{"guid": "ussr:b4305060-076d-45a2-9384-c7ba2311c4a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.69.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 69/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 69/2019 z 7. 2. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 69/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.69.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2019-02-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b4305060-076d-45a2-9384-c7ba2311c4a4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.69.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.69.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.69.2019.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 69/2019-34\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, a\n\n,\n,\n\noboch\n\nzastúpených Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Š. Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 37/2018 zo 16. októbra 2018, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n22. januára 2019 doručená sťažnosť\n, a\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), oboch\n\nzastúpených Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Š. Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo\n37/2018 zo 16. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli stranou\nv konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n4 C 33/2006 v procesnom postavení žalobcov, ktorí sa proti žalovaným 1 až 5 domáhali\nurčenia práva vecného bremena.\nOkresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 4 C 33/2006-1017 zo 17. marca 2016\n(ďalej len „čiastočný rozsudok zo 17. marca 2016“) určil, že v prospech vlastníkov\nnehnuteľností v katastrálnom území\n\npresne špecifikovaných v citovanom\n\nrozhodnutí existuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z ich práva\nprechádzať po častiach nehnuteľností v katastrálnom území\n\npresne\n\nšpecifikovaných v citovanom rozhodnutí, a to pešo, príručnými vozíkmi, detskými kočíkmi,\nbicyklami, jednostopovými motorovými vozidlami, osobnými motorovými vozidlami,\ntraktormi a nákladnými motorovými vozidlami.\nO odvolaní proti čiastočnému rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd\nv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co 313/2016 z 3. októbra\n2017 v znení opravného uznesenia tohto súdu sp. zn. 14 Co 313/2016 zo 16. januára 2018\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. októbra 2017“) tak, že čiastočný rozsudok\nokresného súdu zo 17. marca 2016 potvrdil ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\nO dovolaní žalovaných 1, 2, 4 a 5 proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nz 3. októbra 2017 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n\n2\n\nKeďže najvyšší súd napadnutým unesením „fakticky už neformálne rozhodol\naj vo veci samej“, je podľa názoru sťažovateľov daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť\no sťažnosti meritórne.\nPodľa sťažovateľov najvyšším súdom vyslovený právny názor zaväzujúci vo veci\nkonajúci krajský súd je svojvoľný. Uvádzajú k tomu, že najvyšší súd v podstatnej časti\nvychádza z údajných skutkových tvrdení sťažovateľov, resp. pôvodných žalobcov, ktoré\nnie sú pravdivé, pričom najvyšší súd „vychádzajúc z takýchto iných než sťažovateľmi\ntvrdených skutkových tvrdení ohľadne titulu ich vstupu do držby, následne akceptoval jeden\nz dovolateľmi tvrdených dovolacích dôvodov“.\nSťažovatelia a rovnako aj pôvodní žalobcovia ako titul ich vstupu do držby práva\nprechodu označovali výslovne ústnu dohodu uzatvorenú medzi „vtedajším riaditeľom\nOÚNZ\n\ns pôvodným žalobcom 1/ s vedomím\n\na súhlasom pôvodnej žalobkyne 2/\n\nako manželky pôvodného žalobcu 1/,\n\nz konca marca 1970, ktorej obsah bol výrazne širší než to, čo možno vyvodzovať z listu\nz 5. novembra 1970“.\nZ uvedeného dôvodu sťažovateľom nie je zrejmé, z akých dôvodov dovolací súd\nžalobcami tvrdený titul, na základe ktorého došlo k vstupu do výkonu práva prechodu\na prejazdu, zúžil len na to, čo má podľa neho výslovne vyplývať z listu z 5. novembra 2017.\nV napadnutom uznesení tak zo strany najvyššieho súdu došlo k svojvoľnému pozmeneniu\nskutkového stavu, a tým aj porušeniu § 442 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.\nPorušenie § 440 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi,\nvidia sťažovatelia v tom, že najvyšší súd sa stotožnil s tvrdením dovolateľov o existencii\nvady podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého bola prípustnosť dovolania daná tým,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa\n\n3\n\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ďalej len „odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe“).\nAni jeden z uvádzaných judikátov dovolacieho súdu (rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 110/2010, sp. zn. 7 MCdo 4/2013 a sp. zn. 4 Cdo 361/2012) podľa\nsťažovateľov „nerieši prípad s takým (obdobným) skutkovým rámcom v relevantných\nokolnostiach, aký bol žalujúcou stranou tvrdený a aj vykonanými dôkazmi preukázaný“.\nV konkrétnostiach sťažovatelia namietajú, že právne závery rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cdo 110/2010 z 26. apríla 2012 «sa týkali skutkového rámca predstavujúceho\n(v konaní o žalobe o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu\na prejazdu cez pozemok žalovaných) nesporné skutkové zistenie, že žalobcovia\nnehnuteľnosť, ku ktorej sa predtým neúspešne domáhali určenia vlastníckeho práva titulom\nvydržania, užívali ako jedinú prístupovú cestu na ten istý účel k svojmu rodinnému domu\na skutkové zistenie, že žalobcovia (ich právni predchodcovia) prechod cez pozemok užívali\ndlhodobo (od r. 1952), pričom dovolací súd prijal (k otázke ohľadne ktorej bolo dovolanie\npripustené) právny záver, že ak v konaní o určenie existencie vlastníckeho práva, ktoré\nmalo byť nadobudnuté vydržaním, sa nepreukáže oprávnená, t. j. dobromyseľná držba veci,\nnie je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti)\nprekážkou pre možnosť preukázania oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému\nbremenu k tej istej veci tým istým subjektom.\n3.2.3. Právne závery (právne posúdenie) vyplývajúce z rozhodnutia NS SR\nsp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. 02. 2014 sa týkali posudzovania otázky dobromyseľnosti\nžalovaného, ktorý písomnými kúpnymi zmluvami zo 14. 08. 1974 a 09. 10. 1974 s overenými\npodpismi predávajúceho, previedol označené pozemky do vlastníctva štátu (socialistického\nspoločenského vlastníctva), ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom za kúpnu cenu,\nktorá bola uhradená a napriek tomu mal prevádzané nehnuteľnosti ďalej užívať\na domnievať sa, že kúpne zmluvy sú neúčinné, pretože neboli registrované štátnym\nnotárstvom, v dôsledku čoho sa zmena vlastníctva nepremietla do evidencie nehnuteľností.\nV ňom bola (dovolacím súdom) konštatovaná neospravedlniteľnosť takéhoto právneho\nomylu, nezakladajúceho oprávnenú držbu žalovaného (pre absenciu právneho titulu\n\n4\n\nuchopenia sa držby žalovaným, ktorý by aj v prípade, ak by aj kúpne zmluvy neboli účinné,\nobvykle svedčil nadobúdateľovi - kupujúcemu, nie prevodcovi - predávajúcemu), ak sa\nžalovaný uchopil držby nehnuteľností po tom čo sám právne účinným spôsobom previedol\nk ním vlastnícke právo na štát, kedy nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej\nviere, že je vlastníkom vecí, ani ak by si žalovaný myslel, že kúpne zmluvy sú právne\nneúčinné a že je naďalej vlastníkom veci.\n3.2.4. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo 361/2012 dovolací súd cituje, že\n„judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po\n1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej\nforme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť\npatrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá OZ nemôže byť držiteľom oprávneným\n(5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť so zreteľom na všetky\nokolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto\nzmluva na originálne nadobudnutie vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca\nsa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľností“ (bod 12.4. odôvodnenia).\nV tomto rozhodnutí je však výslovne konštatované tiež to (čo už ale dovolací súd necituje),\nže „iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť,\nani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez toho,\naby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu\nspojených s prevodom nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj\nnapríklad CPj 69/83 z 30. marca 1992)“.\n3.3. Z uvádzaných rozhodnutí, vo väzbe na ktoré dovolací súd vyvodil odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe NS SR, ku ktorému malo dôjsť v spornej právnej veci\nsťažovateľov zo strany odvolacieho súdu, vyplýva výrazný rozdiel posudzovaného\nskutkového rámca u každej z nich oproti skutočnému zistenému skutkovému stavu v spornej\nprávnej veci (neskreslenému dovolacím súdom čo do titulu vstupu do držby výkonu práva\nuvádzanému v časti II. sťažnosti), bez existencie relevantných znakov podobnosti.\n3.4. Zo strany NS SR došlo k tak extenzívnej aplikácii judikatúry NS SR uvádzanej\ndovolateľmi na prejednávanú vec ohľadne otázky konania v právnom omyle vylučujúceho\ndobromyseľnosť držiteľa, v ktorých „neprípustnosť“ konania v právnom omyle držiteľa\nv konkrétnych súvislostiach bola riešená v dvoch z nich a naviac u držiteľov veci\n\n5\n\n(nie výkonu práva), kde však záver o konaní v právnom omyle vylučujúceho dobrú vieru\ndržiteľa bol v oboch prípadoch vyslovený vo výrazne iných súvislostiach, teda\nnie v skutkovo obdobnom prípade, než predstavuje v relevantných okolnostiach zistený\nskutkový rámec posudzovanej veci. Pri takejto extenzívnej aplikácii NS SR naviac\nnezohľadňoval konkrétne skutočnosti (skutkové okolnosti) zistené v prejednávanej veci,\nktoré podľa existujúcej judikatúry sú významnými pri posudzovaní toho, či vykonávateľ\npráva si počínal dobromyseľne.».\nNajvyšší súd sa podľa sťažovateľov rovnako nevysporiadal so všetkými skutkovými\nokolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry v otázke posudzovania\ndobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle. Nedobromyseľnosť\nmal najvyšší súd podľa sťažovateľov preukázanú tým, že v čase dohody so štatutárom\nsprávcu majetku štátu, čo sa týka prechodu a prejazdu cez pozemky vo vlastníctve štátu,\nprávna úprava neumožňovala zriadiť vecné bremeno.\nS poukazom na odlišnosť medzi všeobecným povedomím o právnej úprave\nvlastníckeho práva a všeobecným povedomím o práve k cudzím veciam v neprospech\nprávnej\n\núpravy\n\nk cudzím\n\nveciam\n\nsťažovatelia\n\nodmietajú\n\nrovnaké\n\nposudzovanie\n\ndobromyseľnosti na podklade existencie právneho omylu konajúcej osoby, čo sa týka jej\nnevedomosti týkajúcej sa nutnosti písomnej formy kúpnej zmluvy pri prevode nehnuteľností\ns právnym omylom konajúcej osoby mieniacej ústnou dohodou dojednať časovo\nneobmedzené právo prechodu a prejazdu.\nNa preukázanie tvrdenia o tom, že judikatúra stále akceptuje počínanie si osoby\nkonajúcej v právnom omyle v určitých situáciách ako konanie nevylučujúce jej oprávnenú\ndržbu, sťažovatelia poukazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 271/2014\nz 25. augusta 2014, sp. zn. 6 Cdo 362/2014 z 26. októbra 2016 a sp. zn. 3 Cdo 117/94\nz 28. februára 1995.\nNajvyšší súd ďalej podľa sťažovateľov neprihliadal ani na povinnosť vyplývajúcu\nz vlastnej rozhodovacej činnosti (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 66/2010\n\n6\n\nz 31. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 362/2014 z 26. októbra 2016) posudzovať všetky dôkazy\njednotlivo a v kontexte s ostatnými dôkazmi a prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo\nnajavo, a to pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa. Najvyšší súd nereagoval na tvrdené\nskutkové okolnosti, za ktorých došlo k vzniku titulu pre vstup pôvodných žalobcov\ndo výkonu práva, a rovnako sa nezaoberal ani skutočnosťou, že podiel na právnom omyle\npôvodných žalobcov bol vyvolaný aj spolupôsobením vtedajšieho štatutára správcu\nmajetku štátu (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 66/2010 z 31. mája 2011\na sp. zn. 6 Cdo 362/2014 z 26. októbra 2016).\nSťažovatelia argumentujú, že citovaná judikatúra najvyššieho súdu preukazuje, že\npri posudzovaní držby veci osoby konajúcej v právnom omyle je pomerne široký rozsah\nakceptovania neznalosti právnych predpisov zo strany držiteľov veci.\nNa podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí\nich sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie\nzákladného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zruší\na vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná sťažovateľom úhradu trov\nkonania v sume 611,52 €.\nSťažovatelia v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) navrhujú, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a odložil vykonateľnosť\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n7\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovatelia namietajú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nSťažovatelia v prvom rade argumentujú tým, že najvyšší súd vychádzal\npri preskúmavaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania z pozmeneného skutkového stavu\n(titul vstupu do držby), čím porušil § 442 CSP, keďže sťažovatelia tvrdili, že titulom\nich vstupu do držby práva prechodu bola ústna dohoda, pričom najvyšší súd vychádzal\nzo skutočností uvádzaných v liste z 5. novembra 2017 (ďalej aj „prvá námietka“).\nĎalej sťažovatelia namietajú, že v predmetnej veci došlo k porušeniu § 440 CSP,\npodľa ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, a to tým, že najvyšší súd sa\nstotožnil s tvrdením dovolateľov o prípustnosti dovolania z dôvodu odklonu od ustálenej\nrozhodovacej praxe, pričom ani jeden z najvyšším súdom uvádzaných judikátov nerieši\nprípad s obdobným skutkovým stavom (ďalej aj „druhá námietka“).\n\n8\n\nPodľa ďalšej námietky sťažovateľov sa najvyšší súd rovnako nevysporiadal\nso všetkými skutkovými okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry\nv otázke posudzovania dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle\n(ďalej aj „tretia námietka“).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje zásadná\nodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať\nspoločne.\nPridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje v kontexte\nzistenia, že predmetom jeho konania je preskúmavanie kasačného rozhodnutia dovolacieho\nsúdu na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie\n„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,\nči napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania\na rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,\nII. ÚS 155/08).\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom\nna záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,\nktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím\nkonania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť\nprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe\n\n9\n\n(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd\npripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,\na to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne\nskončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti\nstále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).\nAk ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky\nz tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej\nbolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá\nčasť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou\nna pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie\nspôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,\nako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania\na nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny\ndôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať\nv ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).\nV nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach\nposudzovaného prípadu sú splnené (čiastočne) predpoklady na uplatnenie výnimky\nz už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne\npreskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,\nktorými sa právoplatne skončilo konanie.\nII.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu v súvislosti s prvou námietkou\nPrvou\n\nnámietkou\n\nsťažovatelia\n\nargumentujú,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nvychádzal\n\npri preskúmavaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania z pozmeneného skutkového stavu\n(titul vstupu do držby), čím porušil § 442 CSP, keďže sťažovatelia tvrdili, že titulom\n\n10\n\nich vstupu do držby práva prechodu bola ústna dohoda, pričom najvyšší súd vychádzal\nzo skutočností uvádzaných v liste z 5. novembra 2017.\nÚstavný súd preskúmal dôvodnosť prvej námietky, keďže táto môže vyvolávať\npochybnosti o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako celku.\nOdpoveď na otázku, či najvyšší súd (ne)vychádzal z pozmeneného skutkového stavu, je\ntotiž esenciálna pre posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako\nsúdu dovolacieho.\nV súlade s § 442 CSP sa skutkový stav veci a ani výsledky dokazovania\npred dovolacím súdom nemôžu meniť.\nV rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal\npritom zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nZo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným\nsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou\n(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný\nsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\n\n11\n\nprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej\núrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne\nnámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\nuž opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana\nústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)\nnie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú\npri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7\nods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní\no sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou\na dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,\nresp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv\n(napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\nV súvislosti s prvou námietkou ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ dovolateľ\nodôvodňuje prípustnosť dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle\nktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu relevantnosť otázky nesie so sebou zreteľné\ncharakteristické znaky.\nPredovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú\notázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja\nod interpretácie príslušnej právnej normy), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo\nna aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť zároveň o právnu otázku, ktorú\nodvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna\n\n12\n\notázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej\nneviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne\nv priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska\ntohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 200/2018 zo 17. januára 2019).\nZ relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,\nže odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe odklonil pri riešení otázky\ndobromyseľnosti (bod 13 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), pričom vo veci\nsťažovateľov konajúce súdy založili svoje rozhodnutie na závere, podľa ktorého „aj len\nsúhlas niekdajšieho štatutárneho orgánu organizácie spravujúcej majetok štátu (a po ňom\nnasledujúce dlhodobé a nerušené prechádzanie cez spornú časť nehnuteľností) postačoval\npre prijatie záveru, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili v roku 1970 do držby práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu a že toto právo vydržali k 1. januáru 1992“ (bod 21\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\nZ citovaných častí napadnutého uznesenia vyplýva, že podstatnou právnou otázkou\n(vyriešenie ktorej viedlo k záverom o existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu),\nktorú krajský súd v preskúmavanej veci riešil, bola otázka dobromyseľnosti pri vydržaní\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to v kontexte prechádzania „cez pozemok\nvo vlastníctve štátu len na základe súhlasu štatutárneho zástupcu organizácie spravujúcej\ntento pozemok“ (bod 11.3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\nPodstatná právna otázka dobromyseľnosti držby, ktorú najvyšší súd riešil, sa teda\ndotýkala skutkového stavu daného písomným súhlasom štatutárneho zástupcu organizácie,\nktorá spravovala predmetný pozemok (list z 5. novembra 1970) a nie ústnej dohody, ktorá\nmala predchádzať „listu z 5. novembra 1970“ tak, ako to vyplývalo z odôvodnenia vo veci\nsťažovateľov konajúceho krajského súdu.\nKeďže z už uvedených dôvodov nie je námietka sťažovateľov o tom, že najvyšší súd\nvychádzal z pozmeneného skutkového stavu a porušil tým § 442 CSP, opodstatnená,\n\n13\n\nústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu v súvislosti s druhou a treťou námietkou\nDruhou námietkou sťažovatelia namietajú, že došlo k porušeniu § 440 CSP, podľa\nktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, a to tým, že najvyšší súd sa stotožnil\ns tvrdením\n\ndovolateľov o prípustnosti dovolania\n\nz dôvodu\n\nodklonu\n\nod ustálenej\n\nrozhodovacej praxe, pričom ani jeden z najvyšším súdom uvádzaných judikátov nerieši\nprípad s obdobným skutkovým stavom.\nPodľa tretej námietky sa najvyšší súd rovnako nevysporiadal so všetkými\nokolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry v otázke posudzovania\ndobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle.\nÚstavný súd konštatuje, že vo vzťahu k druhej a tretej námietke „nie je daná\nprávomoc ústavného súdu vo veci sťažnosti rozhodnúť meritórne“ tak, ako to namietajú\nsťažovatelia.\nViazanosť dovolacími dôvodmi vyplývajúca z § 440 CSP sa vzťahuje na vymedzenie\ndôvodov zo strany dovolateľa a znamená to, že najvyšší súd ako dovolací súd môže skúmať\ndovolacie dôvody len v rozsahu vymedzenom v dovolaní.\nOtázka, ktorú sa sťažovatelia snažia predostrieť svojou prvou námietkou, sa dotýka\n(ne)dôvodnosti aplikácie judikátov, keďže tieto vychádzajú z iného skutkového stavu, ako\nsú dané vo veci sťažovateľov, a nie porušenia § 440 CSP v kontexte povinnosti dovolacieho\nsúdu byť viazaný dovolacími dôvodmi.\n\n14\n\nZ uvedeného dôvodu sa prvá námietka rovnako ako druhá námietka vo svojej\npodstate dotýka skutkových zistení a ich právneho posúdenia, ktoré budú predmetom\nposúdenia odvolacím súdom, ktorému bola vec sťažovateľov dovolacím súdom vrátená.\nAj keby sa ústavný súd stotožnil s postojom sťažovateľov, podľa ktorého najvyšší\nsúd „fakticky už neformálne rozhodol aj vo veci samej“ s prihliadnutím na aktuálne\nprocesné štádium konania (vec je v štádiu odvolacieho konania), neprichádza do úvahy\npri rešpektovaní princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, uplatnenie\nprávomoci ústavného súdu, keďže o veci sťažovateľov bude ďalej prebiehať konanie\npred odvolacím súdom, pričom sťažovatelia budú v ďalšom priebehu konania disponovať\núčinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv, ktorými môžu brojiť proti podľa\nnich svojvoľnému právnemu názoru najvyššieho súdu, ktorý nerešpektuje ďalšie okolnosti\ndôležité z pohľadu posúdenia dobromyseľnosti držiteľa konajúceho v právnom omyle,\nako ani všeobecnými súdmi zistený skutkový stav. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva,\nže sťažovateľmi spochybňovaný právny názor najvyššieho súdu na posúdenie veci a jeho\nuplatniteľnosť na zistený skutkový stav v prejednávanom prípade sa môžu stať predmetom\nústavného prieskumu až vtedy, ak bude ich vec právoplatne skončená.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti\nsťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými\nnávrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2019\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna istota-predvídateľnosť práva", "vecné bremeno", "dovolanie-dovolacie dôvody", "vydržanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b3c10ba1-a4f0-429f-9cb9-bc332443579f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 361/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 361/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 163, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3c10ba1-a4f0-429f-9cb9-bc332443579f"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "9419c87d-c5be-42af-97bc-6966658782b4:87c0bffa-abc7-4732-ad33-b9ab3581d248", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6609207571.1", "spisova_znacka": "3Cdo/200/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/200/2018 z 16. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6609207571.1"}, {"guid": "360ab502-5dd3-45f6-b1b8-e5fc5b6d7d7c:642ee288-7b9b-4df4-98a3-ccf60508380e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5906200762.2", "spisova_znacka": "3Cdo/37/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/37/2018 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5906200762.2"}, {"guid": "0470e44d-fdf6-4664-8f77-b859666471da:0b5bdf2c-4fd9-444f-bfaa-98ec8fac3f8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6611209767.1", "spisova_znacka": "6Cdo/362/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/362/2014 z 25. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6611209767.1"}, {"guid": "577c8ecc-81d3-444b-810b-5b34bc269447:8b701d1a-465f-4fcf-be1a-7e1b493e03de", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1", "spisova_znacka": "7MCdo/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/4/2013 z 18. 2. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-02-18", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1"}, {"guid": "675472ab-77d9-498c-8a0d-0fb76a0d30cb:49642a7b-7fe1-4d82-be1a-b012f9e3d10e", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/313/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/313/2016 z 3. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-10-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/675472ab-77d9-498c-8a0d-0fb76a0d30cb:49642a7b-7fe1-4d82-be1a-b012f9e3d10e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b3c2df86-134d-4e04-9aa5-89c493577186", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.111.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/2022 z 1. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.111.2022.1"}, {"guid": "e06ff92a-9e8b-45b0-be5d-b22af23f5767:b4fc80c1-23e1-4c22-af43-92f349a34cce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.1", "spisova_znacka": "3Cdo/226/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/226/2019 z 9. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.1"}, {"guid": "75accbdb-de08-4908-bc69-cb114870245c:efd745b4-a846-46b9-962a-b6b1bcc06e26", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4", "spisova_znacka": "3Cdo/42/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2020 z 9. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5906200762.4"}]}