{"guid": "ussr:a682ad57-da0a-4255-946e-2237ebd6262f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 58/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 58/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a682ad57-da0a-4255-946e-2237ebd6262f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.58.2018.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 58/2018-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou UHAĽ, s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Maroš Uhaľ, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 168/2015 zo 16. marca 2016\nza účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.\n23 S 168/2015 zo 16. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 168/2015 zo 16. marca\n2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Banskej Bystrici\n\nje\n\npovinný\n\nobchodnej spoločnosti\n\nKAMWOOD, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 181,89 € (slovom stoosemdesiatjeden\neur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie\nUHAĽ, s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa\nčl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 168/2015\nzo 16. marca 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nSťažovateľka sa žalobou podanou 4. novembra 2015 krajskému súdu domáhala\nochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca\ndane“ alebo „žalovaný“) spôsobeným oznámením o daňovej kontrole zo 7. októbra 2015\nč. 20943910/2015 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo\njeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2015.\n\n2\n\nO žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 23 S 168/2015-200 zo\n16. marca 2016 tak, že ju zamietol.\nSťažovateľka v sťažnosti objasňuje dôvody, ktoré ju viedli k podaniu žaloby\nkrajskému súdu. Poukazuje na to, že správca dane vykonáva daňové kontroly u nej\ndlhodobo – za obdobia rokov 2010, 2011, 2012 a za vybrané mesiace rokov 2013, 2014\na 2015. Proti niektorým rozhodnutiam podala opravné prostriedky, o ktorých koná krajský\nsúd, prípadne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Sťažovateľka\nsa domnieva, že «cieľom daňových kontrol nebolo overenie splnenia podmienok\nna nadmerný odpočet dane, ale dosiahnutie úpadku našej spoločnosti. Toto presvedčenie\nsme nadobudli najmä potom, ako naša spoločnosť bola kontrolovaná aj za obdobia rokov\n2013 – 2015, kedy sme už prestali predávať drevnú hmotu podľa názoru správcu dane\n„pochybným odberateľom“ do Maďarska. Ako vyplýva zo skutkového stavu zisteného\nsamotným správcom dane, naša spoločnosť skutočne disponovala s tovarom a ten dodala\nodberateľom do Maďarska. Následne kroky odberateľov, ich nezastihnuteľnosť a nepodanie\ndaňových priznaní však podľa nášho názoru nemôže byť našej spoločnosti na ujmu, čo sme\nnamietali aj v jednotlivých konaniach, pretože účasť na podvode nebola našej spoločnosti\npreukázaná. Naše závery sme podložili aj judikatúrou Súdneho dvora EU, na ktorú\nžalovaný odmietol prihliadať.\nKeďže kontrolu za január 2013, ktorá uzatvárala obdobie kontrol za roky 2010\naž 2012 uzavrel žalovaný pre nás s pozitívnym výsledkom, mali sme za to, že daňová\n„šikana“ je ukončená. Tento náš uzáver bol bohužiaľ predčasný, pretože správca dane\nvykonával daňové kontroly aj za roky 2014 a 2015.\nNa pojednávaní zo dňa 16. 03. 2016 sme prostredníctvom právneho zástupcu naše\nodôvodenia ešte rozšírili a poukázali sme na následky, ktoré sú spojené s daňovou\nkontrolou. Súdu sme predložili výzvy na upustenie od daňovej kontroly, ktorými sme žiadali\nod správcu dane, aby od daňových kontrol upustil. Odpoveďou zo strany správcu dane bolo\nlen konštatovanie, že si vykonáva svoju právomoc.».\nSťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v písomnom vyhotovení napadnutého\nrozsudku uviedol, že žalobu zamietol pre neprípustnosť podľa § 250v ods. 3 a 4\n\n3\n\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorá bola daná tým, že sťažovateľka\nnevyužila právne prostriedky podľa osobitného predpisu, a to podľa zákona č. 9/2010 Z. z.\no sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).\nTento dôvod považuje sťažovateľka za prekvapivý, keďže krajský súd na pojednávaní\n16. marca 2016 žalobu nezamietol pre neprípustnosť. Po vyhlásení rozsudku pri jeho\nstručnom odôvodnení uviedol, že „sťažnosť v tomto prípade nie efektívnym prostriedkom\nnápravy proti nezákonnému zásahu a teda dôvodom zamietnutia žaloby nebola pôvodne jej\nneprípustnosť.\nZ toho dôvodu považujeme uvedené rozhodnutie porušovateľa za nepresvedčivé\na najmä za nepreskúmateľné, keďže nevieme, z akého zákonného dôvodu porušovateľ\nrozhodol.“.\nSťažovateľka priložila k sťažnosti ako dôkaz zvukový záznam z pojednávania podľa\n§ 40aa OSP, z ktorého cituje relevantnú časť po vyhlásení napadnutého rozsudku, keď\nkrajský súd vyhlásený rozsudok stručne odôvodnil, a uvádza:\n«„Primárne sme sa zaoberali prípustnosťou žaloby, máme za to, že bola podaná\nvčas a posudzovali sme aj aký vplyv má nepodanie opravných prostriedkov nápravy v\ndanom prípade. Je niekoľko rozhodnutí aj ústavného súdu, ktoré konštatujú, že vyžadovať\nvyužitie týchto prostriedkov nápravy je na mieste tam, kde by boli nejakým spôsobom\nefektívne, kde by sa mohlo predísť súdnemu konaniu a stotožňujeme sa s konštatovaním\nžalobcu, že v danom prípade pri začatej daňovej kontrole v podstate tieto prostriedky\nnápravy by boli neefektívne... ale vzhľadom na to, že aj podľa zákona 9/2010 Z. z. o\nsťažnostiach na vybavenie sťažnosti je 30 dňová lehota, navyše aký by to malo zmysel ak by\nstejne výsledkom nemohlo byť zabránenie vykonávania daňovej kontroly, preto sme\nnepovažovali takýto inštitút sťažnosti v danom prípade za efektívny prostriedok nápravy\npreto sme pristúpili k vecnému preskúmaniu žaloby, majúc za to, že žaloba je prípustná.“\n... Na základe toho nám nie je jasné, z akého dôvodu už súd pri písomnom\nvyhotovovaní rozhodnutia mal za to, že žaloba prípustná nebola. Tento postup súdu\npovažujeme za svojvoľný a nezákonný. Nejednoznačnosť v otázke prípustnosti podanej\nžaloby má závažný vplyv na právnu istotu našej spoločnosti v iných prípadoch, keď bude\n\n4\n\npravdepodobne znova začatá daňová kontrola za iné zdaňovacie obdobie a nebudeme\nvedieť aký postup máme zvoliť pri ochrane pred daňovou kontrolou...\nZ toho dôvodu je neprípustné, aby súd svoje právne závery dodatočne po vynesení\nrozsudku menil. Súd predsa zaväzuje rozsudok, ktorý vyhlásil na pojednávaní, vrátane\ndôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Preto ak súd následne v písomnom\nvyhotovení zmení zákonný dôvod svojho rozhodnutia, nerešpektuje svoje vlastné\nmyšlienkové pochody a poradu senátu pred vynesením rozhodnutia na pojednávaní. Takýto\npostup je potom zmätočný a ústavne neudržateľný.\nZároveň považujeme za kontraproduktívne, že súd sa zaoberal vecnou stránkou\npodanej žaloby, keď bol toho názoru, že žaloba nie je prípustná. Súd v prvom rade musí\nskúmať prípustnosť žaloby podľa § 250v OSP a len v prípade, že vysloví názor\no prípustnosti podanej žaloby, môže sa zaoberať s vecnou stránkou veci. Je zrejmé, že súd\ntak konal kontraproduktívne, keď síce skonštatoval neprípustnosť žaloby a napriek tomu sa\nzaoberal vecným posúdením žaloby. To len zvýrazňuje nesprávny postup a rozhodovanie\nsúdu v tomto konaní.»\nSťažovateľka navyše spochybňuje aj samotný právny názor krajského súdu\nv napadnutom rozsudku, podľa ktorého sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym\nprostriedkom nápravy. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že prostredníctvom\nkonania o sťažnosti nemožno dosiahnuť upustenie od ďalšieho vykonávania daňovej\nkontroly. Obdobne ani prokurátor to nemôže dosiahnuť priamo, ale len prostredníctvom\nsúdu. Na vybavenie sťažnosti je 30 dní a rovnaká lehota je aj na podanie žaloby\npodľa § 250v OSP, preto podanie sťažnosti by podľa sťažovateľky viedlo k uplynutiu lehoty\nna podanie žaloby podľa § 250v OSP. Sťažovateľka ďalej argumentuje, tým že „z hľadiska\npráva na prístup k súdu a zákazu odmietnutia spravodlivosti nie je za súčasnej právnej\núpravy možné od našej spoločnosti žiadať podanie sťažnosti pred podaním žaloby na súd...\nTento neistý právny stav nemôže pre nás znamenať sankciu za to, že sme si vybrali\njednoznačne efektívnu súdnu nápravu nesprávneho postupu správcu dane. Okrem toho,\nsťažnosť nepovažujeme, aj s ohľadom na naše skúsenosti s daňovými orgánmi, za efektívny\nprostriedok nápravy, ktorý by bol schopný zabrániť nezákonnému zásahu. Zároveň je\n\n5\n\notázna možnosť napadnúť rozhodnutie o vybavení sťažnosti prostredníctvom správneho\nsúdnictva podľa V. časti OSP.“.\nSťažovateľka zároveň poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 396/2015\na sp. zn. III. ÚS 376/2015, z ktorých vyplýva záver, že sťažnosť podľa zákona\no sťažnostiach nemožno automaticky považovať za efektívny právny prostriedok nápravy\nnezákonného zásahu orgánu verejnej správy, pričom je potrebné zohľadniť okolnosti každej\nveci.\nPodľa sťažovateľky „bezdôvodným“ vykonávaním daňovej kontroly dochádza\nk zásahu do jej vlastníckeho práva a k strate legitímneho očakávania na vyplatenie\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ktorej vyplatenie je pozastavené v dôsledku\nzačatej daňovej kontroly.\nSťažovateľka akceptuje právny názor, podľa ktorého jej správca dane nemusí\noznámiť dôvod vykonávania daňovej kontroly, nestotožňuje sa však s názorom, že v tomto\nprípade nešlo zo strany správcu dane o zneužitie právomoci, diskrimináciu a šikanovanie.\nAk by skutočne išlo o vykonávanie štátom zverenej právomoci, „potom v konaní\no nezákonnosť zásahu by správca dane vedel uviesť, prečo vykonáva daňovú kontrolu\naj za rok 2015. Ten však ani na pojednávaní na otázku súdu dôvod neuviedol, odvolal sa len\nna čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Potom sa pýtame, ako súd (porušovateľ) dospel k záveru, že nejde\no šikanu a zneužitie právomoci...“.\nSťažovateľka spochybňuje aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého ide\no štandardný\n\npostup\n\nsprávcu\n\ndane\n\npri\n\npreverovaní\n\nzákonných\n\npodmienok\n\npri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Uvedené by znamenalo, že „správca dane by mal\nštandardne preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru každého podnikateľa, o čom\npochybujeme. Zároveň sme toho názoru, že uvedený názor je spôsobilý obmedziť voľný\npohybu tovaru a služieb...“.\n\n6\n\nSťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia krajského súdu v napadnutom\nrozsudku potvrdzuje jej názor, podľa ktorého aktuálna daňová kontrola sa u nej vykonáva\nna základe predchádzajúcich daňových kontrol, čo je tiež znakom toho, „že sme sa dostali\nna tzv. čiernu listinu správcu dane, čo podľa nášho názoru zakladá diskrimináciu našej\nspoločnosti oproti iným podnikateľom...\n... súd svojvoľne bez toho, aby to vyplývalo zo spisu a z prednesov účastníkov\nkonania, doplnil dôvody vykonania daňovej kontroly. Urobil tak napriek tomu, že uvedený\ndôvod pre vykonávanie daňovej kontroly neuviedol ani správca dane... Z toho možno\nusudzovať, že súd sa snažil ospravedlniť nezákonný zásah správcu dane, aby nebolo zrejmé,\nže ide z jeho strany vo vzťahu k našej spoločnosti o zneužívanie práva. Máme za to, že súd\nsvojim tvrdením nielenže potvrdil naše tvrdenie, ale dokonca vo vzťahu k našej spoločnosti\nzaviedol istú prezumpciu viny, ktorá má ospravedlňovať vykonávanie daňovej kontroly\nv každom kalendárnom roku. Z toho potom vyplýva jediný fakt, že pravdepodobne bude\nsprávca dane vykonávať daňové kontroly po celú dobu existencie našej spoločnosti, čo však\nv ústavno-právnej rovine, bez relevantného dôvodu znamená zneužívanie štátnej moci, ktoré\nje v rozpore s princípom proporcionality a materiálneho právneho štátu.“.\nNa tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1\nDohovoru..., právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 20 ods. 1 a 5 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok\nnápravy podľa článku 13 Dohovoru..., zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru...\nrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2016 pod sp. zn.\n23 S/168/2015-200 porušené bolo.\nRozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2016 pod sp. zn.\n23 S/168/2015-200 sa zrušuj e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy právneho\nzastúpenia v sume 181,89 EUR a to na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti nálezu.“\n\n7\n\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 25. januára 2018 prijal\nsťažnosť podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie\nkonanie.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu\nsťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril\nk sťažnosti. Podpredseda krajského súdu a právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu\noznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedu krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nPodpredseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 271/18\nz 10. apríla 2018. K námietke sťažovateľky o dôvodoch, pre ktoré bola žaloba sťažovateľky\nzamietnutá, a o rozdieloch medzi odôvodnením napadnutého rozsudku pri jeho vyhlásení na\npojednávaní a odôvodnením v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku podpredseda\nkrajského súdu poukázal na prepis ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku a následne\nuviedol:\n«Zákonná požiadavka v zmysle § 156 ods. 1 O. s. p. (platného v čase vyhlásenia\nrozsudku) je po vyhlásení rozsudku tento odôvodniť a poučiť o opravnom prostriedku.\nAj keď zákon výslovne nehovorí o stručnom odôvodnení (O. s. p. v ustanovení § 156 ods. 1)\nv zásade sa podáva ústne len podstatná časť dôvodov, pre ktoré súd rozhodol tak,\nako rozhodol s odkazom na podrobnejšie odôvodnenie v písomnom vyhotovení rozsudku,\nktorý bude účastníkom konania doručený.\n\n8\n\nLen čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný (§ 156 ods. 4 O. s. p.). Odvolanie len\nproti dôvodom rozsudku nie je prípustné (§ 202 ods. 4 O. s. p.). To teda znamená,\nže záväznosť sa týka iba výroku rozsudku, a nie odôvodnenia. Pokiaľ ide o obsah\nodôvodnenia rozsudku, písomné vyhotovenie sa môže od ústneho odôvodnenia odlišovať,\nhoci takýto jav je možné označiť ako nežiaduci (Komentár k Občianskemu súdnemu\nporiadku, Jaroslav Krajčo, EUROUNION spol. s r. o. Bratislava 2010).\nV danej veci bolo podané ústne odôvodnenie rozsudku bez toho, že by bolo prečítané\nz vopred pripraveného písomného vyhotovenia konceptu rozsudku (keďže mu predchádzalo\nprejednanie veci na pojednávaní), čo pri podrobnej konfrontácii, porovnaní každého slova\nmôže viesť k záveru o odlišnosti odôvodnení. Krajský súd má za to, že odôvodnenia sa\nneodlišujú podstatným spôsobom, rozdiely nie sú takej intenzity, že by mali spôsobiť\nsťažovateľovi tvrdené porušenie jeho práv.\nSťažovateľ vytrhol z kontextu časť ústneho odôvodnenia. V prvom rade chýba prvá\nveta ústneho odôvodnenia: „Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je\npodaná dôvodne“, teda, že dôvodom jej zamietnutia bolo zistenie, že žaloba nie je dôvodná\n(§ 250v ods. 4, prvá časť poslednej vety, O. s. p.). Následne sa súd pri odôvodňovaní\nzaoberal aj prípustnosťou žaloby (ods. 2 ústneho odôvodnenia) a ďalej už len\nne/dôvodnosťou žaloby, t. j. vecnou stránkou žaloby. Za podstatné treba považovať to,\nže súd dal aj pri ústnom odôvodňovaní odpoveď, prečo žaloba nie je dôvodná, prečo sa\npodľa názoru súdu nejedná o tvrdený nezákonný zásah (ods. 3., 4., 5. a 6. ústneho\nodôvodnenia). Práve z dôvodu preskúmateľnosti rozsudku, keď v danej veci navyše nebolo\nprípustné odvolanie, súd v písomnom odôvodnení rozsudku podrobnejšie rozviedol svoje\núvahy pri rozhodovaní, vrátane posúdenia prípustnosti žaloby. Pri ústnom odôvodňovaní\nsúd chcel zvýrazniť len tú skutočnosť, prečo sa zaoberal aj vecnou stránkou žaloby.\nV písomnom odôvodnení dal súd už podrobnejšiu odpoveď, prečo žaloba, vzhľadom na\nokolnosti danej veci, vzhľadom na v písomnom odôvodnení uvedené rozhodnutia iných\nsúdov, v podstate neobstojí z oboch dôvodov, t. j. aj neprípustnosti, aj nedôvodnosti.\nUrčite sa súd zaoberal, tak pri ústnom odôvodňovaní, ako aj v písomnom odôvodnení\nargumentáciou, prečo je žaloba nedôvodná.\nKrajský súd nepovažuje za správne konštatovanie v sťažnosti, že súd žalobu zamietol\npre neprípustnosť, pretože z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd dospel k záveru,\n\n9\n\nže žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom je neprípustná, aj nedôvodná (strana 5,\nštvrtý odsek). Je zrejmé, že súd rozhodol o zamietnutí žaloby aj z dôvodu jej nedôvodnosti,\njednoznačne to vyplynulo tak z ústneho, ako aj z písomného odôvodnenia rozsudku, a nie\nlen z dôvodu, na ktorý poukázal sťažovateľ, t. j. pre jej neprípustnosť. Ako už bolo vyššie\nuvedené, súd pristúpil k vecnému posudzovaniu žalobných bodov, teda, zaoberal sa tým,\nči tvrdenia žalobcu o porušení jeho práv, tvrdenia o nezákonnom zásahu sú pravdivé,\nči žaloba v zmysle žalobných tvrdení obstojí z vecného hľadiska.\nPokiaľ sťažovateľ namietal, že je neprípustné, aby súd svoje právne závery\ndodatočne po vynesení rozsudku menil, s tým, že rozsudok súd zaväzuje, a to vrátane\ndôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil, je potrebné poukázať na to, že podstatné\ndôvody prednesené pri ústnom odôvodnení rozsudku, na ktorých súd svoje rozhodnutie\nzaložil, sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom záväznosť rozsudku sa týka\niba výroku, a nie dôvodov. Len čo súd rozsudok vyhlási (nie odôvodní), je ním viazaný,\npričom odvolanie len do dôvodov nie je prípustné.\nK namietanému porušeniu záverov z porady senátu je dôležité uviesť, že na porade\nsenátu, ktorá je tajná, sa senát uznesie na výroku rozsudku, ktorý sa (vrátane vóta) uvedie\nv zápisnici o porade a hlasovaní, ktorú podpisujú všetci členovia senátu. Dohodnú sa iba\npodstatné dôvody, ktorými sa rozsudok na pojednávaní stručne ústne odôvodní.\nOdôvodnenie rozsudku sa následne dotvára v jeho písomnom vyhotovení, ktoré v súčasnosti\npodpisujú už všetci členovia senátu (§ 141 SSP). Dôvody nie sú vždy aj písomne pripravené,\nnajmä, ak sa rozsudok vyhlasuje bezprostredne po prejednaní veci na pojednávaní a senát\nzáver prijme až na následnej porade senátu.»\nK vecnému posúdeniu žaloby sťažovateľky v napadnutom rozsudku podpredseda\nkrajského súdu uviedol:\n«Krajský súd zotrváva na svojom stanovisku, že nepovažuje vykonávanie predmetnej\ndaňovej kontroly u žalobcu za nezákonný zásah do práv žalobcu. Daňová kontrola bola\nvykonávaná správcom dane v rámci jeho právomoci. Žalobca nepreukázal a súd nezistil,\nže by bola vedená v rozpore s Daňovým poriadkom, resp. zákonom o DPH, či inými\nprávnymi predpismi. Súd zotrváva na dôvodoch uvedených v písomnom vyhotovení\ndotknutého rozsudku (strana 10 štvrtý, piaty, šiesty odsek a strana 11 prvý odsek).\n\n10\n\nK spochybňovaniu právneho záveru súdu, podľa ktorého ide o štandardný postup\nsprávcu dane pri preverovaní zákonných podmienok pri intrakomunitárnom dodaní tovaru\na k tvrdeniu sťažovateľa, že uvedené by znamenalo, že „správca dane by mal štandardne\npreverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru“, krajský súd poukazuje na to, že\nv odôvodnení rozsudku je konštatované, že „z administratívneho spisu vyplýva, že správca\ndane postupuje úplne rovnakým štandardným postupom ako v obdobných prípadoch“.\nSťažovateľ teda nesprávne tvrdí, že podľa záverov súdu by to znamenalo, že správca dane\nby mal štandardne preverovať každé intrakomunitárne dodanie tovaru každého\npodnikateľa. Zo záverov súdu vyplýva len toľko, že ak správca dane pristúpil k\npreverovaniu prostredníctvom daňovej kontroly, tak postupoval úplne rovnakým\nštandardným postupom ako v obdobných prípadoch, t. j. aj u iných daňových subjektov.\nPokiaľ sťažovateľ tvrdí, že súd svojvoľne doplnil dôvody vykonania daňovej kontroly,\nkrajský súd zastáva stanovisko, že súd len poukázal na účel vykonávania daňovej kontroly\na reagoval - zaujímal stanovisko k tvrdeniam žalobcu, ktoré súd nepovažoval za správne, ak\nsa žalobca dožadoval upustenia od vykonávania daňovej kontroly u žalobcu, ktorú žalobca\npovažoval za nezákonný zásah do jeho práv.»\nSťažovateľka\n\nprostredníctvom\n\nprávneho\n\nzástupcu\n\npodala\n\nsvoje\n\nstanovisko\n\nk vyjadreniu podpredsedu krajského súdu v podaní z 10. mája 2018, v ktorom uvádza:\n„Pokiaľ krajský súd vo svojom vyjadrení uvádza, že na strane 5 rozhodnutia sú\nuvedené kumulatívne dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, a to z dôvodu jej\nneprípustnosti a nedôvodnosti, tvrdíme, že tieto dva inštitúty nemôžu byť dôvodom\npre zamietnutie žaloby súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú.\nPokiaľ mal krajský súd za to, že nami podaná žaloba nie je prípustná, nebol ďalej\ndôvod na to, aby skúmal vecnú stránku veci. Zároveň, ako sme už v našej sťažnosti\npreukázali, a ako konštatoval aj samotný krajský súd vo svojom vyjadrení, krajský súd\nv stručnom ústnom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobu považoval za prípustnú,\na preto pristúpil k vecnému preskúmaniu žaloby. V konaní krajského súdu by absentovala\nlogika, keby napriek tomu, že považoval žalobu za neprípustnú, preskúmaval vecnú stránku\nveci. Prípustnosť žaloby sa skúma ako jedna z prvých procesných podmienok práve\n\n11\n\nz dôvodu, aby sa konanie zefektívnilo. Nebolo by predsa správne a účelné vecne\npreskúmavať neprípustnú žalobu.\nVyššie uvedené tvrdenia krajského súdu sú v tomto bode nedostatočné. Ak by sa\naj krajský súd chcel vysporiadať s tým, že ústne odôvodnenie rozhodnutia nekorešponduje\ns písomným vyhotovením odôvodnenia, tvrdenie o tom, že krajský súd zamietol žalobu\nz dôvodu neprípustnosti aj nedôvodnosti neobstojí. Krajský súd by mal zobrať na vedomie\nustanovenie § 250v ods. 4 OSP posledná veta, kde zákonodarca umožňuje zamietnuť návrh\nak nie je dôvodný, alebo ak je návrh neprípustný, teda nie kumulovane z oboch dôvodov.\nKrajský súd vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že odvolaním nie je možné napadnúť\nodôvodnenie rozsudku a preto sa má za to, že záväznosť sa týka jedine výroku a nie\nodôvodnenia. Uvedené však automaticky neznamená, že odôvodnenie rozhodnutia\nuskutočnené na pojednávaní môže byť v rozpore s písomným odôvodnením rozsudku,\nresp. tieto odôvodnenia sa môžu odlišovať v zásadných a podstatných dôvodoch, prípadne\nsi môžu absolútne odporovať. Je samozrejmosťou, že nie je možné podať odvolanie len voči\nodôvodneniu rozhodnutia, toto vždy musí smerovať voči výroku. Avšak tu je na mieste\npoukázať na to, že v našej veci existujú popri sebe rozdielne odôvodnenia jedného\nzáväzného výroku. Krajský súd v tomto prípade nemôže zhojiť nesúlad odôvodnenia\nrozsudku, ktoré bolo uskutočnené na pojednávaní a toho, ktoré súd urobil v písomnej\npodobe argumentáciou o nezáväznosti odôvodnenia. Pokiaľ krajský súd na pojednávaní\ndňa 16. 03. 2016 považoval žalobu za prípustnú a zamietol ju preto, že je nedôvodná,\nnemôže v písomnom vyhotovení rozsudku následne uviesť, že žaloba je neprípustná, a preto\nju zamieta. Nedôvodnosť a neprípustnosť sú dva rozdielne inštitúty, ktoré vedľa seba\nneobstoja, a v nami namietanom prípade ich vzájomné zamieňanie spôsobuje\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia.\nV tomto prípade opätovne poukazujeme na nami v sťažnosti na strane 6 citovanú\npublikáciu autora P. Vrchu, ktorý jednoznačne považuje za porušenie práva na spravodlivý\nproces, keď súd vyhlásený rozsudok celkom alebo čo i len z časti odôvodní inak. Navyše\nv našom prípade sa nejedná o obyčajnú nič neznamenajúcu nezrovnalosť. Dôvod pre ktorý\nsúd žalobu zamietne musí byt' špecifikovaný riadne a nemenne, teda tak, aby tento dôvod\nbol zrejmý aj v čase ústneho odôvodnenia rozhodnutia, ako aj v čase jeho písomného\nvyhotovenia. Ak nastane opačná situácia dochádza k porušeniu práva na riadne\n\n12\n\nodôvodnenie rozhodnutia a tým k spomínanému porušeniu práva na spravodlivý súdny\nproces. Pokiaľ krajský súd najskôr konštatuje, že žaloba je prípustná a zamietajú z dôvodu\njej neprípustnosti, nemôže následne v písomnom vyhotovení toto istého rozsudku uviesť,\nže žaloba bola neprípustná. Najskôr krajský súd konštatoval existenciu určitého právneho\nstavu a následne ho poprel, resp. konštatoval úplne odlišným spôsobom, pričom skutkový\na právny stav veci sa nezmenil. Neobstojí preto záver krajského súdu prezentovaný\nvo vyjadrení o tom, že rozdiely v ústnom a písomnom odôvodnení rozsudku nie sú takej\nintenzity, aby boli spôsobilé porušiť naše práva.\nK vyjadreniu krajského súdu k vecnej stránke veci uvádzame len toľko, že aj keď\nkrajský súd síce konštatuje, že podľa jeho názoru opakované daňové kontroly neboli\nvykonávané v rozpore so zákonom, takýto postup správcu dane nie je s právom súladný,\npretože šikanózny výkon práva nepožíva právnu ochranu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n\n13\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý\nrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\n\n14\n\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nVychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť\nnámietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým\nrozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2016 malo dôjsť k porušeniu základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14\ndohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\nZákladnou námietkou sťažovateľky je to, že odôvodnenie v písomnom vyhotovení\nnapadnutého rozsudku je v rozpore s tým, ako krajský súd ústne odôvodnil napadnutý\nrozsudok po jeho vyhlásení na pojednávaní.\nPodľa § 156 ods. 4 OSP (účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku) len\nčo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.\n\n15\n\n„Znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici z pojednávania, na ktorom\nsa vyhlasuje rozsudok, musí byť v zásade totožné so znením výroku v písomnom\nvyhotovení rozhodnutia. Vyplýva to z ust. § 156 ods. 4...“ (Števček, M., Ficová, S. a kol.\nObčiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie, Praha : C. H. Beck, 2012, s. 570).\nKrajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 12 Co 407/2016 z 30. marca 2017\nuviedol, že predmetné «ustanovenie upravuje tzv. „vnútornú viazanosť“ súdu výrokom\nvyhláseného rozsudku, ktorú je potrebné odlišovať od tzv. „vonkajšej viazanosti“, ktorá\npôsobí proti tretím osobám a ktorá voči týmto tretím osobám nastáva až momentom,\nkedy rozsudok nadobudne právoplatnosť. Uvedená viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom\nznamená to, že súd sa v písomnom vyhotovení rozsudku nesmie v žiadnom smere odchýliť\nod výroku, ktorý vyslovil pri vyhlásení rozsudku. Výnimkou z tejto zásady je len ustanovenie\n§ 224 CSP (do 30. 06. 2016 § 164 O. s. p.), ktoré za určitých podmienok umožňuje vykonať\n(a to aj bez návrhu) opravu rozsudku... Opraviť rozsudok podľa ustanovenia § 224 CSP\nje preto možné len v prípadoch, keď ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby,\nktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní,\nt. j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti\nosoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku a ktoré sú každému\nzrejmé. Zrejmosť takejto nesprávnosti vyplýva najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho\nodôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí...».\nPrincíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom je vyjadrený aj v § 219 ods. 4 zákona\nč. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n„Zákonným následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť súdu vyhláseným výrokom.\nTo znamená, že ho konajúci súd už nemôže sám zmeniť a v písomnom vyhotovení\nrozsudku musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným“ (Števček, M., Ficová S.,\nBaricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 810).\nVychádzajúc z uvedených právnych úvah je zrejmé, že viazanosť súdu vyhláseným\nrozsudkom predovšetkým znamená viazanosť súdu výrokom vyhláseného rozsudku, keďže\n\n16\n\nobsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 OSP).\nNapriek tomu, že zákon ukladá súdu po vyhlásení rozsudku tento aj odôvodniť, z povahy\nveci vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné s odôvodnením\nuvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. Uvedená skutočnosť však neznamená, že súd\nsa\n\nmôže\n\nv\n\nodôvodnení\n\npísomného\n\nvyhotovenia\n\nrozsudku\n\nľubovoľne\n\nodchýliť\n\nod odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku. Ústavne súladný výklad § 156\nods. 4 OSP (resp. § 219 ods. 4 CSP) ‒ v spojení s obsahom základného práva na súdnu\nochranu, resp. práva na spravodlivé konanie, ktorých súčasťou je právo na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia ‒ vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu\nústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci,\nt. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné\nustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné\nv ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení.\nÚstavný súd napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 304/2018 týkajúcej sa konania o obnove\nkonania akceptoval rozdielnosť ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia\nrozhodnutia vzhľadom na to, že táto odlišnosť sa týkala len popisu toho, ako súdy hodnotili\ndôkazy v pôvodnom konaní, a nie tej časti odôvodnenia, v ktorej súd priamo odpovedá\nna kľúčovú otázku, prečo sťažovateľom navrhovaný dôkaz nepovažoval za nový dôkaz\n(ako dôvod na povolenie obnovy konania, pozn.).\nObdobne najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 10 Sžr 1/2011 z 8. júna 2011 nepovažoval\n„námietku, že krajský súd sa v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia na rozdiel\nod ústneho odôvodnenia nezaoberal namietanou protiústavnosťou ustanovenia § 16 cit.\nzákona... vo vzťahu k výsledku sporu za relevantnú, nakoľko nejde o vadu, ktorá by mohla\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.\nV prejednávanej veci – z argumentácie sťažovateľky a zo zvukového záznamu\nz pojednávania, na ktorom krajský súd vyhlásil napadnutý rozsudok (s ktorým sa ústavný\nsúd oboznámil), vyplýva, že v ústnom odôvodnení krajský súd po vyhlásení napadnutého\nrozsudku v podstatnom uviedol, že nie je potrebné trvať na využití iných právnych\n\n17\n\nprostriedkov pred podaním žaloby v systéme správneho súdnictva podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku – osobitne sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, ktorú krajský súd\nnepovažoval za efektívny prostriedok nápravy. Následne krajský súd skúmal vecné\nnámietky sťažovateľky a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na vyslovenie\nnezákonnosti zásahu žalovaného. Z ústneho odôvodnenia napadnutého rozsudku takto\nvyplynulo, že krajský súd považoval žalobu sťažovateľky za prípustnú v zmysle využitia\niných prostriedkov nápravy podľa § 250v ods. 3 OSP, z hľadiska vecnej argumentácie ju\nvšak považoval za nedôvodnú.\nV písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku – krajský súd dospel k záveru,\nže sťažovateľka nesplnila podmienku subsidiarity žaloby o ochranu pred nezákonným\nzásahom, keďže nevyčerpala prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis\npodľa § 250v ods. 3 OSP, preto ju považoval za neprípustnú. Nad rámec veci uviedol,\nže žaloba sťažovateľky by aj v prípade jej prípustnosti bola zamietnutá, keďže ju považoval\nza nedôvodnú, t. j. dospel k záveru, že nebol preukázaný sťažovateľkou tvrdený nezákonný\nzásah orgánu verejnej správy (žalovaného).\nZ uvedeného vyplýva, že rozpor medzi ústnym odôvodnením napadnutého rozsudku\na písomným odôvodnením je priamo spojený so zákonným dôvodom rozhodnutia\no predmete konania. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na to, že Občiansky súdny\nporiadok ustanovoval rovnakú formu rozhodnutia t. j. rozsudok – bez ohľadu na to,\nči v skutočnosti išlo o procesné rozhodnutie (pre nesplnenie procesných podmienok\nprípustnosti žaloby) alebo o meritórne rozhodnutie, a taktiež rovnaký výrok pre obe situácie,\nt. j. nerozlišoval medzi odmietnutím a zamietnutím žaloby. Uvedené považoval ústavný súd\nza relevantné, pretože ak by účinná právna úprava napr. rozlišovala medzi odmietnutím\nžaloby uznesením a zamietnutím žaloby rozsudkom – už samotná forma rozhodnutia a jeho\nvýrok by boli samy osebe dostatočným indikátorom o podstatných právnych názoroch\nsprávneho súdu k prejednávanej veci (za predpokladu, že správny súd nepochybil pri voľbe\nformy rozhodnutia a príslušného výroku). Právna úprava účinná pri vyhlásení napadnutého\nrozsudku však ustanovovala jednotnú formu rozhodnutia a znenie výroku pre všetky\nsituácie znamenajúce neúspech žalobcu, preto až odôvodnenie rozhodnutia (časovo najprv\n\n18\n\nústne a následne písomné) poskytuje dostatočnú odpoveď na rozhodujúce otázky (procesné\na meritórne) rámcujúce predmet konania. Sťažovateľka takto – pri formálnej (gramatickej)\nzhode výroku napadnutého rozsudku bola konfrontovaná v konečnom dôsledku s dvomi\nrozdielnymi právnymi posúdeniami jej veci v ústnom odôvodnení a následne pri písomnom\nodôvodnení.\nUvedeným postupom preto krajský súd porušil predovšetkým § 156 ods. 4 OSP ‒\nktoré malo za následok porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru – a to primárne právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\nrozhodol,\n\nže\n\nkrajský\n\nsúd\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nzo 16. marca 2016 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nVzhľadom na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky\nsťažovateľky – týkajúce sa napr. potreby využitia iných právnych prostriedkov pred\npodaním žaloby v systéme správneho súdnictva, prípadne námietky týkajúce sa veci samej.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5\nústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru\nsa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných\nsúdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\npreskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho\nsubsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade\nso svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho,\nže v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\na zrušením tohto rozsudku sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám\nvysporiadal s ochranou uvedených práv.\n\n19\n\nÚstavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc\nprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred\nich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec\nvrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nKeďže krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 23 S 168/2015 zo 16. marca 2016\nporušil označené základné práva sťažovateľky podľa ústavy a právo podľa dohovoru,\nústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2\nvýroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom\nústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.\n\n20\n\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).\nSťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 181,89 € za jeden úkon právnej\nslužby. Uvedená suma pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 143 €,\nrežijného paušálu v sume 8,58 € a dane z pridanej hodnoty v sume 30,31 €.\nPodľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov konania\nv uplatnenej výške, t. j. v sume 181,89 €. Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená suma\ntrov právneho zastúpenia nie je v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pritom\nvychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2016\nv sume 143 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových\nvýdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,58 € (1/100 výpočtového\nzákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo zistenia – vlastnou lustráciou na stránke\nwww.financnasprava.sk – že právny zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej\nhodnoty.\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).\n\n21\n\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto\nrozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "diskriminácia-zákaz", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "správne súdnictvo-konanie o ochrane pred nezákonným zásahom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na inú právnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "rozhodnutie-odôvodnenie", "rozsudok-verejné vyhlásenie rozsudku", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "rozhodnutie-vyhotovenie rozhodnutia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "daň-daňová kontrola"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "23S/168/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:35c00bf4-9999-4d75-b42d-cb1e15814d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 304/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 304/2018 z 14. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.304.2018.1"}, {"guid": "ussr:7d01c1d3-d5e1-4bb2-a1b7-6b68bb03c1fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.396.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 396/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 396/2015 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.396.2015.1"}, {"guid": "ussr:72fae480-2ae1-4f14-b736-6a20735a2760", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.376.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 376/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 376/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.376.2015.2"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "e4322ec5-f13f-4d7a-aa72-6c8c98021797:b81288f3-ef8a-4b14-bca9-096a2c83017e", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Co/407/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/407/2016 z 30. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e4322ec5-f13f-4d7a-aa72-6c8c98021797:b81288f3-ef8a-4b14-bca9-096a2c83017e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:08e94e54-70ea-421f-a4cb-9a88e2c8d5e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.293.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 293/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 293/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.293.2023.1"}, {"guid": "1f47b304-d033-4bb5-84af-ef4e194cb7ed:60ab26df-7c1b-4b65-a4bb-e7dc8000470b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5919201531.1", "spisova_znacka": "5Cdo/136/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/136/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5919201531.1"}, {"guid": "390ff6be-fbe6-439c-8e13-866e3159d380:a53f77a7-7c68-40ab-b251-b6275f73654d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200020.5", "spisova_znacka": "31D/3/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/3/2022 z 10. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200020.5"}, {"guid": "9a4c47c2-1e2a-4a3c-b8e3-4c112ea147ee:b6767c0e-bd41-4d5f-94db-b0dd38e464a4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:3121206943.4", "spisova_znacka": "43CoKR/16/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoKR/16/2026 z 6. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-08-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:3121206943.4"}, {"guid": "e7bb2fac-b75a-4071-8c78-4194eb009969:08028b3b-1459-4074-80ba-60f0020cb4e7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7513215933.3", "spisova_znacka": "3Co/16/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/16/2025 z 21. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-07-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7513215933.3"}, {"guid": "bbc79319-bd38-45a9-b773-28547b13d379:81b94e23-0b10-4d0d-af4f-e11c978b13d7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6120227212.1", "spisova_znacka": "5Cob/166/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Cob/166/2024 z 28. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6120227212.1"}, {"guid": "eda9e069-9d9b-40ba-aa14-2c53ae5359c4:5b8f4f5c-6a39-4a1c-bc8d-228d8e21fc75", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6122449589.1", "spisova_znacka": "1Cob/104/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/104/2024 z 26. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6122449589.1"}, {"guid": "720cabe5-4d2f-4aa4-a275-c2d24e5e6ce2:e6aaba3c-ade1-4856-afd8-f9d7c75d9a8d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1", "spisova_znacka": "7Co/46/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/46/2024 z 25. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1"}, {"guid": "ecbc1498-7ca3-4423-9f98-5c47cc9dd8ca:9115e9c4-2197-48e3-82e3-de2470323c5b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8520010246.1", "spisova_znacka": "2To/34/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2To/34/2024 z 4. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8520010246.1"}, {"guid": "63b0e41a-6408-4b9c-8fd1-cf5a792d69b5:b065a1f7-9e59-4dcd-b319-486fe238049a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1219204780.1", "spisova_znacka": "8CoPr/13/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/13/2023 z 24. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1219204780.1"}, {"guid": "0d7b75fb-a9fb-497a-ade2-2de823ce2ada:91ed06f2-5ef4-4588-bf7b-b15bfefcad0a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6019200187.2", "spisova_znacka": "23S/80/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/80/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6019200187.2"}]}