{"guid": "ussr:6a973891-c92d-4d1d-9207-94b86037cb28", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 84/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 84/2019 z 23. 5. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. mája 2019, sp. zn. II. ÚS 84/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2019-05-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6a973891-c92d-4d1d-9207-94b86037cb28", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.84.2019.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 84/2019-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra\nMolnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n, zastúpeného\nADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene\nktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5\nods.\n\n4\n\nDohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nŠpecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a prípisom\nŠpecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n4. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu\n(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a prípisom\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 2/2019\nz 23. januára 2019.\n2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne\nstíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d)\na e), ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 písm. i), § 140 písm. b) a c) a § 141\npísm. a) Trestného zákona a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.\n2.2 Špecializovaný súd napadnutým uznesením sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 21. decembra 2018 podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) žiadosť\nsťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. decembra 2018 zamietol, podľa § 72\nods. 1 písm. b), § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľa\ndohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 81\nods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ponuku sťažovateľa na nahradenie väzby\nzložením peňažnej záruky neprijal.\nProti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,\nv rámci ktorej vzniesol aj námietku zaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu.\n\n2\n\nNa sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti proti senátu „4T“ reagoval\nšpecializovaný súd napadnutým prípisom sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019\noznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti s poukazom na § 32\nods. 6 Trestného poriadku konať nebude, pretože o takej námietke už bolo rozhodnuté\nuznesením špecializovaného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14539 z 13. novembra 2018.\nO sťažnosti sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu\nz 21. decembra 2018 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 2/2019\nz 23. januára 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.\n2.3 Sťažovateľ v prvom rade namieta zaujatosť sudcov tvoriacich senát „4T“\nšpecializovaného súdu, ktorí rozhodovali a rozhodli o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie\nz väzby\n\nna\n\nslobodu,\n\npretože\n\nv napadnutom\n\nuznesení\n\nšpecializovaného\n\nsúdu\n\nz 21. decembra 2018 argumentovali prejudikovanými výrokmi o vine sťažovateľa, ktoré\nnaznačujú, že sťažovateľa považujú za vinného skôr, ako bola zákonným spôsobom\npreukázaná jeho vina. Ako dôkaz o zaujatosti sudcov konajúceho senátu sťažovateľ\npoukázal na argumentáciu uvedenú v predmetnom uznesení špecializovaného súdu,\nv ktorom mal tento okrem iného uviesť:\n«Treba poukázať na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina,\nktorej riadiacimi osobami mali byť obžalovaní\n\na jeho brat\n\n...\n\nKonkrétna obava z kolúzneho konania plynie u obžalovaného\nz toho, že ihneď po zadržaní jedného z dealerov drog spolu s obžalovaným\nstotožnili svedkov, ktorí proti ním vypovedali a nižšie postaveným členom skupiny\nmali vydať pokyn, aby týchto „vybavili.“\n... Napokon aj samotná úkladná vražda poškodeného\n(skutok 10 obžaloby) mala byť nimi spáchaná práve preto, že začal spolupracovať\ns políciou.\n... dôvod preventívnej väzby je u obžalovaného\n\ndaný najmä\n\ncharakterom, závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti.»\nVzhľadom na uvedenú argumentáciu si podľa názoru sťažovateľa senát „4T“\nšpecializovaného súdu ponechal predsudok voči sťažovateľovi, keďže rozhodoval\naj v totožnej trestnej veci proti spoluobvineným (tzv. kajúcnikom), ktorí spolupracovali\n\n3\n\ns orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli na základe dohôd o vine a treste odsúdení\npráve senátom „4T“ špecializovaného súdu a tento v rozsudku, ktorým odsúdil\nspoluobvinených sťažovateľa, uvádza viaceré odkazy priamo na sťažovateľa a jeho rolu\nv zločineckej skupine, z ktorej je sťažovateľ podozrivý. Podľa názoru sťažovateľa\nsa argumenty špecializovaného súdu neobmedzujú iba na popis hodnotenia dôkazov,\nale obsahujú aj posúdenie situácie tak, ako by išlo o zákonným spôsobom preukázané\nskutočnosti, čím majú dokazovať, že špecializovaný súd už pred dokázaním viny považuje\nsťažovateľa za vinného.\nPodľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo v prvom rade\nnapadnutým prípisom špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019\noznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti s poukazom na § 32\nods. 6 Trestného poriadku konať nebude, pretože o takej námietke už bolo rozhodnuté\nuznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 13. novembra 2018. Predmetný\nprípis špecializovaného súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny a svojvoľný vzhľadom\nna absenciu riadneho odôvodnenia. Podľa názoru sťažovateľa došlo k odmietnutiu\nspravodlivosti tým, že špecializovaný súd sa vznesenou námietkou zaujatosti vôbec\nnezaoberal, v dôsledku čoho sťažovateľ nedostal možnosť obrany proti pochybnostiam\no nestrannosti špecializovaného súdu podaním opravného prostriedku, z čoho je zrejmé,\nže špecializovaný súd nedbal na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť\nsudcu.\nPodľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených práv následne došlo\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019,\nktorým nebolo napravené pochybenie špecializovaného súdu v súvislosti s rozhodovaním\no predmetnej námietke zaujatosti.\n2.4 Sťažovateľ v druhom rade namieta, že jeho sťažnosť proti rozhodnutiu\nšpecializovaného súdu z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie\nz väzby na slobodu bola napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019\nz 23. januára 2019 zamietnutá bez posúdenia a odôvodnenia sťažovateľom uvedených\nprocesných námietok. Sťažovateľ vo všeobecnosti namieta, že rozhodnutia najvyššieho\nsúdu o jeho väzbe sú takmer identické a súdy odôvodňujú trvanie jeho väzby tými istými\n\n4\n\nväzobnými dôvodmi. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že frekvencia\nsťažovateľom podávaných žiadostí neumožňuje, aby konajúci súd v takej krátkej dobe\nod posledného rozhodovania mohol dospieť k zásadne iným ako už formulovaným\nzáverom. Podľa názoru sťažovateľa sa právny názor najvyššieho súdu javí až príliš\nformalistický a z ústavného hľadiska neudržateľný.\nSťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne\nstanovisko, resp. sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdením\n(obsiahnutým\n\nv\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľa\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nšpecializovaného\n\nsúdu\n\nz 21. decembra 2018), že z obsahu „objavenej nahrávky na SD karte“ podľa jeho názoru\nnevyplývajú žiadne „ovplyvňovacie, podplácacie, ani vyhrážacie metódy“ zo strany\nsťažovateľa a jeho brata, pričom ďalej tvrdí, že v predmetnej nahrávke s bratom vôbec\nnevystupujú.\n3. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru\nsťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami\nšpecializovaného súdu, resp. najvyššieho súdu došlo tým, že\n-\n\nšpecializovaný\n\nsúd\n\nsa\n\nnáležite\n\nnezaoberal\n\nnámietkou\n\nzaujatosti\n\nvznesenou sťažovateľom v rámci jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a najvyšší súd toto sťažovateľom tvrdené\npochybenie špecializovaného súdu následne nenapravil;\n- najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu špecializovaného súdu\nz 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)\nnapadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 arbitrárne a bez posúdenia\na odôvodnenia sťažovateľom uvedených procesných námietok zamietol.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\nna osobnú slobodu\n\na bezpečnosť, základné právo na rozhodnutie o zákonitosti väzby nestranným súdom,\nzákladné právo na preskúmanie procesných a hmotnoprávnych podmienok pozbavenia\nslobody podľa čl. 17, ods. 2 a 5 a Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane\n\n5\n\nľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu\nsp. zn. BB-4T/36/2018 z 21.12.2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 5Tost/2/2019 z 23.01.2018 (ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť 23. 1. 2019,\npozn.) a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/36/2018 z 08.01.2019\nv súvislosti s námietkou zaujatosti porušené boli.\n2. Uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/36/2018 zo dňa\n21.12.2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost/2/2019 z 23.01.2019\na rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/36/2018 z 08.01.2019 sa\nzrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a Špecializovanému trestnému súdu pracovisko\nBanská Bystrica sa prikazuje, aby sťažovateľa\n\nprepustil neodkladne\n\nna slobodu.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 415,51 Eur z dôvodu\nprávneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom, ktoré sú špecializovaný\ntrestný súd Banská Bystrica a Najvyšší súd SR Bratislava povinní zaplatiť do dvoch\nmesiacov od vyhlásenia tohto Nálezu.\nAdvokát vykonal dva úkony právnej služby /1. prevzatie a príprava veci. 2. napísanie\nústavnej sťažnosti/, za jeden úkon právnej pomoci v roku 2019 prislúcha odmena v sume\n163,33 Eur + 9,80 Eur rež. paušál + DPH.\nAdvokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty.\n4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur,\nktoré sú mu špecializovaný trestný súd Banská Bystrica a Najvyšší súd SR Bratislava\npovinní vyplatiť do dvoch mesiacov od vyhlásenia toto Nálezu.“\nII.\nRelevantná právna úprava\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n6\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nnávrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa\nčl. 127 ústavy.\n10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\n12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá\ntvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej\nzákladné práva a slobody.\n13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\nSťažovateľom označené referenčné právne normy\n14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nlen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n15. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n16. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\nIII.\nPrávne hodnotenie a závery ústavného súdu\n17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.\nzákona o ústavnom súde.\n\n8\n\n18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného\npráva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018, prípisom\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019 a uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019, pričom podľa názoru sťažovateľa k porušeniu\nním označených práv malo dôjsť tým, že\n-\n\nšpecializovaný\n\nsúd\n\nsa\n\nnáležite\n\nnezaoberal\n\nnámietkou\n\nzaujatosti\n\nvznesenou sťažovateľom v rámci jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a najvyšší súd toto sťažovateľom tvrdené\npochybenie špecializovaného súdu následne nenapravil;\n- najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu špecializovaného súdu\nz 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)\nnapadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 arbitrárne a bez posúdenia\na odôvodnenia sťažovateľom uvedených procesných námietok zamietol.\n19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom\nzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n20. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť\nsťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),\nvšeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné\nnáležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)\na či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n21. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované\nargumenty ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti pre nedostatok právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n\n9\n\nK namietanému\n\nporušeniu\n\noznačených\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\nuznesením\n\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018\n22. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 ústavný súd konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ústavy\nvyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nje založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu\nvyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,\nže sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím\njemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,\nodmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie.\nZ uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha\nústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo\nslobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu.\nPodstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný\nprostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu\nk základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje\nodstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.\nPodľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci\nv konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie\nprocesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej\nprocesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.\n23. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 21.\n\ndecembra\n\n2018\n\nsťažnosť,\n\no ktorej\n\nrozhodol\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nuznesením\n\nsp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho\nopravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorom bolo\naj rozhodnuté.\n\n10\n\nZ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu\nsvojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd,\nčo vylučuje právomoc ústavného súdu.\n24.\n\nVychádzajúc\n\nz uvedeného,\n\nústavný\n\nsúd\n\npri\n\npredbežnom\n\nprerokovaní\n\nústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu\nsp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona\no ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\nK namietanému\n\nporušeniu\n\noznačených\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\nprípisom\n\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019\n25. Vo vzťahu k namietanému prípisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 8. januára 2019 ústavný súd v úvode konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ namieta, že o jeho\nžiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval senát špecializovaného súdu, ktorého\nsudcovia boli proti jeho osobe zaujatí, potom bolo z hľadiska požadovanej ochrany\noznačenému právu sťažovateľa rozhodujúcim, aby túto skutočnosť namietal, a úloha\nústavného súdu následne spočíva v zhodnotení, ako sa s touto námietkou dotknutý senát\nvysporiadal.\n26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ námietku\nzaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu skutočne vzniesol v rámci sťažnosti proti\nuzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a odôvodnil\nju tým, že tento senát v minulosti rozhodoval v totožnej veci proti spoluobvineným, ktorí\nspolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli odsúdení týmto senátom\nna základe dohôd o vine a treste, a pritom rozsudok obsahuje viaceré odkazy na sťažovateľa\na jeho rolu v zločineckej skupine, z ktorej je podozrivý. Tieto skutočnosti mali podľa názoru\nsťažovateľa vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnej nezaujatosti konajúcich sudcov\nproti nemu.\n\n11\n\n27. Na uvedené špecializovaný súd reagoval napadnutým prípisom sp. zn. BB4 T 36/2018 z 8. januára 2019 oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke\nzaujatosti s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku konať nebude, pretože o takej\nnámietke už bolo rozhodnuté uznesením špecializovaného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14539\nz 13. novembra 2018. Špecializovaný súd dodal, že na tomto závere nič nemení skutočnosť,\nže vtedy rozhodoval súd o námietke zaujatosti podanej spoluobžalovaným, lebo aj jeho\nnámietka bola podaná z úplne rovnakých dôvodov ako sťažovateľova.\n28. Uznesením č. k. BB-4 T 36/2018-14539 z 13. novembra 2018 špecializovaný súd\nrozhodol výrokom, že „podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku senát 4T Špecializovaného\ntrestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v zložení predseda senátu JUDr. Igor Králik\na členovia senátu JUDr. Oldřich Kozlík a JUDr. Peter Pulman, LL.M. nie sú vylúčení\nz vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obvinenému\na spol., vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica,\npod sp. zn. BB- 4T/36/2018“.\n29. Špecializovaný súd sťažovateľovi v napadnutom prípise ozrejmil, že z výroku\noznačeného rozhodnutia jasne vyplýva, že senát „4T“ nie je vylúčený z vykonávania\núkonov v celej trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-4 T 36/2018, „to znamená, že nielen\nobžalovanému\n\n, ale aj voči Vám...“.\n\n30. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že špecializovaný\nsúd na námietku zaujatosti sťažovateľa adekvátne reagoval poukazom na konkrétne\nustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, t. j. na § 32 ods. 6\nTrestného poriadku, a jasne a zreteľne uviedol dôvody, prečo aplikoval práve túto normu.\nPodľa názoru ústavného súdu forma odpovede špecializovaného súdu, ako aj jej obsah plne\nzodpovedajú zneniu, zmyslu, ale aj účelu použitého ustanovenia Trestného poriadku.\n31. Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že špecializovaný súd sa jeho\nnámietkou zaujatosti riadne nezaoberal, práve naopak, touto sa náležite zaoberal, avšak\nvýsledkom tejto jeho činnosti bol záver, že príslušné zákonné ustanovenie mu nedovoľovalo\n\n12\n\no námietke konať, čo je z hľadiska ochrany práv sťažovateľa podstatným. Špecializovaný\nsúd svoj názor presvedčivo odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami.\n32. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa v časti smerujúcej proti prípisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018\nz 8. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019\n33. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 ústavný súd zistil dôvod na odmietnutie ústavnej\nsťažnosti v tejto časti, a to jej zjavnú neopodstatnenosť.\n34. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je\nzjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne\naplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, možno o zjavnej\nneopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo\nnamietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).\n35. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť v súvislosti\ns nedostatočným preskúmaním zákonnosti jeho väzby, ústavný súd poznamenáva, že nie je\n\n13\n\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).\n36. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené\nosobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,\nna základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré\ngarantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty\na vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06,\nIII. ÚS 122/2012), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\npreskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti\npritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody\n(obdobne napr. III. ÚS 374/09).\n37. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho\nsúdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré\nnajvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť\nalebo nemal byť ponechaný vo väzbe, či malo, prípadne nemalo byť jeho žiadosti\no prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila\nna posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa\n\n14\n\nvysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia\nústavnoprávne akceptovateľné.\n38. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú\nsťažnosť\n\nsťažovateľa\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk\n\nnapadnutému\n\nuzneseniu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019.\n39. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019\npri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie jednak\nformálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľa.\nK dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že o ňom nie sú\npochybnosti, keďže 29. októbra 2018 bola na sťažovateľa podaná obžaloba z rozsiahlej\n(10 skutkov, z ktorých viaceré boli spáchané niekoľkými čiastkovými útokmi)\na mimoriadne závažnej trestnej činnosti (vrátane úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2\npísm. d), e), ods. 3 písm. b) Trestného zákona). Najvyšší súd následne konštatoval,\nže od posledného rozhodovania o väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku nezistil, že by\nsa podozrenia proti sťažovateľovi akokoľvek rozptýlili. Naopak, na hlavnom pojednávaní\n8. januára 2019 súd schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom a spoluobvineným\na 10. januára 2019 prokurátor predniesol obžalobu.\nPokiaľ ide o uplatnené väzobné dôvody, najvyšší súd nepovažoval za účelné ich\nznova opakovať, keďže v napadnutom uznesení špecializovaného súdu z 21. decembra\n2018, ako aj vo všetkých skôr vydaných rozhodnutiach (na ktoré najvyšší súd v napadnutom\nrozhodnutí poukázal) ich súdy podrobne rozviedli a na ich aktuálnosti sa nič nezmenilo.\nK výhrade sťažovateľa, že súdy pristupujú k jeho žiadostiam len formálne, keďže\nodôvodnenia rozhodnutí sú takmer identické, najvyšší súd uviedol, že táto okolnosť je daná\nfrekvenciou ním podaných žiadostí, ktorá neumožňuje, aby konajúci súd v takej krátkej\ndobe od posledného rozhodovania mohol dospieť k zásadne iným ako už skôr\nformulovaným záverom. Napokon aj v prípade predmetnej naposledy podanej žiadosti\nsťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ túto žiadosť o prepustenie z väzby\nnijako bližšie neodôvodnil a podal ju ihneď na ďalší deň po doručení uznesenia k tej\npredchádzajúcej.\n\n15\n\nK výhrade sťažovateľa, podľa ktorej u neho medzičasom pominula obava\nz kolúzneho konania, najvyšší súd upozornil, že príslušné súdy môžu pri svojom rozhodnutí\nprihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa\no dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, a teda len zo samotnej skutočnosti,\nže vo veci už bola podaná obžaloba, nemožno automaticky vyvodiť, že by sa obava\nz pôsobenia obžalovaného na svedkov medzičasom rozplynula (R 56/2007). Uvedené platí\no to viac, že v prípade sťažovateľa súdy dlhodobo poukazujú na konkrétne skutočnosti,\nktoré takýto ich postup odôvodňujú. Najvyšší súd zároveň poukázal na údajné postavenie\nsťažovateľa v hierarchii zločineckej skupiny, na čele ktorej mal stáť spolu s bratom\n.\nVychádzajúc z uvedených úvah, najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú\nzamietol.\n40. Vzhľadom na zidentifikovanie sa najvyššieho súdu v súvislosti s existenciou\nväzobných dôvodov u sťažovateľa s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho\nrozhodnutí ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju judikatúru, podľa ktorej\nrozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane,\npretože obe konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok (obdobne II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 320/2012). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného\nposudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (pozri IV. ÚS 350/09). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu\nk väzobným veciam (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, III. ÚS 461/2015), uvádza,\nže odôvodnenie\n\nuznesenia\n\ndruhostupňového\n\nsúdu\n\nodkazujúce\n\nna\n\npredchádzajúce\n\nrozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne\nakceptovateľnú alternatívu odôvodnenia, a preto pokiaľ prvostupňový súd zodpovie\nna všetky relevantné argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto\nposúdením stotožní, potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa\nnie je v zásade dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž\nje, že strane boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (obdobne\nnapr. II. ÚS 102/2018, I. ÚS 379/2018).\n\n16\n\n41. Špecializovaný súd v uznesení sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018\nk splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,\nže skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu\na existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ, poukázal na vykonané\ndokazovanie, z ktorého vyplývala dôvodnosť trestného stíhania, a to z nazhromaždených\ndôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise. Sťažovateľ pritom podozrenie zo spáchania\nskutkov podľa názoru konajúceho súdu nevyvrátil. Špecializovaný súd konštatoval,\nže od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa vôbec neoslabila.\n42. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku špecializovaný\nsúd videl nielen v skutočnosti, že sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí vysoký\naž doživotný trest odňatia slobody, ale predovšetkým v tom, že sa mal spolu s ďalším\nobžalovaným dlhodobo ukrývať v Českej republike, kde majú zázemie, a to byt\na podnikateľské aktivity.\n43. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku špecializovaný\nsúd poukázal na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina, ktorej jednou\nz riadiacich osôb mal byť aj sťažovateľ, bežne používala násilie alebo hrozbu\nbezprostredného násilia na upevňovanie svojho vplyvu, na vynucovanie si disciplíny medzi\njej členmi, na prinútenie zotrvania členov v skupine, na zastrašovanie konkurencie,\nna vyhrážanie sa v prípade spolupráce s políciou atď. Konkrétna obava z možného\nkolúzneho konania podľa názoru špecializovaného súdu plynula z toho, že ihneď\npo zadržaní jedného z „dealerov drog“ stotožnili svedkov, ktorí proti nim vypovedali,\na nižšie postaveným členom skupiny mali vydať pokyn, aby týchto „vybavili“.\nTieto zistenia zapadali do výpovedí viacerých svedkov, ktorí tiež deklarovali svoje obavy\nzo zastrašovania, resp. fyzického násilia aj zo strany sťažovateľa. Špecializovaný súd\nv súvislosti s odôvodnením tohto väzobného dôvodu poukázal tiež na objavenú nahrávku\nna SD karte, z ktorej vyplynulo, že obaja obžalovaní, t. j. aj sťažovateľ, chceli podplatiť\npoškodeného v ich inej trestnej veci s cieľom zmeny jeho výpovede a pre prípad, že by sa\ns týmto návrhom poškodený nestotožnil, skrytou formou sa mu mali vyhrážať ďalšími\nnásledkami. Napokon aj samotná úkladná vražda mala byť nimi spáchaná práve preto,\n\n17\n\nlebo poškodený začal spolupracovať s políciou. Špecializovaný súd zároveň konštatoval,\nže dôvod kolúznej väzby podaním obžaloby nepominul, lebo práve súdne konanie\nje najdôležitejším úsekom trestného konania, na ktorom budú vykonané všetky relevantné\ndôkazy spôsobilé na to, aby všeobecný súd mohol spoľahlivo rozhodnúť v merite veci.\n44. Napokon k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nšpecializovaný súd uviedol, že preventívna väzba je u sťažovateľa daná najmä charakterom,\nzávažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti, ale aj predchádzajúcou\ntrestnou činnosťou, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Podľa vyjadrenia svedkov obaja\nobžalovaní, teda aj sťažovateľ, boli dlhú dobu častými, pravidelnými užívateľmi rôznych\ndruhov omamných a psychotropných látok. Navyše z dôkazov malo vyplývať, že sťažovateľ\nsvoj osobný život prispôsobil fungovaniu v zločineckej skupine, nemal riadne pracovné\nnávyky ani žiadny legálny zdroj príjmov, ale práve vysoké finančné zisky z trestnej\nčinnosti, a preto existuje dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.\n45. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,\nako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,\nresp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné.\nJedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17\nods. 5 ústavy. Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím\ndo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17\nods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).\n46. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy opakovane uviedol,\nže vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh\nna konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby\na nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu\nnevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie\nmôže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\n\n18\n\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,\nktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného\nzákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva\npodľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie\nokolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť\nna základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne\nIII. ÚS 271/07).\n47. Ústavný súd však zároveň opätovne pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej\ninštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec\npozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n48. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,\na preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd\ndo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia\nzávažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako\naj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom\nporiadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody\n(II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo\n„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie\nosobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo\nodkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou\nzáväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé\npozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je\nochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).\n\n19\n\n49. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len\nvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že\na) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký\ntrest,\nb) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť\nobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo\nc) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\n50. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe\nosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje\naj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe\nkoná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné\nkonanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.\nO sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná\na rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase\na mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,\nak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje\nobvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť\nobvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno\nrozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho\nneprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192\nods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán\nsprávnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť,\na konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.\n\n20\n\n51. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2\nústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej\nslobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu\nkonajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych\npredpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku),\nale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho\nporiadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú\npred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.\n52. Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného\nna účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré\nodôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia\ntrestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Inými slovami, z citovaných\nčlánkov ústavy a dohovoru vyplýva, že je výsostným právom, ale aj povinnosťou\nvšeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu\nskutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku\nz pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth\nc. Rakúsko, 1991).\n53. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\n(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého\ndôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z jeho\nodôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1\npísm. a), b) a c) Trestného poriadku, pre ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej\nslobode, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad\nrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného\npráva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,\nkeď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval\na aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným\ndokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.\n\n21\n\n54. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby\nsťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\nŠpecializovaný súd vymedzil dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného\nporiadku ich zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne\nskutočnosti vyplývajúce z trestného spisu.\nNajvyšší súd následne v rámci záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia špecializovaného súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové\nzávery odôvodňujúce väzbu sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo\na podľa názoru ústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania\nobvineného, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c),\npodľa ktorého argumentum a simili „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano\njako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže\nby uváděné důvody byly mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení\nzákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku,\nrozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku,\nrozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J.,\nBOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.).\n55. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej\nneodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v súvislosti s hodnotením\ndôkaznej situácie týmto súdom vníma ústavný súd ako tendenčné. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení\nobvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje\ndostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky\nskutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá\nexistenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok\no tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy\nod všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (Fox, Cambell a Hartley c. Veľká\nBritánia z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení\nobvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní,\n\n22\n\nv dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď\npotvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak ako to vyplýva aj z komentovaného\nznenia dohovoru: „Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty,\nkteré jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray\nproti Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov.\ntéž Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutečnosti,\nna nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné\nk odůvodnění odsoudzení, nebo i k podání obžaloby, čož je předmětem až další fáze\ntrestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04\na č. 8723/05, § 75, ]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská\númluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby\npodľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas\nprípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).\nAko pritom z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, v predmetnej veci\nsa v priebehu prípravného konania pôvodné dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných\ntrestných činov sťažovateľom nerozptýlilo, ale práve naopak, posilnilo, keďže 29. októbra\n2018 bola na sťažovateľa podaná obžaloba.\nNapokon pokiaľ ide o všeobecne formulovanú námietku sťažovateľa, že najvyšší súd\nv napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko k jeho tvrdeniu (obsiahnutému\nv sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu z 21. decembra 2018),\nže z obsahu „objavenej nahrávky na SD karte“ nevyplývajú „ovplyvňovacie, podplácacie\na vyhrážacie metódy“ zo strany sťažovateľa a jeho brata, pričom ďalej tvrdí,\nže v predmetnej nahrávke s bratom vôbec nevystupujú, ústavný súd konštatuje,\nže z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je nepochybné, že v súvislosti s posúdením\nexistencie väzobných dôvodov u sťažovateľa sa tento súd v celosti (t. j. vrátane časti\ntýkajúcej sa posúdenia skutočností vyplývajúcich z obsahu „objavenej nahrávky na SD\nkarte“) zidentifikoval s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho rozhodnutí,\nčím\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nzároveň\n\njednoznačne\n\n(bližšie neodôvodnenému) tvrdeniu sťažovateľa.\n\n23\n\nzaujal\n\nstanovisko\n\nk predmetnému\n\n56. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní\npostupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou,\naby posudzoval smer vedenia\n\nvyšetrovania\n\nalebo aby sa\n\nzaoberal vhodnosťou\n\na opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom\nkonaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie\nďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové\na právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy\na čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda\naby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala\nz relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.\n57. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá je plne\naplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom a z ktorej vyplýva,\nže trestné konanie od svojho začiatku až do jeho konca je procesom, v ktorom sa v rámci\nvykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu\nzo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé\npochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia\nznamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli\nodstránené v jeho priebehu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,\nIV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba\njeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej\nrozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov\nvyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto\npovinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02),\nprípadne iné orgány verejnej moci na to určené. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného\nsúdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,\nv ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým\nprocesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný\nporiadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie\nv predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného\nkonania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú\n\n24\n\npotenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností\nkladených mu za vinu. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého\ntrestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany\nzákladných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpaní všetkých\nprocesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje\n(III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05, II. ÚS 294/06).\n58. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nv odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019, ktorým sa\nna druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,\nv spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018\njasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),\nb) a c) Trestného poriadku v danom štádiu súdneho konania. Skutočnosti, na ktorých obidva\nkonajúce súdy založili dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené\n(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru,\nže skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom špecializovaného súdu uviedol, možno\nspoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby. Odôvodnenie tohto\nrozhodnutia v otázke väzby sťažovateľa v spojení s rozhodnutím špecializovaného súdu\nje teda absolútne dostačujúce, jasné, určité, bez akýchkoľvek vnútorných rozporov.\nV zmysle použitej právnej úpravy sú prijaté závery najvyššieho súdu možné a bolo ich\npotrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania o osobnej slobode\nsťažovateľa.\nNajvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného súdu vyjadril svoj právny názor\nk jednotlivým námietkam sťažovateľa a ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu\ndotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktoré by bolo možné napadnuté\nuznesenie považovať za arbitrárne. Z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov\nkonajúcich o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že všeobecné súdy jednoznačne uviedli\ndôvody, pre ktoré považovali za potrebné žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby\nna slobodu zamietnuť. Všetkými pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa právne, ako aj\nskutkovo relevantnými otázkami sa konajúce súdy zaoberali a dali na ne dostatočne\npresvedčivé odpovede. Závery všeobecných súdov sú založené na racionálnych úvahách\n\n25\n\nvychádzajúcich z dokazovaním zistených skutočností a na ústavne konformnom výklade\nrelevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu\n59. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným\nv jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\ntohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho\nsúdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho\nnázoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol\nnahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd zároveň opätovne\npripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam\nvšeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí\nvšeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie\nkonformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou\na vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu\nje predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa\npri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,\nIII. ÚS 522/2011).\n60. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu (v spojení s uznesením špecializovaného súdu) v kontexte argumentov\nsťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho\npovahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa\n§ 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, a všetky okolnosti danej trestnej veci\nmožno jeho rozhodnutie považovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti\nväzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery najvyššieho súdu\nso zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne\na z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto\n\n26\n\nnebolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2\na 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n61. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím\nna svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti\nsmerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n62. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n63. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. mája 2019\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "väzba-dôvody väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3aa64dc1-3420-4e05-b9af-ca36e0fe3d49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.379.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.379.2018.1"}, {"guid": "ussr:794f2ade-3dfe-491e-a06e-8b1e1d0d0cc0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.102.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 102/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/2018 z 8. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-08", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.102.2018.1"}, {"guid": "ussr:fa85f595-7ce5-46be-ba40-2b27768ba4e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 461/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 461/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:bf297d26-7a16-4fa4-a78a-41ce5dbbf722", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 122/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 122/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf297d26-7a16-4fa4-a78a-41ce5dbbf722"}, {"guid": "ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 522/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 522/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec"}, {"guid": "ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 51/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 51/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098"}, {"guid": "ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a"}, {"guid": "ussr:39b33430-9a8e-45d5-9639-ed43812abc75", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39b33430-9a8e-45d5-9639-ed43812abc75"}, {"guid": "ussr:69fddc78-11ef-49bc-a6d7-378deed86dec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 374/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 374/09 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69fddc78-11ef-49bc-a6d7-378deed86dec"}, {"guid": "ussr:5e425ad9-c4e7-4e09-954b-e50fdf1f53a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 314/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/09 z 21. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-21", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e425ad9-c4e7-4e09-954b-e50fdf1f53a3"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 217/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5208407a-f07f-488b-8393-8d7a1324e813", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 149/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 149/08 z 6. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-06", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5208407a-f07f-488b-8393-8d7a1324e813"}, {"guid": "ussr:a3f3a510-1695-4aca-9262-a3b62622aaff", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 41/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 41/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3f3a510-1695-4aca-9262-a3b62622aaff"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 220/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 220/07 z 19. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-19", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528"}, {"guid": "ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921"}, {"guid": "ussr:bf4368ab-333e-46b0-b7a7-e2885c16abca", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 291/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 291/06 z 27. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-27", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf4368ab-333e-46b0-b7a7-e2885c16abca"}, {"guid": "ussr:83f38978-660a-432d-baf1-6bc753a67b81", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 294/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83f38978-660a-432d-baf1-6bc753a67b81"}, {"guid": "ussr:b50e8cb5-2d8c-4736-9ad5-d424df00f70e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 84/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 84/06 z 17. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-17", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b50e8cb5-2d8c-4736-9ad5-d424df00f70e"}, {"guid": "ussr:90fdca27-525d-41da-a181-ed7b0c91720e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 109/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fdca27-525d-41da-a181-ed7b0c91720e"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 448, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326"}, {"guid": "ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 400, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/04 z 1. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-01", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b25f302c-e744-4e4c-9238-8b958c5c6377", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.585.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 585/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 585/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.585.2022.1"}, {"guid": "ussr:70aa4fa2-6741-4005-bc1a-e70c7262c9f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.256.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 256/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 256/2022 z 8. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.256.2022.2"}, {"guid": "ussr:4103d705-cb72-494b-a345-fa4919c2bedb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.86.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 86/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2022 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.86.2022.1"}, {"guid": "ussr:079da352-3648-4fd3-9de8-2d3b759c3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.90.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2022 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.90.2022.1"}, {"guid": "ussr:abe8f393-e3a8-4d79-a2ec-65af2bef78ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.603.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 603/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 603/2021 z 16. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.603.2021.1"}, {"guid": "ussr:0d6d2074-e99f-4fa5-8a46-d285227bf800", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.202.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 202/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/2021 z 9. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.202.2021.1"}, {"guid": "ussr:dc2a59d8-f108-4649-9974-28ef49fdfd2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.1.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/2021 z 20. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.1.2021.1"}, {"guid": "ussr:b12fd2dc-adfb-40b7-b8af-b2eabf201854", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.552.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 552/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 552/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.552.2020.1"}, {"guid": "ussr:f88f5be6-a0b5-4193-abc2-7436eca0d661", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 337/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.337.2020.1"}, {"guid": "ussr:7a05e26c-d84e-4dda-a1a2-c834fda76ff8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.417.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 417/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/2018 z 30. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.417.2018.2"}, {"guid": "ussr:14d69781-5596-4d41-8afb-c7a7c0a9092a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.154.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 154/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/2019 z 18. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-18", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.154.2019.1"}]}