{"guid": "ussr:7e356665-8c2d-4f97-848f-cbd9da8d170f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.10.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 10/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 10/2019 z 10. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 10/2019, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.10.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2019-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7e356665-8c2d-4f97-848f-cbd9da8d170f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.10.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.10.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.10.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 10/2019-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nMgr. Milanom Trylčom, PhD., J. Kráľa 738/12, Senica, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 87/2018-481\nz 12. júna 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n2. augusta 2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 87/2018-481\nz 12. júna 2018 (ďalej aj „ napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa\nOkresného\n\nriaditeľstva\n\nz 26. mája 2017\n\nPolicajného\n\nvznesené\n\nobvinenie\n\nzboru\npre\n\nSenica\nzločin\n\nČVS:\n\nORP-235/VYS-SE-2017\n\nnedovolenej\n\nvýroby\n\nomamných\n\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa\n§ 172 ods. 1 písm. c), d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného\nsúdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 Tp 13/2017 z 28. mája 2017 bol sťažovateľ\nvzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V ďalšom vo veci\nkonajúca vyšetrovateľka Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave písomne\nupovedomila sťažovateľa o zmene právnej kvalifikácie skutku na obzvlášť závažný zločin\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich\ndržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Trestného\nzákona. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Senica podala na sťažovateľa obžalobu\nč. k. Pv 392/17/2205-74 z 20. novembra 2017, ktorá bola 21. novembra 2017 doručená\nokresnému súdu. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018\nv spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 87/2018 z 12. júna 2018 rozhodol\no predĺžení väzby sťažovateľa po podaní obžaloby, teda v konaní pred súdom.\n3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo všeobecnej rovine uviedol, že považuje svoje\nväzobné stíhanie za nezákonné a z tohto dôvodu „... podal prostredníctvom obhajcu žiadosť\no prepustenie z väzby na slobodu a o prípadné nahradenie väzby prijatím jeho písomného\nsľubu a/alebo o prípadné nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,\nktorú sťažnosť na neverejnom zasadnutí dňa 21. 5. 2018 ústne doplnil.“. K postupu\na uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018, ktorým bola zamietnutá\njeho žiadosť o prepustenie z väzby po podaní obžaloby, poukázal na to, že sa okresný súd\n\n2\n\n„... vo svojom odôvodnení... nevysporiadal so žiadnou skutočnosťou, a to ani len s jednou\nskutočnosťou, ktorou obžalovaný svoju žiadosť odôvodňoval. Takýto postup zo strany súdu\npovažujeme za nesprávny a odopierajúci obžalovanému výkon jeho obhajovacích práv. Súd\nprvého stupňa sa takto vyhol odpovediam a uvedeniu jeho právneho názoru na\nobžalovaným uvádzané skutočnosti odôvodňujúce žiadosť obžalovaného, t. j. svoj výrok\nvôbec nezdôvodnil, a zodpovednosť za rozhodnutie tak preniesol na nadriadený súd. Naviac\nv rámci písomného odôvodnenia sťažnosti obžalovaného, obžalovaný ani nemohol, nebolo\nto reálne možné, uvádzať prípadnú protiargumentáciu k prípadným argumentom súdu,\nktorými by sa súd vysporiadal so skutočnosťami uvádzanými obžalovaným, keďže takáto\nargumentácia súdu v odôvodnení absentuje, t. j. argumenty súdu (zdôvodnenie), pre ktoré\nsúd obžalovaným tvrdené skutočnosti nepovažoval.“. Postupu a napadnutému rozhodnutiu\nkrajského súdu sťažovateľ vytkol to, že „... sa rovnako žiadnym spôsobom s argumentáciou\nobžalovaného nevysporiadal a k týmto argumentom sa nijako nevyjadril, resp. opomenul\nk týmto argumentom zaujať stanovisko.“.\n3.2 Vo svojej argumentácii sťažovateľ namietol konkrétne aj nezákonnosť viacerých\nvo veci vykonaných dôkazov počas prípravného konania, ktoré podľa jeho presvedčenia\nzakladajú nezákonnosť vedeného trestného stíhania jeho osoby. V prvom rade sťažovateľ\nnamietol nezákonnosť vydaného príkazu na sledovanie jeho osoby, pretože podľa jeho\npresvedčenia „... neboli splnené zákonné podmienky na vydanie príkazu na sledovanie\nosoby podľa § 113 ods. 7 TP.“, a to z dôvodu, že „Informáciu odôvodňujúcu vykonanie\nsledovania osoby mali OČTK k dispozícii už v poobedňajších hodinách 25. 5. 2017, čo je\nvyššie uvedenými listinnými dôkazmi vypracovanými OČTK preukázané. Zároveň je z týchto\nlistín zrejmé, že sledovanie osoby obžalovaného bolo vopred plánované, a to až od\n21:00 hod, dňa 25. 5. 2017. a t. i. nebolo náhodné. Zároveň zo žiadosti na vydanie príkazu\nvyplýva, že táto bola vypracovaná až dňa 26. 5. 2017, t. j. dodatočne po vykonaní\nsledovania osoby.“. Z uvedeného má teda vyplývať, že „Sledovanie osoby obžalovaného\nbolo vykonané nezákonným spôsobom, čo zakladá zároveň aj\nnezákonnosť nasledovných procesných úkonov, a to najmä (nie výlučne) obhliadky miesta\nčinu (veci, ktoré mal mať pri sebe odhodil pred pristúpením príslušníkov Operatívneho\noddelenia OKP OR PZ k jeho osobe, čo by inak neurobil), osobnej prehliadky\n\n3\n\nobžalovaného, získaných dôkazov, zadržania obžalovaného a aj nasledovného väzobného\nstíhania obžalovaného.“.\n3.3 V ďalšom namietol nezákonnosť vykonanej osobnej prehliadky, vychádzajúc\nz toho, že „Z písomného príkazu na osobnú prehliadku a rovnako aj zo zápisnice z osobnej\nprehliadky vyplýva, že súhlas k nariadeniu mal byť vyžiadaný od prokurátora v čase\no 23:33 hod. dňa 25.05.2017. Naproti tomu zo záznamu zo sledovania osoby obžalovaného\nzo dňa 26. 5. 2017 spísaného príslušníkmi Operatívneho oddelenia OKP OR PZ Senica,\nktorá skutočnosť je potvrdená aj v písomnom príkaze na sledovanie osoby vydaného\nokresnou prokurátorka OP Senica dňa 26. 5. 2017, vyplýva, že až v čase o 23.35 hod. dňa\n25. 5. 2017 bola v Senici spozorovaná osoba obžalovaného\n\n. Na mieste je\n\nlogická otázka, ako je možné, že súhlas prokurátora mal byť vyžiadaný o 23:33 hod., avšak\nobžalovaný bol spozorovaný až o 23:35 hod.?, t. j. súhlas bol/mal byť vyžiadaný 2 minúty\npredtým ako bol vôbec obžalovaný spozorovaný!?“. Na podklade uvedeného sťažovateľ\nzhodnotil, že „Osobná prehliadka obžalovaného\n\nbola vykonaná\n\nnezákonným spôsobom, čo zakladá zároveň aj nezákonnosť nasledovných procesných\núkonov, a to najmä (nie výlučne) obhliadky miesta činu nasledujúcej po vykonaní osobnej\nprehliadky, získaných dôkazov pri osobnej prehliadke a obhliadke miesta činu, zadržania\nobžalovaného (keďže dôvody jeho zadržania mali vyplývať aj z vykonanej osobnej\nprehliadky a dôkazov získaných z osobnej prehliadky) a aj nasledovného väzobného\nstíhania obžalovaného (, keďže dôvody väzobného stíhania mali vyplývať aj z vykonanej\nosobnej prehliadky a dôkazov získaných z osobnej prehliadky).“.\n3.4 Ako posledný nedostatok v postupe orgánov činných v trestnom konaní\nsťažovateľ namietol to, že „... skutková veta obžaloby nezodpovedá výsledkom dokazovania\nz prípravného konania dožarovaného obžalobou.“. Postupu okresného súdu v predmetnej\nveci sťažovateľ vytkol to, že „Po podaní obžaloby súd túto obžalobu prijal bez ďalšieho,\nnajmä bez toho, aby vec vrátil do prípravného konania z dôvodu porušenia práva na\nobhajobu, keďže rozhodoval o ďalšom trvaní väzobného dôvodu a najmä vytýčil termín HP,\nktoré sa uskutočnilo dňa 21. 5. 2018 od 8:45 hod. do 15:15 hod. Súd väzbu obžalovaného\npri znení skutkovej vety obžaloby, ktorú vetu súd v tomto štádiu meniť nemôže, predĺžil, a to\naj napriek tomu, že obžaloba bola podaná pre skutok, ktorý podľa skutkovej vety\nnezodpovedá právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe a hlavne výsledkom dokazovania\n\n4\n\nz prípravného konania, čo bolo povinnosťou súdu skúmať tieto skutočnosti pred prijatím\nobžaloby. Súd sa s touto právnou kvalifikáciou aj napriek všetkému stotožnil, keď aj\nrozhodovanie o väzbe a HP bolo vytýčené pre ods. 2 TZ tohto trestného činu a vec nevrátil\ndo prípravného konania.“.\n4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 3Tos 87/2018 - 481 zo dňa 12. 6. 2018\nporušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tos 87/2018 - 481 zo dňa 12. 6. 2018\nsa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €,\nktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do\njedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\n\n5\n\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nII.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 3 dohovoru\n7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\n8.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený\nslobody... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Podľa\nčl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,\nmá právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho\npozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n8.2 Článok 5 ods. 4 dohovoru teda zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu\nprávo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody,\na právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti\npozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné\n(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,\n\n6\n\nrozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na\nkonanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých\njej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. II. ÚS 15/05,\nIII. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type\nkonania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní\nväzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru\n(pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).\n8.3 Z predostretej argumentácie a znenia dohovoru teda vyplýva, že sťažovateľom\noznačený čl. 5 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby,\npričom procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú\nratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sa teda sťažovateľ v petite podanej\nsťažnosti domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru, tak tento článok dohovoru\nobsahovo nedopadá na podmienky jeho väzobného stíhania, keďže jeho uplatnenie\nprichádza do úvahy pri vzatí do väzby, a nie pri rozhodovaní o preskúmaní dôvodov väzby\n(či už na základe podanej sťažnosti, alebo napr. po podaní obžaloby prokurátorom) počas jej\ntrvania. V dôsledku toho ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta\nsťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru\n9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby\nmožno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\nPodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným\nspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,\nII. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,\n\n7\n\nako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné\natribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu\nv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd\npodrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu\nč. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 vo vzťahu k ním označenému čl. 17 ods. 2 a 5\nústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v\nktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,\nresp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť\npodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\nZákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou\npodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a\nproti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a\nnie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).\n12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\n\n8\n\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného\ndôvodu na vzatie do väzby, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných\nsúdov. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného\na prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho\nprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako\nnezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo\nštvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec\npozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n13.1 Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú\nslobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby\npozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených\npodmienok prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie\nvo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, a preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia\nosobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy\nvždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).\n13.2 Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na\npreskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej\nzákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)\nznamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za väzbu a proti nej a rozhodnúť\ns poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie\nna slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34,\n§ 31]. Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky\nokolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu\nodôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania\nosobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými\n\n9\n\nslovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie\nprocesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby\nv zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko\nz 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).\n14. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť\nzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,\nale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením\nzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho\no zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen\ns poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,\nIII. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade vrátane všeobecných princípov obsiahnutých\nv ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach\nWinterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski\nv. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Z uvedeného je zrejmé, že povinnosť súdov\npostupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody\nväzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (vyplývajúca zo základného práva zaručeného\nv čl. 17 ods. 2 ústavy) vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval\nnielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona\n(v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných\nmedzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky\na v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú\nväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.\n15. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej\nv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:\n- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis\nv. Litva, č. 37 975/97),\n\n10\n\n-\n\npodstatné\n\nopatrenie,\n\nktoré\n\nzabezpečí\n\njedincovi\n\nprocesnú\n\nspravodlivosť\n\n(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci AlNashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),\n- vzhľadom na „dramatický vplyv“ pozbavenia slobody na základné práva jedinca\nkonanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci\nGarcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle\nposledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli\ndostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci\nBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),\n- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP\nz 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).\n16. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom\njednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne\npozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj\nz mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,\nAnnuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993; Annuaire, č. 273-B\na ďalšie).\n17. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného\nsúdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. V širších\nsúvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pri\nzamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho\nsúdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59\n– 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné\nrozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea\n\n11\n\nv. Romania, rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland,\nrozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj\npožiadavku\n\nkomplexného\n\nposudzovania\n\nvšetkých\n\nrozhodnutí\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09).\n17.1 Krajský súd v uznesení č. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 v podstatnom\nzhrnul:\n„Výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nerozptýlili podozrenie\nzo spáchania žalovaného trestného činu do takej miery, aby bolo možné vysloviť\nnedôvodnosť trestného stíhania.\nSúd I. stupňa správne poukázal na to, že rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním\no vine a treste.\nVo vzťahu k namietanej zákonnosti jednotlivých dôkazov krajský súd uvádza, že\nhodnotiť jednotlivé dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne prislúcha v tomto štádiu konania\nvýlučne súdu I. stupňa, ktorý bude rozhodovať o vine resp. treste. Uvedenými otázkami sa\nmôže v zmysle § 317 odsek 1 Trestného poriadku zaoberať krajský súd pri svojej\nprieskumnej činnosti len v odvolacom konaní, v ktorom bude preskúmavať zákonnosť\na odôvodnenosť jednotlivých výrokov rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré im\npredchádzalo, aj to len v rozsahu odvolania pokiaľ by sa nejednalo o chyby, ktoré by\nodôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.\nÚpravu obžaloby prokurátorom, pri jej prednesení na hlavnom pojednávaní,\nnepovažuje krajský súd za porušenie práv obžalovaného na jeho obhajobu a spravodlivý\nproces a to z dôvodu, že táto úprava sa týka len úpravy skutkovej vety pri nezmenenej\nprávnej kvalifikácii.\nPri posudzovaní existencie dôvodu väzby podľa § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného\nporiadku krajský súd zistil, že súd I. stupňa sa správne vysporiadal so všetkými\nskutočnosťami rozhodnými z hľadiska existencie dôvodnej obavy spočívajúcej v tom, že by\nobžalovaný mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu v páchaní trestnej činnosti\npokračovať. Aj krajský súd zastáva názor, že osoba obžalovaného, jeho trestná minulosť,\nposledné odsúdenie za násilnú a drogovú trestnú činnosť vo veci Okresného súdu Senica\n\n12\n\nsp. zn. 1T/109/2014, ktoré vykonal dňa 07.07.2016 ako aj zo znaleckého posudku\nvyplývajúca závislosť obžalovaného na pervitíne, sú také skutočnosti, ktoré odôvodňujú\nobavu, že by v prípade prepustenia z väzby v páchaní trestnej činnosti pokračoval.\nZ uvedených dôvodov rozhodol okresný súd správne, keď žiadosť obžalovaného\no prepustenie z väzby zamietol.\nZároveň správne a v súlade rozhodol okresný súd o nenahradení väzby obžalovaného\nprijatím jeho písomného sľubu podľa § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku resp.\ndohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písm. c/ Trestného\nporiadku. Predovšetkým je potrebné uviesť, že na takýto postup musia byť v prejednávanej\nveci splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 80 odsek 2 Trestného poriadku t.j., že\npokiaľ je obžalovaný stíhaný za obzvlášť závažný zločin, tak ako bola naň podaná obžaloba,\nmožno nahradiť jeho väzbu alternatívnymi inštitútmi len v prípade, ak to odôvodňujú\nvýnimočné okolnosti prípadu. Žiadne takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil ani\nkrajský súd a napokon na takéto výnimočné okolnosti nepoukazuje ani obžalovaný a to ani\nv žiadosti o prepustenie z väzby ani v prejednávanej sťažnosti.“\n17.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018 v súhrne\nkonštatoval:\n„Obž.\n\nje stíhaný za závažnú trestnú činnosť, vec je v štádiu\n\nvykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní. V tejto trestnej veci bolo v prípravnom\nkonaní vypočutých viacero svedkov, ktorí usvedčovali obžalovaného zo spáchania trestnej\nčinnosti, vypočutí boli kontradiktórnym spôsobom za prítomnosti, či už ustanoveného alebo\nzvoleného obhajcu.\nObžalovanému bolo dňa 26.5.2017 vyšetrovateľom OR PZ Senica, odbor kriminálnej\npolície, oddelenie vyšetrovania Senica pod ČVS: ORP-235/VYS-SE-2017 vznesené\nobvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo\nprekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák.\nNásledne dňa 13.6.2017 bol upovedomený vyšetrovateľkou KR PZ v Trnave, odbor\nkriminálnej polície Trnava pod ČVS: KRP-50/1-VYS-TT-2017 o zmene právnej kvalifikácie\nv tom smere, že skutok, za ktorý je trestne stíhaný uznesením pod ČVS: ORP-235/VYS-SE2017 zo dňa 26.5.2017 sa bude ďalej posudzovať ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej\n\n13\n\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie\na obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom\nna § 138 ods. 1 písm. j/ Tr. zák. I pri rozhodovaní o väzbe na Okresnom súde Senica dňa\n7.12.2017 bol obžalovaný upozornený, že pri právnej kvalifikácií uvedenej v obžalobe sa\njedná už o obzvlášť závažný zločin. Modifikácia obžaloby v tejto trestnej veci prokurátorkou\nv rozsahu, ako bola na hlavnom pojednávaní vykonaná, nie je dôvodom na prepustenie\nobžalovaného z väzby.\nTreba uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nehodnotia dôkazy s konečnou\nplatnosťou a to ani pokiaľ ide o zákonnosť ich získania. Takéto hodnotenie je vyhradené až\nrozhodnutiu vo veci samej, po vykonaní celého dokazovania na hlavnom pojednávaní\nv súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti.\nDňa 25.5.2017 bol počas osobnej prehliadky v Senici na\nbytovým domom\n\nzadržaný obžalovaný\n\npred\n, pričom u neho bola\n\nzaistená injekčná striekačka naplnená bielou kryštalickou látkou.\nPodľa\n\nznaleckého\n\nposudku\n\nKEÚ\n\nPZ\n\nodbor\n\nprírodovedného\n\nskúmania\n\na kriminalistických analýz č. ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2017/6658 zatavená injekčná\nstriekačka obsahovala 2474 mg materiálu, v ktorom bola zistená prítomnosť\nmetamfetamínu s priemernou koncentráciou účinnej látky 72,7 % hmotnostných (vyjadrené\nako voľná báza), ktoré predložené množstvo obsahuje 1799 mg absolútneho (100 %)\nmetamfetamínu vo forme bázy. Uvedené množstvo považuje KEÚ PZ za 45 - 180 bežných\njednotlivých dávok drogy, pričom podľa odborného vyjadrenia MV SR PPZ, NAKA,\nNárodná protidrogová jednotka hodnota metamfetamínu o hmotnosti 2474 mg predstavuje\nsumu 98,96 €.\nZ vyšetrovacieho spisu a to odpisu z registra trestov vyplýva, že obž.\nbol doteraz 3x súdne trestaný. Naposledy bol odsúdený rozsudkom OS Senica č. k. 1\nT/109/2014 zo dňa 29.12.2014, právoplatným dňa 29.12.2014 pre zločin lúpeže podľa § 188\nods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a prečiny nedovolenej výroby omamných a psychotropných\nlátok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr.\nzák., ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., výtržníctva podľa\n§ 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. na\ntrest odňatia slobody 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na\n\n14\n\nvýkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia\nveci. Trest vykonal 7.7.2016.\nVo výpise z ústrednej evidencie priestupkov MV SR má obžalovaný celkom 13\nzáznamov o priestupkoch za obdobie od 24.11.2010 do 26.09.2017, v prevažnej miere sa\njedná o priestupky na úseku dopravy.\nObž.\n\nbol v prípravnom konaní vyšetrený i znalkyňou z odboru\n\nzdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorá v znaleckom posudku konštatovala\nu obžalovaného prítomnosť rozvinutej závislosti od metamfetamínu.\nS poukazom na uvedené skutočnosti má súd zato, že u obž.\n\nnaďalej\n\ntrvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., naďalej existuje dôvodná obava, že\nv prípade prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu by tento mohol v páchaní trestnej\nčinnosti pokračovať, nakoľko v minulosti už bol pre trestnú činnosť rovnakého charakteru\nodsúdený, je u neho znalkyňou zistená rozvinutá závislosť od metamfetamínu, teda\npsychotropnej látky a teraz posudzovanej trestnej činnosti sa mal dopustiť v krátkej dobe po\ntom, čo bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Dôvod väzby neoslabujú ani\npísomnosti predložené obhajcom na neverejnom zasadnutí dňa 21.5.2018, nakoľko i pred\nzadržaním a vzatím do väzby v tejto veci bol obžalovaný zamestnaný a mal zabezpečené\nbývanie a tieto skutočnosti nemali nejaký podstatný vplyv na správanie obžalovaného.\nKeďže dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u obž.\nnaďalej trvá, súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, neprijal ani\npísomný sľub obžalovaného, ktorý vzhľadom na neexistenciu výnimočných okolností\nprípadu a osobu obžalovaného nepovažuje za dostatočný.\nZároveň súd posudzoval splnenie podmienok na nahradenie väzby dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka v trestnej veci obžalovaného, pričom zistil, že\nvzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného, charakter trestnej činnosti, pre ktorú je\nstíhaný a neexistenciu výnimočných okolností prípadu, väzbu v danom prípade nie je možné\nnahradiť ani dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným.“\n\n15\n\n18.1 Reagujúc na námietky sťažovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho\nnámietkami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd\nvo všeobecnej\n\nrovine\n\nkonštatuje,\n\nže\n\nz\n\nodôvodnenia\n\nuznesenia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia\nokresného súdu sp. zn. 1 T 216/2017 z 21. mája 2018) vo vzťahu k zákonom\npredpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by\nsignalizovalo arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený výklad relevantnej zákonnej úpravy\nvo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv\na jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby. Ústavný súd teda\nkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia\nTrestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy\nvychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku\nčoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, preto ich ústavný súd vníma\nako legitímne a ústavne akceptovateľné. S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti aj\ns ohľadom na podpornú citáciu z relevantnej odbornej literatúry (KMEC, J., KOSAŘ, D.,\nKRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.\n1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.), podľa ktorej „... zbavenie slobody sťažovateľa\nnemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd uviedol určité dôvody na\npokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne lakonické a bez\nakéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa slobody\ndovoľovalo (pozri Khudoyorov proti Rusku, rozsudok, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157,\nporov. tiež Miminoshvili proti Rusku, rozsudok, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69)“, možno\nkonštatovať a dospieť k záverom, že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia\nosobnej slobody z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby náležite\nvysvetlil.\n18.2 K postupu krajského súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľa jednou zo záruk,\nústavný súd poukazuje na to, že k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia označených\npráv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy opomenuli rozhodnúť\no žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04,\nIV. ÚS 215/2010). Taktiež z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že\nnespochybnil zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 Trestného poriadku, podľa\n\n16\n\nktorého je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášť závažného zločinu nahradiť\nponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné\nokolnosti prípadu. Aplikáciu uvedenej zákonnej úpravy ústavný súd vo viacerých svojich\nrozhodnutiach (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010, II. ÚS 466/2012,\nIV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013, II. ÚS 149/2014 alebo III. ÚS 431/2015) zhodnotil ako\nústavne akceptovateľnú a rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré v prípadoch,\no aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide, pre nahradenie väzby zárukami väzbu\nnahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných okolností prípadu, nepovažoval\nza arbitrárnu.\n19. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené\nv komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),\nv ktorých\n\nsa\n\nkonštatuje,\n\nže\n\n„Opakované\n\npoužívanie\n\nstereotypných\n\nformulácií\n\nv rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa\ntieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty\nobvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti\nRusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody\nna ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,\npretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom\nniekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch\nsvojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,\nč. 20157/05, § 68).“\n20.1 K dôvodom preventívnej väzby sťažovateľa ústavný súd v ďalšom opätovne\npoukazuje na už označené komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „ESĽP –\npodľa svojich vlastných slov (pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku,\nrozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184) – vo svojej judikatúre identifikoval štyri\nzákladné dôvody, ktoré môžu odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku\n(Stögmüller proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15), riziko, že obvinený\nmôže v prípade prepustenia mariť výkon spravodlivosti (Wemhoff, bod 14) alebo spáchať\n\n17\n\nďalšie trestné činy (MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod\n9), alebo spôsobiť narušenie verejného poriadku (Letellier proti Francúzsku, rozsudok,\n26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51).“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK,\nM. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,\ns. 515.).\n20.2 Príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné sa vo svojich\nrozhodnutiach vysporiadať jednotlivo s každým argumentom uplatneným obvineným alebo\njeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky, ktoré sú spôsobilé\nspochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti Moldavsku,\nrozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07, §78, Michalko proti Slovensku, rozsudok, 21. 12. 2010,\nč. 35377/05, §153). Teda krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci\no ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa\nuvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi,\nktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť\npozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova\nv. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar\nMammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), a túto\npovinnosť krajský súd vo svojom uznesení č. k. 3 Tos 87/2018-481 z 12. júna 2018 náležite\ndodržal.\n20.3 Z hľadiska posúdenia dôvodov preventívnej väzby všeobecné súdy poukázali na\nskutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť\nzávažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo\nprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm.\nc) Trestného zákona. Krajský súd správne poukázal na predošlú trestnú činnosť sťažovateľa\ns násilným a drogovým prvkom (čiže v prípade sťažovateľa ide o druhovú a špeciálnu\nrecidívu), pričom zvýraznil aj to, že sa sťažovateľ dopustil trestnej činnosti v krátkom čase\npo tom, ako 7. júla 2016 vykonal predošlý trest uložený mu rozsudkom okresného súdu sp.\nzn. 1 T 109/2014 (v čase ani nie jedného roka po vykonaní trestu). Navyše v rámci\ndokazovania v prípravnom konaní bol produkovaný dôkaz, a to znalecký posudok, ktorý\npotvrdzoval závislosť sťažovateľa od pervitínu, a táto samotná skutočnosť razantne\npodporuje podozrenie z možného páchania trestnej činnosti v budúcnosti, a to nielen\n\n18\n\nz dôvodu samotnej závislosti sťažovateľa, ale aj z dôvodu zabezpečovania si prostriedkov\nna živobytie. Týmto spôsobom krajský súd primerane vysvetlil, v čom konkrétne\nv sťažovateľovom prípade identifikoval podozrenie z možného dopúšťania sa trestnej\nčinnosti v budúcnosti a patrične dostatočne objektivizoval dôvody preventívnej väzby\nsťažovateľa. Týmto postupom krajský súd poskytol na dôvody väzby sťažovateľa primeranú\nsúdnu odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci\nGrauslys v. Litva, č. 36743/97).\n21. Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia\nz trestnej činnosti doplnkovo poukazuje na odbornú literatúru, v ktorej bolo konštatované,\nže napr. „... (s)kutočnosti, ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako\ntie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia\n(pozri Murray proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994,\nč. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,\nč. 5829/04, § 189)... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť\nrovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie\nobžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania (Krejčíř proti Českej republike,\nrozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75)“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,\nKRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.\n1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.). V tejto súvislosti už aj ústavný súd vo svojej\njudikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom\nčl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu\nbola podložená aj relevantnými dôkazmi proti obvinenému. Dôvodné podozrenie teda\npredpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi\numožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho\ndôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok\nESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).\n22.1 K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávnej a účelovej kvalifikácie\ntrestného činu najprv ako zločinu a následne ako obzvlášť závažného zločinu, ktorá nemá\nnavyše korešpondovať s výsledkami dokazovania, ústavný súd poukazuje na to, že\n\n19\n\nsťažovateľ v naznačenom smere nepredložil ústavnému súdu žiadnu podnetnú a presvedčivú\nargumentáciu okrem svojho nesúhlasu.\n22.2 Pojem skutok v trestnom procese spomenul napr. ústavný súd vo svojom\nrozhodnutí sp. zn. III. ÚS 60/00 tak, že ide o kategóriu procesnoprávnu, pričom „totožnosť\nstíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo\ntotožnosť následku“. Podobne v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 194/06 ústavný súd uviedol, že\n„z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že o totožný skutok ide aj vtedy, keď sa pri rôznosti\nnásledkov zhoduje konanie aspoň s časťou konania, pre ktorý je trestné konanie vedené.\nPodstata skutku je v zmysle všeobecných zásad Trestného poriadku určovaná existenciou\nurčitej udalosti, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy\nchránené Trestným zákonom. Z týchto dôvodov zostáva totožnosť skutku zachovaná, ak\nbude aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo následku“.\n22.3 Teda zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený\nv obžalobe (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) nemožno vyvodiť záver, že medzi skutkom,\nktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku musí byť\núplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné, naopak, pribudnúť, nesmie však\ndôjsť k porušeniu totožnosti skutku, ktorej predpokladom je zachovanie podstaty skutku.\nPodstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý je relevantný z hľadiska\ntrestného práva. Podstata skutku je v účasti obvineného na určitej udalosti, ktorá je uvedená\nv uznesení o vznesení obvinenia a z ktorej vznikol následok. Podstata skutku preto nebude\nporušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsah\nnásledkov, spôsob vykonania činu a pod. K zachovaniu totožnosti skutku dochádza nielen\nv prípadoch (i) úplnej zhody konania a následku, ale aj v prípade (ii) úplnej zhody aspoň\nv konaní pri rozdielnom následku alebo (iii) úplnej zhody aspoň v následku pri rozdielnom\nkonaní, alebo (iv) ak konanie alebo následok, alebo aj konanie a následok sú aspoň\nčiastočne zhodné, resp. ak dôjde k zhode v podstatných okolnostiach.\n22.4 V tejto súvislosti ústavný súd ešte odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky publikovanú pod R 41/1972: „Súd je povinný vyčerpať celý skutok,\nktorý je predmetom obžaloby, a zaoberať sa všetkými jeho stránkami, ktoré sú právne\nrelevantné. Túto povinnosť má aj odvolací súd.“, ako aj B 6/1975-52: „Súd môže rozhodnúť\nlen o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe. Tento skutok musí vyčerpať v celej šírke.\n\n20\n\nAk dôjde súd k záveru, že skutok uvedený v obžalobe nie je jednotný, ale zložený\nz viacerých útokov, ktoré je nutné považovať za samostatné skutky a z ktorých o niektorých\nje nutné rozhodnúť inak než odsudzujúcim výrokom, nestačí tieto skutky vypustiť\nz odsudzujúceho výroku, ale je nutné o nich rozhodnúť samostatným výrokom.“\n22.5 Aplikujúc už prezentované východiská, ústavný súd konštatuje, že\nv sťažovateľovom prípade nezistil, že by došlo k porušeniu totožnosti skutku kladenému mu\nza vinu, pričom jeho definitívnu právnu kvalifikáciu prináleží meniť ako poslednému\nodvolaciemu súdu, ktorý rozhoduje, resp. bude rozhodovať v odvolacom konaní. V tomto\nsmere vyznieva argumentácia sťažovateľa o tom, že sa nemôže účinne brániť proti\nupovedomeniu o zmene právnej kvalifikácie, naprázdno. Primárnou úlohou obhajoby\nobvineného v trestnom konaní je brániť sa proti skutku kladenému mu za vinu, a nie jeho\nprávnej kvalifikácii, ktorá je sekundárnym následkom kvalifikácie určitého konania, teda\nskutku kladeného obvinenému za vinu.\n23. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd\nsťažovateľom podanú sťažnosť na namietané porušenie jeho základného práva na osobnú\nslobodu podľa čl. 17 ods. ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 4 dohovoru za zjavne neopodstatnenú a túto odmieta aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\n24.1 K ďalším sťažovateľom predostretým námietkam týkajúcim sa podľa jeho\nnázoru nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní pri sledovaní jeho osoby\na osobnej prehliadke (bližšie pozri body 3.2 a 3.3) ústavný súd v prvom rade poukazuje\nna svoje zistenia, podľa ktorých samotný sťažovateľ nepodal proti uzneseniu sudcu\npre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 10 Tp 13/2017 z 28. mája 2017, ktorým bol\nvzatý do preventívnej väzby, sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho tak\npredmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. júna 2017. V ďalšom ústavný súd\nupriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že obidva ním namietané príkazy, a to príkaz\nna sledovanie jeho osoby, ako aj príkaz na osobnú prehliadku jeho osoby boli vydané\norgánmi činnými v trestnom konaní v roku 2017 (v máji 2017), pričom sťažovateľ sa\nna ústavný súd obrátil s podanou sťažnosťou, v ktorej žiadal ich preskúmanie, resp.\n\n21\n\nnamietol ich nepreskúmanie krajským súdom v napadnutom rozhodnutí (krajský súd ako\nsúd sťažnostný neuviedol k námietkam sťažovateľa žiadnu argumentáciu), 2. augusta 2018,\nteda po viac ako roku od ich vydania a realizovania.\n24.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje v prvom rade na princíp subsidiarity\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý\nlimituje vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom a z ktorého okrem iného vyplýva, že\nv prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných\npráv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až\nnásledne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd\nnedisponoval\n\nprávomocou\n\nna\n\nposúdenie\n\ntakejto\n\nargumentácie\n\n(III.\n\nÚS\n\n90/03,\n\nIII. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Obdobne vo veci vedenej\npod sp. zn. IV. ÚS 284/08 uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní\npred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom\nverejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych\nprostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07,\nIV, ÚS 284/08), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti (resp. jej časti) ako\nneprípustnej.“.\n24.3 Preskúmania postupu orgánov činných v trestnom konaní (body 3.2 a 3.3) sa\nmal sťažovateľ domáhať v čase, keď bolo rozhodované o jeho vzatí do väzby, teda mal proti\nuzneseniu sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 10 Tp 13/2017 z 28. mája 2017 podať\nsťažnosť (vrátane aktívnej obrany počas samotného konania) a iniciovať tak konanie pred\nnadriadeným, sťažnostným súdom, ktorý mal a mohol preskúmať námietky sťažovateľa\npredostreté v terajšej ústavnej sťažnosti, a to navyše v kontexte jeho osobnej slobody, teda\npreskúmať prípadnú nezákonnosť týchto príkazov alebo spôsobu ich vykonania s dopadom\nna jeho obmedzenie osobnej slobody, a nie po vyše roku od ich realizácie a po podaní\nobžaloby sa domáhať ich preskúmania v konaní pred súdom pri rozhodovaní\no niekoľkonásobnej žiadosti o prepustenie z väzby. Týmto postupom sťažovateľ vlastným\npričinením/konaním neumožnil vo veci konajúcim súdom preskúmať ním v súčasnom\nobdobí prezentované námietky v čase, keď sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby. Taktiež je\npotrebné akcentovať aj to, že zo zistení ústavného súdu nevyplýva, že by sa sťažovateľ\nsnažil o preskúmanie predmetných príkazov a spôsobu ich vykonania v lehote dvoch\n\n22\n\nmesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) v konaní pre ústavným súdom. Ústavnému\nsúdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe aj to, že dôkazy získané použitím informačnotechnických\n\nprostriedkov,\n\nako\n\naj\n\nprostriedkov\n\noperatívno-pátracej\n\nčinnosti\n\nsú\n\nv neutajovanom režime a sú súčasťou vyšetrovacieho spisu. Z uvedeného je potom možné\nidentifikovať lehotu dvoch mesiacov (pozri napr. III. ÚS 671/2016), ktorá by oprávňovala\nsťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti, v ktorej sa mohol domáhať preskúmania\nzákonnosti predmetných príkazov vrátane spôsobu ich realizácie, a to z dôvodov\npredostretých v podanej ústavnej sťažnosti tak, ako to aj vyplýva z judikatúry ústavného\nsúdu (napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006,\nsp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009, sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008,\nsp. zn. III. ÚS 172/2010 zo 7. decembra 2010, sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. septembra\n2011, sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 20. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. júna 2012).\nZ uvedeného prehľadu judikatúry je zrejmé, že ústavný súd preskúmava príkazy súdu\no použití informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti,\navšak sťažovateľ túto možnosť nevyužil. Na tomto mieste sa žiada pripomenúť, že\nv slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva hájili\na starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv\ns neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať\nochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to v podstate urobil v tomto\nkonaní aj samotný sťažovateľ.\n24.4 Na podklade už prezentovaných úvah ústavný súd uzatvára, že krajský súd\npostupoval ústavne konformným spôsobom, ak k námietkam sťažovateľa týkajúcich sa\nnezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní pri sledovaní jeho osoby\na osobnej prehliadke poukázal na to, že bude úlohou okresného súdu v rámci rozhodovania\no vine/nevine\n\nsťažovateľa\n\nsa\n\ns uvedenými\n\ndôkazmi\n\na argumentáciou\n\nsťažovateľa\n\nvysporiadať. Na podklade predostretých úvah ústavný súd teda odmieta sťažovateľom\npodanú sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde.\n\n23\n\n25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný\nsúd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2019\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-dôvody väzby", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "väzba-preventívna", "väzba-v konaní pred súdom", "väzba-žiadosť o prepustenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c8df0d1b-685d-4bec-ab18-40ee1a88df2f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.671.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 671/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 671/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.671.2016.1"}, {"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:c4991279-2500-40d1-a89d-0a2280379e77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.431.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 431/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 431/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.431.2015.1"}, {"guid": "ussr:950d1e61-f326-438b-bede-dc2748a391f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 149/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:950d1e61-f326-438b-bede-dc2748a391f2"}, {"guid": "ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f"}, {"guid": "ussr:453faffb-a659-4c47-a95e-4194d86c8327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 132/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/2013 z 13. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-13", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:453faffb-a659-4c47-a95e-4194d86c8327"}, {"guid": "ussr:c97f1586-dc1a-46bc-844e-128c09cac4ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 559/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 559/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c97f1586-dc1a-46bc-844e-128c09cac4ec"}, {"guid": "ussr:24ef712d-1cb4-42a1-b8e3-741edc07f0a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 466/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 466/2012 z 25. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-25", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ef712d-1cb4-42a1-b8e3-741edc07f0a9"}, {"guid": "ussr:20d94d13-bd8d-4e54-a3be-df76988d7e83", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20d94d13-bd8d-4e54-a3be-df76988d7e83"}, {"guid": "ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66"}, {"guid": "ussr:5561b5c8-31df-43f7-9342-89b9032c5478", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 172/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 172/2010 z 7. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-07", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5561b5c8-31df-43f7-9342-89b9032c5478"}, {"guid": "ussr:bf1a7c09-824a-4263-9ee3-7aacbbc3d4f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 215/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 215/2010 z 20. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-20", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf1a7c09-824a-4263-9ee3-7aacbbc3d4f5"}, {"guid": "ussr:7b7c971d-038b-4184-8bd2-5c3caa6c4852", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 387/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 387/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7b7c971d-038b-4184-8bd2-5c3caa6c4852"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:8c8607c3-9a6d-4463-84d2-d7f630f63c90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c8607c3-9a6d-4463-84d2-d7f630f63c90"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:54210a8a-8088-4cb2-989a-d9518f3966c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-27", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54210a8a-8088-4cb2-989a-d9518f3966c2"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:69eda8c8-adab-4406-b7eb-6c7bed49081c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 113/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 113/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69eda8c8-adab-4406-b7eb-6c7bed49081c"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:d1fb60bd-c3a9-4b86-bdf8-f9e7c6fbaab2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1fb60bd-c3a9-4b86-bdf8-f9e7c6fbaab2"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:ff7105fd-5fae-4042-af75-a44f8ac5c4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 194/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/06 z 13. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-13", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff7105fd-5fae-4042-af75-a44f8ac5c4e6"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9b888829-522f-4124-86d2-bc4d5cf4b692", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.256.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 256/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 256/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.256.2021.1"}, {"guid": "7e897bb7-fe1d-464b-a733-e016de4cca19:13f27cc7-37e3-4ce5-8631-e64807ae81a2", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2617010445.5", "spisova_znacka": "3To/106/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/106/2019 z 23. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-09-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2617010445.5"}]}