{"guid": "ussr:c51c608c-894c-43f7-967f-8095601b1203", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.388.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 388/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 388/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 388/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.388.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36", "nazov": "čl. 36 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c51c608c-894c-43f7-967f-8095601b1203", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.388.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.388.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.388.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 388/2018-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),\nzo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Mikulášom Pavlíkom, Š. Kukuru 14, Michalovce, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36\nListiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Cdo 85/2017 z 19. marca 2018 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti\n\n, na súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných\npráv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Cdo 85/2017 z 19. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 85/2017\nz 19. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 85/2017\nz 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol\ndovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 11 Co 410/2016 z 12. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“),\nktorým odvolací súd odmietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu\nKošice I sp. zn. 16 C 832/2001 z 8. júla 2016.\nSťažovateľka s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí a v sťažnosti\nuvádza: „Sťažovateľ jednoznačne tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie mu nebol riadne\ndoručený, nakoľko tento obdržal v neúplnej podobe bez druhej strany rozsudku. Na túto\nskutočnosť bol súd prvej inštancie upozornený listom sťažovateľa zo dňa 17. 8. 2016\nso žiadosťou o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty\nna odvolanie.\nSúd prvej inštancie žiadosti sťažovateľa vyhovel, čoho dôkazom je skutočnosť,\nže úplný (bezvadný) rozsudok bol opätovne zaslaný stranám sporu a sťažovateľovi doručený\n\n2\n\ndňa 22. 8. 2016, od ktorého dátumu mu začala plynúť lehota na podanie odvolania\ntak, ako to konštatuje súd prvej inštancie, či odvolací súd (podmienka žiadosti o predĺženie\nlehoty na odvolanie, bod 17, str. 3 rozsudku odvolacieho súdu).\nSťažovateľ jednoznačne tvrdí, že nemôže byť na jeho ujmu, ak mu súd prvej inštancie\ndoručil rozsudok dňa 22. 8. 2016 bez vedomia sudcu. Je len pochopiteľné, že ako náhle súd\nprvej inštancie doručil sťažovateľovi úplný rozsudok, znovu tento voči nemu podal\nodvolanie v zákonnej lehote.\nSťažovateľ má za to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež právo\nna doručenie meritórneho rozhodnutia v úplnej podobe bez chýbajúcej strany. Z tohto\ndôvodu, tak ako je horeuvedená odvolacia lehota k podaniu odvolania, začala plynúť\npre sťažovateľa až po doručení úplného rozsudku a preto tvrdíme, že odvolanie bolo podané\nvčas. Pokiaľ odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, postupoval\npríliš formalisticky a v zmysle judikatúry extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich priebeh\nkonania.\nTvrdíme, že pokiaľ sa sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť s rozhodnutím v celom\nrozsahu, odmieta právny názor odvolacieho súdu, že sťažovateľovi nič nebránilo podať\nodvolanie proti doručenému rozsudku a tvrdenú chýbajúcu druhú stranu namietať\nv odvolaní, prípadne podať návrh na vydanie opraveného uznesenia, alebo požiadať\no predĺženie lehoty na podanie odvolania z tohto dôvodu. (Sťažovateľ si túto povinnosť\nsplnil svojim listom zo dňa 17. 8. 2016, z ktorého obsahu je jasné a zrozumiteľné, čo žiada\na ak mu súd vyhovel doručeniu úplného rozsudku a nie vydaním uznesenia, v celom rozsahu\nuznal opodstatnenosť sťažovateľa).“\nSťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že „V danom prípade je potrebné\nvychádzať z nasledujúcej skutočnosti, ktorá je podstatná pre posudzovanie plynutia lehoty\nna odvolanie:\n- dňa 22. 8. 2016 na základe žiadosti sťažovateľa zo dňa 17. 8. 2016 mu bol\ndoručený rozsudok súdu prvej inštancie,\n- posledný\n\ndeň lehoty\n\nk\n\npodaniu odvolania pre\n\n6. september 2016,\n\n3\n\nsťažovateľa bol deň\n\n- odvolanie sťažovateľ podal 5. septembra 2016, teda v zákonom stanovenej lehote\nna podanie odvolania v zmysle poučenia súdu v doručenom rozsudku sťažovateľovi\ndňa 22. 8. 2016.\nZároveň chceme opakovane poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ žiadal súd\no opätovné doručenie rozsudku a tento jeho žiadosti vyhovel. Dokladom o doručení\nrozsudku sťažovateľovi je doručenka, ktorá musí byť priložená k originálu rozsudku\na je súčasťou spisu. Ak doručenie rozsudku sťažovateľovi dňa 22. augusta 2016 nemá mať\nvplyv na plynutie novej lehoty na odvolanie, ako je potom potrebné chápať postup súdu\nv tomto prípade, či ako benefícium, ústretový krok a naplnenie zásady súčinnosti bez vplyvu\nna účinky pôvodného doručenia? Súd prvej inštancie aj v druhom prípade doručoval\nrozsudok do rúk advokáta sťažovateľa bez poznámky napr. v tom zmysle, že doručenie\nmá iba informatívny charakter. Dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,\nže sťažovateľovi nič nebránilo podať odvolanie proti doručenému rozsudku a tvrdenú\nchýbajúcu druhú stranu namietať v odvolaní, tým v podstate ospravedlnil chybu súdu prvej\ninštancie v podobe doručenia nekompletného rozsudku s fatálnymi následkami\npre sťažovateľa. Tvrdíme, že je nespochybniteľné, že zo strany súdu prvej inštancie došlo\nk chybe, ktorú je potrebné proporcionálne posudzovať s postupom sťažovateľa, ktorého\nodvolanie nemalo byť podané v zákonnej lehote. Ak v oboch prípadoch išlo o prípadnú\nchybu, máme za to, nie je možné voči sťažovateľovi rozhodnúť s fatálnymi dôsledkami\npri súčasnom tolerovaní postupu súdu prvej inštancie bez ujmy...\n... Dovolací súd sa snaží presadiť názor, že odvolacia lehota plynie v zmysle § 223\nods. 1 a § 362 ods. 1 CSP po doručení akéhokoľvek, teda i vadného rozsudku. Takýto výklad\nje v príkrom rozpore nielen s čl. 46 ods. 1 ústavy, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Neúplnosť je vadou rozsudku, ktorá robí akt doručenia\nza neúčinný. Tvrdenie, že chýbajúca str. 2 rozsudku bola len zhrnutím vyjadrenia\nžalovaného, ktoré sťažovateľ poznal, je tvrdením zľahčujúcim v stave „post factum“,\nteda osoby poznajúcej obsah str. 2. Sťažovateľ nemohol predpokladať, že str. 2 nebude\nobsahovať zásadné argumenty súdu, na ktoré pred podaním odvolania potreboval poznať\nodpovede. Preto postup dovolacieho súdu javí znaky odmietnutia práva na spravodlivý\nsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.\n\n4\n\nSťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:\n„1. Základné právo obchodnej spoločnosti\n\n, so sídlom\n\n,\n\n, v zast. JUDr. Mikulášom Pavlikom\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo na súdnu a inú právnu ochranu\nako aj článku 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd právo na spravodlivé súdne konanie, uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 19. marca 2018, sp. zn. 3 Cdo 85/2017, bolo porušené.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. marca 2018,\nsp. zn. 3Cdo 85/2017 sa ruší.“\nÚstavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 388/2018-9 z 20. júna 2018 prijal podľa\n§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\nsťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nsa\n\nk\n\nprijatej\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľky\n\nvyjadril\n\nprípisom\n\nsp. zn. KP 3/2018 zo 14. septembra 2018, v ktorom predsedníčka najvyššieho súdu\npoukázala na to, že:\n„Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil svoj\nprávny názor aj dôvody, pre ktoré nepovažoval postup odvolacieho súdu za nesprávny.\nNamietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s\nnámietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.“\nSťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2018 k vyjadreniu\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nže aj keď dovolanie\n\nuvádza:\n\n„Najvyšší\n\nsťažovateľa\n\nproti\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrozsudku\n\n5\n\nrepubliky\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nsám\n\nuvádza,\n\nv\n\nKošiciach\n\nz 12. októbra 2016 sp. zn. 11Co 410/2016 odmietol ako nedôvodné, ale poukazuje,\nže vo svojom odôvodnení skonštatoval, že je zrejmé, že takýto postup súdu (súdnej\nkancelárie) nebol správny, nedosahuje však intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny\nproces, nakoľko chýbajúca druhá strana rozsudku neobsahuje skutkové zistenia ani právne\nzávery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania,\nani iné skutočností podstatné pre taktiku ďalšieho potupu v spore, vrátane prípravy\nodvolania.\nMáme za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky si sám protirečí, ak na jednej\nstrane odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nz 12. 10. 2016, sp. zn. 11 Co 410/2016 a na druhej strane konštatuje, že postup súdu voči\nnemu nebol správny.\nOpätovne poukazujeme na skutočnosť, že nemôže byť na ujmu sťažovateľa nesprávny\npostup súdu, ak vyhovel jeho žiadosti o doručenie kompletného rozsudku (bezvadného)\na tento mu doručil. Taktiež tvrdíme, že nemôže byť na ujmu sťažovateľa nesprávny postup\nsúdu, ktorý svojim postupom vniesol zmätok čo sa týka plynutia lehoty na podanie\nodvolania vo vzťahu k sťažovateľovi a preto máme za to, že neobstojí zásada aj napriek\ntomu, že žalobca bol zastúpený advokátom podľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným\nostražitým, opatrným) teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon\nsvojich práv. Dôkazom nášho tvrdenia je akceptovateľnosť požiadavky sťažovateľa súdom\ndoručiť bezvadný rozsudok s plynutím novej lehoty na podanie odvolania v zmysle jeho\nžiadosti.“\nVzhľadom\n\nna\n\noznámenia\n\nprávneho\n\nzástupcu\n\nsťažovateľky\n\na predsedníčky\n\nnajvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný\nsúd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho\npojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.\nII.\n\n6\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne\nkonanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\n\n7\n\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom\nvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať\nuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí\nbyť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152\nods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav\na aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\n\n8\n\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,\nboli relevantné aj v danej veci.\nVychádzajúc z argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho\nsúdu a spisovej dokumentácie, ústavný súd uvádza, že čl. 46 ods. 1 ústavy svojím textom\n(Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci\nv stávke (porovnaj bod 7.1 nálezu sp. zn. II. ÚS 591/2012, uznesenie sp. zn. II. ÚS 30/2016\nbod 11). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje\nv konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované\n\n9\n\nzákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí\nposkytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\nUvedená judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej konkretizácie\npráva na súdnu ochranu a z požiadavky zabezpečiť reálnosť prístupu (I. ÚS 84/97,\nII. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom upraveným štádiám a inštanciám\nkonania [porovnaj Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne vety z rozhodovacej činnosti\nÚstavného súdu Slovenskej republiky 1993 ‒ 2000, bod 71 a ‒ nasl.]. Z toho vyplýva,\nže ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie\nvzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie každé porušenie\nzákona, je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd už uviedol (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010, II. ÚS 212/2013),\nže rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať\nsi prípustnosť vecí vo svojich konaniach a vychádza z právneho názoru, podľa\nktorého je v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie\nprípustnosti opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská\nz hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou,\naby takáto interpretácia nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná\ns právom na súdnu ochranu.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi\nposkytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho\nopravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne\nupravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov, ktoré upravujú prípustnosť\ndovolania, je aj porušenie práva na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom\nsúdu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Ak účastník\nkonania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom\nopravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu,\nv akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní.\n\n10\n\nZ napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka uplatnila\ndovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nZ dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva: «Predkladateľ ponecháva\ntzv. vady zmätočnosti s terminologickým a systematickým prispôsobením novej koncepcii\nsporového konania. Dovolací dôvod podľa § 411 písm. f) je potrebné vykladať\neurokonformne v súlade s judikatúrou ESĽP, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide\no porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Doterajší pojem\n„odňatie možnosti konať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom\n„právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry\nESĽP i ÚS SR. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti,\nnestačí jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania a naopak, ak konanie ako celok\nznaky spravodlivosti nevykazuje, bude dovolanie prípustné vždy.»\nNa základe uvedeného najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal, či odmietnutie\nodvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu vykazovalo znaky procesného\npostupu znemožňujúceho strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď v napadnutom uznesení\nuvádza: «12. V danom prípade bol rozsudok súdu prvej inštancie z 8. júla 2016\nč. k. 16 C 832/2001-692 doručený právnemu zástupcovi žalobcu 12. augusta 2016\n(doručenka na č. l. 715 spisu), pričom v obálke chýbala druhá strana rozsudku.\n12.1. Je zrejmé, že takýto postup súdu (súdnej kancelárie) nebol správny, nedosahuje\nvšak intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny proces. Chýbajúca druhá strana\nrozsudku totiž obsahuje najmä opis žaloby, ktorá je podaním žalobcu, a opis\nvyjadrenia žalovaného, s ktorým bol žalobca počas konania oboznámený (bolo mu\ndoručené 6. augusta 2001; doručenka na č. l. 27 spisu). Neobsahuje skutkové zistenia ani\nprávne závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania,\n\n11\n\nani iné skutočnosti podstatné pre taktiku ďalšieho postupu v spore vrátane prípravy\nodvolania.\n12.2. Pokiaľ by žalobca, navyše zastúpený advokátom, konal v súlade so zásadou,\npodľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným), teda tým,\nktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, mohol i po doručení\nneúplného rozsudku podaním odvolania uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Žiadosť\n„o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na odvolanie“\nnie je úkonom, ktorý by mohol vyvolať želaný právny účinok. Ak aj súd na základe takej\nžiadosti doručil žalobcovi rozsudok opätovne, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv\nna plynutie lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť (už) dňom nasledujúcim\npo doručení neúplného rozsudku, t. j. 13. augusta 2016. Keďže lehota na podanie odvolania\nje tzv. zákonnou lehotou, nemožno ju predĺžiť na základe rozhodnutia súdu ani iných\nskutočností s výnimkou tých, ktoré ustanovuje zákon (§ 362 CSP).\n12.3. Ak odvolací súd za týchto okolností odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu\nprvej inštancie odmietol ako oneskorene podané, nešlo o postup, ktorým by znemožnil\nžalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces.»\nÚstavný súd konštatuje, že pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu,\nktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva,\nje nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé\nkonkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho\nkonania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať\nalebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Pri posudzovaní práva na spravodlivý proces\nje preto potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka korigovať nesprávny postup súdu\nv kontexte ďalšieho priebehu súdneho konania.\nPodľa sťažovateľky najvyšší súd porušil jej základné práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to interpretáciou ustanovení Civilného\nsporového\n\nporiadku,\n\nktorá\n\nje v extrémnom\n\n12\n\nrozpore\n\ns princípom\n\nspravodlivosti.\n\nSťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež\nprávo na doručenie meritórneho rozhodnutia v úplnej podobe bez chýbajúcej strany.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené považoval za potrebné v prvom rade citovať\nprávny rámec ustanovení vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad.\nPodľa § 121 ods. 2 CSP do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň,\nkeď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.\nPodľa § 121 ods. 4 CSP ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného\npokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.\nPodľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon\nna súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy,\nak je podanie, urobené elektronickými prostriedkami, doručené súdu mimo pracovného\nčasu.\nPodľa § 220 ods. 1 CSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene\nSlovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich\nvo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného\nsporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd\nsa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň\na miesto vyhlásenia.\nPodľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca\ndomáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku\npoužil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd\njasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,\nktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých\ndôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\n\n13\n\na ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,\naby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nPodľa § 223 CSP rozsudok súd doručuje stranám do vlastných rúk.\nPodľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní\na počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie,\nktoré doručí subjektom konania.\nPodľa § 227 CSP doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním,\nje právoplatný.\nPodľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia\nrozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nPodľa § 386 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané\noneskorene.\nPodľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nÚstavný súd uvádza, že § 220 CSP určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu.\nIch správnosť a úplnosť je preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia.\nŠtruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom,\nktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok\nje nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,\nže základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie\n\n14\n\nrozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval\npríslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci\nsamej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere tvorí súčasť spravodlivého súdneho\nprocesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36\nlistiny a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPrávna\n\núprava\n\ndoručovania\n\nich\n\núplného\n\na nevyhnutnosť\n\nplne\na\n\nrešpektuje\n\núčinného\n\nzáujmy\n\núčastníkov\n\ninformovania\n\nkonania\n\nprostredníctvom\n\ntohto procesnoprávneho úkonu. Doručovanie súdnych písomností je dôležitým procesným\núkonom súdu, ktorý umožňuje subjektom konania oboznámiť sa so stavom a priebehom\nkonania, ako aj s procesnými právami, ktoré im priznáva zákon, a procesnými\npovinnosťami, ktoré im ukladá zákon alebo súd. Keďže meritórne rozhodnutie súdu\nje výsledok, ku ktorému celé súdne konanie smeruje, doručeniu rozsudku je zo strany súdu\npotrebné venovať náležitú pozornosť.\nPodľa § 58 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,\nŠpecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „vyhláška“) rozsudky pozostávajúce z viacerých listov sa číslujú od druhej strany.\nAk rovnopis rozsudku pozostáva z niekoľkých listov alebo listín, všetky listy sa pevne\nspoja.\nPod písomným vyhotovením rozsudku, ktorý súd odosiela adresátom, je potrebné\nrozumieť rovnopisy rozsudku, ktoré nepodpisuje sudca, ale asistent s doložkou\n„Za správnosť vyhotovenia:“. Sudca podpisuje vlastnoručne prvopis rozsudku, t. j. prvý\nvýtlačok rozsudku.\nPodľa § 2 ods. 11 písm. a) a b) vyhlášky na účely tejto vyhlášky sa rozumie\nprvopisom\n\npísomnosť\n\nsúdu\n\nvyhotovená\n\nako\n\nelektronický\n\núradný\n\ndokument,\n\nktorý je autorizovaný, rovnopisom listinné vyhotovenia prvopisu, najmä na účely\npodľa osobitného predpisu.\n\n15\n\nPodľa § 2 ods. 12 vyhlášky ak ide o veci, na ktoré sa nevzťahujú predpisy\no elektronickom výkone verejnej moci, prvopisom sa na účely tejto vyhlášky rozumie prvý\nvýtlačok písomnosti súdu vyhotovený použitím výpočtovej techniky zviazaný v súdnom\nspise a rovnopisom sa rozumejú ďalšie výtlačky tejto písomnosti súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanom prípade krajský súd ako súd odvolací\nodmietol odvolanie sťažovateľky ako podané oneskorene podľa § 386 ods. 1 písm. a) CSP\na najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení za týchto okolností vyhodnotil,\nže nešlo o postup, ktorým by sa sťažovateľke znemožnilo uskutočňovať jej patriace\nprocesné práva a dovolanie sťažovateľky odmietol, ústavný súd zameral pozornosť\nna ústavnosť\n\ninterpretácie\n\naplikovaného\n\nustanovenia\n\n§\n\n362\n\nods.\n\n1\n\nCSP,\n\npodľa ktorého odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,\nproti ktorého rozhodnutiu smeruje.\nÚstavný súd konštatuje, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že lehota na odvolanie\nplynie až od doručenia rozsudku. Civilný sporový poriadok presne ustanovuje predpísanú\nformu a obsahové náležitosti rozsudku.\nÚčelom doručenia písomného (elektronického) vyhotovenia rovnopisu rozsudku\nsúdu prvého stupňa účastníkom (ich zástupcom) do vlastných rúk je umožniť im,\naby sa zoznámili nielen s výrokom rozsudku, ale tiež s jeho odôvodnením, ktorého štruktúra\nje presne definovaná v § 220 ods. 2 CSP. Ústavný súd konštatuje, že len znalosť všetkých\nčastí odôvodnenia rozsudku, tak ako sú definované v § 220 ods. 2 CSP, a úvah súdu prvého\nstupňa obsiahnutých v odôvodnení jeho rozsudku poskytuje účastníkom súdneho konania\nmožnosť zvážiť, či proti rozsudku podajú odvolanie, a ak áno, náležite formulovať\nodvolacie dôvody.\nÚstavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na rozhodnutie sp. zn. R 37/1985,\nv ktorom je uvedené: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku\nmá obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť\n\n16\n\nsprávnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu\npri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP (teraz § 220 ods. 2 CSP, pozn.)\ndáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti\nodôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné\nprednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové\nzistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za\npreukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa zákonných ustanovení.“\nVzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie uplynutia\nlehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu, a teda interpretácia § 362\nods. 1 CSP najvyšším súdom, keď najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza: «... žiadosť\n„o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na odvolanie“\nnie je úkonom, ktorý by mohol vyvolať želaný právny účinok. Ak aj súd na základe takej\nžiadosti doručil žalobcovi rozsudok opätovne, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv\nna plynutie lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť (už) dňom nasledujúcim\npo doručení neúplného rozsudku, t. j. 13. augusta 2016. Keďže lehota na podanie odvolania\nje tzv. zákonnou lehotou, nemožno ju predĺžiť na základe rozhodnutia súdu ani iných\nskutočností s výnimkou tých, ktoré ustanovuje zákon (§ 362 CSP)...» za hranicou ústavnej\nudržateľnosti.\nZávery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení sú tak z pohľadu ústavného\nprieskumu spochybniteľné, nepresvedčivé, a preto nemôžu z ústavnoprávneho pohľadu\nobstáť.\nÚstavný súd konštatuje, že včasnosť podania odvolania je jednou z objektívnych\npodmienok na to, aby odvolanie vyvolalo zamýšľané právne následky. Odvolanie sa podáva\nv lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia. V tejto súvislosti sa ústavný súd plne stotožňuje\nso sťažnostnou argumentáciou predloženou sťažovateľkou, podľa ktorej «... Je teda\nlogickým záujmom sporových strán, aby úplným textom rozhodnutia disponovali.\nAž na základe jeho rozboru môžu zodpovedne prijať prípadnú ďalšiu taktiku sporu. Je iba\npochopiteľné, že praktický najväčší záujem na podrobnej znalosti argumentácie\n\n17\n\nrozhodnutia má ten, kto v spore nebol úspešný, v danom prípade sťažovateľ; jeho text je\nzákladom pre formulovanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu. Máme za to, že je\nmožné vo všeobecnej rovine dôvodiť, že pre súdy je daný imperatív doručiť sporovým\nstranám úplný text rozhodnutia. Akékoľvek zaváhanie v tomto smere potom musí napraviť z\núradnej povinnosti – úkon zopakovať a rozhodnutie riadne doručiť, a to so všetkými\ndôsledkami z tohto plynúcimi, vrátane nového počiatku lehoty na podanie odvolania...\n... Tvrdenie, že chýbajúca str. 2 rozsudku bola len zhrnutím vyjadrenia žalovaného,\nktoré sťažovateľ poznal, je tvrdením zľahčujúcim v stave „post factum“, teda osoby\npoznajúcej obsah str. 2. Sťažovateľ nemohol predpokladať, že str. 2 nebude obsahovať\nzásadné argumenty súdu, na ktoré pred podaním odvolania potreboval poznať odpovede...».\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné poukázať na nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09 z 27. augusta 2009, z ktorého v rozsiahlej časti\nčerpala pri formulovaní svojej sťažnostnej argumentácie zjavne aj samotná sťažovateľka\na ktorý sa v skutkovej časti v podstatných rysoch prelína s prejednávanou vecou\nsťažovateľky. Ústavný súd Českej republiky v predmetnom náleze uviedol: „Rozsudok –\nvšetky jeho rovnopisy – je potrebné doručiť v takej podobe, aby listina obsahovala celý text,\ntak ako jej originál; vedľa úplného záhlavia aj úplný výrok, riadne poučenie o opravných\nprostriedkoch a plný text odôvodnenia. Doručiť niektorý rovnopis rozhodnutia v neúplnej\npodobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu,\nktorú je potrebné riešiť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia,\na to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty\nk podaniu opravného prostriedku...\n... doručenie rozhodnutia v neúplnej podobe je zo strany súdu zásahom do práv\núčastníka a pokiaľ súd nezjedná nápravu vzniknutého stavu, priemetne sa to do práv\núčastníka na spravodlivý proces.\n... Pre rozhodnutie konkrétneho prípadu je významná otázka preukazovania riadneho\ndoručenia rozhodnutia, resp. toho, čo bolo a čo nebolo účastníkom súdom doručené. Pokiaľ\nsúd aj po druhý krát doručoval do vlastných rúk advokáta, bez poznámky\nnapr. v tom zmysle, že doručenie má len informatívny charakter, je Ústavný súd toho\nnázoru, že svojím postupom dal sťažovateľovi za pravdu, že pôvodné doručenie nebolo\n\n18\n\nv poriadku. Potom je ale na mieste uplatniť voči súdu rovnakú formálnu prísnosť,\nako ju v otázke doručovania a predkladania podaní (posudzovanie zmeškania lehôt,\ndoručenie nepríslušnému súdu atď.) uplatňuje súd voči účastníkom. Pochybenie\npri vyhotovovaní kópii rozsudku, pri ktorom vypadne niektorá strana či list, sa môže javiť\nako drobné, bez vážnejších dopadov do práv účastníka. V každom prípade hodnotenie\ntakejto chyby musí byť proporcionálne k posúdeniu postupu účastníka, ktorý omylom\nadresuje svoje podanie nesprávnemu súdu. V obidvoch prípadoch ide o chybu, pričom\nnie je možné jednej prisúdiť fatálne následky pri súčasnom tolerovaní druhej...“\nÚstavný súd sa plne stotožňuje s názorom Ústavného súdu Českej republiky\nprezentovaným v predmetnom náleze, a to že za neprijateľné treba považovať úvahy\nkonajúceho súdu v tom zmysle, že je potrebné v jednotlivých konkrétnych prípadoch\nrozlišovať, aká časť textu chýba (v zmysle aký význam má), a v závislosti na tom\nďalej postupovať. Takéto hodnotenie by bolo vysoko subjektívne a navyše dôležitosť\na závažnosť chýbajúceho textu nemôže, pokiaľ ho nepozná, vyhodnotiť adresát, teda práve\nten, pre ktorého má takéto posúdenie najväčší význam.\nÚstavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 832/2001\npovažuje za preukázané, že rovnopis rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 832/2001-692\nbol právnemu zástupcovi doručený 12. augusta 2016, o čom svedčí doručenka na č. l. 715\nspisu.\nZo spisového materiálu vyplýva, že na mailovú adresu\nbol 17. augusta 2016 doručený mail od JUDr. Mikuláša Pavlíka (právny zástupca\nsťažovateľky, pozn.), v ktorom na základe telefonického rozhovoru žiada okresný súd\no opätovné doručenie rozsudku z 8. júla 2016 po zistení, že mu nebola doručená druhá\nstrana rozsudku. V predmetnej žiadosti právny zástupca žiadal súd o opätovné doručenie\nkompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na podanie odvolania.\n\n19\n\nUvedený mail bol toho istého dňa preposlaný\n\n, ktorá\n\nbola v rozhodnom čase v súlade s rozvrhom práce okresného súdu asistentkou zákonnej\nsudkyne\n\n.\n\nDňa 17. augusta 2016 bol z mailovej adresy\n\nzaslaný právnemu\n\nzástupcovi sťažovateľky mail s oznámením, že mu bol opätovne zaslaný rozsudok\nč. k. 165/832/2001-692 z 8. júla 2016 z dôvodu chýbajúcej strany 2.\nZ č. l. 718 súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky prevzal\nopakovane doručovaný rozsudok 22. augusta 2016.\nZ č. l. 721 vyplýva, že 5. septembra 2016 podala sťažovateľka na poštovú prepravu\nodvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 832/2001 z 8. júla 2016, ktoré\nbolo okresnému súdu doručené 6. septembra 2016.\nNa č. l. 732 sa nachádza úradný záznam spísaný sudkyňou\n\n,\n\nz ktorého vyplýva, že asistentka senátu bez jej vedomia opätovne zaslala rozsudok právnym\nzástupcom strán sporu.\nZo\n\nzapožičaného\n\nsúdneho\n\nspisu\n\npovažoval\n\nústavný\n\nsúd\n\nza\n\npreukázané,\n\nže pri vyhotovovaní rovnopisu rozsudku došlo zo strany okresného súdu k „technickej\nchybe“ a súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky rozsudok č. k. 16 C 832/2001-692\nz 8. júla 2016 bez druhej strany. Túto skutočnosť tvrdil právny zástupca sťažovateľky,\npričom požiadal okresný súd o opätovné doručenie rozsudku z dôvodu chýbajúcej druhej\nstrany. Ústavný súd konštatuje, že z predloženého spisového materiálu súdneho konania\nsp. zn. 16 C 832/2001 vyplýva, že táto skutočnosť nebola okresným súdom v priebehu\nkonania rozporovaná a sťažovateľka ani právny zástupca sťažovateľky nebol okresným\nsúdom vyzývaný na preukázanie tejto skutočnosti, pričom zo zapožičaného súdneho spisu\npovažoval ústavný súd za preukázané, že okresný súd k opätovnému doručovaniu rozsudku\nbezodkladne aj pristúpil, pričom nie je rozhodné, či tak bolo vykonané so súhlasom\nalebo bez súhlasu zákonnej sudkyne.\n\n20\n\nÚstavný súd zo zapožičaného súdneho spisu taktiež zistil, že okresný súd v konaní\nsp. zn. 16 C 832/2001 nevydal žiadne opravné uznesenie podľa § 224 CSP.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že až druhé doručenie rozsudku\nokresného súdu (ktoré právny zástupca sťažovateľky prevzal 22. augusta 2016) možno\npovažovať ta také, od ktorého mohla sťažovateľke začať plynúť lehota na podanie\nodvolania. Pokiaľ v priebehu plynutia tejto odvolacej lehoty sťažovateľka podala odvolanie,\nlegitímne očakávala, že krajský súd jej vec vecne prejedná a rozhodne. Vzhľadom\nna skutočnosť, že krajský súd tak nekonal a najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie\nsťažovateľky odmietol ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal\nv rozpore s ústavne zaručeným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a taktiež v rozpore s jej právom na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru (prvý výrok nálezu).\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127\nods. 1, obnovil stav pred porušením.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v súlade\ns § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vrátil najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie (druhý výrok nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\n\n21\n\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným súdom viedol ústavný\nsúd iba k derogácii napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť\nopätovného posúdenia námietok sťažovateľky v jej dovolaní proti rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nKeďže sťažovateľka si náhradu trov konania v petite svoje sťažnosti neuplatnila,\nústavný súd o náhrade trov nerozhodoval.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "rozhodnutie", "doručenie, doručovanie-písomností (zásielok)", "legitímne očakávanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konanie-procesný postup", "doručenie, doručovanie-písomností (zásielok)", "legitímne očakávanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "lehota-zachovanie lehoty", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "rozhodnutie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "konanie-procesný postup", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/85/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1e751cc7-8d58-4894-a1b4-2f6f7695e5b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/2016 z 21. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-21", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.2016.1"}, {"guid": "ussr:32d5e877-8057-49a1-9a75-5057e55d6212", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 212/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 212/2013 z 24. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32d5e877-8057-49a1-9a75-5057e55d6212"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 400/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:71747d0f-e48f-4dd5-84e5-e9a313ba5c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/97 z 20. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-20", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "5dfe5f56-d153-43e1-a2f7-4f68e40acd97:2854a2b4-370e-4f08-afbb-45452d12d772", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2215205370.1", "spisova_znacka": "11Co/410/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/410/2016 z 23. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2215205370.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6e592e19-6a80-4d01-8294-1a5fe5eb2c0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.334.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 334/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 334/2026 z 29. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.334.2026.2"}, {"guid": "a6549bf1-ceab-4f6a-82b8-04d71944dcf2:e6cb585b-d02a-4760-820e-df7ee2484ac7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3115205830.3", "spisova_znacka": "19Co/169/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/169/2019 z 14. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3115205830.3"}, {"guid": "a6549bf1-ceab-4f6a-82b8-04d71944dcf2:f8c4b8a8-6d8f-475a-965a-20fbf89b15ed", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3115205830.3", "spisova_znacka": "19Co/169/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/169/2019 z 14. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3115205830.3"}, {"guid": "9063e5f0-8b23-4aea-8bf1-357330fc8c37:5bd7a799-7187-42d2-9606-43e71b2ffe9e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3116216692.2", "spisova_znacka": "19Co/105/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/105/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3116216692.2"}, {"guid": "9063e5f0-8b23-4aea-8bf1-357330fc8c37:6ab8bec7-5a7d-4211-8e86-01de0aec22ab", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3116216692.2", "spisova_znacka": "19Co/105/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/105/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3116216692.2"}, {"guid": "3ec149d5-f1f9-42a5-ad1a-e34565561dbf:67e56c55-ecd7-46c4-a11a-2a2491ec7486", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6124284373.3", "spisova_znacka": "60Ek/883/2024", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/883/2024 z 17. 12. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6124284373.3"}]}