{"guid": "ussr:ea4767f9-b4b3-42f0-93c2-9a7300d0cc24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 70/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2019 z 7. 2. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 70/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2019-02-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-1", "nazov": "čl. 9 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 9 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 9 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 9 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ea4767f9-b4b3-42f0-93c2-9a7300d0cc24", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 70/2019-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného advokátom Mgr. Pavlom\nKissom ml., Štúrova 10/20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1,\nčl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 165/2018 z 31. októbra 2018, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára\n2019 doručená sťažnosť\n(ďalej aj „otec maloletého“ alebo „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\nMgr. Pavlom Kissom ml., Štúrova 10/20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich\n\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 165/2018 z 31. októbra 2018 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že\n\nsa narodil v Londýne matke\n\n, občianke Slovenskej republiky, a otcovi (sťažovateľ), občanovi Bangladéšskej\nrepubliky, syn\n\n(ďalej len „maloletý“). Maloletý žil na území Veľkej Británie\n\npo dobu 7 mesiacov od svojho narodenia, avšak v spoločnej domácnosti so sťažovateľom\nlen tri mesiace po svojom narodení. Následne sa matka s maloletým presťahovala do iného\nmesta na území Veľkej Británie. S matkou pricestoval na územie Slovenskej republiky\n12. februára 2015, odkedy je na základe jej priania v osobnej starostlivosti príbuznej\nmaloletého\n\n(teta matky, pozn.).\n\nSťažovateľ podal Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 2. mája 2016\nnávrh na nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu, tvrdiac, že na premiestnenie\ndieťaťa nedal súhlas a príbuzní matky ho neoprávnene zadržiavajú na území Slovenskej\nrepubliky.\nZo sťažnosti tiež vyplýva, že Okresný súd Košice II vedie pod sp. zn. 14 P 21/2016\nna návrh navrhovateľky\n\nkonanie o zverenie maloletého do jej náhradnej\n\nrodičovskej starostlivosti, ktoré je z dôvodu rozhodovania o návrate maloletého prerušené.\nMatka maloletého sa vrátila na územie Veľkej Británie (pred druhým pôrodom)\n1. augusta 2015. Po narodení dcéry\n\nžila v spoločnej domácnosti so sťažovateľom\n\npo dobu mesiac a pol, a potom sa aj s maloletou\ndo mesta\n\npresťahovala k svojim príbuzným\n\nvo Veľkej Británii (na určitý čas sa aj s maloletou presťahovala\n\nna územie Slovenskej republiky k maloletému\n\nale vrátila sa späť do Veľkej\n\nBritánie, pozn.), kde sa zdržiava dosiaľ. Výživné v sume 50 € platil sťažovateľ podľa (jeho)\n\n2\n\ntvrdenia do apríla 2016, keď prestal platiť, pretože mu nie je umožnené stýkať sa\ns maloletým\nPodľa vyjadrenia sťažovateľa v konaní má povolenie na pobyt cudzinca na území\nVeľkej Británie platné do roku 2019 a očakáva, že po splnení podmienok mu bude udelené\npovolenie na pobyt na dobu neurčitú. Podmienky pre získanie štátneho občianstva však\nnespĺňa.\nOkresný súd uznesením sp. zn. 18 P 187/2016 zo 6. februára 2017 návrh sťažovateľa\nna návrat maloletého\n\ndo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska\n\nzamietol po vykonaní dokazovania k sociálnym pomerom všetkých zúčastnených osôb\na prihliadajúc pritom na zhodné odporúčania sociálnej pracovníčky prešetrujúcej situáciu\nvo Veľkej Británii na strane sťažovateľa, kolízneho opatrovníka na území Slovenskej\nrepubliky a do konania vstúpivšieho okresného prokurátora, ktorí rovnako odporúčali\nzachovanie terajšieho stabilného prostredia pre dieťa u\n\nako jeho najlepší\n\nzáujem. V odôvodnení uznesenia sa v podstatnom uvádza:\n„Navrhovateľ v tomto konaní nepodal svoj návrh v lehote do jedného roka\npo premiestnení maloletého\n\nna Slovensko. Maloletého\n\nsúd nemohol\n\nvypočuť vzhľadom na jeho útly vek.\nPre rozhodovanie súdu je podstatné posúdenie, kde bol obvyklý pobyt maloletého\nv čase jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania Pojem obvyklý pobyt ani\nDohovor, ani Nariadenie nedefinuje. Na základe doterajšej európskej judikatúry je však\nzrejmé, že tento pojem treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú\nmieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať\ndo úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu\na presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky\nškolskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava\nv danom štáte Je na vnútroštátnom súd, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc\nna pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.\nSúd na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov ...dospel k tomu záveru, že\nmaloletý\n\nžil na území Veľkej Británie iba 7 mesiacov, v takom útlom veku, že bol\n\n3\n\núplne závislý od svojich rodičov a nemal mimo nich vybudované žiadne sociálne väzby.\nJe však nesporné, že maloletý aj v tomto útlom veku sa zúčastňoval zdravotného poistenia\nna území Veľkej Británie. Teda v čase, kedy bol matkou premiestnený na Slovensko, jeho\nobvyklý pobyt vo Veľkej Británii mohol súd vyvodiť iba zo zhodnej vôle rodičov žiť\na vychovávať svoje deti na území Veľkej Británie, ktorá vôľa sa na strane matky zmenila\npremiestnením maloletého na Slovensko a jeho ponechaním v osobnej starostlivosti\n. S prihliadnutím na tieto špecifické okolnosti prípadu súd dospel k tomu záveru,\nže u mal.\n\nobvyklý pobyt vznikol na území Slovenska...\n\nNa základe uvedeného skutočného stavu súd mal za to, že v tomto konaní nie je\nmožné vyhovieť návrhu otca na navrátenie maloletého do Veľkej Británie. Súd dospel\njednak k tomu záveru, že by sa jednalo o narušenie stability výchovného prostredia\nmaloletého, ktorý žije na Slovensku vo faktickej starostlivosti odporkyne od 14. 2. 2015,\nteda už dva roky, na Slovensko bol premiestnený v útlom veku 7 mesiacov a teda celý svoj\nživot, ktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, tu začal chodiť ako batoľa, tu sa\nnaučil rozprávať, rozvíjať svoj detský svet. Preto podľa zváženia súdu nezodpovedá záujmu\nmaloletého, aby po tak dlhom čase svojho života na Slovensku bol navrátený do Veľkej\nBritánie, do neistých pomerov u svojho otca, resp. u svojej matky. Súd síce uznáva, že deti\nby mali byť vychovávané svojimi rodičmi a spolu so súrodencami, ale s prihliadnutím\nna špecifické okolnosti tohto prípadu je súd toho názoru, že stabilné, spokojné\na podnecujúce prostredie, ktoré dokáže maloletému zabezpečiť odporkyňa má prednosť\npred posudzovaní ďalších kritérií záujmu maloletého dieťaťa. Maloletý sa plne\naklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku. Ovláda iba rómsky jazyk a učí sa po\nslovensky. Angličtinu neovláda vôbec. Na Slovensko sa dostal v útlom veku a od toho času\nho vychovávala odporkyňa, resp. v určitom krátkom období aj jeho matka. Z uvedeného\nje zrejmé, že maloletý je emočne úplne naviazaný na odporkyňu, a preto jeho premiestnenie\ndo Veľkej Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú psychickú traumu, ťažké emočné\npoškodenie a mohlo by ho dostať do neznesiteľnej situácie tak, ako to upravuje čl. 13\npísm. b) Dohovoru. Naviac súčasné životné podmienky tak na strane otca, ako aj na strane\nmatky nezaručujú, že by sa maloletému dostala taká výchova a starostlivosť, akú má\nv súčasnosti zabezpečenú u odporkyni na Slovensku. Pre rozhodnutie súdu boli významné\naj tie závery a odporúčania, ktoré vyjadrila pre potreby súdu sociálna pracovníčka\n\n4\n\nsociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala opätovné premiestnenie maloletých detí\ndo Anglicka vzhľadom na svoje zistenia pri šetrení pomerov na strane otca mal. detí.\nPovažovala za pozitívne stabilizáciu výchovného prostredia mal. detí u odporkyni\n, kde majú zrejme deti zabezpečené všetko, čo potrebujú.\nPokiaľ súd vyhodnotil vykonané dokazovanie z hľadiska záujmu dieťaťa, dospel\nk tomu záveru, že je jednoznačné, že záujem maloletého\n\nzodpovedá jeho zotrvaniu\n\nna území Slovenska... Kolízny opatrovník opakovane prešetroval pomery, v ktorých\nmaloletý žije a vyrastá, nezistil žiadne nedostatky v starostlivosti o maloletého a preto súd\nnemal žiadne pochybnosti o tom, že dieťa je v starostlivosti odporkyne spokojné a šťastné.“.\nProti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 18 P 187/2016 zo 6. februára 2017 sťažovateľ\npodal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 161/2017\nz 30. augusta 2017 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil,\npričom v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol:\n„Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne konštatoval,\nže premiestnenie maloletého dieťaťa na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené\na bolo porušením opatrovníckeho práva otca. Vzhľadom na uvedené ani nebolo potrebné\nosobitne dokazovať obvyklý pobyt maloletého dieťaťa pred jeho neoprávneným\npremiestnením, v konečnom dôsledku táto skutočnosť medzi účastníkmi konania ani sporná\nnebola.\nĎalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je potrebné sa zaoberať v rámci\nrozhodovania o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je, či neexistujú\nskutočnosti, pre ktoré nemusí justičný orgán dožiadaného štátu nariadiť návrat dieťaťa.\nDohovor v čl. 12 rozlišuje dve situácie vyplývajúce z vety prvej a vety druhej tohto článku,\na to situáciu, kedy v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom\nzmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, kedy príslušný orgán nariadi návrat\ndieťaťa okamžite, ibaže by boli splnené podmienky pre nenavrátenie dieťaťa vyplývajúce\nz čl. 13. príp. čl. 20 Dohovoru a druhá situácia, ak sa konanie začalo po uplynutí lehoty\njedného roka, kedy súd nariadi návrat dieťaťa, avšak okrem prípadu, že sa preukáže, že\ndieťa sa už zžilo s novým prostredím... Lehota jedného roka na podanie návrhu nie je\n\n5\n\nv žiadnom prípade prekluzívna, avšak ovplyvňuje rozsah dokazovania vo vzťahu k splneniu\npodmienok na navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tejto súvislosti\nje ďalej potrebné poukázať na čl. 10 písm. b) pod bodom i) Nariadenia, ktorý rieši\nprávomoc súdu členského štátu vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu\nv prípadoch únosu dieťaťa, ktorý ustanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa\nsvoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo\nzadržaním si zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom\nčlenskom štáte a dieťa malo pobyt v tomto inom Členskom štáte najmenej jeden rok po tom,\nako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo\ndozvedela, alebo mohla dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým\nprostredím a je splnená najmenej jedna z podmienok, v tomto prípade, že do jedného roka\nodvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste\npobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu,\ndo ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané. Z uvedeného\nustanovenia teda nepochybne vyplýva, že právomoc súdu členského štátu, v ktorom malo\ndieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením v prípade\nnepodania žiadosti o návrat dieťaťa v lehote jedného roka, odkedy sa nositeľ\nopatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa a dieťa\nv tomto inom členskom Štáte malo pobyt najmenej jeden rok a s týmto novým prostredím sa\ndieťa zžilo, zaniká a ďalej je daná právomoc konať vo veciach rodičovských práv\na povinností k dieťaťu súdu toho členského štátu, kde sa dieťa zdržiava. V tomto\nprejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku to nenamieta\nani navrhovateľ, že návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého\npobytu nepodal v lehote jedného roka. Vzhľadom na znenie čl. 12 Dohovoru v spojení\ns čl. 10 Nariadenia preto nie je možné považovať postup súdu prvého stupňa za striktne\nformálny, nerešpektujúci účel Dohovoru a Nariadenia. Dohovor i Nariadenie totiž\nzvýrazňujú pri ich aplikácii nie záujmy rodičov, ale najlepší záujem maloletého dieťaťa.\nSúd prvej inštancie sa takto správne zaoberal prioritne skutočnosťou, či sa dieťa\nzačlenilo do terajšieho sociálneho prostredia, a teda či sa s novým prostredím zžilo.\nNa základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k odôvodnenému záveru, že\nmaloletý sa zžil s novým prostredím, keďže je na Slovensku od 12. 2. 2015 hovorí plynule po\n\n6\n\nslovensky, čo vyplynulo zo správy kolízneho opatrovníka o prešetrení rodinných pomerov.\nV dôsledku týchto skutočností je teda bazálnou osobou, s ktorou dieťa spája svoj život\na existenciu nepochybne teta, ktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a uspokojuje jeho\nhmotné, ako aj emocionálne potreby. Spokojnosť dieťaťa s terajším prostredím vyplynula\naj zo správy kolízneho opatrovníka, ktorej spochybňovanie navrhovateľom v odvolaní sa\njaví ako účelová obrana, keďže zistenia neboli v súlade s jeho predstavami. ... Pokiaľ ide\no hodnovernosť dôkazu, odvolací súd konštatuje, že správa bola vypracovaná na veci\nnezaujatou osobou, ktorá sprostredkovala svoje zistenia a dojmy z pozorovania dieťaťa\nv terajšom prostredí, k väzbám na terajšie prostredie, ako aj osoby v jeho blízkosti.\nNavrhovateľ v konaní na súde prvej inštancie ani v odvolacom konaní neuviedol žiadnu\nkonkrétnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala záver súdu o začlenení sa dieťaťa\ndo terajšieho prostredia, a teda jeho zžitím s terajším prostredím a pokiaľ poukazuje\nv doplnení odvolania na novú správu o šetrení pomerov, táto sa týka vzťahu otca s mal.\na nie\n\nZ vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil\n\naj so záverom súdu prvej inštancie, že v dôsledku toho, že sa dieťa zžilo s novým prostredím\na návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu pred jeho\nneoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného roka, obvyklým pobytom\ndieťaťa sa stala Slovenská republika, pod jurisdikciu ktorej patrí i prípadné konanie vo veci\nstarostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm. b) po i) Nariadenia.\nOdvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že okamžitý návrat\nmal.\n\ndo krajiny obvyklého pobytu nie je v súlade s jeho najlepším záujmom, pretože\n\nexistuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej situácie\ns poukazom na skutočnosť, že maloletý od svojich siedmych mesiacov, teda celý svoj život je\nvo faktickej starostlivosti odporkyne. t. j. od 12. 2. 2015, t. j. už dva roky a celý svoj život,\nktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, učiť sa rozprávať, preto\npo tak dlhom čase, ak by bol vrátený do Veľkej Británie do neistých pomerov, pretože by sa\nvrátil do situácie, že otec nie je schopný pre svoje pracovné zaneprázdnenie zabezpečiť mu\ncelodennú starostlivosť, matka maloletého má zrejme psychické problémy a v konaní\nnepreukázala, že by starostlivosť o maloletého zabezpečiť vedela a ani nežiadala, aby mal.\nsa vrátil na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska\na návratom by sa mohla narušiť stabilita výchovného prostredia maloletého. Maloletý\n\n7\n\nsa aklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku, ovláda iba rómsky jazyk a učí sa\npo slovensky a angličtinu neovláda vôbec. Maloletý\n\nje emočne naviazaný\n\nna odporkyňu, preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú\npsychickú ujmu, ťažké emočné poškodenie a mohlo by ho dostať do neznesiteľnej situácie\nv zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej\ninštancie, že súčasné životné podmienky na strane otca aj matky nezaručujú, že by sa\nmaloletému dostala taká výchova a starostlivosť, ktorú má v súčasnosti u odporkyni a pre\nrozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré vyjadrila pre potreby\nsúdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala opätovné\npremiestnenie maloletého do Anglicka vzhľadom na svoje zistenia pri šetrení pomerov\nna strane otca a považovala za pozitívnu stabilizáciu výchovného prostredia maloletého\nu odporkyne, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje. ...preto odvolací súd uznesenie súdu\nprvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a podľa ods. 2 tohto\nustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením.“\nProti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 sťažovateľ\npodal sťažnosť ústavnému súdu, ktorý o nej rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 132/2018\nzo 17. júla 2018 tak, že vyslovil, že sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu\ndošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 a 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. dohovoru, pričom zároveň toto rozhodnutie zrušil z dôvodu\njeho nedostatočného odôvodnenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nV odôvodnení tohto nálezu ústavný súd uviedol:\n„Ústavný súd nie je súdom skutkovým a vzhľadom na okolnosti prípadu sťažovateľa,\nale hlavne s ohľadom na skutočnosť, že maloletý\n\nsa na území Slovenska nachádza\n\nuž viac ako tri roky, nechce v tejto veci prejudikovať rozhodnutie krajského súdu. Krajský\nsúd, ktorému vracia vec na ďalšie konanie, sa však bude musieť vo svojom rozhodnutí\nvysporiadať s odôvodnenou námietkou sťažovateľa, že na základe napadnutého rozhodnutia\nmaloletý\n\nzostáva v starostlivosti príbuznej z matkinej strany, ktorá nemá na rozdiel\n\nod rodičov maloletého\n\nk dieťaťu žiadne opatrovnícke práva, a teda či je jeho\n\nponechanie na Slovensku bez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov a súrodenca v jeho\nnajlepšom záujme. Zároveň sa má krajský súd vysporiadať s predloženou správou\n\n8\n\nsociálneho úradu vo Veľkej Británii zo 4. apríla 2017, a to najmä vo vzťahu k tvrdenej\nneschopnosti otca, t. j. sťažovateľa, poskytnúť svojmu synovi vo Veľkej Británii náležitú\nstarostlivosť a aplikácii výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.\nPri posudzovaní týchto okolností pritom musí v zmysle judikatúry ESĽP citovanej aj\nv tomto náleze ústavného súdu prihliadať na najlepší záujem dieťaťa a interpretovať\njednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru nielen prísne gramaticky, ale najmä v zhode\ns dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa.“\nPo vrátení veci krajský súd vec opätovne preskúmal a vydal uznesenie napadnuté\n(aktuálnou) sťažnosťou sťažovateľa v tomto konaní pred ústavným súdom, ktorým opätovne\npotvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 18 P 187/2016 zo 6. februára 2017 o nenariadení\nnávratu maloletého, pričom doplnil dôvody svojho rozhodnutia (predovšetkým) v časti\ntýkajúcej sa odôvodnenia najlepšieho záujmu maloletého.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta najmä to, že krajský súd v napadnutom uznesení\nnerešpektoval\n\nprávny\n\nnázor\n\nvyslovený\n\nv zrušujúcom\n\nnáleze\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. III. ÚS 132/2018 zo 17. júla 2018, pričom v tejto súvislosti argumentuje takto:\n«Uznesením súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa, v spojení\ns potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu, ktorý opätovne potvrdil uznesenie okresného\nsúdu po vrátení veci Ústavným súdom SR došlo a naďalej dochádza k porušeniu jeho\nzákladných práv a slobôd. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie aj odvolacieho\nsúdu, ktoré boli podkladom pre uvedené výroky, sú zjavne arbitrárne, nezohľadňujú\nkonkrétne okolnosti daného prípadu, prístup k výkladu jednotlivých použitých ustanovení\nzákona a dohovorov bol príliš formálny a zároveň mal za následok porušenie základných\npráv a slobôd sťažovateľa.\nKrajský súd v Košiciach ako odvolací súd sa výrazne odklonil od argumentácie\nÚstavného súdu SR v náleze zo dňa 17. 07. 2018, č. k. III. ÚS 132/2018 (ďalej len „Nález“)\npri výklade jednotlivých inštitútov Haagskeho dohovoru, ako aj pri interpretácii vzťahu\nHaagskeho dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa a nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003\no súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach\nrodičovských práv a povinností (ďalej len „nariadenie Brusel II“).\n\n9\n\nÚstavný súd SR v Náleze jasne vytkol krajskému súdu, že nedal odpoveď na námietku\nsťažovateľa, že výsledkom tohto konania je úplné popretie jeho rodičovského\nopatrovníckeho práva, ktoré dosiaľ nebolo obmedzené žiadnym rozhodnutím v prospech\npríbuznej matky, ktorá naopak žiadne opatrovnícke právo voči maloletému nemá (ods. 50\nNálezu).\nKrajský súd vo svojom poslednom uznesení zotrval na svojej argumentácii, že\nponechanie maloletého\n\nna Slovensku je v jeho najlepšom záujme. Pokiaľ Ústavný\n\nsúd SR v Náleze a rovnako aj sťažovateľ počas celého konania argumentoval, že\nsťažovateľovi boli popreté jeho opatrovnícke práva, keďže o jeho syna sa stará synova teta\nbez prítomnosti oboch rodičov, krajský súd uviedol, že „zamietnutie návrhu o návrat\nmaloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je možné vykladať ako popretie\nopatrovníckeho práva rodičov, lebo sa má riešiť iba to, či v momentálnej situácii je v jeho\nnajlepšom záujme nariadenie návratu (ods. 24 uznesenia). Podľa krajského súdu,\nneprítomnosť rodiča v živote maloletého dieťaťa spôsobuje oslabenie až zánik citových\nväzieb, respektíve, že k vzniku citových väzieb ani nedošlo. Taktiež, vraj správanie sa\nsťažovateľa nečinnosťou ohľadom právnych krokov preukazuje jeho zmierenie sa\ns odchodom maloletého na územie Slovenska, (ods. 25 uznesenia).\nK tomu chcem uviesť, že takáto argumentácia krajského súdu je chybná a porušuje\nmoje práva ako otca, ako aj práva dieťaťa. Pokiaľ by bola táto argumentácia správna,\nkaždý návrh na návrat dieťaťa po jednom roku od neoprávneného premiestnenia by bolo\nmožné interpretovať ako zmierenie sa s odchodom maloletého do iného štátu. Došlo by tak\nk úplnému popretiu ustanovení Haagskeho dohovoru pojednávajúcich o nariadení návratu\npo jednom roku od premiestnenia (čl. 12 Haagskeho dohovoru).\nNávrh bol podaný až po uplynutí 14 mesiacov odkedy sa maloletý zdržiaval na území\nSlovenskej republiky a podľa súdu sa zžil s novým prostredím a ponechanie maloletého\nna našom území je v záujme maloletého.\nTakéto rozhodnutie je z pohľadu sťažovateľa nesprávne, arbitrárne a v konečnom\ndôsledku zasahujúce do práv sťažovateľa ako aj do práv maloletého dieťaťa. Súd v tomto\nprípade ponechal maloletého v starostlivosti tety maloletého, teda ani nie matky, pričom\nsťažovateľovi opatrovnícke právo zrušené nebolo. Zároveň, v priebehu súdneho konania sa\nmatka maloletého vrátila s ďalším maloletým dieťaťom,\n\n10\n\nspolu so sťažovateľom\n\nnaspäť do Veľkej Británie a podľa súdu je v záujme maloletého\nlen bez otca, ale aj bez súrodenca, keď mal.\nmal.\n\naby vyrastal nie\n\nje momentálne v starostlivosti otca a\n\nje v starostlivosti tety.\nV takejto argumentácii súdu vidím porušenie práv sťažovateľa ako otca, ako aj práv\n\nmaloletého na vyrastanie s otcom a súrodencom, na budovanie väzieb a v konečnom\ndôsledku aj vidinu perspektívneho budúceho života, čím došlo k porušeniu jeho práv\nv zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru... čl. 8 ods. 1 dohovoru... ako aj práv garantovaných Ústavou\nSlovenskej republiky v článku 46 ods. 1 a článku 19 ods. 2.\nKrajský súd sa podľa môjho názoru opäť dopustil pochybenia, keď ponechal\nmaloletého\n\nu tety, pritom sťažovateľ vychováva mal.\n\njeho sestru, ktorá\n\nbola tiež pôvodne neoprávnene premiestnená. Takto vyrastá\n\nbez otca, bez matky\n\na bez súrodenca, nevytvára si potrebné citové a rodinné väzby, pričom z dlhodobého\nhľadiska je takýto stav neudržateľný. Pokiaľ sťažovateľ dal návrh na návrat až po 14\nmesiacoch. Ústavný súd SR v Náleze ako aj sťažovateľ vo svojich doterajších podaniach sa\nzhodujú na tom, že táto doba nemá z hľadiska dopadu na dieťa podstatný význam. V čl. 12\nuvádza Haagsky dohovor výnimku, v zmysle ktorej, justičný alebo správny orgán nariadi\nnávrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí jedného roka, okrem prípadu, že sa\npreukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Takúto výnimku však treba vykladať\nreštriktívne. Dĺžka pobytu na Slovensku v tomto prípade nepostačuje na uplatnenie tejto\nvýnimky. Obzvlášť, keď je zapríčinená samotnou dĺžkou tohto konania, ktoré trvá už trvá\ncez dva roky, napriek tomu, že Haagsky dohovor ustanovuje maximálnu dĺžku konania\n6 týždňov. Táto výnimka prichádza do úvahy najmä v prípadoch, ak dieťa už navštevuje\nškolu alebo predškolské zariadenie, má tu vytvorené väzby na kamarátov, navštevuje\nkrúžky, je zaradené do sociálneho prostredia a nariadením návratu by bolo od týchto väzieb\nodtrhnuté a záujem na zachovaní týchto väzieb je silnejší ako nariadenie návratu. V tomto\nprípade je však maloleté dieťa v interakcii iba so svojou tetou, býva v záhradnej chatke\na neprimeranou dĺžkou tohto konania sa predlžuje neudržateľný stav, keď si maloleté dieťa\nv útlom veku zvyká na svoju tetu, namiesto toho, aby si zvykalo a vyrastalo so svojim otcom\na súrodencom. Pokiaľ teda bolo premiestnenie a následne zadržanie na Slovensko\nneoprávnené, súd mal nariadiť jeho urýchlený návrat. Ostatné veci ako opatrovnícke právo\na rodinnú situáciu už mali posúdiť orgány v Anglicku, ktoré sú od začiatku v kontakte\n\n11\n\nso sťažovateľom a poznajú veľmi dobre a detailne rodinnú situáciu, bytové pomery\nsťažovateľa a ostatné potrebné veci, ktoré by sa nemali pokúšať skúmať slovenské orgány,\nale malo by to byť ponechané v jurisdikcii anglických úradov, čo prispelo k značnému\npredĺženiu celého konania.\nRovnako ústavný súd v Náleze konštatuje „skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh\nna nariadenie návratu dva a pol mesiaca po uplynutí lehoty l roka, nemá podľa ústavného\nsúdu v okolnostiach danej veci až taký závažný dopad vo vzťahu k plynutiu času a možnosti\nzžitia sa maloletého so svojím prostredím. Dieťa vo veku maloletého\n\nje schopné si\n\nna prostredie, v ktorom sa mu venuje náležitá starostlivosť a pozornosť rýchlo zvyknúť\na citovo sa naviazať na osobu, ktorá sa o neho stará a to, či by sťažovateľ návrh podal deň\npred uplynutím lehoty jedného roka alebo dva a pol mesiaca po nej, už nie je spôsobilé túto\nväzbu závažne zvrátiť.\nDochádza teda k porušeniu sťažovateľových práv ako otca ako aj práv maloletého\nvyrastať v rodine s najbližšími príbuznými a v neposlednom rade má aj mal.\njeho sestra právo poznať ho a vyrastať spolu s ním, pokiaľ sú podobného veku.\nPokiaľ súd argumentoval, že sa sťažovateľ o návrat detí včas nestaral, tak k tomu chcem\nuviesť, že sa od začiatku staral, najprv musel zistiť, kde sa deti nachádzajú, pokúšal sa\ns matkou detí dohodnúť, aby sa vrátila, osobne prišiel na Slovensko v úmysle urovnať\nsituáciu a vziať deti spolu s manželkou domov, avšak legálne čistým spôsobom. Keď zistil,\nže je k tomu potrebné rozhodnutie súdu, podal následne na Slovensku návrh na nariadenie\nnávratu. Pokiaľ krajský súd argumentuje, že to, že platil na deti výživné je dôkaz o tom,\nže sa zmieril s ich odchodom (ods. 26), tak je to presne naopak, nezmieril sa s tým,\nod začiatku mu na nich záležalo, zaujímal sa o ne a chcel situáciu zvrátiť, avšak pre\nkonanie rodiny z matkinej strany to nebolo možné. Je pritom len logické, že pokiaľ má otec\nzáujem na normálnych vzťahoch so svojou manželkou, nebude sa hneď všetko snažiť riešiť\nsúdnou cestou, až keď nevidel inú možnosť, keďže deti boli zadržiavané tetou maloletých,\npodal návrh na súd. Je potrebné sa teda prikloniť k hore citovanej argumentácii ústavného\nsúdu v Náleze, že to, či sťažovateľ podal návrh deň pred uplynutím lehoty, alebo dva\nmesiace po nej nerobí pri daných okolnostiach tohto prípadu žiadny rozdiel. Ustanovenie\nčl. 12 druhá veta Haagskeho dohovoru myslí na prípady, ak by bol návrh podaný napríklad\npo 10 rokov od neoprávneného premiestnenia, keďže návrh možno podať kedykoľvek,\n\n12\n\nbez uplynutia nejakej premlčacej, alebo prekluzívnej lehoty a práve na takéto prípady myslí\ndohovor, keď umožňuje súdom nenariadiť návrat, ak sa dieťa zžilo už so svojim prostredím.\nV takejto interpretácii a argumentácii jednoznačne vidím porušenie práv sťažovateľa\nako aj práv dieťaťa, v dôsledku čoho je uznesenie krajského súdu arbitrárne a ústavne\nnekonformné.\n... aj vo svetle európskej judikatúry možno konštatovať, že aj v návratovom konaní\nsúdy obzvlášť citlivo pristupujú k situácii, ak je dieťa zadržiavané niekým iným, ako\nrodičom, bez prítomnosti druhého rodiča ako je aj v tomto prípade. Nie je možné sa\nstotožniť s tvrdením, že ostať bez prítomnosti matky, otca a súrodenca je pre dieťa ten\nnajlepší záujem. Takáto argumentácia podľa mňa nie je ani eurokomforná.\nPokiaľ krajský súd argumentuje, že neprítomnosť rodiča v živote maloletého dieťaťa\nspôsobuje oslabenie až zánik citových väzieb, respektíve, že k vzniku citových väzieb ani\nnedošlo, k tomu ako dôkaz toho, že sa mýli som jednak predložil správu anglických úradov\nz Apríla 2017 a ako ďalší podporný dôkaz uvádzam instagramové konto otca plné fotiek\nšťastnej\n\nktorá bola tiež pôvodne unesená na Slovensko a tiež bola obava, že tam\n\nžiadne citové a iné väzby nie sú a ani nevzniknú Uvedomujem si síce neštandardnosť dôkazného prostriedku, ale myslím si, že v spojení\ns ostatnými dôkazmi aj tento dôkaz prispieva k preukázaniu faktu, že krajský súd pochybil,\nkeď ponechal mal.\n\nv starostlivosti tety, pričom dieťa už dávno mohlo rozvíjať\n\nvzťahy so svojou podobne starou sestrou a so sťažovateľom. Vzhľadom na jeho vek\nje pritom ešte stále možné tieto väzby vytvoriť a práve teraz je to najdôležitejšie obdobie,\nkedy by sa mali tvoriť, namiesto toho si dieťa vytvára väzby s tetou. V tom vidím do oči\nbijúcu nespravodlivosť rozhodnutia krajského súdu a porušenie práv sťažovateľa\nna pokojný rodinný život a spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ by mal\n\nostať\n\nza takýchto podmienok na Slovensku a raz sa dozvie, že jeho teta v skutočnosti nie je jeho\nmatkou a jeho najbližšia rodina je niekto úplne iný, nebude mať práve toto na jeho život\ntraumatizujúce účinky, ktoré bude určite inak vnímať už v neskoršom veku ako teraz?\nKrajský súd uvádza, že okamžitý návrat mal.\n\nnie je v súlade s jeho najlepším\n\nzáujmom, nakoľko prakticky celý svoj život je v starostlivosti tety, na ktorú je naviazaný\na považuje to tu za svoj domov (ods. 26 uznesenia). Sťažovateľ ale svoje opatrovnícke právo\nnestratil a on má väčšie právo vychovávať svoje dieťa ako má teta. Ak by súdy urýchlene\n\n13\n\nnariadili návrat dieťaťa do Anglicka, dnes by už bolo možné povedať, že\n\nprežil\n\nväčšinu života v Anglicku so sestrou a rovnako by sa učil po anglicky, ako jeho staršia\nsestra\n\nktorá sa tiež učila najprv po rómsky a mala tu svoj svet v čase, keď bola\n\nunesená, avšak vzhľadom na jej útly vek sa natoľko rýchlo adaptovala na nové prostredie\nv Anglicku a na svojho otca, že v súčasnosti už v Anglicku ani neskúmajú pomery otca\na dieťaťa anglické úrady, lebo vec uzavreli s tým, že dieťa sa má výborne a nie je potrebný\nakýkoľvek dohľad nad jeho starostlivosťou. Naopak, celkovou dĺžkou konania súdy prispeli\nk porušeniu sťažovateľových práv ako aj práv dieťaťa vyrastať s rodičom a súrodencom.\nArgumentácia krajského súdu navodzuje dojem, že vždy, ak dôjde k podaniu návrhu\nna nariadenie návratu po 1 roku od únosu a najmä maloleté dieťa v útlom veku si rýchlo\nzvykne na nové prostredie (na ktoré by si zvyklo kdekoľvek a u kohokoľvek), nie je možné\nuž nariadiť návrat a teda otec sa môže rozlúčiť so svojimi rodičovskými právami.\nSúdy mali podľa môjho názoru aplikovať harmonický výklad Haagskeho dohovoru.\nNariadenia Brusel II a Dohovoru o právach dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa pritom je len\njedno z rozhodovacích kritérií, nie to najhlavnejšie, je jasné, že stabilita výchovného\nprostredia, v ktorom teraz maloletý\n\nžije bude nariadením návratu naštrbená, avšak\n\nv zmysle európskej judikatúry, musí dieťa istý diskomfort spojený s návratom zniesť a súdy\nsa musia s konkrétnou situáciou vysporiadať, tak, aby nevznikla do oči bijúca\nnespravodlivosť. Návrh na nariadenie návratu bol podaný iba 2 mesiace po uplynutí\njedného roka, kedy by mal súd okamžite nariadiť návrat. To, že teraz dieťa žije v čistom\nprostredí a je naviazané na svoju tetu neznamená, že sa zžilo s novým prostredím, lebo ako\nsom už uviedol, žiadne iné väzby si tu zatiaľ nevytvorilo, teda ani na kamarátov, nechodí\nani do školy, pričom vo Veľkej Británii už malo začať nadväzovať väzby a učiť sa\nspoločenskej interakcii v škôlke (jasliach), nenavštevuje žiadne krúžky a jedinú ujmu, ktorú\nreálne bude pociťovať pri nariadení návratu je odlúčenie od tety. Záujem tety a záujem\nmaloletého dieťaťa vyrastať s tetou, v prostredí bez nejakej perspektívy je však isto menší,\nako záujem maloletého vyrastať s otcom a súrodencom tak, aby sa čo najskôr začalo učiť po\nanglicky, nie po rómsky, aby začalo postupne chodiť do školy, dostalo kvalitné vzdelanie a\nvyrastalo v kruhu nukleárnej rodiny a nie s tetou v záhradnej chatke bez vzdelania so\nslabou perspektívou na taký plnohodnotný život, aký by mohlo mať po boku sťažovateľa.\nPonechanie maloletého na Slovensku nie je podľa názoru sťažovateľa v súlade s najlepším\n\n14\n\nzáujmom maloletého dieťaťa a je v rozpore s aktuálnu európskou judikatúrou\na eurokonformným výkladom.\n... zžitie sa s novým prostredím v našom prípade je obmedzené len na interakciu\ns tetou zadržiavateľkou, pričom za takých okolností by sa dalo hovoriť o zžití sa s novým\nprostredím hoc aj po troch dňoch, keďže situácia je v tomto prípade rovnaká, ako keby bolo\ndieťa v tejto situácii 14 mesiacov ako v tomto prípade. Pokiaľ mali súdy za to,\nže premiestnenie bolo neoprávnené, mali podľa mňa posúdiť všetky tieto okolnosti, citlivo\npristúpiť k otázke zžitia sa s prostredím v tak útlom veku, prihliadnuť na osobu\nzadržiavateľky, že nie je ani len matkou maloletého, počas celého konania klamala\no rôznych skutočnostiach, pričom všetky jej klamstvá boli najmä listinnými dôkazmi\nsťažovateľa úplne vyvrátené, prihliadnuť na to, že druhý súrodenec vyrastá bez neho\nv Anglicku a je mu rovnako dobre, ako by bolo aj maloletému\nhore uvedenú tézu o zžití sa s prostredím v tak útlom veku, pretože mal.\n\n(čo opäť potvrdzuje\nbola taktiež\n\nzadržiavaná na Slovensku okolo roka zadržiavateľkou a podarilo sa ju získať dobrovoľne\nv priebehu konania) a nariadiť urýchlený návrat do Veľkej Británie.\nPredlžovanie tohto neudržateľného stavu má aj ďalšie aspekty, ktorými sú práva\nsťažovateľa ako aj dieťaťa porušované. Ako je z obsahu spisového materiálu známe, otec,\nale aj matka sú moslimského vierovyznania, kdežto teta je vyznania pravdepodobne\nkresťanského, alebo žiadneho. Rodičia však majú právo vychovávať svoje deti vo svojej\nviere. Majú svoje zvyky, spôsoby stravovania, obliekania a pod. a tak ako kresťania majú\nzvyky ako krst a podobne, majú ich aj moslimovia, pričom neoprávneným zadržiavaním\na následným zdĺhavým konaním otec nemôže tieto svoje náboženské zvyky absolvovať\nso svojim synom, ktorý sa pravdepodobne učí inej viere, v čom opäť sťažovateľ vidí\nporušenie práv svojich ako aj dieťaťa.»\nSťažovateľ na základe citovanej sťažnostnej argumentácie navrhuje ústavnému súdu,\naby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho\nzákladného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 9\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, toto rozhodnutie zruší a vec vráti\nna ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy\nkonania pred ústavným súdom.\n\n15\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nZ citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď\nnapadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať\nsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\n\n16\n\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,\nIII. ÚS 198/07).\nII.1 Relevantná právna úprava\nSťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu\njeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1,\nčl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 dohovoru.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nPodľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia\na náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu\nprejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne,\nbohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.\n\n17\n\nPredmetom sťažnosti je návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia všeobecného\nsúdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného\nv tzv. návratovom konaní v zmysle Haagskeho dohovoru.\nPodľa čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť\nokamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu\nalebo sú v ňom zadržiavané.\nPodľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom\nzmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat\ndieťaťa.\nJustičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo\npo uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa\npreukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.\nPodľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho\nčlánku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa,\nak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že\na) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej\nstarostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne\nnevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,\nalebo\nb) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej\nujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nJustičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy,\nak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je\nvhodné zohľadniť jeho názory.\n\n18\n\nPri hodnotení okolností uvedených v tomto článku Haagskeho dohovoru justičné\na správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol\nústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.\nDôvodom prijatia\n\nHaagskeho\n\ndohovoru\n\n(publikovaného\n\nv Zbierke\n\nzákonov\n\npod č. 119/2001 Z. z. a platného pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001) bola ochrana\ndetí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia\nalebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu\nich obvyklého pobytu (pozri preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 tohto dohovoru).\nII.2 Všeobecné východiská pre aplikáciu Haagskeho dohovoru vyplývajúce\nz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\nVo veciach neoprávneného premiestnenia dieťaťa upravených Haagskym dohovorom\nje rozhodujúce nájsť spravodlivú rovnováhu medzi súperiacimi záujmami, ktoré sú v hre –\nzáujmami dieťaťa, oboch rodičov a verejného poriadku – majúc na zreteli, že najlepší\nzáujem dieťaťa je prvoradý a prevencia a okamžitý návrat korešponduje špecifickému\nkonceptu „najlepšieho záujmu dieťaťa“. Záujmy rodičov, najmä záujem na pravidelnom\nkontakte so svojimi deťmi, nesmie byť opomenutý pri zvažovaní jednotlivých dotknutých\nzáujmov [rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nvo veci X. v. Lotyšsko, č. 27853/09, § 95, § 96].\nPriamo z čl. 8 dohovoru, ako aj z Haagskeho dohovoru samotného, ustanovujúceho\nvýnimky z pravidla urýchleného návratu do krajiny obvyklého pobytu, vyplýva, že návrat\nnemôže byť nariadený automaticky alebo mechanicky (rozsudok ESĽP vo veci\nMaumousseau and Washington v . Francúzsko, č. 39388/05, § 72).\nHarmonický výklad dohovoru a Haagskeho dohovoru si vyžaduje, aby faktory, ktoré\nmôžu odôvodniť uplatnenie výnimiek z pravidla bezodkladného návratu, boli dôkladne\nzvážené a posudzované vo svetle požiadaviek čl. 8 dohovoru a rozhodnutie o nich bolo\nnáležite odôvodnené. Z čl. 8 dohovoru vyplýva pre súd rozhodujúci o návrate dieťaťa\n\n19\n\nšpecifická procesná povinnosť posúdiť hájiteľné tvrdenie, že dieťaťu v prípade návratu\nhrozí vážna ujma, a svoje rozhodnutie dostatočne podrobne a konkrétne odôvodniť.\nVýnimky pripustené Haagskym dohovorom v čl. 12, čl. 13 a čl. 20 je potrebné posudzovať\nreštriktívne (rozsudok ESĽP vo veci X. v. Lotyšsko, už citované).\nVo veciach návratového konania je vyžadované bezodkladné (urgentné) konanie,\npretože plynutie času by mohlo mať nenapraviteľné následky pre vzťah medzi dieťaťom\na rodičom, od ktorého bolo oddelené (rozsudok ESĽP vo veci Maire v. Portugalsko\nč. 48206/99 a vo veci Adžič v. Chorvátsko, č. 22643/14).\nV súvislosti s prejednávaným prípadom je aj v rámci judikatúry ESĽP potrebné\ndôsledne rozlišovať situácie, keď žiadateľ o nariadenie návratu podá žiadosť do jedného\nroka, od kedy sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o neoprávnenom premiestnení dieťaťa,\npri ktorých čl. 12 prvá veta Haagskeho dohovoru jasne stanovuje povinnosť nariadiť\nokamžite návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, od situácií, keď bola takáto žiadosť\npodaná po uplynutí jednoročného obdobia, keď druhá veta čl. 12 Haagskeho dohovoru\nustanovuje povinnosť nariadiť návrat okrem prípadov, že dieťa sa s novým prostredím zžilo.\nV obdobných prípadoch, ako je prípad sťažovateľa, môže dôjsť ku kolízii medzi\n(na jednej strane) záujmom na ochrane rodinného a súkromného života podľa čl. 19 ods. 2\nústavy či čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorého neoddeliteľným a nosným komponentom\nje prežívanie osobnej prítomnosti, blízkosti a starostlivosť medzi deťmi a rodičmi\na (na druhej strane) medzi najlepším záujmom dieťaťa (rozsudok ESĽP vo veci Ferrari\nv. Rumunsko, č. 1714/10). Článok 8 ods. 1 dohovoru okrem ochrany hmotného práva\nna súkromný a rodinný život obsahuje aj procesnú garanciu, že toto právo bude zo strany\nčlenského štátu plne rešpektované a aktívnymi opatreniami verejných autorít bude jeho\nrealizácii napomáhané. Je povinnosťou štátu vynaložiť všetko úsilie, ktoré od neho možno\nočakávať, aby zabezpečil návrat dieťaťa, avšak s ohľadom na spravodlivú rovnováhu medzi\nzáujmami dieťaťa, rodičov a verejným poriadkom (rozsudok ESĽP vo veci M. A.\nv. Rakúsko, č. 4097/13).\n\n20\n\nNajlepší záujem dieťaťa v rámci judikatúry ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci\nHromadka and Hromadkova v. Rusko, č. 60393/13 z 18. 7. 2017 a vo veci Neulinger and\nShuruk v. Svajčiarsko, už citované) je definovaný cez perspektívu osobnostného rozvoja\ndieťaťa a závisí od rôznorodých individuálnych okolností, veku dieťaťa, jeho stupňa\nvyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, faktorov jeho prostredia a skúseností.\nII.3 Špecifické skutkové okolnosti posudzovaného prípadu\nMaloletý\n\nsa narodil\n\nv manželskom zväzku uzavretom na územní\n\nVeľkej Británie medzi sťažovateľom a matkou maloletého (obaja občania iných štátov,\npozn.). V spoločnej domácnosti so sťažovateľom maloletý žil po dobu troch mesiacov,\nďalšie 4 mesiace žil s matkou v inom meste u príbuzných matky. Od svojich 7 mesiacov\nje v osobnej opatere\n\nna území Slovenskej republiky, ku ktorej má\n\nbez akýchkoľvek pochýb silnú citovú väzbu. Jediný jazyk, ktorý ovláda, je rómsky,\npo slovensky komunikuje jednoslovne, anglický jazyk neovláda vôbec. Žije v rómskej\nkomunite. Maloletý\n\nmá štyri a pol roka (v čase rozhodovania ústavného súdu, pozn.).\n\nMatka maloletého 12. februára 2015 pricestovala na Slovensko s dieťaťom\nbez preukázateľného súhlasu otca a z vlastnej vôle odovzdala dieťa do osobnej starostlivosti\nsvojej tety, ktorá sa na jej žiadosť o dieťa celodenne osobne stará dosiaľ. Návratu dieťaťa sa\nnedožadovala, v konaní vyjadrila postoj, že dieťa má byť ponechané v stabilnom prostredí\nna území Slovenskej republiky. Ona sama sa na území Slovenskej republiky zdržiavala\nod 12. februára 2015 do 1. augusta 2015, keď sa vrátila do Veľkej Británie, a následne iba\nv kratších obdobiach. V súčasnosti matka žije vo Veľkej Británii v inom meste ako\nsťažovateľ, a teda netvoria spoločnú domácnosť. Matka podala žiadosť o rozvod na území\nSlovenskej\n\nrepubliky.\n\nTrpí\n\npsychickými\n\nproblémami,\n\npre ktoré\n\nbola\n\nopakovane\n\nhospitalizovaná a ambulantne liečená na území oboch štátov.\nSťažovateľ podal žiadosť o návrat 2. mája 2016, t. j. po uplynutí viac ako jedného\nroka od premiestnenia. Počas štyroch mesiacov, počas ktorých sa matka zdržiavala na území\nVeľkej Británie po odchode zo spoločnej domácnosti, nebol v kontakte s dieťaťom. Je\n\n21\n\nobčanom Bangladéšskej republiky a podľa svojich tvrdení má povolenie na pobyt do roku\n2019. Je príslušníkom moslimskej komunity (namieta aj porušenie práva na slobodu\nvyznania, pozn.). Podľa prvej správy sociálnej pracovníčky aj s ohľadom na pracovnú\nvyťaženosť a sociálne pomery bolo vhodnejšie ponechanie dieťaťa na území Slovenskej\nrepubliky v stabilnom prostredí. Podľa neskoršej správy sa sťažovateľ osobne staral\nv rokoch 2016 – 2017 o druhé dieťa (mladšiu sestru maloletého\n\na disponuje\n\nvhodnejšími bytovými podmienkami než matka. Sťažovateľ prispieval na základe dohody\ns matkou na výživu\n\nv sume 50 € mesačne do apríla 2016, keď prestal platiť\n\npodľa svojho nepreukázaného tvrdenia z dôvodu, že mu nie je umožnený styk s\n(neuviedol, kedy sa o stretnutie bezúspešne pokúšal a ani zo spisu to nevyplýva, pozn.).\nSťažovateľ v sťažnosti namieta tak porušenie svojich procesných práv podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1, resp. čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva hmotného charakteru\nna ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1\ndohovoru a na ochranu slobody myslenia a náboženského presvedčenia poľa čl. 9 ods. 1\ndohovoru.\nII.4 Aplikácia čl. 12 Haagskeho dohovoru a najlepší záujem dieťaťa v kontexte\nsťažovateľom označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha\nVzhľadom na to, že sťažovateľ podal žiadosť o návrat po uplynutí jedného roku\nod neoprávneného premiestnenia maloletého, je na vec v plnom rozsahu aplikovateľný\nčl. 12 druhá veta Haagskeho dohovoru.\nÚlohou okresného súdu a krajského súdu v posudzovanej veci bolo predovšetkým\nidentifikovať, či sa dieťa zžilo s novým prostredím, čo by eliminovalo jeho návrat,\na následne, či prípadné nenavrátenie do krajiny obvyklého pobytu bude v súlade s jeho\nnajlepším záujmom.\nOtázku zžitia s novým prostredím všeobecné súdy podľa názoru ústavného súdu\ndôkladne preskúmali a dospeli k legitímnemu záveru, že pre maloletého (vzhľadom na to, že\n\n22\n\notca faktický nepozná a matka ho navštevuje len občasne), je najbližšou osobou jeho teta\n, u ktorej od premiestnenia na územie Slovenskej republiky býva a ktorá sa\no neho celodenne osobne stará, má k nej výraznú pozitívnu citovú väzbu. Dieťa komunikuje\nv rómskom jazyku a na komunitné prostredie, v ktorom žije, sa plne adaptovalo.\nNajlepší záujem dieťaťa z hľadiska perspektívy osobného rozvoja závisí od rôznych\nindividuálnych okolností, najmä jeho veku, stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo\nneprítomnosti rodičov, jeho prostredia a skúseností (podľa citovanej judikatúry ESĽP).\nPri hodnotení najlepšieho záujmu dieťaťa vo veci sťažovateľa je významným\nfaktorom útly vek dieťaťa (štyri a pol roka), ktorý síce odôvodňuje zvýšenú kapacitu jeho\nadaptability, avšak z hľadiska ďalšieho zdravého emocionálneho vývoja je nutné\nrešpektovať úplnú citovú naviazanosť a faktickú závislosť od jedinej osoby trvale prítomnej\nv jeho živote.\nNasledujúcou a kľúčovou otázkou preto v posudzovanej veci ostáva zistenie,\nči prípadné nenavrátenie dieťaťa je v jeho najlepšom záujme.\nZ koncepcie čl. 12 Haagskeho dohovoru možno dospieť k záveru, že kým v čase\ndo uplynutia jedného roka od neoprávneného premiestnenia prevláda najlepší záujem\ndieťaťa vo forme okamžitého návratu do krajiny obvyklého pobytu (keď nenavrátenie môže\nbyť odôvodnené len mimoriadnymi okolnosťami podľa čl. 13 alebo čl. 20), po uplynutí tejto\nlehoty sám Haagsky dohovor čiastočne túto prezumpciu najlepšieho záujmu vo forme\nokamžitého návratu oslabuje a kladie zvýšený dôraz aj na zohľadnenie záujmu dieťaťa\nna zotrvaní v prostredí, s ktorým sa zžilo po neoprávnenom premiestnení, keďže tieto\nprípady ako odôvodňujúce nenariadenie návratu sú v Haagskom dohovore explicitne\nuvedené.\nIba v prípade preukázania, že zžitie sa s prostredím nebráni návratu, je potrebné\npreskúmať, či návratu nebránia ďalšie prekážky podľa čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru\npri konštantnom zohľadňovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Inými slovami, ak návratu bráni\n\n23\n\nzžitie sa dieťaťa s novým prostredím a z toho plynúci jeho najlepší záujem zotrvať v tomto\nprostredí, nie je významné, či existovali aj iné dôvody nenariadenia návratu. Dôkazy\nprodukované v konaní okresným súdom na účel ozrejmenia existencie iných dôvodov\nvylučujúcich návrat však boli užitočné pre posudzovanie najlepšieho záujmu dieťaťa\nz hľadiska sociálnych pomerov zainteresovaných subjektov a emocionálnych väzieb\ndieťaťa.\nV tomto kontexte posudzovaný najlepší záujem dieťaťa zahŕňa v danom prípade dva\nprotichodné prvky, a to (na jednej strane) záujem dieťaťa na budovaní rodinných väzieb\ns rodičmi a ochrane a podpore ich spoločného bytia a blízkosti a na druhej strane záujem\nna zdravom emocionálnom vývine a prosperite v stabilnom prostredí s jedinou vzťahovou\nosobou, ktorá mu bola stabilne na blízku. Okresný súd, ako aj krajský súd uprednostnili\nvo svojich\n\nrozhodnutiach\n\nstabilitu\n\nprostredia\n\na emocionálnu naviazanosť\n\ndieťaťa,\n\nhoci najvzdialenejšiu príbuznú, argumentujúc, že citová väzba so sťažovateľom vôbec\nnevznikla (nie sú v kontakte od troch mesiacov jeho veku), neovláda jazyk, ktorým by sa\nmohli dorozumievať, čo je predpokladom budovania akéhokoľvek vzťahu, pričom\nprostredie, ktoré mu sťažovateľ môže ponúknuť, je mu úplne neznáme (a zároveň kultúrne\nznačne odlišné od toho, na ktoré je adaptovaný, pozn.). Takto identifikovaný najlepší\nzáujem dieťaťa ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný a hodný ochrany.\nK tomu však ústavný súd poznamenáva, že ide o identifikáciu najlepšieho záujmu\ndieťaťa na účely konania o nariadenie návratu, ktoré nebráni po zhodnotení aktuálnej\nsociálnej a osobnej situácie rodičov skúmanej vo väčšom rozsahu v konaní o opatrovníckom\npráve (úprave práv a povinností rodičov k dieťaťu) uprednostniť záujem na budovaní\nspoločného rodinného života. Skutkové zisťovania na účel hodnotenia najlepšieho záujmu\nv tomto konaní, ktoré prebieha už po kritickú dobu, boli postačujúce len pre rozhodnutie\no nenariadení okamžitého návratu dieťaťa, ktoré sa zžilo s prostredím, do neistých pomerov\nrodičov (u matky zapríčinené nezáujmom a duševnými problémami – čo však nie je\npredmetom tohto konania, u otca dočasnosťou povolenia na pobyt a jeho úplnou absenciou\nv živote maloletého).\n\n24\n\nNa základe uvedeného ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nza ústavne udržateľné a akceptovateľné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti už\npri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nII.5 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19\nods. 2 ústavy a jeho práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 dohovoru\nSťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu\njeho práva na súkromný a rodinný život v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia najlepšieho\nzáujmu dieťaťa a slobody presvedčenia a vierovyznania, keďže nemôže realizovať svoje\nprávo na výchovu dieťaťa v duchu svojho náboženského presvedčenia.\nÚstavný súd nespochybňuje, že v posudzovanom prípade došlo k významnému\nzásahu do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru,\nako aj základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorého neoddeliteľná súčasť je právo\nna osobnú starostlivosť o dieťa, t. j. práv hmotného charakteru. Ide ale o zásah, ktorý\nsleduje legitímny cieľ ochrany záujmov dieťaťa. V špecifických skutkových a právnych\nokolnostiach posudzovaného prípadu totiž prevažuje popísaný najlepší záujem maloletého,\nktorý je nevyhnutné sledovať pri všetkých opatreniach týkajúcich sa maloletých aj v zmysle\nmedzinárodnoprávnych záväzkov. Najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti od jeho\npovahy a vážnosti prevýšiť záujmy rodičov (k tomu pozri rozhodnutie ESĽP Sahin\nv. Nemecko, Veľká komora, č. 30943/96).\nPokiaľ ide o implicitné procesné záruky napomáhajúce účinnej realizácii práva\nna súkromný a rodinný život v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP, ústavný súd je toho\nnázoru, že v posudzovanom prípade okresný súd i krajský súd náležitým spôsobom\nzohľadnili tieto požiadavky, pričom po zhodnotení všetkých relevantných skutočností\nprevládla z ich pohľadu požiadavka zdravého vývinu dieťaťa v stabilnom prostredí ako jeho\nrozhodujúceho záujem v situácii, že sa už zžilo s prostredím na území Slovenskej republiky.\n\n25\n\nÚstavný súd k tomu dopĺňa, že pri svojom rozhodovaní vzal v úvahu aj rozhodnutie\nESĽP vo veci G. S. v. Gruzínsko č. 2361/2013, v ktorom bol vyslovený právny názor, že\nživot dieťaťa u tretej osoby bez prítomnosti oboch rodičov môže byť len ťažko v najlepšom\nzáujme dieťaťa. Opierajúc sa o celkom špecifické okolnosti posudzovaného prípadu však\nústavný súd zastáva názor, že tento právny názor ESĽP nie je na vec sťažovateľa\naplikovateľný, keďže vo veci G. S. v. Gruzínsko mal maloletý vytvorenú emocionálnu\nväzbu k sťažovateľke (matke), ktorá s ním po dobu 6 rokov jeho života žila v spoločnej\ndomácnosti pred jeho neoprávneným premiestnením otcom a ponechaním v starostlivosti\npríbuzných na území iného štátu. Navyše, v tomto prípade maloletý podľa odborných\nposudkov v novom prostredí trpel nedostatkom sociálnych väzieb. V posudzovanom\nprípade nastolenom sťažnosťou sťažovateľa je však rozhodujúca práve pozitívna vzťahová\nväzba na tretiu osobu, s ktorou maloletý žije takmer celý svoj život a sťažovateľa prakticky\nnepozná a nevie sa s ním dohovoriť, pričom aj podľa vyjadrení kolízneho opatrovníka, prvej\nsprávy sociálnej pracovníčky na území Veľkej Británie a vyjadrenia okresného prokurátora\nje v jeho záujme zotrvať v prostredí mu vytvorenom na území Slovenskej republiky.\nNa základe uvedených názorov ústavný súd vyhodnotil aj časť sťažnosti sťažovateľa\nsmerujúcu k vysloveniu porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva\npodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na odmietnutie\ntejto časti sťažnosti podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPokiaľ ide o namietané porušenie čl. 9 ods. 1 dohovoru, ústavný súd nezistil\nrelevantnú súvislosť s posudzovaným konaním, keďže do sťažovateľovej slobody myslenia,\npresvedčenia ani náboženskej slobody nebolo napadnutým uznesením krajského súdu podľa\nnázoru ústavného súdu zasiahnuté, pričom ani sťažnosť neobsahuje relevantnú\nargumentáciu na podporu tohto záveru.\nSťažovateľovo\n\nprávo\n\nvychovávať\n\ndieťa\n\nv duchu\n\nniektorého\n\nnáboženského\n\npresvedčenia podľa svojho uváženia spadá podľa názoru ústavného súdu primárne\npod ochranu poskytovanú prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru ako súčasti jeho\n\n26\n\nsúkromného a rodinného života (ktorého súčasťou je aj výchova v duchu tradícii\nnáboženstva), k čomu sa už ústavný súd vyjadril.\nNa základe uvedeného ústavný súd považuje aj časť sťažnosti smerujúcu\nk vysloveniu porušenia práva podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú.\nII.6 K namietanému porušeniu procesných práv – základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru\nSťažovateľ namieta porušenie svojich procesných práv najmä s poukazom\nna arbitrárnosť záverov napadnutého uznesenia krajského súdu, formálnosť posudzovania\nrozhodujúcich\n\nokolností\n\nprípadu\n\na nezohľadnenie\n\nprávneho\n\nnázoru\n\nvysloveného\n\nv zrušujúcom náleze ústavného súdu.\nVo vzťahu k námietkam procesného charakteru, najmä arbitrárnosti napadnutého\nrozhodnutia, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia\nkrajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:\n„... Odvolací súd zotrváva na dôvodoch rozhodnutia z 30. 8. 2017 a dopĺňa, že\nkonanie o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nerieši zabezpečovanie\nstarostlivosti o maloleté dieťa a opatrovnícke právo k dieťaťu (čl. 19 Dohovoru). Toto bude\nvyriešené v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému.\nZamietnutie návrhu o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je možné\nvykladať ako popretie opatrovníckeho práva rodičov, keďže uvedená otázka má byť\npredmetom konania starostlivostí súdu o maloleté dieťa s tým, že návratové konanie má\nprioritne vyriešiť otázku, či v momentálnej situácii, v ktorej sa maloleté dieťa nachádza, je\nv súlade s jeho najlepším záujmom jeho premiestnenie na územie krajiny obvyklého pobytu\npred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. V rozhodnutí zo dňa 30. 8. 2017\nodvolací súd poukazoval na rozdielny rozsah dokazovania o skutočnostiach potrebných pre\nrozhodnutie o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu\nv prípade, kedy je návrh podaný do jedného roka od neoprávneného premiestnenia alebo\npo uplynutí jedného roka v zmysle čl. 12 Haagskeho dohovoru, ktorý výslovne zdôrazňuje\n\n27\n\nuvedené lehoty, ktoré znenie Dohovoru nie je možné vykladať svojvoľne či neformálne\n(spôsobom, že na mesiaci či dvoch nezáleží), a to predovšetkým z dôvodu, že samotné\nzmluvné strany Dohovoru uznávajú dôležitosť plynutia času v živote maloletého dieťaťa,\npredovšetkým dieťaťa v útlom veku, kedy neprítomnosť toho ktorého rodiča počas dlhšej\ndoby spôsobuje oslabenie až zánik citových väzieb dieťaťa k rodičom. Odvolací súd\naj uvedenú lehotu na prejavenie záujmu rodiča o dieťa považuje za neprimerane dlhú.\nV tomto prejednávanom prípade bolo nesporne preukázané, že otec prejavil záujem o mal.\npodaním návrhu na nariadenie jeho návratu do Veľkej Británie až po 14 a pol\nmesiacoch, ktorý čas v živote niekoľkomesačného dieťaťa neznamená len oslabenie citovej\nväzby k rodičovi či jeho stratu, ale v konečnom dôsledku znamená, že k jej vzniku ani\nnedošlo. Práve na uvedené reaguje i čl. 12 veta druhá Dohovoru, znenie ktorého\nneznamená, že nariadiť návrat dieťaťa nie je možné po uplynutí 1 roka od jeho\nneoprávneného premiestnenia alebo zadržania, tzn. neznamená, že ak je návrh podaný\npo uplynutí 1 roka, nie je možné nariadiť návrat, avšak v takomto prípade na rozdiel\nod znenia vety 1 čl. 12 súd nemá povinnosť skúmať dôvody, pre ktoré nemusí byť návrat\ndieťaťa nariadený v zmysle čl. 13 Dohovoru, keďže doslovné znenie vety 2 čl. 12 považuje\nza dôvodné pre nenariadenie návratu preukázanie skutočnosti, že dieťa sa už s novým\nprostredím zžilo. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie i nad\nrámec potrebný pre rozhodnutie v tejto právnej veci, a to dôvodov pre nenariadenie návratu\ndieťaťa podľa čl. 13 Dohovoru nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, keďže vykonaným dokazovaním ozrejmil i okolnosti vyplývajúce z čl. 12 vety 2\nDohovoru, teda zžitie sa dieťaťa s novým prostredím, preukázanie ktorého bolo podľa\nnázoru odvolacieho súdu prioritné v prejednávanej veci s poukazom na reštriktívny výklad\nustanovení Dohovoru vyplývajúci i z dôvodov nálezu Ústavného súdu SR vyslovených v tejto\nprávnej veci. Pokiaľ by k zžitiu dieťaťa s novým prostredím nedošlo, až následne súd skúma,\nči by nariadenie návratu nepredstavovalo vážne nebezpečenstvo pre dieťa (čl. 13 písm. b/\nDohovoru). Vzhľadom na uvedené odvolací súd musí zotrvať na svojom závere, že správa\no šetrení pomerov zo 4. 4. 2017 nie je spôsobilým dôkazom vyvrátiť skutočnosti podstatné\npre rozhodnutie v tejto právnej veci a to, že mal.\n\nsa s prostredím, v ktorom sa\n\nod 12. 2. 2015 nachádza, zžil. Uvedená správa by mala nesporne význam pre konanie\no úprave výkonu rodičovských práv a povinností, prípadne o náhradnej osobnej\n\n28\n\nstarostlivosti o maloleté dieťa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nenariadenie\nnávratu neznamená prejudikovanie rozhodnutia vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa,\nkeďže uvedené rozhodnutie nebráni súdu rozhodnúť o eventuálnom zverení dieťaťa\ndo osobnej starostlivosti otca, ak sa preukáže, že takáto starostlivosť o dieťa je v jeho\nnajlepšom záujme. Odvolací súd nepopiera právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných\nzväzkov či už k rodičom alebo súrodencovi, avšak ide o jeho právo nie povinnosť, pričom\nz obsahu vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k záveru, že by mal.\n\ntoto\n\nprávo upierané bolo (tetou), keďže samotní rodičia o dieťa skutočný záujem neprejavili,\notec nielen 14 a pol mesiaca od neoprávneného premiestnenia a podania návrhu\nna návratové konanie, ale ani 4 mesiace, počas ktorých matka s mal.\nbrata\n\nžila u jej\n\nv Anglicku predtým, než vycestovala na Slovensko a matka v podstate\n\nod svojho odchodu zo Slovenska.\nV kontexte vyššie uvedeného otcom zdôrazňované porušenie práv na jeho rodinný\nživot a tvrdená skutočnosť, že matka s mal.\n\npricestovala k svojej tete na Slovensko\n\nbez jeho súhlasu a následne bolo maloleté dieťa odporkyňou (tetou) zadržiavané vyznieva\nznačne nelogicky, vágne a nepresvedčivo. Vzhľadom na to, že neexistuje písomný súhlas,\nresp. nesúhlas s odchodom maloletého, súd vychádzal a musel vychádzať z ostatných\nznámych a preukázaných skutočností a dôkazov, ktoré po vyhodnotení v súlade so zásadami\npodľa § 191 CSP umožňovali uzavrieť otázku, či odchodom maloletého došlo k jeho\nneoprávnenému premiestneniu v zmysle Dohovoru. Práve správanie sa otca nečinnosťou\nohľadne právnych krokov smerujúcich k podaniu návrhu a vedomosť o dlhodobom pobyte\nmaloletého a jeho zabezpečenia na území Slovenska prostredníctvom výživného\njednoznačne a nespochybniteľné preukazuje zmierenie otca s odchodom maloletého.\nOdvolací súd takto dospel k záveru, že okamžitý návrat mal.\n\ndo krajiny\n\nobvyklého pobytu nie je v súlade s jeho najlepším záujmom, nakoľko maloletý po narodení\nžil v spoločnej domácnosti spolu so svojimi rodičmi len 3 mesiace, od svojich siedmych\nmesiacov, teda celý svoj život je vo faktickej starostlivosti odporkyne, t. j. od 12. 2. 2015\na celý svoj život, ktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, učiť sa,\nrozprávať, aklimatizoval sa a adaptoval na podmienky na Slovensku, ovláda iba rómsky\njazyk a učí sa po slovensky a angličtinu neovláda vôbec. Maloletý\n\nje emočne\n\nnaviazaný na odporkyňu, odmieta sa od nej vzdialiť, teda s prostredím vytváraným mu\n\n29\n\nodporkyňou sa zžil a považuje ho za svoj domov, pričom k rodičom a súrodencom nemá\nžiadnu citovú väzbu.“\nPo preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že nezaznamenal\nžiadnu možnosť porušenia procesných práv sťažovateľa garantovaných prostredníctvom\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorá by sa mohla stať po prijatí\njeho sťažnosti na ďalšie konanie predmetom meritórneho prieskumu. Napadnuté uznesenie\nkrajského súdu podľa názoru ústavného súdu dáva odpovede na všetky podstatné sťažnostné\nargumenty sťažovateľa. K namietanému nerešpektovaniu právneho názoru vysloveného\nv náleze sp. zn. III. ÚS 132/2018 ústavný súd uvádza, že z tohto pohľadu považuje\ndoplnenie odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu za dostatočné, keďže krajský\nsúd sa v ňom vyjadril k správe zo 7. apríla 2017 predloženej sťažovateľom, pričom ju\nvo vzťahu ku kľúčovému posudzovaniu, či sa dieťa zžilo s prostredím, nepovažoval\nza významnú, pretože integráciu maloletého\n\nv terajšom prostredí (čo bolo dôvodom\n\nnenariadenia návratu) nijako nespochybňuje. Jej význam krajský súd vzhliadol v konaní\no úprave práva a povinností k dieťaťu. V priebehu konania pred všeobecnými súdmi mal\nsťažovateľ vytvorený štandardný priestor pre realizáciu všetkých svojich procesných\noprávnení vrátane možnosti predniesť svoju argumentáciu, predložiť dôkazy a dostať\nodpovede na kľúčové otázky súvisiace s predmetom požadovanej súdnej ochrany vrátane\ndôkladného prieskumu dôvodu nenariadenia návratu, ako aj záujmov všetkých\nzainteresovaných na veci a náležitého odôvodnenia rozhodnutia.\nPokiaľ ide o námietku, že krajský súd nehodnotil ústavným súdom naznačený rozpor\ns právami sťažovateľa na výchovu dieťaťa (právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 8\nods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy), k tomu ústavný súd poznamenáva, že krajský súd\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce nevykonal explicitný test proporcionality\nzásahu do základného práva sťažovateľa, avšak z jeho odôvodnenia je zrejmé, že predmetný\nzásah považuje za súladný s čl. 12 Haagskeho dohovoru, keďže sa ním sleduje legitímny\ncieľ ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a všeobecné súdy konajúce vo veci ho považujú\nza nevyhnutný pre presadenie tejto ochrany. Ústavný súd preto považuje odôvodnenie\n\n30\n\nnapadnutého rozhodnutia aj v tomto smere za dostatočné a ústavne akceptovateľné,\nčo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými návrhmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2019\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "kolízia záujmov", "medzinárodný únos", "rodičovské práva, rodina"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d1e91b7-7841-43db-91b7-aa70a1a1c1a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 132/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 132/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "a5c28faa-58a7-4b12-9444-b715ed8fc119:a6fa21dd-e467-487c-824b-41f3a3a2c2b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "7CoP/165/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/165/2018 z 31. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-10-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a5c28faa-58a7-4b12-9444-b715ed8fc119:a6fa21dd-e467-487c-824b-41f3a3a2c2b2"}, {"guid": "0983bffe-bc11-494b-a1ae-5da9d9103bfb:b52f1b23-06bd-4bee-8678-af04abcdeafd", "ecli": null, "spisova_znacka": "7CoP/161/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/161/2017 z 30. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-08-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0983bffe-bc11-494b-a1ae-5da9d9103bfb:b52f1b23-06bd-4bee-8678-af04abcdeafd"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1bf8f9c6-c018-417f-9ce0-224ee13007d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.257.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/2023 z 27. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.257.2023.2"}, {"guid": "f32af35c-05a0-4956-8fdc-9a3b1858de35:ac8c3d0a-1119-4e5d-927b-92c6e0de5a3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1120206680.1", "spisova_znacka": "20CoP/99/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/99/2021 z 24. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1120206680.1"}]}