{"guid": "ussr:36d6288f-39d0-4108-ba03-81619e07ae13", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.76.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 76/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/2019 z 23. 5. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. mája 2019, sp. zn. II. ÚS 76/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.76.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-05-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/36d6288f-39d0-4108-ba03-81619e07ae13", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.76.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.76.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.76.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 76/2019-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša\nSzigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o.,\n\nSladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár,\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 164/2016\nz 12. decembra 2018, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nbola 1. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen\n,\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv\npodľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 164/2016\nz 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nbol potvrdený\n\nrozsudok\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Nitre\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 23 Sp 18/2004 z 13. júna 2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného úradu\nKomárno, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „správny orgán“) z 30. decembra 2013\no tom, že sťažovateľke sa nepriznáva právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam,\npretože nie je oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva\nk pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení\nneskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Najvyšší\nsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou\ndomáhať sa navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a tiež že si uplatňovala nárok\nna navrátenie vlastníctva len vo svojom mene, a nie aj v mene svojich detí.\n3. Sťažovateľka poukazuje na to, že pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností,\nktoré sú predmetom reštitučného konania, boli rodičia jej manžela (rodičia manžela\naj manžel v čase uplatnenia nároku boli po smrti, pozn.) a má tri deti, ktoré sú potomkami\nmanžela. Dňa 5. novembra 2004 podala sťažovateľka žiadosť o navrátenie vlastníctva\nk nehnuteľnostiam\n\na v roku\n\n2013\n\ndoplnila\n\npísomné\n\nplnomocenstvo\n\nudelené\n\njej 25. marca 2003 na zastupovanie detí v konaniach o reštitúciách.\n4. Sťažovateľka najmä namieta, že bolo jej úmyslom uplatniť reštitučný nárok\naj v mene svojich detí, a tvrdí, že ho v ich mene aj uplatnila. S poukazom na nález\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30. júna 2010 (ktorý pojednáva o postupnosti\nnárokov oprávnených osôb v reštitučnom konaní, pozn.) tvrdí, že správny orgán\nmal rozhodnúť o priznaní reštitučného nároku v celom rozsahu sťažovateľke a v prípade,\nak by reštitučné nároky uplatnili ďalšie oprávnené osoby – deti, mal priznať nárok vo výške\n¼ každému z nich.\n\n2\n\n5. Podľa právneho názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu je v rozpore s právnymi názormi ústavného súdu a je ústavne\nnekonformné s právom sťažovateľky vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ústavy a právom\nna súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy. K tomu uvádza:\n„V prípade, ak by porušovateľ – Najvyšší súd SR vychádzal z právnych názorov\nÚstavného súdu SR uvedených v Náleze... dospel by k správnemu právnemu názoru,\nže Sťažovateľ bol osobou oprávnenou na uplatnenie reštitučného nároku v celom rozsahu\nv prípade, ak nedošlo k uplatneniu reštitučných nárokov zo strany ďalších oprávnených\nosôb.“\n6. Sťažovateľka tiež pripomína nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 7/2014\nz 11. júna 2015, podľa ktorého je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy\na iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokov oprávnených osôb,\naby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii\nreštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou.\n7. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej nálezom\ntakto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa\nrepubliky\n\nvlastniť\n\nmajetok,\n\n... podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nsp. zn.: 2Sžr/164/2016 zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.\n2. Základné právo sťažovateľa\n\n... podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky na súdnu ochranu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn.: 2Sžr/164/2016 zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.\n3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2Sžr/164/2016\nzo dňa 12.12.2018 sa zrušuje a vracia späť na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“\n\n3\n\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.\n12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\n\n4\n\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n15. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu rozhodnutie vydané v súdnom\nkonaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými\na hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných\nľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\nIII.\n16.\n\nPodstatou\n\nsťažnostnej\n\nargumentácie\n\nje,\n\nže\n\nsťažovateľka\n\npožaduje,\n\naby bola jej žiadosť o navrátenie vlastníctva posudzovaná s určitou dávkou benevolencie\naj v prospech uplatnenia reštitučného nároku v mene jej detí. Zároveň je presvedčená,\nže spĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona\nna navrátenie vlastníctva z titulu dedenia po nebohom manželovi.\n17. V tejto súvislosti relevantná časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nna strane 10 a nasl. uvádza:\n„Vo veci žalobkyne sa však nejedná o ústavným súdom vo vyššie uvedenom náleze\n(I. ÚS 123/2010, pozn.) opísaný prípad tak, ako sa mylne žalobkyňa domnieva.\nPreskúmaním predmetnej žiadosti zo dňa 03.11.2004 najvyšší súd zistil, že išlo u uplatnenie\n\n5\n\nnároku na vrátenie vlastníctva k tam uvedeným pozemkom, a to zo strany žalobkyne,\nktorá nárok uplatnila vo svojom mene. V žiadosti žalobkyňa uviedla, že predmetné\nnehnuteľnosti boli pridelené v 2. pozemkovej reforme manželovým rodičom\na\n\n, rod.\n\n... Žalobkyňa v žiadosti poukázala na to, že rodičia\n\naj manžel zomreli pred rokom 2004 a preto si ako oprávnená osoba uplatnila reštitučný\nnárok. K žiadosti ako prílohy pripojila návrh prídelového plánu zo skonfiškovaných\npoľnohospodárskych majetkov, výmer o vlastníctve pôdy a potvrdenú objednávku\nna vyhotovenie identifikácie.\nZ pohľadu reštitučných nárokov k dotknutým pozemkom je nesporné, že podmienka\nich prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období spôsobom uvedeným\nv ustanovení\n\n§ 3\n\nsplnená\n\nbola.\n\nTiež\n\nje\n\nnesporné,\n\nže\n\noprávnenými\n\nosobami\n\npodľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. boli rodičia manžela žalobkyne, a to\na manželka\n\nrod.\n\na jeho manželka\n\n.\n\nrod.\n\nzomrel dňa 03.09.1974\n\nzomrela dňa 12.01.2001, t. j. pred uplynutím lehoty\n\nuvedenej v ustanovení § 5 zákona č. 503/2003 Z.z., a preto sa ďalšou oprávnenou osobou\nstal ich syn\ndňa\n\n06.10.2002,\n\n,\nt.\n\nj.\n\ntaktiež\n\n(manžel žalobkyne).\npred\n\nuplynutím\n\nlehoty\n\nuvedenej\n\nzomrel\nv\n\nustanovení\n\n§ 5 zákona č. 503/2003 Z.z. To znamená, že v tomto prípade sa uplatnilo ustanovenie\n§ 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 503/2003 Z.z. za bodkočiarkou, a teda oprávnenými osobami\nsa stali deti manžela žalobkyne\n\nako oprávnenej osoby po jeho rodičoch,\n\na to\n\n,\n\n,\n\na\n\n, rod.\n\n,\n\n, rod.\n. Výklad ustanovenia § 2 zákona\n\nč. 503/2003 Z.z. zo strany žalobkyne teda nie je správny.\nK žalobkyňou v správnom konaní predloženému plnomocenstvu zo dňa 25.03.2003,\nktorým ju jej deti splnomocnili na zastupovanie vo všetkých veciach týkajúcich sa reštitúcie\npozemkov po ich právnych predchodcoch, sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalovaného\nsprávneho orgánu a krajského súdu o jeho neuznaní vo vzťahu k žiadosti žalobkyne.\nOdvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že žiadne zákonné ustanovenie upravujúce\nzastupovanie neurčuje ako podmienku platnosti plnomocenstva jej preukázanie tretej osobe\na že rozhodujúca je jeho objektívna existencia. Rovnako tak s tým, že z konania\nsplnomocnenca musí vyplývať, že daný právny úkon robí v mene splnomocniteľa. Práve táto\n\n6\n\nskutočnosť je v kontexte s obsahom žiadosti zo dňa 03.11.2004 rozhodujúcou, keďže\nz nej bez zjavnej pochybnosti vyplýva konanie žalobkyne vo vlastnom mene, nie v mene\nsvojich detí.“\n18. Sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky je nevyhnutné považovať za zjavne\nneopodstatnenú, pretože vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu rozpor s právnym\nnázorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30. júna 2010,\nktorý ústavný súd po predbežnom preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil. Predmetný\nnález sa totiž vzťahuje na tie osoby, ktoré spĺňajú podmienky podľa § 2 ods. 2 reštitučného\nzákona a sú oprávnenými osobami na účely reštitúcie, čo však nie je sťažovateľkin prípad.\nPreto je uvedený nález na jej právnu vec neaplikovateľný. Napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu dôsledne vyargumentoval, prečo sťažovateľka nie je oprávnenou osobou\npodľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona. Podmienky oprávnených osôb v čase podania\nžiadosti\n\no navrátenia\n\nvlastníctva\n\nspĺňali\n\nlen\n\ndeti\n\nmanžela\n\nsťažovateľky\n\nako ďalšej oprávnenej osoby (po pôvodných oprávnených – rodičoch manžela, pozn.),\nv mene ktorých však sťažovateľka nárok výslovne neuplatnila.\n19. Aj pri veľkorysom prístupe (v zmysle nálezu sp. zn. II. ÚS 7/2014\nz 11. júna 2015) k hodnoteniu obsahu žiadosti o navrátenia vlastníctva nie je možné dospieť\nk inému názoru, ako vyslovil a presvedčivo odôvodnil najvyšší súd. Formulácia obsiahnutá\nv žiadosti o navrátenie vlastníctva z 3. novembra 2004 „... a preto ako oprávnená osoba\nsi uplatňujem vyššie uvedený nárok“, ako aj označenie sťažovateľky ako jedinej žiadateľky\nneumožňuje výklad v prospech uplatnenia nároku aj v mene iných osôb (detí, pozn.),\nako to požaduje sťažovateľka.\n20.\n\nK namietanému\n\nporušeniu\n\nzákladného\n\npráva\n\nvlastniť\n\nmajetok\n\npodľa\n\nčl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd dodáva, že k nemu v okolnostiach danej veci nemohlo\ndôjsť, pretože sťažovateľka nie je oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku.\n21. Ústavný súd preto zastáva názor, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha,\n\n7\n\nneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie reálne mohol ústavný súd dospieť k záveru o ich porušení.\n22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. mája 2019\n\n8", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reštitúcia-právne účinky", "reštitúcia-podmienky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:43214e17-125e-4a6a-9762-15add6d45134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1"}, {"guid": "ussr:a40b93d7-5350-4663-b03e-604a4c584ae3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 123/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a40b93d7-5350-4663-b03e-604a4c584ae3"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": []}