{"guid": "ussr:85270a63-9cd6-4d84-929d-69ce50e82c21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 433/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 433/2018 z 29. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 29. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 433/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2018-11-29", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/85270a63-9cd6-4d84-929d-69ce50e82c21", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 433/2018-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza\na Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti\n, a\n\n,\n\nzastúpených Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Juraj Bugala, vo veci namietaného porušenia\nich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Cdo 210/2017 z 8. februára 2018 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\ntakto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\nna súdnu ochranu podľa\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 210/2017 z 8. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 210/2017\nz 8. februára 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\na\n\ntrovy právneho zastúpenia v sume 343,84 € (slovom tristoštyridsaťtri\n\neur a osemdesiatštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o.,\nMiletičova 5B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. IV. ÚS 433/2018-9 z 1. augusta 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a\n(ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, ďalej spolu\naj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 210/2017 z 8. februára 2018.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade a syn sťažovateľky\nv 2. rade [t. č. už nebohý\n\n(ďalej aj „navrhovatelia“)] sa návrhom\n\nna zaplatenie sumy 71 366,93 € s príslušenstvom domáhali, aby súd zaviazal odporcu\nk zaplateniu požadovanej sumy, ktorú mu mali sťažovateľky poskytnúť prostredníctvom\nsvojich synov na základe ústnej dohody, podľa ktorej odporca prevedie na sťažovateľky\nobchodný podiel v spoločnosti, ktorá mala podnikať v oblasti kontroly originality.\nJednotlivé sumy poskytli synovia sťažovateliek prevodom na účet obchodnej spoločnosti\nodporcu. Návrh na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) podali navrhovatelia\n\n2\n\nz dôvodu, že zo strany odporcu nedošlo k dohodnutému prevodu obchodných podielov\nna sťažovateľky a ani k podpisu zmluvy o tichom spoločenstve.\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 135/2012 z 23. septembra 2014 návrh zamietol\ns odôvodnením, že v priebehu konania sa preukázalo, že návrh navrhovateľov nebol podaný\ndôvodne, pretože nebola preukázaná aktívna legitimácia navrhovateľov a ani pasívna\nlegitimácia odporcu, keďže odporca neprijal finančné prostriedky ako fyzická osoba,\nale boli vložené na účet obchodnej spoločnosti.\n4. Na základe odvolania navrhovateľov Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 5 Co 10/2015 z 13. apríla 2016 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil,\nkeď usúdil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám\nvyplývajúcim z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na riadne a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia vrátane vysporiadania sa s podstatnou otázkou pasívnej\nlegitimácie v žalobe označeného odporcu.\n5. Navrhovatelia podali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodzovali z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj „CSP“). V dovolaní napádali rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu\nz dôvodu, že prvostupňový súd nevypočul nimi navrhovanú svedkyňu (sťažovateľku\nv 2. rade) a že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.\n6. Najvyšší súd v súlade s uznesením veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého je kumulácia\ndôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP neprípustná a v prípade\nuplatnenia oboch dôvodov prípustnosti sa dovolací súd obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, sa zaoberal len skúmaním prípustnosti\ndovolania žalobcov podľa § 420 písm. f) CSP. V napadnutom rozhodnutí dospel najvyšší\nsúd k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 420 písm. f) prípustné.\n\n3\n\n7. Sťažovateľky napádajú ústavnou sťažnosťou rozhodnutie najvyššieho súdu z troch\ndôvodov – pre mechanickú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení bez prihliadnutia na\nich účel, pre nevykonanie navrhovaného dôkazu vrátane neodôvodnenia jeho nevykonania\na pre neodôvodnenie právneho záveru súdu. V sťažnosti k tomu uvádzajú:\n„Okresný súd Nitra neprihliadol na okolnosti prípadu - len z dôvodu, že finančné\nprostriedky v konečnom dôsledku skončili na účtoch spoločnosti\n\nustálil,\n\nže žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Takéto hodnotenie dôkazov je však\nmechanické a nemá oporu v Ústave SR (najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že veľkú časť\nfinančných prostriedkov vložil na účet spoločnosti\n\nsamotný žalovaným\n\npo tom, ako boli finančné prostriedky poskytnuté jemu osobne. Všeobecné súdy vôbec\nneskúmali skutočnú vôľu\n\na\n\npoukázať finančné\n\nprostriedky práve v prospech osoby žalovaného a neprihliadli ani na skutočnosť, že väčšina\nfinančný prostriedkov bola odovzdaná priamo žalovanému. Nie je vecou žalobcov,\nako s finančnými prostriedkami naložil a že ich vložil na účty spoločnosti\n\n...\n\nSťažovatelia si dovoľujú poukázať na skutočnosť, že súdy nevykonali navrhovaný\ndôkaz - výsluch pôvodnej žalobkyne. Výsluch žalobkyne pritom v každom súdnom konaní\npredstavuje dôležitý zdroj informácii o skutkovom stave.\nZároveň si sťažovatelia dovoľujú poukázať, že Okresný súd Nitra nevykonanie\ndôkazu nijakým spôsobom neodôvodnil a v rozsudku sa mu ani nijakým spôsobom\nnevenoval. Napriek tomu, že sťažovatelia (resp. ich právny predchodca) Krajský súd v Nitre\na Najvyšší súd SR na uvedenú vadu opakovane upozorňovali, ani jeden z nich rozsudok\nokresného súdu nezrušil...\nOkresný súd Nitra vo svojom rozsudku uvádza, že žalobcovia (v čase rozhodnutia\nsúdu boli žalobcami\n\na\n\n) nie sú aktívne vecne\n\nlegitimovaní na podanie žaloby. Toto tvrdenie však Okresný súd Nitra nijakým spôsobom\nneodôvodnil.\nZ rozsudku Okresného súdu Nitra sa zdá (aj keď to z textu rozhodnutia nie je úplne\nzrejmé), že\n\nnepovažoval za aktívne vecne legitimovanú, nakoľko podľa\n\njeho názoru aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby by nemala ona, ale iba jej syn\n(z dôvodu, že peniaze osobne odovzdával žalovanému on - hoci\n\n4\n\naj\n\nzhodne uvádzali, že tieto peniaze pochádzali od\n\n).\nNie je však vôbec zrejmé, z akého dôvodu Okresný súd nepovažoval za aktívne vecne\nlegitimovaného\n\n. Okresný súd Nitra sa vysvetleniu tohto svojho záveru\n\nv rozsudku vôbec nevenuje. Ani jednou vetou.\nAk súd konštatoval, že aktívne vecne legitimovaným nebola\n\n, ale jej\n\nsyn - potom nie je zrejmé, ako dospel k záveru, že aktívne vecne legitimovaným nie je syn\n.\nZ rozsudku to nevyplýva a sťažovateľom to do dnešného dňa vôbec nie je zrejmé.\nSťažovatelia si dovoľujú zdôrazniť, že Okresný súd Nitra svoje rozhodnutie absolútne\nneodôvodnil - obsah právneho posúdenia a záverov, ku ktorým súd dospel má rozsah menej\nako jednu stranu (zvyšnú časť rozsudku tvoria iné zákonom požadované náležitosti súdneho\nrozhodnutia) a neodpovedá ani na základné otázky konania (ktoré sťažovatelia uvádzajú\nvyššie v texte tejto sťažnosti).\nKeďže Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd sa s opísaným konaním a rozhodnutím\nOkresného súdu stotožnili, sami sa dopustili porušenia namietaných práv sťažovateľa.“\n8. Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní ich sťažnosti vydal tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľov\n\na\n\nna súdnu\n\na inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017,\nsp. zn. 1Obdo/41/2016 porušené bolo.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.02.2018,\nsp. zn. 3Cdo 210/2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom\na\n\ntrovy právneho zastúpenia vo výške 690,22 EUR /za jeden\n\núkon právnej služby - podanie tejto sťažnosti/ do pätnásť dní od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\n\n5\n\n9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne listom č. k. KP 3/2018-72\nz 24. septembra 2018 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá vo svojom vyjadrení\nvyslovila názor o opodstatnenosti sťažovateľkami podanej sťažnosti a porušení ich práv.\nSvoj právny názor odôvodnila takto:\n«1. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadaní pléna 25. apríla 2018\nv konaní o zjednotení odchylných právnych názorov senátov podľa § 6 zákona č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Ústavnom súde“), prijal\nuznesením pléna sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 toto zjednocujúce stanovisko.\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\nVyššie uvedené je obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 29/2018 z 22. mája 2018.\n2. Po tomto náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach\nÚstavný súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn. IV. ÚS 49/2018 zo 16. mája 2018)\nv súvislosti s nepripustením kumulácie dovolacích dôvodov vyslovil, že základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nporušené bolo...\n1. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľkami namietané práva\nboli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.»\nPredsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení zároveň uviedla, že najvyšší súd súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.\n\n6\n\n10. Na opakovanú výzvu ústavného súdu oznámil právny zástupca sťažovateliek\nprípisom z 26. novembra 2018, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho\npojednávania.\n11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n12. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 Cdo 210/2017 z 2. februára 2018\nuviedol najmä tieto dôvody odmietnutia dovolania:\n«18. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva\njednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.\n19. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\ntýchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že:\na/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná,\nb/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených\nustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady\nzmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej\nvady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.\n20. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej\nstránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3\nveta prvá CSP).\n21. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými\nv označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcov len podľa\n\n7\n\nustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou ich dovolania z hľadiska\n§421 ods. 1 písm. b/ CSP).\n22. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/\nCSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu\nznemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace\nprocesné oprávnenia.\n22.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických\na právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním\nvyužívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných\norgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo\nprocesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom\na dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97\na II. ÚS 251/03).\n22.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu\nkonečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama\nprocedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu\njej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj\nR 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem\nnemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu\nčinnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania,\nnie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného\nnároku.\n22.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt\nprejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže\nbyť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,\n\n8\n\npresvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom\nna ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).\n22.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“\nsúdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.\n23. Žalobcovia, vychádzajúc z obsahu dovolania, prípustnosť podaného dovolania\nvyvodzujú z § 420 písm. f/ CSP, keď uviedli, že súdmi nebol vykonaným nimi navrhnutý\ndôkaz výsluchom svedka, ktorý mal zásadný význam pre posúdenie otázky ich vecnej\nlegitimácie a rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené.\n24. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom\nznemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy\nnedostatočné\n\nzistenie\n\nrozhodujúcich\n\nskutkových\n\nokolností,\n\nnevykonanie\n\nvšetkých\n\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,\nR 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,\n2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho\nnázoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá\nnadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\nv zmysle § 420 písm. f/ CSP nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu.\n25. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor,\nže nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania;\nnepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality)\nrozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok\nnesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil\naj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015\na I. ÚS 547/2016).\n25.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,\nprávna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v\nzmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\n\n9\n\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a\ndovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto\nstanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n25.2. V danom prípade odvolací súd pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval\nv súlade so zákonom, a to ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu\nsúdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia; odôvodnenie\nrozsudku odvolacieho súdu ako celok (spolu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie)\nspĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Obsah spisu nedáva žiadny\npodklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku\nz prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú\nznaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Za procesnú vadu\nkonania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\n26. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy dospel\nk záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym\nposúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,\n4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).\n26.1. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod\npre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci\n(nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať\nprocesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania.\n27. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie\nžalobcov nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné.\n28. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcov podľa\nustanovenia § 447 písm. c/ CSP.»\nIII.\n13.1 Zo zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22\nz 25. apríla 2018 vyplýva:\n\n10\n\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n13.2 Svoj názor ústavný súd zdôvodnil takto:\n«12. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký\nsenát“) vo svojom uznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 vyslovil právny názor,\npodľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421\nCSP neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len\nna posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené\nviaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska\nexistencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\nVeľký senát pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri\nsebe z § 420 CSP a z § 421 CSP využil interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 4 ods. 2 CSP,\nktorý upravuje, ako má súd postupovať v prípade, ak sa právna vec nedá prejednať\na rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia zákona ani na základe analógie.\nPodľa tohto článku súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil,\nak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti\na princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie\n\n11\n\nprocesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu\nprax najvyšších súdnych autorít.\nPri formulovaní svojho právneho názoru vychádzal najvyšší súd z toho, že právna\núprava dovolania a dovolacieho konania prešla prijatím nového procesného kódexu\nCivilného sporového poriadku zásadnou koncepčnou zmenou. Na základe teoretických\núvah, doterajších skúseností súdnej praxe a na základe rozhodovacej činnosti Európskeho\nsúdu pre ľudské práva boli určené dve základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť. Prvá úloha\nspočíva v náprave najzávažnejších procesných pochybení a druhá v riešení otázok\nzásadného právneho významu. Podľa názoru veľkého senátu je dovolanie upravené tak, aby\nbolo spôsobilé plniť obe tieto úlohy. To však neplatí v konkrétnom civilnom sporovom\nkonaní, kde môže dovolanie plniť vždy len jednu z vymedzených úloh. Súbežné plnenie\noboch týchto úloh v jednom dovolacom konaní je podľa názoru veľkého senátu vylúčené\na je preto na dovolateľovi, aby sa rozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie\nplniť.\nVeľký senát poukázal tiež na sprísnenú úpravu náležitostí dovolania, ktorá okrem\niného vyžaduje, aby bol dovolateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, v dovolacom konaní\nzastúpený advokátom, ale aby už samotné dovolanie bolo spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nCSP). Zákonodarca tým reagoval na poznatky doterajšej súdnej praxe, v ktorej sa neustále\nvyskytovali dovolania, v ktorých dovolatelia vyvodzovali hypotetické dôvody prípustnosti\ndovolania a súbežne namietali všetky právnou úpravou predpokladané dôvody prípustnosti\ndovolania, pričom neraz bolo zrejmé, že dovolanie nie je podávané s istotou, ale len\n„pre istotu“. Nová právna úprava chce preto zabrániť tomu, aby boli podávané dovolania,\nktoré sledujú ciele nezodpovedajúce povahe a účelu dovolacieho konania.\nĎalším argumentom, ktorý veľký senát použil v rámci zdôvodnenia svojho právneho\nnázoru, je princíp hospodárnosti konania, ktorý stavia nad dispozičný princíp, keď uvádza,\nže dispozičný princíp sa v dovolacom konaní výrazne oslabuje v prospech princípu\nprocesnej ekonómie.\n13. I. senát ústavného súdu rozhodujúci vo veci sp. zn. I. ÚS 643/2017\nsa s vysloveným\n\nprávnym\n\nnázorom\n\nveľkého\n\nsenátu\n\nnestotožňuje\n\na\n\nkonštatuje,\n\nže v dovolacom konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania\nv zmysle ustanovenia § 420 CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.\n\n12\n\n14. V normatívnych ustanoveniach CSP (§ 419 až § 423) sú uvedené podmienky,\nza splnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia § 420 až § 423 CSP upravujú\nprípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420 CSP taxatívne vymedzuje prvú skupinu\npodmienok prípustnosti dovolania, tzv. dôvody zmätočnosti a v ustanovení § 421 CSP\nje upravená druhá skupina podmienok prípustnosti, ktoré tvoria prípady, v ktorých ide\no otázky zásadného právneho významu. Z textu zákona vyplýva, že pri vymedzení\npodmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 CSP je možné dovolanie\nodôvodniť iba taxatívne uvedenými vadami zmätočnosti uvedenými v tomto ustanovení\na pri dovolaní prípustnom podľa ustanovenia § 421 CSP je možné podľa § 432 CSP ako\ndovolací dôvod namietať iba nesprávne právne posúdenie veci.\n15. Z uvedeného vyplýva, že rekodifikácia síce zmenila koncepciu dovolania,\nale úspešnosť dovolania je aj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí aj naďalej\nspĺňať podmienky prípustnosti a zároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov.\nRovnaký postup pri posudzovaní dovolania sa uplatňoval aj za predchádzajúcej právnej\núpravy, a teda v tomto smere nová právna úprava na tejto koncepcii nič nezmenila.\n16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia CSP nevyplýva obmedzenie, ktoré\nby čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie\nz dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu\nprípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací\ndôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania\na rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi\nneupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava\nje v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd\npri rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia\nje určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\n\n13\n\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.\n18. Z právnej úpravy CSP, ktorá neukladá dovolateľovi povinnosť podať dovolanie\nlen z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže podať\ndovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420, § 421 CSP). Absenciu\nzakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej úprave hodnotí\nústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť) zákonom,\na nie názorom de lege ferenda.\n19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nkaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá. V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu,\nčo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené\ndôvody prípustnosti dovolania len na jeden z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený\nna prednejšom mieste, jeho výklad protirečí nielen jasnému textu zákona, ale súčasne\naj základnému princípu, na ktorom CSP spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\n20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu\n(nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).\n21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\nprávneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429\nods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok\nminimálnej mzdy (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP) za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred\nzneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\n22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe\nbez právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\n\n14\n\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.\nÚstava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,\nak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,\nže právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok\nESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70,\nbody 35 - 36).\nExistenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,\nže ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého\nprocesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam\na formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol\nnarušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie\nsledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane\nproti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).\n23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti\ndovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým\nprávo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\n\n15\n\nIV.\n14. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom\nkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nkaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\n\n16\n\nobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného\nobvinenia proti nemu.\n17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n18. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov\nrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný\nčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento\nčlánok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv\na záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo\nna súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) len\njedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). Uvedené platí mutatis\nmutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6\nods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko\nv súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu\npre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé\nprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,\nprávo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia\na iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).\n\n17\n\n19. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne\nkonformného výkladu (IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného\nvyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú\ndo úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý\nzabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv\nfyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci\nsú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,\nIV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že\nprijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej\nspravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).\n20. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n21. K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že\n„Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení\nzákladného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie\nzákladného práva sťažovateľa garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné\npoužiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“\n(II. ÚS 31/04), pričom vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii,\nkeď právnu normu možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade\ns ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi\nv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány\nmajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152\nods. 4)“ (PL. ÚS 15/1998), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené\nv čl. 152 ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov\ns právnou silou nižšou ako ústava sama“ (I. ÚS 30/1999). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa\nvytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa\nnevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých ústava výslovne odkazuje\n\n18\n\nna podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky –\nkomentár. Druhé prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 1143.). Inými slovami,\n„K prvkom implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia\na aplikácia práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah\nprávnej úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu\nprávnej normy.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky – komentár. Druhé\nprepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 16.).\n22. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného\nvšetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva.\nToto ustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4... V právnom štáte možno rozumne\nočakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,\nale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení\nvšeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s ústavou. Preto príkaz\nčl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva... príkaz čl. 152\nods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.\nPredpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je\n„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,\nkto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať\ndodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu\nčl. 152 ods. 4 ústavy, nezíska oprávnenie na postup podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.»\n(DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky – komentár. Druhé prepracované vydanie.\nŠamorín : Heuréka, 2007, s. 1144.).\n23. S poukazom na už uvedené ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedníčky\nnajvyššieho súdu (bod 9) konštatuje, že aplikovanie právneho názoru veľkého senátu v jeho\nuznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie dôvodov\nprípustnosti dovolania so zámerom (cieľom) uskutočniť, či už nápravu najzávažnejších\nprocesných pochybení, riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie\njudikatúry, prísnejšiu formuláciu náležitostí dovolania, uplatňovanie princípu hospodárnosti\n\n19\n\nkonania, teda takého zámeru (cieľa), ktorý bol východiskom pre vyslovenie neprípustnosti\nkumulácie dovolacích dôvodov veľkým senátom, vedie k porušeniu základného práva\nna spravodlivé súdne konanie z dôvodu jeho nedôvodného obmedzenia, keďže po zmene\nprávnej úpravy prijatím Civilného sporového poriadku zjavne nebolo v tejto otázke\nzámerom zákonodarcu (či už úmyselným alebo neúmyselným vynechaním normy\nzakazujúcej kumuláciu dovolacích dôvodov) oslabiť zásadu procesného práva umožňujúcu\núčinnú ochranu subjektívnych práv strán sporu, čo znamená, že dovolací súd je povinný\ninterpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli\ndodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné\npostavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho\nsubjektívneho práva.\n24.\n\nÚstavný\n\nsúd,\n\nmajúc\n\nna\n\nzreteli\n\nzjednocujúce\n\nstanovisko\n\npléna\n\nč. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 (bod 13.1 a 13.2) a svoje východiská (body 14\naž 23), konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o dovolaní sťažovateliek, postupoval\nreštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení § 420 a § 421 CSP,\nkeď ho preskúmal len z jedného ním uplatneného dôvodu, a to podľa § 420 písm. f) CSP,\na nie aj z ďalších sťažovateľkami uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1\npísm. a) a b) CSP, čím porušil sťažovateľkami označené základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýroku tohto nálezu.\n25. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,\nústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n\n20\n\nVzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto\nnálezu.\n26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n27. Ústavný súd priznal sťažovateľkám trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku\n2018, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania sťažnosti ústavnému\nsúdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Tarifná odmena za jeden úkon právnej\nslužby v roku 2018 podľa § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 153,50 €. Za dva úkony\ns poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky tak sťažovateľkám prináleží suma 307 € a režijný\npaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za štyri úkony (po dva úkony pre obe sťažovateľky)\nv sume 36,84 €, čo spolu predstavuje sumu 343,84 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\n28. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. novembra 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/210/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:712c33d2-2c58-4009-828f-244cad14dabb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.29.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 29/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 29/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.29.2018.2"}, {"guid": "ussr:709756de-dfb6-4398-9da7-4bc34a0748ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 643/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 643/2017 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2"}, {"guid": "ussr:db0e7238-3302-43a2-ac9e-562cde1ffd4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:53d01fc9-e7b5-43ef-8352-6921d268bb06", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/07 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53d01fc9-e7b5-43ef-8352-6921d268bb06"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}], "citovane_v": []}