{"guid": "ussr:9880f061-0e7e-44f7-a54a-090cbd1b2b0c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018 z 28. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. novembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 20/2018, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9880f061-0e7e-44f7-a54a-090cbd1b2b0c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 20/2018-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja\nKohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny\nMochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného\nsúdu Trenčín, zastúpeného sudkyňou\n\n, na začatie konania\n\no súlade § 230 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20\nods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto\nrozhodol:\nNávrh Okresného súdu Trenčín o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. mája 2016\ndoručený návrh Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),\nzastúpeného sudkyňou\n\n, na začatie konania podľa čl. 125\n\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 230 ods. 4 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „Exekučný poriadok“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4\na čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“).\nZ návrhu a predloženého spisu okrem iného vyplýva, že okresný súd pod sp. zn.\n24 C 159/2006 vedie konanie (ďalej aj „označené konanie“), v ktorom sa žalobkyňa\n(\n\n) domáha proti Slovenskej komore exekútorov (ďalej len „žalovaná“)\n\nza účasti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)\nako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej určenia, že výkon jej exekútorského\núradu trvá,\n\na\n\nzároveň\n\nvyplýva, že na základe\n\nsi\n\nuplatňuje\n\nrozhodnutia\n\n(ďalej len „minister spravodlivosti“)\n\nnáhradu\n\nministra\nč.\n\nškody.\n\nZ\n\nspravodlivosti\n\n5122/1995-30/46\n\nz\n\ntvrdení\n\nžalobkyne\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n28.\n\nnovembra\n\n1995\n\nbola vymenovaná za súdnu exekútorku s účinnosťou od 4. decembra 1995 po tom,\nako 6. novembra 1995 a 7. novembra 1995 vykonala odbornú skúšku a bolo jej vydané\nosvedčenie č. 5122/1995-30 o ukončení špecializovaného štúdia a vykonaní odbornej\nskúšky pre súdnych exekútorov podľa § 230 Exekučného poriadku, na základe čoho jej bola\nudelená výnimka zo vzdelania a mohla byť vymenovaná za súdnu exekútorku.\n\n2\n\nDňa 4. decembra 1995 žalobkyňa zložila sľub exekútorky a exekútorskú prax vykonávala\nnepretržite do 31. januára 2002. Žalovaná súdnemu exekútorovi\npísomne oznámila, že exekútorský úrad žalobkyne zanikol v zmysle § 230 ods. 4\nExekučného poriadku 9. novembra 2001 a v zmysle § 17 ods. 5 Exekučného poriadku\nho ustanovila za jej náhradníka, na základe čoho jej mala byť odňatá možnosť vykonávať\nfunkciu súdnej exekútorky.\nUstanovenia § 230 ods. 3 a 4 boli do Exekučného poriadku zavedené s účinnosťou\nod 9. novembra 1999 novelou Exekučného poriadku, a to zákonom č. 280/1999 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 280/1999 Z. z“).\nZ § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. novembra 1999 vyplýva,\nže výnimka zo vzdelania prestane platiť, ak ten, komu bola výnimka udelená, nezačne\nštúdium na právnickej fakulte do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona\na do ďalších 5 rokov toto štúdium úspešne neukončí. V prípade žalobkyne výkon\nexekútorského úradu zanikol uplynutím týchto lehôt, ktoré začali plynúť s účinnosťou\nzákona č. 280/1999 Z. z. Žalobkyni bolo následne prípisom ministerstva spravodlivosti\nč. 11320/02-52/253-E z 10. júna 2002 oznámené, že výkon jej exekútorského úradu zanikol\npriamo zo zákona 10. novembra 2001, keďže nesplnila podmienku uvedenú v § 10 ods. 1\npísm. b) Exekučného poriadku a do 9. novembra 2001 ani nezačala štúdium na právnickej\nfakulte. Žalovaná neuznáva nároky uplatňované žalobkyňou a je toho názoru, že výkon\nexekútorského úradu žalobkyne zanikol zo zákona márnym uplynutím lehoty z dôvodu,\nže v zákonom určenej lehote nezačala študovať na právnickej fakulte.\nÚstavnému súdu doručila 6. mája 2002\n\n, v označenom konaní\n\nžalobkyňa (ďalej aj „sťažovateľka“), sťažnosť, v ktorej namietala porušenie v sťažnosti\noznačených svojich práv postupom a opatrením Slovenskej komory exekútorov č. 93/2002\nz 31. januára 2002.\n\n3\n\nPodľa\n\ntvrdenia\n\nsťažovateľky\n\n«Slovenská\n\nkomora\n\nexekútorov\n\nlistom\n\nz 31. januára 2002 č. j. 93/2002, ktorý adresovala súdnemu exekútorovi JUDr. J. K., T.,\na ktorého kópiu zaslala sťažovateľke na vedomie, menovanému súdnemu exekútorovi\noznámila, že „výkon Exekútorského úradu Ľ. M., súdnej exekútorky, P. B. zanikol\nvzhľadom na ustanovenie § 230, ods. 4 dňa 9. novembra 2001. V zmysle § 17, ods. 5 zákona\n233/95 Z. z. – Exekučného poriadku Vás ustanovujeme za náhradníka súdneho exekútora\nĽ. M., ktorej výkon úradu zanikol“. Podľa sťažovateľky „Slovenská komora exekútorov\na ministerstvo spravodlivosti týmto začali brať ako vykonávateľa exekučnej praxe\nv Exekútorskom úrade\n\nvyššie menovanú osobu a na mňa začali hľadieť ako\n\nna osobu bez oprávnenia vykonávať prax súdneho exekútora. Podľa veľmi stručnej kópie\nlistu z 31. 1. 2002 k tomu malo dôjsť na základe § 230 ods. 4 pravdepodobne zákona\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti“.».\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 220/03\nz 10. decembra 2003 ako neprípustnú a svoje rozhodnutie takto odôvodnil:\n«Vzhľadom na... skutkové tvrdenia sťažovateľky a na platnú právnu úpravu\npredmetných právnych vzťahov ústavný súd považoval za potrebné predovšetkým zaujať\nstanovisko k otázke, či napadnutý postup, resp. opatrenie Slovenskej komory exekútorov\nako orgánu samosprávy exekútorov sa svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných\npráv alebo slobôd sťažovateľky, a až potom pristúpil k preskúmaniu, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie...\nZ citovaného čl. 35 ods. 2 ústavy vyplýva, že zákonodarca je oprávnený stanoviť\nurčité podmienky zániku výkonu exekútorského úradu, tak ako to aj ustanovil v citovanom\n§ 230 ods. 4 Exekučného poriadku, ale najmä v § 16 Exekučného poriadku...\nÚstavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že pri výklade\na aplikácii právnych predpisov treba vychádzať z ich účelu a zmyslu, pričom v zmysle\nčl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou\n(napr. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02).\nZmyslom ustanovení Exekučného poriadku o zániku exekútorského úradu bolo\nvopred ustanoviť taxatívny výpočet dôvodov zániku tohto slobodného povolania\n\n4\n\n(napr. strata štátneho občianstva, strata spôsobilosti na právne úkony atď.), keď pripadá\ndo úvahy odvolanie exekútora ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom\nv zásade by odvolaniu mal predchádzať návrh Slovenskej komory exekútorov. Skončenie\nplatnosti výnimky zo vzdelania predpokladaného Exekučným poriadkom na výkon\nexekútorského úradu, ktoré je tiež dôvodom na zánik exekútorského úradu podľa § 230\nods. 4 Exekučného poriadku, nie je výslovne viazané na odvolanie exekútora, hoci je\npredpokladom zániku tohto úradu, rovnako ako ďalšie dôvody na odvolanie zakotvené\nv § 16 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri výklade a použití zákona síce treba vychádzať\nz toho, čo zákonodarca v zákone uviedol, avšak v prípade, keď proti sebe stoja v rámci toho\nistého zákona dva dôvody zániku exekútorského úradu rovnakého charakteru, pričom jeden\ndôvod predpokladá odvolanie z tejto funkcie a druhý dôvod je viazaný na zánik funkcie\nzo zákona, nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že zánik funkcie exekútora v oboch\nuvedených prípadoch (tak podľa § 16 ods. 2, ako aj podľa § 230 ods. 4 Exekučného\nporiadku) nevyžaduje na návrh Slovenskej komory exekútorov odvolanie orgánom, ktorý\nexekútora do funkcie vymenoval, teda odvolanie ministrom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky. A fortiori tak musí byť, ak zánikom tohto slobodného povolania sú dotknuté\nzákladné práva a slobody osoby, ktorá nadobudla práva, na základe ktorých vykonáva\nexekútorský úrad.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné podľa názoru ústavného súdu\npovažovať napadnutý postup, resp. opatrenie Slovenskej komory exekútorov za také,\n„ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo\nprávnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho\nnečinnosť“ (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“). V tejto súvislosti\nústavný súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva už judikoval, že „právo\nsťažovateľa vykonávať právnu prax je občianskym právom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (pozri W. R. v. Rakúsko, rozsudok z roku\n1999, ďalej rozsudok De Moor v. Belgicko z roku 1987), ako už tiež judikoval napr. vo veci\nWerner v. Poľsko (rozsudok z 15. novembra 2001), že čl. 6 ods. 1 citovaného dohovoru\n„je aplikovateľný na odvolanie advokáta z jeho funkcií správcu konkurznej podstaty“...\n\n5\n\nV danom prípade sťažovateľka tvrdila, že došlo k porušeniu jej označených\nzákladných práv postupom a opatrením Slovenskej komory exekútorov z 31. januára 2002\nč. j. 93/2002, ktorým komora vychádzala zo zániku jej výkonu exekútorského úradu zo\nzákona, a preto jej ustanovila náhradníka exekútora podľa § 17 ods. 5 Exekučného\nporiadku. Odhliadnuc od toho, že citované ustanovenie Exekučného zákona sa nevzťahuje\nna prípad sťažovateľky, pretože je aplikovateľné pri zániku výkonu exekútorského úradu\npodľa § 16 ods. 1 Exekučného poriadku, a nie podľa § 230 ods. 4 tohto zákona, napadnutý\npostup, resp. opatrenie, ale najmä Exekučným poriadkom predpokladané rozhodnutie o\nodvolaní exekútorky, pretože sa dotýka základných práv a slobôd, nepochybne zakladá\nprávo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa § 244 ods. 2 OSP. O tom, či napadnutý postup\norgánov verejnej správy spadá do preskúmavacej právomoci všeobecného súdu podľa § 244\na nasl. Občianskeho súdneho poriadku, môže právne relevantným spôsobom rozhodnúť\nvýlučne vecne a miestne príslušný všeobecný súd a až následne podľa čl. 127 ústavy in fine\nústavy ústavný súd (mutatis mutandis I. ÚS 74/02)».\nVzhľadom na subsidiárnu povahu ochrany základných práv zo strany ústavného\nsúdu sa sťažovateľka mala/má domáhať ochrany svojho práva domáhať predovšetkým na\nvšeobecnom súde, t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mala najprv využiť účinné\nprávne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa príslušných procesných právnych predpisov\npred všeobecnými súdmi, preto ústavný súd jej sťažnosť odmietol ako neprípustnú.\nSťažovateľka ďalej postupovala v súlade s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 220/03. Žalobou doručenou Okresnému súdu Považská Bystrica 11. novembra 2005\nsa domáhala určenia, že výkon jej exekútorského úradu trvá a tiež náhrady škody v sume\n7 819 240 Sk. Vec bola na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 C 182/2015\nz 5. decembra 2005 v nadväznosti na vylúčenie sudcov Okresného súdu Považská Bystrica\nprikázaná na prejednanie okresnému súdu, ktorému bola postúpená 22. decembra 2005.\nV priebehu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 159/2006 žalobkyňa\nnavrhla, aby okresný súd prerušil konanie a podal návrh ústavnému súdu na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Okresný súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania\n\n6\n\nnevyhovel a uznesením č. k. 24 C 159/2006-170 z 10. januára 2013 ho zamietol. Proti\noznačenému uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd\nv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu\nuznesením č. k. 6 Co 53/2013-186 z 10. septembra 2013 zrušil a vec mu vrátil na opätovné\nrozhodnutie. Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť 14. októbra 2013.\nÚstavnému súdu bol 17. júna 2014 doručený návrh okresného súdu na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a to „o súlade\n§ 230 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych\nexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších\nzákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1\na 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.\nOkresný súd do dňa podania svojho návrhu ústavnému súdu o návrhu žalobkyne\nna prerušenie konania však opätovne nerozhodol, pričom v samotnom návrhu vyslovil\nnázor, že „v prípade, ak bude Ústavnému súdu Slovenskej republiky postúpený návrh\nna zaujatie stanoviska, vznikne dôvod na prerušenie konania vo chvíli, keď tento návrh\nbude prijatý na ďalšie konanie. Následne bude konanie pred okresným súdom prerušené\ndo skončenia prejednania uvedeného návrhu Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.\nÚstavný súd rozhodol o návrhu okresného súdu uznesením sp. zn. PL. ÚS 25/2014\nz 5. novembra 2014 tak, že ho odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,\npretože nebola splnená zákonná podmienka konania o návrhu v konaní pred ústavným\nsúdom, „keďže okresný súd do dňa jeho predbežného prerokovania právoplatne neprerušil\nkonanie vedené pod sp. zn. 14 C 159/2006“.\nV poradí druhý návrh okresného súdu týkajúci sa konania o súlade podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde\nv spojení s § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného\ndo 30. júna 2016 bol doručený ústavnému súdu 30. mája 2016, v ktorom okresný súd\n\n7\n\nnavrhuje, aby ústavný súd rozhodol že „§ 280 ods. 4 (správne má byť § 230 ods. 4, pozn.)\nzákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného\nporiadku) v znení novely, realizovanej zákonom č. 280/1999 Z. z., účinnej od 9. 11. 1999,\nnie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 35 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a s článkom 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd“.\nOkresný súd v odôvodnení svojho návrhu okrem iného uvádza:\n„Žalobkyňa poukazovala na to, že Uznesením Krajského súdu v Trenčíne v konaní\nsp. zn. 11 S 115/04-55 zo dňa 30. 06. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. 8. 2005, bolo\nproti žalovaným Slovenská komora exekútorov, Bratislava a Slovenská republika –\nMinisterstvo spravodlivosti SR, Bratislava rozhodnuté, že Slovenská komora exekútorov\nje povinná rozhodnúť o žiadosti žalobkyne zo dňa 13. 3. 2002 a zo dňa 3. 3. 2004\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti uvedeného uznesenia. V tomto konaní sa žalobkyňa\nkonkrétne domáhala toho, aby žalovaným 1/ a 2/ bola uložená povinnosť vydať rozhodnutie\no odvolaní žalobkyne z funkcie súdnej exekútorky, tiež toho, že ustanovenie náhradníka\nsúdneho exekútora\n\nje neplatné a výkon jej exekútorského úradu\n\nnaďalej trvá. Mala za to, že žalovaní nedodržali zákonný postup, nebolo vydané konkrétne\nrozhodnutie ojej odvolaní z funkcie exekútora, v ktorom by sa mohlo konštatovať\nnenaplnenie zákonných predpokladov na výkon exekútorského úradu, proti ktorému by sa\nzákonnými opravnými prostriedkami mohla brániť. Mala za to, že k zániku jej\nexekútorského úradu nepostačuje len písomné oznámenie Slovenskej komory exekútorov\nč. SKE 1234/05 a následne oznámenie z 26. 10. 2001. Aj napriek uvedenému rozhodnutiu\nKrajského súdu v Trenčíne Slovenská komora exekútorov, ani SR – Ministerstvo\nspravodlivosti SR si súdom uloženú povinnosť nesplnili, obmedzili sa len na konštatovanie,\nže výkon jej exekútorského úradu zanikol priamo zo zákona.\nŽalobkyňa mala za to, že uvádzaný § 280 ods. 4 Exekučného poriadku (správne\nmá byť § 230 ods. 4, pozn.) nie je v súlade s čl. 1 a ďalšími Ústavy Slovenskej republiky,\nzároveň mala za to, že je povinnosťou vec prejednávaného súdu tento návrh postúpiť\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky za účelom posúdenia možného nesúladu týchto\nustanovení. Poukázala na to, že bola vymenovaná za súdnu exekútorku rozhodnutím\n\n8\n\nMinistra spravodlivosti SR, len tento je oprávnený ju na základe zákonných dôvodov\nodvolať. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nPL ÚS 25/00, podľa ktorého nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté\npráva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Pri obmedzovaní základných práv\na slobôd občana sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, princípom právneho štátu je právna\nistota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu už nadobudnutých práv\nosobitne majetkových. Namietané znenie § 230 ods. 4 Exekučného poriadku je právnou\núpravou, ktorou sa spätne menia podmienky realizácie už existujúcich právnych vzťahov\na nadobudnuté práva, čo nie je v súlade s právnou istotou. Podľa názoru žalobkyne\nv danom prípade síce zákonodarca môže uplatniť svoje zákonodarné oprávnenie autonómne\na suverénne, na druhej strane ale výkon týchto oprávnení má trvalý limit, spočívajúci\nv ochrane základných práv a slobôd a povinnosti dodržiavať ďalšie princípy právneho\nštátu. Ide o riešenie kolízie, vychádzajúcej z dôsledného rešpektovania nadobudnutých práv\nna jednej strane a z nutnosti zmeny právneho poriadku, reagujúceho na spoločenský vývoj\nna strane druhej. Treba mať na zreteli poznanie, že oprávneným subjektom, ktoré už\nnadobudli určité práva skôr a v súlade s platným právom, môžu vzniknúť v budúcnosti\nzmenou právnych pravidiel nové podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné, ak chcú aj\nv zmenených právnych podmienkach zostať v pozícii oprávnených osôb. Tieto nové\npodmienky však musia byť reálne splniteľné. Vo veci sp. zn. PL ÚS 15/98 Ústavný súd\nuviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka\nvšeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivému obsahu\nprávnych noriem. Odvolanie exekútora je v skutočnosti odvolaním splnomocnenia pre\nosobu, ktorá v mene štátu vykonávala súdnu moc z dôvodov, upravených zákonom.\nV inom prípade už bolo konštatované nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 49/03,\nže § 237 ods. 5, 6 Exekučného poriadku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Išlo\no ustanovenie, podľa ktorého exekútor, ktorý k 1. 9. 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie\ndruhého stupňa na právnickej fakulte vysokej školy SR, alebo nemá uznaný doklad\no vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa, vydaný zahraničnou vysokou\nškolou, je povinný ministerstvu spravodlivosti preukázať, že začal do 31. 12. 2004 študovať\nna právnickej fakulte vysokej školy. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže splnenie tejto\npovinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá. Uvedeným nálezom bolo citované\n\n9\n\nustanovenie zrušené dňa 12. 4. 2005. Žalobkyňa mala za to, že jej prípad je obdobný,\nnakoľko podľa § 230 ods. 4, ktorý bol doplnený zákonom č. 280/1999 Zb. do Ex. poriadku\nobsahuje znenie, podľa ktorého výnimka zo vzdelania udelená podľa ods. 1 prestane platiť,\nak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších 5 rokov toto štúdium\núspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt. Žalobkyňa\npoukázala na to, že toto ustanovenie zákona dodnes platí a nebolo zrušené, hoci obdobné,\nako je vyššie uvedené, zrušené bolo. Ustanovenie § 230 ods. 4 podľa názoru žalobkyne\nnebolo reálne splniteľnou podmienkou, a to v súvislosti so znením všeobecne záväzných\nprávnych predpisov upravujúcich vysoké školstvo v Slovenskej republike, v rozhodnom čase\nišlo o zákon č. 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, ktoré sa\nvzťahujú na prijímanie na vysokoškolské štúdium, dĺžku magisterského štúdia, možnosť,\nprípadne nutnosť prerušenia štúdia a ďalšie okolnosti spoluurčujúce predpokladanú dĺžku\nštúdia. Keďže v priebehu výkonu exekútorskej činnosti žalobkyne došlo novelou Exekučného\nporiadku k zmene podmienok, ktoré mala splniť k tomu, aby mohla svoj úrad naďalej\nvykonávať, navyše k zmene podmienok, ktoré nie sú splniteľné bez toho, aby sa nepoužil iný\nzákon, ktorého normy nedovoľujú splnenie povinností v uvádzaných lehotách, teda\npovinnosti v konkrétnej lehote začať študovať a v konkrétnej lehote štúdium ukončiť, môže\nsituáciu žalobkyne vyriešiť len Ústavný súd Slovenskej republiky posúdením toho,\nči je § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v súlade s Ústavou SR.\nVzhľadom na vyššie uvedené Okresný súd Trenčín podáva tento návrh.“\nOkresný súd navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „§ 280 ods. 4 (správne má byť\n§ 230 ods. 4, pozn.) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučného poriadku) v znení novely, realizovanej zákonom č. 280/1999 Z. z., účinnej\nod 9. 11. 1999, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 35\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.\n\n10\n\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor\nústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\nPodľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania súd. V zmysle § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 zákona o ústavnom\nsúde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou\nčinnosťou, pričom súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo\nsamosudca. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1\npísm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade\ns právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie\nkonania.\nPodľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou\nvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému\nsúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne\nproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\n\n11\n\na navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)\nzástupca. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne\nuvedených v tomto zákone. Ako z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh\nna začatie konania podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí\nspĺňať dostatočné\n\nústavno-právne\n\nargumenty\n\npodporujúce\n\nopodstatnenosť\n\nnávrhu\n\n(m. m. PL. ÚS 9/2012).\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nÚstavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu má ústavou danú právomoc, návrh\nmá predpísané náležitosti, nie je neprípustný a nemožno ho považovať ani za oneskorene\npodaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych predpisov\nnie je viazané na žiadnu lehotu.\nNávrh podala sudkyňa okresného súdu sudkyňou\nv spojení so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod\nsp. zn. 24 C 159/2006. V súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetou Občianskeho súdneho\nporiadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu č. k. 24 C 159/2006214 z 8. júna 2015. O odvolaní podanom odporcom v prvom rade (Slovenská komora\nexekútorov) rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Co 739/2015-229 z 22. septembra 2015\ntak, že uznesenie okresného súdu potvrdil; obe uznesenia nadobudli právoplatnosť\n12. októbra 2015, čo znamená, že návrh podala oprávnená osoba.\n\n12\n\nPo preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd\nv rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitne\nk preskúmaniu, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého § 230 ods. 4\nExekučného poriadku, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh navrhovateľa\nna začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený. Vývoj\njudikatúry totižto preukazuje, že aj v konaní o súlade právnych predpisov môže v rámci\npredbežného prerokovania návrhu zaujať názor, že návrh treba možno odmietnuť ako\nzjavne neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015,\nPL. ÚS 39/2015, PL. ÚS 53/2015, PL. ÚS 14/2016, PL. ÚS 11/2018).\nZa zjavne neopodstatnený sa vo všeobecnosti považuje podľa ustálenej judikatúry\nústavného súdu návrh vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu\nnemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie.\nAko už bolo uvedené, okresný súd navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že § 230\nods. 4 Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 280/1999 Z. z. účinnej\nod 9. novembra 1999 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4\na čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n\n13\n\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,\nže uplatňuje svoje základné práva a slobody.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nUstanovenie\n\n§ 230\n\nods. 4\n\nExekučného\n\nporiadku\n\nzavedeného\n\nzákonom\n\nč. 280/1999 Z. z. okrem iného zrušilo platnosť výnimky zo vzdelania ustanovenej\nv § 230 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa § 10 ods. 1 písm. b)... nevzťahuje\nna toho, kto do 18 mesiacov od nadobudnutia účinnosti Exekučného poriadku\n(1. decembra 1995) ukončí odbornou skúškou špecializačné štúdium.\nPodľa § 230 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení zákona č. 280/1999 Z. z.) výnimka\nzo vzdelania udelená podľa odseku 1 prestane platiť, ak ten, komu bola táto výnimka\nudelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium\nna právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon\nfunkcie exekútora zaniká uplynutím týchto lehôt.\n\n14\n\nV čase, keď žalobkyni zanikol výkon funkcie exekútora zo zákona, § 10 ods. 1\npísm. b) Exekučného poriadku v znení zákona č. 280/1999 Z. z. znel: „Za exekútora možno\nvymenovať občana Slovenskej republiky... ktorému právnická fakulta vysokej školy\nv Slovenskej republike priznala titul magister alebo titul bakalár v štúdiu so špecializáciou\nsúdny exekútor alebo má uznaný diplom o právnickom vzdelaní získanom na vysokej škole\nv zahraničí.“\nZákonom č. 356/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ,,zákon č. 356/2003 Z. z.“) sa do Exekučného poriadku zaviedlo nové prechodné\nustanovenie účinné k 1. septembru 2003, a to nový § 237 v tomto znení:\n„(1) Za vzdelanie podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 písm. b) sa považuje\naj vzdelanie získané na právnickej fakulte vysokej školy so sídlom na území Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky...\n(5) Exekútor, ktorý k 1. septembru 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie druhého\nstupňa na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo nemá uznaný\ndoklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou\nvysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať, že začal do 31. decembra 2004\nštudovať na právnickej fakulte vysokej školy. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže\nsplnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.\n(6) Exekútor, ktorý k 1. septembru 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie druhého\nstupňa na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo nemá uznaný\ndoklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou\nvysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať, že si toto vzdelanie do 1. júla 2007\ndoplnil. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez\nzbytočného odkladu odvolá...“.\nK ústavnosti Exekučným poriadkom meniacich sa ustanovených podmienok\nvzdelania pre výkon funkcie exekútora sa ústavný súd už vyjadroval, a to v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 49/03 z 10. januára 2005 (poukázal naň aj navrhovateľ vo svojom návrhu),\n\n15\n\nkeď uviedol, že „vychádzajúc z postavenia exekútora ako orgánu, ktorému je zverený výkon\nverejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom\na subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom (platným a účinným v čase rozhodovania\nústavného súdu, pozn.), treba uviesť, že ustanovenie predpokladov na výkon takejto funkcie\npatrí zákonodarcovi. Zákonodarca pri formulovaní týchto predpokladov je viazaný\npredovšetkým tým, že ide o orgán participujúci na výkone súdnej moci, realizujúci základné\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu a štátne donútenie za účelom nedobrovoľného výkonu\nsúdnych a iných rozhodnutí.\nZ tohto možno vyvodiť široké oprávnenia zákonodarcu pri ustanovovaní\npredpokladov na výkon funkcie exekútora, ktoré nemožno obmedziť tak, že by nebolo\nprípustné ich dodatočné dopĺňanie, za predpokladu, že takéto pridávanie jednotlivých\npredpokladov neporušuje predovšetkým princípy právneho štátu, najmä princíp právnej\nistoty. Platí to do istej obmedzenej miery aj pre princíp ochrany základných práv a slobôd,\nktorý však pri úprave postavenia orgánov verejnej moci nemôže byť prevažujúcim nad\nverejným záujmom spočívajúcim v tom, aby osoby vykonávajúce štátnu (verejnú) moc\nspĺňali predpoklady na výkon tejto moci, ktoré spočívajú najmä v požiadavkách\nna bezúhonnosť a morálnu integritu takýchto osôb ako základných predpokladov na výkon\ntakejto funkcie.\nAk zákonodarca opomenul alebo v danom čase nepovažoval za potrebné ustanoviť\nniektoré predpoklady na výkon funkcie exekútora (to platí pre orgány verejnej moci, zvlášť\npre štátne orgány), ktoré sa všeobecne akceptujú pri výbere osôb vykonávajúcich verejnú\nmoc (súdnu moc), neznamená to, že nie je oprávnený tak urobiť dodatočne za podmienky,\nže zvolený prostriedok doplnenia takýchto predpokladov sleduje verejný záujem, ktorý\nuž bol artikulovaný v iných, obdobných prípadoch...“.\nK ústavnosti požadovaného vzdelania súdnych exekútorov ústavný súd v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 49/03 už tiež explicitne uviedol:\n„Predpoklad vzdelania sa podľa prechodných ustanovení § 237 ods. 5 a 6\nExekučného poriadku v znení zákona č. 356/2003 Z. z. vzťahuje aj na vymenovaných\nexekútorov podľa práva platného do 1. septembra 2003. Vymenovaným exekútorom zákon\nukladá dve povinnosti v dvoch prekluzívnych lehotách.\n\n16\n\nExekútor, ktorý nemá k 1. septembru 2003 predpísané vzdelanie, je povinný\nministerstvu preukázať, že začal do 31. decembra 2004 študovať na právnickej fakulte\nvysokej školy (§ 237 ods. 5). Exekútor, ktorý nemá k 1. septembru 2003 predpísané\nvzdelanie, je povinný ministerstvu preukázať, že si toto vzdelanie do 1. júla 2007 doplnil.\nAk\n\nexekútor\n\nnepreukáže\n\nsplnenie\n\ntýchto\n\npovinností\n\nv\n\nustanovených\n\nlehotách,\n\nzmeškanie každej z nich sa spája so sankciou odvolania bez zbytočného odkladu. [(zákon\nč. 356/2003 Z. z. zrušil lehoty, ktorých uplynutie podľa predchádzajúceho zákona (zákona\nč. 32/2002 Z. z.) bolo možné predpokladať v roku 2009, pozn.]...\nV danom prípade ide o riešenie kolízie vychádzajúce z dôsledného rešpektovania\n(ochrany) nadobudnutých práv na strane jednej a z nutnosti zmeny právneho poriadku\nreagujúceho na spoločenský vývoj na strane druhej.\nVždy treba mať na zreteli poznanie, že oprávneným subjektom, ktoré už nadobudli\nurčité práva skôr a v súlade s platným právom, môžu vzniknúť v budúcnosti zmenou\nprávnych pravidiel nové podmienky, ktorých splnenie je pre tieto subjekty nutné, ak chcú\naj v zmenených právnych podmienkach zostať v pozícii oprávnených osôb. Nové\npodmienky založené lex posterior musia byť reálne splniteľné aj pri rešpektovaní práva,\nktoré je nevyhnutné zahrnúť do plnenia nových predpokladov. Takýmto právom\nsú všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce vysoké školstvo v Slovenskej republike.\nNa základe ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení\nneskorších predpisov, ktoré sa vzťahujú na prijímanie na vysokoškolské štúdium, dĺžku\nmagisterského štúdia, možnosť, prípadne nutnosť prerušenia štúdia a ďalšie okolnosti\nspoluurčujúce predpokladanú dĺžku štúdia, možno uzavrieť, že novo ustanovený predpoklad\nvzdelania v lehotách podľa § 237 ods. 5 a § 237 ods. 6 Exekučného poriadku je/bol\nnesplniteľnou podmienkou.\nNa základe... § 237 ods. 5 a 6 zákona č. 356/2003 Z. z. sa exekútori vymenovaní\npodľa predtým platných predpisov vydaním nového právneho predpisu vzťahujúceho\nsa na ich nadobudnuté práva (oprávnenia) nachádzajú/nachádzali v odlišnej právnej situácii,\nako je tá, v ktorej sa nachádzali pred jeho vydaním. Ustanovenia § 237 ods. 4 a 5\nsa vzťahujú na skutočnosti vzniknuté pred dňom ich účinnosti a menia právnu situáciu\nexekútorov predovšetkým preto, že obsahujú povinnosti, ktoré nie sú splniteľné bez toho,\naby sa nepoužil iný zákon (zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších\n\n17\n\npredpisov), ktorého normy však nedovoľujú splnenie týchto povinností v lehotách\nustanovených v zákone č. 356/2003 Z. z...\nUstanovením § 237 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku v znení zákona č. 356/2003 Z. z.\ndošlo k porušeniu pravidla o splniteľnosti požiadaviek nového zákona na vzdelanie\nexekútorov, a preto tieto ustanovenia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.“\nNavrhovateľ v návrhu na začatie konania tvrdí, že napadnuté ustanovenia vytvárajú\npriestor\n\npre\n\npravú\n\nretroaktivitu\n\nhodnotiacich\n\nkritérií.\n\nZákaz\n\nspätnej\n\núčinnosti\n\n(zákaz retroaktivity) právnych noriem tvorí integrálnu súčasť princípu právnej istoty,\na možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú\ndemokratickú záruku ochrany práv občanov (m. m. PL. ÚS 16/95). Zákaz retroaktivity\nje založený na zásade, že právna norma nepôsobí spätne, ale pôsobí do budúcnosti.\nV zmysle tohto zákazu nikoho nemožno postihnúť (sankcionovať) za také správanie, ktoré\nv čase, keď sa uskutočnilo, nebolo sankcionovateľné. Vo verejnom práve v zásade nie sú\nprípustné ani zákony, ktoré by pôsobili spätne, t. j. ktoré by ukladali fyzickým osobám alebo\nprávnickým osobám spätne určitú verejnoprávnu povinnosť (m. m. PL. ÚS 29/05).\nK otázke retroaktivity sa ústavný súd už vyjadroval vo svojich predošlých\nrozhodnutiach týmto spôsobom:\nDo obsahu pojmu právny štát nesporne patrí aj zákaz retroaktivity a ochrana\nnadobudnutých práv za predpokladu, že nový právny predpis zhoršuje právne postavenie\nsvojich adresátov alebo je objektívne spôsobilý zhoršiť toto postavenie. Retroaktivita\nzavedená právnym predpisom, ktorý by rušil, prípadne zhoršoval nadobudnuté práva,\nje z hľadiska právnej istoty neprípustná (napríklad nález Ústavného súdu ČSFR sp. zn.\nPL. ÚS 78/92, nálezy ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 16/95, uznesenie sp. zn.\nPL. ÚS 5/05).\n«K znakom právneho štátu patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany\ndôvery občanov v právny poriadok. Súčasťou tejto dôvery je zákaz spätného\n(retroaktívneho) pôsobenia všeobecne záväzných právnych predpisov, resp. ich častí alebo\njednotlivých ustanovení. Z požiadavky právnej istoty vyplýva záver, že všeobecne záväzný\nprávny predpis, resp. jeho ustanovenia zásadne pôsobia iba do budúcnosti. V prípade\n\n18\n\nspätného pôsobenia by sa porušila požiadavka na ich všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť).\nDôsledkom by bola situácia, v ktorej osoba postupujúca podľa práva by nemala žiadnu\nmožnosť oboznámiť sa s obsahom budúcej právnej úpravy, ktorá by jej konanie podľa\nplatného práva v minulosti vyhlásila za právne neúčinné alebo také, ktorým sa nedalo\nvyvolať účinky predpokladané takým právom, napríklad získanie určitého postavenia,\nfunkcie alebo výhody...\nZákaz retroaktivity spočíva predovšetkým v tom, že podľa aktuálne platnej právnej\nnormy zásadne nemožno posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy,\nktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy. Každý, kto koná podľa\npráva, musí mať objektívnu možnosť posúdiť to, do akej miery spĺňa predpoklady\nna nadobudnutie určitého postavenia, práv a povinností s tým spojených. Táto objektívna\nmožnosť poznania zásadne nemôže byť v budúcnosti negovaná tak, že ak by táto negácia\nbola subjektu práva známa, neuchádzal by sa o nadobudnutie postavenia alebo práv,\nresp. ani by ich reálne nadobudnúť nemohol.\nZ judikatúry ústavného súdu treba pripomenúť, že každý zákon by mal spĺňať\npožiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu\nv právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 15/98 uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája\npožiadavka „všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého\nobsahu právnych noriem...“, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 ústavný súd uviedol, že medzi\nústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj „zákaz svojvôle v činnosti štátnych\norgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality)“. V náleze sp. zn. PL. ÚS 28/00\nústavný súd v súvislosti so správou majetku štátu uviedol, že zákonný príkaz pro futuro\nje v limite zákonnej ochrany tohto majetku. Súčasne uviedol, že využitie zákonných\nnástrojov na presadenie verejného záujmu (záujmu štátu) do zmluvných vzťahov\nvo všeobecnosti nie je vylúčené... Priame zákonné zásahy do uzavretých právnych vzťahov\noznačil ústavný súd za porušenie princípu právnej istoty ako imanentného znaku právneho\nštátu.».\nPravou retroaktivitou je taký postup zákonodarcu, pri ktorom tento v novom\nprávnom predpise (zákone) neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi\n\n19\n\nskutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho\n(predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona).\nNepravá retroaktivita označuje spravidla stav, keď v dôsledku novej právnej úpravy\ndochádza k prekvalifikovaniu právnych skutočností, ktoré vznikli v minulosti, vždy však len\nod okamihu nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy. Nová právna úprava teda\nnevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak\nkvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,\nv dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli\npredtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade,\nak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti\nskoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi\nsúvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona\nešte nenastali (PL. ÚS 3/00).\nK ústavnoprávnym dôsledkom pravej a nepravej retroaktivity ústavný súd vyjadril\nsvoj právny názor korešpondujúci s právnym názorom generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,generálny prokurátor“) vo veci sp. zn. PL. ÚS 49/03, všeobecne\nakceptovaný aj v štandardných právnych systémoch, už v celom rade svojich rozhodnutí\n(okrem PL. ÚS 49/03 aj napr. PL. ÚS 17/96, PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 3/00), ktorý nemá\ndôvod v súvislosti s prerokúvaným návrhom okresného súdu meniť.\nNávrh generálneho prokurátora, o ktorom v tejto veci rozhodoval ústavný súd,\nsa dotkol aj retroaktivity v zákone č. 280/1999 Z. z., porovnávajúc ju s retroaktivitou\nzaloženou zákonom č. 356/2003 Z. z., keď sa v ňom uvádza, že kým „novelou exekučného\nporiadku vykonanou zákonom č. 280/1999 Z. z. došlo k nepravej retroaktivite, pretože\npodmienka na doplnenie vzdelania bola síce retroaktívna, ale splniteľná, ostatná novela\nExekučného poriadku v ust. § 237 ods. 5 a 6 (vykonaná zákonom č. 356/2003 Z. z., pozn.)\nmení nepravú retroaktivitu na pravú retroaktivitu. Právna istota je tu narušená\ndvojnásobne, možno to nazvať retroaktivitou retroaktivity. Pri tejto skupine exekútorov\nide opäť o nesplniteľnú podmienku.“.\n\n20\n\nVo všeobecnosti sa nepravá retroaktivita pripúšťa, avšak existujú výnimky, ktoré\nju robia neprípustnou, najmä v prípade, ak výrazne zasahuje do legitímnych očakávaní\njednotlivcov. S problematikou nepravej retroaktivity sa možno stretnúť takmer pri každej\nzmene právnej úpravy, keď prijatá zmena nejakým spôsobom modifikuje existujúci stav,\npričom je ťažké zabrániť tomu, aby sa existujúce práva v budúcnosti nemodifikovali.\nV rámci tohto procesu zmeny sa spravidla nedá ani vyhnúť zásahu do princípu dôvery osôb\nv právo a vzniku konfliktu ochrany verejného záujmu a ochrany dôvery v právo. V tejto\nsúvislosti ústavný súd už vyslovil názor, že princíp právnej istoty ako komponent právneho\nštátu znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárna, bez adekvátneho\nverejného záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca, ako aj právny názor,\npodľa ktorého z pohľadu prípadnej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka\nochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť,\nprípadne zhoršovať, ale „pro futuro“ len zlepšovať (PL. ÚS 38/99). Súčasne vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 3/09 ústavný súd zdôraznil, že na legitímne očakávania je nevyhnutné nazerať\naj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého\nintegrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov\npráva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00,\nPL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04).\nZákonodarcom ustanovená podmienka dosiahnutia určitého duhu a stupňa vzdelania\nv napadnutom ustanovení je odôvodnená verejným záujmom na riadnom výkone exekúcií\nexekútorom, ktorý je v pozícii orgánu verejnej moci. Táto jeho pozícia orgánu verejnej moci\nsi vyžaduje odbornosť primeranú významu a právnym dôsledkom exekučného konania\ns cieľom premietnuť ju do zvýšenia profesionality pri výkone exekúcií a pri posilnení\nposkytnutia účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov exekučného\nkonania.\nZ uvedeného je zrejmé, že v danom prípade prijatím napadnutého ustanovenia\nExekučného poriadku vzniká kolízia vychádzajúca na jednej strane z požiadavky\ndôsledného rešpektovania princípu právnej istoty, resp. nadobudnutých práv a z nutnosti\n\n21\n\nzmeny právneho poriadku, a na strane druhej požiadavka reagujúca na spoločenský vývoj\nzvyšovať odbornosť výkonu každého povolania vrátane exekútora.\nÚstavný súd konštatuje, že na základe dôvodov a skutočností, ktoré navrhovateľ\nuviedol vo svojom návrhu, nezistil možnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou\na princípom právneho štátu, princípom právnej istoty a účelným obmedzovaním základných\npráv, t. j. základným právom na podnikanie a základným právom vlastniť majetok.\nPre nedostatok ústavnej právomoci neprislúchalo ústavnému súdu posudzovať prípadnú\nretroaktivitu podľa relevantných hodnotiacich kritérií.\nOdmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi\nodmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom\npredpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi\nÚstavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo\noznačenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu\ns komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva,\nže v prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania\nnesignalizujú možný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily,\nústavný súd v týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej\nneopodstatnenosti. Najskôr treba pripomenúť, že ústavný súd je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). V konaní o súlade právnych predpisov podľa\nčl. 125 ods. 1 ústavy vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je\nposúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne\nposúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne\nkonformným spôsobom.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý § 230 ods. 4\nExekučného poriadku nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu § 230 ods. 4 Exekučného poriadku s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1\n\n22\n\nods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to návrh navrhovateľa na začatie konania\no súlade právnych predpisov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnený.\nNad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že eviduje, že na pozadí návrhu\nokresného súdu sú návrhy žalobkyne, ktorá iniciovala konanie vedené okresným súdom pod\nsp. zn. 24 C 159/2006. Tieto návrhy neboli súčasťou rozhodovania ústavného súdu, pretože\nišli nad rámec petitu navrhovaného okresným súdom, ako aj nad rámec konania o súlade\nprávnych predpisov, a preto sa nimi ústavný súd v tomto konaní nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. novembra 2018\n\n23", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "exekúcia-exekútorský úrad", "vysoká škola-študent", "exekúcia-exekútor"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:987f7c07-9740-4143-af50-6a026ab930eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1"}, {"guid": "ussr:a6a24632-9b73-44ba-9e26-c0709e93e49f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1"}, {"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1"}, {"guid": "ussr:8e624966-8506-43b0-8d88-d2428dba7d35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1"}, {"guid": "ussr:1f8a4839-cd03-4b28-a501-2dbef6f5806f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2014 z 5. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f8a4839-cd03-4b28-a501-2dbef6f5806f"}, {"guid": "ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2012 z 21. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-21", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c"}, {"guid": "ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/05 z 24. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:90cc1bab-3aad-446c-926c-4d8aa998ee4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90cc1bab-3aad-446c-926c-4d8aa998ee4a"}, {"guid": "ussr:c132bbf8-412c-4ce9-8c75-97219d3f0fd0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/02 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c132bbf8-412c-4ce9-8c75-97219d3f0fd0"}, {"guid": "ussr:6ba7b7d6-41c6-4658-9e3e-d0f8fdd721e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ba7b7d6-41c6-4658-9e3e-d0f8fdd721e0"}, {"guid": "ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0556eb38-7de3-4d8c-80a1-1ed9a77dc871", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2024 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1"}, {"guid": "ussr:8c67c8d5-d4b4-4f70-9de0-e77705b2befd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.587.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 587/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 587/2024 z 19. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.587.2024.1"}, {"guid": "ussr:26fd3087-94ee-49f0-9027-4c2491e2b351", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 21. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "fd850dd4-d2f1-4883-8901-4748cf8c08e3:940ffff3-71d2-49a3-9077-1b9333bf4c07", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2021:3705210060.3", "spisova_znacka": "6Co/80/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/80/2020 z 24. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-05-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2021:3705210060.3"}]}