{"guid": "ussr:b90beb05-d785-4b8a-9743-97d3532a417d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2014 z 14. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 20/2014, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Nález,Nález,Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b90beb05-d785-4b8a-9743-97d3532a417d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 20/2014-80\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana\nĽalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza\na Rudolfa Tkáčika (sudca spravodajca) vo veci návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, zastúpenej Petrom Muránskym, poslancom Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\no súlade zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu\npozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1\nods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2\na 4 Ústavy Slovenskej republiky a návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, advokátska kancelária,\nPanenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky\n\no súlade\n\nzákona\n\nč.\n\n140/2014\n\nZ. z.\n\no nadobúdaní\n\nvlastníctva\n\nk poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\n\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20\nods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia čl. I § 4, § 5 a § 6 zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva\nk poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\na návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. júla 2014\ndoručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj\n„navrhovatelia I“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva\nk poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon\nč. 140/2014 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13\nods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2 a 4 ústavy.\n2. Súčasne bol ústavnému súdu 3. júla 2014 doručený návrh skupiny 33 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia II“; spolu s navrhovateľmi I aj\n„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade zákona\nč. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene\na doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4,\nčl. 20 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 ústavy.\n3. Pri predbežnom prerokovaní návrhov na začatie konania ústavný súd dospel\nk záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie oboch vecí ustanovených\n2\n\nv ústave a v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k.\nPL. ÚS 20/2014-21 zo 17. septembra 2014 oba návrhy na začatie konania spojil na spoločné\nkonanie a prijal ich na ďalšie konanie. Nevyhovel návrhom na pozastavenie účinnosti\nnapadnutého právneho predpisu.\n4.\n\nCitujúc\n\nnavrhovatelia I\n\nz relevantnej\n\nidentifikujú,\n\nže\n\ndôvodovej\n\nsprávy\n\nk napadnutej\n\n„cieľom\n\nzákonodarcu\n\nbolo\n\nprávnej\n\núprave\n\ndosiahnuť\n\nochranu\n\npoľnohospodárskej pôdy pred poškodením a neodôvodneným znižovaním jej výmery, kvality\na objemu. Nástroj, ktorý si zákonodarca zvolil, resp. použil na dosiahnutie tohto účelu je\nvýrazné zúženie okruhu osôb, na ktoré môže vlastník poľnohospodárskeho pozemku tento\nsvoj pozemok previesť.\nAvšak k tomu, aby nedochádzalo k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy stačí\nsprísniť a upraviť pravidlá pre vynímanie poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho\npôdneho fondu a jej prekvalifikovanie na iný druh pozemku, a v tej súvislosti aj pravidlá\npostupu príslušných orgánov štátnej správy... Absolútne teda v danom prípade absentuje\nprincíp proporcionality...“.\n5. Navrhovatelia I zdôrazňujú, že „prostriedky, ktoré zákonodarca použil v Zákone\npresahujú ním stanovený cieľ a spôsobujú neprimeraný zásah do vlastníckeho práva.\nA podľa názoru navrhovateľa ani negarantujú dosiahnutie stanoveného cieľa, nakoľko\nnikde v Zákone nie je ničím zaručené, že keď osoba spĺňajúca zákonom stanovené\npredpoklady\n\nnadobudne\n\npoľnohospodársku\n\npôdu,\n\nže\n\nju\n\nbude\n\naj\n\nvyužívať\n\nna poľnohospodársku výrobu... Tým je v celej šírke porušený princíp proporcionality...\nTakýto postup zákonodarcu je nezlučiteľný s princípmi právneho štátu... a súčasne je\nv nesúlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky.“.\n6. V metodike trojkrokového testu proporcionality navrhovatelia I vidia problém\nv splnení kritéria vhodnosti, kritéria nevyhnutnosti, ale aj kritéria primeranosti v užšom\nslova zmysle (časť návrhu v bode V). Vo vzťahu k čl. 20 ods. 4 ústavy navrhovatelia I\n\n3\n\nkritizujú, že „dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva priamo zákonom“,\nže zákonodarcom definovaný verejný záujem na prijatí napadnutej právnej úpravy „je\nvšeobecný, vágny, nerešpektuje rovnováhu verejného a súkromného záujmu, a v žiadnom\nprípade nezodpovedá princípu proporcionality z hľadiska nevyhnutnosti takéhoto zásahu\ndo vlastníckeho práva“, že zákon, ktorý navrhujú preskúmať v konaní o súlade právnych\npredpisov, nespĺňa ani kritérium nevyhnutnosti, keďže je neproporcionálny, a že prípadná\nodplatnosť prevodu vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom za splnenia ostatných\nzákonných podmienok nemôže nahradiť požiadavku primeranej náhrady za nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva.\n7. Navrhovatelia I ďalej rekapitulujú okruh subjektov, na ktoré podľa namietanej\nprávnej úpravy možno previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskym pozemkom,\na tvrdia, že «práve z vymedzenia okruhu osôb, na ktoré môže vlastník previesť svoju\npoľnohospodársku pôdu a z uprednostňovania niektorých osôb možno vyvodiť záver,\nže Zákon môže byť použitý na dosiahnutie úplne iného účelu, ako je zákonodarcom\ndeklarovaný účel a to na „uľahčenie nadobúdania“ pôdy „úzkou skupinou“ subjektov\npôsobiacich na trhu s pôdou bez toho, aby museli súťažiť v prirodzenom trhovom prostredí,\nkeďže Zákon v ust. § 4 ods. 1, písm. a) umožňuje bez použitia postupu podľa odsekov 3\naž 10 a podľa § 5 a 6 (teda priamo bez zverejňovania ponuky prevádzajúcim) previesť\npoľnohospodársky pozemok do vlastníctva osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu\nako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza.\nA v § 4 ods. 5 uprednostňuje ponuku toho záujemcu, ktorý má sídlo alebo trvalý pobyt\nv obci, kde je ponúkaný pozemok evidovaný pred ponukou záujemcu zo susednej obce;\na ponuku záujemcu zo susednej obce pred ponukou záujemcu bez ohľadu na miesto\npodnikania.».\n8. Napadnutý koncept právnej úpravy bráni „určitým osobám v možnosti nadobudnúť\npoľnohospodársky pozemok do svojho vlastníctva... čím je podľa nášho názoru daný\naj nesúlad Zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns čl. 20 ods. 1, 2, a 4 Ústavy Slovenskej republiky“. Súčasne podľa navrhovateľov I „nerieši\n\n4\n\nmnohé základné problémy, ktoré môžu pri aplikácii zákona vzniknúť... čím u neho chýba\naj potrebná úroveň presnosti.\nKeďže celý Zákon... je založený na princípe obmedzovania základného práva vlastniť\nmajetok... predstavuje podľa názoru navrhovateľa ako celok neprimeraný zásah\ndo vlastníckeho práva tak ako to vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2\na 4 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ide o zásah, ktorý je v priamom spojení\ns porušovaním princípov právneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy\nSlovenskej republiky.“.\n9. Aj navrhovatelia II namietajú ústavne významnú neprimeranosť predmetnej\nprávnej úpravy, pretože podľa ich názoru na dosiahnutie cieľov formulovaných v dôvodovej\nspráve „nie je vôbec potrebné vstupovať do sféry súkromného práva – ako to schválený\nzákon robí a už vôbec nie do oblasti základných práv a slobôd, resp. do ich obmedzovania“.\nNavyše, právna úprava podľa navrhovateľov II «umožní, že k poľnohospodárskym\npozemkom sa ľahko dostanú hlavne väčšie poľnohospodárske firmy... pôsobiace v danej\nobci, kde sa poľnohospodárske pozemky vlastníkov, ktorí prejavia záujem ich predať,\nnachádzajú. Zákon v § 4 ods. 5 totiž priamo stanovuje prednosť ponúk založenú na mieste,\nkde má potenciálny kupujúci pobyt alebo sídlo... Ak teda nadobúdateľ ponúkne cenu, ktorú\nje predávajúci ochotný akceptovať a zároveň je z danej obce, má neprimeranú výhodu pred\ninou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo na inom mieste v Slovenskej\nrepublike. Dochádza tak k stavu, keď zákon zaručuje miestnym poľnohospodárskym firmám,\npri určitom ekonomickom postavení, „právo“ skúpiť pozemky bez toho, aby boli vystavení\npriamej trhovej súťaži na otvorenom trhu. Pri kupovaní rôznych výrobných prostriedkov,\na pôda nie je výnimkou, sa prihliada aj na iné skutočnosti, ako je len výška kúpnej ceny.\nZákon to však vo svojich ustanoveniach nepripúšťa a pokiaľ je ponuka ceny miestneho\nzáujemcu rovnako vysoká ako ponuka iného (podľa miesta podnikania) záujemcu, má\nmiestny automaticky prednosť.\nToto obmedzenie má potenciál byť zneužité na úplne iný účel, než bol zamýšľaný –\na to ekonomicky posilniť miestnych (spravidla väčších) podnikateľov v poľnohospodárstve\na vylúčiť trhovú konkurenciu...\n...\n\n5\n\nAk však nebude záujemca, ktorý by spĺňal podmienky miestnej prednosti, môže\nprevádzajúci... predať pozemok aj podnikateľovi v poľnohospodárstve z iného miesta\nrepubliky, avšak za cenu, ktorá bola zverejnená v ponuke – prečo nie aj za inú cenu a len\nv lehote do 6 mesiacov odo dňa oficiálneho zverejnenia ponuky? Toto obmedzenie\npovažujeme takisto za neprimerané sledovanému cieľu.».\n10. K ústavným požiadavkám rovnosti a zákazu nedovolenej diskriminácie vo väzbe\nna základné právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a základné právo podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) navrhovatelia II formulujú\nnázor, podľa ktorého „nemôže byť zvýhodňovaný niekto preto, že je podnikateľ, dokonca\npodnikateľ v určitom konkrétnom sektore. Prečo nemôže poľnohospodársky pozemok\nnadobudnúť aj nepodnikateľ, ktorý ho zmluvne prenajme a samotný pozemok je využívaný\nna poľnohospodárske účely a ani sa neznižuje jeho výmera?\nNemôže byť niekto zvýhodňovaný len preto, že je podnikateľ v tomto sektore už viac\nako 3 roky – prečo je ten, čo v danom sektore podniká len dva a pol roka, horší? Opäť,\naký je kvalitatívny rozdiel vo vzťahu k deklarovaným cieľom zákona medzi takýmito\npodnikateľmi?\nNemôže byť niekto zvýhodňovaný na základe toho, ako dlho má na území SR trvalý\npobyt, resp. ako dlho je to registrované jeho sídlo. Z hľadiska ochrany a nezmenšovania\nvýmery poľnohospodárskej pôdy, aký je rozdiel medzi tým, či je jej vlastník s trvalým\npobytom (alebo sídlom) u nás 10 rokov, 9 rokov alebo 3 roky? A prečo má mať subjekt z tej\nistej obce výhody oproti porovnateľným subjektom sídliacim v inej obci?\nOkrem toho... zákon upravuje požiadavku, ktorú musí osoba splniť, aby mohla\nnadobudnúť poľnohospodársky pozemok v podobe praxe v poľnohospodárskej výrobe\nv dĺžke minimálne tri roky v danej obci. Splnenie tejto podmienky má byť osvedčované\npríslušným orgánom štátnej správy (§ 6 zákona). V súvislosti s touto podmienkou\na procesom osvedčovania jej splnenia upozorňujeme na súvisiacu judikatúru Súdneho\ndvora Európskej únie, napr. rozsudky vo veciach C-370/05 Uwe Kay Festersen, C-452/01\nMargarethe Ospelt a Schlössle Weissenberg Familienstiftung, C-302/97 Klaus Konle\nproti Republik Österreich. V zmysle uvedenej judikatúry možno totiž podmienku\nnadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy považovať za takú, ktorá predstavuje\n\n6\n\nobmedzenie pohybu kapitálu. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že takéto\nopatrenie možno pripustiť, pokiaľ sleduje cieľ všeobecného záujmu, uplatňuje sa\nnediskriminačným spôsobom a zachováva zásadu proporcionality... Z hľadiska týchto troch\nkritérií je potrebné posudzovať prípustnosť vyššie uvedenej podmienky nadobúdania\nvlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Máme za to, že tieto podmienky splnené nie sú...“.\n11. Navrhovatelia II namietajú nerovnakosť obsahu vlastníckeho práva vytvorenú\nnamietanou právnou úpravou, lebo „vlastník môže predať pozemok len presne stanoveným\nosobám, dokonca v presne stanovenej postupnosti a v stanovenej lehote, čo však obmedzuje\nmaximalizáciu jeho zisku (a teda výkon vlastníckeho práva). Navyše, v prípade,\nže (teoreticky) predávajúci nenájde kupujúceho, ktorý spĺňa zákonné podmienky.., nemôže\ntakýto svoj pozemok predať. Napriek tomu, že ho zákon obmedzuje, nedáva mu žiadnu\nmožnosť v takomto prípade uplatniť právo predaja svojho majetku inak – napríklad tým,\nže by pozemok od takéhoto vlastníka kúpil povinne štát, obce a pod. Neplatí tu teda,\nže vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký obsah a požíva rovnakú ochranu.“.\n12. S poukazom na obsah dôvodovej správy k napadnutému zákonu navrhovatelia II\nuvádzajú, že „zákonodarca vo svojej argumentácii odvodzuje zásah do vlastníckeho\npráva... tým, že ide o poľnohospodársku pôdu (pozemky). To však samo o sebe nestačí; na\ntak výrazné obmedzenie vlastníckeho práva a iných práv garantovaných v tejto spojitosti\nústavou je samotný fakt, že ide o poľnohospodársku pôdu, málo. Samotný zákonodarca\nako keby tušil, že to nestačí a ním deklarovaná ústavná konformita je viac jeho želanie\nako realita. Následne sa zamotáva do podmienok čl. 20 ods. 4, avšak ani odtiaľ nenašiel\nuspokojivé východisko. Samotná existencia poľnohospodárskych pozemkov nemôže byť\nautomatickým dôvodom, že sa takáto právna úprava (zákon) vyhlási za verejný záujem.\nVerejným záujmom môže byť deklarovaný záujem na nezmenšovaní výmery týchto\npozemkov. Avšak... nezmenšovanie výmery poľnohospodárskych pozemkov nezávisí\nod osoby vlastníka, ale od konania príslušných orgánov štátnej správy a pravidiel\nupravujúcich vynímanie poľnohospodárskych pozemkov z poľnohospodárskeho pôdneho\nfondu. Týmto sa však zákonodarca v zákone vôbec nezaoberá a zákon tak nespĺňa kritérium\nverejného záujmu.“.\n\n7\n\n13. K namietanému nesúladu s čl. 55 ústavy navrhovatelia II argumentujú, že táto má\n„výrazný potenciál ochromiť, až úplne paralyzovať trh s poľnohospodárskymi pozemkami.\nNásledne je možné, aby sa k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy,\nktoré môžu mať potenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude\ntlačená predať svoje pozemky práve týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne\nrozhodnúť inak. Takéto právne prostredie, ktoré toto umožní, však nemožno považovať\nza podporu či ochranu hospodárskej súťaže. Naopak, napadnuté ustanovenia zákona\nsvojimi následkami spôsobia najskôr priame obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu\ns poľnohospodárskymi pozemkami, následne majú potenciál postupne obmedzovať\nhospodársku súťaž v samotnom agrosektore.“.\n14. Ústavný súd 20. októbra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.\n15. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-972/2014 doručenom ústavnému\nsúdu 30. januára 2015 pripomína, že v prípade posudzovaného zákona «nejde\no vyvlastnenie ani obmedzenie vlastníckeho práva, ako to uvádzajú navrhovatelia vo svojej\nargumentácii, ale ide len o určenie formálnych podmienok pri určitom spôsobe nakladania\ns vlastným majetkom, konkrétne s poľnohospodárskou pôdou. Takéto obmedzenia sú\nv právnom poriadku úplne samozrejmé a môžeme rozlíšiť v podstate dva základné stupne\núpravy, a to všeobecnú a špeciálnu. Za všeobecnú úpravu je možné považovať úpravu\nnadobúdania vlastníctva, ktorá je určená v základných normách občianskeho práva ako\nObčiansky zákonník, ktorý upravuje náležitosti kúpnej zmluvy a pod. alebo Obchodný\nzákonník. Sem je možné zaradiť aj osobitnú úpravu obsiahnutú v zákone... č. 162/1995 Z. z.\no katastri nehnuteľností... alebo aj zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov... Všetky tieto právne predpisy určujú podmienky pri nakladaní s vlastným\nmajetkom a sledujú určitý cieľ, spočívajúci hlavne v právnej istote pri usporiadaní\nvlastníckych vzťahov. Ďalej sa v právnom poriadku vyskytujú aj také právne normy,\nktoré „obmedzujú“ vlastníka pri nakladaní s vlastným majetkom a potencionálneho\nvlastníka prísnejšie. Ako príklad je možné uviesť zákon č. 190/2003 Z. z. o zbraniach\na strelive... Uvedený predpis analogicky upravuje okrem všeobecných podmienok aj ďalšie\n8\n\npodmienky pre vlastníka zbrane pri jeho predaji, ako aj pre záujemcu o kúpu zbrane.\nZákladnou podmienkou je zbrojný preukaz, ktorým musí disponovať ako vlastník zbrane,\nako aj záujemca o kúpu zbrane. Je možné vidieť zjavnú analógiu s napadnutým predpisom,\nkeď zákon o zbraniach a strelive „obmedzuje“ vlastníka zbrane tým, že určuje komu ju\nmôže predať (pod hrozbou pokuty), ako aj záujemcu o zbraň, ktorý musí spĺňať podmienku\nvlastníctva zbrojného preukazu. Obdobné obmedzenia vlastníckeho práva obsahuje rad\nďalších predpisov, napríklad zákon č. 390/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného\npriemyslu..., ktorý napríklad stanovuje u fyzickej osoby minimálny vek, bezúhonnosť, trvalý\npobyt na území Slovenskej republiky či dokonca výšku základného imania. Len pri splnení\nvšetkých zákonom určených podmienok môže takáto osoba obchodovať (de facto vlastniť)\ns výrobkami obranného priemyslu. V prípade výroby zbraní ako jedného zo spôsobov\nnadobudnutia vlastníctva, zákon ustanovuje dvojročnú prax pre výkon takejto činnosti\n(zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní). Živnostenský zákon obsahuje\naj v prípade iných živností ako podmienku na udelenie živnostenského oprávnenia\nviacročnú prax. V týchto prípadoch sa potom vynára obdobná otázka navrhovateľa II,\nže prečo je ten, kto má kratšiu prax horší. Uvedenú pochybnosť vyjadruje navrhovateľ II\nv súvislosti s porušením čl. 35 ods. 1 ústavy... ».\n16. Národná rada však v tejto súvislosti poukazuje na čl. 35 ods. 2 ústavy\na zdôrazňuje, že «na základe uvedeného ustanovenia môže zákonodarca podmieniť výkon\nurčitých povolaní podmienkami, ktoré ustanoví v zákone. Tieto podmienky nemôže stanoviť\nsvojvoľne a neobmedzene, ale len v rámci ústavnosti a zároveň nimi musí sledovať určitý\ncieľ, respektíve konkrétny záujem. V prípade stanovenia podmienok na výkon určitých\nživností, alebo podnikania so zbraňami, či iným nebezpečným tovarom, je tento záujem\nidentifikovateľný pomerne jednoznačne, a to v snahe dosiahnuť bezpečnosť pri nakladaní\ns potencionálne nebezpečnými komoditami tak, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia\nobyvateľstva prípadne škodám na majetku. Tento záujem je hodnotovo na vyššom stupienku\nako „bezbrehé“ vlastníctvo danej komodity. Ide o záujem celej spoločnosti, teda o verejný\nzáujem. Stanovenie jednotlivých podmienok pritom negarantuje absolútnu bezpečnosť,\nrespektíve absolútne dosiahnutie stanoveného cieľa, ale len minimalizuje riziko, vytvára\npredpoklady a zvyšuje pravdepodobnosť dosiahnutia stanoveného cieľa, respektíve záujmu.\n\n9\n\nV prípade napadnutého zákona... verejný záujem na takejto právnej úprave nie je vyjadrený\nexplicitne priamo v zákone, čo však nie je ani nutné, ale je implementovaný do jeho obsahu.\nJedinou podmienkou je, aby bol tento záujem jednoznačne a jasne identifikovateľný...\nVerejný záujem v danom prípade je možné odvodiť od charakteru, samej podstaty komodity,\nktorá je predmetom regulácie. Pôda ako jedinečný a neobnoviteľný (respektíve len veľmi\nťažko a náklade) prírodný zdroj, ako osobitý výrobný prostriedok potrebný na zabezpečenie\nurčitej miery potravinovej sebestačnosti krajiny, ktorú je možné v širšom význame chápať\nako súčasť zvrchovanosti štátu, je preto chránený vo verejnom záujme spôsobom\nupraveným v napadnutom zákone. Naviac pôdu nemožno chápať len v úzkom zmysle\nako výrobný prostriedok a jednu z komodít vlastníctva, ale aj ako jednu zo súčastí životného\nprostredia, ako jednu zo zložiek potrebných na zabezpečenie ekologickej rovnováhy.\nUvedený zákon je preto potrebné chápať aj z pohľadu ochrany životného prostredia,\nktorý je spolu s ostatnými zákonmi na ochranu životného prostredia plne kompatibilný\ns čl. 44 ods. 3 a 4 ústavy...\n...\nSledovaný cieľ, verejný záujem stanovený zákonodarcom pri prijímaní napadnutého\nzákona je jasný a nie je spochybňovaný ani samotnými navrhovateľmi. Je potrebné opäť\npripomenúť, že tento cieľ... je možné dosiahnuť len v súčinnosti viacerých právnych\npredpisov, pričom napadnutý zákon je len jedným z viacerých právnych predpisov\nslúžiacich na dosiahnutie stanoveného cieľa. Je laické sa domnievať, že ochrana\npoľnohospodárskej pôdy sa dá dosiahnuť len sprísnením legislatívy týkajúcej sa odňatia\npoľnohospodárskej pôdy a že jediným zodpovedným subjektom za znižovanie výmery\npoľnohospodárskej pôdy je štát, ktorý prostredníctvom obvodného pozemkového úradu\nde facto rozhoduje o odňatí pôdy, ako to uvádza navrhovateľ II. V tejto súvislosti\npoukazujeme, že o odňatí pôdy obvodný pozemkový úrad nerozhoduje svojvoľne,\nale po splnení zákonom predpísaných podmienok má žiadateľ o odňatie pôdy na vydanie\ntakéhoto rozhodnutia nárok. Napriek skutočnosti, že podmienky na odňatie pôdy určené\nv zákone č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy... sú relatívne\nprísne a náročné, neznamená to, že sú nesplniteľné pre vlastníka pozemku na ktorej sa\nnachádza poľnohospodárska pôda, vrátane zaplatenia často vysokého odvodu za odňatie.\nZ tohto dôvodu je irelevantné, aký subjekt vlastní takýto pozemok. V záujme ochrany\n10\n\npoľnohospodárskej pôdy je preto potrebné pristúpiť aj k iným formám ochrany\npoľnohospodárskej pôdy a nehľadieť na pôdu len cez prizmu výlučne ekonomického statku\nv súkromnom vlastníctve so snahou čo najefektívnejšieho speňaženia. Zákonodarca\npreto pristúpil k ochrane pôdy cez vzťah vlastníka k pôde, ktorý je definovaný práve\nvýkonom poľnohospodárskej činnosti na danej pôde. Výkon poľnohospodárskej činnosti\nna pôde počas určitého obdobia (tri roky) je predpokladom na vytvorenie osobitého vzťahu\nvlastníka k pôde, ktorý je esenciálne a hodnotovo na inej kvalitatívnej úrovni,\nako pri vlastníctve iných komodít alebo výrobných prostriedkov. Práve takýto vzťah je\npotom predpokladom (nie zárukou), že pôda nebude skupovaná len za účelom jej premeny\nna stavebný pozemok s cieľom získania zisku, ale na zachovanie jej primárneho účelu\npoľnohospodárskej výroby. Zákon však na druhej strane nijako neobmedzuje vlastníka\npoľnohospodárskej pôdy pri jej predaji, nakoľko za ňu obdrží takú sumu peňazí (kúpnu\ncenu), ktorú sám požaduje, pričom pre vlastníka je irelevantné „kto“ mu požadovanú\nkúpnu cenu zaplatí, či miestny alebo susediaci poľnohospodár, prípadne iná osoba.\nFormálne obmedzenia, vyplývajúce z postupu pri predaji pôdy sa pritom v záujme\ndeklarovaného cieľa javia ústavne akceptovateľné.».\n17. Národná rada vo svojom vyjadrení súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci.\n18. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku č. 46163/2014/21 doručenom ústavnému súdu 29. decembra 2014 vyslovila\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. K veci samej zdôrazňuje, že\n„poľnohospodárska pôda je tak špecifickým artiklom v rámci obchodovania s ňou, že si\nnevyhnutne vyžaduje aj špecifickú zákonnú úpravu, ktorou sa reguluje jej prevod na iné\nosoby.\nNemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že potencionálny prevádzajúci – teda\ndoterajší vlastník pôdy je obmedzovaný a diskriminovaný pri prevode pôdy. Je len zákonne\nlimitovaný presným postupom a okruhom subjektov, ktorým pôdu má ponúknuť pri prevode\nako prvým. Zákonodarca v tomto prípade presne stanovuje podmienky zákonnou formou,\nktoré sú striktne dané, nemenné, nemožno preto skĺznuť k úzusom, že vlastník pôdy môže\nočakávať nepredvídateľnosť postupu pri predaji jeho pôdy.\n11\n\nReagujúc na navrhovateľmi tvrdené porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy máme za to,\nže zásady materiálneho právneho štátu sú náležite dodržiavané a teda právna istota\na predvídateľnosť právnych noriem je zachovaná.“.\n19. Vláda netvrdí, «že po splnení zákonných podmienok sa pôda dostane\ndo „dobrých a spoľahlivých rúk“, ale pôvod a možné ďalšie úmysly nadobúdateľa pôdy by\nmohli byť jasnejšie a vysledovateľnejšie. V rámci určenia skupín subjektov, ktorým sa\nponúka pôda na prevod pri dodržaní postupnosti krokov daných zákonom sa možno\nanalogicky odvolať aj na inštitút predkupného práva upraveného Občianskym zákonníkom\nv § 140 v rámci úpravy podielového spoluvlastníctva ako vecnoprávny inštitút.\nPrevádzajúci spoluvlastník je povinný najprv ponúknuť tento podiel svojmu doterajšiemu\nspoluvlastníkovi... a až potom ho môže ponúknuť ostatným záujemcom, ak nemá v úmysle\ntento podiel previesť na osobu blízku podľa § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka.\nStále tu ide o určité povolené zákonné obmedzenie výkonu vlastníckeho práva\nvo vzťahu k tomu spoluvlastníkovi, ktorý chce previesť svoj spoluvlastnícky podiel\nna spoločnej veci na inú osobu. Inou osobou v tomto prípade môže byť jednak cudzia osoba,\núplne odlišná od doterajších spoluvlastníkov, ako aj samotný spoluvlastník v trvajúcom\npodielovom spoluvlastníctve. Zákonné predkupné právo na spoluvlastnícky podiel sa teda\nrovnako vzťahuje aj na prevody podielu niektorému zo súčasných spoluvlastníkov.\nTu možno badať, že predkupné právo v rámci podielového spoluvlastníctva je právne\nupravené omnoho striktnejšie, nakoľko tu zákonodarca ustanovil predkupné právo povinne\naj pre ostatných spoluvlastníkov bez ohľadu na to, že či sa spoluvlastnícky podiel má\npreviesť na iného doterajšieho spoluvlastníka alebo na úplne odlišnú tretiu osobu. V našom\nprípade je spoluvlastník poľnohospodárskej pôdy v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona\noslobodený pri prevode pôdy od postupu upraveného zákonom, ak pôdu ako podiel\nprevádza na svojho spoluvlastníka.\nPodobnosť medzi predkupným právom upraveným v Občianskom zákonníku\na úpravou v zákone pre predaji pôdy spočíva v tom, že v zákonom určených medziach môže\ndôjsť k istým dovoleným a právom aprobovaným korekciám pri prejavení vôle\npredávajúceho pri prevode jeho vlastníctva. Nejde však o taký zásah do vôle\npredávajúceho, ktorý by mal znaky nezákonnosti, disproporcionality alebo neadekvátnosti.\n\n12\n\nPodľa zákona prevádzajúci má možnosť ponúknuť svoju pôdu širokému okruhu subjektov,\nktoré sú však podľa určitých zákonom určených kritérií stojaci na pomyselných určitých\nstupňoch. Tak ako aj v prípade predkupného práva podľa Občianskeho zákonníka, aj\nv tomto prípade ide o určité oklieštenie oprávnenia pre doterajšieho vlastníka pôdy, avšak\nstále je potrebné zdôrazniť legitímnosť tohto zásahu a sledovanie verejného záujmu tvorcom\nzákona.\nNa potvrdenie vyššie tvrdeného, prevádzajúci subjekt si pri prevode pôdy môže určiť\nľubovoľnú výšku ceny za pôdu [§ 5 ods. 1 písm. d)], s ktorou prechádza aj do nasledujúceho\nkola ohlásenia ponuky (§ 4 ods. 6), ak k nemu dôjde. Ak sa na navrhnutej cene so žiadnym\nsubjektom nedohodne, môže si určiť inú cenu a celý proces podľa § 4 sa opakuje tak,\naby žiaden z predchádzajúcich uchádzačov o pôdu nebol ukrátený a práve naopak, bol\nriadne informovaný o novej ponuke.\nZákonodarca nejakým spôsobom neobmedzil vlastníka pôdy prenajímať jeho pôdu\na rovnako osoba, ktorá uvažuje o kúpe poľnohospodárskej pôdy môže byť najprv len\nnájomcom na tejto pôde a po splnení trojročnej lehoty bude napĺňať požiadavku podnikania\nv tejto oblasti po zákonom ustanovenú dobu.».\n20. Na podklade súdnej judikatúry k čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vláda uvádza,\nže napadnutú právnu úpravu „zákonodarca použil... aj z dôvodu pravdepodobného\nrozdielneho postavenia subjektov v rámci scudzovacieho procesu pôdy, kde predsa nemožno\ndávať do rovnakého postavenia drobného poľnohospodárstva v kontraste s veľkou\ndeveloperskou spoločnosťou, ktorá môže získať poľnohospodársku pôdu veľmi ľahko\na bez výraznejšej konkurencie spravidla vždy len na základe dobre dohodnutej nadobúdacej\nceny.\nBolo by možno už len otázkou času, kedy by došlo k vyňatiu tejto pôdy a jej\nnáslednému prekvalifikovaniu na prípadný stavebný pozemok alebo iný pozemok. Opätovne\nmusíme zdôrazniť, že zákonodarca touto právnou úpravou sledoval legitímny cieľ –\nochranu pôdy pre ďalšie generácie a tým, že určil podmienky jej nadobúdania rovnako\npre doterajšieho jej vlastníka a pre potencionálneho nadobúdateľa, len vytvoril ochranný\nsystém pri jej scudzovaní, ktorý by mal zaručovať transparentnosť a dosiahnutie\nmaximálnej možnej ochrany poľnohospodárskej pôdy cestou preventívnej zákonnej\n\n13\n\núpravy.“. Podľa vlády teda „nemožno dávať do rovnosti možných nadobúdateľov pôdy\nnajmä z hľadiska ich rôzneho ekonomického zázemia. Veľká a finančne dobre situovaná\nspoločnosť, ktorá má v úmysle sprvu nadobudnúť pôdu a časom ju prekvalifikovať na iný\npozemok za účelom napríklad výstavby multifunkčnej budovy alebo strediska, nie je žiadnou\nrelevantnou konkurenciou pre drobného agropodnikateľa, a to najmä z hľadiska jeho\nmožností reagovať na ponúkanú nadobúdaciu cenu pôdy. Uvedené možno primerane použiť\naj pri argumente navrhovateľa ohľadom porušovania čl. 55 Ústavy, nakoľko s ohľadom\nna relevantný trh a rovnosť súťažiacich na ňom máme za to, že v zákonom určených\nskupinách možných nadobúdateľov pôdy členených v postupnosti okruhov v procese\nponuky, sú tieto subjekty ako súťažiaci v rovnosti na trhu pre daný stupeň ponuky.“.\n21. Vláda argumentuje proti navrhovateľmi tvrdenej diskriminácii aj poukazom\nna konkrétne ustanovenia predmetnej právnej úpravy, keď „napríklad ustanovenie § 4\nods. 1 písm. a) nemá v podmienke trvalý pobyt ani sídlo v danej obci a jedinou podmienkou\nje, aby osoba v danej obi podnikala najmenej 3 roky v poľnohospodárstve. Táto podmienka\nnie je diskriminačná vo vzťahu k žiadnej osobe, nakoľko ju musia spĺňať všetci, ktorí chcú\nzískať pôdu v príslušnej obci a táto podmienka je podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy uložená\nzákonom a preto nemôže byť v rozpore s týmto ustanovením Ústavy ani s ustanovením čl. 13\nods. 2 Ústavy, nakoľko platí rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovení\npodmienky.“.\n22. Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy, vláda\nna podklade judikatúry ústavného súdu uvádza, že «navrhovatelia opäť z dôvodu\nneakceptovania posudzovania zákona ako organického celku úplne ignorujú ustanovenia\n§ 4 ods. 9 a 10 zákona, ktoré jasne deklarujú, že poľnohospodársky pozemok môže získať\naj nepodnikateľ v poľnohospodárskej výrobe aj osoba, ktorá nespĺňa podmienku 3 –\nročného podnikania v poľnohospodárskej výrobe. V prvom prípade ide o fyzické osoby,\nktoré sú v zamestnaneckom alebo obdobnom pracovnom pomere s podnikateľom\nv poľnohospodárskej výrobe a majú v pracovnej náplni riadenie a výkon takejto činnosti.\nV druhom prípade ide o mladého poľnohospodára, čiže osobu, ktorá ak vykonáva\npoľnohospodársku výrobu v obci od včerajšieho dňa môže nakupovať poľnohospodársku\npôdu bez obmedzenia.\n14\n\nV niektorých prípadoch navrhovateľ opiera svoje tvrdenia o tézy, ktoré sú\nv konečnom dôsledku kôr umelo vykonštruované pre tento prípad. Napríklad v kontexte\nna ponuku na prevod pôdy v zmysle zákona, svoje tvrdenia opiera o vytváranie\n„neprimeranej výhody pred inou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo\nna inom mieste v Slovenskej republike“. S tvrdenou dikciou navrhovateľa sa nemožno\nstotožňovať. Veď napokon prečo nemožno ponúknuť objekt prevodu – pôdu najprv subjektu,\nktorý je miestne zviazaný s touto pôdou svojím pobytom alebo sídlom. Pozná miestne\npomery, miestne obyvateľstvo, predpokladá sa jeho hlbší vzťah k tejto lokalite a jej znalosť.\nZa týchto podmienok možno najskôr odsledovať, či nadobúdateľ bude poľnohospodársku\npôdu ochraňovať a využívať plne v súlade s jej účelom a charakterom.\nV miestnej príslušnosti ako podmienke pre nadobudnutie pôdy nemožno umelo\nhľadať problém a nejaký zákonodarcov postranný úmysel pre znevýhodňovanie\na diskrimináciu jedného subjektu pred druhým. Analogicky je mnoho iných situácií\na prípadov upravených zákonom alebo iným záväzným predpisom, kde je preferovaný\nmiestny subjekt pred iným z inej oblasti pričom ide len o zákonom dovolenú výhodu\nmiestnej príslušnosti.».\n23. K zákazu nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde osobami\nnevykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu ako podnikanie, resp. osobami nemajúcimi\ntrvalý pobyt a sídlo na území Slovenskej republiky potrebný čas, vláda tvrdí, že „zákon...\nneporušuje princípy primeranosti a nevyhnutnosti pri úprave práv a povinností subjektov –\njednak z pozície doterajších vlastníkov poľnohospodárskej pôdy a jednak z pozície budúcich\nresp. potencionálnych nadobúdateľov poľnohospodárskej pôdy. Ingerencia štátu a štátnych\norgánov do súkromnoprávnych vzťahov je vykonávaná neinvazívnym a legálnym spôsobom\nna základe právneho titulu, ktorým je zákon.\nVlastník poľnohospodárskej pôdy musí dodržiavať podmienky kladené naňho\npredovšetkým zákonom č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy...\nJeho prvoradou povinnosťou je zabezpečiť ochranu vlastností a funkcií poľnohospodárskej\npôdy a zabezpečenie jej trvalo udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho\nvyužívania, ochranu environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy, ochranu výmery\npoľnohospodárskej pôdy pred neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie.\n\n15\n\nPre dôsledné dodržiavanie týchto nezanedbateľných úloh vlastníka pôdy, zákonodarca\nprijal zákon dúfajúc, že vyššie uvedené bude naozaj dôsledne dodržiavané práve takým\nvlastníkom, ktorý bude odborne zdatný, znalý v miestnej oblasti výskytu poľnohospodárskej\npôdy, bude mať určité skúsenosti a prax v tejto sfére podnikania a ktorý bude dávať záruku\nspoločnosti, že nadobudnutá pôda v jeho vlastníctve bude v dobrých rukách.“.\n24. Vláda ďalej zdôrazňuje, že napadnutým zákonom bolo zamýšľané „vytvorenie\ntakého legislatívneho prostredia, ktoré umožní, aby poľnohospodársku pôdu, ktorá má\naj naďalej slúžiť čo možno najlepšie svojmu účelu, kupovali a obhospodarovali len tie\nsubjekty, ktoré spĺňajú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a ktoré budú na nej\naktívne hospodáriť pri dodržiavaní kritérií dobrej poľnohospodárskej a environmentálnej\npraxe.\nOhliadnuc sa po predchádzajúcich negatívnych skúsenostiach bolo preukázané,\nže pri predaji poľnohospodárskej pôdy v Slovenskej republike v posledných rokoch,\nochrana poľnohospodárskej pôdy uskutočňovaná podľa zákona č. 220/2004 Z. z. a to\nochrana\n\nvlastností\n\nudržateľného\n\na funkcií\n\npoľnohospodárskej\n\nobhospodarovania\n\npôdy\n\na zabezpečenie\n\na poľnohospodárskeho\n\nvyužívania,\n\njej\n\ntrvalo\nochrana\n\nenvironmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy a ochrana výmery poľnohospodárskej\npôdy pred neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie nebola adekvátna\na postačujúca v plnej miere.\nPodľa prieskumov a štúdií, ktoré boli vypracované z titulu získania sumáru\nk príprave zákona, bolo zistené, že pri predaji a kúpe poľnohospodárskej pôdy dochádzalo\naj k špekulatívnym predajom a nákupom poľnohospodárskej pôdy. Tá mohla ďalej slúžiť\nna iné ako na poľnohospodárske účely. O tomto tvrdení nás presvedčuje aj ten fakt,\nže približne 50 000 – 60 000 ha poľnohospodárskej pôdy boli nakúpené právnickými\nosobami a realitnými kanceláriami pre svojich klientov, fyzické osoby a právnické osoby\ns právnou subjektivitou založenou právnym poriadkom Slovenskej republiky, ktoré nemali\nna tejto pôde záujem hospodáriť, a to ani v budúcnosti.\nVo\n\nväčšine\n\nprípadov\n\ndochádza\n\nk nelichotivej\n\na nežiaducej\n\nsituácii,\n\nže poľnohospodárska pôda nie je skupovaná subjektmi, ktoré chcú na nej ďalej hospodáriť,\nale dostáva sa do vlastníctva subjektov, ktoré takto nadobudnutú poľnohospodársku pôdu\n\n16\n\nchcú využívať na iné ako poľnohospodárske účely alebo z nej chcú dosahovať neprimerane\nvysoký výnos bez akéhokoľvek ohľadu na kvalitu jej obhospodarovania a najmä\nbez rešpektovania agrotechnických úkonov minimalizujúcich riziko jej degradácie.\nSúdiac podľa vyššie povedaného bolo nevyhnutné, aby v Slovenskej republike bol\nprijatý zákon upravujúci problematiku nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy,\nktorým sa malo zamedziť špekulatívnym a neprehľadným nákupom poľnohospodárskej\npôdy. Rovnako sa touto zákonnou úpravou mal eliminovať i stav následnej zmeny druhu\npoľnohospodárskeho pozemku na iný druh, resp. malo sa ním zabraňovať vydieraniu\ndoterajších nájomcov poľnohospodárskej pôdy požadovaným neprimeraným nájomným\nalebo inými podmienkami jej užívania.\nHlavným cieľom zákona je dosiahnutie stavu vysokej ochrany pôdy a rovnako\ni zabezpečenie stabilizácie výmery a objemu tých najbonitnejších pôd použitím účinných\nlegislatívnych a ekonomických nástrojov. Pri tomto pohľade na pôdu ako na prírodné\ndedičstvo pre budúce generácie, nepostrádateľný prvok environmentálneho a ekologického\nsystému, nedoceňovaný výrobný potenciál, bolo nevyhnutné ju protežovať a privilegovať\naj zákonnou formou.“.\n25. Podľa vlády „mnohé ustanovenia zákona majú prevenčný charakter a cieľom\nzákonodarcu pri koncipovaní toto zákona bolo predovšetkým zabezpečenie maximálnej\nmožnej ochrany využívania poľnohospodárskej pôdy pred mnohokrát bezohľadným\nvýkonom vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka tejto pôdy s opakovanými devastačnými\naž fatálnymi následkami pre ďalšie fungovanie a využitie poľnohospodárskej pôdy.\nZákonodarca musel nastoliť potrebné legislatívne prostredie takouto formou, aby dosiahol\nten efekt, že poľnohospodársku pôdu budú kupovať a obhospodarovať tie subjekty,\nktoré spĺňajú nevyhnutnú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a z dôvodu\nzachovania jej bonity budú na nej aktívne vykonávať poľnohospodársku činnosť.\nNepopierame, že zákon môže mať určité dôsledky na dispozičné práva doterajšieho\nvlastníka poľnohospodárskej pôdy, ale prepytujeme a trváme na tom, že možné obmedzenie\nvýkonu\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nje\n\nzákonné\n\na plne\n\nzdôvodnené\n\nverejným\n\nzáujmom.\n\nPoľnohospodárska pôda, považovaná za súčasť prírody a krajiny, vždy bola a bude\n\n17\n\nnevyhnutnou pre zabezpečenie potrieb spoločnosti, preto obmedzenie dispozičného práva\npre jej doterajších vlastníkov, sa v tomto prípade javí ako absolútne nebadateľné.\nNeregulujeme nezákonným spôsobom nadobúdacie ceny, nie je tu žiadna ingerencia\nzo strany štátu, jediná ingerencia a zásah štátnych orgánov do výkonu vlastníckeho práva je\npri určovaní postupnosti subjektov, ktorým môže byť poľnohospodárska pôda prevedená,\nurčenia počtu rokov vykonávania poľnohospodárskej činnosti a dĺžky pobytu na našom\núzemí, ktoré musia tieto subjekty spĺňať. Určenie nadobúdacej ceny je ponechané na vôli\ndoterajšieho\n\nvlastníka,\n\nRovnako\n\nje\n\nponechané\n\nna\n\nslobodnej\n\nvôli\n\nvlastníka\n\npoľnohospodárskej pôdy jej prenajímanie iným subjektom. Na splnenie povinnej trojročnej\nlehoty si môže subjekt, ktorý má záujem o kúpu pôdy, túto pôdu najprv prenajať, čo zákon\nnijak neobmedzil.“.\n26. S poukazom na § 2 a § 3 napadnutého zákona vláda zdôrazňuje výnimky z jeho\nuplatňovania. Následne vo väzbe na čl. 35 ústavy formuluje názor, podľa ktorého „nijakým\nspôsobom nedochádza k obmedzovaniu pri vykonávaní zárobkovej činnosti, či už\npre vlastníka pôdy alebo nového nadobúdateľa. Zákonnou formou boli len určené\npodmienky prevodu poľnohospodárskej pôdy, pričom podnikateľský subjekt, ak chce\nvykonávať určitú činnosť, musí spĺňať zákonom naňho kladené podmienky, a preto nemožno\ntento jav posudzovať ako bránenie vykonávania podnikateľskej alebo inej činnosti na území\nSlovenskej republiky.“.\n27. Vláda k tvrdenému nesúladu s čl. 55 ods. 1 ústavy uvádza, že snahou\nzákonodarcu je „zrovnoprávnenie alebo ochrana jedného súťažiaceho na relevantnom trhu,\nktorým je v našom prípade podnikateľ v poľnohospodárskej výrobe vo vzťahu k druhému\nsúťažiacemu, ktorým je podnikateľ z oblasti zabezpečenia pozemkov pre výstavbu napríklad\npriemyselných parkov a iných objektov na najúrodnejšej pôde v Slovenskej republike,\nnakoľko\n\nsa\n\nnachádza\n\nv blízkosti\n\ndopravných\n\ntepien.\n\nV tomto\n\nprípade\n\nnemôže\n\npoľnohospodár konkurovať developerskej firme, ktorá je schopná ponúknuť za tie isté\npozemky niekoľkonásobne vyššie nákupné ceny. A tu videl zákonodarca práve súlad s čl. 55\nods. 1 Ústavy o sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike a pri ochrane\nhospodárskej súťaže.“.\n\n18\n\n28. V teste proporcionality podľa názoru vlády napadnutý zákon obstojí. K prvému\nkroku vláda uvádza, že účel právnej úpravy („pozitívne vplývanie na ochranu a riadne\nobhospodarovanie\n\npôdy,\n\nresp.\n\nzároveň\n\naj\n\nochrana\n\npred\n\nznižovaním\n\nvýmery\n\npoľnohospodárskej pôdy“) „bolo možné dosiahnuť jedine prijatím novej, striktnejšej\nprávnej úpravy, ktorá by napravila existujúci právny stav, kedy dochádza k postupnému,\nale citeľnému znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy, na ktorej ochrane je verejný\nzáujem.\nZákon č. 220/2004 Z. z. poskytuje ochranu vlastnostiam a funkciám pôdy,\nneposkytuje však ochranu pre špekulatívnymi nákupmi, následnej zmene druhu pozemku\na možnému zneužívaniu vlastníctva vo vzťahu k doterajším nájomcom, najmä požadovaním\nneprimeraného nájomného. Pre zabezpečenie komplexnej právnej ochrany pôdy bolo\npotrebné a nevyhnutné prijatie tejto právnej úpravy – zákona, ktorého prostredníctvom sa\ndosiahne sledovaný účel.\n... ochrana a využívanie poľnohospodárskych pozemkov je verejným záujmom.\nZ tohto dôvodu pristúpil zákonodarca, podľa vzoru viacerých iných štátov (napríklad\nNemecko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Francúzsko), k prijatiu právneho predpisu\nosobitne\n\nupravujúceho\n\npodmienky\n\nnadobúdania\n\nvlastníctva\n\npoľnohospodárskeho\n\npozemku.“.\n29. K požiadavke zachovania rovnováhy verejného záujmu a súkromného záujmu\nvláda konštatuje, že „navrhovaný zákon má síce na strane jednej dôsledky na dispozičné\npráva vlastníka poľnohospodárskej pôdy, pretože vo verejnom záujme parciálne obmedzí\nvlastníka poľnohospodárskej pôdy pri jej predaji, na strane druhej ide o zásah realizovaný\npri plnom rešpektovaní ústavných dimenzií, kumulatívne zohľadňujúcich princípy\nobsiahnuté v čl. 20 ods. 2 až 4 Ústavy.\nZa účelom koncipovania právnej ochrany poľnohospodárskej pôdy, ktorá svojim\ncharakterom je nevyhnutným majetkom na zabezpečenie potrieb spoločnosti, bol síce\npotrebný určitý zásah do dispozičného práva jej vlastníka, verejný záujem na ochrane\npoľnohospodárskej pôdy je však intenzívnejší než intenzita miery zásahu do vlastníckeho\npráva... Vlastník nie je obmedzený v prevode poľnohospodárskej pôdy, rovnako je vlastník\noprávnený samostatne rozhodovať o cene, za ktorú ju predá a taktiež v ktorom momente\n\n19\n\npoľnohospodársku pôdu predá. Jediné obmedzenie spočíva v stanovení špecifického\nprocesu predaja, resp. prevodu poľnohospodárskej pôdy, ktorého primárnym účelom je,\naby v prípade ak vlastník už nemá záujem poľnohospodársku pôdu obhospodarovať, táto\nzostala vo vlastníctve osoby, ktorá bude spôsobilá pokračovať v náležitom obhospodarovaní\npoľnohospodárskej pôdy, s ohľadom na zachovanie jej kvality a kvantity...\nZákonodarca nastavil v prvých kolách prevodu kritériá nadobudnutia vlastníctva\nk poľnohospodárskej\n\npôde\n\ntak,\n\naby\n\nvytvoril\n\nčo\n\nnajvodnejšie\n\npodmienky\n\npre obhospodarovanie pôdy, pokiaľ ich však nie je možné naplniť, v treťom kole môže kúpiť\npoľnohospodársku pôdu ktorákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba s trvalým\npobytom, resp. sídlom na území Slovenskej republiky a ktorá súčasne vykonáva\npoľnohospodársku činnosť v zákonom stanovenom rozsahu.“.\n30. K druhému kritériu testu proporcionality vláda udáva, že „poľnohospodárska\npôda je nevyhnutná na zabezpečenie potrieb spoločnosti a rozvoj národného hospodárstva\na z dôvodu verejného záujmu na jej aktívnom, poľnohospodársky a environmentálne\nodbornom obhospodarovaní môže byť iba vo vlastníctve takých osôb, ktoré spĺňajú\nzákonom ustanovené podmienky. Súčasne platná právna úprava ustanovuje aj kritériá,\nktoré majú zabrániť zneužitiu takejto právnej úpravy a ochránia terajších aj budúcich\nvlastníkov poľnohospodárskej pôdy pred svojvôľou osôb oprávnených nadobúdať\nvlastníctvo poľnohospodárskej pôdy.“.\n31. Pokiaľ ide o tretí krok testovania primeranosti posudzovanej právnej úpravy,\nvláda sa domnieva, že „súčasná práva úprava dáva možnosť riadnej realizácii\nindividuálneho záujmu, respektíve umožňuje vlastníkovi pôdy predať poľnohospodársku\npôdu, zákonodarca len stanovuje špeciálne procesné postupy tak, aby boli chránené\nhodnoty, na ktorých ochrane je verejný záujem. Verejný záujem, ktorý sleduje predmetná\npráva úprava podrobená testu proporcionality je predovšetkým ochrana zachovania\na riadneho\n\nobhospodarovania\n\npoľnohospodárskych\n\npozemkov.\n\nZa\n\ntýmto\n\núčelom\n\nzákonodarca stanovil okruh subjektov, ktoré poskytujú dostatočné garancie zachovania\nbonity a udržania výmery poľnohospodárskej pôdy.“.\n\n20\n\n32. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci\nsamej návrhom navrhovateľov nevyhovel.\n33. Stanovisko národnej rady i vlády ústavný súd zaslal navrhovateľom I\naj navrhovateľom II s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke\nupustenia od ústneho pojednávania vo veci.\n34. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 19. marca 2015 navrhovatelia I\niba vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n35. Navrhovatelia II doručili ústavnému súdu svoje stanovisko 3. júna 2015.\nVyjadrili v ňom súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedli,\nže s vyjadrením národnej rady nesúhlasia. Odmietajú porovnávanie iných právnych\npredpisov (právna regulácia zbraní a streliva) s preskúmavaným právnym predpisom\n„z dôvodu absolútne odlišného využitia každého z porovnávaných predmetov vlastníctva,\nako aj preto, že obchod so zbraňami sa (aj pre ich praktické využitie a rôzne\nnebezpečenstvo z toho plynúce) upravuje úplne inak, okrem iného aj rôznymi\nmedzinárodnými zmluvami a záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Ďalej\nnavrhovatelia II s odvolaním sa na § 1 napadnutej právnej úpravy namietajú voči názoru\nodporcu, podľa ktorého táto chráni pôdu. Zdôrazňujú, že „prevádza sa pozemok, o pôde\nako vecnom substráte, ako súčasti predmetu vlastníctva napadnutý predpis nepojednáva“.\nK vyjadreniu národnej rady nakoniec navrhovatelia II uvádzajú, že „pokiaľ chce\nzákonodarca chrániť poľnohospodársku pôdu napríklad pred tým, aby sa neznižovala jej\nvýmera (teda aby nebola preklasifikovaná z poľnohospodárskych pozemkov napríklad\nna stavebné pozemky), mal zvoliť úplne iný nástroj. Totiž, toto je možné už dnes, deje sa to,\nje to v právomoci príslušných orgánov štátnej správy a mimochodom – o takúto\npreklasifikáciu môže žiadať aj dnešný vlastník poľnohospodárskeho pozemku –\npoľnohospodár. Samotný fakt podania žiadosti o takúto preklasifikáciu nie je viazaný\nna určitý druh subjektu a samotné konanie orgánu štátnej správy pri takejto žiadosti nie je\nupravené napadnutým predpisom.“.\n36. Navrhovatelia II nesúhlasia s názorom vlády formulovaným v jej vyjadrení,\nže „ide o obmedzenia, ktoré zakladajú podobnosť právnej úpravy napadnutého predpisu\n21\n\ns právnou úpravou podielového spoluvlastníctva, najmä čo sa týka prevodu vlastníckeho\npráva k spoluvlastníckemu podielu... Podielový spoluvlastník od začiatku vie, v akom je\nvzťahu, že nedisponuje ako výlučný vlastník celou vecou a práve preto musí strpieť\nobmedzenia, ktoré vyplývajú zo spoluvlastníckeho vzťahu ostatných spoluvlastníkov. Toto\nale nie je prípad napadnutého predpisu, preto takéto porovnanie, týkajúce sa dispozičnej\nzložky vlastníckeho práva, nepokladáme za relevantné.“. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii\nvlády navrhovatelia II opätovne prízvukujú, že ak zákonodarca chcel zabrániť znižovaniu\nvýmery poľnohospodárskych pozemkov, mal zvoliť iný nástroj. Akcentujú, že „zažiadať\no zmenu klasifikácie pôdy z poľnohospodárskej na stavebný pozemok je možné už teraz –\nbez toho, aby sa menil vlastník, prevodom, alebo iným spôsobom – môže tak urobiť\naj doterajší vlastník, bez toho, aby sa pozemok prevádzal na kohokoľvek“. Navrhovatelia II\nsú toho názoru, že napadnutá právna úprava neobstojí v žiadnom z troch krokov testu\nproporcionality. Pritom naznačujú, že dosiahnutie vládou proklamovanej ochrany\npoľnohospodárskej pôdy by bolo reálnejšie, ak by „nebolo možné meniť jej klasifikáciu,\nresp. účelové využitie“.\n37. Navrhovatelia II teda zotrvávajú na svojom návrhu.\n38. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nObsahová podstata právnej úpravy a rozsah predmetu prieskumu\n39. Ústavný súd hneď v úvode tejto časti odôvodnenia svojho nálezu považuje\nza potrebné vysporiadať sa so skutočnosťou, že národná rada schválila 14. mája 2015 zákon\nč. 122/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní\nvlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon č. 122/2015 Z. z.“). Tento právny predpis v čl. I novelizuje (ako to už z jeho\nnázvu vyplýva) zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a to\n22\n\ns účinnosťou od 1. júla 2015. Následne bola preskúmavaná právna úprava novelizovaná ešte\nraz, a to čl. CLXV zákona č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím\nCivilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho\nporiadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 125/2016 Z. z.“).\n40. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy\nstratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.\n41. Ústavný\n\nsúd\n\nv ustálenej\n\njudikatúre\n\nzásadne\n\npovažuje\n\nstratu\n\nplatnosti\n\npreskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,\nže v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti\nalebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky (PL. ÚS 23/02, PL. ÚS 16/03).\n42. Avšak aj obsahová kvalitatívna zmena napadnutých zákonných ustanovení\nv priebehu konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy môže vyvolať v tomto type\nkonania následok spočívajúci v tom, že prestane existovať objektívny záujem na objasnení\na vyslovení protiústavnosti napadnutých ustanovení, ktoré sa mali podrobiť ústavnej\nkontrole (pozri napr. PL. ÚS 12/09). Ústavný súd už konštatoval, že novelizácia\nnapadnutých ustanovení meniaca ich obsahový význam sa hodnotí ako zánik platnosti\npôvodného znenia napadnutých ustanovení (PL. ÚS 43/03). Preto potom podľa § 41a ods. 4\nzákona o ústavnom súde a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (PL. ÚS 21/98,\nPL. ÚS 4/02, PL.ÚS 11/02, PL. ÚS 43/03, PL. ÚS 7/05) ústavný súd konanie o súlade\nnamietaných ustanovení zastaví.\n43. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 122/2015 Z. z. viedol skupinu\nposlancov k jeho predĺženiu zámer „odstrániť nedostatky, ktoré sa objavili pri aplikačnej\npraxi zákona č. 140/2014 Z. z., ktorá preukázala, že tí, ktorí chcú tento zákon obchádzať\nzneužívajú najmä dve skutočnosti:\nPrvou je to, že zneužívajú inštitút zámenných zmlúv, ktorý bol z dôvodov napomôcť\nusporiadaniu vlastníctva pozemkov pod budovami vyňatý spod tohto zákona. Katastrálnym\nodborom sú predkladané na vkladové konania desiatky zámenných zmlúv, kde sa\n\n23\n\npoľnohospodárske pozemky zamieňajú za hnuteľné veci alebo ktorými sa síce zamieňa\npozemok za pozemok avšak v úplne neprimeraných výmerách až v rozsahu hektáre za metre\nštvorcové čo svedčí o snahe obchádzať ustanovenia tohto zákona.\nDruhým zneužívaným ustanovením je ustanovenie § 6 ods. 8 písm. b) tohto zákona,\npodľa ktorého je možné status blízkej alebo príbuznej osoby preukazovať nielen verejnými\nlistinami ale aj čestným vyhlásením. Katastrálne odbory okresných úradov majú\nkaždodenné skúsenosti, že čestné vyhlásenie na uvedený účel je zneužívané a preto ho\nnavrhujeme zo zákona vypustiť.“.\n44. Zákon č. 125/2016 Z. z. z preskúmavanej právnej úpravy iba vypustil pravidlo\nprocesnej povahy, podľa ktorého bolo odmietnutie okresného úradu vydať osvedčenie\no splnení\n\npodmienok\n\nnadobúdania\n\nvlastníctva\n\npoľnohospodárskeho\n\npozemku\n\npreskúmateľné súdom. Nejde však o žiadnu obsahovú zmenu, ale o odstránenie regulačnej\nduplicity, keďže aj podľa príslušnej dôvodovej správy „možnosť preskúmania rozhodnutia\nvyplýva z ustanovení nového Správneho súdneho poriadku“.\n45. Na základe preskúmania a ustálenia obsahových pováh zmien, ktoré so sebou\nprináša účinnosť zákona č. 122/2015 Z. z. a zákona č. 125/2016 Z. z., ústavný súd dospel\nk záveru, že niet dôvodu na postup podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde. Hoci totiž\ndošlo formálne aj k zmenám ustanovení tvoriacich jadro obmedzení, ktoré navrhovatelia\nžiadajú z hľadiska súladu s označenými článkami ústavy preskúmať, obsahová stránka\nzmien nijako nenarúša koncept právnej úpravy kritizovaný v oboch návrhoch doručených\nústavnému súdu 2. a 3. júla 2014. Dôkazom tohto záveru sú v predchádzajúcich odsekoch\ncitované texty dôvodových správ k návrhu zákona č. 122/2015 Z. z. a k návrhu zákona\nč. 125/2016 Z. z., ako aj nasledujúci text odôvodnenia tohto nálezu, v ktorom ústavný súd\nanalyzuje a následne ústavne hodnotí zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 122/2015 Z. z. a zákona č. 125/2016 Z. z.\n46. Zákon č. 140/2014 Z. z. ťažiskovo reguluje postup nadobúdania vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku prevodom [§ 1 písm. a)]. Z takto vymedzeného predmetu\n\n24\n\nprávnej úpravy vyplýva nevyhnutne potreba zadefinovania pojmu „poľnohospodársky\npozemok“ a pojmu „nadobúdanie vlastníctva“.\n47. Poľnohospodárskym\n\npozemkom\n\nsa\n\nrozumie\n\npoľnohospodárska\n\npôda\n\nalebo pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991 (§ 2 ods. 1\nzákona č. 140/2014 Z. z.). Použitý pojem poľnohospodárskej pôdy je definovaný odkazom\nna § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy\na o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania\nživotného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane\npôdy“), podľa ktorého je poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná\nv katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé\ntrávne porasty. Zároveň však zákon č. 140/2014 Z. z. v § 2 ods. 2 aj negatívne určuje,\nktoré pozemky do vecného rozsahu jeho regulačnej matérie spadať nebudú. Pôjde o:\na) záhradu,\nb) pozemok v zastavanom území obce,\nc) pozemok mimo zastavaného územia obce, ak\n1. je určený na iné ako poľnohospodárske využitie podľa osobitných predpisov,\n2. možnosť jeho poľnohospodárskeho využitia je obmedzená podľa osobitných\npredpisov,\n3. je jeho výmera menšia ako 2 000 m2,\n4. je priľahlý k stavbe, s ktorou svojím umiestnením a využitím tvorí funkčný celok.\n48. Nadobúdaním vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku je podľa § 3 ods. 1\nzákona č. 140/2014 Z. z. jeho odplatný prevod alebo bezodplatný prevod podľa § 588\naž § 611 a § 628 až § 630 Občianskeho zákonníka, ako aj prevod na účely výkonu\nzáložného práva podľa § 151j Občianskeho zákonníka alebo výkonu zabezpečovacieho\nprevodu práva podľa § 553c Občianskeho zákonníka. Za nadobúdanie vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku sa však nebude považovať zámena podľa § 611 Občianskeho\nzákonníka, ak zamieňanými vecami sú poľnohospodárske pozemky, ktorých hodnoty sú\nporovnateľné; hodnoty zamieňaných pozemkov sú porovnateľné, ak ich rozdiel nie je väčší\nako 10 %.\n\n25\n\n49. Aj v prípade druhého kardinálneho pojmu pozná zákon č. 140/2014 Z. z.\nvýnimky. Za nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku sa nepovažuje\nbezodplatný prevod do vlastníctva oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov a prevod\npodľa osobitných predpisov (ide o prípady zákonného predkupného práva štátu, zákonom\nzakotveného práva štátu vykúpiť špecificky lokalizované pozemky a pod.). Zákonom\nč. 140/2014 Z. z. taktiež nie je dotknuté nadobudnutie vlastníctva poľnohospodárskeho\npozemku pri vykonávaní pozemkových úprav a pri prevode vlastníctva vo verejnom záujme\nna účely, na ktoré možno poľnohospodársky pozemok vyvlastniť.\n50. Na popísanom definičnom základe zákonodarca pristúpil k zakotveniu osobitného\nprávneho\n\nrežimu\n\nnadobúdania\n\nvlastníctva\n\nk poľnohospodárskemu\n\npozemku,\n\na to predovšetkým v rovine určenia okruhu subjektov, na ktoré možno vlastnícke právo\nk poľnohospodárskemu pozemku previesť.\n51. Bez akýchkoľvek obmedzení, takpovediac v „štandardnom“ režime prevodu\nnehnuteľných vecí môže podľa § 4 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z. vlastník\npoľnohospodárskeho pozemku previesť svoje vlastnícke právo:\na) osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri\nroky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku\nv obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza,\nb) spoluvlastníkovi poľnohospodárskeho pozemku, ak ide o spoluvlastnícky podiel\npodľa osobitných predpisov,\nc) blízkej osobe podľa § 116 Občianskeho zákonníka a osobe príbuznej podľa § 117\nObčianskeho zákonníka.\n52. Na inú osobu však vlastník poľnohospodárskeho pozemku môže svoje vlastnícke\nprávo previesť len osobitným postupom upraveným v § 4 ods. 3 až § 8, v § 5 a § 6 zákona\nč. 140/2014 Z. z. V tejto súvislosti je dôležité, že osobou oprávnenou nadobúdať vlastníctvo\npoľnohospodárskeho pozemku je osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý\npobyt alebo sídlo najmenej desať rokov a vykonáva poľnohospodársku výrobu ako\npodnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva\n\n26\n\npoľnohospodárskeho pozemku. Subjekt spĺňajúci uvedené požiadavky označuje právna\núprava legislatívnou skratkou „nadobúdateľ“.\n53. Prevádzajúci je najprv podľa § 4 ods. 3 zákona č. 140/2014 Z. z. povinný\nzverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku najmenej na 15 dní\nv Registri zverejňovania ponúk prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (ďalej\nlen „register“) na webovom sídle Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) a zároveň musí túto\nponuku zverejniť v rovnakom čase aj na úradnej tabuli v obci, kde sa poľnohospodársky\npozemok nachádza. Zverejnenie ponuky na úradnej tabuli je bezodplatné.\n54. Zverejnenie ponuky prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (§ 5\nods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z.) musí obsahovať:\na) identifikačné údaje prevádzajúceho\nb) údaje o poľnohospodárskom pozemku podľa údajov z katastra nehnuteľností,\nc) informáciu o účele použitia poľnohospodárskeho pozemku podľa územného plánu\nobce alebo územného plánu zóny,\nd) cenu požadovanú prevádzajúcim za m 2 poľnohospodárskeho pozemku alebo\nhodnotu poľnohospodárskeho pozemku; to neplatí, ak ide o bezodplatný prevod vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku,\ne) termín a adresu na predkladanie ponúk na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho\npozemku.\n55. Takto\n\nzverejnená\n\nponuka\n\nzaniká\n\nna\n\núčely\n\nprevodu\n\nvlastníctva\n\npoľnohospodárskeho pozemku šesť mesiacov od neúspešného ukončenia ponukového\nkonania podľa § 4 ods. 6 zákona č. 140/2014 Z. z.\n56. Zverejnenie ponuky sa v prvom štádiu uskutočňuje len pre susedné obce\ntak, aby bola rešpektovaná prednosť subjektov uvedených v § 4 písm. a) zákona\nč. 140/2014 Z. z. Prejaviť záujem o ponuku teda môžu len nadobúdatelia vykonávajúci\npoľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy\no prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci susediacej s obcou, v ktorej sa\n\n27\n\nprevádzaný poľnohospodársky pozemok nachádza. Prejavenie záujmu sa uskutoční\nzaznamenaním v registri a odoslaním písomnej informácie prevádzajúcemu v termíne\na na adresu, ktoré boli zverejnené prevádzajúcim v registri. Ak nadobúdateľ do piatich dní\nod uplynutia lehoty podľa § 4 ods. 3 nezašle písomnú informáciu prevádzajúcemu, platí, že\no prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku neprejavil záujem.\n57. Po prejavení záujmu zo susednej obce nadobúdateľ pred uzavretím zmluvy\no prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku požiada miestne príslušný okresný\núrad o overenie podmienok na nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku.\nPritom postupuje podľa § 6 zákona č. 140/2014 Z. z. O splnení podmienok nadobúdania\nvlastníctva poľnohospodárskeho pozemku vydá okresný úrad nadobúdateľovi osvedčenie,\nktoré je povinnou prílohou k zmluve o prevode vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku\npredkladanej na účel vkladového konania.\n58. V prípade, že žiaden nadobúdateľ zo susednej obce neprejaví záujem\no nadobudnutie\n\nvlastníctva\n\nk ponúkanému\n\npoľnohospodárskemu\n\npozemku\n\nalebo\n\nnedošlo k dohode o prevode vlastníctva medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom, ktorý\nzáujem prejavil, potom prevádzajúci rešpektujúc § 4 ods. 4 písm. b) a ods. 6 zákona\nč. 140/2014 Z. z. môže rozšíriť svoju ponuku (teda pri rovnakej požadovanej cene) na celé\núzemie Slovenskej republiky, alebo opätovne zverejní ponuku na prevod vlastníctva\nk poľnohospodárskemu pozemku len pre susedné obce s tým, že v takom prípade pôvodne\npožadovanú cenu môže znížiť.\n59. Z § 4 ods. 5 zákona č. 140/2014 Z. z. vyplýva, že aj po zverejnení ponuky má\nvždy prednosť nadobúdateľ akceptujúci ponuku z obce, v ktorej sa pozemok nachádza\n(ak prejaví záujem a akceptuje ponuku) a pri viacerých (iných) záujemcoch má prednosť\nnadobúdateľ zo susednej obce pred nadobúdateľom z inej obce. Ďalší postup oboch\nkontrahentov po prejavení záujmu musí opätovne rešpektovať požiadavky vyplývajúce z § 6\nzákona č. 140/2014 Z. z.\n60. V prípade, že o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku\nneprejaví záujem žiaden z nadobúdateľov uvedených v § 4 ods. 4 zákona č. 140/2014 Z. z.,\n\n28\n\npotom podľa § 4 ods. 7 toho istého zákona môže prevádzajúci poľnohospodársky pozemok\npreviesť za cenu uvedenú v registri na osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky\ntrvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov, najneskôr však šesť mesiacov\nod neúspešného ukončenia ponukového konania podľa § 4 ods. 6. U tejto osoby sa už teda\nnevyžaduje, aby bola nadobúdateľom, teda aby uskutočňovala poľnohospodársku výrobu\nako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku.\n61. Podľa § 4 ods. 9 zákona č. 140/2014 Z. z. môže nadobudnúť vlastníctvo\npoľnohospodárskeho pozemku za tých istých podmienok ako osoba podľa § 4 ods. 1\npísm. a) alebo nadobúdateľ aj fyzická osoba, ktorá vykonáva najmenej tri roky predo dňom\nuzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku poľnohospodársku\nvýrobu\n\nv pracovnom\n\npracovnoprávnom\n\npomere,\n\nvzťahu\n\nu\n\nv obdobnom\nosoby,\n\npracovnom\n\nktorá vykonáva\n\nvzťahu\n\nalebo v inom\n\npoľnohospodársku\n\nvýrobu\n\nako podnikanie.\n62. Osobitnú hmotnoprávnu úpravu nadobudnutia vlastníctva k poľnohospodárskemu\npozemku obsahuje § 4 ods. 10 zákona č. 140/2014 Z. z. vzťahujúci sa len na mladého\npoľnohospodára. Je ním osoba, ktorá nemá v čase podania žiadosti viac ako 40 rokov,\nmá primerané zručnosti a spôsobilosti potrebné na výkon zamestnania a prvýkrát zakladá\npoľnohospodársky podnik ako najvyšší predstaviteľ uvedeného podniku [čl. 2 ods. 1\npísm. n) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013 zo 17. decembra\n2013 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu\npre rozvoj vidieka (EPFRV) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005 (Ú. v. EÚ\nL 347, 20. decembra 2013) v platnom znení]. Na osobu podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 140/2014 Z. z., ktorá je mladým poľnohospodárom, alebo nadobúdateľa, ktorý je mladým\npoľnohospodárom, sa nevzťahuje povinnosť vykonávať poľnohospodársku výrobu\nako podnikanie najmenej tri roky. Mladý poľnohospodár však nemôže poľnohospodársky\npozemok\n\nprenajať,\n\npredať\n\nani\n\ndarovať\n\npoľnohospodárskeho pozemku.\n\n29\n\ntri\n\nroky\n\nod\n\nnadobudnutia\n\nvlastníctva\n\n63. Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že právna úprava zakotvená v § 4 ods. 3 až § 6\nzákona\n\nč.\n\n140/2014\n\nZ. z.\n\nsa\n\nvzťahuje\n\nnielen\n\nna odplatný\n\nprevod\n\nvlastníctva\n\nk poľnohospodárskemu pozemku, ale aj na jeho bezodplatný prevod darovaním. Budúci\ndarca teda musí zverejniť ponuku v registri a pri vyhodnocovaní prejavených záujmov\no darovanie poľnohospodárskeho pozemku, musí rešpektovať zákonné poradie (najprv\nnadobúdatelia zo susednej obce, až potom nadobúdatelia z iných obcí v Slovenskej\nrepublike). Z § 4 ods. 8 zákona č. 140/2014 Z. z. však vyplýva, že v prípade absencie\nzáujmu nadobúdateľov nemôže prevádzajúci darovať poľnohospodársky pozemok osobe,\nktorá nie je nadobúdateľom, avšak má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt\nalebo sídlo najmenej desať rokov, tak, ako je to pri odplatných prevodoch umožnené\npodľa § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z. z.\n64. Zo znenia čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 125 ods. 3 ústavy, ako aj z ustanovenia\n§ 41 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže vysloviť nesúlad nielen\nurčitej časti zákona s ústavou, ale aj nesúlad celého zákona s ústavou.\n65. Ústavný súd uvedené pripomína z dôvodu formulácie petitov návrhov\nnavrhovateľov, ktorými je viazaný (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), ako aj z dôvodu\npotreby ustáliť predmet skúmania súladu s označenými ústavnými normami. V oboch\nnávrhoch sa namieta nesúlad zákona č. 140/2014 Z. z. ako celku. Súčasne navrhovatelia II\ncharakterom odôvodnenia svojho návrhu („ustanovenia § 4- 6 tu vnímame ako jeden\nlogický celok, pretože v nadväznosti na seba ustanovujú kto a za akých podmienok\na obmedzení môže previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku, kto môže\ntakéto vlastnícke právo nadobudnúť a za akých podmienok a obmedzení, ustanovujú proces\na postup, akým je možno vlastnícke právo k takýmto pozemkom previesť, ustanovujú lehoty\na tiež konanie a postup orgánov štátnej správy v tomto celom procese“) i formuláciou\nnávrhového petitu („Keďže zostávajúce ustanovenia zákona... bez napadnutých ustanovení\n§ 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť, navrhujeme vysloviť nesúlad uvedeného\nzákona ako celku...“) zreteľne naznačili výhrady výlučne k § 4 – § 6 zákona č. 140/2014 Z.\nz.\n\n30\n\n66. Ako už bolo uvedené, zákon č. 140/2014 Z. z. v § 1 – § 3 upravuje základné\npojmové kategórie, ktoré v ďalších častiach právna úprava používa. Pritom definícia týchto\npojmov (poľnohospodársky pozemok, nadobúdanie vlastníctva k poľnohospodárskemu\npozemku) je potrebná nielen pre aplikáciu § 4 – § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.,\nale aj pre realizáciu § 7 toho istého zákona. Podľa tohto ustanovenia nadobúdať\npoľnohospodársky pozemok do vlastníctva nemôže štát, občan štátu, fyzická osoba\ns pobytom alebo právnická osoba so sídlom v štáte, ktorého právny poriadok neumožňuje\nobčanom Slovenskej republiky, fyzickým osobám s pobytom v Slovenskej republike\nani právnickým osobám so sídlom v Slovenskej republike nadobúdať vlastníctvo\nk poľnohospodárskemu pozemku; to sa nevzťahuje na dedenie poľnohospodárskeho\npozemku (ods. 1). Súčasne ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na štáty Európskej únie,\nEurópskeho hospodárskeho priestoru, Švajčiarsko ani štáty, pre ktoré to vyplýva\nz medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; ustanovenie sa nevzťahuje\nani na ich štátnych občanov, ani na fyzické osoby s pobytom alebo právnické osoby\nso sídlom v týchto štátoch (ods. 2).\n67. Z postavenia § 7 zákona č. 140/2014 Z. z. v slovenskom právnom poriadku\ni z dôvodovej správy vyplýva, že predmetné ustanovenie je reakciou zákonodarcu\nna ukončenie prechodného obdobia na obmedzenie nadobúdania poľnohospodárskej pôdy\nna\n\nSlovensku,\n\nktoré\n\nbolo\n\nzavedené\n\nv kapitole\n\n3\n\nprílohy\n\nXIV\n\nk\n\nAktu\n\no podmienkach pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii a následne predĺžené\nrozhodnutím Európskej Komisie č. 2011/241/EÚ zo 14. apríla 2011, ktorým sa predĺžilo\nprechodné obdobie na obmedzenie nadobúdania poľnohospodárskej pôdy na Slovensku\ndo 30. apríla 2014.\n68. Zákon č. 140/2014 Z. z. v jeho § 7 navrhovatelia nekritizujú, ani neuvádzajú\nžiadne dôvody, pre ktoré by podľa ich názoru toto ustanovenie malo byť v rozpore\ns označenými článkami ústavy. Ústavný súd nezistil ani žiadne dôvody, pre ktoré by bolo\npotrebné uvažovať o pojatí predmetného ustanovenia do derogačného výroku tohto nálezu.\nObmedzenie\n\nnadobúdania\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nk poľnohospodárskym\n\npozemkom\n\ncudzozemcami bolo stabilnou súčasťou doterajšieho slovenského právneho poriadku.\nPo vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie a po uplynutí prechodného obdobia\n31\n\ndojednaného v Akte o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii je § 7 zákona\nč. 140/2014 Z. z. (hlavne v ods. 2) prejavom plnenia záväzkov, ktoré Slovenskej republike\nz členstva\n\nv Európskej\n\núnii\n\nvyplývajú.\n\nSúčasne\n\ntoto\n\nustanovenie\n\nrešpektuje\n\nmedzinárodnoprávnu zásadu vzájomnosti a povinnosť Slovenskej republiky dodržiavať\ndojednané medzinárodné zmluvy (čl. 1 ods. 2 ústavy).\n\n69. V § 8 zákona č. 140/2014 Z. z. je zakotvená kompetenčná norma určujúca orgány\nštátnej správy, ktoré zabezpečujú realizáciu ostatných právnych noriem obsiahnutých\nv tomto zákone. Pri zachovaní účinnosti § 7 zákona č. 140/2014 Z. z. nestráca podľa názoru\nústavného súdu svoje opodstatnenie ani § 8, keďže zákaz plynúci z § 7 vyžaduje\ninštitucionálne zabezpečenie.\n70. Nakoniec v § 9 a v § 9a zákon č. 140/2014 Z. z. zavádza intertemporálne normy,\nktoré vo vzťahu k častiam právnej úpravy nedotknutým derogačným výrokom tohto nálezu\nrovnako nestrácajú svoje opodstatnenie.\n71. S ohľadom na uvedenú systematickú analýzu obsahového zamerania jednotlivých\nustanovení v čl. I zákona č. 140/2014 Z. z. ústavný súd uzatvára, že nemožno súhlasiť\ns názorom\n\nnavrhovateľov\n\nII,\n\npodľa ktorého „zostávajúce\n\nustanovenia\n\nzákona...\n\nbez napadnutých ustanovení § 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť“. Pritom\nprávne normy obsiahnuté v § 1 až § 3 a v § 7 až § 9a zákona č. 140/2014 Z. z. neboli\nnavrhovateľmi v dôvodoch ich návrhov nijako ústavne atakované a ich podstata z hľadiska\npredmetu regulácie, ako aj realizačná spätosť s § 4 až § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.\nnevykazuje charakter, ktorý by nevyhnutne derogáciu vyžadoval. Preto ústavný súd súc\nviazaný návrhovými petitmi predloženým návrhom nevyhovel v časti formálne namietajúcej\nnesúlad § 1 až § 3 a § 7 až § 9a zákona č. 140/2014 Z. z. s označenými článkami ústavy\n(bod 2 výroku tohto nálezu).\n72. Z obsahu regulačnej matérie formálne zahrnutej v zákone č. 140/2014 Z. z.\nvyplýva, že tento právny predpis sa nesústredí výlučne na podmienky nadobúdania\nvlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku. Vo svojom čl. II prináša novelizáciu zákona\nč. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\n32\n\nmajetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). V čl. III je zas\nnovelizovaný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 202/1995 Z. z. Devízový zákon\na zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „devízový zákon“).\n73. Novelizácia obsiahnutá v čl. II síce vecne súvisí s ťažiskovým predmetom\nprávnej regulácie v zákone č. 140/2014 Z. z. (vypúšťa sa § 3 zákona o pôde, podľa ktorého\npôdu nemožno previesť do vlastníctva cudzozemcov, ak osobitný zákon neustanovuje inak),\njej dôvodom je však zjavne nová úprava nadobúdania vlastníctva pôdy cudzozemcami\nzahrnutá v § 7 zákona č. 140/2014 Z. z., ktorý nebol do derogačného bodu výroku tohto\nnálezu pojatý. Preto návrhu navrhovateľov nebolo možné vyhovieť ani v časti týkajúcej sa\nnesúladu čl. II zákona č. 140/2014 Z. z. s označenými článkami ústavy.\n74. Rovnako tak v čl. III zakotvená novelizácia devízového zákona zavádza okrem\niného novokoncipovaný § 19a, podľa ktorého cudzozemec môže nadobudnúť vlastnícke\nprávo k nehnuteľnostiam v tuzemsku okrem nehnuteľností, ktorých nadobúdanie je\nobmedzené osobitnými predpismi. Tým sa § 19a devízového zákona dostáva do priamej\naplikačnej závislosti nielen od čl. I. zákona č. 140/2014 Z. z., ale aj od iných právnych\npredpisov (napríklad zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení\nneskorších predpisov, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení\nneskorších predpisov, zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy, zákon č. 326/2005 Z. z.\no lesoch v znení neskorších predpisov). Preto jeho uplatňovanie v praxi nevyžaduje\nnevyhnutne existenciu právnej regulácie obsiahnutej v čl. I zákona č. 140/2014 Z. z.,\nna ktorý sa dôvody uvádzané v oboch návrhoch koncentrujú. Ostatné novelizačné body\ninkorporované do devízového zákona s právnou úpravou zakotvenou v čl. I zákona\nč. 140/2014 Z. z. priamo vecne ani nesúvisia (dochádza k transformácii číselného\nvyjadrenia pokút z bývalej slovenskej meny na menu euro, upresňujú sa niektoré doterajšie\nformulácie). Ani v tejto časti tak návrhom navrhovateľov nebolo možné vyhovieť.\n75. Nakoniec čl. IV zákona č. 140/2014 Z. z. upravuje účinnosť právneho predpisu,\nčo v reáliách predložených návrhov a ich odôvodnení taktiež nevzbudzuje žiadne ústavne\nrelevantné pochybnosti.\n\n33\n\n76. Ústavný súd sumarizuje, že napriek formulácii petitov oboch predložených\nnávrhov navrhovatelia obsahovo broja proti konceptu obmedzenia nadobúdania vlastníctva\nk poľnohospodárskemu pozemku, ktorý má svoj právny základ v § 4 – § 6 zákona\nč. 140/2014 Z. z. Vyplýva to z aplikačnej rekapitulácie uvedenej v bodoch 46 až 63.\nKým v § 4 sú upravené hmotnoprávne základy, a tým aj podstata zákonodarcom zvoleného\nobmedzujúceho prostriedku, § 5 je realizačným predpisom vo vzťahu k § 4 ods. 3 a § 6\npredstavuje súbor pravidiel regulujúcich procesný postup orgánov verejnej správy,\nprevádzajúcich a nadobúdateľov pri uskutočňovaní právnych úkonov spadajúcich\ndo regulačného rámca daného v § 4. Právne normy obsiahnuté v § 5 a v § 6 zákona\nč. 140/2014 Z. z. tak vzhľadom na svoj obsah nielenže strácajú praktickú realizovateľnosť\npri derogácii § 4, ale hlavne tvoria integrálnu súčasť konceptu obmedzenia nadobúdania\nvlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý kritizujú navrhovatelia, a ktorý,\nako to bude zdôvodnené v ďalšej časti nálezu, vecne súvisí s označenými článkami ústavy.\n77. Ústavný súd tak uzavrel, že predmetom jeho ďalšieho prieskumu budú právne\nnormy zahrnuté v § 4 až § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.\nIII.\nVlastný meritórny prieskum posudzovanej právnej úpravy\nA. K namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 1 ústavy\n78. Z povahy\n\nposudzovaných\n\nzákonných\n\nnoriem\n\na\n\nobsahu\n\nargumentácie\n\nnavrhovateľov vyplýva, že kľúčové pre ústavný súd bolo posúdiť v poradí ako prvú otázku\nústavnej konformnosti posudzovanej právnej úpravy vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy.\n79. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n80. Z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má\nrovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované (vymedzené) prvky\n34\n\ncharakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práva. Ústavný súd už viackrát akceptoval obsah\nvlastníckeho práva tak, ako ho vymedzilo rímske právo súkromné, keď konštatoval,\nže vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho\nplody a úžitky a nakladať s ním (PL. ÚS 15/06, II. ÚS 8/97). Ide teda o najúplnejšie\na najširšie vymedzenie subjektívneho vlastníckeho práva, ktoré na jednej strane obsahuje\nvšeobecné znaky subjektívneho práva a na druhej strane špecifické znaky, ktoré ho\njednoznačne odlišujú od iných subjektívnych práv (PL. ÚS 30/95).\n81. Bez potreby bližšej analýzy je zreteľné, že posudzovaná právna úprava vecne\nsúvisí so základným právom vlastniť majetok. Zákon č. 140/2014 Z. z. sa svojou regulačnou\nmatériou orientuje na stanovenie limitov pri prevádzaní vlastníckeho práva k typovo\nindividualizovanému majetku, pričom limity sú určené zákonnými podmienkami na strane\nsubjektu, na ktorý vlastník poľnohospodárskeho pozemku zamýšľa vlastnícke právo\npreviesť. Posudzovaná právna úprava sa teda priamo sústreďuje na podmienky využívania\njedného zo zákonných obsahových komponentov vlastníckeho práva, a to práva nakladať\ns predmetom vlastníctva (ius disponendi, § 123 Občianskeho zákonníka). Preto obsahovo\nspadá pod režim čl. 20 ods. 1 ústavy.\n82. Súčasne je potrebné uviesť, že zákon č. 140/2014 Z. z. sa napriek jeho názvu\n(„o nadobúdaní“) nedotýka základného práva nadobúdateľa vlastniť majetok. Ústavný súd\nuž viackrát judikoval, že čl. 20 ods. 1 ústavy nezaručuje právo nadobudnúť vlastníctvo\n(PL. ÚS 13/97), a že článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku,\nktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom (PL. ÚS 33/95). Uvedené právne\nnázory nadväzujú na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), podľa ktorej čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd nezabezpečuje viac než zachovanie práva každého\nna pokojné užívanie jeho majetku, následne sa aplikuje na existujúci majetok a negarantuje\nprávo nadobudnúť majetok, či už dedením alebo na základe inej vôľovej dispozície\n(rozsudok ESĽP z 13. 6. 1979 vo veci Marckx proti Belgicku, sťažnosť č. 6833/74, § 50,\nalebo rozsudok ESĽP z 23. 11. 1983 vo veci van der Mussele proti Belgicku, sťažnosť\nč. 8919/90, § 48).\n\n35\n\n83. Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným.\nUž samotná ústava v čl. 20 ods. 3 počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca\nmôže vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany\nvšeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.\nS ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4\nústavy) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej\nmiere (PL. ÚS 111/2011, m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\nII. ÚS 482/02).\n84. Národná rada vo svojom vyjadrení namieta, že v prípade posudzovanej právnej\núpravy nejde o obmedzenie vlastníckeho práva, ale „len o určenie formálnych podmienok\npri určitom spôsobe nakladania s vlastným majetkom, konkrétne s poľnohospodárskou\npôdou“. V bezprostredne nasledujúcej pasáži svojho vyjadrenia však národná rada\npoukazuje na príklady právnej úpravy, pri ktorých používa výraz „obmedzenie“. Istým\nparadoxom v tejto súvislosti je, že v dôvodovej správe k predmetnému zákonu obsahujúcej\nautentický výklad tej istej národnej rady sa uvádza, že „navrhovaná právna úprava\nnadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde predstavuje zásah do obsahu\nvlastníckeho práva jej doterajšieho vlastníka, pretože mu výrazne zúži okruh osôb, na ktoré\nbude môcť svoju pôdu previesť...“.\n85. Všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv\na povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú) modifikované\ninými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou „o rovnakom zákonnom obsahu\na ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto modifikácie obsahu vlastníckeho\npráva vyplývajúce priamo zo zákonov sú označované ako pojmové obmedzenia\nvlastníckeho práva (PL. ÚS 6/96). Musí však ísť o modifikácie obsahu vlastníckeho práva\nna základe zákona, aby bola rešpektovaná požiadavka „rovnakého zákonného obsahu\na ochrany vlastníckeho práva“ (PL. ÚS 36/95).\n86. Posudzovaná\n\nprávna\n\núprava\n\nreguluje\n\nprevod\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nk poľnohospodárskym pozemkom spôsobom, ktorý je odlišný od prevodu iných druhov\nnehnuteľných vecí. Ide predovšetkým o odlišnosť hmotnoprávnu, spočívajúcu v určení\n\n36\n\nviacerých\n\ntypovo\n\nvymedzených\n\nsubjektov,\n\nna\n\nktoré\n\nvlastnícke\n\nprávo\n\nk poľnohospodárskemu pozemku možno previesť, a v určení poradia vyjadrujúceho\nuprednostnenie\n\nurčitej\n\nkategórie\n\ntýchto\n\nsubjektov\n\noproti\n\niným\n\nkategóriám.\n\nNa hmotnoprávnu odlišnosť potom nadväzuje odlišnosť procesnoprávna, obsiahnutá\npredovšetkým v § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.\n87. Podstatu vlastníckeho práva tvorí súhrn rôznych oprávnení a povinností,\nz ktorých najvýznamnejším je možnosť slobodne využívať predmet vlastníckeho práva\nsamotným vlastníkom (PL. ÚS 30/95).\n88. Popísaná hmotnoprávna odlišnosť zakotvená v § 4 zákona č. 140/2014 Z. z.\n(body 52, 53 a 55 až 63) je podľa názoru ústavného súdu dôkazom existencie obmedzenia\nvlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku, pretože podstatným spôsobom\nlimituje\n\njeho\n\nslobodu\n\npri výbere\n\nosoby,\n\nna\n\nktorú\n\nsvoje\n\nvlastnícke\n\nprávo\n\nk poľnohospodárskemu pozemku prevedie. Tak dochádza k modifikácii práva nakladať\ns predmetom vlastníctva, a tým aj k modifikácii obsahu vlastníckeho práva u vlastníka\npoľnohospodárskeho pozemku v porovnaní s obsahom vlastníckeho práva u vlastníka iného\ndruhu nehnuteľnosti.\n89. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s názorom národnej rady o absencii\nobmedzenia základného práva vlastniť majetok v posudzovanej právnej úprave. Naopak,\nkonštatuje, že táto obmedzuje v ústavnoprávnom zmysle základné právo vlastníka\npoľnohospodárskej pôdy garantované čl. 20 ods. 1 ústavy, a to v jeho dispozičnom\nkomponente.\n90. Dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného\npráva alebo slobody, a teda aj základného práva vlastniť majetok, je rovnováha verejného\na súkromného záujmu (PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03 a PL. ÚS 15/06). Úlohou\nústavného súdu je tak posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená zákonom č. 140/2014 Z. z.\nsleduje relevantný individualizovaný verejný záujem. Ak výsledok tohto skúmania bude\nkladný, potom ústavný súd musí dospieť k jednoznačnému záveru, či zásah zákonodarcu\ndo základného práva vlastniť majetok je primeraný.\n\n37\n\n91. Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva posudzovanou právnou úpravou\nzaložila národná rada na tvrdení o verejnom záujme spočívajúcom v ochrane\npoľnohospodárskej pôdy, ktorú chápe ako „jedinečný neobnoviteľný (respektíve len veľmi\nťažko\n\na nákladne)\n\nprírodný\n\nzdroj,\n\nako\n\nosobitý\n\nvýrobný\n\nprostriedok\n\npotrebný\n\nna zabezpečenie určitej miery potravinovej sebestačnosti krajiny, ktorú je možné v širšom\nvýzname chápať ako súčasť zvrchovanosti štátu“.\n92. Vláda už v konkrétnejšej polohe dodáva, že posudzovaná právna úprava\nvo vzťahu k poľnohospodárskej pôde zakotvuje „ochranný systém pri jej scudzovaní,\nktorý by mal zaručovať transparentnosť a dosiahnutie maximálnej možnej ochrany\npoľnohospodárskej pôdy cestou preventívnej zákonnej úpravy“. Následne na strane 11\nsvojho vyjadrenia vláda s odvolaním sa na legislatívny zámer k návrhu zákona uvádza,\nže „hlavným cieľom bolo... aby poľnohospodársku pôdu, ktorá má aj naďalej slúžiť\nčo možno najlepšie svojmu účelu, kupovali a obhospodarovali len tie subjekty, ktoré spĺňajú\nodbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a ktoré budú na nej aktívne hospodáriť\npri dodržiavaní kritérií dobrej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe“. Neskôr zas\nzdôrazňuje, že „hlavným cieľom zákona je dosiahnutie stavu vysokej ochrany pôdy\na rovnako i zabezpečenie stabilizácie výmery a objemu tých najbonitnejších pôd...“.\nNakoniec vláda konštatuje, že „navrhovaná práva úprava sleduje legitímny cieľ spočívajúci\nv ochrane účelového využívania poľnohospodárskeho pozemku“. Pri tom akcentuje snahu\nzabrániť špekulatívnemu obchodovaniu s pôdou, „ktorá bude neskôr slúžiť na iné\nako na poľnohospodárske účely a následnej zmene druhu pozemku“.\n93. V zásade slobodnú možnosť realizácie už nadobudnutého vlastníckeho práva,\nzabezpečujúceho právne panstvo nad vecami, možno iba výnimočne obmedziť s ohľadom\nna existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného záujmu (PL. ÚS 30/95).\n94. Využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom\nna obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,\nuplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Ak je\ntotiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv\n(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému\n\n38\n\nzáujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nie je už možné, aby nad ním\n„prevládol“ iný individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších\nzákladných práv alebo slobôd (PL. ÚS 11/96).\n95. Z vymedzenia predmetu úpravy obsiahnutého v § 1 zákona č. 140/2014 Z. z.\n(postup nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku prevodom a pôsobnosť\norgánov štátnej správy v oblasti nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku)\nindividualizovaný druh verejného záujmu explicitne nevyplýva. Odhliadnuc od predmetu\núpravy regulovaného v § 1 písm. b) zákona č. 140/2014 Z. z., ktorý je vo väzbe na meritum\nkonania o návrhoch navrhovateľov nepodstatný, ústavný súd zvýrazňuje § 1 písm. a) zákona\nč. 140/2014 Z. z., z ktorého možno jednoznačne odvodiť, že namietaný zákon cieli\nna úpravu „postupu“ pri nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku. Obsah\nposudzovanej právnej úpravy (hlavne § 4) však zreteľne dokazuje, že zákon č. 140/2014\nZ. z. neupravuje len postup nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku\nprevodom, ale aj jeho podmienky.\n96. Zásadným spôsobom spochybniť ústavnú akceptovateľnosť posudzovanej\nprávnej úpravy len na základe zistenej absencie výslovnej individualizácie verejného\nzáujmu v zákone č. 140/2014 Z. z. podľa názoru ústavného súdu nemožno. Nie je totiž\nnutné, aby záujmy, ktoré sú obsahom zákona, boli explicitne vyhlásené týmto zákonom\nza verejné záujmy, ale aby takýto záujem bolo možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu\na podstaty zákona (PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 26/00).\n97. Práve ustálená prítomnosť regulácie podmienok (nielen postupu) nadobúdania\nvlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku v posudzovanej právnej úprave indikuje\npotrebu skúmania, či tieto podmienky sú prejavom presadzovania individualizovaného\nverejného záujmu zákonodarcom.\n98. Poľnohospodárska pôda, ktorá ako predmet regulácie v právnom poriadku tvorí\ndefiničné jadro pojmu poľnohospodársky pozemok zakotveného v zákone č. 140/2014 Z. z.,\nsa podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane pôdy vyznačuje produkčným potenciálom.\nProdukčný potenciál je nielen materiálnym znakom poľnohospodárskej pôdy, ale v právnoregulačných reláciách odôvodňuje potrebu jej ochrany, ktorá sa takto štylizuje do polohy\n\n39\n\nprávom chráneného verejného záujmu. Na tomto mieste ústavný súd nepovažuje\nza potrebné opakovať vyjadrenia účastníkov konania (hlavne národnej rady a vlády),\nktoré zoširoka popisujú a analyzujú podstatu produkčného potenciálu poľnohospodárskej\npôdy a jeho celospoločenský, ba dokonca strategický význam a s ktorými sa ústavný súd\nplne stotožňuje.\n99. Súčasne je i z dôvodovej správy k zákonu č. 140/2014 Z. z., z prepisu priebehu\nrozpravy k návrhu tohto zákona, ako aj z vyjadrení národnej rady i vlády zreteľné,\nže zákonodarca prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. sledoval verejný záujem spočívajúci\nv ochrane produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy.\n100. Verejný záujem na ochrane produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy je\nz ústavného pohľadu plne akceptovateľný. Dokazuje to predovšetkým zmena ústavy\nvykonaná ústavným zákonom č. 137/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej\nrepubliky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia ústavy“),\nktorá poľnohospodársku pôdu charakterizuje ako neobnoviteľný prírodný zdroj (čl. 44\nods. 5 ústavy) a výslovne formuluje záväzok štátu dbať o jej osobitnú ochranu (čl. 44 ods. 4\na 5 ústavy). Nadväzne tu ústavný súd pripomína právny názor ESĽP, podľa ktorého rámec\nvoľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi pri uskutočňovaní sociálnej a hospodárskej politiky\nby mal byť široký, preto je potrebné rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je\nverejný záujem, s výnimkou prípadu, keď by jeho úsudku zjavne chýbal rozumný základ\n(rozsudok ESĽP z 21. 2. 1986 vo veci James a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť\nč. 8793/79, § 46). Ochranu produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy teda nemožno\nza žiadnych okolností považovať za verejný záujem, ktorého spôsobilosť byť dôvodom\nna obmedzenie základných práv a slobôd je výsledkom nerozumnosti v úvahe zákonodarcu.\n101. K problematike verejného záujmu v posudzovanej právnej úprave ešte ústavný\nsúd dodáva, že zákonodarca je oprávnený prijímať také legislatívne či iné opatrenia,\nktorými zabezpečí, aby im majetok už slúžiaci potrebám verejného záujmu zostal slúžiť\naj naďalej, a to až do doby, pokiaľ verejný záujem nebude definovaný inak a iným\nspôsobom. Opatrenia (legislatívne alebo iné) na zabezpečenie využívania majetku\npre potreby verejného záujmu môžu byť rôzne (PL. ÚS 11/96).\n\n40\n\n102. Ústavný súd tak musel pristúpiť ku skúmaniu, či obmedzením základného práva\nvlastniť majetok stelesneným v posudzovanej právnej úprave zákonodarca zachoval\nspravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou\nochrany základných práv jednotlivca (napríklad rozsudok ESĽP z 23. 9. 1982 vo veci\nSporrong and Lönnroth v. Sweden, sťažnosti č. 7151/75, 7152/75, § 69). Použitie testu\nproporcionality posudzovanej právnej úpravy nevylučuje ani novelizácia ústavy, ktorá síce\ndo ústavného textu výslovne zakotvila požiadavku ochrany poľnohospodárskej pôdy,\nvlastnícky ju však nevyhradila štátu, prípadne inému druhovo individualizovanému\nprávnemu subjektu. Poľnohospodárska pôda tak naďalej z hľadiska súkromno-právneho\npredstavuje vec spôsobilú byť predmetom vlastnícko-právnych vzťahov a vlastníckych\ndispozícií. Dokazuje to samotná existencia zákona č. 140/2014 Z. z., ako aj skutočnosť, že\niba objekty právnych vzťahov vymenované v čl. 4 ods. 1 ústavy sú vyhradené\nmonopolnému subjektu vlastníckeho práva (štátu). Poľnohospodárska pôda medzi ne\nnepatrí. Jej právny režim preto nie je výlučne podriadený požiadavke ochrany verejného\nzáujmu, ale možno ho kvalifikovať ako dominantne orientovaný na vlastnícko-právnu\npodstatu s verejno-právnymi obmedzeniami nevyhnutnými na zachovanie produkčného\npotenciálu, ktorý prispieva k zabezpečeniu potravinovej bezpečnosti štátu (čl. 20 ods. 2\nústavy).\n103. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach.\nPrvou je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku,\nči inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ,\nktorým môže byť aj ochrana verejného záujmu. Druhou fázou je zisťovanie kritéria\nnevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit,\ntest of necessity, test of subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli\nporovnávanie posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo\nalebo slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak\nnedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej miere\n(napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/96). Napokon\ntreťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit,\n\n41\n\ntest of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect, napr. PL. ÚS 3/00,\nPL. ÚS 23/06, PL. ÚS 111/2011 a pod.).\n104. Pri skúmaní cieľa posudzovanej právnej úpravy, a v ňom sa prejavujúceho\nchráneného verejného záujmu, nemožno opomenúť čo do významu ťažiskový predmet\nregulácie, a to normatívne požiadavky na subjekty, ktorým vlastník môže previesť\nvlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku. Z § 4 ods. 1 písm. a), ods. 4 – 6, ods. 9,\nako aj z ods. 10 zákona č. 140/2014 Z. z. podľa názoru ústavného súdu zreteľne vyplýva, že\nuplatňovanie predmetného zákona docieli v budúcnosti postupne stav, keď pozemky\ns produkčne potenciálnou poľnohospodárskou pôdou nachádzajúce sa mimo zastavaného\núzemia obce budú dominantne vo vlastníctve subjektov, ktorých podnikateľská činnosť\nspĺňa tri charakteristiky:\n(i) vecné zameranie – poľnohospodárska výroba,\n(ii) stabilita – regulovaná minimálna dĺžka výkonu poľnohospodárskej výroby ako\npodnikania pred prevodom vlastníctva,\n(iii) lokalizácia – doterajší výkon čo najbližšie územiu, na ktorom sa\npoľnohospodársky pozemok nachádza.\nZároveň nadobúdateľmi poľnohospodárskeho pozemku môžu byť subjekty s trvalým\npobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky najmenej desať rokov.\n105. Vlastníctvo, parametre\n\npodnikania\n\na rezidencia\n\n–\n\nto\n\nsú\n\ntri\n\nznaky\n\ncharakterizujúce subjekty, ktoré by mali ako právni suveréni dominantne ovládať\npoľnohospodárske pozemky.\n106. Podľa čl. 4 ods. 1 ústavy nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné\nliečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky...\n107. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku\nuvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,\npotravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže\nbyť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických\nosôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov\nalebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.\n42\n\n108. Citované ústavné normy ústavný súd uvádza ako potvrdenie prijateľnosti\nzáveru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nvlastnícky\n\nvzťah\n\nvopred\n\ndruhovo\n\nurčených\n\nsubjektov\n\nk odôvodneným kvalifikovaným majetkovým hodnotám možno považovať za legitímny\ncieľ právnej úpravy, a to obzvlášť vtedy, ak takáto konštrukcia napomáha presadeniu\nurčitého verejného záujmu. Osobitne to platí v situácii, ak je typizovaný verejný záujem\nústavne artikulovaný (čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy).\n109. Kým však právna norma v čl. 4 ods. 1 ústavy je jednoznačná v osobnom\ni vecnom rozsahu svojej pôsobnosti, čl. 20 ods. 2 ústavy ponecháva konkretizáciu na zákon.\nTo neznamená, že čl. 20 ods. 2 ústavy vylučuje ústavno-súdny prieskum oň sa opierajúceho\nzákona. Takýto zákon možno v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy preskúmať\npredovšetkým z hľadiska jeho schopnosti zabezpečiť naplnenie hodnôt uvedených v čl. 20\nods. 2 ústavy (potravinová bezpečnosť štátu, potreby spoločnosti, rozvoj národného\nhospodárstva a verejný záujem) prostredníctvom vlastníckeho vzťahu štátu, obce\nalebo individuálne určenej fyzickej osoby, či individuálne určenej právnickej osoby\nk druhovo určenému majetku.\n110. Cieľom posudzovanej právnej úpravy je postupná vlastnícka koncentrácia\npozemkov s poľnohospodárskou pôdou do rúk subjektov, ktorých podnikateľská činnosť\na rezidencia na slovenskom území má poskytovať garancie neznižovania výmery\npoľnohospodárskych pozemkov a ich riadneho obhospodarovania, a tým má prispieť\nk zabezpečeniu ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy, teda k ochrane\nindividualizovaného verejného záujmu. Prostriedkom, ktorý zákon č. 140/2014 Z. z.\npoužíva na dosiahnutie vymedzeného cieľa, je obmedzenie dispozičného oprávnenia\nako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku.\n111. V súvislosti s identifikáciou bezprostredného cieľa posudzovanej právnej\núpravy nemôže ústavný súd opomenúť ani § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z. z. V prípade,\nže o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku neprejaví záujem žiaden\nz preferovaných subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu ako podnikanie,\npotom môže prevádzajúci poľnohospodársky pozemok previesť za cenu uvedenú v registri\nna osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať\n43\n\nrokov.\n\nAk\n\nsa\n\nteda\n\nnepodarí\n\nzabezpečiť\n\nsústredenie\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nk poľnohospodárskym pozemkom do rúk subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku\nvýrobu ako podnikanie, potom zákonodarca požaduje aspoň zabezpečenie vlastníckeho\npráva pre subjekty rezidujúce na území Slovenskej republiky.\n112. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti tvoriace obsah prvého kroku testu\nproporcionality, ústavný súd konštatuje, že jeho obsahom je posudzovanie príslušnej\nprávnej úpravy z hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu (z ústavného hľadiska\npredovšetkým v kontexte s druhou vetou čl. 13 ods. 4 ústavy). Samoúčelné obmedzenie\nzákladného práva je z ústavného hľadiska neprípustné.\n113. Pri skúmaní posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality\nide v podstate o odpoveď na otázku, či vlastnícky vzťah na slovenskom území rezidujúceho\nsubjektu podnikajúceho v poľnohospodárstve istý čas a na určitom teritóriu garantuje\nochranu poľnohospodárskej pôdy pred znižovaním výmery a jej obhospodarovanie\nrešpektujúce požiadavky správnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.\n114. V systéme evidencie pozemkov, ktorý sa na území Slovenskej republiky\nuplatňuje, priradenie konkrétneho pozemku k niektorému druhu pozemkov [§ 9 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise\nvlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] determinuje prípustný\nspôsob využitia takého pozemku. Až zmena druhu pozemku predstavuje právom\naprobovaný nástroj na dosiahnutie zmeny spôsobu jeho využívania.\n115. S ohľadom na platný a účinný právny stav v podmienkach Slovenskej republiky\nmožno\n\nkonštatovať,\n\nže\n\nk zmene\n\npoľnohospodárskeho\n\ncharakteru\n\npozemku,\n\na tým k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy a k vytvoreniu právneho predpokladu\npre jej nepoľnohospodárske využitie dochádza po formálno-právnej stránke aplikáciou\ninštitútu odňatia poľnohospodárskej pôdy regulovaného v štvrtej časti zákona o ochrane\npôdy.\n\n44\n\n116. Podľa § 17 ods. 1 zákona o ochrane pôdy na nepoľnohospodárske účely možno\npoužiť poľnohospodársku pôdu len na základe rozhodnutia o odňatí poľnohospodárskej\npôdy...\n117. Podľa § 17 ods. 4 zákona o ochrane pôdy poľnohospodársku pôdu možno odňať\nnatrvalo alebo dočasne, pričom\na) odňatím natrvalo sa rozumie trvalá zmena spôsobu použitia poľnohospodárskej\npôdy s trvalou zmenou druhu pozemku v katastri,\nb)\n\ndočasným\n\nodňatím\n\nsa\n\nrozumie\n\ndočasná\n\nzmena\n\nspôsobu\n\npoužitia\n\npoľnohospodárskej pôdy na čas najviac desať rokov, ktorá sa rekultivačnými opatreniami\nuvedie do pôvodného stavu.\n118. Podľa § 17 ods. 7 zákona o ochrane pôdy rozhodnutie o odňatí je podkladom\nna vyznačenie zmeny druhu pozemku v katastri na ostatnú plochu. Orgán ochrany\npoľnohospodárskej\n\npôdy\n\n(§\n\n23)\n\nzašle\n\nvyhotovenie\n\nprávoplatného\n\nrozhodnutia\n\ns vyhotovením geometrického plánu alebo kópie katastrálnej mapy na príslušný orgán\nštátnej správy na úseku katastra, ktorý plochy rozhodnutím odňaté natrvalo vyjme\nz evidencie poľnohospodárskej pôdy a vyznačí zmenu druhu poľnohospodárskeho pozemku\nna ostatnú plochu v termíne najneskôr 60 dní po prevzatí rozhodnutia.\n119. Podľa § 17 ods. 12 zákona o ochrane pôdy ak žiadosť na odňatie\npoľnohospodárskej pôdy nespĺňa zásady ochrany poľnohospodárskej pôdy podľa § 12,\norgán ochrany poľnohospodárskej pôdy (§ 23) súhlas na jej odňatie v rozhodnutí nevydá.\n120. Z citovaných ustanovení zákona o ochrane pôdy vyplýva, že len rozhodnutie\npríslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy o odňatí poľnohospodárskej pôdy\notvára právnu cestu pre zníženie výmery poľnohospodárskej pôdy. To je na prvý pohľad iba\nformálna zmena de iure, avšak vzhľadom na uplatňovanie systému druhov pozemkov\nspojeného s prípustným spôsobom využitia každého z nich sa jedná aj o zmenu de facto,\nvytvárajúcu\n\npriestor\n\npre\n\nvyužitie\n\npôvodného\n\nna nepoľnohospodárske účely.\n\n45\n\npoľnohospodárskeho\n\npozemku\n\n121. Zákon o ochrane pôdy nepovažuje vlastnícky vzťah druhovo vymedzeného\nvlastníka poľnohospodárskej pôdy za dôvod na zákaz odňatia poľnohospodárskej pôdy.\nInými slovami, vlastnícky vzťah subjektov preferovaných posudzovanou právnou úpravou\nk poľnohospodárskej pôde nie je zákonným kritériom posudzovania žiadosti o odňatie\npoľnohospodárskej pôdy, a tak do budúcnosti nemôže právne významným spôsobom\novplyvniť účel, na ktorý bude pozemok s poľnohospodárskou pôdou využívaný.\nRozhodujúcim kritériom pre postoj orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy k žiadosti\no odňatie poľnohospodárskej pôdy je totiž dodržanie zásad ochrany poľnohospodárskej\npôdy podľa § 12 zákona o ochrane pôdy (§ 17 ods. 12 zákona o ochrane pôdy), ktoré žiadnu\nprávne relevantnú súvislosť s nositeľom vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu\npozemku neobsahujú.\n122. V rámci prvého kroku testu proporcionality ústavný súd zisťuje, či je\nposudzovaná právna norma racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational\nconnection test). Úlohou je teda zistiť, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom,\na tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ (m. m. PL. ÚS 23/06,\nPL. ÚS 3/09, PL. ÚS 16/09).\n123. Vyhodnocujúc prvý krok testu proporcionality posudzovanej právnej úpravy,\nústavný súd konštatuje vážne pochybnosti o racionalite vzťahu medzi obmedzeniami\ndispozičného oprávnenia vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedenými zákonom\nč. 140/2014 Z. z. na jednej strane a ochranou produkčného potenciálu poľnohospodárskej\npôdy na strane druhej. Zákonným determinantom poľnohospodárskeho využívania\nkonkrétneho pozemku je totiž jeho zaradenie do príslušných kategórií pozemkov [§ 2 ods. 1\nzákona č. 140/2014 Z. z. v spojení s § 2 písm. b) zákona o ochrane pôdy – orná pôda,\nchmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty], na ktoré charakter\nsubjektu vlastníctva pozemku nemá žiaden právne relevantný vplyv.\n124. Pravdaže, ústavný súd neopomína ani zníženie pravdepodobnosti odňatia\npoľnohospodárskej pôdy v dôsledku charakteru subjektu, ktorý ju vlastní. Vlastnícke právo\nk poľnohospodárskemu pozemku prináležiace subjektu, ktorý vykonáva poľnohospodársku\nvýrobu ako časovo a územne stabilizované podnikanie, môže znižovať pravdepodobnosť\n\n46\n\npodania žiadosti o odňatie poľnohospodárskej pôdy. Vlastníctvo v rukách takéhoto subjektu\nsúčasne môže zvyšovať pravdepodobnosť využívania poľnohospodárskych pozemkov,\nktoré bude šetriť produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy.\n125. Popísané faktory však z hľadiska testovania posudzovanej právnej úpravy\nnedosahujú významovú úroveň, ktorá by konštatované pochybnosti o plnení kritéria\nvhodnosti posudzovanou právnou úpravou rozptýlila. Potenciál všetkých možných pozitív\nuvedených v predchádzajúcom odseku totiž skutkovo nie je nevyhnutným dôsledkom\nvlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku. Zníženie pravdepodobnosti odňatia\npoľnohospodárskej pôdy môže privodiť aj jej prenajatie subjektu, ktorý poľnohospodársku\nvýrobu ako podnikanie vykonáva. Rovnako tak zvýšenie pravdepodobnosti využívania\npoľnohospodárskych pozemkov, ktoré bude šetriť produkčný potenciál poľnohospodárskej\npôdy, môže vyplývať z prenájmu poľnohospodárskeho pozemku subjektu podnikajúcemu\nv oblasti poľnohospodárskej výroby, hoci vlastníkom takého pozemku bude osoba\nnespĺňajúca kritériá zákona č. 140/2014 Z. z.\n126. V súvislosti s argumentáciou v predchádzajúcom bode je potrebné uviesť,\nže práve právny inštitút nájmu poľnohospodárskych pozemkov je v podmienkach\nSlovenskej republiky absolútne dominujúcou formou ich obhospodarovania subjektmi\nvykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu podnikateľským spôsobom (približne 93 %\npoľnohospodárskych pozemkov je prenajatých). Silou zákona (zákon č. 504/2003 Z. z.\no nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných\npozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) sa pritom\nzabezpečuje stabilita nájomných vzťahov, keďže doba nájmu je minimálne 5 rokov\na najviac (podľa druhu pozemkov) je to 50 rokov, pričom štatisticky udávaná priemerná\ndĺžka nájomného vzťahu je približne 8,5 roka. Tento faktor významne oslabuje\nproklamované ciele napadnutej právnej úpravy regulujúcej výlučne vlastnícke vzťahy\nk pozemkom, ak sa súčasne berie do úvahy, že povinnosti uložené zákonom o ochrane\npôdy sa rovnako týkajú vlastníkov aj nájomcov poľnohospodárskych pozemkov (bližšie\npozri aj bod 137 a nasl.).\n\n47\n\n127. Navyše, v prípadoch regulovaných v § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z. z. úvahy\npopísané v predchádzajúcich dvoch odsekoch úplne odpadajú, keďže právna norma\nzakotvená v uvedenom ustanovení s poľnohospodárskou výrobou ako podmienkou\npre možnosť subjektu uchádzať sa o vlastnícke právo k nemu vôbec nepočíta. V takom\nprípade by teda vlastnícke právo osoby majúcej trvalý pobyt alebo sídlo na území\nSlovenskej republiky najmenej desať rokov pred uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva\npoľnohospodárskeho pozemku malo byť spôsobilé samé osebe garantovať neznižovanie\nvýmery\n\npoľnohospodárskeho\n\npozemku,\n\nako\n\naj\n\njeho\n\nsprávne\n\nobhospodarovanie,\n\nresp. zachovanie jeho produkčného potenciálu. Nastolenej úvahe chýba podľa názoru\nústavného súdu akýkoľvek rozumný podklad. Vlastnícke právo slovenského rezidenta\nk poľnohospodárskemu pozemku po právnej stránke nijako nezabezpečí ochranu\ndefinovaného, dokonca ústavne vyjadreného (čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy) verejného záujmu.\n128. Vyhovenie posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality\nvyžaduje, aby právna úprava smerovala k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,\naby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená\nprávna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu\no prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu (napríklad PL. ÚS 113/2011,\nPL. ÚS 10/2013, PL. ÚS 13/2012).\n129. Posudzovaná právna úprava je podľa zistení a záverov ústavného súdu\nvyjadrením triády: obmedzenie dispozičného práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku\n(použitý prostriedok) – postupné sústredenie vlastníctva poľnohospodárskych pozemkov\nv rukách vymedzenej skupiny subjektov (cieľ právnej úpravy) – ochrana produkčného\npotenciálu poľnohospodárskej pôdy (chránený verejný záujem). Ak má posudzovaná právna\núprava vyhovieť v prvom kroku testu proporcionality, je nevyhnutné, aby sa preukázala\nfunkčnosť väzby medzi použitým prostriedkom a chráneným verejným záujmom. Táto\nfunkčnosť potom ústavne legitimizuje aj cieľ preskúmavanej právnej úpravy, keďže mu\ndáva punc dostatočnej dôležitosti, ktorá v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu\n(napríklad PL. ÚS 113/2011, PL. ÚS 10/2013) ospravedlňuje obmedzenie základného práva\nalebo slobody. Ústavný súd dospel k záveru, že obmedzenie dispozičného práva\nako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedené\n48\n\nposudzovanou právnou úpravou nie je spôsobilé garantovať ochranu poľnohospodárskej\npôdy pred znižovaním jej výmery a pred obhospodarovaním nerešpektujúcim požiadavky\nsprávnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.\n130. Test proporcionality ústavný súd stále častejšie poníma kontextuálne\n(PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 16/09, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 13/2012 a ďalšie). Testované právne\núpravy totiž málokedy predstavujú z hľadiska metodiky testu učebnicové príklady.\nPreto ústavný súd v záujme čo najvyššej miery presvedčivosti odôvodnenia svojho\nrozhodnutia pristupuje k nasledujúcemu kroku testu aj vtedy, keď preskúmavaná právna\núprava v predchádzajúcom kroku neobstála. Takýto postup môže často detailizovať\nústavno-právnu mozaiku analyzovanej právnej úpravy, čo podstatne uľahčí definitívny\nzáver o jej ústavnej nesúladnosti.\n131. Napriek pomerne jednoznačnému záveru formulovanému v prvom štádiu testu\nprimeranosti ústavný súd usúdil, že pre odôvodnenie prvého bodu výroku tohto nálezu bude\nosožné pristúpiť aj k realizácii druhého kroku. V prvom kroku sa totiž sústredil\nna problematiku cieľa posudzovanej právnej úpravy a charakteru verejného záujmu,\nktorý zákonodarca\n\nprostredníctvom\n\nzákona\n\nč.\n\n140/2014\n\nZ. z.\n\nzamýšľa\n\nchrániť,\n\nako aj na spôsobilosť použitého prostriedku zabezpečiť ochranu preferovaného verejného\nzáujmu. V menšej miere bola predmetom pozornosti ústavného súdu samotná obmedzujúca\npodstata použitého prostriedku, teda ustálené obmedzenie dispozičného práva vlastníka\npoľnohospodárskeho pozemku, ktoré sa pri povrchnom pohľade môže javiť ako pomerne\nbanálne, a tým aj príliš málo invazívne na to, aby bolo možné konštatovať jeho ústavne\nrelevantnú neproporcionalitu. Je totiž zjavné, že posudzovaná právna úprava neodníma\ndispozičný komponent vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku vcelku.\nPrevádzajúci nie je takpovediac „prikovaný“ k poľnohospodárskej pôde, iba pri prevode\nmusí rešpektovať ustanovené zákonné podmienky stelesňujúce medze dispozičného práva.\n132. V rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality treba posúdiť, či príslušné\nlegislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie ústavou garantovaných práv bolo\nv okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho\ncieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny\n\n49\n\nprostriedok. Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže\nobmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou\nsledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým\nspôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06).\n133. Ústavný súd aplikuje test nevyhnutnosti s vedomím, že takmer v každom\nprípade obmedzenia základných práv a slobôd je predstaviteľné menej obmedzujúce\nriešenie. Striktná aplikácia testu nevyhnutnosti by mohla demokraticky neprípustným\nspôsobom zúžiť priestor parlamentu pre realizáciu jeho politík. Ústavný súd teda berie\ndo úvahy aj istý priestor na uváženie parlamentu nezabúdajúc však na minimalizáciu\nzásahov do základných práv a slobôd (PL. ÚS 23/06).\n134. Už viackrát spomenutý zákon o ochrane pôdy samotným svojím názvom\nnaznačuje, že jeho prioritnou funkciou je funkcia ochranná vo vzťahu k poľnohospodárskej\npôde. Z legálneho vymedzenia predmetu zákona o ochrane pôdy v § 1 vyplýva, že jeho\ncieľom je ochrana vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo\nudržateľného\n\nobhospodarovania\n\na poľnohospodárskeho\n\nvyužívania,\n\nochrana\n\nenvironmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy (produkcia biomasy, filtrácia,\nneutralizácia a premena látok v prírode, udržiavanie ekologického a genetického potenciálu\nživých organizmov v prírode), ako aj ochrana výmery poľnohospodárskej pôdy pred\nneoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie.\n135. Na prvý pohľad je zreteľné, že ochranu poľnohospodárskej pôdy, po ktorej\nvo svojich vyjadreniach volajú národná rada i vláda, má za cieľ zabezpečovať zákon\no ochrane pôdy. Konštatovať však nesplnenie druhého kroku testu proporcionality výlučne\nna báze existencie iného, už pred prijatím preskúmavanej právnej úpravy účinného\nprávneho predpisu, by podľa názoru ústavného súdu viedlo k nerešpektovaniu priestoru,\nktorý je k dispozícii parlamentu na účel realizácie jeho politík. Aj ESĽP konštatuje,\nže pri udržiavaní požadovanej\n\nrovnováhy medzi\n\nvšeobecným záujmom komunity\n\na požiadavkami ochrany individuálnych práv vnútroštátne orgány disponujú širokou\nmožnosťou úvahy (rozsudok ESĽP z 25. 10. 1989 vo veci Allan Jacobsson v. Sweden,\nséria A, č. 163, s. 17). Určite teda ústavný súd nemôže pristupovať k vyhodnocovaniu\n\n50\n\nkritéria nevyhnutnosti tak, že a priori zakáže parlamentu prijať právnu úpravu,\nktorá „zdvojuje“ ochranu toho istého verejného záujmu. Preto samotná existencia zákona\no ochrane pôdy chrániaceho rovnaký verejný záujem v porovnaní s ochranou zavedenou\nzákonom č. 140/2014 Z. z. nemá za následok nevyhovenie posudzovanej právnej úpravy\nv druhom kroku testu primeranosti.\n136. Aby ústavný súd dokázal zodpovedne uzavrieť druhý krok realizovaného testu,\nnevyhnutne musí dôkladne rozanalyzovať a následne i porovnať podstatu a prostriedky,\nakými chránia oba spomenuté zákony produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy. Len\ntak možno dať odpoveď na otázku, či zákon č. 140/2014 Z. z. šetrí podstatu a zmysel\nzákladného práva vlastniť majetok v ústavne požadovanej miere.\n137. Zákon o ochrane pôdy ukladá povinnosti nielen vlastníkom poľnohospodárskej\npôdy, ale aj jej nájomcom a správcom (ďalej len „užívatelia“; § 3 ods. 1 zákona o ochrane\npôdy). Na individuálnej báze je orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy na návrh pôdnej\nslužby vykonávajúcej prieskum poľnohospodárskych pôd v oblastiach ohrozených\ndegradáciou oprávnený uložiť vlastníkovi alebo užívateľovi vykonať opatrenia na ochranu\npoľnohospodárskej pôdy pred jej poškodením a degradáciou alebo opatrenia na odstránenie\nnežiaduceho stavu (§ 4 ods. 2 zákona o ochrane pôdy). Právna úprava ukladá vlastníkovi\nalebo užívateľovi\n\npovinnosť\n\nvykonávať\n\ntrvalú\n\na\n\núčinnú\n\nprotieróznu\n\nochranu\n\npoľnohospodárskej pôdy vykonávaním ochranných agrotechnických opatrení podľa stupňa\nerózie poľnohospodárskej pôdy, pričom tieto opatrenia vymenúva zákon o ochrane pôdy\nv § 5 ods. 2. V prípade, že pôdna služba zistí eróziu poľnohospodárskej pôdy a nečinnosť\nvlastníka alebo užívateľa, orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy na jej návrh uloží\npovinnosť realizovať také opatrenia. Obdobným spôsobom rieši zákon o ochrane pôdy jej\nochranu pred zhutnením v § 6 a pred rizikovými látkami v § 8. Podľa § 7 ods. 2 zákona\no ochrane pôdy je vlastník alebo užívateľ povinný vykonávať kontrolu bilancie pôdnej\norganickej hmoty a používať také spôsoby hospodárenia, ktoré nevyvolajú prekročenie\nlimitnej hodnoty deficitu bilancie pôdnej organickej hmoty. Táto povinnosť je znovu\nspojená s oprávnením orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy uložiť v prípade zistených\nnedostatkov povinnosť vykonať organické hnojenie poľnohospodárskej pôdy.\n\n51\n\n138. Ďalšia regulačná úroveň zákona o ochrane pôdy významná práve z hľadísk\nsledovaných podľa vyjadrení účastníkov konania zákonom č. 140/2014 Z. z. je\ninkorporovaná do štvrtej časti zákona o ochrane pôdy, ktorá má nadpis „Ochrana\npoľnohospodárskej pôdy pri nepoľnohospodárskom použití“. Významným je predovšetkým\n§ 12 zakotvujúci už vo svojom ods. 1 dôležitý príkaz podčiarkujúci individuálno-právne\nzameranie realizácie právnej úpravy. Podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane pôdy možno\npoľnohospodársku pôdu použiť na stavebné účely a iné nepoľnohospodárske účely len\nv nevyhnutných prípadoch a v odôvodnenom rozsahu. Ústavný súd predosiela, že práve\nneurčité právne pojmy „nevyhnutné prípady“ a „odôvodnený rozsah“ umožňujú štátnym\norgánom zabezpečujúcim realizáciu zákona o ochrane pôdy dôkladne vyhodnotiť každý\njeden prípad navrhovaného nepoľnohospodárskeho využitia poľnohospodárskej pôdy.\n139. Súčasne v § 12 ods. 2 zákon o ochrane pôdy taxatívne formuluje zásady,\nktorých dodržanie musí orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy pri svojom rozhodovaní\npreveriť. Podľa tohto ustanovenia ten, kto navrhne nepoľnohospodárske použitie\npoľnohospodárskej pôdy, je napríklad povinný riešiť alternatívne umiestnenie stavby\nna poľnohospodárskej pôde za hranicou zastavaného územia obce so zreteľom na ochranu\nnajkvalitnejších poľnohospodárskych pôd a vyhodnotiť dôsledky pre poľnohospodársku\npôdu pre každú alternatívu, nenarušovať ucelenosť honov a nesťažovať obhospodarovanie\npoľnohospodárskej pôdy nevhodným situovaním stavieb, jej delením a drobením\nalebo vytváraním\n\nčastí\n\nnevhodných\n\nna\n\nobhospodarovanie\n\npoľnohospodárskymi\n\nmechanizmami, vykonať skrývku humusového horizontu poľnohospodárskych pôd\nodnímaných natrvalo a zabezpečiť ich hospodárne a účelné využitie na základe bilancie\nskrývky humusového horizontu, zabezpečiť základnú starostlivosť o poľnohospodársku\npôdu odňatú podľa § 17 až do realizácie stavby, najmä pred zaburinením pozemkov\na porastom samonáletu drevín, ale aj zaplatiť odvod za trvalé odňatie alebo dočasné odňatie\nnajkvalitnejšej poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území podľa kódu bonitovaných\npôdno-ekologických jednotiek.\n140. Zákon\npoľnohospodárskej\n\no ochrane\n\npôdy\n\nzavádza\n\npôdy,\n\npri\n\nobstarávaní\n\na to\n\naj\n\nprvok\na\n\npreventívnej\n\nspracúvaní\n\nochrany\n\núzemnoplánovacej\n\ndokumentácie, projektov pozemkových úprav a iných návrhov podľa osobitných predpisov\n52\n\n(banské predpisy, predpisy vodného práva pod.). Takéto návrhy musia byť pred schválením\npodľa osobitných predpisov odsúhlasené orgánom ochrany poľnohospodárskej pôdy.\nNa vydanie súhlasu s budúcim možným použitím poľnohospodárskej pôdy na stavebné\nzámery a iné zámery a na určenie podmienok súhlasu je pritom rozhodujúci celkový\nkonečný rozsah zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy. Súhlas orgánu ochrany\npoľnohospodárskej pôdy je potom podkladom na vydanie rozhodnutia o odňatí\npoľnohospodárskej pôdy (§ 13 zákona o ochrane pôdy).\n141. Ochrana poľnohospodárskej pôdy v analyzovanej právnej úprave vrcholí v § 17\nzákona o ochrane pôdy upravujúcom rozhodovanie o odňatí poľnohospodárskej pôdy.\nRozhodnutie o odňatí konkrétnej poľnohospodárskej pôdy je totiž conditio sine qua non\npre jej nepoľnohospodárske použitie (§ 17 ods. 1 prvá veta zákona o ochrane pôdy)\notvárajúce faktický priestor pre prípadnú stratu jej produkčného potenciálu. Následne v § 17\nods. 5 zákon o ochrane pôdy predpisuje povinné náležitosti žiadosti o odňatie\npoľnohospodárskej pôdy (napr. projektovú dokumentáciu, bilanciu skrývky humusového\nhorizontu poľnohospodárskej pôdy s návrhom na jej hospodárne využitie, projekt spätnej\nrekultivácie dočasne odnímanej poľnohospodárskej pôdy s časovým harmonogramom\na ekonomickým\n\nprepočtom\n\nnákladov),\n\nktorých\n\npovaha\n\nje\n\nzreteľne\n\nsústredená\n\nna zohľadnenie individuálnych pomerov dotknutej poľnohospodárskej pôdy. Podľa § 17\nods. 6 zákona o ochrane pôdy orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy žiadosť\ns náležitosťami posúdi, a ak zistí, že sú dodržané zásady ochrany poľnohospodárskej pôdy\npodľa § 12, vydá rozhodnutie o odňatí, v ktorom\na) uvedie, na aký účel je súhlas s trvalým odňatím alebo dočasným odňatím\npoľnohospodárskej pôdy vydaný, ktorých parciel alebo ich častí a ktorých katastrálnych\núzemí sa týka,\nb) uvedie dokumenty, na základe ktorých rozhodnutie vydal,\nc) schváli projekt spätnej rekultivácie dočasne odňatej poľnohospodárskej pôdy,\nd) schváli bilanciu skrývky humusového horizontu poľnohospodárskej pôdy,\ne) uloží podmienky na zabezpečenie ochrany poľnohospodárskej pôdy podľa § 12.\n142. Rozhodnutie o odňatí je podľa § 17 ods. 8 zákona o ochrane pôdy platné len\nna odsúhlasený zámer. Podľa § 17 ods. 10 zákona o ochrane pôdy rozhodnutie o trvalom\n53\n\nodňatí stratí platnosť, ak do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia nebola pôda použitá\nna zámer uvedený v rozhodnutí o odňatí. Následne podľa ods. 11 toho istého ustanovenia\norgán ochrany poľnohospodárskej pôdy oznámi účastníkom konania stratu platnosti\nrozhodnutia o odňatí a príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra na základe\noznámenia vyznačí zmenu druhu pozemku v katastri.\n143. Ústavný súd na podklade popísaných právnych mechanizmov ochrany\npoľnohospodárskej pôdy konštatuje, že zákon o ochrane pôdy sa zameriava na ochranu\nprodukčného\n\npotenciálu\n\npoľnohospodárskej\n\npôdy\n\nna\n\nindividuálno-právnej\n\nbáze.\n\nMetodologicky ide o štandardizovanú administratívnoprávnu reguláciu, ktorú do praxe\nuvádzajú určené orgány verejnej správy, a to predovšetkým v rovine individuálnej právnoaplikačnej aktivity. Individuálny charakter však v zákone o ochrane pôdy nie je daný len\nprávomocou správnych orgánov rozhodovať o konkrétnych právnych pomeroch fyzických\nosôb a právnických osôb, ale aj vecným zameraním tejto rozhodovacej právomoci\nna parametre priamo stelesňujúce ochranu poľnohospodárskej pôdy na konkrétnych\npozemkoch. Zákon o ochrane pôdy teda umožňuje kompetentnému orgánu verejnej správy\ndôkladne posúdiť relevantné miestne pomery každého pozemku s poľnohospodárskou\npôdou, každého návrhu na nepoľnohospodárske použitie poľnohospodárskej pôdy,\nčo podľa názoru ústavného súdu podstatne prispieva k adresnosti, a tým aj účelnosti\nzabezpečovanej ochrany poľnohospodárskej pôdy a jej produkčného potenciálu.\n144. Pravda, aj v zákone č. 140/2014 Z. z. je prítomná individuálna báza\nposkytovanej právnej ochrany, a to v § 6 upravujúcom postup nadobúdateľov, resp. ďalších\nosôb, na ktoré bude prevedené vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku,\naj okresného úradu pri nadobúdaní vlastníctva ku konkrétnemu poľnohospodárskemu\npozemku. Tento postup však nemôže nič zmeniť na normatívne zakotvených obmedzeniach\ndispozície s poľnohospodárskymi pozemkami, čím sa v podstate zužuje na formálnu\nkontrolu rešpektovania všeobecne normovaných obmedzení. Inými slovami, okresný úrad\npri overovaní podmienok nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku,\nale ani v nadväzujúcom konaní o vklade vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu\npozemku do katastra nehnuteľností nedisponuje správnou úvahou, v rámci ktorej by bol\n(hoci aj podľa všeobecne stanovených kritérií) oprávnený zohľadniť miestne pomery\n54\n\ntýkajúce sa konkrétneho poľnohospodárskeho pozemku či osobné pomery týkajúce sa\nkonkrétneho prevádzajúceho alebo nadobúdateľa, a akceptovať aj prevod vlastníckeho\npráva vymykajúci sa kogentným normám obsiahnutým v § 4 zákona č. 140/2014 Z. z.\n145. Ústavný súd tu považuje za účelné podčiarknuť stabilizovaný význam\nvlastníckeho práva, ktorý vyložil vo veci PL. ÚS 19/09, kde vlastnícke právo na podklade\nhistorického vývoja charakterizoval ako súčasť jadra personálnej autonómie jednotlivca\nvo vzťahu k verejnej moci. Vlastnícke právo predstavuje aj dôležitý predpoklad\nsebarealizácie človeka, ktorému zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu\njeho slobody. Z uvedeného vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné\nužívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou\nhodnotou personálnej autonómie jednotlivcov.\n146. Vlastníctvu totiž v celkovom koncepte základných práv a slobôd prislúcha úloha\nzabezpečiť nositeľovi základného práva slobodný priestor v majetkovoprávnej sfére,\na tým mu umožniť formovanie vlastného života na báze vlastnej zodpovednosti. Garancia\nvlastníctva ako právnej kategórie slúži zabezpečeniu základného práva vlastniť majetok.\nToto základné právo jednotlivca predpokladá právny inštitút vlastníctva, a tak by nebolo\núčinne garantované, ak by zákonodarca dosadil na miesto súkromného vlastníctva čosi,\nčo by už nebolo možné označiť ako vlastníctvo. Inštitucionálna garancia vlastníctva\nzakazuje odobratie takých vecných komponentov v súkromnom práve, ktoré tvoria\nelementárnu bázu činností majetkovoprávneho charakteru chránených základnými právami\n(rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 18. decembra 1968 vo veciach sp. zn. 1 BvR\n638, 673/64 a 200, 238, 249/65). Spolkový ústavný súd pritom identifikuje dva prvky\nimanentné každému právu, ktorému poskytuje ochranu článok 14 Základného zákona\n(ústavná garancia vlastníctva). Po prvé ide o súkromnú využiteľnosť (Privatnützigkeit)\na po druhé o principiálne dispozičné oprávnenie (grundsätzliche Verfügungsbefugnis).\nDruhé z menovaných považuje Spolkový ústavný súd za podstatnú súčasť slobody konania\nvo sfére vlastníckeho poriadku. Zákaz scudzenia preto patrí k najťažším zásahom do sféry\nslobody nositeľa vlastníckeho práva a je prípustný len výnimočne (rozhodnutie Spolkového\nústavného súdu z 19. júna 1969 vo veci sp. zn. 1 BvR 353/67). Pritom je potrebné doplniť,\nže popisované dispozičné oprávnenie sa chápe ako oprávnenie disponovať vlastníckym\n55\n\nprávom (Eigentumsrecht), teda oprávnenie vlastnícke právo scudziť alebo zaťažiť. Naproti\ntomu oprávnenie nakladať s predmetom vlastníctva (Eigentumsobjekt) spadá do jadra\ninštitucionálnej garancie vlastníctva len do tej miery, nakoľko slúži zachovaniu súkromnej\nvyužiteľnosti. Toto oprávnenie preto tvorí obsah vlastníctva v širšom zmysle (Stein, E.\nStaatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr, 1991, s. 260).\n147. Práve posudzovaná právna úprava zavádza paušálne obmedzenie dispozičnej\nčrty vlastníckeho práva spočívajúcej v práve scudzovať poľnohospodársky pozemok,\nktoré mu ako ústavným poriadkom chránenému základnému práva vtláča pečať\njedinečnosti, pretože ho vymedzuje oproti iným druhom majetkových práv. Tento obsahový\nkomponent vlastníckeho práva završuje aj jeho ústavno-právne chránenú hodnotu,\npretože predstavuje systematické vyvrcholenie právneho panstva vlastníka nad predmetom\nvlastníctva, v ktorom sa zračí významný aspekt spojený s vlastníctvom, a to oprávnenie\nekonomicky ho realizovať.\n148. Z porovnávania čŕt typických pre právnu úpravu zákona o ochrane pôdy\na charakteristík vlastných zákonu č. 140/2014 Z. z. vyplýva podstatne vyššia miera\ninvazívnosti druhého menovaného právneho predpisu. Zákon o ochrane pôdy vytvára\nsvojou koncentráciou na individuálne pomery pozemku s poľnohospodárskou pôdou,\nako aj špecifickými nástrojmi presadenia verejného záujmu (regulované vecné zameranie\nadministratívnej aktivity orgánov verejnej správy) podľa názoru ústavného súdu nielen\nlepšie predpoklady pre ochranu produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy,\nale nepochybne vykazuje menšiu mieru zásahového charakteru. Dôvodom formulovaného\nzáveru je podstata dovolených zásahov, ktoré zákon o ochrane pôdy orientuje\nprostredníctvom výkonných orgánov verejnej správy na užívaciu črtu vlastníckeho práva\nk poľnohospodárskemu pozemku, a tak aj legitímnym spôsobom vyjadruje často traktovanú\nsociálnu funkciu vlastníctva plynúcu z čl. 20 ods. 3 ústavy (použitý prívlastok „sociálny“\ntu predstavuje širší záber, než len zameranie na vzťah dvoch vlastníkov). Zákon\nč. 140/2014 Z. z. naproti tomu vylučuje možnosť zohľadnenia individuálnych pomerov\nprostredníctvom administratívnej aktivity orgánu verejnej správy a normatívne zasahuje\ndo dispozičného práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Preto jeho zásahový\ncharakter je podstatne citeľnejší.\n56\n\n149. Aj zahraničné právne úpravy často zabezpečujú ochranu poľnohospodárskej\npôdy na báze individuálnej rozhodovacej právomoci spätej s vyhodnocovaním konkrétnych\npomerov. Napríklad podľa švédskeho zákona o nadobúdaní pozemkov č. 1979:230\n(Jordförvärvslagen) môžu právnické osoby kúpiť farmárske nehnuteľnosti väčšinou\nna základe povolenia Krajskej správnej rady, a aj fyzické osoby v určitých oblastiach\nŠvédska na nadobudnutie poľnohospodárskej pôdy potrebujú povolenie. Podľa zákona\no nadobúdaní vlastníctva nájomcami č. 1985:658 (Lagen om arrendatorers rätt att förvärva\narrendesället) majú nájomcovia poľnohospodárskej pôdy k nej predkupné právo.\n150. V Poľsku musia byť všetky prevody poľnohospodárskej pôdy nahlásené orgánu\nsprávy poľnohospodárskeho majetku, ktorý má predkupné právo. Podľa dostupných\ninformácií však z tohto pravidla existuje viacero výnimiek a uvedená inštitúcia využíva\nsvoje právo len veľmi zriedka (z viac ako 270 000 prípadov týkajúcich sa asi 400 000 ha\npozemkov bolo predkupné právo uplatnené v 293 prípadoch týkajúcich sa približne\n6 500 ha).\n151. Francúzsky model, na ktorý poukazujú aj účastníci konania, sa zakladá\nna regulácii predaja pozemkov prostredníctvom Sociétes dʼ Aménagement Foncier et\ndʼEstablissement Rural (SAFER). Táto inštitúcia musí byť informovaná o každom predaji\npoľnohospodárskej pôdy a následne má dva mesiace na schválenie alebo zamietnutie\ntransakcie. Ak táto nie je v súlade s cieľmi SAFER, uskutočnia sa rokovania s kontrahentmi\ns cieľom dosiahnuť vzájomnú dohodu, ktorá by bola v súlade s cieľmi SAFER.\nAk k dohode nedôjde, môže si SAFER uplatniť predkupné právo. K tomu dochádza najmä\npri potrebe sledovať ciele v oblasti ochrany životného prostredia, alebo ak je tu podozrenie\no špekulácii pri obchode. Celkovo je však miera intervencie SAFER pomerne nízka\n(približne 10 % transakcií a iba v 15 % z nich bolo uplatnené predkupné právo).\n152. Aj v Spolkovej republike Nemecko sa preferuje individuálna báza zásahov\ndo procesu scudzovania poľnohospodárskych pozemkov. Podľa zákona o prevodoch\npozemkov [Gesetz über Maßnahmen zur Verbesserung der Agrarstruktur und zur Sicherung\nland und forstwirtschaftlicher Betriebe (Grundstückverkehrsgesetz – GrdstVG)] musí predaj\npôdy presahujúcej určenú rozlohu schváliť regulačný orgán, resp. povoľovací orgán\n\n57\n\n(Genehmigungsbehörde). Súčasne právna úprava v § 9 GrdstVG stanovuje taxatívne\ndôvody, pre ktoré je možné povolenie nevydať, prípadne vydať ho s podmienkami\nalebo s určením predpokladov, ktoré musia byť splnené v úradne určenej lehote. Dôvody,\npre ktoré smie povoľovací orgán povolenie nevydať, sú:\n(i) scudzenie má za následok nezdravé rozdelenie (ungesunde Verteilung) pozemku\na pôdy, čo v zásade znamená, že scudzenie odporuje opatreniam na zlepšenie agrárnej\nštruktúry,\n(ii) scudzenie bude mať za následok, že sa pozemok alebo väčšina priestorovo\nči hospodársky súvisiacich pozemkov nehospodársky zmenší alebo rozdelí [ide o situácie,\nkeď sa v dôsledku prevodu rozloha poľnohospodárskeho pozemku zníži pod jeden hektár,\nalebo\n\nsamostatný\n\npoľnohospodársky\n\npodnik\n\nstratí\n\nsvoju\n\nživotaschopnosť\n\n(Lebensfähigkeit)],\n(iii) odplata za prevod pozemku je v hrubom nepomere k hodnote pozemku.\nPrávna úprava potom v § 10 a § 11 GrdstVG určuje, čím možno podmieniť vydanie\npovolenia (napríklad povinnosť nadobúdateľa dať pozemok do árendy určenému\npoľnohospodárovi), prípadne aké predpoklady (napr. zodpovedajúca zmena tých ustanovení\nzmluvy o prevode, ktoré spochybňujú účel právnej úpravy) musí prevodca splniť\nv ustanovenej lehote na to, aby povoľovací orgán o tom vydal potvrdenie.\n153. Iba v Maďarsku zákon o prevode poľnohospodárskej a lesnej pôdy (2013-évi\nCXXII. törvény a mező- és erdőgazdasági földek forgalmáról) plošne zakazuje nadobúdať\nvlastnícke právo k pôde zahraničnej fyzickej osobe, inému štátu, miestnej samospráve\nči akémukoľvek ich orgánu, ako aj právnickej osobe s výnimkami stanovenými v zákone.\nPrávnická osoba, ktorá vznikla oddelením, splynutím, zlúčením či zmenou právnej formy\n(okrem cirkvi alebo jej internej právnickej osoby) nemôže nadobudnúť vlastnícke právo\nk pôde nadobudnuté jej právnym predchodcom. Súčasne ten istý zákon umožňuje\nnadobudnúť do vlastníctva pôdu tuzemskej fyzickej osobe, ako aj štátnemu občanovi\nčlenského štátu Európskej únie. Avšak takáto osoba, pokiaľ nie je poľnohospodárom, môže\nnadobudnúť vlastnícke právo k pôde, len ak rozloha pôdy v jej vlastníctve spolu s rozlohou\npôdy, ktorú má v úmysle nadobudnúť, nepresiahne jeden hektár (uvedený limit neplatí,\nak je tuzemská fyzická osoba alebo štátny občan členského štátu, ako nepoľnohospodár,\n\n58\n\nblízkym príbuzným prevádzateľa). Pritom poľnohospodárom je fyzická osoba, ktorá má\npoľnohospodárske alebo lesohospodárske vzdelanie, alebo najmenej po dobu troch rokov\nnepretržite vykonáva poľnohospodársku činnosť, lesohospodársku činnosť alebo súvisiace\nvedľajšie činnosti v Maďarsku za účelom dosiahnutia zisku, vo vlastnom mene a na vlastnú\nzodpovednosť alebo ako osobne prispievajúci člen výrobnej organizácie.\n154. Z uvedeného stručného prehľadu vyplýva, že zahraničné systémy fungovania\ntrhu s poľnohospodárskymi pozemkami nie sú oprostené od štátnej regulácie. Tá sa však\nzakladá dominantne na skúmaní pomerov konkrétneho zamýšľaného predaja určeným\nverejným (štátnym) orgánom, a nie na apriórnych zákonných limitoch ignorujúcich\nprípadné individuálne okolnosti budúcej transakcie a jej objektu. Jedinou výnimkou je\nmaďarská právna úprava. K nej však hodno poznamenať, že Európska komisia v októbri\n2014 iniciovala konanie proti Maďarsku z dôvodu obmedzovania práv cezhraničných\ninvestorov, čím má dochádzať k porušovaniu úniovej legislatívy o voľnom pohybe kapitálu.\n155. Pre slovenské podmienky je v súvislosti s analyzovanou povahou nástrojov\nštátnej regulácie vhodné opätovne zdôrazniť uplatňovanie zákona o pôde a v ňom\nustanovených podmienok, za ktorých môže byť poľnohospodárska pôda na individuálnej\nbáze využitá na nepoľnohospodárske účely.\n156. Ústavný súd pritom neopomína ani argumentáciu vlády, podľa ktorej „ochrana\npoľnohospodárskej pôdy uskutočňovaná podľa zákona č. 220/2004 Z. z. a to ochrana\nvlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo udržateľného\nobhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana environmentálnych funkcií\npoľnohospodárskej pôdy a ochrana výmery poľnohospodárskej pôdy pred neoprávnenými\nzábermi na nepoľnohospodárske použitie nebola adekvátna a postačujúca v plnej miere“.\n157. Podľa názoru ústavného súdu požiadavka primeranosti obmedzovania\nzákladných práv a slobôd a priori nevylučuje dopĺňanie existujúcej ochrany verejného\nzáujmu novými právno-regulačnými nástrojmi obmedzujúcej povahy. Musia však byť\nzaložené na relevantných a ústavne akceptovateľných dôvodoch a súčasne aj ich zavedenie\nmusí rešpektovať ústavný princíp primeranosti.\n\n59\n\n158. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona č. 140/2014 Z. z. sa\nuvádza, že opatrenia zakotvené v doterajšej právnej úprave (teda hlavne v zákone o ochrane\npoľnohospodárskej pôdy) «sú opatrenia vychádzajúce zo skutočne zisteného stavu, ktorý už\nexistuje. Ide teda o nápravné opatrenia ukladané príslušnými orgánmi verejnej správy\nalebo organizáciami\n\nvykonávajúcimi\n\nprenesený\n\nvýkon\n\nštátnej\n\nsprávy\n\nex\n\npost,\n\nt. j. až po zistení závadného, resp. neželateľného stavu. Počet a spôsob kontrol, resp. skúšok\nje zároveň limitovaný skutočnosťou, že všetky inštitúcie vykonávajúce predmetné kontroly\na skúšky sú napojené na rozpočet verejnej správy ako štátne rozpočtové, resp. príspevkové\norganizácie, pričom však výkon kontrol a skúšok je finančne veľmi náročný, čo kladie\nneprimerané nároky na rozpočet verejnej správy.\nDôsledkom toho je okrem iného napríklad aj to, že v období rokov 2006 až 2011\npredstavujúcich uzavretý cyklus agrochemického skúšania pôdy boli takéto skúšky vykonané\niba na 8,7% výmery poľnohospodárskej pôdy. Taktiež zistenia z tohto cyklu svedčia\no klesajúcej úrovni obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy. Osobitne sa to prejavuje\nv raste acidity (kyslosti) tejto pôdy, ktorá sa zvyšuje na 23,4% skúšaných plôch, pričom\npri trvalých trávnatých porastoch je tento podiel až 52%. Tento údaj je dôsledkom toho,\nže obhospodarovatelia pôdy zanedbávajú viaceré agrotechnické povinnosti, v tomto prípade\nvápnenie pôdy. Zatiaľ čo v rokoch 1994 až 1999 bolo na vápnenie pôd použitých 549,4 tis.\ntony CaO, v rokoch 2006 až 2011 to bolo len 146,8 tis. tony. Výrazne tiež klesol obsah\nfosforu a prístupného draslíka v poľnohospodárskej pôde. Preto aj základné navrhované\nopatrenie odporúčané príslušným kontrolným a skúšobným ústavom znie: „Pôde\na udržiavaniu jej úrodnosti ako primárnej podmienke štandardnej poľnohospodárskej\nsústavy, treba dať opätovne prioritu v konaní roľníka, ako aj štátnej agrárnej politike“.\nObdobné zistenia sú výsledkom i pôdnej služby zameranej na kontrolu zachovania\nprirodzených vlastností poľnohospodárskej pôdy podľa zákona č. 220/2004 Z. z. V období,\nkeď sa výrazným faktorom ovplyvňujúcim prirodzené vlastnosti pôdy stávajú prebiehajúce\natmosférické a pôdno-klimatické zmeny, je jedným z rozhodujúcich záverov pôdnej služby\nto, že bude závisieť od odbornej úrovne každého užívateľa poľnohospodárskej pôdy, akým\nspôsobom bude schopný realizovať adaptačné opatrenia zamerané na realizáciu\nochranných agrotechnických opatrení. Posudky pôdnej služby svedčia v prospech toho,\n\n60\n\nže základné odborné znalosti sú základným predpokladom pre správnu poľnohospodársku\nprax a ekonomicky efektívnu poľnohospodársku výrobu. V prospech prijatia preventívnych\nopatrení zameraných na odborné obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy svedčí\ni ekonomická stránka realizácie pôdnej služby, keď v roku 2010 na túto činnosť bolo\nvyčlenených 75 000 eur a v roku 2013 je to už iba 55 000 eur. Tento proces pokračuje\naj v súčasnosti, keď pre rok 2014 boli z dôvodov úspor znížené tieto výdavky o ďalších\n20%.».\n159. Zhrňujúco teda možno konštatovať, že zákonodarca v dôvodovej správe\nodôvodňuje koncept posudzovanej právnej úpravy dvoma okruhmi. Prvým je zdôraznenie\nprevencie v systéme ochrany poľnohospodárskej pôdy a druhým nízka úroveň súčasného\nekonomického zabezpečenia činností regulovaných zákonom o ochrane pôdy.\n160. Ústavný súd už pri stručnej rekapitulácii právnej úpravy obsiahnutej v zákone\no ochrane pôdy uviedol popri mocenských prostriedkoch následného charakteru viacero\nnástrojov,\n\nktoré\n\nnepochybne\n\nplnia\n\npreventívnu\n\nfunkciu\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk ochrane\n\npoľnohospodárskej pôdy (napr. podmienka súhlasu orgánu ochrany poľnohospodárskej\npôdy k návrhom územnoplánovacej dokumentácie, projektov pozemkových úprav,\nako aj k ich zmenám, ale aj samotné rozhodovanie o odňatí poľnohospodárskej pôdy,\nktoré musí predchádzať jej použitiu na nepoľnohospodárske účely). Do tejto skupiny\nopatrení patrí aj pravidlo, podľa ktorého nevyhnutným podkladom na vydanie stavebného\npovolenia je právoplatné rozhodnutie o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy (§ 17\nods. 14 zákona o ochrane pôdy). Príslušný stavebný úrad teda nemôže ani pri splnení\nvšetkých ostatných podmienok na povolenie stavby na pozemku s poľnohospodárskou\npôdou vydať stavebné povolenie, ak niet právoplatného rozhodnutia o trvalom odňatí\npoľnohospodárskej pôdy.\n161. Pokiaľ ide o ekonomické dôvody nefunkčnosti mechanizmov zavedených\nzákonom o ochrane poľnohospodárskej pôdy, ústavný súd ich charakter neakceptuje ako\ndôvod preskúmavaného obmedzenia základného práva vlastniť majetok. Ochranu verejného\nzáujmu má prioritne garantovať štát ako mocenský suverén disponujúci právomocou\nregulovať spoločenské vzťahy vynútiteľným spôsobom. Garancie sa však prejavujú\n\n61\n\naj v náležitom personálnom a materiálnom zabezpečení výkonných orgánov verejnej moci.\nFinancovanie činnosti verejnej moci sa v podmienkach trhového hospodárstva odvíja\nod hmatateľných príspevkov adresátov výkonu verejnej moci na pokrytie verejných\nvýdavkov. Komplexný systém týchto príspevkov (väčšinou daňového charakteru) nastavuje\nopäť samotný štát. Z popísaného konceptu je zrejmé, že štát disponuje rozsahom\nmocenských možností dostatočným na to, aby zabezpečil funkčnosť štátneho aparátu\n[hodno tu spomenúť v európskej konštitucionalistike ustálenú vyššiu mieru autonómie\nzákonodarcu v „politických otázkach“, kam patrí aj nastavenie systému daní, odvodov\na peňažných sankcií (rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976 vo veci Handyside proti Spojenému\nkráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72 v spojení s rozsudkom ESĽP z 23. 2. 1995 vo veci Gasus\nDosier und Fördertechnik GmbH. v. Holandsko, § 60), ku ktorej sa hlási aj ústavný súd\n(napr. PL. ÚS 5/2012)]. Zodpovednosť štátu za splnenie tejto úlohy preto nemožno prenášať\nna adresátov výkonu verejnej moci dodatočným obmedzovaním ich základných práv\na slobôd. Pripustiť zvyšovanie intenzity mocenských zásahov do základných práv a slobôd\nlen na podklade limitovaných verejných zdrojov bez dôkladného preverenia možností ich\nefektívnejšieho použitia považuje ústavný súd z hľadiska samotného demokratického\npolitického systému za veľmi rizikový ústavno-právny postoj.\n162. Oba dôvody, na ktorých zákonodarca založil záver o potrebe doplnenia zákona\no pôde posudzovanou právnou úpravou a ktoré vecne súvisia s kritériom nevyhnutnosti\nako druhou fázou testu primeranosti, tak ústavný súd nepovažuje za akceptovateľné\npre ospravedlnenie\n\nzásahu\n\nvneseného\n\ndo\n\nobsahu\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nvlastníka\n\npoľnohospodárskeho pozemku. Preto posudzovaná právna úprava kritériu nevyhnutnosti\nnevyhovela.\n163. Ústavný\n\nsúd\n\nk posudzovanej\n\nprávnej\n\núprave\n\nz hľadiska\n\njej\n\nsúladu\n\ns požiadavkami plynúcimi z obsahu základného práva vlastniť majetok uzatvára,\nže neobstála v prvých dvoch krokoch testu proporcionality, a tak už nie je potrebné pristúpiť\nk jej preskúmavaniu vo fáze primeranosti v užšom slova zmysle. Preto bolo potrebné\nrozhodnúť o nesúlade posudzovanej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy tak, ako to je\nuvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.\n\n62\n\nB. K namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 2 a 4 ústavy\n164. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku\nuvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,\npotravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže\nbyť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických\nosôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov\nalebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.\n165. Podľa\n\nnázoru\n\nústavného\n\nsúdu\n\nposudzovaná\n\nprávna\n\núprava\n\nnespadá\n\ndo regulačného záberu prvej vety citovaného ustanovenia ústavy, pretože nevyhradzuje\nvlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku iba štátu, obci, individuálne určeným\nprávnickým osobám alebo individuálne určeným fyzickým osobám. Ustanovenia zákona\nč. 140/2014\n\nZ.\n\nz.\n\nurčujúce\n\nlegálne\n\nznaky\n\nsubjektov\n\noprávnených\n\nnadobúdať\n\npoľnohospodárske pozemky do vlastníctva (§ 4 ods. 1, 4, 7, 9 a 10) vedú ústavný súd\nk zisteniu, podľa ktorého sú tieto subjekty, čo do normatívnych charakteristík (fyzická\nosoba – právnická osoba, právna forma, rezidencia), rozmanité v miere, ktorá neumožňuje\nprijať záver, že sa jedná o „určené právnické osoby“ alebo „určené fyzické osoby“ v zmysle\nčl. 20 ods. 2 ústavy. Preto ani skúmanie naplnenia podmienky nevyhnutnosti\nna zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného\nhospodárstva a verejného záujmu nie je v uvedenej relácii (teda pri skúmaní súladu\nposudzovanej právnej úpravy s čl. 20 ods. 2 ústavy) potrebné.\n166. Ústavný súd však zastáva názor, že ani druhá veta čl. 20 ods. 2 ústavy\nna posudzovanú právnu úpravu nedopadá. V § 4 ods. 1 totiž zákon č. 140/2014 Z. z.\nnevylučuje, aby vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku nadobudla fyzická\nosoba, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky, ale spĺňa niektorú z požiadaviek uvedenú\nv písm. a), b) alebo c) tohto ustanovenia. Rovnako tak môže poľnohospodársky pozemok\nvlastniť aj právnická osoba, ktorá nemá sídlo na území Slovenskej republiky, ale vykonáva\npoľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy\no prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky\n\n63\n\npozemok nachádza, či právnická osoba, ktorá nemá sídlo na území Slovenskej republiky,\nale je spoluvlastníkom poľnohospodárskeho pozemku.\n167. Posudzovaná právna úprava podľa názoru ústavného súdu nie je zákonom,\nktorý má na mysli čl. 20 ods. 2 druhú vetu ústavy, pretože nevyhradzuje vlastnícke právo\nk poľnohospodárskym pozemkom iba občanom alebo právnickým osobám so sídlom\nna území Slovenskej republiky. V tejto časti bolo preto potrebné návrhom navrhovateľov\nnevyhovieť (bod 2 výroku tohto nálezu).\n168. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\n169. Ústavný súd sa už súladom právnych predpisov s čl. 20 ods. 4 ústavy viackrát\nzaoberal, preto v tomto prípade je možné oprieť sa o dostatočne stabilizovanú judikatúru.\n170. Článok 20 ods. 4 ústavy treba považovať za ústavnú direktívu pre zákonodarcu,\nktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke\nprávo (PL. ÚS 36/95). V nadväznosti na to ústavný súd judikoval, že čl. 20 ods. 4 ústavy\npredpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo\nnútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo\nnútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad\numožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949\nv znení neskorších predpisov: „Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom\nalebo na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale na základe\nzákona. Z uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán\nSlovenskej republiky nie je v zmysle ústavy oprávnená priamo zákonom vyvlastniť\nalebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 ústavy však určuje,\nže k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť\nlen na základe zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4\nústavy) je preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšími ústavou určenými požiadavkami na takýto zákon\n\n64\n\nje, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len\nvo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu (PL. ÚS 4/00). Takýmito\nzákonmi v právnom poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.\nK porušeniu (možnému porušeniu) čl. 20 ods. 4 ústavy by preto mohlo dôjsť len vtedy,\nak takýto zákon národnej rady nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré\nz nich) (PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/00).\n171. Následne k vzťahu čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd uviedol, že\nústava vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20\nods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy je národná rada oprávnená zákonom\npriamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade\ns čl. 12 ods. 2 ústavy), čl. 20 ods. 4 ústavy ukladá zákonu národnej rady inú úlohu. V rámci\nzákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie\nzákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva,\nzákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohou\nzákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 ústavy je preto umožniť, aby oprávnený orgán\nzasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených\nzákonom. K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán\n(PL. ÚS 38/95).\n172. Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 38/95 uzavrel, že režimu čl. 20 ods. 4 ústavy\nnepodlieha zákon určujúci zákonný obsah vlastníckeho práva (buď za rešpektovania,\nalebo porušenia príkazu ústavnej normy uvedenej v čl. 20 ods. 1 ústavy). Je to tak tiež preto,\nže zákon, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, má za cieľ priamo zasiahnuť\naž do výkonu, resp. uplatňovania vlastníckeho práva (vyvlastnením alebo núteným\nobmedzením) jedine v rámci a v rozsahu už predtým určeného zákonného obsahu\nvlastníckeho práva.\n173. Definovaný postoj ústavný súd potvrdil napríklad aj vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 22/06 konštatujúc, že nútené obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4\n\n65\n\nústavy predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho vlastníka.\nNa takýto zásah však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j.\npríslušný orgán štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia)\n(PL. ÚS 4/00).\n174. Na podklade prezentovaných judikovaných názorov ústavný súd konštatuje,\nže posudzovaná právna úprava nepredstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva\npodľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ale ide o právne normy, ktoré určujú zákonný obsah vlastníckeho\npráva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku.\n175. Posudzovanú právnu úpravu je tak podľa názoru ústavného súdu možné\npodrobiť meritórnemu testu ústavnosti len v súvislosti s otázkou jeho súladu s čl. 20 ods. 1\nústavy, nie s čl. 20 ods. 4 ústavy. V tejto časti preto ústavný súd z dôvodu nedostatku\npríčinnej súvislosti medzi zákonom č. 140/2014 Z. z. a čl. 20 ods. 4 ústavy návrhu\nnavrhovateľov nevyhovel.\nC. K namietanému nesúladu s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy\n176. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n177. Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia\nvýkonu určitých povolaní alebo činností.\n178. Porušenie základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť\nnavrhujú ústavnému súdu vysloviť navrhovatelia II. Z ich argumentácie (systematická časť\nodôvodnenia návrhu označená ako „IV“) bez pochybností vyplýva, že dotknutým subjektom\nv tomto\n\nsmere\n\nbude\n\nosoba\n\nzamýšľajúca\n\nnadobudnúť\n\nvlastnícke\n\nprávo\n\nk poľnohospodárskemu pozemku.\n179. Ako prvú je pri testovaní posudzovanej právnej úpravy z hľadiska jej súladu\ns čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy potrebné zodpovedať otázku, či obmedzením prístupu k vlastníctvu\npoľnohospodárskeho pozemku zákonodarca obmedzuje právo podnikať a vykonávať inú\n\n66\n\nzárobkovú činnosť a či vôbec zákon č. 140/2014 Z. z. ustanovuje podmienky a obmedzenia\npoľnohospodárskej výroby.\n180. Pri hľadaní odpovedí na položené otázky vstupuje „do hry“ obsahová náplň\nzákladného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť.\n181. Právo podnikať sa priznáva každej osobe a je ústavnou zárukou slobody výkonu\nhospodárskej činnosti podľa uváženia (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/00). Právo podnikať sa\nv súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca (I. ÚS 54/00).\n182. Súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú\nčinnosť je aj vstup na trh, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva\npodľa čl. 35 ods. 1 ústavy na trhu. Vstup na trh sa právne zabezpečuje v správnom konaní\nzaloženom\n\nna registračnom\n\nprincípe\n\nalebo\n\npovoľovacom\n\nprincípe.\n\nRegistračný\n\nprincíp umožňuje voľný vstup na trh, povoľovacie konanie má obmedzovací charakter\n(II. ÚS 70/97).\n183. Ústavný súd konštatuje, že obmedzenia nadobúdania vlastníckeho práva\nobsiahnuté v posudzovanej právnej úpravy sa nijako nedotýkajú základného práva osôb\nvykonávajúcich poľnohospodársku výrobu zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy. Problematiku\nvykonávania poľnohospodárskej výroby de lege lata upravuje stále účinná časť IIA zákona\nč. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov v znení neskorších predpisov,\nako aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších\n\npredpisov\n\nprostredníctvom svojho § 2 ods. 2 písm. d). Ústavný súd neopomína ani nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú\nvšeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad\npre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín\nv platnom znení, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1307/2013\nzo 17. decembra\n\n2013,\n\nktorým\n\nsa\n\nustanovujú\n\npravidlá\n\npriamych\n\nplatieb\n\npre poľnohospodárov na základe režimov podpory v rámci spoločnej poľnohospodárskej\npolitiky a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 637/2008 a nariadenie Rady (ES)\n\n67\n\nč. 73/2009 v platnom znení, na ktoré poznámkou pod čiarou odkazuje zákon\nč. 140/2014 Z. z.\n184. Zo žiadneho z uvedených právnych predpisov explicitne ani implicitne\nnevyplýva pre osobu vstupujúcu na trh poľnohospodárskej výroby podmienka vlastníckeho\npráva k poľnohospodárskemu pozemku.\n185. Vecný záber základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy však nemožno\nobmedziť len na proces vstupu na trh. Vzťahuje sa bez akýchkoľvek pochybností\naj na samotný priebeh vykonávania podnikania alebo inej zárobkovej činnosti.\n186. Podľa\n\nnázoru\n\nregulujúci uskutočňovanie\n\nústavného\n\nsúdu\n\npoľnohospodárskej\n\nžiaden\nvýroby\n\núčinný\n\nprávny\n\nnepodmieňuje\n\njeho\n\npredpis\nústavne\n\nvýznamnú kvalitu vlastníctvom poľnohospodárskeho pozemku osobou vykonávajúcou\nuvedenú činnosť. Ústavný súd neopomína, že poľnohospodárska pôda je výrobným\nprostriedkom, od ktorého je poľnohospodárska výroba jej prirodzenou podstatou bytostne\nzávislá (z hľadiska cieľa argumentácie v tejto chvíli zostáva bez významu rozlišovať\npoľnohospodárov v prvovýrobe, pri spracovaní poľnohospodárskej produkcie, či pri ich\nuvádzaní na trh). Právny poriadok však oprávnenie priamo alebo nepriamo využívať\nprodukčný potenciál poľnohospodárskej pôdy na účel poľnohospodárskej výroby vôbec\nnepodmieňuje vlastníckym právom k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý je v právnom\nzmysle vecou, a teda spôsobilým objektom rozmanitých vecno-právnych i obligačnoprávnych vzťahov zakladajúcich oprávnenie užívať ho (typicky nájom) bez súčasnej\nexistencie vlastníckeho práva užívateľa.\n187. Na základe uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu obmedzenie\nprístupu k vlastníctvu poľnohospodárskeho pozemku zakotvené posudzovanou právnou\núpravou nepredstavuje u subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu obmedzenie\nich základného práva na podnikanie a inú zárobkovú činnosť zaručeného čl. 35 ods. 1\nústavy. Subjekt ešte len zamýšľajúci uskutočňovať poľnohospodársku výrobu, alebo subjekt\nuž ju vykonávajúci nie je preskúmavanou právnou úpravou vo svojom základnom práve\nzaručenom v čl. 35 ods. 1 ústavy obmedzovaný, pretože výkon jeho poľnohospodárskej\n\n68\n\nvýroby nie je ani fakticky, ani právne determinovaný vlastníctvom poľnohospodárskeho\npozemku. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že posudzovaná právna úprava\nnespadá do vecného záberu základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy, preto v tejto\nčasti návrhu navrhovateľov II nevyhovel.\n188. Z rovnakých dôvodov a vzhľadom na realizačnú spätosť čl. 35 ods. 1 a čl. 35\nods. 2 ústavy bolo potrebné nevyhovieť aj tej časti návrhu, v ktorom navrhovatelia namietali\nnesúlad posudzovanej právnej úpravy s čl. 35 ods. 2 ústavy.\nD. K namietanému nesúladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy\n189. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický\na právny štát...\n190. Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade zákona alebo jeho časti\ns ústavou viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie ústavy národná\nrada konala v nesúlade s čl. 1 ústavy (PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/95,\nPL. ÚS 42/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 17/96 a PL. ÚS 4/97). Princíp právneho\nštátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej\nrepublike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným\nustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1\nústavy. Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru o uplatnení zákonodarnej právomoci\nnárodnej rady pri posudzovanej právnej úprave v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, vyslovil\naj porušenie princípu právneho štátu plynúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\n191. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n192. Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa\nsleduje dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo. Za jeho\npodstatu možno označiť to, na akých základoch je založené. Súlad obmedzenia základného\n\n69\n\npráva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom podmienkam má byť splnený súčasne\n(PL. ÚS 15/06).\n193. Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky\nspravodlivej rovnováhy, ktorá je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva\nna splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel“ obmedzovaného práva\n(Drgonec, J: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín : Heuréka, 2004. s. 111).\n194. Keďže ústavný súd konštatoval, že vlastnícke právo vlastníkov dotknutých\nposudzovanou právnou úpravou bolo nadmerne obmedzené, zákonodarca pri využití svojej\nzákonodarnej právomoci nerešpektoval požiadavku spravodlivej rovnováhy vo vzťahu\nk základnému právu vlastniť majetok u vymedzenej skupiny vlastníkov. Preto sa\nposudzovaná práva úprava dostala aj do rozporu s čl. 13 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\nE. K namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy\n195. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n196. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n197. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia\nplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\n198. Namietané porušenie citovaných ústavných článkov ústavný súd skúmal\nspoločne. V prospech takéhoto rozhodovacieho postupu svedčí judikatúra samotného\nústavného súdu naznačujúca výraznú spätosť všetkých troch ústavných noriem. Aj samotní\nnavrhovatelia citujú v odôvodneniach svojich návrhov z uznesenia vo veci PL. ÚS 16/08,\n\n70\n\nv ktorom ústavný súd dospel k záveru, že zistený súlad namietanej právnej úpravy s čl. 12\nods. 2 ústavy zakladá prekážku rei iudicatae pre budúce posudzovanie súladu tej istej\nprávnej úpravy s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ústavy a čl. 13 ods. 3 ústavy.\n199. V uvedenej veci PL. ÚS 16/08 ústavný súd okrem iného judikoval,\nže v konkrétnom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú vetu ústavy\nizolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré je jeho všeobecným\npozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci\nkonkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie – čl. 12 ods. 2 druhá veta ústavy).\nObdobné závery možno vyvodiť aj zo vzťahu (spojenia) medzi čl. 12 ods. 1 prvou vetou\na čl. 12 ods. 2 ústavy na jednej strane a čl. 13 ods. 3 ústavy, ktoré vo všeobecnej rovine\nvyjadruje požiadavku (princíp) rovnosti ako jednu z kľúčových materiálnych podmienok\nobmedzenia všetkých základných práv a slobôd. Inými slovami, pri skúmaní otázky,\nči v konkrétnom prípade (situácii) súvisiacom s uplatňovaním základných práv alebo slobôd\ndošlo, alebo nedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv\npreskúmať to, či pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody bol,\nalebo nebol rešpektovaný príkaz vyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné\nobmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,\nktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti\npri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia\na aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13\nods. 3 ústavy.\n200. Na podklade naznačenej spätosti troch citovaných ústavných noriem ústavný\nsúd skúmal posudzovanú právnu úpravu najprv z hľadiska jej konformity s čl. 13 ods. 3\nústavy, potom s čl. 12 ods. 2 ústavy, a na základe tohto postupu potom bolo možné dospieť\nk záveru, aj pokiaľ ide o (ne)súlad posudzovanej právnej úpravy s čl. 12 ods. 1 ústavy.\n201. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv musia platiť\nrovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky, t. j. prípady druhovo\nrovnaké. Ústavná\n\ndirektíva\n\nvyplývajúca\n\nz\n\ntohto\n\nustanovenia zaväzuje jednak\n\nzákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej\n\n71\n\nsprávy, aby v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali\nv súlade s ňou. Inak povedané, zákon môže obsahovať iba také obmedzenia, ktoré sa\nrovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú druhovo rovnaké.\nK porušeniu uvedeného článku ústavy by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by zákon obsahoval\ntaké ustanovenia, ktoré by umožňovali postupovať v druhovo rovnakej skupine vlastníkov\nv rôznych individuálnych prípadoch rozdielne, čím by mohli vznikať rôzne z hľadiska\nvýhod, resp. „nevýhod“ nerovnaké skupiny vlastníkov (PL. ÚS 36/95).\n202. Posudzovaná právna úprava svojím konceptom nevytvára možnosť postupovať\nv skupine vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v individuálnych prípadoch rozdielne.\nLegálne vymedzenie subjektu, ktorý zákon č. 140/2014 Z. z. podriaďuje kritizovanému\nobmedzeniu, sa viaže na vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku, čo je pojem\ndefinovaný v § 2 zákona č. 140/2014 Z. z. práve na účely tohto zákona. Teda povaha\ndruhovo určeného právneho vzťahu (vlastnícke právo) k druhovo určenému objektu\n(poľnohospodársky pozemok) zakladá podľa čl. 13 ods. 3 ústavy očakávanie rovnakosti\nv zaobchádzaní, a to bez ohľadu na to, či toto zaobchádzanie spĺňa požiadavku primeranosti\nobmedzenia, v ktorom jeho podstata spočíva (primeranosť je kritérium súladu s čl. 13 ods. 4\nústavy).\n203. Vo vnútornej štruktúre zákona č. 140/2014 Z. z. ústavný súd nezistil vytvorenie\npredpokladov pre možnú aplikačnú diferenciáciu v homogénnej skupine vlastníkov\npoľnohospodárskych pozemkov. Posudzovaná právna úprava nevyníma žiadnu špecificky\nurčenú skupinu vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov spod preskúmavaného\nobmedzenia. Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhom navrhovateľov na vyslovenie\nnesúladu posudzovanej právnej úpravy s čl. 13 ods. 3 ústavy nevyhovel (bod 2 výroku tohto\nnálezu).\n204. Článok 12 ods. 2 ústavy zabezpečuje univerzálnosť rovnosti v základných\nprávach a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe\na postavení. Odlišnosti, ktoré ústava vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach\na slobodách akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva,\npolitického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti\n\n72\n\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné\nv konkrétnom prípade rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti.\nJednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí, sú\npreto upravené napríklad v ústave a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto\ndôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (PL. ÚS 37/95).\n205. Diskriminácia, t. j. poškodzovanie alebo znevýhodňovanie, prípadne preferencia\n(zvýhodňovanie) má svoj odraz v takom porušení rovnosti základného práva alebo slobody,\nktoré je späté práve s atribútom prirodzenej nerovnosti a je zrejmé (či už z právnej úpravy\nalebo z konania smerujúceho proti takto „handicapovanej“ osobe), že dôvodom porušenia\nrovnosti je len táto skutočnosť. Samotná právna úprava, ktorá ustanovuje pre určitý subjekt\nviac či menej oprávnení, neznamená bez ďalšieho (t. j. bez ohľadu na dôvody upravené\nv čl. 12 ods. 2 ústavy) diskrimináciu prípadne zvýhodnenie iných subjektov (PL. ÚS 37/95).\n206. K diskriminácii môže dôjsť vtedy, ak výkon základných práv alebo slobôd alebo\nich právna úprava sú nepriaznivo ovplyvnené v dôsledku určitého dôvodu upraveného\nv citovanom článku ústavy, pričom ostatní „nezaťažení“ týmito dôvodmi sú pri výkone\nsvojich základných práv a slobôd (alebo priamo už v ich právnej úprave) zvýhodnení. Inými\nslovami, nie každý stav porušovania základného práva a slobody, ktorý má za následok\nnerovnosť postavenia jedných subjektov, je diskrimináciou, resp. zvýhodnením subjektov\niných. Diskrimináciou alebo zvýhodnením je len určitý druh nerovnosti v základných\nprávach a slobodách, ktorého podstatou je práve dôvod upravený v čl. 12 ods. 2 ústavy\na v medzinárodných\n\nzmluvách\n\no\n\nľudských\n\nprávach\n\na\n\nzákladných\n\nslobodách,\n\nktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n(PL. ÚS 37/95).\n207. Prima facie by bolo možné konštatovať, že posudzovaná právna úprava\nznevýhodňuje vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v porovnaní s vlastníkmi iných\nnehnuteľností. Navyše, pri preskúmavaní v relácii k čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd dospel\nk záveru, že výkon základného práva vlastniť majetok je posudzovanou právnou úpravou\nnepriaznivo ovplyvnený, pretože je táto neprimerane obmedzujúca.\n\n73\n\n208. Ústavný súd je však toho názoru, že posudzovaná právna úprava zavádza\nnerovnosť, ktorej podstatou nie je žiaden z dôvodov upravených v čl. 12 ods. 2 ústavy. Aj\nkeď táto ústavná norma zakazuje znevýhodňovanie z dôvodu majetku, podľa názoru\nústavného súdu uvedené zakázané diferenciačné kritérium treba interpretovať kvantitatívne,\nnie štrukturálne. Inými slovami, čl. 12 ods. 2 ústavy v relácii k použitému pojmu „majetok“\nzakazuje diskrimináciu „chudobných“, ako aj diskrimináciu „bohatých“. Právny poriadok\naprobuje veľké množstvo špecifických pravidiel realizačne naviazaných na vlastnícky vzťah\nk určitému typovo vymedzenému majetku. Mnohé z nich majú obmedzujúcu povahu. Ak by\nvšetky tieto naznačené prípady spadali do aplikačného záberu čl. 12 ods. 2 ústavy, potom by\nsa priestor daný zákonodarcovi pre riešenie kolízií základných práv a slobôd, prípadne\nkolízií medzi základnými právami a slobodami na jednej strane a verejným záujmom\nna strane druhej výrazným spôsobom zúžil.\n209. Navyše, a to považuje ústavný súd v súdenom prípade za podstatné, kritika\nposudzovanej právnej úpravy ústiaca do bodu 1 výroku tohto nálezu vôbec nespochybňuje\npotrebu špecifického právneho režimu pozemkov, na ktorých sa nachádza produkčne\npotenciálna poľnohospodárska pôda. Znovu tu hodno pripomenúť novelizáciu ústavy\nakcentujúcu potrebu ochranu poľnohospodárskej pôdy ako neobnoviteľného prírodného\nzdroja (čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy), ako aj vyjadrenia účastníkov konania o výnimočnosti\npoľnohospodárskej pôdy ako predmetu vlastníctva. S týmito názormi sa ústavný súd\nstotožňuje. Len ťažko predpokladať, že by právna regulácia poľnohospodárskych pozemkov\na práv k nim nevykazovala osobitosti oproti právnym vzťahom, ktorých predmetom sú iné\ndruhy nehnuteľností, či dokonca iné majetkové hodnoty. Takúto právnu úpravu nemožno\na priori označiť ako nedovolene diskriminujúcu, ak nerovnakosť vyplýva z jedinečných\ncharakterových čŕt poľnohospodárskej pôdy ako objektu právnych vzťahov.\n210. Posudzovaná\n\nprávna\n\núprava\n\nobmedzuje\n\nvlastnícke\n\nprávo\n\nvlastníkov\n\npoľnohospodárskych pozemkov nie preto, že sú chudobní alebo bohatí, ale preto, že vlastnia\nšpecifický druh majetku spätý s napĺňaním konkretizovaného verejného záujmu. Z hľadiska\nčl. 12 ods. 2 ústavy je takýto koncept akceptovateľný, preto ústavný súd návrhu\nnavrhovateľov na vyslovenie nesúladu posudzovanej právnej úpravy s čl. 12 ods. 2 ústavy\nnevyhovel.\n74\n\n211. Vzhľadom na závery judikované k problému konformity posudzovanej právnej\núpravy s čl. 13 ods. 3 ústavy a s čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd dospel k záveru o jej súlade\naj s čl. 12 ods. 1 ústavy. Aj v tejto časti preto návrhom navrhovateľov nevyhovel.\nF. K namietanému nesúladu s čl. 2 ods. 2 ústavy\n212. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n213. Ústava v čl. 2 ods. 2 limituje zákonodarcu pri prijímaní zákonov upravujúcich\npredmet ústavnej úpravy. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že v súlade s čl. 2 ods. 2\nústavy môžu štátne orgány konať len na základe ústavy a v jej medziach. Ústavný súd už\npotvrdil (PL. ÚS 38/95), že tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na národnú radu\na na proces prijímania zákonov.\n214. Z dikcie čl. 2 ods. 2 ústavy vyplýva, že jeho aplikačný rozsah sa vyčerpáva\nkonaním štátnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu tak ústava v predmetnom článku\nupriamuje pozornosť na kvalitu rozhodovacích procesov pri výkone verejnej moci\n(zákonodarný proces, súdne konanie, správne konanie a pod.). Vyžaduje sa tu predovšetkým\nrešpektovanie ústavou a zákonom vymedzených právomocí orgánov verejnej moci.\n215. Ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje o súlade\nprávnych predpisov a podľa čl. 125 ods. 3 ústavy disponuje právomocou vysloviť,\nže právny predpis nie je v súlade s iným právnym predpisom. Nemá teda právomoc\nvysloviť, že štátny orgán, výsledkom činnosti ktorého je právny predpis, porušil iný právny\npredpis. Ak teda národná rada ako štátny orgán nadaný zákonodarnou právomocou prijme\nzákon, obsah ktorého je neskôr identifikovaný ako nesúladný s ústavou, neznamená to\nbez ďalšieho, že konala mimo medzí ústavy. O taký prípad by mohlo ísť v prvom rade\nvtedy, ak by národná rada extrémnym spôsobom nerešpektovala pravidlá zákonodarného\nprocesu, ktorý by podstatne deformoval proces transformácie vôle priamo volených\nzástupcov ľudu (čl. 2 ods. 1 ústavy) do podoby všeobecne záväzných pravidiel správania sa.\nRovnaké konzekvencie by boli namieste napr. aj v prípadoch, ak by zákonom bola jednému\norgánu verejnej moci priznaná kompetencia, ktorá je ústavným poriadkom vyhradená inému\n75\n\norgánu verejnej moci, inými slovami a všeobecne, ak by sa zákon neprípustným spôsobom\na explicitne dotkol ústavnej normy alebo ju zmenil (PL. ÚS 1/2012).\n216. Z príloh návrhu a z vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada\nschválením zákona č. 140/2014 Z. z. neprekročila medze svojej ústavne zakotvenej\nprávomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami\nzákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor posudzovanej právnej úpravy s čl. 2\nods. 2 ústavy preto ústavný súd návrhu navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto\nnálezu).\nG. K namietanému nesúladu s čl. 55 ústavy\n217. Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá\nna princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.\n218. Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku\nsúťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.\n219. Článok 55 ústavy formuluje princípy hospodárskej politiky Slovenskej\nrepubliky, medzi ktoré patrí aj podpora a ochrana konkurenčného hospodárskeho prostredia\na vytváranie právnych prostriedkov proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktoré označí\nza nedovolené. Princípy hospodárskej politiky patria k základným princípom fungovania\nštátu a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike zaručuje aj ústavná ochrana\nprávnických osôb (PL. ÚS 13/97).\n220. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť\nvstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej\nsúťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať ním\nzárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podľa čl. 35 ods. 1 ústavy podstatné\nuplatnenie práva na trhu (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/00).\n221. Navrhovatelia II tvrdený nesúlad s čl. 55 odôvodňujú argumentom, podľa\nktorého posudzovaná právna úprava „vytvára nerovnaké právne postavenie účastníkov\nhospodárskej súťaže. Robí rozdiely medzi vlastníkmi všeobecne, ale zavádza rozdiely\n76\n\naj medzi podnikateľmi samotnými... Napadnuté ustanovenia zákona majú výrazný potenciál\nochromiť, až úplne paralyzovať trh s poľnohospodárskymi pozemkami. Následne je možné,\naby sa k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy, ktoré môžu mať\npotenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude tlačená predať\nsvoje pozemky právne týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne rozhodnúť inak.“.\n222. Z citovanej stabilnej judikatúry ústavného súdu i z citovanej argumentácie\nnavrhovateľov II vyplýva zjavná spätosť referenčného postavenia čl. 35 ods. 1 ústavy\na čl. 55 ústavy v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom je posudzovaná\nprávna úprava. Platí to aj napriek tomu, že z čl. 55 ústavy in abstracto nemožno odvodzovať\nsubjektívne práva (PL. ÚS 13/97). Základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú\nčinnosť sa totiž priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej ekonomiky\n(II. ÚS 70/97).\n223. Vzhľadom na konštatovanú spätosť základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1\nústavy s princípmi zakotvenými v čl. 55 ústavy pri prieskume posudzovanej právnej úpravy\nústavný súd berúc do úvahy nevyhovujúci výrok vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl.\n35 ods. 1 ústavy, ako aj jeho dôvody, nevyhovel návrhu navrhovateľov ani v tej časti ich\nnávrhu, ktorým namietali nesúlad posudzovanej právnej úpravy s čl. 55 ústavy (bod 2\nvýroku tohto nálezu).\nIV.\nZávery\n224. Ochrana poľnohospodárskej pôdy a jej produkčného potenciálu je verejným\nzáujmom, ktorého povaha legitimizuje štátne regulatívne zásahy do prostredia trhu\ns poľnohospodárskymi pozemkami. Poľnohospodárska pôda je súčasťou pozemkov, teda\nnehnuteľností, ktoré tvoria predmet vlastníckeho práva aj iných vecných práv a záväzkovoprávnych vzťahov. Z načrtnutých dvoch charakteristík logicky vyplýva potreba ústavne\nsúladného skĺbenia požiadavky ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy\n(verejný záujem) a základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy osôb, ktoré sú\nvlastníkmi poľnohospodárskych pozemkov.\n\n77\n\n225. Zákon č. 140/2014 Z. z. je právnym predpisom, ktorý dominantne reguluje\nobsah vlastníckeho práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Jeho ochranná\nfunkcia v relácii k produkčnému potenciálu poľnohospodárskej pôdy je podľa názoru\nústavného súdu skôr želaním zákonodarcu než realitou. V teste proporcionality totiž ústavný\nsúd zistil, že posudzovaná právna úprava nevykazuje potenciál chrániť identifikovaný\nverejný záujem.\n226. Zákonodarca v právnom štáte vyznačujúcom sa deľbou moci musí disponovať\nnáležitým priestorom pre svoje regulačné úvahy. Inak nemôže plniť svoje výsostné poslanie\nzahŕňajúce aj oprávnenie obmedzovať základné práva a slobody a regulovať vývoj\nkonkretizovaného segmentu trhu želaným smerom. Zákonodarca je takisto bez akýchkoľvek\npochybností oprávnený využiť na ochranu verejného záujmu aj kombináciu viacerých\nnormatívnych nástrojov. Uvedený priestor ústavný súd rešpektuje, pretože dospel k názoru,\npodľa ktorého by sa prieskumný pohľad na proporcionalitu posudzovanej právnej úpravy\nnapriek jej nezanedbateľným vecným nedostatkom ocital v inom svetle, pokiaľ by\nv právnom poriadku neexistoval iný, vhodnejší nástroj ochraňujúci definovaný verejný\nzáujem. Ústavný súd zistil, že takýmto nástrojom je právna úprava obsiahnutá v zákone\no ochrane pôdy.\n227. Zákon o ochrane pôdy je právnym predpisom využívajúcim adresný spôsob\nochrany\n\nprodukčného\n\npotenciálu\n\npoľnohospodárskej\n\npôdy\n\nrealizovaný\n\nna báze\n\nrozhodovania o individuálnych pomeroch žiadateľov o nepoľnohospodárske využitie\npoľnohospodárskych pozemkov a o individuálnych pomeroch pozemkov dotknutých\ntakýmito žiadosťami. Súčasne kritériom rozhodovania príslušných orgánov štátnej správy sú\nzásadne odborné faktory dokonale zohľadňujúce potreby ochrany produkčného potenciálu\npoľnohospodárskej pôdy na konkrétnom pozemku. Zákon o ochrane pôdy sa obmedzujúco\ndotýka užívacieho práva ako obsahového prvku vlastníckeho práva.\n228. Na druhej strane, posudzovaná právna úprava, napriek tomu, že vymedzuje\nurčité výnimky z jej uplatňovania, zavádza plošné obmedzenie dispozičného práva ako\nobsahového\n\nprvku\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\n78\n\na ochranu\n\nprodukčného\n\npotenciálu\n\npoľnohospodárskej pôdy, sa snaží zabezpečiť výlučne na báze vlastníckej koncentrácie\npoľnohospodárskych pozemkov do rúk subjektov, ktoré určitý čas vykonávajú\npoľnohospodársku výrobu lokalizovanú v blízkosti prevádzaného poľnohospodárskeho\npozemku a sú slovenskými rezidentmi. Systém kategorizácie pozemkov v Slovenskej\nrepublike a hlavne jeho právny význam však má za následok, že vlastnícke právo\npoľnohospodárskeho pozemku nie je spôsobilé zabezpečiť ochranu produkčného potenciálu\npoľnohospodárskej pôdy, ktorá sa na ňom nachádza. Posudzovaná právna úprava sa tak\nstáva nástrojom štátneho dirigizmu, lebo nadobúda povahu apriórneho a neadresného\nadministratívneho zasahovania do slobody vlastníka poľnohospodárskeho pozemku\npri výbere subjektu, ktorému svoj majetok scudzí.\n229. Ústavný súd neignoruje skutočnosti uvedené vo vyjadrení národnej rady i vlády\ndokazujúce podľa ich názoru faktickú nefunkčnosť mechanizmov zavedených zákonom\no pôde, a tým potrebu uplatňovania posudzovanej právnej úpravy. K tomu však už uviedol,\nže za funkčnosť mechanizmov nastavených zákonodarcom prioritne zodpovedá výkonná\nzložka štátu a neunesenie tejto zodpovednosti nemožno nahrádzať obmedzeniami cielenými\nna adresátov výkonu štátnej (verejnej) moci. Podľa názoru ústavného súdu je zákon\no ochrane pôdy vhodným a účinným nástrojom ochrany poľnohospodárskej pôdy.\nZákonodarca však nepochybne má priestor sprísniť túto právnu úpravu, prípadne zaviesť\nnové regulačné limity (adresného charakteru) spôsobilé garantovať dosiahnutie vytýčeného\ncieľa. Inšpiratívne v tomto smere pôsobia príklady zahraničných právnych úprav stavajúce\ndo popredia požiadavku preukázanej odbornej spôsobilosti subjektu, ktorý bude\npoľnohospodársky pozemok vlastniť, prípadne len obhospodarovať (Rakúsko, čiastočne\nMaďarsko). Slovenský právny poriadok de lege lata žiadnu odbornú spôsobilosť od osoby\nvykonávajúcej poľnohospodársku výrobu nevyžaduje. V tomto smere je názor národnej\nrady i vlády, podľa ktorého dĺžka a miesto vykonávania poľnohospodárskej výroby budú\nzárukou odborného obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy, do značnej miery\nneopodstatnený.\n\nNavyše,\n\ntento\n\nnázor\n\npôsobí\n\ndo\n\nznačnej\n\nmiery\n\nkontradiktórne\n\nk akcentovaniu veľmi zlého (hrozivého) stavu poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, čo by\nmal byť jedným z hlavných dôvodov prijatia napadnutej právnej úpravy, ak sa ňou výrazne\n\n79\n\npreferujú ako budúci nadobúdatelia poľnohospodárskych pozemkov súčasní (tí istí) výkonní\npoľnohospodári, ktorí (logicky) musia mať najväčší podiel na súčasnom stave.\n230. Ústavný súd neopomenul ani vecnú stránku novelizácie ústavy. K nej uvádza, že\nz hľadiska jej dopadu na test proporcionality by zosilnenie akcentu na ochranu\npoľnohospodárskej pôdy ako neobnoviteľného prírodného zdroja bolo spôsobilé zohrať\núlohu pri materiálnom vyvažovaní v kolízii stojacich hodnôt (vlastnícke právo a ochrana\nprodukčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy), ktoré sa koncentruje do tretieho kroku\ntestu (proporcionalita v užšom slova zmysle), a do úvahy prichádza až za podmienky, že\nposudzovaná právna úprava je vhodná a nevyhnutná. Posudzovaná právna úprava však nie\nje vhodná ani nevyhnutná. Význam novelizácie ústavy sa teda v súdenej veci prejaviť ani\nnemohol. Navyše, ústavný súd pripomína, že čím dôležitejší je ústavne chránený záujem,\ntým väčšia miera zodpovednosti za jeho účinnú a efektívnu ochranu spočíva na pleciach\nštátu. Pri koncipovaní posudzovanej právnej úpravy však štát túto zodpovednosť zjavne\nneuniesol, keďže obmedzenie jednej ústavne chránenej hodnoty (vlastnícke právo)\nnedokázal\n\npoužiť\n\nv prospech\n\nreálnej\n\nochrany\n\nkolidujúcej\n\nhodnoty\n\n(ochrana\n\npoľnohospodárskej pôdy).\n231. Spojenie troch zistených faktorov ústavno-súdneho prieskumu – teda\nnespôsobilosť posudzovanej právnej úpravy dosiahnuť zamýšľaný cieľ, existencia inej\nprávnej úpravy umožňujúcej cielené a na odborných hľadiskách založené zásahy\ndo užívacej zložky vlastníckeho práva, obmedzenie zavedené posudzovanou právnou\núpravou do dispozičného prvku vlastníckeho práva – majú za následok, že posudzovaná\nprávna úprava nevyhovela testu proporcionality obmedzenia základného práva vlastniť\nmajetok a bolo potrebné vysloviť jej nesúlad tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto\nnálezu.\n\nV.\n\n80\n\n232. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky strácajú § 4, § 5 a § 6 zákona č. 140/2014 Z. z. účinnosť. Ak národná\nrada neuvedie tieto ustanovenia do súladu s ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.\nK tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k bodu 1 výroku\na k nemu príslušnej časti odôvodnenia pripája odlišné stanovisko sudcov Ivetty Macejkovej,\nMilana Ľalíka a Petra Brňáka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n81", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "pôda, pôdny fond-obmedzenie prevodu", "uznesenie-o spojení veci", "právny predpis-účinnosť", "konanie-splnenie podmienok konania", "verejný záujem, spoločenský záujem", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "pôda, pôdny fond-obmedzenie prevodu", "test proporcionality", "vyvlastnenie-podmienky", "príčinná súvislosť", "diskriminácia", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f"}, {"guid": "ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:b257a8eb-c63c-4863-9284-066a3d01a70f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 113/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 113/2011 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b257a8eb-c63c-4863-9284-066a3d01a70f"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:0d753a5e-598c-4d3b-9e80-997d5394ac85", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/09 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d753a5e-598c-4d3b-9e80-997d5394ac85"}, {"guid": "ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/06 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e2df7ca-0535-4a99-9ab6-27ac3cec4b64"}, {"guid": "ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/09 z 16. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-16", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:5deaab71-9ccf-4a52-aa68-727de5b384f8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/05 z 31. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-31", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5deaab71-9ccf-4a52-aa68-727de5b384f8"}, {"guid": "ussr:50567544-13ff-4b25-90fc-a02150b01604", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/03 z 27. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50567544-13ff-4b25-90fc-a02150b01604"}, {"guid": "ussr:d26b00b3-c24f-42c1-b6fd-c590ff32c377", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/02 z 27. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-27", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d26b00b3-c24f-42c1-b6fd-c590ff32c377"}, {"guid": "ussr:bf87ea43-480f-4699-b08d-4e252dd8c095", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/02 z 13. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf87ea43-480f-4699-b08d-4e252dd8c095"}, {"guid": "ussr:cdcabccc-6ca7-4918-90df-90bd667c5b02", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/03 z 8. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-08", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cdcabccc-6ca7-4918-90df-90bd667c5b02"}, {"guid": "ussr:f54483cf-cee9-4183-a9b8-4841e8bf4722", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 169/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 169/03 z 19. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-19", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f54483cf-cee9-4183-a9b8-4841e8bf4722"}, {"guid": "ussr:70a20e1d-405c-498e-a660-e2f856f01ea8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/02 z 20. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:70a20e1d-405c-498e-a660-e2f856f01ea8"}, {"guid": "ussr:b88361bc-1309-42b5-bda2-e92ddd725a68", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/00 z 4. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-04", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b88361bc-1309-42b5-bda2-e92ddd725a68"}, {"guid": "ussr:e8920cff-4256-4800-82b2-b1dd28a13f3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/00 z 31. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e8920cff-4256-4800-82b2-b1dd28a13f3e"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:caf67e1d-e26a-4fea-9b14-07f95a475882", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 55/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 55/00 z 19. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caf67e1d-e26a-4fea-9b14-07f95a475882"}, {"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1"}, {"guid": "ussr:b358a1bc-cb48-4c30-8902-9a9493874ffb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/98 z 25. 8. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-08-25", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:f960db60-1b2c-4f49-85bc-16ff2c372fe3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 24. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1"}, {"guid": "ussr:1413fd67-0e05-4e93-a81c-3d64db48e28e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 70/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 70/97 z 16. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-16", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1413fd67-0e05-4e93-a81c-3d64db48e28e"}, {"guid": "ussr:523549d3-269d-426a-97f3-3816dcf845f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1"}, {"guid": "ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2"}, {"guid": "ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/97 z 24. 2. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-02-24", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e"}, {"guid": "ussr:42f775dc-57fc-483b-8d22-361dee83b5d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42f775dc-57fc-483b-8d22-361dee83b5d3"}], "citovane_v": []}