{"guid": "ussr:c48c1005-0f4b-435b-92d7-d991dd24d5ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 30/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2019 z 24. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 30/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c48c1005-0f4b-435b-92d7-d991dd24d5ae", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 30/2019-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska\n\nkancelária AK Hrabovská, s. r. o., Jakubovo námestie 9, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokátka Mgr. Marianna Hrabovská, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 76/2015 a jeho\nrozsudkom z 22. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n23. januára 2017 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n,\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 76/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho\nrozsudkom z 22. septembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu\nBratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti svojmu zamestnávateľovi ‒\n,\n\n(ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy\n\n14 500 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 9 zákona č. 365/2004 Z. z.\no rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) a zaplatenia sumy 14 500 € z titulu\nnemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv v konaní o ochranu\nosobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy.\nO\n\nžalobe\n\nrozhodol\n\nokresný\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k.\n\n7 C 209/2013-511\n\nz 13. novembra 2014 tak, že ju zamietol.\nProti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej\npotvrdil. Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zmenil.\nSťažovateľka namieta, že okresný súd vo svojom rozsudku neuviedol, ktoré\nskutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa riadil. Podľa sťažovateľky z rozsudku okresného súdu nemožno určiť, čo presne\nznamená právny záver, že «„súd nemá za preukázané“... nemal za preukázané, preto,\nže by dôkazy sťažovateľky nemali vôbec preukazovať, že by bola šikanovaná alebo\nže by bolo porušené jej právo na ochranu osobnosti, inými slovami, že jej tvrdenia a dôkazy\nsú o skutočnostiach, ktoré vôbec nedosahujú intenzitu zákonom sankcionovaného\n\n2\n\nsprávania, alebo nemal za preukázané preto, lebo dôkazy predložené žalovaným vyvrátili\ntvrdenia sťažovateľky...\nK tzv. obrátenému dôkaznému bremenu uvádzame, že „primárny dôkaz o porušení\nzásady rovnakého zaobchádzania predložený žalobcom alebo žalobkyňou, na základe\nktorého sa dôkazné bremeno prenáša na žalovaného, aby tento preukázal opak, nemusí\ntvrdenú diskrimináciu/porušenie zásady rovnakého zaobchádzania preukazovať s istotou,\nresp. bez akýchkoľvek pochybnosti, ale stačí určitá miera pravdepodobnosti.“».\nSťažovateľka tiež namieta, že okresný súd nevykonal 11 dôkazov z celkového\npočtu 14, ktoré v konaní navrhla, pričom okresný súd svoj postup neodôvodnil, hoci\nnavrhovala i vypočuť aj svoju kolegyňu – pani\n\na lekárku, ktorá ju liečila\n\npo kolapse na pracovisku. Podľa sťažovateľky jej návrhy na vykonanie dokazovania\n„smerovali k preukázaniu jej tvrdení a neboli samoúčelné ani nadbytočné a jednalo\nsa v prípade písomných dôkazov o doklady, ktoré sťažovateľka nemohla predložiť, nakoľko\nnimi mohol disponovať iba žalovaný ako jej zamestnávateľ. Okresný súd iba skonštatoval,\nže ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania zamieta z dôvodu hospodárnosti konania,\nnakoľko ich považoval za nadbytočné a neúčelné, avšak nevyjadroval sa prečo.“.\nK právnym záverom v napadnutom rozsudku krajského súdu sťažovateľka uvádza:\n«S... tvrdením Krajského súdu v Bratislave o tom, že sťažovateľka neoznačila\nkonkrétny dôvod diskriminácie zo strany žalovaného sa nemožno stotožniť. Sťažovateľka\ntotiž ako dôvod diskriminácie označila porušovanie práv sťažovateľky podľa § 13 ods. 3\nzákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce...\n... Aj na konanie v rozpore s dobrými mravmi platí identický procesnoprávny model\nochrany oprávneného účastníka ako v prípade diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, najmä\npokiaľ ide o dôkazné bremeno na strane žalovaného, ako aj možnosť súdneho priznania\nnemajetkovej náhrady bez zákonnej limitácie jej maximálnej hranice.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ustanovenie § 3 antidiskriminačného zákona\nvychádza zo zásady, že pre právnu identifikáciu diskriminácie je podstatný objektívny stav\na neberie sa do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo\nz mylného predpokladu, resp. domnienky...\n\n3\n\nŠikana je nezmyselné dlhodobo negatívne správanie namierené voči jednotlivcovi,\nktorého znakom je aj to, že samotne skutky (napr. odmietnutie prijať zamestnanca,\nnezdravenie a pod.) posudzované izolovane sa môžu javiť iba ako nevhodné alebo\nnezdvorilé správanie, avšak práve kontext takéhoto správania, jeho dlhodobosť, cielenosť,\nkomplexnosť – napr. v súvislosti s dlhodobou neoprávnenou alebo vágnou a dehonestujúcou\nkritikou na poradách, neposkytovaním úloh, zadávanie nesplniteľných termínov, atď.\nsú v danom kontexte ako bol preukázaný jasnými znakmi šikany a teda konania proti\ndobrým mravom, ktoré má na mysli § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Sťažovateľka\nna to poukázala vo svojich podaniach i dôkazoch. Je preto zrejmé, že súd sa vôbec\nnezaoberal dôvodmi žaloby, ale účelovo zovšeobecnil tvrdenia žalobkyne do všeobecných\nfloskulí, ktoré samy o sebe sa javia ako neškodné, možno iba trochu nevhodné správanie...\nKrajský súd v Bratislave sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle\nktorého nemal za preukázané, že by bola sťažovateľka diskriminovaná alebo šikanovaná\na že by bola znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie\nsťažovateľky... Podľa názoru súdu druhej inštancie by bolo možné správanie riaditeľa\nžalovanej organizácie voči sťažovateľke označiť ako necitlivé, prípadne menej kultivované,\nktoré ale neobsahovalo intenzitu diskriminačného či šikanózneho konania...\nS uvedeným názorom súdu druhej inštancie sa nemožno stotožniť, svedkyne\nako aj\n\npotvrdili, že konanie riaditeľa žalovaného subjektu\n\nvoči žalovanej bolo diskriminačné, pričom žalovaný takéto diskriminačné konanie z jeho\nstrany žiadnymi dôkazmi nevyvrátil...\nSúd napriek preukázaným zásahom do osobnosti sťažovateľky (vážne poškodenie\nzdravia, zníženie jej dôstojnosti v očiach kolegov – bočenie od ostatných zamestnancov\n(potvrdila svedkyňa\n\ni\n\n– citujeme\n\n„ani ostatní\n\nzamestnanci sa s ňou nerozprávali, myslím, že to bolo pod tlakom riaditeľa, lebo aj odo\nmňa chcel aby som sa s navrhovateľkou nebavila. Ostatní zamestnanci od navrhovateľky\nbočili), neoprávnená kritika na pracovných poradách bez možnosti toho, aby sa\nsťažovateľka mohla ohradiť alebo inak obrániť, odmietanie stretnutia zo strany\nzamestnávateľa, napriek tomu, že ju zamestnávateľ dlhodobo kritizoval a ponižoval pred\nostatnými zamestnancami a pod.), skonštatoval, že nemá za preukázané, že by došlo k\nneoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti...\n\n4\n\nZásah do osobnosti sťažovateľky nastal preukázateľne aj v zdravotnej sfére...,\nv osobnom rodinnom živote..., čo bolo zas preukázané výpoveďou\na písomnými dokladmi ako aj v pracovnom kolektíve (preukázané výpoveďami\n), pričom poukazujeme na to, že v roku 2012 mal žalovaný\ncca do 15 zamestnancov, jedná sa preto o veľmi malý kolektív, kde negatívne informácie\na odstup od iného zamestnanca sa prejaví výraznejšie ako vo väčších podnikoch.\nSťažovateľka namietala, že práve súhrn konaní žalovaného komplexne spôsobil\njej ujmu. Krajský aj Okresný súd pritom posudzovali konanie žalovaného izolovanie,\nteda každý úkon posúdili samostatne, avšak diskriminačné konanie je práve konaním,\nktoré jednotlivými\n\núkonmi\n\nvcelku\n\nobťažujú\n\njednotlivca.\n\nTu\n\npoukazujeme\n\nnapr.\n\nna Antidiskriminačný zákon. Komentár, autor Janka Debrecéniová, Občan a Demokracia\n2008, str. 70-71...\nSťažovateľka napr. namietala, že iba jej osobe bol znižovaný výkonnostný príplatok\na že iba na jej osobe bola uplatnená organizačná zmena.\nPravidelné znižovanie príplatku sa dialo takmer každý mesiac, sťažovateľka\ndostávala (aj to iba na vyžiadanie) výplatné pásky kde boli uvedené rôzne výšky strhnutých\nprostriedkov, táto skutočnosť bola pritom súdom posúdená tak, že keďže sa jednalo o\núdajne nenárokovateľnú sumu podľa Kolektívnej zmluvy, a tak sťažovateľke v podstate\nneprináležala. Avšak pointou námietky sťažovateľky bolo, že ostatní kolegovia príplatky\ndostávali a aj jej boli v páske uvedené ale zároveň indiferentné vždy strhnuté. T. j. jednalo\nsa o zámerný postup, kde sťažovateľke bola dávaná nadradenosť zamestnávateľa v tom,\nže jej jednotlivé príplatky vždy demonštratívne strhol. Pokiaľ by na ne nemala mať nárok,\nako tvrdia súdy, tak ich na výplatnej páske nemala mať uvedené.\nOhľadom organizačnej zmeny žalovaný tvrdil, že mu bola znížená dotácia, čo súdy\npovažovali za dostatočné odôvodnenie. Avšak medzi znížením dotácie a organizačnou\nzmenou sťažovateľky nebola preukázaná žiadna korelácia, bolo to iba tvrdenie žalovaného\ns ktorým sa súd bez ďalšieho stotožnil...\nSťažovateľka v tomto odkazuje aj na obsiahlu a ustálenú judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Napr. Specialarbejderforbundet\ni Danmark v Dansk Industrie formerly Industriens Arbejdsgivere, acting for Royal\nCopenhagen A/S /prípad C-400/93)1995.»\n\n5\n\nPodľa sťažovateľky krajský súd nedal relevantnú odpoveď na jej odvolaciu\nargumentáciu, nevysporiadal sa s jej námietkami, preto napadnutý rozsudok nie je riadne\nodôvodnený s tým, že „je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti\n(svojvoľnosti)“.\nNa základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského\nsúdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 22. septembra 2016, napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 20 000 € a prizná jej tiež úhradu trov konania.\nK návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza:\n„V zmysle doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch\nprichádza do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je\nmožné napraviť.\nVzhľadom k uvedenému sťažovateľka považuje sumu 20 000,- EUR... za primerané\nfinančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla v dôsledku porušenia\njej základných práv a slobôd...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n6\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\n\n7\n\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 22. septembra 2016 potvrdil rozsudok\nokresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky. V odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajský súd okrem iného uviedol:\n„23/ Špecifikom antidiskriminačných sporov je tzv. obrátené dôkazné bremeno\nv spore. V prípade antidiskriminačných sporov v zmysle cit. ust. § 11 ods. 2\nantidiskriminačného zákona platí, že žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod\ndiskriminácie, ale postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne\nusudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania (napr. rasa, pohlavie, vek a pod.,\n§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce v prípade tvrdenej\ndiskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch). Preukazovať, že nedošlo k porušeniu zásady\nrovnakého zaobchádzania, je povinný žalovaný. Posun v dôkaznom bremene ale nie je\nautomatický - nenastáva okamžite, ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Nastáva len\nvtedy, ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že\nk diskriminácii skutočne došlo. Žalobca musí preukázať, že došlo k rozdielu v zaobchádzaní\ns inou porovnateľnou osobou (ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícii ako žalobca, len\nu neho absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Je tiež dôležité označiť dôvod,\nkvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná (§ 2\nods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce). Medzi dôvodom\ndiskriminácie a medzi vzniknutou nevýhodou (nerovnováhou) musí existovať príčinná\nsúvislosť.\n24/ V prejednávanej právnej veci žalobkyňa počas celého konania neuviedla,\nčo vlastne malo byť pohnútkou diskriminačného konania zo Stany žalovaného podľa § 2\nods. 1 diskriminačného zákona (tiež § 13 ods. 2 Zák. práce), t. j. či bol dôvodom jej tvrdenej\ndiskriminácie jej vek, alebo pohlavie, či iný dôvod (a aký). Hoci dôvod diskriminácie býva\nspravidla zrejmý aj bez dokazovania, v súdenej právnej veci dôvod diskriminácie sám osebe\nzrejmý nebol. Napriek tomu, že žalobkyňa v konaní nijako neoznačila, čo vlastne malo byť\ndôvodom tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného zamestnávateľa voči\n\n8\n\nnej, podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v konaní produkoval také dôkazy, z ktorých\nje nutné vyvodiť záver, že k diskriminačnému konaniu žalovaného voči žalobkyni nedošlo.\n25/ Žalobkyňa svoje tvrdenie o údajnej diskriminácii svojím zamestnávateľom videla\nv – podľa jej názoru – neopodstatnenej kritike ňou vykonávanej práce čo do kvality\na rozsahu, nedôvodnom vykonávaní zrážok z jej platu, neudelení tzv. Kolektívnej prémie,\nodňatí služobného vozidla, vykonaní organizačnej zmeny len vo vzťahu k nej, v opakovanom\nopravovaní ňou vyhotovených listov, v tom, že sa riaditeľ žalovanej organizácie vyhýbal\nosobnému stretnutiu s ňou. Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že tým, že žalovaný (vzhľadom na\ntzv. obrátené dôkazné bremeno) nevyvrátil ňou predložené dôkazy (napr. svedecké výpovede\nniektorých svedkýň alebo jej tvrdenia), je nutné považovať ňou prezentované tvrdenia\no diskriminácii za preukázané.\n26/ Žalovaný predložil súdu listinný dôkaz o výške dotácií poskytnutých žalovanému\nv rokoch 2008 až 2013, z ktorých je zrejmá klesajúca tendencia výšky dotácií poskytnutých\nna činnosť žalovaného (napr. v r. 2010 vo výške 1.112.798 € oproti dotácii v r. 2011 v sume\n900.000 €, č. l. 159 spisu). Negatívny dosah zníženia dotácie na prevádzku žalovaného\nriešil žalovaný prijatím organizačnej zmeny k 1. 1. 2012, ktorá sa bezprostredne dotkla\nžalobkyne tým, že bola zrušená jej dovtedajšia funkcia vedúcej úseku marketingu;\nžalobkyňa prešla na pozíciu referentky marketingu na úseku dostihovej prevádzky. Žalovaný\nrozhodnutie o organizačnej zmene práve vo vzťahu k žalobkyni vysvetľoval tým, že\nžalobkyňa na tomto úseku v danom čase pôsobila už ako jediná pracovníčka, t. j. nemala\nžiadnych podriadených. Vzhľadom na uvedené možno vyhodnotiť konanie a rozhodnutie\nriaditeľa organizácie o prijatí organizačnej zmeny, vedené snahou úspornými opatreniami\nzlepšiť ekonomický a hospodársky stav organizácie za logické a akceptovateľné. Výsledkom\norganizačnej zmeny nebolo ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou (táto prešla\nz vedúcej pozície na pozíciu referenta), čo nasvedčuje tomu, že toto rozhodnutie nebolo\nmotivované snahou žalobkyňu v práci diskriminovať či šikanovať. Vedenie žalovanej\norganizácie zodpovedá za jej chod a prevádzku, t. j. musí robiť rozhodnutia, ktoré sú pre\norganizáciu z ekonomického hľadiska potrebné a efektívne. Pokiaľ aj mala žalobkyňa\nnejaké vnútorné výhrady voči dôsledkom, ktoré pre ňu osobne mala spomínaná organizačná\nzmena, tieto výhrady alebo nespokojnosť nijako neprejavila, keď s prechodom na pozíciu\nreferenta súhlasila. Tvrdenia žalobkyne o jej údajnej diskriminácii zo strany žalovaného\n\n9\n\npopierajú aj žalovaným predložené doklady o výške platu žalobkyne, ktorá ešte ako vedúca\núseku marketingu poberala dekrétový plat zo všetkých troch vedúcich úsekov v najvyššej\nvýške, pričom aj po vykonaní organizačnej zmeny a jej preradení na pozíciu referentky\nv r. 2011 mala žalobkyňa priznaný vyšší základný plat ako jej priamy nadriadený (tabuľka\nna č. l. 160 spisu).\n27/ Žalobkyňa ako ďalší prejav diskriminačného konania žalovaného voči nej\nuvádzala skutočnosť, že jej nebol vyplatený 13. plat za r. 2012 a že jej bol opakovane\nkrátený výkonnostný príplatok. Podľa znenia Kolektívnej zmluvy čl. V bod 1 (č. l. 94 spisu)\nnešlo v prípade 13. platu o nárokovateľnú odmenu; navyše 13. plat za r. 2012 nebol\nvyplatený žiadnemu zamestnancovi, nielen žalobkyni; žalobkyňa tak nemohla byť\nv porovnaní s inými zamestnancami diskriminovaná nevyplatením 13. platu v r. 2012.\nAj žalobkyňou namietané krátenie výkonnostného príplatku predstavovalo nenárokovateľnú\nzložku mzdy žalobkyne (čl. IV bod 1 Pravidiel pre stanovenie Kolektívnej prémie, č. l. 100\nspisu), podľa ktorého vedúci úseku bol oprávnený znížiť jednotlivým zamestnancom osobný\nvýkonnostný príplatok aj v prípade, že nebude riaditeľom znížená kolektívna prémia úseku\n(zníženie osobného výkonnostného príplatku žalobkyni podľa predložených dokladov\nobsahovalo vždy aj uvedenie dôvodov, prečo bol príplatok žalobkyni znížený, č. l. 85, 86,\n87, 88, 89 spisu).\n28/ Žalobkyňa ako prejav diskriminačného konania žalovaného (v osobe riaditeľa\norganizácie) voči jej osobe uvádzala opakovanú kritiku a nespokojnosť s jej prácou, aj v jej\nneprítomnosti, čo preukazovala písomnými zápisnicami z operatívnych týždenných porád,\nkonaných u žalovaného. Kritika nedostatkov v práci zamestnanca tvorí súčasť riadiacej\nčinnosti riadiaceho pracovníka, pretože on nesie zodpovednosť za celkový výsledok činnosti\norganizácie. Táto kritika sa ale opäť netýkala výlučne len osoby žalobkyne; z obsahu\ndo spisu založených kópií zápisníc z operatívnych porád vyplýva, že kritike riaditeľa\norganizácie žalovaného boli vystavení aj iní zamestnanci, vrátane vedúcich úsekov (napr.\nzápisnica č. 5/2013, č. l. 201 spisu, kritika pri úlohe č. 10 týkajúca sa vedúceho dostihovej\nprevádzky, tiež zápisnica č. 18/2012 č. l. 326 spisu, posledná zarážka odspodu týkajúca sa\nkritiky\n\n, podobne na č. l. 327 opäť kritika za nezvládnutie situácie adresovaná\na pod.). Žalobkyňa rovnako nebola jediná, ktorú kritizoval riaditeľ žalovanej\n\norganizácie za slabý výsledok z preskúšania odbornej problematiky (z Dostihového\n\n10\n\nporiadku resp. v prípade žalobkyne zo základov turfovej problematiky); v zápisnici\nč. 6/2013 (č. l. 352 spisu) hodnotí riaditeľ žalovanej organizácie ako nedostatočné\naj výsledky iných zamestnancov, nielen žalobkyne (menovite pracovníkov\na\n\n).\n29/ V zhode so záverom súdu prvej inštancie je aj odvolací súd názoru, že správanie\n\nriaditeľa žalovanej organizácie voči žalobkyni by v niektorých prípadoch bolo možné\noznačiť za necitlivé, prípadne menej kultivované, ktoré ale nedosahovalo intenzitu\ndiskriminačného, či šikanózneho konania. V prípade žalobkyne ide preto len o jej\nsubjektívny názor o diskriminácii jej osoby (tento nie je dôvodom na prijatie záveru, že voči\nnej došlo k diskriminačnému postupu).\n30/ Ani výpovede svedkýň\n\nči písomné podanie\n\nneviedli k zisteniu takých skutkových okolností, ktoré by vo vzťahu k žalobkyni\nmali povahu diskriminačného konania zo strany riaditeľa žalovanej organizácie.\nDiskriminačným konaním nemôžu byť ani prípadné nedostatky v prístupe riaditeľa\nžalovanej organizácie v osobnom kontakte so žalobkyňou (nezdravenie, nedanie prednosti\na pod.). Odvolací súd preto záver súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo\ndokazovaním preukázané porušenie zásady rovnaného zaobchádzania vo vzťahu\nk žalobkyni, vyhodnotil ako správny; tým nebol splnený základný predpoklad pre priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy, uplatňovanej žalobkyňou vo výške 14.500 €.“\nK návrhu na priznanie špecifikovanej sumy z titulu nemajetkovej ujmy\nza neoprávnený zásah do osobnostných práv sťažovateľky krajský súd uviedol:\n„36/ Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o tom,\nže v danom prípade prejavy nespokojnosti riaditeľa žalovanej organizácie s prácou\nžalobkyne, nezdravenie, nedanie prednosti v dverách, vyhýbanie osobnému sa kontaktu\ns ňou, nemajú povahu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv. V súdenej právnej\nveci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne predovšetkým formou kritiky\n(hodnotiacich úsudkov) riaditeľa žalovanej organizácie, týkajúcej sa hodnotenia práce\nžalobkyne, na čo bol z titulu svojej riadiacej funkcie oprávnený. Kritiku pracovných\nvýsledkov žalobkyne – vychádzajúc z obsahu predložených zápisov z porád – nemožno\nhodnotiť ako neadekvátnu, použité výrazové prostriedky nijako nepresahujú mieru\n\n11\n\nprijateľnosti, nemožno z nich vyvodiť úmysel či cieľ žalobkyňu ponížiť alebo uraziť. Kritika\npráce žalobkyne zo strany riaditeľa žalovanej organizácie, či nepozdravenie, nedanie\nprednosti a pod. neboli zásahmi, objektívne spôsobilými vyvolať ujmu spočívajúcu\nv porušení alebo v ohrození osobnostných práv žalobkyne v zmysle § 11 Obč. zák. Odvolací\nsúd v tejto súvislosti vo vzťahu k namietanej kritike práce žalobkyne poznamenáva,\nže k samotnej kritike malo dôjsť na pracovných poradách, na ktorých bol prítomný len\nobmedzený počet zamestnancov organizácie, samotná kritika nedostatkov v práci žalobkyne\nteda nebola prednášaná verejne. Keďže konaním žalovanej organizácie (osobou\njej riaditeľa) nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne,\nani v prípade nárokov uplatňovaných podľa § 11 Obč. zák. žalobkyňa nenaplnila zákonné\npredpoklady pre priznanie jej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žiadala vo výške\n14.500 €.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako\nodvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu (súdu prvej inštancie) a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento\nprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí\nvšeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nOkresný súd rozsudkom z 13. novembra 2014 zamietol žalobu sťažovateľky.\nV odôvodnení poukázal na vykonané dokazovanie a k nevykonaniu ďalších navrhnutých\ndôkazov uviedol:\n„Uznesením zo dňa 13. 11. 2014 súd v súlade so zásadou hospodárnosti konania\nďalšie návrhy navrhovateľky na doplnenie dokazovania zamietol, nakoľko ich považoval za\nnadbytočné a neúčelné. “\n\n12\n\nNásledne okresný súd uviedol tieto právne závery:\n«Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia,\nsúd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby návrhu vyhovel.\nV časti nároku, kde sa navrhovateľka domáha priznania nemajetkovej ujmy vo výške\n14.500,- Eur titulom diskriminácie resp. šikanovania na pracovisku, treba uviesť,\nže v danom prípade v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali\ntomu, že navrhovateľka bola pri výkone zamestnania diskriminovaná alebo šikanovaná.\nVšeobecne sa pod diskrimináciou v pracovnom práve rozumie akékoľvek\nrozlišovanie, vylúčenie alebo uprednostňovanie založené na diskriminačných znakoch,\nktorých cieľom je ohroziť alebo úplne znemožniť rovnaké možnosti zamestnancov, alebo\nrovnaké zaobchádzanie s nimi v pracovnoprávnych vzťahoch. Treba zdôrazniť,\nže diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaný zamestnanec je nositeľom\nurčitého znaku. Ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu, nemôže ísť\no diskrimináciu, môže však ísť o šikanovanie. V súčasnosti neexistuje medzinárodná\ndefinícia šikanovania. Európska agentúra pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci\nšikanovanie na pracovisku definuje ako opakované nezmyselné správanie voči\nzamestnancovi alebo skupine zamestnancov, ktoré predstavuje riziko pre bezpečnosť\na ochranu zdravia pri práci. „Nezmyselné správanie“ znamená správanie, pri ktorom znalá\nosoba pri zohľadnení všetkých okolností predpokladá, že dôsledkom tohto správania bude\nšikanovanie, poníženie, podkopanie alebo ohrozenie. Keďže šikanovanie je špecifickým\ndruhom\n\nzneužitia\n\npráva,\n\npoužijú\n\nsa\n\nna\n\njeho\n\nprávnu\n\nochranu\n\nustanovenia\n\nantidiskriminačného zákona a konanie vo veciach v súvislostiach s porušením zásady\nrovnakého zaobchádzania.\nV rámci antidiskriminačného zákona sa zakotvuje možnosť domáhať sa:\n- upustenia od protiprávneho konania\n- napravenia protiprávneho stavu\n- primeraného zadosťučinenia\n- náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nNáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však súd môže priznať, len v prípade,\nže bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské\nuplatnenie poškodenej osoby. V danom prípade však nebola splnená ani jedna z týchto\n\n13\n\npodmienok. Za šikanózne správanie zamestnávateľa voči svojmu zamestnancovi nemožno\npovažovať, ak zamestnávateľ vyžaduje od zamestnanca riadne plnenie si svojich povinností.\nPokiaľ má zamestnávateľ výhrady voči zamestnancovi, ktoré uvedie v zápisnici z porád, toto\nnie je možné považovať za nerovnaké zaobchádzanie resp. za šikanovanie. Ako šikanovanie\nnemožno vyhodnotiť, že zamestnancovi boli krátené osobné ohodnotenia, nakoľko nejde\no nárokovateľnú zložku mzdy a táto mohla byť vyplácaná pri dosahovaní vynikajúcich\npracovných výsledkoch. Pokiaľ ide o výšku mzdy, v konaní bolo nesporne preukázané,\nže navrhovateľka má tretiu najvyššiu mzdu v organizácii.\nTaktiež rozhodnutie riaditeľa zo dňa 21. 12. 2011 o zmene organizačnej štruktúry,\nkedy bol zrušený Úsek marketingu a pozícia Vedúcej úseku marketingu – navrhovateľky,\nbola od 01. 01. 2012 začlenená do Úseku dostihovej prevádzky ako Vedúci referent\nmarketingu, vyplývalo z úsporných opatrení, preto ho nemožno považovať za diskrimináciu\nvoči navrhovateľke. Napokon navrhovateľka túto zmenu akceptovala podpisom novej\nnáplne práce ako aj platobných podmienok.\nPodľa názoru súdu za šikanovanie zamestnanca nemožno považovať ak riaditeľ\norganizácie komunikuje so zamestnancom prostredníctvom jeho priameho nadriadeného,\nresp. neprijíma tohto zamestnanca na osobné stretnutia. Taktiež skutočnosť, ak riaditeľ\nkoriguje listy vypracované zamestnancom, ktoré sú odosielané v mene riaditeľa,\nsúd považuje za legitímne.\nVo všeobecnosti možno povedať, že v konaní nebol preukázaný žiaden diskriminačný\ndôvod, na základe ktorého by bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania voči\nnavrhovateľke pri výkone zamestnania. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že by\nna základe konania riaditeľa organizácie, resp. priameho nadriadeného bola značným\nspôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie\nnavrhovateľky v zamestnaní, čo je zákonnou podmienkou pre priznanie nemajetkovej ujmy\nv peniazoch.\nPokiaľ ide o časť nároku, kde sa navrhovateľka domáha priznania nemajetkovej\nujmy vo výške 14.500,- Eur za porušenie práva na ochranu občianskej cti a ľudskej\ndôstojnosti, súd dospel k záveru, že ani v tomto prípade nebol v konaní preukázaný\nneoprávnený zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľky a neboli ani splnené\npodmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n\n14\n\nUstanovenie §11 Obč. zák. poskytuje ochranu len voči takým zásahom, ktoré\nsú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú\njeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a tak ohrozujú jeho postavenie a\nuplatnenie sa v spoločnosti. Zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť.\nMusí ísť o jednanie proti mravnej integrite, znižovanie dôstojnosti, vážnosti, cti, o jednanie\nz hľadiska vzťahu k spoluobčanom, o jednanie ohrozujúce postavenie a uplatnenie\nv spoločnosti. Predmetom ochrany cti podľa tohto ustanovenia nemôžu byť menej závažné\nverbálne alebo iné urážky. Forma ochrany a tým aj súdneho výroku a prípadnej reparácie\nnásledkov závisí od charakteru porušenia a ujmy a od okolností prípadu a vhodnosti\nprostriedkov nápravy.\nPrimeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému\nzásahu a bude spočívať v morálnom plnení napr. v ospravedlnení alebo v odvolaní\nurážlivých výrokov, a to obvykle tam, kde k nim došlo (v pracovnom kolektíve v dennej tlači\na pod). Len keď morálne zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú\ndôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nie len v bežnej ale značnej\nmiere, má taká osoba právo na peňažnú satisfakciu.\nV danom prípade však nebolo preukázané, že by odporca zasiahol do osobnostných\npráv navrhovateľky vyššie uvedeným spôsobom.\nKritické výroky vedenia organizácie na adresu navrhovateľky uvedené v zápisniciach\nz porád vedenia, nezdvorilé správanie sa nadriadeného k podriadenému, ako je\nnezdravenie,\n\nnedanie\n\nprednosti\n\nvo\n\ndverách,\n\nvyhýbanie\n\nsa\n\nkontaktu\n\nriaditeľa\n\ns navrhovateľkou a pod., rozhodne nemožno označiť za také zásahy do osobnostných práv\nnavrhovateľky, ktoré by spôsobili značné zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti,\ntak ako má na mysli ustanovenie § 13 OZ.\nZ týchto dôvodov súd dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania bolo\njednoznačne preukázané ani v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky pre\npriznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.»\nÚstavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu\nv spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu je dostatočné a vyčerpávajúce ‒\nsťažovateľka dostala odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jej vec. Tieto právne\n\n15\n\nzávery konajúcich súdov ‒ okresného súdu a krajského súdu ‒ nie je potrebné zo strany\nústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom\nna sťažnostné námietky sťažovateľky v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného\nsúdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne\nargumenty. [Konajúce súdy vymedzili podstatu sťažovateľkinej argumentácie a skutkové\nokolnosti, ktoré mali predstavovať diskrimináciu podľa antidiskriminačného zákona a tiež\nneoprávnený zásah do jej osobnostných práv ‒ ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti\n(nevyplatenie 13. platu, krátenie výkonnostného príplatku, organizačná zmena ‒ zrušenie\núseku marketingu a pozície vedúcej úseku marketingu, neopodstatnená kritika, vyhýbanie\nsa osobnému stretnutiu, opakovaná a neopodstatnená, resp. nezrozumiteľná oprava listov\na pod.). Okresný súd vykonal dokazovanie ‒ výsluchmi svedkov, písomným podaním\nsvedkyne a ďalšími dôkazmi. Konajúce súdy konštatovali znížené dotácie pre žalovaného,\nktoré viedli k špecifikovanej organizačnej zmene, poukázali na to, že sťažovateľka nebola\nprepustená, ale preradená na iné pracovné miesto s tým, že s týmto preradením súhlasila.\nObdobne sa konajúce súdy vysporiadali aj s nevyplatením 13. platu a krátením\nvýkonnostného príplatku. Správanie riaditeľa žalovaného hodnotili konajúce súdy\nako „necitlivé“,\n\nprípadne\n\n„menej\n\nkultivované“\n\nso\n\nzáverom,\n\nže\n\ntoto\n\nsprávanie\n\n„nedosahovalo intenzitu diskriminačného, či šikanózneho konania“. Okresný súd stručne\nodôvodnil aj to, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Konajúce súdy tiež poukázali\nna to, že posun dôkazného bremena nie je automatický, nastáva len vtedy, ak žalobca\npredloží také skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne\ndošlo. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu\nv spojení s rozsudkom okresného súdu takto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno hodnotiť\nako arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený.\nÚstavný súd k presunu dôkazného bremena už uviedol (m. m. IV. ÚS 16/09,\nIII. ÚS 201/09, IV. ÚS 292/2010, II. ÚS 65/2015), že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne\nžalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno\ntýkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej\n\n16\n\ndiskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň\naj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť,\nže k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou\ndiskriminačného konania je jeho znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným\nzamestnancom. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má\nprávo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.\nDomnienku prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania môže žalovaný\nvyvrátiť, ak preukáže, že namietané konanie, resp. opomenutie sledovalo oprávnený záujem,\nbolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.\nUvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo sťažovateľky ako žalobkyne\nna žalovaného v okolnostiach prípadu aplikoval aj krajský súd s tým, že sťažovateľkou\ntvrdené skutočnosti nepovažoval za relevantné pre prechod dôkazného bremena\nna žalovaného.\nZo záveru, že k prechodu dôkazného bremena nedochádza v každom prípade,\nvychádzal aj Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 31. 5. 1995 vo veci C-400/93\nSpecialarbejderforbundet\n\ni\n\nDanmark\n\nand\n\nDansk\n\nIndustri,\n\nformerly\n\nIndustriens\n\nArbejdsgivere, acting for Royal Copenhagen A/S, na ktorý odkazuje v sťažnosti\nsťažovateľka, v ktorom poukázal na to, že základnou podmienkou pre prechod dôkazného\nbremena je to, že tu je zjavný prípad diskriminácie (prima facie case of... discrimination)\n(bod 24), pričom vnútroštátny súd má posúdiť to, či sú splnené podmienky pre presun\ndôkazného bremena (bod 27).\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania (strany), ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú\nskutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania (strán sporu), pri\nrozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym\nnázorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného\núčastníka (porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré\n\n17\n\nsťažovateľka uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne\nodlišného právneho názoru sťažovateľky na predmet konania. Sťažovateľkou uvádzané\nskutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku,\nktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť\nvyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2019\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "diskriminácia", "zdravotný stav", "ujma, náhrada škody-nemajetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:5b39a6ca-ffac-486a-a853-b438eb95dc61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2015 z 4. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:21daed6f-e878-4755-ad30-39ed3b12c869", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 292/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 292/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21daed6f-e878-4755-ad30-39ed3b12c869"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:2d2fd758-bd67-42df-a6d8-6f5063d5a5e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d2fd758-bd67-42df-a6d8-6f5063d5a5e6"}, {"guid": "ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "b809282b-08b3-4545-8347-af9aafffdd2e:e1226197-0630-4b39-bb6d-cd2fffa19095", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1513220448.2", "spisova_znacka": "9Co/76/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/76/2015 z 21. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-09-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1513220448.2"}], "citovane_v": [{"guid": "1a448253-733b-4678-ad13-8c2c489ce1aa:9e4ac0a9-b044-4017-82e6-ecacf74be16d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6717202681.1", "spisova_znacka": "1Cdo/66/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/66/2021 z 29. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6717202681.1"}, {"guid": "1a448253-733b-4678-ad13-8c2c489ce1aa:c6e9755c-4eba-492c-bc9a-25b80edcab0e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6717202681.1", "spisova_znacka": "1Cdo/66/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/66/2021 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6717202681.1"}, {"guid": "12e8344a-cd63-48db-9778-fe32bf30955e:529cd6cd-3d75-4e08-bb56-b316b47d15de", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7221201864.1", "spisova_znacka": "2CoPr/10/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoPr/10/2025 z 5. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-03-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7221201864.1"}, {"guid": "cefc17b3-24ab-48eb-82ec-975a09685733:ee09cec8-b52e-4622-81b7-d44a69de898a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2120209350.2", "spisova_znacka": "21Co/87/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Co/87/2023 z 30. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-12-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2120209350.2"}, {"guid": "96ef056a-b02c-42f3-a121-2e1ed3e201b3:41aa3865-5db7-4950-aeab-20ce7a6dc7f6", "ecli": "ECLI:SK:OSDS:2024:2222203914.11", "spisova_znacka": "22C/81/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 22C/81/2022 z 18. 6. 2024", "sud": "Okresný súd Dunajská Streda", "datum_vydania": "2024-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSDS:2024:2222203914.11"}]}