{"guid": "ussr:c666d917-c076-46ee-a0c4-d68f407f3a1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2018 z 12. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. septembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 13/2018, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-09-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c666d917-c076-46ee-a0c4-d68f407f3a1b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 13/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Jany Laššákovej, Mojmíra Mamojku,\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval\nnávrh senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného predsedom senátu\nJUDr. Martinom Piovartsym, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy\nSlovenskej republiky o súlade § 4 ods. 1, 2 a 3, § 6 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov,\nnariadení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 57 z 27. augusta 2007 (Vestník\nMinisterstva\n\nvnútra\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nročník\n\n2007,\n\nčiastka\n\n57),\n\nč.\n\n117\n\nz 27. augusta 2010 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ročník 2010,\nčiastka 45), č. 30 z 29. februára 2012 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nročník 2012, čiastka 18) a o súlade § 2 ods. 1, § 10 ods. 1, 8 písm. a) a c) a ods. 10 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,\nčl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 46, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4, čl. 153 a čl. 154c ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 47, čl. 49 ods. 2, čl. 51, čl. 52 ods. 1, 3, 4, 5, 6 a 7,\nčl. 53 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie a takto\nrozhodol:\nNávrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n23. októbra 2017 doručený návrh senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\naj „najvyšší\n\nsúd“),\n\nzastúpeného\n\npredsedom\n\nsenátu\n\nJUDr. Martinom\n\nPiovartsym\n\n(ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 4 ods. 1, 2 a 3, § 6 ods. 1 a 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), nariadení Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo vnútra“) č. 57 z 27. augusta 2007\n(Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ročník 2007, čiastka 57), č. 117\nz 27. augusta 2010 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ročník 2010,\nčiastka 45), č. 30 z 29. februára 2012 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nročník 2012, čiastka 18; ďalej aj „nariadenia“) a o súlade § 2 ods. 1, § 10 ods. 1, 8 písm. a)\na c) a ods. 10 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n[(ďalej len „Trestný poriadok“); označené ustanovenia zákona o Policajnom zbore,\noznačené nariadenia a označené ustanovenia Trestného poriadku (ďalej aj „napadnuté\nustanovenia“)] s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 46, čl. 144 ods. 1 a 2,\nčl. 152 ods. 4, čl. 153, čl. 154c ods. 1 a 2 ústavy, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47,\nčl. 49 ods. 2, čl. 51, čl. 52 ods. 1, 3, 4, 5, 6 a 7, čl. 53 a čl. 54 Charty základných práv\nEurópskej únie [(ďalej len „charta“); označené ustanovenia ústavy, označené ustanovenia\ndohovoru a označené ustanovenia charty (ďalej aj „referenčné ustanovenia“)].\n2. Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného\nsúdu sp. zn. PK 2 T 54/2013 z 3. decembra 2015 (ďalej len „rozsudok Špecializovaného\ntrestného súdu“) boli obžalovaní\n\na\n\nuznaní\n\nvinnými zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005\nZ. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)\n2\n\nv jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326\nods. 1 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva, za čo im bol uložený trest.\n3. Navrhovateľ uvádza, že obidvaja obžalovaní proti rozsudku Špecializovaného\ntrestného súdu podali odvolania, pričom obžalovaný\n\nv záverečnej reči\n\nprostredníctvom obhajcu namietol aj to, že inšpekčná služba Policajného zboru, ktorá vec\nvyšetrovala, nie je oprávnená konať v zmysle Trestného poriadku. Osobitným uznesením\nsp. zn. 4 To 5/2016 zo 4. júla 2017 došlo k prerušeniu odvolacieho konania pre účely\npodania tohto návrhu na ústavnom súde. Navrhovateľ konštatuje:\n„V\n\nzmysle\n\nnariadenia\n\nč.\n\n57\n\nMinisterstva\n\nvnútra\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 27. augusta 2007 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\n(vestník, ročník 2007, čiastka 57) patrí sekcia do organizačnej štruktúry Ministerstva\nvnútra.\nNariadením č. 117 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. augusta 2010\no podriadenosti útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (vestník, ročník 2010,\nčiastka 45) sa sekcia podriadila priamo ministrovi vnútra. Sekcia podľa organizačnej\nštruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú zložku, výlučne\npodriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr Policajného\nzboru.\nV zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore je súčasťou\npolicajného zboru služba kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, železničnej\npolície, ochrany objektov, hraničnej a cudzineckej polície, osobitného určenia, ochrany\nurčených osôb, inšpekčnej služby a kriminalistický a expertízny ústav. Z organizačnej\nštruktúry Policajného zboru za roky 2012, 2013 a 2014 vyplýva, že inšpekčná služba v ňom\nnie je začlenená.\nZákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v § 4 ods. 1 predpokladá v rámci\norganizácie Policajného zboru existenciu inšpekčnej služby, tá však bola presunutá\nna Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.\nZákonom č. 155/2003 Z. z. účinným od 1. júla 2003 bol zmenený obsah § 6\nzák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore s tým, že služby Policajného zboru uvedené v § 4\nods. 1 a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a ods. 2 riadi prezident Policajného\n\n3\n\nzboru, ak minister neurčí inak. Podľa § 4 ods. 2 zákona o policajnom zbore jednoznačne\nurčuje, že služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré\nzriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu.\nMinister vnútra v zmysle novelizovaného § 6 zákona o Policajnom zbore, v záujme\nzabezpečenia flexibility riadiacich vzťahov vždy, ale len v rámci Policajného zboru, určuje,\nže služby Policajného zboru a útvary Policajného zboru môže okrem prezidenta riadiť aj iný\nreprezentant Policajného zboru. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona je Policajný zbor\nv konečnom dôsledku podriadený ministrovi vnútra, vždy však prostredníctvom prezidenta\nPolicajného zboru, lebo ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy podľa\n§ 11 písm. c/ zák. č. 575/2001 Z. z.\nPokiaľ minister vnútra nariadením č. 57 z 27. augusta 2007 zriadil Sekciu kontroly\na inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby na ministerstve vnútra\na nariadením č. 117 z 27. augusta 2010 ju podriadil priamo ministrovi vnútra, urobil tak\nv obidvoch prípadoch bez zákonného podkladu.“\n4. Takáto inšpekcia podľa navrhovateľa nie je nezávislá, ako to vyžaduje ustálená\njudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúca sa procesného\naspektu čl. 3 a čl. 8 dohovoru. Navrhovateľ uvádza, že podľa ESĽP: „aby mohlo byť\nvyšetrovanie považované za účinné, musí umožňovať objasnenie skutkového stavu a zistenie\na potrestanie zodpovedných osôb. Orgány musia podniknúť primerané kroky, ktoré majú\nk dispozícii, aby zaistili dôkazy týkajúce sa daného incidentu, mimo iného výpovede očitých\nsvedkov, forenzné dôkazy, atď. Akýkoľvek nedostatok vo vyšetrovaní, ktorý narušuje jeho\nschopnosť stanoviť príčiny zranenia alebo totožnosť zodpovedných osôb vyvoláva riziko\nrozporu s touto normou (pozri Denis Vasilyev proti Rusku, č. 32704/04, § 100,\n17. december 2009). V prípade Kummer proti Českej republike sťažovateľ namietal,\nže vyšetrovanie nebolo nezávislé, pretože Inšpekcia polície spadá rovnako ako polícia\npod právomoc Ministerstva vnútra Českej republiky. Inšpektori boli naviac príslušníci\npolície, ktorí boli iba dočasne pridelení na výkon úloh inšpekcie. Česká vláda bránila\nnezávislosť inšpekcie argumentmi, že aj keď oficiálne spadá pod právomoc ministerstva\nvnútra, od ministra vnútra je úplne nezávislá, pretože jej riaditeľ je vymenovaný vládou.\nJej nezávislosť a nestrannosť bola navyše zaručená skutočnosťou, že predmetné\n\n4\n\nvyšetrovanie bolo vedené pod dohľadom prokuratúry. Súd tieto argumenty odmietol\na uviedol, že vyšetrovanie musí byť nezávislé, pretože vo všeobecnosti je potrebné\npovažovať za nevyhnutné, aby osoby zodpovedné za vyšetrovanie a osoby vedúce\nvyšetrovania boli nezávislé na osobách zapojených do udalostí. To znamená nielen\nabsenciu hierarchickej alebo inštitucionálnej väzby, ale taktiež praktickú nezávislosť\n(Durdevič proti Chorvátsku, č. 52442/09, § 85;). V prípade Eremiášová a Pechová proti\nČeskej republike (č. 23944/04, 16. február 2012) ESĽP skonštatoval, že Inšpekcia ministra\nvnútra, predchodca Inšpekcie polície, nebola nezávislá na polícii. Svoj záver oprel o\nskutočnosť, že Inšpekcia ministra vnútra spadala rovnako ako polícia pod právomoc\nMinisterstva vnútra a bola priamo riadená ministrom vnútra. V prípade Kummer Súd k\notázke nezávislosti inšpekcie skonštatoval, že sa stále jednalo o útvar Ministerstva vnútra\nČeskej republiky. Na rozdiel od Inšpekcie ministra vnútra, ktorú ESĽP posudzoval v\nprípade Eremiášová a Pechová, je riaditeľ Inšpekcie polície menovaný vládou (a nie\nministrom vnútra). Aj keď ESĽP súhlasil s tým, že tento aspekt zvýšil nezávislosť Inšpekcie\npolície, nedomnieval sa, že tento jediný rozdiel môže byť dôvodom k tomu, aby dospel k\nodlišnému záveru ako v prípade Eremiášová a Pechová. Taktiež ESĽP zobral do úvahy, že\nčlenovia inšpekcie boli naďalej príslušníkmi polície, ktorí boli povolaní na plnenie úloh\nna ministerstve vnútra. Táto skutočnosť sama osebe značne podkopávala ich nezávislosť\nvo vzťahu k polícii. Podľa názoru ESĽP toto usporiadanie nevyvolávalo dojem nezávislosti\na nezaručovalo dôveru verejnosti v monopol štátu na použitie sily a aj keď prebiehalo\npod dohľadom prokuratúry, vyšetrovanie vedené Inšpekciou polície nesplnilo požiadavky\nna účinné vyšetrovanie podľa článku 3 Dohovoru (pozri rozsudok Kummer proti Českej\nrepublike, č. 32133/11, 25. júl 2013).“\n5. Navrhovateľ ďalej poukazuje na § 119 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého\nza dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo\nz dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými\nprostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné\nvyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus,\nobhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané\npoužitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej\n\n5\n\nčinnosti. Poukazuje tiež na zásadu zákonnosti, podľa ktorej trestné stíhanie je možné viesť\nlen v súlade so zákonom, preto aj postup príslušných orgánov musí byť vždy v súlade\nso zákonom. Zákonnosť stíhania, ktorá je výslovne garantovaná v ústave, sa podľa\nnavrhovateľa obsahovo prekrýva s podrobnejšou a komplexnejšou garanciou spravodlivého\nprocesu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 a čl. 7 dohovoru a čl. 14 a čl. 15\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Záruky zákonnosti stíhania\nsa týkajú všetkých štádií trestného konania od vznesenia obvinenia až po vyhlásenie\nkonečného rozhodnutia. Nezákonný proces nemôže prispieť k rozhodnutiu o oprávnenosti\ntrestného obvinenia proti konkrétnej osobe.\n6. Trestný poriadok, zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády\na organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, ale ani zákon\no Policajnom zbore nie je podľa navrhovateľa možné meniť podzákonnou normou\n(uverejnenou len v rezortnom vestníku) – interným nariadením ministra vnútra Slovenskej\nrepubliky. Trestný poriadok pritom „v § 10 ods. 8 písm. a) - písm. g) okrem iného uvádza,\nže policajtom sa na účely tohto zákona rozumie vyšetrovateľ Policajného zboru,\nvyšetrovateľ finančnej správy, poverený príslušník Policajného zboru a v § 10 ods. 10\nspresňuje, že policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj príslušník Policajného zboru,\nktorý nie je vyšetrovateľom Policajného zboru alebo povereným príslušníkom Policajného\nzboru uvedeným v odseku 8 písm. a) a písm. c), v rozsahu určenom všeobecne záväzným\nprávnym predpisom, ktorý vydá Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na vykonávanie\nrozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo v skrátenom\nvyšetrovaní... Z vyjadreného vyplýva pochybnosť, či inšpekčná služba ministerstva vnútra\nzriadená interným predpisom je oprávnená zasahovať do trestného konania úkonmi, ktoré\nsú výlučne dané orgánom činným v trestnom konaní. Ak sekcia ako orgán priamo\npodriadený ministrovi vnútra nie je v súlade s čl. 6 Dohovoru o ľudských právach\n(spravodlivý proces). Ústavou Slovenskej republiky. Trestným poriadkom, vzhľadom\nna jej priamu závislosť na ministrovi vnútra, úkony ktoré v trestnom konaní vykonala,\nnie sú pre trestné stíhanie použiteľné, lebo nešlo o orgán predpokladaný zákonom.“.\n\n6\n\n7.\n\nNavrhovateľ\n\nďalej\n\npoukazuje\n\nna\n\nstanovisko\n\ntrestnoprávneho\n\nkolégia\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 95/2015 z 29. septembra 2015 (ďalej len\n„stanovisko“), ktorého základ tvorí uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, v ktorom sa senát v podstate vyjadroval k zákonnosti\nprávoplatného rozsudku sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 a hodnotil jeho závery;\ntakýto postup podľa navrhovateľa Trestný poriadok neumožňuje, lebo odvolacie senáty\nsú v rovnakom postavení.\n8. Navrhovateľ ďalej cituje pasáže zo stanoviska, konkrétne časť A body I – VI.\nNásledne uvádza, že stanovisko prijaté rozdielom len jedného hlasu „nezohľadňuje\njudikatúru ESĽP (rozsudok z 15. mája 2007 vo veci Ramsahai a iní proti Holandsku,\nsťažnosť č. 52391/99, rozsudok zo 14. decembra 2010 vo veci Mižigárová proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 74832/01, rozsudok z 25. júla 2013 vo veci Kummer proti Českej\nrepublike, sťažnosť č. 32133/11, rozsudok zo 16. februára 2012 vo veci Eremiášová\na Pechová proti Českej republike), ktorá kladie dôraz na praktickú nezávislosť vyšetrovania\na absenciu akýchkoľvek väzieb.“\n9. V záujme „zosúladenia rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, právom Európskej únie, judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a právom Rady Európy, je potrebné podľa právneho\nnázoru odvolacieho senátu odvolacie konanie v trestnej veci obžalovaných... prerušiť\na... podať návrh na začatie konania o výklad súladu...“ Odvolací senát na záver uvádza,\nže „bol povinný v zmysle § 318 ods. 1 a § 283 ods. 5 Tr. por. obrátiť sa na Ústavný súd\nSlovenskej republiky, pretože aplikácia ustanovení § 10 ods. 1, ods. 8 písm. a) písm. c),\nods. 10 Trestného poriadku je rozhodujúca pre rozhodnutie o odvolaniach obžalovaných.\nJe toho právneho názoru, že posúdenie predmetnej otázky vecne nepatrí do pôsobnosti\nvšeobecných súdov, ale ústavnému súdu Slovenskej republiky. Tento názor je podporený\naj vyjadreniami niektorých odborníkov zaoberajúcich sa touto problematikou.“.\n10. Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom podal\nvýklad, či § 4 ods. 1, 2 a 3, § 6 ods. 1 a 2 zákona o Policajnom zbore doplnené nariadeniami\n\n7\n\nministerstva vnútra č. 57 z 27. augusta 2007 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky, ročník 2007, čiastka 57), č. 117 z 27. augusta 2010 (Vestník Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky, ročník 2010, čiastka 45), č. 30 z 29. februára 2012 (Vestník\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, ročník 2012, čiastka 18) a § 2 ods. 1, § 10 ods. 1,\n8 písm. a) a c) a ods. 10 Trestného poriadku sú, resp. nie sú v súlade s referenčnými\nustanoveniami.\nII.\nNapadnuté ustanovenia\n11. Podľa § 4 ods. 1 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor sa člení na službu\nkriminálnej polície, službu finančnej polície, službu poriadkovej polície, službu dopravnej\npolície, službu železničnej polície, službu ochrany objektov, službu hraničnej a cudzineckej\npolície, službu osobitného určenia, službu ochrany určených osôb a inšpekčnú službu;\norganizačnou súčasťou Policajného zboru je aj útvar kriminalisticko-expertíznych činností,\nktorý vykonáva odbornú činnosť a znaleckú činnosť podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore služby Policajného zboru pôsobia\nv rámci útvarov Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň\nich činností a vnútornú organizáciu. Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má\nspôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať\npred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného zboru koná pred súdom\nriaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec. Útvary Policajného zboru\nsú organizované spravidla podľa organizácie súdov.\nPodľa § 4 ods. 3 zákona o Policajnom zbore minister (vnútra) zriaďuje osobitné\nútvary s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky na odhaľovanie a vyšetrovanie\ntrestných činov vo veciach, ktoré patria do právomoci Špecializovaného trestného súdu\npodľa osobitného zákona.\nPodľa § 6 ods. 1 zákona o Policajnom zbore Policajný zbor je podriadený ministrovi.\nPodľa § 6 ods. 2 zákona o Policajnom zbore služby Policajného zboru uvedené\nv § 4 ods. 1 a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného\nzboru, ak minister neurčí inak.\n\n8\n\nPodľa § 2 Trestného zákona nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak\nnež zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.\nPodľa § 10 ods. 1 Trestného zákona orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor\na policajt.\nPodľa § 10 ods. 8 Trestného zákona policajtom sa na účely tohto zákona o. i. rozumie\nvyšetrovateľ Policajného zboru [písm. a)] a poverený príslušník Policajného zboru\n[písm. c)].\nPodľa § 10 ods. 10 Trestného zákona policajtom sa na účely tohto zákona rozumie\naj príslušník Policajného zboru, ktorý nie je vyšetrovateľom Policajného zboru alebo\npovereným príslušníkom Policajného zboru uvedeným v odseku 8 písm. a) a c) v rozsahu\nurčenom všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky na vykonávanie rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania\nvo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní.\nIII.\n12. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení vlády,\nvšeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov\nštátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.\nPodľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona,\nak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona\n\n9\n\nsa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne\nzáväzný odo dňa jeho vyhlásenia.\nPodľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor\nústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n13. Ústavný súd na úvod zdôrazňuje, že každý návrh na začatie konania pred\nústavným súdom musí bez výnimky spĺňať všeobecné náležitosti, ktoré sa týkajú formy\na obsahu návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o obsahové\nnáležitosti, v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie konania\npred ústavným súdom musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti\nkomu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\na navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný\nnávrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n\n10\n\n14. Ústavný súd konštatuje, že predložený návrh je vzhľadom na jeho petit\nzmätočný (obdobne ako vo veciach prejednávaných pod sp. zn. PL. ÚS 17/2017\na sp. zn. PL. ÚS 14/2017, kde v oboch prípadoch bol predkladateľom senát najvyššieho\nsúdu a v oboch prípadoch boli návrhy plénom ústavného súdu odmietnuté okrem iného pre\nnesplnenie zákonom predpísaných náležitostí). Predseda senátu najvyššieho súdu sa opäť\ndomáha petitom svojho návrhu jednak „začatia konania o výklad“ napadnutých ustanovení\nzákona o Policajnom zbore a Trestného zákona a jednak o posúdenie, či napadnuté\nustanovenia „sú, resp. nie sú v súlade“ s označenými právnymi predpismi vyššej právnej\nsily. Takýto zmätočný petit nie je v súlade s požiadavkou riadneho označenia toho, akého\nrozhodnutia sa navrhovateľ domáha (požiadavka plynúca z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde), pričom táto skutočnosť postačuje na to, aby ústavný súd návrh odmietol pre\nnesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (porovnaj PL. ÚS 17/2017 a PL. ÚS 14/2017).\n15. Podobne ako vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/2017 sa však ústavný súd zaoberal\nsplnením podmienok vo vzťahu k obom typom konaní pred ústavným súdom – konania\no súlade právnych predpisov (čl. 125 ods. 1 ústavy), ako aj konania o výklad ústavy alebo\nústavných zákonov (čl. 128 ústavy), pričom dospel k záveru, že ani na základe toho nebolo\nmožné dôjsť k inému záveru než k tomu, že návrh v časti nespĺňa náležitosti predpísané\npre tieto typy konania a v časti ústavný súd nemá právomoc k jeho prerokovaniu.\nA. Posúdenie návrhu ako návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\n16. V prvom rade je treba uviesť, že navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje\nústavnosť zákonných ustanovení (tie navrhovateľ, naopak, implicitne považuje za ústavne\nsúladné, keďže za protiústavný považuje práve rozpor interných inštrukcií s týmito\nzákonnými ustanoveniami), ale zákonnosť interných inštrukcií ministerstva vnútra.\nArgumentácia navrhovateľa totiž spočíva v tom, že inšpekčná služba bola nariadením\nministerstva vnútra č. 117 z 27. augusta 2010 presunutá na ministerstvo vnútra napriek\ntomu, že zákon o Policajnom zbore v § 4 ods. 1 predpokladá jej existenciu v rámci\nPolicajného zboru (pozri s. 3 návrhu najvyššieho súdu, resp. jeho rekapituláciu v bode 3\n\n11\n\ntohto uznesenia). Navrhovateľ tvrdí, že „[p]okiaľ minister vnútra nariadením č. 57\nz 27. augusta 2007 zriadil Sekciu kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,\nodbor inšpekčnej služby na ministerstve vnútra a nariadením č. 117 z 27. augusta 2010\nju podriadil priamo ministrovi vnútra, urobil tak v obidvoch prípadoch bez zákonného\npodkladu.“. Z uvedeného vyplýva, že podľa navrhovateľa konal minister vnútra Slovenskej\nrepubliky v rozpore so zákonom.\n17. Ústavný súd aj na tomto mieste odkazuje na skoršie rozhodnutie\nsp. zn. PL. ÚS 14/2017, v ktorom sa vyjadril, že ústavnosť nariadení (interných inštrukcií),\nktorým chýba všeobecná záväznosť v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy (pričom\nnavrhovateľ netvrdil, že by predmetné nariadenia mali všeobecnú záväznosť; v tomto smere\nnávrh neobsahuje žiadne odôvodnenie), v konaní o súlade právnych predpisov podľa\ncitovaného ustanovenia neposudzuje. V tejto časti je teda návrh potrebné odmietnuť\npre nedostatok právomoci na jeho prerokovanie.\n18. Pokiaľ ide napadnuté ustanovenia zákona o Policajnom zbore a Trestného\nporiadku, z obsahu predloženého návrhu (ktorý je obsahovo takmer zhodný s návrhom\nvo veci sp. zn. PL. ÚS 14/2017) nie je možné vyabstrahovať žiadne konkrétne tvrdenia\nspochybňujúce ich ústavnosť. Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde pritom vyplýva,\nže odôvodnenie každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane\nodôvodnenia návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov) je neoddeliteľnou\nsúčasťou návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (m. m. PL. ÚS 9/2012,\nPL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014). Ústavný súd už mnohokrát vo svojej doterajšej judikatúre\nuviedol, že návrh na začatie konania, ktorý neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa\npodstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (IV. ÚS 359/08).\n19. Podobne ako v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/2017, aj na tomto mieste ústavný\nsúd uvádza, že existencia názorovo prekonanej judikatúry, pomer hlasov pri prijatí\nzjednocujúceho\n\nstanoviska\n\nani\n\nnavrhovateľov\n\nnázor\n\nna\n\nkvalitu\n\nzohľadnenia\n\nči nezohľadnenia judikatúry ESĽP v zjednocujúcom stanovisku neodôvodňujú záver\no neústavnosti napadnutej právnej úpravy. K poukazu na rozpor právneho názoru\n\n12\n\nvyjadreného v zjednocujúcom stanovisku s judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza,\nže citovaná judikatúra sa týkala procesného aspektu práva na život v zmysle čl. 2 dohovoru,\nresp. zákazu mučenia v zmysle čl. 3 dohovoru (prípadne práva na súkromný život\npoškodeného podľa čl. 8 dohovoru). Navrhovateľ síce v petite návrhu deklaruje rozpor\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 3 či čl. 8 dohovoru, jeho návrh však v tomto smere\nneobsahuje vôbec žiadnu argumentáciu. Ani ústavnému súdu nie je zrejmé, akú súvislosť\nmajú mať tieto ustanovenia dohovoru (teda zákaz mučenia, právo na život a ochrana\nsúkromia) s vecou, ktorá je predmetom konania pred odvolacím súdom, v súvislosti s ktorou\nbol podaný súčasný návrh na vyslovenie (ne)súladu (s trestnou činnosťou policajtov\nspočívajúcou v braní úplatkov). Sám navrhovateľ už v odôvodnení návrhu uvádza ako\nreferenčnú normu len čl. 6 dohovoru, s ktorým však citovaná judikatúra nijako nesúvisí,\npreto samotný poukaz na existenciu predmetnej judikatúry nemôže slúžiť ako odôvodnenie\nnávrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s označenými referenčnými\nprávnymi predpismi. Pri bližšom pohľade na citované rozhodnutia ESĽP je totiž zrejmé,\nže uvedený súd odvodil právo na účinné vyšetrovanie z čl. 3, resp. čl. 2 dohovoru – inými\nslovami – ide o špecifický, tzv. procesný aspekt týchto práv. Ako však už bolo spomínané,\nuvedené práva vo veci prerokovávanej najvyšším súdom vôbec nie sú v hre. Navrhovateľ\nsa obmedzuje len na tvrdenie, že policajná inšpekcia nie je nezávislá, ani toto však\nnepodporuje\n\nžiadnou\n\nargumentáciou.\n\nTakýto\n\nnávrh\n\nnie\n\nje\n\nmožné\n\npovažovať\n\nza kvalifikovaný návrh na začatie konania. Ústavný súd pripomína, že príslušný senát\nnajvyššieho súdu už bol na nedostatky podania opakovane upozornený a aj napriek tomu\npredošlé (ústavným súdom opakovane odmietnuté) podania v podstate odkopíroval.\nNie je pri tom úlohou ústavného súdu, aby vytváral argumentáciu namiesto navrhovateľa\na následne rozhodoval o jej opodstatnenosti. Celé prerušenie konania a postúpenie veci\nústavnému súdu je navyše celkom zrejme účelová snaha (obžalovaný údajne navrhol\nprerušiť konanie v záverečnej reči) príslušného senátu zvrátiť zjednocujúce stanovisko\nnajvyššieho súdu, k čomu sa tento senát snaží využiť ústavný súd.\n20. S ohľadom na už uvedené bolo treba návrh navrhovateľa na začatie konania\no súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\n\n13\n\nz dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí a nedostatku právomoci ústavného\nsúdu na jeho prerokovanie.\nB. Posúdenie návrhu ako návrhu na začatie konania o výklad ústavy alebo\nústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy\n21. Účelom konania o výklad ústavy a ústavných zákonov je podať taký výklad\nústavy alebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej\nmoci o tom, ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci\nv konkrétnej veci. V takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže\nkonkrétny ústavný činiteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať ústavou alebo ústavným\nzákonom zverené kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme\nnávrh na výklad ústavy alebo ústavného zákona na ďalšie konanie (PL. ÚS 14/06).\n22. Ústavný súd z odôvodnenia návrhu usúdil, že problematickým v posudzovanom\nprípade nie je výklad ústavy a ústavných kautel. Navrhovateľ napokon ani výklad žiadnej\nkonkrétnej ústavnej normy nenavrhuje (resp. vôbec nedefinuje, ktorá ústavná norma\nby mala byť v hre). Predmetom sporu je nejednotnosť názoru rozdielnych senátov\n(a sudcov) najvyššieho súdu na výklad zákonnej úpravy, pričom táto nejednotnosť vyplýva\nz ich odlišného názoru na vhodnosť, resp. nevhodnosť úpravy postavenia sekcie kontroly\na inšpekčnej služby prostredníctvom interných inštrukcií ministerstva vnútra. Rozdielnosť\nnázorov na vhodnosť úpravy postavenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby sa prejavila\nv protichodných záveroch vyjadrených v rôznych rozhodnutiach najvyššieho súdu.\nNajvyšší súd\n\ntak\n\npristúpil\n\nk prijatiu\n\nzjednocujúceho\n\nstanoviska.\n\nNavrhovateľ\n\nsa prostredníctvom konania o výklad ústavy a ústavných zákonov domáha prieskumu, ktorý\nprávny názor je správny.\n23. Ústavný súd na tomto mieste musí zdôrazniť, že zásadne v súlade s princípom\nprávneho štátu zakotveným v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať\niba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,\ndo právomoci iných orgánov verejnej moci nezasahuje. Ústavnému súdu nepatrí\n\n14\n\nzjednocovať právne názory senátov najvyššieho súdu, keďže táto úloha je zákonom\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (§ 21 ods. 3) zverená kolégiám najvyššieho súdu (III. ÚS 51/2017). Právomoc\nústavného súdu na revíziu najvyšším súdom uplatňovaného výkladu právnej úpravy\npri ochrane základných práv a slobôd nastupuje v konaní o sťažnostiach subsidiárne po tom,\nčo si najvyšší súd v prejednávanej veci zvolí konkrétnu interpretačnú alternatívu a tú na vec\naj aplikuje, t. j. vo veci rozhodne (napr. I. ÚS 237/2017, I. ÚS 19/2017).\n24. Ústavný súd, majúc na zreteli uvedené skutočnosti, dospel k záveru, že návrh\nnavrhovateľa na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavných zákonov je potrebné\nodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného\nsúdu na jeho prerokovanie.\n25. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd o predmetnom návrhu\nsenátu najvyššieho súdu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\n26. Nad rámec dosiaľ uvedených záverov ústavný súd považuje za žiaduce\npoznamenať, že sú mu známe právne názory spochybňujúce ústavnú konformitu aktuálneho\nprávneho postavenia inšpekčnej služby Policajného zboru, a to aj v kontexte aplikovateľnej\njudikatúry ESĽP citovanej v bode 8 tohto uznesenia. Zvlášť ide o rozhodnutia štrasburského\nsúdu proti Českej republike [pozri Eremiášová a Pechová proti Českej republike (sťažnosť\nč. 23944/04, rozsudok zo 16. 2. 2012) a Kummer proti Českej republike (sťažnosť\nč. 32133/11, rozsudok zo 16. 2. 2012)] vzhľadom na skutočnosť, že česká inšpekcia mala\nporovnateľné postavenie so slovenskou inšpekciou. V načrtnutom kontexte sa javí\nmimoriadne žiaduce, aby ústavný súd k ústavnej akceptovateľnosti právneho postavenia\ninšpekčnej služby zaujal vo svojej judikatúre meritórny postoj. Nemôže tak však urobiť\nv prípade, ak mu je doručený tak nekvalifikovaný a zmätočný návrh, ako v posudzovanom\nprípade (pozri k tomu body 14 a nasl. tohto uznesenia). V tejto súvislosti ústavný súd\npripomína, že ide v poradí už o tretí nekvalifikovaný návrh senátov najvyššieho súdu,\nv ktorom nie sú odstránené nedostatky, na ktoré ústavný súd upozornil v dvoch\n\n15\n\npredchádzajúcich prípadoch (pozri uznesenia sp. zn. PL. ÚS 14/2017 z 11. októbra 2017\na sp. zn. PL. ÚS 17/2017 z 8. novembra 2017).\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko\nsudca Peter Brňák a doplňujúce stanovisko k odôvodneniu pripája predsedníčka pléna\nIvetta Macejková.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "minister, ministerstvo", "trestné stíhanie", "ústavnosť", "súlad-súlad právnych predpisov", "judikatúra-zjednocovanie", "trestné konanie-trestný poriadok", "zákonnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "minister, ministerstvo", "trestné stíhanie", "ústavnosť", "súlad-súlad právnych predpisov", "judikatúra-zjednocovanie", "trestné konanie-trestný poriadok", "zákonnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e5faefa-948a-41a6-96e6-f579281ddbdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2017 z 8. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1"}, {"guid": "ussr:4ae5e425-fef5-4afb-bac2-6025efdf60b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2017 z 11. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1"}, {"guid": "ussr:acfc0583-4122-4c18-921d-c2eea8b1e9c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.237.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 237/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/2017 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.237.2017.1"}, {"guid": "ussr:84eac0a2-1acb-40fa-a8a6-7fd61c52ac0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1"}, {"guid": "ussr:a925b074-1b09-4c0e-9c75-670a87a2da84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.19.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/2017 z 11. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-11", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.19.2017.1"}, {"guid": "ussr:cb043514-4c7c-46ff-bd75-def2fcb36dac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2014 z 26. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-26", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb043514-4c7c-46ff-bd75-def2fcb36dac"}, {"guid": "ussr:1247b10d-56d5-447b-8f61-e5068d58db4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1247b10d-56d5-447b-8f61-e5068d58db4c"}, {"guid": "ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2012 z 21. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-21", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:df33ff14-cd91-4fda-899e-990de560ebcb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 359/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 359/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 221, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df33ff14-cd91-4fda-899e-990de560ebcb"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0b70fcf2-2bd7-4d8e-a503-92aba71d9209", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.29.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/2020 z 9. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-09", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.29.2020.1"}, {"guid": "ussr:3ccb78a4-d225-460d-a266-1f6b0fdb8a9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2019 z 13. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.19.2019.1"}, {"guid": "f6e55ae5-95aa-4db7-a149-517a3cb752fb:8c924be5-7eae-4a15-af4e-8f7b9cc8b648", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8312010279.4", "spisova_znacka": "3To/59/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3To/59/2019 z 21. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8312010279.4"}, {"guid": "f6e55ae5-95aa-4db7-a149-517a3cb752fb:560cc68a-4637-4ffe-aa80-0ba0a8f815a1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8312010279.4", "spisova_znacka": "3To/59/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3To/59/2019 z 21. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8312010279.4"}]}