálnym jadrom ústavy. Platnosť takýchto iných ustanovení ústavy\npritom zaniká už na základe princípu cessante ratione legis cessat lex ipsa, a teda výrok\nústavného súdu má v takomto prípade „len“ evidenčnú, technickú povahu (porovnaj nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 15/01).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku.\nB. Posúdenie súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy vo vzťahu ku kandidátom\nna vymenovanie za sudcov\n134. Uvedené východiská ‒ na základe ktorých ústavný súd vo vzťahu k sudcom\nvymenovaným pred 1. septembrom 2014 dospel k záveru, že ustanovenie čl. 154d ods. 1\nústavy nerešpektuje princíp deľby moci, a preto porušuje materiálne jadro ústavy s ústavnou\nintenzitou ‒ je možné obdobne uplatniť aj vo vzťahu k čl. 141a ods. 9 ústavy, t. j.\naj vo vzťahu ku kandidátom na vymenovanie za sudcov.\nVychádzajúc z týchto východísk možno vo vzťahu ku kandidátom na vymenovanie\nza sudcov zhrnúť, že národná rada sa prijatím ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. pokúsila\nobísť protiústavné prvky v účasti NBÚ na kreácii/ustanovovaní súdnej moci\n\n93\n\n(na ustanovovaní sudcov do funkcie) tým, že právnu úpravu pôsobenia tohto subjektu\nna súdnu moc „povýšila“ zo zákona na ústavný zákon. Ustanovením čl. 141a ods. 9\nústavného zákona č. 161/2014 Z. z. sa výkonnej moci zastúpenej NBÚ priznalo nenáležité\nprávne postavenie, ktoré je nezlučiteľné s princípom deľby moci, a preto má povahu\nporušenia implicitného materiálneho jadra ústavy v rozsahu, akým sa chránia princípy\ndemokratického a právneho štátu. Ústavným zákonom založené overovanie predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti kandidátov na vymenovanie za sudcov sa pritom spájajú\ns obligatórnym sledovaním kandidátov na vymenovanie za sudcov len z dôvodu, že sa\nuchádzajú o funkciu sudcu, resp. o príslušnosť k sudcovskému stavu. Zásahy, ktoré pri\nprevierkach sudcovskej spôsobilosti NBÚ môže vykonávať voči jednotlivým kandidátom\nna vymenovanie za sudcov, majú ústavnú intenzitu, lebo majú potenciál preventívneho\nzastrašovania a následného ovplyvňovania toho, kto by mal záujem sa o funkciu sudcu\nuchádzať. Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. a rovnako vykonávací zákon č. 195/2014 Z. z.\nk ústavnému zákonu č. 161/2014 Z. z. nastoľuje právny režim, v ktorom neexistujú garancie\nochrany pred zneužitím výsledkov overovania spôsobilosti kandidátov na vymenovanie\nza sudcov kedykoľvek v budúcnosti na prakticky akýkoľvek účel vrátane ovplyvňovania\nrozhodovania kandidáta, ktorý sa stane sudcom,\n\nv tom, ako po svojom vymenovaní\n\nza sudcu uplatní súdnu moc.\nPodstatným v posudzovanom prípade je taktiež to, že súdna rada pri prijímaní\nstanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidátov na vymenovanie\nza sudcov v konečnom dôsledku nemá možnosť overiť úplnosť, objektívnosť a správnosť\nvýsledku previerky. Súdnej rade tak pri prijímaní stanoviska o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti kandidátov na vymenovanie za sudcov nezostáva iné, ako sa iba\nspoľahnúť na predložený výsledok preverovania subjektu, ktorý patrí k mocenským\nzložkám štátu. Zákonom nedostatočne obmedzené použitie metód, postupov a prostriedkov\npri previerkach sudcovskej spôsobilosti kandidátov na vymenovanie za sudcov\nje nezlučiteľné s demokratickým štátom, ktorý je predmetom ochrany čl. 1 ods. 1 prvou\nvetou ústavy.\n135. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ustanovenie čl. 141a ods. 9\nústavy v časti zakotvujúcej takú organizáciu overovania predpokladov sudcovskej\n\n94\n\nspôsobilosti kandidátov na vymenovanie za sudcov, v ktorom má rozhodujúci význam\npodklad poskytnutý orgánom výkonnej moci, nerešpektuje princíp deľby moci, a preto\nporušuje materiálne jadro ústavy s ústavnou intenzitou.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku.\n\nXIII.\nSúlad s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy\nA. Posúdenie súladu s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy vo vzťahu k sudcom\nvymenovaným pred 1. septembrom 2014\n136. Ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. sa do ústavy vložili celoplošné previerky\nvšetkých sudcov. Tieto previerky porušujú individuálnu nezávislosť sudcov, ako aj\ninštitucionálnu nezávislosť súdnej moci. Podľa prechodného ustanovenia čl. 154d ústavy\nvšetci sudcovia, ktorí už boli ustanovení za sudcov pred 1. septembrom 2014, podľa čl. 145\nústavy by mali podstúpiť previerky sudcovskej spôsobilosti, aby sa rozhodlo o ich zotrvaní\nvo funkcii alebo o odvolaní z funkcie.\n137. Celoplošné previerky sudcov s možnosťou odvolania zo sudcovskej funkcie\npredstavujú v demokratickom a právnom štáte ojedinelé, celkom výnimočné opatrenie, aké\nsa v materiálnom právnom štáte akceptuje iba bezprostredne po zmene totalitnej formy\nvlády na demokratickú formu vlády. V historickom kontexte mohlo ísť o uskutočnenie\nprevierok v čase nasledujúcom po páde komunistického režimu v Československu\nna prelome rokov 1989 a 1990. Od tejto udalosti uplynulo štvrť storočia. Slovenská\nrepublika nielenže sa osamostatnila od československého štátu, ale po overení, či spĺňa\nmedzinárodne vyžadované podmienky pre vznik členstva, sa stala členským štátom Rady\nEurópy aj Európskej únie. V súčasnosti preto neexistujú relevantné spoločenské podmienky\na príčiny pre zavedenie overovania sudcovskej spôsobilosti u sudcov vymenovaných pred\n1. septembrom 2014.\n\n95\n\n138. V štandardne organizovanej, hoci aj s istými chybami fungujúcej demokratickej\nspoločnosti, existujú štandardné prostriedky prijaté na ochranu spoločnosti pred\nzneužívaním súdnej moci sudcami so závažným deficitom čestnosti a zmyslu pre\nspravodlivosť. Voči sudcom na Slovensku je možné v súčasnosti uplatniť zodpovednosť\ntrestnoprávnu, administratívnoprávnu, občianskoprávnu a disciplinárnu. Trestnoprávnu\nzodpovednosť je možné uplatniť voči sudcom, ktorí zneužili svoju funkciu na páchanie\ntrestnej činnosti. Na vzatie do väzby sudcu všeobecného súdu sa síce aj naďalej vyžaduje\nsúhlas ústavného súdu (čl. 136 ods. 3 ústavy), ale samotné trestné stíhanie sudcu je možné\nzo strany orgánov činných v trestnom konaní už bez akýchkoľvek obmedzení.\nAdministratívnoprávnej zodpovednosti (za priestupky a iné správne delikty) sú sudcovia\nrovnako vystavení bez akýchkoľvek obmedzení. Podobne je to tak aj v prípade\nobčianskoprávnej zodpovednosti a disciplinárnej zodpovednosti sudcov. Právny poriadok\nSlovenskej republiky takto vytvára náležitý právny základ pre uplatnenie trestnoprávnej,\nadministratívnoprávnej, občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti voči sudcom\nvšeobecných súdov. Nedostatky v uplatňovaní platnej právnej úpravy príslušnými orgánmi\nštátu rozhodne nemôžu odôvodniť nekoncepčnú zmenu ústavy porušujúcu základné prvky\nmateriálneho právneho štátu.\n139. Možno súhlasiť s názormi, že príslušné orgány štátu si doteraz nedokázali\nvytvoriť riadny a účinný systém kontroly sudcov (pracovný, osobnostný, resp. represívny).\nPráve v tom spočíva slabosť celého justičného systému, a nie v nedostatočných policajnobezpečnostných previerkach predstaviteľov súdnej moci, ktoré navyše v generálnej podobe\nuž dnes existujú ‒ napr. prostredníctvom činnosti Slovenskej informačnej služby. Podľa\nnázoru ústavného súdu spomenuté nedostatky nie je možné preklenúť novými\nbezpečnostnými previerkami spoľahlivosti sudcov zo strany NBÚ (či iných bezpečnostných\norgánov). Uvedený nástroj by sa stal neprimerane ťaživým pre sudcov a súdnu moc\n(požiadavka primeranosti). Ťaživosť by spočívala v možnom zneužití získaných informácií,\nmožných opakovaniach týchto previerok (ústava ani zákon explicitne neustanovujú, že má\nísť o preverovanie iba jednorazové), ich archivácií, v hrozbe závažných sankcií, ale\n\n96\n\npredovšetkým v hrozbe vydierania sudcov, a tým aj narušenia princípov nezávislého\na nestranného rozhodovania sudcov a súdov.\n140. Ústavný súd z novodobej histórie Slovenskej republiky pripomína, že Slovenská\nrepublika po osamostatnení pokračovala v snahe pristúpiť k Európskej únii. Toto úsilie však\nbolo brzdené zo strany Európskej únie, ktorá veľmi kriticky hodnotila obdobie rokov 1994\n‒ 1998 z hľadiska napĺňania obsahu pojmu právneho štátu. Kritike bolo podrobené\npredovšetkým súdnictvo, kde sa poukazovalo na slabiny pri zabezpečovaní záruk\nsudcovskej nezávislosti najmä z pohľadu nadmerných a zneužiteľných právomocí ministra\nspravodlivosti a problematického vzniku sudcovskej funkcie (inštitút „sudcu na skúšku“ ‒\npred zvolením do funkcie bez časového obmedzenia mal štvorročnú fázu výkonu súdnictva,\nkde v praxi preukazoval spôsobilosť vykonávať túto funkciu). Pre uvoľnenie prístupového\nprocesu k Európskej únii bolo potrebné zásadne zmeniť ústavu, a to ústavným zákonom\nč. 90/2001 Z. z.\n141. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo\nnezávislé a nestranné súdy.“. Účelom zriaďovania súdov v ľudskej spoločnosti, zmyslom\nexistencie súdnej moci je rozhodovanie sporov o právo. Súdnictvo predstavuje procesnú\nstránku spravodlivosti, ktorá je prostriedkom v odhaľovaní jej materiálnej časti obsiahnutej\nv práve ako účelovom nástroji riadenia štátu a spoločnosti. Kvôli tomu, aby súdy mohli\nplniť svoje poslanie, sa im priznáva, zaručuje a chráni nezávislosť a vyžaduje sa od nich\nnestrannosť. Účelom nezávislosti súdov je „zabezpečiť výkon súdnej moci takými štátnymi\norgánmi (súdmi), ktoré nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci.“ Sudcovskú\nnezávislosť nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak)\nza nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne\nrozhodnutie. (PL. ÚS 52/99).\nUstanovenie čl. 141 ods. 1 ústavy vymedzuje základnú úlohu a poslanie súdnej moci\nv materiálnom právnom štáte. Je ústavnou normou, ktorá patrí do implicitného materiálneho\njadra ústavy.\n\n97\n\n142. Podľa čl. 144 ods. 1 „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7\nods. 2 a 5 a zákonom.“. Citovaný článok patrí k pilierom ústavného postavenia súdnej moci\nv materiálnom právnom štáte. Vymedzuje sa ním legitímny rozsah a obsah sudcovskej\nnezávislosti, osoby, ktorých spor o právo súd rozhoduje, sa ním chránia pred sudcovskou\nsvojvôľou. Ustanovenie čl. 144 ods. 1 patrí do implicitného materiálneho jadra ústavy.\n143. Ústavný súd pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodovanie o ústavnej\nkonformnosti ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. uplatnil porovnávaciu metódu na to, aby\nsa oboznámil s podmienkami overovania sudcovskej spôsobilosti v iných štátoch;\noboznámil sa s platnou právnou úpravou v desiatich štátoch ‒ Českej republike,\nFrancúzsku, Írskej republike, Litovskej republike, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Spojenom\nkráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, Spolkovej republike Nemecko a USA. V\nnijakom z týchto štátov neplatí právna úprava, ktorá by orgánu vykonávajúcemu úlohy v\noblasti bezpečnostných previerok umožnila vstúpiť do procesu odvolávania už\nvymenovaného sudcu z funkcie.\nIba v dvoch štátoch sa mocenské zložky štátu podieľajú na prístupe k sudcovskej\nfunkcii, avšak výhradne vo fáze výberového konania. V Poľsku je to polícia. Policajný zbor\nsa pritom na ustanovovaní sudcov nepodieľa začatím osobitného získavania informácií\no kandidátoch na sudcov. Policajný zbor poskytuje len konzultáciu spočívajúcu v poskytnutí\ninformácií o minulom správaní kandidáta za predpokladu, že tento sa správal protiprávne,\na preto polícia proti nemu viedla priestupkové alebo trestné stíhanie. V Litovskej republike\nmá podiel na ustanovovaní sudcu tajná služba.\nV tejto súvislosti možno spomenúť aj novú bavorskú (pričom k Slobodnému štátu\nBavorsko sa pripojila aj Spolková krajina Hesensko) právnu úpravu z roku 2016. Od roku\n2016 Bavorsko preveruje všetkých nových sudcov z hľadiska ich vernosti ústave\n(rozhodnutie bavorskej krajinskej vlády zo septembra 2016). Dohodlo sa zavedenie tzv.\nRegelanfrage (pravidelný dopyt): typ previerky nových sudcov úradom na ochranu ústavy.\nUstanovenie § 1 príslušného zákona uvádza, že ochrana ústavy slúži ochrane slobodného,\ndemokratického základného poriadku (nezmeniteľnej základnej štruktúry štátu ‒ mohli\nby sme tu použiť aj slovo „materiálne jadro“) a bezpečnosti spolku a krajín. Príslušný úrad\n\n98\n\nzbiera informácie, správy a podklady. Úrad sudcu je mimoriadne zodpovedný, a preto\nsa musí ešte pred ustanovením sudkyne/sudcu zistiť, či „budúce sudkyne a budúci sudcovia\nstoja obidvoma nohami na pôde Základného zákona“. Tým sa chráni úrad sudcu a dôvera\nobčanov v právny štát. Na druhej strane je však vo vzťahu k uvedenému zároveň potrebné\nuviesť, že táto otázka bola diskutovaná v Nemecku aj na spolkovej úrovni, avšak k ďalším\núpravám nedošlo. Práve naopak, na niektorých fórach (stretnutia ministrov spravodlivosti)\nsa poukazovalo na to, že tieto úpravy môžu byť v rozpore s princípmi právneho štátu (!).\nPri porovnávaní netreba zabúdať ani na to, o akú previerku (pravidelný dopyt) ide. Nejde\nlen o porovnanie orgánov, ktoré majú právomoc vykonávať takéto previerky, ale zároveň\naj o samotný obsah previerok.\n144. Pozornosti ústavného súdu neušlo ani porovnávacie hodnotenie justície\nEurópskou komisiou za rok 2017, v rámci ktorého boli zo strany Európskej komisie kriticky\nhodnotené previerky sudcov zo strany NBÚ: „Previerky sudcov na základe informácií\nod národného bezpečnostného úradu je aj naďalej dôvodom na obavy o nezávislosť\nsúdnictva a konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky ešte stále prebieha.“\nNadväzujúc na uvedené ústavný súd taktiež poukazuje aj na aktuálne stanovisko\nč. 21(2018) z 9. novembra 2018 Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) o prevencii\nkorupcie medzi sudcami, ktoré vo svojom 27 a 28 bode uvádza:\n«27. CCJE dôrazne neodporúča bezpečnostné previerky/preverovanie, ktoré\npresahuje vo všeobecnosti akceptované preverovanie kandidátovho záznamu v registri\ntrestov a preverovanie jeho finančnej situácie. Avšak niektoré štáty vykonávajú veľmi\ndôkladné preverovanie bezpečnostnej integrity, ktoré zahŕňa osobné, rodinné a spoločenské\n„pozadie“ kandidáta. Toto preverovanie je obvykle vykonávané bezpečnostnými službami.\nV štátoch, kde sa takéto preverovanie vyskytuje, malo by byť vykonávané na základe kritérií,\nktoré je možno objektívne hodnotiť. Kandidáti by mali mať právo na prístup ku každej\nzískanej informácii. Kandidát, ktorý je odmietnutý na základe takéhoto preverovania, musí\nmať právo podať opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval nezávislý orgán, a musí mať\nprávo na prístup k výsledkom tejto kontroly.\n28. Malo by sa rozlišovať medzi kandidátmi na sudcov vstupujúcimi do súdnictva\na už slúžiacimi/vymenovanými sudcami. Za žiadnych okolností by boj proti korupcii sudcov\n\n99\n\nnemal viesť k zasahovaniu tajných služieb do výkonu spravodlivosti. Korupcia sudcov\nje trestným činom a mala by sa preto riešiť v rámci ustanovenej legislatívy/v zákonnom\nrámci.»\n145. Ústavný súd použitím porovnávacej metódy došiel k čiastkovému záveru, ktorý\nprávnu úpravu overovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov vymenovaných\npred 1. septembrom 2014 prijatej národnou radou umožňuje hodnotiť ako ojedinelú\na výrazne neštandardnú. Toto konštatovanie nevytvára samočinne základ pre zrušenie\núpravy overovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov vymenovaných pred\n1. septembrom 2014 zavedenej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. a na túto úpravu\nnadväzujúcim zákonom č. 195/2014 Z. z. Rozhodujúci význam pre posúdenie súladu\npreskúmavaných právnych úprav s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1\nústavy má ústava sama, jej materiálne jadro a v ňom zahrnuté princípy a ústavné hodnoty.\n146. Nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) rovnako ako nezávislosť sudcov\n(individuálna nezávislosť) predstavujú rub a líce totožného prvku materiálneho právneho\nštátu. Súdy uplatňujú pramene právneho poriadku, čím napĺňajú zmysel a podstatu\nexistencie súdnej moci. Bez personálneho substrátu, bez sudcov je vylúčené, aby súdy\nuplatňovali pramene práva, a tým rozhodovali spory o právo vznikajúce v štáte\na spoločnosti. Tak inštitucionálna nezávislosť, ako aj (a zároveň) individuálna nezávislosť\nsú navzájom neoddeliteľné prvky obsiahnuté v implicitnom materiálnom jadre ústavy.\n147. Navrhovateľka namietla porušenie individuálnej nezávislosti sudcov, ktorí\nuž boli vo funkcii k 1. septembru 2014, v dôsledku ich podrobenia bezpečnostným\nprevierkam. Sudcovia sú osoby s ukončeným vysokoškolským právnickým vzdelaním,\nktoré uplatňujú súdnu moc ako svoje povolanie. To znamená, že aj zdrojom príjmov\nsú sudcovia takmer výlučne odkázaní na zaradenie do súdnej moci. Vykonávanie\nbezpečnostných previerok je zásahom do individuálnej nezávislosti sudcov aj v naznačenej\nspojitosti.\n\n100\n\n148. „Nesplnenie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,\nže funkciu sudcu bude vykonávať riadne, je dôvodom na odvolanie sudcu.“ (čl. 154d ods. 3,\nposledná veta ústavy). Právnym účinkom overovania sudcovskej spôsobilosti môže byť\nstrata profesionálnej existencie. Intenzívnejšia hrozba v demokratickom a právnom štáte\nneexistuje. Nemožno v rozumnej miere vylúčiť, že pôjde o zastrašujúci právny účinok,\nktorý je spôsobilý bližšie neidentifikovateľnú skupinu sudcov primäť k uplatňovaniu súdnej\nmoci podľa želaní vyslovených alebo naznačených buď orgánom pripravujúcim podklady\npre prijatie stanoviska alebo samotným orgánom rozhodujúcim o splnení predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti. V prípade osôb blízkych sudcom (podľa § 116 Občianskeho\nzákonníka sa blízkou osobou rozumie príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné\nosoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,\nak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu),\no ktorých sa z dôvodu výkonu previerok môžu zhromažďovať údaje inak chránené\nzákonom, sa pocit ohrozenia na strane sudcu môže ešte zvýšiť, a preto aj ďalej oslabiť\nindividuálna nezávislosť sudcu. Táto hrozba zvyšuje negatívne účinky zásahu\ndo nezávislosti sudcu a porušuje nezávislosť súdnej moci v kvalite, aká sa musí zachovať,\nak nemá dôjsť k porušeniu implicitného materiálneho jadra ústavy s ústavnou intenzitou.\nKonečným dôsledkom takej organizácie preverovania sudcov je závažný\nobmedzujúci zásah do individuálnej nezávislosti sudcov, aký je nezlučiteľný s existenciou\nsúdnictva súladného s ochranou priznanou súdnej moci podľa čl. 141 ods. 1 ústavy.\n149. Ak je ohrozené nezávislé súdnictvo s intenzitou zasahujúcou do materiálneho\njadra ústavy, je ohrozená aj individuálna nezávislosť sudcov chránená čl. 144 ods. 1 ústavy,\nktorý tiež patrí do jej materiálneho jadra (bod 142). Individuálna nezávislosť sudcu\na nezávislosť jeho rozhodovania v medziach čl. 144 ods. 1 ústavy je overovaním\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti spôsobom a s dôsledkami podľa novej ústavy\nohrozená v intenzite narúšajúcej tento princíp materiálneho právneho štátu. Overovanie\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti a nakladanie s informáciami takto získanými\npredstavujú reálnu hrozbu nezávislého výkonu funkcie sudcu. Preto je čl. 154d ods. 1\na čl. 154d ods. 3 novej ústavy porušený aj čl. 144 ods. 1 ústavy s intenzitou zasahujúcou\ndo materiálneho jadra ústavy.\n\n101\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku.\nB. Posúdenie súladu s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy vo vzťahu\nku kandidátom na vymenovanie za sudcov\n150. Uvedenú argumentáciu týkajúcu sa nesúladu overovania predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti u sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 s čl. 141 ods. 1,\nresp. čl. 144 ods. 1 ústavy však na druhej strane nemožno uplatniť na overovanie\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na vymenovanie za sudcov, keďže\nv tomto prípade – na rozdiel od sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 –\noverovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti nepredstavuje stratu profesionálnej\nsudcovskej existencie. Kandidáti na vymenovanie za sudcov ešte len vstupujú do systému,\nresp. ešte sa len súčasťou súdnej moci majú stať, pričom – na rozdiel od sudcov\nvymenovaných do funkcie pred 1. septembrom 2014 – od počiatku vedeli, že nevyhnutným\npredpokladom výkonu funkcie sudcu je okrem úspešného výberového konania zároveň\naj úspešné overenie predpokladov ich sudcovskej spôsobilosti.\nInak povedané, na rozdiel od sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014,\nu ktorých z už uvedených dôvodov (body 136 až 149) neexistujú relevantné spoločenské\npríčiny a podmienky pre zavedenie overovania predpokladov ich sudcovskej spôsobilosti,\nv prípade kandidátov na vymenovanie za sudcov ústavný súd neodmieta samotnú koncepciu\noverovania predpokladov ich sudcovskej spôsobilosti; avšak, samozrejme, len pri\nzohľadnení predchádzajúceho záveru ústavného súdu o neakceptovateľnosti takej\norganizácie overovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidátov na vymenovanie\nza sudcov, v ktorom by mal rozhodujúci význam podklad od štátneho orgánu „plniaceho\núlohy ochrany utajovaných skutočností“, resp. by bol takýto význam priznaný podkladu\nod iného orgánu výkonnej moci.\n151. Možno tak zhrnúť, že podľa názoru ústavného súdu v rozpore s materiálnym\njadrom ústavy nie je samotný inštitút overovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti\nu kandidátov na vymenovanie za sudcov súdnou radou, ale v rozpore s materiálnym jadrom\nústavy je „len“ to, že pri tomto overovaní predpokladov sudcovskej spôsobilosti\n\n102\n\nu kandidátov na vymenovanie za sudcov je pre prijatie stanoviska súdnej rady rozhodujúcim\npodklad orgánu výkonnej moci, ktorého úplnosť, objektívnosť a správnosť si súdna rada\nv konečnom dôsledku nemá možnosť reálne overiť. V danom prípade ide o podklad\nštátneho orgánu „plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“, pod ktorým bolo\nmožné identifikovať NBÚ, v súvislosti s čím je však potrebné zároveň osobitne zdôrazniť,\nže v rozpore s materiálnym jadrom ústavy by rovnako bolo, ak by právna úprava priznávala\nrozhodujúci význam podkladu zabezpečenému ktorýmkoľvek orgánom výkonnej moci.\nV rozpore s materiálnym jadrom ústavy teda nebude taká právna úprava overovania\npredpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na vymenovanie za sudcov súdnou\nradou, v zmysle ktorej bude súdna rada rozhodovať o sudcovskej spôsobilosti kandidátov\nna vymenovanie za sudcov autonómne, t. j. právna úprava nebude súdnej rade\n„predpisovať“, že niektorý z podkladov na rozhodnutie súdnej rady ‒ vrátane podkladov\nposkytnutých súdnej rade štátnymi orgánmi, ktoré si súdna rada od štátnych orgánov\nvyžiadala ‒ má rozhodujúci význam. Súdna rada teda musí mať reálnu možnosť autonómne\nposúdiť podklady poskytnuté jej štátnymi orgánmi, ako aj overiť si ich úplnosť,\nobjektívnosť a správnosť a na základe tohto posúdenia následne autonómne rozhodnúť\no tom, či v konkrétnom prípade sú splnené predpoklady sudcovskej spôsobilosti\nkonkrétneho kandidáta na vymenovanie za sudcu.\nXIV.\nSúlad s čl. 145 ods. 1 ústavy\nA. Posúdenie súladu s čl. 145 ods. 1 ústavy vo vzťahu k sudcom vymenovaným\npred 1. septembrom 2014\n152. Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy „[s]udcov vymenúva a odvoláva prezident\nSlovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez\nčasového obmedzenia“.\nPre zachovanie princípu deľby moci pri ustanovovaní sudcov nie je podstatné, či sa\nna ňom podieľa zákonodarná moc alebo výkonná moc ani ktorý orgán výkonnej moci\nsudcov menuje. Menovanie sudcov prezidentom má obradný a prestížny význam,\n\n103\n\nzdôrazňuje spoločenský význam ustanovenia fyzickej osoby za sudcu. Ustanovenie čl. 145\nods. 1 ústavy v rozsahu upravujúcom vymenúvanie a odvolávanie sudcov prezidentom\nnepatrí k implicitnému materiálnemu jadru ústavy, lebo pre ochranu materiálneho jadra\nústavy nie je nevyhnutné, aby sa účasť výkonnej moci na ustanovení sudcov realizovala\nvýlučne prostredníctvom prezidenta.\n153. Účelom čl. 145 ods. 1 ústavy ale nie je len stanovenie vymenúvania\na odvolávania sudcov prezidentom, ale jeho súčasťou je aj ústavné pravidlo o vymenovaní\nsudcov bez časového obmedzenia. Vymenovanie sudcov bez časového obmedzenia\npredstavuje prekonanie „sudcov na skúšku“ (bod 140) a tvorí jednu z personálnych záruk\nsudcovskej nezávislosti. Ústavná ochrana nezávislosti súdnictva a nezávislosti sudcov\nje súčasťou materiálneho jadra ústavy. Je zrejmé, že nezávislosť súdnictva a nezávislosť\nsudcov je zabezpečovaná niekoľkými zárukami, ktoré majú či už ústavný alebo zákonný\ncharakter (napr. odmeňovanie sudcov). Nie každá z týchto záruk sama osebe preto\nnevyhnutne patrí do materiálneho jadra ústavy, v opačnom prípade by toto jadro stratilo svoj\nvýnimočný charakter.\nPre účel tohto rozhodnutia preto postačuje, ak bude nezávislosť súdnictva\na nezávislosť sudcov posudzovaná v rozsahu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy,\na zaradenie čl. 145 ods. 1 ústavy v rozsahu zaručujúcom vymenovanie sudcov bez časového\nobmedzenia do materiálneho jadra ústavy preto nie je nevyhnutné.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku.\nB. Posúdenie súladu s čl. 145 ods. 1 ústavy vo vzťahu ku kandidátom\nna vymenovanie za sudcov\n154. Vychádzajúc z už uvedených východísk rovnako aj vo vzťahu k posúdeniu\nsúladu overovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na vymenovanie\nza sudcov s čl. 145 ústavy platí, že pre účel tohto rozhodnutia postačuje, ak bude\nnezávislosť súdnictva a nezávislosť sudcov posudzovaná v rozsahu čl. 141 ods. 1 a čl. 144\nods. 1 ústavy, a zaradenie čl. 145 ods. 1 ústavy v rozsahu zaručujúcom vymenovanie sudcov\nbez časového obmedzenia do materiálneho jadra ústavy preto nie je nevyhnutné.\n\n104\n\nXV.\nSúlad ustanovení zákona č. 195/2014 Z. z. s ústavou\n155. Zákon č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.\no sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v čl. I až čl. IX zmenil a doplnil\ndeväť zákonov. Predmetom konania pred ústavným súdom (podľa návrhu) a jeho\nrozhodovania bola zmena uskutočnená čl. I, II, V a čl. VII tohto zákona, ktorými bol\nnovelizovaný zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, zákon č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nMinisterstvo spravodlivosti ako zákonom ustanovený zástupca vlády v konaní pred\nústavným súdom o súlade právnych predpisov svoju argumentáciu o súlade zákona\nč. 195/2014 Z. z. založilo na stručnom konštatovaní: „Napadnuté zákonné ustanovenia\nmajú svoj základ v ústave, resp. nie sú ničím iným ako prevzatím ústavnej úpravy.“\nCitovaný argument platí aj vice versa. Zákon vykonávajúci ústavný zákon, ktorý porušuje\nimplicitné materiálne jadro ústavy a ktorý je preto neústavný, nemôže byť v súlade s\nústavou. Z dôvodov, pre ktoré ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. odporuje ústave, je v\nnesúlade s ústavou aj zákon č. 195/2014 Z. z., a to v rozsahu uvedenom v bode 3 výroku.\nNavrhovateľka totiž v pôvodnom i rozšírenom návrhu nenapadla všetky ustanovenia\nnapadnutého zákona č. 195/2014 Z. z. vzťahujúce sa na previerky sudcov.\n156. Z čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 125 ods. 3 ústavy, ako aj z povahy a podstaty\nkonania o súlade právnych predpisov vyplýva, že podľa výsledkov preskúmania\npredmetného návrhu na začatie konania môže ústavný súd v konaní o súlade právnych\npredpisov vo veci samej rozhodnúť tak, že návrhu rozhodnutia (petitu) predloženého\n\n105\n\nnavrhovateľom vo výroku vyhovie úplne a prípadne aj nad jeho rámec v zmysle § 40\nzákona o ústavnom súde (bod 25). Z uvedených dôvodov (s prihliadnutím na požiadavku\nmateriálnej ochrany ústavnosti) preskúmal ústavný súd v konaní o predmetnom návrhu na\nzáklade § 40 zákona o ústavnom súde aj súlad ostatných ustanovení napadnutého zákona\nč. 195/2014 Z. z. súvisiacich s previerkami sudcov.\n157. Rad ustanovení zákona č. 195/2014 Z. z. odporuje ústave, lebo vykonávajú\ntie normy ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktoré samy odporujú ústave. Zákonom\nnemožno vykonávať protiústavný ústavný zákon bez toho, aby aj vykonávacia úprava bola\nneústavná. To nevylučuje nesúlad zákona s ústavou aj v ďalších ustanoveniach, lebo\nv prípade zákona sa nevyžaduje iba súlad s materiálnym jadrom ústavy. Zákon môže\nodporovať ústave aj v ďalších ústavných normách, ktoré stoja mimo materiálneho jadra\nústavy.\n158. Zákon č. 195/2014 Z. z. obsahuje zmeny a doplnenia celkom deviatich zákonov.\nIch účelom je (ale nielen) na úrovni zákona vykonať overovanie splnenia predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti súdnou radou na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho\núlohy ochrany utajovaných skutočností. Podľa úpravy v čl. I, II, V a čl. VII zákona\nč. 195/2014 Z. z. je týmto štátnym orgánom NBÚ.\nNBÚ má postavenie ústredného orgánu štátnej správy na ochranu utajovaných\nskutočností, šifrovú službu a elektronický podpis [§ 21 písm. j) a § 34 zákona\nč. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov]. NBÚ patrí nepochybne k mocenským zložkám štátu. Preukazuje\nto napríklad oprávnenie príslušníkov úradu nosiť strelnú zbraň a použiť ju v medziach\nzákona (§ 70 ods. 8, 9 a 10), ktorého právny režim sa zhoduje s oprávnením udeleným\nzákonom o Vojenskom spravodajstve (§ 9). Podľa § 128 ods. 3 písm. c) zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov sa príslušník NBÚ na účely\ntohto zákona považuje za vojaka. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom\nzabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov „[p]od pojmom policajt sa na účely tohto zákona rozumie príslušník...\nNárodného bezpečnostného úradu...“. V oblasti zdravotnej starostlivosti činnosť pre NBÚ\n\n106\n\nzabezpečuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (§ 47 ods. 1 a 2 zákona\nč. 576/2004 Z. z.). Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 351/2011 Z. z. NBÚ má právo zriaďovať\na prevádzkovať osobitné siete; tieto slúžia na vojenské účely. Podľa § 1 ods. 3 zákona\nč. 73/1998 Z. z. policajtom sa na účely tohto zákona rozumie... príslušník bezpečnostného\núradu...\n159. S prihliadnutím na tieto okolnosti pre hodnotenie súladu zákonom\nč. 195/2014 Z. z. dotknutých ustanovení zákona o utajovaných skutočnostiach s ústavou\nsú právne relevantné postupy a metódy, aké NBÚ v súlade so zákonom môže použiť, a preto\ntieto postupy a metódy prichádzajú do úvahy aj pri overovaní sudcovskej spôsobilosti.\nNBÚ pri previerkach kandidátov na sudcov a pri previerkach sudcov môže zasahovať\ndo súkromia\n\nkandidátov\n\nna\n\nsudcov\n\na\n\nsudcov,\n\nako\n\naj\n\ndo\n\nsúkromia\n\ndruhovo\n\nneidentifikovaných jednotlivcov či skupín „tretích osôb“ (blízke osoby, resp. rodinní\npríslušníci, známi...). Zákon neurčuje opatrenia na ochranu základných práv, ak sa preukáže,\nže aktivita NBÚ nepriniesla relevantné zistenia týkajúce sa splnenia predpokladov\nsudcovskej spôsobilosti. Zákon č. 195/2014 Z. z. neustanovil podmienky ochrany pred\nnedôvodnou archiváciou údajov o osobe. Samotný spis zostáva v archíve NBÚ, lebo zákon\ntaké naloženie so spisom nevylučuje. Údaje zhromaždené NBÚ zostanú v jeho dispozícii\n„navždy“. Zákon tiež neustanovuje podmienky, ktoré sa musia splniť, aby NBÚ mohol\núdaje zhromaždené pre potreby overovania splnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti\npoužiť na iný účel.\n160. Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. zveril overovanie predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti „štátnemu orgánu plniacemu úlohy ochrany utajovaných skutočností“.\nDoslovným výkladom, od ktorého nie je dôvod upustiť, možno identifikovať právomoc\njedného subjektu. Zákonom o utajovaných skutočnostiach v čl. VII zákona č. 195/2014 Z. z.\nsa však počet oprávnených subjektov zvýšil o Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu\na Vojenské spravodajstvo. Výkon previerok sudcovskej spôsobilosti týmito subjektmi\nje nezlučiteľný s pôsobnosťou Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby\na Vojenského spravodajstva podľa zákona o utajovaných skutočnostiach. Účelom tohto\nzákona je výkon bezpečnostných previerok I. stupňa, II. stupňa, III. stupňa a IV. stupňa na\n\n107\n\nprístup k utajovaným skutočnostiam. Účelom overovania sudcovskej spôsobilosti nie je\numožniť sudcom prístup k utajovaným skutočnostiam. Ten sa sudcom zaručuje ex lege ako\noprávneným osobám s osobitným postavením [§ 34 ods. 1 písm. f)]. Pôsobnosť Policajného\nzboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva je zákonom obmedzená\nna osoby v služobnom a pracovnoprávnom pomere k týmto subjektom.\nPodľa § 18 ods. 4 zákona o utajovaných skutočnostiach: „Policajný zbor vykonáva\nbezpečnostné previerky všetkých stupňov, ak je navrhovaná osoba príslušníkom Policajného\nzboru alebo jeho zamestnancom alebo uchádzačom o prijatie do pracovnoprávneho vzťahu\nalebo obdobného pracovného vzťahu vrátane služobného pomeru a plní alebo bude plniť\núlohy kriminálneho spravodajstva.“\nPodľa § 18 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach: „Slovenská informačná\nslužba vykonáva bezpečnostné previerky všetkých stupňov, ak navrhovaná osoba\nje vo vzťahu k Slovenskej informačnej službe jej príslušníkom, zamestnancom alebo\nuchádzačom o prijatie do pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu\nvrátane služobného pomeru.“\nPodľa § 18 ods. 2 zákona o utajovaných skutočnostiach: „Vojenské spravodajstvo\nvykonáva bezpečnostné previerky všetkých stupňov, ak navrhovaná osoba je vo vzťahu\nk Vojenskému spravodajstvu jeho príslušníkom, zamestnancom alebo uchádzačom o prijatie\ndo pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu vrátane služobného\npomeru.“\nPodľa § 18 ods. 3\n\nprvej vety zákona o utajovaných skutočnostiach: „Vojenské\n\nspravodajstvo vykonáva aj bezpečnostné previerky II., III. a IV. stupňa, ak navrhovaná\nosoba je v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom vzťahu vrátane služobného pomeru\nk Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) alebo\nk organizáciám, ktorých zriaďovateľom alebo zakladateľom je ministerstvo obrany.“\n161. Sudcovia, či už vymenovaní do funkcie pred 1. septembrom 2014 alebo\npo 1. septembri 2014, nemôžu byť v rovnakom vzťahu k Policajnému zboru, Slovenskej\ninformačnej službe ani k Vojenskému spravodajstvu, lebo ak by boli, nespĺňali\nby podmienku individuálnej nezávislosti implikovanú v čl. 141 ods. 1 ústavy. Založenie\nprevierkovej pôsobnosti Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského\n\n108\n\nspravodajstva nad sudcami odporuje účelu zákona o utajovaných skutočnostiach\na je potrebné ho považovať za contra legem.\n162. Overovanie sudcovskej spôsobilosti podľa zákonnej úpravy sa spája s využitím\nmetód typických pre činnosť spravodajských služieb, aké musia splniť uvedené kritériá\nustanovené v case-law ESĽP (Case of Klass and Others). Zákon č. 195/2014 Z. z.\nneustanovuje metódy, postupy a prostriedky, aké Policajný zbor, Slovenská informačná\nslužba a Vojenské spravodajstvo môžu použiť, ak sa na žiadosť NBÚ podieľajú\nna získavaní údajov o sudcovskej spôsobilosti. Preto v ich činnosti možno pokladať\nza zákonom dovolené všetky metódy, postupy a prostriedky, ktoré im umožňuje použiť\nzákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no Policajnom zbore“), resp. zákon č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o Slovenskej informačnej službe“), resp. zákon\no Vojenskom spravodajstve. Ide o oprávnenia na používanie informačno-operatívnych\nprostriedkov a na používanie informačno-technických prostriedkov. K faktickým účinkom\nnaznačeného použitia informačno-technických prostriedkov treba priradiť možnosť\nobchádzania ustanovení § 114 a § 115 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov, ako aj úpravy zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred\nneoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov\nv prípade, ak sa previerka sudcovskej spôsobilosti stane zámienkou pre zhromažďovanie\núdajov o tretej osobe „podozrivej“ z využívania vplyvu na sudcu.\n163. Súdna rada pri prijímaní stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti v konečnom dôsledku nemá možnosť overiť úplnosť, objektívnosť a správnosť\nvýsledku previerky. Môže sa iba spoľahnúť na predložený výsledok preverovania celkovo\nštyroch subjektov, ktoré všetky patria k mocenským zložkám štátu. Zákonom nedostatočne\nobmedzené použitie metód, postupov a prostriedkov pri previerkach sudcovskej spôsobilosti\nje nezlučiteľné s demokratickým a právnym štátom, ktorý je predmetom ochrany čl. 1 ods. 1\nprvou vetou ústavy. Zároveň nerešpektuje nezávislosť súdnej moci (inštitučná nezávislosť)\nv intenciách zaručených čl. 141 ods. 1 ústavy a tiež sudcovskú nezávislosť (personálnu\n\n109\n\nnezávislosť) zaručenú v čl. 144 ods. 1 ústavy. Paradoxne napadnutá zákonná úprava (zákon\no utajovaných skutočnostiach) je tiež nesúladná s čl. 154d ods. 1 ústavy, v zmysle výkladu\nktorého (pozri už uvedené) chýba kompetenčné zmocnenie na výkon previerok sudcov pre\nPolicajný zbor, Slovenskú informačnú službu a Vojenské spravodajstvo, a tento nedostatok\nnie je možné zhojiť zákonnou úpravou.\n164. Podľa napadnutého ustanovenia § 74da ods. 1 zákona o ústavnom súde\nuznesením súdnej rady... je na účely tohto oddielu uznesenie súdnej rady podľa čl. 154d\nods. 1 až 3 ústavy.\nPodľa § 74da ods. 2 sťažovateľom môže byť\na) sudca, ktorý podľa uznesenia súdnej rady nespĺňa predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu bude vykonávať riadne (ďalej len\n„predpoklady sudcovskej spôsobilosti“),\nb) minister spravodlivosti..., ak súdna rada uznesením rozhodla, že sudca spĺňa\npredpoklady sudcovskej spôsobilosti, a to napriek tomu, že podklady Národného\nbezpečnostného úradu tento záver neodôvodňujú.\nPodľa čl. 130 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, kto má právo podať návrh na začatie\nkonania podľa čl. 129.\nPodľa čl. 129 ods. 7 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu súdnej\nrady... podľa čl. 154d ods. 2.\nUstanovenie § 74da ods. 2 písm. b) napadnutého zákona o ústavnom súde podľa\ndoslovného výkladu vykonáva čl. 129 ods. 7 ústavy. Ustanovenie čl. 129 ods. 7 ústavy\nnemožno extenzívne interpretovať ako zmocnenie na porušenie ústavy. Aktívnu legitimáciu\nna podanie návrhu proti rozhodnutie súdnej rady podľa čl. 154d ods. 2 môže podať iba\nsubjekt práva, ktorého právne postavenie je konformné so všetkými ústavnými normami.\n165. Ustanovením § 74da ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde sa ministrovi\nspravodlivosti priznáva právo podať sťažnosť, ak minister nie je spokojný s rozhodnutím\nsúdnej rady o tom, že sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, aj keď orgán\nvýkonnej moci – NBÚ – dal súdnej rade podklady o nesplnení predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti. Ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. a naň nadväzujúcim zákonom\n\n110\n\nč. 195/2014 Z. z. sa zaviedol súbor opatrení, ktoré možno interpretovať a aplikovať iba\nvo vzájomnej súvislosti. Úprava preverovania sudcovskej spôsobilosti podľa ústavného\nzákona č. 161/2014 Z. z. a na ňu nadväzujúce vykonávacie zákony sú vypracované tak, aby\nna prvý pohľad zdanlivo rešpektovali nezávislosť súdnej moci. Ohrozenie nezávislosti\nsúdov a sudcov je skryté, a tým viac nebezpečné. Rozdiel v právnom postavení ministra\nspravodlivosti v súvislosti s jeho právom podať sťažnosť proti uzneseniu súdnej rady podľa\nčl. 154d ods. 1 ústavy je daný kontextom, súvislosťami medzi týmto právom ministra\nspravodlivosti a celou organizáciou, spôsobom realizácie a podmienkami overovania\nsudcovskej spôsobilosti.\n166. Ustanovením § 74da ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde sa posilňuje vplyv\nvýkonnej moci na previerky sudcovskej spôsobilosti. Záväzné poklady pre rozhodovanie\nsúdnej rady dodáva orgán výkonnej moci – NBÚ. Ďalší orgán výkonnej moci v zastúpení\nsvojím najvyšším orgánom – ministrom spravodlivosti – môže proti rozhodnutiu súdnej\nrady podať opravný prostriedok. Minister spravodlivosti nie je iba predstaviteľom vrcholnej\nmoci, ale zároveň je aj predstaviteľom moci politickej, pretože za člena vlády je vždy\nustanovený politický nominant, osoba v závislosti od rozloženia síl v určitom volebnom\nobdobí blízka buď vládnucej strane, ak je vláda zložená jednou politickou stranou, alebo\nkoaličným stranám, ak sa na vláde podieľa viac parlamentných politických strán.\n167. Ústavný súd sa už zaoberal vzťahom medzi nezávislosťou súdnictva a zásahmi\norgánov výkonnej moci do postavenia súdov a sudcov. V konaní o súlade zákona\no Špeciálnom súde s ústavou uviedol:\n«V rámci ústavnej koncepcie systému vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých\nzložiek štátnej moci je síce legitímne priznať výkonnej moci určitú mieru ingerencie v rámci\nkreovania a niektorých aspektov fungovania moci súdnej, právomoci priznané výkonnej\nmoci však nemôžu byť konštituované takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku\numožňovali prakticky kedykoľvek a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia\nsenátu prerokúvajúceho konkrétnu vec.» (PL. ÚS 17/2008).\nAj keď minister spravodlivosti má pri formálnom hodnotení iba právo navrhnúť,\npodať ústavnú sťažnosť, a tak vyvolať konanie pred ústavným súdom, v ktorom jediný\n\n111\n\nochranca ústavnosti v Slovenskej republike rozhodne, aj ústavný súd môže podľa platnej\nprávnej úpravy rozhodnúť iba na základe podkladov NBÚ, ktoré tento orgán získal bez\ntoho, aby bol viazaný procesným zákonným postupom spĺňajúcim požiadavky\nspravodlivého procesu. Za takého stavu právnej úpravy ustanovenie § 74da ods. 2 písm. b)\nzákona o ústavnom súde nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku.\n168. V súvislosti s konštatovaním ústavnej nekonformity ustanovení § 74da\naž § 74dc zákona o ústavnom súde ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť,\nže s týmito ústavne nekonformnými ustanoveniami sú obsahovo takmer identické (keďže\nrovnako vykonávajú preskúmavané ustanovenia ústavy) ustanovenia § 198 až § 205 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, ktoré nadobudnú účinnosť 1. marca 2019. Bude preto potrebné, aby zákonodarca\nna túto skutočnosť adekvátne reagoval.\nXVI.\nZáver\n169. Ústavný súd na základe vykonanej právnej analýzy dospel k záveru, že\n(i) aj ústava obsahuje implicitné materiálne jadro. Základ implicitného materiálneho\njadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a medzi nimi aj princíp deľby\nmoci a s ním súvisiaca nezávislosť súdnej moci;\n(ii) implicitnému materiálnemu jadru ústavy nemôžu odporovať ani ústavné zákony;\n(iii) ústavný súd je oprávnený preskúmať prípadný rozpor noriem ústavného zákona\ns implicitným materiálnym jadrom ústavy a ak zistí rozpor, je oprávnený vysloviť nesúlad\nnoriem ústavného zákona s implicitným materiálnym jadrom ústavy.\n170. Ústavný súd rešpektuje snahu o zvýšenie kvality sudcov, ktorú ako takú\nnevníma ako zásah do materiálneho jadra ústavy. K zásahu do materiálneho jadra ústavy\n\n112\n\ndochádza až vtedy, ak v rámci snahy o zvýšenie kvality sudcov dochádza k porušeniu\nniektorého z princípov demokratického a právneho štátu.\n171. Pokiaľ ide o overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov\nvymenovaných pred 1. septembrom 2014 v podobe a rozsahu, ako ho v rámci prechodného\nustanovenia čl. 154d zaviedol ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. a nadväzujúca zákonná\núprava, ústavný súd identifikoval takýto zásah s intenzitou narúšajúcou materiálne jadro\nústavy v rozsahu princípu deľby moci a s ním súvisiacej nezávislosti súdnej moci.\nPokiaľ ide o overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov\nna vymenovanie za sudcov v podobe a rozsahu, ako ho zaviedol ústavný zákon\nč. 161/2014 Z. z. a nadväzujúca zákonná úprava, ústavný súd identifikoval takýto zásah\ns intenzitou narúšajúcou materiálne jadro ústavy „len“ v rozsahu princípu deľby moci,\nčo sa prejavilo aj v odlišnej formulácii bodu 1 výroku a bodu 2 výroku rozhodnutia\nústavného súdu.\n172. Tieto zásahy pokladá ústavný súd za také závažné, že sa rozhodol materiálnemu\njadru ústavy poskytnúť tú najvyššiu ochranu napĺňajúc pritom sľub ústavného sudcu podľa\nčl. 134 ods. 4 ústavy ukladajúci sudcovi ústavného súdu povinnosť chrániť neporušiteľnosť\nprirodzených práv človeka a práv občana, ako aj princípy právneho štátu (k princípom\nprávneho štátu pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 vo veci\ntzv. „Mečiarových amnestií“, bod 95 tohto nálezu). Ústavný súd tak urobil pri plnom\nrešpekte k jedinému ústavodarnému orgánu Slovenskej republiky, ale tiež v snahe primäť\nho tiež k rovnakému rešpektu voči základnému zákonu Slovenskej republiky.\nInak povedané, ústavný súd takto rozhodol rešpektujúc princíp zdržanlivosti\na minimálneho derogačného priestoru vo vzťahu k ústavodarcovi, súc vedený mimoriadnou\nintenzitou zásahu posudzovaných ustanovení ústavy do materiálneho jadra ústavy.\n173. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že ustanovenie\nčl. 147 ods. 1 poslednej vety, ako aj prechodné ustanovenie čl. 154d ods. 1 až 3 ústavy\nv znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1\na čl. 144 ods. 1 ústavy a ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany\n\n113\n\nutajovaných skutočností“ ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. nie je v súlade\ns čl. 1 ods. 1 ústavy.\n174. Ustanovenie čl. 129 ods. 7 a čl. 141a ods. 10 v rozsahu textu za bodkočiarkou\nústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. pokladá ústavný súd za obsolétne, keďže\ntieto bezprostredne súvisia s ustanoveniami čl. 147 ods. 1 poslednej vety, čl. 141a ods. 9\nv časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ a čl. 154d ods. 1 až 3 ústavy\nv znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bodoch\n1 a 2 výroku.\n175. Pokiaľ ide o ústavným súdom preskúmavanú súvisiacu zákonnú právnu úpravu\nzavedenú zákonom č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.\no sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, predmetom konania pred\nústavným súdom a jeho rozhodovania bola zmena uskutočnená článkami I, II, V a VII tohto\nzákona, ktorými bol novelizovaný zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, zákon\nč. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných\nskutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nÚstavný súd pokladá za obsolétne tie zákonné ustanovenia, ktoré odkazujú\nna ústavnú úpravu, o ktorej ústavný súd vyslovil (body 1 a 2 výroku), že je v rozpore\ns materiálnym jadrom ústavy (bod 173 odôvodnenia), pretože ich používanie nebude\nmožné.\nAk to však bolo pre ochranu ústavy potrebné, ústavný súd pristúpil aj k explicitnému\nvysloveniu rozporu preskúmavanej súvisiacej zákonnej úpravy s ústavou (bod 3 výroku).\n176. Keďže podľa názoru ústavného súdu nie je nesúladným samotný inštitút\noverovania predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na vymenovanie za sudcov\n\n114\n\nsúdnou radou, bude podľa názoru ústavného súdu možné za ústavne konformné považovať,\nak zákonodarca prijme takú zákonnú právnu úpravu overovania predpokladov sudcovskej\nspôsobilosti u kandidátov na vymenovanie za sudcov súdnou radou, v zmysle ktorej bude\nsúdna rada rozhodovať o sudcovskej spôsobilosti kandidátov na vymenovanie za sudcov\nautonómne, t. j. zákonná právna úprava nebude súdnej rade určovať, že niektorý\nz podkladov na rozhodnutie súdnej rady ‒ vrátane podkladov poskytnutých súdnej rade\nštátnymi orgánmi (orgánmi výkonnej moci), ktoré si od štátnych orgánov (resp. od orgánov\nvýkonnej moci) vyžiadala ‒ má rozhodujúci význam. Zákonná právna úprava teda musí\nsúdnej rade poskytovať reálnu možnosť autonómne posúdiť podklady poskytnuté\njej štátnymi orgánmi, ako aj overiť si ich úplnosť, objektívnosť a správnosť a na základe\ntohto posúdenia následne autonómne rozhodnúť o tom, či v konkrétnom prípade\nsú u kandidátov na vymenovanie za sudcov splnené predpoklady sudcovskej spôsobilosti.\n177. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že vyslovené právne závery o možnosti\npreskúmania súladu ústavného zákona (jeho časti) s ústavou sú limitované takou prípadnou\núpravou ústavy, ktorá umožní originárnemu ústavodarcovi (ľudu) potvrdiť prípadnú zmenu\nči doplnenie ústavy v rámci ústavodarného referenda.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripájajú odlišné\nstanovisko sudcovia Lajos Mészáros, Marianna Mochnáčová, Ladislav Orosz a Rudolf\nTkáčik.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného\nna uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred Ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie Ústavného súdu.\nV Košiciach 30. januára 2019\n\n115", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právny predpis-účinnosť", "konanie-splnenie podmienok konania", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny štát", "materiálne jadro ústavy", "právna istota", "odlišné stanovisko", "súlad-súlad právnych predpisov", "výklad (interpretácia)-ústavy", "ústavnosť", "deľba moci", "demokratický štát"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4a4bf382-1242-440d-8d88-b6a40a2a163c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2018", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a4bf382-1242-440d-8d88-b6a40a2a163c"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:326ea9d4-e115-41fd-a44d-a77b7ddd647d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.404.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 404/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 404/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.404.2016.1"}, {"guid": "ussr:b88c245b-d7d8-4219-a949-64541fe28e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2"}, {"guid": "ussr:643aa216-a9f9-420d-91ba-cf377a95bb25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2"}, {"guid": "ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 105/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0"}, {"guid": "ussr:91e3af4f-b594-413a-b030-c6f3bf8edf6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2012 z 7. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91e3af4f-b594-413a-b030-c6f3bf8edf6f"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:00c6c61d-b9a5-4eaa-bba4-369a092aa27d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 99/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 22. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-22", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00c6c61d-b9a5-4eaa-bba4-369a092aa27d"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:3e1c7909-49c1-4a12-aee3-7430b71f7c4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 162/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e1c7909-49c1-4a12-aee3-7430b71f7c4d"}, {"guid": "ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 128/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 128/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:ab2cc301-b071-4b82-8dd7-e0aabac6a361", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/08 z 16. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab2cc301-b071-4b82-8dd7-e0aabac6a361"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:2414e325-3dd4-4adb-898f-c415af370d54", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 62/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2414e325-3dd4-4adb-898f-c415af370d54"}, {"guid": "ussr:18b59f38-4cae-434c-851a-af59aac20805", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 154/05 z 5. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-05", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18b59f38-4cae-434c-851a-af59aac20805"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}], "citovane_v": []}