{"guid": "ussr:cb1adebe-4920-4339-b496-7387c2144868", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 7/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 7/2019 z 10. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 7/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2019-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cb1adebe-4920-4339-b496-7387c2144868", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 7/2019-12\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom\nJUDr. Júliusom Šefčíkom, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5\nods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv\n\nkonaní\n\nvedenom\n\npod sp. zn. 1 TdoV 4/2018 a jeho uznesením z 22. augusta 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n19. septembra 2018 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľ“),\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr. Júliusom Šefčíkom, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „ústava“) a ustanovenia čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5\nods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 4/2018 a jeho uznesením\nz 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú\nprepravu 18. septembra 2018.\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,\npracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-3 T 12/2012\nz 29. júna 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára\n2013 bol sťažovateľ uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy\nformou účastníctva ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a), § 144 ods. 1 a 2 písm. c)\nv spojení s § 138 písm. i) a § 140 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia\nslobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.\nRozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018\nz 22. augusta 2018 bol právoplatný odsudzujúci rozsudok špecializovaného súdu v spojení\ns uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zrušený v časti týkajúcej sa\nsťažovateľa. Označenému rozsudku dovolacieho súdu predchádzal nález ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 54/2018-46 z 26. apríla 2018, ktorým bolo predchádzajúce uznesenie\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015 z 2. februára 2016 zrušené\na vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie konanie.\nV nadväznosti na skutočnosť, že rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\nsp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 bol právoplatný odsudzujúci rozsudok\nšpecializovaného súdu v spojení s odvolacím uznesením najvyššieho súdu zrušený v časti\ntýkajúcej sa sťažovateľa, bol zároveň napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 sťažovateľ vzatý do väzby\n\n2\n\npodľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, a to z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 71\nods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené\n27. augusta 2018. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu o vzatí do väzby\ndošlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv garantovaných ústavou a dohovorom.\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že bol vo väzbe od 8. októbra 2010\ndo 30. januára 2013 (2 roky a takmer 4 mesiace), a následne na základe podľa jeho názoru\nnespravodlivého súdneho procesu strávil vo väzení ďalších 5 rokov a takmer 7 mesiacov,\nt. j. spolu bol obmedzený na slobode nepretržite 8 rokov bez 1 mesiaca. V tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že jeho osobná sloboda bola obmedzená bez právoplatného odsudzujúceho\nrozsudku, hoci podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru má byť považovaný\nza nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\nSťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v dovolacom\nkonaní bol opätovne vzatý do väzby v rozpore s čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5\nústavy, keďže mu nebolo umožnené dvojinštančné konanie o väzbe. Taktiež nebolo\numožnené vyjadriť sa k väzbe procesným stranám (aj advokátovi). Navyše, namietaný stav\nzavinili podľa sťažovateľa príslušné štátne orgány, ktoré dokonca ignorovali jeho\nargumentáciu, že priamo predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (v súčasnosti\nčlen dovolacieho senátu) v tejto veci v minulosti zrušil jeho väzbu podľa § 71 ods. 1\npísm. a) Trestného poriadku, konkrétne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 29/2010\nz 11. októbra 2010. Nebrala sa do úvahy ani jeho argumentácia poukazujúca na rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. júna 2017 vo veci Kuc proti\nSlovenskej republike, v ktorom sa dospelo k záveru, že celé obdobie väznenia by sa malo\npovažovať za celok.\nPri určovaní primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru obdobie, ktoré\nsa má vziať do úvahy, začína zadržaním obvineného a končí sa jeho prepustením. Malo sa\nvykonať celkové zhodnotenie viacnásobných a následných dôb väzby podľa čl. 5 ods. 3\ndohovoru s cieľom posúdiť primeranosť celkového trvania väzby sťažovateľa. Tvrdenia\npre a proti prepusteniu nesmú byť všeobecné a abstraktné, ale musia odkazovať\n\n3\n\nna konkrétne skutočnosti a fakty odôvodňujúce zbavenie slobody. Plynutím času alebo\nodsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol medzičasom vyhlásený (a následne zrušený), sa tieto\ndôvody majú podľa sťažovateľa preskúmať vzhľadom na všetky okolnosti prípadu.\nSťažovateľ\n\nzdôrazňuje,\n\nže\n\nv jeho\n\nprípade\n\ndovolací\n\nsúd\n\nnezohľadnil,\n\nže\n\npredchádzajúci proces bol nálezom ústavného súdu prehlásený za nespravodlivý a dôkazná\nsituácia sa vo vzťahu voči sťažovateľovi ešte viac oslabila tým, že utajený svedok č. 1\nje právoplatne odsúdený za marenie spravodlivosti. Voči osobe sťažovateľa zostalo už len\njedno čítané svedectvo, čo priamo vylučuje odsúdenie.\nPoukazujúc na uvedené skutočnosti, sťažovateľ tvrdí, že najvyšším súdom bol vzatý\ndo väzby protiústavne, pričom v rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru mu nebolo umožnené\ndvojinštančné konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby, v rámci ktorého by sa uznesenie\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu mohlo preskúmať v súlade s týmto článkom\ndohovoru. Jednoinštančným konaním a rozhodovaním o väzbe bez akejkoľvek kontroly\nnebolo možné podľa sťažovateľa obmedziť jeho osobnú slobodu, keďže pri obmedzovaní\nosobnej slobody nemožno vyčleniť jednotlivý prípad v trestnom procese iba\nna jednoinštančné konanie, a to bez ohľadu na počet osôb, ktoré v takomto prípade o väzbe\nrozhodujú. Popisovaný stav, keď súd rozhoduje o väzbe jednoinštančne, nemožno\npodľa sťažovateľa akceptovať bez ohľadu na skutočnosť, že sa o väzbe má rozhodovať\nprioritne.\nSťažovateľ ďalej argumentuje, že v rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6\nods. 1 dohovoru nebolo umožnené jeho obhajcovi vyjadriť sa v konaní o vzatí do väzby,\no čom svedčí zápisnica o výsluchu sťažovateľa z 22. augusta 2018. Osoba vo väzbe musí\nmať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu\nponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti\na zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany\na k odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (právo na kontradiktórnosť konania).\nS ohľadom na tieto skutočnosti sa javí podľa sťažovateľa ako jednostranný názor\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého finančné prostriedky jeho rodičov by mohli slúžiť\n\n4\n\nna financovanie jeho hypotetického úteku. Podľa sťažovateľa ide o absurdný právny názor,\nlebo práve v konaní o dôvodnosti väzby by mohol finančné prostriedky od rodičov\nponúknuť ako kauciu.\nSumarizujúc, sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že nezákonnosť jeho vzatia do\nväzby napadnutým uznesením je daná tým, že mu nebolo umožnené právo na dvojinštančné\nkonanie, bolo mu upreté právo, aby sa k veci jeho väzby vyjadril jeho obhajca, a ďalej tým,\nže neboli rešpektované jeho námietky proti dôvodnosti väzby (s poukazom na doterajšie\ntakmer osemročné zbavenie osobnej slobody), nedostatočnosťou samotnej hrozby druhom\ntrestu a trestnou sadzbou bez pristúpenia ďalších zákonných podmienok, ako aj\nnedostatkom dôvodnej obavy, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti.\nSťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5, čl. 46\nods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1\nods. 3 ods. 4, čl. 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nboli porušené unesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 4/2018\nzo dňa 22. 08. 2018 o vzatí\n\ndo väzby.\n\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 4/2018 zo dňa\n22. 08. 2018 o vzatí\nSR. Aby\n\ndo väzby sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu\nprepustil ihneď na slobodu.\n\nPrípadne nahradil väzbu jej alternatívami: kaucia, elektronický náramok, probačný\ndohľad, záruka dôveryhodnej osoby.“\nNapokon sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol prioritne\n(„Väzba zrýchlené konanie prosím.“).\nII.\nV súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd\noboznámil so zápisnicou najvyššieho súdu o výsluchu sťažovateľa vo veci vedenej\n\n5\n\npod sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018, z ktorej vyplýva, že popri sťažovateľovi\na prokurátorovi bol prítomný aj obhajca sťažovateľa (ktorý je totožný s jeho právnym\nzástupcom v konaní vedenom ústavným súdom).\nPred výsluchom sťažovateľa predsedníčka senátu oboznámila prítomných s dôvodom\nvýsluchu. Uviedla, že v prípade, ak bude vyhovené podanému dovolaniu a dôjde k zrušeniu\nprávoplatného rozhodnutia, na podklade ktorého sťažovateľ aktuálne vykonáva trest odňatia\nslobody, je dovolací súd v zmysle § 380 ods. 2 Trestného poriadku povinný rozhodnúť\naj o väzbe sťažovateľa. Zároveň predsedníčka senátu oboznámila strany so zápisnicou\nz Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, podľa ktorej sa sťažovateľ chce\nzúčastniť výsluchu, s odpisom z registra trestov, odpoveďou na lustráciu v registri\nobyvateľov, čestnými prehláseniami, ako aj ponúknutou zárukou.\nPo poučení sťažovateľ uviedol, že mu porozumel a že bude vypovedať. V súvislosti\ns osobnými,\n\nrodinnými,\n\nmajetkovými\n\na\n\nzárobkovými\n\npred obmedzením osobnej slobody žil niekoľko rokov s družkou\nv rodinnom dome na\n\npomermi\n\nuviedol,\n\nže\n\n, býval\n\n, ktorý potom počas jeho väzby prenajímali\n\na následne ho predali. Mal rozbehnutú firmu\n\n, ktorej predmetom\n\nčinnosti bolo sprostredkovanie, VIP turistika, vymáhanie pohľadávok (v súvislosti s tým\nnebol nikdy trestne stíhaný). Firma bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom\nbez zistenia akýchkoľvek nedostatkov. Na otázku predsedníčky senátu, kde bude bývať\nv prípade prepustenia z väzby, sťažovateľ uviedol, že u matky alebo brata podľa toho, ako\nto uviedli v čestných prehláseniach. Na ďalšiu otázku predsedníčky senátu, v akom odbore\nje vyučený, uviedol, že vyučený je v odbore elektrotechniky – slaboprúd a má vzdelanie\nukončené maturitou.\nV ďalšom sa sťažovateľ vyjadril k dôvodom väzby. Dôvod útekovej väzby nie je\npodľa neho daný. Nepostačuje samotná hrozba vysokým trestom, musia tu byť aj iné\nokolnosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 2010,\na to senátu v zložení JUDr. Krajčovič, JUDr. Duľa, JUDr. Ing. Jakubík. Nie je daný dôvod\nväzby ani podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Všetci svedkovia boli\n\n6\n\nvypočutí, jeden svedok je vo výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti poukázal\naj na rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 2016 v senáte zloženom z JUDr. Serbovej,\nJUDr. Bargela a JUDr. Šiškovej, týkajúce sa obvineného\n\n. K ustanoveniu § 71\n\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že v jeho prípade nehrozí ani pokračovanie\nv trestnej činnosti, nie je žiadny recidivista, naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov.\nPoukazuje aj na záruku zaslanú najvyššiemu súdu. V závere upozorňuje na judikatúru ESĽP\nz roku 2017, podľa ktorej je potrebné nahliadať na dôvody väzby, resp. na väzbu samotnú\nkomplexne. Treba vziať do úvahy aj plynutie času. Úplne na záver dodáva, že je nevinný.\nPo skončení výsluchu a porade s obhajcom sťažovateľ uviedol, že nechce byť\nprítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku a uznesenia.\nZ napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018\nvyplýva, že sťažovateľ bol podľa § 380 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)\na c) Trestného poriadku vzatý do väzby od 22. augusta 2018 s tým, že sa bude vykonávať\nv Ústave na výkon väzby\n\n. Návrh\n\nna nahradenie väzby\n\nzárukou dôveryhodnej osoby nebol prijatý a väzba sťažovateľa nebola nahradená dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka.\nV napadnutom uznesení sa konštatuje, že na podklade dovolania sťažovateľa najvyšší\nsúd rozsudkom sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 vyslovil, že uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nbol\n\nz\n\ndôvodu\n\nuvedeného\n\nv\n\n§\n\n371\n\nods.\n\n1\n\npísm.\n\nc)\n\nTrestného\n\nporiadku\n\nporušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1 a § 319 Trestného poriadku,\nako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v neprospech sťažovateľa a zároveň toto uznesenie v časti\ntýkajúcej sa sťažovateľa zrušil. Zároveň bol zrušený aj rozsudok špecializovaného súdu\nsp. zn. BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa sťažovateľa, pričom\nšpecializovanému súdu sa prikázalo vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať\na rozhodnúť. V dôsledku uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu\nodňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený vo výmere 25 rokov.\n\n7\n\nPodľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia\nslobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto\ntreste zruší, rozhodne súčasne o väzbe. Podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania\nväzby podľa ods. 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom\nkonaní.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najprv sumarizoval argumentáciu\nsťažovateľa a v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že «... ustanovenie § 380 ods. 2\nTr. por., ako je zrejmé z jeho samotného znenia, teda predpokladá obligatórne rozhodnutie\ndovolacieho súdu o väzbe do zrušení rozhodnutia, na podklade ktorého obvinený vykonáva\ntrest odňatia slobody.\nAj pri „takomto“ rozhodovaní o väzbe (až) v dovolacom konaní sa postupuje\nv zmysle § 72 ods. 2 Tr. por., pričom tam uvedený postup bol zachovaný. Predovšetkým,\nobvinený\n\nbol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý, a to za prítomnosti svojho\n\nobhajcu, keď v rámci výsluchu sa tento vyjadril k jednotlivým väzobným dôvodom a v danej\nsúvislosti i k svojim osobným, rodinným, či majetkovým pomerom.\nAk ide o spomínané väzobné dôvody, tieto podľa názoru obvineného u neho aktuálne\nneexistujú. Pokiaľ ide o dôvod tzv. útekovej väzby (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.), upozornil\nna to, že v zmysle súdnej praxe samotná hrozba vysokým trestom nepostačuje, ale musia\nexistovať aj nejaké ďalšie okolnosti. Tiež tu poukázal i na (predchádzajúce väzobné)\nrozhodnutie najvyššieho súdu ešte z roku 2010, kedy konajúci senát v jeho prípade nezistil\npredmetný dôvod väzby. Čo sa týka dôvodu väzby uvedeného pod písm. b) § 71 ods. 1\nTr. por., mal za to, že tento rovnako nemôže byť u neho daný, keďže všetci svedkovia už boli\nvo veci vypočutí, pričom v danej súvislosti argumentoval tiež rozhodnutím najvyššieho súdu,\nkonkrétne uznesením senátu 3T, vydaným v roku 2016 v trestnej veci\n\n. Napokon\n\nvo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby (písm. c) vyššie uvedeného ustanovenia obvinený\nzdôraznil, že nie je žiadnym recidivistom, a teda nijaké pokračovanie v trestnej činnosti\nnehrozí. Naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov (obvinený tým mal na mysli odsúdenie, ktoré\nje už aktuálne zahladené - pozn. súdu).\nObvinený ďalej v rámci svojho výsluchu dal do pozornosti tiež záruku, ktorá bola\ns ohľadom na dané rozhodovanie najvyššiemu súdu zaslaná. Za potrebné považoval pritom\n\n8\n\npoukázať i na tú skutočnosť, že v súlade s judikatúrou ESĽP je potrebné nahliadať\nna dôvody väzby (resp. väzbu samotnú) komplexne, keď do úvahy treba vziať aj plynutie\nčasu.\nČo sa týka otázky skôr spomínaných osobných, rodinných, či majetkových pomerov\nobvineného, tento sa vyjadril, že je slobodný, pričom pred obmedzením osobnej slobody žil\nniekoľko rokov so svojou družkou, a to v rodinnom dome v\n\n,\n\nktorý počas jeho väzby najskôr prenajímali a neskôr ho predali. Je vyučený elektrotechnik,\navšak predtým v danom obore nepracoval, keďže mal svoju dobre „rozbehnutú“\n(prosperujúcu)\n\nfirmu\n\n,\n\nzaoberajúcu\n\nsa\n\npredovšetkým\n\nsprostredkovateľskou činnosťou, ale tiež vymáhaním pohľadávok. Vo vzťahu k posledne\nuvedenému však podotkol, že v danej súvislosti nebolo voči nemu nikdy vedené žiadne\ntrestné stíhanie a ani nebolo na neho podané žiadne trestné oznámenie. Samotná firma\npritom bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom, a to bez zistenia akýchkoľvek\nnedostatkov.\nNa otázku, kde by sa zdržiaval v prípade, že by bol prepustený na slobodu, obvinený\nuviedol, že buď u svojich rodičov alebo u brata - v súlade s tým, ako to títo uviedli\nv čestných prehláseniach, doručených súdu pred rozhodovaním. Záverom obvinený\nzdôraznil, že je nevinný. ».\nVychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, najvyšší súd v napadnutom uznesení svoje\nzávery odôvodnil takto:\n«Dovolací súd preskúmal predložený spisový materiál a tiež s prihliadnutím\nna vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že u obvineného\nsú splnené všetky tak formálne ako i materiálne podmienky potrebné pre jeho vzatie\ndo väzby. Konkrétne sú u neho popri dôvodnom podozrení zo spáchania žalovaného\ntrestného činu, dané dôvody tzv. útekovej a tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. a) a písm. c) Tr. por.\nPodľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz\nzistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol\nspáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal\n\n9\n\nobvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava,\nže\na) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,\nnajmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí\nvysoký trest,\nc) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\nDovolací súd v prvom rade konštatuje splnenie základnej materiálnej podmienky\nväzby spočívajúcej v tom, že i v aktuálnom štádiu konania, keď sa vec opäť dostala do fázy\nkonania pred súdom prvého stupňa, naďalej existuje dôvodné podozrenie, že obvinený\nsa mal (spolu s ďalšími už právoplatne odsúdenými osobami) podieľať\nna spáchaní stíhaného skutku, vykazujúceho znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného\nčinu.\nUvedené konštatovanie má pritom zrejmý podklad v konkrétnej dôkaznej situácii,\naktuálnej v čase rozhodovania oboch skôr konajúcich súdov, ktorú aj dovolací súd\n(pre potreby rozhodovania o väzbe) považuje za indikujúcu pre vyššie charakterizovaný\nzáver o dôvodnom podozrení. S ohľadom na dôvod zrušenia skorších meritórnych\nrozhodnutí (viď odôvodnenie dovolacieho rozsudku) a z toho vyplývajúci „potrebný“\nrozsah prerokovania veci súdom prvého stupňa (vecné posúdenie návrhu obhajoby na\nvýsluch svedka, pôvodne avizovaného prokurátorom, avšak s neskoršou absenciou takého\nnávrhu) nie je pre ďalší priebeh konania vôbec vylúčené, že napokon nedôjde k žiadnej\nzmene dôkaznej situácie vo vzťahu k obvinenému\n\n(samozrejme, možný je i opak).\n\nRozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine či nevine obvineného, preto\nexistencia dôvodného podozrenia zo spáchania činu je v uvedenom smere nielen\ndostačujúca, ale priamo určujúca a limitujúca (rozhodnutím o väzbe nemožno vysloviť\nvinu).\nVo vzťahu k existencii dôvodnej obavy, že by obvinený v prípade prepustenia\nna slobodu ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a v konečnom\ndôsledku aj potencionálne hroziacemu trestu (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.). potom dáva\ndovolací súd do pozornosti predovšetkým tú skutočnosť, že obvinený je stíhaný\nresp. dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa\n\n10\n\n§ 144 Trestného zákona v druhom odseku, ktorý pre prípad spáchania uvedeného činu\nustanovuje trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.\nObvinenému\n\nbol pôvodne právoplatne uložený trest odňatia\n\nslobody vo výmere 25 rokov, z ktorého si doposiaľ vykonal „len“ niečo menej ako 8 rokov\n(na osobnej slobode bol v danej veci nepretržite obmedzený od 8. októbra 2010), z čoho\nvyplýva, že je u neho daná hrozba ešte skutočne dlhoročného výkonu trestu, pokiaľ by bol\naj v ďalšom konaní uznaný za vinného.\nSamotná obava z uloženia vysokého trestu odňatia slobody (v zmysle ustálenej súdnej\npraxe sa za vysoký trest považuje 8 rokov odňatia slobody a viac, čo znamená, že dĺžka\nprípadného „dovykonania“ zo strany obvineného uvedenú výšku ďaleko presahuje) je tu\npritom plne postačujúca z pohľadu odôvodnenia existencie dôvodnej obavy z konania\nuvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Nie je potrebné v danej súvislosti poukazovať\nna žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti (popri hrozbe vysokého trestu), a to vzhľadom\nk nastalej procesnej situácii.\nPlatí totiž (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2015,\nsp. zn. 2 Tost 4/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 90/2015), že verejné vyhlásenie zatiaľ neprávoplatného\nodsudzujúceho rozsudku, ktorým bol obvinenému uložený vysoký trest alebo uloženie\nktorého mu hrozí, možno považovať za „konkrétnu skutočnosť“ v zmysle návetia § 71 ods. 1\nTr. por., z ktorej vyplýva „hrozba vysokým trestom“ (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.)\nTo teda znamená, že zisťovanie žiadnej ďalšej konkrétnej skutočnosti sa v takýchto\nprípadoch k odôvodneniu tzv. útekovej väzby nevyžaduje, resp. požiadavka na ďalšie\ndodatočné dôvody sa pri zásadne zmenenej situácii v podobe vyhlásenia odsudzujúceho\nrozsudku eliminuje (a oproti tomu naopak, väzba je vylúčená po vyhlásení oslobodzujúceho\nrozsudku).\nUvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, a to napriek\nurčitým jeho odlišnostiam, nie však obsahovo podstatným.\nV tomto smere je potrebné opätovne poukázať na konkrétny dôvod zrušenia\npôvodného právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, ktorým bol obvinenému uložený trest\nodňatia slobody vo výmere 25 rokov, a z neho vyplývajúci „potrebný“ rozsah ďalšieho\nprerokovania veci, keď je úlohou súdu nižšieho stupňa sa v podstate „vysporiadať“\n\n11\n\ns jediným dôkazným návrhom - aktuálne obhajoby, a to objasnením jeho doposiaľ súdu\nneznámeho vecného podkladu (preskúmať teda z tohto pohľadu postup prokurátora, ktorý\ndotknutý, ním pôvodne avizovaný dôkazný návrh, napokon neuplatnil).\nOdlišnosť spočívajúca v tom, že v dôsledku rozsudku dovolacieho súdu sa predmetná\ntrestná vec dostala až do štádia prvostupňového konania (a teda neexistuje vyhlásený\nodsudzujúci rozsudok), nie je relevantná. Faktom totiž je, že bolo vecou voľnej úvahy\ndovolacieho súdu, či zruší iba rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo aj súdu prvého stupňa\n(zároveň\n\npritom\n\nplatí\n\nzáver\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\no\n\npodozrení\n\nvyvolanom\n\ndoterajším dokazovaním v súdnom konaní). Pre druhý z uvedených postupov sa dovolací\nsúd rozhodol z dôvodu širšieho zaistenia práva obvineného na obhajobu (ale aj práv\nobžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania, dostupného\npre obe strany na preskúmanie záverov súdu prvého stupňa pri posudzovaní riešenej\ndôkaznej otázky (je možné predpokladať, že také riešenie by zvolil i odvolací súd, ak by bolo\nzrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo o takto vyvolanú „medzifázu“).\nA navyše (už bez primárne určujúceho významu), dovolací súd má za to, že okolnosti\nposudzovaného prípadu svedčia skôr riziku úteku, či skrývania sa obvineného v prípade\njeho prepustenia na slobodu. Trest (a to vysoký) už totiž začal pôsobiť silou svojej represie,\navšak väčšia jeho časť podľa pôvodného rozsudku ostala ešte nevykonaná. To je konkrétna\nokolnosť, ktorá vyvoláva obavu zo snahy obvineného nedostať sa do pôvodnej situácie,\nak by v konaní neuspel.\nJe pritom nespochybniteľná i tá skutočnosť, že v prípade dlhodobého pobytu v ústave\nsa veľká väčšina predovšetkým sociálnych väzieb, existujúcich v predchádzajúcom období,\npretrhne alebo oslabí.\nDovolací súd považuje ďalej za potrebné v súvislosti s odôvodnením dôvodu\ntzv. útekovej väzby uviesť, že pred samotným rozhodnutím (dňa 17. augusta 2018) mu bolo\ndoručené čestné prehlásenie rodičov obvineného v tom zmysle, že nakoľko ich syn aktuálne\nnemá evidovaný žiaden trvalý pobyt (presnejšie na žiadnej konkrétnej adrese - pozn. súdu),\nv prípade jeho prepustenia na slobodu súhlasia s jeho prihlásením na trvalý pobyt v byte,\nktorého sú majiteľmi\n\n). Tiež v tejto súvislosti uviedli,\n\nže počas výkonu trestu ich syna predali nehnuteľnosť, na ktorej mal predtým evidovaný\ntrvalý pobyt (išlo o dom v ich vlastníctve na\n\n12\n\n- pozn.\n\nsúdu). Rodičia obvineného zároveň doložili výpis z účtu na preukázanie svojej solventnosti\n(na účte vedenom na matku obvineného je viac než 30.000 Eur) s tým, že v prípade\nprepustenia ich syna na slobodu, môže tento uvedené finančné prostriedky z účtu čerpať.\nRovnako ešte pred rozhodnutím bolo najvyššiemu súdu doručené i čestné prehlásenie\nbrata obvineného a jeho ženy, že v prípade prepustenia obvineného ma slobodu súhlasia\ns jeho prihlásením na trvalý pobyt v dome, ktorého sú majiteľmi (\n).\nK tomu uvádza dovolací súd toľko, že hoci rodičia i brat obvineného (spolu so svoju\nženou) zhodne deklarovali, že súhlasia s tým, aby v prípade jeho prepustenia na slobodu\nmal tento „u nich“ evidovaný trvalý pobyt (z výpisu z REGOB vyplýva, že od 8. marca 2010\ndo 25. augusta 2016 mal obvinený evidovaný trvalý pobyt na už skôr zmieňovanej\n, pričom aktuálne má ako trvalý pobyt uvedené mesto\n), takéto prihlásenie osoby k trvalému pobytu je skôr formálna záležitosť\n(tiež ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. používa pojem „stále bydlisko“, čo nie je\ntotožné s trvalým pobytom, ale ide o pojem širšieho významu a rozsahu).\nAj keď je možné predpokladať a súd to tak aj vníma, že vyššie uvedení rodinní\npríbuzní v podstate tým chceli o. i. povedať tiež to. že obvinený by mal aj kde bývať,\nvo vzťahu k reálnej hrozbe skrývania sa a úteku, zodpovedajúcej okolnostiam prípadu\na výsledkom doterajšieho konania (dokazovania), pôsobia poskytnuté prehlásenia skôr\nformálne a nemajú dostatočný garančný potenciál. Inými slovami povedané, dovolací súd\nsa nedomnieva, že by príbuzní boli schopní ovplyvniť správanie sa obvineného v zmysle\nzabezpečenia jeho osoby pre ďalšie konanie.\nObdobne bez vplyvu na zmienený záver dovolacieho súdu je potom i jemu pred\nrozhodnutím doručené vyjadrenie\n\n, majiteľa autoservisu\n\n,\n\n, že má pre obvineného v prípade jeho\nprepustenia zabezpečené trvalé pracovné miesto v jeho firme, konkrétne na pozíciu\nelektrotechnika. K predmetnému vyjadreniu sa pritom dovolací súd „vráti“ ešte neskôr,\na to konkrétne v časti vysporiadavajúcej sa s otázkou možného nahradenia väzby\nobvineného.\nTo isté potom platí aj pokiaľ ide o pomerne veľký obnos peňazí na účte matky\nobvineného, ku ktorým by mal obvinený prístup (pritom možnosť ich využitia\n\n13\n\nna zabezpečenie vyhýbania sa konaniu, resp. opätovnému trestu je len obavou, avšak\nz pohľadu väzobných dôvodov aktuálnou).\nAk ide o dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., či inak\npovedané, obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho\nprepustenia na slobodu, táto má základ (rovnako, ako tomu bolo v pôvodnom konaní)\npredovšetkým v samotnom charaktere a povahe stíhanej trestnej činnosti, keď je\nobvinenému kladené za vinu spáchanie jedného z typovo najzávažnejších trestných činov\n(trestný čin úkladnej vraždy je zaradený v osobitnej časti Trestného zákona vôbec ako úplne\nprvý, a to v rámci 1. hlavy s názvom „Trestné činy proti životu a zdraviu“, keď je zrejmé,\nže v 1. hlave sa chránia hodnoty, na ktorých ochrane má spoločnosť najväčší záujem). Taký\nčin mal byť navyše spáchaný v organizovanej forme. Osoby, ktoré sa spolčili za účelom\nspáchania dotknutého trestného činu a medzi ktoré mal patriť aj obvinený\n(zatiaľ stále dôvodne podozrivý), pritom daný čin pomerne dlho a detailne plánovali, keď\npredchádzajúce väzobné rozhodnutia v tejto súvislosti celkom príhodné používajú výraz,\nže malo ísť z ich strany o skutočne vysoko sofistikované konanie.\nReálie pôvodného rozsudku (ktorého opodstatnenosť je znovu len v rovine\npodozrenia, avšak stále dôvodného) neumožňujú konštatovať, že by doterajší čiastočný\nvýkon trestu odňatia slobody obavu z recidívy trestnej činnosti - oproti stavu z obdobia pred\npredchádzajúcim rozhodnutím - odstránil.\nOkrem vyššie zmieňovaných skutkových okolností predmetnej veci je tiež dôležité\n(podporne, resp. subsidiárne) poukázať i na osobu samotného obvineného, a to z pohľadu\njeho predchádzajúceho spôsobu života, keď sa tento jednak mal živiť o. i. tiež vymáhaním\npohľadávok, a jednak - ako je to zrejmé z odpisu z registra trestov - sa už v minulosti\nnásilnej trestnej činnosti dopustil. Je síce pravdou, že v spomínanej veci sa na obvineného\nhľadí, ako keby nebol odsúdený, avšak to sa týka iných aspektov rozhodovania,\nnie posudzovania jeho náchylnosti na páchanie trestnej činnosti určitého druhu, resp.\nna násilné konanie v širšom zmysle slova, a to aj pri posudzovaní dôvodov väzby.\nZ vyššie uvedeného je tak zrejmé, že konkrétne skutočnosti uvádzané súdmi\nv predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach v súvislosti s odôvodnenosťou obavy, že by\nobvinený v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v trestnej činnosti, ani v danom\nštádiu konania nič nestratili na aktuálnosti.\n\n14\n\nZáverom vo vzťahu k otázke možného nahradenia väzby u obvineného miernejším\nprostriedkom, a to konkrétne či už dohľadom probačného a mediačného úradníka\n(§ 80 ods. 1 písm. c) Tr. por.), ktorú možnosť je súd rozhodujúci o väzbe povinný skúmať\nex offo, alebo ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby\n,\n\n, majiteľa firmy\n,\n\n(§ 80 ods. 1\n\npísm. a) Tr. por.), uvádza dovolací súd iba toľko, že v súlade s § 80 ods. 2 veta tretia\nTr. por. je v prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin na použitie uvedených inštitútov\npotrebné preukázať existenciu výnimočných okolností, ktoré však v posudzovanej veci\nsúdom zistené neboli. Tieto nevyplývajú z obsahu predloženého spisu a nevyplynuli ani\nz vykonaného výsluchu.\nJe potrebné zdôrazniť, že výnimočnou okolnosťou prípadu nie je zrušenie pôvodného\nrozhodnutia na účel objasnenia potreby vykonať nový dôkaz, u ktorého nie je doposiaľ\nzistiteľné, či na doterajšie výsledky dokazovania môže mať vplyv - nariadený postup\nje potrebný na zaistenie práva obvineného na obhajobu, ktorého zachovanie si dotknuté\nobjasnenie vyžaduje.\nTým je možnosť zákonnej náhrady väzby v konkrétnych okolnostiach prípadu\nvylúčená.\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti teda najvyšší súd dospel k záveru,\nže osobu obvineného\n\nje nevyhnutné i naďalej obmedzovať na osobnej\n\nslobode, keď konkrétne účelom väzobného stíhania je nielen jeho zabezpečenie pre ďalšie\ntrestné konanie a príp. výkon trestu (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.), ale tiež ochrana\nspoločnosti pred prípadným pokračovaním v páchaní trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c)\nTr. por.).»\nÚstavnému súdu bola ako príloha predložená aj fotokópia rukou písaného listu\nsťažovateľa z 23. augusta 2018 adresovaného najvyššiemu súdu k sp. zn. 1 TdoV 4/2018,\nz ktorého vyplýva, že podáva sťažnosť proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nz 22. augusta 2018 o vzatí do väzby s tým, že sťažnosť detailnejšie odôvodní po doručení\nuznesenia. Reagujúc na uvedený list sťažovateľa, predsedníčka senátu najvyššieho súdu\nv prípise sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 27. augusta 2018 adresovanom sťažovateľovi konštatuje,\nže podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe nie je prípustná\n\n15\n\nsťažnosť, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd a ak zákon neustanovuje\ninak.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,\nči ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\ntotiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež\nposúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\no zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\n\n16\n\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\ntiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nVo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri rozhodovaní\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnom zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ považuje za kľúčovú námietku\nspočívajúcu v tom, že mu nebolo umožnené právo na dvojinštančné konanie a rozhodovanie\no jeho väzbe, keďže o jeho vzatí do väzby rozhodol najvyšší súd v dovolacom konaní\nbez možnosti podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť.\n\n17\n\nPodľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná\nsťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,\nak tento zákon neustanovuje inak.\nPríslušné ustanovenia ústavy (druhá hlava, siedmy oddiel – právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu) v ustanoveniach čl. 46 až čl. 50 neobsahujú (explicitne) základné právo\nna riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam všeobecných súdov, a to či už v trestnom\nalebo občianskoprávnom konaní, resp. v rámci správneho súdnictva. Inými slovami,\nskutočnosť, že príslušné procesné kódexy v zásade umožňujú preskúmať prvostupňové\nrozhodnutie v rámci riadneho opravného konania (okrem Správneho súdneho poriadku),\nnemožno považovať za realizáciu ústavou výslovne zakotveného základného práva.\nZákonom garantované právo na riadny opravný prostriedok ide teda nad rámec štandardu\ngarantovaného ústavou.\nObdobne ani dohovor v rámci čl. 6 ods. 1 – práva na spravodlivý proces právo\nna prieskum rozhodnutia súdu nadriadeným súdom v sebe ratione materiae neobsahuje.\nTento stav trval až do prijatia protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“).\nPodľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,\nmá právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto\npráva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.\nPodľa čl. 2 ods. 2 protokolu č. 7 z tohto práva sú prípustné výnimky v prípade menej\nzávažných trestných činov, ktoré ako také kvalifikuje zákon, alebo ak príslušnú osobu súdil\nv prvom stupni najvyšší súd alebo bola uznaná za vinnú a odsúdená na základe odvolania\nproti oslobodzujúcemu rozsudku.\nZ citovaného článku protokolu č. 7 vyplýva medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach zaručené právo v rámci trestného konania na riadny opravný prostriedok proti\n\n18\n\nvýroku o vine alebo treste. Toto právo však nie je bezvýnimočné, pretože, inter alia,\nsa nevzťahuje na také rozhodnutie o vine, či treste, ktoré bolo vydané najvyšším súdom.\nNa tomto základe možno konštatovať, že čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2\nprotokolu č. 7 zabezpečuje väčší rozsah základného práva na súdnu ochranu v trestnom\nkonaní pri rozhodovaní o vine a treste, než Ústava Slovenskej republiky. Existujúca úprava\nTrestného poriadku tomuto štandardu plne zodpovedá, lebo napriek absencii základného\npráva na riadny opravný prostriedok pri rozhodovaní o vine a treste v rámci ústavy je toto\nprávo jednoznačne zakotvené v Trestnom poriadku. Trestný poriadok teda zodpovedá\nštandardu vyplývajúcemu z medzinárodného práva.\nNemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rozhodovanie o väzbe (vzatí do väzby,\npredĺžení väzby, ďalšom trvaní väzby atď.) nie je rozhodovaním o vine a treste, v dôsledku\nčoho sa čl. 2 protokolu č. 7 sa na rozhodovanie o väzbe nevzťahuje.\nProcesné práva garantujúce spravodlivé súdne konanie v rámci rozhodovania o väzbe\nsú ratione materiae spravidla súčasťou čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru\n(m. m. III. ÚS 646/17, II. ÚS 111/18, II. ÚS 564/18). Rovnako ako zo základného práva\nna súdnu ochranu podľa druhej hlavy, siedmeho oddielu ústavy, ani z čl. 17 ústavy\n(druhá hlava, druhý oddiel) nevyplýva právo na riadny opravný prostriedok proti\nrozhodnutiu o väzbe.\nPodľa názoru sťažovateľa právo na riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu\no väzbe má vyplývať z čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého každý, kto je zatknutý alebo\ninak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene\nrozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie\nslobody nezákonné.\nUvedená záruka inšpirovaná anglickým inštitútom habeas corpus sa vzťahuje\nna všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru.\nAk o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd (ako to bolo aj v danom prípade), alebo\n\n19\n\nak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe, čl. 5\nods. 4 dohovoru sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením\nje obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom čl. 5 ods. 4\ndohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu\nprevierku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie\no pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru nepochybne zaväzuje štáty\nposkytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí\naj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd v súdnom konaní. V tomto prípade kontrola\npodľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí.“ (De Wilde a i. c. Belgicko);\nv tomto prípade ide o tzv. inkorporovanú kontrolu (contrôle incorporé, resp. incorporated\nsupervision).\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa o porušení\nčl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že nemal možnosť riadneho opravného prostriedku\nproti uzneseniu najvyššieho súdu o vzatí do väzby, je zjavne neopodstatnená, a teda\nnedôvodná.\nSťažovateľ ďalej namieta, že mu, resp. jeho obhajcovi nebolo v posudzovanom\nprípade umožnené vyjadriť sa v konaní o väzbe.\nZ obsahu zápisnice najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018\npopísanej\n\nv časti\n\nII\n\ntohto\n\nuznesenia\n\nnepochybne\n\nvyplýva,\n\nže\n\nsťažovateľ\n\nbol\n\npred rozhodnutím o väzbe najvyšším súdom vypočutý, pričom najprv odpovedal\nna konkrétne otázky predsedníčky senátu, a potom predniesol svoje stanovisko\nk rozhodnutiu o väzbe. Na výsluchu bol prítomný obhajca sťažovateľa, ktorý však žiaden\nprednes neurobil.\nMožno predpokladať, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že jeho obhajcovi nebolo\numožnené vyjadriť sa, vychádza z toho, že zo znenia zápisnice nevyplýva,\nže by predsedníčka senátu výslovne vyzvala obhajcu, aby prípadne urobil vlastný prednes,\na to či už pred prednesením stanoviska sťažovateľa alebo po ňom.\n\n20\n\nZ § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že pred rozhodnutím o väzbe musí byť\nobvinený vypočutý. K tomu nepochybne aj došlo, ani sťažovateľ nepopiera, že prednes\nurobil. Podľa presvedčenia ústavného súdu prítomnému obhajcovi nič nebránilo v tom, aby\n(ak by to považoval za potrebné) osobný prednes sťažovateľa z hľadiska obhajcu doplnil,\npričom nič nenasvedčuje tomu, že by sa o možnosť doplnenia prednesu sťažovateľa pokúšal\na že by mu to nebolo umožnené.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa\nspočívajúcu v tvrdení, že mu, resp. jeho obhajcovi bolo postupom najvyššieho súdu odňaté\nprávo vyjadriť sa k veci.\nSťažovateľ napokon namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nerešpektoval\nrelevantné skutočnosti, že pre opätovné vzatie do väzby neboli už dané dôvody, a to jednak\nz hľadiska dikcie ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ale aj z hľadiska\ntoho, že jeho vzatiu do väzby najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania predchádzalo\ntakmer 8 rokov trvajúce nepretržité obmedzenie jeho osobnej slobody vo forme väzby a tiež\nvýkonu trestu odňatia slobody.\nV súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že predovšetkým\nvšeobecným súdom prináleží dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila primeranú\nhranicu. Za tým účelom majú skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť\nexistenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu\nneviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutí.\nPredovšetkým na základe dôvodov figurujúcich v rozhodnutí, ako aj na základe nesporných\nskutočností uvedených obvineným sa zisťuje, či bol alebo nebol porušený čl. 5 ods. 3\ndohovoru. Trvanie dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine\nqua non zákonnosti väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí.\nJe potom podstatné, či iné dôvody uvedené všeobecnými súdmi naďalej ospravedlňujú\npozbavenie slobody (Toth c. Rakúsko).\n\n21\n\nVychádzajúc z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia obsiahnutých\nv časti II tohto uznesenia, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd starostlivo, podrobne\na vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo na základe postupu podľa § 380 ods. 2\nTrestného poriadku bolo potrebné vziať sťažovateľa v rámci dovolacieho konania do väzby\nz dôvodov vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Odvolal sa pritom\nna príslušné ustanovenia Trestného poriadku, vlastnú judikatúru, ako aj konkrétne okolnosti\nprípadu.\nSťažovateľ v podstate bez toho, aby vecne polemizoval s konkrétnymi podrobnými\nargumentmi najvyššieho súdu, iba trvá na tom, že ním presadzované právne názory treba\npovažovať za správne.\nArgumentácia najvyššieho súdu sa z pohľadu ústavného súdu javí ako presvedčivá\na primeraná. Nevykazuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Niet preto\ndôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.\nBez ohľadu na dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k namietanému\nporušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy,\nako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru existujú aj ďalšie dôvody pre ich neakceptovateľnosť\nv konaní o sťažnosti sťažovateľa.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP je namietané porušenie\nzákladných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2\ndohovoru ratione materiae súčasťou rozhodovania vo veci samej a nie rozhodovania\no väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia čl. 17 ústavy, resp. čl. 5\ndohovoru. Keďže v posudzovanom prípade predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa\nproti rozhodovaniu najvyššieho súdu o jeho väzbe, možnosť porušenia uvedených článkov\nústavy a dohovoru už na prvý pohľad neprichádza do úvahy (III. ÚS 646/17, II. ÚS 111/18,\nII. ÚS 564/18).\n\n22\n\nPodľa čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nUž z citácie vyplýva, že základné právo garantované prostredníctvom čl. 46 ods. 2\nústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, sa ratione materiae vzťahuje špecificky\nna správne súdnictvo. Základné právo na súdnu ochranu je inak zakotvené v ustanovení čl.\n46 ods. 1 ústavy. V prípade sťažovateľa sa nerozhodovalo o väzbe v rámci správneho\nsúdnictva, čo akúkoľvek možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 2 ústavy prima facie vylučuje.\nKeďže sťažovateľ v navrhovanom znení nálezu (petite sťažnosti) požaduje aj,\naby rozhodnutím ústavného súdu bola jeho väzba prípadne nahradená alternatívami (kaucia,\nelektronický náramok, probačný dohľad, záruka dôveryhodnej osoby), treba poznamenať,\nže najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že k nahradeniu väzby miernejším prostriedkom\nv prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin je potrebné preukázať existenciu\nvýnimočných okolností, ktoré však v danom prípade neboli zistené. Sťažovateľ, ktorý sa\nv sťažnosti touto otázkou prakticky vôbec nezaoberal, sa ani len nepokúsil záver\nnajvyššieho súdu o neexistencii výnimočných okolností vyvrátiť či aspoň spochybniť.\nZa tohto stavu ústavný súd nemá žiaden relevantný argumentačný podklad zo strany\nsťažovateľa na spochybnenie správnosti uvedeného záveru najvyššieho súdu.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2019\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba", "trestný čin-obzvlášť závažný zločin", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c400e7d3-a226-434c-b0b0-949a25a7d8cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 54/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:07e7a87c-ba41-469a-a4ff-93814a7f772c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.66.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2026 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.66.2026.1"}, {"guid": "ussr:a61dde0f-6c08-469d-a2d5-9d31e46c328a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.443.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 443/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 443/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.443.2025.1"}, {"guid": "ussr:9066c228-cac0-4109-984c-5aacf3e6a448", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.279.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 279/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 279/2025 z 13. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.279.2025.1"}, {"guid": "ussr:8046a942-6bef-4256-9243-b74f3df683e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.484.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 484/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 484/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.484.2022.1"}, {"guid": "ussr:df731f8a-26ec-4760-94b9-a24a261a41c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 412/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 412/2020 z 8. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.412.2020.1"}, {"guid": "ussr:274f3e5d-b940-4043-876c-99bca5fd97bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.332.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 332/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 332/2020 z 1. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.332.2020.1"}]}