{"guid": "ussr:1f54779d-7a33-4165-bb32-edf70ec1b590", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2019 z 10. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 7/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1f54779d-7a33-4165-bb32-edf70ec1b590", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.7.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 7/2019-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, advokátska kancelária, Františkánska 5, Košice,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n19. novembra 2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľ“ alebo „žalobca“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\nzákladného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015\na uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018, ktorou žiada vydať\ntento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n,\n\n, bytom\n\n, na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok zaručené\nv čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 3Co/107/2014 ako aj\njeho rozsudkom z 18. 11. 2015, sp. zn.: 3Co/107/2014 a postupom Najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo/151/2017 a jeho uznesením z 18. 07. 2018, sp. zn.:\n5Cdo/151/2017 ako aj uznesením zo dňa 06. 05. 2014, sp. zn. 1 Nc 16/2014, porušené bolo.\n2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci samej sp. zn.: 5Cdo/151/2017\nzo dňa 18. 07. 2018 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Nc 16/2014 zo dňa 06. 05.\n2014 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie; Zrušuje Rozsudok Krajského súdu\n\n2\n\nv Košiciach, sp. zn.: 3Co/107/2014 z 18. 11. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach\nna ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne\na nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi... v sume 1 176,92 € na účet jeho\nprávneho zástupcu...“\n2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh\nvyplynulo, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal na Okresnom súde Rožňava (ďalej aj\n„okresný súd“) proti\n\nako žalovanému (ďalej len „žalovaný) v konaní\n\nsp. zn. 6 C 434/2002 (za účasti poisťovne, u ktorej bol žalovaný ako advokát poistený\npre prípad zodpovednosti za škody, ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného)\nzaplatenia sumy 2 362 500 Sk (78 420,63 €) s príslušenstvom z titulu zodpovednosti\nadvokáta za škodu pri výkone advokácie zastupovaním sťažovateľa v súdnych konaniach\nvedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 44 Cb 685/94 (ďalej aj „konanie\nna Krajskom súde v Bratislave“) a na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 9 Cb 174/1998\n(ďalej aj „konanie na Okresnom súde Galanta“). Žalobu podal sťažovateľ pôvodne\nna Okresnom súde Michalovce, avšak uznesením krajského súdu č. k. 14 Nc 52/02-11\nz 28. marca 2002 boli sudcovia tohto Okresného súdu Michalovce z prejednávania\na rozhodovania veci vylúčení vzhľadom na to, že sa vyjadrili, že so žalovaným majú osobné\nvzťahy, a vec bola prikázaná preto Okresnému súdu Rožňava.\n3. V konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 44 Cb 685/94 sa sťažovateľ ako\nžalobca, pôvodne zastúpený\n,\nže od spoločnosti\n\n, domáhal proti spoločnosti\n\n, zaplatenia sumy 2 362 500 Sk. Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým,\n, nadobudol kúpnou zmluvou z 9. decembra 1993\n\nza kúpnu cenu 2 362 500 Sk nákladné vozidlo LIAZ 18.33 TBV (ťahač návesov). Vozidlo\nvyužíval na podnikanie a financoval ho z úveru. Pretože sa na vozidle opakovane v záručnej\ndobe vyskytli vady, ktoré znemožňovali jeho riadne používanie, sťažovateľ vozidlo\nreklamoval písomne listom z 25. októbra 1994, ktorým požiadal spoločnosť\n, o jeho výmenu s tým, že v opačnom prípade odstupuje od kúpnej zmluvy.\nSťažovateľ si nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý konštatoval neodstrániteľné vady\n\n3\n\nvozidla (neopraviteľná kabína ťahača brániaca riadnemu prevádzkovaniu s nutnosťou jej\nvýmeny – praskanie zvarov kabíny). Pretože spoločnosť\n\n,\n\ns výmenou vozidla nesúhlasila, sťažovateľ podal žalobu o vrátenie kúpnej ceny. Po podaní\nžaloby bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške\n94 500 Sk s tým, že na jeho žiadosť (s ohľadom na prebiehajúce mimosúdne rokovania\núčastníkov) bola lehota na zaplatenie súdneho poplatku predĺžená do januára 1997.\nSťažovateľ v tejto lehote súdny poplatok nezaplatil. Krajský súd v Bratislave doručil\n6. novembra 1997\n\nuznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie\n\nsúdneho poplatku. Sťažovateľ medzičasom (10. októbra 1997) zaslal Krajskému súdu\nv Bratislave podanie (podpísané žalobcom i žalovaným), ktorým oznámil zmenu plnej moci\nz pôvodnej zástupkyne na žalovaného (predložil splnomocnenie udelené žalovanému\nz 5. júna 1997) a navrhol pripustiť zmenu návrhu tak, že sa v konaní domáha zaplatenia\nsumy 472 500 Sk z titulu zľavy z kúpnej ceny, v prevyšujúcej časti berie žalobu späť,\na zároveň uviedol, že súdny poplatok uhradí, avšak už iba vo výške zodpovedajúcej\nzmenenému návrhu. Žalobca podal 24. novembra 1997 proti uzneseniu o zastavení konania\nodvolanie (podpísal ho iba žalobca), avšak najvyšší súd uznesením č. k. 7 Obo 355/2000-74\nz 9. januára 2001 napadnuté uznesenie o zastavení konania potvrdil (rozhodnutie doručil\nžalobcovi i žalovanému). Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, ktoré bolo\nodmietnuté uznesením najvyššieho súdu č. k. 7 Obdo 129/2001-81 z 18. júna 2001.\n4. V konaní na Okresnom súde Galanta sp. zn. 9 Cb 174/1998 sa sťažovateľ\nzastúpený žalovaným domáhal žalobou zo 17. augusta 1998 proti spoločnosti\n, zaplatenia sumy 472 500 Sk s príslušenstvom z titulu zľavy z kúpnej\nceny vozidla. Uviedol, že vozidlo mu bolo žalovaným dodané s neodstrániteľnými vadami,\nktoré vznikli už v procese výroby a ktoré sa prejavili pri jeho užívaní. Pokiaľ sa pôvodne\nv konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 44 Cb 685/94 domáhal vrátenia celej\nkúpnej ceny na základe odstúpenia od zmluvy, dospel k záveru, že podstatné porušenie\nzmluvy predávajúcemu nepreukáže, a preto si uplatňuje nárok na zľavu. Žalovaný\nzastupoval sťažovateľa v tomto konaní do 27. septembra 2000, keď mu sťažovateľ\nsplnomocnenie vypovedal. Neskôr so súhlasom Okresného súdu Galanta rozšíril sťažovateľ\nžalobu o náhradu škody vo výške 2 600 000 Sk (ušlý zisk). Okresný súd Galanta čiastočným\n\n4\n\nrozsudkom č. k. 9 Cb 174/1998-347 zo 16. novembra 2006 žalobu v časti o zaplatenie sumy\n472 500 Sk zamietol. Konštatoval, že sťažovateľ ako kupujúci od kúpnej zmluvy\ns predávajúcim\n\n, odstúpil listom z 25. októbra 1994, čím vyjadril,\n\nže zmluva bola porušená podstatným spôsobom a zvolil si tým jeden z nárokov z vád\ntovaru. Ten si uplatnil aj žalobou v konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn.\n44 Cb 685/94. Z § 436 ods. 1 písm. c), d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) vyplýva, že v prípade\npodstatného porušenia zmluvy dodaním tovaru s vadami môže kupujúci od zmluvy odstúpiť\nalebo požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny. Avšak podľa § 436 ods. 2 Obchodného\nzákonníka uplatnený nárok nemôže kupujúci meniť bez súhlasu predávajúceho. Pretože\nsťažovateľ si zvolil nárok z vád tovaru doručením listu z 25. októbra 1994 spoločnosti\n, ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil, ako aj podaním žaloby\no vrátenie kúpnej ceny, zvolil si jednu z alternatív, ktorú mu zákon dáva na výber. Tým\nvšak zároveň stratil možnosť uplatnenia si iných nárokov z vád tovaru. Čiastočný rozsudok\nokresného súdu bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.\n21 Cob 331/2007-419 z 15. júla 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2008.\nKrajský súd zároveň dodal, že vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby nebolo už potrebné\nzaoberať sa otázkou, či dodaním tovaru s vadami bola porušená zmluva podstatným alebo\nnepodstatným spôsobom, a za nevýznamné pre vec považoval i to, či sťažovateľ zmenu\nvo voľbe uplatneného nároku prvýkrát vykonal už v roku 1997 v konaní pred Krajským\nsúdom v Bratislave sp. zn. 44 Cb 685/94. Dovolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku bolo\nodmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 2/2009 zo 16. decembra 2009.\n5. Sťažovateľ žalobu o náhradu škody proti žalovanému odôvodnil tým, že žalovaný\nmu spôsobil škodu ako advokát v konaní na Krajskom súde v Bratislave, pretože nezaplatil\nsúdny poplatok za zmenený návrh, hoci 30. mája 1997 mu sťažovateľ odovzdal na jeho\núhradu sumu 18 900 Sk, a neinformoval sťažovateľa o možnosti žiadať oslobodenie\nod súdnych poplatkov. Žalovaný tak zavinil zastavenie konania a spôsobil mu škodu tým, že\ninak by bol sťažovateľ v konaní úspešný a získal by od spoločnosti\n, žalovanú sumu. Ďalej sťažovateľ žalobu odôvodnil aj tým, že žalovaný podal vadnú\nžalobu, na základe ktorej sa viedlo konanie na Okresnom súde Galanta. Vadnosť žaloby\n\n5\n\nspočívala v tom, že žaloba bola podaná z titulu zľavy z kúpnej ceny, hoci žalovaný mal\nvedieť, že ak si sťažovateľ raz zvolil ako nárok z vád odstúpenie od kúpnej zmluvy\na spoločnosť\n\n, so zmenou nároku nesúhlasila, je podanie takejto\n\nžaloby v priamom rozpore so zákonom. Škoda, ktorá sťažovateľovi vznikla v príčinnej\nsúvislosti s týmito pochybeniami žalovaného ako advokáta, tak predstavuje sumu\n2 362 500 Sk (78 420,63 €), ktorú by sťažovateľ získal od spoločnosti\nNavyše škoda sťažovateľovi vznikla aj tým, že hoci ťahač návesov nemohol\npoužívať, musel splácať úver, ktorý si na jeho kúpu vzal, s tým spojené sankcie a nezískal\nani príjem z podnikania. Celkovú škodu, ktorú sťažovateľ utrpel, vyčíslil sumou\n137 873,55 €, avšak uplatnil si len sumu 78 420,63 € rovnajúcu sa cene ťahača návesov.\n6. Žalovaný sa bránil tým, že po oboznámení sa so žalobou podanou v konaní\nna Krajskom súde v Bratislave informoval sťažovateľa, že žaloba podľa jeho názoru nebude\nmať úspech, a navrhol mu, aby v prípade, ak na nej chce zotrvať, nezmenil právneho\nzástupcu. Pretože ľutoval sťažovateľa, hľadal iné riešenie a po dohode so sťažovateľom\ndospeli k záveru, že takýmto riešením je uplatnenie nároku na zľavu vo výške 20 %\nz kúpnej ceny. S takýmto postupom sťažovateľ súhlasil, a preto žalovaný podal žalobu,\nna základe ktorej sa viedlo konanie na Okresnom súde Galanta. Žalovaný ďalej poukázal\nna to, že sťažovateľ nepreukázal, že by jeho žaloba proti spoločnosti\n, bola úspešná, ak by bola meritórne súdmi prejednaná, a že žalovanú sumu by\nsťažovateľ od tejto spoločnosti získal. Poukázal i na to, že k meritórnemu rozhodnutiu\nv konaní na Krajskom súde v Bratislave nedošlo preto, lebo sťažovateľ nebol ochotný\nzaplatiť súdny poplatok vo výške 94 500 Sk a tento ani nezaplatil. Pokiaľ sťažovateľ vyčíta\nžalovanému, že ho nepoučil o možnosti žiadať priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,\nžalovaný poukazoval na to, že žalobu sťažovateľovi pripravila predchádzajúca právna\nzástupkyňa, ktorej bola doručená aj výzva na zaplatenie súdneho poplatku, a preto mala\nsťažovateľa o poplatkových otázkach poučiť ona. Pokiaľ sťažovateľ uvádzal, že mu škoda\nvznikla splácaním úveru, ten by bol povinný splácať v každom prípade. Ďalej žalovaný\nuviedol, že sťažovateľ nepreukázal dôvodnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy a už len preto\nniet príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorú si uplatňuje, a postupom žalovaného ako\nadvokáta. Aj zo stanoviska\n\n,\n\n, z 1. februára 1995 vyplýva, že\n\n6\n\nvady na kabíne vozidla boli spôsobené neprimeraným spôsobom prevádzkovania vozidla\nna cestách v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku, pričom podmienky prevádzky vozidla boli\npresne stanovené (vozidlo nebolo určené na prevádzkovanie po zle upravených cestách)\na ak neboli dodržané, nemohli byť vady posúdené ako záručné. Navyše z jednotlivých\nlistinných dôkazov v spise je zrejmé, že sťažovateľ vozidlo aj naďalej prevádzkoval\nminimálne do februára 1997 (vozidlo bolo z evidencie napokon vyradené v roku 2011).\n7. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 434/2002-716 zo 6. mája 2014 žalobu\nsťažovateľa zamietol. Právne vec posudzoval podľa zákona Slovenskej národnej rady\nč. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“),\nktorý bol účinný do 31. decembra 2003. Vychádzal z toho, že zodpovednosť advokáta podľa\n§ 21 zákona o advokácii je zodpovednosťou objektívnou a pre jej vznik sa vyžaduje\nsplnenie troch predpokladov, a to 1) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, 2) vznik\nškody a 3) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie\na vznikom škody. V konaní o náhradu škody zo zodpovednosti advokáta sa súd musí\nzaoberať otázkou, či by nebyť pochybenia advokáta bola žaloba úspešná, pretože inak\nnemôže byť daná príčinná súvislosť medzi konaním advokáta a škodou. Dôkazné bremeno\nznáša žalujúci klient. Okresný súd v tejto súvislosti najprv poukázal na to, že predpokladom\núspechu žaloby o vrátenie kúpnej ceny je vrátenie predmetu kúpy, pričom z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že sťažovateľ vozidlo predávajúcemu nevrátil a naďalej ho užíval.\nPodľa názoru okresného súdu je preto zrejmé, že žaloba v konaní na Krajskom súde\nv Bratislave by bola zamietnutá, a to aj vtedy, ak by žalovaný súdny poplatok zaplatil.\nOkresný súd ďalej uviedol, že súdny poplatok za žalobu bol sťažovateľ povinný zaplatiť už\npri podaní žaloby, resp. na výzvu súdu, teda v čase, keď žalovaný sťažovateľa ešte\nnezastupoval. To, že sťažovateľ poskytol žalovanému na zaplatenie súdneho poplatku sumu\n18 900 Sk, hoci súdny poplatok bol vyrubený vo výške 94 500 Sk, je bez významu, pretože\nsúdny poplatok musí byť zaplatený celý, tak ako bol vyrubený. Poučiť o možnosti žiadať\noslobodenie od súdneho poplatku bolo povinnosťou predchádzajúcej právnej zástupkyne\nsťažovateľa (a nie žalovaného), pretože počas jej zastupovania poplatková povinnosť\nvznikla. Sťažovateľ mal navyše vzhľadom na viac než dva roky trvajúce súdne konanie\njednak dostatočný čas na zaplatenie súdneho poplatku a jednak musel nepochybne vedieť,\n\n7\n\naké následky bude mať nezaplatenie súdneho poplatku. Nezaplatenie súdneho poplatku\nnebolo preto dôsledkom porušenia povinnosti žalovaného ako advokáta. Pokiaľ sťažovateľ\nzodpovednosť žalovaného za škodu vyvodzoval z vadne podanej žaloby v konaní\nna Okresnom súde Galanta, tu bolo povinnosťou sťažovateľa preukázať, že by bol v tomto\nkonaní úspešný. Ako však bolo preukázané (správou Okresného riaditeľstva Policajného\nzboru Michalovce, ako aj dôkazmi predloženými samotným sťažovateľom), sťažovateľ\nvozidlo užíval aj v období po 25. októbri 1994 (do jeho vyradenia z evidencie v roku 2011),\na teda ho nevrátil po odstúpení od kúpnej zmluvy predávajúcemu. Vady vozidla preto\nzjavne jeho užívaniu nebránili, sťažovateľ vozidlo viac rokov na podnikanie skutočne\nužíval. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ ani nemal v úmysle vozidlo vrátiť\npredávajúcemu. Pokiaľ jeho predchádzajúca právna zástupkyňa uviedla, že telefonicky\noznámila predávajúcemu, že vozidlo mu chce sťažovateľ vrátiť, tento dôkaz nepovažoval\nokresný súd za dostatočný na preukázanie snahy o vrátenie vozidla. Ak by sťažovateľ\nskutočne vozidlo chcel vrátiť, tak by ho kupujúcemu aj vrátil. Pritom vrátenie vozidla bolo\npredpokladom úspechu žaloby o vrátenie kúpnej ceny. Okresný súd ďalej konštatoval, že\nk vzniku škody u sťažovateľa došlo nie v dôsledku pochybenia žalovaného, ale v dôsledku\npochybenia sťažovateľa v čase, keď odstupoval od kúpnej zmluvy. Pretože sťažovateľ\nnepreukázal súčasné naplnenie všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti\nžalovaného za škodu, okresný súd jeho žalobu zamietol.\n8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 434/2002-716 zo 6. mája 2014 podal\nsťažovateľ odvolanie. Dôvodil najmä tým, že okresný súd sa vôbec nezaoberal okolnosťami\nprevzatia právneho zastupovania žalovaným v konaní na Krajskom súde v Bratislave,\ndôvodmi zmeny pôvodnej žaloby ani dôvodmi, prečo nezaplatil žalovaný súdny poplatok.\nOkresný súd sa snažil iba poukázať na chyby sťažovateľa v konaní, nezaoberal sa\nv dostatočnej miere konaním samotného žalovaného. Žalovaný mal poučiť sťažovateľa\nbez ohľadu na to, či ho poučila už jeho predchádzajúca právna zástupkyňa. Z odôvodnenia\nrozsudku okresného súdu nevyplýva, akým spôsobom sa vysporiadal s konaním žalovaného,\nna základe ktorého došlo k poskytnutiu právnej pomoci v rozpore s § 436 Obchodného\nzákonníka a v nadväznosti na to aj k zmene nárokov z vád tovaru. Ani v prípade, ak by bol\nžalovaný toho názoru, že pôvodná žaloba je „nepriechodná“, nesmel svojvoľne zmeniť už\n\n8\n\nraz uplatnený nárok z vád tovaru. Mal poučiť klienta o rizikách súvisiacich s týmto\nkonaním, namiesto toho mu však poskytol radu, ktorá bola v priamom rozpore\ns ustanovením zákona. Okresný súd neprihliadal na závery Okresného súdu Galanta, ktorý\nmal k dispozícii všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie a z ktorých vyplýva jednoznačný\nzáver, že žalovaný v rozpore s právnym predpisom bez súhlasu predávajúceho zmenil už\nzvolený nárok z vád dodaného tovaru. Okresný súd sa vôbec nezaoberal dôkazmi\npreukazujúcimi\n\nčastú\n\nporuchovosť\n\nvozidla,\n\nrozsah\n\npoškodenia, ktoré\n\nvyplývajú\n\nzo znaleckého posudku. Bolo preukázané, že vozidlo bolo počas používania z dôvodu vád\nčasto opravované. Pokiaľ okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ vozidlo nevrátil, je\nobvyklou praxou aj v takýchto prípadoch vozidlo si ponechať až do rozhodnutia súdu.\n9. Zároveň s podaným odvolaním sťažovateľ vzniesol aj námietku zaujatosti voči\nvšetkým sudcom krajského súdu a navrhol vec prikázať inému súdu z dôvodu možnej\nzaujatosti sudcov krajského súdu, pretože žalovaný je v súčasnosti sudcom tohto krajského\nsúdu a z tohto dôvodu je tu predpoklad kolegiálnych vzťahov medzi žalovaným a sudcami\ntohto súdu.\n10. Najvyšší súd uznesením č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014 rozhodol, že\nsudcovia krajského súdu JUDr. Jarmila Sopková Maximová, JUDr. Ladislav Duditš,\nJUDr. Angela Čechová a Mgr. Angelika Sopoligová (t. j. členovia senátu, ktorému bola vec\npridelená a náhradník senátu) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a\nkonanie o návrhu žalobcu na vylúčenie ďalších sudcov krajského súdu zastavil. V\nodôvodnení najvyšší súd poukázal na to, že sudcovia JUDr. Jarmila Sopková Maximová,\nJUDr. Ladislav Duditš a Mgr. Angelika Sopoligová vo vyjadrení k námietke zaujatosti\nuviedli, že k žalovanému majú iba kolegiálny vzťah, nie je im známy dôvod, pre ktorý by\nmali byť z prejednávania veci vylúčení. JUDr. Angela Čechová uviedla, že je so žalovaným\nv priateľskom vzťahu, tento vzťah bližšie nekonkretizovala a nevyjadrila sa, či sa vo veci\ncíti zaujatá. Najvyšší súd konštatoval, že vzťahy sudcov sú založené na profesionalite\na kolegiálnosti a ak tieto vzťahy neprekročia tento rámec, nemožno mať bez ďalšieho\npochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, ak by vzťah nadobudol charakter bližšieho\nosobného vzťahu, mohlo by ísť o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti\n\n9\n\no nezaujatosti. Žiaden zo sudcov neuviedol, že by jeho vzťah k žalovanému prerástol\nprofesionálny rámec a je takej intenzity ako predpokladá § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“), a preto objektívne nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti\no nezaujatosti týchto sudcov pre ich pomer k žalovanému. Pretože ani z námietky\nsťažovateľa ani z ďalšieho obsahu spisu neboli zistené žiadne okolnosti relevantné\nz hľadiska § 14 ods. 1 OSP, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je daný dôvod\npochybovať o nezaujatosti týchto sudcov, rozhodol najvyšší súd tak, že títo sudcovia nie sú\nvylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.\n11. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014 bolo\nsťažovateľovi doručené 10. júna 2014 a žalovanému 16. júna 2014.\n12. Krajský súd následne rozsudkom č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015\nrozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny podľa § 219\nods. 1 OSP potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie. Konštatoval, že dôvody napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku\no zamietnutí žaloby sú podrobné, zodpovedajú zákonu, a preto sa odvolací súd s týmito\nv celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219 ods. 2 OSP).\n13. Rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 434/2002-716 zo 6. mája 2014 vo výroku\no zamietnutí žaloby sťažovateľa v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 107/2014794 z 18. novembra 2015 nadobudol právoplatnosť 8. februára 2016.\n14. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015\npodal sťažovateľ dovolanie. Poukázal na to, že v odvolaní vzniesol námietku zaujatosti voči\nvšetkým sudcom krajského súdu. Hoci o tejto námietke zaujatosti rozhodol najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 1 Nc 16/2014 zo 6. mája 2014, trvá na tom, že sudcovia krajského súdu\nmali byť z rozhodovania v danej veci vylúčení tak, ako boli z rozhodovania v danej veci\nvylúčení sudcovia Okresného súdu Michalovce, ktorí sa cítili byť zaujatí, pretože\nso žalovaným mali osobné vzťahy. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť aj preto, že\nokresný súd ani krajský súd sa v potrebnom rozsahu nezaoberali vykonanými dôkazmi, tieto\n\n10\n\nnedostatočným spôsobom vyhodnotili, v dôsledku čoho nezistili správne skutkový stav veci.\nOdôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považoval sťažovateľ za nepresvedčivé, pretože\nnedalo odpoveď na všetky jeho argumenty. V dôsledku toho bola sťažovateľovi odňatá\nmožnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť jeho dovolania.\n15. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 dovolanie\nsťažovateľa podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku odmietol, pretože nezistil\njeho prípustnosť ani podľa § 238 OSP a ani podľa § 237 ods. 1 písm. f), g) OSP.\n16. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2018.\n17. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného\npráva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014, rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 odôvodnil tým, že tieto rozhodnutia súdov sú\narbitrárne a nerešpektujúce zákonnú úpravu a jej zmysel. Ďalej v sťažnosti zopakoval svoju\nargumentáciu obsiahnutú v ním podanom odvolaní a dovolaní. Opätovne zopakoval, že\nprávny názor žalovaného vyjadrený v jeho podaniach, ktorými uplatnil sťažovateľovi nárok\nna zľavu z kúpnej ceny, hoci už predtým sťažovateľ zvolil odstúpenie od zmluvy pre vady\nveci, v situácii, keď predávajúci so zmenou nároku nesúhlasil, je v priamom rozpore\nso zákonným zákazom zmeny nároku z vád (§ 436 Obchodného zákonníka), a preto takto\nposkytnutá právna služba žalovaným je porušením povinnosti advokáta postupovať\ns odbornou starostlivosťou. S týmto pochybením žalovaného sa všeobecné súdy nijako\nnevysporiadali. Sťažovateľ poukázal i na to, že Krajský súd v Trnave v rozsudku č. k.\n21 Cob 331/2007-419 z 15. júla 2008, ktorým potvrdzoval zamietnutie žaloby sťažovateľa\nv konaní na Okresnom súde Galanta, uviedol, že „z obsahu predloženého rozsudku sa javí,\nže by malo ísť o vady neodstrániteľné, ktoré bránia riadnemu užívaniu vozidla na účel,\nna ktorý bolo zakúpené“. Sťažovateľ ďalej namietal, že všeobecné súdy nedostatočne zistili\n\n11\n\nskutkový stav veci, resp. vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Navyše vec i nesprávne\nprávne posúdili, pretože ustanovenia o zodpovednosti advokáta za škodu neaplikovali\nústavne súladným spôsobom a na argumenty sťažovateľa nedali dostatočnú odpoveď.\nSťažovateľ zotrval i na svojej argumentácii, podľa ktorej na krajskom súde rozhodovali\nsudcovia, ktorí mali byť z prejednávania veci vylúčení, pretože aj žalovaný bol sudcom\nrovnakého súdu. Už samotné kolegiálne vzťahy medzi nimi vzbudzujú pochybnosť o ich\nnezaujatosti, hoci sami sudcovia rozhodujúci vo veci sťažovateľa uviedli, že sa zaujatými\nnecítia. Bolo potrebné zohľadniť najmä hľadisko objektívne, ich vyjadrenie nebolo\nrozhodujúce. Existovala preto dostatočná pochybnosť o ich nezaujatosti.\nII.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n20. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n12\n\n21. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n22.\n\nSťažovateľ\n\nnamietal\n\nporušenie\n\ntýchto\n\nustanovení\n\nústavy,\n\ndohovoru\n\na dodatkového protokolu:\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému\nsudcovi.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n\n13\n\n24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n25. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n26. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n27. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných\n\n14\n\npráv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n28. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti\nporušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Hoci\nsťažovateľ osobitne túto časť sťažnosti neodôvodnil, z jej obsahu vyplýva, že toto\nrozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jeho argumentáciu, čo\nv konečnom dôsledku má znamenať, že dovolanie sťažovateľa nemalo byť odmietnuté, ale\nmeritórne prejednané.\n29. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 vo vzťahu\nk argumentácii žalobcu, podľa ktorej je rozsudok krajského súdu nedostatočne odôvodnený\na arbitrárny, uviedol, že tieto tvrdenia «nepovažuje za dôvodné. Podľa zjednocujúceho\nstanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n3. decembra 2015, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., pričom len\nvýnimočne môže zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“ (v tom\nprípade ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov\n\n15\n\npodstatných pre rozhodnutie). Vychádzajúc z uvedeného stanoviska má dovolací súd za to,\nže obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiadny podklad na to, aby sa uplatnila druhá\nčasť vyššie citovanej právnej vety. Z hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 157\nods. 2 O. s. p., (platným a účinným v čase rozhodnutia odvolacieho súdu) na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia je postačujúce, ak súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu\nodôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti spĺňa požiadavky na\nriadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďže ním bola\ndaná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska\nskutkového a právneho posúdenia veci. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu\nsú zrejmé všetky podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak ako rozhodol.\nOdvolací súd sa v merite veci (s výnimkou rozhodnutia o trovách konania) stotožnil s\nodôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a na doplnenie správnosti jeho dôvodov\nzdôraznil, prečo považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. V uvedenej\nsúvislosti dovolací súd uvádza, že treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej\ninštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, pričom rozsudok odvolacieho súdu\ntvorí s potvrdeným rozsudkom (prípadne s jeho potvrdenou časťou) súdu prvej inštancie\norganickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu\nprvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia\na stručne zhrnie právne posúdenie veci (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.); rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z\nodôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že v časti, v ktorej odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil, sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie, čo mu umožňovalo v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. vypracovať tzv.\nskrátené odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé,\nčoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovaného k\nuplatnenému nároku, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých\ndôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne\nposúdil, pričom sa vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcu. Dovolateľ preto\nnedôvodne namietal nespreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním\nnapadnutej časti. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že za vadu konania v zmysle §\n\n16\n\n237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nneodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad.».\n30. Na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej sa odvolací súd a súd prvej inštancie\nv potrebnom rozsahu nezaoberali vykonanými dôkazmi, tieto nesprávne vyhodnotili,\nv dôsledku čoho nesprávne zistili skutkový stav veci, najvyšší súd v uznesení sp. zn.\n5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 reagoval tým, že „nedostatočné zistenie rozhodujúcich\nskutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu/zov nezakladá procesnú vadu majúcu za následok\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V uvedenej súvislosti poukazuje\ndovolací súd na naďalej (t.j. aj po nadobudnutí účinnosti novej procesnoprávnej úpravy)\naktuálne a použiteľné závery najvyššieho súdu vyjadrené tak v jeho judikátoch R 37/1993,\nR 42/1993, R 125/1999 a R 6/2000 2, ako aj v jeho rozhodnutiach - napr. sp. zn.\n2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.“.\n31. Pokiaľ sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom\ni okresným súdom, najvyšší poukázal na to, že aj v prípade, ak by «súdy nižšej inštancie\ndospeli k nesprávnym právnym záverom, uvedená skutočnosť môže mať za následok\nnesprávne právne posúdenie veci, nie však odňatie možnosti pred súdom konať. Nesprávne\nprávne posúdenie nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,\nlebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania (strane\nsporu) neznemožňuje realizáciu jeho procesných oprávnení (R 54/2012, rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010, 8 ECdo 170/2014. V nadväznosti\nna uvedené dovolací súd poukazuje tiež na záver Ústavného súdu SR vyjadrený v jeho\nrozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho\nodôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo\nnesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“».\n\n17\n\n32. Najvyšší súd napokon v uznesení sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 reagoval\naj na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého na odvolacom súde rozhodovali vylúčení\nsudcovia: „Z obsahu spisu vyplýva, že potom čo žalobca v rámci podaného odvolania proti\nrozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 745 spisu) vzniesol aj námietku zaujatosti voči všetkým\nsudcom Krajského súdu v Košiciach, rozhodol o tejto námietke zaujatosti najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 1 Nc 16/2014 zo 6. mája 2014 tak, že sudcovia Krajského súdu\nv Košiciach JUDr. Jarmila Sopková Maximová, JUDr. Ladislav Duditš, JUDr. Angela\nČechová a Mgr. Angelika Sopoligová nie sú z prejednávania a rozhodovania veci...\nvylúčení; konanie o návrhu žalobcu na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu\nv Košiciach s odkazom na ustanovenie § 15a ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.,\nzastavil. Podľa záhlavia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.\n3Co/107/2014 z 18. novembra 2015, vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného\nsúdu Rožňava č. k. 6C/434/2002-716 zo 4. decembra 2013 rozhodoval senát Krajského súdu\nv Košiciach v zložení: JUDr. Jarmila Sopková Maximová (predsedníčka senátu),\nJUDr. Ladislav Duditš a Mgr. Angelika Sopoligová ako členovia senátu, tzn., že vo veci\nodvolania žalobcu proti uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodovali sudcovia,\nktorých najvyšší súd rozhodujúci o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom z prejednávania\na rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Co/107/2014\nnevylúčil, pretože dospel k záveru, že z obsahu námietky zaujatosti ani z ďalšieho obsahu\nspisu neboli z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. zistené žiadne relevantné okolnosti, z ktorých by\nbolo možné vyvodiť, že je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcov senátu 3Co\nKrajského súdu v Košiciach. Z uvedeného je zrejmé, že dovolacia námietka žalobcu, ktorej\npodstatou je tvrdenie, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn.\n3Co/107/2014 rozhodovali vylúčení sudcovia neobstojí, pretože tvrdenie žalobcu nemá\noporu v existujúcom právnom stave založenom rozhodnutím najvyššieho súdu sp.zn.\n1 Nc 16/2014 zo 6. mája 2014. Odvolací súd sa teda z vyššie uvedených dôvodov nemohol\ndopustiť zmätočnostnej vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O. s. p.“\n33. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\n\n18\n\naplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili\nexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.\nŠpanielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\n34. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia\nzákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom\nnemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné\npravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade\nso zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\n35. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu\n(R 111/1998) považovaná za inú vadu konania nezakladajúcu prípustnosť dovolania.\nSprávnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili i viaceré\nrozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré\nzotrvali na právnych záveroch súladných s rozhodnutím R 111/1998 (I. ÚS 364/2015,\nII. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). S týmto záverom sa stotožnilo i občianskoprávne\nkolégium najvyššieho súdu v zjednocujúcom stanovisku z 3. decembra 2015 (na ktoré\npoukázal najvyšší súd vo veci sťažovateľa) publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsudu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. Podľa\ndruhej vety tohto stanoviska môže nepreskúmateľnosť písomného vyhotovenia rozhodnutia\nzakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP iba výnimočne, keď\npísomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu.\n36. Vec sťažovateľa však neposkytuje žiadny podklad na to, aby sa na daný prípad\nuplatnila druhá veta tohto stanoviska ako krajná výnimka z prvej vety dopadajúca výlučne\niba na celkom ojedinelé prípady, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Obdobne ani v sťažovateľovom dovolaní namietané\nnesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (napr. R 54/2012).\nÚstavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej rozhodovacej\npraxe. Z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym\n\n19\n\nnázorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba\nskutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).\nTáto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného\npráva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\n37. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia\nnajvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna otázku prípustnosti dovolania sťažovateľa a vysvetlil ako dospel k záveru\no nevyhnutnosti dovolanie odmietnuť. Pretože ani ústavný súd nepovažoval právny názor\nnajvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny,\nsvojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na výklade ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu\nv dovolacom konaní popierajúcom ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť\nmedzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu\npri rozhodovaní o jeho dovolaní. Sťažnosť sťažovateľa preto v tejto časti odmietol podľa\n§ 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n38. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu\nč. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015.\n39. Krajský súd v rozsudku č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015 najprv\nkonštatoval, že „žalobcom tvrdená vada konania, t.j. že sa mu postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom, nebola zistená. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno\nvytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré\nz vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania\nnajavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\n\n20\n\npreukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by\nvýsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O. s. p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval\nnesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.\nRozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na margo tohto odvolacieho dôvodu odvolací\nsúd považuje za dôvodnú nanajvýš námietku žalobcu, týkajúcu sa veľmi obšírneho opisu\nvykonaných dôkazov. Súd v odôvodnení vykonané dôkazy uvádza v chronologickom\nčasovom slede (ako boli vykonávané), nie s ohľadom na jednotlivé skutkové tvrdenia\núčastníkov a dôkazy na ich preukázanie (či vyvrátenie) vykonané. Z uvedeného dôvodu je\ntáto časť odôvodnenia menej prehľadnou, ale v žiadnom prípade nie je nepreskúmateľnou,\npretože z odôvodnenia je zrejmý aj logický sled, ktorým súd zhrnul vykonané dokazovanie,\naj ako ho skutkovo i právne vyhodnotil. Preto rozhodnutiu nemožno vytknúť\nnepreskúmateľnosť, ani arbitrárnosť, z odôvodnenia je zrejmá logika jeho úvah\npri skutkovom i právnom zdôvodnení rozhodnutia, pričom je správna. Súd prvého stupňa\nvykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané\ndôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým\nzisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj\nsprávny právny záver, preto nie sú naplnené ani odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2\npísm. d) a f) O. s. p.. Vzhľadom na uvedené odvolací súd jeho rozsudok vo výroku vo veci\nsamej ako vecne správny potvrdil.“.\n40. Ďalej sa krajský súd zaoberal v kontexte argumentácie sťažovateľa právnym\nposúdením veci okresným súdom podľa ustanovení zákona o advokácii. Tu krajský súd\nuviedol, že „vo všeobecnosti zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi\nv súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, účinného\ndo 31. decembra 2003) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa\nnemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch\npredpokladov - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť\nmedzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie\n\n21\n\nuvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané;\ndôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený.“.\n41. Ďalej krajský súd zopakoval v súdnej praxi všeobecne akceptované definície\nškody, príčinnej súvislosti a dôkazného bremena a uviedol, že „s odvolacími dôvodmi sa\nvyporiadal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, preto tieto nie sú\nspôsobilé privodiť žalobcovi úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd preto už iba\nzdôrazňuje, že tvrdená zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení\ntroch predpokladov - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná\nsúvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ak\nnie je splnený čo i len jeden z predpokladov, žaloba nemôže byť úspešná. Žalobca v konaní\nnepreukázal vznik škody, ani jej výšku, a preto už len z tohto dôvodu nie je potrebné skúmať\n- ani to nie je možné - príčinnú súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom\nadvokácie a vznikom škody (ak vznik škody nie je preukázaný)... Správne poukázal súd\nprvého stupňa na to, že výška škody musí byť preukázaná, a nemôže byť stanovená ako cena\nveci nadobudnutej od predajcu na základe kúpnej zmluvy, od ktorej kupujúci odstúpil, hoci\nako sa ukázalo, neboli pre taký postup splnené zákonné podmienky. Správne súd aj uzavrel,\nže žalobca v konaní nepreukázal dôvody, pre ktoré žaluje vznik škody, ani jej výšku, ktorá\npodľa názoru žalobcu zodpovedá kúpnej cene vozidla, hoci vozidlo užíval potom, ako\npredajcovi oznámil odstúpenie od zmluvy. Správne súd konštatuje, že pokiaľ by bol žalobca\nskutočne mienil vrátiť vozidlo, nič mu v tom nebránilo a mal využiť postupy, ktoré by\nnevzbudzovali pochybnosti o jeho zámere. S vyššie uvedeným záverom sa odvolací súd\nstotožňuje a poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Brne z 19. októbra 2006, sp. zn.\n35/33 Cm 233/2004, v ktorom sa súd zaoberal otázkou výšky škody, ktorú je povinný\nadvokát nahradiť. V zmysle uvedeného rozsudku „výška škody, ktorú mal spôsobiť advokát\nklientovi nemôže byť určená ako cena strojného zariadenia zaplatená klientom jeho\ndodávateľovi na základe kúpnej zmluvy, od ktorej klient odstúpil v zmysle podkladov\nspracovaných advokátom, hoci ako sa neskôr podľa rozhodnutia súdu ukázalo, pre to neboli\nsplnené zákonné podmienky, pretože nejde o skutočnú škodu ani ušlý zisk, ktorú mohol\nadvokát klientovi spôsobiť pri výkone advokácie, keďže úspešne sa domôcť vrátenia kúpnej\n\n22\n\nceny mohol klient od svojho dodávateľa iba vtedy, ak by klient zároveň vrátil dodávateľovi\npredmet zmluvy.“.\n42. V závere rozhodnutia krajský súd reagoval i na námietku sťažovateľa, podľa\nktorej pre posúdenie úspechu v pôvodnom konaní prvostupňový súd posudzoval otázku\nodovzdania vozidla, pričom opomenul skutočnosť, že pomerne často dochádza k situácii, že\nmedzi zrušením kúpnej zmluvy a vrátením veci predávajúcemu uplynie dosť dlhá doba,\npočas ktorej kupujúci vec ďalej užíva, a na túto argumentáciu okresný súd nereagoval.\nKrajský súd v tejto súvislosti uviedol, že ani táto odvolacia námietka neobstojí, pretože\nokresný súd sa „danej otázke náležite venoval v odôvodnení rozsudku na strane 16 v odseku\ndruhom.“.\n43. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu, ktoré je potrebné posudzovať v celosti spolu s odôvodnením rozsudku okresného\nsúdu, ktoré je v tomto prípade vyčerpávajúce a presvedčivé, konštatuje, že krajský súd dal\njasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých dôvodov považoval rozsudok okresného\nsúdu za vecne správny a z akých dôvodov argumentácia v odvolaní sťažovateľa proti nemu\nnemohla obstáť. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami i právnym posúdením\nveci okresným súdom a vysvetlil, z akých dôvodov bolo potrebné sťažovateľovu žalobu\nzamietnuť. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky\nvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Nemožno tak prisvedčiť názoru sťažovateľa, podľa\nktorého je rozhodnutie krajského súdu odôvodnené nedostatočne či nepresvedčivo.\n44. Sťažovateľ však ďalej tvrdil najmä to, že krajský súd vec nesprávne právne\nposúdil, pretože vykladal ustanovenia o zodpovednosti advokáta za škodu v rozpore s ich\núčelom a zmyslom.\n45. Podľa § 21 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou zákona o advokácii advokát\nzodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie.\n\n23\n\nPodľa § 21 ods. 4 zákona o advokácii advokát sa zbaví zodpovednosti podľa\nodseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré\nmožno od neho žiadať.\nPodľa § 13 ods. 2 zákona o advokácii advokát je povinný chrániť práva a oprávnené\nzáujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné\nprostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá\nza prospešné.\n46. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie\nklientovi je zodpovednosť objektívna, pričom predpokladmi jej vzniku – tak ako to\nkonštatovali aj okresný súd a krajský súd vo veci sťažovateľa – sú výkon advokácie, vznik\nškody a príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie\nuvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané;\ndôkaznú povinnosť má v tomto smere žalujúci klient (II. ÚS 678/2015, zhodne aj uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 18/2009 z 21. októbra 2010, uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 30/2010 z 29. apríla 2011).\n47. Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú\nv súvislosti s výkonom advokácie klientovi je, že ide o činnosť súvisiacu s výkonom\nadvokácie a advokát neposkytol právnu službu riadne, pretože pri jej poskytovaní došlo\nk porušeniu povinností advokáta stanovených zákonom o advokácii, t. j. najmä povinnosti\npostupovať s odbornou starostlivosťou. Odbornou starostlivosťou sa rozumie, že advokát\nkoná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne\nprostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje\nza prospešné, a pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.\nKeďže ide o zodpovednosť objektívnu, nevyžaduje sa zavinenie advokáta, avšak zároveň\nplatí, že iba samotné porušenie povinnosti advokáta pri výkone advokácie bez ďalšieho\nnezakladá vznik jeho povinnosti na náhradu škody.\n48. Pritom však zároveň platí, že samo pochybenie advokáta neznamená automaticky\nvznik škody na strane klienta a zodpovednosť advokáta ani nie je daná v každom prípade,\n\n24\n\nkeď ním zastupovaný klient nebol v určitom konaní úspešný (uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 M Cdo 18/2009 z 21. októbra 2010). Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy,\nkeď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom\nadvokácie (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 30/2010 z 29. apríla 2011).\n49. Stotožňovanie neúspechu účastníka konania v spore so zodpovednosťou jeho\nadvokáta, ktorý by mal niesť aj osobnú hmotnú zodpovednosť za výsledok sporu\nbez danosti „bezprostrednej a výlučnej“ príčinnej súvislosti medzi zanedbaním jeho\npovinností pri výkone advokácie na jednej strane a výsledkom sporu na strane druhej, je\nv rozpore so samotnou podstatou sporového konania, ako aj s podstatou advokácie, ktorej\nposlaním je za odplatu poskytovanie právneho poradenstva a právnej pomoci pri riešení\nsporov, nie však poskytovanie záruk, resp. istoty víťazstva v spore. Opačný záver aj\nvzhľadom na danosť zakaždým jednej neúspešnej strany v každom spore, spájanie\nneúspechu ktorej s hmotnou zodpovednosťou, resp. spolupodielom jej advokáta na výsledku\nsporu, bez zjavnej, bezprostrednej a výlučnej súvislosti tohto neúspechu s výkonom\nadvokácie advokátom by bol zjavne neudržateľný; inými slovami, advokát nie je\nautomaticky hmotne zodpovedný za neúspech svojho klienta v spore (I. ÚS 69/2015).\n50. Druhým predpokladom je vznik škody. Škodou je mienená majetková ujma, ktorá\nnastala v majetkovej sfére poškodeného klienta.\n51. Tretím predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú\nv súvislosti s výkonom advokácie klientovi je príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie\na vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti pôjde iba vtedy, ak škoda vznikla následkom\nvýkonu advokácie. Tento predpoklad je preto naplnený iba v prípade, ak je preukázané, že\npri riadnom postupe advokáta by k vzniku škody nedošlo, t. j. ak ide o zastupovanie žalobcu\nv konaní pred súdom, preukázanie, že klient by so svojím nárokom na súde uspel\n(R 13/1986, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 3634/2013\nz 22. októbra 2014) a v akom rozsahu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n25 Cdo 1515/2007 z 20. júna 2007), resp. že pochybenie advokáta je rozhodujúcou príčinou\nvzniknutej majetkovej ujmy klienta (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n\n25\n\n25 Cdo 2520/2006 z 22. mája 2008). Táto otázka musí byť súdom vyriešená ako otázka\npredbežná. Jej vyriešenie patrí súdu rozhodujúcemu o žalobe o náhradu škody\nproti advokátovi, a to aj v prípade, ak by samotný spor klienta s jeho protistranou patrilo\nriešiť inému súdu. To znamená, že súd rozhodujúci o náhrade škody na základe žaloby\nklienta proti advokátovi viažucej sa na postup advokáta v inom súdnom konaní (škoda\nspôsobená tvrdeným chybným vedením sporu) vykonáva v rozsahu návrhov žalujúceho\nklienta dokazovanie o výsledku takéhoto hypotetického konania bez toho, aby muselo\ntakéto konanie skutočne prebehnúť, či skúma alternatívny výsledok už rozhodnutej veci.\n52. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne\npreukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,\ndôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese,\nzaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (I. ÚS 547/2013).\nZáver o príčinnej súvislosti možno však urobiť len vtedy, ak nebyť pochybenia advokáta, by\nklient právo úspešne uplatnil a právo skutočne existovalo. Ako predbežnú otázku preto treba\nvždy vyriešiť, či (ale aj v akom rozsahu) by klientov žalovaný bol povinný klientovi plniť,\npretože len v takom rozsahu by mohol za škodu uplatnenú proti advokátovi advokát\nzodpovedať (II. ÚS 678/2015).\n53. Podstatou tvrdení sťažovateľa je, že žalovaný nepostupoval pri poskytovaní\nprávnej pomoci sťažovateľovi v zmysle § 13 ods. 2 zákona o advokácii, pretože pôvodne\nv konaní na Krajskom súde v Bratislave navrhol pripustiť zmenu žaloby, resp. v konaní\nna Okresnom súde Galanta podal žalobu, ktorá bola v priamom rozpore s jednoznačným\nzákonným ustanovením, ktoré neumožňovalo zmenu voľby nároku sťažovateľa. Inak\npovedané – podľa názoru sťažovateľa mal žalovaný zotrvať v konaní na Krajskom súde\nv Bratislave na pôvodnej žalobe, resp. podať znova žalobu rovnakú v novom konaní.\n54. V tejto časti sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľa, pretože považuje\nza zrejmé, že podanie žaloby o zľavu z kúpnej ceny v situácii, keď už bol prv uplatnený iný\nnárok z vád predanej veci a zákonné ustanovenie takýto postup vylučuje, pričom tento zákaz\nje formulovaný jednoznačne a nepochybne, nezodpovedá povinnosti advokáta chrániť práva\n\n26\n\na oprávnené záujmy zastupovaného a konať pritom svedomite, t. j. s odbornou\nstarostlivosťou. Ďalej zároveň považuje ústavný súd za potrebné pre úplnosť uviesť aj to, že\nsa nemôže stotožniť so záverom všeobecných súdov, ktoré konštatovali, že sťažovateľ\nspôsobil sám zamietnutie svojej žaloby proti\n\n, už len tým, že\n\nvozidlo neodovzdal predávajúcemu. Naopak, bolo vecou žalovaného, aby túto skutočnosť\npremietol do žalobného petitu, pretože je zjavné, že ide o záväzky vzájomne podmienené\na žalovanému nič nebránilo pri vynaložení odbornej starostlivosti domáhať sa v mene\nsťažovateľa zaplatenia (vrátenia) kúpnej ceny oproti vráteniu vozidla sťažovateľom.\n55. Napriek tomu však ústavný súd považuje zamietnutie žaloby sťažovateľa\nz dôvodov uvedených v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu za dostatočne\na presvedčivo odôvodnené a v konečnom dôsledku za založené na takej interpretácii\nzákonnej úpravy zodpovednosti advokáta za škodu, ktorá je ústavne konformná (tak, ako\nvyplýva i z uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe). Žalobu sťažovateľa totiž aj podľa\nnázoru ústavného súdu neostalo než zamietnuť, pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné\nbremeno vo vzťahu k všetkým predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu.\n56. Pre úspech svojej žaloby proti žalovanému bol sťažovateľ povinný preukázať\ndôvodnosť svojho nároku na vrátenie kúpnej ceny od spoločnosti\nSťažovateľ bol teda povinný preukázať, že ťahač návesov mal v záručnej dobe také vady,\nktoré boli podstatným porušením kúpnej zmluvy a ktoré odôvodňovali odstúpenie od nej\nsťažovateľom. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že tieto vady znemožňovali riadne užívanie vozidla,\naj toto svoje tvrdenie bol povinný preukázať. Ako však z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, sťažovateľ aj po odstúpení od zmluvy vozidlo naďalej užíval, z čoho je zrejmé,\nže vady takej povahy, ako tvrdil sťažovateľ, vozidlo nemalo. Ďalej bol sťažovateľ povinný\npreukázať – pretože\n\n, sa bránil námietkou, že vady sú dôsledkom\n\nspôsobu užívania vozidla sťažovateľom – že tieto vady skutočne vznikli už vo výrobe.\nSťažovateľ dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol.\n57. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na to, že Krajský súd v Trnave v rozsudku č. k.\n21 Cob 331/2007-419 z 15. júla 2008, ktorým potvrdzoval zamietnutie žaloby sťažovateľa\n\n27\n\nv konaní na Okresnom súde Galanta, uviedol, že „z obsahu predloženého rozsudku sa javí,\nže by malo ísť o vady neodstrániteľné, ktoré bránia riadnemu užívaniu vozidla na účel,\nna ktorý bolo zakúpené“, sťažovateľ neberie do úvahy, že toto hodnotenie okolností veci\nKrajským súdom v Trnave nadväzuje na konštatovanie, že vzhľadom na zmenu nároku\nsťažovateľom už nebolo dôvodné, aby Okresný súd Galanta vykonával dokazovanie\nna otázku, či\n\n, porušil zmluvu podstatným alebo nepodstatným\n\nspôsobom.\n58. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej škode zastáva aj ústavný súd názor, že\nv konaní nebolo spoľahlivo preukázané, aká škoda a v akej výške sťažovateľovi vznikla\nv príčinnej súvislosti s tvrdeným pochybením žalovaného. Tak, ako na to poukázal aj\nkrajský súd, je vylúčené, aby sťažovateľovi vznikla škoda vo výške zaplatenej kúpnej ceny\nza vozidlo, ktoré si ponechal a ďalej ho užíval.\n59. Ústavný súd považuje ostatne za správny aj záver okresného súdu, podľa ktorého\nje pre vec významné, že sťažovateľ súdny poplatok za žalobu o zaplatenie sumy\n2 362 500 Sk vo výške 94 500 Sk nikdy nezaplatil. Pokiaľ bolo konanie o žalobe\nsťažovateľa zastavené, jeho zastavenie nespôsobil žalovaný, ale sťažovateľ. Sťažovateľ\nostatne nepreukázal ani to, že bol pripravený súdny poplatok vo výške 94 500 Sk zaplatiť,\nresp. že spĺňal podmienky pre oslobodenie od súdneho poplatku. Ak sťažovateľ ďalej tvrdil,\nže žalovaný pochybil tým, že nezaplatil súdny poplatok za zmenenú žalobu v konaní\nna Krajskom súde v Bratislave (t. j. o zľavu z ceny), ani táto skutočnosť nemôže zakladať\npotrebnú príčinnú súvislosť medzi týmto konaním (opomenutím) žalovaného a škodou,\npretože – ako to ostatne tvrdí aj sám sťažovateľ a ako to vyplýva aj z právoplatného\nrozsudku Okresného súdu Galanta – takáto žaloba nemohla byť úspešná, keďže takýto\nzmenený nárok nebolo možné uplatniť.\n60. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý\nproces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k.\n3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n\n28\n\n61. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť podľa tvrdení\nsťažovateľa nielen uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014, ale\naj rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015 a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018.\n62. Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v uznesení\nč. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014, a preto dospel k záveru, že medzi rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 a porušením základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy niet príčinnej súvislosti.\n63. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných\ngarancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou\nzárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,\nktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce\nupravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná\nzásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody\na rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).\nRozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom\nna naplnenie podmienok spravodlivého procesu.\n64. V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je\nza určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom\nobmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému\nzákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia\no vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto\nrozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho\nobsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu. Ak je\nrozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal\n\n29\n\nzákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto\nvýnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať\nreštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného\npráva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 345/09).\n65. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pritom taktiež vyslovil názor, že\nsamotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich\nnestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (m. m. IV. ÚS 124/2010).\n66. Pokiaľ preto podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1\nústavy z dôvodu, že medzi žalovaným a sudcami, ktorí napokon z prejednávania veci\nsťažovateľa neboli vylúčení, sú kolegiálne sudcovské vzťahy, pričom ani sťažovateľ\nnetvrdil a nepreukázal, že vzťahy žalovaného a zákonných sudcov rozhodujúcich vo veci\nsťažovateľa presahujú takýto charakter vzťahov, tvrdeniu sťažovateľa o porušení čl. 48\nods. 1 ústavy nemožno prisvedčiť.\n67. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k.\n1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014 ústavy súd konštatuje, že táto je oneskorená. Toto\nuznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 10. júna 2014, sťažnosť podal\nsťažovateľ ústavnému súdu v roku 2018, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53\nods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu.\n68. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa na porušenie čl. 48 ods. 1\nústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 107/2014-794 z 18. novembra 2015\na uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 151/2017 z 18. júla 2018 odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a sťažnosť smerujúcu\nproti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 16/2014-763 zo 6. mája 2014 podľa rovnakého\nustanovenia pre oneskorenosť.\n\n30\n\n69. Pokiaľ sťažovateľ ďalej namietal, že rozsudkom krajského súdu a uznesením\nnajvyššieho súdu o odmietnutí dovolania došlo k porušeniu jeho základného práva\nna vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,\ndôvodil tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakými\nrozhodnutiami. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti\nnamietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za zjavne\nneopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa podľa § 25\nzákona o ústavnom súde jeho sťažnosť i v tejto časti z rovnakého dôvodu.\n70. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2019\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:76073985-e7e4-4b76-a973-8c4bd95e00e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.678.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 678/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 678/2015 z 22. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.678.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:18f439e5-5c0e-484c-95b6-364c771ee474", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2015 z 11. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-11", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18f439e5-5c0e-484c-95b6-364c771ee474"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:f39373e8-0b95-45de-a0f4-ffeea2846037", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f39373e8-0b95-45de-a0f4-ffeea2846037"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:5664b741-68c4-4732-b084-e8261a051542", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/2010 z 26. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5664b741-68c4-4732-b084-e8261a051542"}, {"guid": "ussr:42aeafba-4531-4bcb-a0f5-73ce684aa616", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 149/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 149/09 z 18. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-18", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42aeafba-4531-4bcb-a0f5-73ce684aa616"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "af378101-44ea-4fe5-b81f-31acaf350edb:34df55ed-49c2-4ad0-bb99-ae1a4e262d95", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7802899844.1", "spisova_znacka": "5Cdo/151/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/151/2017 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7802899844.1"}, {"guid": "1f8d508d-b600-46fb-8b35-c8347dc29fc0:b62fc956-8687-4d50-ad13-b5db1fcdd8f0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1213212581.1", "spisova_znacka": "3Co/107/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/107/2014 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1213212581.1"}, {"guid": "c7faa90c-add8-4499-bbeb-a72937cfd063:83e0e239-75b9-4039-86a7-5a065cf057b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Cb/174/1998", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 9Cb/174/1998 z 28. 11. 2013", "sud": "Okresný súd Galanta", "datum_vydania": "2013-11-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c7faa90c-add8-4499-bbeb-a72937cfd063:83e0e239-75b9-4039-86a7-5a065cf057b3"}], "citovane_v": []}