{"guid": "ussr:fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 655/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 655/2017 z 14. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 655/2017, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "nazov": "čl. 19 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "nazov": "čl. 22 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-24.odsek-1", "nazov": "čl. 24 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-27.odsek-1", "nazov": "čl. 27 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-27.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-27"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 24 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 24 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 24 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 2", "nazov": "Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-22", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-24", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-27", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 655/2017-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu\nLadislava Orosza a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť\na obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, zastúpených advokátskou kanceláriou GARANT PARTNER legal, s. r. o.,\nEinsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Dočár, vo veci\nnamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nč. k. 5 Co 178/2014-238 z 28. októbra 2014 za účasti Krajského súdu v Žiline a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva\n\na obchodnej spoločnosti\n\n,\n\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 178/2014-238\nz 28. októbra 2014 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 178/2014-238 z 28. októbra 2014\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť\nspoločnosti\n\na obchodnej\n\n, trovy konania v sume 582,10 € (slovom päťstoosemdesiatdva\n\neur a desať centov) na účet advokátskej kancelárie GARANT PARTNER legal, s. r. o.,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nbola 28. januára 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), a obchodnej spoločnosti\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, spoločne aj „sťažovatelia“, v citáciách\n\naj „odporcovia“), ktorej konateľom je sťažovateľ, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 24 ods. 1, čl. 26\nods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 1 ods. 2 Dodatkového protokolu č. 12\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,protokol č. 12“)\na vo veci namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22\nods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 rozsudkom Krajského súdu\nv Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 178/2014-238 z 28. októbra 2014 (ďalej\nlen „napadnutý rozsudok“).\n\n2\n\nPredmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o ochrane osobnosti\nstarostu obce\n\n, ktorý bol/je v tomto konaní žalobcom. Sťažovatelia\n\nboli/sú v týchto konaniach v postavení žalovaných a podľa obsahu žaloby žalobcu zasiahli\ndo jeho osobných práv tým, že v liste adresovanom obecnému zastupiteľstvu kritizovali\npostup starostu pri zadaní zákazky riešenia havarijného stavu základnej školy v obci,\ntvrdiac, že jeho postup bol opakovane nezákonný.\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo Sťažovateľa\n\n,\n\n,\n\nna súdnu ochranu podľa Čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné práv na slobodu myslenia podľa\nČl. 24 ods. 1 Ústavy SR základné právo na sloboda prejavu a základné právo na informácie\npodľa Čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, právo na slobodu prejavu podľa článku 10\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo obracať\nsa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej\nsamosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa Čl. 27 ods. 1 Ústavy SR, základné\nprávo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným\nzneužívaním údajov o svojej osobe zaručené v Čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, základné právo\nna listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu\nosobných údajov zaručenú v čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, právo na všeobecný zákaz\ndiskriminácie podľa článku 1 ods. 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nŽiline\n\nsp. zn.: 5 Co 178/2014-238 zo dňa 28. 10. 2014 porušené boli.\n2. Základné právo\n,\n\nso sídlom\nna súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, základné právo na slobodu prejavu a základné právo na informácie\npodľa Čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, právo na slobodu prejavu podľa článku 10\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo obracať\nsa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej\n\n3\n\nsamosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa Čl. 27 ods. 1 Ústavy SR, základné\nprávo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným\nzneužívaním údajov o svojej osobe zaručené v Čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, základné právo\nna listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu\nosobných údajov zaručenú v čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, právo na všeobecný zákaz\ndiskriminácie podľa článku 1 ods. 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nŽiline\n\nsp. zn.: 5 Co 178/2014-238 zo dňa 28. 10. 2014 porušené boli.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 5 Co 178/2014 zo dňa 28. 10. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť Sťažovateľovi v rade 1) primerané\nfinančné zadosťučinenie v sume 25.000,- € a Sťažovateľovi v rade 2) primerané\nzadosťučinenie 15.000,- €.\n5. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho\nzastúpenia...“\nÚstavný súd uznesením č. k. II. ÚS 655/2017-24 z 24. októbra 2017 prijal podľa\n§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie časť sťažnosti\nsťažovateľov, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 26\nods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom.\nZo sťažnosti a z jej príloh, ako i z predloženého súdneho spisu vyplýva,\nže sťažovatelia doručili 9. novembra 2011 prostredníctvom starostu obce\n(ďalej len „starosta“ a „žalobca“, v citáciách aj „navrhovateľ“) Obecnému\nzastupiteľstvu\n\n(ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) podanie označené\n\nako «Upozornenie na nezákonnosť postupu starostu obce pri postupe zadania zákazky\n„Riešenie havarijného stavu Základnej školy\n\n“»,\n\nv ktorom poukázali na možné porušenie zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní\n\n4\n\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no verejnom obstarávaní“) v súvislosti s uzavretím zmluvy o dielo medzi obcou\n(ďalej len „obec“) a obchodnou spoločnosťou\n\n, na opravu budovy\n\nmiestnej školy, čo odôvodnili poukazom na zákon o verejnom obstarávaní, judikatúru súdov\na rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Uviedli, že havarijný stav základnej školy\nbol spôsobený samotným verejným obstarávateľom, teda obcou, ktorá dlhodobo odkladala\nnevyhnutnú rekonštrukciu budovy. Vyjadrili podozrenie, že začiatok verejného obstarávania\nbol „účelovo antidatovaný“. K tomuto ďalej uviedli: „Účelom bolo nepochybne dosiahnuť\nuzatvorenie zmluvy v značne vysokej hodnote (vyššej, než v danom čase dovoľoval zákon)\ns vopred známym uchádzačom (v ktorej pracujú, resp. pracovali rodinní príslušníci\nprednostu, bývalého starostu) a zadaním zákazy cez inštitút mimoriadnej udalosti zároveň\nvylúčiť ostatných prípadných uchádzačov z verejného obstarávania (resp. zamedziť\nich vedomosti o realizácii takéhoto verejného obstarávania). V tejto súvislosti, vzhľadom\nna to, že uvedené konanie má známky úmyselného konania, vyjadrujeme podozrenie\nz trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266\nzákona č. 300/2005 Z. z. trestného zákona.“\nSťažovatelia v predmetnom podaní ďalej uviedli, že o kontrolu požiadali\nÚrad pre verejné obstarávanie a že svoje podozrenia taktiež oznámili Okresnej prokuratúre\n. V závere svojho podania sťažovatelia apelovali na obecné zastupiteľstvo,\naby „zabezpečilo nevyplatenie žiadnych finančných prostriedkov z danej zmluvy, nakoľko\ntáto je neplatná“. Ďalej zdôraznili, že v súvislosti s uzatvorením zmluvy išlo podľa\nich názoru „o jednoznačne nezákonné nakladanie s majetkom obce, kedy starosta obce\nsvojvoľne s týmto majetkom nakladá a tým porušuje ustanovenie § 11 ods. 4 písm. a)\nzákona č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení ako princíp kolektívnej správy majetku obce“.\nZdôraznili aj to, že „v prípade vyplatenia čo i len časti finančných prostriedkov z uvedenej\nzmluvy z majetku obce\n\ndôjde k spôsobeniu škody na majetku obce“,\n\npričom za vzniknutú škodu „budú osobne zodpovedať v zmysle § 415 a 420 zákona\nč. 40/1964 Zb. občianskeho zákonníka tak starosta obce ako i poslanci obecného\nzastupiteľstva, ktorí sa týmto upozornením dozvedeli o takejto škode a nezabránia\njej vzniku“. K tomuto ďalej uviedli, že v prípade označených osôb „dochádza k strate\n\n5\n\ndobromyseľnosti a každé následné konanie (podotýkame, že i nečinnosť) bude možné\npovažovať za konanie úmyselné a tým pádom za trestne stíhateľné“. Sťažovatelia v závere\nsvojho podania obecnému zastupiteľstvu navrhli prijatie štyroch opatrení, a to nevyplatenie\nnárokov z podľa ich názoru neplatnej zmluvy, zabezpečenie znaleckého posudku,\nvyhlásenie novej verejnej súťaže a vyhlásenie transparentného výberového konania.\nPodanie sťažovateľov bolo predmetom mimoriadnej schôdze obecného zastupiteľstva\n15. novembra 2011. Po oboznámení poslancov s obsahom podania sťažovateľov oboznámil\nstarosta poslancov aj so stanoviskom advokáta k podaniu sťažovateľov, z ktorého\nvyplývalo, že podanie sťažovateľov je zavádzajúce a že sťažovatelia sa svojím konaním\nmohli dopustiť trestných činov krivého obvinenia, ohovárania a poškodzovania cudzích\npráv podľa príslušných ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Vo svojom stanovisku advokát obecnému\nzastupiteľstvu odporučil, aby návrh sťažovateľov na prijatie opatrení odmietli a sťažovateľa\npožiadali o verejné ospravedlnenie, aby sťažovateľa s jeho pripomienkami odkázali\nna všeobecný súd, aby bolo na sťažovateľa podané trestné oznámenie a aby bola v tejto veci\npodaná žaloba o ochranu osobnosti. Po prezentovaní tohto stanoviska a stanoviska hlavného\nkontrolóra nasledovala diskusia. Obecné zastupiteľstvo následne prijalo uznesenie,\nktorým vzalo na vedomie podanie sťažovateľov, konštatovalo, že bolo dostatočne\noboznámené s postupmi súvisiacimi s realizáciou projektu rekonštrukcie základnej školy,\nsúhlasilo s pokračovaním stavebných prác a zároveň poverilo starostu, aby sťažovateľa\nvyzval na ospravedlnenie, a v prípade, že sa sťažovateľ neospravedlní, aby starosta vec\nriešil súdnou cestou.\nSťažovatelia na základe výzvy obecného zastupiteľstva a starostu doručili\nv decembri 2011 obecnému zastupiteľstvu list, v ktorom vyjadrili svoje prekvapenie\nv súvislosti s vybavením ich podania a zároveň uviedli, že „pokiaľ ide o podanie trestného\noznámenia v danej veci (ako i vyjadrenia s tým bezprostredne súvisiace), tieto boli zrejme\nvyslovené predčasne na základe neúplných informácií, za čo sa Vám ospravedlňujem“.\n\n6\n\nStarosta sa podaním z 26. septembra 2012 na Okresnom súde\n\n(ďalej\n\nlen „okresný súd“) domáhal ochrany svojich osobnostných práv podľa § 11 a nasl. zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky\nzákonník“), do ktorých malo byť zasiahnuté podaním sťažovateľov adresovaným obecnému\nzastupiteľstvu a tiež podaním trestného oznámenia.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 6 C 68/2012-206 z 31. októbra 2013 (ďalej\nlen „rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaslať starostovi\ndoporučenou poštou ospravedlnenie, a taktiež mu zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške\n10 000 €. Okresný súd v odôvodení svojho rozsudku uviedol, že list sťažovateľov\nz 2. decembra 2011 nemožno vnímať ako ospravedlnenie za „nepravdivé a difamujúce\ntvrdenia“, ale v súvislosti s týmto listom ide iba o «ospravedlnenie, že „nevedel som úplne\nvšetko, čo som potreboval vedieť, aby som mohol zaujať ešte prísnejšie stanovisko“».\nOkresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľmi uvedené difamujúce informácie\nuvedené v podaní adresovanom obecnému zastupiteľstvu boli „spôsobilé negatívneho\ndopadu“ v súkromnom, pracovnom i verejnom živote starostu. K tomuto okresný súd\nďalej uviedol, že „niektoré [dopady] pretrvávajú aj naďalej a vždy, ak sa použije určité\nnepravdivé obvinenie, aj keď príslušné orgány po právnej stránke, v tomto prípade\nv trestnom konaní a Úrad pre verejné obstarávanie konštatujú, že nedošlo k porušeniu\npovinností a zákona, vždy ostane určitý problém laickou verejnosťou spochybňovaný, vec\nuž prebehla, informácia už sa rozšírila a navrhovateľ nemohol ovplyvniť jej nezverejnenie,\nnemohol ju utajiť, pretože odporcom bolo vzhľadom na ich postavenie a situáciu\nv podnikateľskej sfére zrejmé, že pokiaľ ju adresujú obecnému zastupiteľstvu, ktorého\nrokovania sú verejné, že tieto informácie sa zverejnia“. Ďalej okresný súd konštatoval,\nže starosta musel „takýto materiál“ postúpiť „ďalej“, pretože v opačnom prípade\n„by zrejme nasledovali ďalšie útoky zo strany žalovaného [sťažovateľov, pozn.]“. Okresný\nsúd dospel k záveru, že sťažovatelia „si museli byť vedomí toho, že pokiaľ napíšu takéto\npodanie a dokonca podajú trestné oznámenie, v ktorom nevyjadrujú len podozrenie,\nale konštatujú určitú protizákonnosť konania, že vo veci budú vypočúvaní svedkovia, ďalšie\ndotknuté osoby a že táto záležitosť sa aj takouto formou zverejní, teda informácia sa rozšíri\nmedzi široký okruh adresátov, ktorá skutočnosť nakoniec sa v súdenom prípade aj stala“.\n\n7\n\nOkresný súd ďalej konštatoval, že starosta obce je osobu známou, pričom väčšina svedkov\nho opísala ako osobu so zodpovedným prístupom k povinnostiam. Aj keď u neho možno\nuvažovať o „zníženom prahu kritiky“, to sťažovateľov neoprávňuje na to, aby ho svojvoľne\na „bez zodpovednosti“ označovali ako osobu, ktorá koná nezákonne, resp. „kriminálne“,\na kto ako osoba nemôže byť hodnoverný v očiach verejnosti. Okresný súd ďalej uviedol,\nže podanie sťažovateľov mohlo negatívne ovplyvniť vnímanie starostu v očiach verejnosti,\nako aj jeho možnosť uchádzať sa vo voľbách opätovne o verejnú funkciu. Okresný súd\npovažoval za preukázané, že v prípade sťažovateľov došlo k šíreniu nepravdivých\ninformácií a informácií pravdu skresľujúcich. Okresný súd ďalej s odkazom na svedeckú\nvýpoveď konateľa firmy, s ktorou obec uzatvorila predmetnú zmluvu, poukázal\nna to, že sťažovateľ „niekedy od roku 2000, pri zadávaní rôznych zákaziek Obecným\núradom, resp.\n\n, spochybňoval postupy, šíril informácie\n\nnepravdivého charakteru o firmách, ktoré takéto zákazy získali“, čo okresný súd vyhodnotil\nako „určitý štýl jeho práce, keď ako konateľ firmy a obyvateľ obce, pokiaľ\non nie je úspešný, namieta nezákonnosť postupov a získavanie zákaziek“. Okresný súd\naj vzhľadom na uvedené priznal starostovi ako navrhovateľovi 10 000 € ako náhradu\nnemajetkovej ujmy.\nProti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali\nokrem iného to, že okresný súd rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom,\n„dotváral“ si dôkazy, v odôvodnení svojho rozsudku sa odvolával iba na dôkazy svedčiace\nv ich neprospech a že vec nesprávne právne posúdil. Sťažovatelia tiež tvrdili, že okresný\nsúd ignoroval judikatúru všeobecných súdov, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“), vôbec sa nevenoval otázke porušenia ich práva na slobodu prejavu,\nich petičného práva, ako ani otázke porušenia ich ďalších práv. Sťažovatelia\ntaktiež poukázali na nimi podanú námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.\nKrajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol o odvolaní sťažovateľov\ntak, že rozsudok okresného súdu v časti potvrdil a v časti, v ktorej okresný súd žalobu\nvo zvyšku nemajetkovej ujmy zamietol, ponechal nedotknutý. Navrhovateľovi (starostovi)\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n\n8\n\nKrajský súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nrozsudku okresného súdu a obmedzil sa na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.\nNad rámec uvedeného doplnil, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že v ich veci\nrozhodoval zaujatý sudca, túto nemožno akceptovať, pretože skutočnosť, že zákonný sudca\nučinil podľa ich názoru až príliš mnoho pochybení, nie je s odkazom na § 14 ods. 2 zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)\ndôvod na jeho vylúčenie.\nSťažovatelia pred ústavným súdom namietali aj to, že všeobecné súdy\nsa nedostatočne vysporiadali so skutočnosťou, ako a kým bolo ich podanie sprístupnené\nverejnosti, keď okresný súd dospel podľa ich názoru k svojvoľnému záveru, že verejnosť\ns obsahom podania oboznámili sami sťažovatelia.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu ich petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy\nsťažovatelia uvádzajú, že sa „sťažnosťou“, resp. „podnetom“ na prešetrenie veci obrátili\nvýlučne na poslancov obecného zastupiteľstva, pričom okresný súd nedal žiadnu odpoveď\nna otázku posúdenia tohto ich podania.\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom namietajú aj to, že starosta\nsíce tvrdil, že došlo k „poškodeniu“ jeho povesti pred širokou verejnosťou, žiadal\nvšak ospravedlnenie adresované iba orgánom obce a finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia\nnavyše nemohli predpokladať, že ak sa na príslušný orgán obce obrátia s podaním,\nv ktorom poukážu na problémy s nakladaním s verejnými prostriedkami, budú za toto\npodanie sankcionovaní povinnosťou zaplatiť starostovi nemajetkovú ujmu v sume 10 000 €.\nSťažovatelia taktiež tvrdia, že všeobecné súdy vôbec nevykonali test proporcionality,\nv ktorom by vyvažovali ich právo na slobodu prejavu s právom žalobcu na ochranu\nosobnosti. Vôbec sa nezaoberali tým, „KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO“ hovoril.\nVšeobecné súdy nezohľadnili judikatúru ESĽP a z nej vyplývajúcu zvýšenú ochranu šírenia\ninformácií a myšlienok o veciach verejného záujmu, väčšiu mieru prípustnej kritiky\nosôb verejne známych a verejne činných, potrebu rozlišovania medzi skutkovým tvrdením\n\n9\n\na hodnotiacim úsudkom, ochranu nielen obsahu prejavu, ale aj formy jeho vyjadrenia,\nzvýšenú ochranu tvrdení urobených v dobrej viere a právo médií na ospravedlniteľný omyl,\nako ani kritérium predvídateľnosti a primeranosti sankcie.\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov\nÚstavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie požiadal o vyjadrenie krajský súd,\nktorému zaslal na tento účel sťažnosť sťažovateľov a uznesenie ústavného súdu o prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie.\nKrajský súd v prípise sp. zn. Spr. 446/2018 zo 6. februára 2018 uviedol: „Vec vedená\npod sp. zn. 5 Co/178/2014 napadla na Krajský súd v Žiline, ako súdu odvolaciemu,\ndňa 21.03.2014 do senátu 5Co, ktorému predsedal a zároveň bol sudcom/spravodajcom\n.\nOdvolací súd rozhodol rozsudkom dňa 28. 10. 2014 č. k. 5 Co/178/2014-238\ntak, že rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 31. 10. 2013 č. k. 6 C/68/2012-206\nv častiach, v ktorých súd prvej inštancie žalobnému návrhu vyhovel a o náhrade trov\nv prvostupňového konania potvrdil, a v ďalšej časti ponechal rozsudok prvej inštancie\nnedotknutý (v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol).\nĎalej rozhodol odvolací súd. že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznáva.\nAko vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, rozhodol bez nariadenia\nústneho pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.\n(v tom čase platnom znení), pričom v odvolaním napadnutých častiach rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil ako vecne správny v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. a keďže\nsa v celom rozsahu stotožnil odvolací súd s odôvodnením rozsudku okresného súdu\nv odvolaním napadnutej časti, tak sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v zásade obmedzil\nlen na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením\n\n10\n\n§ 219 ods. 2 O. s. p., pričom však na zdôraznenie jeho správnosti doplnil odvolací súd\nv písomnom vyhotovení svojho rozsudku aj ďalšie dôvody...\nPre úplnosť chcem dodať, že odvolací súd rozhodol rozsudkom dňa 28. 10. 2014,\nteda približne v lehote do 7 mesiacov od nápadu veci na odvolací súd. Rozhodnutie\nbolo vypracované sudcom spravodajcom v zásade v zákonnej lehote dňa 28. 11. 2014,\nčo bol piatok, prepísané z diktafónovej nahrávky bolo dňa 2. 12. 2014 (utorok) a spis\nbol zaslaný a vrátený súdu prvej inštancie 08. 12. 2014. Som toho názoru, že k prieťahom\nv konaní na odvolacom súde nedošlo. K tomu chcem uviesť, že išlo o skutkovo aj právne\nnáročnú vec v spore o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, pričom v uvedenom\nobdobí bol priemerný nápad Co vecí do senátu 5 Co približne 80 mesačne a približne\nrovnaký počet vecí bol aj mesačne vybavovaný. Vzhľadom na tieto skutočnosti si myslím,\nže vec bola na odvolacom súde vybavená v primeranej lehote.“\nKrajský súd zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania\nvo veci sťažovateľov.\nÚstavný súd následne zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi\nsťažovateľov. Ten vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 21. februára 2018,\nuviedol, že krajský súd v napadnutom rozsudku nedoplnil, resp. nerozšíril dôvody\nprezentované okresným súdom v jeho rozsudku a iba odkázal na aplikáciu § 218\nods. 2 OSP. Zároveň doplnil, že sťažovatelia zastávajú názor, že predmetné súdne konanie\nnie je po právnej stránke zložité a zložitým ho „urobil“ okresný súd a krajský súd.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,\nže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n11\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...\nPodľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám\nalebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne\norgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...\nÚstavný súd v úvode poznamenáva, že pri preskúmavaní napadnutého rozsudku\nkrajského\n\nsúdu\n\nvychádzal\n\nzo\n\nsvojho\n\n12\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09). Z toho dôvodu ústavný súd posudzoval napadnutý rozsudok\nkrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a právnymi závermi\nv ňom uvedenými.\nIII.1\n\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\npráv\n\nsťažovateľov\n\npodľa\n\nčl.\n\n46\n\nods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru\nZ judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014)\nvyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ods. 1 ústavy).\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,\nktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument,\nktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(II. ÚS 410/06).\n\n13\n\nÚstavný súd už judikoval (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08), že všeobecný\nsúd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný,\nt. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný\nzáver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,\nboli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom\nrade aj spravodlivé a presvedčivé.\nPokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí\nvysporiadal\n\nso\n\nvšetkými\n\nrozhodujúcimi\n\nskutočnosťami\n\ntvoriacimi\n\nzáklad\n\npre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne,\nteda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 265/05).\nZ judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 623/2017) ďalej vyplýva, že arbitrárnosť\na zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov\ns pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že v prípade tohto práva nejde o právo\nabsolútne. Označený článok dohovoru, ktorý súdom ukladá povinnosť odôvodniť svoje\nrozhodnutia, nemožno vykladať tak, že by vyžadoval podrobnú odpoveď na každý argument\n(rozsudok vo veci Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90,\nbod 61). Je však potrebné zohľadniť to, či námietka, na ktorú súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná, a či mohla mať vplyv\nna výsledok konania (rozsudok vo veci Luka proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť\nč. 34197/02, bod 52). Ak je námietka pre výsledok konania rozhodujúca, vyžaduje\nsi konkrétnu a jasnú odpoveď (rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994,\nsťažnosť č. 18390/91, bod 30).\n\n14\n\nVnútroštátne súdy majú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť posúdiť hlavné\nargumenty účastníkov konania (rozsudok vo veci Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005,\nsťažnosť č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd zaručených\ndohovorom a jeho protokolmi, pričom tieto námietky sú vnútroštátne súdy povinné skúmať\nobzvlášť prísne a dôkladne (rozsudok vo veci Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku\nz 28. 6. 2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96). Z pohľadu záruk spravodlivého konania\nv zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je akceptovateľné, aby nariadený súd iba potvrdil\nodôvodnenie rozhodnutia nižšieho súdu. Článok 6 ods. 1 dohovoru však vyžaduje,\naby sa vnútroštátny súd, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil iba stručne, či už z dôvodu,\nže prevzal odôvodnenie rozhodnutia nižšieho súdu, alebo z iných príčin, skutočne\nvysporiadal s podstatnými otázkami, ktoré mu boli preložené, a nie iba bez ďalšieho\npotvrdil závery nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997, sťažnosť\nč. 20772/92, bod 60).\nPokiaľ ide o slobodu prejavu, ústavný súd konštatoval (II. ÚS 152/08), že sloboda\nprejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené\nvyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným\npritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane rozhodovacej činnosti\nsúdov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu\nbyť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca\nústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.\nSlobodu prejavu, ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať\ninformácie alebo myšlienky, je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej\npluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu\n(seba)realizáciu jednotlivca (II. ÚS 439/2016).\nÚstavný súd Českej republiky taktiež považuje slobodu prejavu za jednu\nz najdôležitejších\n\nhodnôt\n\nkaždej\n\ndemokratickej\n\nspoločnosti\n\na\n\nstabilne\n\njudikuje,\n\nže každý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného\nsúdu Českej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené\n\n15\n\nvyjadrovať sa k veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz\ndemokratického princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných.\nObmedzenie slobody prejavu je preto výnimkou, ktorú je potrebné interpretovať reštriktívne\na možno ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami (nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012). Za vec verejného\nzáujmu možno považovať agendu štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich\nvo verejnom živote, ale aj umenie vrátane showbiznisu, a tiež všetko, čo na seba upútava\npozornosť verejnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej\npod sp. zn. I. ÚS 453/03 z 11. novembra 2005).\nAj ESĽP vyslovil (rozsudok Veľkej komory vo veci Guja proti Moldavsku\nz 12. 2. 2008, sťažnosť č. 14277/04, bod 49), že sloboda prejavu predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok\njej rozvoja a sebauspokojenia každého človeka. Táto sloboda, podliehajúca obmedzeniam\nvyjadreným v čl. 10 ods. 2 dohovoru, sa nevzťahuje iba na informácie a myšlienky,\nktoré sú priaznivo\n\nprijímané\n\nalebo\n\nktoré\n\nsú\n\npovažované\n\nza\n\nneútočné,\n\nale aj na tie informácie, ktoré sú útočné, šokujúce alebo znepokojivé pre štát alebo časť\npopulácie. Také sú požiadavky plurality, tolerancie a veľkorysosti, bez ktorých neexistuje\n„demokratická spoločnosť“. Z uvedeného vyplýva okrem iného aj to, že každé obmedzenie\nslobody prejavu musí byť primerané legitímne sledovanému cieľu.\nPri posudzovaní zásahu do slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru je nevyhnutné\nposudzovať prípad ako celok vrátane obsahu prejavu a kontextu, v ktorom bol urobený.\nOsobitne sa musí určiť, či bol zásah „primeraný sledovaným legitímnym cieľom“\na či dôvody na jeho ospravedlnenie sú „relevantné a dostatočné“ (rozsudok vo veci Barfod\nproti Dánsku z 22. 2. 1989, sťažnosť č. 11508/85, bod 28). Vnútroštátne orgány musia\nv takýchto prípadoch aplikovať štandardy, ktoré sú zlučiteľné s princípmi obsiahnutými\nv čl. 10 dohovoru, a tiež musia svoje rozhodnutia založiť na prijateľnom zhodnotení\nrelevantných skutkových okolností (rozsudok Jerslid proti Dánsku z 23. 9. 1994, sťažnosť\nč. 15890/89, bod 31).\n\n16\n\nZ obsahu čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne vyplýva,\nže ktokoľvek, kto vykonáva slobodu prejavu, má aj určité povinnosti a nesie určitú\nzodpovednosť, v rámci ktorej nesmie prekročiť isté hranice stanovené v záujme štátnej\nbezpečnosti, ochrany práv a slobôd iných a ostatných tu vymedzených relevantných\nsociálnych potrieb. Takto prezentované výnimky ohraničujúce slobodu prejavu si však\nvyžadujú úzku interpretáciu, kde potreba obmedzenia slobody prejavu musí byť preukázaná\npresvedčivým spôsobom, a to vzhľadom na význam tejto slobody garantujúcej ducha\ntolerancie demokratickej spoločnosti (III. ÚS 385/2012).\nZásah do slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru predstavuje jeho porušenie\nv prípade, ak nespadá pod žiadnu z výnimiek, ktoré sú uvedené v odseku 2 označeného\nčlánku dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva preto v takýchto prípadoch skúma,\nči bol zásah „ustanovený zákonom“, či „sledoval legitímny cieľ alebo legitímne ciele“\nv zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru a či bol predmetný zásah „nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti“ na dosiahnutie tohto cieľa alebo cieľov. Pojem „nevyhnutný“ v zmysle čl. 10\nods. 2 dohovoru v sebe zahŕňa existenciu „naliehavej spoločenskej potreby“ (rozsudok\nVeľkej komory vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, bod 30).\nV zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru existuje iba málo priestoru na obmedzenie\npolitického prejavu alebo diskusie o otázkach verejného záujmu [rozsudok Veľkej komory\nvo veci Sürek proti Turecku (č. 1) z 8. 7. 1999, sťažnosť č. 26682/95, bod 61]. Okrem\ntoho, medze akceptovateľnej kritiky sú širšie v prípade verejnej osoby ako v prípade\nsúkromnej osoby. Na rozdiel od súkromnej osoby sa totiž verejná osoba nutne a vedome\nvystavuje prísnej kontrole každého svojho slova a činu novinármi a verejnosťou\nako takou a v dôsledku toho musí prejavovať zvýšenú mieru tolerancie (rozsudok vo veci\nLingens proti Rakúsku z 8. 7. 1986, sťažnosť č. 9815/82, bod 42).\nPokiaľ ide o slobodu prejavu, ESĽP vo svojej judikatúre rozlíšil tzv. skutkové\ntvrdenia a hodnotiace úsudky. Kým pri skutkových tvrdeniach možno dokázať\nich pravdivosť, pri hodnotiacich úsudkoch to možné nie je (napr. rozsudok Veľkej komory\nvo veci Lindon, Otchakovsky-Lauren a July proti Francúzsku z 22. 10. 2007, sťažnosti\n\n17\n\nč. 21279/02 a č. 36448/02, bod 55). Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia a s nimi súvisiace\ndôkazné bremeno, platí, že čím závažnejšie je tvrdenie, tým dôveryhodnejší dôkaz\nsi vyžaduje. Uvedené platí zvlášť v situácii, keď je toto tvrdenie uverejnené v populárnom\nceloštátnom médiu (porovnaj rozsudok Veľkej komory vo veci Pedersen a Baadsgaard\nproti Dánsku zo 17. 12. 2004, sťažnosť č. 49017/99, bod 78).\nEurópsky súd pre ľudské práva tiež vo vzťahu k slobode prejavu judikoval (rozsudok\nVeľkej komory vo veci Perinçek proti Švajčiarsku z 15. 10. 2015, sťažnosť č. 27510/08,\nbod 198), že v prípade hľadania spravodlivej rovnováhy medzi právom na slobodu prejavu\npodľa čl. 10 dohovoru a právom na ochranu súkromného života podľa čl. 8 dohovoru\nnesmie výsledok konania ovplyvňovať to, či bol návrh na súd podaný podľa čl. 8 dohovoru,\nteda osobou, ktorá bola adresátom vyjadrení, alebo podľa čl. 10 dohovoru, teda osobou,\nktorá vyjadrenia urobila, pretože tieto práva si v zásade vyžadujú rovnakú ochranu.\nZ judikatúry ESĽP (porovnaj rozsudok vo veci Şener proti Turecku z 18. 7. 2000,\nsťažnosť č. 26680/95, bod 40) ďalej vyplýva, že čím viac sa difamačný prejav dotýka veci\nverejného záujmu, tým viac platí prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle\nnajsilnejšou prezumpciou ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce\nsa správy veci verejných. Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií\nslobody prejavu, ktorou je umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci\na kontrolu moci. Zdravá demokracia si vyžaduje, aby bola vládnuca moc vystavená\npodrobnému drobnohľadu nielen zo strany zákonodarcu a súdov, ale aj zo strany verejnosti\na médií.\nZ judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 73/2015, II. ÚS 439/2016) ďalej vyplýva,\nže limity vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody\nprejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému\ncharakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom\ntakéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného\naj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu zaručenom\nv čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,\n\n18\n\nktoré chránia súkromné osoby pred neoprávneným zásahom zo strany iných súkromných\nosôb\n\nalebo\n\nštátu.\n\nTakýmto\n\nzásahom\n\nmôže\n\nbyť\n\naj\n\nzverejnenie\n\nnepravdivých\n\na poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi\nskutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi.\nAvšak ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru\no neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,\npričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice\nprimeranosti.\nV prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že sťažovateľ výkonom svojej slobody\nprejavu porušil povinnosť uloženú podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy\nkonkretizovanú v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a tento sťažovateľ pred ústavným\nsúdom namieta, že predmetný zásah do jeho slobody prejavu zo strany orgánov verejnej\nmoci nie je z ústavnoprávneho pohľadu udržateľný, ústavný súd v danom prípade skúma,\n(I) či druh predmetného prejavu dotknutej osoby je chránený v zmysle čl. 26 ústavy\na čl. 10 dohovoru, (II) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (III) či uvedený zásah mal\nzákonný základ, a (IV) následne skúma samotný prejav perspektívou odpovedí na otázky –\nKTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovoril, resp. uverejnil. Európsky súd pre ľudské\npráva taktiež vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa namietaného porušenia práva\nna slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru venuje osobitnú pozornosť tvrdosti sankcie\nza prejav, ktorého ochrany sa sťažovatelia domáhajú.\nÚstavný súd vo vzťahu k uvedenému s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto\nprípadu konštatuje, že (I) vyjadrenia sťažovateľov v podaní adresovanom obecnému\nzastupiteľstvu spadajú pod ochranu práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy\na čl. 10 dohovoru, (II) že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený\nrozsudok okresného súdu, predstavuje zásah do tejto slobody prejavu sťažovateľov,\na (III) že predmetný zásah mal zákonný základ v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\nÚlohou ústavného súdu je teda posúdiť samotný prejav s ohľadom na kritériá testu\nproporcionality (IV).\n\n19\n\n1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal\nZ okolností tejto veci vyplýva, že sťažovateľ ako fyzická osoba a obyvateľ obce\na sťažovateľka ako právnická osoba, ktorej konateľom je sťažovateľ, sa svojím podaním\nobrátili na obecné zastupiteľstvo okrem iného s podozrením, že starosta obce mohol\nnehospodárne nakladať s verejnými prostriedkami obce, resp. s tým, že s majetkom obce\nsa v rámci projektu rekonštrukcie základnej školy môže nakladať nehospodárne. V tejto\nsúvislosti vyjadrili podozrenie, že starosta mohol spáchať trestný čin machinácie\npri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 226 Trestného zákona.\nÚstavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\nsťažovateľov\n\nv\n\ntomto\n\nprípade\n\ns\n\nohľadom\n\nna už uvedené nemožno považovať za novinárov ako „strážnych psov“ demokracie\n(porovnaj I. ÚS 408/2010, II. ÚS 174/2017), avšak vzhľadom na osobitnú pozíciu\nsťažovateľa, ktorý sa ako obyvateľ obce obrátil s korešpondenciou vo verejnom záujme\nna obecné zastupiteľstvo s podozrením na nehospodárne nakladanie s majetkom obce,\nje potrebné\n\npripísať\n\nmu\n\nšpecifické\n\npostavenie\n\nobyvateľa\n\nobce\n\nzúčastňujúceho\n\nsa na samospráve obce prostredníctvom svojho podnetu adresovaného orgánu obce –\nobecnému zastupiteľstvu [bližšie § 3 ods. 2 písm. d) zákon Slovenskej národnej rady\nč. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no obecnom zriadení“)]. Možnosť obyvateľov obce obrátiť sa na obecné orgány so svojimi\npodnetmi a sťažnosťami je potrebné považovať za nástroj spoločenskej kontroly fungovania\nobecnej samosprávy verejnosťou.\nAj z judikatúry ESĽP (rozsudok vo veci Zakharov proti Rusku z 5. 10. 2006,\nč. 14881/033, bod 23; tiež rozsudok vo veci Siryk proti Ukrajine z 31. 3. 2011, sťažnosť\nč. 6428/07, bod 42) vyplýva, že v prípade, ak sa sťažovateľ obráti na kompetentný verejný\norgán s korešpondenciou vo verejnom záujme, ktorú nezverejní, požiadavky ochrany\nv zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru sa v takomto prípade nevyvažujú so slobodou prejavu\nalebo diskusiou k otázkam verejného záujmu, ale s právom sťažovateľa obracať\nsa so svojimi podnetmi o ním tvrdených nezrovnalostiach v postupe verejných funkcionárov\nna orgány kompetentné vybaviť takéto podnety. V tejto súvislosti ESĽP vo svojej judikatúre\n\n20\n\npreto odlíšil prípady, v ktorých sa sťažovateľ obrátil na nepríslušný orgán (porovnaj\nrozsudok vo veci Gąsior proti Poľsku z 21. 2. 2012, sťažnosť č. 34472/07, kde sťažovateľ\nadresoval svoje podozrenia listom vedeniu televízie v situácii, keď bolo zrejmé,\nže tento orgán nebol kompetentný zjednať nápravu tvrdenej situácie).\nO takúto situáciu, a teda o to, že sťažovateľ by sa obrátil na zjavne nepríslušný orgán,\nvšak v tomto prípade nejde, keďže kontrola hospodárenia s obecnými peniazmi ako jedna\nzo základných otázok života obce je v zmysle § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom\nzriadení zverená práve obecnému zastupiteľstvu. Citovanú judikatúru ESĽP je v tomto\nprípade potrebné aplikovať aj na sťažovateľku ako právnickú osobu (porovnaj rozsudok\nVeľkej komory vo veci Medžlis Islamske Zajednice Brčko a ďalší proti Bosne\na Hercegovine z 27. 6. 2017, sťažnosť č. 17224/11, kde boli sťažovateľmi viaceré právnické\nosoby).\n\nKorešpondencia\n\nsťažovateľov\n\nvo\n\nverejnom\n\nzáujme,\n\nktorej\n\nobsahom\n\nbolo podozrenie na „machinácie“ pri verejnom obstarávaní, a teda riešenie otázky verejného\nzáujmu, bola adresovaná orgánu kompetentnému zaoberať sa jej obsahom.\nVzhľadom na uvedené je sťažovateľovi ako obyvateľovi obce obracajúcemu\nsa s korešpondenciou vo verejnom záujme na obecné zastupiteľstvo vo veci spadajúcej\ndo kompetencie obecného zastupiteľstva, a taktiež sťažovateľke ako právnickej osobe,\nktorej konateľom je sťažovateľ, potrebné priznať osobitné a chránené postavenie.\n2. O KOM bolo predmetné podanie sťažovateľov\nAko už bolo uvedené, hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich\nsa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. V prípade\nžalobcu v konaní pred všeobecnými súdmi ide o starostu obce, ktorého je nevyhnutne\npotrebné považovať za osobu pôsobiacu vo verejnom živote (porovnaj IV. ÚS 302/2010),\npolitika, resp. osobu verejne činnú. U týchto osôb sa prejavuje ich povinnosť strpieť vyššiu\nmieru ingerencie do ich osobnostných práv (porovnaj II. ÚS 558/2012).\n\n21\n\nAj z judikatúry ESĽP k čl. 10 dohovoru (rozsudok vo veci Kwiecień proti Poľsku\nz 9. 1. 2007, sťažnosť č. 51744/99, bod 52) vyplýva, v zmysle čl. 10 dohovoru je potrebné\nza „politika“ považovať nielen členov vlády či politikov pôsobiacich na celoštátnej úrovni,\nale aj politikov pôsobiacich na regionálnej a miestnej úrovni či kandidátov vo voľbách,\npri ktorých taktiež platí, že na rozdiel od súkromnej osoby sa nutne a vedome vystavujú\nprísnej kontrole každého svojho slova a činu novinármi a verejnosťou ako takou\na v dôsledku toho musia prejavovať zvýšenú mieru tolerancie.\nEurópsky súd pre ľudské práva tiež judikoval (už citovaný Janowski proti Poľsku,\nbod 33), že vo všeobecnosti môže existovať potreba chrániť verejné osoby\npred znevažujúcimi a urážlivými útokmi, ktorých cieľom je ovplyvniť ich pri výkone\nich funkcie a poškodiť dôveru verejnosti vo vzťahu k nim a vo vzťahu k úradu,\nktorý zastávajú. Rozsah tejto ochrany sa však bude odvíjať od konkrétnych okolností\ndaného prípadu.\nÚstavný súd konštatuje, že na rozdiel od prípadu\n\nproti Slovenskej republike\n\n(rozsudok z 11. 3. 2003, č. 35640/97), v ktorom bol sťažovateľ odsúdený v trestnom konaní\nza svoje tvrdenia adresované nadriadenému prokurátorovi vo vzťahu ku konaniu\njeho podriadeného, v tomto prípade nemožno pri vyvažovaní proti sebe stojacich práv\n(práva na slobodu prejavu, resp. práva sťažovateľov obracať sa so svojimi podnetmi\no nimi tvrdených nezrovnalostiach v postupe verejných funkcionárov na orgány\nkompetentné vybaviť takéto podnety a práva na ochranu osobnosti) uvažovať o ochrane\nautority súdnej moci pred urážlivou kritikou. V tomto prípade sa kritika sťažovateľov týkala\nstarostu (politika), ktorý nie je predstaviteľom súdnej moci a ktorý musí strpieť vyššiu\nmieru verejnej kontroly a kritiky zo strany verejnosti. Prípad sťažovateľov je teda podobný\nuž citovanému prípadu Zakharov, v ktorom sa sťažovateľ súkromným listom obrátil\nna guvernéra moskovského regiónu vo veci verejného záujmu, a to podozrenia na zaberanie\npôdy predsedníčkou mestskej rady.\n\n22\n\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že obsah prejavu sťažovateľov\nsa týkal politika, ktorý sa sám vystavuje prísnej kontrole verejnosti a ktorý musí prejavovať\nzvýšenú mieru tolerancie voči takejto kritike.\n3. ČO bolo obsahom podania sťažovateľov\nÚstavný súd v tomto bode poukazuje na to, že obsah podania sťažovateľov, v ktorom\nvyjadrili podozrenie na nehospodárne nakladanie s majetkom obce, a podozrenie, že starosta\nobce sa mal v tejto súvislosti dopustiť trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní\na verejnej dražbe podľa § 226 Trestného zákona, teda sa mal dopustiť spáchania tohto\ntrestného činu v súvislosti s výkonom svojej verejnej funkcie, je potrebné považovať\nza otázku verejného záujmu a že podanie sťažovateľov v zmysle uvedeného možno v širšom\nsubsumovať pod politický prejav.\nAko už bolo uvedené, čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu,\ntým viac platí prezumpcia práva tento prejav realizovať. Najsilnejšou prezumpciou ochrany\ndisponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných. O takýto prípad\nide nepochybne aj u sťažovateľov, ktorí korešpondenciou vo verejnom záujme oboznámili\nobecné zastupiteľstvo so svojimi podozreniami na nehospodárne nakladanie s majetkom\nobce. Vzhľadom na uvedené je potrebné prejavu sťažovateľov s ohľadom na jeho obsah\npriznať zvýšenú mieru ochrany.\n4. KEDY bolo podanie sťažovateľov uverejnené\nZ materiálov predložených ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia adresovali svoje\npodanie obecnému zastupiteľstvu v čase realizácie nákladnej rekonštrukcie miestnej\nzákladnej školy. Zmluva na rekonštrukciu základnej školy bola uzavretá s víťaznou\nstavebnou spoločnosťou 31. augusta 2011 a dodatok k nej 20. septembra 2011. Podanie\nsťažovateľov spochybňujúce zákonnosť postupu obce ako verejného obstarávateľa\nbolo doručené 9. novembra 2011 osobne starostovi a následne bolo predmetom mimoriadnej\nschôdze obecného zastupiteľstva 15. novembra 2011.\n\n23\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\npodanie\n\nsťažovateľov\n\nadresované\n\nobecnému\n\nzastupiteľstvu bolo „objektívne“ i „subjektívne“ aktuálne, a teda aktuálne vo vzťahu k vtedy\nriešenej otázke verejného záujmu a aktuálne aj vzhľadom na to, že sťažovatelia oznámili\nsvoje podozrenia obecnému zastupiteľstvu bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o nimi\ntvrdených skutočnostiach dozvedeli (porovnaj IV. ÚS 302/2010, kde sťažovateľka\nuverejnila informácie až s dlhším časovým odstupom od ich získania). O aktuálnosti\npodania sťažovateľov svedčí aj skutočnosť, že v reakcii naň bolo zvolané mimoriadne\nzasadnutie obecného zastupiteľstva, na ktorom samotný starosta uviedol, že považuje\nza potrebné podanie sťažovateľov „urýchlene prerokovať s poslancami..., aby sme stanovili\nďalší postup pri práve prebiehajúcej výstavbe – výstavbu zastaviť, alebo v nej pokračovať“.\n5. KDE bolo podanie sťažovateľov uverejnené\nZ ústavnému súdu predložených materiálov vyplýva, že podanie sťažovateľov\nbolo adresované ako korešpondencia\n\nvo verejnom záujme poslancom obecného\n\nzastupiteľstva a ako celok bolo najskôr sprístupnené poslancom obecného zastupiteľstva\nna mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva 15. novembra 2011 a neskôr vo forme\nzápisnice z tohto mimoriadneho zasadnutia na webovom sídle obce.\nÚstavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\npred\n\nokresným\n\nsúdom\n\nnebolo\n\npreukázané,\n\nže sťažovatelia, ktorí adresovali svoje podanie vo veci verejného záujmu výlučne obecnému\nzastupiteľstvu, by obsah svojho podania sprístupnili verejnosti. Z okolností danej veci\nnaopak vyplýva, že s obsahom podania sťažovateľov sa verejnosť mohla oboznámiť\n(najneskôr)\n\nzo\n\nzápisnice\n\nz mimoriadnej\n\nschôdze\n\nobecného\n\nzastupiteľstva\n\n15. novembra 2011, ktorá bola samotnou obcou zverejnená na jej webovom sídle.\nVýznamnou skutočnosťou, ktorá túto vec odlišuje od iných prípadov zásahu\ndo slobody prejavu sťažovateľov a ktorej mali všeobecné súdy podľa názoru ústavného\nsúdu venovať zvýšenú pozornosť, je to, že zásah do práv sťažovateľov na slobodu prejavu\nbol vyvolaný zaslaním korešpondencie vo veci verejného záujmu obecnému zastupiteľstvu\nbez jej\n\nzverejnenia\n\nsamotnými\n\nsťažovateľmi\n\n24\n\n(porovnaj\n\nuž\n\ncitovaný\n\nZakharov),\n\na nie uverejnením ich tvrdení v médiách alebo iným spôsobom sprístupňujúcim informácie\nverejnosti ako takej (porovnaj už citovaný Kwiecień, kde sťažovateľ zverejnil\nsvoje podozrenia formou otvoreného listu zaslaného redakciám novín). V konaní\npred okresným súdom nebolo preukázané, že sťažovatelia by sami obsah svojho podania\nsprístupnili verejnosti (porovnaj už citovaný\n\n, kde sťažovateľ po zaslaní svojho\n\npodania príslušnému orgánu sprístupnil toto podanie novinárovi, ktorý jeho obsah následne\nzverejnil).\nPokiaľ teda okresný súd ustálil, s čím sa krajský súd v napadnutom rozsudku v plnom\nrozsahu stotožnil, že sťažovatelia mali vopred predpokladať, že v prípade, ak sa obrátia\nna obecné zastupiteľstvo, ktoré ich podanie prerokuje na verejnom zasadnutí, obsah\nich podania bude nevyhnutne sprístupnený verejnosti, takto striktne formulovaný názor\nje podľa ústavného súdu v okolnostiach tejto veci neakceptovateľný. Ak by totiž okresný\nsúd venoval menej pozornosti vlastným dohadom (napr. vo vzťahu k tomu,\nako by sťažovatelia postupovali, ak by starosta nepredložil ich podanie obecnému\nzastupiteľstvu, alebo vo vzťahu k interpretácii ich listu z 2. decembra 2011), jeho pozornosti\nby\n\nneuniklo,\n\nže na verejnom\n\nmimoriadnom\n\nzasadnutí\n\nobecného\n\nzastupiteľstva,\n\nna ktorom sa podanie sťažovateľov poslancami obecného zastupiteľstva prerokovalo,\nnebol ako zástupca verejnosti prítomný nikto. Preto bez ďalšieho nemožno tvrdiť,\nže s obsahom podania sťažovateľov sa verejnosť mohla oboznámiť na mimoriadnej schôdzi\nobecného zastupiteľstva. V nadväznosti na uvedené už vôbec nemožno akceptovať\nďalší ničím neodôvodnený záver všeobecných súdov, že so zverejnením obsahu ich podania\nmuseli sťažovatelia počítať aj v dôsledku toho, že sa obrátili na iné štátne orgány príslušné\nna preskúmanie ich tvrdení (Úrad pre verejné obstarávanie a prokuratúru).\nSamotné zverejnenie plného znenia obsahu podania sťažovateľov v zápisnici\nz mimoriadnej schôdze obecného zastupiteľstva, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto bola\nnásledne zverejnená na webovom sídle obce, už spadá do pôsobnosti obce, a teda starostu\na obecného zastupiteľstva. Forma a rozsah zverejnenia obsahu podania sťažovateľov\nv zápisnici z mimoriadnej schôdze obecného zastupiteľstva bola záležitosťou starostu\na poslancov obecného zastupiteľstva – obce, ktorá mohla v zápisnici zverejniť skrátenú\n\n25\n\nalebo upravenú verziu podania sťažovateľov, prípadne iba skutočnosť, že takéto podanie\nbolo obci doručené, a spôsob, ako sa s ním poslanci obecného zastupiteľstva vysporiadali.\nPodľa názoru ústavného súdu preto nemožno bez ďalšieho pripísať na ťarchu\nsťažovateľov skutočnosť, že obsah ich podania bol zverejnený. Z pohľadu ochrany\nich slobody prejavu je totiž neakceptovateľné, aby im bolo bez ďalšieho vyčítané samotné\nzverejnenie informácií z ich podania, a nie to, že sami tieto informácie zverejnili,\nresp. sprístupnili verejnosti. Podanie sťažovateľov adresované (výlučne) obecnému\nzastupiteľstvu\n\npredstavovalo\n\nkorešpondenciu\n\ndotýkajúcu\n\nsa\n\nverejného\n\nzáujmu,\n\nktorú iniciovali medzi nimi a zodpovedným orgánom obce kompetentným zaoberať\nsa obsahom tohto podania. Udalosti nasledujúce po doručení podania, teda zverejnenie\nobsahu ich podania, nemožno na základe vykonaného dokazovania pripísať na ich ťarchu.\nSamotnému zverejneniu obsahu podania sťažovateľov, ktoré predstavuje jednu\nz rozhodujúcich skutočností v danom prípade, však všeobecné súdy nevenovali dostatočnú\npozornosť, a to napriek tomu, že sťažovatelia namietali okolnosti zverejnenia obsahu\npodania už v konaní pred okresným súdom. Z dokumentov predložených ústavnému súdu\nvyplýva, že k zverejneniu obsahu podania sťažovateľov došlo priamo na webovom sídle\nobce samotnou obcou, ktorej predstaviteľom a najvyšším výkonným orgánom je starosta\n(žalobca v konaní o ochranu osobnosti).\nĎalšou dôležitou skutočnosťou, ktorá ostala bez povšimnutia všeobecných súdov,\nje to, že starosta sa s podaním sťažovateľov oboznámil ešte pred jeho „zverejnením“\nna mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva a následným zverejnením na webovom\nsídle obce, a taktiež to, že starosta mohol na mimoriadnej schôdzi obecného zastupiteľstva\nna podanie sťažovateľov reagovať (porovnaj rozsudok vo veci Bergens Tidende\na ďalší proti Nórsku z 2. 5. 2000, sťažnosť č. 26132/95, bod 58). Navyše, starosta podanie\nsťažovateľov konfrontoval aj so stanoviskom advokáta ako osoby znalej práva\na jeho odporúčaniami a právnymi radami, ako by malo obecné zastupiteľstvo (a samotný\nstarosta) v danej veci postupovať. Toto stanovisko advokáta je zároveň v plnom znení\n\n26\n\nsúčasťou zápisnice z mimoriadnej schôdze obecného zastupiteľstva, rovnako ako podanie\nsťažovateľov.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že zverejnenie podania sťažovateľov,\nresp. jeho sprístupnenie lokálnej/miestnej verejnosti, nemožno bez ďalšieho pripočítať\nna ich ťarchu. Pokiaľ ide o samotné zverejnenie obsahu ich podania, to bolo v kompetencii\nobce, ktorá celý jeho obsah zaznamenala v zápisnici z mimoriadnej schôdze obecného\nzastupiteľstva a následne zverejnila na svojom webovom sídle (spoločne so stanoviskom\nadvokáta). Pred všeobecnými súdmi nebolo preukázané, že sťažovatelia obsah\nsvojho podania sami zverejnili, ale iba to, že obsah tohto podania ako takého bol\nzverejnený. Táto skutočnosť predstavuje jednu z rozhodujúcich okolností daného prípadu,\nktorá však bola všeobecnými súdmi svojvoľne pripísaná výlučne na ťarchu sťažovateľov.\n6. AKO boli informácie v podaní sťažovateľov formulované\nÚstavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení\ns rozsudkom okresného súdu konštatuje, že sťažovatelia sa na adresu starostu nevyjadrovali\nurážlivo či expresívne, čo je jedným z dôležitých faktorov pri vyvažovaní ich práva\nna slobodu prejavu a práva iného na ochranu jeho osobnosti (porovnaj rozsudok vo veci\nKazakov proti Rusku z 18. 12. 2008, sťažnosť č. 1758/02).\nÚstavný súd si je vedomý skutočnosti, že sťažovateľmi prezentované podozrenia\nzo spáchania trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe\npredstavujú závažné obvinenia voči starostovi, ktoré mohli mať dopad na jeho súkromný\na pracovný život (porovnaj rozsudok Veľkej komory vo veci Cumpănă a Mazăre\nproti Rumunsku zo 17. 12. 2004, sťažnosť č. 33348/96, bod 102). Tvrdenia sťažovateľov\nje potrebné považovať za skutkové tvrdenia, ktoré podliehajú dôkazu, to však podľa názoru\nústavného súdu neznamená, že nie je potrebné zohľadňovať aj celkový kontext\ntohto podania a ďalšie okolnosti prípadu.\n\n27\n\nSťažovatelia vo svojom podaní poukázali na z ich pohľadu dôvodné podozrenie,\nže obec ako verejný obstarávateľ svojím postupom porušila príslušné ustanovenia zákona\no verejnom obstarávaní a že starosta sa mal dopustiť trestného činu machinácie pri verejnom\nobstarávaní a verejnej dražbe podľa § 226 Trestného zákona. Tieto svoje tvrdenia\nsťažovatelia odôvodnili aspoň v určitej miere odkazmi na príslušné ustanovenia zákona\no verejnom obstarávaní, rozhodnutia vnútroštátnych a medzinárodných súdov a rozhodnutia\nÚradu pre verejné obstarávanie týkajúce sa postupu pri verejnom obstarávaní,\nako aj na ďalšie okolnosti projektu rekonštrukcie základnej školy (zápisnice zo zasadnutí\nobecného zastupiteľstva, samotnú zmluvu na rekonštrukciu základnej školy, finančné\nmožnosti obce a podobne).\nO aspoň minimálnej miere opodstatnenia ich tvrdení vo vzťahu k porušeniu zákona\no verejnom obstarávaní a s tým súvisiacim podozrením zo spáchania trestného činu\nmachinácie pri verejnom obstarávaní starostom svedčí aj skutočnosť, že poslancom\nobecného zastupiteľstva bol obsah podania a jeho dôsledky objasnené s pomocou advokáta,\nteda osoby znalej práva. Na základe stanoviska advokáta a jeho odporúčaní obecné\nzastupiteľstvo vo veci postupovalo a taktiež sa uznieslo, že bolo dostatočne oboznámené\ns postupmi súvisiacimi s realizáciou projektu rekonštrukcie základnej školy a že súhlasí\ns pokračovaním stavebných prác. Advokát vo svojom stanovisku k podaniu sťažovateľov\nokrem iného poukázal na skutočnosť, že postup, na ktorý sťažovatelia vo svojom podaní\nupozorňujú a ktorý považujú za správny, sa vzťahuje na verejné obstarávania začaté\npo 1. apríli 2011, a že predmetné verejné obstarávania sa v zmysle prechodných ustanovení\ntohto zákona malo dokončiť podľa predpisov účinných do 31. marca 2011.\nTaktiež bolo podľa názoru ústavného súdu zo strany všeobecných súdov s ohľadom\nna štandardy slobody prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru nevyhnutné venovať\npozornosť skutočnosti, že pri zohľadnení podania sťažovateľov ako celku možno dospieť\nk záveru, že prvoradým motívom spísania tohto podania nebolo obvinenie starostu\nzo spáchania trestného činu, ale upozornenie obecného zastupiteľstva ako zodpovedného\na kompetentného orgánu obce na konanie, ktoré javí známky nezákonnosti, a v súvislosti\ns ktorým\n\nje\n\nkompetentné\n\nna\n\nzjednanie\n\n28\n\nnápravy.\n\nUvedenému\n\nnasvedčuje\n\naj to, že sťažovatelia v závere svojho podania navrhli obecnému zastupiteľstvu prijatie\nkonkrétnych opatrení na nápravu nimi tvrdených pochybení pri realizácii rekonštrukcie\nzákladnej školy.\nÚstavný súd na základe uvedeného konštatuje, že aj keď obsahom podania\nsťažovateľov bolo okrem iného aj obvinenie starostu zo spáchania trestného činu,\nt. j. v zmysle judikatúry ESĽP závažné obvinenie, toto svoje podozrenie sťažovatelia aspoň\nv určitej miere odôvodnili odkazom na zákon o verejnom obstarávaní, judikatúru súdov\na ďalšie okolnosti vzťahujúce sa na rekonštrukciu základnej školy. Sťažovatelia\nsa na adresu starostu nevyjadrovali urážlivo či expresívne. Navyše, ak je ich podanie\nvnímané ako celok, je zrejmé, že prvoradým motívom jeho spísania nebolo obvinenie\nstarostu zo spáchania trestného činu, ale upozornenie obecného zastupiteľstva na možné\nnehospodárne nakladanie s majetkom obce.\n7. Tvrdosť sankcie\nPoslednou skutočnosťou, ktorú je s ohľadom na namietané porušenie čl. 10 dohovoru\npotrebné posúdiť, je tvrdosť sankcie uloženej sťažovateľom (pozri rozsudok vo veci\nChauvy a ďalší proti Francúzsku z 29. 6. 2004, sťažnosť č. 64915/01, bod 78). Sankcia\nza podanie sťažovateľov v tomto prípade spočívala v ospravedlnení a povinnosti vyplatiť\nstarostovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.\nVo všeobecnosti platí, že čím závažnejšia je sankcia, tým prísnejší má byť prieskum\nnamietaného porušenia slobody prejavu. V tejto súvislosti je taktiež pri namietanom\nporušení čl. 10 dohovoru dôležité venovať pozornosť tzv. odradzujúcemu účinku (chilling\neffect) sankcie, ktorá nemusí nevyhnutne predstavovať trestnú sankciu (pozri rozsudok\nVeľkej komory vo veci Axel Springer AG proti Nemecku zo 7. 2. 2012, sťažnosť\nč. 39954/08, bod 109).\nZ judikatúry k čl. 10 dohovoru (pozri rozsudok vo veci Niskasaari a ďalší proti\nFínsku zo 6. 7. 2010, sťažnosť č. 37520/07, body 75 a 78) vyplýva, že nemožno vylúčiť,\n\n29\n\naby osoba, ktorá zverejnením nepravdivej informácie utrpela ujmu, podala civilnú žalobu\nna súde, avšak uverejnenie včasnej opravy môže byť za určitých okolností považované\nza vhodnú formu nápravy spôsobenej ujmy.\nÚstavný súd v tomto bode považuje za potrebné upriamiť pozornosť na výšku\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú boli sťažovatelia povinní starostovi zaplatiť.\nK tomuto ústavný súd ďalej poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu k výške\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný súd uviedol, že starosta sa domáhal náhrady\nnemajetkovej ujmy vo výške 20 000 €, pričom „polovica takto uplatnenej sumy...\nzodpovedá zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, najmä s prihliadnutím\nna tú skutočnosť, že i keď proti zákonným spôsobom, ale u navrhovateľa je znížený prah\nprijatia kritiky, i keď v tomto prípade nemožno hovoriť o kritike, ale pri vstupe do volenej\nfunkcie si zjavne bol vedomý navrhovateľ toho, že i takéto protizákonné útoky môžu\nsmerovať na prácu pri výkone jeho funkcie a preto považoval výšku žiadanej nemajetkovej\nujmy za neprimerane vysokú a priznal navrhovateľovi sumu nemajetkovej ujmy\nako zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur“.\nÚstavný súd konštatuje, že z citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu,\ns ktorým sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil, nie je zrejmé, čo v skutočnosti\npredstavovalo relevantné dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v uvedenej\nvýške.\n\nNavyše,\n\nvšeobecné\n\nsúdy\n\nmali\n\nvzhľadom\n\nna\n\nokolnosti\n\ntohto\n\nprípadu,\n\na to korešpondenciu sťažovateľov vo veci verejného záujmu adresovanú obecnému\nzastupiteľstvu, venovať pozornosť aj prípadnému odradzujúcemu účinku sankcie\nna sťažovateľov, ako i na lokálnu/miestnu verejnosť ako takú (porovnaj rozsudok vo veci\nKoprivica proti Čiernej hore z 22. 11. 2011, sťažnosť č. 41158/09, kde ESĽP považoval\npriznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € za neprimerané, a to vzhľadom na výšku\ndôchodku sťažovateľa a na priemerný príjem v krajine v danom období).\nVzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu, a to komunikáciu sťažovateľov\ns orgánom územnej samosprávy kompetentným na riešenie nimi tvrdených nezrovnalostí\nvo verejnom záujme, na obsah a formu ich podania, na možnosť starostu bezprostredne\n\n30\n\nreagovať na obsah ich podania, a to s pomocou advokáta, na snahu o ospravedlnenie\nzo strany sťažovateľov ich listom z 2. decembra 2011 zaslaným obecnému zastupiteľstvu,\na taktiež vzhľadom na výšku priznanej nemajetkovej ujmy, dospel ústavný súd k záveru,\nže sankcia mohla mať odradzujúci účinok nielen na samotných sťažovateľov, ale aj na iných\nobyvateľov obce, ktorí by sa v budúcnosti so svojimi podozreniami chceli obrátiť na orgány\nobce s otázkou verejného záujmu.\nPokiaľ ide o záver všeobecných súdov k prípadnému dopadu podania sťažovateľov\nna možnosť starostu uchádzať sa vo voľbách opätovne o verejnú funkciu, ústavný súd\nlen v stručnosti poukazuje na to, že starosta, vo vzťahu ku ktorému sťažovatelia vyjadrili\nvo svojom podaní podozrenie z porušenia zákona a spáchania trestného činu,\nbol vo voľbách do orgánov samosprávy obcí 15. novembra 2014 opätovne zvolený\ndo funkcie starostu so ziskom viac ako 88 % odovzdaných platných hlasov.\nZáver\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že krajský\nsúd v napadnutom rozsudku rezignoval na ochranu práv sťažovateľov, keď nedostatočne\nzohľadnil rozhodujúce skutočnosti tohto prípadu a nereagoval, resp. nedal odpoveď\nna všetky relevantné námietky sťažovateľov, v dôsledku čoho je potrebné napadnutý\nrozsudok považovať za ústavnoprávne neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol,\nže krajský súd napadnutým rozsudkom porušil právo sťažovateľov na slobodu prejavu\npodľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru a taktiež ich základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 27\nods. 1 ústavy\nSamostatné posúdenie si zo strany ústavného súdu vyžaduje časť sťažnosti,\nv ktorej sťažovatelia nad rámec porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu\n\n31\n\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy namietajú aj porušenie svojho petičného práva podľa čl. 27\nods. 1 ústavy. Ústavný súd preto musí posúdiť, či napadnutým rozsudkom krajského súdu\nbolo porušené aj označené právo sťažovateľov.\nPokiaľ ide o vzťah slobody prejavu a petičného práva, tento v našich pomeroch\nako prvý preskúmal Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 21/94\na konštatoval, že petičné právo predstavuje osobitnú formu slobody prejavu. Tento názor\nneskôr prevzal aj ústavný súd v náleze vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 38/95, keď uviedol,\nže petičné právo v zmysle čl. 27 ústavy možno chápať ako osobitnú formu slobody prejavu\nupravenú v čl. 26 ods. 1 ústavy. Obdobný názor vyjadril s odstupom času aj Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1 M Cdo 4/2010, keď uviedol, že petícia\npredstavuje zvláštny kvalifikovaný prípad slobody prejavu, ktorý je spojený s povinnosťou\norgánu verejnej moci na obsah petície reagovať.\nUvedené právne závery, v zmysle ktorých predstavuje petičné právo osobitnú formu,\nresp. zvláštny kvalifikovaný prípad slobody prejavu, a preto by sa naň mali vzťahovať\naj obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, nie sú odbornou verejnosťou\njednoznačne akceptované (porovnaj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória\na prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015 , s. 613; tiež KLÍMA, K. Komentář k Ústavě a Listině.\nPlzeň : Vydavatelství a nakladatelství\n\n, 2009, s. 1124). Ústavný súd\n\npreto považuje za potrebné vyjadriť sa v tomto náleze aj ku vzťahu práva na slobodu\nprejavu podľa čl. 26 ústavy a petičného práva podľa čl. 27 ústavy a k možnosti obmedzenia\npetičného práva podľa čl. 27 ústavy. Pre vymedzenie vzťahu týchto dvoch základných práv\npodľa ústavy je potrebné definovať a porovnať ich účel, obsah a historický kontext.\nK slobode prejavu\nK účelu slobody prejavu sa ústavný súd vyjadril vo svojom náleze vo veci\nsp. zn. II. ÚS 28/96, keď uviedol, že slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť\nalebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať\na rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať\n\n32\n\ninformáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu\ni potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.\nÚčelom slobody prejavu je umožniť prejavujúcemu sa šíriť svoje myšlienky, pocity\na názory, a to aj tie, s ktorými spoločnosť alebo jej časť nemusí súhlasiť.\nV tomto základnom práve je implikovaná povinnosť ostatných tolerovať tento prejav,\nak ten nevybočuje\n\nz\n\nhraníc\n\nustanovených\n\nv\n\nodseku\n\n4\n\ntohto\n\nčl.\n\n26\n\nústavy,\n\na teda ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd\niných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nÚčel slobody prejavu nesiaha tak ďaleko, aby sa so slobodou prejavu spájala povinnosť\niných ľudí prijímať prejavovaný názor, myšlienku či fakt (bližšie DRGONEC, J. Ústava\nSlovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 615). Slobodu prejavu\nnie je nevyhnutné stotožňovať s verejným záujmom (DRGONEC, J. Sloboda prejavu\na sloboda po prejave. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 29).\nK petičnému právu\nV dobe vzniku petičné právo vypĺňalo medzeru v komunikácii jednotlivcov\nalebo skupín jednotlivcov so štátnou mocou, poskytovalo ochranu pred postihom pôvodcu\npetície za to, že si vôbec dovolil obrátiť sa na orgán štátu. V demokratickom a právnom\nštáte musí byť taká komunikácia samozrejmosťou [DRGONEC, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky – ako ďalej? In: OROSZ, L., BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M., MAJERČÁK T.\n(eds.): 20 rokov Ústavy Slovenskej republiky. I. ústavné dni Zv. II. Košice: Univerzita\nPavla Jozefa Šafárika, 2012, s. 20]. Skutočný význam petičného práva v demokratickej\nspoločnosti nespočíva iba v beztrestnosti petenta, v zabezpečení slobody jeho názoru\nvyjadreného v petícii, ale v tom, že nesmie zostať bez vybavenia (PAVLÍČEK, V.\na kol. Ústava a ústavní rád České republiky. Komentář. Praha : Linde Praha, 1999, s. 190).\nUž samotný základ slova petícia (z lat. petitio žiadosť) naznačuje, čo je vlastne účelom\npetičného práva.\n\n33\n\nAj v Listine práv (Bill of Rights) z roku 1689, prvom modernom dokumente\nvýslovne odkazujúcom na petičné právo, sa uvádza, že poddaní majú právo obracať\nsa na kráľa s petíciami a že všetky záväzky a stíhania za jeho uplatnenie sú nezákonné\n(That it is the right of the subjects to petition the king, and all commitments\nand prosecutions for such petitioning are illegal).\nVyhlásenie\n\nnezávislosti\n\nSpojených\n\nštátov\n\n(United\n\nStates\n\nDeclaration\n\nof Independence) zo 4. júla 1776 označuje ako jeden zo svojich dôvodov to, že na petície\nadresované kráľovi dostali ich pôvodcovia ako odpoveď len ďalšiu neprávosť (In every\nstage of these Oppressions We have Petitioned for Redress in the most humble terms:\nOur repeated Petitions have been answered only by repeated injury. A Prince,\nwhose character is thus marked by every act which may define a Tyrant, is unfit to be\nthe ruler of a free people).\nMedzinárodné ľudskoprávne dokumenty nechránia explicitne petičné právo, pretože,\nako už bolo uvedené, pri petičnom práve ide o komunikáciu medzi mocou a jednotlivcom\nči jednotlivcami, kým pri slobode prejavu ide o komunikáciu voči moci a voči občianskej\nspoločnosti. Aj zo samotného textu ústavy je zrejmé, že v prípade slobody prejavu\n(čl. 26 ústavy) a petičného práva (čl. 27 ústavy) ide o dve odlišné základné práva,\nktoré ústavodarca začlenil do dvoch samostatných článkov ústavy, v ktorých sú vyjadrené\naj samostatné (a odlišné) možnosti ich obmedzenia.\nSamostatné ustanovenie o petičnom práve je aj pravidelnou súčasťou ústavných\núprav iných štátov (pozri Nemecký základný zákon z roku 1949, čl. 17; Ústava Maďarska\nz roku 2011, čl. XXV; Ústava Poľskej republiky z roku 1997, čl. 63; Rakúsky základný\nzákon o všeobecných právach občanov z roku 1867, čl. 11).\nAj história československého štátu je spätá so zakotvením petičného práva\nako samostatného politického práva v § 115 zákona č. 121/1920 Zb., § 23 ústavného zákona\nč. 150/1948 Zb. a v čl. 29 ústavy č. 100/1960 Zb.\n\n34\n\nObsah a účel petičného práva je iný než obsah a účel základného práva na slobodu\nprejavu. Petičné právo slúži na samostatný a osobitný účel, iný než právo na slobodu\nprejavu, čo vyplýva okrem iného aj zo samotnej ústavy, v rámci ktorej je petičné právo\nzačlenené do iného článku než sloboda prejavu.\nÚstavný súd vzhľadom na obsah, účel, historický vývoj a taktiež začlenenie\npetičného práva v ústave dospel k záveru, že petičné právo podľa čl. 27 ústavy nemožno\nobmedzovať v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy, teda na základe obmedzení výslovne uvedených\npri základnom práve na slobodu prejavu. Takéto chápanie petičného práva ako súčasti\nslobody prejavu ho zbavuje jeho postavenia ako osobitného politického práva a bez opory\nv ústave by malo obmedzovať možnosť jeho uplatnenia.\nPodľa názoru ústavného súdu ak sa jednotlivec či skupina jednotlivcov v otázke\nverejného alebo iného spoločného záujmu obrátia na kompetentný štátny orgán alebo orgán\núzemnej samosprávy so svojím podaním (petíciou), uplatňujú si svoje petičné právo\npodľa čl. 27 ods. 1 ústavy, ktoré možno obmedziť (iba) na základe v tomto článku\nuvedených dôvodov a v zmysle čl. 31 a čl. 54 ústavy, rešpektujúc čl. 12 a čl. 13\nods. 2 až 4 ústavy, nie však na základe čl. 26 ods. 4 ústavy. Uplatnenie petičného práva\npreto nemožno sankcionovať v rámci konania o ochranu osobnosti (porovnaj nesúhlasné\nstanovisko sudcu Vehabović k už citovanému Medžlis Islamske Zajednice Brčko a ďalší).\nK tomu by mohlo dôjsť jedine v prípade, ak by už nešlo o uplatnenie petičného práva,\nale v dôsledku zverejnenia obsahu podania, resp. jeho sprístupnenia verejnosti by sa právny\nrežim podania „preklopil“ na stranu slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy\n(napr. súčasným zverejnením petície v novinách, na internete, v letákoch a podobne). Avšak\nv takom prípade je potrebné vyvodzovať dôsledky sprístupnenia podania (petície)\nproti osobe alebo osobám, ktoré obsah podania verejnosti sprístupnili, a nie bez ďalšieho\nproti jeho autorovi alebo autorom.\nJedným zo znakov právneho štátu (už citovaný Zakharov, bod 26; tiež citovaný\nSiryk, bod 42) je totiž aj to, že každý má mať možnosť obrátiť sa na príslušné štátne orgány\ns podozrením na nezákonné konanie verejných osôb. Ak by na základe korešpondencie\n\n35\n\ntýkajúcej sa otázky verejného záujmu alebo iného spoločného záujmu zaslanej orgánu\nkompetentnému na jej vybavenie hrozili pôvodcom týchto podaní sankcie vo forme\nzaplatenia peňažnej sumy ako kompenzácie nemajetkovej ujmy verejnej osobe,\nktorej sa podozrenia\n\nv\n\ntejto\n\nkorešpondencii\n\ntýkajú,\n\nhrozilo\n\nby,\n\nže\n\njednotlivci\n\nby sa so svojimi podaniami vo veciach verejného záujmu alebo iného spoločného záujmu\nna kompetentné orgány vôbec neobrátili.\nZáver\nÚstavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že predmetné podanie spadá\nvo vzťahu ku sťažovateľovi aj pod ochranu čl. 27 ústavy a že petičné právo v zmysle\ntohto článku nemožno limitovať obmedzeniami podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, ktorý ustanovuje\nobmedzenia slobody prejavu.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené rozhodol, že rozsudkom krajského súdu\nbolo porušené petičné právo sťažovateľa podľa čl. 27 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku\ntohto nálezu). Zároveň rozhodol, že v časti namietajúcej porušenie petičného práva\nsťažovateľky ako právnickej osoby sťažnosti nevyhovuje (bod 4 výroku tohto nálezu).\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody\npodľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n\n36\n\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nSťažovatelia okrem vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru\nv petite svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nÚstavný súd dospel k názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu\nboli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 dohovoru a práva sťažovateľky\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10\ndohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), a preto v nadväznosti na to napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného\nfinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov\nsa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne\no priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo\nalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.\nSťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia,\na to v sume 25 000 € sťažovateľovi a 15 000 € sťažovateľke, čo odôvodňujú\ntým, že napadnutý rozsudok krajského súdu „je v rozpore s princípom predvídateľnosti\n\n37\n\nsúdnych rozhodnutí“. Ďalej k tomuto uviedli, že na základe napadnutého rozsudku\n„navrhovateľ získal presne to o čo mu išlo – rozhodnutie súdu, že obyvateľ obce nesmie\npodávať na starostu obce ani na obecné zastupiteľstvo sťažnosť, nesmie sa pýtať,\nupozorňovať, kontrolovať“, pričom ak si to dovolí, „zaplatí za to sumou 10.000,- €,\na to nie obci, ale priamo starostovi obce“. Sťažovatelia tvrdia, že „celé súdne konanie\na jeho rozhodnutie je v obci, v ktorej je navrhovateľ starostom, veľmi ostro sledované,\nočakávané a je vecou verejnou“. Ďalej uvádzajú, že napadnutý rozsudok „je v súčasnosti\nznám[y] širokej verejnosti a postavenie Sťažovateľov u miestnej verejnosti značne utrpelo“.\nÚstavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu konštatuje, že samotné vyslovenie\nporušenie práv sťažovateľov a súčasné vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie\npredstavuje v danej veci dostatočné zadosťučinenie (podobne II. ÚS 307/2014),\na preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd rozhodoval aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľom\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti\nžiadali o úhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nSťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania za dva úkony právnej služby v roku\n2015 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby\nv roku 2018 (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu na výzvu ústavného súdu),\nteda celkovo v sume 582,10 €.\nÚstavný súd priznal úhradu za dva uplatnené úkony právnej služby v roku 2015\n(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) a jeden právny úkon v roku 2018\nv súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu 485,16 €. Keďže\n\n38\n\nGARANT PARTNER legal, s. r. o., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“\n(na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma\nbola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004\nZ. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, čo predstavuje sumu 582,19 €.\nKeďže sťažovatelia si uplatnili úhradu trov právneho zastúpenia vrátane započítania DPH\na režijného paušálu v celkovej sume 582,10 €, ústavný súd ju priznal v tejto sume\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania v uvedenej sume je krajský súd povinný zaplatiť\nna účet advokátskej kancelárie GARANT PARTNER legal, s. r. o. (§ 31a zákona\no ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "ochrana osobnosti", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "obec-obecné zastupiteľstvo", "informácie-vyhľadávanie a šírenie", "obec-starosta", "petícia-petičné právo", "náhrada nemajetkovej ujmy", "skutkové tvrdenie", "hodnotiaci úsudok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/178/2014", "guid": "3104ce3f-f7aa-45eb-ad3b-55cc9fe37578:0dd9307b-6d50-4ca9-ba92-d0595f124bde", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:16a69bbf-6559-45a1-8620-c3d86e1b0c7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 174/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.174.2017.1"}, {"guid": "ussr:2cc8692c-6129-4f4d-8ee8-804497cd0dcf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.623.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 623/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 623/2017 z 13. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.623.2017.1"}, {"guid": "ussr:606047ed-e2a0-401a-927c-545edfa707b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1"}, {"guid": "ussr:ba0a2144-c37c-472d-9536-16bf49e89293", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1"}, {"guid": "ussr:131b7017-be98-403d-89e7-fffb1d91f92b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.442.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 442/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 442/2014 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.442.2014.1"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b"}, {"guid": "ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 558/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6562eb52-b0e0-4e7b-b16f-a5079bfa0d17"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 156/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/06 z 10. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-10", "citacie_n": 441, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b"}, {"guid": "ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/05 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee"}, {"guid": "ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/04 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 493, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "6bff63bb-bb19-4f19-b039-52645bc8ebf2:f2549ee1-dba7-434a-9aec-fc40813b399c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8513207362.2", "spisova_znacka": "5Co/178/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/178/2014 z 8. 12. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-12-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8513207362.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:154d142e-6534-4182-bb54-e8eb5119de91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2020 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1"}, {"guid": "ussr:e5277a77-5802-4e74-bc82-fe50d5c82d5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.312.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 312/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 312/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.312.2021.2"}, {"guid": "ussr:54229994-09b2-40aa-9cb6-30678bf26b0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54229994-09b2-40aa-9cb6-30678bf26b0a"}, {"guid": "073a1af2-b167-4ba8-bd54-131fa244ce45:cb7e5a19-b1f7-4497-a81d-c015d4a3a8e3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5312209704.3", "spisova_znacka": "5Co/3/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/3/2021 z 29. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-08-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5312209704.3"}, {"guid": "277d9230-7809-4b56-80cf-9b4bf0cc922a:ec8fcd76-f133-4a6b-9fc9-c6373902131b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8815210326.2", "spisova_znacka": "5Co/8/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/8/2020 z 24. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8815210326.2"}]}