{"guid": "ussr:2b5da4c5-9110-4d76-bf32-a58d0d8f34f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 321/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 321/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 321/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2b5da4c5-9110-4d76-bf32-a58d0d8f34f8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 321/2018-128\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša\na sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti SBK\nINVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava, zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, ktorou namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017 a rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 29. novembra 2016 v spojení s opravným\nuznesením sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 25. apríla 2017, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky a Krajského súdu v Bratislave takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017\nz 19. decembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\nje\n\npovinný\n\nuhradiť obchodnej\n\nspoločnosti SBK INVEST, a. s., trovy konania v sume 192,14 € (slovom stodeväťdesiatdva\neur a štrnásť centov) na účet jej právneho zástupcu RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017\n(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 5/2016 z 29. novembra 2016 v spojení s opravným uznesením\nsp. zn. 2 Cob 5/2016 z 25. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n\n2\n\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresnému súdu Bratislava II\n(ďalej len „okresný súd“) bola 6. decembra 2013 doručená právnou predchodkyňou\nsťažovateľky (obchodnou spoločnosťou Slovenská poisťovňa, a. s.) žaloba o určenie\nzáložného práva k nehnuteľnostiam (bližšie špecifikovaným v žalobe), smerujúca proti\nDRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo (ďalej aj „žalovaný 1“) a obchodnej\nspoločnosti Rental BA, s. r. o. (spolu aj „žalovaní“). Dňa 2. apríla 1992 uzavrela obchodná\nspoločnosť Slovenská poisťovňa, a. s., ako záložná veriteľka záložnú zmluvu so žalovaným\n1, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku obchodnej spoločnosti SLOVAKIA-CARPrna s. r. o. (obligačný dlžník) vrátiť úver, ktorý jej bol poskytnutý právnou predchodkyňou\nsťažovateľky.\nSťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „záložné právo vzniklo na základe (neplatnej)\nzmluvy zo dňa 02. 04. 1992, ktorá sa pôvodne javila ako platná. Hoci bolo záložné právo na\nzáklade toho riadne registrované... neskôr bolo z evidencie katastra nehnuteľností\nvymazané, čím došlo k zásadnému poškodeniu práv Sťažovateľa... Žalovaní sa bránili\núdajnou nedobromyseľnosťou záložného veriteľa a zároveň vzniesli počas konania\nnámietku premlčania záložného práva.“.\nOkresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 24 Cb 235/2013 z 8. septembra\n2015 zamietol, keďže podľa jeho názoru záložná veriteľka nebola pri vzniku záložného\npráva dobromyseľná, keďže jej malo byť údajne už pri uzatváraní záložnej zmluvy zrejmé,\nže žalovaný 1 nie je vlastníkom zakladaných nehnuteľností. Námietku premlčania vznesenú\nžalovanými však okresný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.\nKrajský súd na základe odvolania rozhodnutie prvostupňového súdu napadnutým\nrozsudkom potvrdil ako vecne správne. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako\nneprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Najvyšší\nsúd poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia na rozhodnutie veľkého senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) sp. zn. 1 VCdo 2/2017\nz 19. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017“), podľa ktorého\n\n3\n\nje kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 CSP neprípustná\na v prípade ich kumulácie sa dovolací súd obmedzí iba na posúdenie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 420 CSP.\nPodľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom uznesení celkom zjavne vykladá\nprocesnú právnu úpravu nad rámec zákona a sankcionuje sťažovateľku z dôvodu, že\nv dovolaní kumulovala viacero dovolacích dôvodov.\nNapadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľky arbitrárny z dôvodu jeho\nrozporu s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov a z dôvodu, že ním odvolací súd\nnedal uspokojivú odpoveď na argumenty predložené stranou sporu, ako aj prekvapivé,\nkeďže krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil právne posúdenie celej veci a napokon\nvydal napadnutý rozsudok bez toho, aby sa účinne zaoberal všetkými námietkami,\nargumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania.\nSťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd porušil ňou označené práva garantované\nústavou a dohovorom tým, že sa odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi ustanovenými\nv § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní. V tejto súvislosti\nďalej argumentuje, že neprípustnosť kumulácie dovolacích dôvodov nevyplýva z platnej\nprávnej úpravy (právna úprava nevylučuje kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania\na neupravuje sankciu, ak k takejto kumulácii dôjde), pričom v čase podania dovolania\nsťažovateľka nemohla vedieť, k akému výkladu príslušných ustanovení Civilného\nsporového poriadku najvyšší súd pristúpi, keďže rozhodnutie veľkého senátu bolo prijaté až\npo podaní dovolania. V tomto kontexte namieta, že najvyšší súd prijatím svojej doktríny\no neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov porušil aj jej legitímne očakávania.\nV neposlednom rade sťažovateľka namieta, že samotný najvyšší súd 24. januára 2018 sa\nopätovne zaoberal riešením otázky kumulácie dovolacích dôvodov, a to v konaní vedenom\npod sp. zn. 6 Cdo 7/2017, pričom dospel podľa jej informácií k opačnému záveru, a teda\nk možnosti kumulácie dovolacích dôvodov v dovolacom konaní.\n\n4\n\nĎalej sťažovateľka zdôrazňuje, že kumuláciu dovolacích dôvodov (vady zmätočnosti\na nesprávneho právneho posúdenia) pripúšťa doterajšia „procesná realita“ (napr. uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30. januára 2017) a zároveň s prihliadnutím\nna najvyšším súdom uplatňovanú argumentáciu o vážnosti a dôležitosti dovolacích dôvodov\nodmieta významovú nadradenosť jednotlivých dôvodov zmätočnosti (§ 420 CSP).\nNapadnutý rozsudok krajského súdu trpí podľa sťažovateľky viacerým vadami,\nkeďže krajský súd sa v ňom\n- odklonil od zaužívanej a konštantnej rozhodovacej praxe v otázke posúdenia, či\nkonanie o určenie záložného práva je spôsobilé k účinnému vzneseniu námietky premlčania,\na pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti záložného veriteľa sa riadne nevysporiadal ani\ns jednou námietkou sťažovateľky a rovnako\n- vyhodnotil\n\nvšetky\n\nokolnosti\n\ntýkajúce\n\nsa\n\nprejednávanej\n\nveci\n\nselektívne\n\na v neprospech sťažovateľky, a ďalej z dôvodov, že krajský súd\n- zmenil právne posúdenie celej veci (tzv. prekvapivé rozhodnutie) a\n- ignoroval návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania vo vzťahu k existencii\nsporného listu vlastníctva a skutkového stavu v čase podpisu záložnej zmluvy pripojením\ntrestného spisu.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku zmenil právne posúdenie veci, keďže sa\nnestotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého bola vznesená námietka\npremlčania nedôvodná. Krajský súd naopak zdôraznil, že dovolať sa premlčania možno aj\nv konaní začatom žalobou o určenie toho, či tu záložné právo je alebo nie je. Odvolací súd\nsa tak podľa sťažovateľky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá konanie\nsmerujúce k určeniu (ne)existencie záložného práva nepovažuje za uplatnenie práva na súde\n(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 8/2008). Napadnutý rozsudok krajského súdu\nje tak arbitrárny podľa sťažovateľky z dôvodu rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou\nvšeobecných súdov.\nZávery krajského súdu k posúdeniu otázky dobromyseľnosti záložnej veriteľky\nsťažovateľka považuje za nesprávne a nelogické, keďže pri ich definovaní sa odvolací súd\n\n5\n\nnevysporiadal ani s jednou jej námietkou, pričom všetky okolnosti prejednávanej veci\nodvolací súd vyhodnotil výlučne v jej neprospech.\nK záveru o nedobromyseľnosti právneho predchodcu sťažovateľky dospel odvolací\nsúd s prihliadnutím na znalecký posudok. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že\nopakovane poukazovala na to, že záložná zmluva bola uzavretá až v apríli 1992, t. j. štyri\nmesiace po tom, ako bol znalecký posudok vyhotovený, a preto údaj zo znaleckého posudku\nnemohol mať ani najmenší vplyv na spochybnenie dobromyseľnosti záložného veriteľa.\nOkrem uvedeného odvolací súd neprihliadol podľa sťažovateľky ani na obsah záložnej\nzmluvy a v nej uvedené vyhlásenia štatutárov žalovaného 1, že predmetné nehnuteľnosti sú\njeho vlastníctvom.\nOdvolací súd neprihliadol podľa sťažovateľky ani na listiny (spoločenská zmluva\nz 23. decembra 1991 o založení obchodnej spoločnosti SLOVAK PROGRESS\n& TRADING COMPANY s. r. o., výpis z katastra nehnuteľností\nz 23. augusta 1993, obsah stanoviska\n\n, ktoré 30. novembra 1993\n\nposkytol orgánom prokuratúry, a obsah listu z 21. apríla 1993 adresovaný záložnej veriteľke\noznačený ako „zmluva o úvere č. 67/1992), z obsahu ktorých bolo zrejmé, že žalovaný 1\nnavonok výslovne vystupoval ako vlastník pozemkov od konca decembra 1991 až do júna\n1993.\nV súvislosti s námietkou zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľka\nargumentuje, že odvolací súd tak urobil bez pojednávania a bez akejkoľvek zmienky\na bez toho, aby sťažovateľke poskytol možnosť zaujať k takémuto novoformulovanému\nnázoru stanovisko, preto ide o tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie, ktorým malo byť\nporušené jej právo na spravodlivé súdne konanie.\nK námietke opomenutia návrhu na doplnenie dokazovania sťažovateľka argumentuje,\nže v jej veci konajúce súdy požadovali na účel preukázania dobromyseľnosti iba a výlučne\njediný dôkaz, a to list vlastníctva z roku 1992, pričom ignorovali všetky ostatné dôkazy,\nz ktorých vyplývalo, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v čase uzavretia záložnej\n\n6\n\nzmluvy svedčilo záložcovi. Navyše, vo veci konajúce súdy odmietli pripojiť spis Obvodnej\nprokuratúry Bratislava II v konaní č. Pd 235/93, z ktorého by vyplývali skutkové okolnosti\nv autentickom znení vzhľadom na uplynulý čas. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky\npostupoval pri hodnotení dôkazov selektívne a svojím procesným postupom jej znemožnil\nvykonať dôkazy na podporu svojich tvrdení.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu alternatívne napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, resp. alternatívne\nnapadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie\na súčasne sťažovateľke prizná úhradu trov konania v sume 192,14 €.\nUznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 321/2018-56 zo 16. mája 2018 bola sťažnosť\nv celom rozsahu prijatá na ďalšie konanie.\nDňa 23. mája 2018 sa k sťažnosti vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu\nAdvokátskej kancelárie Felšöci & Partners, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, aj žalovaní, ktorí sa o prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie dozvedeli z webovej stránky ústavného súdu.\nÚstavnému súdu žalovaní predostreli argumentáciu, ktorou zdôrazňujú, že vo veci\nsťažovateľky ide o šikanózne uplatňovanie práv, keďže\na) žaloba bola podaná po viac ako 12 rokoch od uplynutia premlčacích lehôt,\nb) išlo o uplatňovanie práv zo záložnej zmluvy, o ktorej mala sťažovateľka\nvedomosť, že je v časti týkajúcej sa predmetných pozemkov absolútne neplatná, keďže ňou\nboli založené pozemky štátu,\nc) zo strany sťažovateľky ide o akt pomsty za povinnosť zaplatiť žalovaným trovy\nkonania v inom konaní,\n\n7\n\nd) sťažovateľka sa predmetným konaním domáha znemožnenia žalovaným uplatniť\nprocesnú obranu vznesením námietky premlčania,\ne) úmyslom sťažovateľky je zrealizovať premlčané záložné právo v rozpore so\nzákonom,\nf) záujem na určení záložného práva nie je naliehavý, ale naopak protiprávny.\nPodľa žalovaných v predmetnej veci určovacej žaloby neexistuje naliehavý právny\nzáujem a rovnako bola preukázaná aj nedobromyseľnosť sťažovateľky. Žalovaní\nod ústavného súdu žiadajú, aby pri rozhodovaní zohľadnil koncepciu materiálneho právneho\nštátu a prihliadol na charakter danej veci, princíp právnej istoty a dĺžku predmetného\nkonania, ako aj ich prístup k veci. Žalovaní zastávajú názor, že v predmetnej veci by nemalo\ndôjsť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov „len pre zrušenie“.\nPodľa žalovaných v predmetnej veci najvyšší súd dal sťažovateľke aj odpoveď\nna ňou namietané dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, keďže sa plne\nstotožnil so skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov, pričom\njasne uviedol, že „žalobcovo právo je premlčané, že námietku premlčania možno vzniesť\ni v tomto konaní (v tomto smere poukázal i na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 riešiaci\ntakmer identickú vec), a napokon že žalobca resp. jeho právny predchodca nebol pri\nuzatváraní záložnej zmluvy dobromyseľný“.\nNeobstojí preto argumentácia sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal dovolacími\ndôvodmi podľa § 421 ods. 1 CSP. Podľa žalovaných je v predmetnej veci nevyhnutné\nuprednostniť to právo, ktoré je v skutočnosti ohrozované, a nie to právo, ktoré predstavuje\nzrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Z uvedeného dôvodu „nemožno teda hľadieť iba na\npráva žalobcu, ale i na práva žalovaného a prednosť dať tomu, ktoré si skutočne ústavnú\nochranu... zaslúži“.\nŽalovaní vychádzajú z premisy, podľa ktorej je žaloba podaná sťažovateľkou\nšikanózna a zjavne bezúspešná, a ďalej argumentujú, že rozhodnutie, ktorým by ústavný súd\nlen „formálne“ zrušil rozhodnutie dovolacieho súdu pre procesné pochybenie bez zrejmého\n\n8\n\npraktického vplyvu na ďalší priebeh súdneho konania, by bolo možné považovať\nza arbitrárne (II. ÚS 172/03, I. ÚS 169/2015).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní navrhujú, aby ústavný súd sťažnosť\nzamietol ako nedôvodnú.\nPrávny zástupca žalovaných ústavnému súdu 28. mája 2018 doručil aj vyjadrenie\nk dovolaniu sťažovateľky a nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho\nsúdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise\nč. KP 3/2018-45 z 19. júna 2018 a predseda krajského súdu v prípise č. 1 SprV/316/2018\nz 20. júna 2018 ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil\nod ústneho pojednávania.\nSúčasťou vyjadrenia predsedu krajského súdu z 20. júna 2018 bolo stanovisko\nvo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajského súdu, ktorá predostrela ústavnému súdu\nargumentáciu k jednotlivým námietkam uvádzaným sťažovateľkou v sťažnosti.\nK námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo vo veci k odklonu od konštantnej\nrozhodovacej praxe, zákonná sudkyňa zdôraznila, že sťažovateľka si nesplnila svoju\nzákonnú povinnosť označiť na podporu svojho tvrdenia judikát, ktorý by bolo možné\noznačiť za ustálenú súdnu prax. Dokonca v sťažovateľkou uvádzanom rozhodnutí\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 8/2008 sa výslovne, na podporu argumentácie žalovaných,\nkonštatuje, že namietať premlčanie práva možno aj v určovacom spore.\nPodľa zákonnej sudkyne sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\nani v otázke posúdenia dobromyseľnosti záložného veriteľa, ktorú bolo nevyhnutné posúdiť\ns prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré nastali pri uzatváraní záložnej zmluvy.\nZo znaleckého posudku, ktorý bol imanentnou súčasťou záložnej zmluvy, totiž vyplýva, že\n\n9\n\nvlastníkom zakladaných pozemkov bol štát, a nie žalovaný. Rozpor medzi vyhlásením\nzáložcu o tom, že je vlastníkom založenej veci, a údajmi obsiahnutými v znaleckom\nposudku, ktorý bol súčasťou záložnej zmluvy, musel „u každého obozretnejšieho subjektu...\nvyvolať oprávnenú pochybnosť o vlastníctve predmetu zálohu a pokiaľ tento rozpor nebol\nvysvetlený... nemal záložný veriteľ takúto zmluvu podpisovať a následne s odstupom\nniekoľkých rokov tvrdiť, že bol pri jej uzatváraní dobromyseľný v tom, že záloh patrí\nzáložcovi. Subjekt, ktorý podpisuje zmluvu, z obsahu ktorej vyplývajú protichodné závery\no vlastníctve záložcu k predmetu zálohu, nemôže byť bez ďalšieho dobromyseľný, že záložca\nbol skutočným vlastníkom predmetu zálohu.“.\nVzhľadom na to, že v konaní bola preukázaná zjavná nedobromyseľnosť záložného\nveriteľa (sťažovateľky), nebolo podľa názoru zákonnej sudkyne potrebné vykonávať ďalšie\ndokazovanie navrhované sťažovateľkou.\nOdvolací súd sa v otázke nedobromyseľnosti záložného veriteľa pri nadobúdaní\nzálohu stotožnil so záverom okresného súdu, pričom len na doplnenie zdôraznil, že záložné\nprávo nemožno priznať aj z dôvodu, že je premlčané. Za situácie, keď otázka premlčania sa\nstala predmetom preskúmavania už v konaní pred okresným súdom, pričom odvolací súd ju\nposúdil na rozdiel od okresného súdu inak, podľa zákonnej sudkyne nemožno hovoriť\no prekvapivom rozhodnutí. Podľa zákonnej sudkyne sa sťažovateľka k otázke premlčania\ndostačujúco vyjadrila nielen v „konaní pred súdom prvej inštancie... ale i v samotnom\npísomnom odvolaní v konaní pred odvolacím súdom. Iné právne posúdenie veci odvolacím\nsúdom... nemôže preto zakladať prekvapivosť takéhoto rozhodnutia...“.\nZákonná sudkyňa nesúhlasí ani s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej bolo\nnevyhnutné nariadiť v jej veci pojednávanie. V tejto súvislosti konštatuje, že medzi stranami\nsporu nebolo sporné, že záložné právo bolo premlčané. V konaní išlo výlučne o právne\nposúdenie otázky, či je možné sa dovolať premlčania práva aj v spore o určenie záložného\npráva, pričom nešlo o prípad aplikácie takej právnej normy, ktorá by nebola dosiaľ\n(v konaní pred prvostupňovým súdom) aplikovaná. Zákonná sudkyňa na základe uvedených\nskutočností zdôrazňuje, že v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k žiadnym procesným\n\n10\n\npochybeniam, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPredsedníčka najvyššieho súdu v prípise z 19. júna 2018 zdôraznila, že nesúhlasí\ns názorom sťažovateľky o porušení jej práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu, keďže spochybňuje závery obsiahnuté v rozhodnutí veľkého\nsenátu z 19. apríla 2017, a nie závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu. Z uvedeného vyvodzuje záver, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou na podanie\nsťažnosti.\nPredsedníčka najvyššieho súdu zároveň argumentuje časovou súvislosťou podaného\ndovolania a v napadnutom uznesení najvyššieho súdu obsiahnutými závermi vyplývajúcimi\nz rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017. Dôvodí pritom, že nový právny názor je\npotrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Ide pritom o prípustné\nretrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry, ktoré je potrebné odlíšiť od neprípustného\nretroaktívneho pôsobenia právnych noriem (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 198/2017 z 19. marca 2018). V danom kontexte bolo uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30. januára 2017, na ktoré sa odvoláva sťažovateľka, prekonané\nrozhodnutím veľkého senátu z 19. apríla 2017, ktorým sa najvyšší súd s poukazom na čl. 2\nods. 2 v spojení s § 48 ods. 3 prvou vetou CSP riadil aj pri rozhodovaní vo veci\nsťažovateľky.\nNad rámec uvedeného predsedníčka najvyššieho súdu vyslovuje v kontexte\nzmeneného právneho názoru najvyššieho súdu a ústavného súdu o neprípustnosti kumulácie\ndovolacích dôvodov názor, že zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu nemôže byť\nsamoúčelné, najmä v prípade, že by bol v ďalšom konaní všeobecný súd povinný rozhodnúť\nrovnako. S prihliadnutím na sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod judikatórneho odklonu,\nže „v ňou citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 MCdo/8/2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky\nvyslovil, že nižšie súdy nesprávne posúdili otázku premlčateľnosti práva nájmu bytu.\nPoukaz na judikát č. R 26/1975 je odkazom na rozhodnutie zaoberajúce sa procesnými\notázkami vydania bezdôvodného obohatenia v občianskoprávnych a procesnoprávnych\n\n11\n\nveciach. Predmet daného konania definovala sťažovateľka svojim žalobným návrhom,\nktorým sa domáhala určenia existencie záložného práva. Z tohto dôvodu je zrejmé, že\nsťažovateľkou uvádzané rozhodnutia nesúviseli s meritom sporu, a preto v posudzovanej\nveci by nemohlo dôjsť v dovolacom konaní k vydaniu pre ňu priaznivejšieho rozhodnutia.\nK námietke sťažovateľky, týkajúcej sa premlčania, pritom dovolací súd poskytol\nsťažovateľke relevantnú odpoveď pri posudzovaní vytýkanej vady zmätočnosti podľa § 420\npísm. f/ C. s. p.“.\nAni dovolacie námietky, ktorými sťažovateľka odôvodňovala prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP, by podľa predsedníčky najvyššieho súdu s odkazom\nna uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 123/2017 z 31. júla 2017 tento nemohol\nskúmať. V citovanom rozhodnutí najvyšší súd totiž uviedol, že „dovolateľ zastúpený\nkvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nevymedzil uplatnený dovolací dôvod\n(nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C.\ns. p. v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Prípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm.\na/ a zároveň aj písm. b/ a písm. c/ § 421 ods. 1 C. s. p., hoci súčasná existencia všetkých\ntýchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje.\nNemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom\nnebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto odôvodnenie prípustnosti\ndovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok v odôvodnení predpokladov\nprípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie § 440 C. s. p., o viazanosti\ndovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi jeho prípustnosti. Vo svojej\npodstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom. Nesprávne\nprávne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom len, ak sa týka otázky, od ktorej\nzáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený predpoklad podľa písm. a/ alebo\npodľa písm. b/ alebo podľa písm. c/ § 421 ods. 1 C. s. p. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky bolo pritom podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a Ústavný\nsúd Slovenskej republiky v uznesení z 12. decembra 2017, č. k. I. ÚS 644/2017-10\nvyhodnotil citované závery – aplikovateľné aj pre posudzovanú vec – ako ústavne\nkonformné.“.\n\n12\n\nVzhľadom na uvedené skutočnosti predsedníčka najvyššieho súdu je toho názoru, že\nsťažnosť je neopodstatnená, a preto je tu daný dôvod na nevyhovenie sťažnosti.\nVzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môžu byť\ndotknuté ďalšie strany sporu, ústavný súd vyzval žalovaných – DRUDOP, stavebné\na opravárenské družstvo a obchodnú spoločnosť Rental BA, s. r. o., prostredníctvom ich\nprávneho zástupcu v zmysle § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde na prípadné doplnenie\nvyjadrenia k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. mája 2018.\nPrávny zástupca žalovaných v podaní doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2018\npodrobne opísal skutkové okolnosti posudzovanej veci a v konkrétnostiach ústavný súd\npožiadal, aby zohľadnil pri rozhodovaní o sťažnosti tieto skutočnosti:\n1) žaloba podaná v posudzovanej veci má šikanózny charakter,\n2) žaloba je výlučne výsledkom zanedbania povinnosti pri uplatňovaní si práv,\na preto bola podaná v rozpore so zásadou „právo patrí bdelým“,\n3) sťažovateľka sa podanou žalobou snaží obchádzať zákonné ustanovenie\no realizácii záložného práva,\n4) záujem na podanej žalobe nie je ani naliehavý a ani právny,\n5) žaloba bola podaná pri plnej vedomosti si už uvádzaných skutočností.\nPrávny zástupca žalovaných ďalej predostiera ústavnému súdu argumentáciu\ntýkajúcu sa právneho posúdenia samotnej žaloby o určenie záložného práva (neexistencia\nnaliehavého právneho záujmu na podanie žaloby a nedobromyseľnosť právneho predchodcu\nžalobkyne pri nadobúdaní zálohu).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP právny zástupca žalovaných\nzdôrazňuje, že sťažovateľka si svoju povinnosť označiť na podporu svojho tvrdenia\no prípustnosti dovolania podľa citovaného ustanovenia príslušný judikát nesplnila. Ani\nv otázke posudzovania dobromyseľnosti záložného veriteľa sťažovateľka na podporu\n\n13\n\ndovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP neoznačila rozhodnutie dovolacieho\nsúdu, ktoré by podporovalo jej tvrdenia o dobromyseľnosti pri nadobúdaní zálohu.\nPrávny zástupca žalovaných sa stotožňuje aj s názorom odvolacieho súdu k námietke\nsťažovateľky o prekvapivom rozhodnutí, pričom nad rámec uvádza, že sťažovateľka si\nzamieňa existenciu procesnej vady spočívajúcej v prekvapivosti rozhodnutia s tým, že sa\nvšeobecné súdy iba nestotožnili s jej právnou argumentáciou.\nPrávny zástupca žalovaných v kontexte rozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017\nakcentuje, že v čase rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu bolo citované rozhodnutie v súlade s § 48 ods. 3 prvou vetou CSP právne\nzáväzné pre všetky senáty najvyššieho súdu. Dokonca samotné senáty ústavného súdu\npovažovali závery prezentované v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla 2017 v čase\nrozhodovania o dovolaní sťažovateľky za ústavne akceptovateľné. V dôsledku judikatórnej\nzmeny a prehodnotenia záverov obsiahnutých v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla\n2017, avšak bez zmeny spoločenskej situácie, ktorá by judikatórnu zmenu reflektovala,\nvyvstáva podľa žalovaných otázka možného porušenia právnej istoty a legitímneho\nočakávania druhej strany sporu, teda samotných žalovaných. Podľa žalovaných uvedené\nskutočnosti odôvodňujú prijatie záveru o nevyhovení sťažnosti z dôvodu, že vo veci\nkonajúci najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní (II. ÚS 122/05).\nV rozpore s tvrdeniami sťažovateľky žalovaní namietajú, že najvyšší súd\nv napadnutom uznesení pristúpil aj ku skúmaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP a zaoberal sa ustálenou súdnou praxou, a to tým, že sa plne stotožnil\nso skutkovými\n\na právnymi\n\nzávermi\n\nvo\n\nveci\n\nkonajúcich\n\nvšeobecných\n\nsúdov.\n\nPodľa žalovaných sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými sťažovateľkou uvádzanými\ndovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, hoci sa tieto vzájomne\nvylučovali, keďže jasne uviedol, že „žalobcovo právo je premlčané, že námietku\npremlčania možno vzniesť i v tomto konaní... a napokon, že žalobca resp. jeho právny\npredchodca nebol pri uzatváraní záložnej zmluvy dobromyseľný“.\n\n14\n\nZo skutočnosti, že najvyšší súd pri otázkach premlčania záložného práva\na uplatňovania námietky premlčania a dobromyseľnosti pri nadobúdaní zálohu záložným\nveriteľom, na ktoré sťažovateľka poukazovala v súvislosti s dovolacími dôvodmi podľa\n§ 421 CSP, citoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, žalovaní vyvodzujú\nzáver, že nemožno tvrdiť, že „dovolací súd nepreskúmal dovolanie žalobcu aj z dôvodov\npodľa § 421 C. s. p. Dovolací súd dal žalobcovi teda jasnú odpoveď na to, že v danej veci\nsa nejedná a právne otázky, pri ktorých riešení by sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, príp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“.\nŽalovaní opakovane poukazujú na to, že pri strete dvoch „ústavných práv“ je\nnevyhnutné uprednostniť to právo, ktoré „si vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci\nskutočne zaslúži väčšiu prednosť. Ochrana v ústavnej podobe sa má teda poskytovať iba\nskutočne ohrozenému alebo porušenému právu (nie šikanózne vykonávanému).“. Opätovne\npožadujú, aby činnosťou ústavného súdu nedochádzalo k formálnemu zrušeniu rozhodnutia\nvšeobecného súdu bez praktického významu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní navrhujú, aby ústavný súd sťažnosti\nnevyhovel, prípadne alternatívne rozhodol, že k porušeniu práv zaručených ústavou\na dohovorom napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nedošlo.\nÚstavný súd následne vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril\nk tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň mu zaslal prípis predsedníčky\nnajvyššieho súdu z 19. júna 2018 a vyjadrenie predsedu krajského súdu z 20. júna 2018,\nktorého súčasťou bolo stanovisko vo veci konajúcej zákonnej sudkyne krajského súdu.\nPrávny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2018\noznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom zároveň zdôraznil, že trvá\nna podanej sťažnosti.\n\n15\n\nV konkrétnostiach právny zástupca sťažovateľky k jednotlivým argumentom\nvyplývajúcim zo stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu z 19. júna 2018 zdôraznil, že\npolemika so závermi obsiahnutými v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla 2017 súvisela\ns postupom najvyššieho súdu, ktorý práve na podklade týchto záverov vydal napadnuté\nuznesenie. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom, podľa ktorého by sa rozhodnutie veľkého\nsenátu z 19. apríla 2017 malo retrospektívne aplikovať aj na jej vec, keďže pri kreovaní\ndoktríny neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov najvyšší súd právo nehľadal, ale\npriamo sám tvoril, takže sťažovateľka pri podávaní dovolania nevedela predvídať dôsledky\ns tým spojené.\nSťažovateľka sa nestotožňuje ani s požiadavkou aplikácie aktuálnej a názorovo\nneprekonanej judikatúry na jej vec. Namieta v tejto súvislosti, že vychádzajúc\n«z rozhodnutia, na ktoré poukazoval práve NS SR vo svojom vyjadrení (uznesenie NS SR zo\ndňa 19. 03. 2018, sp. zn. 3 Cdo/198/2017) sme... názoru, že na prejednávanú vec je\npotrebné aplikovať právny názor o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov... a to\ns poukazom na samotné tvrdenie NS SR vo Vyjadrení zo dňa 19. 06. 2018, že „súd, ktorý\nrozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už\nprekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už\nprebiehajúce konania.».\nS odkazom na uznesenie ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018,\nktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko (ďalej len „zjednocujúce stanovisko\nz 25. apríla 2018“), sťažovateľka nalieha na dôsledné reflektovanie skutočnosti, že\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté, vychádzalo\nz doktríny, ktorá nebola „ústavne konformná a odopierala sťažovateľovi jeho právo na\nprístup k súdu“.\nSťažovateľka považuje v kontexte údajného vnútorného rozporu dovolacích dôvodov\nodkaz najvyššieho súdu na svoje rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 123/2017 z 31. júla 2017\nza neadekvátny. Namieta v konkrétnostiach, že ňou podané dovolanie bolo síce odôvodnené\nviacerými namietanými dôvodmi prípustnosti [§ 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP], avšak\n\n16\n\n„tieto namietané dôvody prípustnosti boli naplnené pri riešení viacerých právnych otázok...\ndôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP (odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe) sťažovateľ identifikoval pri posudzovaní otázky, či možno\nkvalifikovane vzniesť námietku premlčania v konaní o určenie práva, resp. posudzovaní\notázky zodpovednosti a vážnosti úkonov štatutárnych zástupcov, kým dôvod prípustnosti\ndovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP videl naplnený pri posudzovaní okolností\ndobromyseľnosti záložného veriteľa vo vzťahu k právnej úprave záložného práva podľa ust.\n§ 151d Občianskeho zákonníka v znení k 02. 04. 1992 v spojení so zásadou\nv pochybnostiach v prospech záložného veriteľa“.\nPodľa sťažovateľky ak rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia viacerých\nprávnych otázok, potom nie je vylúčené, aby sa následne v dovolaní namietali aj viaceré\ndôvody prípustnosti dovolania, ak každý z nich je relevantný pre inú právnu otázku riešenú\nv konaní pred odvolacím súdom.\nK stanovisku predsedu krajského súdu z 20. júna 2018 sťažovateľka namieta, že\nnemala povinnosť preukazovať rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, keďže podľa jej\nvedomostí ešte nebolo riešené posúdenie okolností dobromyseľnosti záložného veriteľa\nvo vzťahu k právnej úprave záložného práva podľa § 151d Občianskeho zákonníka v znení\nk 2. aprílu 1992 v spojení so zásadou v pochybnostiach v prospech záložného veriteľa.\nPodľa sťažovateľky bol preto daný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nSťažovateľka sa rovnako nestotožňuje ani s názorom krajského súdu o tom, že\nnajvyšší súd posudzoval aj existenciu dovolacích dôvodov vyplývajúcich z § 421 ods. 1\npísm. a) až c) CSP. Podľa sťažovateľky totiž samotné „spomínanie“ otázky\ndobromyseľnosti či otázky premlčania nemôže viesť k záveru, že najvyšší súd preskúmal\nnamietané vady právneho posúdenia s ohľadom na sťažovateľkou namietanú prípustnosť\ndovolacích dôvodov.\nK tvrdeniu krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka neoznačila na podporu, čo sa\ntýka odklonu odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, relevantný judikát,\n\n17\n\nsťažovateľka uvádza, že aj napriek uvedenému zastáva názor, že námietku premlčania\nmožno vzniesť len v konaní, predmetom ktorého je výkon záložného práva alebo v konaní\niniciovanom žalobou na plnenie z tohto záložného práva. Na podporu svojho názoru uviedla\njudikát\n\nR 26/1975\n\na aj\n\nrozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nČeskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\n29 Odo 565/2001.\nSťažovateľka nesúhlasí s argumentom žalovaných o nedobromyseľnosti jej právneho\npredchodcu a namieta, že postačuje aj dobromyseľnosť s akýmikoľvek pochybnosťami,\npričom minimálne takýto stav v tomto prípade celkom jednoznačne nastal. Žalovanými\ntvrdený šikanózny charakter podanej žaloby podľa sťažovateľky nie je pravdivý, pričom\nnesúhlasí ani s ich názorom o „nemožnosti zrušenia rozhodnutia len pre zrušenie“. K tomuto\nuvádza, že vyhovením sťažnosti nedôjde k zásahu do princípu právnej istoty žalovaných,\npričom nevyhovenie sťažnosti naopak bude predstavovať porušenie princípu právnej istoty\na legitímnych očakávaní sťažovateľky.\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky\nnajvyššieho súdu a predsedu krajského súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania,\nústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil\nod ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n18\n\nPredmetom sťažnosti je rozhodovanie o porušení sťažovateľkou označených práv\nzaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým\nrozsudkom krajského súdu.\nII.1\n\nK namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1\n\nústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu\nPodľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne, keďže ním\nnajvyšší súd celkom zjavne vyložil procesnú právnu úpravu nad rámec zákona\na sankcionoval ju z dôvodu kumulácie viacerých dovolacích dôvodov, pričom sa zároveň\nodmietol zaoberať dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nVo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vo svojej\ndoterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.\nII. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv neexistujú zásadné\nodlišnosti (napr. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje ich namietané porušenie preskúmavať\nspoločne.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\n\n19\n\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nVšeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri\nposkytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\nSúčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym\nspôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli\noprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva\na slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npatrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak\núčastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany\n\n20\n\nv opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,\nII. ÚS 249/05).\nNámietka sťažovateľky týkajúca sa ňou tvrdeného porušenia označených práv\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na zásadnom argumente, že ak\nnajvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou\nz hľadiska dovolacích dôvodov ustanovených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, ktoré\nsťažovateľka v dovolaní uplatnila (bod 37 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), je\ntakéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné, a to aj napriek tomu, že sa jeho odôvodnenie\n„opiera“ o názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017\n(bod 38 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\nV nadväznosti na sťažovateľkou uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd\nv prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade\nso svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127\nods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak\niba z toho hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú\nv súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak\nv konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu\nbyť predmetom ústavného prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú za\nnásledok porušenie sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody (m. m.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nZ uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k prieskumu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu. Ústavný súd sa sústredil na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom dovolací\nsúd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, podľa\n\n21\n\nktorého „... je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP\nneprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na\nposúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré\nvady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska\nexistencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na\nprednejšom mieste.“. Najvyšší súd v nadväznosti na citované vyslovil, že sa cíti označeným\nrozhodnutím veľkého senátu viazaný a na tomto základe sa odmietol zaoberať dovolacími\ndôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, ktoré sťažovateľka v dovolaní\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnila (bod 40 a bod 42 argumentum\na contrario).\nV kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je kľúčovou časťou ústavného\nprieskumu tejto časti sťažnosti zo strany ústavného súdu posúdenie otázky, či je z ústavného\nhľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,\nv zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa § 420 CSP,\nako aj § 421 CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len\nna posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP [v konkrétnych okolnostiach\nposudzovanej veci podľa § 420 písm. f) CSP, pozn.]. K tejto otázke ústavný súd už zaujal\npostoj v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018, v ktorom uviedol:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\n\n22\n\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nV odôvodnení zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 ústavný súd vychádzal\nz premisy, podľa ktorej zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku\nnevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je\nprípustné dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie\nniektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť\naj iný dovolací dôvod. Zdôraznil ďalej, že z ústavného, ako aj zákonného hľadiska je\nneakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden\nz dôvodov prípustnosti dovolania, napriek reálnej existencii viacerých dôvodov jeho\nprípustnosti. Týmto postupom by podľa ústavného súdu bola de facto rozhodovacia činnosť\nsúdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné, keďže právne posúdenie\nprípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad je úlohou\n(dovolacieho) súdu.\nNa základe úvah o zmysle práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti práva na\nspravodlivý proces s náležitými odkazmi na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu\npre ľudské práva napokon ústavný súd dospel v odôvodnení svojho zjednocujúceho\nstanoviska z 25. apríla 2018 k záveru, že ak veľký senát najvyššieho súdu generálne vylúčil\nsúbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú\nrozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým dovolateľom právo na prístup k súdu a porušil\nzásadu zákazu denegatio iustitiae.\nÚstavný súd konštatuje, že právnymi závermi obsiahnutými v zjednocujúcom\nstanovisku z 25. apríla 2018, ktoré bolo prijaté plénom ústavného súdu, je viazaný, pričom\ntieto závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, a preto na nich\nústavný súd v plnom rozsahu poukazuje.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd pridŕžajúc sa svojich záverov obsiahnutých\nv zjednocujúcom stanovisku konštatuje, že najvyšší súd tým, že sa vo veci sťažovateľky,\n\n23\n\nktorá v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnila súbežne dôvody\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)\nCSP (bod 37 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP, porušil\nzákladné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nNa uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľka podstatnou časťou\nsvojej argumentácie spochybňuje rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017, keďže\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky z citovaného\nrozhodnutia veľkého senátu z 19. apríla 2017 vychádzal a závery v ňom obsiahnuté na vec\nsťažovateľky aplikoval.\nV súlade s princípom materiálneho právneho štátu, ktorý stojí okrem iného aj\nna dôvere občanov v právo a právny poriadok, pričom podmienkou takejto dôvery je\nstabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov ovplyvňovaná aj\nčinnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (vrátane súdnej judikatúry), bolo\nnevyhnutné, aby senát ústavného súdu aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal\nzo záverov obsiahnutých v zjednocujúcom stanovisku z 25. apríla 2018.\nK námietke predsedníčky najvyššieho súdu o tom, že zrušenie rozhodnutia nemôže\nbyť samoúčelné, najmä v prípade, že by bol v ďalšom konaní všeobecný súd povinný\nrozhodnúť rovnako, ústavný súd poukazuje na už ustálenú judikatúru, podľa ktorej otázka\nposúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do\nprávomoci ústavného súdu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že\nústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Aj z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v rozhodnutí o sťažnosti\nzaoberať vyhodnocovaním, či posúdením opodstatnenosti dovolacích dôvodov z pohľadu, či\nsťažovateľkou formulované vady napĺňajú dovolacie dôvody obsiahnuté v citovaných\n\n24\n\nustanoveniach, alebo posúdiť v konaní o sťažnosti to, či v prípadnom dovolacom konaní\npo vrátení veci by sťažovateľke (ne)bolo vydané pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Navyše,\nústavný súd by takýmto postupom konal v rozpore so zásadou minimalizácie zásahov\ndo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá už dlhodobo tvorí súčasť jeho ustálenej\njudikatúry.\nPokiaľ predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Cdo 123/2017 z 31. júla 2017, so závermi ktorého sa stotožnil vo svojom uznesení\naj ústavný súd (I. ÚS 644/2017 z 12. decembra 2017), je nevyhnutné prisvedčiť\nargumentácii sťažovateľky, podľa ktorej nie je vylúčené, aby namietané dôvody prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP boli naplnené pri riešení viacerých\nprávnych otázok, čo je aj prípad sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu sa vec sťažovateľky\nodlišuje od veci prejednávanej v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 123/2017, a preto sa\nnemôže stotožniť s argumentáciou predsedníčky najvyššieho súdu o tom, že súčasná\nexistencia všetkých predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c)\nCSP sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje aj vo veci sťažovateľky.\nUž len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že veľký senát najvyššieho súdu\nmedzičasom prehodnotil závery obsiahnuté v jeho rozhodnutí z 19. apríla 2017 a uznesením\nsp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol, že kumulácia dovolacích dôvodov\npodľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustná.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nKeďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky podľa 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2\nzákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56\nods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude\n\n25\n\nnajvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56\nods. 6 zákona o ústavnom súde).\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu\nPorušenie sťažovateľkou označených práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje jeho arbitrárnosťou, resp.\nnedostatočným odôvodnením, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa jej\nnázoru v rozpore s konštantnou judikatúrou súdov, ako aj z dôvodu, že ním odvolací súd\nnedal uspokojivú odpoveď na argumenty predložené stranou sporu, ako aj preto, že je\nprekvapivé, keďže krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil právne posúdenie celej veci\na napokon vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby sa účinne zaoberal všetkými\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na doplnenie dokazovania.\nÚstavný súd konštatuje, že argumenty o pochybeniach odvolacieho súdu majúce sa\nnásledok arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sa\nv zásade prekrývajú s argumentmi, ktoré uvádza sťažovateľka v dovolaní proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto\ndovolacie námietky sťažovateľky [odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania podľa\n§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP] smerujúce proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.\nNajvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť ochranu\nústavou a dohovorom garantovaným právam sťažovateľky v prípade, ak dospeje k záveru,\nže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac sa už spomenutou\nzásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov a uprednostňujúc v zmysle\nprincípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným súdom, preto ústavný súd\nsťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia práv zaručených ústavou\n\n26\n\na dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nIII.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním prostredníctvom RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v konaní\npred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré\nvyčíslil v celkovej sume 192,14 €.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“).\nPodľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná\ntarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového\nzákladu.\nZákladom pre výpočet úhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná\nmesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2017\nv sume 921 €. Sťažovateľke patrí úhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej\nslužby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti) uskutočnené v roku\n2018. Sťažovateľke patrí z titulu odmeny advokáta (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon\nprávnej služby vykonaný v roku 2018 úhrada v sume 153,50 €, čo za 2 úkony právnej\nslužby predstavuje sumu 307 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon\nprávnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 9,21 €, čo za 2 úkony právnej služby\npredstavuje sumu 18,42 €. Keďže právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty,\nodmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom po jej zvýšení o 20 %\npredstavuje celkovú sumu 390,50 €.\n\n27\n\nVzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov právneho\nzastúpenia uplatnil iba v sume 192,14 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto\núhradu priznal len vo výške uplatneného nároku (bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie", "Ústavný súd Slovenskej republiky-právomoc ústavného súdu", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Obdo/22/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:500b0374-5eea-4831-bb69-f6f923ac6eb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.644.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 644/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 644/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.644.2017.1"}, {"guid": "ussr:7059c700-45e5-4158-a181-f5119fa08faa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.169.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 169/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.169.2015.1"}, {"guid": "ussr:90782b7a-24c9-4be8-95fe-fd941210db22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 250/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 z 8. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-08", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90782b7a-24c9-4be8-95fe-fd941210db22"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "93a8c571-87d7-4f43-bd5f-dce6f3cb5fda:05e67985-a3e4-47f6-80fa-355ad1e05a27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "spisova_znacka": "6Cdo/7/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/7/2017 z 23. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1"}, {"guid": "f3eed5d9-9d3d-4339-a5a2-fd732e29214a:8954e193-242d-4ef8-8547-6283668d44ff", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:3113211371.1", "spisova_znacka": "3Obdo/70/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/70/2016 z 29. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-29", "citacie_n": 263, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:3113211371.1"}, {"guid": "322d6a24-d805-42e8-9017-69b81456fd7f:d52fa1de-e4ff-42ae-8841-affab57bcdc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Cob/5/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/5/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/322d6a24-d805-42e8-9017-69b81456fd7f:d52fa1de-e4ff-42ae-8841-affab57bcdc5"}, {"guid": "e89648db-3a0f-412a-ba7e-ce7f5e7c9712:ec2fc150-436b-4744-8457-6879ee96ad4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cb/235/2013", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 24Cb/235/2013 z 8. 9. 2015", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e89648db-3a0f-412a-ba7e-ce7f5e7c9712:ec2fc150-436b-4744-8457-6879ee96ad4c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:af6bfaa6-0102-41ea-8fcb-fb083c55eaca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 167/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 167/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2"}]}