{"guid": "ussr:7b9663c8-8282-4488-8ed7-fe28a38d9026", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/2019 z 17. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 23/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7b9663c8-8282-4488-8ed7-fe28a38d9026", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 23/2019-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nSlovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, správcu\núpadcu Gard-invest spol. s r. o. „v konkurze“, Námestie Artézskych prameňov 1, Lučenec,\nzastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Hláčikom, Železničná 173, Brusno, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n9. novembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská\na reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, správcu úpadcu Gard-invest\nspol. s r. o. „v konkurze“, Námestie Artézskych prameňov 1, Lučenec (ďalej aj\n„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Hláčikom, Železničná 173,\nBrusno, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Táto sťažnosť smeruje voči\nrozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.06.2018, sp. zn.:\n6Cdo/137/2017 (ďalej aj len ako „Napádané rozhodnutie“), ktorým bol na základe\ndovolania v ďalšom texte uvedených žalobcov zrušený rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 16.06.2016, sp. zn.: 3Co/241/2012 a vec bola vrátená na ďalšie konanie\n(ďalej aj len ako „Rozsudok“).\nRozsudkom Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd potvrdil ako vecne správny\nRozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2011 vydaný v právnej veci...\no určenie, že záložné právo neexistuje a určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy o zriadení\nzáložného práva, vedenej na Okresom súde Bratislava I pod sp. zn.: 15C(25C)2/2004,\nktorým Okresný súd Bratislava I v celom rozsahu zamietol žalobu Žalobcov, ktorou sa\ndomáhali určenia neplatnosti článku III, ods. 1 písm. a) Zmluvy o zriadení záložného práva\nna nehnuteľnosti ZN č. 50/120/2001 zo dňa 23.11.2001 (ďalej aj len ako „Záložná\nzmluva“).\n\n2\n\nV rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu sp. zn.:\n1VCdo 2/2017 zo dňa 19.04.2017 bol vyjadrený záväzný právny názor, v zmysle ktorého je\nkumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 a ust. § 421 zákona\nč. 160/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako\n„CSP“) neprípustná. Následne sa veľký senát Najvyššieho súdu rozhodnutím sp. zn.:\n1VCdo 1/2018 zo dňa 21.03.2018 odchýlil od svojho pôvodného vysloveného právneho\nnázoru a v právne a skutkovo identickej veci určil, že kumulácia dôvodov podania\ndovolania v zmysle ust. § 420 a ust. § 421 CSP je prípustnou.\nV čase od vydania Rozhodnutia sp. zn. 1VCdo 1/2018 zo dňa 21.03.2018, ktorým\nNajvyšší súd pripustil kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 a ust.\n§ 421 CSP nedošlo k žiadnej objektívnej zmene zakladajúcej možnosť respektíve potrebu\nodkloniť sa pôvodne vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je\nkumulácia dôvodov podania dovolania v zmysle ust. § 420 a ust. § 421 CSP neprípustná,\nrovnako tak nedošlo k zmene právnej úpravy a ani k vydaniu takého nálezu Ústavného súdu,\nktorým by bolo Rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu\nsp. zn. 1VCdo 2/2017, zo dňa 19.04.2017 označené za protiústavné.»\n3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „V kontexte vyššie uvedeného sa tak vydanie\nRozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu sp. zn.: 1VCdo 1/2018, zo dňa 21.03.2018\njaví ako konanie v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych\nrozhodnutí, pričom takýto postup zo strany Najvyššieho súdu vedie k vzniku právnej neistoty\na nepredvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\nNakoľko Najvyšší súd v procese rozhodovania o dovolaní Dovolateľov voči Rozsudku\npristúpil k aplikácii právneho názoru vyjadreného v Rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1VCdo 1/2018, zo dňa 21.03.2018, ktorý považoval za záväzný, prijal záver\no prípustnosti kumulácie dôvodov podania dovolania v zmysle ust. § 420 a ust. § 421 CSP,\nna základe čoho následne považoval dovolanie Dovolateľov voči Rozsudku za dôvodné\na prípustné. Sťažovateľ je však toho názoru, že uvedeným postupom Najvyššieho súdu,\nvýsledkom ktorého bolo vydanie Napádaného rozhodnutia boli porušené základné práva\nSťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo\n3\n\nna spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a súčasne došlo k porušeniu\nprincípu právnej istoty a princípov spravodlivého procesu...“\n4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie, že\n„Dovolatelia v obsahu dovolania nevymedzili dovolacie dôvody tak, ako to predpokladajú\nust. § 432 až 435 CSP, nakoľko Dovolatelia v dovolaní jednoznačne neuviedli rozsah\nnesprávneho právneho posúdenia právnej otázky, od ktorej by záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nAni jedno z Dovolateľmi označených rozhodnutí nepreukazuje dôvodený odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nAj napriek skutočnosti, že podmienky prípustnosti dovolania voči Rozsudku v zmysle\nust. 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP naplnené neboli, Najvyšší súd na jeho základe\nNapádaným rozhodnutím zrušil Rozsudok a tým porušil základné právo Sťažovateľa na\nsúdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na\nspravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasne prejednaním inak\nneprípustného dovolania došlo k porušeniu princípu právnej istoty a princípov\nspravodlivého procesu.“.\n5. Sťažovateľka zastáva názor, že „najvyšší súd v odôvodnení Napádaného\nrozhodnutia riadne a presvedčivo neodôvodnil závery o prípustnosti dovolania voči\nRozhodnutiu, rovnako v odôvodnení nebola zodpovedaná Dovolateľmi formulovaná právna\notázka, ktorá (ako uvádzajú Dovolatelia) nemala byť v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu vyriešená. Najvyšší súd sa v odôvodnení Napádaného rozhodnutia rovnako\nnevysporiadal so skutočnosťou, že Dovolatelia nadobudli vlastnícke právo k bytom\na nebytovým priestorom až okamihom kolaudácie, pričom do toho času bol výlučným\nvlastníkom nehnuteľností Úpadca a jeho oprávnenie disponovať s nehnuteľnosťami nebolo\nžiadnym\n\nspôsobom\n\nobmedzené.“,\n\na\n\npreto\n\n4\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie\n\npovažuje\n\nza nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej\noznačených práv.\n6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/137/2017 zo dňa 21.06.2018, porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/137/2017\nzo dňa 21.06.2018 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia v sume 325,40 EUR (slovom tristodvadsaťpäť euro a štyridsať centov) do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Tomáša\nHláčika.“\n7. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. novembra 2018 sťažovateľka navrhla\nspojenie sťažnosti obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,\nvedenej pod sp. zn. Rvp 2175/2018 a sťažnosti Československej obchodnej banky, a. s.,\nvedenej pod sp. zn. Rvp 2096/2018 na spoločné konanie s odôvodnením, že ide o veci, ktoré\nspolu úzko súvisia.\nII.\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n5\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n12. V úvode ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka v sťažnosti\nnapáda rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018. Z napadnutého\nrozhodnutia však vyplýva, že ide o uznesenie.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018\n13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\n6\n\nmedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nje preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,\nIV. ÚS 221/05).\n14. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane\nuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií\nna uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb\na právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody\npotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva\nv zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek\ndiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní\nmusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich\nimanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto\nkonaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv\na slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým\nsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých\nzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.\nÚstavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu\nverejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom\nprocese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých\ndostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto\nrozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych\npostupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\n\n7\n\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n17. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\numožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom\núčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej\nefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.\n18. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si\nosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo\nna prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie\nobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej\nmiere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto\nobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé\nsúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi\npoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\n19. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\n8\n\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\n20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n21. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť\nsvoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy\nrozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť\nlen so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n22. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\n9\n\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\n23. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\no namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného\nprerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať\nzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\n24. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd v napadnutom\nrozhodnutí, opierajúc sa o právne závery vyslovené v rozhodnutí občianskoprávneho\nkolégia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018, podľa\nktorého kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej aj\n„CSP“) a § 421 CSP je prípustná, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 241/2012 zo 16. júna 2016 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie. Sťažovateľka poukázala na skoršie rozhodnutie veľkého senátu, konkrétne na\nrozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, v ktorom veľký senát okrem iného\nrozhodol, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je\nneprípustná. Najvyšší súd sa tým mal odchýliť od svojej ustálenej rozhodovacej praxe,\nporušiť princíp právnej istoty. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu\njej označených práv.\n25. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 6 Cdo 137/2017\nz 21. júna 2018 najvyšší súd uviedol:\n«... 13. Vzhľadom na to, že okrem nesprávneho právneho posúdenia veci dovolatelia\nuplatnili aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) C. s. p., dovolací súd sa z povahy tohto\ndovolacieho dôvodu (jeho existencia by zakladala nielen prípustnosť, ale zároveň bez\n10\n\nďalšieho aj dôvodnosť podaného dovolania) zaoberal najprv ním. Za zmätočnostnú vadu\nv zmysle uvedeného ustanovenia označili dovolatelia nepreskúmateľnosť rozsudku\nodvolacieho súdu. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu konanie\npred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným\npostupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné\npráva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces,\nv prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový\nstav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej\nveci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých\nvyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie\npred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú\n(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové\nzistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak\nzahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Posudzovanie\nriadneho odôvodnenia rozhodnutia pritom nemožno zamieňať s posudzovaním jeho\nsprávnosti, t. j. správnosti skutkových a právnych záverov v ňom uvedených. Dovolatelia\npreto nedôvodne argumentovali, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.\n14. Po zistení, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté tzv.\nzmätočnostnou vadou vyplývajúcou z ust. § 420 písm. f/ C. s. p., pristúpil dovolací súd vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného\nv rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 1/2018, ktorým bol\ns analogickým použitím zásady lex posterior derogat legi priori prekonaný opačný právny\nnázor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 –\nk posúdeniu prípustnosti dovolania aj z hľadiska ďalšieho dovolateľmi uplatneného dôvodu\nprípustnosti dovolania, spojeného s právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/\na písm. b/ C. s. p.\n\n11\n\n15. Otom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. rozhoduje\ndovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom v dovolaní. Pokiaľ\ndovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že\nposúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, či a ako dovolateľ v dovolaní\nargumentačne odôvodnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia ním\nvymedzenej právnej otázky. V danom prípade odôvodnili dovolatelia prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. tým, že pri posúdení existencie naliehavého právneho\nzáujmu na určení čiastočnej neplatnosti záložnej zmluvy sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; v súvislosti s týmto odklonom poukázali na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 3/03 (R 48/2003). Pokiaľ\nide o prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., uviedli, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu pri posúdení návrhu na určenie neexistencie záložného práva z vecného\nhľadiska záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá doteraz nebola v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu riešená, a to v podstate otázky, či v danej veci úpadca mohol uzavrieť\nplatnú zmluvu o zriadení záložného práva k rozostavanej stavbe, ku ktorej mal zapísané\nv katastri nehnuteľností vlastnícke právo, napriek tomu, že pred jej uzavretím časť svojich\npráv a povinností k rozostavanej stavbe vyplývajúcich zo zmluvy o výstavbe domu (v presne\nurčenom rozsahu bytov a nebytových priestorov) zmluvne postúpil na žalobcov, ktorí\no uzavretí záložnej zmluvy nemali vedomosť. Podľa názoru dovolacieho súdu predpoklady\nprípustnosti dovolania podľa § 421 písm. a) aj písm. b) C. s. p. boli splnené.\n16. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že na určení neplatnosti záložnej zmluvy\nvo vymedzenom rozsahu nie je daný naliehavý právny záujem, odklonil sa od ustálenej\npraxe dovolacieho súdu, podľa ktorej je takýto naliehavý právny záujem daný, ak na\npodklade požadovaného určenia možno dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.\nJeho právny záver v tejto otázke preto nebol správny. Dovolatelia opodstatnene\npoukazovali na novelizované znenie ustanovenia § 34 ods. 2, prvá časť vety pred\nbodkočiarkou katastrálneho zákona, podľa ktorého ak súd rozhodol o neplatnosti právneho\núkonu alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto\nprávnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou. Z citovaného ustanovenia výslovne\n12\n\nvyplýva, že na vyznačenie, resp. obnovenie stavu, aký bol v katastri pred neplatným\nprávnym úkonom, je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu. S\nprihliadnutím na ústavný princíp dôvery v platné právo je takouto jasnou formuláciou\nzákona bez ďalšieho daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu,\nak ide o taký právny úkon, na základe ktorého bol v katastri vykonaný zápis a ak na základe\nrozhodnutia súdu o jeho neplatnosti možno v katastri vyznačiť stav pred týmto právnym\núkonom. Vzhľadom na platnú právnu úpravu nie je preto na takýto prípad uplatniteľný\nzáver súdnej praxe (majúci pôvod v českom právnom prostredí), podľa ktorého naliehavý\nprávny záujem nie je daný, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu\nk otázke existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu. Existencia naliehavého\nprávneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, daná potrebou\nvyznačenia stavu v katastri nehnuteľností, aký tu bol pred neplatným právnym úkonom, však\nzároveň nevylučuje aj existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neexistencie\nzáložného práva. Konkrétne okolnosti danej veci podľa názoru dovolacieho súdu\nodôvodňujú záver o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcov aj na určení\nneexistencie záložného práva. Takýmto určením možno totiž dosiahnuť aj odstránenie\nprávnej neistoty, v ktorej sa žalobcovia ocitli v súvislosti s úkonmi smerujúcimi k realizácii\nzáložného práva na byty a nebytové priestory v ich vlastníctve, resp. v súvislosti s\nkonkurzným konaním na majetok úpadcu.\n17. Dovolanie žalobcov je dôvodné aj v časti nesprávneho právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom v otázke platnosti záložnej zmluvy, resp. otázky, či odporuje dobrým\nmravom, ak bola uzavretá za zistených okolností. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nvýkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho\ndôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými\nmravmi. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý sa prieči\ndobrým mravom (contra bonos mores). Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho\nobsah ocitne v rozpore s dobrými mravmi, t. j. so všeobecne uznávanou mienkou\nrozhodujúcej časti spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, resp. subjektmi\npráva určuje, aký má byť obsah právneho úkonu (resp. aký má byť výkon práva urobený\nvo forme právneho úkonu), aby bol v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými\n13\n\nzásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti (napr. so zásadou slušnosti,\npoctivosti, čestnosti, férovosti, tolerancie, vzájomnej úcty a dôvery).\n18. Podľa názoru dovolacieho súdu zásadám slušnosti a poctivosti konania subjektov\npráva odporuje, aby nadobúdatelia budúceho bytu a nebytových priestorov, ktorí si podľa\nplatnej dohody o výstavbe domu poctivo splnili svoje povinnosti poskytnutia finančných\nprostriedkov za účelom nadobudnutia adekvátnej protihodnoty, t. j. bytu a nebytových\npriestorov, sa ocitli v situácii, kedy je tento ich majetok zaťažený a tým aj ohrozený\nzáložným právom, zriadeným inými subjektmi bez ich vedomia a súhlasu, resp. bez\nprípadnej dohody s nimi, ktorá by im umožnila zohľadniť zaťaženie predmetu ich budúceho\nvlastníctva záložným právom, napr. zmenou rozsahu ich finančnej účasti na výstavbe domu.\nInak povedané dobrým mravom odporuje zriadenie záložného práva k rozostavanému domu\njeho vlastníkom a zároveň stavebníkom bez vedomia a súhlasu ostatných stavebníkov, ak\nzmluvu o zriadení záložného práva uzavrie v čase, keď už má uzavretú zmluvu o výstavbe\ndomu s ďalšími stavebníkmi, ktorí sa po dokončení stavby domu majú stať vlastníkmi v ňom\nsa nachádzajúcich bytov a nebytových priestorov. Dobré mravy teda vyžadujú, aby vlastník\nrozostavanej stavby polyfunkčného domu s budúcimi bytmi a nebytovými priestormi, pokiaľ\nchce zaťažiť túto nehnuteľnosť záložným právom na zabezpečenie pohľadávky svojho\nveriteľa zmluvou o zriadení tohto práva, uzatváranou v čase, keď už predtým uzavrel\nzmluvu o výstavbe domu s ďalšími stavebníkmi, ktorí za nimi poskytnutú finančnú účasť na\nvýstavbe majú nadobudnúť po dokončení stavby do vlastníctva byty a nebytové priestory, si\nvyžiadal ich súhlas so zriadením záložného práva, resp. aby sa s nimi dohodol na prípadnej\nzmene dohodnutého obsahu zmluvy o výstavbe domu, prípadne aj iných zmlúv, s ohľadom\nna túto okolnosť. Za danej situácie môže byť len takéto konanie všeobecne prijímané a\nuznávané ako slušné, poctivé, férové a rešpektujúce tzv. „zlaté“ pravidlo správania, ktoré je\nv negatívnej podobe v mnohých náboženských systémoch a vo filozofiách morálky\nformulované slovami: „Nejednaj s druhými tak, ako nechceš, aby oni jednali s tebou.“,\nalebo v pozitívnej podobe slovami: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, to všetko aj vy robte\nim.“ (por. Hanuš, L. Právni argumentace nebo svévole. Úvahy o právu, spravedlnosti\na etice. Praha: C. H. Beck, 2008 s. 200). Ak niekto koná voči inému poctivo, s dôverou\nočakáva, že i druhá strana bude voči nemu konať rovnako poctivo. Dovolací súd je\n14\n\npresvedčený, že i úpadca v tejto veci, pokiaľ by niekto konal voči nemu tak, ako konal on\nvoči žalobcom, považoval takéto konanie sa nepoctivé a neférové, a teda za odporujúce\ndobrým mravom. Keďže sa však vyššie uvedeným morálnym pravidlom, majúcim\nv okolnostiach danej veci povahu právneho pravidla neriadil, výkon jeho vlastníckeho\npráva urobený vo forme právneho úkonu - záložnej zmluvy, bol v rozpore s dobrými\nmravmi, čo malo za následok neplatnosť tohto právneho úkonu...»\n26. Nadväzujúc na túto sťažnostnú námietku dáva ústavný súd sťažovateľke\ndo pozornosti uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov sp. zn.\nPLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 (ďalej aj „zjednocujúce stanovisko“), v ktorom plénum\nústavného súdu v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde vo veci zjednotenia odchylných\nprávnych názorov senátov ústavného súdu týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania podľa § 420 a § 421 CSP prijalo toto zjednocujúce stanovisko:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n27. Ústavný súd v predmetnom zjednocujúcom stanovisku v súvislosti s rozhodnutím\nveľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 (právne závery ktorého tvoria\nťažisko sťažnostnej argumentácie sťažovateľky) jednoznačne konštatoval, že sa s právnym\nnázorom veľkého senátu v danom rozhodnutí nestotožňuje. Ústavný súd zároveň\n15\n\nkonštatoval, že v dovolacom konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov\nprípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 ods. 1 CSP.\n28. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku ďalej argumentoval, že\nzo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva obmedzenie,\nktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie\nz dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu\nprípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací\ndôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania\na rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi\nneupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je\nv tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd\npri rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon zmyslom tohto ustanovenia je\nurčiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu (pozri\nPLz. ÚS 1/2018).\n29. Podľa právneho názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný taký postup,\nktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania\nnapriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by\nbola de facto rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je\nneprípustné. Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na\nkonkrétny prípad je úlohou (dovolacieho) súdu (PLz. ÚS 1/2018).\n30. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že právny názor najvyššieho súdu\nvyslovený v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 bol rovnako prekonaný\nprávnym názorom vysloveným v neskoršom rozhodnutí veľkého senátu, t. j. rozhodnutí\nsp. zn. 1 VCdo 1/2018, v ktorom veľký senát najvyššieho súdu (rovnako ako ústavný súd\nvo svojom už citovanom zjednocujúcom stanovisku) vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil,\n16\n\nprečo právne závery vyslovené v skoršom rozhodnutí veľkého senátu (sp. zn.\n1 VCdo 2/2017) nemožno považovať za správne a ústavne akceptovateľné.\n31. Ústavný súd sa preto nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, podľa\nktorej v dôsledku prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov malo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Poukazujúc na\ncitované rozhodnutie pléna ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2018), ako aj rozhodnutie veľkého\nsenátu (1 VCdo 1/2018), ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy by bol porušený,\nnaopak, v tom prípade, ak by najvyšší súd rozhodol spôsobom, akým sťažovateľka\nnaznačuje vo svojej sťažnosti.\n32. Ústavný súd sa takisto nestotožňuje s argumentom sťažovateľky, ktorý spočíval\nv tom, že najvyšší súd mal konať svojvoľne a narušiť princíp právnej istoty. Ústavný súd\npripomína, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z právnych záverov\nvyslovených v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 VCdo 1/2018, ktoré bolo prijaté\nzákonom ustanoveným spôsobom, t. j. postupom ustanoveným v § 48 CSP, rešpektujúc\nzásadu lex posterior derogat legi priori. Z uvedeného je zrejmé, že právne závery\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za svojvoľné ani arbitrárne.\n33. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala aj nedostatky v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia\nv kontexte týchto námietok. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite\nodôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,\npričom ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\n34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\n17\n\narbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne\ntie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n35. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom\nuznesení sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným\nspôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil,\na preto zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 241/2012 zo 16. júna 2016 a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno\npodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.\ntaké, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.\npopierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych\npredpisov.\n36. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 a právami, ktorých porušenie\nsťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky,\nktorou namietala porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n37. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať\no ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie uznesenia\n18\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie\na priznanie náhrady trov konania).\n38. Sťažovateľka navrhla podaním doručeným ústavnému súdu 30. novembra 2018\nspojenie sťažnosti obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,\nvedenej pod sp. zn. Rvp 2175/2018 a sťažnosti Československej obchodnej banky, a. s.,\nvedenej pod sp. zn. Rvp 2096/2018 na spoločné konanie z dôvodu, že tieto sťažnosti spolu\núzko súvisia. Vzhľadom na to, že ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti vedenej\npod sp. zn. Rvp 2175/2018 bolo už o sťažnosti Československej obchodnej banky, a. s.,\nvedenej pod sp. zn. Rvp 2096/2018 ústavným súdom rozhodnuté uznesením č. k.\nI. ÚS 400/2018-22 zo 14. novembra 2018, rozhodovanie o návrhu na spojenie sťažností\nna spoločné konanie bolo bezpredmetné.\n39. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. januára 2019\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a087e9af-8944-43ca-9851-70c40345b646", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 400/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 400/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/05 z 13. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-13", "citacie_n": 896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}], "citovane_v": []}