{"guid": "ussr:176bd808-948c-4add-9885-e328578d5949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2016 z 19. 9. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 12/2016, ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/176bd808-948c-4add-9885-e328578d5949", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 12/2016-152\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra\nMamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca\nspravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Huttom, PhD., Bezekova 13, Bratislava,\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 33\nods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu\nv znení neskorších predpisov a § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona\nč. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty\na o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44\nods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 33a zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení\nneskorších predpisov a § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách\n\na o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1\nods. 1, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Ustanovenia § 33 ods. 7 písm. a) zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového\nfondu v znení neskorších predpisov a § 13 ods. 8 písm. a) zákona č. 206/2009 Z. z.\no múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona\nSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov\nv časti slov „alebo Pamiatkový úrad Slovenskej republiky“ n i e s ú v súlade s čl. 1\nods. 1, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n3. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a jeho predbežné\nprerokovanie\nI.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. novembra\n2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) o súlade § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona\nč. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„zákon o ochrane pamiatkového fondu“) a § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9\nzákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty\na o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov [ďalej aj „zákon o múzeách a o galériách“ (spolu ďalej aj „napadnutá\n\n2\n\nprávna úprava“)] s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44\nods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy.\nI.2 V časti I svojho návrhu skupina poslancov popisuje právny stav platný a účinný\npred prijatím napadnutej právnej úpravy a v tejto súvislosti uvádza:\n«Napadnutá právna úprava sa týka oprávnenia na výkon reštaurátorskej činnosti na\nnárodných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch z oblasti výtvarného umenia\n(diela maliarskeho, sochárskeho a úžitkového umenia).\nDo nadobudnutia účinnosti napadnutej právnej úpravy oprávnenie na výkon\nreštaurátorskej činnosti na národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch\nz oblasti výtvarného umenia bol zverený výlučne reštaurátorom. Povolanie reštaurátor je\nod 1. septembra 1994 regulovaným povolaním, ktorého výkon upravuje zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a výkone\nreštaurátorskej činnosti jej členov (ďalej len „zákon o Komore reštaurátorov“). Podľa\ntohto zákona povolanie reštaurátor môžu vykonávať len fyzické osoby v právnom postavení\npodnikateľa združené v Komore reštaurátorov, ktorá má postavenie profesijnej komory s\npovinným členstvom. Právna úprava v tejto oblasti rešpektovala, že Slovenská republika má\ntrhovo orientované hospodárstvo vybudované na pravidlách hospodárskej súťaže (čl. 55\nÚstavy SR), pretože bola vybudovaná na princípoch hospodárskej súťaže medzi\nreštaurátormi.\nZa viac ako 20 rokov svojej účinnosti sa vytvoril trh reštaurátorských služieb\na reálne konkurenčné prostredie umožňujúce objednávateľom slobodne si vyberať\ndodávateľa reštaurátorských prác. Zároveň sa vytvorili predpoklady na zabezpečenie čo\nnajvyššej kvalifikovanej starostlivosti o kultúrne dedičstvo, pretože povolanie reštaurátor\nmôže vykonávať len ten, kto absolvoval vysokoškolské umelecké reštaurátorské vzdelanie\ndruhého stupňa, vykonal po skončení vysokoškolského štúdia odbornú reštaurátorskú prax\nv trvaní najmenej 3 roky a úspešne absolvoval proces overovania odbornej spôsobilosti na\nvýkon reštaurovania absolvovaním špecializovanej reštaurátorskej skúšky pred skúšobným\nsenátom Komory reštaurátorov.\nNa túto právnu úpravu nadväzuje jednak zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane\npamiatkového fondu (ďalej len „zákon o ochrane pamiatkového fondu“), ktorý upravuje\n\n3\n\npodmienky ochrany národných kultúrnych pamiatok a jednak zákon č. 206/2009 Z. z.\no múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona\nSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o múzeách\na galériách“), ktorý upravuje podmienky ochrany zbierkových predmetov múzeí a galérii.\nDo prijatia napadnutej právnej úpravy boli ustanovenia vyššie uvedených troch\nzákonov vo veci oprávnenia na výkon reštaurovania v nasledovnom znení.\nUstanovenie § 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu pred prijatím\nnapadnutej právnej úpravy znelo: „Reštaurovanie kultúrnej pamiatky môže vykonávať\nvýlučne fyzická osoba, ktorá má odbornú spôsobilosť podľa osobitného predpisu34)“\nPoznámka v zákone 34) odkazovala na zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a výkone reštaurátorskej činnosti jej členov\n(ďalej len „zákon o Komore reštaurátorov“).\nUstanovenie § 4 ods. 3 zákona o Komore reštaurátorov pred prijatím napadnutej\nprávnej úpravy znelo: „Reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok môžu vykonávať len\nreštaurátori zapísaní v zozname členov komory, čo je príslušný orgán pamiatkovej\nstarostlivosti povinný uviesť v rozhodnutí alebo v záväznom stanovisku.“\nUstanovenie § 13 ods. 9 zákona o múzeách a galériách pred prijatím napadnutej\nprávnej úpravy znelo: „Na reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného\numenia, ktoré je vykonávané na území Slovenskej republiky, sa vzťahuje osobitný predpis.\n22)“ Poznámka v zákone 22) odkazovala na zákon o Komore reštaurátorov.\nUstanovenie § 4 ods. 2 zákona o Komore reštaurátorov pred prijatím napadnutej\nprávnej úpravy znelo: „Reštaurovanie výtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo\núžitkového umenia, ktoré sú zbierkovým predmetom, môžu vykonávať len reštaurátori, ktorí\nsú členmi komory.“»\nI.3 V ďalšej časti svojho návrhu (časť II) skupina poslancov popisuje aktuálny\nprávny stav, platný a účinný po prijatí napadnutej právnej úpravy, a v tejto súvislosti okrem\niného uvádza:\n«Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „zákonodarca“) 9. decembra 2015\nprijala zákon č. 376/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení\n\n4\n\nnezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa\nmenia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela č. 376/2015 Z. z.“).\n... (novela č. 376/2015 Z. z., pozn.) Novelizovala ustanovenia zákona o Komore\nreštaurátorov, zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona o múzeách a galériách\nuvedené v predchádzajúcom článku tohto návrhu tak, že od 1. januára 2016 reštaurovanie\nnárodných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia popri\nreštaurátoroch môžu vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov, ktorým napadnutá\nprávna úprava zverila oprávnenie vykonávať reštaurovanie bol Pamiatkový úrad Slovenskej\nrepubliky, ktorý je štátnym orgánom.\nNovela č. 376/2015 Z. z. v tomto smere dovtedajšiu právnu úpravu zmenila\nnasledovným spôsobom.\nČlánkom III. novely č. 376/2015 Z. z. sa zmenilo a doplnilo ustanovenie § 33 ods. 7\nzákona o ochrane pamiatkového fondu.\nUstanovenie § 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu v znení novely\nč. 376/2015 Z. z. v súčasnosti znie:\n„(7) Reštaurovanie môže vykonávať\na) pamiatkový úrad prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom\nvďaku s pamiatkovým úradom a spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa § 33a,\nb) člen Komory reštaurátorov alebo\nc) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného\nv študijnom odbore reštaurátorstvo.“.\nČlánkom III. novely č. 376/2015 Z. z. sa súčasne vložilo nové ustanovenie § 33a\nzákona o ochrane pamiatkového fondu, ktoré v súčasnosti znie:\n„Kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie\nKvalifikačné predpoklady na reštaurovanie spĺňa fyzická osoba, ktorá získala\na) vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,\nb) vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má\nnajmenej tri roky odbornej praxe alebo\nc) úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo a má najmenej päť rokov odbornej praxe.“\n\n5\n\nČlánkom IV. novely č. 376/2015 Z. z. sa zmenilo a doplnilo ustanovenie § 13 ods. 8\na § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách.\nUstanovenia § 13 ods. 8 a 9 zákona o múzeách a galériách v znení novely\nč. 376/2015 Z. z. v súčasnosti znejú:\n„(8) Reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia môže\nvykonávať\na) právnická osoba, ktorou je múzeum, galéria alebo Pamiatkový úrad Slovenskej\nrepubliky prostredníctvom fyzických osôb, ktoré\n1. sú v pracovnoprávnom vzťahu s niektorou z uvedených právnických osôb a\n2. spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa odseku 9,\nb) člen Komory reštaurátorov alebo\nc) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného\nv študijnom odbore reštaurátorstvo.\n(9) Kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti\nvýtvarného umenia spĺňa fyzická osoba, ktorá získala\na) vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,\nb) vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má\nnajmenej tri roky odbornej praxe alebo\nc) úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo a má najmenej päť rokov odbornej praxe.“\n... V osobitnej časti dôvodovej správy predkladateľ uviedol, že Pamiatkový úrad\nSlovenskej republiky má vykonávať reštaurovanie odplatne ako podnikateľskú činnosť.»\nI.4 Skupina poslancov po citácii pripomienok Komory reštaurátorov (ďalej aj\n„komora“) a Protimonopolného úradu Slovenskej republiky súvisiacich s napadnutými\nzákonnými ustanoveniami, ktoré boli vznesené v rámci medzirezortného pripomienkového\nkonania o vládnom návrhu predmetného zákona, poukazuje tiež na to, že „Národná rada\nSlovenskej republiky prvýkrát tento zákon schválila 11. novembra 2015. Prezident\nSlovenskej republiky 3. decembra 2015 rozhodol tento zákon vrátiť Národnej rade\nSlovenskej republiky na opätovné prerokovanie práve pre napadnutú právnu úpravu\noprávňujúcu Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vykonávať reštaurovanie... Národná\n\n6\n\nrada Slovenskej republiky odmietla pripomienky prezidenta Slovenskej republiky a dňa\n9. decembra 2015 opätovne schválila tento zákon. Napadnutá právna úprava nadobudla\núčinnosť 1. januára 2016.“.\nI.5 Namietaný nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s čl. 55 ods. 2 a čl. 35\nods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy skupina poslancov odôvodňuje v časti IV svojho\nnávrhu okrem iného takto:\n„Nadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy dňa 1. januára 2016 došlo\nk intenzívnemu zásahu do právneho postavenia reštaurátorov v oblasti reštaurovania\nnárodných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov výtvarného umenia a k vážnemu\nnarušeniu hospodárskej súťaže na týchto dvoch trhoch poskytovania reštaurátorských\nslužieb. K tomu došlo tým, že napadnutá právna úprava zrušila ich dovtedajšie výlučné\noprávnenie vykonávať reštaurovanie v tejto oblasti a zverila oprávnenie vykonávať rovnakú\npodnikateľskú činnosť v reštaurovaní aj Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky, ktorý je\nštátnym orgánom.\n... Ústavná norma obsiahnutá v článku 55 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2\na čl. 152 ods. 4 ústavy zakladá povinnosť všetkých štátnych orgánov vrátane zákonodarcu\nsprávať sa tak, aby v relevantných spoločenských vzťahoch chránili a podporovali\nhospodársku súťaž (PL. ÚS 3/03)... Od zákonodarcu sa preto vyžaduje, aby pri tvorbe práva\nnevytváral objektívne nezdôvodniteľné rozdiely v právnom postavení jednotlivých\nsúťažiteľov do takej miery, že dochádza k podstatnému obmedzovaniu, alebo dokonca\nk vylučovaniu hospodárskej súťaže...\n... model zmiešanej ekonomiky vychádza z toho, že ekonomická činnosť v štáte má\nprioritne vychádzať z trhovej ekonomiky a len v nevyhnutných prípadoch zlyhania trhu ju\nmôže ovplyvňovať štát, a to vo verejnom záujme... Úlohou štátu, ako to vyplýva z odseku 2\nčl. 55 ústavy je preto prioritne chrániť a podporovať hospodársku súťaž a trhové\nprostredie. Zároveň podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je jeho povinnosťou utvoriť také podmienky,\nktoré reálne umožnia súkromné podnikanie.\n... Na druhej strane, je všeobecne známou skutočnosťou, že trh nie je vždy schopný\nsvojimi mechanizmami optimálne regulovať a zabezpečiť produkciu a dostupnosť\n\n7\n\noptimálneho množstva potrebných statkov a v požadovanej kvalite. Tento jav ekonómia\noznačuje ako tzv. zlyhanie trhu (market failure).\n... príčiny zlyhania trhu reprezentujú verejné záujmy a odstránenie týchto príčin\nlegitímne ciele, ktoré môžu odôvodňovať zásah zákonodarcu nielen do práva podnikať, ale\naj obmedziť, prípadne vylúčiť hospodársku súťaž na relevantnom trhu v medziach ústavných\nlimitov upravených v čl. 13 ods. 2 až 4, čl. 55 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.\nK takémuto ústavne aprobovanému zásahu zákonodarcu prijatím napadnutej právnej\núpravy zavádzajúcej podnikanie štátu však nedošlo, pretože k žiadnemu z vyššie uvedených\nzlyhaní na trhu v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a ani na trhu\nv oblasti reštaurovania zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia nedošlo.\n... Zákonodarca teda nemal daný žiadny reálny verejný záujem na zavedenie\npodnikania štátu. Potvrdzuje to aj dôvodová správa, v ktorej predkladateľ návrhu zákona\nneuvádza žiadny relevantný dôvod pre obmedzenie hospodárskej súťaže... Zavedenie\npodnikania štátu v oblasti ekonomiky, v ktorej pôsobil súkromný sektor bez akéhokoľvek\nrelevantného dôvodu považujeme preto za obmedzenie hospodárskej súťaže v rozpore\ns článkom 55 ústavy...\n... Aj keby sme napriek vyššie uvedenému neodôvodnenému zavedeniu podnikania\nštátu v oblasti, v ktorej doposiaľ pôsobil súkromný sektor (t. j. z dôvodu neexistencie\nverejného záujmu) pripustili, že by štát v tejto oblasti mohol podnikať a vytvárať\nkonkurenciu súkromnému sektoru, tak napadnutá právna úprava nešetrným a intenzívnym\nspôsobom zasahuje do práva reštaurátorov podnikať, pričom je spôsobilá zapríčiniť zánik\nsúkromného podnikania a hospodárskej súťaže v tejto oblasti.\nV oblastiach, v ktorých štát podniká popri súkromnom sektore, pričom podotýkame,\nže na rozdiel od oblasti reštaurovania ide o oblasti, v ktorých dochádza k zlyhávaniu trhu,\ntak podnikateľskú činnosť nevykonáva prostredníctvom štátnych orgánov.\n... Napadnutá právna úprava však zaviedla podnikanie štátu prostredníctvom\nštátneho orgánu a zaviedla hospodársku súťaž medzi súkromnými podnikateľmi, t. j.\nreštaurátormi a štátnym orgánom, t. j. Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky.\n... Z vyššie citovaných ustanovení zákona o ochrane pamiatkového fondu vyplýva, že\nPamiatkový úrad Slovenskej republiky je špecializovaný orgán štátnej správy na úseku\nochrany pamiatkového fondu. V rámci výkonu tejto štátnej správy mu bola zákonom zverená\n\n8\n\nrozhodovacia, kontrolná, sankčná a riadiaca právomoc, ktorá má bezprostredný a zásadný\nvplyv na podnikateľskú činnosť reštaurátorov a ich úspech v podnikaní v oblasti\nreštaurovania národných kultúrnych pamiatok.\n... Kumuláciou vyššie opísaného výkonu verejnej správy a podnikateľskej činnosti\nPamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorú zákonodarca napadnutou právnou\núpravou zvolil pri tvorbe práva, vytvoril objektívne a rozumne neodôvodnené rozdiely\nv právnom postavení jednotlivých súťažiteľov na trhu reštaurovania národných kultúrnych\npamiatok v prospech Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a na úkor celej\nreštaurátorskej profesie. Za tohto právneho stavu, kedy Pamiatkový úrad Slovenskej\nrepubliky disponuje rozhodovacou, kontrolnou a sankčnou právomocou voči reštaurátorom,\nktorá v záujme dosiahnutia svojho úspechu v podnikaní môže voči ním byť vykonávaná aj\nneobjektívne... nemožno reálne očakávať, že bude existovať reálna hospodárska súťaž medzi\nním a reštaurátormi. Naopak, vytvára reálne predpoklady vzniku štátneho monopolu\na zániku doterajšej hospodárskej súťaže medzi reštaurátormi, ktorá v konečnom dôsledku\nprinúti súčasných reštaurátorov k ukončeniu podnikania a zabráni vstupu na trh novým\nreštaurátorom. Právo reštaurátorov na podnikanie sa tak stane iba iluzórnym a nie reálnym\nprávom.\n... Ako bolo vyššie uvedené, komplexnú úpravu ochranu zbierkových predmetov\nz oblasti výtvarného umenia predstavuje zákon o múzeách a galériách. Pamiatkový úrad\nSlovenskej republiky síce nevykonáva verejnú moc v oblasti ochrany zbierkových predmetov\nz oblasti výtvarného umenia, avšak zveriť oprávnenie reštaurovať aj tieto predmety môže\nrovnako obmedziť reštaurátorov v ich práve podnikať... V prípade neúspechu Pamiatkového\núradu Slovenskej republiky pri získaní reštaurátorskej zákazky na reštaurovanie\nzbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia reálne hrozí riziko, že reštaurátor,\nktorý bol pri jej získaní úspešný, bude za to pri zákazkách na národných kultúrnych\npamiatkach vystavený šikanóznemu výkonu štátnej správy na úseku ochrany národných\nkultúrnych pamiatok zo strany Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý mu môže\nsťažiť, alebo znemožniť ich zrealizovanie. Z dôvodu tejto previazanosti s trhom\nreštaurovania\n\nnárodných\n\nkultúrnych\n\npamiatok,\n\nje\n\nvyššie\n\nuvedené\n\nzdôvodnenie\n\no neústavností napadnutej právnej úpravy s článkom čl. 55 ods. 2 a s čl. 35 ods. 1 ústavy\n\n9\n\nrovnako relevantné aj pre podnikateľskú činnosť Pamiatkového úradu Slovenskej republiky\nna trhu reštaurovania zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia.“\nI.6 Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých zákonných ustanovení s čl. 1\nods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy skupina poslancov argumentuje v časti V návrhu najmä takto:\n„Napadnutou právnou úpravou zákonodarca vyššie uvedené princípy právneho\nštátu porušil, keď neočakávane a bez existencie akéhokoľvek legitímneho cieľa, t. j.\nsvojvoľne, zmenil stabilné právne pravidlá, na ktoré sa existujúci reštaurátori ako adresáti\ntýchto právnych noriem pri rozhodovaní pri voľbe povolania a podnikania právom\nspoliehali. Tým, že zákonodarca zveril oprávnenie podnikať dokonca štátnemu orgánu,\nktorý vykonáva verejnú moc priamo ovplyvňujúcu ich podnikateľskú činnosť, tak zároveň\nzvolil také nešetrné legislatívne opatrenie, ktoré znevýhodnilo túto profesijnú skupinu ako\nžiadnu inú.“\nI.7 Namietaný nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s čl. 44 ods. 2 ústavy\nskupina poslancov odôvodňuje v časti VI ich návrhu okrem iného takto:\n„... Citované ustanovenie ústavy (čl. 44 ods. 2 ústavy, pozn.) formuluje ústavný\npríkaz chrániť a zveľaďovať kultúrne dedičstvo, ktorý je adresovaný každému. To znamená,\nže je adresovaný aj všetkým orgánom verejnej moci, vrátane zákonodarcu. Zákonodarcovi\nz neho vyplýva ústavná povinnosť prijímať také zákony, ktoré napĺňajú jeho obsah a zmysel.\nZákonodarca pri schvaľovaní napadnutej právnej úpravy sa dôsledne neriadil týmto\nústavným príkazom. Tým, že napadnutou právnou úpravou zaviedol rozdielnu právnu\nreguláciu tej istej podnikateľskej činnosti v reštaurovaní, pričom jednoduchšie podmienky\nvýkonu tejto činnosti ustanovil pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, tak zároveň\nspôsobil, že nebude zabezpečená rovnaká ochrana pri všetkých predmetoch kultúrneho\ndedičstva...\nNapadnutá právna úprava, konkrétne § 33a zákona o ochrane pamiatkového fondu\na § 13 ods. 9 zákona o múzeách a galériách totiž zaviedla, že oprávneným zamestnancom\nPamiatkového úradu Slovenskej republiky na reštaurovanie môže byť osoba bez odbornej\npraxe v reštaurovaní, ktorá dosiahla vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa\nv študijnom odbore reštaurovanie, alebo osoba, ktorá dosiahla vysokoškolské vzdelanie\n\n10\n\nprvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má aspoň tri roky odbornej praxe, alebo\nosoba, ktorá dosiahla iba stredoškolské odborné vzdelanie v odbore konzervátorstvo\na reštaurátorstvo a má aspoň päť rokov odbornej praxe. Napadnutá právna úprava pritom\nvôbec neuložila povinnosť, aby takýto zamestnanci Pamiatkového úradu Slovenskej\nrepubliky absolvovali proces overovania odbornej spôsobilosti na výkon reštaurovania\nabsolvovaním špecializovanej reštaurátorskej skúšky tak, ako je to pri reštaurátoroch.\nTaktiež vôbec neupravila ani podmienky odbornej praxe, t. j. nevymedzila ako a u koho sa\nmá vykonávať.\nZákonodarca teda vytvoril priestor, aby Pamiatkový úrad Slovenskej republiky\nreštauroval napríklad iba zamestnancami bez akejkoľvek odbornej praxe v reštaurovaní, ak\ndosiahli vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie, alebo\niba\n\nzamestnancami,\n\nktorí\n\ndosiahli\n\nstredoškolské\n\nodborné\n\nvzdelanie\n\nv\n\nodbore\n\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo a majú aspoň päť rokov nejakej a nejasnej odbornej\npraxe.\nPri tomto druhom príklade je potrebné uviesť, že to môže mať až fatálne následky pri\nzbierkových predmetoch z oblasti výtvarného umenia, ktoré sú maliarskymi alebo\nsochárskymi dielami. Dlhodobo na území Slovenskej republiky totiž nepôsobí žiadna\nstredná škola, ktorá vyučuje reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel. Ide pritom\no také predmety kultúrneho dedičstva, pri ktorých každý nekvalifikovaný, čo i len na prvý\npohľad\n\nbezvýznamný\n\nčiastkový\n\nreštaurátorský\n\núkon,\n\nmôže\n\nspôsobiť\n\nich\n\ntrvalé\n\nznehodnotenie. Preto sa môže stať, že tieto predmety kultúrneho dedičstva pri nejasne\nvymedzenej odbornej praxi a bez neexistencie stredoškolského vzdelávania bude tieto diela\nreštaurovať zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý bude v tomto\nsmere úplný laik...“\nI.8 Napokon namietaný nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s čl. 46 ods. 1\nústavy skupina poslancov odôvodňuje v časti VII návrhu najmä takto:\n„Zákonodarca schválením napadnutej právnej úpravy sa dôsledne neriadil ani vyššie\ncitovaným ustanovením ústavy zaručujúcim právo na spravodlivý proces pred správnymi\norgánmi.\n\n11\n\n... Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v rámci rozhodovacej právomoci z pozície\nnadriadeného správneho orgánu rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských\npamiatkových úradov, ako aj preskúmava ich právoplatné rozhodnutia mimo odvolacieho\nkonania (§ 10 ods. 2 písm. g) zákona o ochrane pamiatkového fondu). To sa vzťahuje aj na\nsprávne konanie, v ktorom krajské pamiatkové úrady v prvom stupni rozhodujú, či návrh na\nreštaurovanie sa schváli a podľa neho sa následne zrealizuje reštaurovanie národnej\nkultúrnej pamiatky, alebo sa návrh zamietne... Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je\nzamestnávateľom všetkých zamestnancov krajských pamiatkových úradov, ktorí rozhodujú\nv tomto správnom konaní v prvom stupni. Zároveň všetkých riaditeľov krajských\npamiatkových úradov vymenúva a odvoláva priamo generálny riaditeľ Pamiatkového úradu\nSR podľa svojej úvahy.\nV kontexte týchto kompetencií Pamiatkového úradu Slovenskej republiky tým, že mu\nzákonodarca zveril aj oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v reštaurovaní rovnako\nako reštaurátorom, tak porušil zásadu nemo iudex in causa sua, čím porušil aj základné\nprávo vlastníkov národných kultúrnych pamiatok a reštaurátorov na spravodlivý proces\npred správnym orgánom.\n... Zákonodarca napadnutou právnou úpravou teda spôsobil zaujatosť všetkých\núradníkov krajských pamiatkových úradov a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky\nv tomto druhu správneho konania, ako aj vo všetkých ďalších správnych konaniach podľa\nzákona o ochrane pamiatkového fondu. Ide o tzv. systémovú zaujatosť.“\nI.9 Na základe argumentácie uvedenej v návrhu skupina poslancov navrhuje, aby\npo prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Ustanovenie § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona č. 49/2002 Z. z.\no ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 13 ods. 8\npísm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách\na o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky.“\n\n12\n\nI.10 Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. PL. ÚS 12/2016-34 z 23. novembra 2016 ho podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Súčasťou návrhu skupiny poslancov bol aj\nnávrh na pozastavenie účinnosti napadnutých zákonných ustanovení, ktorému ústavný súd\noznačeným uznesením nevyhovel.\nII.\nĎalší priebeh konania\nII.1 Stanoviská vlády Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej\nrepubliky k návrhu skupiny poslancov\nPo prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona\no ústavnom súde vyžiadal od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)\na vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej\nMinisterstvom\n\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ministerstvo\n\nspravodlivosti“), stanovisko k návrhu skupiny poslancov, pričom ich zároveň požiadal, aby\nsa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nII.2 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\nStanovisko národnej rady k návrhu podpísané jej predsedom bolo ústavnému súdu\ndoručené 20. februára 2017; z jeho obsahu vyplýva, že národná rada odporúča ústavnému\nsúdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel. V stanovisku národnej rady sa uvádza\nnajmä nasledujúce:\n«K časti IV. návrhu na začatie konania\nNovela zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona o múzeách a galériách bola\nprijatá ako súčasť zákona č. 376/2015 Z. z... Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu\nč. 376/2015 Z. z., účelom novely vyššie uvedených zákonov a tiež zákona Národnej rady\n\n13\n\nSlovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej\nčinnosti jej členov (ďalej len „zákon o Komore reštaurátorov“) bolo precizovať okruh osôb\noprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie\nzbierkových predmetov s cieľom odstrániť aplikačné problémy súvisiace s výkonom\nreštaurátorských prác v praxi. V tejto súvislosti sa v osobitnej časti dôvodovej správy\npoukazuje predovšetkým na ustanovenia § 10 ods. 2 písm. j) a k) zákona o ochrane\npamiatkového fondu. Podľa týchto ustanovení Pamiatkový úrad zabezpečuje rozvoj teórie\na metodológie reštaurovania, buduje študijné, vývojové, reštaurátorské a analytickotechnologické pracovisko a laboratóriá [§ 10 ods. 2 písm. j)] a zabezpečuje pamiatkové\nvýskumy a reštaurátorské práce [§ 10 ods. 2 písm. k)]. Vychádzajúc z týchto ustanovení\nzákona\n\no\n\nochrane\n\npamiatkového\n\nfondu\n\nPamiatkový\n\núrad\n\ndisponuje\n\nvlastnými\n\nreštaurátorskými pracoviskami a zároveň je aj oprávnený zabezpečovať reštaurátorské\npráce. V tejto súvislosti sa môže javiť ako nejednoznačné, či pojem „zabezpečovať“ možno\nstotožniť s pojmom „vykonávať“, resp. či možno pod tento pojem zahrnúť aj vykonávanie.\nV § 10 ods. 2 písm. k) zákona o ochrane pamiatkového fondu je však popri zabezpečovaní\nreštaurátorských prác upravená aj právomoc Pamiatkového úradu zabezpečovať\npamiatkový výskum, pričom podľa § 35a ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu môže\npamiatkový výskum vykonávať Pamiatkový úrad. V prípade pamiatkového výskumu sa tak\npod zabezpečovaním rozumie aj vykonávanie a vzhľadom na spoločnú úpravu v § 10 ods. 2\npísm. k) by mal mať tento pojem rovnaký význam aj vo vzťahu k vykonávaniu\nreštaurátorských prác.\nSamotné podmienky reštaurovania kultúrnej pamiatky sú upravené v § 33 zákona\no ochrane pamiatkového fondu. Pred prijatím zákona č. 376/2015 Z. z. mohla podľa § 33\nods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu reštaurovanie vykonávať len fyzická osoba,\nktorá má odbornú spôsobilosť podľa osobitného predpisu34). V poznámke pod čiarou sa\nodkazovalo na § 5 ods. 2 písm. a) až d) zákona o Komore reštaurátorov, ktoré ustanovujú\ntieto podmienky... Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 376/2015 Z. z. ustanovenie\n§ 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu bolo možné interpretovať aj tak, že\nreštaurovanie všetkých kultúrnych pamiatok môžu vykonávať aj reštaurátori, ktorí nie sú\nčlenmi Komory reštaurátorov. Na druhej strane však zákon o Komore reštaurátorov v § 4\nods. 3 v znení pred prijatím zákona č. 376/2015 Z. z. ustanovoval, že reštaurovanie\n\n14\n\nnárodných kultúrnych pamiatok môžu vykonávať len reštaurátori zapísaní v zozname členov\nkomory. V záujme odstránenia nejednoznačnosti takejto úpravy a predchádzania\ninterpretačným a aplikačným rozporom tak zákon č. 376/2015 Z. z. najmä jednoznačným\nspôsobom vymedzil, ktoré subjekty sú oprávnené vykonávať reštaurovanie národných\nkultúrnych pamiatok a za akých predpokladov.\nZákon č. 376/2015 Z. z. zároveň úpravou v čl. IV vymedzil subjekty oprávnené\nvykonávať reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia. Zákon medzi\ntieto subjekty zaradil aj múzeá a galérie, keďže tieto sú v zmysle § 8 písm. e) zákona\no múzeách a galériách povinné vykonávať odbornú ochranu zbierkových predmetov...\nPodľa § 13 ods. 6 písm. a) sa odborné ošetrenie zbierkových predmetov vykonáva vo\nvlastných špeciálne technicky vybavených priestoroch, ktorými sú najmä konzervátorské\ndielne, reštaurátorské ateliéry, preparátorské laboratóriá. Zákon o múzeách a galériách tak\nzakladá povinnosť múzeí a galérií ošetrovať zbierkové predmety a súčasne predpokladá, že\nmúzeá a galérie budú vykonávať reštaurovanie zbierkových predmetov nielen dodávateľsky,\nale aj vo vlastných reštaurátorských ateliéroch. V nadväznosti na túto úpravu zákon\nč. 376/2015 Z. z. výslovne ustanovil, že múzeá a galérie sú túto činnosť oprávnené\nvykonávať. Zákon však tiež ustanovil, že reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti\nvýtvarného umenia môže vykonávať aj Pamiatkový úrad.\nVo vzťahu k reštaurovaniu národných kultúrnych pamiatok sa vzhľadom na vyššie\nuvedené skutočnosti a najmä na úpravu v § 10 ods. 2 písm. j) ak) zákona o ochrane\npamiatkového fondu javí ako sporná argumentácia navrhovateľa, podľa ktorej napadnutá\nprávna úprava zrušila výlučné oprávnenie členov Komory reštaurátorov vykonávať\nreštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zverila oprávnenie vykonávať rovnakú\npodnikateľskú činnosť v reštaurovaní aj Pamiatkovému úradu... Zákon o ochrane\npamiatkového fondu už pred prijatím napadnutej právnej úpravy oprávňoval Pamiatkový\núrad zabezpečovať reštaurátorské práce. Vo vzťahu k reštaurovaniu zbierkových predmetov\nz oblasti výtvarného umenia zákon č. 376/2015 Z. z. ustanovil oprávnenie Pamiatkového\núradu vykonávať tieto reštaurátorské práce. Aj za predpokladu, že by uvedené platilo tiež\nvo vzťahu k reštaurovaniu národných kultúrnych pamiatok, takáto úprava nemusí\nnevyhnutne spôsobovať narušenie hospodárskej súťaže, resp. práva reštaurátorov podnikať.\nÚčelom napadnutej právnej úpravy je umožniť Pamiatkovému úradu a rovnako aj múzeám\n\n15\n\na galériám výkon činností, ktoré im vyplývajú z príslušných zákonov, a to bez prípadných\ninterpretačných pochybností. Zákon tak stanovuje okruh subjektov, ktoré pôsobia na trhu\nreštauračných prác. Zákon neobmedzuje pôsobenie doterajších účastníkov tohto trhu členov Komory reštaurátorov - v účasti na hospodárskej súťaži, ale výslovne ustanovuje\noprávnenie vykonávať rovnakú činnosť aj pre Pamiatkový úrad. Samotná úprava\nspočívajúca v rozšírení okruhu subjektov pôsobiacich na trhu nezakladá narušenie,\nprípadne obmedzenie hospodárskej súťaže. K takémuto obmedzeniu by mohlo dôjsť až\nkonkrétnou činnosťou účastníka súťaže, ktorá by bola v rozpore s predpismi na ochranu\nhospodárskej súťaže, najmä zákonom č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže...\nO tom by v príslušnom konaní rozhodoval Protimonopolný úrad Slovenskej republiky.\nNapadnutá právna úprava neustanovuje nové ani nesprísňuje existujúce podmienky pre\nvýkon reštaurátorských prác, nezakladá prekážky vstupu nových účastníkov na trh\nreštaurátorských prác ani nevytvára obmedzenia pre pôsobenie na tomto trhu. Na druhej\nstrane však právo podnikať nemožno interpretovať ako právo výlučné, ktoré by\nneumožňovalo výkon totožnej činnosti inými subjektmi... Pamiatkový úrad pritom, ako sa\nuvádza v dôvodovej správe, ako rozpočtová organizácia podľa § 26 ods. 1 zákona\nč. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov poskytuje svoje výkony odplatne v súlade s osobitným predpisom,\nktorým je zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov. Takisto pri výkone\nreštaurátorskej činnosti je povinný, rovnako ako členovia Komory reštaurátorov,\npostupovať v súlade s § 33 zákona o ochrane pamiatkového fondu a príslušným\nvykonávacím predpisom. V konečnom dôsledku zostáva voľba osoby, ktorá bude vykonávať\nreštaurátorské práce, naďalej vecou rozhodnutia vlastníka národnej kultúrnej pamiatky.\nK časti V. návrhu na začatie konania\nNavrhovateľ v časti V. návrhu na začatie konania uvádza, že v rozpore s čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR zákonodarca porušil princípy právneho štátu, keď „neočakávane\na bez existencie akéhokoľvek legitímneho cieľa., t. j. svojvoľne, zmenil stabilné právne\npravidlá, na ktoré sa existujúci reštaurátori ako adresáti týchto právnych noriem pri\nrozhodovaní pri voľbe povolania a podnikania právom spoliehali“. V súvislosti\ns namietanou svojvôľou zákonodarcu je potrebné uviesť, že dôvody, ktoré viedli k prijatiu\nnapadnutej právnej úpravy, sú uvedené v dôvodovej správe k zákonu č. 376/2015 Z. z.\n\n16\n\nDôvodová správa uvádza predovšetkým potrebu precizovať okruh osôb oprávnených\nvykonávať reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov z oblasti\nvýtvarného umenia a odstrániť tak aplikačné problémy súvisiace s výkonom\nreštaurátorských prác v praxi, ktoré boli spôsobované vzájomnou rozpornosťou,\nnejednoznačnosťou a s tým súvisiacou rôznou interpretáciou príslušných ustanovení zákona\no ochrane pamiatkového fondu a zákona o Komore reštaurátorov... Cieľom tohto zákona\nbolo jednoznačne vymedziť subjekty oprávnené vykonávať reštaurátorské práce, umožniť\ntak Pamiatkovému úradu vykonávať mu zákonom zverenú pôsobnosť pri zabezpečovaní\nreštaurátorských prác na národných kultúrnych pamiatkach a múzeám a galériám plnenie\nich zákonnej povinnosti vykonávať odbornú ochranu zbierkových predmetov z oblasti\nvýtvarného umenia. Na tento účel zároveň zákonodarca ustanovil požiadavky na\nkvalifikáciu osôb vykonávajúcich reštaurátorské práce tak, aby bola zabezpečená náležitá\nochrana kultúrneho dedičstva. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že\nzákonodarca vymedzil dôvody právnej úpravy, jej cieľ aj prostriedky na jeho dosiahnutie\na nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, že ide o úpravu svojvoľnú.\nK časti VI. návrhu na začatie konania\nNavrhovateľ ďalej v časti VI. návrhu na začatie konania namieta nesúlad napadnutej\nprávnej úpravy s čl. 44 ods. 2 Ústavy SR. Z odôvodnenia navrhovateľa vyplýva, že\nustanovením jednoduchších podmienok výkonu reštaurátorskej činnosti pre Pamiatkový\núrad v porovnaní s podmienkami pre členov Komory reštaurátorov zákonodarca „spôsobil,\nže nebude zabezpečená rovnaká ochrana pri všetkých predmetoch kultúrneho dedičstva“.\nJednoduchšími podmienkami výkonu reštaurátorskej činnosti sa v tomto prípade majú\nrozumieť odlišné kvalifikačné predpoklady... je zrejmé, že kvalifikačné požiadavky na\nzamestnancov Pamiatkového úradu, múzeí a galérií sú iné ako kvalifikačné požiadavky na\nčlenov Komory reštaurátorov. Zároveň však možno podotknúť, že zatiaľ čo členovia\nKomory reštaurátorov vykonávajú reštaurovanie ako samostatnú činnosť, v prípade\nreštaurátorských pracovísk Pamiatkového úradu túto činnosť vykonávajú zamestnanci vo\nvzťahoch nadriadenosti a podriadenosti, kde možno predpokladať určitý stupeň dohľadu\na kontroly\n\nkvality\n\nvykonávanej\n\nreštaurátorskej činnosti zo strany\n\nnadriadeného\n\nzamestnanca. Tiež je potrebné uviesť, že v prípade zamestnancov reštaurátorských\npracovísk Pamiatkového úradu vždy musí ísť o osoby s ukončeným vzdelaním z odboru\n\n17\n\nreštaurovanie, prípadne aj s príslušnou odbornou praxou, ktoré by malo garantovať\nzodpovedajúcu\n\núroveň\n\nvedomostí\n\na\n\nzručností\n\nvyžadovanú\n\nna\n\nodborný\n\nvýkon\n\nreštaurátorských prác. Je preto otázne, či takúto právnu úpravu možno posudzovať ako\ntakú, ktorá by ohrozovala, prípadne znižovala úroveň ochrany kultúrneho dedičstva...\nK časti VII. návrhu na začatie konania\nV časti VII. návrhu na začatie konania navrhovateľ namieta nesúlad napadnutej\nprávnej úpravy s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR s poukazom na tzv. „systémovú zaujatosť“\nvšetkých úradníkov krajských pamiatkových úradov a Pamiatkového úradu.\n... Namietaná systémová nezaujatosť by v podstate znamenala, že prijatá právna\núprava spochybnila nestrannosť všetkých zamestnancov krajských pamiatkových úradov\na Pamiatkového úradu. Nestrannosť sa vo všeobecnosti definuje ako neprítomnosť\npredsudku (zaujatosti). K otázke posudzovania nestrannosti zamestnancov správneho\norgánu sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 5 Sžp/86/2009\nz 27. apríla 2010 takto: „Možnú existenciu... vzťahu zaujatosti majú vnútroštátne súdy\nv zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci Piersack\nproti Belgicku) preverovať zo subjektívneho ako aj z objektívneho hľadiska. Najvyšší súd na\ntomto mieste upozorňuje, že preverovanie subjektívneho hľadiska vychádza zo zistenia\nosobného postoja konajúcej úradnej osoby k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom.\nV prípade, že dotknutá zamestnankyňa jednoznačne a nespochybňujúcim spôsobom\nvyjadrila svoje vnútorné presvedčenie o svojej nestrannosti, potom sa jej nestrannosť\nneustále predpokladá až do okamihu predloženia dôkazu opaku... Objektívne hľadisko je\nzaložené na zistení, či úradná osoba v každom štádiu správneho konania poskytuje\nverejnosti dostatočné záruky vylučujúce akékoľvek oprávnené pochybnosti o tom, že bude\ndanú vec prejednávať a v nej rozhodovať zaujato a v konečnom dôsledku nespravodlivo\n(teória zdania). Prvkom zásadného významu v otázke rozhodovania o zaujatosti\nzamestnanca je to, či obavy účastníka o nestrannosť zamestnanca sú reálne oprávnené,\npričom uvedené obavy sa musia zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne\nzávažných skutočnostiach tvrdených účastníkom.“.\nZ hľadiska vyššie uvedených skutočností je potrebné posudzovať aj nestrannosť\nzamestnancov krajských pamiatkových úradov a Pamiatkového úradu. Pri posudzovaní\nsubjektívnej stránky nestrannosti je potrebné skúmať osobné presvedčenie konkrétneho\n\n18\n\nzamestnanca, jeho postoje a prejavy. Ohľadom subjektívnej nestrannosti sudcov Európsky\nsúd pre ľudské práva uviedol, že „v prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa\nnestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku“ (rozsudok vo veci\nPiersack proti Belgicku z 1. októbra 1982). Ak by sme uvedené vztiahli aj na zamestnancov\nsprávneho orgánu, v tomto prípade krajského pamiatkového úradu a Pamiatkového úradu,\nsubjektívnu stránku nestrannosti je potrebné posudzovať v každom konkrétnom prípade\nu každého zamestnanca osobitne. Táto stránka je totiž daná jeho osobným presvedčením\na postojom, pričom právna úprava ako taká nie je spôsobilá ovplyvniť osobné presvedčenie\nkaždého zamestnanca krajského pamiatkového úradu a Pamiatkového úradu spôsobom,\nktorý v návrhu uvádza navrhovateľ...\nVo vzťahu k objektívnej nestrannosti však nestačí, že zamestnanec správneho orgánu\nje subjektívne nestranný, ale musí sa taký objektívne javiť aj navonok z pohľadu účastníkov\nkonania. Aj objektívnu nestrannosť je však potrebné posudzovať vo väzbe na § 9 ods. 1\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podľa ktorého je\nzamestnanec správneho orgánu vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so\nzreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať\npochybnosť o jeho nepredpojatosti. Pochybnosť o nepredpojatosti sa musí odvíjať od\nvzťahu zamestnanca k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom. Predpokladá sa\npritom taký záujem zamestnanca vo vzťahu k veci, ktorá je predmetom konania, alebo taký\njeho vzťah k účastníkom konania, ktorý by mohol ovplyvniť jeho schopnosť objektívne vec\nposúdiť a rozhodnúť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa ustanovení § 33 zákona\no ochrane pamiatkového fondu je účastníkom konania vlastník národnej kultúrnej pamiatky.\nÚčastníkom konania nie je osoba, ktorá realizuje samotný výkon reštaurátorských prác.\nV správnom konaní sa tak nerozhoduje vo veci Pamiatkového úradu, ale vo veci\nkonkrétneho účastníka konania - vlastníka národnej kultúrnej pamiatky. Z toho vyplýva, že\nvo vzťahu k účastníkovi konania môže nastať predpojatosť konkrétneho zamestnanca,\nnepôjde však o predpojatosť systémovú založenú priamo napadnutou právnou úpravou, ale\no predpojatosť založenú vzťahom daného zamestnanca k danému konkrétnemu účastníkovi\nkonania. Je potrebné tiež uviesť, že aj keď Pamiatkový úrad je zamestnávateľom\nzamestnancov, ktorí pracujú v krajských pamiatkových úradoch, tieto úrady v zmysle § 9\nods.\n\n6\n\nzákona\n\no\n\nochrane\n\npamiatkového\n\n19\n\nfondu\n\nkonajú\n\na\n\nrozhodujú\n\nv administratívnoprávnych veciach samostatne. Zákon tak na účely správnych konaní\nposkytuje krajským pamiatkovým úradom samostatnosť, ktorá by mala zaručovať\nnezávislosť v rozhodovaní. Krajské pamiatkové úrady sú v správnom konaní povinné\npostupovať v súlade so správnym poriadkom, zákonom o ochrane pamiatkového fondu\na ďalšími právnymi predpismi. V zmysle správneho poriadku musia ich rozhodnutia\nvychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom sú povinné dbať o to, aby\nv rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené\nrozdiely. Taktiež pri rozhodovaní Pamiatkového úradu v druhom stupni je v rámci\norganizačnej štruktúry Pamiatkového úradu zabezpečené oddelenie výkonu tejto činnosti od\nostatných činností úradu prostredníctvom samostatnej organizačnej zložky - úseku výkonu\nštátnej správy a odborných činností. Rovnako je v rámci organizačnej štruktúry\nPamiatkového úradu zriadený samostatný úsek pre reštaurátorské činnosti. Je vecou\na zodpovednosťou každého jedného zamestnanca, ktorý rozhoduje v správnom konaní, aby\nsa riadil vyššie uvedenými predpismi a pravidlami, a je otázne, či taká právna úprava, aká\nje obsiahnutá v zákone o ochrane pamiatkového fondu, je spôsobilá spochybniť integritu\nvšetkých zamestnancov rozhodujúcich v správnych konaniach.»\nII.3 Stanovisko vlády Slovenskej republiky\nII.3.1\n\nStanovisko\n\nvedľajšieho\n\núčastníka,\n\nvlády\n\nzastúpenej\n\nministerstvom\n\nspravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 9. februára 2017; vláda navrhuje, aby\nústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel. Vláda vo svojom stanovisku\nk návrhu skupiny 30 poslancov uvádza najmä nasledujúce:\n«Vzhľadom na navrhovateľom podané zhodnotenie právneho stavu pred prijatím\nzákona č. 376/2015 Z. z. a jeho zjednodušenú a najmä rozporuplnú interpretáciu platných\nprávnych predpisov\n\n(zhodnú\n\ns\n\ninterpretáciou\n\nzákonov\n\nprezentovanou Komorou\n\nreštaurátorov), považujeme za nevyhnutné podrobnejšie sa zaoberať stavom platným od\n1. septembra 1994 (od účinnosti zákona č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov\na o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov) do decembra 2015, kedy Národná rada\nSlovenskej republiky schválila zákon č. 376/2015 Z. z.\n\n20\n\n... Pri rokovaniach o úprave právneho postavenia reštaurátorov ministerstvo kultúry\nnikdy nepredložilo ani nepodporovalo koncepciu vykonávania reštaurátorskej činnosti len\nvo voľnej profesii. Vždy paralelne existovali aj iné formy reštaurovania národných\nkultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov. V roku 1981 vznikli na základe uznesenia\nvlády SSR č. 329/1980 samostatne pôsobiace štátne reštaurátorské ateliéry... Po roku 1989\nprešla štátna príspevková organizácia pre výkon reštaurovania (Štátne reštaurátorské\nateliér s piatimi oblastnými ateliérmi) transformáciou, ktorú si vyžiadali zmeny\nspoločenského prostredia a zvýšené nároky na kvalitu a technické vybavenie a efektívnosť\nhospodárenia. Výsledkom tejto transformácie bolo ponechanie dvoch najschopnejších\nodborne zdatných ateliérov v Bratislave a Levoči. V rokoch 1992 a 1993 pri transformácii\nSlovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti ministerstvo kultúry prijalo rozhodnutie\no zlúčení tohto ústavu so štátnymi reštaurátorskými ateliérmi od 1. januára 1994 do\nPamiatkového ústavu Slovenskej republiky - právneho predchodcu terajšieho Pamiatkového\núradu Slovenskej republiky. Paralelne vznikala aj nová štruktúra reštaurátorov zriadená\nzákonom v roku 1994 - Komora reštaurátorov.\nUvedené dva procesy\n1. začlenenie reštaurátorských ateliérov do novej organizácie Pamiatkového ústavu\nSlovenskej republiky...\n2. príprava zriadenia Komory reštaurátorov, ktorá mala byť zastúpením\nreštaurátorov v slobodnom povolaní,\nprebiehali prakticky súbežne.\nZačlenenie reštaurátorských ateliérov do odbornej inštitúcie, ktorá sa v roku 2002\nzmenila zákonom na špecializovaný orgán štátnej správy a ich ponechanie v tejto štruktúre\numožňovala práve skutočnosť, že oblastné ateliéry výkon reštaurátorskej práce\nneuskutočňovali ako podnikateľskú činnosť, ale... ako činnosť za úhradu skutočne\nvynaložených nákladov na reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok, zbierkových\npredmetov alebo iných predmetov kultúrnej hodnoty.\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že po spoločenských zmenách uskutočnených po roku\n1989 Slovenská republika správne zareagovala a zredukovala svoje kapacity v oblasti\nreštaurovania z piatich reštaurátorských pracovísk na súčasné dve pracoviská v Bratislave\n\n21\n\na Levoči. Tým sa začali vytvárať vhodné podmienky pre podnikanie aj v oblasti\nreštaurovania...\n... Zákon č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej\nčinnosti (ďalej len „zákon č. 200/1994 Z. z.“) nadobudol účinnosť 1. septembra 1994. V\ntom čase ochranu jednej z najvýznamnejších súčastí kultúrneho dedičstva ochranu\nkultúrnych pamiatok upravoval zákon Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej\npamiatkovej starostlivosti, ktorý upravoval vyhlasovanie kultúrnych pamiatok a osobitne\nupravoval vyhlasovanie národných kultúrnych pamiatok; obnovu kultúrnych pamiatok\nupravoval v § 14, pričom výraz „obnova“ bol zavedený ako legislatívna skratka pre\n„údržbu, opravu, rekonštrukciu, reštaurovanie alebo inú úpravu kultúrnej pamiatky“.\nPodľa § 14 ods. 8 zákona č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti obnovu\nkultúrnych pamiatok alebo ich častí mohli vykonávať len odborné organizácie zriadené na\ntento účel ministrom kultúry alebo aj iné organizácie na základe povolenia ministerstva\nkultúry.\nPrávne postavenie a základné odborné činnosti múzeí a galérií upravoval zákon\nSlovenskej národnej rady č. 109/1961 Zb. o múzeách a o galériách, ktorý v § 3 ods. 3\nurčoval, že reštaurovanie zbierok vykonávajú múzeá a galérie. Neskôr v roku 1998 bol\nnahradený zákonom č. 115/1998 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov\nmúzejnej hodnoty a galerijnej hodnoty. V roku 2009 bol tento zákon zrušený a od 1. júna\n2009 nadobudol účinnosť zákon č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane\npredmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o múzeách a galériách“).\nV čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 200/1994 Z. z. znenie jeho ustanovenia § 4\nods. 2 bolo takéto: „Reštaurovaním výtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo\núžitkového umenia, ktoré sú kultúrnou pamiatkou alebo zbierkovým predmetom môžu byť\npoverení len reštaurátori, ktorí sú členmi komory najmenej tri roky alebo sú zapísaní\nv zozname autorizovaných reštaurátorov.“\nZnenie § 4 ods. 4 zákona č. 200/1994 Z. z. bolo takéto: „Reštaurovanie výtvarných\ndiel maliarskeho, sochárskeho alebo úžitkového umenia podľa osobitných predpisov 1) nie\nje týmto zákonom dotknuté.“. Odkaz č. 1 v poznámke pod čiarou odkazoval na zákon\nč. 109/1961 Zb. o múzeách a galériách.\n\n22\n\nCitované ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 200/1994 Z. z. nevylúčilo reštaurovanie\nzbierkových predmetov podľa zákona o múzeách platného v roku 1994. Zákon č. 200/1994\nZ. z. v čase jeho prijatia rešpektoval existujúci právny stav.\nZákon o múzeách a galériách (v súčasnosti platný zákon č. 206/2009 Z. z., pozn.)\nukladá múzeám a galériám v ustanovení § 8 povinnosť vykonávať základné odborné\nčinnosti, ku ktorým patrí aj povinnosť odborne ochraňovať zbierkové predmety podľa § 13.\nOdborná ochrana zbierkových predmetov je zabezpečovaná podľa § 13 ods. 2 písm. d)\nodborným ošetrovaním zbierkových predmetov, ktorým je najmä konzervovanie,\nreštaurovanie a preparovanie.\nReštaurovanie podľa § 13 ods. 4 zákona o múzeách a galériách je odborné ošetrenie\nzbierkového predmetu, ktoré sa vykonáva s cieľom kvalitatívne zlepšiť fyzický stav\nzbierkového predmetu. V nadväznosti na túto definíciu reštaurovania § 13 ods. 6 ustanovuje\npravidlá ošetrovania zbierkových predmetov. Múzeá a galérie majú reštaurovanie\nvykonávať\na) vo vlastných špeciálne technicky vybavených priestoroch, ktorými sú najmä\nkonzervátorské dielne, reštaurátorské ateliéry, preparátorské laboratóriá,\nb) dodávateľsky.\nZ takto ustanoveného pravidla vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť\nmúzeám a galériám, aby sa rozhodli, či budú vykonávať reštaurovanie vlastnými\nkapacitami (vlastnými zamestnancami vo vlastnom reštaurátorskom ateliéri) alebo si tieto\npráce objednajú u iných subjektov, ak na to nemajú vlastné kapacity...\nZákon o múzeách a galériách ustanovuje reštaurovanie ako súčasť jednej zo\nzákladných odborných činností múzea a galérie, ktorú sú tieto inštitúcie povinné vykonávať\nv záujme záchrany súčastí kultúrneho dedičstva, ktoré spravujú ako zbierkové predmety. Pri\nzabezpečovaní reštaurovania zbierkových predmetov môžu tieto inštitúcie využívať aj\nreštaurátorov z externého prostredia (reštaurovanie dodávateľsky), teda aj členov Komory\nreštaurátorov, čo je bežnou praxou pri zabezpečovaní reštaurovania zbierkových\npredmetov.\nZákon o múzeách a galériách v § 13 ods. 8 do 31. 12. 2015 (do nadobudnutia\nnapadnutej právnej úpravy) ustanovoval, že odborné ošetrovanie zbierkových predmetov\nmôžu vykonávať len osoby s príslušnou odbornou spôsobilosťou. Pretože odborná\n\n23\n\nspôsobilosť nie je v tomto ustanovení ani v inom ustanovení zákona o múzeách a galériách\nbližšie špecifikovaná, možno dôvodne predpokladať, že úmyslom zákonodarcu bolo v tomto\nustanovení vyjadriť, že reštaurovanie a konzervovanie môžu vykonávať osoby, ktoré majú\nodborné vzdelanie a spĺňajú prípadné ďalšie kvalifikačné predpoklady ustanovené pre\nuvedené profesie v osobitných predpisoch. Takým osobitným predpisom môže byť zákon\nč. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon\nč. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v znení\nneskorších predpisov a kvalifikačné katalógy vydané podľa tohto zákona nariadením vlády\nSlovenskej republiky č. 341/2004 Z. z alebo zákon č. 200/1994 Z. z. Tento úmysel\nzákonodarcu potvrdzuje aj znenie § 13 ods. 9 zákona o múzeách a galériách, ktorý\nustanovuje, že na reštaurovanie zbierkových predmetov v oblasti výtvarného umenia sa\nvzťahuje osobitný predpis.22) Odkaz v poznámke pod čiarou odkazuje na celý zákon\nč. 200/1994 Z. z. Iná interpretácia úmyslu zákonodarcu pri tomto ustanovení by bola ťažko\nodôvodňovaná, keďže v čase nadobudnutia účinnosti zákona o múzeách a galériách 1. júna\n2009 platilo pôvodné ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 200/1994 Z. z., ktoré výslovne\nuvádzalo, že reštaurovanie zbierkových predmetov podľa osobitného predpisu, ktorým bol\naj zákon o múzeách a galériách, nie je týmto zákonom (t. j. zákonom č. 200/1994 Z. z.)\ndotknuté.\nPri analýze vzájomného vzťahu zákona č. 200/1994 Z. z. a zákona o múzeách\na galériách je nevyhnutné poukázať ešte na jednu významnú skutočnosť... Po porovnaní\nobsahu zavedenej legislatívnej skratky „reštaurovanie“ v zákone č. 200/1994 Z. z.\ns obsahom pojmu „reštaurovanie“ podľa zákona o múzeách a galériách možno dospieť\nk záveru, že výraz „reštaurovanie“ používaný v zákone č. 200/1994 Z. z. má úplne iný\nobsah ako pojem „reštaurovanie“ v zákone o múzeách a galériách.\n... Pamiatkový zákon v ustanovení § 33 upravil reštaurovanie kultúrnej pamiatky.\nObdobne ako zákon č. 200/1994 Z. z. aj pamiatkový zákon v ustanovení § 33 ods. 1 zaviedol\nlegislatívnu skratku „reštaurovanie“ pre slová „reštaurovanie kultúrnej pamiatky alebo jej\nčasti“. Aj keď sa v týchto dvoch zákonoch použil rovnaký prístup a v oboch zákonoch sa\nzaviedla legislatívna skratka reštaurovanie, treba zdôrazniť, že obsah tejto legislatívnej\nskratky zavedenej v pamiatkovom zákone je úplne iný ako jej obsah ustanovený zákonom\nč. 200/1994 Z. z. To znamená, že výraz „reštaurovanie“ nemá rovnaký význam v týchto\n\n24\n\nzákonoch a nemožno stotožniť reštaurovanie podľa pamiatkového zákona s reštaurovaním\npodľa zákona č. 200/1994 Z. z.\nPamiatkový zákon v § 33 ods. 7 ustanovil, že reštaurovanie môže vykonávať len\nfyzická osoba, ktorá má odbornú spôsobilosť podľa osobitného predpisu.34) Odkaz č. 34\nv poznámke pod čiarou odkazuje na § 5 ods. 2 písm. a) až d) zákona č. 200/1994 Z. z. Aj\nkeď výraz „osobitná odborná spôsobilosť“ v súvislosti so znením § 5 zákona č. 200/1994\nZ. z. môže vyvolať isté pochybnosti, pretože § 5 zákona č. 200/1994 Z. z. upravuje\npodmienky na zápis osoby do zoznamu členov komory, nemožno z ustanovenia § 33 ods. 7\npamiatkového zákona vyvodiť záver interpretovaný v poslednom období Komorou\nreštaurátorov, že úmyslom zákonodarcu bolo ustanoviť, že reštaurovanie podľa § 33\npamiatkového zákona môžu vykonávať len reštaurátori zapísaní v zozname členov komory.\nAk by úmyslom zákonodarcu bolo ustanoviť, že reštaurovanie podľa § 33 môžu\nvykonávať len osoby zapísané v zozname členov komory, bolo by toto explicitne uvedené\nv tomto ustanovení (čo by bolo možné aj jednoduchšie vyjadriť ako bolo pôvodné znenie\nodseku 7 § 33) alebo by zákonodarca použil odkaz na celý odsek 2 § 5 zákona č. 200/1994\nZ. z.\n... Len pre úplnosť poukazujeme na skutočnosť, že aj v zákone č. 200/1994 Z. z. sa\nuvádza výraz „odborne spôsobilá osoba“ v ustanovení § 12 ods. 3, ktoré umožňuje\nreštaurátorovi zveriť vykonanie čiastkových prác pri reštaurovaní „iným odborne\nspôsobilým osobám“, pričom tento výraz nie je v tomto zákone bližšie špecifikovaný ani\nvysvetlený aspoň odkazom na iný právny predpis.\nSkutočnosť, že obdobne ako pri zákone o múzeách a galériách, bolo aj pri\npamiatkovom zákone úmyslom zákonodarcu upraviť reštaurovanie kultúrnych pamiatok\nkomplexne, potvrdzuje aj splnomocňovacie ustanovenie v § 33 ods. 11, ktoré splnomocňuje\nministerstvo kultúry na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúceho\npodrobnosti o vykonávaní reštaurátorských prác a o reštaurátorskej dokumentácii.\nDňa 1. júna 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 136/2010 Z. z... V čl. X tohto zákona\nje novela zákona č. 200/1994 Z. z., ktorá v bode č. 3 zmenila doterajšie ustanovenia § 4\nods. 2 a 4...\n\n25\n\n... Doterajšie znenie § 4 ods. 2 bolo nahradené týmto znením: „Reštaurovanie\nvýtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo úžitkového umenia, ktoré sú zbierkovým\npredmetom,1b) môžu vykonávať len reštaurátori, ktorí sú členmi komory.\nV novom odseku 3 sa upravilo reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok, ktoré\npodľa tohto ustanovenia môžu vykonávať len reštaurátori zapísaní v zozname členov\nkomory.\n... S poukazom na úplne rozdielny obsah výrazu reštaurovanie používaného v zákone\nč. 200/1994 Z. z. a pojmu reštaurovanie vymedzeného zákonom o múzeách a galériách, ako\naj na právnu analýzu komplexnosti právnej úpravy reštaurovania zbierkových predmetov\nv zákone o múzeách a galériách uvedenú v časti II, bez akejkoľvek zmeny zákona\no múzeách, ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 200/1994 Z. z. účinné od 1. júna 2010 možno\noznačiť prinajmenšom za problematické, ak nie za ustanovenie, ktoré nie je v súlade so\nzákonom o múzeách a galériách.\n... V praxi prebiehalo reštaurovanie zbierkových predmetov a národných kultúrnych\npamiatok aj po 1. júni 2010 tak, ako pred týmto dňom, a to podľa platného zákona\no múzeách a galériách a podľa platného pamiatkového zákona. Až neskôr sa začali\nvyskytovať upozornenia a potom aj sťažnosti komory reštaurátorov na Pamiatkový úrad\nSlovenskej republiky, Slovenské národné múzeum a ďalšie pamäťové inštitúcie, že\nneoprávnene vykonávajú reštaurovanie v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 a 3 zákona\nč. 200/1994 Z. z...\nMnožiace sa sťažnosti na neúnosnosť daného právneho stavu a sťažnosti Komory\nreštaurátorov, Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a pamäťových inštitúcií\nadresované ministrovi kultúry viedli k tomu, že ministerstvo kultúry sa rozhodlo riešiť\nuvedené konflikty zosúladením ustanovení § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 200/1994 Z. z.\nso zákonom o múzeách a galériách a s pamiatkovým zákonom.»\nII.3.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 35 ods. 1 v spojení\ns čl. 13 ods. 4 a s čl. 55 ods. 2 ústavy sa v stanovisku vlády (najmä) uvádza:\n«Za zásah do právneho postavenia reštaurátorov navrhovateľ považuje to, že\nnapadnutá právna úprava podľa neho zrušila výlučné oprávnenie reštaurátorov vykonávať\nreštaurovanie v tejto oblasti a zverila oprávnenie vykonávať rovnakú podnikateľskú činnosť\n\n26\n\nv reštaurovaní aj Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky (ďalej len „PÚ SR“), ktorý je\nštátnym orgánom.\nVyššie uvedené tvrdenia navrhovateľa nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky.\n1. Pamiatkový zákon už od 1. apríla 2002 obsahoval ustanovenie § 10 ods. 2 písm. j),\npodľa ktorého „PÚ SR zabezpečuje rozvoj teórie a metodológie reštaurovania, buduje\nštudijné , vývojové, reštaurátorské a analyticko-technické pracoviská a laboratóriá“\na písmeno k), podľa ktorého „zabezpečuje pamiatkové výskumy a reštaurátorské\npráce“.\nPrávo PÚ SR vykonávať reštaurátorské práce bolo od roku 2002 až do prijatia\nnapadnutej právnej úpravy zakotvené len v ustanovení § 10 ods. 2. Rovnako bolo od roku\n2002 zakotvené právo PÚ SR vykonávať pamiatkový výskum len v § 10 ods. 2.\nPreto, ak napadnutá právna úprava v § 33 upravujúcom reštaurovanie z dôvodu\njednoznačnosti a prehľadnosti konkretizovala všetky subjekty (vrátane PÚ SR), ktoré mohli\naj podľa doterajšieho znenia pamiatkového zákona vykonávať reštaurovanie, nemožno\nakceptovať tvrdenie navrhovateľa, že napadnutá právna úprava týmto zaviedla oprávnenie\nPÚ SR vykonávať reštaurátorské práce. Rovnaký prístup ako v napadnutej právnej úprave\nsa uplatnil aj v zákone č. 104/2014 Z. z. pri novelizácii ustanovení upravujúcich pamiatkový\nvýskum, keď sa skutočnosť, že pamiatkový výskum vykonáva aj PÚ SR, zakotvila aj\nv ustanoveniach § 35 a 36 upravujúcich pamiatkový výskum.\nReštaurovanie kultúrnych pamiatok podľa pamiatkového zákona nie je upravené ako\npodnikateľská činnosť. Tento fakt podporuje aj zákon č.455/1991 Zb. o živnostenskom\npodnikaní, ktorý v 3 ods. 1 písm. c) bode 10 vylučuje takúto činnosť spod pôsobnosti\nživnostenského zákona... Reštaurátorské práce, podobne ako iné práce nepatriace pod\nvýkon štátnej správy, sa považujú za výkon práce vo verejnom záujme a vykonávajú ich\nzamestnanci vo verejnej službe podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom\nzáujme v znení neskorších predpisov...\nPrijatím napadnutej právnej úpravy sa nezmenil okruh subjektov, ktoré môžu\nvykonávať reštaurovanie kultúrnych pamiatok, preto ani nedošlo k žiadnemu zásahu do\nprávneho postavenia reštaurátorov.\n\n27\n\n... Aj keď sa navrhovateľ vo svojom návrhu domáha vyslovenia nesúladu celého\nustanovenia § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s odsekom 9 zákona o múzeách a galériách\ns čl. 55 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy, v návrhu okrem všeobecných\nnámietok konkrétne výhrady uvádza len k vykonávaniu reštaurovania PÚ SR.\nV napadnutom ustanovení § 13 ods. 8 písm. a) sa okruh subjektov oprávnených\npodľa zákona o múzeách a galériách vykonávať reštaurovanie zbierkových predmetov\nnerozširuje. Namiesto nekonkrétneho výrazu „osoby s príslušnou odbornou spôsobilosťou“\nsa v napadnutom ustanovení špecifikujú konkrétne subjekty, ktoré môžu vykonávať\nreštaurovanie zbierkových predmetov.»\nII.3.3 Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých zákonných ustanovení s čl. 1\nods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy vláda vo svojom stanovisku predovšetkým uvádza:\n„Opätovne poukazujeme na skutočnosť... že napadnutá právna úprava nerozšírila\nokruh subjektov vykonávajúcich reštaurovanie kultúrnych pamiatok, ani okruh subjektov\nvykonávajúcich reštaurovanie zbierkových predmetov. Preto prijatím napadnutej právnej\núpravy ani nemohlo dôjsť a ani nedošlo k takej zmene pravidiel, ktorá by mohla ovplyvniť\nexistujúcich reštaurátorov pri rozhodovaní o voľbe povolania alebo podnikania.\nCieľom sledovaným zákonodarcom pri prijímaní napadnutej právnej úpravy bolo\nzosúladenie ustanovení 3 zákonov. Sme toho názoru, že legitímnosť tohto cieľa, by bola len\nveľmi ťažko spochybniteľná po podrobnejšej analýze existujúceho právneho stavu. Rovnako\nza správny považujeme aj právny prostriedok, ktorý zvolil zákonodarca na nápravu\nnežiaduceho stavu, a to novelizáciu zákonov.“\nII.3.4 V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutej právnej úpravy s čl. 44 ods. 2\na čl. 46 ods. 1 ústavy vláda (opätovne) poukazuje na to, že\n-\n\nreštaurovanie kultúrnych pamiatok podľa pamiatkového zákona ani reštaurovanie\nzbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia podľa zákona o múzeách a o\ngalériách nie je podnikaním,\n\n-\n\nvýraz „reštaurovanie“ podľa zákona o komore reštaurátorov, podľa zákona\no ochrane pamiatkového fondu a podľa zákona o múzeách a o galériách nemá\nrovnaký obsah,\n\n28\n\n-\n\n„... otázky súvisiace s postavením alebo vykonávaním činnosti“ pamiatkového\núradu a múzeí a galérií (ako napríklad ich financovane a hospodárenie,\nkvalifikačné požiadavky a odmeňovanie ich zamestnancov) upravujú osobitné\npredpisy,\n\n-\n\nani zákon o komore reštaurátorov neupravuje všetky otázky týkajúce sa činnosti\nreštaurátorov, napríklad otázky vzdelávania, odbornej prípravy a získavania\nodbornej praxe,\n\n-\n\npodmienky a kvalifikačné predpoklady pre prijatie do pracovného pomeru\nv štátnych reštaurátorských ateliéroch sú objektívne ustanovené zákonom a sú\nprísnejšie ako pravidlá uplatňované Komorou reštaurátorov, pretože podľa údajov\nz jej vlastnej databázy časť jej členov nedosiahla ani vysokoškolské vzdelanie I.\nstupňa,\n\n-\n\nnapadnutá právna úprava nerozšírila okruh subjektov oprávnených vykonávať\nreštaurovanie kultúrnych pamiatok alebo zbierkových predmetov.\n\nII.4 Vyjadrenie skupiny poslancov k stanoviskám národnej rady a vlády\nPo predchádzajúcej výzve ústavného súdu právny zástupca skupiny poslancov\ndoručil 30. januára 2018 „Vyjadrenie skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky k stanovisku vlády Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky z 31. januára 2017 a k stanovisku Národnej rady Slovenskej republiky\nz 10. februára 2017“ (ďalej len „vyjadrenie“), v ktorom skupina poslancov navrhuje, aby\nústavný súd „... vyhovel petitu nášho návrhu na začatie konania z 2. novembra 2016“,\na vyjadruje svoje výhrady k argumentácii obsiahnutej v stanoviskách národnej rady a vlády.\nII.5 Výhrady skupiny poslancov k stanovisku vlády\nII.5.1 Vo vzťahu k stanovisku vlády skupina poslancov v prvom rade konštatuje, že\nvláda v ňom „vôbec nespochybňuje jednotlivé dôvody nášho návrhu na začatie konania.\nTakmer jeho celý text ponúka iba inú interpretáciu právneho stavu pred prijatím\nnapadnutej právnej úpravy (t. j. pred prijatím zákona č. 376/2015 Z. z.)...“. Podľa\n\n29\n\nstanoviska vlády „napadnutá právna úprava nezmenila okruh subjektov, ktoré môžu\nvykonávať reštaurovanie, a preto ani nedošlo k žiadnemu zásahu do právneho postavenia\nreštaurátorov a tým nemohlo dôjsť ani k ohrozeniu hospodárskej súťaže“. S citovaným\nzáverom vlády skupina poslancov nesúhlasí a formuluje k nemu vo svojom vyjadrení\nkonkrétne výhrady.\nII.5.2 Skupina poslancov v záujme objektívneho posudzovania návrhu považuje\nza podstatné „1. ... dôsledne odlišovať jednak oblasť reštaurovania národných kultúrnych\npamiatok a jednak oblasť reštaurovania zbierkových predmetov z oblasti výtvarného\numenia“ a zároveň vziať na vedomie, „2. že našim návrhom na začatie konania sme\nnapadli len tie ustanovenia napadnutej právnej úpravy, ktoré rozšírili kompetenciu\nPamiatkového úradu Slovenskej republiky o reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok\na zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia; vôbec sme nenapadli tú časť\nnapadnutej právnej úpravy, ktorá okrem reštaurátorov oprávňuje reštaurovať aj vysokú\nškolu v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba alebo múzeá a galérie svojimi\nzamestnancami v prípade reštaurovania zbierkových predmetov z oblasti výtvarného\numenia.“.\nPodľa názoru skupiny poslancov stanovisko vlády „odvádza pozornosť od týchto\ndvoch podstatných skutočností a predkladá nelogicky usporiadané skutočnosti, ktoré sú buď\nnepravdivé, skresľujúce alebo právne bezvýznamné, čím do celej veci vnáša chaos“.\nVo vzťahu k potrebe odlišovať medzi reštaurovaním národných kultúrnych pamiatok\na reštaurovaním zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia skupina poslancov\nuvádza, že „... ide o samostatné a navzájom nezávislé oblasti, na ktoré sa nevzťahovala\njednotná právna úprava obsiahnutá v jedinom zákone. Na každú z týchto dvoch oblastí\nexistujú samostatné a po vecnej stránke úplne odlišné právne regulácie, ktoré nie sú\nnavzájom previazané a sú nezávislé.“.\nV nadväznosti na uvedené východiská sa vo vyjadrení skupiny poslancov podrobne\nanalyzuje vývoj právnej úpravy v oblasti ochrany kultúrnych pamiatok a ich reštaurovania\na na tomto základe formuluje záver, že „až do nadobudnutia účinnosti napadnutej právnej\núpravy právny poriadok vždy dôsledne oddeľoval výkon štátnej správy od výkonu\n\n30\n\nreštaurovania takým spôsobom, že tieto činnosti vykonávali odlišné a navzájom\nnepodriadené subjekty.\nZároveň z toho vyplýva, že ani v období príkazovej (centrálne plánovanej)\nekonomiky v rokoch 1948 až 1989, kedy bolo potláčané súkromné vlastníctvo, bolo\nzakázané súkromné podnikanie a teda neexistovala hospodárska súťaž, tak nedošlo ku\nkoncentrácii výkonu štátnej správy a výkonu hospodárskej činnosti do kompetencie\njediného orgánu štátnej správy, ako to zaviedla napadnutá právna úprava.“.\nII.5.3 V ďalšej časti svojho vyjadrenia skupina poslancov vyslovuje výhrady\nk tvrdeniu vlády (resp. autora stanoviska vlády), podľa ktorého «obsah pojmu\n„reštaurovanie“ podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu je odlišný od obsahu pojmu\n„reštaurovanie“ podľa zákona o múzeách a galériách a napokon úplne iný od týchto dvoch\nzákonov je obsah tohto pojmu podľa zákona o Komore reštaurátorov. Inými slovami, všetky\ntri zákony používajú pojem „reštaurovanie“, avšak podľa názoru autora stanoviska\nnevyjadrujú tú istú činnosť, ale asi predstavujú absolútne odlišné činnosti...» . Skupina\nposlancov po konštatovaní, že «zákon o ochrane pamiatkového fondu neobsahuje a nikdy\nneobsahoval definíciu pojmu „reštaurovanie“», a po citácii príslušných ustanovení zákona\no múzeách a galériách (§ 13 ods. 4) a zákona o komore reštaurátorov (§ 4 ods. 1 druhá veta)\nzdôrazňuje, že „Po prečítaní týchto zákonných ustanovení s pochopením, by malo byť\nkaždému zrejmé, že ide o tú istú činnosť, ktorá je len opísaná inými slovami“, pričom pojem\n„reštaurovanie“ vo všetkých troch zákonoch vyjadruje tú istú činnosť.\nII.5.4 Zásadné výhrady skupina poslancov formuluje vo svojom vyjadrení aj\nk argumentácii obsiahnutej v stanovisku vlády, podľa ktorej „reštaurovanie národných\nkultúrnych pamiatok nie je podnikaním“, zdôrazňujúc, že «Záver o tom, či nejaká činnosť\nmôže alebo nemôže byť predmetom podnikania sa musí posudzovať v kontexte celého\nprávneho poriadku vždy, ak akýkoľvek zákon výslovne (explicitne) neuvedie, že táto činnosť\nsa musí vykonávať bezodplatne.\nZákon o ochrane pamiatkového fondu neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého\nsa reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok musí vykonávať bezodplatne. Preto to\nnemožno posúdiť iba podľa tohto zákona, ako to urobil autor stanoviska.\n\n31\n\nPodľa § 9 ods. 2 zákona o ochrane pamiatkového fondu „Pamiatkový úrad je\nprávnická osoba so sídlom v Bratislave. Pamiatkový úrad je rozpočtová organizácia Štátu\nzapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva, ktorá v rámci svojej pôsobnosti\nzabezpečuje mzdové prostriedky a vecné prostriedky krajských pamiatkových úradov a je\nzamestnávateľom zamestnancov, ktorí pracujú v krajských pamiatkových úradoch.“\nPodľa § 28 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej\nsprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov „Rozpočtová organizácia nemôže\nvykonávať podnikateľskú činnosť, ak osobitný predpis neustanovuje inak“.\nZ citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Pamiatkový úrad Slovenskej\nrepubliky je rozpočtovou organizáciou, ktorá môže podnikať len vtedy, ak to ustanovuje\nosobitný zákon.\nNapadnutá právna úprava otvorila cestu k podnikaniu Pamiatkového úradu\nSlovenskej republiky, keď ho oprávnila vykonávať reštaurovanie národných kultúrnych\npamiatok, pričom vôbec výslovne neuviedla, že túto činnosť má vykonávať bezodplatne.\nPamiatkový úrad Slovenskej republiky aj reálne vykonáva podnikateľskú činnosť,\npretože sa na to zmluvne zaviazal Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, ktoré je jeho\nnadriadeným orgánom. Každoročne Pamiatkový úrad Slovenskej republiky uzatvára\ns Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky tzv. „kontrakt“. V tomto kontrakte sa vždy\ndohodne výška príjmu, ktorú Pamiatkovú úrad Slovenskej republiky má svojím podnikaním\nv reštaurovaní dosiahnuť. Kontrakty pre rok 2016, 2017 a 2018 zaviazali Pamiatkový úrad\nSlovenskej republiky k tomu, aby svojím podnikaním v reštaurovaní dosahoval príjem aspoň\n300.000 eur ročne.».\nII.5.5 V nadväznosti na citované skupina poslancov poukazuje vo svojom vyjadrení\nna konkrétne reštaurátorské zákazky, ktoré Pamiatkový úrad Slovenskej republiky (ďalej len\n„pamiatkový úrad“) v ostatnom čase získal (napr. „získanie doteraz najväčšej\nreštaurátorskej zákazky v dejinách Slovenskej republiky. Pamiatkový úrad Slovenskej\nrepubliky len pred necelými dvoma mesiacmi uzatvoril zmluvu o dielo na reštaurovanie\nkostola sv. Jakuba v Levoči v hodnote 1.013.165,89 eur...“), a zdôrazňuje, že je „evidentné,\nže Pamiatkový úrad Slovenskej republiky s 9 reštaurátormi a 11 pomocnými reštaurátori\nnielenže môže ohroziť hospodársku súťaž na trhu reštaurovania národných kultúrnych\n\n32\n\npamiatok v Slovenskej republiky, ale môže aj spôsobiť jej zánik“. V tejto súvislosti skupina\nposlancov upozorňuje „aj na ďalšiu významnú skutočnosť“, že pamiatkový úrad ako štátny\norgán nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, a tým „získava ďalšiu konkurenčnú výhodu\nvoči reštaurátorom platiacim túto daň, pretože potenciálnym objednávateľom môže\nponúknuť cenu reštaurátorských prác bez tejto dane, t. j. cenu o 20 % nižšiu než\nreštaurátori platiaci daň z pridanej hodnoty“.\nII.6 Výhrady skupiny poslancov k stanovisku národnej rady\nII.6.1 Vo vzťahu k stanovisku národnej rady skupina poslancov vo svojom vyjadrení\nv prvom rade konštatuje, že národná rada „na rozdiel od stanoviska vlády priamo\nnenavrhuje nevyhovieť nášmu návrhu na začatie konania...“, ako aj to, že národná rada „na\nrozdiel od stanoviska vlády potvrdila, že došlo napadnutou právnou úpravou k rozšíreniu\nprávomoci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky o vykonávanie reštaurovania\nzbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia“.\nII.6.2 V ďalšej časti svojho vyjadrenia skupina poslancov rozsiahlo polemizuje\ns právnym názorom národnej rady, podľa ktorého „Pamiatkový úrad Slovenskej republiky\nbol aj pred prijatím napadnutej právnej úpravy oprávnený reštaurovať národné kultúrne\npamiatky.“. Keďže ústavný súd z hľadiska posudzovania súladu návrhu skupiny poslancov\ns ústavou nepovažuje túto otázku za podstatnú, nepovažuje za potrebné premietnuť\ndo odôvodnenia tohto nálezu ich argumentáciu k tejto otázke.\nII.6.3 Pre posudzovanie ústavnosti návrhu skupiny poslancov ústavný súd považuje\nza podstatné právne názory týkajúce sa namietaného rozporu napadnutej právnej úpravy\nso základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skupina poslancov\npripomína, že národná rada v tejto súvislosti poukazuje na «... „§ 9 ods. 1 správneho\nporiadku upravujúceho vylúčenie zamestnancov správneho orgánu v správnom konaní“\na problém nevidí ani v tom, že napadnutou právnou úpravou došlo „ku koncentrácii výkonu\nštátnej správy a výkonu reštaurovania do jediného orgánu štátnej správy (Pamiatkového\núradu Slovenskej republiky). Nesúhlasí s naším tvrdením, že napadnutá právna úprava tým\n\n33\n\nzaviedla tzv. systémovú zaujatosť všetkých zamestnancov krajských pamiatkových úradov\nv správnych konaniach, ktoré prebiehajú v procese reštaurovania národných kultúrnych\npamiatok. Nepripustil to dokonca ani v prípade, že reštaurovať bude Pamiatkový úrad\nSlovenskej republiky, ktorý je nadriadeným orgánom krajských pamiatkových úradov\na zamestnávateľom všetkých zamestnancov krajských pamiatkových úradov...“».\nII.6.4 V reakcii na argumentáciu národnej rady k súladu napadnutej právnej úpravy\ns čl. 46 ods. 1 ústavy skupina poslancov opätovne zdôrazňuje, že „Pamiatkový úrad\nSlovenskej republiky pred necelými dvoma mesiacmi získal najväčšiu reštaurátorskú\nzákazku v dejinách Slovenskej republiky v hodnote nad jeden milión eur. Už v predmete\nzmluvy o dielo v článku 2.1, ktorá je prílohou tohto nášho vyjadrenia sa uvádza, že\nPamiatkový úrad Slovenskej republiky sa zaväzuje realizovať dielo podľa dvoch\nprávoplatných správnych rozhodnutí vydaných jeho podriadeným Krajským pamiatkovým\núradom v Prešove.“.\nII.6.5 V nadväznosti na citované skupina poslancov polemizuje s tvrdením národnej\nrady, že „správny poriadok a zákon o ochrane pamiatkového fondu poskytujú dostatočné\nzáruky na to, aby zamestnanci podriadených krajských pamiatkových úradoch aj voči\nsvojmu zamestnávateľovi a nadriadenému orgánu postupovali nezaujato a objektívne, ak\nporuší zákon alebo bude reštaurovať v rozpore s ich právoplatným rozhodnutím...,“ a v tejto\nsúvislosti kladie otázku či sa národná rada naozaj môže stotožniť s tým, že\na) „... zamestnanec podriadeného krajského pamiatkového úradu podľa § 33 ods. 8\nzákona o ochrane pamiatkového úradu zastaví svojmu zamestnávateľovi a nadriadenému\norgánu Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky ním realizované reštaurátorské práce, ak\nbudú realizované v rozpore s jeho právoplatným rozhodnutím“, ako aj s tým, že\nb) „... v dôsledku toho zamestnanec podriadeného krajského pamiatkového úradu\nzároveň začne voči svojmu zamestnávateľovi a nadriadenému orgánu Pamiatkovému úradu\nSlovenskej republiky správne konanie o správnom delikte podľa § 43 ods. 2 a v spojení\ns § 42 ods. 1 písm. p) zákona o ochrane pamiatkového fondu mu uloží pokutu? Pokutu mu\nmôže uložiť až do výšky jedného milióna eur...“.\n\n34\n\nII.6.6 Skupina poslancov (teoreticky) pripúšťajúc, že by „... zamestnanec\npodriadeného\n\nkrajského\n\npamiatkového\n\núradu\n\nvoči\n\nsvojmu\n\nzamestnávateľovi\n\na nadriadenému orgánu Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky skutočne takto v súlade\nso zákonom postupoval (t. j. začal by správne konanie o zastavení realizácie\nreštaurátorských prác a začal by aj správne konanie o správnom delikte, za čo by mu mohol\nuložil miliónovú pokutu)...“, modeluje situáciu, že by na tomto základe „prebiehali správne\nkonania, v ktorom by správnym orgánom bol krajský pamiatkový úrad a jediným\núčastníkom týchto konaní by bol jeho nadriadený a zároveň odvolací orgán Pamiatkový\núrad...“. V tejto súvislosti skupina poslancov kladie relevantnú otázku, „Čo by sa stalo, ak\nby\n\nPamiatkový\n\núrad Slovenskej republiky\n\nnesúhlasil s rozhodnutiami\n\nkrajského\n\npamiatkového úradu vydanými v týchto správnych konaniach a odvolal by sa voči nim?“, na\nktorú ponúka aj odpoveď „Prebiehali by odvolacie správne konania, v ktorom by\nodvolacím správnym orgánom bol Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a jediným\núčastníkom tohto konania by bol tiež Pamiatkový úrad Slovenskej republiky???!!!!...“.\nII.6.7 V záverečnej časti svojej argumentácie o nesúlade napadnutej právnej úpravy\ns čl. 46 ods. 1 ústavy skupina poslancov zdôrazňuje, že k vzniku už načrtnutých právnych\nnásledkov napadnutej právnej úpravy sa národná rada ani vláda „vo svojich rozsiahlych\nstanoviskách... ani len jedinou vetou nevyjadrili a takúto právnu úpravu dokonca\nobhajujú“, pričom „... názory, že existujú dostatočné záruky v zákonoch, aby zamestnanec\nkrajského pamiatkového úradu postupoval vždy zákonne a mohol rozhodnúť aj v\nneprospech svojho zamestnávateľa, vyznievajú ako odtrhnuté od reality“.\nII.7 Súhlas účastníkov konania s upustením od ústneho pojednávania\nII.7.1 Národná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že\nnetrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Právny zástupca skupiny\nposlancov ústavnému súdu v podaní z 2. januára 2017 oznámil, že nesúhlasí s upustením\nod ústneho pojednávania vo veci. Následne však právny zástupca skupiny poslancov\nv podaní z 26. januára 2018 spolu s doručením vyjadrenia ústavnému súdu oznámil, že\nskupina poslancov odvoláva svoj „... nesúhlas s upustením od ústneho pojednávania\n\n35\n\nz 2. januára 2018 a oznamujeme, že súhlasíme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky\nrozhodol v tomto konaní bez nariadenia ústneho pojednávania“.\nII.7.2 Na tomto základe ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nso súhlasom účastníkov konania upustil od nariadenia ústneho pojednávania, keďže\nvzhľadom na obsah doručených stanovísk národnej rady a vlády, ako aj vyjadrenia skupiny\nposlancov dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nII.8 Námietky predpojatosti vznesené skupinou poslancov proti sudcom\nústavného súdu\nII.8.1 Dňa 1. februára 2018 bolo ústavnému súdu doručené podanie skupiny\nposlancov z 29. januára 2018 označené ako „Vyhlásenie o odmietnutí dvoch sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Jany Laššákovej a Dr. h. c. mult. prof. JUDr.\nMojmíra Mamojku, CSc. pre ich predpojatosť“ (ďalej len „námietky predpojatosti“).\nII.8.2 Skupina poslancov odôvodnila námietky predpojatosti proti sudkyni Jane\nLaššákovej a sudcovi Mojmírovi Mamojkovi predovšetkým tým, že ešte pred ustanovením\nza sudcov ústavného súdu ako poslanci národnej rady hlasovali za napadnutú právnu\núpravu.\nII.8.3 O námietkach skupiny poslancov ústavný súd rozhodol 19. septembra 2018\nsamostatnými uzneseniami tak, že namietaných sudcov z výkonu sudcovskej funkcie\nv konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/2016 nevylúčil. Označené uznesenia tvoria súčasť\nspisu (č. l. 130-137 a č. l. 140-148).\nIII.\nRelevantná právna úprava\n\n36\n\nSkupina poslancov namieta nesúlad § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona\no ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona\no múzeách a o galériách s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4,\nčl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy.\nIII.1 Napadnuté ustanovenia zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona\no múzeách a o galériách\nPodľa § 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu reštaurovanie môže\nvykonávať\na) pamiatkový úrad prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom\nvzťahu s pamiatkovým úradom a spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa § 33a,\nb) člen Komory reštaurátorov33) alebo\nc) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného\nv študijnom odbore reštaurátorstvo.\n_________\n33)\n\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone\n\nreštaurátorskej činnosti jej členov v znení neskorších predpisov\n\nPodľa § 33a zákona o ochrane pamiatkového fondu (označeného nadpisom\n„Kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie“) kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie\nspĺňa fyzická osoba, ktorá získala\na) vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,\nb) vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má\nnajmenej tri roky odbornej praxe alebo\nc) úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo a má najmenej päť rokov odbornej praxe.\nPodľa § 13 ods. 8 zákona o múzeách a o galériách reštaurovanie zbierkových\npredmetov z oblasti výtvarného umenia môže vykonávať\n\n37\n\na) právnická osoba, ktorou je múzeum, galéria alebo Pamiatkový úrad Slovenskej\nrepubliky prostredníctvom fyzických osôb, ktoré\n1. sú v pracovnoprávnom vzťahu s niektorou z uvedených právnických osôb a\n2. spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa odseku 9,\nb) člen Komory reštaurátorov22) alebo\nc) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného\nv študijnom odbore reštaurátorstvo.\n_________\n22)\n\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone\n\nreštaurátorskej činnosti jej členov v znení neskorších predpisov\n\nPodľa § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách kvalifikačné predpoklady na\nreštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia spĺňa fyzická osoba,\nktorá získala\na) vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,\nb) vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má\nnajmenej tri roky odbornej praxe alebo\nc) úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo a má najmenej päť rokov odbornej praxe.\nIII.2 Relevantné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n\n38\n\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 44 ods. 2 ústavy každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie\na kultúrne dedičstvo.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku\nsúťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.\nIII.3 Znenie relevantnej právnej úpravy pred nadobudnutím účinnosti\nnapadnutej právnej úpravy\nVo vzťahu k predmetu konania ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na\nznenie relevantnej právnej úpravy pred nadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy.\nIII.3.1 Zákonné ustanovenia týkajúce sa reštaurovania kultúrnych pamiatok\nUstanovenie § 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu do 31. decembra\n2015 [t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 376/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon\nč. 376/2015 Z. z.“)] znelo: „Reštaurovanie môže vykonávať len fyzická osoba, ktorá má\nodbornú spôsobilosť podľa osobitného predpisu.34).“\n_________\n34)\n\n§ 5 ods. 2 písm. a) až d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z.\n\n39\n\nPodľa § 5 ods. 2 zákona č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone\nreštaurátorskej činnosti jej členov (v znení účinnom aj pred 1. januárom 2016, pozn.)\nkomora zapíše do zoznamu členov komory do dvoch mesiacov od doručenia písomnej\nžiadosti každého, kto spĺňa tieto podmienky:\na) je štátnym občanom členského štátu,\nb) má úplnú spôsobilosť na právne úkony,\nc) je bezúhonný,\nd) má vzdelanie podľa § 5a a najmenej tri roky odbornej praxe,\ne) nebol v priebehu predchádzajúcich piatich rokov vyčiarknutý zo zoznamu členov\nkomory,\nf) zložil špecializovanú reštaurátorskú skúšku (§ 6), ak tento zákon neustanovuje\ninak,\ng) po splnení podmienok uvedených v písmenách a) až g) zložil do rúk predsedu\nkomory... sľub...\nPodľa § 5a ods. 1 zákona o komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti\njej členov (v znení účinnom aj pred 1. januárom 2016, pozn.) minimálnymi požiadavkami\nna reštaurátorské vzdelanie podľa § 5 ods. 2 písm. d) je vysokoškolské umelecké\nreštaurátorské vzdelanie druhého stupňa zakončené úspešným zložením štátnej záverečnej\nskúšky vo vzdelávacom zariadení so sídlom v členskom štáte, ktoré trvalo najmenej päť\nrokov v dennom štúdiu alebo najmenej šesť rokov celkového štúdia, z toho najmenej štyri\nroky denného štúdia.\nPodľa § 10 ods. 2 písm. k) zákona o ochrane pamiatkového fondu (v znení účinnom\naj pred 1. januárom 2016, pozn.) vymedzujúceho pôsobnosť pamiatkového úradu tento\n„zabezpečuje“ (okrem iného) aj reštaurátorské práce.\nIII.3.2 Zákonné ustanovenia týkajúce sa reštaurovania zbierkových predmetov\nz oblasti výtvarného umenia\n\n40\n\nUstanovenie § 13 ods. 8 zákona o múzeách a galériách do 31. decembra 2015 (t. j. do\nnadobudnutia účinnosti zákona č. 376/2015 Z. z.) znelo: „Odborné ošetrenie zbierkových\npredmetov môžu vykonávať len osoby s príslušnou odbornou spôsobilosťou.“\nPodľa § 13 ods. 2 písm. d) zákona o múzeách a o galériách (v znení účinnom aj pred\n1. januárom 2016, pozn.) odborná ochrana zbierkových predmetov je zabezpečovaná\nodborným\n\nošetrením\n\nzbierkových\n\npredmetov,\n\nktorým\n\nje\n\nnajmä\n\nkonzervovanie,\n\nreštaurovanie a preparovanie.\nUstanovenie § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách do 31. decembra 2015\nznelo: „Na reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia, ktoré je\nvykonávané na území Slovenskej republiky, sa vzťahuje osobitný predpis 22).“\n_________\n22)\n\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone\n\nreštaurátorskej činnosti jej členov\n\nUstanovenie § 4 ods. 2 zákona o komore reštaurátorov do 31. decembra 2015 znelo:\n„Reštaurovanie výtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo úžitkového umenia, ktoré\nsú zbierkovým predmetom,1b) môžu vykonávať len reštaurátori, ktorí sú členmi komory.“\nPodľa § 4 ods. 2 zákona o komore reštaurátorov v znení účinnom od 1. januára 2016\nreštaurovanie výtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo úžitkového umenia, ktoré sú\nzbierkovým predmetom,1b) môžu vykonávať len reštaurátori, ktorí sú členmi komory, ak\nosobitný predpis neustanovuje inak.1ba)\n_________\n1ba)\n\n§ 13 ods. 8 zákona č. 206/2009 Z. z. v znení zákona č. 376/2015 Z. z.\n\nIII.3.3 Zákonné ustanovenia vymedzujúce pojem reštaurovanie\nV súvislosti s posudzovanou vecou treba vziať do úvahy aj ďalšie ustanovenia\nzákona o komore reštaurátorov, zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona o múzeách\n\n41\n\na galériách, a to predovšetkým tie, prostredníctvom ktorých sa vymedzuje pojem\nreštaurovanie.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona o komore reštaurátorov reštaurátorskou činnosťou podľa\ntohto zákona sa rozumie špecifická výtvarná činnosť, ktorá je súhrnnom vykonávaných prác\nna kultúrnych pamiatkach alebo zbierkových predmetoch, ktoré sú výtvarnými dielami\nmaliarskeho, sochárskeho alebo úžitkového umenia (ďalej len „reštaurovanie“). Cieľom\nreštaurovania je čo najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela a sprístupnenie jeho\nduchovnej, obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti\na fyzikálnej, historickej a estetickej celistvosti hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela.\nReštaurovanie zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej\nhodnoty diela a dokumentáciu.\nPodľa prvej vety § 32 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu obnova kultúrnej\npamiatky (ďalej len „obnova“) podľa tohto zákona je súbor špecializovaných umeleckoremeselných činností a iných odborných činností, ktorými sa vykonáva údržba,\nkonzervovanie, oprava, adaptácia alebo rekonštrukcia kultúrnej pamiatky alebo jej časti\ns cieľom zachovať jej pamiatkové hodnoty.\nPodľa § 33 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu reštaurovanie kultúrnej\npamiatky alebo jej časti33) (ďalej len „reštaurovanie“) je osobitným druhom obnovy.\n_________\n33)\n\nZákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o výkone\nreštaurátorskej činnosti jej členov\n\nPodľa § 13 ods. 2 písm. d) zákona o múzeách a o galériách odborná ochrana\nzbierkových predmetov je zabezpečovaná odborným ošetrením zbierkových predmetov,\nktorým je najmä konzervovanie, reštaurovanie a preparovanie.\nPodľa § 13 ods. 4 zákona o múzeách a o galériách reštaurovanie je odborné ošetrenie\nzbierkového predmetu, ktoré sa vykonáva s cieľom kvalitatívne zlepšiť fyzický stav\nzbierkového predmetu.\n42\n\nIV.\nKľúčové námietky skupiny poslancov, analýza napadnutej právnej úpravy a závery\nústavného súdu\nIV.1 Kľúčové námietky skupiny poslancov (rekapitulácia)\nNámietky skupiny poslancov proti napadnutej právnej úprave možno rozdeliť do\ndvoch základných okruhov. Skupina poslancov predovšetkým namieta, že napadnutou\nprávnou úpravou sa\n- ustanovili nerovnaké kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie pre jednotlivé\nsubjekty, ktoré platná právna úprava oprávňuje vykonávať reštaurátorskú činnosť,\n- rozšíril okruh subjektov oprávnených vykonávať reštaurátorskú činnosť aj\no pamiatkový úrad.\nIV.1.1\n\nVo\n\nvzťahu\n\nk námietkam\n\ntýkajúcim\n\nsa\n\nustanovenia\n\nnerovnakých\n\nkvalifikačných predpokladov na reštaurovanie, ktoré sa primárne týkajú § 33a zákona\no ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách, skupina\nposlancov vo svojom návrhu argumentuje najmä tým, že napadnutá právna úprava je\nv rozpore s ústavným princípom rovnosti a s požiadavkou ochrany kultúrneho dedičstva,\nkeďže zavádza oprávnenie pamiatkového úradu vykonávať reštaurovanie prostredníctvom\nfyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu, bez požiadavky odbornej praxe\n(ak spĺňajú kvalifikačné kritérium vysokoškolského vzdelania aspoň druhého stupňa\nv študijnom odbore reštaurovanie), resp. prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním\nv pracovnoprávnom vzťahu a spĺňajú kvalifikačné kritérium vysokoškolského vzdelania\n\n43\n\nprvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a majú najmenej tri roky odbornej praxe,\na dokonca aj prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu,\nktorí\n\nmajú\n\n„len“\n\nstredoškolské\n\nodborné\n\nvzdelanie\n\nv odbore\n\nkonzervátorstvo\n\na reštaurátorstvo a päťročnú odbornú prax. Podmienky výkonu tejto odbornej praxe však\npríslušné zákony žiadnym spôsobom neupravujú, pričom dotknutým zamestnancom\npamiatkového úradu zákon neukladá ani povinnosť absolvovať proces overovania odbornej\nspôsobilosti (ktorému sa povinne podrobujú členovia komory reštaurátorov, pozn.).\nUstanovenie nerovnakých podmienok na výkon reštaurátorskej činnosti predstavuje\npodľa skupiny poslancov zároveň neodôvodnený a verejným záujmom nepodložený zásah\ndo hospodárskej súťaže vo sfére reštaurátorskej činnosti, ktorý je spojený s neprimeraným\nzásahom\n\ndo\n\nprávneho\n\npostavenia\n\nreštaurátorov,\n\nktorí\n\nsú\n\nčlenmi\n\nkomory\n\na k neakceptovateľnému obmedzeniu ich práva na podnikanie, ktoré zasahuje do jeho\npodstaty a zmyslu.\nIV.1.2 Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa oprávnenia pamiatkového úradu\nvykonávať\n\nreštaurovanie\n\nprostredníctvom\n\nfyzických\n\nosôb,\n\nktoré\n\nsú\n\ns ním\n\nv pracovnoprávnom vzťahu, skupina poslancov argumentuje predovšetkým tým, že\nrozšírenie okruhu subjektov oprávnených vykonávať reštaurátorskú činnosť o pamiatkový\núrad (prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu) zakladá\nkonflikt záujmov, keďže pamiatkový úrad disponuje oprávnením vykonávať odplatnú\nhospodársku činnosť na trhu reštaurovania, pričom ide o oblasť, v ktorej je zároveň aj\nšpecializovaným orgánom štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu a je mu\nzverená „rozhodovacia, kontrolná, sankčná a riadiaca právomoc“. Skupina poslancov\nargumentuje, že tým zároveň vznikajú „neodôvodnené rozdiely v právnom postavení\njednotlivých súťažiteľov na trhu reštaurovania... v prospech pamiatkového úradu... na úkor\ncelej reštaurátorskej profesie“. Uvedený stav tak podľa skupiny poslancov „vytvára reálne\npredpoklady vzniku štátneho monopolu a zániku doterajšej hospodárskej súťaže medzi\nreštaurátormi“. Pamiatkový úrad je tiež zamestnávateľom zamestnancov krajských\npamiatkových úradov, ktoré rozhodujú v správnom konaní vo veciach reštaurovania\nv prvom stupni, čím podľa skupina poslancov vznikla tzv. systémová zaujatosť všetkých\nzamestnancov krajských pamiatkových úradov. Podľa názoru skupiny poslancov\n\n44\n\nzákonodarca relevantným spôsobom (napr. tzv. zlyhaním trhu) neodôvodnil rozšírenie\nokruhu subjektov oprávnených vykonávať reštaurovanie kultúrnych pamiatok a zbierkových\npredmetov z oblasti výtvarného umenia o pamiatkový úrad, t. j. toto rozšírenie nie je podľa\nich názoru podložené legitímnym cieľom.\nIV.2 K namietanému nesúladu ustanovenia nerovnakých kvalifikačných\npredpokladov na reštaurovanie s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4\na s čl. 55 ods. 2 ústavy\nIV.2.1 Analýza napadnutej právnej úpravy\nZ právnej úpravy účinnej pred nadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy\n(citovanej v časti III.3 tohto nálezu, pozn.) vyplýva, že do 31. decembra 2015 mohli\nreštaurovanie kultúrnych pamiatok vykonávať členovia komory reštaurátorov, ako aj ďalšie\nfyzické osoby spĺňajúce podmienky odbornej spôsobilosti podľa zákona o komore\nreštaurátorov, vrátane troch rokov odbornej praxe a minimálnych požiadaviek na\nreštaurátorské vzdelanie, ktorým bolo vysokoškolské umelecké reštaurátorské vzdelanie\ndruhého stupňa zakončené úspešným zložením štátnej záverečnej skúšky.\nKvalifikačnými predpokladmi na reštaurovanie podľa § 33a zákona o ochrane\npamiatkového fondu s účinnosťou od 1. januára 2016 sú\n-\n\nvysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,\n\n-\n\nvysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie\na najmenej tri roky odbornej praxe alebo\n\n-\n\núplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo a najmenej päť rokov odbornej praxe.\n\nRovnaké kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti\nvýtvarného umenia, ako pre reštaurovanie podľa § 33a zákona o ochrane pamiatkového\nfondu s účinnosťou od 1. januára 2016 ustanovuje aj zákon o múzeách a galériách (§ 13\nods. 9), pričom § 4 ods. 2 zákona o komore reštaurátorov v znení účinnom do 31. decembra\n\n45\n\n2015 ustanovoval, že reštaurovanie výtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo\núžitkového umenia, ktoré sú zbierkovým predmetom, mohli vykonávať len reštaurátori,\nktorí boli členmi komory.\nZ ustanovení § 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu a § 13\nods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách, ktoré sú taktiež napadnuté návrhom skupiny\nposlancov vyplýva, že reštaurovanie podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu, ako aj\nreštaurovanie podľa zákona o múzeách a o galériách môžu vykonávať nielen členovia\nkomory reštaurátorov, ale aj ďalšie subjekty.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zákon o komore\nreštaurátorov aj po nadobudnutí účinnosti napadnutej právnej úpravy (po 1. januári 2016)\nustanovuje ako minimálne vzdelanostné kritérium pre výkon reštaurovania členmi komory\nreštaurátorov (a zároveň ako jednu z podmienok zápisu fyzickej osoby do zoznamu členov\nkomory, pozn.) vysokoškolské umelecké reštaurátorské vzdelanie druhého stupňa (§ 5a\nods. 1 zákona o komore reštaurátorov), pričom k zápisu fyzickej osoby do komory\nreštaurátorov (a teda aj k výkonu reštaurovania) sa navyše vyžaduje aj najmenej trojročná\nodborná prax, pod ktorou sa rozumie vykonávanie reštaurátorských činností po skončení\nvzdelávania pod dohľadom reštaurátora [§ 5 ods. 2 písm. d) a § 5a ods. 5 prvá veta zákona\no komore reštaurátorov].\nZ ustanovení § 33a zákona o ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona\no múzeách a o galériách vyplýva, že kvalifikačné kritériá na reštaurovanie spĺňa nielen\nfyzická osoba, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore\nreštaurovanie [§ 33 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 písm. a)\nzákona o múzeách a o galériách], ale aj fyzická osoba, ktorá získala vysokoškolské\nvzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má najmenej tri roky odbornej\npraxe [§ 33 písm. b) zákona o ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 písm. b) zákona\no múzeách a o galériách], alebo aj fyzická osoba, ktorá získala „len“ úplné stredné odborné\nvzdelanie príslušného zamerania študijného odboru konzervátorstvo a reštaurátorstvo a má\nnajmenej päť rokov odbornej praxe [§ 33 písm. c) zákona o ochrane pamiatkového fondu\n\n46\n\na § 13 ods. 9 písm. c) zákona o múzeách a o galériách]. Zákon o ochrane pamiatkového\nfondu a ani zákon o múzeách a o galériách však neustanovujú, čo sa má rozumieť pod\npojmom „odborná prax“, ktorý je použitý v ustanoveniach § 33 písm. b) a c) zákona\no ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 písm. b) a c) zákona o múzeách a o galériách.\nDo úvahy sa ponúkajúci záver, že na účely zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona\no múzeách a o galériách sa na interpretáciu pojmu „odborná prax“ použije analogicky jeho\nvymedzenie v § 5a ods. 5 prvej vete zákona o komore reštaurátorov, sa javí minimálne ako\nproblematický.\nVzhľadom na skutočnosť, že na členov komory reštaurátorov sú v zmysle\npríslušných ustanovení zákona o komore reštaurátorov neaplikovateľné ustanovenia\no kvalifikačných predpokladoch uvedených v § 33 písm. b) a c) zákona o ochrane\npamiatkového fondu a § 13 ods. 9 písm. b) a c) zákona o múzeách a o galériách, je zjavné,\nže liberalizované kvalifikačné predpoklady sú aplikovateľné len pre ďalšie fyzické osoby,\nktoré môžu v zmysle § 33 ods. 8 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu a § 13\nods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách vykonávať reštaurovanie, t. j. na fyzické\nosoby, ktoré sú v pracovnoprávnom vzťahu s pamiatkovým úradom, resp. s múzeom\na galériou.\nZ uvedenej analýzy vyplýva, že zákonodarca prostredníctvom napadnutej právnej\núpravy (v porovnaní s obdobím pred nadobudnutím jej účinnosti) liberalizoval kvalifikačné\npredpoklady pre výkon reštaurátorskej činnosti (tak pre oblasť kultúrnych pamiatok, ako aj\npre oblasť zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia), avšak len vo vzťahu\nk určitému okruhu subjektov oprávnených na reštaurovanie (pamiatkovému úradu\na múzeám a galériám vykonávajúcim reštaurovanie prostredníctvom fyzických osôb, ktoré\nsú s nimi v pracovnoprávnom vzťahu), kým vo vzťahu k druhej skupine oprávnených osôb\n(reštaurátorom združeným v komore reštaurátorov) zachoval pôvodné, a teda prísnejšie\nkritériá.\nIV.2.2 K namietanému nesúladu ustanovenia nerovnakých kvalifikačných\npredpokladov na reštaurovanie s čl. 1 ods. 1 ústavy\n\n47\n\nPodľa názoru skupiny poslancov je napadnutá právna úprava v rozpore s čl. 1 ods. 1\nústavy predovšetkým z dôvodu, že ustanovuje nerovnaké kvalifikačné predpoklady pre\nvýkon reštaurátorskej činnosti pre jednotlivé skupiny fyzických osôb oprávnených\nvykonávať reštaurovanie.\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre vníma čl. 1 ods. 1 ústavy predovšetkým\nako generálny princíp právneho štátu, ktorý tvorí viacero čiastkových princípov, ako sú\nnajmä princíp právnej istoty (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00,\nPL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014), princíp spravodlivosti [označovaný aj ako\nprincíp materiálneho právneho štátu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02, I. ÚS 24/03, I. ÚS 10/00,\nI. ÚS 84/02, PL.ÚS 49/03, IV. ÚS 47/03, III. ÚS 142/03, I. ÚS 73/03, PL. ÚS 6/04,\nPL. ÚS 42/2015)], princíp zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci (PL. ÚS 52/99,\nPL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012,\nII. ÚS 298/2015, PL. ÚS 27/2015), princíp proporcionality (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00,\nI. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 106/2011),\nprincíp deľby moci, vrátane systému vzájomných bŕzd a protiváh (PL. ÚS 16/95,\nPL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014), princíp\ntransparentnosti (verejnej kontrolovateľnosti) výkonu verejnej moci (PL. ÚS 4/2012,\nII. ÚS 29/2011, II. ÚS 298/2015, I. ÚS 298/2015) atď.\nVychádzajúc z obsahu námietok skupiny poslancov vo vzťahu k napadnutej právnej\núprave je žiaduce poukázať najmä na princíp právnej istoty, ale aj princíp spravodlivosti\na princíp zákazu svojvôle, v ktorých je minimálne nepriamo zakomponovaný aj ústavný\nprincíp rovnosti.\nPrincíp právnej istoty ako jeden z kľúčových princípov právneho štátu zahŕňa celý\nrad komponentov, ku ktorým okrem iných patrí požiadavka ochrany legálne nadobudnutých\npráv a legitímnych očakávaní (I. ÚS 30/99, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 10/06,\nPL. ÚS 53/2015) a zákazu (pravej) retroaktivity (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 28/00,\nPL. ÚS 49/03, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 9/2013), ako aj ochrany dôvery občanov v právny\n\n48\n\nporiadok (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04,\nPL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014), ale aj požiadavka presnosti, určitosti a zrozumiteľnosti\nprávnej úpravy, ktorá je osobitne aktuálna pri posudzovaní návrhu skupiny poslancov.\nPrávna istota je jedným z definičných znakov právneho štátu. O naplnení požiadavky\nprávnej istoty vo vzťahu k zákonom ako výsledkom legislatívnej činnosti možno hovoriť\nlen vtedy, ak sú formulované určito a zrozumiteľne, t. j. tak aby mohli byť dostatočne\npochopené a umožňovali, aby si ich adresáti urobili predstavu o svojej právnej situácii.\nNejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmov použitých v právnej úprave vytvára stav\nprávnej neistoty, a tým sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy (m. m. PL. ÚS 19/98 alebo\nPL. ÚS 6/04).\nZásadnou požiadavkou v právnom štáte je, aby zákonodarca jasne vyjadril svoju\nzákladnú myšlienku, cieľ a účel svojho legislatívneho zámeru. Demokraticky legitimovaný\nzákonodarca má priestor na uváženie, je však viazaný ústavou a predovšetkým úpravou\nzákladných práv a slobôd, z čoho vyplýva, že musí rešpektovať tieto vonkajšie hranice\nsvojej činnosti. Čím intenzívnejšie zákon, resp. určité ustanovenie zákona, zasahuje do\noblasti základných práv alebo slobôd, tým väčšie nároky treba klásť na precíznosť jeho\núpravy, resp. na úpravu jeho jednotlivých ustanovení (PL. ÚS 29/05). Princíp právneho\nštátu je pri tvorbe zákona dodržaný vtedy, ak je prijatý zákon v súlade so všetkými\nustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným\nzákonom (PL. ÚS 32/95).\nPožiadavku presnosti, určitosti a zrozumiteľnosti, a teda predvídateľnosti zákona\nakcentuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý\nnapr. v rozhodnutí vo veci Sunday Times v. Anglicko, 26. apríl 1979, Séria A, č. 30,\nuviedol, že z predvídateľnosti zákona vyplýva, že má byť formulovaný s dostatočnou\npresnosťou, aby umožnil jedincovi – v prípade potreby aj za primeranej právnej pomoci –\nregulovať svoje správanie. Podľa ESĽP je požiadavka presnosti a jasnosti zákonov spätá aj\nochranou pred svojvôľou. Zákon musí poskytovať právnu ochranu proti svojvoľným\nzásahom orgánov verejnej moci do práv chránených dohovorom; bolo by v rozpore\n\n49\n\ns princípom vlády práva, keby právna úvaha poskytnutá výkonnej moci bola vyjadrená ako\nneobmedzená moc; zákon musí vyjadriť s dostatočnou jasnosťou rozsah úvahy udelenej\npríslušným orgánom a tiež aj spôsob jej výkonu (Rotaru v. Rumunsko, No. 28341/95,\nECHR 2000-V).\nNámietka ustanovenia nerovnakých kvalifikačných predpokladov na reštaurovanie\npre jednotlivé\n\nskupiny\n\nsubjektov,\n\nktoré\n\nnapadnutá\n\nprávna\n\núprava\n\noprávňuje\n\nk reštaurátorskej činnosti, je primárne spojená s ústavným princípom rovnosti, ktorý je\ngarantovaný vo všeobecnej rovine predovšetkým prostredníctvom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,\nktorých nesúlad s napadnutou právnou úpravou skupina poslancov nenamieta, hoci\nnesporne tak mohla a mala urobiť. Na druhej strane by bol pojem právneho štátu neúplný\na nepredstaviteľný bez rešpektovania princípu rovnosti, resp. zákazu diskriminácie, t. j. čl. 1\nods. 1 ústavy podľa názoru ústavného súdu v širšom kontexte nepochybne zahŕňa ako jeden\nzo svojich komponentov aj ústavný princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie.\nK obsahu ústavného princípu rovnosti, resp. zákazu diskriminácie sa ústavný súd\nvo svojej doterajšej judikatúre už mnohokrát vyjadril. Ústavný súd považuje za žiaduce\npripomenúť najmä právny názor vyslovený vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 5/03\na následne zvýraznený napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2014 z 8. júna 2016, podľa ktorého\nprincíp rovnosti je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych\nnoriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú\nrozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie.\nRovnako je užitočné pripomenúť právny názor, podľa ktorého za diskriminačnú úpravu\nv rozpore s princípom rovnosti možno považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo\nanalogické situácie rieši odchýlnym spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže\nalebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom, resp. tým, že tento cieľ sa musí\ndosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00).\nOrganickú spätosť ústavného princípu rovnosti s princípmi právneho štátu možno\nidentifikovať najmä v nadväznosti na princíp zákazu svojvôle v činnosti štátnych orgánov\na princíp proporcionality, z ktorých obsahu zhodne vyplýva, že akýkoľvek zásah štátu do\n\n50\n\nsféry základných práv a slobôd musí sledovať legitímny cieľ, ktorý je v reálnej podobe\nnemysliteľný bez rešpektovania zákazu diskriminácie. Ústavný súd považuje za vhodné\nv tejto súvislosti pripomenúť svoj právny názor vyslovený vo veci vedenej pod sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011, podľa ktorého základnou črtou ľubovôle (svojvôle) pri normotvornej\n(legislatívnej) činnosti je absencia racionálneho odôvodnenia pri zavádzaní určitého\nregulatívneho nástroja, čo má význam nielen pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne\naj pre kvalitu právneho štátu (PL. ÚS 106/2011). Evidentná je aj spätosť ústavného princípu\nrovnosti s princípom spravodlivosti, ako kľúčovým princípom materiálne chápaného\nprávneho štátu, keďže každá právna úprava, ktorá má diskriminačné črty je v konečnom\ndôsledku nespravodlivá.\nZ analýzy napadnutej právnej úpravy (bod IV.2.1 tohto nálezu) vyplýva, že platná\nprávna úprava oprávňuje k vykonávaniu reštaurovania nielen členov komory reštaurátorov,\nale aj ďalšie subjekty, pre ktoré však ustanovuje liberálnejšie kvalifikačné požiadavky na\nvýkon reštaurátorskej činnosti než reštaurátorom, ktorí sú členmi komory reštaurátorov, čo\nsignalizuje nesúlad napadnutej právnej úpravy s ústavným princípom rovnosti. Opakujúc už\ncitovanú judikatúru ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že princíp rovnosti je porušený vždy\nvtedy ak príslušné právne normy riešia rovnaké alebo analogické situácie odchýlnym\nspôsobom, pričom zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť takýto prístup\nlegitímnym cieľom, resp. tým, že tento cieľ sa môže dosiahnuť práve len zvoleným\nlegislatívnym riešením (m. m. PL. ÚS 21/00).\nZ uvedeného vo všeobecnosti vyplýva, že napadnutá právna úprava v časti týkajúcej\nsa ustanovenia nerovnakých kvalifikačných predpokladov na reštaurovanie (§ 33a zákona\no ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách) pre jednotlivé\nskupiny oprávnených subjektov by mohla byť z ústavného hľadiska akceptovateľná vtedy,\nak by bola odôvodnená legitímnym cieľom, príp. dôležitým verejným záujmom.\nEšte\n\npredtým, ako ústavný súd vyjadrí svoj postoj\n\nk otázke\n\nústavnej\n\n(ne)akceptovateľnosti napadnutej právnej úpravy v časti týkajúcej sa ustanovenia\nnerovnakých kvalifikačných požiadaviek na výkon reštaurátorskej činnosti pre jednotlivé\n\n51\n\nskupiny oprávnených subjektov, považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že otázka,\naké minimálne kvalifikačné požiadavky musí spĺňať osoba k tomu, aby nadobudla\noprávnenie na výkon reštaurátorskej činnosti je výsostne odborná, ktorú samú osebe\nústavnému súdu neprislúcha hodnotiť. Ústavný súd sa však môže a musí vysloviť\nk legislatívnej konštrukcii tejto časti napadnutej právnej úpravy v kontexte s ústavou\nchránenými ústavnými hodnotami a svojou funkciou nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti.\nPodľa názoru ústavného súdu by mohla byť z ústavného hľadiska akceptovateľná\nnerovnaká právna úprava kvalifikačných požiadaviek na výkon reštaurátorskej činnosti pre\njednotlivé skupiny oprávnených subjektov len v prípade, ak by boli kumulatívne splnené\n(minimálne) nasledovné predpoklady\na) nerovnaké vzdelanostné požiadavky na samostatný výkon reštaurátorskej činnosti\npre jednotlivé skupiny oprávnených subjektov by boli kompenzované (vyvážené)\nprimeranou dĺžkou odbornej praxe, podmienky výkonu ktorej by boli jasne a zrozumiteľne\ndefinované v právnej úprave,\nb) ustanovenie nerovnakých kvalifikačných požiadaviek pre jednotlivé skupiny\noprávnených subjektov by bolo odôvodnené legitímnym cieľom, resp. dôležitým verejným\nzáujmom.\nVo vzťahu k prvému z uvedených predpokladov ústavnej akceptácie nerovnakých\nvzdelanostných predpokladov pre jednotlivé skupiny subjektov oprávnených vykonávať\nreštaurátorskú činnosť ústavný súd v prvom rade pripúšťa, že za ústavne konformnú by sa\ndala považovať aj taká právna úprava, ktorá neustanovuje rigorózne pre jednotlivé skupiny\noprávnených osôb rovnaké vzdelanostné predpoklady (rôzny stupeň dosiahnutého\nvzdelania), ale len v takom prípade, ak by nižší stupeň dosiahnutého vzdelania bol\nkompenzovaný primeranou dĺžkou odbornej praxe, podmienky výkonu ktorej by boli jasne\na zrozumiteľne definované v právnej úprave.\nÚstavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava uvedený predpoklad nespĺňa,\nkeďže nevytvára (transparentné) podmienky na ústavne akceptovateľnú kompenzáciu\n\n52\n\nnižšieho stupňa dosiahnutého vzdelania určitej skupiny oprávnených osôb výkonom\nodbornej praxe. Napadnuté ustanovenia [§ 33a písm. b) a c) zákona o ochrane\npamiatkového fondu a § 13 ods. 9 písm. b) zákona o múzeách a o galériách] totiž síce\nv rámci kvalifikačných predpokladov na reštaurovanie ustanovujú aj podmienku minimálnej\ntrojročnej, resp. päťročnej odbornej praxe, ale na rozdiel od zákona o komore reštaurátorov\n(pozri § 5a ods. 5 tohto zákona), zákon o ochrane pamiatkového fondu a ani zákon\no múzeách a o galériách žiadnym spôsobom nekonkretizujú spôsob a podmienky jej\nvýkonu, a to ani prípadným výslovným odkazom na vykonávací predpis, resp. iný zákon\n(pred schválením napadnutých ustanovení zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona\no múzeách a o galériách oba uvedené zákony odkazovali na právnu úpravu obsiahnutú\nv zákone o komore reštaurátorov, pozn.). Táto skutočnosť sama osebe signalizuje podľa\nnázoru ústavného súdu zásah do princípu právnej istoty garantovaného prostredníctvom\nčl. 1 ods. 1 ústavy nad rámec ústavnej únosnosti.\nVo vzťahu k druhému z uvedených predpokladov ústavný súd, vychádzajúc\nz napadnutej právnej úpravy v spojení s ďalšími (súvisiacimi) ustanoveniami zákona\no ochrane pamiatkového fondu, zákona o múzeách a o galériách a zákona o komore\nreštaurátorov, ako aj stanovísk národnej rady a vlády k návrhu skupiny poslancov,\nkonštatuje, že nezistil žiaden legitímny, a teda ústavne akceptovateľný dôvod k tomu, aby\nboli ustanovené zjavne nerovnaké kvalifikačné požiadavky na výkon reštaurátorskej\nčinnosti pre jednotlivé skupiny oprávnených osôb.\nÚstavný súd pri formulovaní tohto záveru vychádzal predovšetkým z hľadiska\npodstaty a účelu reštaurovania, ktorým je (vo všetkých prípadoch) obnovenie a zachovanie\nkultúrnej hodnoty reštaurovaného predmetu v podobe čo najvernejšie zodpovedajúcej jeho\npôvodnému stavu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nemôže akceptovať\nargumentáciu obsiahnutú v stanovisku vlády k návrhu skupiny poslancov (pozri II.3 tohto\nnálezu), v zmysle ktorej reštaurovanie „nemá rovnaký význam v týchto zákonoch“, resp.\ntým, že jednou z úloh zákonodarcu je odstraňovať „Vzájomný nesúlad zákonov...“, t. j.\nuplatniť postup, ktorý „uplatnil aj zákonodarca pri zosúlaďovaní § 4 ods. 2 a 3 zákona\nč. 200/1994 Z. z. s ustanoveniami pamiatkového zákona a zákona o múzeách a galériách“.\n\n53\n\nSkutočnosť, že pojem reštaurovanie je v zákone o komore reštaurátorov, zákone\no ochrane pamiatkového fondu a zákone o múzeách a o galériách vymedzený rozdielne, je\nv priamom rozpore s požiadavkou ustanovenou v § 3 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z.\no tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Právny\npredpis musí byť terminologicky jednotný. Na označenie rovnakých právnych inštitútov sa\npoužívajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame. Jeden právny pojem s vymedzeným\nvýznamom sa v tomto význame používa jednotne v celom právnom poriadku. Ak je význam\nprávneho pojmu vymedzený v jednom právnom predpise, nemôže iný právny predpis pre\nten istý právny pojem vytvárať iný význam; to neplatí, ak právny pojem v tomto význame\nnemožno použiť v inom právnom predpise. Rovnako je neprípustné, aby právny predpis\ninak vymedzil význam rovnakého právneho pojmu len pre jeho časť.“.\nAk má mať pojem reštaurovanie podľa argumentácie vlády iný význam\nv označených zákonoch, tak táto skutočnosť je nielen v rozpore s citovaným § 3 ods. 3\nzákona o tvorbe zákonov, ale musí nevyhnutne vytvárať v praxi zásadné interpretačné\na právno-aplikačné problémy, ktorých intenzita v konkrétnych okolnostiach posudzovanej\nveci podľa názoru ústavného súdu vyvoláva stav právnej neistoty, čo je v priamom rozpore\ns požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd nemôže akceptovať ani argument vyjadrený v stanovisku vlády, že\núčelom napadnutej právnej úpravy bolo odstrániť vzájomný nesúlad dotknutých zákonov\nupravujúcich problematiku reštaurovania. Odstraňovanie vzájomného nesúladu právnych\npredpisov nepochybne predstavuje legitímny cieľ, ale v konkrétnych okolnostiach\nposudzovanej veci sa zákonodarcovi tento cieľ nepodarilo naplniť, naopak výsledkom jeho\nsnahy je podľa názoru ústavného súdu prehĺbenie tohto nesúladu, čo je taktiež v napätí\ns princípom právnej istoty garantovaným prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.\nSumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd považuje za potrebné ešte pripomenúť, že\nsúčasťou princípu právnej istoty, ktorý je integrálnou súčasťou právneho štátu\n\n54\n\ndeklarovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, je aj príkaz (požiadavka) určitosti zákona, resp. iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov. Zákonodarca je preto povinný formulovať ním\nvydávané právne predpisy s takou vysokou mierou určitosti, aká je v danom prípade možná\nso zreteľom na účel a osobité črty napadnutej právnej úpravy, ako aj jej ústavné limity (m.\nm. PL. ÚS 29/05), a zabrániť tým takým interpretačným a aplikačným problémom, ktoré\nvyvolávajú stav právnej neistoty.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že § 33a zákona o ochrane\npamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách nie sú v súlade s čl. 1\nods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.2.3 K namietanému nesúladu ustanovenia nerovnakých kvalifikačných\npredpokladov na reštaurovanie s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy\nSkupina poslancov namieta aj nesúlad napadnutej právnej úpravy (§ 33a zákona\no ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách) so základným\nprávom podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť garantovaným prostredníctvom\nčl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý garantuje, aby sa pri obmedzovaní\nzákladných práv dbalo na ich podstatu a zmysel a aby sa tieto obmedzenia použili len na\nustanovený cieľ.\nÚstavný súd pripomína, že základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú\nčinnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ústavodarca zaradil k hospodárskym, sociálnym\na kultúrnym právam, pre úpravu ktorých je charakteristické, že sa ich možno domáhať len\nv medziach zákonov, ktoré príslušné ustanovenia ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nObsah práv garantovaných prostredníctvom čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd vymedzoval už\nvo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 37/97,\nII. ÚS 70/97, PL. ÚS 37/99, I. ÚS 56/00, III. ÚS 10/01, PL. ÚS 67/07).\nVo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd viackrát zdôraznil, že práva garantované\nčl. 35 ods. 1 ústavy nie sú absolútne, čo vyplýva nielen zo skutočnosti, že sa ich možno\n\n55\n\ndomáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1\nústavy), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia ústavy, t. j. z čl. 35 ods. 2 ústavy, podľa\nktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo\nčinností. Navyše právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podlieha aj\nvšeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné práva a slobody v čl. 13\nods. 2 až 4 ústavy (m. m. PL. ÚS 22/06).\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. januára 2011 ústavný súd vyslovil, že zo\nvzájomnej spojitosti druhej hlavy piateho oddielu a čl. 51 ods. 1 ústavy vyplýva, že\nzákladné právo alebo slobodu priznanú v tomto oddiele ústavy možno uplatniť len v\nrozsahu ustanovenom zákonom, čo okrem iného znamená, že ústava poskytuje\nzákonodarcovi určitý priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite a za\nakých podmienok bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave\npiatom oddiele ústavy, t. j. za akých podmienok Slovenská republika prijme zákony\nustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51 ods. 1 ústavy. Voľnú úvahu\nzákonodarcu pri prijímaní týchto zákonov nemožno ale chápať absolútne; jej limity treba\nhľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke chrániť ústavne hodnoty. Túto\npožiadavku ústavný súd zvýraznil aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008, keď\nuviedol, že pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní podmienok podnikania a uskutočňovania\ninej zárobkovej činnosti musí zákonodarca rešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného, a\npredovšetkým, spočívajú v rešpektovaní ústavných princípov. Na inom mieste označeného\nnálezu ústavný súd zároveň zdôraznil, že obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd\nmusí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie, resp. zasahovanie do\nústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva podnikať a uskutočňovať\ninú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je\nustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.\nospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“ (m. m. tiež PL. ÚS\n3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03).\n\n56\n\nÚstavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež opakovane vyslovil názor, že súčasťou\nzákladného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti garantovaného\nprostredníctvom čl. 35 ods. 1 ústavy je aj právo každej osoby na vstup na trh vytvorený\nv rámci určitej hospodárskej činnosti, avšak súčasťou takto poskytnutej garancie nie je\nochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti, ani\nzáruka, že podnikateľ bude mať vo svojej činnosti úspech (napr. PL. ÚS 7/96, II. ÚS 70/97).\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry k čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd\nkonštatuje, že reštaurátorská činnosť vykonávaná reštaurátormi zapísanými v zozname\nčlenov komory, ktorá je podľa zákona o komore reštaurátorov regulovaným povolaním (§ 4\nods. 4 zákona o komore reštaurátorov), napĺňa všetky definičné znaky podnikania, resp. inej\nzárobkovej činnosti, keďže reštaurátori ju vykonávajú vo vlastnom mene, na vlastnú\nzodpovednosť (§ 12 ods. 1 zákona o komore reštaurátorov) za účelom obstarania živobytia.\nJednotliví reštaurátori zapísaní v zozname členov komory preto sú podľa názoru ústavného\nsúdu nepochybne nositeľmi (aj) základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej\nzárobkovej činnosti garantovaného prostredníctvom čl. 35 ods. 1 ústavy.\nPodstatou práva na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je\nslobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku, resp. obstarania zdrojov\nobživy. O slobodnom výkone hospodárskej činnosti nemožno hovoriť vtedy, ak zákon\nustanoví také obmedzujúce podmienky pre jej výkon, ktoré ak už nie znemožňujú, tak aspoň\nneodôvodnene sťažujú podnikateľom, resp. osobám uskutočňujúcim inú zárobkovú činnosť\ndosahovanie zisku, resp. obstarávanie si základných zdrojov obživy prostredníctvom\nhospodárskej činnosti. Zároveň v zmysle zásad vyplývajúcich z čl. 13 ods. 4 ústavy\nakékoľvek obmedzenia slobody podnikania a slobody uskutočňovania inej zárobkovej\nčinnosti musia sledovať dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je\ncharakteristický pre slobodnú a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto\nobmedzujúce zásahy existenciou naliehavej spoločenskej potreby pri zachovaní primerane\n(spravodlivo) vyváženého vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom\n(m. m. napr. PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03, PL. ÚS 67/07 alebo PL. ÚS 13/09).\n\n57\n\nV posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu napadnutá právna úprava\nustanovením nerovnakých podmienok výkonu reštaurátorskej činnosti pre jednotlivé\nskupiny oprávnených subjektov, bez toho, aby bolo takéto opatrenie odôvodnené\nakýmkoľvek legitímnym cieľom alebo dôležitým verejným záujmom (pozri odôvodnenie\nk nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 ústavy – časť IV.2.2 tohto nálezu),\nústavne neakceptovateľným spôsobom zasahuje aj do podstaty základného práva\nreštaurátorov zapísaných v zozname členov komory na podnikanie a uskutočňovanie inej\nzárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Za súčasť legitímnych očakávaní\nreštaurátorov združených v komore spojených s výkonom ich povolania totiž možno\npovažovať aj ich oprávnené očakávanie, že zákonodarca vo vzťahu k iným skupinám\nsubjektov oprávneným vykonávať reštaurovanie neustanoví výrazne liberálnejšie kritériá\npre ich pôsobenie v rovnakej oblasti zárobkovej činnosti (resp. podnikania).\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že § 33a zákona o ochrane\npamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách nie sú v súlade ani\ns čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.2.4 K namietanému nesúladu ustanovenia nerovnakých kvalifikačných\npredpokladov na reštaurovanie s čl. 55 ods. 2 ústavy\nSkupina poslancov namieta aj nesúlad napadnutej právnej úpravy z čl. 55 ods. 2\nústavy, v ktorom je deklarovaná požiadavka ochrany a podpory hospodárskej súťaže.\nVo vzťahu k čl. 55 ods. 2 ústavy ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že\nnezaručuje právo na hospodársku súťaž ani právo byť účastníkom hospodárskej súťaže.\nTýmto ústavným článkom sa formulujú princípy hospodárskej politiky Slovenskej\nrepubliky, medzi ktoré patrí aj podporovanie a ochrana konkurenčného hospodárskeho\nprostredia a vytváranie právnych prostriedkov a záruk proti obmedzeniu hospodárskej\nsúťaže, ktoré zákon označí za nedovolené (PL. ÚS 13/97).\nZ čl. 55 ods. 2 ústavy možno vyvodiť požiadavku na všetky orgány verejnej moci,\nosobitne národnú radu, ktorá je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom\n\n58\n\nSlovenskej republiky (čl. 72 ústavy) uplatňovať svoju právomoc tak, aby v relevantných\nspoločenských vzťahoch chránili a podporovali hospodársku súťaž. Druhá veta čl. 55 ods. 2\nústavy má právny význam nielen pre určenie, ktorý štátny orgán má právomoc tvoriť právo\nna ochranu a podporu hospodárskej súťaže. Formulácia „podrobnosti ustanoví zákon“\nnevytvára len ústavný základ na prijatie zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V súlade\ns ústavou prevzatým príkazom chrániť a podporovať hospodársku súťaž má národná rada\nprávomoc prijímať právne normy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže v zákonoch\no daniach, o cenách a v množstve ďalších zákonov, v ktorých možno chrániť a podporovať\nhospodársku súťaž (m. m. PL. ÚS 1/06), nevynímajúc ani zákony dotknuté návrhom\nskupiny poslancov.\nZákladom hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel\nsprávania na trhu pre účastníkov hospodárskej súťaže. Slovenská republika prostredníctvom\nčl. 55 ods. 2 ústavy zaručuje, že zabezpečí základné pravidlá vstupu do hospodárskej súťaže\na účasti na hospodárskej súťaži. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí (sp. zn. PL. ÚS 13/97)\nzdôraznil, že hospodárska súťaž sa neuskutočňuje navzájom medzi všetkými subjektmi\nvykonávajúcimi hospodársku činnosť; táto sa realizuje medzi súťažiacimi na relevantných\ntrhoch Slovenskej republiky. Nerovnaké právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaže\nby bolo v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy len vtedy, ak by ho zákonodarca ustanovil\nvo verejnom záujme. Ústava síce výslovne nezdôrazňuje v čl. 55 ods. 2 požiadavku ochrany\nverejného záujmu, avšak táto patrí k všeobecným princípom implikovaným v princípoch\ntvorby práva v právnom štáte. Preto má právny význam aj vo vzťahu k princípom ochrany\na podpory hospodárskej súťaže (PL. ÚS 1/06).\nK skupinou poslancov namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 55\nods. 2 ústavy ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že oblasť reštaurovania\nkultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia možno\npovažovať za relevantný (aj keď nepochybne špecifický) trh, v ktorom objektívne existuje\nkonkurenčné prostredie medzi tými subjektmi, ktoré sú podľa zákona oprávnené na výkon\nreštaurátorskej činnosti. V rámci tohto prostredia pôsobia v prvom rade subjekty\nsúkromného práva (predovšetkým členovia komory reštaurátorov, ale príp. aj súkromné\n\n59\n\nmúzeá a galérie, ako aj súkromné vysoké školy v rámci študijného programu\nreštaurátorstvo), ako aj subjekty verejného práva [pamiatkový úrad a tiež (verejné) múzeá\na galérie prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s nimi v pracovnoprávnom vzťahu, ako\naj verejné vysoké školy v rámci študijného programu reštaurátorstvo].\nSkutočnosť, že zákon o ochrane pamiatkového fondu a zákon o múzeách\na o galériách umožňuje reštaurovanie kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov\nz oblasti výtvarného umenia popri členoch komory reštaurátorov aj iným skupinám\noprávnených subjektov sama osebe nesignalizuje, že by napadnutá právna úprava mohla byť\nústavne nekonformná. Z hľadiska posudzovania súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 55\nods. 2 ústavy je aj pri akceptovaní nezanedbateľných rozdielov v právnom postavení\njednotlivých skupín subjektov oprávnených na reštaurovanie podstatné, že pre všetky tieto\nskupiny subjektov nepochybne spoločne platí, že vykonávajú hospodársku (ekonomicky\nrelevantnú) činnosť, aj keď nie všetky z nich primárne na účel dosiahnutia zisku. Preto sa aj\nv oblasti reštaurovania musí primerane uplatňovať ústavný príkaz ochrany a podpory\nhospodárskej súťaže zo strany štátu ustanovený v čl. 55 ods. 2 ústavy.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že k základom hospodárskej\nsúťaže patrí aj rovnosť pravidiel ustanovených pre účastníkov hospodárskej súťaže, pričom\nzavedenie ich nerovnakého postavenia by bolo v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy len vtedy, ak\nby ho zákonodarca zaviedol vo verejnom záujme (napr. PL. ÚS 13/97).\nV nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd poukazuje na dôvodovú správu\nk zákonu č. 376/2015 Z. z., ktorým bola napadnutá právna úprava prijatá, ako aj na\nstanovisko národnej rady (pozri bod II.2 tohto nálezu), v ktorých sa zhodne uvádza, že\npamiatkový úrad ako rozpočtová organizácia „poskytuje svoje výkony odplatne v súlade\ns osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších\npredpisov“ (rovnako nepochybne odplatne vykonávajú reštaurovanie aj vysoké školy\nv študijnom odbore reštaurátorstvo, pozn.). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že\npamiatkový úrad, ale aj vysoká škola v študijnom odbore reštaurátorstvo predstavujú pre\nreštaurátorov združených v komore reštaurátorov, ktorí vykonávajú reštaurovanie taktiež\n\n60\n\ncelkom nepochybne na odplatnom princípe, priamu konkurenciu (na tom nič nemení\nskutočnosť, že pamiatkový úrad ako aj vysoké školy túto činnosť vykonávajú\nprostredníctvom fyzických osôb, ktorí sú s nimi v pracovnoprávnom vzťahu, pozn.), t. j.\nobjektívne prebieha medzi nimi hospodárska súťaž. V tejto súvislosti nemôže ústavný súd\nnevziať na zreteľ argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení skupiny poslancov k stanoviskám\nnárodnej rady a vlády, v ktorej sa poukazuje na konkrétne (lukratívne) zákazky, ktoré\nv ostatnom čase získal pamiatkový úrad (pozri body II.5.4 a II.5.5 tohto nálezu).\nZ argumentácie už uplatnenej (najmä bod IV.2.2 tohto nálezu) vyplýva, že podľa\nnázoru ústavného súdu zákonodarca napadnutými zákonnými ustanoveniami v rozpore\ns ústavnými princípmi zaviedol nerovné postavenie medzi jednotlivými skupinami\nsubjektov oprávnenými vykonávať reštaurátorskú činnosť, pričom túto právnu úpravu\nneodôvodnil žiadnym verejne prospešným záujmom alebo iným legitímnym cieľom. Keďže\nmedzi týmito skupinami subjektov, medzi ktorými objektívne prebieha hospodárska súťaž\nvo\n\nsfére\n\nreštaurovania,\n\nexistujú\n\nústavne\n\nneakceptovateľné\n\nrozdiely\n\nz hľadiska\n\nkvalifikačných predpokladov nevyhnutných k výkonu reštaurátorskej činnosti, nie je podľa\nnázoru ústavného súdu príslušná časť napadnutej právnej úpravy, t. j. § 33a zákona\no ochrane pamiatkového fondu a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách v súlade ani\ns čl. 55 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.2.5 K namietanému nesúladu ustanovenia nerovnakých kvalifikačných\npredpokladov na reštaurovanie s čl. 46 ods. 1 ústavy\nVo vzťahu k namietanému nesúladu § 33a zákona o ochrane pamiatkového fondu\na § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách s čl. 46 ods. 1 ústavy nie je obsiahnutá\nv návrhu skupiny poslancov v zásade žiadna argumentácia a ani ústavný súd nenašiel žiadnu\nrelevantnú príčinnú súvislosť medzi označenými ustanoveniami zákona o ochrane\npamiatkového fondu a zákona o múzeách a o galériách a obsahom základného práva na\nsúdnu a inú právnu ochranu garantovaného prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto\nv tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).\n\n61\n\nIV.3 K namietanému nesúladu oprávnenia pamiatkového úradu vykonávať\nreštaurovanie s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 46 ods. 1 a s čl. 55\nods. 2 ústavy\nZ už citovaných ustanovení zákona o ochrane pamiatkového fondu (§ 33 ods. 7)\na zákona o múzeách a o galériách (§ 13 ods. 8) vyplýva, že oprávnenie vykonávať\nreštaurovanie platný právny poriadok (po splnení zákonom ustanovených kvalifikačných,\npríp. iných predpokladov, pozn.) priznáva\n- pamiatkovému úradu prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom\nvzťahu s pamiatkovým úradom,\n- členom komory reštaurátorov,\n- vysokým\n\nškolám\n\nv\n\nrámci\n\nštudijného\n\nprogramu\n\nreštaurátorská\n\ntvorba\n\nuskutočňovaného v študijnom odbore reštaurátorstvo (ďalej aj „vysoké školy“), ako aj\n- múzeám a galériám prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s nimi\nv pracovnoprávnom vzťahu [pri reštaurovaní zbierkových predmetov z oblasti výtvarného\numenia - § 13 ods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách].\nSkupina poslancov primárne namieta, že napadnutou právnou úpravou došlo\nk rozšíreniu okruhu subjektov oprávnených vykonávať reštaurátorskú činnosť o pamiatkový\núrad (prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s nim v pracovnoprávnom vzťahu)\nargumentujúc predovšetkým tým, že pamiatkový úrad nadobudol oprávnenie vykonávať\npodnikateľskú činnosť v oblasti reštaurovania, v ktorej je zároveň aj špecializovaným\norgánom štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, čo zakladá podľa jej názoru\ntzv. systémovú zaujatosť všetkých zamestnancov krajských pamiatkových úradov a zároveň\n„vytvára reálne predpoklady vzniku štátneho monopolu a zániku doterajšej hospodárskej\nsúťaže medzi reštaurátormi“.\nÚstavný súd poznamenáva, že skupina poslancov neformuluje žiadne výhrady proti\ntomu, že oprávnenie vykonávať reštaurovanie je zverené aj vysokým školám v študijnom\nodbore reštaurátorstvo, a ich argumentácia proti tomu, že toto oprávnenie patrí aj múzeám\na galériám prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s nimi v pracovnoprávnom vzťahu, je\n\n62\n\nv zásade len „symbolická“, keďže je v návrhu skupiny poslancov „prítomná“ len\nprostredníctvom v ňom citovaných pripomienok komory reštaurátorov a Protimonopolného\núradu Slovenskej republiky, ktoré uplatnili v medzirezortnom pripomienkovom konaní\nk vládnemu návrhu zákona, na základe ktorého došlo k schváleniu napadnutej právnej\núpravy. Až vo svojom vyjadrení k stanoviskám národnej rady a vlády sa skupina poslancov\njednoznačne vyjadrila k tomu, že namieta len oprávnenie pamiatkového úradu vykonávať\nreštaurovanie kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia\na nemá výhrady k tomu, že túto činnosť môžu vykonávať špecializované vysoké školy\na múzeá a galérie prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s nimi v pracovnoprávnom\nvzťahu.\nÚstavný súd však musí vziať pri svojom rozhodovaní na zreteľ, že skupina poslancov\nsíce vo vyjadrení k stanoviskám národnej rady a vlády výslovne uvádza, že nemá výhrady\nk tomu, aby reštaurátorskú činnosť vykonávali špecializované vysoké školy a múzeá\na galérie prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s nimi v pracovnoprávnom vzťahu, ale\npodľa príslušnej časti petitu (návrhu na rozhodnutie) sa domáha vyslovenia nesúladu celého\nustanovenia § 13 ods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách s označenými\nustanoveniami ústavy, teda aj tej jeho časti, ktorá sa týka fyzických osôb, ktoré sú\nv pracovnoprávnom vzťahu s múzeom a tiež galériou.\nZ dôvodovej správy k zákonu č. 376/2015 Z. z., ktorým bola napadnutá právna\núprava prijatá, ako aj zo stanoviska národnej rady k návrhu skupiny poslancov (pozri časť\nII.2 tohto nálezu) vyplýva, že cieľom zákonodarcu bolo „odstránenie aplikačných\nproblémov v oblasti výkonu reštaurátorskej činnosti“, a to „precizovaním okruhu osôb\noprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie\nzbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom\nreštaurátorských prác v praxi“. Vláda vo svojom stanovisku k návrhu skupiny poslancov\n(pozri časť II.3 tohto nálezu) po obsiahlej analýze zdôrazňuje, že „nemožno akceptovať\ntvrdenie navrhovateľa, že napadnutá právna úprava zaviedla oprávnenie PÚ SR (rozumej\npamiatkový úrad, pozn.) vykonávať reštaurátorské práce...“, keďže „prijatím napadnutej\nprávnej úpravy sa nezmenil okruh subjektov, ktoré môžu vykonávať reštaurovanie\n\n63\n\nkultúrnych pamiatok, preto ani nedošlo k žiadnemu zásahu do právneho postavenia\nreštaurátorov“.\nZ hľadiska vecného obsahu argumentácie skupiny poslancov ústavný súd nepovažuje\nza podstatné, kedy došlo k ustanoveniu oprávnenia pamiatkového úradu vykonávať\nreštaurátorskú činnosť prostredníctvom kvalifikovaných fyzických osôb, ktoré sú s ním\nv pracovnoprávnom vzťahu. Kľúčová je totiž otázka, či je z ústavného hľadiska\nakceptovateľné, aby pamiatkový úrad ako špecializovaný orgán štátnej správy na úseku\nochrany pamiatkového fondu, vzhľadom na svoje právne postavenie a úlohy pri výkone\nverejnej moci, vykonával reštaurátorskú činnosť prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú\ns nim v pracovnoprávnom vzťahu. Z hľadiska takto postaveného problému je žiaduce\nposúdiť oprávnenie pamiatkového úradu vykonávať reštaurovanie primárne z hľadiska\npožiadaviek vyvoditeľných so základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy v spojení s požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nČlánok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany\ngarantovanej v siedmom oddiely druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07, m. m. I. ÚS 56/01,\nI. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).\nPodstata základného práva garantovaného prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy\nspočíva v tom, že každý má oprávnenie domáhať sa ochrany svojich práv pred súdom alebo\niným orgánom Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu alebo\niného orgánu Slovenskej republiky nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nObsahovou súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\n\n64\n\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne\ninterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m. napr. PL. ÚS 30/2015,\nIV. ÚS 77/02, II. ÚS 78/05).\nZmyslom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému\nreálny prístup k súdu, resp. inému orgánu verejnej moci a tomu zodpovedajúca povinnosť\nsúdu, resp. iného orgánu verejnej moci o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade\nso zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci, príp. iné orgány verejnej\nmoci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy stal účastníkom konania (m. m. II. ÚS 14/01). Podľa ustálenej judikatúry ústavného\nsúdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu potom dochádza vtedy,\nak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde, príp. inom orgáne verejnej moci (m. m. PL. ÚS 30/2015).\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že preskúmavaná právna úprava\nmôže byť v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu predovšetkým\nvtedy, keď ide o takú právnu úpravu, ktorá vo svojich priamych dôsledkoch vylučuje\nmožnosť domáhať sa súdnej, resp. inej právnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde,\nresp. na inom príslušnom orgáne verejnej moci oprávnenom rozhodovať o právach\na povinnostiach fyzických a právnických osôb (m. m. PL. ÚS 30/2015, PL. ÚS 31/2015).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavku nezávislosti\na nestrannosti pri poskytovaní (inej) právnej ochrany treba nepochybne vzťahovať nielen na\nsúdy, ale primerane aj na iné orgány verejnej moci, vrátane orgánov špecializovanej štátnej\nsprávy, teda aj pamiatkový úrad.\nŠpecializované orgány štátnej správy poskytujú právnu ochranu predovšetkým\nsvojím rozhodovaním v rámci správneho konania, ktoré musí byť principiálne objektívne\na nestranné, čo súvisí aj s garantovaním rovnosti účastníkov konania. Ak správny orgán\nkoná objektívne, t. j. len s ohľadom na vecnú stránku prípadu a súčasne nekoná zaujato, tak\nto zároveň zaručuje, že v rovnakých alebo obdobných veciach bude postupovať\na rozhodovať rovnako, resp. obdobne. Požiadavka objektívnosti a nestrannosti orgánov\n\n65\n\nverejnej správy je nepochybne organicky spätá s požiadavkou nestrannosti zamestnancov\nverejnej správy, teda s požiadavkou, aby vykonávali svoje povinnosti nestranne, bez ohľadu\nna ich (osobné) vlastné presvedčenie.\nV načrtnutom kontexte ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na základné\nprávo na dobrú správu verejných vecí, ktoré explicitne garantujú ústavy viacerých štátov\na zároveň tvorí aj súčasť primárneho práva Európskej únie. Konkrétne ide o čl. 41 Charty\nzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), označený nadpisom „Právo na dobrú\nsprávu vecí verejných“, ktorého odsek 1 znie „Každý má právo, aby inštitúcie, orgány,\núrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej\nlehote.“. Aj keď charta nie je v posudzovanej veci aplikovateľná, tak treba uviesť, že\nv kontexte s obsahom ústavného princípu deklarovaného v čl. 1 ods. 2 ústavy môže čl. 41\ncharty (vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie) slúžiť ako východisko\nk objasneniu obsahu základného práva na dobrú správu verejných vecí a požiadaviek, ktoré\nsú z neho vyvoditeľné. Poukazujúc aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktorá uznáva existenciu základného práva na dobrú správu vecí verejných (pozri napr.\nrozsudky sp. zn. 8 Sžo 12/2009 zo 17. decembra 2009, sp. zn. 8 Sžo 440/2009 z 18. marca\n2010, alebo sp. zn. 1 Sžr 54/2013 z 19. marca 2013) ústavný súd zastáva názor, že obsahové\nsúčasti základného práva na dobrú správu verejných vecí v podobe všeobecnej právnej\nzásady tvoria implicitnú súčasť všeobecného princípu právneho štátu deklarovaného v čl. 1\nods. 1 ústavy. V aplikácii na preskúmavaný návrh skupiny poslancov možno teda aj z čl. 1\nods. 1 ústavy vyvodiť minimálne požiadavku, resp. povinnosť pamiatkového úradu, resp.\njeho zamestnancov konať objektívne, nezaujato a nestranne.\nZo zákona o ochrane pamiatkového fondu vyplýva, že pamiatkový úrad (okrem\niného) vykonáva v druhom stupni štátnu správu na úseku ochrany pamiatkového fondu\n(§ 10 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu), je správnym orgánom na úseku\nochrany pamiatkového fondu [§ 10 ods. 2 písm. e) zákona o ochrane pamiatkového fondu],\nrozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských pamiatkových úradov a preskúmava\nich rozhodnutia mimo odvolacieho konania [§ 10 ods. 2 písm. g) zákona o ochrane\npamiatkového fondu] a je tiež zamestnávateľom zamestnancov, ktorí pracujú v krajských\n\n66\n\npamiatkových úradoch (§ 9 ods. 2 zákona o ochrane pamiatkového fondu). Z napadnutej\nprávnej\n\núpravy\n\nzároveň\n\nvyplýva\n\noprávnenie\n\npamiatkového\n\núradu\n\nvykonávať\n\nprostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu, aj\nreštaurovanie kultúrnych pamiatok [§ 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového\nfondu] a zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia [§ 13 ods. 8 písm. a) zákona\no múzeách a o galériách].\nPráve na tieto vnútorne rozporné „pozície“, v ktorých sa podľa napadnutej právnej\núpravy pamiatkový úrad, resp. fyzické osoby, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu,\nmusia objektívne ocitnúť, poukazuje vo svojej argumentácii skupina poslancov. Namietaný\nnesúlad napadnutej právnej úpravy s čl. 46 ods. 1 ústavy skupina poslancov totiž\nodôvodňuje najmä tým, že pamiatkový úrad ako nadriadený správny orgán rozhoduje\no odvolaniach proti rozhodnutiam krajských pamiatkových úradov, preskúmava ich\nrozhodnutia mimo odvolacieho konania, a tiež je zamestnávateľom všetkých zamestnancov\nkrajských pamiatkových úradov. Podľa skupiny poslancov:\n„... v kontexte týchto kompetencií Pamiatkového úradu Slovenskej republiky tým, že\nmu zákonodarca zveril aj oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v reštaurovaní\nrovnako ako reštaurátorom, tak porušil zásadu nemo iudex in causa sua, čím porušil aj\nzákladné právo vlastníkov národných kultúrnych pamiatok a reštaurátorov na spravodlivý\nproces pred správnym orgánom.\nAk reštaurátorskú zákazku vrátane vypracovania návrhu na reštaurovanie bude\nrealizovať Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, tak úradník krajského pamiatkového\núradu bude rozhodovať o záujme svojho zamestnávateľa... Zákonodarca napadnutou\nprávnou úpravou teda spôsobil zaujatosť všetkých úradníkov krajských pamiatkových\núradov a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v tomto druhu správneho konania, ako\naj vo všetkých ďalších správnych konaniach podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu.\nIde o tzv. systémovú zaujatosť.\n... Zámerným nesprávnym úradným postupom, alebo vydaním nezákonného\nrozhodnutia v tomto správnom konaní môžu pôsobiť na klienta reštaurátora, t. j. vlastníka\nnárodnej kultúrnej pamiatky, ktorý je účastníkom tohto správneho konania, aby ukončil\nzmluvný vzťah s reštaurátorom a následne uzatvoril zmluvný vzťah s Pamiatkovým úradom\n\n67\n\nSlovenskej republiky. V tomto prípade nielenže bude porušené základné právo vlastníka\nnárodnej kultúrnej pamiatky na spravodlivý proces pred správnym orgánom podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ale dôjde u tohto reštaurátora aj k faktickému odňatiu jeho práva na\npodnikanie a jeho vylúčeniu z hospodárskej súťaže.“\nArgumentáciu o systémovej zaujatosti pamiatkového úradu, resp. fyzických osôb,\nktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu, skupina poslancov podrobnejšie rozvíja a dopĺňa\nvo svojom vyjadrení k stanoviskám národnej rady a vlády, v ktorom modeluje aj právne\nsituácie, ktoré môžu nastať aplikáciou napadnutej právnej úpravy, a kladie otázku, či je\nreálne, aby zamestnanci pamiatkového úradu postupovali nezaujato a objektívne pri\nrozhodovaní v prípadoch, ak budú v „hre“ zákazky získané pamiatkovým úradom, ktorý je\nich zamestnávateľom, resp. ak pôjde o preskúmavanie zákonnosti pri realizácii\nreštaurátorských prác, ktoré zabezpečoval pamiatkový úrad prostredníctvom fyzických\nosôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu (podrobnejšie k tomu pozri body II.6.3,\nII.6.4, II.6.5 a II.6.6 tohto nálezu).\nVo vzťahu k námietke skupiny poslancov smerujúcej k tomu, aby pamiatkový úrad,\nprostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu, nemohol\nvykonávať reštaurovanie\n\nkultúrnych\n\npamiatok a zbierkových\n\npredmetov\n\nz oblasti\n\nvýtvarného umenia, ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že a priori nemožno považovať\nza protiústavnú takú právnu úpravu, ktorá umožňuje vykonávať reštaurátorské práce\nprávnickým osobám verejnoprávneho charakteru (štátne orgány z toho nevynímajúc)\nprostredníctvom\n\nsvojich\n\nzamestnancov,\n\nresp.\n\nfyzických\n\nosôb,\n\nktoré\n\nsú\n\ns ňou\n\nv pracovnoprávnom vzťahu. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadňuje aj to, že v minulosti\nboli v zásade pozitívne skúsenosti s prácou reštaurátorov v tzv. reštaurátorských dielňach,\nktoré mali tiež verejnoprávny charakter. Je však principiálne inou otázkou, či možno tento\nzáver absolutizovať a vzťahovať automaticky aj na také subjekty verejného práva, resp.\nštátne orgány, ktorým je súčasne priznané oprávnenie vykonávať reštaurátorskú činnosť,\nako aj kompetencia rozhodovať v správnom konaní o veciach súvisiacich s výkonom\nreštaurátorských prác, vrátane tých, ktoré vykonáva (vykonával) tento subjekt verejného\n\n68\n\npráva vo svojom mene, prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom\nvzťahu.\nNárodná rada vo svojom stanovisku k tejto časti návrhu skupiny poslancov oponuje\npredovšetkým poukazom na § 9 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov, ktoré upravujú inštitút vylúčenia zamestnancov\nalebo členom správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania vecí, pri ktorých možno\nmať pochybnosti o ich nezaujatosti. Ústavný súd nespochybňuje, že prostredníctvom tohto\ninštitútu možno dosiahnuť stav, ktorý vylúči, aby prejednávali a rozhodovali veci týkajúce\nsa výkonu reštaurátorských prác zamestnanci správneho úradu (pamiatkového úradu), ktorí\nich vykonali, resp. sa na ich vykonaní určitým spôsobom podieľali. Podľa názoru ústavného\nsúdu však inštitút vylúčenia zamestnancov príslušného správneho orgánu nie je spôsobilý\nplnohodnotne garantovať, aby pamiatkový úrad prostredníctvom svojich zamestnancov\nrozhodoval nezaujato a nestranne aj o veciach súvisiacich s reštaurátorskými zákazkami\na ktoré vykonal, resp. vykonáva prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním\nv pracovnoprávnom vzťahu.\nVychádzajúc z už artikulovanej podstaty základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj z čl. 1 ods. 1 ústavy vyvoditeľnej požiadavky\npamiatkového úradu, resp. jeho zamestnancov konať objektívne, nezaujato a nestranne,\nústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadne (iné) presvedčivejšie argumenty, ktorými by\nsa dala spochybniť citovaná argumentácia skupiny poslancov. Aj ústavný súd teda zastáva\nnázor, že priznanie oprávnenia vykonávať reštaurátorskú činnosť pamiatkovému úradu\nprostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú s ním v pracovnoprávnom vzťahu systémovo\nspochybňuje požiadavku pamiatkového úradu konať a rozhodovať v správnom konaní\nobjektívne a nestranne, ktorá je vyvoditeľná tak z čl. 46 ods. 1, ako aj z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd preto dospel k záveru, že § 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového\nfondu a príslušná časť § 13 ods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách týkajúca sa\npamiatkového fondu – konkrétne slová „alebo Pamiatkový úrad Slovenskej republiky“ – nie\nsú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).\n\n69\n\nZo záveru o tom, že oprávnenie pamiatkového úradu vykonávať reštaurovanie\nv spojení s jeho mocenskými oprávneniami vyplývajúcimi z jeho postavenia ako\nšpecializovaného orgánu štátnej správy na úseku pamiatkovej starostlivosti je v rozpore\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy objektívne vyplýva aj záver, že „vďaka“ tomuto\noprávneniu pamiatkového úradu sú v rozpore s požiadavkou rovnosti nie zanedbateľným\nspôsobom znevýhodnené oproti pamiatkovému úradu iné oprávnené subjekty (najmä\nčlenovia komory reštaurátorov, ale aj vysoké školy, či múzeá a galérie), vykonávajúce\nreštaurovanie v konkurenčnom, a teda (aj keď špecifickom) trhovom prostredí, na ktoré\nmožno primerane aplikovať princíp vyvoditeľný z čl. 55 ods. 2 ústavy, t. j. princíp ochrany\na podpory hospodárskej súťaže (pozri k tomu argumentáciu v častiach IV.2.3 a IV.2.4 tohto\nnálezu). Ústavný súd preto rozhodol, že § 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane\npamiatkového fondu a § 13 ods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách v časti slov\n„alebo Pamiatkový úrad Slovenskej republiky“ nie sú v súlade ani s čl. 35 ods. 1 v spojení\ns čl. 13 ods. 4 a čl. 55 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).\nUž len pre úplnosť a jednoznačnosť svojho rozhodnutia ústavný súd poznamenáva,\nže nevyhovel návrhu skupiny poslancov v časti, ktorou sa podľa petitu domáhali vyslovenia\nnesúladu „zvyšnej“ časti ustanovenia § 13 ods. 8 písm. a) zákona o múzeách a o galériách\ns označenými ustanoveniami ústavy, t. j. v časti slov „a) právnická osoba, ktorou je\nmúzeum, galéria... prostredníctvom fyzických osôb, ktoré\n1. sú v pracovnoprávnom vzťahu s niektorou z uvedených právnických osôb a\n2. spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa odseku 9“ (bod 3 výroku tohto nálezu).\nTejto časti návrhu ústavný súd nevyhovel nielen preto, že skupina poslancov\nvo svojom vyjadrení k stanoviskám národnej rady a vlády explicitne uviedla, že voči tomu,\naby reštaurátorské práce mohli vykonávať aj múzeá a galérie, nemá výhrady (hoci petit\nformulovala inak, pozn.), ale aj preto, že nenašiel argumenty, ktoré by signalizovali, že\nvýkon reštaurovania zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia kvalifikovanými\nzamestnancami múzeí a galérií nie je v súlade s označenými článkami ústavy. To platí o to\nviac, že ide o činnosť, ktoré múzeá a galérie zabezpečovali prostredníctvom svojich\n\n70\n\nkvalifikovaných zamestnancov aj v období pred schválením napadnutej právnej úpravy\n(pozri k tomu aj stanovisko vlády k návrhu skupiny poslancov – časť II.3 tohto nálezu).\nIV.4 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 a čl. 44\nods. 2 ústavy\nSkupina poslancov zároveň s namietaným nesúladom napadnutej právnej úpravy\ns čl. 1 ods. 1 ústavy namieta (v zásade z rovnakých dôvodov) aj jej nesúlad s čl. 2 ods. 2\nústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že už považuje za prekonané judikatórne\nprístupy, ktoré uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho fungovania, keď samotný\nzáver o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami ústavy „mechanicky“\nvnímal aj ako jeho nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95,\nPL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by\ndošlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (PL. ÚS 27/2015, m. m.\nPL. ÚS 99/2011). V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu\nvybočeniu z ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo, a preto\nnávrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutých zákonných ustanovení\ns čl. 2 ods. 2 ústavy nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).\nSkupina poslancov namieta aj nesúlad napadnutých zákonných ustanovení\ns ústavným príkazom chrániť a zveľaďovať kultúrne dedičstvo obsiahnutým v čl. 44 ods. 2\nústavy, čo odôvodňuje (v podstate) tým, že zákonodarca umožnil vykonávať reštaurovanie\nkultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia aj fyzickým\nosobám bez akejkoľvek odbornej praxe (ak spĺňajú kvalifikačné kritérium vysokoškolského\nvzdelania aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie), resp. fyzickým osobám\ns úplným stredoškolským odborným vzdelaním príslušného zamerania študijného odboru\nkonzervátorstvo a reštaurátorstvo (ak spĺňajú podmienku najmenej piatich rokov odbornej\npraxe), a to bez povinnosti takýchto fyzických osôb absolvovať proces overovania odbornej\nspôsobilosti. Skupina poslancov tiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutá právna úprava\nv časti týkajúcej sa fyzických osôb so stredoškolským odborným vzdelaním oprávnených\n\n71\n\nna reštaurovanie „môže mať až fatálne následky pri reštaurovaní zbierkových predmetov\nz oblasti výtvarného umenia, ktoré sú maliarskymi alebo sochárskymi dielami“. Podľa\nskupiny poslancov totiž na území Slovenskej republiky nepôsobí žiadna stredná škola, ktorá\nby vyučovala reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel, pričom „ide o také predmety\nkultúrneho dedičstva, pri ktorých každý nekvalifikovaný, čo i len na prvý pohľad\nbezvýznamný čiastkový reštaurátorský úkon, môže spôsobiť ich trvalé znehodnotenie“.\nVo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých zákonných ustanovení s ústavným\npríkazom obsiahnutým v čl. 44 ods. 2 ústavy, ktorý každému ukladá povinnosť chrániť\na zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo, ústavný súd konštatuje, že adresátom\nuvedeného príkazu je nepochybne aj štát, resp. zákonodarca. V závere o porušení\noznačeného ústavného príkazu by však podľa názoru ústavného súdu muselo existovať\npriame a bezprostredné ohrozenie kultúrneho dedičstva (resp. životného prostredia), ktoré\nby bolo v priamej príčinnej súvislosti s napadnutou právnou úpravou. Liberalizácia\npodmienok výkonu reštaurovania kultúrnych pamiatok, resp. výtvarných diel obsiahnutá\nv napadnutej právnej úprave (hoci v podobe odporujúcej princípom rovnosti a primeranosti,\npozn.) podľa názoru ústavného súdu nie je takej povahy, že by sama osebe – mierou\nuvoľnenia podmienok na reštaurovanie – priamo viedla k ohrozeniu ústavou chráneného\nkultúrneho dedičstva. Navyše, u zamestnancov pamiatkového úradu oprávnených na výkon\nreštaurovania (a principiálne tiež aj zamestnancov múzeí a galérií) je povinnosť chrániť\na zveľaďovať kultúrne dedičstvo znásobená aj úlohami, ktoré tvoria podstatu ich pracovnej\nnáplne, ktorá účelovo smeruje práve k ochrane a zveľaďovaniu kultúrneho dedičstva.\nNa základe uvedeného ústavný súd návrhu skupiny poslancov na vyslovenie\nnesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 44 ods. 2 ústavy nevyhovel (bod 3 výroku tohto\nnálezu).\nV.\nPodľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,\n\n72\n\nprípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú\npovinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do\nsúladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj\ns inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády\na so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú\nplatnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2\na 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné.\nVychádzajúc z citovaného bude povinnosťou národnej rady do šiestich mesiacov od\nvyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 33 ods. 7 písm. a)\na § 33a zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších\npredpisov, ako aj § 13 ods. 8 písm. a) v časti slov „alebo Pamiatkového úradu Slovenskej\nrepubliky“ a § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane\npredmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 v spojení\ns čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy. Ak tak národná rada v tejto lehote\nneurobí, stratia napadnuté ustanovenia zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona\no múzeách a o galériách v časti vyjadrenej vo výrokovej časti tohto nálezu po uplynutí tejto\nlehoty platnosť.\nNa účely zabezpečenia jednoznačnej interpretácie svojho rozhodnutia ústavný súd\npovažuje za potrebné tiež poznamenať, že ustanovenia zákona o ochrane pamiatkového\nfondu a zákona o múzeách a o galériách, o ktorých v bodoch 1 a 2 výroku tohto nálezu\nrozhodol, že nie sú v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavy, sa stali súčasťou právnej\núpravy na základe novelizácie označených zákonov. Z toho vyplýva, že po vyhlásení tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa v zmysle § 41a ods. 3 textu\n\n73\n\nza bodkočiarkou zákona o ústavnom súde ex lege obnoví právny stav, ktorý existoval pred\nschválením napadnutej právnej úpravy.\nK tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej\na sudcu Milana Ľalíka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n74", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "sudca-námietka zaujatosti", "zaujatosť / predpojatosť", "sudca-námietka zaujatosti", "zaujatosť / predpojatosť", "podnikateľská činnosť-obmedzenie práva podnikať", "rovnosť, rovnoprávnosť", "právna istota", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "kultúrna pamiatka", "kultúrne dedičstvo", "ochrana hospodárskej súťaže", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:e2048538-b9d7-4633-89d9-afbeb938a0da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.30.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 8. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-08", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.30.2015.1"}, {"guid": "ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 105/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 67/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 z 23. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:b12a3aab-92b7-4077-be1a-ff8f96a5c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-31", "citacie_n": 193, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2005:1.US.238.2004.1"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:f80357e0-f5f1-43c4-8f86-bfb8386f1a5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 47/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 47/03 z 8. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f80357e0-f5f1-43c4-8f86-bfb8386f1a5d"}, {"guid": "ussr:82a23cfa-41ba-433b-b120-38d2c3ed3b2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/03 z 21. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-21", "citacie_n": 2064, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82a23cfa-41ba-433b-b120-38d2c3ed3b2e"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:a650f645-c84e-42d1-9ddf-85a23f1cf385", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 73/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 73/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a650f645-c84e-42d1-9ddf-85a23f1cf385"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:e7bc3a21-1f9a-4af3-8e10-b457af09db9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 24/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/03 z 3. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-03", "citacie_n": 485, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7bc3a21-1f9a-4af3-8e10-b457af09db9b"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:157e25c4-073a-4378-ba7c-9122ae2e5e66", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 84/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/02 z 20. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-20", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:157e25c4-073a-4378-ba7c-9122ae2e5e66"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edd16c78-ed00-463b-9a80-993bd50e912c"}], "citovane_v": []}