{"guid": "ussr:f6c237b8-9db2-4967-9282-e6324227a5f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.421.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 421/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 421/2018 z 7. 2. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 421/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.421.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2019-02-07", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f6c237b8-9db2-4967-9282-e6324227a5f8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.421.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.421.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.421.2018.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 421/2018-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nBUKOCEL, a. s., Hencovská 2073, Hencovce, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Obdo 19/2017 z 22. novembra 2017, za účasti Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti BUKOCEL, a. s., podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Obdo 19/2017 z 22. novembra 2017 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 19/2017\nz 22. novembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\np o v i n n ý obchodnej spoločnosti\n\nBUKOCEL, a. s., uhradiť trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat\neur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie ECKER –\nKÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n21. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BUKOCEL, a. s., Hencovská\n2073, Hencovce (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n1 Obdo 19/2017 z 22. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo\n\nsťažnosti\n\nvyplýva,\n\nže\n\nv\n\nprávnej\n\nveci\n\nžalobcu\n\nSLOVENSKÝ\n\nVODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Radničné námestie 8, Banská Štiavnica\n(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi ako žalovanému rozhodol Okresný súd Vranov\nnad Topľou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 Cb 7/2013-574 z 24. apríla 2014\ntak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 087 925,35 €\ns príslušenstvom, konanie v časti o zaplatenie istiny 52 515,90 € s 8,75 % ročným úrokom\nz omeškania od 19. októbra 2013 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti\nžalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania\nvo výške 88 %.\n\n2\n\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nKrajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Cob 70/2015\nz 20. októbra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.\nSťažovateľ uvádza, že dovolanie podal z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „CSP“) a podľa § 420 písm. f) CSP. Následne podaním doručeným najvyššiemu súdu\n14. júna 2017 sťažovateľ vzal dovolanie v časti týkajúcej sa dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP späť, reagujúc na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký senát“) sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017,\ntýkajúceho sa neprípustnosti kumulácie dôvodov dovolania podľa § 420 CSP a § 421 CSP.\nNajvyšší súd čiastočné späťvzatie dovolania považoval za zmenu dovolacích dôvodov,\nktorú však podľa § 434 CSP možno urobiť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.\nVychádzajúc z uvedeného dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania len z hľadiska § 420\npísm. f) CSP, a nie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n„Je... nutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že sťažovateľ pristúpil k späťvzatiu v rámci\nodbornej starostlivosti a z dôvodu právnej istoty, a to bezprostredne a v krátkom čase\n(menej ako 2 mesiace) po tom, ako bol uznesením Veľkého senátu zjednotený právny názor\no kumulácii dovolacích dôvodov v zmysle § 420 a § 421 CSP. V čase podania dovolania\nsťažovateľa (resp. do uplynutia zákonnej lehoty na podanie dovolania) neexistovala\njednotná ustálená judikatúra vo vzťahu k predmetnej právnej otázke, pričom kumuláciu\ndovolacích dôvodov CSP výslovne nezakazuje, preto sťažovateľ pri uplatnení všetkej\nzodpovedajúcej odbornej starostlivosti nemohol ovplyvniť danú právnu skutočnosť\n(uplatnenú kumuláciu uplatnených dovolacích dôvodov), ktorá mala v konečnom dôsledku\nna základe prijatého uznesenia Veľkého senátu za následok nepreskúmanie dôvodnosti\npodaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) – c) CSP zo strany Najvyššieho súdu\n\n3\n\nSlovenskej republiky a odmietnutie dovolania. Takýto postup Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky je podľa názoru sťažovateľa potrebné považovať za zjavné a neprípustné\nobmedzenie práva na súdnu ochranu, pričom zdôvodnenie predmetného postupu v zmysle\nUznesenia nemôže z hľadiska svojej presvedčivosť, spravodlivosti a ústavnej konformity\nobstáť.\nNemožno sa v tejto súvislosti preto zásadne stotožniť s argumentáciou Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že čiastočné späťvzatie dovolania zo strany\nsťažovateľa vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je\npotrebné chápať ako zmenu dovolacích dôvodov podľa § 434 CSP, ktorú je možné vykonať\nlen do uplynutia lehoty na podania dovolania, pričom úkon späťvzatia podľa § 446 CSP sa\nmôže vzťahovať len k rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda, avšak nie k dovolacím\ndôvodom. Zmenu dovolacích dôvodov je podľa nášho právneho názoru potrebné vykladať\nako takú zmenu, ktorá má za následok dodatočné uplatnenie iného dovolacieho dôvodu, ako\ntoho, ktorý bol uplatnený v rámci zákonnej lehoty na podanie dovolania [napr.\nak dovolateľ v rámci dovolania uplatní dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)\na po uplynutí zákonnej lehoty na podanie dovolania tento dovolací dôvod zmení na dôvod\npodľa § 421 ods. 1 písm. b)], k čomu však v dovolacom konaní zo strany sťažovateľa\nneprišlo.\nNa rozdiel od názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky máme za to, že CSP\nv rámci ustanovenia § 446 CSP, ktoré upravuje postup v prípade dispozície dovolateľa\ns dovolacím konaním, neobmedzuje dovolateľa v tom, aby sa táto dispozícia s dovolacím\nkonaním vzťahovala z hľadiska rozsahu iba k tomu, aký postup v konaní (resp. výrok) súdu\nnižšieho stupňa sa dovolaním napáda. Sme totiž toho názoru, že práve dovolacie dôvody\nupravené v rámci ustanovení § 420 a § 421 CSP slúžia na vymedzenie rozsahu zákonnej\ndôvodnosti podaného dovolania a dovolateľ tak prostredníctvom predmetných dôvodov\nvymedzuje dovolaciemu súdu rozsah, v akom má dovolací súd uplatniť svoju prieskumnú\nprávomoc voči rozhodovaniu súdov nižšie stupňa.\nSme preto toho názoru, že v súlade s platnou procesnou právnou úpravou v zmysle\nCSP mal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na základe čiastočného\nspäťvzatia dovolania zastaviť konanie v časti preskúmania dôvodnosti dovolania v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP a zaoberať sa ďalej vecným preskúmaním dovolacích dôvodov v zmysle\n\n4\n\n§ 421 ods. 1 písm. a) – c) CSP a po preskúmaní dôvodnosti uplatnenia\npredmetných dovolacích dôvodov vo veci meritórne rozhodnúť spôsobom podľa § 448 alebo\n§ 449 CSP.\nNakoľko však Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa odmietol\ns poukazom na § 447 písm. c) a f), pričom sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia\nveci arbitrárnym spôsobom zaoberal iba dovolacím dôvodom, ktorý na základe čiastočného\nspäťvzatia dovolania zo strany sťažovateľa nebol ďalej predmetom prieskumu v rámci\ndovolacieho konania a dovolacími dôvodmi, na ktorých sťažovateľ v dovolacom\nkonaní zotrval, ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal, máme za to, že boli\nporušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1\nDohovoru.“\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. novembra 2017,\nnapadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 12. júla 2018 prijal sťažnosť\npodľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie\nkonanie.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu\nsťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,\naby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,\naby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca\nsťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne\npojednávanie.\n\n5\n\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nPredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2018\nNobs 47/2018 z 12. septembra 2018, v ktorom uviedla:\n«S názorom sťažovateľky prezentovaným v ústavnej sťažnosti nesúhlasíme. Vo veci\nrozhodujúci senát 1 O bol pri svojom rozhodovaní s poukazom na ustanovenie § 48 ods. 3\nC. s. p. viazaný závermi uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 V Cdo/2/2017. Pritom považujeme\nza nevyhnutné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi\npredpismi upravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní tak, ako tomu bolo\nv posudzovanom prípade (rovnako aj II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013).\nPokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľky s vyhodnotením jej „čiastočného späťvzatia\ndovolania“ týkajúceho sa uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 431 C. s. p.,\nuskutočneného po uplynutí lehoty na podanie dovolania vyhodnoteného ako zmena\nuplatnených dovolacích dôvodov, poukazujeme na skutočnosť, že predmetný právny\nnázor bol prvýkrát vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 9. novembra 2017, sp. zn. 1 Cdo/126/2017 (bod 3 jeho odôvodnenia). Vo veci rozhodujúci\nsenát 1 O len rešpektoval predmetný skôr vyslovený právny záver. Pritom poukazujeme\nna to, že do práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces nepatrí,\naby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktoré predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), a že právo na spravodlivý\nsúdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom\núspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi\n(I. ÚS 50/04).\nZároveň považujeme za nevyhnutné upriamiť pozornosť Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na body 45 až 47 odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu,\n\n6\n\nv ktorých po prijatí záveru, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté\ndovolateľkou namietanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p., dovolací súd\nskonštatoval, že pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci\n(dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C. s. p.), dovolací dôvod\nnie je vymedzený v súlade so zákonom, čo zakladá dôvod pre odmietnutie jej dovolania\npodľa § 447 písm. f/ C. s. p.\nK tvrdenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\npoukázal vo veci konajúci senát na spôsob, akým je potrebné dovolací dôvod podľa § 432\nC. s. p. vymedziť, ak má byť dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.,\na to aj s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017,\nsp. zn. 3 Cdo/6/2017. Sťažovateľka predmetným spôsobom nepostupovala a odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ktorý je nevyhnutý na prijatie záveru\no prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. – pozn. Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky) vyvodzovala z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n12 Cb/2/2013, ktoré vydal krajský súd ako súd prvej inštancie.\nTaktiež ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 195/2012,\nna ktorý poukazovala v dovolaní sťažovateľka, nepredstavuje rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu. Zákon výslovne v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. viaže\nprípustnosť dovolania na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky ako súdu dovolacieho. Odklon odvolacieho súdu pri riešení konkrétnej\nprávnej otázky od iných rozhodnutí (t. j. napríklad rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ako súdu odvolacieho alebo rozhodnutí iných súdov vrátane Ústavného súdu\nSlovenskej republiky) nemôže založiť prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného zákonného\nustanovenia.\nK rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010, sp. zn.\n1 ObdoV/23/2010 zároveň vo veci rozhodujúci senát 1 O výslovne uviedol, že ide\no rozhodnutie, ktorým bolo dovolanie vo veci vedenej pod sp. zn. 1 ObdoV/23/2010\nodmietnuté výlučne z procesných dôvodov, čo znamená, že ním neboli riešené žiadne právne\notázky (vrátane právnej otázky, ktorú mal podľa sťažovateľky posudzovať dovolací súd\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/19/2017).\n\n7\n\nDovolacie námietky, v ktorých sťažovateľka videla prípustnosť dovolania podľa\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/, resp. písm. c/ C. s. p., by dovolací súd nemohol skúmať\nani v súčasnosti s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 31. júla 2017, sp zn. 6 Cdo/123/2017, v ktorom dovolací súd v relevantnej časti\nskonštatoval, že dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátkou)\nnevymedzil uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom)\nspôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 tohto právneho predpisu.\nPrípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm. a/ a zároveň aj písm. b/ a písm. c/ § 421 ods. 1\nC. s. p., hoci súčasná existencia všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez\nďalšieho z povahy veci vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým,\nže určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene\na zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto\nodôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok\nv odôvodnení predpokladov prípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie\n§ 440 C. s. p. o viazanosti dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi\njeho prípustnosti. Vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným\ndovolacím dôvodom. Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom\nlen, ak sa týka otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený\npredpoklad podľa písm. a/ alebo podľa písm. b/ alebo podľa písm. c/ § 421 ods. 1 C. s. p.\nUvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo pritom podrobené\nústavnoprávnemu\n\nprieskumu\n\na\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv\n\nuznesení\n\nz 12. decembra 2017, č. k. I. ÚS 644/2017-10 vyhodnotil citované závery – aplikovateľné\naj pre posudzovanú vec – ako ústavne konformné.»\nSťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu\npredsedníčky najvyššieho súdu v podaní zo 16. októbra 2018, v ktorom uvádza,\nže vzhľadom na obsah vyjadrenia zotrváva na argumentácii uvedenej v sťažnosti.\nVo svojom stanovisku tiež uvádza:\n„Vo vzťahu k Vyjadreniu si dovoľujeme podotknúť, že Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sa obmedzil len na skutočnosti, ktoré už boli uvádzané v samotnom napadnutom\nuznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2017, sp. zn. 1 Obdo/19/2017,\n\n8\n\npričom v rámci svojho Vyjadrenia tak neuviedol žiadne nové relevantné právne skutočnosti,\nku ktorým by sťažovateľ nezaujal právne stanovisko spolu s odôvodnením už v rámci\npodanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak de facto, ako sám uviedol\nv závere Vyjadrenia, ponechal na Ústavnom súde Slovenskej republiky, aby posúdil,\nči v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo napadnutým uznesením k zásahu\ndo základného práva sťažovateľa.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý\nrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\n\n9\n\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale\naj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\n\n10\n\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nVychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť\nnámietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu z 22. novembra 2017 malo dôjsť k porušeniu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZákladom sťažovateľovej argumentácie je tvrdenie, že najvyšší súd porušil označené\npráva z dôvodu, že nepripustil späťvzatie dovolania v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP. Následne najvyšší súd preskúmal dovolanie vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP, vzhľadom na zákaz kumulácie dovolacích dôvodov však\ndovolanie v časti, v ktorej namietal dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c)\nCSP, vecne nepreskúmal.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení z 22. novembra 2017 uviedol, že sťažovateľ\nprípustnosť a dôvodnosť dovolania založil na § 420 písm. f) CSP a na § 421 ods. 1 písm. a),\nb) a c) CSP. Poukázal na podanie sťažovateľa, ktorým čiastočne vzal späť dovolanie,\npričom dospel k záveru, že „pokiaľ mal dovolateľ na mysli to, že na... dovolacom dôvode\npodľa ust. § 420 písm. f/ CSP už netrvá, v skutočnosti ide o zmenu ním uplatnených\ndovolacích dôvodov..., dovolací súd na zmenu uplatnených dovolacích dôvodov,\nuskutočnenú po uplynutí dovolacej lehoty, neprihliadol“. Najvyšší súd následne – vzhľadom\nna to, že neprihliadol na čiastočné späťvzatie dovolania, „skúmal prípustnosť dovolania\nv zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP“. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia\nsa najvyšší súd podrobne vysporiadal s dôvodnosťou podaného dovolania z hľadiska\ndovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.\n\n11\n\nVo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP najvyšší\nsúd uviedol, že „prípustnosť dovolania nie je splnená ani podľa ust. § 421 CSP, pretože\nuplatnenie všetkých troch dovolacích dôvodov naraz... je navzájom protichodné a logicky\nsa aj vzájomne vylučuje. Dovolateľ nemôže zároveň namietať, že odvolací súd sa odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/) a zároveň, že konkrétna\nprávna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/)\na zároveň, že právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/)...\n... Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí dovolací dôvod\nv zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP vymedziť jednoznačne, pretože ak jednotlivé dovolacie\ndôvody dovolateľ vzájomne kumuluje, resp. uvedie, že odvolací súd vec nesprávne právne\nposúdil bez toho, aby jednoznačne vymedzil konkrétny dovolací dôvod v zmysle ust. § 421\nods. 1 CSP, jeho dovolanie je neurčité a zmätočné, čo zakladá zákonný dôvod\npre odmietnutie dovolania v zmysle ust. § 447 písm. f/ CSP...“.\nPokiaľ ide osobitne o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP – najvyšší súd\ninterpretoval pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ s odkazom,\nže existenciu uvedeného dovolacieho dôvodu sťažovateľ odôvodňuje rozhodnutím\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Cb 2/2013 a nálezom ústavného súdu sp. zn.\nIV. ÚS 195/2012 zo 16. augusta 2012 – ktoré nie sú rozhodnutiami dovolacieho\nsúdu. Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 23/2010 zo 16. decembra\n2010 – ním najvyšší súd ako dovolací súd odmietol dovolanie z procesných dôvodov.\nZ uvedených\n\ndôvodov\n\n„nemožno považovať\n\nrozhodnutia,\n\nza rozhodnutia\n\nna\n\nktoré\n\nodkázal\n\npredstavujúce\n\nsťažovateľ\n\nustálenú\n\nv\n\ndovolaní,\n\nrozhodovaciu\n\nprax\n\ndovolacieho súdu čo do merita veci, od ktorej sa mal odvolací súd v posudzovanom prípade\nodkloniť pri (vy)riešení konkrétnej právnej otázky. Dovolanie žalovaného z hľadiska ním\nvymedzeného dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je preto\nopodstatnené.“.\nNajvyšší súd napokon v odôvodnení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, „podľa záveru ktorého\nkumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP a ust. § 421 CSP\n\n12\n\nje neprípustná. Ak sú v dovolaní... súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len\nna posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska ust. § 420 CSP. S poukazom na vyššie\nuvedený\n\nzáver...\n\ndovolací\n\nsúd\n\nsa\n\nv\n\npreskúmavanej\n\nveci\n\nnezaoberal\n\nvecným\n\nposúdením dovolania žalovaného, podaného z dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ až c/\nCSP.“.\nVychádzajúc z uvedenej argumentácie najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podľa\n§ 447 písm. c) a f) CSP odmietol.\nZ napadnutého uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd preskúmal dovolanie len\nz hľadiska § 420 písm. f) CSP, vychádzajúc z právneho názoru o zákaze kumulácie\ndovolacích dôvodov vyjadreného v uznesení veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017\nz 19. apríla 2017, v ktorom veľký senát uviedol:\n„... Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP\nje neprípustná.\n... Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených\nustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\n... Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až\nf/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie\nprípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto\nustanovení uvedená na prednejšom mieste.“\nVeľký senát najvyššieho súdu zmenil právny názor týkajúci sa zákazu kumulácie\ndovolacích dôvodov a uznesením sp. zn. 1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol:\n„Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.“\nNapokon o otázke zákazu kumulácie dovolacích dôvodov ústavný súd vo veci\nzjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu uznesením sp. zn.\nPLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 rozhodol:\n\n13\n\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nVychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd uvádza, že právny názor\nnajvyššieho súdu o zákaze kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a podľa § 421\nCSP – na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu – je arbitrárny\na ústavne nesúladný.\nÚstavný súd neakceptoval ani obranu predsedníčky najvyššieho súdu (a ani príslušný\nprávny záver v napadnutom uznesení, pozn.), podľa ktorej najvyšší súd sa v napadnutom\nuznesení vysporiadal aj s dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)\nCSP, pričom\n\ndospel\n\nk\n\nzáveru,\n\nže\n\ntieto\n\ndôvody\n\nneboli\n\nvymedzené\n\nzákonom\n\npredpísaným spôsobom, keďže súčasné uplatnenie týchto dovolacích dôvodov sa vzájomne\nvylučuje.\nÚstavný súd v prvom rade poukazuje na to, že veci, ktoré sú predmetom\nrozhodovania všeobecných súdov, pozostávajú spravidla z viacerých skutkových a právnych\nprvkov – pričom nemožno vylúčiť situáciu – že určitý skutkový a právny aspekt\nprejednávanej veci posudzuje dovolací súd nejednotne, prípadne určitý skutkový a právny\naspekt špecifický pre konkrétne prejednávanú vec nebol predmetom rozhodovania\ndovolacieho súdu. V takýchto prípadoch by prichádzalo do úvahy súbežné uplatnenie\n\n14\n\ndovolacích dôvodov podľa § 421 CSP. Je relevantné, že v prerokúvanom prípade\nuvedená úvaha nie je úplne akademická, keďže sťažovateľ v dovolaní – vychádzajúc\nz toho, ako obsah dovolania vymedzil najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia –\nna jednej strane namietal, že najvyšší súd sa odklonil od svojej rozhodovacej praxe –\nv otázke, či porušil zákonnú povinnosť (zrejme kontraktačnú povinnosť, pozn.) –\na tiež namietal, že najvyšší súd doteraz neposudzoval otázku povinnosti platiť za odber\npovrchovej vody pri neuzavretí zmluvy a určenia výšky platby v takom prípade.\nV druhom rade ústavný súd neakceptoval obranu predsedníčky najvyššieho súdu\naj s poukazom na právny názor vyplývajúci z uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/2018. Ústavný\nsúd v predmetnom uznesení totiž uviedol:\n„16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého\ndôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť\naj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava\nje v tomto smere jasná a jednoznačná...\n17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.“\nZ uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 vyplýva právny názor,\nže ústavne súladný výklad príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku\npredpokladá možnosť kumulovať dovolacie dôvody podľa § 420 CSP a podľa § 421 CSP\na tiež možnosť kumulovať dôvody zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci\n\n15\n\nustanovenia § 420 CSP. Z uvedeného preto nevyhnutne vyplýva možnosť dovolateľa\nkumulovať dovolacie dôvody aj v rámci ustanovenia § 421 CSP.\nNa základe týchto skutočností – vychádzajúc predovšetkým z právneho názoru pléna\nústavného súdu v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 ‒ ústavný súd dospel\nk záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. novembra 2017 porušil základné\nprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1\nvýroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň\nvec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\nKeďže najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Obdo 19/2017 z 22. novembra\n2017 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6\n\n16\n\nods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym\nnázorom ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nSťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za dva úkony právnej služby\nvo výške 390,50 €.\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej sume 390,50 €\n(bod 3 výroku nálezu) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony\nprávnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia\nvrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd\nvychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018\nv sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových\nvýdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 9,21 € (1/100 výpočtového\nzákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 325,42 €. Z priloženého\nosvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa\nje platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto uvedená suma bola zvýšená\n\n17\n\no DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.\nPriznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2019\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie-dovolacie dôvody", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "opravný prostriedok-mimoriadny", "dovolanie-dovolacie dôvody", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitie)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Obdo/19/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:500b0374-5eea-4831-bb69-f6f923ac6eb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.644.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 644/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 644/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.644.2017.1"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:6386ec07-19a2-4835-9504-ff7b162fdcf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2012 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6386ec07-19a2-4835-9504-ff7b162fdcf2"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "01b94d3e-f366-4df5-9c5c-2748dbd5cf86:0b991d3c-83a0-484a-9813-c03bef24cf44", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8812214013.3", "spisova_znacka": "5Cob/70/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Cob/70/2015 z 19. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-10-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8812214013.3"}, {"guid": "6511f59e-9b82-4b54-981d-ed110e0fb69b:54d99cd9-4869-4e8c-af29-69a8860eb2bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Cb/7/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 8Cb/7/2013 z 24. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6511f59e-9b82-4b54-981d-ed110e0fb69b:54d99cd9-4869-4e8c-af29-69a8860eb2bd"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e6d940c5-893d-464f-b1ec-f6e5f1076c14", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.488.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2023 z 11. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.488.2023.1"}, {"guid": "c95cecc0-625e-40c9-9087-afad679eab86:ff138b6e-e8c0-464d-8d07-82b37350fd45", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8117221676.1", "spisova_znacka": "1Obdo/25/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/25/2023 z 23. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8117221676.1"}, {"guid": "62a660ca-7b4e-4838-948d-b17582d542a3:21958895-c1b8-426f-bce4-963bf0bcd87f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:8812214013.5", "spisova_znacka": "3Cob/166/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/166/2023 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:8812214013.5"}]}