{"guid": "ussr:3b8507c9-4e5e-4808-b43f-e44cd5484653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2019 z 9. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. januára 2019, sp. zn. III. ÚS 11/2019, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3b8507c9-4e5e-4808-b43f-e44cd5484653", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.11.2019.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 11/2019-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\nna výkon trestu odňatia slobody\n\n,\n\n, toho času v Ústave\n\n, zastúpeného JUDr. Viktorom Križiakom,\n\nadvokátska kancelária, Moyzesova 46, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npodľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo V 15/2015 zo 7. júna 2016, základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku\nsp. zn. PK-1 T 26/2011 z 21. mája 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\nna výkon trestu odňatia slobody\n\n, toho času v Ústave\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Viktorom Križiakom, advokátska kancelária, Moyzesova 46, Košice,\nvo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo V 15/2015 zo 7. júna 2016,\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 a základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.\nPK-1 T 26/2011 z 21. mája 2013.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ostatnými\nspoluobžalovanými rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 26/2011\nz 21. mája 2013 uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov a iných, v označenom rozsudku uvedených trestných činov,\nza čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvadsiatich dvoch rokov, ako aj trest\nprepadnutia veci. O odvolaní sťažovateľa, ktoré proti prvostupňovému rozhodnutiu podal,\nrozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013, ktorým\nodvolanie zamietol. Dovolanie sťažovateľa podané proti druhostupňovému rozhodnutiu\nbolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších právnych predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tdo V 15/2015 zo 7. júna 2016.\n\n2\n\n3. Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že v dovolacom konaní boli porušené jeho\noznačené práva, v prvom rade jeho základné právo na zákonného sudcu zaručené čl. 48\nods. 1 ústavy. Uvádza: „Zloženie senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o mojom dovolaní\nje postihnuté vadou, ktorá ústavne neprípustným spôsobom zasiahla do obsahu základného\npráva na zákonného sudcu, aj do práva zaručujúceho prerokovanie veci zákonne zriadeným\na obsadených súdom.“ Podľa tvrdenia sťažovateľa bolo pri kreovaní senátu porušené\npravidlo stanovené rozvrhom práce najvyššieho súdu, podľa ktorého sa má v prípade\nneúplného senátu doplnenie vykonať podľa poradia, v akom sú sudcovia dovolacích senátov\nuvedení v prehľade o zložení senátov. V postupe dovolacieho súdu vidí aj ďalšie procesné\npochybenie, keď podľa jeho názoru dovolací súd fakticky ním podané dovolanie neodmietol\nz procesných dôvodov bez vecného preskúmania. Naopak, odmietol ho po jeho vecnom\npreskúmaní, napriek tomu však nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami\nTrestného poriadku, a to s ustanoveniami § 384 ods. 1 citovaného zákona.\n4. Sťažovateľ prezentuje v sťažnosti aj námietky porušenia jeho označených práv\nv odvolacom konaní. Podľa jeho vyjadrenia najvyšší súd preskúmal jeho odvolanie\nnedôsledne a na podstatnú časť dôvodov jeho odvolania nedal žiadnu odpoveď.\nZ odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je podľa neho zrejmé, ako sa súdy\nvysporiadali s obhajobou uvedenou v odvolaní, a nie je v ňom ani zdôvodnené, prečo\nnebolo vyhovené jeho návrhom na vykonanie dôkazov.\n5. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu podrobne prezentuje čiastkové\nnámietky o nedostatkoch postupu prvostupňového súdu, ktoré vníma ako porušenie svojich\noznačených práv. V prvom rade poukazuje na okolnosť vylúčenia jeho veci na samostatné\nkonanie počas verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby konaného\n18. augusta 2011, pričom toto vylúčenie vníma ako účelové. V nadväznosti na to namieta,\nže v rámci uvedeného samostatného konania bol predvedený na verejné zasadnutie\no predbežnom prejednaní obžaloby, ktorého nebol podľa vlastného názoru spôsobilý\nsa zúčastniť, keďže tragické rodinné okolnosti negatívne ovplyvnili jeho psychický stav,\na teda jeho schopnosť riadne vnímať priebeh súdneho konania. Následné spojenie tejto\nvylúčenej veci na spoločné konanie s vecou vedenou pod sp. zn. PK-1 T 26/2011 sťažovateľ\nhodnotí ako nezákonné, keďže podľa jeho názoru neboli na spojenie veci splnené zákonné\n3\n\npodmienky stanovené § 21 ods. 3 Trestného poriadku. Svoj výsluch, ktorý sa uskutočnil\npo spojení veci na hlavnom pojednávaní konanom 17. októbra 2011, považuje sťažovateľ\nza porušenie svojich práv, keďže podľa jeho názoru mala u neho pretrvávať jeho uvedená\npsychická indispozícia, znemožňujúca mu riadne vnímať priebeh súdneho konania.\n6. Sťažovateľ ústavnému súdu ďalej predkladá tvrdenie o porušení § 244 ods. 1\npísm. k) Trestného poriadku, keď špecializovaný trestný súd po prijatí obžaloby 18. augusta\n2013 podľa sťažovateľa „neurčil relevantne rozsah a spôsob dokazovania a tento ani\nneoznámil dotknutým osobám. Teda riadne neurčil, ktorých svedkov vypočuje, ktoré dôkazy\nzískané v prípravnom konaní sú nepoužiteľné a teda ich nevykoná, nehodnotil vôbec\nzákonnosť dôkazov, neurčil ktorých navrhnutých svedkov nevypočuje.“. Sťažovateľ tiež\ndôvodí porušením ustanovení § 260 Trestného poriadku, keď podľa jeho vyjadrenia\npredseda senátu „jednotlivých obžalovaných riadne a verbálne zaužívaným spôsobom\nneoboznámil v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní s obsahom výpovedí\nspoluobžalovaných, ktorí boli vypočutí v ich neprítomnosti a nedal im ani priestor\nna bezprostredné vyjadrenie k výpovediam jednotlivých spoluobžalovaných“.\n7. Sťažovateľ takisto namieta, že špecializovaný trestný súd bez toho, aby boli\nnaplnené príslušné zákonné podmienky, uplatnil voči jednému z vypočutých svedkov\npostup podľa ustanovení § 125 ods. 3 Trestného poriadku, konkrétne nevyhovel návrhu\nobhajoby\n\nna\n\nvykonanie\n\nkonfrontácie\n\ntohto\n\nchráneného\n\nsvedka\n\ns obžalovanými\n\na s niektorými obhajobou špecifikovanými svedkami. Sťažovateľ je toho názoru, že\noznačený postup bolo možné aplikovať len vo vzťahu k svedkovi s utajenou identitou, čo\nvšak nebol uvedený prípad. Prezentuje tiež námietky o nezákonnosti súdom vykonaných\ndôkazov. Na tomto mieste argumentuje, že na hlavnom pojednávaní boli vypočutí viacerí\nznalci k znaleckým posudkom, ktoré boli podľa jeho vyjadrenia obstarané nezákonným\nspôsobom, pretože príslušný orgán činný v trestnom konaní nedoručil uznesenia o pribratí\noznačených znalcov žiadnemu z obžalovaných. Sťažovateľ konkretizuje okolnosti týkajúce\nsa uvedených znaleckých posudkov, kde uvádza, že z dôvodu popísaného pochybenia\norgánov činných v prípravnom konaní, keď uznesenia o pribratí znalcov neboli doručené\nstrane obhajoby, najvyšší súd zrušil pôvodný rozsudok a vrátil vec špecializovaného\ntrestného súdu na nové konanie, pričom kvalifikoval túto situáciu ako porušenie práva\n4\n\nna obhajobu. Po vrátení veci špecializovaný trestný súd v súlade s pokynom odvolacieho\nsúdu vydal nové uznesenie o pribratí totožných znalcov, ktoré bolo doručené strane\nobhajoby. Sťažovateľ v tejto súvislosti dôvodí: „Mám však odlišný názor ako senát\nodvolacieho súdu, keďže si myslím, že dôkaz realizovaný nezákonným spôsobom (nezákonný\ndôkaz), už nie je možné zlegalizovať spôsobom, ako to urobil senát ŠTS. Teda už raz vedome\na nezákonne\n\nrealizovaný\n\ndôkaz\n\nje\n\npodľa\n\nmôjho\n\nnázoru\n\nv konaní\n\nnepoužiteľný\n\na neprípustný.“ V súvislosti s označenými dôkazmi sťažovateľ prezentuje ďalšiu námietku,\na síce že označení znalci neboli súdom vypočutí, čo sa týka ich pomeru k obžalovaným.\nK porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu malo podľa jeho vyjadrenia dôjsť aj v súvislosti\ns výsluchom špecifikovaného svedka poškodeného, vypočutého na hlavnom pojednávaní\n15. novembra 2011, u ktorého podľa tvrdenia sťažovateľa konajúci súd „nedôvodne\na iniciatívne, teda bez prvotného podnetu prokurátora a bez zákonného dôvodu, nepripustil\notázky obhajoby na tohto svedka“, čím malo byť strane obhajoby znemožnené\n„odstraňovať rozpory vo výpovediach“ na účel preukázania neviny sťažovateľa. Sťažovateľ\nv argumentácii pokračuje a dôvodí, že na hlavnom pojednávaní vykonanom 19. decembra\n2011 vykonal súd dokazovanie, ktoré nebolo predmetom obžaloby („výsluchy svedkov –\ndoživotne odsúdených recidivistov“), a že na hlavnom pojednávaní vykonanom 25. januára\n2012 realizoval výsluch svedka, ktorý nebol navrhnutý v obžalobe a ktorého sťažovateľ\nhodnotí ako svedka absolútne nedôveryhodného.\n8. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na vykonanie prehratia záznamov\nodpočúvania telekomunikačnej prevádzky, ktoré podľa jeho vyjadrenia neboli predložené\nv komplexnej podobe, keďže strana obžaloby poskytla konajúcemu súdu len selektívny\nvýber z celkových záznamov. Ďalej podľa neho špecializovaný trestný súd „odmietal konať\na rozhodnúť o každej z množstva vyslovených námietkach zaujatosti v zmysle zákonných\nustanovení“. Sťažovateľ v konkrétnosti poukazuje na hlavné pojednávanie vykonané\n7. februára 2012, keď „O žiadnej z námietok senát nerozhodol.“. V ďalšom bode poukazuje\nna výsluch znalca vykonaný na pojednávaní 8. februára 2012, u ktorého sa znalecké\nskúmanie týkalo nezákonného dôkazu, a to listu, pri ktorom podľa názoru sťažovateľa\nneboli splnené podmienky pre postup podľa ustanovení § 108 Trestného poriadku, keďže\nnebol vydaný príkaz súdu na zadržanie zásielky.\n\n5\n\n9. V sťažnosti sťažovateľ ďalej dôvodí, že na hlavnom pojednávaní vykonanom\n20. februára 2012 špecializovaný trestný súd neposkytol všetkým obžalovaným možnosť\nvyjadriť sa k oboznamovaným vecným dôkazom. Taktiež namieta, že bez relevantného\nvysvetlenia konajúci súd odmietol vykonanie všetkých dôkazov navrhnutých obhajobou,\na to dôkazov navrhnutých už po podaní obžaloby, u ktorých pripustil ich vykonanie.\nSťažovateľ na tomto mieste argumentuje: „Prijatím všetkých návrhov obhajoby súd fakticky\nuž neskôr nemal zákonnú možnosť odmietnuť, resp. nepristúpiť k vykonaniu navrhnutých\ndôkazov. O to viac je nepochopiteľné, že k takémuto postupu súdu neskôr na hlavnom\npojednávaní došlo. Tým, že senát riadne nestanovil zákonné a konkrétne medze\ndokazovania, zapríčinil v celom konaní nerovnovážny stav, ktorého sprievodným javom\nbolo narušenie rovnosti strán a zásady kontradiktórnosti.“ Vo všeobecnosti argumentuje, že\nv priebehu súdneho konania boli preferované návrhy obžaloby, pričom dôkazy navrhované\nstranou obhajoby boli bezdôvodne zamietané, čo hodnotí ako porušenie zásady\nkontradiktórnosti konania a rovnosti strán. Uvádza tiež, že mu nebol poskytnutý dostatočný\nčasový priestor na preštudovanie vyšetrovacieho spisu po ukončení vyšetrovania.\n10. Sťažovateľ je toho názoru, že v rámci súdneho konania v jeho trestnej veci nebola\nrešpektovaná tzv. prejednacia zásada, pretože podľa neho špecializovaný trestný súd svojím\naktivistickým prístupom prekročil medze nezávislého arbitra, v ktorých by sa mal súd\npohybovať, a neprimeraným spôsobom zasahoval do prebiehajúceho dokazovania.\nSťažovateľ na tomto mieste uvádza: «Aj keď zo znenia základnej zásady trestného konania\nuvedenej v ustanovení § 2 ods. 11 Trestného poriadku vyplýva, že „súd môže vykonať aj\ndôkazy, ktoré strany nenavrhli“, v zmysle zákonného výkladu tohto ustanovenia, má ísť len\no dôkazy, ktoré sa netýkajú otázky viny. Súd dokonca ani nemá odstraňovať rozpory, ktoré\nnastanú v svedeckých výpovediach.» V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza, že na hlavnom\npojednávaní konanom 5. marca 2013, po zrušení pôvodného rozsudku špecializovaného\ntrestného súdu, konajúci súd neumožnil obhajobe a ani obžalovaným klásť doplňujúce\notázky svedkovi vypočúvanému prostredníctvom tzv. telemostu. Sťažovateľ označený\npostup považuje za porušenie princípu rovnosti strán a jeho práva na obhajobu\na na spravodlivý proces. V súvislosti s uvedeným svedkom argumentuje, že mu orgány\nčinné v trestnom konaní nezákonne priznali status chráneného svedka s odkazom na § 205\n\n6\n\nods. 1 Trestného poriadku, ktorý však nepripúšťa takýto postup u osoby, ktorá bola\norganizátorom trestného činu, na objasnení ktorého by sa mala ako chránený svedok\npodieľať. Sťažovateľ dodáva, že konajúce súdy v rámci posúdenia a hodnotenia výpovede\npredmetného svedka, na ktorej mali založiť svoje rozhodnutie, nezohľadnili závažnú\nokolnosť, a síce že bol tento svedok v minulosti odsúdený pre trestný čin krivej svedeckej\nvýpovede.\n11. Sťažovateľ v sťažnosti formuloval aj argumentáciu týkajúcu sa výpovede\nspoluobžalovaných, ktorí počas celého trestného konania svoju vinu popierali, avšak\nna hlavnom pojednávaní vykonanom 20. mája 2013 zmenili svoj postoj a rozhodli sa\nvypovedať o svojej vine, pričom tiež poskytli usvedčujúcu výpoveď voči osobe sťažovateľa.\nSťažovateľ namieta, že nebol o týchto výsluchoch spoluobžalovaných vopred informovaný\na zmenu ich postoja nepovažuje za spontánne rozhodnutie, ale ide podľa jeho názoru o krok\nspoluobžalovaných, ktorí tak urobili na základe nátlaku orgánov činných v trestnom konaní\na súdu za prísľub miernejšieho trestu. Sťažovateľ dodáva, že na uvedenom pojednávaní bola\nbez toho, aby k tomu boli splnené podmienky, vylúčená verejnosť. Výpovede týchto\nspoluobžalovaných hodnotí ako účelové, pričom konajúcemu súdu vytýka, že neskúmal\nvierohodnosť predmetných výpovedí a motiváciu týchto spoluobžalovaných, ktorí sa až\nv záverečnej fáze trestného konania rozhodli vypovedať o svojej vine.\n12. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na povinnosť náhrady škody poškodenej,\nku ktorej ho zaviazal konajúci súdu v odsudzujúcom rozsudku. Rozsudok v označenej časti\npovažuje za nesprávny, keďže podľa jeho názoru „Poškodenou uplatnený nárok bol\nneurčitý, nepresný a procesne nestotožnený.“. Sťažovateľ prezentuje aj svoje výhrady\nk výške uloženého trestu, kde uvádza, že „V rozpore so zákonnou povinnosťou súdu\ndôsledne a nespochybniteľne zdôvodniť trest čo do výšky, dôvodu a jeho účelu, nedošlo\nsenátom ŠTS pri stručnom, osem riadkovom odôvodnení trestu v rozsudku na str. 94, ani ku\nminimálnej aplikácii a zohľadneniu ustanovenia § 34 Trestného zákona.“.\n\n7\n\n13. V závere sťažnosti sťažovateľ uzatvára a dôvodí, že jeho vina za spáchané skutky\nnie je podložená vykonaným dokazovaním. V konkrétnosti na tomto mieste uvádza:\n«Forma mojej účasti na mne pripisovanej trestnej činnosti mala spočívať iba v údajnom\nvydávaní tzv. súhlasov. Takáto forma mojej účasti nie je v rozsudku nijako špecifikovaná,\na to najmä s poukázaním na zákonné ustanovenie § 20 a 21 Trestného zákona. Žiadneho\nskutku som sa podľa obžaloby či vykonaného dokazovania preukázateľne osobne a bytostne\nnezúčastnil, a ani som ho neorganizoval. Žiaden súhlas, ktorý som mal vydať, nebol\nnijakým spôsobom zadokumentovaný alebo verifikovaný, teda neexistuje žiaden relevantný\na hodnoverný dôkaz, že by som dal súhlas, či už verbálne, konkludentne alebo inou formou,\nna spáchanie akéhokoľvek mne pripisovaného trestného činu (svedectvo „dlhoročného\nzločinca a lupiča“\n\na účelová výpoveď\n\nz posledného HP takým dôkazom\n\nurčite nie je).»\n14. Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný\nsúd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1\na čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 15/2015 zo 7. júna 2016,\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 a základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nšpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 26/2011 z 21. mája 2013, označené\nrozhodnutia zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu a špecializovanému trestnému súdu\nna ďalšie konanie, prikázal najvyššiemu súdu neodkladne prepustiť sťažovateľa z výkonu\ntrestu odňatia slobody, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako\naj náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\n15. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n8\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá\nprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti\nalebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene\nmôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný\nsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnený\nnávrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).\n17. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ formuluje námietku\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a\njeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn.\nPK-1 T 26/2011 z 21. mája 2013. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ\nsa sťažovateľ ochrany základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, mohol\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne\niným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo orgánom verejnej moci, je\npotrebné takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu\nna jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,\nIII. ÚS 42/07). Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok\nšpecializovaného trestného súdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol\npredmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe podaného\nodvolania sťažovateľa. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti\n9\n\nnamietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom špecializovaného\ntrestného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1\nústavy. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať sťažnosťou\nprezentované porušenie označených práv\n\nsťažovateľa prvostupňovým rozsudkom\n\nšpecializovaného trestného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť\nodmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\n18. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len\n„ESĽP“); pozri rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,\nsťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54] v prípade procesného rozhodnutia\ndovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje\nzachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). V zmysle\nuvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených aj\nvo vzťahu k označenému rozsudku najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním\nsťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.\n19. Odvolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vo všeobecnosti vytýka,\nže sa najvyšší súd s jeho odvolaním vysporiadal nedôsledne. Sťažovateľ v tomto kontexte\nprezentuje námietky smerujúce proti prvostupňovému rozsudku, ktoré neboli podľa jeho\nnázoru odvolacím súdom a ani dovolacím súdom náležite zodpovedané, čo vníma ako\nporušenie jeho označených práv.\n20. Ústavný súd pri posúdení sťažnosti sťažovateľa sústredil v úvode svoju\npozornosť na jeho argumenty, ktoré sa týkajú otázky výpovede chráneného svedka\na výpovedí obžalovaných, ktorí sa rozhodli pri objasnení vyšetrovanej trestnej činnosti\n„spolupracovať“. Sťažovateľ je v prvom rade toho názoru, že voči chránenému svedkovi,\nktorý vypovedal v jeho trestnej veci, aplikoval špecializovaný trestný súd postup\npodľa § 125 ods. 3 Trestného poriadku, avšak podľa mienky sťažovateľa bez toho, aby boli\npre takýto postup splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ zastáva názor, že odmietnuť\nnávrh obhajoby na vykonanie konfrontácie medzi obžalovanými, ako aj niektorými\n\n10\n\nšpecifikovanými svedkami a chráneným svedkom nebolo prípustné, keďže je v zmysle\ncitovaného ustanovenia Trestného poriadku takýto postup možné využiť iba pri svedkovi\ns utajenou identitou, čo nebol daný prípad. Najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí\nk predmetnej námietke sťažovateľa uviedol: „Porušovanie práva na obhajobu videl\nobvinený aj v tom, že súd nevyhovel návrhu obhajoby na konfrontáciu chráneného svedka\ns obvineným\n\na poškodenými\n\na\n\n.\n\nSúd svoj postup odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 125 ods. 3 Trestného poriadku, hoci\ntoto ustanovenie sa aj podľa komentára k Trestnému poriadku vzťahuje len na osoby,\nktorých identita je utajená. Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na znenie\nustanovenia § 125 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého ustanovenia § 125 ods. 1 a 2\nTrestného poriadku sa nepoužijú v prípade agenta, ohrozeného svedka, chráneného svedka\na svedka, ktorého totožnosť je utajená; to neplatí v prípade agenta, ktorý súhlasil\ns odhalením svojej totožnosti. V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane\nsvedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov chráneným svedkom sa na účely zákona\nrozumie osoba zaradená do programu ochrany svedka. Keďže svedok\n\nbol\n\nv zmysle citovaného ustanovenia zaradený do programu ochrany svedka, spĺňa status\nchráneného svedka, a teda s odkazom na ustanovenie § 125 ods. 3 Trestného poriadku\nŠpecializovaný trestný súd postupoval správne, keď zamietol návrh obhajoby na vykonanie\nkonfrontácie.“ Ústavný súd poukazuje na tomto mieste na relevantné ustanovenia Trestného\nporiadku, kde podľa ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného poriadku ak výpoveď obvineného v\nzávažných okolnostiach nesúhlasí s výpoveďou spoluobvineného alebo svedka a rozpor\nnemožno vyjasniť inak, môže byť obvinený postavený tejto osobe tvárou v tvár. Podľa\nustanovenia § 125 ods. 2 Trestného poriadku osoby postavené tvárou v tvár si môžu klásť\nnavzájom otázky len so súhlasom vypočúvajúceho. Podľa ustanovenia § 125 ods. 3\nTrestného poriadku ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú v prípade agenta, ohrozeného\nsvedka, chráneného svedka, svedka, ktorého totožnosť je utajená, a svedka v trestnom\nkonaní vedenom pre trestné činy terorizmu; to neplatí v prípade agenta, ktorý súhlasil s\nodhalením svojej totožnosti. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, ktorá jasne a\nvýslovne, bez toho, aby ju bolo potrebné nejako bližšie interpretovať, v prípade svedka\ns priznaným statusom chráneného svedka vylučuje možnosť vykonania konfrontácie,\n\n11\n\nústavný súd kvalifikuje záver najvyššieho súdu prezentovaný v dovolacom rozhodnutí ako\nústavne konformný, a teda zlučiteľný s právom sťažovateľa na obhajobu.\n21. Sťažovateľ predostiera v sťažnosti tvrdenie, že jeho vina nebola preukázaná\ndostatočnými dôkazmi. V kontexte uvedeného hodnotí ako nevierohodné a účelové\nvýpovede spoluobžalovaných, ktorí svoju vinu počas celého trestného konania popierali,\npričom tento svoj postoj zmenili až v závere trestného konania, keď svoju vinu uznali\na poskytli voči sťažovateľovi usvedčujúce výpovede. Sťažovateľ je toho názoru, že\nkonajúce súdy vierohodnosť týchto výpovedi dostatočne nepreskúmali. Rovnako\nspochybňuje\n\nhodnotu\n\nsvedectva\n\nspolupracujúceho\n\nchráneného\n\nsvedka,\n\nktorého\n\nvierohodnosť výpovede nebola konajúcimi súdmi podľa neho náležite posúdená. V tomto\nsmere odkazuje ústavný súd na odôvodnenie druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu,\nkde tento uviedol: «Pokiaľ ide o skutok pod bodom 1/ je potrebné uviesť, že vina\nodvolateľov nebola ustálená výlučne na výpovedi svedka\n\n, ktorú sa obhajoba počas\n\ncelého konania snažila spochybniť, ale najmä na výpovediach spoluobžalovaných ako aj\nsvedkov, ktorí taktiež pôsobili v podsvetí a mali o uvedenej zločineckej skupine dostatok\nrelevantných informácií. Ich výpovede zároveň potvrdili pravdivosť tvrdení namietaného\nsvedka. Spoluobžalovaný\n\njednoznačne z tohto skutku usvedčil tak\n\nobžalovaného\n\n,\n\n,\n\nokolnosť, že obžalovaný\n\n, ako aj potvrdil tú\n\nbol pre nich činný, obdobne aj, už právoplatne\n\nodsúdený,\n\nusvedčil obžalovaného\n\na jeho „pravú ruku“\n\na obdobne vypovedal aj odsúdený\nsa dokonca domnieval, že obžalovaný\n\na\n\nje riadnym členom uvedenej skupiny.\n\nTýmto výpovediam zodpovedala aj výpoveď svedka\nvšetkých vyššie uvedených s tým, že\n\n, ktorý potvrdil členstvo\n\nza člena nepovažoval. Taktiež členovia iných\n\nskupín usvedčovali obžalovaných, ako napr. svedok\n\n- obžalovaných\n\n, popísal aj akým rôznym spôsobom bol pre skupinu činný obžalovaný\nktorého aj svedok\nusvedčil\n\n, ktorý\n\n,\n\n,\n,\n\npovažoval dokonca za člena seneckej skupiny. Taktiež svedok\n,\n\ni\n\nz uvedeného skutku. Aj z výpovede svedka\n\n, ktorý nepôsobil v skupine tzv.\n\n, bolo zrejmé, že na vrchole tejto skupiny\n\n12\n\nstál obžalovaný\n\na\n\nv kasíne obžalovaného\nSvedok\n\na potvrdil, že k stretávaniu rôznych skupín došlo práve\n.\n\npotvrdil, že obžalovaný\n\nsa v kasíne, ktoré bolo sídlom tejto\n\nskupiny, zapodieval aj obchodu s drogami a falzifikátmi dokladov, technických prostriedkov\nna krádeže... Svedkovia\n\na\n\ntiež popísali chod skupiny zhodne aj so svedkom\n\n.\nKu skutku sa napokon priznal aj obžalovaný\n\n, avšak s tým, že žiadnej ďalšej\n\ntrestnej činnosti sa v rámci skupiny nedopustil a neprijímal ani žiadne pokyny od iných,\nvyššie postavených členov, teda ako by bol len členom nejakého šachového krúžku, na čo\nsúd nemohol prihliadať a následne ani ako na výraznú poľahčujúcu okolnosť\npri rozhodovaní o treste.\nAj z odposluchov je zrejmá činnosť jednotlivých obžalovaných v uvedenej skupine,\na to aj ohľadom inej, nie teraz prejednávanej trestnej činnosti.\nZ vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný\n\nbol prinajmenšom činný\n\npre zločineckú skupinu, členovia sa stretávali práve v jeho kasíne, ako je zrejmé z daňových\ndokladov (zv. 15), toto nemohlo byť jediným zdrojom jeho príjmov, navyše kasíno fungovalo\naj ako „pračka“ peňazí získaných trestnou činnosťou,\n\nskupine „nedohodil“ iba\n\nobchod s falošnými diaľničnými nálepkami, ale mal sa podieľať aj na inej trestnej činnosti,\nktorá však nebola predmetom tohto vyšetrovania (drogy, podvody s pozemkami - falošné\ndoklady...). To, že nebol k spolupráci donútený, je zrejmé z jeho postavenia v skupine,\no ktorom svedčí aj okolnosť, že obžalovaný\n\nnedal súhlas na „tunel“ na obžalovaného\n\n, ktorý bol kamarát obžalovaného\n(\n\na obžalovaného\n\nsi s ním\n\n) nechcel pokaziť vzťah.\nSprávne potom Špecializovaný trestný súd uznal aj obžalovaných\nvinných zo zločinu založenia, zosnovania\n\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., keďže naplnili všetky pojmové\nznaky skutkovej podstaty tohto zločinu tak po stránke subjektívnej ako aj objektívnej.\nZo skutku pod bodom 2/ bol obžalovaný\nsvedkom\nobžalovaný\n\nusvedčovaný jednak\n\n, ktorý uviedol, že na skutok dal súhlas práve on, čo potvrdil aj\n, nepriamo aj\n\ns tým, že to mali zorganizovať práve\n\n, ktorého verziu potvrdil aj svedok\n. Z viacerých výpovedí bolo zrejmé, že práve\n\n13\n\ntáto skupina mala mať z trestnej činnosti zisk milión Sk, z čoho je jednoznačne zrejmé, že\ntakáto akcia nemohla byť vykonaná bez súhlasu a podielu obžalovaného\n\n. Celá akcia\n\nprebehla tak, že centrála bola zriadená v\n\nkasíne, kam ich chodili\n\naj informovať o priebehu. Obžalovanému\n\npritom muselo byť zrejmé od počiatku, že\n\ntakúto sumu (2 milióny Sk) získajú len za použitia násilného únosu poškodeného, že nepôjde\nlen o vykúpenie sa od akože policajtov za pár gramov drogy. Priebeh skutku vyvracal\nobžalovaného obranu, že malo ísť o podvodné a nie násilné konanie. Aj v tomto prípade\nprávna kvalifikácia zodpovedá zistenému skutkovému stavu.\nObdobná dôkazná situácia sa týkala aj skutku pod bodom 3/, kedy svedok\nusvedčoval aj obžalovaného\n\n, ktorý dal súhlas na akciu s tým, že je to\n\npotrebné vykonať, aby im poškodeného „neprebrali\n\n“. Obžalovaný\n\npotvrdil, že súhlas, resp. príkaz dal práve on s tým, že na neho majú „naskákať“, lebo\npoškodený tvrdí, že platí\n\n(obžalovanému\n\nAj obžalovanému\n\n), čo nie je pravda.\n\nbolo zrejmé, že voči poškodenému sa použije\n\nnásilie a hrozba inej ťažkej ujmy za účelom majetkového plnenia proti vlastnej vôli\npoškodeného, čomu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia uvedená\nv napadnutom rozsudku.\nObdobne tomu bolo aj voči poškodenému\nV tomto prípade obžalovaný\nobžalovaný\npotvrdil aj svedok\n\n(bod 4/ rozsudku).\n\npotvrdil, že súhlas na vykonanie skutku dal najskôr\n\n, následne aj obžalovaný\n\n. Túto verziu v celom rozsahu\n\n. Ich výpovede zodpovedali aj popisu skutkového stavu samotného\n\npoškodeného a vecným dôkazom.\nAj zo spáchania skutku uvedeného pod bodom 5/ bol obžalovaný\njednak svedkom\n\nusvedčovaný\n\n, z ktorého výpovede bolo zrejmé, že obžalovaný po zistení, že\n\nkaderníctvo „nepatrí“ konkurenčnej skupine, dal na jeho podpálenie súhlas, jednak\nz výpovede svedka\nnariadil práve on. Svedok\n\n, ktorému sám obžalovaný\n\npovedal, že vykonanie skutku\n\niba potvrdil, že časť odmeny za vykonanie skutku sa mala\n\nodviesť „hore do firmy“, teda nemohli si ju ponechať iba priami vykonávatelia.\n\n14\n\nKu skutku pod bodom 6/ je potrebné uviesť, že z viacerých dôkazov bolo preukázané,\nže „obchod“ s diaľničnými nálepkami do zločineckej skupiny priniesol obžalovaný\ncez obžalovaného\n\n. Priamo na ich predaji sa podieľali aj obžalovaní\n\n(výpoveď obžalovaného\njednoznačne usvedčoval obžalovaný\nskupinou mal vedomosti aj odsúdený\npráve obžalovaný\n, svedkovi\n\n, svedka\n\n), obžalovaného\n\n. O predaji falošných nálepiek\naj s tým, že falošné doklady k nim zabezpečí\n\n. Nepriamo mal takúto informáciu sprostredkovanú aj svedok\nfalošné nálepky ukazoval priamo obžalovaný\n\ns tým, že ide\n\no „falce“ z Bratislavy.»\n22. V nadväznosti na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia\ntohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na relevantné ustanovenia Trestného poriadku\ntýkajúce sa postavenia tzv. spolupracujúceho svedka, a síce na ustanovenia § 205 ods. 1,\n§ 215 ods. 3, § 218 ods. 1 a § 228 ods. 3 Trestného poriadku. Zo znenia označených\nustanovení citovaného zákona vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia závažných\nforiem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené,\nv niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej skupiny),\nstanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej činnosti,\npričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“ aktérov, ktorý\norgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy nezanedbateľnú\nsúčinnosť (obdobne pozri III. ÚS 665/2016). Judikatúra ESĽP v otázke tzv. korunných\nsvedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť\nalebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto\nvýpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť použitia\nvýpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe dôvodom\nna vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie ESĽP\nvo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani v takých\nprípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve na výpovedi\ntakéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti Holandsku,\nz 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98; Verhoek proti\nHolandsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však\n\n15\n\nprirodzenou požiadavkou, adresovanou konajúcemu súdu, dôkladná analýza vierohodnosti\ntýchto výpovedí.\n23. Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom\nkonaní a následne konajúcich súdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený, a teda úplne\nlegálny inštitút spolupracujúceho chráneného svedka, nemožno považovať a priori\nza defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou\ntakýchto výpovedi dopracovali. Tak ako to vyplýva z judikatúry ESĽP, ale koniec koncov\naj z relevantných ustanovení Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového\nstavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov), v záujme vylúčenia potenciálneho\nnebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú\nprevierku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné\nzanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu (obdobne pozri\nIII. ÚS 665/2016).\n24. Z odôvodnenia druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu (pozri bod 21\nodôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva, že ustálenie skutkového stavu ako základu\npre uznanie viny sťažovateľa (a ostatných spoluobžalovaných) opreli súdy o súbor\nvýpovedí, nielen o výpoveď spolupracujúceho chráneného svedka, ale aj o výpovede iných\nsvedkov a výpovede spoluobžalovaných, pričom tieto výpovede boli kvalifikované ako\nvzájomne si korešpondujúce a súčasne vyhodnocované aj vo vzťahu k celému komplexu\nrelevantných skutočností produkovaných v procese dokazovania v súlade so zásadami\nnáležitého zistenia skutkového stavu a voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovení § 12\nods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšším súdom\nprezentovaná úvaha hodnotenia súboru usvedčujúcich výpovedí má náležitú podobu\na logický charakter. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené námietky sťažovateľa tak\nhodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným\npre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.\nÚstavný súd tak považuje sťažnosť v časti označených námietok za zjavne neopodstatnenú.\n\n16\n\n25. K tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnom vylúčení jeho veci na samostatné\nkonanie a následnom nezákonnom spojení veci na spoločné konanie (v tomto postupe\nsťažovateľ vidí porušenie jeho práva na obhajobu) sa vyjadril najvyšší súd v dovolacom\nrozhodnutí, v ktorom uviedol: «Obvinený tiež namietal, že po vylúčení jeho veci\nna samostatné konanie došlo k vykonaniu 3 hlavných pojednávaní v pôvodnej trestnej veci\nPK-1T 26/2011, na ktorých boli vypočutí ostatní spoluobvinení a ktorých sa nemohol\nzúčastniť, čím došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Najvyšší súd považuje za\npotrebné pripomenúť, že porušením práva na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sa rozumie len porušenie tohto práva „zásadným\nspôsobom“. O takéto porušenie v uvedenom prípade nešlo, keďže obvinený mal právo\nv priebehu celého trestného konania nazrieť do spisu a oboznámiť sa s dovtedy vykonanými\ndôkazmi, vyjadriť sa k nim a najmä jeho práva v priebehu celého konania aktívne využíval\njeho obhajca, ktorý na uvedených hlavných pojednávaniach bol prítomný. Zároveň je\npotrebné uviesť, že každý obvinený v predmetnej trestnej veci bol vypočutý v neprítomnosti\ndoposiaľ nevypočutých obvinených - teda žiaden obvinený nemal možnosť byť prítomný\npri výsluchu obvinených, ktorí boli vypočutí pred ním. Okrem toho ostatní obvinení\nvo vzťahu k\n\nvypovedali len v tom zmysle, či obvineného poznajú,\n\npričom následne využívali právo odmietnuť vypovedať. Súčasne je potrebné uviesť, že\nzo spáchania trestnej činnosti obvineného usvedčuje najmä výpoveď svedka\n, ktorý bol vypočúvaný na hlavnom pojednávaní 19. októbra 2011 (teda v čase\npo spojení veci obvineného s trestnou vecou PK-1T 26/2011) a za prítomnosti jeho obhajcu,\npričom obvinený sa hlavného pojednávania v dňoch 18., 19. a 20. októbra 2011 nezúčastnil\nna vlastnú žiadosť. Obvineného zo spáchania trestnej činnosti usvedčuje aj spoluobvinený\n, ktorý bol na vlastnú žiadosť v plnom rozsahu vypočutý po zrušení veci\nzo strany odvolacieho súdu, a to za prítomnosti obhajcu\n\n, čím boli\n\nv plnom rozsahu zachované práva obvineného na obhajobu.»\nÚstavný súd je toho názoru, že uvedenou argumentáciou najvyššieho súdu bolo\nsťažovateľovi jasne a logicky zdôvodnené, že k zásahu do jeho práva na obhajobu nemohlo\ndôjsť a ani nedošlo, keďže v čase jeho faktickej neprítomnosti na označených termínoch\nhlavného pojednávania spoluobžalovaní využili právo nevypovedať, a teda z hľadiska\nmateriálnej ochrany práva sťažovateľa na obhajobu jeho neprítomnosť nemohla mať žiaden\n\n17\n\nnegatívny dopad na toto jeho právo, pre realizáciu ktorého boli následne po spojení veci\nna spoločné konanie vytvorené podmienky v plnom rozsahu, keď mal sťažovateľ možnosť\noboznamovať sa s obsahom spisového materiálu a byť súčasne osobne prítomný (vrátane\njeho obhajcov) na výsluchoch svedkov a spoluobžalovaných, ktorých výpovede vyhodnotili\nkonajúce súdy ako ťažiskové. Ústavný súd tak kvalifikuje predmetné námietky sťažovateľa\nako zjavne neopodstatnené.\n26. Rovnako ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd hodnotí námietku sťažovateľa\no zásahu do jeho práva na obhajobu, keď konajúce súdy podľa vyjadrenia sťažovateľa\nnezohľadnili jeho psychickú indispozíciu, ktorá mu mala znemožňovať plnohodnotné\nvnímanie priebehu súdneho konania. Ústavný súd na tomto mieste poukazuje\nna odôvodnenie dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, ktorý vyvrátil subjektívne\ntvrdenia sťažovateľa a kvalifikovane preukázal jeho plnú spôsobilosť zúčastniť sa\nna úkonoch trestného konania vrátane súdneho pojednávania. Najvyšší súd v tejto súvislosti\ndôvodil takto: „Najvyšší súd poukazuje na správu z Nemocnice pre obvinených\na odsúdených v Trenčíne, ktorá sa nachádza v časti spisu PK-1T 38/2011 na č.l. 153,\na z ktorej vyplýva, aká liečba bola poskytnutá obvinenému\npri prepustení z nemocnice, pričom uvedená medikácia nemala vplyv na jeho spôsobilosť.\nV uvedenej správe bolo zároveň konštatované, že obvinený\n\npri prepustení bol plne\n\nspôsobilý podrobiť sa úkonom pre orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdneho\npojednávania, preto Špecializovaný trestný súd nemal dôvod nevykonať predmetné verejné\nzasadnutie.“\n27. K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu v súvislosti\nso znaleckým dokazovaním najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí dôvodil takto:\n„Vo vzťahu k námietkam obvineného o nedoručení niektorých uznesení o pribratí\nznalcov (po vznesení obvinenia) a následnom nezákonnom vykonávaní znaleckých\nposudkov, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že týmito námietkami sa zaoberal už\nodvolací súd, ktorý práve v dôsledku vytýkaných pochybení zrušil rozhodnutie\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku z 23. februára 2012, sp. zn. PK-1T 26/2011,\na prikázal mu opätovne konať vo veci. Špecializovaný trestný súd následne uzneseniami\n(zv. XXXI, č.l. 9890-9916) rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 a § 143 ods. 1 Trestného\n18\n\nporiadku o pribratí znaleckej organizácie Kriminalistický a expertízny útvar Policajného\nzboru na podanie znaleckých posudkov z odboru kriminalistika, odvetvie: pyrotechnika,\ngrafická diagnostika, kriminalistická toxikológia a kriminalistická a súdna chémia,\ndaktyloskopie a o pribratí znaleckej organizácie Výskumný ústav súdnej optiky s.r.o. na\npodanie znaleckého posudku z odboru elektrotechnika. Predmetné uznesenia boli doručené\njednotlivým obvineným, ako aj ich obhajcom. K novým vypracovaným znaleckým posudkom\nboli na hlavnom pojednávaní vypočutí jednotliví znalci, pričom Špecializovaný trestný súd\npri následnom rozhodovaní v predmetnej trestnej veci vychádzal iba z týchto posudkov,\nktoré boli obstarané a vykonané v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že\nznalci neboli súdom dopytovaní na ich pomer k veci, obvineným či iným stranám konania,\nnajvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 144 Trestného poriadku, podľa ktorého znalec\nmusí byť pri pribratí upozornený na povinnosť bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré\nby mohol byť vylúčený alebo ktoré mu vo veci bránia byť činný ako znalec. Orgány činné\nv trestnom konaní a súd upozorňovali znalcov na túto skutočnosť už v uznesení o pribratí\njednotlivých znalcov, pričom títo už následne nemusia byť pred súdom vypočúvaní na ich\npomer k veci, či účastníkom konania.“\nV sťažnosti\n\nadresovanej\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nsťažovateľ\n\nprezentuje\n\nvšeobecné\n\nstanovisko, že následným postupom po zrušení prvotného rozsudku špecializovaného\ntrestného súdu nebolo možné dodatočne korigovať predchádzajúce pochybenie orgánov\nčinných v trestnom konaní (nedoručenie uznesení o pribratí znalca), a z tohto dôvodu\npovažuje vykonané znalecké dokazovanie za nezákonné, porušujúce jeho právo\nna obhajobu.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nsa\n\ns takýmto\n\nnázorom\n\nsťažovateľa\n\nnestotožňuje.\n\nPodľa relevantného ustanovenia § 142 ods. 3 Trestného poriadku o pribratí znalca sa\nrozhodne uznesením. Proti uzneseniu možno podať sťažnosť pre vecné dôvody alebo\npre osobu znalca. Ako vyplýva zo znenia citovaných ustanovení Trestného poriadku, je\nv kontexte práva obvineného na obhajobu konkrétnym účelom doručenia uznesenia\no pribratí znalca vytvorenie možnosti pre obhajobu napadnúť toto uznesenia pre vecné\ndôvody alebo pre dôvody týkajúce sa osoby znalca (potenciálna zaujatosť znalca), ktoré by\nmohli ovplyvniť kvalitu vyhotoveného znaleckého posudku. Ústavný súd je toho názoru, že\ndodatočným doručením jednotlivých uznesení o pribratí znalca bola regulárnym spôsobom\npre stranu obhajoby vytvorená možnosť uplatniť potenciálne námietky, či už týkajúce sa\n\n19\n\nvecnej stránky znaleckého dokazovania alebo týkajúce sa osoby pribratého znalca. Pokiaľ\nide o námietky sťažovateľa o absencii osobitného výsluchu znalcov, čo sa týka ich pomeru\nk obžalovaným, poukazuje ústavný súd na znenie ustanovenia § 11 zákona č. 382/2004 Z. z.\no znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, upravujúceho podmienky výkonu znaleckej činnosti, konkrétne\npovinnosti znalcov zabezpečiť nestrannosť znaleckého úkonu. Znalec pribratý v rámci\ntrestného konania k vypracovaniu znaleckého posudku pozná svoju povinnosť, ktorú mu\nukladá ustanovenie § 11 citovaného zákona (povinnosť oznámiť zadávateľovi skutočnosti\nzakladajúce jeho vylúčenie) a je navyše o uvedenej povinnosti poučený aj v samotnom\nuznesení o pribratí znalca. Mechanizmus garancie nestrannosti znaleckého úkonu je tak\ndostatočný a nie je potrebné ho dopĺňať osobitným výsluchom znalca, čo sa týka uvedenej\notázky. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd kvalifikuje predmetné\nnámietky sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu nezákonným znaleckým\ndokazovaním ako zjavne neopodstatnené.\n28. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa o porušení ustanovenia § 260 Trestného\nporiadku konajúcim súdom, majúcim podľa sťažovateľa za následok ukrátenie jeho\nprocesných práv, najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí vylúčil opodstatnenosť označenej\nnámietky. Najvyšší súd konštatoval, že obsah zápisnice z príslušného pojednávania svedčí\no zákonnom postupe predsedu senátu, ktorý opatrením v súlade s ustanovením § 260\nTrestného poriadku určil poradie výsluchu jednotlivých obžalovaných, tak aby boli vypočutí\nv neprítomnosti ostatných spoluobžalovaných, následne za prítomnosti všetkých\nvypočutých spoluobžalovaných bolo umožnené vzájomné kladenie otázok jednotlivým\nobžalovaným, ako aj ich obhajcom, pričom im bol súčasne poskytnutý obsah jednotlivých\nvýpovedí, aby sa k nim mohli riadne vyjadriť. Za uvedených okolností ústavný súd\nkvalifikuje tvrdenie sťažovateľa ako nepravdivé, a teda zjavne neopodstatnené.\n29. Najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí rovnako potvrdil neopodstatnenosť tvrdení\nsťažovateľa, ktorý namietal, že sa prvostupňový súd odmietol zaoberať ním uplatnenými\nnámietkami zaujatosti. V tomto smere dovolací súd poukázal na obsah relevantných\nustanovení Trestného poriadku (§ 31 ods. 1 a § 32 ods. 6), pričom konštatoval, že obsah\nspisového materiálu preukazuje, že námietky sťažovateľa smerovali predovšetkým\n20\n\nk spôsobu konania a rozhodovania prvostupňového súdu, na základe čoho konajúci súd\naplikoval ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku a o predmetných námietkach nekonal.\nÚstavný súd, vychádzajúc z uvedeného, kvalifikuje predmetnú námietku sťažovateľa ako\nzjavne neopodstatnenú.\n30. Najvyšší súd sa v dovolacom rozhodnutí riadne vysporiadal aj s námietkou\nsťažovateľa týkajúcou sa uloženej povinnosti sťažovateľa nahradiť spôsobenú škodu.\nV tomto kontexte najvyšší súd uviedol: „V súvislosti s námietkou obvineného týkajúcej sa\nnáhrady škody najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 287 ods. 1 Trestného poriadku,\npodľa ktorého ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu,\nuvedenú v § 46 ods. 1 Trestného poriadku, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju\npoškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná\nprekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej\nneuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku,\nktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody\nspôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola\ndosiaľ uhradená. Z popisu skutku v bode 5/ rozsudku Špecializovaného trestného súdu je\nzrejmé, že konaním obvineného\n\n(a ďalších osôb) bola poškodenej\n\nspôsobená škoda vo výške 12.262,20 Eur. Poškodená si uvedenú škodu\nv trestnom konaní proti\n\na spol. vedenom pod sp. zn. PK-1T 26/2011\n\nriadne a včas uplatnila, preto súd správne postupoval, keď obvineného zaviazal na náhradu\nškody poškodenej.“ Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu,\nústavný súd kvalifikuje tvrdenia sťažovateľa o tom, že bol poškodenou uplatnený nárok\nneurčitý a nepresný, ako nepravdivé, a teda zjavne neopodstatnené.\n31. K námietkam sťažovateľa o nedostatočnom zdôvodnení výšky uloženého trestu\npoukazuje ústavný súd na relevantné časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu a druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu, ktoré\nopierajú výšku trestu, ktorý bol sťažovateľovi uložený, o priťažujúcu okolnosť, že sa\nsťažovateľ dopustil viacerých trestných činov závažného charakteru, a tiež o skutočnosť\nabsencie poľahčujúcich okolností. Takéto, aj keď stručné zdôvodnenie výšky uloženého\n\n21\n\ntrestu sa javí ústavnému súdu ako dostatočne náležité a zároveň logické, a teda ústavne\nkonformné.\n32. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o neregulárnom postupe dovolacieho\nsúdu, keď podľa jeho názoru najvyšší súd mal, ale nepostupoval a nerozhodoval\nna verejnom zasadnutí podľa ustanovenia § 384 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd\npoukazuje na ustanovenie § 382 písm. c) Trestného poriadku, ktoré najvyšší súd aplikoval\npo zistení, že argumentácia, ktorú sťažovateľ vo svojom dovolaní prezentoval v rámci\njednotlivých dovolacích dôvodov, nie je subsumovateľná pod príslušné sťažovateľom\nvymedzené dovolacie dôvody, na základe čoho dovolanie bez preskúmania veci\nna neverejnom zasadnutí odmietol. Námietka sťažovateľa sa tak javí ústavnému súdu ako\nneopodstatnená. Sťažovateľ dovolaciemu konaniu pred najvyšším súd vytýka aj porušenie\njeho práva na zákonného sudcu, keď podľa jeho mienky predsedníčka senátu svojím\nopatrením, ktorým bol kreovaný senát prejednávajúci dovolanie sťažovateľa, nerešpektovala\nvýkladové pravidlá rozvrhu práce. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že súčasťou\npovinných náležitosti sťažnosti na porušenie práv v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1\ns odkazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sú aj dôkazy preukazujúce\nnamietané tvrdenia porušenia dotknutých práv, ktoré je sťažovateľ povinný k sťažnosti\npriložiť. Dotknuté opatrenie predsedníčky senátu, na základe ktorého určila zloženie členov\nsenátu a z ktorého by bolo možné overiť regulárnosť postupu pri jeho kreovaní, teda\npotvrdiť či vyvrátiť pravdivosť tvrdení sťažovateľa, sťažovateľ k svojej sťažnosti nepriložil.\nSvoje tvrdenia o neregulárnosti postupu predsedníčky senátu takto sťažovateľ nepreukázal,\nna základe čoho ústavný súd označenú námietku hodnotí ako neopodstatnenú.\n33. V závere ústavný súd poznamenáva, že z množstva ostatných sťažovateľom\nprednesených námietok majú niektoré námietky iba podobu všeobecných tvrdení\nbez uvedenia konkrétnych skutočností a niektorým chýba ústavnoprávna relevancia. Ako\ntaké ich ústavný súd kvalifikuje ako zjavne neopodstatnené. Ostatné zo sumáru\nprezentovaných námietok vo svojej podstate prezentujú stanovisko o porušení princípu\nrovností strán a zásady kontradiktórnosti konania, keď podľa vyjadrenia sťažovateľa\nv priebehu súdneho konania boli preferované návrhy obžaloby a dôkazy navrhované stranou\nobhajoby bezdôvodne odmietnuté. V tomto smere ústavný súd poukazuje na časť\n22\n\nodôvodnenia druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu, kde tento uviedol: «K najviac\nnamietaným výhradám obžalovaných je potrebné uviesť, že právo na obhajobu bolo\nzachované, obžalovaní mali možnosť sa zúčastniť každého pojednávania, vykonávania\ndôkazov na hlavnom pojednávaní aj v prípravnom konaní, mali zabezpečenú obhajobu\npočas celého konania, pričom aj ich právni zástupcovia v plnom rozsahu uplatňovali svoje\nprocesné práva. Obžalovaným bolo umožnené vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,\nvrátane k výpovediam svedkov a spoluobžalovaným, pričom im súd dokonca dal k dispozícii\nzápisnice z výsluchov týchto, práve za účelom vyjadrenia sa k nim (č. l. 7 677, 7 705).\nSkutočnosť, že súd akceptoval výlučne návrhy prokurátora na doplnenie dokazovania,\npričom návrhy obhajoby neakceptoval nezodpovedá skutočnosti. Zo spisového materiálu je\nzrejmé, že súd vykonával aj dôkazy navrhované obhajobou, popr. priamo obžalovanými, či\nuž išlo o výsluchy „ich“ svedkov, poprípade aj nariadil, na ich návrh, ďalšie znalecké\ndokazovanie. Okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal všetky dôkazy, ktorých vykonanie\nnavrhovali jednotliví obžalovaní, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.\nNemožno sa preto stotožniť s tvrdením uvádzaným v jednom odvolaní, že prvostupňový súd\nservilne prijal všetky návrhy prokurátora, naopak zo spisového materiálu je zrejmé,\nže niektorí advokáti v snahe vyhovieť všetkým požiadavkám svojich klientov sa\ndostali na hranu, ak nie trestných kódexov, tak prinajmenej zákona o advokácii\n(zák. č. 335/2012 Z. z.).» V nadväznosti na uvedené ústavný súd dodáva, že obsah\nodôvodnenia prvostupňového rozsudku jasne preukazuje prezentovaný záver odvolacieho\nsúdu, a síce, že v trestnej veci sťažovateľa boli vykonané aj návrhy strany obhajoby a boli\nvypočutí aj ňou navrhovaní svedkovia, pričom všetky jednotlivé výpovede svedkov, ako aj\nobžalovaných boli náležite vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené považuje námietku sťažovateľa o porušení princípu\nrovnosti strán a zásady kontradiktórnosti konania za neopodstatnenú.\n34. Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\nv časti namietaného porušenia všetkých označených práv uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tdo V 15/2015 zo 7. júna 2016 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013\nz 28. novembra 2013 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n23\n\n35. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné\nrozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. januára 2019\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "svedok-ochrana", "svedok-výsluch svedka", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 665/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 665/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:efcf2ebb-537c-45a5-92d0-ddb6b07e3623", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.595.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 595/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 595/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.595.2022.1"}, {"guid": "ussr:e97c5b6e-1e4b-4aaf-b667-26f197b0b4bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.566.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 566/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 566/2022 z 19. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.566.2022.1"}, {"guid": "ussr:9a2b818c-9c91-4988-a54f-65e4bd4ccdb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.211.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 211/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.211.2022.1"}, {"guid": "ussr:d719d9dd-89fe-4e30-b18f-a61916146a4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.581.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.581.2021.1"}, {"guid": "ussr:0b36d9af-061d-4d36-a81b-b332d58dd845", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.129.2021.1"}, {"guid": "ussr:d53e7bdf-f4c8-4dbe-b17b-f844e6ac90d5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.66.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.66.2021.1"}, {"guid": "ussr:0d87f676-a6ed-4ce4-89b1-334a46fb526e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 535/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 535/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.535.2020.1"}, {"guid": "ussr:1514462b-c7d1-4cc2-ab98-cdf9d59e1388", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.381.2020.1"}, {"guid": "ussr:f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1"}, {"guid": "ussr:bd4574a2-7a21-4545-a7b9-b33b9131a8c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.112.2020.1"}, {"guid": "ussr:9c9d6404-e782-48b7-b108-e024dc60a8ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.113.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 113/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2020 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.113.2020.1"}]}