{"guid": "ussr:2bf7f5f1-c89c-4332-ae85-94a07110e70f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.573.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 573/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 573/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 573/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.573.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5", "nazov": "čl. 5 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. f", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. f", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. f", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. f", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. f", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. f", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2bf7f5f1-c89c-4332-ae85-94a07110e70f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.573.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.573.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.573.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 573/2018-13\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša\na sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou\n\nDurbákovou, Krivá 23, Košice, ktorou namieta porušenie\n- základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného\nsúdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 226/2005, postupom Krajského\nsúdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 197/2012 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 405/2015, 3 Cdo 406/2015,\n- základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení\ns čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 5\npísm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 405/2015,\n3 Cdo 406/2015 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 405/2015, 3 Cdo 406/2015 z 8. decembra\n2016 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 197/2012\na jeho rozsudkom z 18. septembra 2013 a jeho uznesením sp. zn. 5 Co 197/2012\nzo 4. augusta 2014, a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára\n2017 osobne doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Krivá 23, Košice,\nktorou namieta porušenie\n- svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len\n„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 226/2005 (ďalej len „napadnuté\nkonanie“), postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Co 197/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“) a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 Cdo 405/2015, 3 Cdo 406/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“),\n- svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 12 ods. 2\nústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6 a čl. 13 dohovoru a práv podľa\nčl. 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len\n„dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom najvyššieho súdu v napadnutom\nkonaní a rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 405/2015, 3 Cdo 406/2015 z 8. decembra 2016 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“) a postupom krajského súdu v napadnutom konaní a rozsudkom\nsp. zn. 5 Co 197/2012 z 18. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením\nsp. zn. 5 Co 197/2012 zo 4. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n\n2\n\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom\npostavení žalobcu stranou konania, v ktorom sa domáhal určenia, že konaním žalovaných\nv 1. a 2. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a priamej diskriminácii.\nV žalobe sťažovateľ namietal, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania malo dôjsť\nna predajnom mieste obchodnej spoločnosti ALKON VT, s. r. o., a to zamestnancami tejto\nobchodnej spoločnosti, ktorí so sťažovateľom odmietli uzatvoriť zmluvu o pripojení\nz dôvodu, že pracovný pomer mal uzatvorený na dobu určitú.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 226/2005 zo 17. mája 2012 určil, že konaním\nžalovaného v 1. a 2. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, čím bol\nsťažovateľ vystavený priamej diskriminácii na základe jeho etnického pôvodu. Žalovaným\nv 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zaslať sťažovateľovi list so znením špecifikovaným\nv samotnom rozhodnutí. Okresný súd zároveň svojím rozhodnutím zamietol žalobu v časti\nnáhrady nemajetkovej ujmy a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania.\nO odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2012 rozhodol krajský súd\nnapadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil v zamietavom\nvýroku a zmenil vo vyhovujúcich výrokoch tak, že v tejto časti žalobu zamietol.\nNapadnutým uznesením krajského súdu bol zmenený výrok rozhodnutia prvostupňového\nsúdu o trovách konania tak, že sťažovateľovi bola uložená povinnosť nahradiť žalovanému\nv 1. rade trovy prvostupňového konania v sume 5 783,50 € a trovy odvolacieho konania\nv sume 2 383,61 € a sťažovateľovi v 2. rade trovy odvolacieho konania v sume 513,60 €.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že sťažovateľ označil ako žalovaných\nobchodnú spoločnosť Orange Slovensko a. s. (žalovaná v 1. rade) a obchodnú spoločnosť\nAPS ALKON a. s. (žalovaná v 2. rade). Počas napadnutého konania okresný súd na návrh\nsťažovateľa konanie voči obchodnej spoločnosti APS ALKON a. s. zastavil a pripustil, aby\ndo konania vstúpila obchodná spoločnosť ALKON VT, s. r. o. Na základe ďalšieho návrhu\nokresný súd pripustil, aby z napadnutého konania vystúpila obchodná spoločnosť ALKON\nVT, s. r. o., a na jej miesto vstúpil ako žalovaný v 2. rade\n\n3\n\n–\n\n.\n\nNa základe uvedeného, berúc do úvahy tvrdenia vyplývajúce zo žaloby, podľa\nktorých k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania malo dôjsť zo strany obchodnej\nspoločnosti ALKON VT, s. r. o., a prihliadajúc na osobný charakter povinnosti subjektu\ndodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, krajský súd uzavrel, že obchodná spoločnosť\nORANGE Slovensko a. s. (žalovaná v 1. rade) sa konania spočívajúceho v nedodržaní\nzásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k sťažovateľovi nedopustila. Krajský súd\nrovnako za vecne pasívne legitimovaného nepovažoval ani žalovaného v 2. rade, ktorý sa\nnamietaného porušenia nedopustil, a to s prihliadnutím na osobný charakter povinnosti\nsubjektu porušujúceho zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú nemožno zmluvne\nprevádzať. Z uvedeného dôvodu podľa názoru krajského súdu na základe zmluvy o prevode\npráv a záväzkov vo veci obchodného zastúpenia, ktoré prevzal žalovaný v 2. rade, nedošlo\nzároveň k prevodu povinnosti právneho predchodcu žalovaného v 2. rade z namietaného\nporušenia zásady rovnakého zaobchádzania.\nNapadnutým\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nbolo\n\nzamietnuté\n\ndovolanie\n\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie\nprvostupňového súdu vo vyhovujúcich výrokoch vo veci samej tak, že žalobu zamietol,\na odmietnuté dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu v tej časti, ktorou\nodvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu v zamietajúcej časti vo veci samej.\nZároveň bolo odmietnuté dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti\nsmerujúcej proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.\nKrajský súd a najvyšší súd porušili podľa sťažovateľa jeho základné práva\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa\nvo svojich rozhodnutiach nedostatočne zaoberali argumentmi prednesenými sťažovateľom.\nPodľa jeho názoru sú napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie krajského\nsúdu a napadnutý rozsudok krajského súdu nepreskúmateľné a nepresvedčivé.\nPri posudzovaní pasívnej legitimácie sa podľa sťažovateľa odvolací súd úplne\nodchýlil od rozhodnutia prvostupňového súdu, pričom „dostatočne nevysvetlil svoje\nstanovisko, že práve vzťah založený na základe zmluvy o obchodnom zastúpení zakladal\n\n4\n\npasívnu legitimáciu žalovaného v rade 1. (spoločnosti Orange Slovensko a. s.), keď uzavrel,\nže táto skutočnosť nemala na vec vplyv. Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom\nodvolacieho súdu“, ktorý sťažovateľ považuje za ústavne nekonformný, keďže umožňuje\ndiskriminujúcim subjektom vyhnúť sa zodpovednosti za diskriminačné konanie.\nSťažovateľ poukazuje na to, že právny názor vyslovený krajským súdom v súvislosti\ns vecnou pasívnou legitimáciou v napadnutom konaní je odlišný od právneho názoru\nvysloveného v skutkovo a právne totožnej veci, v ktorej Krajský súd v Prešove zaujal\nopačný právny názor (rozsudok sp. zn. 11 Co 90/2008 z 25. augusta 2009). Najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku konštatoval, že ide o ojedinelý právny názor. Uvedeným spôsobom\nvšak podľa sťažovateľa došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti práva, keďže\npredmetná právna otázka už bola právoplatne vyriešená, pričom vo veci konajúci súd sa\nargumentačne nevyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami. Argumentácia dovolacieho\nsúdu, ktorý sa stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, je podľa sťažovateľa\nnepresvedčivá a ústavne nekonformná.\nZávery odvolacieho súdu a dovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľa ústavne\nnekonformné a neudržateľné aj vo vzťahu k odôvodneniu pasívnej legitimácie žalovaného\nv 2. rade, podľa ktorého má povinnosť subjektu, ktorý porušil zásadu rovnakého\nzaobchádzania, osobný charakter, pričom ju nemožno zmluvne previesť na iného.\nSťažovateľ napáda aj rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu, v častiach\nktorými bol zaviazaný k náhrade trov konania. Namieta, že krajský súd postupoval\nv rozpore so zákonom, keď síce použil správnu právnu normu, ale túto nesprávne vyložil\na na konkrétny prípad nesprávne aplikoval. Odvolací súd sa podľa sťažovateľa\nv dostačujúcej miere nevenoval návrhu na uplatnenie moderačného práva všeobecného súdu\npodľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\nRozhodovanie krajského súdu o náhrade trov konania je podľa sťažovateľa v rozpore\nso zákonom, pričom krajský súd na jeho návrh na uplatnenie moderačného práva\n\n5\n\npodľa § 150 ods. 1 OSP nereagoval primerane, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným\nspôsobom, keďže\n„... pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné\nprihliadať na majetkové, sociálne a osobné pomery všetkých účastníkov konania (pričom\nprávni zástupcovia žalovaných nie sú účastníkmi konania), preto dopad nepriznanie\nnáhrady trov treba skúmať nielen na strane toho, kto by mal trovy zaplatiť, teda žalobcu,\nale tiež na strane oprávneného účastníka – teda žalovaných... ak odvolací súd použil pri\naplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 OSP extenzívny výklad a nad rámec zákona vykladal toto\nustanovenie v širšom rozsahu tak, že vo vzťahu k žalobcovi vyvodil pri skúmaní existencie\npodmienok hodných osobitného zreteľa ďalšiu rovinu porovnávania dopadu nepriznania\nnáhrady trov konania (vzťah žalobca a právni zástupcovia žalovaných), poškodil tým\nžalobcovo právo na spravodlivé súdne konanie, keď účastníkov konania dostal do\nnerovnocenného postavenia... svojim záverom, že nepriznanie náhrady trov konania\nžalovaným by fakticky znamenalo, že právni zástupcovia žalovaných vykonávali uvedenú\nčinnosť bez odmeny a bez náhrady vynaložených hotových výdavkov na cestovné a podobne,\nodvolací súd potrel akýkoľvek rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov\nkonania... odvolací súd nijako bližšie nekonkretizoval, v čom konkrétne vidí závažný dopad\nna majetkové pomery právnych zástupcov žalovaných, ani to, na základe akých skutočností\nzávažnosť tohto dopadu zisťoval. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je preto v tomto\nsmere nepreskúmateľné...“.\nSťažovateľ namieta aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti\ntýkajúcej sa náhrady trov konania. Podľa § 142 ods. 1 OSP môžu byť predmetom náhrady\niba trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom odvolací súd\nza neúčelné označil len 3 úkony právnej pomoci vyčíslené žalovaným, a to aj napriek tomu,\nže žalobca poukazoval na vykonávanie neúčelného dokazovania, ktoré predlžovalo\nnapadnuté konanie.\nPodľa sťažovateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým priznal cestovné náklady\na náhrady, nepreskúmateľné, keďže nedáva odpovede na otázky, či sa všeobecný súd\nzaoberal účelnosťou trov uplatnených žalovanými. Rozhodnutie odvolacieho súdu\n\n6\n\npodľa sťažovateľa „nedáva odpoveď ani na otázku, ktoré okolnosti na strane žalovaných\nvyžadovali, aby ich cesty boli vykonávané inak ako verejným hromadným dopravným\nprostriedkom... sťažovateľ poukazuje na vady konania a rozhodnutia odvolacieho súdu vo\nvzťahu k priznanej náhrade za stratu času právneho zástupcu v prvom rade, nakoľko\nz odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé posudzovanie účelnosti vo vzťahu k tomu, že voľba\nadvokáta z úplne opačného konca republiky je neprimeraná“.\nKeďže dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté,\nsťažovateľ žiada, aby ústavný súd „námietky o nedostatkoch rozhodnutia odvolacieho súdu\nv časti náhrady trov konania, ktoré popierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces, boli zo strany ústavného súdu náležite preskúmané“.\nVydaním arbitrárnych rozhodnutí všeobecnými súdmi vo veci náhrady trov konania\ndošlo podľa sťažovateľa „k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného zo základných\nprvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľa v porovnaní\ns protistranou“.\nSťažovateľ uvádza, že od rozhodnutia ústavného súdu o jeho predchádzajúcej\nsťažnosti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní (nález\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 514/2011 zo 14. februára 2012, pozn.), opätovne došlo\nk porušeniu označených práv zaručených ústavou a dohovorom, pričom v konkrétnostiach\nzdôrazňuje, že celková doba konania od podania žaloby (30. novembra 2005)\ndo právoplatného skončenia veci, t. j. do rozhodnutia najvyššieho súdu trvala viac ako\n11 rokov, takže opätovne došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov.\nPrávo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru bolo podľa sťažovateľa\nporušené tým, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom\nkonaní, ktoré sťažovateľ za týmto účelom inicioval“.\n\n7\n\nPostupom vo veci konajúcich súdov podľa sťažovateľa došlo zároveň k porušeniu\npráva na ochranu pred diskrimináciou, keď „neadekvátnou aplikáciou procesných\nustanovení platnej právnej úpravy všeobecné súdy síce dospeli k záveru, že vo vzťahu\nk sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu jeho etnickej\npríslušnosti, avšak došli k nesprávnemu právnemu záveru o tom, kto je za diskriminačné\nkonanie voči sťažovateľovi zodpovedný a tým neuložili subjektom zodpovedným za\ndiskriminačné konanie žiadne sankcie. Zamietnutím žaloby ich naopak utvrdili v tom, že\nzodpovednosti za diskriminačné konanie sa možno vyhnúť. Sťažovateľ má za to, že v rámci\nsúdneho konania, ktoré inicioval mu nebola poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou\ndiskrimináciou.“.\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného\nsúdu v napadnutom konaní, postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom\nnajvyššieho súdu v napadnutom konaní, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy a čl. 12 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6 a 13\ndohovoru a práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie\npostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom a postupom\nkrajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením,\npričom zároveň prizná sťažovateľovi úhradu trov konania a primerané finančné\nzadosťučinenie v sume 5 000 €.\nPriznanie\n\nprimeraného\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia\n\nsťažovateľ\n\nodôvodňuje\n\nskutočnosťou, že „zásahom do jeho základných práv a slobôd a následným súdnym\nkonaním, v ktorom mu nebola poskytnutá ochrana pred diskrimináciou mu bola spôsobená\nznačná ujma a taktiež došlo k otraseniu jeho dôvery vo fungujúci súdny systém a v princípy\nprávneho štátu“.\n\n8\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred\norgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby\ntento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto\n\n9\n\nmožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,\nIV. ÚS 288/05).\nII.1\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,\npostupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,\nIII. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03, II. ÚS 478/2010) sa ochrana\nzákladnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní\npred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného\npráva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom, krajským\nsúdom a najvyšším súdom) ešte trvalo.\nAk v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nedochádza, resp. môže\ndochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne\nodmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza\npritom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nje podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa\nnachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (IV. ÚS 205/03,\nIV. ÚS 225/05), ako aj zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to\nako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už\n\n10\n\nk zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03,\nIV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).\nAko zjavne neopodstatnenú ústavný súd podľa doterajšej judikatúry odmietne tiež\nsťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\nna prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v takom konaní\npred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním\nsťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010,\nII. ÚS 659/2014).\nZ obsahu sťažnosti, príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že\nnapadnuté konanie vedené okresným súdom a napadnuté konanie vedené krajským súdom\nbolo skončené rozsudkom sp. zn. 5 C 226/2005 zo 17. mája 2012 v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 5 Co 197/2012 z 18. septembra 2013. Rozhodnutie prvostupňového\nsúdu v spojení s rozhodnutím druhostupňového súdu nadobudlo právoplatnosť 11.\ndecembra 2013. Sťažovateľ doručil sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 23. februára 2017,\nteda zjavne po právoplatnom skončení konania.\nZ ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie najvyššieho súdu\nbolo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu právoplatne skončené 4. januára 2017.\nSťažovateľ doručil sťažnosť aj v tejto časti sťažnosti zjavne po právoplatnom skončení\nkonania, t. j. v čase, keď najvyšší súd už nemohol svojím postupom porušovať\nsťažovateľom označené práva.\nKeďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutých konaniach, ktoré boli\npred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase\npredbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jeho právna neistota\nodstránená a tvrdené porušovanie sťažovateľom označených práv už netrvalo.\n\n11\n\nNa základe uvedeného, teda z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená\nústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného\nzákladného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, pretože napadnuté konania boli\nskončené, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\n\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu\nSťažovateľ predostiera ústavnému súdu v súvislosti s postupom najvyššieho súdu\nv dovolacom konaní tri zásadné námietky. Prvou námietkou sťažovateľ brojí proti\nodôvodneniu najvyššieho súdu k opodstatnenosti dovolacej námietky o tom, že v procesne\nprípustnom dovolaní bol daný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, a to\nv kontexte existencie pasívnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade. Druhou námietkou\nsťažovateľ argumentuje, že posúdenie pasívnej legitimácie je zo strany krajského súdu\nodlišné ako v skutkovo a právne totožnej veci prejednávanej Krajským súdom v Prešove,\npričom konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že ide o ojedinelý právny názor, nie je\npri súčasnom argumentačnom nevysporiadaní sa so skorším súdnym rozhodnutím ústavne\nudržateľné a zároveň porušuje princíp predvídateľnosti práva. Treťou námietkou sťažovateľ\nspochybňuje rozhodovanie najvyššieho súdu o tej časti dovolania, ktoré smeruje\nproti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n\n12\n\nÚstavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje\nzásadná odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať ich namietané\nporušenie spoločne.\nV súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.\nV rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,\nči ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nZo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným\nsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.\nI. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového\nstavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto\nsúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci\nnezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné\nsúdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto\nochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka\nkonania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd opakovane vo svojej\ndoterajšej judikatúre pripomína (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,\nprípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená\nlen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy\na zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti\nnamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom\n\n13\n\nnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú\narbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,\nI. ÚS 241/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho\nveci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n(IV. ÚS 77/02).\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania\n(I. ÚS 234/2014).\nZásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej\njudikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky\na rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95). Všeobecné súdy sú podľa\nuvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom občianskeho\nsúdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce\ntvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich\ntvrdení.\n\n14\n\nZ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v procesne\nprípustnom dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo\nzmenené rozhodnutie prvostupňového súdu a žaloba bola zamietnutá pre nedostatok\npasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade (§ 238 ods. 1 OSP), odôvodňoval\nopodstatnenosť dovolania, okrem iných, existenciou dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2\npísm. c) OSP [rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci].\nNajvyšší súd k námietke sťažovateľa o tom, že zmeňujúci výrok krajského súdu\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky pasívnej vecnej legitimácie,\npredovšetkým zdôraznil s prihliadnutím na § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„antidiskriminačný zákon“), že domáhať sa práv na súde z dôvodu nedodržania zásady\nrovnakého zaobchádzania môže každý, avšak iba proti tomu, kto nedodržal zásadu\nrovnakého zaobchádzania, teda pasívne legitimovaným v spore o ochranu práv z dôvodu\nnedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže byť iba ten, kto nedodržal zásadu\nrovnakého zaobchádzania.\nPotom, ako najvyšší súd ako dovolací súd zdôraznil, že prvoradou úlohou v konaní\no ochrane pred diskrimináciou je vyriešenie otázky, koho právo bolo porušené nedodržaním\nzásady rovnakého zaobchádzania a kto sa dopustil tohto porušenia, v napadnutom rozsudku\nuviedol:\n„Na právo fyzickej osoby na ochranu pred nedodržaním zásady rovnakého\nzaobchádzania možno de iure nepochybne nahliadať ako na všeobecné osobnostné právo\nfyzickej osoby na ochranu osobnosti, keďže zámerom, resp. následkom diskriminačného\nkonania je vždy zásah do ľudskej dôstojnosti, občianskej cti, prípadne súkromia dotknutej\nfyzickej osoby. Z toho pramení potom aj povaha zodpovednosti povinného subjektu\n(pôvodcu zásahu) za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorá - ako správne\nuviedol odvolací súd - má osobný charakter a je spojená s osobou, ktorá svojim\nbezprostredným konaním zasiahla do práv fyzickej osoby. Aj z dikcie § 9\n\n15\n\nantidiskriminačného zákona možno vyvodiť, že súd v konaní podľa tohto zákona môže uložiť\npovinnosť poskytnúť satisfakciu výlučne iba tomu subjektu, ktorý porušil zásadu rovnakého\nzaobchádzania.\n21. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaných, keď dospel k záveru, že títo nie sú v konaní pasívne vecne\nlegitimovaní. Podľa jeho názoru činnosť, ktorú vyvíjala zamestnankyňa pôvodného\nžalovaného 2/ voči žalobcovi (poskytovanie informácií o možnosti uzavrieť zmluvu\no pripojení a dodatku o zľave na mobilný telefón, ktoré mali bezprostredne smerovať\nk následnému uzavretiu zmluvy o pripojení a dodatku), spadala pod činnosti realizované\nv rámci Zmluvy, a teda konala v zastúpení žalovaného 1/, v jeho mene a na jeho účet.\nZ tohto dôvodu bola podľa žalobcu daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/.\nDovolateľ tiež má za to, že na základe Zmluvy o prevode práv a záväzkov uzavretej medzi\npôvodným žalovaným 2/ a súčasným žalovaným 2/ (\n\n-\n\n)\n\ndošlo k prevodu zodpovednosti za diskriminačné konanie zamestnancov pôvodného\nžalovaného 2/ na súčasného žalovaného 2/, z čoho vyvodzoval aj jeho pasívnu vecnú\nlegitimáciu.\n21.1. žalobca počas celého konania v zmysle § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona\ntvrdí, že k zásahu do jeho práv malo prísť konaním obchodnej spoločnosti ALKON VT,\ns. r. o. (pôvodný žalovaný 2) prostredníctvom svojich zamestnancov pri poskytovaní tovarov\na služieb. Vzhľadom na vyššie uvedené sa možno stotožniť so záverom odvolacieho súdu, že\nžalovaný 1/ sa nemohol dopustiť konania odporujúcemu zásade rovnakého zaobchádzania,\npričom na takto zaujatý záver nemá vplyv ani skutočnosť, že spoločnosť ALKON VT, s. r. o.\nposkytovala produkty v mene žalovaného 1/ a na jeho účet na základe Zmluvy. Povinnosť\nvyplývajúca z porušenia antidiskriminačných predpisov má totiž osobný charakter, čo\nv praxi znamená, že ak by aj niektoré ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení (prípadne\npokyny zastúpeného smerované obchodnému zástupcovi) boli spôsobilé vyvolať\ndiskriminačné následky, je povinnosťou obchodného zástupcu odmietnuť splnenie zmluvy\nv tejto časti či realizáciu takého pokynu, v opačnom prípade je povinný sám niesť\nzodpovednosť za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. 21.2. V prípade\nžalovaného 2/ možno uviesť, že ten sa - ani podľa tvrdenia žalobcu - nedopustil konania\nspočívajúceho v nedodržaní zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ žalobca tvrdí, že na\n\n16\n\nzáklade Zmluvy o prevode práv a záväzkov vo veci obchodného zastúpenia žalovaný 2/\nprevzal povinnosť právneho predchodcu vyplývajúcu z porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania, je potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že pri neoprávnenom zásahu\ndo práva fyzickej osoby na ochranu pred diskrimináciou vzniká bezprostredná väzba medzi\noprávnenou osobou a pôvodcom porušenia (v tomto prípade spoločnosťou ALKON VT,\ns. r. o.). Ide o osobné právo, resp. povinnosť, ktorého základným atribútom je, že je\nobmedzené len na oprávnený a povinný subjekt a nie je možné ho zmluvne prevádzať (per\nanalogiam § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bolo by v rozpore s účelom\nantidiskriminačného zákona, keby sankciu vyplývajúcu z porušenia ochrany pred\ndiskrimináciou bolo možné uložiť tomu, kto sa v skutočnosti nedopustil porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania. Z týchto dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s názorom žalobcu,\nže žalovaný 2/ je v danom prípade pasívne vecne legitimovaným subjektom.“\nVychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v ňom ústavne konformným spôsobom\nzaoberal kľúčovou dovolacou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní\nsmerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu (v jeho zmeňujúcej časti, pozn.),\npričom právne závery, ktoré k v tejto súvislosti zaujal, sú primeraným spôsobom\nodôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.\nS prihliadnutím na príslušné ustanovenia antidiskriminačného zákona (predovšetkým\n§ 9 ods. 2 citovaného zákona) vo veci konajúce všeobecné súdy správne vyzdvihli tú\nskutočnosť, že právu toho, kto bol alebo je dotknutý na svojich právach, právom chránených\nzáujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, zodpovedá\npovinnosť subjektu, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, najmä aby upustil\nod svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané\nzadosťučinenie. Rozhodujúcim pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie v sporoch\npodľa antidiskriminačného zákona je preto osobný charakter povinnosti subjektu dodržiavať\nzásadu rovnakého zaobchádzania, ktorý vylučuje jej zmluvný prevod na iný subjekt, ktorý\nsa nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania nedopustil. Z uvedených dôvodov je záver\n\n17\n\nnajvyššieho súdu o tom, že v spore žalovaným v 1. a 2. rade chýbala pasívna vecná\nlegitimácia, ústavne akceptovateľný a udržateľný.\nK druhej námietke, ktorou sťažovateľ spochybňuje odôvodnenie najvyššieho súdu\nv časti týkajúcej sa rozdielnej rozhodovacej činnosti krajského súdu a Krajského súdu\nv Prešove v obdobnej skutkovej a právnej veci, najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol:\n„Pokiaľ dovolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v obdobnej\nveci, v odôvodnení ktorého prejednávajúci senát vyslovil opačný názor vo vzťahu k pasívnej\nlegitimácii zastúpeného na základe zmluvy o obchodnom zastúpení, dovolací súd\nzdôrazňuje, že ide o ojedinelý právny názor, ktorý nie je pre najvyšší súd záväzný a s ktorým\nsa v preskúmavanej veci nestotožňuje. Navyše, v uvedenej veci krajský súd primáme riešil\n(ne)existenciu diskriminačného zásahu, pričom otázke pasívnej legitimácie zastúpeného sa\nvenoval len okrajovo a bližšie nerozviedol právne úvahy, o ktoré oprel svoj záver.“\nÚstavný súd v súvislosti s námietkou rozdielneho rozhodovania všeobecných súdov\npoukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov\nobsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných\nsudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu\nprotichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu\nhlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne\nnapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\nZ rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že\nrozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou\nsúčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je\nzaložený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene,\ndochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale\ndôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby\nuplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach.\n\n18\n\nV posudzovanej veci najvyšší súd túto svoju úlohu splnil tým, že k otázke\n(ne)dostatku pasívnej vecnej legitimácie sa v napadnutom rozsudku v rámci dovolacieho\nkonania meritórnym spôsobom vyjadril tým, že na vec formuloval svoj právny názor\nk problému, na ktorý mali podľa sťažovateľa odvolacie súdy nižšieho stupňa rozdielne\nprávne názory. Z uvedeného hľadiska ústavný súd považuje za neopodstatnenú aj druhú\nnámietku sťažovateľa, ktorou poukázal na rozdielnosť judikatúry všeobecných (odvolacích)\nsúdov v skutkovo a právne obdobných veciach.\nZ uvedených dôvodov sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,\nktorým dovolanie sťažovateľa v relevantnej časti zamietol ako neopodstatnené v súlade\ns § 448 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) z dôvodu, že dovolací dôvod podľa\n§ 241 ods. 2 písm. c) CSP nebol uplatnený dôvodne, nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za svojvoľné, resp. arbitrárne.\nK časti dovolania, ktoré smerovalo proti napadnutému uzneseniu krajského súdu\nv časti týkajúcej sa náhrady trov konania, najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého\nrozsudku uviedol:\n„Žalobcom podané dovolanie smeruje v tejto časti proti zmeňujúcemu uzneseniu,\nktoré má síce znaky uznesenia v zmysle v § 239 ods. 1 O. s. p., avšak prípustnosť dovolania\nproti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je vylúčená ustanovením § 239 ods. 3\nO. s. p., preto sledované účinky dovolania by mohli nastať iba v prípade vád zmätočnosti\nv zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.\n24. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.\nnenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 24.1. Žalobca tvrdí,\nže mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. 24.2.\nVzhľadom na námietky žalobcu najvyšší súd opätovne uvádza, že prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nebola spôsobilá založiť žalobcom namietaná\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd v súvislosti s týmto\nkonštatovaním poukazuje na judikát R 111/1998 a zjednocujúce stanovisko R 2/2016; obsah\nspisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním\nnapadnutom uznesení sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody. 24.3. Za dôvod\n\n19\n\nzakladajúci prípustnosť dovolania nebolo možné považovať nesprávne právne posúdenie\nveci, nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré nedostatky\nžalobca považuje za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\n24.4. K záveru, že nesprávne právne posúdenie nie je vadou podľa § 237 písm. f/\nO. s. p. najvyšší súd dospel už dávnejšie vo viacerých rozhodnutiach - viď najmä R 54/2012,\nako aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014.\n24.5. Nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie\nnavrhovaných dôkazov a ani nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu taktiež nebolo\nmožné považovať za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania; najvyšší súd v tomto smere\npoukazuje na R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.\n25. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu smerujúce\nproti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré bolo podľa právnej úpravy\núčinnej do 30. júna 2016 procesné neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním\n(uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto\ndni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447\npísm. c/ CSP.“\nV súvislosti s preskúmavaním časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým\nbolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti\no náhrade trov konania ako procesne neprípustné [§ 447 písm. c) CSP], ústavný súd\npovažuje za vhodné zdôrazniť, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva\npodľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok (v súčasnosti Civilný sporový\n\n20\n\nporiadok) výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol\nznamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych\nopravných prostriedkoch.\nÚstavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,\nmôže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\nvšeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou\nneodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného\npráva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne\nnejde.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu\ntakej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, a základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3\nústavy a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí\ntejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,\na preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu\nPokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že označený článok ústavy neobsahuje žiadne\nzákladné práva alebo slobody. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva\nsťažovateľom označenému článku ústavy charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý\nje implicitnou súčasťou rozhodovania orgánu verejnej moci (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08,\nIV. ÚS 70/2011). O jeho prípadnom porušení by ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy mohol rozhodnúť len v spojení s porušením niektorého zo základných\npráv alebo slobôd zaručených ústavou. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne\n\n21\n\nzo sťažovateľom označených práv nemohlo byť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nporušené, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.4 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru\no odstránení rasovej diskriminácie a podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu\nPodľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade\nso základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty\nzaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia\nprávo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,\nnárodnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv: práva\nprístupu na všetky miesta a na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú\ndopravné prostriedky, hotely, reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody boli porušené, musí mať účinné\nprávne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby\npri plnení úradných povinností.\nV súlade s čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty\nzabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov\nvšetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej\ndiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné\nslobody, ako aj právo žiadať na týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu\nza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.\nSťažovateľ namieta porušenie práv zaručených čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru\no odstránení rasovej diskriminácie, argumentujúc, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie\nnápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľ za týmto účelom inicioval“.\n\n22\n\nPredbežný záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu v časti o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaných v 1. a 2. rade, bránil všeobecným súdom zaoberať sa opodstatnenosťou otázok\ntýkajúcich sa samotného meritórneho prejednania sťažovateľom uplatňovaného práva\nna ochranu pred diskrimináciou, čo a priori vylučuje možnosť vyslovenia porušenia\nsťažovateľom označených práv zaručených čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení\nrasovej diskriminácie, ako aj práva zaručeného čl. 13 dohovoru.\nNavyše, sťažovateľovi nebolo upreté právo na účinný opravný prostriedok (v zmysle\nčl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie), keďže najvyšší súd sa\ndovolaním v súlade s príslušnými procesno-právnymi predpismi uplatniteľnými v konaní\no dovolaní zaoberal a o ňom následne aj rozhodol. Obsahom práva na účinný opravný\nprostriedok nie je automaticky nárok na to, aby rozhodnutie všeobecného súdu zodpovedalo\npredstavám sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť\nsťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.5 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 v spojení s čl. 6 a čl. 13\ndohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim\njeho vydaniu\nPodľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí\nzabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba\npleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,\npríslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.\nSťažovateľ namieta porušenie práva zaručeného čl. 14 dohovoru v organickej\nsúvislosti s namietaným porušením práv zaručených čl. 6 a čl. 13 dohovoru. Za situácie,\nkeď ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu k porušeniu práv\npodľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva\n\n23\n\npodľa čl. 14 dohovoru. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 3 ústavy a čl. 12 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6\na čl. 13 dohovoru a práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej\ndiskriminácie napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim\njeho vydaniu\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv posudzoval, či\ntáto časť sťažnosti nebola podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej\njudikatúry, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku\n(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je takáto sťažnosť\npovažovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09,\nI. ÚS 289/09). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí\no dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne\nvylučujú\n\n(m. m.\n\nI. ÚS 184/09,\n\nI. ÚS 237/09,\n\nI. ÚS 239/09,\n\nIV. ÚS 49/2010,\n\nIV. ÚS 453/2010). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ\nv zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti\nprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť\nporušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade\nneprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začne\nplynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu\nneprípustného dovolania (IV. ÚS 553/2012).\nV posudzovanom prípade nebolo podanie dovolania podľa názoru ústavného súdu\nzjavne neprípustné, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že nemôže túto časť sťažnosti\npovažovať za podanú oneskorene.\nKľúčovou námietkou sťažovateľ spochybňuje odôvodnenie napadnutého rozsudku\nkrajského súdu v časti o pasívnej vecnej legitimácii žalovaných, a teda aj jej posúdenie\n24\n\nzo strany krajského súdu. Podľa sťažovateľa je odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa\npasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade ústavne nekonformné.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka, podľa ktorej krajský súd ústavne\nnekonformným spôsobom odôvodnil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, ktorou\nsťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru\na práv podľa dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, je v zásade totožná s kľúčovou\nnámietkou, ktorú uplatnil vo svojom dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu\n[sťažovateľ ňou tvrdil, že krajský súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a tým\nnaplnil dovolací dôvod ustanovený v § 241 ods. 2 písm. c) OSP, pozn.], pričom najvyšší súd\nsa touto námietkou zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne\nakceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri predovšetkým časť II.2 tohto\nuznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho konania.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že s námietkou sťažovateľa\nsmerujúcou k vysloveniu porušenia základných práv zaručených ústavou a práv zaručených\ndohovorom a dohovorom o odstránení rasovej diskriminácie napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu bol po sťažovateľom podanom dovolaní oprávnený a aj povinný sa zaoberať\nnajvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd\n(s poukazom na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu) túto\nčasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej\nprávomoci.\nII.7 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 3 ústavy a čl. 12 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6\na čl. 13 dohovoru a práv podľa čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej\ndiskriminácie napadnutým uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim\njeho vydaniu\nNapadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľa arbitrárne a nedostatočné,\nkeďže sa ním odvolací súd nedostatočne venoval uplatneniu moderačného práva\n\n25\n\npodľa § 150 ods. 1 OSP, účelnosti trov nevyhnutných k uplatňovaniu a bráneniu práva\npredovšetkým v kontexte sťažovateľom namietaného neúčelného dokazovania a cestovných\nnákladov a náhrad.\nAj pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti ústavný súd, odkazujúc na svoju judikatúru\n(obsiahnutú v časti II.6 tohto uznesenia) k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti voči\nrozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch, keď sťažovateľ podal na ochranu svojich práv\ndovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, konštatuje, že v posudzovanom prípade\nbolo podané dovolanie, pričom jeho podanie nebolo zjavne neprípustné, a preto ústavný súd\nvychádzal z toho, že ani túto časť sťažnosti nemožno považovať za podanú oneskorene.\nKeďže sťažovateľ napáda rozhodnutie krajského súdu vo veci náhrady trov konania,\nústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie o trovách konania\npred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú\natribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania a ústavný súd preto iba celkom výnimočne\npodrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu\nrozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností.\nÚstavný súd si dovoľuje zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba\nza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by\nzakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania. (porovnaj m. m.\nII. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).\nO arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť\niba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov\nvýkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované, a jeho východiskom by bola\nnepredvídateľná interpretačná svojvôľa. K takémuto zjavnému aplikačnému excesu,\nspôsobilému založiť porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý\nproces, však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci v konaní krajského súdu\nnedošlo.\n\n26\n\nK tomuto názoru ústavný súd dospel po preskúmaní relevantnej časti odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza, že odvolací súd\n„priznal žalovanému v prvom rade náhradu trov spočívajúcich v trovách právneho\nzastúpenia a to za nasledujúce úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia\nv sume 41,82 eura + rež. paušál v sume 5,44 eura, písomné podanie - vyjadrenie k žalobe\nzo dňa 27. 1. 2006 v sume 41,82 eura + rež. paušál v sume 5,44 eura, za účasť právneho\nzástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 16. 2. 2006, ktoré bolo odročené vo výške 1/4\nodmeny, teda v sume 10,45 eura + rež. paušál v sume 5,44 eura, za účasť právneho\nzástupcu na pojednávaniach v dňoch 8. 2. 2007, 22. 3. 2007, 25. 10. 2007 a 26. 11. 2007,\nkaždý úkon v sume 45,50 eura + 4x rež. paušál po 5,91 eura, za účasť právneho zástupcu\nna pojednávaniach v dňoch 18. 2. 2010, 18. 3. 2010 a 9. 9. 2010, každý úkon v sume\n81,58 eura + 3 x rež. paušál po 7,21 eura, za účasť právneho zástupcu na pojednávaniach\nv dňoch 21. 3. 2011 a 28. 7. 2011, každý úkon v sume 81,58 eura a 2 x rež. paušál po\n7,41 eura a za účasť právneho zástupcu na pojednávaní dňa 26. 4. 2012 vs sume 81,58 eura\n+ rež. paušál v sume 7,63 eura, za písomné podanie - odvolanie zo dňa 30. 5. 2012 a za\nvyjadrenie k podanému odvolaniu zo dňa 25. 6. 2012, každý úkon v sume 81,58 eura a 2x\nrež. paušál v sume 7,63 eura a za účasť právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní dňa\n18. 9. 2013 v sume 81,58 eura a rež. paušál v sume 7,81 eura.\nŽalovanému v prvom rade v rámci náhrady trov konania ďalej prináleží aj náhrada\ncestovných nákladov jeho právneho zástupcu za použité súkromné osobné motorové vozidlo\npri kombinovanej spotrebe 10,4 1/100 km, dňa 16. 2. 2006 na\ntrase Bratislava-Spišská Nová Ves a späť v sume 199,32 eura (2x 400 km, spotreba 10,4\n1/100 km, palivo motorová nafta 1,134 eura/l bez DPH + náhrada za použite 0,73 eura/km\nbez DPH a rovnako tak cestovné za použitie tohto motorového vozidla na pojednávaniach\nv dňoch 8. 2. 2007 v sume 256,56 eura, dňa 22. 3. 2007 v sume 221,93 eura, dňa 25. 10.\n2007 v sume 228,92 eura, dňa 26. 11. 2007 v sume 233,58 eura, dňa 9. 9. 2010 v sume\n201,02 eura, dňa 21. 3. 2011 v sume 216,75 eura, dňa 28. 7. 2011 v sume 212,83 eura, dňa\n26. 4. 2012 v sume 215,91 eura a na trase Bratislava-Košice a späť v dňoch 18. 2. 2010\nv sume 242,79 eura, dňa 18. 3. 2010 v sume 238,79 eura a dňa 18. 9. 2013 v sume 251,91\neura.\n\n27\n\nPrávnemu zástupcovi žalovaného v prvom rade ďalej prináleží náhrada za stratu\nčasu a to za účasť na pojednávaní na Okresnom súde Spišská Nová Ves v dňoch 16. 2. 2006\nv sume 199,32 eura (22 x 1/2 hod á 9,06 eura), dňa 8. 2. 2007 v sume 218,44 eura\n(22 x 1/2 hod á 9,86 eura), dňa 22. 3. 2007 v sume 218,44 eura, dňa 25. 10. 2007 v sume\n218,44 eura, dňa 26. 11. 2007 v sume 218,44 eura, dňa 9. 9. 2010 v sume 264,44 eura, dňa\n21. 3. 2011 v sume 271,70 eura, dňa 28. 7. 2011 v sume 271,70 eura, dňa 26. 4. 2012\nv sume 279,62 eura a za účasť na odvolacom pojednávaní krajského súdu v dňoch 18. 2.\n2010 sume 264,44 eura, 18. 3. 2010 v sume 264,44 eura a dňa 18. 9. 2013 v sume\n286,22 eura. Vzhľadom na to, že právny zástupca žalovaného v prvom rade je platiteľom\ndane z pridanej hodnoty zvyšuje sa jeho odmena a náhrady o DPH vo výške 20 %, t. j.\nodmena o sumu 221,99 eura a náhrada za cestovné o sumu 544,05 eura a náhrada za stratu\nčasu o sumu 595,13 eura (§ 18 ods. 3 zák. č. 644/2004 Z. z.).\nOdvolací súd za účelné nepovažoval žalovaným v prvom rade vyúčtované úkony\nprávnej pomoci označené ako písomné podanie zo dňa 28. 1. 2008, 18. 5. 2010 a 6. 5. 2011,\npretože tieto písomné úkony obsahovali len súhrn vyjadrení žalovaného na pojednávaniach\nv konaní pred súdom prvého stupňa a teda neboli významné z hľadiska rozhodovania súdu\nvo veci samej.\nRovnako žalovaný v druhom rade bol v konaní plne úspešný preto mu súd priznal\nnáhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a to za 3 úkony právnej\npomoci spočívajúce v prevzatí a príprave zastúpenia zo dňa 27. 4. 2012, písomného\npodania - odvolania proti rozsudku a účasti právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní\ndňa 18. 9. 2013, pričom každý úkon v sume 81,58 eura a 3x rež. paušál v sume 7,63 eura.\nĎalej mu súd priznal aj náhradu za premeškaný čas právneho zástupcu a to za 4 polhodiny\nx 13,01 eura/polhodina, teda v sume 52,04 eura a náhradu za použitie súkromného\nmotorového vozidla na trase Prešov - Košice a späť dňa 18. 9. 2013 v počte 80 km\n(80 x 11,61/100km x 1,528 eura/l = 14,18 eura a 80 km x 0,183 eura/km = 14,64 eura.\nVzhľadom na to, že právny zástupca žalovaného v druhom rade je platiteľom DPH rovnako\nsa mu zvyšuje odmena a náhrady o DPH vo výške 20 %, teda v sume 69,80 eura. V rámci\nnáhrady trov konania priznal odvolací súd žalovanému v druhom rade aj náhradu trov\nkonania spočívajúcu v zaplatení súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 66,- eur,\nteda trovy konania spolu v sume 513,60 eura.“.\n\n28\n\nSťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania argumentoval\npotrebou aplikovať v predmetnej veci § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa\nktorého „Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov\nkonania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,\nktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,\nktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy\nuplatniť.“ Krajský súd vo svojom rozhodnutí vyjadril síce čiastočný súhlas s touto časťou\nargumentácie sťažovateľa, keď uviedol, že „... nepriznanie náhrady trov konania nebude\nmať závažný dopad na majetkové pomery žalovaných a neovplyvní zásadným spôsobom\nnepriaznivo ich majetkovú sféru“, ale zároveň zdôraznil, že „... toto však nemožno\npovažovať za rozhodujúce pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným účastníkom“.\nÚstavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery krajského súdu\nprezentované v napadnutom uznesení sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky\narbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a zodpovedajú ústavne konformnej interpretácii\na aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Aj v prípade, ak by ústavný\nsúd pripustil, že závery krajského súdu sú len prejavom jedného z možných (ústavne\nudržateľných) výkladov, považuje ústavný súd výklad použitý krajským súdom za ústavne\nudržateľný, keďže je toho názoru, že nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej\nneodôvodnenosti a jeho použitie v danom prípade možno považovať za konzistentné\n(IV. ÚS 439/2012). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako\nodvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.\nVychádzajúc z už uvedeného, namietaná nesprávnosť záverov krajského súdu\nvo vzťahu k zásadným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa rozhodovania o trovách\n\n29\n\nkonania podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by\nmohol zakladať zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.\nOtázka účelnosti trov konania je otázkou, ktorú všeobecný súd rieši v rámci zákonom\nposkytnutého priestoru, do ktorého ústavný súd nie je v zásade oprávnený vstupovať\na nahradzovať prijaté právne závery. Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu\nv napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, keďže krajský\nsúd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu\núpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu k otázke priznanej náhrady trov\nkonania.\nSťažovateľ nesúhlasí ani s odôvodnením obsiahnutým v napadnutom uznesení\nkrajského súdu vo vzťahu k aplikácii § 150 ods. 1 OSP a uplatneniu moderačného\noprávnenia. Zmyslom ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, ktoré v zásade možno aplikovať iba\nvýnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu\nustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na\npriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu\no tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho\nzreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii\n§ 150 ods. 1 OSP je všeobecný súd povinný mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda\nposkytovanie súdnej ochrany právam účastníkov. Pri posudzovaní okolností hodných\nosobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých\núčastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde,\na ich postoj v konaní (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000).\nÚvaha krajského súdu zaoberajúca sa dopadom nepriznania náhrady trov právneho\nzastúpenia úspešným žalovaným a záver krajského súdu, podľa ktorého by takáto situácia\nvyvolala „závažný dopad na majetkové pomery zástupcov týchto účastníkov, ktorí by\nfakticky nepriznaním náhrady trov konania vykonávali uvedenú činnosť bez odmeny a bez\n\n30\n\nnáhrady vynaložených hotových výdavkov na cestovné...“, nemá s prihliadnutím na zmysel\na účel § 150 ods. 1 OSP svoje opodstatnenie už len z dôvodu, že právny zástupca účastníka\nkonania nie je sám účastníkom tohto konania. Aj keby ústavný súd prisvedčil správnosti\ntvrdenia sťažovateľa o tom, že takýto postup krajského súdu uplatnením extenzívneho\nvýkladu vybočuje z rámca zákona, uvedené by nemalo vplyv na výslednú ústavnú\nudržateľnosť záveru krajského súdu o tom, že v sťažovateľovej veci neboli splnené\npodmienky podľa § 150 ods. 1 OSP.\nV tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany\norgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného\nzákladného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012,\nII. ÚS 373/2012). Ústavný súd totiž v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť\nprocesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza\nzásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné\npochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces\nako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako\nnespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo\nstrany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita\na existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva\na jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.\nIV. ÚS 320/2011).\nZ napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva zásadná argumentačná línia, podľa\nktorej aplikácia § 150 ods. 1 OSP podľa sťažovateľa bola opodstatnená, keďže nepriznanie\nnáhrady trov konania neovplyvní zásadným spôsobom nepriaznivo majetkovú sféru\núspešných žalovaných. V sťažnosti sťažovateľ spochybňuje odôvodnenie krajského súdu\nk tejto argumentačnej línii, avšak bez toho, aby uviedol ďalšie relevantné skutočnosti\n(okrem majetkových aj osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, ako\naj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, a ich postoj v konaní), ktoré\n\n31\n\nby podľa jeho názoru napĺňali komplexne „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktoré by boli\ndostatočným a legitímnym podkladom pre rozhodnutie všeobecného súdu o nepriznaní\nnáhrady trov konania. Absencia ďalších relevantných okolností konkrétnej veci, ktorá by\npredstavovala skutkový podklad pre úvahy krajského súdu o možnosti odchýliť sa\nod pravidla regulujúceho priznanie náhrady trov v konaní v prospech výnimočného postupu\npodľa § 150 ods. 1 OSP (sťažovateľ v sťažnosti netvrdí, že ďalšie relevantné okolnosti\nodôvodňujúce aplikáciu § 150 ods. 1 OSP krajskému súdu predostrel), umožňuje vysloviť\nzáver, že rozhodovanie krajského súdu o náhrade trov konania ako celok bolo z ústavného\nhľadiska udržateľné.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní tejto\nčasti sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie\nporušenia sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením krajského súdu\na postupom predchádzajúcim jeho vydaniu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa\nďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania-náklady konania", "diskriminácia-zákaz", "prechod (práv a povinností)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0f72b216-1c6d-4762-980e-a21105f80d11", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2014 z 9. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f72b216-1c6d-4762-980e-a21105f80d11"}, {"guid": "ussr:6a652946-66fc-4119-ba8f-2a8eaffaa3e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 234/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 234/2014 z 21. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-21", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a652946-66fc-4119-ba8f-2a8eaffaa3e6"}, {"guid": "ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 9/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 9/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c"}, {"guid": "ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 629/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 629/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822"}, {"guid": "ussr:75016f5b-359c-4554-8528-798403739677", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 553/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 553/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75016f5b-359c-4554-8528-798403739677"}, {"guid": "ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585"}, {"guid": "ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def"}, {"guid": "ussr:86ae8b5e-546f-43af-8a30-72ac86e746c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 439/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 439/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86ae8b5e-546f-43af-8a30-72ac86e746c1"}, {"guid": "ussr:4839c31f-c3d5-4af8-be20-0b6474ee73ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4839c31f-c3d5-4af8-be20-0b6474ee73ad"}, {"guid": "ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec"}, {"guid": "ussr:0c907569-5cff-4bf8-afae-dca9b7d137a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 514/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 514/2011 z 14. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c907569-5cff-4bf8-afae-dca9b7d137a7"}, {"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 70/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-23", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 453/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 453/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa"}, {"guid": "ussr:56fe1e45-80d2-44c6-b106-7bd153191d48", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2010 z 10. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-10", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56fe1e45-80d2-44c6-b106-7bd153191d48"}, {"guid": "ussr:9b09466b-12a4-42e5-b19c-b7d9398971fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 223/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 223/2010 z 3. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b09466b-12a4-42e5-b19c-b7d9398971fa"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:275457ef-d649-4b94-8830-37d229621cee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 289/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/09 z 14. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-14", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:275457ef-d649-4b94-8830-37d229621cee"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:408ab938-a26a-4119-a7d8-0c45f43972f8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/07 z 6. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-06", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:408ab938-a26a-4119-a7d8-0c45f43972f8"}, {"guid": "ussr:04b0cd5f-2443-4d18-99bf-a77095793008", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 215/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 215/07 z 12. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-12", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04b0cd5f-2443-4d18-99bf-a77095793008"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d27fdbf1-6554-4641-b327-943169418cf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.213.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 213/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 213/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.213.2020.1"}, {"guid": "ussr:c41e1ea4-e27c-40b4-bb6b-e5715c87e0d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.165.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 165/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 165/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.165.2020.1"}, {"guid": "9eec7612-02e5-4347-bf74-b9ed98ebb19d:c4d8483f-f726-4675-b49c-f061cfc7b43e", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201602.1", "spisova_znacka": "BA-2S/194/2018", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/194/2018 z 17. 10. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201602.1"}, {"guid": "34ad621b-3d71-4c0a-95a8-06d9075f5f9f:78d39bea-c692-4e46-b1c5-cdd8591344ec", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8618200448.1", "spisova_znacka": "19Co/86/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/86/2019 z 22. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8618200448.1"}, {"guid": "34ad621b-3d71-4c0a-95a8-06d9075f5f9f:db3b9c97-0390-42b8-921b-ebe53337764a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8618200448.1", "spisova_znacka": "19Co/86/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/86/2019 z 22. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8618200448.1"}, {"guid": "dfa8d214-2fb4-4585-beca-5e09c8a270f2:8c5c3e83-9d38-4500-8565-af342222b3ac", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8618200447.1", "spisova_znacka": "19Co/87/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/87/2019 z 22. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8618200447.1"}]}