{"guid": "ussr:ee2985e5-6148-447c-af36-937823184961", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.695.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 695/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. 12. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 5. decembra 2018, sp. zn. II. ÚS 695/2017, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.695.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-12-05", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ee2985e5-6148-447c-af36-937823184961", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.695.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.695.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.695.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 695/2017-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),\nzo sudcov Ladislava Orosza a Lajosa Mészárosa o sťažnosti\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Marekom Radačovským, Žriedlova 3, Košice,\nvo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a jeho rozsudkom z 31. marca 2016 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a jeho rozsudkom\nz 31. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 301/2012\nz 31. marca 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3.\n\n,\n,\n\n,\np r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia spolu\n\nv sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú\nim j e Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\npovinný\n\nuhradiť do dvoch mesiacov\n\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Mareka Radačovského, Žriedlova 3,\nKošice.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách\n\naj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\n- postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 C 27/2011 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“),\n- postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 7 Co 403/2011 a jeho rozsudkom z 27. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“) a\n\n2\n\n- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a jeho rozsudkom z 31. marca 2016 (ďalej\nlen „rozsudok najvyššieho súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom\nkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 27/2011, v ktorom sa ako pozostalé\nblízke osoby po obeti dopravnej nehody na základe žaloby domáhali proti\nako vodičovi motorového vozidla (ďalej len „žalovaný v 1. rade“, v citáciách\naj „odporca v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti\n,\n\n, ako poisťovateľovi (ďalej len\n\n„žalovaná v 2. rade“, v citáciách aj „odporca v 2. rade“), náhrady nemajetkovej ujmy\nv sume 33 194 € s príslušenstvom z titulu „protiprávneho konania žalovaného v prvom\nrade, ktorý dňa\n\nusmrtil\n\n, tak, že ho zrazil v obci\n\nosobným motorovým vozidlom zn.\n\nsvojím\n\n“.\n\nSťažovatelia v sťažnosti poukazujú na tieto okolnosti:\n„\n\nbol manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľov v 2.-5. rade.\n\nOkresný súd Námestovo čiastočným rozsudkom zo dňa 21. 09. 2011 rozhodol tak,\nže súd na návrh navrhovateľov voči odporcovi 2. zamietol a návrh na prerušenie konania\nnavrhovateľov zamietol.\nOkresný súd na strane 3 svojho rozsudku konštatuje, že záväzok poisťovne plniť\nza poisteného nevzniká zo zákona, nejde o zákonné poistenie zodpovednosti za škodu, kedy\nby bolo potrebné príslušný vnútroštátny predpis vykladať s použitím eurokonformného\nvýkladu ale sa jedná o povinné zmluvné poistenie charakteristické tým, že bez uzavretia\npoistnej zmluvy nemôže takýto záväzok poisťovni ani vzniknúť. Zároveň odmietol návrh\nsťažovateľov na prerušenie konania, pretože otázka pasívnej legitimácie odporcu 2.\nnezávisela na výklade európskych smerníc upravujúcich povinné zmluvné poistenie a preto\nnebol dôvod žiadať súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke.\nProti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie zo dňa 11. 10. 2011.\nKS Žilina rozsudkom zo dňa 27. 06. 2012 rozhodnutie OS Námestovo potvrdil a voči\nsvojmu rozsudku pripustil dovolanie.\n\n3\n\nKrajský súd dospel k záveru, že Okresný súd správne právne posúdil, že v zmysle\nzákona č. 381/2001 Z. z. je potrebné výklad pojmu škoda, resp. škoda na zdraví vykladať\ntak, že v sebe nezahŕňa aj nemajetkovú ujmu, tak ako ju chápe Občiansky zákonník v § 11\na § 13. Zároveň vo svojom rozsudku konštatuje, že smernicu nie je možné priamo aplikovať\nvo vzťahu voči jednotlivcom.\nProti rozsudku KS Žilina podali sťažovatelia dovolanie zo dňa 21. 07. 2012.\nNajvyšší súd rozsudkom 3 Cdo/301/2012 zo dňa 31. 03. 2016 dovolanie sťažovateľov\nzamietol a návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol.“\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s poukazom na závery\nvyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z 20. apríla 2011\nkonštatoval, že „[o]tázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej\nujmy podľa § 13 nasl. Občianskeho zákonníka za zásah do ich osobnostných práv\npozostalých spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej krytia\nz povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. už bola v rozhodovacej činnosti\nnajvyššieho súdu riešená, a to uznesením z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009“.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti ďalej uviedol, že „[z] uvedeného rozhodnutia vyplýva\nzáver o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne s poukazom na výklad ustanovenia § 4\nods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného\npoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje\nna nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka“.\nVzhľadom na už uvedené najvyšší súd „nezistil dôvody na odklon od názoru\nvysloveného najvyšším súdom vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktorý považuje\nza opodstatnený aj v prejednávanej veci“.\nNajvyšší súd ďalej konštatoval, že «[p]redpokladom pre vyriešenie otázky pasívnej\nlegitimácie odporkyne 2/ je posúdenie správnosti výkladu § 4 ods. 2 písm. a/ zákona\n\n4\n\nč. 318/2001 Z. z. [správne zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“),\npozn.]...», ktorý „vymedzuje rozsah poistného krytia, a to tým spôsobom, že pod písm. a/ až\nd/ ... obsahuje taxatívny výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie a ktoré\nsú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje (okrem prípadu uvedeného pod písmenom\nc/) zhodné s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody spôsobenej prevádzkou\nmotorových vozidiel obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl.). Z takto\nvymedzeného rozsahu poistného krytia je zrejmé, že rozlišuje vecnú škodu, ktorá\nje v Občianskom zákonníku upravená v § 443 a škodu na zdraví, ktorú upravujú\nustanovenia § 444 – § 449a Občianskeho zákonníka.“.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal\notázkou pojmového rozlíšenia medzi škodou ako majetkovou ujmou, ktorú možno\nobjektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom a nemajetkovou ujmou, ktorá sa podľa\n„platného právneho stavu odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených v § 444“.\nNajvyšší súd preto uviedol, že ak dôjde ku „škode, resp... ujme na zdraví či živote..., vzniká\npoškodenému taxatívne vymedzený komplex práv na ich náhradu, resp. na ich zmiernenie.\nTento komplex práv, ktorými sa odškodňuje tak vzniknutá majetková ujma, ako i vzniknuté\nurčité stanovené druhy nemajetkovej ujmy, sa spravuje zvláštnym právnym režimom podľa\n§ 444 až 449a Občianskeho zákonníka.“. Najvyšší súd na podporu svojej argumentácie\npoukázal aj na znenie dôvodovej správy prijatej k zákonu č. 381/2001 Z. z., podľa ktorej\n«„[r]ozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky\nvyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť\npoistenia“».\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že „[p]redmetom\nochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) je nehmotná hodnota ľudskej\nosobnosti. Podľa slovenskej právnej teórie právo na ochranu osobnosti prestavuje\nnemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka. Subjektom\ntohto práva môže byť preto len fyzická osoba. Zásah do práva na ochranu osobnosti\n\n5\n\nsa zásadne odškodňuje v nepeňažnej forme. Možnosť priznať peňažnú náhradu za zásah\ndo práva na ochranu osobnosti sa predpokladá až v prípade, ak sa primerané morálne\nzadosťučinenie ukazuje ako nepostačujúce. Na rozdiel od odškodnenia v prípade\nzodpovednosti za škodu, pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej forme\nsúdom nestanovuje zákon žiadne medze a uplatňuje sa široká miera voľnej úvahy. Odlišnosť\noboch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie § 16 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,\nak niekto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu,\nzodpovedá́ za ňu podľa ustanovenia tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Podstatou\na účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné\nprávo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. Keďže skutočnú ujmu nie je možné\npresne zistiť (da sa len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť\na teda ani preukázať.“.\nNa základe týchto úvah dospel najvyšší súd k záveru, že povinnosť žalovanej\nv 2. rade „na plnenie z povinného zmluvného poistenia sa nevzťahuje na nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda odporkyňa 2/\nnie je v konaní o tomto nároku pasívne legitimovaná“.\nPokiaľ ide o sťažovateľmi uplatnenú námietku eurokonformného výkladu § 4 ods. 2\npísm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. v zmysle záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) C-22/12 vo veci Kataríny Hassovej proti\nRastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej (ďalej len „rozsudok Súdneho dvora vo veci\nHaasová a ďalší“), najvyšší súd odcitoval znenie právnej vety označeného rozsudku\nSúdneho dvora a uviedol, že vzhľadom na to, že Súdny dvor „nevyložil, či v rámci\nposudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia\nje zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri\ndopravnej nehode alebo nie“, tak ani nespochybnil „závery doterajšej judikatúry\naplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorého takáto náhrada nemajetkovej ujmy\nnespadá do povinného zmluvného poistenia“.\n\n6\n\nProti rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nsťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňujú predovšetkým tým,\nže všeobecné súdy im nedali „odpoveď ani len na to, prečo vlastne nie je možné\neurokomforným výkladom v spojení s rozsudkom ESD vo veci Haasová ako aj ďalšou už\nustálenou rozhodovacou praxou ESD dospieť k názoru že škodou resp. ujmou sa na účely\nzákona 381/2001 Z. z., ktorý je výsledkom transpozície motoristických smerníc Rady,\nsa rozumie alebo nerozumie škoda resp. ujma majetková aj nemajetková“.\nArgumentujú tým, že „[z]áväzné právne akty EU majú prednosť pred zákonmi SR\na v prípade, že nie je možné smernicu aplikovať priamo na daný prípad, je povinnosťou, nie\nmožnosťou súdov vykladať vnútroštátne právo, tzv. eurokomforným výkladom vo svetle\nznenia smerníc tak aby tieto neboli obranné o svoj účinok, aby bol dosiahnutý účel a\nzmysel, ktorý smernice sledujú“.\nV tejto súvislosti ďalej uvádzajú:\n„V prípade Ferreira Súdny dvor vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu Článku\n3 ods. 1 Prvej smernice určil, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za\nškodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade\ns ustanoveniami troch vyššie uvedených smerníc (bod 29 rozsudku).\nVo veci Farrell súd poukázal na už existujúcu judikatúru vo veciach Candolin a Ruiz\nBernáldez, v zmysle ktorých vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie\npoistných udalostí vyplývajúcich z premávky vozidiel, nemôžu zbavovať tento článok\n(Článok 1 Tretej smernice) jeho potrebného účinku (bod 34 rozsudku).\nV rozsudku Ruiz Bernáldez (bod 20 rozsudku) Súdny dvor uviedol, že Článok 3 ods. 1\nprvej smernice bráni poisťovateľovi v možnosti odvolať sa na právne predpisy alebo\nzmluvné ustanovenia v snahe vylúčiť odškodnenie tretích osôb poškodených nehodou\nspôsobenou poisteným vozidlom. V nadväznosti na to Súdny dvor vo veci Candolin (bod 22\nrozsudku) uviedol, že akýkoľvek iný výklad by umožnil členským štátom obmedziť\nodškodnenie tretích osôb poškodených dopravnými nehodami na určité okolnosti, čo sa\nsnažia vylúčiť uvedené smernice. V bode 28 súd doplnil, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré\n\n7\n\nupravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel, nemôžu obrať\nuvedené ustanovenia o ich potrebný účinok…\nZo znenia tzv. motoristických smerníc ako aj z relevantných rozhodnutí ESD\nk tejto problematike je zrejmé, že zmyslom a účelom smerníc je to, aby v prípade,\nže akýkoľvek občianskoprávny nárok uplatniteľný voči vodičovi, prevádzkovateľovi\nresp. zamestnávateľovi zamestnanca, ktorý viedol motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená\nškoda na území daného členského štátu bol krytý povinným zmluvným poistením...“\nPodľa sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu\nprincípu právnej istoty. Sú toho názoru, že najvyšší súd „v inom rozsudku konštatuje,\nže pôvodcom zásahu môže byť aj právnická osoba, alebo zamestnávateľ, alebo prevádzateľ,\nktorý svoje osobné motorové vozidlo len požičal alebo poskytol inej osobe na nejaký účel\na teda ide o osoby, ktoré sa priamo nepodieľajú na zásahu do osobnej integrity v dôsledku\ndopravnej nehody“.\nV súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nsťažovatelia tvrdia, že „arbitrárnymi závermi súdov o neexistencii pasívnej legitimácie\npoisťovateľa“ došlo aj k neoprávnenému zásahu do ich základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré bolo namietanými rozhodnutiami označených súdov\nobmedzené v rozpore s ústavou, pretože ak ich nároky na náhradu nemajetkovej ujmy\n„nebudú hradené poisťovateľom, budú súdy povinné sa zaoberať majetkovými pomermi\nfyzickej osoby, teda vodiča, ktorý pri dopravnej nehode zabil\n\na vzhľadom\n\nna jeho insolventnosť budú sa snažiť využiť v čo najväčšej miere moderačné právo\na prisúdiť čo najnižšie finančné odškodnenie pre sťažovateľov“.\nNamietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy sťažovatelia odôvodňujú takto:\n„Pokiaľ súdy vo svojich rozhodnutiach tvrdia a najmä NS SR v dovolacom konaní,\nže ESD nedal odpoveď nato, čo sa rozumie škodou podľa motoristických smerníc Rady\n\n8\n\na zákona č. 381/2001 Z. z., nič im nebránilo prerušiť konanie a preložiť prejudiciálnu\notázku ESD, tak ako to sťažovatelia navrhovali vo svojich podaniach.“\nNa základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Okresný súd Námestovo v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vedenom pod sp.\nzn. 8 C/27/2011 porušil práva sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu\nochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na\nspravodlivý proces, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 odsek 1 Ústavy SR.\nKrajský súd Žilina v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn.\n7 Co/403/2011 porušil právo sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu\nochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nna spravodlivý proces, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 odsek 1 Ústavy SR.\nNajvyšší súd SR v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vedenom pod spisovou\nznačkou 3 Cdo/301/2012 porušil právo sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nna súdnu ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nna spravodlivý proces, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 odsek 1 Ústavy SR.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 03. 2016 3 Cdo/301/2012 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 27. 06. 2012 č. k. 7 Co/403/2011 v spojení\ns rozsudkom Okresného súdu Námestovo zo dňa 21. 09. 2011 č. k. 8 C/27/2011, sa zrušujú\na vec sa vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.\nSťažovateľom sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho\nzastúpenia (2 úkony po 127,16 € a 2x paušál po 7,63 €), ktorý je Okresný súd Námestovo\npovinný vyplatiť ich právnemu zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.“\n\n9\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\na uznesením č. k. II. ÚS 695/2017-22 z 10. novembra 2017 ju podľa § 25 ods. 3 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti namietaného porušenia ich\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 301/2012\na jeho rozsudkom z 31. marca 2016 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť\nodmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\nNásledne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 695/2017-31 z 13. februára 2018 ústavný súd\ndoručil predsedníčke najvyššieho súdu uznesenie č. k. II. ÚS 695/2017-22 z 10. novembra\n2017, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti\npísomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne\npojednávanie. Ústavný súd zároveň požiadal predsedníčku krajského súdu o zaslanie\nsúdneho spisu sp. zn. 3 Cdo 301/2012.\nÚstavný súd ďalej prípisom č. k. II. ÚS 695/2017-33 z 13. februára 2018 požiadal\npredsedníčku okresného súdu o zaslanie súdneho spisu vedeného na tomto súde pod sp. zn.\n8 C 27/2011. Predsedníčka okresného súdu v reakcii na označenú žiadosť ústavného súdu\ndoručila 26. februára 2018 označený súdny spis okresného súdu.\n\n10\n\nPredsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom prípise č. k.\nKP 3/2018-14 zo 17. apríla 2018 (doručenom ústavnému súdu 27. apríla 2018) nad rámec\ndôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu uvádza,\nže „[v] rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k odklonu od tohto\nnázoru v tom zmysle, že pojem škoda vykazuje aj nemateriálne znaky a aj nemajetkovú ujmu\npodľa § 13 Občianskeho zákonníka možno zahrnúť pod škodu na zdraví. Najvyšší súd\nv rozsudku sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. 7. 2017 uviedol, že pri výklade pojmu škoda pre\núčely zák. č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve,\npretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli\nnahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES\nzo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti...\nK zhodným záverom dospel najvyšší súd aj ďalších rozhodnutiach a to, uznesení sp. zn.\n6 Cdo 143/2017 z 27. 2. 2018 a uznesení sp. zn. 6 Cdo 2016/2017 z 27. 2. 2018, kde súčasne\nvyslovil, že rozhodnutia ESD C-22/12 vo veci Haasová a Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 474/2016... ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 M Cdo 1/2016, predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej\nlegitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej\nnehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.“.\nPredsedníčka najvyššieho súdu následne konštatovala, že „ponecháva rozhodnutie\no sťažnosti na úvahe ústavného súdu...“, a ústavnému súdu oznámila, že „súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania“.\nPrípisom č. k. II. ÚS 695/2017-41 z 9. mája 2018 ústavný súd vyzval právneho\nzástupcu sťažovateľov, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň\nmu zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie najvyššieho súdu\nč. k. KP 3/2018-14 zo 17. apríla 2018. Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom\nústavnému súdu 18. mája 2018 oznámil, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní\na súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\n\n11\n\nPrávny zástupca sťažovateľov vo svojej replike k vyjadreniu najvyššieho súdu\nzo 17. apríla 2018 neuviedol nič, čo by mohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky\nnajvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný\nsúd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho\npojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv sťažovateľov\npodľa označeného článku ústavy a dohovoru, poukazujúc aj na povahu predmetu posúdenia,\nktorá je určená povahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv\n(m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.\nIII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému\nsudcovi.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n12\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1\ndohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom\nvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať\nuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana\npráv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto\nustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\n\n13\n\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci.\nVychádzajúc z argumentácie sťažovateľov, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho\nsúdu, spisovej dokumentácie, vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľov ústavný\nsúd uvádza:\n\n14\n\nIII.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nZ obsahu sťažnosti vyplýva že jej podstatou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej\nsa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal\ns ich dovolacou argumentáciou tým, že im neposkytol odpoveď na to, prečo „nie je možné\neurokomforným výkladom v spojení s rozsudkom ESD vo veci Haasová ako aj ďalšou\nuž ustálenou rozhodovacou praxou ESD dospieť k názoru že škodou resp. ujmou sa na účely\nzákona 381/2001 Z. z, ktorý je výsledkom transpozície motoristických smerníc Rady,\nsa rozumie alebo nerozumie škoda, resp. ujma majetková aj nemajetková“.\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo\nna určitú kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý\nargument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku\nRuiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo\nna spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument\nprednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý\nje z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.\nV súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí\ndostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť\n\n15\n\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).\nÚlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či najvyšší súd spôsobom odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia dostatočne odôvodnil, prečo neaplikoval pravidlá vyplývajúce\nz úniového práva, a teda či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky\nsvojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považuje\nza potrebné zaoberať sa aj otázkou, či vnútroštátna právna úprava nebráni takému výkladu\npojmu „škoda na zdraví“ uvedenému v zákone č. 381/2001 Z. z., ktorý by bol v súlade\nso znením a cieľmi tzv. troch motoristických smerníc [smernicou Rady 72/166/EHS\nz 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia\nzodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti\npoistenia tejto zodpovednosti (ďalej len „prvá smernica“), smernicou Rady 84/5/EHS\nz 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich\nsa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej\na doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (ďalej\nlen „druhá smernica“), smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii\nprávnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu\nspôsobenú́ prevádzkou motorových vozidiel (prvá smernica, druhá smernica a tretia\nsmernica spoločne ďalej len „smernice“)], v súčasnosti nahradených platnou smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia\npovinnosti poistenia tejto zodpovednosti tak, aby sa plne dosiahol nimi sledovaný výsledok.\nZ citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd\nsvoje úvahy súvisiace s vymedzením pojmových odlišností medzi náhradou nemajetkovej\nškody na strane jednej a majetkovej škody na strane druhej a ich odlišného systematického\nzaradenia v rámci vnútroštátnej právnej regulácie uzatvoril s poukazom na právnu vetu\nvyplývajúcu zo slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová\nkonštatovaním, podľa ktorého „[k]eďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci\n\n16\n\núpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle\nrozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia“.\nNajvyšší súd v reakcii na námietku sťažovateľov o povinnosti eurokonformného\nvýkladu zákona č. 381/2001 Z. z. v zmysle záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho\ndvora vo veci Haasová a ďalší argumentačne pracoval iba s právnou vetou vyjadrenou\nv označenom rozsudku Súdneho dvora, ktorú interpretoval bez zohľadnenia širšieho\nskutkového a právneho kontextu, ktorý bol pre Súdny dvor rozhodujúci pre jej formuláciu,\npričom pojmy v nej obsiahnuté interpretoval iba s ohľadom na pojmové a systematické\nšpecifiká vyplývajúce z Občianskeho zákonníka.\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia\nrozsudku Súdneho dvora Haasová a ďalší vyplýva, že Súdny dvor posudzoval jednak\notázku, či náhrada nemajetkovej ujmy spadá do systému povinného poistenia zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel regulovaného v označených\nsmerniciach a jednak či rozsah tohto poistenia dopadá aj na nepriame obete dopravných\nnehôd.\nPri posudzovaní otázky, či náhrada nemajetkovej ujmy spadá do systému povinného\npoistenia, sa Súdny dvor po zistení, že «rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej\nsmernice v podstate používajú pojem „ujma na zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“»,\nzaoberal účelom a štruktúrou týchto ustanovení úniového práva, pričom následne\nkonštatoval, že «tieto pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, a..., že uvedené\nustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí». Na základe\nuvedeného dospel k záveru, že za týchto okolností je potrebné uplatniť „extenzívny výklad\nuvedených pojmov“ a pod pojem škoda na zdraví zahrnúť akúkoľvek ujmu, „ak jej náhradu\nna základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné\nv danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú,\nako aj psychickú traumu“. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za vhodné poukázať\naj na príslušnú časť odôvodnenia označeného rozsudku Súdneho dvora v jeho anglickej\njazykovej verzii, z obsahu ktorého vyplýva, že pojem „ujma na zdraví“ zahŕňa akúkoľvek\n\n17\n\nujmu za predpokladu, že právo na jej náhradu je súčasťou občianskoprávnej zodpovednosti\npoisteného podľa vnútroštátneho práva aplikovateľného na danú vec, vychádzajúcou\nzo zásahu do osobnej integrity, ktorá zahŕňa fyzickú, ako aj psychickú ujmu („... the notion\nof ‘personal injuries’ covers any type of damage, in so far as compensation for such\ndamage is provided for, as part of the civil liability of the insured, under the national law\napplicable in the dispute, resulting from an injury to physical integrity, which includes both\nphysical and psychological suffering.“). Obdobne aj z obsahu nemeckej jazykovej verzie\nvyplýva, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel musí pokrývať nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli blízke osoby,\nv rozsahu, v akom je táto náhrada upravená v rámci občianskoprávnej zodpovednosti\npoistenca vo vnútroštátnom práve uplatniteľnom vo veci samej („... dass die obligatorische\nKraftfahrzeug-Haftpflichtversicherung immaterielle Schäden von Personen, die den\nTodesopfern eines Verkehrsunfalls nahestanden, decken muss, soweit dieser Schadensersatz\naufgrund der zivilrechtlichen Haftung des Versicherten in dem auf den Ausgangsrechtsstreit\nanwendbaren nationalen Recht vorgesehen ist.“).\nZ komparatívnej analýzy uvedených jazykových znení citovanej časti rozsudku\nSúdneho dvora vyplýva, že anglická a nemecká jazyková verzia pojmovo nepoužívajú\nslovné spojenie „na základe zodpovednosti poisteného za škodu“, ktorého izolovaná\ninterpretácia nezohľadňujúca celé odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová\na ďalší a reflektujúca iba špecifiká vnútroštátnej právnej úpravy môže pri povrchnej analýze\ndanej problematiky viesť k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu\npoistného krytia iba vtedy, ak je uplatňovaná na základe ustanovení Občianskeho zákonníka\nupravujúcich prípady všeobecnej alebo osobitnej zodpovednosti za škodu. Uvedená\nargumentácia bola navyše aj súčasťou stanoviska vlády Slovenskej republiky vo veci\nHaasová a ďalší. Naproti tomu anglické a nemecké jazykové znenie vychádzajúce\nz predpokladu, že náhrada nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú prevádzkou motorového\nvozidla je krytá povinným poistením, ak právo na jej náhradu je súčasťou občianskoprávnej\nzodpovednosti poisteného, posúva úvahu o rozsahu poisteného krytia do inej roviny a lepšie\nvystihuje to, čo Súdny dvor v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci Haasová a ďalší\nvyjadril.\n\n18\n\nAko už bolo naznačené, Súdny dvor sa v odôvodnení označeného rozsudku\nvysporiadal aj s konkrétnym argumentom predloženým vládou Slovenskej republiky, ktorý\nbol zároveň aj východiskom úvah najvyššieho súdu pri posudzovaní označenej veci, v rámci\nktorého vláda Slovenskej republiky poukázala na odlišné systematické zaradenie právnej\núpravy nemajetkovej ujmy v rámci Občianskeho zákonníka od právnej úpravy regulujúcej\nzodpovednosť za škodu, na ktorú odkazujú smernice.\nSúdny dvor v reakcii na tento argument predložený vládou Slovenskej republiky\npovažoval za rozhodujúce iba to, že zodpovednosť poisteného na náhradu nemajetkovej\nujmy podľa vnútroštátneho práva vznikla na základe dopravnej nehody a mala\nobčianskoprávnu povahu, na základe čoho potom dospel k záveru, že „nič nenasvedčuje,\nže na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu,\nna ktoré odkazujú uvedené smernice“.\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na argumentáciu\nobsiahnutú v návrhoch generálneho advokáta Nillo Jääskinena vo veci Haasová a ďalší,\nz obsahu ktorých vyplýva, že „[p]odľa už citovanej ustálenej judikatúry musí byť\nnepochybne akákoľvek zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,\nteda zodpovednosť, ktorá je upravená vnútroštátnym právnym poriadkom, pokrytá\npoistením. Podľa mňa sa však táto zásada má chápať výlučne v tom zmysle, že vnútroštátna\nprávna norma o poistení nemôže z pokrytia vylúčiť niektoré typy škôd alebo niektoré\nkategórie poškodených, ak sa obete môžu s cieľom získať náhradu škody dovolávať\nzodpovednosti poisteného za škodu.“.\nPokiaľ ide o posúdenie osobného rozsahu prvej smernice aj na nepriame obete\ndopravných nehôd, Súdny dvor v odôvodnení označeného rozsudku zreteľne uviedol,\nže „ochrana, ktorá musí myť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu,\nktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody\nspôsobenej motorovými vozidlami“. Anglická jazyková verzia odôvodnenia rozsudku\nSúdneho dvora vo veci Haasová a ďalší za okruh oprávnených osôb označuje každého,\nkto je oprávnený podľa vnútroštátneho práva upravujúceho občianskoprávnu zodpovednosť\n\n19\n\nna náhradu škody spôsobenú motorovými vozidlami („... anyone who is entitled, under\nnational civil liability law, to compensation for damage caused by motor vehicles.“).\nZ už uvedeného, a to najmä po zohľadnení celého odôvodnenia rozsudku Súdneho\ndvora, jeho odlišných jazykových verzií, ako aj špecifík vyplývajúcich z autonómneho\ncharakteru úniového práva a s tým spojenej potreby jeho jednotného výkladu, možno urobiť\nniekoľko čiastkových záverov, ktoré sú relevantné pre danú vec.\nSúdny dvor na pozadí svojej ustálenej rozhodovacej činnosti (pozri najmä\nrozsudky z 18. 10. 2011, Brüstle, C-34/10, Zb. s. I-09821, bod 25 (veľká komora Súdneho\ndvora), z 18. 1. 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 11; z 19. 9. 2000, Linster, C-287/98, Zb.\ns. I-6917, bod 43; zo 16. 7. 2009, Infopaq International, C-5/08, Zb. s. I-6569, bod 27,\na z 21. 10. 2010, Padawan, C-467/08, Zb. s. I-10055, bod 32) a v súlade s požiadavkou\njednotného uplatňovania úniového práva a zásady rovnosti (porovnaj čl. 9 Zmluvy\no Európskej únii a čl. 20 Charty základných práv Európskej únie) autonómnym spôsobom\n(nezávisle od vnútroštátneho práva niektorého členského štátu) vymedzil obsah pojmu\n„škoda na zdraví“ použitý v označených smerniciach. Tento pojem z hľadiska jeho vecného\nrozsahu konkretizoval tak, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy v prípade,\nak jej náhrada je podľa hmotného vnútroštátneho práva súčasťou občianskoprávnej\nzodpovednosti poisteného. Uvedený záver jednoznačne vyplýva z celkového kontextu\nodôvodnenia rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová a ďalší v slovenskej jazykovej\nverzii, pričom tento záver dopĺňa aj znenie právnej vety v anglickej a nemeckej jazykovej\nverzii označeného rozsudku Súdneho dvora.\nPokiaľ ide o personálny rozsah prvej smernice Súdny dvor konštatoval,\nže za poškodenú osobu je potrebné považovať akúkoľvek osobu vrátane nepriamej obete\ndopravnej nehody za predpokladu, že táto osoba je podľa vnútroštátneho práva\nupravujúceho občianskoprávnu zodpovednosť poisteného oprávnená na náhradu škody\nspôsobenej prevádzkou motorového vozidla.\n\n20\n\nNapokon Súdny dvor uviedol, že diferenciácia založená na odlišnom systematickom\nzaradení normatívnej úpravy týkajúcej sa zásahov do ochrany osobnosti a normatívnej\núpravy týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom slova zmysle a ich pojmovej\nodlišnosti na úrovni vnútroštátnej právnej úpravy, nie je pre účely vymedzenia rozsahu\npoistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\nz pohľadu úniovej úpravy relevantná.\nZo záväzku lojálnej spolupráce medzi Európskou úniou a členskými štátmi (čl. 4\nods. 3 Zmluva o Európskej únii) vyplýva povinnosť nositeľov verejnej moci (vrátane súdov)\nprijímať v rozsahu ich právomocí opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy\nna dosiahnutie cieľa predpokladaného smernicou. Vnútroštátne súdy sú preto povinné\nzaručiť právnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov z úniového práva a zabezpečiť jeho\nuplatnenie v plnom rozsahu. Uvedené platí o to viac, keď sa vnútroštátny súd zaoberá vecou\ntýkajúcou sa použitia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú výsledkom transpozície\nsmernice ktorá jednotlivcom priznáva práva.\nJedným z nástrojov systémového prepojenia úniového práva s vnútroštátnym právom\nčlenských štátov je zásada eurokonformnej interpretácie resp. nepriameho účinku smernice,\nktorú Súdny dvor objasnil a s odvolaním sa na svoju predchádzajúcu judikatúru rozviedol\na ďalej konkretizoval vo veci Pfeiffer a ďalší (spojené veci C-397/01 až C-403/01) tak,\nže „[p]ri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy špeciálne prijatej\nna vykonanie požiadaviek vyplývajúcich zo smernice, musí vnútroštátny súd vykladať\nvnútroštátne právo v najvyššej možnej miere v zmysle znenia a cieľov tejto smernice, aby\nsa dosiahol ňou sledovaný výsledok, ako aj súlad s článkom 249 tretím pododsekom ES...“.\nZ uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný zdržať sa takého výkladu\nvnútroštátnych ustanovení prijatých na vykonanie príslušnej smernice, ktorý by bol\nv rozpore s autonómnym právnym poriadkom, naopak, má usilovať o taký výklad\nvnútroštátneho práva, ktorý nevedie k výsledku, ktorý je v rozpore s cieľom\npredpokladaným smernicou. Požiadavka eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva\nprijatého pre účely transpozície smernice tak predstavuje nástroj, ktorý je spôsobilý posunúť\n\n21\n\nvýznamový obsah právnej normy vnútroštátneho práva do inej roviny, a to aj bez jeho\nvonkajšej textuálnej zmeny, pričom pozitívnou externalitou tohto prístupu je zabezpečenie\nkoherencie medzi vnútroštátnou a úniovou právnou úpravou.\nOznačená povinnosť vyplývajúca z judikatúry Súdneho dvora interpretovať\nvnútroštátne právo v najvyššej možnej miere v zmysle znenia a cieľov príslušnej smernice\nnemá absolútnu prednosť. Limitom tejto povinnosti je zákaz takého výkladu a aplikácie\nvnútroštátneho práva vo svetle úniového práva, ktorý by bol contra legem. Nie\nje povinnosťou vnútroštátneho súdu vyplývajúcou z úniového práva aplikovať úniové právo\nproti zmyslu vnútroštátneho práva (contra legem), pretože inak by priznal smernici priamy\núčinok, na druhej strane je potrebné uviesť, že ak bude mať vnútroštátny súd k dispozícii\ndva rovnocenné výklady, z ktorých jeden bude súladný so zmyslom a účelom smernice\na druhý nie, bude jeho povinnosťou dať prednosť tomu výkladu, ktorý je konformný\nso zmyslom a účelom smernice.\nZ uvedeného dôvodu považuje ústavný súd za potrebné predovšetkým analyzovať\ntú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v rámci ktorej sa zaoberal\nobsahovým vymedzením pojmu „škoda“ a jeho štrukturálnym vyjadrením v rámci právnej\núpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. S najvyšším súdom možno čiastočne súhlasiť\niba v tom, že ani „[z]ákon č. 381/2001 Z. z. a ani Občiansky zákonník pojem škody\nnedefinujú...“, nemožno však s ním súhlasiť v tom, aké dôsledky z tejto skutočnosti\nvyvodil. Občiansky zákonník v § 442 pojem „škoda“ síce priamo nedefinuje, ale vymedzuje\nju nepriamo, a to tým spôsobom, že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná\nškoda a ušlý zisk), pričom na § 442 nadväzujú ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka,\nktoré ďalej konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady. V tejto\nsúvislosti je predovšetkým relevantné znenie § 444 Občianskeho zákonníka, z obsahu\nktorého vyplýva, že pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného\na sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného\ncharakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti\npoužívaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou)\na nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri\n\n22\n\npoužívaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto skutočnosti robiť ďalekosiahle závery\nv tom smere, že škodou je v zmysle občianskoprávnej úpravy len hmotná (materiálna) ujma.\nZ uvedeného, a to v rozpore so záverom najvyššieho súdu, potom vyplýva, že Občiansky\nzákonník významovo s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach\ndanej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku ani z právnej\núpravy obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z. z. nevyplýva nič, čo by bránilo takej\ninterpretácii pojmu „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako\naj škodu nemajetkovú. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že práve otvorená textúra\npojmu „škoda“ v naznačenom zmysle vytvára možnosť jeho významovej modifikácie, a tým\naj dosiahnutia jeho koherencie v rámci právneho poriadku.\nZ celkovej argumentačnej koncepcie najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že najvyšší\nsúd konkretizoval rozsah pojmu „škoda na zdraví“ uvedený v § 4 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 381/2001 Z. z. s poukazom na znenie § 444 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je\npotrebné uviesť, že interpretačný záver najvyššieho súdu, ktorý pojmu „škoda na zdraví“\npoužitom v Občianskom zákonníku a zákone č. 381/2001 Z. z. priradil ten istý obsah, je síce\nna prvý pohľad v súlade s interpretačnou zásadou zákazu polysémického výkladu, ktorú\nnajvyšší súd naplnil, avšak táto problematika je oveľa širšia. Hranice použiteľnosti\noznačenej interpretačnej zásady nie sú ani v rámci právnej teórie jednoznačné v tom smere,\nči jej uplatnenie sa obmedzuje iba na pôsobnosť v rámci konkrétneho právneho predpisu\nalebo jej použitie sa vzťahuje na celé právne odvetvie. Čo je však podstatné, je to, že ide\no zásadu používanú v rámci jazykového výkladu a vo svojej podstate ide o bližšiu\nkonkretizáciu princípu doslovného výkladu normatívneho textu.\nV\n\nokolnostiach\n\ndanej\n\nveci\n\nproti\n\ntejto\n\nzásade\n\nstojí\n\nv\n\nkolízii\n\nprincíp\n\nteleologickej/hodnotovej a systematickej koherencie vnútroštátnej právnej úpravy prijatej\npre účely vykonania smernice s úniovou právnou úpravou. V označenom prípade tak\nv abstraktnej rovine ide o napätie/kolíziu medzi požiadavkou teleologickej/hodnotovej\na systematickej koherencie vnútroštátnej právnej úpravy s úniovou úpravou na jednej strane\na terminologickej koherencie pojmov používaných v rámci vnútroštátnej právnej úpravy\n\n23\n\nna strane druhej, pričom je zároveň zrejmé, že túto kolíziu možno v okolnostiach danej veci\nvyriešiť iba uprednostnením jedného alebo druhého princípu.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd sa v rámci svojej rozhodovacej\nčinnosti vyjadril k vzájomnému vzťahu medzi jazykovými výkladovými metódami\na teleologickými/hodnotovo orientovanými metódami výkladu, prípadne systematickými\nvýkladovými metódami v tom zmysle, že jazykový výklad môže predstavovať len prvotné\npriblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;\nna overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom\nslúžia ostatné interpretačné prístupy, najmä teleologický a systematický výklad vrátane\nústavne konformného a eurokonformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte\nracionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu\naplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).\nÚstavný súd nevidí žiaden zmysluplný dôvod, aby v okolnostiach danej veci bola\nkolízia jednotlivých výkladových metód modifikovaná a použitá iným než už naznačeným\nspôsobom.\nUvedené vo svojich dôsledkoch znamená, že pojem „škoda na zdraví“ použitý\nv § 444 Občianskeho zákonníka a v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. je síce\nv zmysle záverov najvyššieho súdu používaný v rámci vnútroštátneho právneho poriadku\nv jednom význame, ale takýmto postupom dochádza zároveň k porušeniu ústavného\nprincípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované súladne\ns princípmi európskej integrácie a spolupráce úniových orgánov a orgánov členského štátu,\na v širších súvislostiach aj k porušeniu medzinárodných záväzkov, ktoré Slovenská\nrepublika na seba v súvislosti so svojím členstvom v Európskej únii prevzala. Takejto\ninterpretácii pojmu „škoda na zdraví“ nielenže v okolnostiach danej veci chýba zmysluplné\nprávne a teoreticky udržateľné zdôvodnenie, ale bez bližšej argumentácie narúša vnútornú\nkoherenciu vnútroštátnej právnej úpravy s úniovou právnou úpravou, čím sa bez\nakéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia dostáva do rozporu so systematickou interpretačnou\nzásadou eurokonformného výkladu a teleologickou interpretačnou zásadou zohľadnenia\n\n24\n\núčelu (úniovej) právnej normy, teda v širšom význame s výkladovým princípom e ratione\nlegis.\nÚstavný súd považuje za potrebné vysporiadať sa ďalej aj s časťou argumentácie\nnajvyššieho súdu, v rámci ktorej najvyšší súd pri vymedzení pojmu „škoda na zdraví“\npoukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 381/2001 Z. z., keďže táto otázka\nby prima facie mohla čiastočne súvisieť aj s vymedzením hraníc možnej eurokonformnej\ninterpretácie vnútroštátneho práva. Z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora vo všeobecnej\nrovine vyplýva, že súd členského štátu musí v prípade použitia vnútroštátnych právnych\npredpisov, ktoré sú výsledkom transpozície smernice, vychádzať z domnienky, že keď\nčlenský štát využil možnosť voľnej úvahy obsiahnutej v tomto ustanovení, tak mal v úmysle\nsi v celom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce mu z tejto smernice (porovnaj Pfeiffer,\nbod 111 a 112 a rozsudok zo 16. 12. 1993, Wagner Miret, C-334/92, Zb. s. I-6911, bod 20).\nSúdny dvor tieto úvahy ďalej doplnil a konkretizoval vo svojom rozsudku\nz 29. 4. 2004, Björnekulla Fruktindustrier AB, C-371/02, z obsahu ktorého vyplýva,\nže povinnosti eurokonformného výkladu smernice nebráni ani opačný výklad, ktorý vyplýva\nz prípravných legislatívnych prác (travaux préparatoires) k dotknutej právnej úprave\n(bod 13 posledná veta označeného rozsudku).\nZ uvedeného vyplýva, že ak najvyšší súd dôvodovú správu k zákonu\nč. 381/2001 Z. z. argumentačne použil s cieľom abstrahovania úmyslu historického\nzákonodarcu, pričom ak z tejto myšlienkovej konštrukcie chcel vyvodiť iný interpretačný\nvariant, než ktorý vyplýva z označených smerníc, tak ani táto myšlienková línia nie je\nvzhľadom na už uvedené v okolnostiach danej veci relevantná.\nOpierajúc sa o uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť,\nže vnútroštátna právna regulácia neobsahuje nič, na základe čoho možno hodnotiť výklad\na aplikáciu vnútroštátneho práva vo svetle úniového práva contra legem, bolo v danom\nprípade povinnosťou najvyššieho súdu uplatniť taký výklad pojmu „škoda na zdraví“\nuvedeného v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorého výsledok nevedie k popretiu\n\n25\n\nústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované\nsúladne s princípmi európskej integrácie a spolupráce úniových orgánov a orgánov\nčlenského štátu, a v širších súvislostiach aj k porušeniu medzinárodných záväzkov, ktoré\nSlovenská republika v súvislosti so svojím členstvom v Európskej únii na seba prevzala,\na tým aj porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požiadavka\nspravodlivosti osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru je totiž kritériom ukladajúcim\nkaždému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej\nveci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti\na popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.\nV tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť, že vzhľadom\nna skutočnosť, že najvyšší súd argumentačne pracoval iba s právnou vetou vyjadrenou\nv rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová a ďalší, ktorú interpretoval bez zohľadnenia\nširšieho skutkového a právneho kontextu, ktorý bol pre Súdny dvor rozhodujúci\npre jej formuláciu, a pojmy v nej obsiahnuté interpretoval výlučne s ohľadom na normatívne\nnekonzistentné pojmové a systematické špecifiká vyplývajúce z Občianskeho zákonníka,\nktoré následne extrapoloval do právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z. z.,\ndospel k záveru, ktorý je zjavne za hranicou zmyslu a cieľov označených smerníc, tak ako\nich Súdny dvor vyložil v odôvodnení svojho rozsudku vo veci Haasová a ďalší.\nV reakcii na spôsob, ako sa najvyšší súd argumentačne vysporiadal s kľúčovou\nnámietkou sťažovateľov, a tým aj označeným rozhodnutím Súdneho dvora vo veci Haasová\na ďalší, v okolnostiach danej veci považuje ústavný súd za podstatné vo všeobecnej rovine\nuviesť, že rozhodnutia Súdneho dvora v konaniach o predbežných otázkach predstavujú\nzáväzný interpretačný nástroj pri rozhodovaní skutkovo a právne totožných vecí, pričom\nz povahy týchto rozhodnutí vyplýva, že tieto sú záväzné ako celok a právna veta\nsformulovaná Súdnym dvorom na ich konci je len jeho koncentrovanou odpoveďou\nna položenú otázku, a preto poskytuje len prvotnú informáciu o obsahu konkrétneho\nrozhodnutia o predbežnej otázke. Z uvedených dôvodov k obsahu právnej vety nemožno\npristupovať ako k pravidlu spôsobilému samostatnej subsumpcie, prípadne tak,\n\n26\n\nže ju vnútroštátny interpret bude vykladať izolovane bez znalosti súvislostí, ku ktorým\nsa organicky viaže, a pojmy v nej uvedené bude interpretovať s ohľadom na vnútroštátne\nšpecifiká, ale jej význam je potrebné nachádzať v kontexte celého odôvodnenia rozhodnutia\nSúdneho dvora o predbežnej otázke [m. m. rozsudok Súdneho dvora zo 16. 3. 1978 vo veci\nRobert Bosch GmbH (C 135/77, bod 1 a 4)].\nVzhľadom na skutočnosť, že v hierarchii súdnych rozhodnutí sa rozhodnutia\nSúdneho dvora o predbežných otázkach nachádzajú nad rozhodnutiami najvyššieho súdu,\npotom odklon trojčlenného alebo veľkého senátu najvyššieho súdu od právneho názoru\nvyjadreného v rozhodnutí Súdneho dvora o predbežnej otázke v zásade implikuje\njudikatórny exces najvyššieho súdu, a tým aj porušenie princípu rovnosti a právnej istoty\na v širších súvislostiach aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nresp. základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Takéto\nodôvodnenie výroku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k meritórnemu\nzisteniu považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto vyznievajúce ako nepresvedčivé,\nčo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho arbitrárnosti a dôvodom vyslovenia\nporušenia práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného\nsúdu zo všetkých uvedených dôvodov za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia\nnedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel,\nspôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľov. Tým došlo\npodľa názoru ústavného súdu zo strany najvyššieho súdu k porušeniu ich základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nNad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017, na ktorý v rámci svojho vyjadrenia poukázala\npredsedníčka najvyššieho súdu, bol následne publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2008 (s. 12 až 18). Uvedená skutočnosť\nsignalizuje, že právny názor v ňom vyjadrený na otázku pasívnej vecnej legitimácie\npoisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového\n\n27\n\nvozidla prešiel na úrovni najvyššieho súdu kvalifikovaným diskurzom a predstavuje\njudikatórny smer, ktorý síce nie je formálne záväzný, ale nie je ani bez normatívneho\nvýznamu pre ďalšie vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane najvyššieho\nsúdu. Náznaky judikatórneho posunu a stabilizovaného posudzovania označenej\nproblematiky v zmysle publikovaných právnych záverov vyplývajúcich z rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017 badať aj v neskorších\nrozhodnutiach tohto súdu.\nIII.2 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou\nústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd\nsám vyrovnal s ochranou označených základných práv hmotného a procesného charakteru\nsťažovateľov. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc\nprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich\nochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol\naj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže\nnálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon\nsťažovateľom na ochranu ich práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného\nporušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.\nIV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011). Ústavný súd preto\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\n\n28\n\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, obnovil stav pred porušením.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nV nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zrušil ústavný súd napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom\nkonaní bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto\nrozhodnutí.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym\nzastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Úhradu sťažovateľom priznal\nspolu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej\npodanie) vrátane paušálnej náhrady hotových výdavkov podľa vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)\nv nimi požadovanej výške neprevyšujúcej sumu, na ktorú by mali nárok podľa vyhlášky\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\n\n29\n\nPriznanú úhradu trov konania v uvedenej sume je najvyšší súd povinný zaplatiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 Civilného sporového poriadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nK rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Lajos Mészáros.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. decembra 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "poistenie, poistné", "podmienky konania", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma", "náhrada nemajetkovej ujmy", "poistenie, poistné", "ujma, náhrada škody-nemajetková ujma", "zodpovednosť-za škodu", "interpretácia právnych noriem", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "výkladové pravidlo", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/301/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4d7ef2ec-de3c-4623-9524-9ebccbb4aea4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:ee30e114-c8f8-4b92-9156-118c224421a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 495/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 495/2011 z 9. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee30e114-c8f8-4b92-9156-118c224421a6"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:5daa82cb-db58-4aaa-9fa6-399ab98920f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 244/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 244/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5daa82cb-db58-4aaa-9fa6-399ab98920f6"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:10ccb9f9-a37d-44f6-aa4c-e272a648d47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/03 z 28. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-28", "citacie_n": 304, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10ccb9f9-a37d-44f6-aa4c-e272a648d47e"}, {"guid": "ussr:5dd5c1f5-6a75-4116-9b13-0c0fe6068137", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 157/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 157/02 z 26. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-26", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dd5c1f5-6a75-4116-9b13-0c0fe6068137"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "c5b69f35-397c-4c96-aa5d-d14c1d80ec42:8095dd1f-79f4-4b9f-9c75-4b2b542ad6f6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:7110227291.1", "spisova_znacka": "7Co/403/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/403/2011 z 26. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-06-26", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:7110227291.1"}], "citovane_v": []}