{"guid": "ussr:dd5eefe8-9ef2-4c7e-a616-a316cc75d324", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.453.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 453/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 453/2018 z 28. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. novembra 2018, sp. zn. III. ÚS 453/2018, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.453.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/dd5eefe8-9ef2-4c7e-a616-a316cc75d324", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.453.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.453.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.453.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 453/2018-38\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Bratislava –\nPodunajské Biskupice, Trojičné námestie 4, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou MAPLE\n& FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ\nJUDr. Viliam Karas, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť\nmajetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.\n7 Co 12/2018-713 z 11. júla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Bratislava – Podunajské Biskupice,\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. septembra 2018 elektronickou formou podpísanou zaručeným elektronickým podpisom\ndoručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Bratislava – Podunajské Biskupice,\nTrojičné námestie 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\nzákladného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku\nzaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) č. k. 7 Co 12/2018-713 z 11. júla 2018.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ po tom, čo sa neúspešne obrátil\nna Slovenský pozemkový fond (ďalej len „žalovaný“) s výzvou na vydanie nehnuteľností\npodľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam\ncirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam\n(ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“), doručil 27. júla 2007 Okresnému súdu Bratislava II\n(ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. V priebehu\nkonania žalobu zmenil 2. februára 2009, 21. septembra 2009 a 26. septembra 2011.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 51 C 81/2007-536 z 2. marca 2012 uložil\nžalovanému povinnosť vydať a navrátiť sťažovateľovi vlastníctvo ku konkretizovaným\nnehnuteľnostiam, „a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha...“. Zároveň uložil\nžalovanému povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 305,35 €. Meritórny\nvýrok odôvodnil splnením všetkých zákonných podmienok na úspešné uplatnenie\nreštitučného nároku. K výroku o náhrade trov konania dôvodil neoceniteľnosťou predmetu\nreštitučného konania, keďže „v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zákon\no súdnych poplatkoch pokiaľ ide o vyrubenie súdneho poplatku za návrh na určenie\n2\n\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, upustil od jeho určenia... percentuálnou sadzbou\nzo základu, ktorým bola hodnota nehnuteľnosti a od 01.07.2007 stanovil súdny poplatok\nza takýto návrh podľa písmena b/ danej položky sadzobníka“. Následne odkazom na súdnu\njudikatúru [rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní sp. zn. 2 Cdo 65/2008] zdôraznil, že aj na výpočet trov konania je „treba\naplikovať rovnaký princíp“. Náhradu trov okresný súd priznal len za tie úkony právnej\nslužby, ktoré vyhodnotil ako súvisiace s účelným uplatňovaním a bránením práva\nsťažovateľa.\n4. Na odvolanie žalovaného i sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k.\n5 Co 473/2012-630 z 30. augusta 2017 rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti\nvydať dokumentáciu prislúchajúcu k nehnuteľnostiam a výroku o trovách konania zrušil\na v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti prvoinštančný\nrozsudok potvrdil. Zrušenie výroku o povinnosti vydať dokumentáciu prislúchajúcu\nk nehnuteľnostiam založil na jeho nevykonateľnosti plynúcej z nedostatočnej určitosti\nžaloby sťažovateľa v tejto časti.\n5. V odôvodnení zrušenia výroku o náhrade trov konania krajský súd upozornil\nna viacnásobné čiastočné späťvzatia žaloby sťažovateľom, o ktorých okresný súd rozhodol\nzakaždým tak, že „konanie čiastočne zastavil. Zároveň však v rámci predmetných uznesení\nnerozhodol o náhrade trov konania vo vzťahu k zastavujúcej časti konania.“. Zdôraznil\nzásadu zavinenia zastavenia konania podľa § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení účinnom v čase rozhodovania okresného súdu (ďalej len „OSP“),\núčinnú aj podľa § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“), a nadväzne uviedol, že okresný súd „opomenul\nvziať do úvahy skutočnosť, že žalobca v priebehu sporu čiastočne (dvakrát) zobral žalobu\nspäť, t. j. opomenul rozhodnúť o trovách konania aj vo vzťahu k zastavujúcej časti\nkonania... V napadnutom rozsudku rozhodol iba o trovách konania v súvislosti\nso zostávajúcim predmetom konania, v ktorom vyhodnotil (správne) plný úspech žalobcu.\nVzhľadom k tomu, že je v konečnom rozhodnutí potrebné rozhodnúť o všetkých trovách\nkonania, a to v súlade jednak so zásadou zavinenia zastavenia konania a jednak so zásadou\núspechu v spore, odvolací súd rozsudok v časti, týkajúcej sa trov konania podľa § 389 ods.\n3\n\n1 písm. b) C. s. p. zrušil a v tejto časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“.\nStotožnil sa však s právnym názorom okresného súdu o neoceniteľnosti predmetu konania.\n6. Sťažovateľ po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia rozsudku krajského súdu\nzobral\n\nsvoju\n\nžalobu\n\nv\n\nčasti\n\no\n\npovinnosti\n\nvydať\n\ndokumentáciu\n\nprislúchajúcu\n\nk nehnuteľnostiam späť a navrhoval, aby mu okresný súd priznal náhradu trov konania\n„v rozsahu 100 %“.\n7. Okresný súd po vrátení veci uznesením č. k. 51 C 81/2007-678 z 3. novembra\n2017 konanie v časti o vydanie dokumentácie zastavil a sťažovateľovi priznal\nproti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o sume náhrady\nbude rozhodnuté samostatným uznesením. Výrok o náhrade trov konania okresný súd\nodôvodnil aplikáciou „§ 251 a § 256 C. s. p. vzhľadom na to, že žalobca mal úspech\nv podstatnej časti nároku (o vydanie nehnuteľných vecí) a v časti o vydanie dokumentácie\nvzal návrh späť, pričom išlo o nepodstatnú časť žalobou uplatneného nároku, súd rozhodol\ntak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia...“.\n8. Na odvolanie žalovaného proti výroku o náhrade trov konania krajský súd\nuznesením sp. zn. 7 Co 12/2018 z 11. júla 2018 zmenil prvoinštančné uznesenie okresného\nsúdu tak, že „žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania“. Rovnako rozhodol\naj o náhrade trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil s odkazom žalovaného\nna rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 M Cdo 19/2010, «v zmysle ktorého ak je\nna čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu § 142 ods. 2\nO. s. p. (v súčasnosti § 255 ods. 2 C. s. p.) dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca\nvo veci úspech; vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto\nčasti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta\nopačnej strane sporu. Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že žalobca bol\nv prevažnej miere neúspešný, zohľadňujúc množstvo nehnuteľností, ku ktorým žiadal\nnavrátiť vlastníctvo a vydať ich v pôvodnom žalobnom návrhu v porovnaní s množstvom\nnehnuteľností, ktorých povinnosť navrátenia a vydania zostala predmetom konania\npo jednotlivých späťvzatiach žaloby, a v ktorej časti žalobného nároku bol žalobca\naj úspešný. Odvolací súd však zároveň konštatuje, že mieru úspechu a neúspechu nemožno\n\n4\n\nvzhľadom na obsah súdneho spisu určiť, a to ani podľa množstva ani podľa výmery\nnehnuteľností. Zo súdneho spisu je zrejmé, že žalobca si pôvodným žalobným návrhom\nuplatnil vydanie nehnuteľností (a navrátenie ich vlastníctva) označených podľa pôvodných\nzápisov v pozemkovoknižnej vložke, ktoré neidentifikoval v súlade s aktuálnym zápisom\nv katastri na listoch vlastníctva. Neskôr, na základe výzvy súdu, túto identifikáciu vykonal,\nale len vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré ostali predmetom konania, nakoľko zároveň\nzobral žalobu čiastočne späť, a to vo vzťahu k viacerým nehnuteľnostiam. „Späťvzaté“\nnehnuteľnosti tak nemožno z obsahu súdneho spisu identifikovať, a to ani podľa počtu\nparciel zapísaných na listoch vlastníctva, ani podľa výmery, keďže ich označenie v súlade\nso zápisom v katastri absentuje, rovnako ako aj prislúchajúca dokumentácia. Na základe\nuvedeného potom nemožno určiť, v akom pomere zobral žalobca späť žalobu a teda bol\nneúspešný vo vzťahu k úspešnej časti žaloby. Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom\nprípade je potrebné pristúpiť k aplikácii § 255 ods. 2 C. s. p. a vzhľadom na nemožnosť\nurčiť pomer úspechu a neúspechu vysloviť, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov\nkonania.».\n9. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ v prvom rade s poukazom\nna právnu úpravu obsiahnutú v OSP (§ 151 ods. 1) zdôrazňuje, že „súd v priebehu konania\nrozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby o zastavení konania, ale nerozhodol o trovách\nkonania, nakoľko to žalovaný nenavrhol, čo ale nemôže byť na ujmu sťažovateľa“.\n10. Citujúc nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 55/2014-37 z 23. mája 2014,\nsťažovateľ ďalej dôvodí, že „mal v konaní plný úspech, a teda mu prináleží právo\nna náhradu trov konania. Jediný právny úkon (späťvzatie žaloby), na ktorý by bolo možné\naplikovať právnu úpravu podľa CSP je úkon zo dňa 24.10.2017, ktorým bol návrh vzatý\nspäť vo vzťahu k dokumentácii, pričom okresný súd rozhodol správne, keď skonštatoval, že\nvzhľadom na pomer medzi hodnotou dokumentácie a hodnotou vydaných nehnuteľností je\npomer neúspechu Sťažovateľa len nepatrný...“.\n11. Napokon sťažovateľ nesúhlasí ani s právnym názorom krajského súdu,\npodľa ktorého zastavenie konania zavinil výlučne on. Poukazuje v tejto súvislosti\nna skutočnosť, že hoci sa pred podaním žaloby domáhal vydania sporných nehnuteľností\n\n5\n\nu žalovaného, tento mu ich dobrovoľne nevydal, a tak bol nútený podať žalobu.\nArgumentuje, že by bolo „v rozpore aj so samotným účelom Reštitučného zákona,\nak by oprávnenej osobe, ktorá si riadne a včas uplatnila svoj nárok, preukázala v súdnom\nkonaní splnenie všetkých podmienok, ktoré Reštitučný zákon vyžaduje a bola v konaní\núspešná, bolo odopreté právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila v súvislosti\ns ochranou svojho práva v zmysle Reštitučného zákona“.\n12. Pokiaľ ide o čiastočné späťvzatia žaloby v priebehu konania, sťažovateľ\nzdôrazňuje, že „nemožno mu bez ďalšieho pripísať vinu za zastavenie konania... Sťažovateľ\nsi nárok uplatnil v dobrej viere, pričom pri uplatnení nároku vychádzal z jemu dostupných\nzdrojov. Nakoľko neuplatnenie práva spája Reštitučný zákon s preklúziou nároku,\nSťažovateľ si uplatnil nárok k všetkým nehnuteľnostiam, ktoré mu boli odňaté. Pre krátkosť\nčasu (prekluzívna lehota podľa Reštitučného zákona) a náročnosť veci Sťažovateľ nebol\nobjektívne schopný identifikovať už v žalobe nehnuteľnosti presne podľa ich evidencie\nv katastri nehnuteľností. Sťažovateľ sa snažil všetky podklady obstarať vlastným pričinením,\navšak získanie podkladov z niekdajšej správy katastra sa podarilo až v dôsledku\nopakovaných urgencií zo strany súdu. Podotýkame, že žalovaný mu v tomto smere\nneposkytol žiadnu pomoc či súčinnosť, hoci na to bol povinný a hoci k tomu mal (na rozdiel\nod Sťažovateľa) potrebný technický a personálny aparát. Vzhľadom na uvedené skutočnosti\nSťažovateľ až v priebehu konania postupne získaval potrebné podklady (mnohé\naž za asistencie súdu) a na ich základe spresňoval žalobný petit... Rovnako Sťažovateľovi\nnemôže byť na ťarchu, že vzhľadom na úpravu v Reštitučnom zákone a zákonné obmedzenia\nnie\n\nje\n\nmožné\n\nvydať\n\nvšetky\n\nnehnuteľnosti,\n\nktorých\n\nbol\n\npôvodným\n\nvlastníkom,\n\npričom Reštitučný zákon (na rozdiel od reštitúcií fyzických osôb) nepriznáva oprávnenej\nosobe žiadnu náhradu za tieto pozemky. Pre posúdenie toho, či ten – ktorý pozemok je\nmožno vydať, bolo potrebné vykonať viacero úkonov a šetrení, ako napr. ohliadka na mieste\nsamom, spracovanie geometrických plánov a pod., čo bolo mimoriadne časovo aj finančne\nnáročné. Avšak Sťažovateľ len čo zistil, že niektorý pozemok nemožno vydať, vzal návrh\nv tejto časti späť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti máme za to, že zavinenie za zastavenie\nkonania nemožno pripísať Sťažovateľovi.“.\n\n6\n\n13. Sťažovateľ nadväzne cituje z uznesenia krajského súdu v inej veci (sp. zn.\n9 Co 245/2017), podľa ktorého „oprava vád podania, resp. špecifikácia žalobného petitu,\nnie je bez ďalšieho to isté, ako čiastočné späťvzatie žaloby, aj keď po vykonaní týchto\núkonov sa môže javiť, že došlo k zmenšeniu rozsahu toho, čoho sa žalobca domáha. Žalobca\nmohol pristúpiť k úprave žalobného petitu a to tým viac v situácii, kedy mu z objektívnych\npríčin nebol od začiatku známy presný rozsah žalovaného nároku. Za úpravu žalobného\npetitu jeho špecifikáciou žalobca nenesie rovnakú zodpovednosť, ako za čiastočné\nspäťvzatie žaloby, t. j. nevzniká mu v tejto súvislosti povinnosť nahradiť trovy konania\nžalovanému, ako by to bolo v situácii, kedy by žalobca (bez dôvodu) vzal žalobu čiastočne\nspäť. Tieto dva inštitúty nemožno zamieňať.“.\n14. Na názor krajského súdu o nedostatočnej identifikácii žalovaných nehnuteľností\nsťažovateľ v sťažnosti reaguje odkazom na § 43 OSP (resp. § 128 CSP) regulujúci\ndopĺňanie a opravy nesprávnych, neúplných alebo nezrozumiteľných podaní a uvádza, že\n„v špecifických prípadoch je možné doplnenie/ spresnenie petitu aj po začatí súdneho\nkonania, a to napr. v prípade, keď je možné v ďalšom konaní očakávať, že žalobca\nza súčinnosti súdu, prípadne tretích osôb, získa dostatok informácií na to, aby mohol svoj\nžalobný petit upresniť v zmysle požiadavky súdu; vtedy nie je spravodlivé od žalobcu hneď\nna začiatku konania požadovať, aby špecifikoval svoju žalobnú požiadavku tak, aby bola\nvykonateľná s tým, že až potom by mohol súd pokračovať v konaní (pozri napr. Uznesenie\nKrajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/81/2017-683 zo dňa 29.05.2018). V zmysle uvedeného\njednoznačne vyplýva, že osobitne v reštitučnom konaní, kde uplatnenie nároku podlieha\npreklúzii, povinná osoba neposkytuje zákonnú súčinnosť oprávnenej osobe a v prípade\nnehnuteľností dochádza k častej zmene skutočného stavu i evidencie, je namieste upraviť\npetit prípadne aj po začatí súdneho konania. Zároveň tým nie je dotknuté právo na náhradu\ntrov konania žalobcu, či nemožnosť vyjadrenia úspechu v súdnom konaní (pripomíname, že\naj preto je pre rozsudok ako aj mieru úspechu v konaní rozhodujúci posledný žalobný petit\nurobený vo veci, resp. stav v čase jeho vyhlásenia...). Avšak... v tomto konaní bol petit\nupravený ihneď po výzve súdu, pred začatím konania. V zmysle vyššie uvedeného máme\nza to, Odvolací súd dospel k nesprávnym zisteniam, že nemožno identifikovať pôvodne\nžalované nehnuteľnosti, ani späťvzaté nehnuteľnosti a nesprávne právne posúdil, že\n\n7\n\nna základe prvotnej výzvy súdu na doplnenie petitu došlo k späťvzatiu (neurčitej) časti\nžaloby a že mieru úspechu resp. neúspechu nemožno v konaní určiť... Máme za to, že\npre posúdenie úspechu Sťažovateľa je irelevantné, čo bolo predmetom pôvodnej žaloby,\nnakoľko v priebehu konania bolo právoplatne rozhodnuté o čiastočnom zastavení konania\na zo strany Žalovaného nebol ani v jednom prípade podaný návrh na priznanie náhrady\ntrov konania a trovy konania neboli v zákonnej lehote riadne vyčíslené, preto mu náhradu\ntrov konania ani nebolo možné priznať v rozhodnutiach o zastavení konania (ani keby\npreukázal, že mu nárok prináleží, čo odmietame). Zároveň, vzhľadom na úpravu\npodľa OSP, ktorú je nutné aplikovať v tomto prípade, nie je možné čiastočné zastavenie\nkonania zohľadniť v rozhodnutí o veci samej. Keďže v čase vydania Rozsudku (rozsudok\nokresného súdu č. k. 51 C 81/2007-536 z 2. marca 2012, pozn.) už boli predmetom len\nkonkrétne nehnuteľnosti presne identifikované podľa evidencie v katastri nehnuteľností\na vo vzťahu k nim mal Sťažovateľ plný úspech, prináleží mu právo na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu.“.\n15. Napokon, citujúc judikatúru ústavného súdu o trovách súdneho konania,\nsťažovateľ „namieta, že výklad, ktorý podal krajský súd... je neakceptovateľný a postupom\nsúdu došlo k odopretiu spravodlivosti a vylúčeniu sťažovateľa z práva na súdnu ochranu“.\nZároveň „Sťažovateľovi nepochybne prináleží nárok na náhradu trov konania a jeho\nnepriznaním bolo porušené jeho vlastnícke právo...“.\n16. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nvo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 7Co/12/2018-713 zo dňa 11.07.2018 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu\nč. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.\n7Co/12/2018.713 zo dňa 11.07.2018 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové\nkonanie\n\n8\n\nPorušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v lehote do 3 dní\nodo dňa právoplatnosti nálezu.“\nII.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo\n\nprávnických\n\nosôb,\n\nak\n\nnamietajú\n\nporušenie\n\nsvojich\n\nzákladných\n\npráv\n\nalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n19. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. ..\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n\n9\n\n22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n23. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,\nči preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého\nz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto\npreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda\nmôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad\na bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\n24. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný\nsúd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je\nv súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka\nkonania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,\nresp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).\n25. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania\npred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich\nnezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie\npreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov\nkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia\nz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej\ninterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty\nsvojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).\n\n10\n\n26. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu\njeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,\nak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n27. Ústavný\n\nsúd\n\nnepredstavuje\n\nopravnú\n\ninštanciu\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ\ntieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu\nzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia\nústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade\njeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby\nústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi\nzákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor\nvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,\nresp. ústavne nekonformný.\n28. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla\nsamo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd\nbez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd\npri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu\nkonania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu\nnapádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo\nk porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom\nalebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,\nIV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).\n\n11\n\n29. Námietky sťažovateľa smerujú proti porušeniu základného práva na súdnu\nochranu i práva na spravodlivé súdne konanie, týkajú sa však len časti konania na krajskom\nsúde, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich\ndôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu\nnemožno tieto námietky dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu\nako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej\n(IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).\n30. Najzásadnejšou je v sťažnosti kritika dôvodov, pre ktoré krajský súd napokon\nzmenil prvoinštančné rozhodnutie o náhrade trov konania, v ktorom bol sťažovateľ úspešný,\na to tak, že žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal.\n31. Sťažovateľ nespochybňuje, že v konaní došlo dvakrát k čiastočnému zastaveniu\nkonania na základe jeho dispozitívneho úkonu (čiastočné späťvzatie žaloby). Avšak pozadie\ntýchto procesných úkonov podľa názoru sťažovateľa vylučuje jeho procesné zavinenie\nčiastočných zastavení konania.\n32. Ústavný súd po preštudovaní sťažnosti a jej príloh dospel k záveru, že\npopisovaná kauza vykazuje práve také aspekty, ktorých „pánmi“ sú všeobecné súdy.\n33. Sťažovateľova argumentácia nepochybne vykazuje logickú líniu, keď stavia\nna účele reštitučného zákonodarstva i na problémoch s identifikáciou dotknutých\nnehnuteľností, ktoré sa určite môžu prejaviť aj v rôznej kvalite žalobných návrhov, pokiaľ\nide o ich určitosť. Ústavný súd však nemôže prehliadnuť istú (i keď pochopiteľnú)\njednostrannosť v argumentačnej poctivosti sťažovateľa. Na jednej strane totiž žiada\nzohľadniť (podľa jeho názoru) objektívne ťažkosti s presnou identifikáciou sporných\nnehnuteľností, no na strane druhej neváha vytknúť žalovanému neochotu nedostatočne\nidentifikované nehnuteľnosti vydať. Pritom vôbec neberie do úvahy i zodpovednosť\nžalovaného ako právnickej osoby zriadenej zákonom a plniacej úlohy vo verejnom záujme\nza adekvátnu a zákonodarcom očakávanú starostlivosť o pozemky, ktoré spravuje. Ak teda\nsťažovateľ žiada vo svoj prospech zohľadniť ťažkosti s presnou identifikáciou nehnuteľností\n\n12\n\n(čo napokon podľa jeho vlastnej argumentácie viedlo k čiastočným zastaveniam konania),\npotom\n\nsa\n\njaví\n\nako\n\nspravodlivé\n\nrešpektovať\n\nmaximálnu\n\nopatrnosť\n\nžalovaného\n\npri poskytovaní súčinnosti v procese posudzovania uplatneného reštitučného nároku,\nktorú sťažovateľ hodnotí tak, že žalovaný „mu v tomto smere neposkytol žiadnu pomoc\nči súčinnosť, hoci na to bol povinný a hoci k tomu mal (na rozdiel od Sťažovateľa) potrebný\ntechnický a personálny aparát“.\n34. Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že k žalobe sťažovateľa žalovaný\nprotiargumentoval (s. 3 rozsudku okresného súdu č. k. 51 C 81/2007-536 z 2. marca 2012)\ntvrdením, podľa ktorého sťažovateľova výzva na vydanie nehnuteľností „sa týkala\nvšeobecne nehnuteľností, zapísaných v PK vložkách, bez ich konkrétnej identifikácie...\nŽalobca nepostupoval v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., vzhľadom na to,\nže v stanovenej prekluzívnej lehote sám nemal vedomosť o tom, ku ktorým nehnuteľnostiam\nžiada navrátiť vlastníctvo a ktoré požaduje vydať. Z tohto dôvodu ani žalovaný nemal\nmožnosť postupovať podľa § 5 ods. 2 zákona a uzavrieť so žalobcom dohodu o vydaní\nnehnuteľností... PK vložky mal žalovaný možnosť posúdiť až doručením žaloby\nprostredníctvom súdu dňa 14.05.2007...“.\n35. Úlohou ústavného súdu nie je vyhodnocovanie pravdivosti skutkových tvrdení\nsporových strán prednesených v základnom konaní. Evidentne však sťažovateľova\nargumentácia kladie žalovaného až do polohy, ktorá by odôvodňovala priznať sťažovateľovi\nvoči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Zároveň však obrana žalovaného bola\nobdobne postavená na kritike kvality sťažovateľových podaní pri (predsúdnom) uplatňovaní\nreštitučného nároku v porovnaní s kvalitou samotnej žaloby, čo by zas napovedalo\nv prospech priznania náhrady trov (aspoň tých, ktoré súvisia so zastavenou časťou konania)\nžalovanému. Ak v popísaných okolnostiach krajský súd rozhodol, že nárok na náhradu trov\nkonania neprizná žiadnemu z účastníkov, tento záver sa nejaví ako nespravodlivý\na zasahujúci označené základné práva sťažovateľa i jeho práva zaručené medzinárodnými\nzmluvami extrémnym spôsobom, zakladajúcim právomoc ústavného súdu uskutočniť\nkasačnú intervenciu.\n\n13\n\n36. Opätovne tu ústavný súd prízvukuje, že nemieni vyhodnocovať pravdivosť\ntvrdení sťažovateľa, na ktorých zakladá dôvodnosť svojej sťažnosti, a to preto,\nlebo v nesporných okolnostiach kauzy nedosahujú ústavnú relevanciu. Právne závery\nkrajského súdu v predmetnom prípade nie sú arbitrárne, pretože spojenie skutkových\nokolností (nenamietaných ani sťažovateľom) s aplikovanými právnymi normami je\nracionálne, netrpí zjavnými vnútornými logickými konfliktmi a dôsledne rešpektuje\nprocesnú podstatu zavinenia pri zastavení konania.\n37. Sťažovateľ svojím odôvodnením podstate naznačuje, že bol úspešný v celom\nrozsahu predmetu konania, a pokiaľ ide o čiastočné zastavenia konania, ich dôvod vylučuje\nich identifikáciu s procesným neúspechom sťažovateľa.\n38. Podľa stabilnej judikatúry najvyššieho súdu „vnútorná pohnútka žalobcu vedúca\nk späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania.\nPokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je\npovinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť\npri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej aj žalovanej)\na definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 OSP\n(v súčasnosti § 256 ods. 1 CSP, pozn.). Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel aj\nk záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP (nepriznanie\nnáhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa; v súčasnosti § 257 Civilného\nsporového poriadku, pozn.). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom\nkonaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP v spojení s § 150\nOSP.“ (uznesenie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 7 M Cdo 4/2010).\n39. Koncepciu procesného zavinenia zastavenia konania vhodne dopĺňa a adresne\nk sťažovateľovej kritike mieri i judikovaný právny názor, podľa ktorého „zavinenie je\npotrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu,\nže v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej“\n(rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 M Cdo 12/2008). Marginálne k sťažovateľovej\nkritike predsúdneho postoja žalovaného ústavný súd odkazuje na právny názor z českého\nprávneho prostredia (vyznačujúceho sa takmer identickým konceptom rozhodovania\n\n14\n\no náhrade trov konania), podľa ktorého žalobca späťvzatím žaloby zavinil zastavenie\nkonania aj vtedy, keď žaloba bola vyvolaná chybou katastrálneho úradu (uznesenie\nKrajského súdu v Hradci Králové v konaní sp. zn. 23 Co 265/2002).\n40. V nadväznosti na citované právne závery ústavný súd neopomína ani judikatúru\ncitovanú sťažovateľom na podporu jeho argumentácie (uznesenie krajského súdu sp. zn.\n9 Co 245/2017) a rešpektuje ju.\n41. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej\nvšak nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných\nveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené\nv analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty\nani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\n42. Ústavný súd k námietkam sťažovateľa založeným na judikatúre svedčiacej\nv prospech jeho právnych názorov považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny\nnázor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných\nsúdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,\n§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),\nkeď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu\nvýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,\nIV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať\nnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby\nsa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd\nvšak vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať\ndo výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi\nlen v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej\nmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 574/2013).\nKeďže ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle,\nresp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil (pozri body 30 až 36), nepovažoval v danom prípade\nargumentáciu sťažovateľa založenú na poukaze na iné obdobné rozhodnutie krajského súdu\n\n15\n\nza spôsobilú na to, aby na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne\nneakceptovateľné a neudržateľné.\n43. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že z ústavnoprávneho hľadiska odrážajúceho požiadavky základného práva na súdnu ochranu môžu\nv určitých prípadoch popri sebe obstáť dokonca aj dve rozhodnutia všeobecného súdu\nvyhodnocujúce parciálnu procesnú otázku v obdobných skutkových okolnostiach úplne\nodlišne. Inými slovami, ľudsko-právna korektnosť rozhodnutia všeobecného súdu nemusí\nbyť v každom prípade identifikovaná výlučne s jediným do úvahy prichádzajúcim riešením.\nPriestor pre uplatnenie tohto názoru nadobúda osobitú šírku práve pri rozhodovaní otázok,\nktoré meritórny spor skôr procesne dopĺňajú (napr. trovy konania), než by tvorili jeho\nmateriálnu súčasť.\n44. Zhrňujúco k sťažnostným námietkam ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť záveru o porušení\nzákladného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť\nv predmetnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n45. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd\nuvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných\npráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd\nsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom\nprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym\norgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný\nsúd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach\nvšeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným\npredpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho\nsubsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\nKeďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46\n\n16\n\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu\nodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,\nktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim\nzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými\nprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.\n46. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh\nna zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov\nkonania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. novembra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania-náklady konania", "Ústavný súd Slovenskej republiky-vzťah k všeobecným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "judikatúra-zjednocovanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ebe3605d-331f-4862-b175-a424e764647d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ebe3605d-331f-4862-b175-a424e764647d"}, {"guid": "ussr:16767767-07e7-4d6e-a7d4-e1301c8449b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 574/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 574/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16767767-07e7-4d6e-a7d4-e1301c8449b5"}, {"guid": "ussr:f5ee1feb-eaa9-4fc5-ab57-8be9c4e497cf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/2013 z 26. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-26", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5ee1feb-eaa9-4fc5-ab57-8be9c4e497cf"}, {"guid": "ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:5cf708b5-80b8-426c-ba6b-8ceb0c631545", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 225/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 225/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5cf708b5-80b8-426c-ba6b-8ceb0c631545"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 92/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d36d848-26d9-4d19-ab49-442f0494f4e6"}, {"guid": "ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 64/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d54d030d-38c8-47b9-b529-f4042f511e42"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "2a6690c2-efb4-49b9-85dd-3f0efc407b55:4e3fa68e-65fb-4ad1-8e61-1f2e4fa95934", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2107211766.2", "spisova_znacka": "28Co/77/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/77/2023 z 27. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2107211766.2"}]}