{"guid": "ussr:d58fb757-c51a-4822-9012-09c8f7406bdc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.472.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 472/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 472/2018 z 4. 12. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. decembra 2018, sp. zn. III. ÚS 472/2018, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.472.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2018-12-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d58fb757-c51a-4822-9012-09c8f7406bdc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.472.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.472.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.472.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 472/2018-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nna výkon trestu odňatia slobody\n\n, toho času Ústav\n\n, zastúpeného spoločnosťou Benkóczki, Baláž –\n\nadvokáti, s r. o., 29. augusta 36A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ\nJUDr. Juraj Baláž, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 a sp. zn. 1 TdoV 17/2017 z 25. januára 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2018\ndoručená sťažnosť\nodňatia slobody\n\n,\n\n, toho času Ústav na výkon trestu\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Benkóczki,\n\nBaláž – advokáti, s r. o., 29. augusta 36A, Bratislava , v mene ktorej koná advokát a konateľ\nJUDr. Juraj Baláž, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36\nods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n(ďalej len\n\n„dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 a sp. zn. 1 TdoV 17/2017 z 25. januára 2018.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nŠpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/12/2012 z 25. septembra 2012 odsúdený\npre trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a jeho odvolanie bolo zamietnuté\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013. Dovolanie sťažovateľa\nbolo odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014, ktoré\nvšak bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015 zrušené a vec bola\nvrátená najvyššiemu súdu na nové konanie. Najvyšší súd rozhodol opätovne o odmietnutí\ndovolania uznesením sp. zn. 1 TdoV 7/2015 zo 4. augusta 2015, ktoré bolo takisto zrušené\nnálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2017 z 25. októbra 2017 a vec sťažovateľa bola\nvrátená najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie. Uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 TdoV 17/2017 z 25. januára 2018 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa\n§ 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“).\n3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu\ndošlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3\nústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a jeho práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru.\n4. Sťažovateľ v úvode sťažnosti prezentuje argumenty týkajúce sa namietaného\nporušenia jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38\nods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru dôvodiac: „Po predchádzajúcich zrušujúcich Nálezoch\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (naposledy Nález\n\nÚstavného súdu Slovenskej\n\nrepubliky č. k. : II. ÚS 139/2017 zo dňa 25.10.2017) napadla vec opätovne na Najvyšší súd\n\n2\n\nSlovenskej republiky. Vec bola opätovne pridelená do senátu 1TdoV a rozhodovalo sa o nej\nv zložení senátu :\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\n. Mám za to, že napriek záväznému právnemu\n\nnázoru, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v Náleze III. ÚS 62/2015-50\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako aj v Náleze II. ÚS 139/2017 zo dňa 25.10.2017\nopätovne porušil moje právo na zákonného sudcu zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 38\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko o mojom\ndovolaní rozhodoval „nezákonný“ senát, ktorý bol zložený podľa rozvrhu práce účinného\nk 03.09.2013, teda ku dňu , kedy bolo moje dovolanie prvýkrát predložené Najvyššiemu\nsúdu SR na rozhodnutie.“\n5. V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza, že sa najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí\nriadne nevysporiadal so všetkými ním vznesenými námietkami, v ktorých poukázal\nna „vážne procesné chyby ako aj nezákonný postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní\ndôkazov“.\n6. Sťažovateľ v sťažnosti argumentáciu konkretizuje a predkladá tvrdenie, že\nnajvyšší súd nereagoval na ním prezentovanú námietku porušenia jeho práva na obhajobu,\nkeď na niekoľkých termínoch hlavného pojednávania realizovaného pred Špecializovaným\ntrestným súdom konal bez prítomnosti sťažovateľa a ním zvoleného obhajcu, keďže sa\noznačených termínov pojednávania zúčastnil iba advokát, ktorému udelil substitučnú plnú\nmoc obhajca sťažovateľa. Sťažovateľ takúto situáciu vníma ako závažné porušenie jeho\npráva na obhajobu, tvrdiac, že na substitučné splnomocnenie tohto konkrétneho advokáta\na ani žiadneho iného advokát nikdy neudelil svoj súhlas.\n7. V ďalšom bode sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že dovolací súd nereflektoval\nani na ním prednesené výhrady o porušení manudukačnej povinnosti súdu, keďže podľa\nvyjadrenia sťažovateľa si konajúci prvostupňový súd túto povinnosť nesplnil a nepoučil ho\ndôsledne o jeho právach podľa ustanovení § 34 ods. 3, § 58 ods. 1 písm. f), § 65 ods. 5 a 8\nTrestného poriadku, o význame ustanovení § 344 Trestného zákona, ďalej podľa ustanovení\nTrestného poriadku upravujúcich inštitút dohody o vine a treste, podľa ustanovení § 23\nods. 3 a § 121 ods. 2 Trestného poriadku.\n\n3\n\n8. Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že nereagoval ani na ďalšie ním\nprezentované pochybenie prvostupňového súdu, ktorý mu podľa jeho tvrdenia odňal právo\nna záverečnú reč a posledné slovo, keďže na hlavnom pojednávaní, na ktorom došlo\nk vyhláseniu rozsudku, konal v jeho neprítomnosti bez dodržania zákonných podmienok.\nV takomto postupe vidí porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom.\n9. Sťažovateľ tiež namieta, že jeho právo na obhajobu bolo oklieštené už\nv prípravnom konaní, keď strane obhajoby nebola podľa jeho názoru po skončení\nvyšetrovania poskytnutá primeraná doba na preštudovanie vyšetrovacieho spisu.\n10. Sťažovateľ pokračuje v argumentácii a predkladá tvrdenie o porušení poučovacej\npovinnosti súdu vo vzťahu k osobám svedkov. Na tomto mieste dôvodí, že prvostupňový\nsúd „svedkov nepoučoval v potrebnom rozsahu, nezisťoval, či svedkovia danému poučeniu\nporozumeli, neskúmal, či svedkovia chcú využiť svoje právo odmietnuť vypovedať, svedkov\npoučoval hromadne, nie individuálne a porušil ustanovenie § 261 ods. 2 Tr. poriadku.\nVšetky tieto procesné pochybenia majú za následok, že drvivá väčšina dôkazov (výsluchy\nsvedkov), ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, boli vykonané neprocesne\na nezákonne.“. Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd pri preskúmaní jeho dovolania\ns uvedenými námietkami nevysporiadal, keďže pre tento účel nepreveril súlad zápisníc\nso zvukovým záznamom z hlavného pojednávania.\n11. Sťažovateľ vidí nedostatky v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu aj z toho\ndôvodu, že sa podľa neho najvyšší súd vôbec nevysporiadal s jeho námietkou\no nezákonnosti vykonaného dokazovania týkajúceho sa zaisteného vecného dôkazu (strelnej\nzbrane), s ktorým bolo podľa vyjadrenia sťažovateľa ešte pred nariadením znaleckého\nskúmania neprípustne manipulované.\n12. Napokon v závere sťažnosti sťažovateľ prezentuje námietku porušenia jeho práva\nna obhajobu nerešpektovaním princípu rovnosti, keď podľa sťažovateľa nebol\npred konajúcimi súdmi zabezpečený žiaden priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčoval\nzo spáchania skutku, a súčasne konajúce súdy neumožnili sťažovateľovi predložiť dôkazy\nv jeho prospech. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že v prípravnom konaní, ako aj\n\n4\n\nv konaní pred Špecializovaným trestným súdom požiadal o vypočutie viacerých\nšpecifikovaných svedkov, ktorí vypovedali iba v štádiu pred vznesením obvinenia jeho\nosobe. Žiadosti však vyhovené nebolo. Sťažovateľ považuje takýto postup za porušenie jeho\npráva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a dodáva, že najvyšší súd ako súd dovolací\nvo svojom rozhodnutí na označenú námietku nereflektoval, dôvodiac, že riešenie týchto\notázok nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku.\n13. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012\nz 3. apríla 2013 a sp. zn. 1 TdoV 17/2017 z 25. januára 2018, označené uznesenia\nnajvyššieho súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež\nprimerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov právneho\nzastúpenia.\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla\n2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané proti odsudzujúcemu rozsudku\nŠpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/12/2012 z 25. septembra 2012, a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 17/2017 z 25. januára 2018, ktorým bolo odmietnuté\ndovolanie sťažovateľa podané v označenej trestnej veci.\n\n5\n\n16. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,\na jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí\ndovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti\nústavnému\n\nsúdu\n\naj\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\ndruhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). V zmysle uvedeného bolo preto\npredmetom prieskumu ústavného súdu nielen dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ale\naj druhostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu napadnuté dovolaním sťažovateľa, ktoré\nbolo dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.\n17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n18. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 38 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 17/2017 z 25. januára 2018, ktorým bolo\nodmietnuté ním podané dovolanie, v skutočnosti, že v dovolacom konaní rozhodoval senát,\nktorý bol kreovaný podľa rozvrhu práce účinného k 3. septembru 2013, keď bolo dovolanie\nsťažovateľom prvýkrát predložené najvyššiemu súdu. Sťažovateľ považuje takýto postup\nza excesný a je toho názoru, že dovolací senát mal byť kreovaný v súlade s rozvrhom práce\núčinným v čase, keď bola vec najvyššiemu súdu predložená po jej vrátení na základe nálezu\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2017 z 25. októbra 2017. Ústavný súd kvalifikuje\n6\n\nnámietku sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a považuje postup najvyššieho súdu, ktorý\npri kreovaní senátu (zostavení jeho zloženia) vychádzal z rozvrhu práce účinného\nk 3. septembru 2013 (keď bolo dovolanie sťažovateľom prvýkrát predložené najvyššiemu\nsúdu), ako súladný s označeným čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, keďže takýto postup korešponduje s čl. II ods. 5 rozvrhu práce najvyššieho súdu\nna rok 2018 (keď bola vec najvyššiemu súdu predložená po jej vrátení na základe nálezu\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2017 z 25. októbra 2017), podľa ktorého „Veci, ktoré\nboli opätovne predložené najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal naposledy vec\npridelenú (resp. naposledy konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade, ak je nápad vecí\ndo senátu zastavený.“. K takémuto postupu napokon zaviazal najvyšší súd v citovanom\nnáleze aj samotný ústavný súd, ktorý konštatoval, že „je celkom nepochybné, že vec mala\nbyť opätovne pridelená senátu 1 TdoV, ktorému bola pridelená aj pôvodne“, pričom dodal,\nže je potrebné vykonať jeho následnú korekciu a zabezpečiť zákonné zloženie príslušného\nsenátu.\n19. K námietke\n\nsťažovateľa\n\no neprípustnom\n\nsubstitučnom\n\nzastúpení\n\na s tým\n\nsúvisiacom porušení jeho základného práva na obhajobu v odôvodnení dovolacieho\nrozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ ešte v prípravnom konaní udelil plnú moc\nna svoje zastupovanie svojmu obhajcovi, pričom súčasne v rámci splnomocnenia vyjadril\nsúhlas, aby si splnomocnený zástupca ustanovil za seba zástupcu. Na základe uvedeného\nnajvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ takto uzavretou plnou mocou ponechal možnosť\nsubstitučného zastúpenia na svojho splnomocneného obhajcu, a teda prezentovanú\nargumentáciu sťažovateľa kvalifikoval ako nesubsumovateľnú pod stanovený dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd v tomto smere\npoukazuje na relevantné ustanovenia zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a\ndoplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov. Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona sa advokát v rámci svojho\npoverenia môže dať zastúpiť iným advokátom, pričom podľa ustanovenia § 16 ods. 3 tohto\nzákona takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta. V zmysle citovanej právnej\núpravy je teda prekážkou substitučného zastúpenia nesúhlas klienta udeľujúceho plnú moc,\nčo však, ako vyplýva z uvedených skutočností, nie je prípad sťažovateľa, ktorý udelil\n\n7\n\nsvojmu obhajcovi plnú moc zahrňujúcu jednoznačný súhlas k tomu, aby sa jeho obhajca dal\nzastúpiť iným advokátom (substitútom). Výklad najvyššieho súdu, ktorý prezentoval\nv súvislosti so sťažovateľom predostretým tvrdením o kolízii substitučného zastúpenia\ns jeho právom na obhajobu, tak s poukazom na obsah predmetnej právnej úpravy hodnotí\nústavný súd ako konformný s dotknutým čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c)\ndohovoru.\n20. Sťažovateľ\n\nporušenie\n\nsvojho\n\npráva\n\nna\n\nobhajobu\n\nopiera\n\no\n\nnámietky\n\nnedostatočného poučenia jeho osoby zo strany konajúceho súdu, pričom je toho názoru, že\nnajvyšší súd v rámci preskúmania ním uplatneného dovolania mal preveriť splnenie\npoučovacej povinnosti súdu konfrontáciou obsahu zápisníc z hlavného pojednávania\ns vyhotoveným zvukovým záznamom. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nna predmetné tvrdenie sťažovateľa reagoval takto: „Dovolací súd vo vzťahu k namietanej\nnesplnenej poučovacej povinnosti obvineného konštatuje, že orgány činné trestnom konaní\npoučili obvineného o jeho právach podľa ustanovení v rozsahu, podľa ktorých poučený\nmusel byť, ako aj podľa ustanovení zákona, ktoré sa na dané štádium trestného konania\nvzťahovali. Najvyšší súd v tomto smere zdôrazňuje, že o možnosti uzavrieť dohodu o vine\na treste\n\n(ako aj o podmienkach dohody) bol obvinený Vasaráb poučený pri výsluchu\n\n22. augusta 2011 (čo vyplýva aj zo zápisnice o výsluchu), ako aj na hlavnom pojednávaní\n28. júna 2012, pričom ho predsedníčka senátu aj vyzvala, aby sa k dohode o vine a treste\nvyjadril, ktorú následne odmietol. Rovnako tak bol poučený aj v zmysle § 121 ods. 2 Tr. por.\nv prípravnom a súdnom konaní, a to aj na hlavných pojednávaniach konaných 28. júna\n2012 a 19. septembra 2012, ktoré namietal. Navyše bol počas celého konania zastúpený\nobhajcom, ktorý mu poskytoval efektívnu účinnú právnu pomoc.“ Najvyšší súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzajúc z obsahu vyhotovených zápisníc teda\nkonštatoval, že si orgány činné v trestnom konaní, ako aj konajúci súd splnili svoju\nmanudukačnú povinnosť v plnom rozsahu. Ústavný súd v tomto smere poukazuje\nna relevantnú právnu úpravu, a síce na ustanovenie § 58 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku,\nktoré umožňuje zúčastneným subjektom namietať nesúlad obsahu zápisnice s realitou\nvykonaného úkonu, ktorý zápisnica fixuje. Za okolností, keď sťažovateľ namieta, že obsah\npoučenia uvedený v zápisniciach nezodpovedal reálne vykonanému poučeniu, pričom\n\n8\n\ntakúto námietku vôbec nevzniesol a neformuloval v čase vyhotovenia zápisnice, sa\nsťažovateľ nemôže iba na základe nepodložených indícii dožadovať v rámci dovolacieho\nkonania, aby dovolací súd vykonával paušálnu konfrontáciu obsahu zápisníc s vyhotoveným\nzvukovým záznamom. Predovšetkým však ústavný súd poukazuje na zásadnú skutočnosť,\na síce že sťažovateľ napáda fakt, že nebol náležite poučený o svojich právach iba\nv abstraktnej rovine, bez toho aby bližšie špecifikoval konkrétny prípad, resp. prípady, keď\nmu potenciálny nedostatok v niektorej príslušnej fáze konania znemožnil realizovať\nobhajobu svojej osoby. Vzhľadom na uvedené námietka sťažovateľa o znemožnení jeho\npráva na obhajobu nedostatočným poučením o jeho právach úplne stráca svoje\nopodstatnenie. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o nesplnení\npoučovacej povinnosti súdu voči osobám svedkov.\n21. Zásah do práva na obhajobu sťažovateľ zdôvodňuje aj námietkou o neprípustnom\nodňatí jeho práv na záverečnú reč a posledné slovo. Najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí\nna predmetnú námietku reagoval konštatovaním, že sa sťažovateľ vlastným prehlásením\nna jednom z termínov hlavného pojednávania vzdal účasti na hlavnom pojednávaní, na čo\nkonajúci súd reagoval uznesením o konaní pojednávania v neprítomnosti sťažovateľa, čím\nsa sťažovateľ implicitne vzdal aj súvisiacich práv, ako je právo na záverečnú reč a právo\nna posledné slovo. Ústavný súd na tomto mieste dáva do pozornosti relevantné ustanovenie\nTrestného poriadku, a síce ustanovenie § 252 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého\nza splnenia ostatných podmienok uvedených v ustanovení § 252 ods. 2 Trestného poriadku\nmožno hlavné pojednávanie (u obžalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu\nodňatia slobody, alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody,\nktorého horná hranica prevyšuje desať rokov) vykonať v neprítomnosti obžalovaného, ak\nobžalovaný výslovne odmietne účasť na hlavnom pojednávaní alebo výslovne požiada, aby\nsa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti. S prihliadnutím na vyjadrenie\nsťažovateľa, ktoré prezentuje dokonca aj v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,\na síce, že „Následne keď som predsedkyni senátu uviedol, že sa nechcem ďalej zúčastňovať\npojednávania, prijal konajúci súd uznesenie, že sa hlavné pojednávanie vykoná v mojej\nneprítomnosti.“, ústavný súd konštatuje, že zákonná podmienka na vykonanie hlavného\npojednávania v neprítomnosti sťažovateľa bola regulárne splnená, keďže záväzné\n\n9\n\nvyjadrenie sťažovateľa celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností prezentovalo\njeho vôľu k vykonaniu hlavného pojednávania (celého) v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ sa\nsvojím záväzným vyjadrením automaticky vzdal aj práv, vykonávanie ktorých je logicky\nspojené s osobnou účasťou na hlavnom pojednávaní, teda práva na záverečnú reč a posledné\nslovo. Námietka sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu sa za týchto okolností javí\nústavnému súdu ako na prvý pohľad zjavne neopodstatnená.\n22. Na argumentáciu sťažovateľa, ktorý v rámci namietaného porušenia práva\nna obhajobu dôvodil aj tvrdením, že mu nebol v prípravnom konaní po skončení\nvyšetrovania poskytnutý dostatočný čas na preštudovanie vyšetrovacieho spisu, reagoval\nnajvyšší súd poukazom na záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu, z ktorého obsahu\nvyplýva, že sa toto preštudovanie zo strany sťažovateľa realizovalo v celkovej dobe troch\ndní, pričom v ňom sťažovateľ svojím podpisom potvrdil prehlásenie o poskytnutí\nprimeraného času na oboznámenie sa so spisom. Najvyšší súd tiež dodal, že obhajcovi\nsťažovateľa boli na základe jeho žiadosti poskytnuté fotokópie časti spisu v ním\nvymedzenom rozsahu. Ústavný súd je toho názoru, že tieto skutkové okolnosti prezentované\nv odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu na prvý pohľad vylučujú tvrdenie sťažovateľa\no závažnom zásahu do jeho práva na obhajobu oklieštením možnosti oboznámiť sa\nv príslušnom štádiu konania so spisovým materiálom.\n23. K námietkam sťažovateľa o nesprávnosti a nedostatočnosti zisteného skutkového\nstavu, keď podľa jeho tvrdenia mal konajúci súd ignorovať dôkazy navrhované obhajobou\npreukazujúce nevinu sťažovateľa, najvyšší súd konštatoval, že na podklade uplatneného\ndovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie je\nmožné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu, preverovať úplnosť\nvykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. V kontexte\nargumentácie sťažovateľa, ktorý zastáva názor, že sa najvyšší súd mal predmetnými\nnámietkami zaoberať, ústavný súd hodnotí prezentovaný záver najvyššieho súdu\no nesubsumovateľnosti označenej argumentácie pod citovaný dovolací dôvod ako na prvý\npohľad súladný so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru, keďže vychádza\nz celkom zrejmej a jednoznačnej dikcie citovaného zákonného ustanovenia Trestného\nporiadku, podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať\n10\n\na meniť. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na nedostatky\nodôvodnenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho vyjadrenia\nvôbec nevysporiadal s jeho námietkou o nezákonnosti vykonaného dokazovania týkajúceho\nsa zaisteného dôkazu (strelnej zbrane), ktorý bol predmetom znaleckého skúmania\ns výsledným produktom v podobe znaleckého posudku. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd\nk označenej námietke vôbec nevyjadril. V tomto smere ústavný súd v prvom rade\nzdôrazňuje, že v súvislosti so znaleckým skúmaním zaisteného vecného dôkazu (strelnej\nzbrane), s ktorým bolo podľa tvrdenia sťažovateľa neprípustne manipulované pred jeho\nodovzdaním na znalecké skúmanie, je v hre otázka správnosti produkovaného znaleckého\nposudku, ktorú si sťažovateľ nesprávne zamieňa s otázkou zákonného spôsobu vykonávania\ndôkazov. Je síce pravdou, že sa najvyšší súd s označenou námietkou sťažovateľa opomenul\nv odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, ako však už bolo povedané, otázka\nhodnotenia správnosti znaleckého posudku je otázkou skutkovou, ktorou sa dovolací súd\nnemôže zaoberať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí toto pochybenie najvyššieho\nsúdu ako pochybenie formálne, ktoré nemohlo mať materiálny dopad na práva sťažovateľa,\nporušenie ktorých v sťažnosti namieta.\n24. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim\no opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Z tohto dôvodu nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\n\n11\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n25. Takisto ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci\nuvádzaných účastníkmi konania.\n26. Ústavný súd po preskúmaní obsahu odôvodnenia druhostupňového uznesenia\nnajvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozsudku, na ktoré sa najvyšší\nsúd ako na vecne správne v podrobnostiach odvolal, konštatuje, že konajúce súdy v nich\nnáležite ozrejmili, na základe akých dôkazov bol ustálený skutkový záver a z toho plynúci\nzáver o vine sťažovateľa. Tak ako to uviedol prvostupňový súd, ako aj najvyšší súd,\npodkladom pre ustálený skutkový záver bol celý sumár dôkazov, v rámci ktorého\ndominovali priame i nepriame svedectvá, predovšetkým usvedčujúce výpovede troch\nšpecifikovaných svedkov, ktorým sa spoluodsúdený sťažovateľa k spáchaniu skutku osobne\npriznal a z ktorých jeden svedok súčasne poskytol relevantné svedectvo o spôsobe\nobstarania použitej zbrane, pričom si tieto relevantné svedecké výpovede vzájomne\nspontánne korešpondovali. Ďalšie výpovede priamych svedkov spáchaného skutku\nvyhodnotili konajúce súdy ako korešpondujúce označeným usvedčujúcim výpovediam\na súčasne dotvárajúce dôkaznú reťaz. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nzaujal stanovisko aj k svedeckej výpovedi svedčiacej v prospech sťažovateľa a vysvetlil\ndôvody spochybňujúce jej vierohodnosť. Odôvodnenie namietaného druhostupňového\nuznesenia najvyššieho súdu (v spojení s odôvodnením prvostupňového rozsudku)\npredstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ pre prijatý výrok, pretože sa\nopiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú\nsťažovateľovi zo strany oboch konajúcich súdov. Ústavný súd tak považuje výkon\n\n12\n\nprávomoci najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, za nevybočujúci\nz limitov sťažovateľom namietaných článkov ústavy, dohovoru a listiny.\n27. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v bodoch 18 až 26 tohto uznesenia\nústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako\nzjavne neopodstatnenú.\n28. Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. decembra 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:24e36721-0052-415d-9bb5-3a9fc8b8043e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.139.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 139/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 139/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.139.2017.2"}, {"guid": "ussr:e57413b7-5124-4068-a2a2-5604d0e603e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.62.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 62/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-02", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.62.2015.2"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": []}