{"guid": "ussr:e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018 z 7. 2. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 36/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2019-02-07", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e11eb959-c925-43a0-93f5-39cadc5504c8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.36.2018.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 36/2018-52\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša o sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,\nLazaretská 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova\n2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou\nkanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nMgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26\nods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014, za účasti Krajského súdu\nv Bratislave, takto\nrozhodol:\n1. Základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu\na na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s jej základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013-612\nz 12. novembra 2014 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBratislave\n\nč. k.\n\n2 Co 339/2013-612\n\nz 12. novembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume\n363,79 € (tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú jej je Krajský súd\nv Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, Advokátskej kancelárie Paul Q,\ns. r. o. Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo\n\nzvyšnej\n\nčasti\n\nsťažnosti\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nPetit\n\nPress,\n\na. s.,\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta\n2017 elektronicky doručená a 22. augusta 2017 poštou doručená sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“,\nv sťažnosti aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o.,\nKaradžičova 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Blahušiak,\na Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokát Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 339/2013-612\nz 12. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nSťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:\n«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch SME a ÚJ SZÓ, ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej\nlen „články“) súvisiacich s návštevou\n\n(ďalej len „\n\n“)\n\nv erotickom klube Maxim Erotic & Swinger Club v Lehniciach dňa 26. 8. 2005. Jeho\nnávšteva v tomto zariadení sa do povedomia verejnosti dostala prostredníctvom\n\n2\n\nvideozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný\n\n.\n\nV novembri 2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com,\nkde si ho pozrelo vyše 80.000 ľudí.\nbol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva\nmesta\n\n, podpredsedom Občianskeho združenia\n\na riaditeľom\n\n.\npodal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „prvostupňový\n\nsúd“) dňa 18. 12. 2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhal\nnáhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.\nPrvostupňový súd rozhodol dňa 28. 10. 2009, sp. zn. 11 C 241/06 rozsudkom\n(ďalej len „rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy\nv peniazoch vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil\npovinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške\n59,76 EUR. V zvyšnej časti prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal\nprávo na náhradu trov konania.\nSťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30. 12. 2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“),\no ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom\nzo dňa 19. 10. 2011, č. k. 7 Co 204/2010 nasledovne:\n- prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť\n33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)\n- takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu\nv sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)\n- napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil\nprvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“).\nProti rozsudku druhostupňového súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorú\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie.\nNálezom sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013 (ďalej aj „nález“) ústavný súd rozhodol,\nže druhostupňovým rozsudkom boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nDruhostupňový rozsudok ústavný súd zrušil a vec vrátil druhostupňovému súdu\nna ďalšie konanie.\n\n3\n\nDruhostupňový súd vec opätovne prejednal a dňa 12. 11. 2014 vyniesol rozsudok\nč. k. 2 Co 339/2013-612 (ďalej len „konečný rozsudok“), ktorým:\n- potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o uložení povinnosť odporcovi zaplatiť\nnavrhovateľovi 33.193,92 eur (ďalej len „Výrok 1“)\n- potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu\nnavrhovateľovi v sume 11,96 eur a odporcovi 59,76 eur (ďalej „Výrok 2“),\n- odporcovi uložiť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume\n476,51 eur (ďalej len „Výrok 3“).\nProti konečnému rozsudku podal sťažovateľ dňa 23. 04. 2015 ústavnú sťažnosť.\nÚstavný súd túto dňa 13. 05. 2015 uznesením č. k. I. ÚS 228/2015-31 odmietol ako\nneprípustnú. Ústavný súd poukázal na to, že primárne má právomoc poskytnúť ochranu\nústavným právam sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“).\nDňa 24. 03. 2015 podal sťažovateľ proti konečnému rozsudku dovolanie. Uznesením\nzo dňa 27. 04. 2017, sp. zn. 3 Cdo 613/2015 NS SR dovolanie sťažovateľa odmietol\nako neprípustné. NS SR v tomto uznesení konštatoval, že konečný rozsudok netrpí žiadnou\nvadou podľa § 237 OSP a v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP dovolanie je potrebné\nodmietnuť ako neprípustné. Ak sťažovateľ v dovolaní brojil proti odňatiu možnosti konať\npred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, NS SR poukázal na to, že nedostatok\nodôvodnenia konečného rozsudku a nerešpektovanie nálezu druhostupňovým súdom\nnepredstavuje túto vadu. Argumentačne referoval NS SR k rozhodnutiu publikovanému pod\nč. R 111/1998 a zjednocujúcemu stanovisku občianskoprávneho kolégia R 2/2016. NS SR\nv uznesení nijako nezmienil rozhodovací dualizmus, ktorý v tejto otázke panoval na NS SR,\nkedy časť senátov občianskoprávneho kolégia považovalo nedostatok odôvodnenia za vadu\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 613/2015 zo dňa\n27. 04. 2017 bolo sťažovateľovi doručené dňa 16. 06. 2017...\nSťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1, Výroku 2 a Výroku 3 konečného rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 339/2013 zo dňa 12. 11. 2014 túto ústavnú\nsťažnosť...\nSťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo garantované v článku 46 na súdnu\nochranu bolo porušené, nakoľko druhostupňový súd porušil právo sťažovateľa\nna spravodlivý proces pretože:\n\n4\n\n... nerešpektoval nález Ústavného súdu II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013,\n... svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,\n... v odôvodnení konečného rozsudku sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,\nktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci...»\nPokiaľ ide o porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, „sťažovateľ\nnamieta, že druhostupňový súd v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok\npre obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne\na z ústavného hľadiska neudržateľné.“.\nPodrobná argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k namietaným porušeniam\noznačených základných práv a slobôd je obsiahnutá na stranách 6 až 22 tejto sťažnosti.\nV časti\n\no nerešpektovaní\n\nnálezu\n\nústavného\n\nsúdu\n\n(III.1)\n\nokrem\n\niného\n\nuviedol:\n\n„Druhostupňový súd mal v zmysle § 56 Zákona a § 135 OSP tieto závery rešpektovať\na pri svojom rozhodovaní bol týmito závermi viazaný. Vo svojom konečnom rozsudku\nsa s právnymi závermi ústavného súdu nevysporiadal, ani ich nezohľadnil a rozhodol\nv príkrom rozpore s nálezom. Tie isté skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, u ktorých\nústavný súd nenašiel žiadne zásahy do osobnostných práv\n\n, druhostupňový súd\n\noznačil za protiprávne a nedovoleným spôsobom zasahujúce do osobnostných práv\n, za čo mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania.“\nSťažovateľka ďalej v sťažnosti namieta, že druhostupňový súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil nedostatočne a tiež poukazuje na jeho nesprávne a/alebo neúplné skutkové\na právne závery, ktoré mali podľa nej za následok odňatie práva sťažovateľky konať pred\nsúdom (porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy). Podľa nej právne závery druhostupňového súdu\nlogicky nevyplývajú zo skutkových zistení: „Prvostupňový súd dospel na základe\nvykonaných\n\ndôkazov\n\nk\n\nnesprávnym\n\nskutkovým\n\nzisteniam.\n\nDruhostupňový\n\nsúd\n\nsa argumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia veci dôkladne nezaoberal\na potvrdením prvostupňového rozsudku, sa v podstate stotožnil so skutkovým stavom\na právnym hodnotením prvostupňového súdu...\n\n5\n\nDruhostupňový súd prevzal (resp. nijako nespochybnil) nasledovné závery\nprvostupňového súdu:\n- súd nesprávne identifikoval obdobie uverejňovania predmetných článkov...,\n- súd nesprávne zistil veľkosť nákladu denníka Új Szó a jeho čítanosť...,\n- súd označil odporcu za pôvodcu článkov vydaných v týždenníku Csalloköz...\n- súd z článkov nesprávne vyvodil, že v nich autori jednoznačne navrhovateľa spájajú\ns využívaním platených sexuálnych služieb...\n- prvostupňový súd na str. 19 rozsudku konštatoval, že\n\nbol v rozpore\n\nso skutočnosťou označený za páchateľa nemorálnej činnosti. Toto tvrdenie je nepodložené,\nneodkazuje na údajný článok, kde by takéto označenie existovalo a nevyplýva žiadnym\nspôsobom z vykonaného dokazovania,\nIné konkrétne dôkazy, z ktorých súd mal odvodiť údajné spojenie\ns platenými sexuálnymi službami sa v odôvodnení prvostupňového rozsudku nenachádzajú\na žiadne dodatočné dôkazy nezískal ani neuviedol druhostupňový súd. Preto sú jeho závery\nv konečnom rozsudku v tejto časti nepreskúmateľné. Zároveň predmetný skutkový záver\nnevyplýva z vykonaného dokazovania.\nPrávne závery druhostupňového súdu a jeho odôvodnenie priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch sú tak v príkrom rozpore. Všetky vyššie uvedené závery boli\npredmetom dokazovania pred prvostupňovým súdom. Druhostupňový súd dôkazy\nzle vyhodnotil a následne prijal nesprávne právne závery, ktoré sú v extrémnom nesúlade\nso skutkovým stavom...“\nPodľa sťažovateľky „druhostupňový súd [jej] uprel... právo dozvedieť sa o príčinách\nrozhodnutia\n\nprocesným\n\nprávom\n\nstanoveným\n\nspôsobom...\n\nOdôvodnenie\n\nrozsudku\n\na konečného rozsudku neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré sú základom\nrozhodnutia vo veci a posúdenia, či sú tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu,\na to najmä:\n- či k údajnému poškodeniu dobrého mena\n\nmohlo dôjsť už v dôsledku jeho\n\nnávštevy erotického salónu, a nie až následnou medializáciou tejto návštevy...\n- či došlo k preukázaniu zásahu do práv\n\n6\n\nvo viacerých rovinách...\n\nDruhostupňový súd definoval, resp. stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu\nohľadne zásahu do práv\n\nv nasledovných troch oblastiach:\n\n... oblasť rodiny a známych...\n... oblasť pracovná...\n... oblasť verejného života...“.\nPodľa\n\nsťažovateľky\n\nsa\n\nnavyše\n\ndruhostupňový\n\nsúd\n\n(III.3)\n\nnevyrovnal\n\ns jej argumentmi, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Okrem iného uvádza:\n„Prvostupňový súd v rozsudku na 5. strane uviedol, že tvrdenie\n\no tom,\n\nže nevedel, že sa nachádza v erotickom salóne považoval za účelové, ktoré je v rozpore\ns vnímaním bežného človeka.“\nV\n\nzávere\n\nsťažnosti\n\n(V)\n\nsťažovateľka\n\nodôvodnila\n\npožadované\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n2 Co 339/2013-612 zo dňa 12. 11. 2014 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013-612 zo dňa\n12. 11. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané\nfinančné zadosťučinenie vo výške 33.000 EUR.\n4. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania, ktorú je Krajský\nsúd v Bratislave povinný vyplatiť na účet... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\nÚstavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné\na zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto\nuznesením č. k. IV. ÚS 36/2018-22 z 18. januára 2018 rozhodol o prijatí sťažnosti na ďalšie\n\n7\n\nkonanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,\naby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a zároveň ho vyzval,\naby sa vyjadril aj k sťažnosti.\nPredseda krajského súdu sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky vo svojom stanovisku\nz 15. marca 2018 doručenom ústavnému súdu 19. marca 2018, v ktorom okrem iného\nuviedol:\n«... V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že ústavná\nsťažnosť je podaná včas, JUDr. Mária Hajdínová (predsedníčka senátu krajského súdu;\npozn.) uvádza nasledovné vyjadrenie. Podstatou ústavnej sťažnosti je, že Krajský súd\nv Bratislave rozsudkom zo dňa 12. 11. 2014, č. k. 2 Co/339/2013-612:\na) nerešpektoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 02. 2013,\nsp. zn. II. ÚS 558/2012,\nb) rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,\nc) v\n\nrozsudku\n\nsa\n\nnevysporiadal\n\ns\n\nargumentmi\n\nsťažovateľky\n\npodstatnými\n\npre rozhodnutie vo veci.\nV skutočnosti sa jedná o totožné dôvody, ktoré sťažovateľka uplatňovala v\ndovolacom konaní, v ktorom nebola úspešná. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka neuviedla,\nčo Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze odvolaciemu súdu vyčítal, aké závery a\nrozhodujúce právne skutočnosti boli preukázané doplneným dokazovaním odvolacím\nsúdom, nadväzne na ktoré potom odvolací súd rozhodol, nevyvrátila závery odvolacieho\nsúdu o jeho chovaní.\n4.2. Krajský súd v Bratislave sťažovateľke neuprel právo na šírenie informácií\na právo na slobodu prejavu. Napríklad na str. 31 rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 2 Co/339/2013-612 zo dňa 12. 11. 2014 v poslednom odseku odvolací súd uviedol:\n„... Všetky následné články (do konca roku 2008) jednoznačne obsahovali už mená\nnavrhovateľa a jeho kolegu\n\n. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu\n\n8\n\nzverejnením prvých dvoch článkov (bez uvedenia mien), najviac prvého článku s menami\noboch pedagógov dňa 28. 11. 2006 (celkom v poradí tretí článok) v denníku SME\na v denníku Új Szó, u navrhovateľa ako kandidáta na poslanca Mestského zastupiteľstva\nv\n\n, riaditeľa\n\n, člena\n\na funkcionára SMK, po komunálnych voľbách dňa 2. 12. 2006 poslanca Mestského\nzastupiteľstva v\n\n... postačilo a bolo dané zadosť právu odporcu šíriť\n\ninformácie, právu na slobodu prejavu a právu verejnosti na získanie informácií.“\nV predmetnom rozsudku odvolací súd tiež vyhodnotil chovanie sťažovateľky okrem iného\naj na str. 32 v prvom odseku: „... Povinnosti a zodpovednosť novinárov sa vzťahujú nielen\nna šírenie informácií, ale aj na spôsob, čas v akom sú tieto informácie získané, na obsah\nzverejnenej informácie. Ak ale články zverejní viac ako desať krát za sebou v trvaní takmer\n4 roky, bez podstatnej zmeny obsahu, bez zmeny skutkového základu, odôvodnenej potreby\na bez preukázania spoločenskej potreby mnohonásobného zverejnenia tých istých\ninformácií, takéto správanie odporcu nie je naplnením práva na slobodu prejavu, na šírenie\ninformácií, práva verejnosti na prístup k informáciám, pretože toto bolo naplnené\nuž pri prvom zverejnení článku (31. 10. 2005), ale je ho možné vnímať už len ako\nzneužívanie „slobody prejavu“ a porušovanie novinárskej etiky. Neobstojí tvrdenie odporcu\nv tom, že v čase uverejnenia prvých dvoch článkov videozáznam sa nenachádzal\nna internete a že teda o ňom nevedel. Z obsahu článkov nepochybne vyplýva opak;\nže o videozázname a čo obsahuje vedel už v danom čase.“\n4.3. JUDr. Mária Hajdínová ďalej uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava\ncelého odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co/339/2013-612 zo dňa\n12. 11. 2014. V ňom odvolací súd podrobne a vyčerpávajúco odôvodnil svoje rozhodnutie\nnadväzne na skutkový stav vo veci zistený, na predchádzajúce rozhodnutia vo veci samej\n(str. 2-21 rozsudku) po doplnení dokazovania (str. 21-28 rozsudku), na skutočnosť, že aj súd\nv Maďarskej republike poskytol žalobcovi ochranu, keďže zásah bol uskutočnený\naj v Maďarskej republike, osobitne vo vzťahu k predchádzajúcemu nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo vzťahu k postaveniu sťažovateľky (strana 30 a nasl. rozsudku),\nna výsledky vykonaného testu proporcionality (str. 32 a nasl. rozsudku).\n4.4. JUDr. Mária Hajdínová má za to, že senát odvolacieho súdu pri rozhodovaní\npostupoval tak, ako vo všetkých iných veciach, s maximálnou zodpovednosťou a pokorou\n\n9\n\nk právu, a po doplnení dokazovania nadväzne na právny názor vyslovený Ústavným súdom\nSlovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 558/2012 zo dňa 28. 02. 2013 rozhodol,\nrešpektujúc pritom ustanovenie § 56 zákona o organizácii ÚS SR. Podľa názoru\nJUDr. Márie Hajdínovej, rozsudok odvolacieho súdu má všetky náležitosti vyplývajúce\nz ustanovenia § 157 O. s. p. (ustanovenie § 211 ods. 2 O. s. p.; právny predpis platný\na účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu); rozsudok nie je nepreskúmateľný,\nvnútorne rozporný, neprijateľný, nepresvedčivý, ani arbitrárny. V podrobnostiach odkazuje\nna dôvody uvedené v uznesení dovolacieho súdu, v rozsudku odvolacieho súdu, podrobne\nuvedené, ktorými dovolací a odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutie a ich uvádzanie\nv tomto vyjadrení by už bolo len ich zopakovaním.\n4.5. Výrok rozsudku je podľa JUDr. Márie Hajdínovej jasný, presný a vykonateľný.\nPre úplnosť uvádza, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné\na relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť\ntýchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len\ntej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca a nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej\npožiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia na zachovanie práva účastníka\nna riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd\npovinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania [napr. rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva zo dňa 25. 09. 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike\n(sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 361/2010-34\nzo dňa 14. 09. 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 M Cdo 8/2008 zo dňa 17. 06. 2009].\n4.6. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy)\nje umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto\nprávu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny\nproces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití\nrelevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\n\n10\n\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ako uvádzal aj dovolací súd,\ndo práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov..., ani právo na to,\naby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný... Do obsahu tohto práva nepatrí\nani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov\nsúdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov...\nresp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadil výkladom všeobecne záväzných právnych\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania...\n5. Nadväzne na skutkové a právne dôvody uvedené v rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 12. 11. 2014, č. k. 2 Co/339/2013-612, ktorý nadobudol právoplatnosť\ndňa 24. 02. 2015, nadväzne na všetko uvedené vyššie pod bodom 4.1. a nasledujúcimi\nbodmi JUDr. Mária Hajdínová navrhuje ústavnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.»\nPredseda krajského súdu vo svojom stanovisku uviedol, že sa v celom rozsahu\nstotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu krajského súdu a že súhlasí s tým, aby ústavný\nsúd upustil od verejného pojednávania.\nÚstavný súd vyzval 20. marca 2018 sťažovateľku, aby sa vyjadrila k stanovisku\nkrajského súdu z 15. marca 2018. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku z 29. marca 2018,\nktoré bolo doručené ústavnému súdu 1. apríla 2018, okrem iného uviedla:\n«I. Včasnosť podania ústavnej sťažnosti\nSťažovateľ nesúhlasí s názorom Krajského súdu v Bratislave, že jeho ústavná\nsťažnosť je podaná po uplynutí zákonnej lehoty podľa zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu SR..., keď smeruje len proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave a nie\naj proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. 4. 2017, hoci sťažovateľ ani\nv dovolacom konaní nebol úspešný. Vo vyjadrení Krajský súd tiež tvrdí, že k podaniu\nústavnej sťažnosti došlo za trvania stavu právnej neistoty takmer 2,5 roka. Takýto názor\nvybáča z konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky\naj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a je v príkrom rozpore so závermi\nsúčasnej právnej teórie.\n\n11\n\nJe ustálenou praxou Ústavného súdu, že ako prípustné sú posudzované ústavné\nsťažnosti podané proti rozhodnutiu súdu druhej inštancie, a to až po rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní voči takémuto rozhodnutiu...\nII. Dôvodnosť ústavnej sťažnosti\nKrajský súd vo svojom vyjadrení z 15. 3. 2018 uvádza, že sťažovateľovi neuprel jeho\nústavné práva a navrhuje jeho ústavnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.\nSťažovateľ nesúhlasí s tvrdením Krajského súdu v Bratislave v jeho vyjadrení\nna str. 3, bod 4.4, že jeho rozsudok z 12. 11. 2014 rešpektuje ustanovenie § 56 Zákona.\nOkrem toho, že Krajský súd v Bratislave tento svoj názor bližšie neodôvodnil, poukazuje\nsťažovateľ na nasledovné:\nPodľa § 56 ods. 6 Zákona ak Ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie a vec vráti\nna ďalšie konanie, ten kto vydal rozhodnutie je povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť.\nV tomto konaní je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.\nV zmysle § 56 ods. 7 Zákona, je ten kto vydal dané rozhodnutie viazaný\nnálezom Ústavného súdu. Podľa § 135 OSP je súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu,\nktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.\nÚstavný súd vo svojom náleze z 28. 2. 2013, sp. zn. II ÚS 558/2012 na str. 25 mimo\niného konštatoval, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave došlo\nk porušeniu práv sťažovateľa, a že právne závery odvolacieho súdu, podľa ktorých\nsťažovateľ zasiahol do osobnostných práv p.\n\nsú neakceptovateľné\n\na neudržateľné. Ústavný súd konštatoval, že pravdivosť inkriminovaných článkov\nnie je dodnes spochybnená a o pravdivých skutočnostiach boli formulované hodnotiace\núsudky, ktoré v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky.\nNapriek uvedeným záväzným záverom Ústavného súdu, Krajský súd v Bratislave\nvydal dňa 12. 11. 2014 prakticky identický rozsudok, v ktorom opätovne konštatoval,\nže sťažovateľ zasiahol do práv na ochranu osobnosti p.\n\nNie je zrejmé, ako tento\n\npostup môže byť súladný s § 56 Zákona. Sťažovateľ je presvedčený, že Krajský súd\nv Bratislave konal v príkrom rozpore s citovaným ustanovením Zákona a svoju zákonnú\npovinnosť ohľadne rešpektovania záverov Ústavného súdu nedodržal. V tomto ohľade\nKrajský súd v Bratislave postupoval aj v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n\n12\n\nV bode 4.3. svojho vyjadrenia Krajský súd v Bratislave odôvodňuje svoje rozhodnutie\nvyhovieť žalobe p.\n\no ochranu osobnosti a zasiahnuť do práv sťažovateľa tým,\n\nže aj súd v Maďarskej republike poskytol p.\n\nochranu. Sťažovateľ v konaní pred\n\nvšeobecnými súdmi opakovane upozorňoval (a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania),\nže rozsudok súdu Maďarskej republiky v prospech pána\n\nsa týka úplne iných výrokov\n\na iného média odlišného od sťažovateľa. Závery zo súdneho konania v Maďarskej republike\npreto nemôžu byť pre konanie voči sťažovateľovi relevantné. Uvedené skutočnosti vie\nÚstavný súd preveriť z predloženého súdneho spisu.\nSťažovateľ v plnom rozsahu trvá na dôvodnosti svojej ústavnej sťažnosti a navrhuje,\naby jej Ústavný súd vyhovel.»\nSťažovateľka vo vyjadrení tiež uviedla, že súhlasí s upustením od verejného\npojednávania.\nÚstavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka 23. marca 2015 podala okresnému\nsúdu dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 613/2015\nz 27. apríla 2017 (doručeným sťažovateľke 16. júna 2017) tak, že dovolanie sťažovateľky\nodmietol ako neprípustné. V kľúčovej časti odôvodnenia označeného uznesenia sa uvádza:\n\n13\n\n... najvyšší súd [dospel] k záveru, že dovolanie žalovanej, ktoré bolo podľa právnej\núpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo v danom prípade účinok\numožňujúci dovolaciemu súdu, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého\nrozsudku. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/\nCSP.“\nVzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní namietaným\nrozsudkom krajského súdu nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti, nepovažoval\nústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 613/2015 z 27. apríla 2017\nza prekážku pre samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti, ktorou\nsťažovateľka namieta porušenie svojich ústavou zaručených práv rozsudkom krajského\nsúdu č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014.\nSťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,\nže rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014 došlo\nk porušeniu jej základného práva na slobodu prejavu a jej základného práva na súdnu\nochranu, ktoré sú upravené v čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy; namietaným rozsudkom\nkrajský súd opakovane potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317\nz 28. októbra 2009 v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená\npovinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nv sumu 33 193,92 €, potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania\nštátu navrhovateľovi v sume 11,96 € a odporcovi v sume 59,76 € a odporcovi uložil zaplatiť\nnavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 €, a to z dôvodu,\nže uverejnením inkriminovaných článkov sťažovateľky došlo k neoprávnenému zásahu\ndo osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal širokú publicitu.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory\nslovom, písmom a tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,\nprijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.\n\n14\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať jeho posúdenie\nskutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 77/02)\ndo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre\nvýklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré\nupravujú podmienky konania.\nZákladným dôvodom, ktorý uvádza sťažovateľka vo vzťahu k namietanému\nporušeniu jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako\naj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu, je skutočnosť, že tento súd\n- nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. februára 2013,\n- svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,\n\n15\n\n- v odôvodnení konečného rozsudku sa nevyrovnal s argumentmi sťažovateľa, ktoré\nboli podstatné pre rozhodnutie vo veci.\nPodstatou sporu je stret slobody prejavu sťažovateľky, ako vydavateľa denníkov\ns ochranou osobnosti žalobcu, ktorý je osobou verejného záujmu.\nII.1 K námietke sťažovateľky (ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom\nna ochranu osobnosti)\nSťažovateľka namieta, že krajský súd v rozsudku č. k. 2 Co 339/2013-612\nz 12. novembra 2014 nerešpektoval nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 558/2012-49\nz 28. februára 2013, ktorým ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu (sp. zn. 7 Co 204/2010 z 19. októbra 2011) došlo k porušeniu základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\nZákladnou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd\nnamietaným rozsudkom ústavne prijateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo veci\nsporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníkov Új Szó a Sme,\nv ktorých boli uverejnené inkriminované články) a žalobcom, u ktorej uverejnením\ninkriminovaných článkov podľa záverov krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok\nokresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009 v jeho vyhovujúcej časti, došlo\nk zásahu do jej osobnostných práv vzhľadom na to, že „široká, pravidelná (vzhľadom\nna počet článkov), difamujúca medializácia pravdu skresľujúceho konania navrhovateľa\nvo vzťahu k nemu predstavovala svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho\nosobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťuje navrhovateľ veľmi intenzívne\ndoposiaľ“.\nZ uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci\nústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou\nprejavu sťažovateľky a právom na ochranu osobnosti navrhovateľky, ktoré je taktiež\nzaručené ústavou (najmä jej čl. 16 a čl. 19), ako aj dohovorom (jeho čl. 8). Podstatou\n\n16\n\nrozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi\nústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane\na slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti\nvo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému\nzákladných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť\nprostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy, resp. vyváženosti (IV. ÚS 362/09,\nPL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody\nsa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody\nnedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody\n(IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú\nústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu\npredstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných\npodmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu\nk „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú sa za\nneurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť\nobyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno\nhovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť\nč. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49).\nV niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly\nv čl. 26 ods. 4 ústavy (ako aj v čl. 10 ods. 2 dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody\nobmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia vždy zodpovedať\ndemokratickému\n\ncharakteru\n\nspoločnosti\n\n(„opatrenia\n\nv\n\ndemokratickej\n\nspoločnosti\n\nnevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,\nteda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti\nv rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo\nstrany iných súkromných osôb alebo štátu.\n\n17\n\nVychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy\nnevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany\nosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu\njej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť\nslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená\nto však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný\nprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj\nk tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009,\nwww.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť\nvšeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru\nESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2\nústavy.\nKeďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317\nz 28. októbra 2009 na základe jeho záveru, že „jedinou možnosťou ako zmierniť následky\nneoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa... je priznanie\nnemajetkovej ujmy v peniazoch“, uložená povinnosť na zaplatenie nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, ktorú krajský súd namietaným rozsudkom opakovane potvrdil, je nepochybné,\nže rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou zaručenej slobody prejavu\nsťažovateľky, t. j došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť,\nči v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody\nprejavu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,\nresp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu\na je nevyhnutné\n\nv\n\ndemokratickej\n\nspoločnosti\n\nna\n\ndosiahnutie\n\nsledovaného\n\ncieľa,\n\nt. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)\nvyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť\n\n18\n\no obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,\nI. ÚS 193/03).\nV danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky\nna zákonnom podklade, ktorý tvoril § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň\nišlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu\nosobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto\nokolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu\nkľúčové posúdiť, či bol zásah do prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade\nproporcionality.\nII.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky podľa čl. 26\nods. 1 a 2 ústavy\nVzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu\nsťažovateľky boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu\nproporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami\npráva na súkromie navrhovateľa. Na tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných\nprípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 107/2010), ústavný súd vykonal test\nproporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY\na AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).\n1. Pri posudzovaní otázky subjektu (KTO), ktorý mal v danom prípade podľa\nzáverov krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva navrhovateľa na\nochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry\nESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z\nhľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z\njudikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany\nslobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach\nverejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995,\nsťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5.\n\n19\n\n1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie\na myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto\ninformácie dostať. Novinárom majú spoločenskú povinnosť poskytovať informácie\na myšlienky, ktoré sa týkajú všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo\ntakéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru\npreháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen\nz dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj\nIV. ÚS 107/2010).\nVo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v predmetnej veci\nje sťažovateľka vydavateľkou celoštátneho denníka SME a prevažne regionálneho denníka\nÚj Szó, v ktorých boli inkriminované články (5 uvádzaných článkov z rokov 2005/2006)\nuverejnené. Sťažovateľka je teda v danom prípade „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa\nna ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.\nmasmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných\nsúdov primeraným spôsobom zohľadniť.\n2. Dôsledkom legitímnej snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých\ntémach je aj kategorizácia adresátov kritiky, t. j. osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači\ntýkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať (O KOM).\nHranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.\nV posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminované články sa týkajú\nnavrhovateľa, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska. Nie\nje sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol navrhovateľ verejným\nčiniteľom – regionálnym politikom a poslancom Mestského zastupiteľstva v\n, pričom väčšej časti verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ\nje riaditeľom\n\nteda informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom\n\nverejnosti, najmä rodičov tých žiakov, ktorí navštevujú\n\n, kde je riaditeľom. Táto\n\nskutočnosť sa v napadnutom rozhodnutí znovu opomína, keďže krajský súd opakovane\n\n20\n\nmylne uvádza, že tvrdené difamujúce informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej\nosoby“.\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne\nšíriť informácie\n\na\n\nmyšlienky\n\no\n\notázkach\n\nverejného\n\nzáujmu,\n\npričom\n\nzároveň\n\nje nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).\nVecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov či štátnych inštitúcií, ale aj\nosôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov,\nadvokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie\nvrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú\npozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (porovnaj\nnález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Z uvedeného teda vyplýva,\nže aj navrhovateľ ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne\nangažuje v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom\nsvojho povolania, pričom hranice akceptovateľnosti kritiky sú oveľa širšie ako u „bežných\nobčanov“ (súkromných osôb); v danom prípade to platí o to viac, že navrhovateľ bol\nkritizovaný za svoje správanie v období, keď pôsobil vo verejnom živote. V tejto súvislosti\nústavný súd poukazuje aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko,\npodľa ktorého „Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc\npodliehajú ako politici širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby.“.\nV okolnostiach posudzovanej veci je potrebné tiež brať do úvahy, že inkriminované\nčlánky priniesli v prvom rade informácie a hodnotiace úsudky o udalosti, ktoré sa u verejne\nčinnej osoby nepochybne môžu stať i predmetom verejného záujmu.\nInkriminované články sa nepochybne týkali osoby navrhovateľa, pričom časť z nich\nbola aj podľa názoru ústavného súdu navonok spôsobilá svojím obsahom vyvolať negatívny\nzásah do jeho osobnostnej sféry, čo potvrdil aj krajský súd v odôvodnení rozsudku\n(s odvolaním sa na súd prvého stupňa), keď uviedol, že „v prejednávanej veci chovaním\n\n21\n\nodporcu bola skutočne znížená dôstojnosť navrhovateľa, jeho občianska česť, jeho vážnosť\nv spoločnosti, v súkromí, v profesijnom živote v značnej miere (s. 36-37 rozsudku)“.\n3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu\nosobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľky, teda na to, ČO bolo\nobsahom piatich inkriminovaných článkov, ktoré mali spôsobiť neprípustný zásah\ndo osobnostných práv žalobcu. Časť článku uverejneného v denníku Új Szó 20. marca 2006\npod názvom „Kto sa tu hrá na mafiánov?“ znie: „Nezávisle od toho, či tieto osoby\nsú s prepáčením! riaditelia škôl prichytení v bordeli, darmožráči, akútni karieristi, alebo\npráve odborne zdatné, spoľahlivé a čestné osoby.“\nDruhý článok z 28. novembra 2006 „Riaditelia škôl v erotickom klube“, tretí článok\n„Volebných kandidátov nasnímali pri razii v erotickom klube“, štvrtý článok zo 4.\ndecembra 2006 „Členom zboru sa stal\n\nprichytený v bordeli“, piaty článok z 11.\n\ndecembra 2006 „Hotový bordel!“\nObsahom tohto článku boli informácie, ako aj hodnotiace úsudky (podľa\nsťažovateľky „oprávnená a primeraná kritika“). Podľa názoru krajského súdu\n(s. 6 rozsudku) išlo o klamlivé spájanie osoby „navrhovateľa s využívaním platených\nsexuálnych služieb, titulom jeho prítomnosti v určitom zariadení...“.\nObsahom článku z 28. novembra 2006 je zmienka o videozázname, ktorý sa objavil\nna internete a ktorý „pravdepodobne bol vyhotovený počas policajnej razie v erotickom\nsalóne v\n\n. Na záberoch pravdepodobne možno vidieť dvoch\n\nriaditeľov škôl,\n\na\n\n“. Ďalšia časť sa týka komentovania\n\nuvedeného záznamu: „Polícia nepotvrdila, že zábery sú autentické. Policajná hovorkyňa\nTrnavského kraja... nepovedala ani to, v akom pohostinskom zariadení bol videozáznam\nvyhotovený. Pravdepodobne sa jedná o Maxim Erotic & Swinger Club v\n\n.\n\nPolícia neposkytne informácie o tom, kto bol počas akcie legitimovaný. Nevyjadrila sa ani k\ntomu, ako sa mohol policajný záznam dostať von, lebo podľa nej nie je možné zistiť, že sa\njedná o policajný videozáznam.“\n\n22\n\nObsahom článku zo 4. decembra 2006 bola informácia „avšak druhý riaditeľ školy,\nktorý sa na zverejnenom, kompromitujúcom zázname nachádza spolu s ním, taktiež za SMK,\nsi znova môže zasadnúť do poslaneckého kresla“.\nObsah článku z 11. decembra 2006 tvorí komentár, ktorý sa v úvode venuje definícii\na jazykovému rozboru výrazu „nevestinec,“ „verejný dom“ či „bordel“ (ako zmätok,\nneporiadok, dezorganizácia): «Nuž, tieto definície snáď presvedčivo dokazujú, kde boli, vraj\nna pive, dvaja\n\nriaditelia škôl prichytení v bordeli v\na\n\nmenovite\n\n. Keď sa o nich, bezpochyby na ich smolu, počas zrejme\n\nrutinnej razie doslova „potklo“ policajné komando... svedčí o trápne chybnom správaní,\nak sa niekto snaží očistiť sa na spôsob malého školáka od očividne spáchaného skutku.\nBude dobré, ak to budú vedieť aj tí členovia školskej rady, ktorí v porovnaní s váhou skutku\ndvoch riaditeľov škôl, svoje stanovisko vo veci zavinenia\n\nveru vyjadrili\n\nlen charakterizujúc akýchsi „opatrne vystrájajúcich“. Pritom spravili žiaľ aj kapitálnu\nchybu, že nenútenou narážkou povedali svoje aj o tlači. Vyhlasujúc ju akoby za\nspoluvinníka a aj, i keď nepriamo, novinárov, ktorí aféru zverejnili!... akou absurdnosťou je\nteatrálna vyhrážka, podľa ktorej riaditelia, o ktorých je reč – zároveň aj vidiecki politici,\nteda bezpochyby verejní činitelia – sa médiám, ktoré ich čin zverejnili, vyhrážajú\nobčianskym sporom na ochranu osobnosti. Pritom\n\nje členom a oporou Ústrednej\n\netickej komisie SMK, je predsedom\n,a\n\nje čerstvo zvolený poslanec samosprávy vo farbách strany.»\n\nKrajský súd pri skúmaní otázky, ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov\nv napadnutom rozsudku, uviedol, že «Články opakovane „podsúvali“ čitateľovi,\nže navrhovateľ bol v erotickom zariadení za účelom využitia erotických služieb, pričom\nale odporca neuniesol dôkazné bremeno, že by tomu tak bolo; obsah článkov nebol v súlade\nso skutočnosťou vyplývajúcou z videozáznamu (s. 33 rozsudku, pozn.)».\nNavyše, krajský súd podčiarkuje časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu,\nže „Súd za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom\n\n23\n\npríp. inom prostredí navrhovateľa, v tomto smere vypočul navrhovateľa ako aj svedkov,\na to: p.\n\na manželku navrhovateľa p.\n\n.“.\n\nPokiaľ ide o dokazovanie svedeckými výpoveďami, odvolací súd pri ich hodnotení\nnevysvetlil, že v prípade jediných dvoch vypočutých svedkov išlo o osoby blízke, ktoré\nmôžu byť zaujaté, t. j. že dokazovanie svedeckými výpoveďami nemohlo vyznieť\nako nestranné (svedok\n\nv čase zverejnenia informácií o navrhovateľovi inicioval\n\npetíciu na jeho podporu a zotrvanie vo funkcii, čo sám potvrdil); pritom pokiaľ ide\no vyhodnotenie následkov zásahu (opätovné zvolenie navrhovateľa do funkcie poslanca\nmestského zastupiteľstva, zotrvanie vo funkcii riaditeľa\n\npokračujúci spoločný\n\nživot v manželstve) – tieto nesignalizujú narušenie odbornej povesti, postavenia\nči uplatnenia žalobcu v spoločnosti či v rodine.\nÚstavný súd na margo dokazovania svedeckými výpoveďami iba spresňuje, že\nz rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že vypočutí svedkovia boli z okruhu príbuzných\na blízkych osôb, u ktorých možno predpokladať určitú „zaujatosť“ vo vzťahu k médiám.\nObsahom inkriminovaných článkov boli pravdivé a aktuálne informácia o verejnom\nfunkcionárovi. Sťažovateľka v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli\ns verejným životom, ale aj s postavením navrhovateľa, t. j. informovala o otázkach\nlegitímneho verejného záujmu.\n4. Použiteľným kritériom pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu je miesto\nzaznenia či uverejnenia sporných výrokov (t. j. otázka, KDE bol inkriminovaný článok\nuverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým\nvyššia je miera ochrany osobnostných práv. Sporné články (až po ich uverejnení\nna internete) boli uverejnené v denníkoch Sme a Új Szó, pričom prvý z nich má\nceloslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom\nelektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade\nje však nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaných článkov sporných\n\n24\n\nvýrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované\npostavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (IV. ÚS 139/2010).\n5. Vo vzťahu ku kritériu, KEDY možno konštatovať, že boli inkriminované články\nuverejnené v priebehu roku 2006 (prvý článok 20. marca 2006, ostatné v rozpätí dvoch\ntýždňov od 28. novembra 2006 do 11. decembra 2006), na základe informácií z internetu\nv čase, keď skutočne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré\nsťažovateľka vydáva, aktívne a v aktuálnom čase reagovali na problematiku, ktorá môže\nbyť predmetom verejného záujmu. Ústavný súd preto opakovane zdôrazňuje, že bolo\nv súlade s poslaním tlače, a teda aj denníkov Sme a Új Szó, v tomto čase o kandidátoch na\nposlancov do miestnych zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť (t. j. nešlo\no neustále bezdôvodne opakovanú „medializáciu prípadu“; č. l. 335 spisu okresného súdu),\nako to uviedol krajský súd. Krajský súd tým opakovane výslovne ignoroval posúdenie\na vyhodnotenie tohto kritéria v odôvodnení svojho rozsudku.\n6. Z hľadiska kritéria, AKO bola informácia o žalobkyni v inkriminovanom článku\nformulovaná, ústavný súd vzal do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba\npri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi\núsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich\núsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens v. Rakúsko, už spomínaný rozsudok, Feldek\nv. Slovenská republika, rozsudok z 12. 7. 2011). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom\nna svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného\nfaktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva,\nže ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované\nhodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takejto povahy z hľadiska slobody prejavu\na s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov\n(skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP\nk posudzovaniu právnych sporov, predmetom ktorých je konflikt medzi slobodou prejavu\na právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd\n(napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť\naj vo veci sťažovateľky.\n\n25\n\nV posudzovanej veci išlo o spoločenskú diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou\nostrej kritiky bol v inkriminovaných článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ\nktorý by mal byť vzorom, a regionálny poslanec by nemal navštevovať pochybné\npodniky a ocitnúť sa v pochybných situáciách, ktoré ťažko znesú rozumné vysvetlenie,\npričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresívnosti. Predmetné\nčlánky obsahujú pravdivé, spravodajské a prevzaté informácie, ktoré boli neskôr\nokomentované. Komentáre a úsudky sa týkali správania navrhovateľa ako riaditeľa\n– pedagóga (t. j. osoby zodpovednej za morálnu výchovu študentov)\na regionálneho politika. Ani nové rozhodnutie krajského súdu však uvedené skutočnosti\nv dostatočnej miere nezohľadňuje a v zásade zotrváva na svojom predchádzajúcom názore,\nkeď uvádza: „Články (už v jeho nadpise) naopak vykresľovali navrhovateľa ako prijímateľa\ntýchto (sexuálnych; pozn.) služieb. Z článkov vyplýva, že nešlo o vyjadrenie myšlienky,\no formu sociálnej diskusie s prvkami kritiky, navrhovateľ nebol v neprimeranej situácii, boli\nuverejnené nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce údaje o účele návštevy erotického klubu“\n(s. 34 rozsudku krajského súdu, pozn.). Podľa ústavného súdu už aj preto potvrdzujúce\nrozhodnutie krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Ústavný súd tiež\npovažuje niektoré hodnotiace závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“,\nsúčasne však podčiarkuje, že autori článkov mali ústavou zaručené právo takéto hodnotiace\núsudky vysloviť.\nÚstavný súd zastáva názor, že krajský súd formuloval svoj názor o tom, že dôvodom\nzverejnenia informácií bol zámer poškodiť osobu navrhovateľa jednostranne, predčasne,\nunáhlene, a nie v dôsledku vyvažovania základného práva na slobodu prejavu a práva\nna ochranu osobnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že význam\na rozsah slobody prejavu sa podceňuje aj vtedy, keď sa určité vyjadrenie klasifikuje\n(zatrieďuje, „nálepkuje“) prima facie ako tvrdenie skutočností, formálna urážka alebo\nhanlivá kritika. Týmto spôsobom a prístupom už nebolo dôsledne uprednostnené\nvyvažovanie (pristúpenie k testu proporcionality) medzi slobodou prejavu a právom\nna ochranu osobnosti, keďže sloboda prejavu ‒ v prípade jej prvotného označenia\nako hanlivej kritiky ‒ ustupuje do úzadia a stráca význam vo vzťahu k ochrane cti. V rámci\nrozhodovacej činnosti krajského súdu (a predtým okresného súdu) boli prejavy\n\n26\n\nsťažovateľky nesprávne a akoby už vopred klasifikované práve takým spôsobom. Oba\nvšeobecné súdy pritom mali k vyvažovaniu pristúpiť najprv z pohľadu definovania\n„povolených“ hraníc slobody prejavu.\nVzhľadom na uvádzané skutočnosti sa ústavnému súdu javí záver krajského súdu,\nže „výsledky vykonaného testu proporcionality odôvodňujú záver o tom, že zásah\ndo slobody\n\nprejavu\n\nodporcu\n\nbol\n\nprimeraný“,\n\nprinajmenšom\n\nako\n\nnedostatočne\n\nvyargumentovaný, teda taký, ktorý nie je výsledkom ústavne akceptovateľného vyvažovania\nústavou a dohovorom garantovaného práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu\n(rovnako garantovanou tak ústavou, ako aj dohovorom) pri náležitom uplatnení príslušného\ntestu proporcionality, a to najmä z dôvodu nesprávnej interpretácie faktov, ale tiež aplikácie\npojmov [neúplná informácia (právo sloboda prejavu nezahŕňa rozširovanie neúplných\ninformácií (s. 19 rozsudku krajského súdu) – dostatočný faktický základ], čo viedlo\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu a malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.\nZ uvedeného pohľadu ústavný súd pre úplnosť dodáva, že krajský súd vo vzťahu\nk odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ v súvislosti s § 157 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (nesplnenie podmienok a nepreskúmateľnosť), „opakuje dôvody\nuvádzané už vo svojom rozsudku v poradí prvom“ bez náznaku o ich opätovné\n(pre)skúmanie, pričom vôbec nereagoval na vyslovený právny názor ústavného súdu\nvyslovený pri zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci.\nZ dôvodu, že dosiaľ uvádzané predbežné závery ústavného súdu postačujú\nna „spochybnenie“ ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu,\nnebolo už potrebné sa bližšie zaoberať ďalšími tvrdeniami sťažovateľky.\n\n27\n\nII.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu podľa\nčl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy\nZ dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc\no odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317\nz 28. októbra 2009, ktorým jej bola okrem iného uložená povinnosť nahradiť\nnavrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do jeho\nosobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať\ninformácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia\nuprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa.\nKrajský súd takto rozhodol\n- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP,\nz ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované\npostavenie (zvýšenú ochranu),\n- napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase osobou verejného záujmu,\nregionálnym politikom a riaditeľom\n\nktorý v tejto súvislosti musí v zmysle\n\nstabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými\nosobami,\n- aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú „súkromného,\nosobného, intímneho... života navrhovateľa“, pričom opomenul status navrhovateľa\nako osoby verejného záujmu a regionálneho politika a vôbec neprihliadol na to,\nže zverejnením predmetnej návštevy navrhovateľa v erotickom klube na internete\n(iným subjektom, než je vydavateľ), kde si ho pozrelo vyše 80 000 osôb, už táto návšteva\nstratila intímny charakter,\n- napriek tomu, že inkriminované články sa týkali vecí verejného záujmu (poslanca\na kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa\n\n), o ktorých\n\nsú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní informovať,\n- napriek tomu, že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená\n(www.youtube.com, pozn.), tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky.\n\n28\n\nZa týchto okolností ústavný súd opätovne považuje právny záver krajského súdu\nvyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným\nspôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za svojvoľný,\nneakceptovateľný a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú\npoukazovala\n\nsťažovateľka\n\nv\n\ndoplnení\n\nsvojej\n\nprvej\n\nsťažnosti\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nz 13. septembra 2012, že okresný súd v spojení s rozsudkom krajského súdu vo vzťahu\nk obdobným článkom žalobný návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti proti regionálnym\nprintovým médiám právoplatne zamietol.\nÚstavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej\nveci sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľka denníkov Sme a Új Szó pri ochrane slobody\nprejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila\nv týchto periodikách informácie o veciach verejného záujmu (kritika verejného funkcionára\nza jeho správanie), ktorých nepravdivosť nebola v odôvodnení namietaného rozsudku\nkrajského súdu presvedčivým, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom preukázaná.\nNa tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1\nvýroku tohto nálezu).\nSťažovateľka namietala nielen porušenie svojho základného práva na slobodu\nprejavu a slobodné porušovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ale aj porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavný\n\nsúd\n\nkladie\n\nvo\n\nsvojej\n\nrozhodovacej\n\nčinnosti\n\nmimoriadny\n\ndôraz\n\nna rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože\ntvoria v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky\nochrany ústavou zaručených práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu\nmateriálneho právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania\nposkytnutá súdna ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo\ns rešpektom k jeho ústavou garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného\n\n29\n\ncharakteru. V opačnom prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu\ns povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania\ndomáha, a výkon spravodlivosti sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci\nrelevantných skutkových alebo právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť\na legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato\na nestranne.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana\nv rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha pred\nodvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) z dôvodov, ktorých\nuplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné ustanovenia Občianskeho\nsúdneho poriadku. Podstatou odvolania sťažovateľky bolo domáhanie sa ochrany jej\nústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie\ninformácií.\nKrajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 241/2006317 z 28. októbra 2009, ktorým tento vo svojej podstate vyhovel návrhu navrhovateľa\no ochranu osobnosti tým, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu\nnemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, čo odôvodnil zo záveru, že sťažovateľka\nneprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa. Podľa názoru\nústavného súdu sa tento záver krajského súdu v zmysle namietanej ochrany základného\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy javí ako nedostatočne\nvyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a teda prinajmenšom predčasný\na z ústavného hľadiska svojvoľný a neakceptovateľný. Potvrdzujúcim rozsudkom\ntak krajský súd podľa názoru ústavného súdu neprípustným spôsobom zasiahol do ústavou\ngarantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií\nv spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nkeďže práve na základe namietaného rozsudku krajského súdu nadobudol označený\nrozsudok okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľky\nzaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy.\n\n30\n\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom\nč. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014 porušil základné právo sťažovateľky\nna slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy\nv spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku\ntohto nálezu).\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:\n„... Odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní odporcu vykonal\ndokazovanie, doplnil dokazovanie, opätovne posudzoval všetky rozhodujúce právne\nskutočnosti preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom\nnevyhnutné pre vyriešenie vzťahu medzi právom navrhovateľa na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti... a právom odporcu na slobodu prejavu... Vykonal test proporcionality súc\npritom viazaný Ústavným súdom Slovenskej republiky, pričom odpovede na dané otázky\ndávajú preukázané právne skutočnosti v prejednávanej veci.“\nKrajský súd v ďalšej časti rozsudku venoval značný priestor (s. 22 – 31 napadnutého\nrozsudku) veci vedenej Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C 13/2007\nnavrhovateľa\n\nproti odporcovi NAP Kiadó spol. s. r. o., Dunajská Streda, veci\n\nvedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 C 13/2007 navrhovateľa\n\n, veci vedenej\n\nOkresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 9 C 126/2006 navrhovateľa O. I. proti odporcovi\nPetit Press, a. s., Bratislava, ako aj rozhodnutiu druhostupňového odvolacieho súdu\nhlavného mesta Maďarskej republiky sp. zn. 2.Pf.20.204/2008/4 z 5. júna 2008 vo veci\nžalobcov O. I. a F. Z. proti odporcovi Népszabadság Zrt Budapešť.\nNásledne krajský súd opäť pristúpil k testu proporcionality:\n„V prejednávanej veci neboli v inkriminovaných článkoch informácie týkajúce\nsa navrhovateľa uverejnené formou faktov, ale hodnotiaceho úsudku, ktorý nevychádza\nz dostatočne faktického základu (žeby navrhovateľ využíval erotické služby a za tým účelom\nzariadenie navštívil)...\nOdporca opakovane niekoľkonásobne... opakovane informoval verejnosť o tom\nistom, pričom išlo o nepravdivé, pravdu skresľujúce informácie; obsah článkov\n\n31\n\nvyplývajúcich z videozáznamu nezodpovedal informáciám na videozázname. Navrhovateľ\nako verejne činná osoba... nevyužíval sexuálne služby, nevykonával sexuálne aktivity...\nČlánky (už v jeho nadpise) naopak vykresľovali navrhovateľa ako prijímateľa týchto\nslužieb. Z článkov vyplýva, že nešlo o vyjadrenie myšlienky, o formu sociálnej diskusie\ns prvkami verejnej kritiky, navrhovateľ nebol v neprimeranej situácii, boli uverejnené\nnepravdivé, resp. pravdu skresľujúce údaje o účele návštevy erotického klubu. Nadpisy\nčlánkov a ich obsah majú charakter faktického tvrdenia, ktoré nezodpovedá skutočnosti,\nže navrhovateľ spolu s kolegom... navštívili erotické zariadenie s úmyslom využiť jeho\nslužby. Treba prisvedčiť odporcovi v tom, v súlade s názorom súdu prvého stupňa\na odvolacieho súdu v rozsudku v poradí prvom, že navrhovateľ a jeho kolega... vedeli o tom,\nkam idú dňa 26. 8. 2005, do akého zariadenia. Bolo však neprimerané zverejňovanie\nčlánkov presahujúcich počet prvé tri; nasledujúce už nemôžu byť považované za príspevok\nk sociálnej diskusii všeobecného spoločenského záujmu s prvkami verejnej kritiky... Cieľom\nkritiky má byť náprava určitého negatívneho javu... nie však urážka, poníženie,\nzosmiešnenie, škandalizácia, zneváženie dôstojnosti, vážnosti navrhovateľa...\nČo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého\nstupňa v zmysle nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O. s. p. odvolací súd opakuje dôvody\nuvádzané už vo svojom rozsudku v poradí prvom. Je síce pravdou, že právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho\nprocesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak táto judikatúra nevyžaduje,\naby na každý argument strany... bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (ďalej\nkrajský súd cituje niektoré zo štandardných rozhodnutí ESĽP i ústavného súdu, pozn.)...\nPreskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu odporcu odvolací súd dospel\nk záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám\nkladeným na odôvodnenie rozhodnutia.\nSúd prvého stupňa preto v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlym spôsobom\nrozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a precízne uviedol stanoviská\nprocesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým,\nže citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil\nsvoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho\nrozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\n\n32\n\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty i zmyslu.\nOdvolací súd preto v tej časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že skutkové a právne\nzávery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl.\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku\nsúdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.\nZa porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nv žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv účastníka konania...“\nKrajský súd v ďalšej časti svojho odôvodnenia (s. 35 a 36 rozsudku, pozn.) rozoberá\ndôvody, prečo nepostupoval spôsobom zvoleným Krajským súdom v Trnave vo veci\nvedenej pod sp. zn. 11 Co 68/2007, ako aj to, prečo nebolo možné zohľadniť jeho\nrozhodnutie v otázke náhrady nemajetkovej ujmy. Napokon v závere k tejto otázke uvádza:\n„V prejednávanej veci chovaním odporcu bola skutočne znížená dôstojnosť navrhovateľa,\njeho občianska česť, jeho vážnosť v spoločnosti, v súkromí, v profesnom živote v značnej\nmiere; od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti odporca upustil\naž koncom roku 2008 (až dva roky po podaní návrhu na súd). Pre odstránenie následkov\ntýchto\n\nzásahov\n\nako\n\nprimerané\n\nzadosťučinenie\n\npreto\n\nnepostačuje\n\nupustenie\n\nod neoprávnených zásahov odporcu, zostalo by rovnako nepostačujúce odstránenie\nnásledkov už uskutočnených (dlhotrvajúcich) zásahov; namieste je len náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú\nujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci\nsa na mieste a v postavení navrhovateľa. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch\nstanovená súdom prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu je primeraná.“\nTest proporcionality, ktorý krajský súd (rovnako ako prvostupňový súd) uplatňoval,\nje postihnutý tým, že vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu\n(a v prospech) práva na ochranu osobnosti a na úkor slobody prejavu; základné právo\nverejnosti na informácie sa v procese vyvažovania takmer vôbec nedostalo „do hry.“ Podľa\nústavného súdu sa preto krajský súd bude musieť v prvom rade vrátiť ku kľúčovej otázke,\nči došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti (aj vo svetle judikatúry ESĽP),\n\n33\n\nk tomu, čo vôbec neurobil po zrušení jeho prvého rozsudku ústavným súdom (v kontexte\njeho nálezu sp. zn. II. ÚS 558/2012).\nÚstavný súd konštatuje, že krajský súd podobne ako predtým prvostupňový súd\nnedostatočne, teda značne povrchne a jednostranne vyhodnotil obsah článkov sťažovateľky\na v nich použité slovné spojenia ako urážlivé a také, ktoré prekračujú medze vecnej kritiky\n(označujúc ich ako expresívne, urážlivé), pričom tak usudzoval (ako sám uvádza na s. 34\nsvojho rozsudku) už podľa ich názvov. Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci vyvažovania\ntreba mať na zreteli, že sloboda tlače (médií), ktorá je určujúca pre demokratický a slobodný\nprávny poriadok, nedáva novinárom žiadnu výsadu („voľnú ruku“) na porušovanie práv\niných ani v spojitosti s uplatňovaním doktríny verejného funkcionára. Záujem súkromných\nosôb vo verejných veciach si pritom vyžaduje skôr slobodu diskusie ako slobodu názoru.\nPrihlásenie sa k právnemu štátu a k jeho princípom tiež znamená, že diskusia o verejných\nproblémoch má byť transparentná a široko otvorená a môže zahŕňať prudké, razantné,\nuštipačné, sarkastické a niekedy nepríjemne ostré výpady či spravodlivo rozhorčené útoky\nvo vzťahu k verejným osobnostiam (verejným funkcionárom). Krajský súd do svojich úvah\nnezahrnul takúto možnosť interpretácie inkriminovanej časti článku. Navyše, všeobecné\nsúdy, zaoberajúc sa dominantne ochranou cti, dôstojnosti či súkromia verejného\nfunkcionára, sa príliš sústredili na doslovné znenie niektorých pasáží v textoch\ninkriminovaných článkov. Pritom nepripustili, že samotnú difamáciu (akýkoľvek\npublikovaný materiál, ktorý poškodzuje povesť jednotlivca alebo organizácie) možno\nchápať aj ako „oprávnenú či odôvodnenú“ vzhľadom na pravdivosť získaných informácií,\nže aj hanlivé výpovede (vyhlásenia) môžu byť urobené v dobrej viere (good faith\ndefamating misstatements). Za nedostatok testu proporcionality možno považovať\ni neschopnosť rozlíšiť zveličovanie (hyperbolu), preháňanie či sarkazmus pri interpretovaní\noverených a pravdivých informácií, použitie výrazov a spojení, ktoré sú expresívne\na invazívne.\nV odlišnom stanovisku sudcov Fischbacha a Lorenzena vo veci Feldek v. Slovenská\nrepublika, ktoré vychádza z kľúčového rozhodnutia ESĽP k čl. 10 dohovoru (Handyside\nv. Spojené kráľovstvo), sa uvádza: „Nepochybne úlohou novinára a tlače všeobecne\n\n34\n\nje povinnosť šíriť informácie a myšlienky o veciach všeobecného záujmu, ktoré môžu byť\naj urážlivé, šokujúce alebo zraňujúce. Také informácie však musia dovoliť čitateľom\npochopiť okolnosti alebo udalosti, o ktorých autor vyniesol hodnotiaci úsudok.“ Okrem\ntoho o hraniciach prípustnej kritiky vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii\n(Oberschlick v. Rakúsko) či o určitý stupeň preháňania alebo dokonca provokácie (Prager\na Oberschlick v. Rakúsko).\nZohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd znovu vyslovuje\nnázor, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa\nv časti náhrady nemajetkovej ujmy, je svojvoľný, nepresvedčivo a nedostatočne\nodôvodnený, keďže nadväzuje na nesprávne vykonaný (non lege artis) test proporcionality.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom\nč. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014 a jeho odôvodnením porušil základné právo\nsťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1\na 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n(bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou. Ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\n\n35\n\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení\nrozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014 a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie\nviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\npriznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné\nzadosťučinenie.\nSťažovateľka\n\nv\n\nsťažnosti\n\npožadovala\n\npriznanie\n\nprimeraného\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia v sume 33 000 €, pretože „Na základe rozsudku druhostupňového\nsúdu z 19. 10. 2011 a následne aj konečného rozsudku (č. k. 2 Co 339/2013-612\nz 12. novembra 2014, v tom zmysle napadnutého rozsudku, pozn.) bol sťažovateľ povinný\nzaplatiť 33.193,92 EUR + 476,51 EUR (trovy konania). Takáto vysoká suma\nje u menej rozšírených (nie mainstreamových) periodík ako je ÚJ SZÓ bezprecedentná.\nUložením tejto povinnosti zasiahol Krajský súd v Bratislave sťažovateľovi zásadným\nspôsobom do práv na slobodu prejavu, práva na súdnu ochranu a práva na majetok.“.\nCieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného\npráva v prípadoch, keď sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje\n\n36\n\nposkytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie\nkonanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch,\nkeď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné napraviť, a to napríklad\nzrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu\n(napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).\nV posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv\nsťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku\nkrajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto tomuto návrhu\nsťažovateľky nevyhovel.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 o ústavnom súde aj o úhrade trov\nkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní\npred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá\nbola 884 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Úhradu priznal spolu\nza dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti doručenej\n22. augusta 2017) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov (ďalej\nlen „vyhláška“), 2 x 147,33 € a režijný paušál 2 x 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Celková\nsuma trov konania v rátane DPH tak predstavuje sumu 363,79 €, ktorú je krajský súd\npovinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nSo zreteľom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.\n\n37\n\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2019\n\n38", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "ochrana osobnosti", "náhrada nemajetkovej ujmy", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/339/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:38bd6da4-0fd8-4961-8a34-e8d1291a698e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.228.2015.1"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:bf124397-e77b-4364-bf9e-034c29d9635f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 139/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 139/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf124397-e77b-4364-bf9e-034c29d9635f"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "18202516-6e21-4e25-a2aa-d0b688428af8:99a14a97-f161-4066-9d8c-1919a5630b06", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1013895343.1", "spisova_znacka": "2Co/339/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/339/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1013895343.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:97ccef31-40a9-420e-a1ad-e6b87e585431", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.71.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 71/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 71/2024 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.71.2024.1"}, {"guid": "ussr:9908c8c5-eb58-449a-8526-eade66257b8c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.47.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.47.2025.2"}, {"guid": "ussr:d8672cf3-7b38-423e-99b4-25937ef28b7c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.599.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 599/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 599/2023 z 11. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.599.2023.1"}, {"guid": "ussr:b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2"}, {"guid": "cb0d5b39-f865-48ba-818a-76e014723e1d:ba99085e-5cad-4b88-8730-945865a23b07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1114219145.2", "spisova_znacka": "4Cdo/59/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/59/2024 z 29. 5. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1114219145.2"}, {"guid": "259b9155-c7d5-49d7-b39d-d7702b5fd279:3de05d5a-f3a3-4c33-b7e3-faaab3265b43", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3", "spisova_znacka": "7Co/100/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/100/2025 z 10. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3"}, {"guid": "e2aa11d3-91f9-478c-9361-4fbbe93c5e11:817ad66f-16cd-435c-ac7c-e2f387913559", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6622203063.1", "spisova_znacka": "11Co/51/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/51/2024 z 29. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6622203063.1"}, {"guid": "abaf3d14-cc60-42f0-8427-9df4d18ea78b:e60af795-13d4-4424-b822-d7cef45cec17", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1013895343.2", "spisova_znacka": "15Co/98/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/98/2019 z 28. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1013895343.2"}, {"guid": "abaf3d14-cc60-42f0-8427-9df4d18ea78b:41f5ea4f-4c85-431c-8843-c2f520a1ea05", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1013895343.2", "spisova_znacka": "15Co/98/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/98/2019 z 28. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1013895343.2"}, {"guid": "72ef152b-362b-408a-a41a-21ef1eb3f464:52eb710f-09e4-454c-9891-8623a2867259", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1106239309.2", "spisova_znacka": "3Co/28/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/28/2017 z 28. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1106239309.2"}]}