{"guid": "ussr:dad8ab4d-a853-4ce1-a32b-d3dbf771522f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 679/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 679/2018 z 13. 12. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. decembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 679/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/dad8ab4d-a853-4ce1-a32b-d3dbf771522f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.679.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 679/2018-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),\nzo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného PAICEK LEGAL, s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Martin Paiček, ktorou namieta porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen\nsp. zn. 13 Cb 80/2009 zo 17. októbra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 41 Cob 67/2014 z 19. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Obdo 49/2015 z 30. januára 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, odmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2017\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 13 Cb 80/2009 zo 17. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného\nsúdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 41 Cob 67/2014 z 19. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 2 Obdo 49/2015 z 30. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nSťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že si návrhom podaným okresnému súdu\nuplatnil voči\n\n(ďalej len „odporca“) nárok na zaplatenie\n\nsumy 48 215,07 € na tom základe, že odporca dodával sťažovateľovi živý hovädzí dobytok,\npričom sťažovateľ priebežne uhrádzal dodaný tovar. V špecifikovanom období sťažovateľ\nuhradil na účet odporcu sumu 1 847 905,68 €, žalovaný vystavil za dodaný tovar faktúry\nv celkovej sume 1 749 577,67 €. Odporca bezhotovostným prevodom vrátil sťažovateľovi\nsumu 50 112,94 €. Rozdiel medzi sťažovateľom zaplatenou sumou a sumou, ktorú\nfakturoval odporca, bola suma 48 215,07 €, ktorá po čiastočnom späťvzatí návrhu bola\n47 884,24 €, ktorej zaplatenie sťažovateľ uplatnil v návrhu.\nOkresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom zo 17. októbra 2013 tak, že konanie\no sume 239,05 € zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol vzhľadom na právny záver,\nže právo sťažovateľa bolo premlčané uplynutím premlčacej doby podľa § 387 ods. 1 a 2\nObchodného zákonníka, keďže sťažovateľ si právo neuplatnil na súde v lehote podľa § 397\nObchodného zákonníka.\n\n2\n\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 19. novembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil.\nProti rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ\ndovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. januára 2017 tak,\nže dovolanie odmietol.\nSťažovateľ namieta, že konajúce súdy svoje rozhodnutia neodôvodnili riadne,\nodkazuje pritom na relevantnú judikatúru ústavného súdu. Osobitne upozornil na nález\nsp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. októbra 2011, keďže „tento sa aj z procesného hľadiska dotýka\nSťažovateľom napádaného postupu súdov (t. j. nielen vád chýbajúceho riadneho\nodôvodnenia rozhodnutí). Ústavný súd v ňom totiž posudzoval situáciu obdobnú situáciu\nako v tejto prejednávanej veci - a síce situáciu, keď nadriadený súd prevzal konštatačný\nzáver súdu nižšej inštancie bez toho, aby sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou strany\nkonania.“.\n\nSťažovateľ\n\nobdobne\n\nosobitne\n\npoukazuje\n\nna\n\nnález\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. III. ÚS 131/2010. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ak krajský súd zvolil\npostup podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), teda\n„v dôvodoch rozhodnutia odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu\na stotožňuje sa s ním, je potrebné uviesť, že ani rozhodnutie súdu prvej inštancie\nneobsahovalo odôvodnenie základných skutočností, ktoré mali podľa neho vyplynúť\nz dokazovania na okresnom súde. Na tieto nedostatky odôvodnenia rozsudku a konania\njemu predchádzajúcemu poukázal Sťažovateľ už vo svojom odvolaní.“.\nSťažovateľ spochybňuje vykonané znalecké dokazovanie pre nezrozumiteľnosť\nzáverov znaleckých posudkov a tiež pre formálne nedostatky znaleckých posudkov. V tejto\nsúvislosti uvádza:\n„Odvolací súd (a následne ani dovolací) sa v odôvodnení svojich rozhodnutí\nnevysporiadali s relevantnou námietkou Sťažovateľa, že doplnok č. 2 k znaleckému posudku\nč. 5/2011, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vo veci, neobsahuje\n\n3\n\nzákladné obsahové a formálne náležitosti znaleckého posudku podľa ust. § 17 zákona\nč. 382/2004 Z. z., a to 1) postup, na základe ktorého znalkyňa prišla na zistenia, ktoré\nuvádza v závere v odpovediach na otázky súdu, 2) akými úvahami sa riadila ani\n3) podklady, ktoré pri uvedenom postupe použila (z ktorých vychádzala).\n... Nemožno za dôkaz vo forme znaleckého posudku akceptovať dokument, ktorý\nnespĺňa zákonné náležitosti znaleckého posudku.\n... Ako namietal v konaní Sťažovateľ, poradové číslo doplnku k znaleckému posudku\nč. 5/2011 je číslo 2. Mal by teda logicky vecne nadväzovať na doplnok č. 1 k znaleckému\nposudku č. 5/2011. Súdy však takýto dôkaz v odôvodnení svojich rozhodnutí neuvádzali\n(ani nebol Sťažovateľovi doručený), a ako vyplynulo z nahliadnutia Sťažovateľa do súdneho\nspisu dňa 04. 12. 2013, nie je ani obsahom súdneho spisu. Ak ako dôkaz má nadväzovať\nna doplnok č. 1 k predmetnému znaleckému posudku, je nevyhnutné poznať jeho obsah.\nSúčasne znalkyňa vypracovala aj ďalší posudok, s poradovým číslom 2/2012. Tu taktiež\nnie je zrejmé, či ide o samostatný znalecký posudok, lebo zadaním súdu bolo doplniť\nznalecký posudok č. 5/2011.\nAk by bol posudzovaný predmetný znalecký posudok ako samostatný, čo vyplýva\nz jeho číslovania, sú jeho závery odlišné od záverov znaleckého posudku s poradovým\nčíslom 5/2011, ako aj s jeho doplnkom číslo 2, paradoxne, od toho istého znalca\n(teda súčasťou spisu sú znalecké posudky, ktoré sa nedopĺňajú, ale si odporujú). Táto\nskutočnosť spôsobuje zmätočnosť znaleckého dokazovania, s ktorým sa Porušovatelia\ntaktiež nevysporiadali. ... ani odvolací súd nezistil bez pochybností, či naozaj ide iba\no chybu v písaní (ako sa súd domnieva), alebo či súdu nebol doručený doplnok č. 1\nk znaleckému posudku č. 5/2011. Súd, namiesto bezpodmienečného odstránenia\npochybností o namietanej vade posudku Sťažovateľom, sa uspokojuje s určitým stupňom\npravdepodobnosti...\nOkrem uvedenej zmätočnosti znaleckého dokazovania obsahuje znalecký posudok...\ni ďalší formálny nedostatok, ktorým je absencia zákonnej náležitosti - voľné konce šnúry\nna zadnej časti posudku nie sú prekryté nálepkou, ktorá by bola opatrená odtlačkom\núradnej pečiatky znalca.\n\n4\n\n... Hoci taký nezákonný dôkaz v konaní nemožno akceptovať, ak ho súd použil, bolo\nnevyhnutné, aby tento dôkaz detailne posúdil a vykonal hodnotenie tohto dôkazu - ako bolo\nuvedené - tak z vecných, ako aj formálnych dôvodov, a nielen pasívne prijal jeho závery...“\nPodľa sťažovateľa závery znaleckých posudkov zároveň odporujú logike, keďže\n«znalkyňa v posudku uvádza, že ak dodávateľ neurčí, na ktorú zálohovú platbu započítava\nfakturovanú sumu, predpokladá sa, že sa faktúry započítavajú na najstaršie zálohové\núhrady. Nie je potom možné, aby zostali nezapočítané (vznikol preplatok Žalobcu) platby\nz roku 2002, 2003 a 2004, teda platby najstaršie, ktoré mali byť započítané podľa\nstanoviska znalkyne ako prvé. Ak by sa započítavali faktúry Žalovaného na najstaršie platby\nŽalobcu, neuhradená by logicky musela zostať len najnovšia platba Žalobcu z roku 2006,\nnakoľko staršie platby by boli započítané s faktúrami Žalovaného. Nie je možné,\naby sa uvedeným spôsobom započítali len niektoré platby z roku 2002, 2003 a 2004,\na niektoré nie, a to bez zdôvodnenia. Všetky platby bez variabilného symbolu by sa museli\nuhrádzať v poradí od najstaršej a zostať by musela len najnovšia, posledná nezapočítaná\nplatba z roku 2006. Rovnako poukazoval Žalobca na skutočnosť, že nie je zrejmé,\nako posúdila znalkyňa „zálohové“ platby (a neposúdili ich ani Porušovatelia), vykonané\nŽalobcom dňa 02. 08. 2006 a 15. 11. 2006, celkom vo výške 2 500 000 Sk, keďže ide\no platby, ktoré nemohli byť premlčané (návrh bol podaný 28. 05. 2009). Porušovatelia sa\nnapriek námietkam Sťažovateľa v odôvodneniach svojich rozhodnutí týmto vnútorným\nrozporom znaleckého posudku vôbec nevenovali a prijali ho bez ďalšieho za vecne správny\n(pričom nehodnotili ani jeho základné náležitosti ako prípustného dôkazu v konaní),\nSťažovateľove námietky doslova odignorovali, hoci ich nijako nevyvrátili.\n... Znalkyňa neuviedla, na aké skutočnosti prihliadala (uvádza, že k záveru\ndospela po preskúmaní predložených dokladov, neuvádza však akých), z čoho vychádzala\npri určení práve týchto súm a práve týchto dátumov úhrad (z počtu niekoľko desiatok úhrad\npočas 6-ich rokov), neuvádza postup, na základe ktorého sa dopracovala k odpovediam\npoloženým zadávateľom. V podstate predmetom časti II, posudok, nie je viac, ako v závere,\nktorý má byť stručným zhrnutím. Znalec síce odkazuje na svoju tabuľku, tá však\nje neprehľadná a nevypovedá nič o spôsobe, akým znalkyňa postupovala, ako započítavala\njednotlivé platby s dodaniami tovaru (faktúrami), prečo práve uvedené tri platby sú tými,\n\n5\n\nz ktorých mal vzniknúť preplatok, prečo sú pohľadávky vedené a započítavané raz v eurách\na inokedy v slovenských korunách, z akého dôvodu neboli platby v eurách (celkom vo výške\n23 984,00 €, v tabuľke vpravo) započítavané na dodanie tovaru, fakturované v slovenských\nkorunách, ak sama znalkyňa uvádza (v znaleckom posudku č. 5/2011), že je v súlade\nso zákonom započítavanie pohľadávok v rôznych menách. Preplatky vznikali permanentne,\nnevznikli len trikrát počas celej existencie obchodného vzťahu strán sporu, a rovnako počas\ncelej existencie aj zanikali; rovnako tie, na ktoré poukázal znalec, v priebehu času\nzapočítavaním s dodaným tovarom, zanikli splnením - a teda nie sú predmetom žalobného\nnávrhu; týmito sú pohľadávky označené v žalobnom návrhu. Ďalej napríklad z posudku\nnie je\n\nzrejmé,\n\nako\n\nposúdila\n\nznalkyňa\n\n„zálohové”\n\nplatby,\n\nvykonané\n\nŽalobcom\n\ndňa 02. 08. 2006 a 15. 11. 2006, celkom vo výške 2 500 000 Sk (ako aj iné platby, ktoré boli\nvykonané v lehote predchádzajúcej začatiu plynutia premlčacej doby). Ak boli tieto\n„zálohové“ platby bez určenia na konkrétnu faktúru zaplatené Žalovanému v roku 2006,\npričom všetky dodávky tovaru Žalovaného (a teda fakturácia) boli zaplatené v súlade\ns ust. § 330 Obchodné zákonníka na najstaršiu vykonanú „zálohovú“ platbu, nie je logicky\n(a právne) možné, aby platby z roku 2006 zanikli splnením a platby z roku 2002, 2003\na 2004 nezanikli. Tiež nie je zrejmé, prečo znalkyňa uvádza pohľadávku v sume\n2 900 000 Sk, ak žalovanou bola pohľadávka 48 215.07 EUR (z hľadiska rozdielu vo výške\ntýchto súm)...\nPodstatou záveru znaleckého posudku, ergo aj rozhodnutí Porušovateľov, sú\ntri platby - platba zo dňa 05. 12. 2002 v sume 297 000 Sk, platba zo dňa 04. 09. 2003\nv sume 999 000 Sk a platba zo dňa 28. 05. 2004 v sume 1 600 000 Sk. Sťažovateľ namietal,\nže tieto platby (ako neuhradené) nevyplývajú zo žiadnej skutočnosti, t. j. nie je nikde, ani\nv znaleckom posudku, uvedené, ako dospela znalkyňa k tomu, že práve tieto tri platby\nzostali neuhradené, ako ani to, že práve tieto tri platby sú predmetom žalobného návrhu\nŽalobcu...\nRiadne posúdenie vyššie uvedených námietok Sťažovateľa Porušovateľmi by malo\npritom zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, nakoľko ak by sa súdy vysporiadali\ns tvrdením, že preplatok vznikol v roku 2006 (ako skutočne aj vznikol a nikdy nikým nebol\nzapočítaný), pohľadávka Sťažovateľa by nemohla byť premlčaná. Porušovatelia sa teda\n\n6\n\nuvedenou námietkou mali zaoberať a vysporiadať sa s ňou v odôvodnení svojich\nrozhodnutí...\nOdvolací súd v rozsudku, tak, ako aj v prípade ďalších odvolacích dôvodov\nNavrhovateľa, aj pri argumente vzťahujúcom sa k nesprávnosti započítania, konštatuje,\nže súd prvej inštancie zistil správnosť spôsobu započítania. Keďže však okresný súd\nneuviedol k započítaniu vykonanému posledným doplnkom znaleckého posudku nič (!),\nje evidentné, že odvolací súd konštatuje ako zistenie niečo, čo súd prvej inštancie ani\nnezistil, resp. to v rozsudku vôbec neuviedol. Na strane 18, ktoré tvorí gro odôvodnenia\nsúdu prvého stupňa (ostatné je len zhrnutím vyjadrení účastníkov a znalca, nie záverom\nsúdu a hodnotením dôkazov), nie je k započítaniu uvedená jediná veta, tým skôr tam nemôže\nbyť uvedený spôsob započítania a tiež to, ktoré platby boli ex lege započítané s ktorými.».\nV kontexte s uvedenými formálnymi a logickými nedostatkami znaleckých posudkov\nbolo podľa sťažovateľa potrebné, aby okresný súd vypočul súdnu znalkyňu. Okresný súd\nnávrh sťažovateľa na výsluch súdnej znalkyne neakceptoval a znalkyňu nevypočul. Okresný\nsúd tento postup dostatočne nevysvetlil, pričom krajský súd a najvyšší súd tento postup\nbez ďalšieho akceptovali. Podľa sťažovateľa ak „ako dôvod, prečo nepostupoval v súlade\ns citovaným ustanovením § 127 ods. 1 OSP, súd uvedie, že by to nebolo hospodárne,\nabsentuje odôvodnenie nevykonania dôkazu. Súd musí uviesť, v čom spočíva\nnehospodárnosť takéhoto konania, napríklad tým, že o znaleckom posudku nie sú medzi\nstranami žiadne rozpory, jeho závery akceptujú, dôkaz výsluchom nenavrhujú, znalecký\nposudok je presvedčivý a zrozumiteľný, a podobne...\nV danom prípade Sťažovateľ na pojednávaní konanom dňa 17. 10. 2013 dôkaz\nvýsluchom znalkyne výslovne navrhol, a uviedol, že znalecký posudok je nezrozumiteľný...“.\nSťažovateľ tiež namieta, že súdna znalkyňa sa v znaleckých posudkoch vyjadrovala\nk právnym otázkam, v znaleckom posudku č. 5/2011 «odpovedala na otázku: „Špecifikovať,\nakým spôsobom dochádza k započítaniu platby na dodaný tovar v prípade, ak dlžník neurčí,\nna ktorú pohľadávku započítava svoju platbu.“ Uvedená otázka je právneho charakteru,\no ktorej má rozhodnúť súd a nie znalec. Súd prvej inštancie tak svoje rozhodnutie založil\n\n7\n\nna premise, že sa započítava najskôr splatná pohľadávka, ktorú však vyslovila znalkyňa,\na nie súd, a nevenuje sa tomuto ani v odôvodnení rozsudku...».\nKonajúce súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s judikatúrou týkajúcou sa\nnevykonania dôkazu a náležitého odôvodnenia rozhodnutia.\nSťažovateľ spochybňuje aj právny záver konajúcich súdov o premlčaní jeho práva\ns tým, že výsluchom súdnej znalkyne „bolo možné napadnúť závery znaleckého posudku,\ntýkajúce sa vzniku záväzku medzi účastníkmi konania, by uvedenú právnu normu aplikovať\nnemohol, pretože záväzok premlčaním nezanikol. T j. súd aplikoval normu, ktorú vôbec\nv konaní použiť nemal...\nSťažovateľ argumentoval, že si v konaní preukázateľne uplatnil nároky vyplývajúce\nz platieb uskutočnených v prospech Žalovaného od 30. 05. 2005 (vrátane), teda\nk premlčaniu nemohlo dôjsť skôr ako 30. 05. 2009... je ale potrebné uviesť, že v konaní\nžiadne dôkazy, aké zúčtovanie ku koncu každého roka medzi stranami prebiehalo,\nprezentované neboli. Preto sa krajský súd stotožnil aj s dôkazmi a dôvodmi rozhodnutia,\nktoré neexistujú. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že konateľ Sťažovateľa\n\nsa\n\nvyjadril len, že ohľadom pohľadávok s protistranou komunikovali, ale o tom, aké zúčtovanie\nmedzi stranami bolo vykonávané, v konaní nevypovedal. Odvolací súd sa ani s touto\nnámietkou Sťažovateľa nevysporiadal.“.\nSťažovateľ napokon namieta, že mu okresný súd znemožnil navrhovať ďalšie\ndôkazy, keďže vypočutím súdnej znalkyne bolo možné ozrejmiť relevantné skutkové\nokolnosti a na tom základe by bolo zrejmé, aké ďalšie dôkazy je potrebné ešte vykonať.\nSťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že mal v úmysle navrhnúť vyhotovenie ďalšieho\nznaleckého posudku, resp. zadovážiť vlastný (súkromný) znalecký posudok v závislosti\nod skutočností, ktoré by vyplynuli z výsluchu znalkyne. Následne krajský súd a ani najvyšší\nsúd nenapravili pochybenie okresného súdu, čím mu ich postupom bola odňatá možnosť\nkonať pred súdom. Podľa sťažovateľa najvyšší súd riadne neodôvodnil v napadnutom\nuznesení svoje závery – osobitne záver o tom, že nezistil dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP.\n\n8\n\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 19. novembra 2014\nv spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu zo 17. októbra 2013 a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu z 30. januára, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti „vecne\na miestne príslušnému súdu na ďalšie konanie“. Sťažovateľ si zároveň uplatnil priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhradu trov konania.\nK návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ uvádza:\n„Tým, že došlo zo strany Porušovateľov v rade 1), 2) a 3) k závažnému zásahu\ndo práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, bolo mu znemožnené efektívne brániť\nsvoje práva a domáhať sa ich na súde. Od roku 2009, kedy bola žaloba na súd prvej\ninštancie podaná, sa Sťažovateľ nemohol domôcť svojho práva na súde a nápravy\ntrvajúceho nezákonného stavu. Súd prvej inštancie, odvolací súd i súd dovolací opakovane\nporušili nielen procesné práva Sťažovateľa..., ale aj jeho ústavné právo na spravodlivé\nprejednanie veci bez prieťahov... Sťažovateľ má preto za to, že je vzhľadom na tieto\nokolnosti namieste priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v uplatnenej výške\n10.000,- EUR, ktorá zohľadňuje jednak závažnosť zásahu do práv Sťažovateľa zo strany\nPorušovateľov, charakter tohto porušenia práva, ale aj neprimeranú dĺžku konania\nna súde.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n9\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť\n(II. ÚS 27/07).\n\n10\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu\nzo 17. októbra 2013\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom\nprípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 19. novembra 2014\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\n\n11\n\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 19. novembra 2014 potvrdil rozsudok\nokresného súdu zo 17. októbra 2013. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku,\nna odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie odporcu a následne na zdôraznenie\nsprávnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku uviedol vlastné právne závery:\n„Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu Okresného sudu Zvolen a vychádzal\nzo zistenia, že predmetom konania po čiastočnom späťvzatí návrhu je právo na vrátenie\nsumy 47 884,24 Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi sumou zaplatenou navrhovateľom\nodporcovi za dodávku hovädzieho dobytku a sumou, ktorú odporca vyfakturoval za dodaný\ntovar a vrátil navrhovateľovi. Ústna spolupráca medzi účastníkmi konania začala\nuž v roku 2000 a trvala približne do roku 2006. Uplatnený nárok medzi účastníkmi konania\nbol sporný, pretože súd prvého stupňa na návrh účastníkov konania nariadil znalecké\ndokazovanie za účelom zistenia rozhodujúcich skutočnosti potrebných pre posúdenie výšky\n\n12\n\nuplatneného nároku. Ustanovená znalkyňa sudu predložila znalecký posudok č. 5/2011\nzo dňa 20. 9. 2011, znalecký posudok č. 2/2012 zo dňa 8. 7. 2012, a doplnok č. 2\nk znaleckému posudku č. 5/2011 zo dňa 26. 5. 2013 a v konaní bola vypočutá\nna pojednávaní dňa 22. 11. 2012. Počas výsluchu odpovedala na otázky súdu a právnych\nzástupcov účastníkov konania. Po výsluchu znalkyne právny zástupca navrhovateľa\nnemal ďalšie otázky na znalkyňu. Súd prvého stupňa na základe stanoviska odporcu\nk znaleckému posudku č. 2/2012 nariadil doplňujúce znalecké dokazovanie uznesením\nč. k. 13 Cb/80/2009-1100 zo dňa 28. 1. 2013. Ustanovená znalkyňa doplnila znalecký\nposudok doplnkom č. 2, pričom tento doplnok zrejme omylom označila k znaleckému\nposudku č. 5/2011. Napriek chybe, ktorá sa vyskytla pri číslovaní jednotlivých posudkov\nzo strany ustanovenej znalkyne je dostatočne zrejmé, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní\nz doplnku č. 2 k znaleckému posudku zistil, kedy jednotlivé platby zo strany navrhovateľa\nboli pripísané na účet odporcu výšku jednotlivých nedoplatkov, ktoré vznikli odporcovi\nvoči navrhovateľovi a správnosť spôsobu započítanie jednotlivých platieb účastníkmi\nkonania. Až na základe takéhoto zistenia súd posudzoval uplatnenú námietku premlčania\nzo strany odporcu podľa ustanovení § 397 a 387 Obchodného zákonníka a dospel\nk správnemu záveru, že právo navrhovateľa je premlčané keďže návrh navrhovateľa podal\npo uplynutí všeobecnej 4-ročnej premlčacej lehoty.\nOdvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť\nrozsudku prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých\nrozhodných skutočnosti dôležitých v konaní, dostatočne zistil skutkový stav, vykonané\ndôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a postupoval zákonne a správne, keď rozhodol\ntak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Uvedené výroky súd prvého stupňa\nadekvátne v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd\nv celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p.).\nV odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa nie sú uvádzané žiadne\ntaké skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal. V konaní pred\nsúdom prvého stupňa odporca neuvádzal žiadne skutočnosti, ktoré uviedol v podanom\nodvolaní ohľadne chyby v číslovaní znaleckého posudku a dodatku č. 2 k posudku, ktoré\nv žiadnom prípade nespôsobujú zmätočnosť znaleckého dokazovania.\n\n13\n\nNa argumentáciu navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom, odvolací súd\nuvádza, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým\núčastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny\nporiadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.\nSkutočnosť, že súd nevykonaná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup\nnemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé\npostavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania\na o tom, ktoré dôkazy nevykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim\nprocesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto\nprípade nebolo preukázané. Podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní\nsúdom prvého stupňa k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok jeho\nzrušenie.\nZhrnúc uvedené a vyhodnotiac odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací sud môže\nlen konštatovať, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím skutkovo ani právne nepochybil,\npreto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nOkresný súd rozsudkom zo 17. októbra 2013 zamietol návrh sťažovateľa a v časti\nkonanie zastavil. V odôvodnení poukázal na vykonané dokazovanie – na prednesy strán\nsporu, na závery znaleckých posudkov a na výsluch súdnej znalkyne. Následne poukázal na\nnávrh právneho zástupcu sťažovateľa na vykonanie dôkazu – výsluchom súdnej znalkyne,\npričom uviedol:\n\n14\n\n„Po zákonnom poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. právny zástupca navrhovateľa\nžiadal doplniť dokazovanie znovu predvolaním znalkyne\n\n, ktorá by sa\n\nvyjadrila a odpovedala na ich otázky k poslednému doplňujúcemu ZP...\nObčiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd\nnie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať\nvšetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,\nktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov\nkonania.\nSúd s poukazom na vyššie uvedené napriek tomu, že právny zástupca navrhovateľa\nnavrhol po zákonnom poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. doplniť dokazovanie znovu\npredvolaním znalkyne\n\n, súd tento dôkaz nevykonal, a to jednak\n\nz dôvodu hospodárnosti, ako aj z toho dôvodu, že podľa názoru súdu súd mal dostatočné\npodklady na to, aby vo veci mohol meritórne rozhodnúť.\nSúd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca\nmal dostatok času od doručenia doplňujúceho znaleckého posudku do termínu\npojednávania, aby označil takýto dôkaz, toto však navrhovateľ ani jeho právny zástupca\nneurobil, pričom súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetný doplňujúci znalecký\nposudok bol právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený dňa 03. 06. 2013 a pojednávanie\nbolo vytýčené na deň 17. 10. 2013.“\nNásledne okresný súd uviedol tieto právne závery:\n„Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že námietka premlčania\nvznesená odporcom je dôvodná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi\nkonania boli uzatvárané ústne kúpne zmluvy, v rámci ktorých na základe objednávky\nnavrhovateľa dodával odporca navrhovateľovi tovar, a to hovädzí dobytok. Z vykonaného\ndokazovania ďalej vyplynulo, že jednotlivé platby od navrhovateľa odporcovi prebiehali\nv časovom horizonte od 11. 04. 2000 do 27. 11. 2006. Ďalej z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že jednotlivé faktúry, ktoré vystavoval odporca navrhovateľovi, boli od obdobia\n15. 11. 2000 do 16. 11. 2006. Ďalej súd mal za preukázané, že navrhovateľ podal návrh\nna tunajší súd dňa 28. 05. 2009.\n\n15\n\nSúd zo Znaleckého posudku č. 1/2013 - Doplnok č. 2 k znaleckému posudku č. 5/2011\nmal za preukázané, že síce vznikol nedoplatok odporcu pre navrhovateľa, a to v časovom\nobdobí, keď jednotlivé platby zo strany navrhovateľa boli pripísané na účet odporcu,\na to dňa 05. 12. 2002 platba 297 000 Sk, dňa 04. 09. 2003 platba 999 000 Sk\na dňa 28. 05. 2004 platba vo výške 1 600 000 Sk.\nĎalej súd mal za preukázané, a to zo samotnej výpovede konateľa navrhovateľa\n, že počas obchodnej činnosti medzi navrhovateľom a odporcom ku každému\nkoncu roka z ich strany prebiehalo zúčtovanie, aby vedeli, aké saldo medzi nimi je. Z tohto\nteda vyplýva, že pri týchto jednotlivých platbách, ktoré označila znalkyňa ako platby,\nna základe ktorých vznikol nedoplatok odporcu pre navrhovateľa, je zrejmé, že navrhovateľ\no nedoplatkoch titulom týchto platieb najneskoršie sa dozvedel stále ku koncu konkrétneho\nkalendárneho roka. t. z. že pri platbe zrealizovanej dňa 05. 12. 2002 najneskôr\nk 01. 01. 2003 navrhovateľ mohol vedieť, že vznikol tento nedoplatok. Tak isto čo sa týka\nplatby zo dňa 04. 09. 2003, najneskôr ku dňu 01. 01. 2004 navrhovateľ mohol vedieť,\nže vznikol tento nedoplatok a čo sa týka posledného nedoplatku zo dňa 28. 05. 2004,\ntak najneskôr ku dňu 01. 01. 2005 navrhovateľ mohol vedieť, že vznikol zo strany odporcu\npredmetný nedoplatok.\nKeďže návrh bol podaný na súd dňa 28. 05. 2009, bol podaný po uplynutí\nštvorročnej premlčacej lehoty v zmysle § 397 Obchodného zákonníka. V danom prípade išlo\no obchodný vzťah medzi účastníkmi konania, a preto platí premlčacia doba 4 roky.\nPremlčacia doba začala plynúť najneskôr dňa 01. 01. 2003 pri prvom nedoplatku,\nnajneskôr dňa 01. 01. 2004 pri druhom nedoplatku a najneskôr dňa 01. 01. 2005 pri treťom\nnedoplatku a keďže návrh bol podaný až po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej\nlehoty a bola vznesená námietka premlčania, súd návrh v celom rozsahu zamietol.\nÚčinky premlčania nastávajú v dvoch etapách: uplynutím zákonom ustanovenej\npremlčacej doby a uplynutím zákonom ustanovenej premlčacej doby a vznesením námietky\npremlčania pri uplatnení práva povinnou osobou. V prvej etape nastávajú účinky\npremlčania ako dôsledok uplynutia zákonom ustanovenej premlčacej doby. Je to\npredovšetkým vznik práva povinného subjektu na námietku premlčania. Toto právo\npovinného subjektu výrazne ovplyvňuje premlčané právo v tom zmysle, že hoci uplynutím\npremlčacej doby právo nezaniká, vzniká však potenciálna možnosť jeho oslabenia,\n\n16\n\na to prostredníctvom vznesenia námietky premlčania povinnou osobou. Oslabenie sa týka\nobsahovej stránky práva, nároku, t. j. súdnej vymáhateľnosti práva a spočíva v tom,\nže existencia nároku po uplynutí premlčacej doby je podmienená, lebo sa stáva závislá\nod námietky premlčania. Uplynutím premlčacej doby, pokiaľ povinná osoba nevznesie\nnámietku premlčania pri uplatnení práva, sa tak realizuje právo, ako aj nárok, pretože\nprávo možno realizovať (vymáhať žalobou) aj po uplynutí premlčacej doby, ak povinná\nosoba nenamietne premlčanie. V druhej etape, t. j. po uplynutí premlčacej doby a vznesení\nnámietky premlčania povinnou osobou pri uplatnení práva, sa potencionálna možnosť\noslabenia práva aktivizuje. Právo síce nezaniká, ale zaniká nárok a súd takéto právo\nnemôže priznať, alebo uznať. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodujúce je právo povinného\nsubjektu na námietku premlčania, a to preto, lebo len realizáciou tohto práva povinným\nsubjektom možno spôsobiť zánik nároku. Právo na námietku premlčania môže povinný\nsubjekt uplatniť kedykoľvek, toto právo sa nepremlčuje. Účinky druhej etapy premlčania\nmajú za následok, že realizácia premlčaného práva sa obmedzuje na dobrovoľné vykonanie\npráva povinným subjektom. Z tohto vyplýva, že uplynutím premlčacej doby a vznesením\nnámietky premlčania povinnou osobou zaniká oprávnenej osobe možnosť domáhať sa\nsúdnou cestou svojho nároku. Vzniká tzv. naturálny záväzok (naturálna obligácia),\nt. j. záväzok, pri ktorom zanikla jeho súdna vymáhateľnosť. Ide o právnu povinnosť, ktorá\nnie je krytá sankciou vymáhateľnosti na súde. Dlžníka, ktorý svoju povinnosť nesplní,\nnemožno brať na zodpovednosť. Môžu ju splniť len dobrovoľne. Jeho splnenie nie je\nbezdôvodným obohatením. Premlčané záväzky sa niekedy označujú aj ako záväzky neúplné,\npráve pre absenciu žalovateľnosti a zodpovednosti. Premlčaním stráca veriteľ možnosť\ndomáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby, ale zostávajú mu zachované ostatné\nprávne prostriedky.\nNa záver okresný súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve,\npodľa ktorej práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda\ntým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje oprávnenia\nuplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je\ntotiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich\npodcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné\na podobne.“\n\n17\n\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým\nrozsudkom okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa vecou sťažovateľa riadne\nzaoberali, že príslušné právne normy interpretovali a aplikovali ústavne konformným\nspôsobom, uviedli, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadili, a svoje rozhodnutia\ntiež primeraným spôsobom odôvodnili. Právny záver krajského súdu v spojení s okresným\nsúdom o zamietnutí návrhu z dôvodu premlčania práva sťažovateľa sa nejaví byť\narbitrárnym a ani zjavne neodôvodneným, preto je ústavne udržateľný.\nVychádzajúc z odôvodnení napadnutých rozsudkov – ústavný súd považoval\nza relevantné, že prakticky všetky obchodné transakcie medzi sťažovateľom a odporcom\nprebiehali na základe ústnych dohôd – ústnych kúpnych zmlúv týkajúcich sa kúpy živého\nhovädzieho dobytka a ďalších ústnych dojednaní (napr. podľa tvrdení odporcu týkajúcich sa\nplatieb od iných dodávateľov, platieb na kúpu bytu, prípadne platieb na základné imanie\npri zakladaní obchodnej spoločnosti). Znalecké dokazovanie nariadil okresný súd zjavne\npre účely, aby jednotlivé platby od sťažovateľa pre odporcu boli priradené k jednotlivým\ndodávkam tovaru, prípadne k iným transakciám. Z výsluchu súdnej znalkyne vyplynulo,\nže platby za jednotlivé dodávky tovaru (hovädzieho dobytka) prebiehali rôznym spôsobom\n– prostredníctvom zálohových faktúr a faktúr s rôznym spôsobom zaúčtovania a fakturácie\ns uvedením variabilného symbolu. Bolo predovšetkým úlohou sťažovateľa predložiť dôkazy\no svojich tvrdeniach, pričom možno akceptovať procesný postup okresného súdu, ktorý\nsa neuspokojil s mechanizmom, na základe ktorého sťažovateľ odvodzoval svoj nárok,\nt. j. s mechanickým súčtom platieb pre odporcu v rozhodnom období a súčtom odporcom\nfakturovaných súm a rozdielom medzi takto zistenými sumami.\nK námietke\n\nsťažovateľa,\n\nže\n\nzávery\n\nznaleckého\n\ndokazovania\n\no zistených\n\nnedoplatkoch sú nelogické, keďže nedoplatok nemohol vzniknúť na najstarších platbách –\nje potrebné uviesť, že jednotlivé obchodné transakcie (aj podľa prehľadu predloženého\nsťažovateľom) mali prebiehať v období rokov 2000 až 2006 s tým, že nedoplatky boli\nzistené za december 2002, september 2003 a máj 2004, t. j. zjavne nešlo o najstaršie platby,\nuvedené platby vznikli v rozhodnom období, preto uvedené závery znaleckého dokazovania\n\n18\n\n– ktoré si osvojil okresný súd ‒ samy osebe nemožno považovať za nelogické. Sťažovateľ\nv uvedenej súvislosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by indikovali svojvôľu okresného\nsúdu pri formulovaní predmetného právneho záveru o zistených nedoplatkoch a období,\nkedy tieto mali vzniknúť. Neobstojí ani námietka sťažovateľa o tom, že nie je zrejmé, ako\nokresný súd dospel k záveru o tom, kedy sa sťažovateľ mal dozvedieť o týchto\nnedoplatkoch, keďže z vyjadrenia konateľa sťažovateľa vyplynulo, že sťažovateľ a odporca\nku koncu roka vykonávali zúčtovanie pre účely zistenia vzájomného salda. Skutočnosť,\nže nie je presne špecifikované, ako tieto zúčtovania boli realizované, nie je sama osebe\nrelevantná a neindikuje ústavne neakceptovateľný postup konajúcich súdov v procese\ndokazovania a právneho posúdenia zisteného skutkového stavu.\nÚstavný súd neakceptoval námietky sťažovateľa týkajúce sa formálnych nedostatkov\nznaleckých posudkov spočívajúcich v chybnom číslovaní, prípadne spôsobe zviazania.\nSťažovateľ nijako nespochybnil, že mu znalecké posudky boli doručené, sťažovateľ mal\nmožnosť sa s nimi oboznámiť – s ich obsahom aj s ich formálnou úpravou, pričom prvýkrát\nformálne nedostatky znaleckých posudkov namietal až v odvolaní, preto možno akceptovať\nzáver krajského súdu, podľa ktorého tieto námietky považoval za účelové. Relevantné\nje aj to, že krajský súd po vyhodnotení týchto námietok skúmal, či tieto námietky\nspochybňujú samotné závery znaleckých posudkov.\nKrajský súd sa ústavne relevantne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, prečo\nokresný súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz – opakovaný výsluch súdnej znalkyne.\nKrajský súd zohľadnil to, že okresný súd v napadnutom rozsudku vysvetlil, prečo tento\nnávrh na vykonanie dôkazu neakceptoval a navrhovaný dôkaz nevykonal. Postup\nkonajúcich súdov nemožno preto považovať za ústavne neakceptovateľný – okresný súd\nodôvodnil svoj postup – t. j. nevykonanie dôkazu; krajský súd venoval odvolacej námietke\nsťažovateľa primeranú pozornosť a svoj právny záver akceptovateľne odôvodnil.\nPri skúmaní námietok sťažovateľa v jeho sťažnosti v uvedených súvislostiach ústavný súd\npovažoval za relevantné, že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom –\nosobitne k znaleckým posudkom a mal možnosť klásť otázky pri výsluchu súdnej znalkyne.\n\n19\n\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného\nz účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,\nteda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj\nm. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti,\nsú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa\nna predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia\nv postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré\nby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa\nústavy a dohovoru.\nUvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz 30. januára 2017\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\n\n20\n\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade\ns § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, sledujúc pritom skutočnosť,\nči nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolaciu argumentáciu\nsťažovateľa, na jednotlivé dovolacie dôvody, ktoré v dovolaní uplatnil, poukázal na význam\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Následne k prípustnosti dovolania\npodľa § 238 OSP uviedol:\n„21. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Prípustnosť dovolania\nproti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov,\nktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený podľa ods. 1,\nresp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného\nv tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho\npotvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej\n\n21\n\nstránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,\nktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153\nods. 3 a 4 O. s. p. (odsek 3).\n22. Dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. uvádza, že dovolaním napadnutý\nrozsudok nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa § 238 O. s. p., prípustnosť\ndovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.“\nK námietke sťažovateľa, že mu postupom okresného súdu, resp. krajského súdu bola\nodňatá možnosť konať pred súdom tým, že napadnuté rozsudky nedostatočne odôvodnili,\nnajvyšší súd poukázal na to, že právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s poukazom na § 157 ods. 2, § 211 a § 219 ods. 2 OSP\nvymedzil náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu všeobecne a zároveň poukázal\nna zákonnú možnosť vytvorenia tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Následne uviedol tieto právne závery:\n„26. Podľa dovolateľa odvolací súd ako aj súd prvej inštancie, svoje rozhodnutia\ndostatočne neodôvodnili, nevysvetlili, ktoré skutočnosti zo znaleckého posudku považovali\nza preukázané...\n37. Dovolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ako aj súdu\nprvej inštancie) zistil, že nedošlo k namietanej procesnej vade konania v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu (a súdu prvej\ninštancie) spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.,\ntak z formálneho, ako aj obsahového hľadiska, a preto ho nemožno považovať\nza nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, jednotlivé\nčasti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť\ni všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.\n38. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí poukázal okrem iného na vykonané\ndokazovanie, konkrétne na to, že v konaní bola vypočutá súdom ustanovená znalkyňa\nna pojednávaní dňa 22. 11. 2012 (č. l. 1072). Počas výsluchu táto znalkyňa odpovedala\nna otázky súdu a právnych zástupcov strán sporu. Po výsluchu znalkyne právny zástupca\n\n22\n\nžalobcu nemal ďalšie otázky na znalkyňu, (č. 1. 1074). Týmto postupom súdu preto\nžalobcovi nebolo znemožnené navrhovať ďalšie dôkazy, tak ako to tvrdí v podanom\ndovolaní. Súd prvej inštancie na základe stanoviska žalovaného na uvedenom pojednávaní\nk znaleckému posudku č. 2/2012, nariadil doplňujúce znalecké dokazovanie uznesením\nzo dňa 28. 01. 2013, č. k. 13 Cb/80/2009-1100. Ustanovená znalkyňa doplnila znalecký\nposudok doplnkom č. 2, pričom tento doplnok zrejme omylom označila k znaleckému\nposudku č. 5/2011. Dovolací súd dodáva, že až na základe týchto zistení, súd prvej inštancie\nposudzoval uplatnenú námietku premlčania zo strany žalovaného podľa ustanovení § 397\na § 387 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa následne stotožnil so záverom súdu prvej\ninštancie, že právo žalobcu je premlčané, keďže návrh žalobca podal po uplynutí\nvšeobecnej 4-ročnej premlčacej lehoty. Krajský súd zároveň dodal, že v odvolaní žalobcu\nproti rozsudku súdu prvej inštancie nie sú uvádzané žiadne také skutočnosti a dôkazy, s\nktorými by sa okresný súd nevysporiadal. K chybe ohľadne číslovania znaleckého posudku\na dodatku č. 2 k posudku, odvolací súd dodal, že táto v žiadnom prípade nespôsobuje\nzmätočnosť znaleckého dokazovania. V závere napadnutého rozsudku odvolací súd\nžalobcovi vysvetlil, aký postup súdu znamená odňatie možnosti konať pred súdom s tým,\nže podľa odvolacieho súdu v danom konaní nedošlo pri rozhodovaní súdom prvej inštancie\nk takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok jeho zrušenie. Dovolací súd\npreto konštatuje, že odvolací súd jasne a dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva\njednostrannosť alebo nejasnosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\n39. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že skutkové a právne\nzávery odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) nie sú v danom prípade zjavne\nneodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie\ndovolaním napadnutého rozsudku spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2\nO. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv žalobcu.“\nK námietkam sťažovateľa podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP najvyšší súd uviedol:\n\n23\n\n„40. Námietky žalobcu, ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady, treba\npovažovať za dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré však sami o sebe\nprípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou\nvadou, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však\ndôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.\n41. Pokiaľ dovolateľ namietal, že konajúce súdy nesprávne posúdili premlčanie jeho\nnároku, týmto namieta nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie\na odvolacieho súdu. Právnym posúdením je totiž činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových\nzistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne\ninterpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o sebe ale\nprípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O. s.\np. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny\npredpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov\nvyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie\nbolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.\n42. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti\nnapadnutému rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne\nneprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania.“\nVychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa\nv napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku okresného súdu, pričom právne závery,\nktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu\nprávnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska\nakceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním\n\n24\n\na sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich\nporušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,\npreto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť\nsťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. decembra 2018\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "dokazovanie-uplatnenie dôkazov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "zmluva-kúpna zmluva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:47fbe4ef-4c30-4a8b-9fad-00af02ba2129", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 131/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47fbe4ef-4c30-4a8b-9fad-00af02ba2129"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "92819707-66de-4983-91cc-9127af3d06ab:8464ddba-1050-445e-9e54-6392b4354dee", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6709205187.1", "spisova_znacka": "41Cob/67/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/67/2014 z 18. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6709205187.1"}, {"guid": "ef00561f-770e-4ad9-b157-b46e2b6627c6:22d1408d-50c4-4183-988c-7327e9f0e0ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Cb/80/2009", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13Cb/80/2009 z 17. 10. 2013", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2013-10-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ef00561f-770e-4ad9-b157-b46e2b6627c6:22d1408d-50c4-4183-988c-7327e9f0e0ac"}], "citovane_v": []}