{"guid": "ussr:9196ff22-c237-4261-ab88-c31cc921b635", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 641/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 641/2018 z 22. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 641/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9196ff22-c237-4261-ab88-c31cc921b635", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.641.2018.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 641/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša\na sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Mikulášom Práznovszkym, CSc., Bočná 26,\nNové Zámky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 T 23/2010 z 27. decembra\n2011, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To 42/2012 zo 6. novembra 2012\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 25/2016 z 5. októbra\n2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\nJUDr. Ing. Mikulášom Práznovszkym, CSc., Bočná 26, Nové Zámky, ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej\nlen „okresný súd“) sp. zn. 1 T 23/2010 z 27. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok\nokresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 3 To 42/2012 zo 6. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 2 Tdo 25/2016 z 5. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 1 T 23/2010 z 27. decembra 2011 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho\nobzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),\nsčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest\nodňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon\ntrestu s minimálnym stupňom stráženia, ochranný dohľad v trvaní jeden rok, ako aj\npovinnosť uhradiť poškodenej Slovenskej republike zastúpenej Slovenským pozemkovým\nfondom (ďalej len „fond“) škodu v sume 10 290,11 € (310 000 Sk) a zastúpenej\nspoločnosťou Lesy Slovenskej republiky škodu v sume 27 317,40 € (822 964 Sk).\nSkutkový základ označeného pokračovacieho trestného činu spočíval (v podstate)\nv tom, že sťažovateľ v úmysle získať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (pozemkom)\nšpecifikovaným\n\nvo\n\nvýroku\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nokresného\n\nsúdu\n\nv období\n\nod 13. decembra 2004 do 22. decembra 2005 svojimi nepravdivými vyhláseniami o tom,\nže ako potomok (vnuk)\n\nspĺňa zákonom ustanovené podmienky\n\nvydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré v minulosti boli\nvo vlastníctve\nnotárskeho úradu v\n\n, uviedol do omylu notára\n. Notár\n\nso sídlom\n\nosvedčil tieto vyhlásenia o vydržaní\n\nnotárskymi zápisnicami, ktoré sťažovateľ následne (v období od 15. decembra 2004\n\n2\n\ndo 3. januára 2006) doručil príslušným správam katastra na účel vykonania zápisu jeho\nvlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, pričom vo vzťahu k niektorým z nich k zápisu\njeho vlastníckeho práva aj došlo, čím spôsobil, resp. v prípade dokonania činu v celom\nrozsahu by spôsobil Slovenskej republike (zastúpenej fondom, resp. spoločnosťou Lesy\nSlovenskej republiky) značnú škodu v celkovej sume 392 020,18 € (11 810 000 Sk) .\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, na základe\nktorého krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 42/2012 zo 6. novembra 2012 podľa § 321\nods. 1 písm. e) a ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste\na podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku za použitia (aj) § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c)\nTrestného poriadku (mimoriadne zníženie trestu, pozn.) uložil sťažovateľovi trest odňatia\nslobody v trvaní 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu\nna výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, peňažný trest v sume 10 000 €\na pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest\nodňatia slobody v trvaní jeden rok. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu\npodal dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 25/2016 z 5. októbra 2016\nodmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\nSťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nNamietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutými meritórnymi\nrozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ odôvodňuje najmä takto:\n„Získanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je právnym úkonom podľa § 8\nObčianskeho zákonníka, preto samo o sebe nie je protiprávnym konaním. Úmysel získať\nvlastnícke právo k veci sám o sebe tiež nie je protiprávny...\nVlastníkom nehnuteľností patriacich pôvodne\nrodinným príslušníkom bol v rozhodnom období môj otec\n\n3\n\nalebo jeho\n, nar.\n\n,\n\na to na základe zápisu vlastníckych práv v evidencii nehnuteľností. Tomu, kto koná vo viere\nv hodnoverný údaj vo verejnom zozname, akým je aj evidencia nehnuteľností, nemožno\nnamietať, že koná protiprávne!\nOtec sťažovateľa\n\nnadobudol predmetné nehnuteľnosti smrťou\n\nako jeho dedič v súlade s § 460 Občianskeho zákonníka, o čom\nsvedčia tieto skutočnosti:\n-\n\n, ktorý je v súčasnosti v knihe narodených matričného úradu v Lučenci\n\nuvedený ako otec otca sťažovateľa, nie je prirodzeným otcom otca sťažovateľa (znalecký\nposudok na základe analýzy DNA je v spise)\n-\n\ndňa 12. 1. 1945 uznal, že je prirodzeným otcom otca\n\nsťažovateľa, pričom v tomto konaní sa opak nepreukázal; výpis z centrálneho notárskeho\nregistra notárskej zápisnice je v spise,.\n-\n\ndňa 16. 2. 1945 pred dvoma súčasne prítomnými svedkami\n\nustanovil otca sťažovateľa za svojho jediného dediča; osvedčená kópia prehlásenia je tak\nisto v spise.\n... Predmetné nehnuteľnosti som dostal na základe ústnej darovacej zmluvy od môjho\notca, o ktorého vlastníckom práve som bol... dobromyseľný. V dôsledku toho som bol\ndobromyseľný aj o tom, že mi nehnuteľnosti patria, a preto podľa § 130 ods. 1 prvá veta\nObčianskeho zákonníka som bol držiteľom oprávneným. V trestnom konaní sa nepreukázal\nopak toho, že moja držba bola oprávnená (§ 130 ods. 1 druhá veta Občianskeho\nzákonníka), preto platí, že moja držba bola oprávnená.\nNáležitosti vydania osvedčenia o vydržaní podľa § 63 Notárskeho poriadku (vydanie\nosvedčenia, posúdenie úplnosti dokladov priložených k môjmu vyhláseniu a či obsahujú\noznačeným zákonným ustanovením vyžadované náležitosti, a pod.) sú už úkonom notára.\nPrípadná nezákonnosť notárskych zápisníc je preto protiprávnym konaním notára a nie\nsťažovateľa.\n... Ani Slovenská republika v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom ani Lesy\nSlovenskej republiky, š. p. neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, lebo zábor\nneznamenal prechod vlastníctva na štát, len blokáciu dispozičného práva.\n\n4\n\n... Škoda mohla byť preto spôsobená iba\n\n(nar.\n\n- pozn.\n\nsťažovateľa), on si však právo na náhradu škody neuplatnil (§ 46 ods. 3 Trestného\nporiadku) a nedal ani súhlas na moje trestné stíhanie (§ 211 Trestného poriadku).\n... S poukazom na tieto okolnosti absentuje v konaní obžalovaného obligatórny znak\ntrestného činu, subjektívna stránka, t. j. úmysel uviesť niekoho do omylu, nakoľko sám\nobžalovaný je v presvedčení, že je právoplatným dedičom\n\n.\n\n... Rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na celom rade (ak nie výhradne)\ndôkazov, ktoré na hlavnom pojednávaní boli vykonané ohľadne osobného stavu obvineného.\nTieto dôkazy nemohli, nesmeli byť vykonávané vzhľadom na zákaz ustanovený § 7 ods. 2\nTr. por. pre prebiehajúce konanie na Okresnom súde Nové Zámky o určení otcovstva,\nsp. zn. 6 C/192/2010, ktorého výsledok dá odpoveď na otázku, či obvinený je alebo nie je\npotomkom pôvodného vlastníka nehnuteľností\n\n.\n\n... (napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.) neobsahuje výrok, ktorým odvolací\nsúd rozhodol o odvolaním napadnutom výroku súdu prvého stupňa o vine obvineného,\nv dôsledku čoho bol sťažovateľovi uložený trest bez toho, aby bol právoplatným výrokom\nsúdu uznaný vinným.\n... Súd prvého stupňa zistil iba celkovú škodu spôsobenú trestným činom, avšak\nnezistil, aká je škoda spôsobená vydržaním vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa\njednotlivých notárskych zápisníc. ... bez rozčlenenia znalcami určenej škody na jednotlivé\nčiastkové útoky nie je možné posúdiť ani to, či tieto samy o sebe napĺňajú aspoň základnú\nskutkovú podstatu trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., a teda v konečnom\ndôsledku či prichádza do úvahy posúdiť ich ako pokračovací trestný čin podľa § 122 ods.\n10 Tr. zák. Bez zistenia výšky škody pripadajúcej na posledný, siedmy útok, pri ktorom\nnotárska zápisnica o vydržaní nehnuteľnosti mala byť správe katastra doručená 3. 1. 2006,\nnie je možné stanoviť, či tento posledný útok spĺňa zákonom požadovaný následok trestného\nčinu - výšku škody. Bez tohto určenia nie je možné stanoviť, či pokračovací trestný čin\npodvodu bol dokonaný po 1. 1. 2006, teda už za účinnosti trestného zákona č. 301/2005\nZ. z., alebo pred týmto dátumom, a teda či je na mieste použiť trestnú sadzbu trestu odňatia\nslobody v trvaní desať až pätnásť rokov, alebo v trvaní päť až dvanásť rokov podľa\nskoršieho trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005.“\n\n5\n\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ najmä uvádza:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodňuje svoje odmietavé uznesenia v prvom\nrade a hlavne tým, že „... so zreteľom na ustanovenie § 371 ods. 4 prvá veta pred\nbodkočiarkou Tr. por., podľa ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno\npoužiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní\na nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.“ Dovolací súd tu opomenul\nnajzávažnejšiu skutočnosť: sťažovateľ podával (bol povinný podávať) dovolanie proti\nrozsudku odvolacieho Krajského súd v Nitre, a až subsidiárne navrhol zrušiť aj rozsudok\nsúdu prvého stupňa. O chybách rozsudku odvolacieho súdu sa sťažovateľ dozvedel (mohol\ndozvedieť) až zo samotného rozsudku odvolacieho súdu. Nie je preto možné od sťažovateľa\nočakávať, aby chyby rozsudku odvolacieho súdu vytýkal skôr, než odvolací súd tento\nrozsudok vôbec vydal.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej opomenul, že sťažovateľ chyby rozsudku\nsúdu prvého stupňa, ako aj chyby konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, najneskôr\nv odvolaní namietal.\n.... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa\ndopustil závažnej chyby (I. ÚS 129/2010 z 9. marca 2011...). Výrokom napadnutého\nuznesenia najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nna neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371\nods. c), f) - g), h) a i) Tr. por.. Uvedené zákonné ustanovenie sa však vzťahuje na prípady,\nkeď najvyšší súd bez preskúmania veci zistí, že dovolanie neobsahuje žiaden dôvod v zmysle\n§ 371 ods. 1 Trestného poriadku, a nie na prípady, kedy dovolanie dôvody podľa § 371\nTr. por. obsahuje (ako v prípade sťažovateľa), ale dovolací súd po ich preskúmaní dospeje\nk záveru, že dovolateľom uvádzané dôvody nie sú splnené (§ 392 ods. 1 Tr. por.).\n... Dovolanie sťažovateľa dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku\nobsahuje. Na ich preskúmanie podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku sa vyžaduje verejné\nzasadnutie...»\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n\n6\n\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 10. 2016, sp. zn.\n2 Tdo/25/2016, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 10. 2016, sp. zn.\n2 Tdo/25/2016, bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru.\nUznesením (ide o zjavnú chybu v písaní, z priloženej dokumentácie vyplýva,\nže správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Nitre zo dňa 6. 11. 2012, sp. zn.\n3 To/42/2012, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\nUznesením (rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Nitre zo dňa 6. 11. 2012, sp. zn.\n3 To/42/2012, bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru.\nUznesením (rozsudkom, pozn.) Okresného súdu Nitra zo dňa zo dňa 27. 12. 2011,\nsp. zn. 1 T/23/2010, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\nUznesením (rozsudkom, pozn.) Okresného súdu Nitra zo dňa zo dňa 27. 12. 2011,\nsp. zn. 1 T/23/2010, bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie\nvo výške 2 000 € (slovom: dvetisíc eur).\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva právnemu zástupcovi sťažovateľa\nJUDr. Ing. Mikulášovi Práznovszkymu, CSc., advokátovi, Bočná 26, 940 02 Nové Zámky,\nnáhradu trov konania o ústavnej sťažnosti vo výške 1 332,19 € (slovom tisíc tristotridsaťdva\neur devätnásť eurocentov).“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n7\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa\nobsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20\na § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\nII.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým\nrozsudkom okresného súdu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\n\n8\n\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,\nže sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť\n(a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených\nzákladných práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým prvostupňový\nsúd uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu\npodvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona (sčasti v štádiu pokusu,\npozn.) a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní desať rokov a ochranný dohľad v trvaní\njeden rok.\nPodľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu\nprvého stupňa je odvolanie.\nZ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol\noprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (čo aj svojím napadnutým rozsudkom\nurobil). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa tak za daných\nokolností vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nokresného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nII.2\n\nSpoločné\n\nvýchodiská\n\npre\n\nposúdenie\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti\n\nnapadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nSťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (aj) napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu.\n\n9\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať\nzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,\nresp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo\nrozhodnutí príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi\nokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd v kontexte námietok sťažovateľa tiež\nzdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nIV. ÚS 339/2013). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený ani povinný\n\n10\n\npreskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré\npri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ\nich rozhodnutí. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len\nvtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nNa základe uvedených východísk ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ich ústavnej\nakceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľom označeným základným\nprávom na súdnu ochranu garantovaným čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé\nsúdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nII.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nV časti I tohto uznesenia už bolo uvedené, že krajský súd napadnutým rozsudkom\nsp. zn. 3 To 42/2012 zo 6. novembra 2012 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu\nsp. zn. 1 T 23/2010 z 27. decembra 2011 vo výroku o treste a rozhodujúc (o tejto otázke)\nsám, uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov\nso zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,\npeňažný trest v sume 10 000 € a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť\númyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní jeden rok.\nSťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu na základe argumentácie, ktorej\npodstatná časť je citovaná v časti I tohto uznesenia, namieta (aj) nesprávnosť meritórnych\nrozhodnutí všeobecných súdov (vrátane odvolacieho krajského súdu, pozn.) v jeho veci,\nktorými bol (okrem iného) uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho obzvlášť\nzávažného zločinu podvodu. Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli naplnené všetky\n\n11\n\nobligatórne znaky skutkovej podstaty označeného trestného činu, a preto nemohol\n(resp. nemal) byť uznaný za vinného z jeho spáchania.\nÚstavný súd pri skúmaní tejto časti sťažnosti napriek v časti II.1 tohto uznesenia\nkonštatovanému nedostatku právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti\nnamietaného porušenia jeho v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom\nokresného súdu v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj\nobsah napadnutého rozsudku okresného súdu, keďže označené rozhodnutie prvostupňového\nsúdu a napadnuté rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom opravnom prostriedku\n(odvolaní, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok\n(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).\nOkresný súd svoj záver o vine sťažovateľa zo spáchania pokračovacieho trestného\nčinu podvodu v napadnutom rozsudku sp. zn. 1 T 23/2010 z 27. decembra 2011 odôvodnil\nokrem iného takto:\n«K spáchaniu trestného činu zákon predpokladá splnenie dvoch podmienok - musí ísť\no protiprávny čin a jeho znaky musia byť uvedené v Trestnom zákone. Predpokladom\ntrestnej zodpovednosti je bezpečné zistenie príčinného pôsobenia konania obvineného na\nspoločenské vzťahy chránené Trestným zákonom a toho, či toto konanie obsahuje všetky\nznaky skutkovej podstaty. Objektom trestného činu podvodu je spoločenský vzťah chránený\nzákonom (ochrana vlastníctva), objektívna stránka spočíva v konaní, ktorým sa páchateľ na\nškodu cudzieho majetku obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu, subjektom je ktorákoľvek\ntrestne zodpovedná osoba a z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie,\nteda psychický vzťah páchateľa k skutočnostiam tvoriacim trestný čin a je vybudované\nna dvoch zložkách vedomostnej a vôľovej a tvorí obligatórnu zložku subjektívnej stránky\ntrestného činu.\nV prejednávanej veci obžalovaný popiera spáchanie trestného činu ako je uvedený\nv obžalobe, namietajúc nedostatok zavinenia z jeho strany, a preto podľa neho jeho konanie\nsmerujúce k nadobudnutiu vlastníctva nemôže byť z jeho hľadiska trestným činom. Svoj\nprávny nárok odvodzuje od ústnej darovacej zmluvy medzi ním a otcom, ktorý predmetné\nnehnuteľnosti nadobudol v zmysle „zápisnice 4/1945“ spísanej notárom\n\n12\n\nv\n\na v zmysle „prehlásenia zo dňa 16. 02. 1945“. Vyhlásenie o vydržaní\n\nnemá podľa obžalovaného znaky protiprávneho konania, lebo bol dobromyseľný, že\nnehnuteľnosti po\n\nmu patria. Namietal, že nebol narušený záujem\n\nchránený zákonom, teda cudzí majetok, pretože konal v presvedčení, že majetok patrí jeho\notcovi, podobne namietal, že by niekoho uviedol do omylu, keď konal v presvedčení, že jeho\nprávo k nehnuteľnostiam je oprávnené.\nSúd však na základe vykonaného dokazovania dospel k presvedčeniu, že konanie\nobžalovaného bolo v rozpore s právnymi predpismi. Osvedčením vyhlásenia o vydržaní sa\nv zmysle platného práva legalizuje a zjednocuje právny stav s užívacím stavom. Uznesením\npredsedníctva SNR č. 11987/45 bolo rozhodnuté že všetok pôdohospodársky majetok\npatriaci\n\n, vdove\n\nrod.\n\na\n\nbude skonfiškovaný podľa § 1 ods. 1 a), b), d) nariadenia SNR z 27. 02. 1945\nč. 4/1945 Sb. s okamžitou platnosťou a bez náhrady na účely pozemkovej reformy, následne\nbol uznesením predsedníctva SNR zo dňa 18. 02. 1946 týmto osobám majetok\nskonfiškovaný. Na tieto nehnuteľnosti si mohli dotknuté osoby prípadne ich dedičia robiť\nnároky a uplatniť svoje vlastnícke právo podľa § 6 odsek 1 písmeno o) alebo p) zákona\nč. 229/1991 Zb. alebo podľa § 3 odsek 1 písmeno n) alebo o) zákona č. 503/2003 Zb.\no navrátení vlastníctva k pozemkom, čo bol legálny spôsob získania majetkov pre právnych\nnástupcov rodiny\n\n. Reštitučný nárok bolo potrebné uplatniť do 31. 12. 2004.\n\nObžalovaný pred notárom vyhlásil, že osvedčené nehnuteľnosti popísané\nv notárskych zápisniciach uvedených v obžalobe, užíval nerušene so započítaním doby\nužívania jeho právneho predchodcu, ako právny nástupca nebohého\nnebohej\n\nrod.\n\na\n\n,\n\na že splnil podmienky, ktoré\n\npredpokladá ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia\npre splnenie podmienok vydržania bolo potrebné, aby vyhlásil, že vec dobromyseľne\na nerušene užíval a s vecou nakladal ako s vlastnou. Právne nástupníctvo po\n, nebohej\n\nrod.\n\na\n\nvšak\n\nobžalovaný nepreukázal žiadnym legálnym dokladom v súlade so slovenským právnym\nporiadkom, ani rodným listom ani rozsudkom súdu, svedčiacim o jeho právnom nároku\nna nehnuteľnosti... naopak nástupníctvo opieral o pozmenený krstný list svojho otca, ktorý\nsi nechal bez právneho dôvodu dopísať za svojho otca\n\n13\n\ndo cirkevnej matriky. Túto zmenu zapísal dekan\n\nsvojvoľne\n\nbez schválenia biskupským úradom, čo uviedol tento svedok v svojej výpovedi na hlavnom\npojednávaní. Nelegálnosť takéhoto zápisu potvrdil aj zástupca biskupského úradu\nvo svojej svedeckej výpovedi. Listiny „zápisnica 4/1945 z 12.01.1945“\na „prehlásenie\n\n“, na ktoré sa obžalovaný odvolával, o ktoré opieral svoj\n\nprávny nárok na nehnuteľnosti a ktorými odôvodňoval nedostatok úmyslu, však v čase\nkonania o zmene priezviska ako dôkaz nepredložil na príslušný úrad, ani v čase vydania\nosvedčenia o dedičstve, dokonca nie je o nich zmienka ani v osvedčeniach o vydržaní.\nNepredložil originály týchto dokladov ani v konaní pred súdom na overenie ich\nautentickosti a pravosti. Napokon písomnosť, na ktorú sa odvoláva obžalovaný a to\n„zápisnica 4/1945 zo dňa 12. 01. 1945“; túto pri vyhlásení o vydržaní k dispozícii ani\nnemohol mať, pretože ju našiel jeho otec až na Vianoce v roku 2009, teda po vydaní\npredmetných osvedčení. Okrem toho súd zistil, že v archíve sa takáto zápisnica\nz 12. 01. 1945 ani nenachádza, podobne podľa správy MV SR zo dňa 16. 10. 2009 sa\n„prehlásenie“\n\ns dátumom 16. 02. 1945 v slovenskom národnom\n\narchíve tiež nenachádza. Obžalovaný teda nedisponoval žiadnym originálom dokladu,\nsvedčiacim o jeho dedičskom práve na nehnuteľnosti grófa\nrod.\n\na\n\n, napriek tomu sa označil za ich právneho\n\nnástupcu. Historik skúmajúci genealógiu rodu\nnemanželského syna grófom\nskutočnosť, že gróf\n\n, nebohej\nžiadny doklad o uznaní\n\nv dobových dokladoch nenašiel, zdôrazňujúc\n\nbol právnik a pokiaľ by mal záujem urobiť takéto vyhlásenie,\n\ntoto by urobil právne relevantným spôsobom, s ktorým vyjadrením historika sa stotožnil\naj súd. Okrem toho manželka\n\n, s ktorou sa zosobášil v roku 1943\n\nzomrela až v roku 1982, teda ona bola riadnou dedičkou po\n\n.\n\nprežila okrem toho aj jeho sestra\n\n, ktorá zomrela\n\nv roku 1969.\nVedomostnú zložku konania obžalovaného súd odvodzuje tiež od znalosti\nobžalovaného o dôvodoch rozhodnutia Okresného úradu Lučenec o zmene priezviska.\nZ odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žiadateľ\notec obžalovaného žiada zmenu priezviska uvádzajúc ako otca\n, a to na základe vyhlásenia jeho matky\n\n14\n\n(\n\nst.),\nnar.\n\n. O toto rozhodnutie\n\nOkresného úradu v Lučenci aj obžalovaný oprel svoju žiadosť o zmenu priezviska, teda\nfakty v ňom uvedené mu boli známe podobne ako „vyhlásenie“ jeho starej matky,\no biologickom otcovi\n\nst. a napriek tomu predložil na notárskom úrade\n\npri vyhotovovaní osvedčení o vydržaní, na preukázanie svojho nároku, upravený krstný list\nsvojho otca s nelegálne dopísaným otcom\nZ tohoto vyplýva vedomosť\n\n.\no mene predka svojho otca podľa\n\nvyhlásenia jeho babky\n\na vedomé uvedenie notára do omylu predložením\n\nupraveného krstného listu svojho otca s dopísaným otcom grófom\nPredloženie tohto krstného listu potvrdil\n\n.\n\n, ktorý osvedčoval na základe\n\npredložených listín vyhlásenie\n\no vydržaní, preto neobstojí\n\ntvrdenie obžalovaného, že konal v presvedčení, že je potomkom\n. ... Okrem toho pri vyhlásení o vydržaní do notárskej zápisnice obžalovaný\nvyhlásil, že osvedčované nehnuteľnosti užíval ako vlastné, teda ako dobromyseľný vlastník,\nnapriek tomu, že na hlavnom pojednávaní uviedol, že tieto nehnuteľnosti žiadnym spôsobom\nneužíval, nestaral sa o ne, nehospodáril na nich, ale domnieval sa, že mu patria. Takisto\njeho právny predchodca otec obžalovaného tieto nehnuteľnosti neužíval, ale podľa\nosvedčenia si do vydržacej doby obžalovaný nepravdivo započítal aj dobu držby svojho\nprávneho predchodcu. K vyhláseniu o vydržaní tiež obžalovaný predložil notárovi súhlasné\nvyjadrenia dotknutých obcí, že nemajú výhrady k nadobudnutiu vlastníckeho práva, čo je\nkonštatované\n\npriamo\n\nv\n\nnotárskych\n\nzápisniciach.\n\nso skutočnosťou, pretože vyjadrenie Mesta\nvyjadrenie obce\n\nKonštatovanie\n\nje\n\nv\n\nrozpore\n\nk NZ 33/2005 bolo nesúhlasné,\n\nk NZ 66/2005 táto obec nikdy nevydala a nebolo prejednané\n\nani v obecnom zastupiteľstve, podobne ani obec\n\nk NZ 32/2005 súhlasné stanovisko\n\nnikdy nevydala a neregistruje ani žiadnu písomnosť týkajúcu sa osoby\n. ... Súhlasné stanovisko k osvedčeniu dala len obec\n, obec\n\na Mesto\n\nuviedla, že obec nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a\n\npreto nemá výhrady ku vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Vo všetkých\nprípadoch, keď obžalovaný urobil vyhlásenie o vydržaní, spísal notár zápisnice bez\npotrebného vyjadrenia SPF, správcu predmetných osvedčených nehnuteľností, ktoré po\nroku 2004 prešli zákonom na štát.\n\n15\n\n...\n\nuviedol, že všetky potrebné listiny pre vydanie osvedčenia mu\n\npredkladal účastník\n\nml. a súčasťou každej zápisnice bolo súhlasné\n\nstanovisko dotknutej obce k vydržaniu. Podľa vyjadrení dotknutých obci mesto\ndalo opačné stanovisko a obce\n\na\n\nnevydali stanovisko žiadne, z čoho\n\nje zrejmé že obžalovaný v týchto troch prípadoch predložil notárovi vyjadrenia minimálne\nnepravdivé. Notár podľa zákona nezodpovedá za obsah vyhlásenia účastníka, ktoré\nosvedčuje, nie je povinný skúmať či jeho vyhlásenie je v súlade s právom a zásadou\nmateriálnej pravdy. K tomuto vydala písomné stanovisko aj Notárska komora\ndňa 26. 07. 2005. Pri vydaní osvedčenia o vydržaní sa postupuje podľa § 63 Notárskeho\nporiadku a požadované podklady predkladá účastník konania.\n... V prejednávanej veci obžalovaný vyhlásil pred notárom, ktorý jeho vyhlásenie\nosvedčil, že osvedčené nehnuteľnosti užíval ako právny nástupca nebohého\n,\n\na\n\nže splnil podmienky, ktoré predpokladá\n\nustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané,\nže obžalovaný uviedol pre účely osvedčenia o vydržaní nepravdivé údaje o právnom\nnástupníctve, pre preukázanie právneho nástupníctva použil upravený krstný list s\nnelegálne dopísaným menom\n\n, nepravdivé údaje o dobromyseľnom\n\nužívaní nehnuteľností, čo vyplýva aj zo samotnej výpovede obžalovaného na hlavnom\npojednávaní a v troch prípadoch predložil nepravdivé vyjadrenia dotknutých obcí, čo\nvyplýva z vyjadrení samotných obcí. Doklady o právnom nástupníctve, na ktoré sa\nobžalovaný odvoláva, sa v archívoch Slovenskej republiky nenachádzajú, rozporuplne\nvyznievajú pri vzájomnom porovnaní aj rôzne čestné vyhlásenia svedkov o biologickom\notcovi\n\na ich obsah (\n\n), ale\n\nzároveň súd poukazuje na to že predmetom trestného konania ani nebolo určenie otcovstva\npo\n\n. Na základe týchto obsahom rôznych vyhlásení súd môže len konštatovať,\n\nže ani z jedného konkrétne nevyplýva skutočnosť, že biologickým otcom\n(\n\n) bol gróf\n\n, ale záväzné rozhodnutie v tejto veci môže\n\nvydať len súd v občianskom súdnom konaní. Podľa platného práva je možné určiť otcovstvo\nlen rozhodnutím súdu na základe relevantných dôkazov, alebo súhlasným vyhlásením\nrodičov pred orgánom štátu, takto určené otcovstvo sa vyznačí v rodnej matrike a potomok\nsi môže potom uplatňovať dedičské nároky. Súd poukazuje aj na to, že slovenský právny\n\n16\n\nporiadok nepozná nepísomný dar nehnuteľností, vyžaduje na legalitu takého úkonu písomnú\nformu, konkrétne vymedzenie daru a reálnu držbu veci, ktorá je predmetom daru, takisto\nsporné a v rozpore s právnym poriadkom je aj nadobudnutie nehnuteľností osobou, ktorá\nnedosiahla plnoletosť bez príslušného rozhodnutia súdu od osoby, ktorá reálne nie je\nvlastníkom podľa výpisu z PKV a LV.\nObsahom podvodného konania obžalovaného sú okolnosti pri ktorých obžalovaný\nuviedol do omylu konajúceho notára v otázke splnenia podmienok vydržania,\nresp. nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, čo je osobitný spôsob nadobudnutia\nvlastníctva. Protiprávnosť konania obžalovaného spočíva v tom, že k nadobudnutiu veci\ndošlo jeho aktívnou činnosťou spočívajúcou v uvedení iného do omylu a v dôsledku\ntakéhoto konania došlo ku škode na cudzom majetku, teda majetku, ktorý nepatrí\nobžalovanému a obohateniu obžalovaného v zmysle rozmnoženia majetku obžalovaného.\nUvedením do omylu bolo konanie, kedy obžalovaný len predstieral okolnosti, ktoré nie sú v\nsúlade so skutočným stavom veci. V rozpore so skutočným stavom veci bol jeho príbuzenský\nvzťah ku grófovi\n\n, resp. jeho právne nástupníctvo, jeho vyhlásenie o\n\nužívaní nehnuteľností a tiež predložené vyjadrenia dotknutých obcí.\nZ vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že skutky v bode 1/\naž 7/ sa stali tak, ako sú uvedené v skutkovej vete obžaloby s úpravou skutkovej a právnej\nvety v zmysle vykonaného dokazovania. Rovnako bolo preukázané, že skutky pod bodom 1/\naž 7/ vykazujú znaky pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221\nodsek 1, odsek 4 písmeno a) Trestného zákona, sčasti v bodoch 2/, 3/, 6/ a 7/ v štádiu\npokusu podľa § 14 Trestného zákona, kde kvalifikačným momentom je výška škody.\n... obžalovaný konal v úmysle priamom v zmysle § 15 písmeno a) Trestného zákona\ns tým, že spoločenská nebezpečnosť jeho konania je vzhľadom na okolnosti prípadu a\nrozsah útokov vysoká, pričom je zvýraznená skutočnosťou, že takéhoto konania sa\nobžalovaný dopustil vo veľkom rozsahu a nebezpečenstvo tohto konania spočívalo v\nporušení zákonom chráneného záujmu spoločnosti na ochrane cudzieho majetku v zásade\nsíce s napraviteľným následkom, ktoré je ale v zásadnom rozpore so zákonmi, pravidlami\nmorálky a pravidlami správania sa.»\n\n17\n\nKrajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa, rozsudkom sp. zn. 3 To 42/2012\nzo 6. novembra 2012 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste\na sťažovateľovi (okrem iného) uložil trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a šesť\nmesiacov. V časti výroku o vine krajský súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa\nza zákonný a vecne správny, pričom svoje závery v tomto smere odôvodnil okrem iného\ntakto:\n„Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania\noprávnenou osobou - obžalovaným, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku\nzákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal\nodvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie\nobžalovaného bolo dôvodné len čo do výroku o treste.\nPreskúmaním veci neboli zistené iné chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by\nodôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n... Súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový\nstav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje\nstanovenie § 2 ods. 10 Tr. por.. Skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine napadnutého\nrozsudku sú v súlade s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne a nepochybne\npreukázané, že obžalovaný sa dopustil konania opísaného vo výroku o vine odvolaním\nnapadnutého rozsudku.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanoveniami § 168 ods. 1\nTrestného poriadku, súd I. stupňa dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými\nsa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými aj odvolací súd súhlasí, pretože\npri tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2\nods. 12 Trestného poriadku, preto na ne v podrobnostiach len poukazuje.\n... Aj odvolací súd mal za jednoznačne preukázané, že obžalovaný bol usvedčovaný\nzo spáchania uvedenej trestnej činnosti čiastočne aj vlastnou výpoveďou ale predovšetkým\ncelým radom vo veci vykonaných dôkazov. Súd I. stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal\ndokazovanie a následne vykonané dôkazy aj správne vyhodnotil, o čom ani odvolací súd\nnemal dôvod pochybovať a preto poukazuje na správne právne závery súdu I. stupňa,\ns ktorými sa plne stotožnil.“\n\n18\n\nÚstavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie dospel\nk záveru,\n\nže\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnevykazuje\n\nznaky\n\nzjavnej\n\nneodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z citovaných\nčastí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho krajského súdu, ako aj odôvodnenia rozsudku\nprvostupňového okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia\nvšeobecných súdov v sťažovateľovej veci obsahujú z ústavného hľadiska akceptovateľné\nobjasnenie všetkých relevantných skutočností odôvodňujúcich ich právny záver\no preukázaní viny sťažovateľa zo spáchania konkrétneho trestného činu.\nKľúčovou výhradou sťažovateľa, uplatnenou v jeho sťažnosti adresovanej ústavnému\nsúdu, je námietka, že svojím konaním nemohol naplniť zákonné znaky skutkovej podstaty\ntrestného činu podvodu, keďže konal v dobrej viere, že nehnuteľnosti, ku ktorým mal\nnadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, mu patria na základe ústnej darovacej zmluvy\nuzavretej s jeho otcom, o ktorého vlastníctve (ako potomka, resp. dediča predchádzajúceho\nvlastníka\n\n, pozn.) bol presvedčený. Vo vzťahu k tejto námietke\n\nsťažovateľa ústavný súd poukazuje na (už citované) relevantné časti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorých\nvyplýva, že vina sťažovateľa bola bez rozumných pochybností preukázaná riadne\nvykonaným\n\na pomerne\n\nrozsiahlym\n\ndokazovaním.\n\nSťažovateľ,\n\npoučený\n\nnotárom\n\no podmienkach nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, na účel vydania osvedčenia\no vydržaní uviedol nepravdivé údaje o svojom právnom nástupníctve po bývalom\nvlastníkovi predmetných pozemkov (\n\n), ako aj o ich reálnej držbe (ktorú\n\nna hlavnom pojednávaní sám poprel) a predložil listiny, ktorých obsah nezodpovedal\nskutočnosti (pozmenený krstný list svojho otca, nepravdivé vyjadrenia dotknutých obcí\no ich súhlase s vydržaním). Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov pritom obsahujú\naj logickú a presvedčivú argumentáciu odôvodňujúcu ich záver, že sťažovateľ konal\nv priamom úmysle, teda že o nesplnení podmienok vydržania vedel a napriek tomu s cieľom\nzískať vlastnícke právo k pozemkom ich splnenie (v rozpore so skutočnosťou) pred notárom\ndeklaroval. V tejto súvislosti podľa názoru ústavného súdu neobstojí námietka sťažovateľa,\nže „prípadná nezákonnosť notárskych zápisníc je... protiprávnym konaním notára“, keďže\n\n19\n\n(ako správne konštatoval aj okresný súd) notár nezodpovedá za pravdivosť osvedčovaných\nvyhlásení účastníka a ani za pravdivosť obsahu ním predložených listín.\nSťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd napadnutým rozsudkom nerozhodol\nsamostatným výrokom o jeho odvolaní proti výroku rozsudku prvostupňového súdu o vine,\nv dôsledku čoho mu bol „uložený trest bez toho, aby bol právoplatným výrokom súdu\nuznaný vinným“. Ústavný súd aj vo vzťahu k tejto časti výhrad sťažovateľa v prvom rade\npoukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého je zrejmé,\nže odvolací súd sa v celom rozsahu zaoberal odvolaním sťažovateľa proti napadnutému\nrozsudku okresného súdu a reagujúc ústavne konformným spôsobom na jeho odvolacie\nnámietky dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je v časti výroku o vine\nzákonné a vecne správne a zrušil ho len vo výroku o treste, o ktorom podľa § 322 ods. 3\nTrestného poriadku rozhodol sám. Krajský súd v zrušujúcej časti napadnutého rozsudku\npostupoval podľa § 321 ods. 1 písm. e) v spojení § 321 ods. 3 Trestného poriadku,\npodľa ktorého ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku\na možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti. Ústavný súd\nv nadväznosti na uvedené tiež poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax všeobecných\nsúdov v trestných veciach, keď v prípade čiastočnej dôvodnosti opravného prostriedku\nnadriadený súd už tento opravný prostriedok v jeho nedôvodnej časti samostatným výrokom\nnezamieta, keďže opravný prostriedok možno zamietnuť len ako celok [pozri\nnapr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 6/2015 z 3. februára 2015, publikované\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej\nlen „zbierka stanovísk“) č. 7/2015 alebo rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2009\nz 18. augusta 2009, publikovaný v zbierke stanovísk č. 06/2009]. Absencia výroku\no zamietnutí čiastočne dôvodného odvolania sťažovateľa (dôvodného, len čo sa týka výroku\no treste, pozn.) preto sama osebe nemôže mať z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti\nnapadnutého rozsudku krajského súdu rozhodujúci význam (m. m. IV. ÚS 138/2013,\nII. ÚS 108/2017).\nSťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta, že okresný súd\na krajský súd v jeho veci\n\n20\n\n-\n\nvzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 2 Trestného poriadku neboli oprávnení\nposudzovať, či je potomkom bývalého vlastníka dotknutých nehnuteľností, keďže\nišlo o predbežnú otázku týkajúcu sa osobného stavu,\n\n-\n\npreukazovali\n\n(resp.\n\nzisťovali)\n\nlen\n\ncelkovú\n\nškodu,\n\nktorú\n\nspáchaním\n\npokračovacieho trestného činu podvodu spôsobil, bez toho, aby zisťovali škody\nspôsobené jeho jednotlivými čiastkovými útokmi, v dôsledku čoho (podľa\nsťažovateľa) nebolo možné ustáliť, či jednotlivé čiastkové útoky napĺňali znaky\naspoň základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1\nTrestného zákona vrátane posledného čiastkového útoku, ku ktorému došlo už za\núčinnosti Trestného zákona z roku 2005, ktorý ustanovuje za spáchanie\noznačeného trestného činu pre páchateľa prísnejšiu trestnú sadzbu než Trestný\nzákon z roku 1961, za účinnosti ktorého boli spáchané všetky predchádzajúce\nčiastkové útoky.\nVo vzťahu k označeným okruhom výhrad ústavný súd uvádza, že zo sťažovateľom\npredloženého odvolania z 11. januára 2012 podaného proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu (ani z jeho doplnenia prostredníctvom obhajcu z 30. marca 2012)\nnevyplýva, že by v ňom tieto skutočnosti namietal (hoci sa z podstaty veci týkajú najmä\nprvostupňového meritórneho rozhodnutia). Krajský súd sa teda výhradami sťažovateľa,\nktoré v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa neuviedol, logicky ani nemohol\nzaoberať. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor,\npodľa ktorého z princípu subsidiarity, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach\nfyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že v prípade\nkonania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv\na slobôd, vrátane argumentácie s tým spojenej, uplatniť najskôr v tomto konaní\na až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich\nzákladných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú\nmohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd\nvzhľadom na princíp subsidiarity svojej právomoci nemá oprávnenie na jej posúdenie\n(m. m. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, II. ÚS 67/2013, II. ÚS 342/2016),\na preto ju musí odmietnuť ako neprípustnú.\n\n21\n\nZ uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je v časti týkajúcej sa označených\nnámietok (vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, pozn.) neprípustná. Napriek\ntomu však ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, zaujal\naspoň rámcové stanovisko.\nVo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu § 7 ods. 2 Trestného poriadku\nústavný súd (opätovne) poukazuje na to, že objektívna stránka trestného činu, zo spáchania\nktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného, spočívala (v podstate) v uvedení notára\ndo omylu, čo sa týka splnenia zákonom ustanovených podmienok nadobudnutia\nvlastníckeho práva vydržaním. Prípadný príbuzenský vzťah vydržateľa k predchádzajúcemu\nvlastníkovi nehnuteľnosti pritom v rámci splnenia podmienok vydržania nezohráva\nrelevantnú úlohu. Skutočnosť, či sťažovateľ je potomkom bývalého vlastníka nehnuteľností,\nteda nebola pre rozhodnutie všeobecných súdov o jeho vine rozhodujúca (tá bola\npreukázaná radom ďalších dôkazov), nepravdivosť jeho tvrdení o tejto skutočnosti však\nbola jednou z indícií, ktorá nasvedčovala záveru o jeho (úmyselnom) podvodnom konaní.\nPríslušné súdy sa pritom uvedenou otázkou museli zaoberať, keďže samotný sťažovateľ\npri svojich vyhláseniach k vydržaniu pred notárom uvádzal, že svoj nárok na predmetné\nnehnuteľnosti odvodzuje aj od skutočnosti, že je potomkom grófa\n\n(čo sa\n\nvšak na základe vykonaného dokazovania nejavilo ani ako pravdepodobné, pozn.).\nK námietke (podľa sťažovateľa) nesprávneho posudzovania výšky spôsobenej škody\nústavný súd poukazuje na § 122 ods. 10 Trestného zákona, podľa ktorého trestnosť všetkých\nčiastkových útokov pokračovacieho trestného činu sa posudzuje ako jeden trestný čin.\nZ uvedeného možno vyvodiť, že jednotlivé čiastkové škody, spôsobené jednotlivými\nčiastkovými útokmi tvoria súčasť celkovej škody spôsobenej (jedným) pokračovacím\ntrestným činom, ktorý je posudzovaný ako celok (jeden trestný čin). Ústavný súd v tejto\nsúvislosti poukazuje aj na stanovisko najvyššieho súdu publikované v zbierke stanovísk\nč. 3/2018, obsahujúce rovnaký právny názor.\n\n22\n\nNa základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,\nústavný súd konštatuje, že medzi výhradami uplatnenými sťažovateľom v jeho sťažnosti\npodanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje\ntaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti\nsťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,\nčo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Zároveň\nústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta (aj) také skutočnosti,\nktoré mohol a mal uplatniť už v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu\na neurobil tak, čo zakladá dôvod na odmietnutie zodpovedajúcej časti sťažnosti\nako neprípustnej (podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa\nv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti, ako aj z dôvodu neprípustnosti.\nII.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nSťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta porušenie svojich\nv sťažnosti označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho\ndovolanie, podané z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), f), g), h), i) a k) a § 374 ods. 3\nTrestného poriadku proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietnuté podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ v tejto časti svojej sťažnosti namieta, že najvyšší\nsúd\n-\n\nčasť jeho dovolacích výhrad odmietol s poukazom na § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku, hoci na to neboli splnené podmienky,\n\n-\n\nodmietol jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku, hoci mal rozhodovať na verejnom zasadnutí, keďže uplatnené dovolacie\ndôvody preskúmal a dospel k záveru, že neboli preukázané (§ 392 ods. 1\nTrestného poriadku).\n\n23\n\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c), f), g), h), i) a k) Trestného poriadku dovolanie možno\npodať, ak\n-\n\nzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. c)],\n\n-\n\ntrestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa\npodľa zákona vyžaduje [písm. f)],\n\n-\n\nrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom [písm. g)],\n\n-\n\nbol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený\ntaký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa [písm. h)],\n\n-\n\nrozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť\nzisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [písm. i)],\n\n-\n\nproti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné [písm. k)].\n\nPodľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)\nnemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom\nkonaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371.\nÚstavný súd v súvislosti s namietaným porušením v sťažnosti označených práv\nsťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu v prvom rade zdôrazňuje,\nže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé\nprivodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno\naplikovať iba v prípadoch, keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého\nrozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Z tohto hľadiska ústavný súd vo svojej judikatúre\ndlhodobo v plnom rozsahu akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už z dôvodu\nzákonného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený\n\n24\n\nna úplný prieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ\nby zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou,\nneustanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku preto ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho\nsúdu k dovolacím dôvodom (napr. IV. ÚS 294/2010).\nV preskúmavanej veci najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa v časti\nuplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), f) a g) Trestného poriadku\nodôvodnil s poukazom na § 371 ods. 4 Trestného poriadku najmä takto:\n„Dovolací súd pred všetkými argumentmi tohto uznesenia uvádza, že so zreteľom\nna ustanovenie § 371 ods. 4, prvá veta pred bodkočiarkou Tr. por., podľa ktorého dôvody\npodľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva\ndovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred\nodvolacím súdom; museli byť obmedzené len na dôvody týkajúce sa námietok uplatnených\nnajneskôr v konaní pred odvolacím súdom (pokiaľ sa týkali dovolacích dôvodov § 371\nods. 1 písm. a/ až g/Tr. por.).\nK písm. c/ dovolací súd zásadne uvádza:\nZa porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno\npovažovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu\no voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por.,\nresp. pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por.\nAk by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu v zmysle § 2 ods. 12\nTr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať\nďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/\nTr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia\n§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania\npri uplatnení tohto dovolacieho dôvodu je posudzovanie právnych otázok a nie\nposudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (bližšie k tomu pozri uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tdo 45/2009 uverejnené v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7/2011).\n\n25\n\nV prerokúvanej veci Okresný súd Nitra a po ňom i odvolací Krajský súd v Nitre\nzhodne a presvedčivo uviedli, ktorými dôkazmi považovali žalovanú trestnú činnosť\nobvineného... za preukázanú. Taktiež sa pri rozhodovaní o vykonaní alebo nevykonaní\nkonkrétnych obhajobou navrhnutých dôkazov vysporiadali podľa obsahu zápisnice\no hlavnom pojednávaní s dôvodmi, ktoré k takému rozhodnutiu vykonať, či nevykonať\nkonkrétny dôkaz, viedli.\nTýmto postupom súdov nemohlo dôjsť k zásadnému porušeniu práv na obhajobu.\nHodnotenie dôkazov a úplnosť vykonaného dokazovania je otázkou skutkovou, ktorú\nneprislúcha dovolaciemu súdu hodnotiť na podklade dovolania obvineného.\nNeúplnosť dokazovania, porušenie práva na obhajobu, resp. nezákonnosť\nvykonaných dôkazov neboli obvineným vytýkané ani namietané v odvolaní (viď citovaný\n§ 371 ods. 4, prvá veta pred bodkočiarkou Tr. por.).\nOkresný i krajský súd sa v napadnutých rozhodnutiach vysporiadali s otázkou\núplnosti a zákonnosti vykonaných dôkazov.\nNa tomto právnom podklade potom dovolací súd vôbec neskúmal naplnenie\ndovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, f/, a g/ Tr. por., pretože sa o nich obvinený\nprvýkrát zmienil až v dovolaní.“\nVychádzajúc\n\nz citovanej\n\nčasti\n\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\npo preskúmaní (aj) dokumentácie pripojenej sťažovateľom k jeho sťažnosti, ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd nepostupoval správne, keď dovolanie sťažovateľa v časti\nuplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. f) odmietol s poukazom na § 371\nods. 4 Trestného poriadku, teda z dôvodu, že sťažovateľ nedostatok súhlasu poškodeného\ns jeho trestným stíhaním podľa § 211 ods. 1 Trestného poriadku nenamietal najneskôr\nv odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového súdu. Zo sťažovateľom\npredloženej dokumentácie totiž vyplýva, že sťažovateľ označenú skutočnosť namietal\nuž v prípravnom konaní (v doplnení jeho návrhu na zastavenie trestného stíhania\nz 8. januára 2009) a rovnako aj v odvolaní z 11. januára 2012 proti napadnutému rozsudku\nokresného súdu. Toto pochybenie dovolacieho súdu však podľa názoru ústavného súdu\nv okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska nedosahuje takú intenzitu, že by\nbolo spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\n\n26\n\nUvedený záver ústavný súd vyslovuje najmä s ohľadom na skutočnosť, že v trestnom\nkonaní vedenom proti sťažovateľovi bolo jednoznačne preukázané jeho podvodné konanie,\nktorého cieľom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na úkor\npoškodenej Slovenskej republiky, pričom jej súhlas s trestným stíhaním sťažovateľa nebol\npotrebný. Skutočnosť, od ktorej sťažovateľ odvodzoval naplnenie dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, teda že poškodeným môže byť ako (údajný)\nvlastník dotknutých nehnuteľností len jeho otec, pritom bola ako súčasť jeho procesnej\nobrany vykonaným dokazovaním vyvrátená (bližšie pozri časť II.2.1 tohto uznesenia).\nPodľa názoru ústavného súdu preto v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci\nsťažovateľom namietaný dovolací dôvod podľa označeného ustanovenia Trestného\nporiadku prima facie nemohol byť splnený, čo by zakladalo dôvod na odmietnutie tejto časti\njeho dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez ohľadu na ustanovenie § 371\nods. 4 Trestného poriadku.\nVo vzťahu k sťažovateľom namietanej neopodstatnenosti odmietnutia jeho dovolania\npoukazom na § 371 ods. 4 Trestného poriadku v časti uplatnených dovolacích dôvodov\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku ústavný súd poukazuje na skutočnosti\nvyplývajúce z dokumentácie pripojenej sťažovateľom k jeho sťažnosti. Zásadné porušenie\npráva na obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pozn.]\nsťažovateľ v dovolaní odôvodňoval tým, že súdy nižšieho stupňa v jeho veci nevykonali\nďalšie dôkazy (nad rámec vykonaných, pozn.), ktoré by podľa neho svedčili v jeho\nprospech. Nezákonnosť vykonaného dokazovania [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku, pozn.] mala podľa sťažovateľa spočívať v tom, že okresný súd\na krajský súd v rozpore s § 7 ods. 2 Trestného poriadku skúmali, či je potomkom grófa\n, hoci ide o otázku týkajúcu sa osobného stavu (k tejto námietke sa\nústavný súd už vyjadril v časti II.2.1 tohto uznesenia, pozn.). Z dokumentácie predloženej\nsťažovateľom však nevyplýva, že by uvedené skutočnosti, ktoré subsumoval pod označené\ndovolacie dôvody, namietal najneskôr v odvolacom konaní, hoci tak vzhľadom\nna ich povahu urobiť mohol a mal (ide o okolnosti týkajúce sa predovšetkým postupu,\n\n27\n\nresp. meritórneho rozhodnutia prvostupňového súdu, pozn.). Ústavný súd preto napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu v tejto časti považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné.\nOdmietnutie dovolania sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku v časti\nuplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h), i) a k) Trestného poriadku\nodôvodnil najvyšší súd v napadnutom uznesení najmä takto:\n„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., dovolací súd\npreskúmal uložený trest a zistil, že zákonná trestná sadzba pre obzvlášť závažný zločin\npodvodu podľa § 221 ods. 1, 4 Tr. zák. je stanovená v rozpätí od desať do pätnásť rokov\ntrestu odňatia slobody. V prípade uloženia tohto trestu s použitím zmierňujúceho\nustanovenia podľa § 39 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zák. nemôže súd za tento obzvlášť závažný\nzločin uložiť trest kratší ako päť rokov.\nTrest odňatia slobody vymeraný v dĺžke sedem rokov a šesť mesiacov je v rozpätí\nod päť do pätnásť rokov a to i s dĺžkou prípadného náhradného trestu odňatia slobody\nv prípade nevymožiteľnosti uloženého peňažného trestu v dĺžke jedného roka.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. zistený nebol.\nPokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v rozsudku Okresného súdu Nitra,\nktorý si krajský súd, ako i celý výrok o vine, osvojil, dovolací súd ani tu nezistil žiadne\npochybenie.\nSkutok, tak ako je popísaný v skutku tohto rozsudku (popísaný v úvode odôvodnenia)\nbol správne podradený pod skutkovú podstatu v § 221 ods. 1, 4 písm. a/ Tr. zák.\nPodľa tohto ustanovenia kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí\ntým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku\nškodu veľkého rozsahu, potrestá sa odňatím slobody až na desať až pätnásť rokov.\nV skutku je uvedené, že obžalovaný sa pokúsil obohatiť o sumu trojnásobne a viac\npresahujúcu škodu veľkého rozsahu tým, že v úmysle získať vlastnícke právo k pozemkom\nv skutku označeným, uviedol do omylu notára\n\nprehlasujúc, že splnil\n\npodmienky vydržania vlastníckeho práva k uvedeným pozemkom, pričom k splneniu\nzákonných podmienok vydržania nikdy nedošlo.\nK naplneniu tohto dovolacieho dôvodu nedošlo ani nesprávnym použitím iného\nhmotnoprávneho ustanovenia a to ani pokiaľ ide o hmotnoprávne ustanovenia týkajúce sa\n\n28\n\nvydržania, pretože ak obvinený\n\nnebol potomok dr.\n\n,\n\nnebol ani oprávneným držiteľom zabratých pozemkov z titulu nástupníctva po svojom otcovi\n, ani hmotnoprávnych ustanovení týkajúcich sa zabrania týchto\npozemkov, či určenia poškodených. Pokiaľ ide o poslednú otázku, škoda bola skutočne\nspôsobená Slovenskej republike, ktorá bola v adhéznom konaní zastúpená štátnym\npodnikom Lesy š. p. a Slovenským pozemkovým fondom. Ide o splnomocnencov tak, ako im\nsplnomocnenie vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov.\nPokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. k/ Tr. por., dovolací súd\nuvádza, že vyvodzovať neprípustnosť trestného stíhania obvineného na základe toho, že\nv obžalobe bolo uvedené, že pozemky, ktoré sa obvinený snažil získať, patrili dr.\nalebo jeho príbuzným, na rozdiel od rozsudku súdu prvého stupňa, kde bolo\nuvedené, že pozemky patrili dr.\n\na jeho príbuzným, tak ako to vyvodil\n\nobvinený v dovolaní, možné nie je, pretože ide o skutkové zistenie, ktoré dovolaciemu súdu\nneprináleží ani skúmať, ani meniť.\nPokiaľ obvinený tvrdil v dovolaní, že trestné stíhanie bolo neprípustné tiež z toho\ndôvodu, že ak okresná prokuratúra nie oprávnená preskúmavať obsah listín vydaných\nnotárom, potom prokurátor nebol oprávnený preskúmavať obsah notárskych zápisníc\na z toho vyvodzuje, že ak je stanovisko prokuratúry správne, a súdy ho\nnepopreli, bolo trestné stíhanie obvineného v prípravnom konaní, vrátane podanej obžaloby\nprotiprávne a teda neprípustné, k tomu dovolací súd uvádza, že v danom prípade nie je\nzrejmé, pre ktorý dôvod v § 9 ods. 1 Tr. por., by trestné stíhanie bolo neprípustné. Navyše je\nnevyhnutné v tomto prípade odlišovať prieskumnú povinnosť prokurátora v netrestnej\noblasti od zistenia, nie preskúmania, či obsah konkrétnej listiny súhlasí s obsahom inej\nlistiny, či dôkazu (v trestnom konaní), resp. s objektívnou realitou zistenou empirickým\nskúmaním.\nDovolací súd nezistil ani dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. k/ Tr. por.“\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu nespochybňuje vecnú\nsprávnosť rozhodnutia najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa označených dôvodov\ndovolania, namieta však, že ak sa najvyšší súd zaoberal uplatnenými dovolacími dôvodmi,\nmal rozhodovať na verejnom zasadnutí podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku a v prípade\n\n29\n\nzistenia, že dôvody dovolania nie sú preukázané, mal dovolanie zamietnuť podľa § 392\nods. 1 Trestného poriadku, keďže § 382 písm. c) Trestného poriadku možno podľa jeho\nnázoru aplikovať len v prípade, že „dovolanie neobsahuje žiaden dôvod v zmysle § 371\nods. 1 Trestného poriadku“.\nÚstavný súd v kontexte uvedenej námietky sťažovateľa poukazuje na v súdnej praxi\nvšeobecne akceptovaný a aplikovaný právny názor, podľa ktorého obsah konkrétne\nuplatnených výhrad, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia\nurčitého dovolacieho dôvodu, musí reálne, tzn. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu\ntohto dovolacieho dôvodu. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje\nna príslušné ustanovenia upravujúce dôvody dovolania, pričom však v skutočnosti obsahuje\nargumenty stojace mimo uplatneného dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné\nodmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (napr. uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tdo 50/2008 z 5. februára 2009, sp. zn. 6 Tdo 13/2009 z 23. apríla 2009,\n2 TdoV 4/2015 z 9. septembra 2015). Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd aj pri postupe\npodľa § 382 Trestného poriadku (v nadväznosti na § 381 Trestného poriadku), teda\npri rozhodovaní na neverejnom zasadnutí, musí podané dovolanie podrobiť prieskumu\nz toho hľadiska, či je daný niektorý z dôvodov na odmietnutie dovolania ustanovených\nv § 382 písm. a) až f) Trestného poriadku. Z povahy veci pritom vyplýva, že posúdenie\nexistencie dôvodu na odmietnutie dovolania podľa § 382 psím. c) Trestného poriadku\n(t. j. nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku) zahŕňa v nevyhnutnej\nmiere aj vecný prieskum dovolacej argumentácie dovolateľa za účelom zistenia, či ním\nuvádzané skutočnosti reálne (nielen formálne) napĺňajú ním označené dôvody dovolania\nustanovené v § 371 Trestného poriadku.\nVychádzajúc z uvedeného právneho názoru, ústavný súd sa nemôže stotožniť\ns argumentáciou sťažovateľa, že najvyšší súd môže dovolanie odmietnuť podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku len v prípade, že neobsahuje (resp. neoznačuje) žiadny\ndovolací dôvod podľa § 371 Trestného poriadku. V dôsledku takéhoto výlučne\nformalistického výkladu by sa totiž označené zákonné ustanovenie v konečnom dôsledku\nstalo obsolentným. V dovolacom konaní totiž je dovolateľ obligatórne zastúpený\n\n30\n\nkvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom (§ 373 ods. 1 a 2 Trestného poriadku),\na preto si možno len ťažko predstaviť situáciu, kedy by kvalifikovaný právny zástupca\n(advokát) dovolateľa pri koncipovaní dovolania (hoci formálne) neoznačil žiadny\nzo zákonom ustanovených dovolacích dôvodov. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd\nzároveň poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne akceptuje\npostup, kedy najvyšší súd po nevyhnutnom vecnom prieskume dovolania dospeje k náležite\n(ústavne konformne) odôvodnenému záveru, že je zrejmé, že nie sú splnené dovolateľom\nuplatnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a dovolanie preto odmietne\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (napr. III. ÚS 265/2012, II. ÚS 528/2014,\nI. ÚS 108/2017, IV. ÚS 186/2018, III. ÚS 188/2018). Ústavný súd preto ani v kontexte\noznačenej námietky sťažovateľa nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za také,\nktoré by popieralo podstatu a účel v posudzovanej veci aplikovaných právnych noriem.\nV nadväznosti na už uvedené dôvody zjavnej neopodstatnenosti argumentácie\nsťažovateľa ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou tiež poukazuje\nna skutočnosť, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,\nže rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany trestného konania.\nPodstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby\njeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov\narbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do sťažovateľom\nnamietaného postupu alebo rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia\nzákladných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje z ústavného\nhľadiska také relevantné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti\nna ďalšie konanie mohli reálne viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n31\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu\nzaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. novembra 2018\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie", "dedenie, dedičstvo", "dobrá viera", "trestný čin", "odvolanie", "vydržanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:93805b23-1878-44e6-8783-fc5c98631122", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.188.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 188/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 188/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.188.2018.1"}, {"guid": "ussr:4b16cf7f-565d-4ba3-853d-7d0442116502", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.186.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.186.2018.1"}, {"guid": "ussr:1da317f8-7ceb-4880-8e02-0aa1f4c87817", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.108.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 108/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 108/2017 z 8. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-08", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.108.2017.1"}, {"guid": "ussr:97caaeae-48ed-4623-b70d-f8f4609b5e16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.108.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 108/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 108/2017 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.108.2017.1"}, {"guid": "ussr:429a5a5d-ea2e-477f-983d-82a98160c8fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.342.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 342/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 342/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.342.2016.1"}, {"guid": "ussr:bbcc9e08-811c-477b-a496-df3b59181832", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 528/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 528/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbcc9e08-811c-477b-a496-df3b59181832"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0"}, {"guid": "ussr:cc4e8f04-9263-4d35-84a7-033ae018cc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 138/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 138/2013 z 8. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-08", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cc4e8f04-9263-4d35-84a7-033ae018cc71"}, {"guid": "ussr:1f6a834c-b0ef-4038-b29a-68fc3cbfa716", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 265/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 265/2012 z 19. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-19", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f6a834c-b0ef-4038-b29a-68fc3cbfa716"}, {"guid": "ussr:05c42fcb-81e1-4319-a4f9-f48ca022ff26", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2010 z 9. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-09", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05c42fcb-81e1-4319-a4f9-f48ca022ff26"}, {"guid": "ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1e05a075-3446-461a-8e52-01bf897b37ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.369.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.369.2024.1"}, {"guid": "ussr:7e96451e-3f61-4b3e-8937-616e210b948f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.86.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 86/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 86/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.86.2023.1"}, {"guid": "ussr:bc9df2aa-245d-4f0d-a27c-7045d3649883", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.282.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 282/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 282/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.282.2022.1"}, {"guid": "87d75e6e-7a75-40c1-bad8-579f8faea36d:7966431f-1cdc-41db-ad6a-9b3214cbaee9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1", "spisova_znacka": "2Tdo/78/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/78/2024 z 7. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1"}, {"guid": "768bf98a-a02a-43fe-bd6c-d478e37a87a4:e5f9c023-0386-444f-8f5e-492efbd5809b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:9623200353.1", "spisova_znacka": "31D/2/2023", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/2/2023 z 13. 6. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-06-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:9623200353.1"}, {"guid": "f7aaea0e-8ba1-48d8-8243-a73b809cf032:bcf08488-ed3e-4f71-8d5d-2c3ad52f8935", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200110.1", "spisova_znacka": "32D/13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 32D/13/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200110.1"}, {"guid": "5f8afe8f-d68a-4e51-bacc-1e2d055e749a:4a3093ec-461c-47ea-9dc5-cdf920a5fcc2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1019200655.3", "spisova_znacka": "2S/91/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/91/2019 z 18. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1019200655.3"}]}