{"guid": "ussr:55e884e7-5db0-4711-8777-38fc63d18958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 540/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 540/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 540/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/55e884e7-5db0-4711-8777-38fc63d18958", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 540/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\nslobody\n\n, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska\n\nkancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 TdoV 4/2018 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n18. októbra 2018 doručená sťažnosť\nslobody\n\n, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 TdoV 4/2018 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú\nprepravu 17. októbra 2018.\n\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska\nBanská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. BB-3T 12/2012-3701 z 29. júna 2012\nbol\n\nuznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144\n\nods. 1 a 2 písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. e) a i), § 140 písm. a) a § 21 ods. 1 písm. a)\nTrestného zákona formou účastníctva ako organizátor na skutkovom základe uvedenom\nv označenom rozsudku, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie (správne\nmá byť: ... bol\n\nuznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy\n\npodľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 138 písm. e) a i) a § 140 písm. a) Trestného\nzákona,\n\nako\n\naj\n\npre\n\nobzvlášť\n\nzávažný\n\nzločin\n\nnedovolenej\n\nvýroby\n\nomamných\n\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa\n§ 172 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest\nodňatia slobody v trvaní 25 rokov., pozn.).\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013 bolo odvolanie\nsťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu zamietnuté.\nDovolanie\n\npodané\n\nďalším\n\nodsúdeným\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„spoluodsúdený“) proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012\nz 30. januára 2013 bolo dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015\nz 2. februára 2016 odmietnuté.\nNálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 54/2018-46 z 26. apríla 2018 bolo na základe\nsťažnosti spoluodsúdeného dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015\nz 2. februára 2016 zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie\nkonanie.\nNásledne dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018\nz 22. augusta 2018 boli odvolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012\nz 30. januára 2013, ako aj rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. BB-3T 12/2012 z 29. júna\n2012 zrušené v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného s tým, že špecializovanému súdu sa\nprikázalo, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\n\n2\n\n3. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci sp. zn.\n1 TdoV 4/2018 porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda základné právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.\nSťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mal zrušiť rozsudok špecializovaného súdu\nč. k. BB-3T 12/2012-3701 z 29. júna 2012 aj vo vzťahu k sťažovateľovi a ďalším\nobvineným, pretože dôvod, pre ktorý rozhodol v prospech spoluodsúdeného, je aj v jeho\nprospech. Najvyšší súd mal takto rozhodnúť s poukazom na § 324 Trestného poriadku,\nkeďže aj o sťažovateľovi, ale aj o ďalších obvinených sa rozhodlo v tom istom konaní tým\nistým rozsudkom.\nVzhľadom na princípy spravodlivého súdneho konania pri zohľadnení rozhodovacej\npraxe ústavného súdu za situácie, keď je konanie všetkých obvinených tak prepojené, ako to\nvyplýva zo skutkovej vety rozsudku špecializovaného súdu, nie je podľa názoru sťažovateľa\nmožné nepriznať dôvod, ktorý je na prospech spoluodsúdeného, aj ostatným obvineným\nvrátane sťažovateľa. V súčasnosti nie je možné dopredu predvídať, ako by nevypočutý\nsvedok vypovedal, resp. prečo nevypovedal, keďže tieto okolnosti zostali nejasné\na nevysvetlené, a preto musí byť daný priestor na vypočutie svedka aj sťažovateľovi v tom\nistom konaní.\nO existencii utajeného svedka č. 2 sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 (ktorý si musel sám zabezpečiť), pričom\no skutočnosti, že bolo takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií.\nZa podstatný záver považuje sťažovateľ to, že ak priestor na kladenie otázok\nsvedkovi dostane spoluodsúdený, musí ho dostať aj sťažovateľ, a to súčasne v tom istom\nkonaní.\nPodľa názoru sťažovateľa § 324 Trestného poriadku sleduje cieľ spravodlivého\nsúdneho konania a ak by aj takáto úprava chýbala, bolo by potrebné postupovať podľa čl. 7\nods. 5 ústavy, podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách prednosť pred zákonmi.\n\n3\n\nV uvedenej súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že pokiaľ by najvyšší súd\nv dovolacom konaní vrátil vec odvolaciemu súdu, ten by musel § 324 Trestného poriadku\naplikovať, a teda rozhodnúť aj v prospech sťažovateľa. V dovolacom konaní bol preto\nzákon týmto spôsobom obídený.\nModerné princípy právneho štátu chápaného v zmysle materiálneho právneho štátu\nvychádzajú prísne z materiálneho (nie formálneho) poňatia právneho štátu a pripúšťajú\ndokonca možnosť, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením nejakého zákonného\nustanovenia, pretože sa od neho môže a musí odchýliť v prípade, keď to vyžaduje\nzo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť či niektorý\nz princípov majúcich základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom\ncelku. Každá právna úprava a výklad zákonov musí vyjadrovať rešpekt k všeobecným\nprávnym princípom, akými sú dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť práva.\nK základným znakom právneho štátu patrí aj záujem na spravodlivom potrestaní páchateľov\ntrestných činov vyjadrený v práve na spravodlivé súdne konanie. Formálny prístup k právu\nnemôže mať prednosť pred materiálnym prístupom k právu.\n4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci vedenej na Najvyššom súde SR\npod č.k. 1 TdoV 4/2018, v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 1 TdoV 4/2018\nzo dňa 22.8.2018, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu\nochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nVec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie aj o sťažovateľovi.“\nII.\n5. Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 54/2018-46 z 26. apríla 2018 vyplýva,\nže na základe sťažnosti spoluodsúdeného bolo vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 TdoV 13/2015 uznesením z 2. februára 2016 porušil základné právo\nspoluodsúdeného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo\n\n4\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 TdoV 13/2015 z 2. februára 2016 bolo zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie.\nPodľa názoru ústavného súdu námietka spoluodsúdeného, podľa ktorej mu nebola\nsprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo mu umožnené\nani vykonanie kontradiktórneho výsluchu tohto svedka, je dôvodná a znamená porušenie\njeho označených práv podľa ústavy a dohovoru. Zo skutkového stavu tvrdeného\nspoluodsúdeným (s ktorým všeobecné súdy nijako nepolemizovali) možno konštatovať,\nže príslušný prokurátor v prípravnom konaní pri odôvodňovaní opodstatnenosti väzby\nspoluodsúdeného poukazoval okrem iného aj na potrebu vypočuť utajeného svedka č. 2\ns tým, že proces utajenia v tom čase práve prebiehal. Podľa ďalšieho (nikým\nnespochybňovaného) tvrdenia spoluodsúdeného v skutočnosti sa v trestnom spise zápisnica\no výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho nie je jasné, či sa napokon\nvýsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých dôvodov nebola do spisu\nzaložená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii akéhokoľvek vysvetlenia tejto\nskutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora o plánovanom uskutočnení výsluchu).\nInými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý (v kladnom\nprípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon výsluch\nnerealizoval) vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností očakával\nprokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2. Vychádzajúc z celkom\nšpecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že odmietnutie vypočuť utajeného\nsvedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní vôbec vypočutý a v kladnom\nprípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou okolnosťou, ktorá zakladá\nporušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku a je porušením označených práv spoluodsúdeného. K tomu treba dodať, že za\ndaných osobitých okolností nie je objektívne možné zistiť, či bol výsluch svedka\nnevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre úplnú absenciu základných\núdajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe.\n6. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 vyplýva,\nže uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu\n\n5\n\npredchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku porušený\nzákon v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1 a § 319 Trestného poriadku a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, a to v neprospech spoluodsúdeného s tým, že sa uznesenie zrušuje v časti\ntýkajúcej sa spoluodsúdeného. Zároveň sa zrušuje aj rozsudok špecializovaného súdu\nsp. zn. BB-3T 12/2012 z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného, ako aj ďalšie\nrozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu,\nku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Napokon sa špecializovanému súdu prikazuje,\naby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu vzhľadom na § 362b ods. 1 Trestného\nporiadku po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu\nčinného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom\nkonaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu\nzrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný\nv trestnom konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym\nnázorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd.\nPodľa názoru najvyššieho súdu treba považovať dovolanie spoluodsúdeného\nza dôvodné v rozsahu a z dôvodov, ktoré vyplývajú z nálezu ústavného súdu.\nNajvyšší súd považuje tiež za žiaduce uviesť, že sa rozhodol vec vrátiť až do štádia\nprvostupňového konania z dôvodu širšieho zaistenia práva spoluodsúdeného na obhajobu\n(ale aj práv obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania\ndostupného pre obe strany na preskúmanie záverov špecializovaného súdu pri posudzovaní\nriešenej dôkaznej otázky. Je pritom možné predpokladať, že také riešenie by zvolil\naj odvolací súd, ak by bolo zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo\no takto vyvolanú „medzifázu“.\nIII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6\n\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\n\n7\n\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n12. Sťažovateľ vychádza z § 324 Trestného poriadku, podľa ktorého ak je dôvod,\nna ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech\naj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie,\nrozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Rovnako rozhodne v prospech obžalovaného,\nktorému je na prospech dôvod, na ktorého základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby.\nHoci toto ustanovenie sa vzťahuje na odvolacie konanie, podľa názoru sťažovateľa\nprichádza do úvahy aplikovať ho aj v dovolacom konaní.\n13. Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie zakotvuje princíp beneficium\ncohaesionis (dobrodenie spojenia) spočívajúci v tom, že aj keď odvolanie podal iba niektorý\nz obžalovaných vystupujúcich v konaní a odvolací súd rozhodol v jeho prospech, potom je\npovinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj v prospech ďalších spoluobžalovaných, ktorí\nodvolanie nepodali, ak dôvod rozhodnutia je aj v ich prospech.\nZo systematického zaradenia citovaného ustanovenia, ako aj z jeho výslovného\nznenia je nepochybné, že sa vzťahuje na odvolacie konanie a je aplikovateľné odvolacím\nsúdom.\nV danom prípade je predmetom sťažnosti konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu, pričom zo skutkového stavu je nepochybné, že dovolanie podal iba\nspoluodsúdený, nie teda aj sťažovateľ alebo ktorákoľvek ďalšia právoplatne odsúdená\nosoba. Nepochybné je aj to, že inštitút beneficium cohaesionis nie je v ôsmej hlave druhom\ndiele Trestného poriadku (dovolanie) zakotvený.\n\n8\n\nZ judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že zásadu beneficium cohaesionis\nvyjadrenú v § 324 Trestného poriadku možno uplatňovať len v odvolacom konaní\n(napr. 1 Tdo V 16/2011).\nZ pohľadu ústavného súdu (s odvolaním sa na judikatúru najvyššieho súdu)\nje potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia\ntohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy\ndovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave\nakýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších mimoriadnych procesných\na hmotnoprávnych chýb, ktoré sú výslovne uvedené v § 371 Trestného poriadku. Dovolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak\nvýnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti tvoriaceho dôležitú záruku stability právnych\nvzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania vrátane dovolacích dôvodov sú\nstriktne obmedzené tak, aby sa ich širokým uplatnením nezakladala ďalšia riadna opravná\ninštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.\nZ princípu vigilantibus iura scripta sunt vyplýva, že je v záujme trestne stíhanej\nosoby ako strany trestného konania aktívne uplatňovať všetky obhajobné práva, ktoré by\nmohli privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Bolo vecou slobodného rozhodnutia\nsťažovateľa, že dovolanie proti právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku nepodal\n(na rozdiel od spoluodsúdeného).\nSťažovateľ skutočnosť, že dovolanie nepodal, vysvetľuje tvrdením, že o existencii\nutajeného svedka č. 2 sa dozvedel až z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018\nz 22. augusta 2018 (ktorý si navyše musel sám zabezpečiť), pričom o skutočnosti, že bolo\ntakto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií. Zároveň tiež tvrdí, že existencia utajeného\nsvedka č. 2 zo súdneho spisu vôbec nevyplývala, teda o nej nemohol vedieť ani konajúci\nsúd.\nÚstavný súd bez toho, aby hodnotil opodstatnenosť (pravdivosť) tvrdení sťažovateľa\no tom, či on sám a súd vedeli alebo nevedeli o existencii utajeného svedka č. 2, poukazuje\nna to, že tieto tvrdenia sťažovateľa (ak by boli pravdivé) by zakladali možnosť obnovy\n\n9\n\nkonania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, teda na tom základe, že vyšli najavo\nskutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení\nso skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.\nMožnosť obnovy konania by mohla vyplynúť prípadne aj zo zistení, ktoré vyjdú\nnajavo v rámci ďalšieho priebehu trestného konania proti spoluodsúdenému, ktoré prebieha\nna základe zrušujúceho dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu.\nTreba tiež uviesť, že nemožno súhlasiť s úvahou sťažovateľa, podľa ktorej pokiaľ by\nnajvyšší súd v dovolacom konaní vrátil vec spoluodsúdeného odvolaciemu súdu (nie teda\nšpecializovanému súdu), ten by musel § 324 Trestného poriadku aplikovať a rozhodnúť\nnielen v prospech spoluodsúdeného, ale aj v prospech sťažovateľa. Podľa názoru\nsťažovateľa spôsobom rozhodnutia najvyššieho súdu došlo k obídeniu zákona v ustanovení\n§ 324 Trestného poriadku.\nV skutočnosti, ak by bol najvyšší súd zrušil iba odvolacie uznesenie v časti týkajúcej\nsa spoluodsúdeného, odvolací súd by v rámci nového odvolacieho konania týkajúceho sa\nspoluodsúdeného nemohol aplikovať § 324 Trestného poriadku v prospech sťažovateľa (ako\nsa tento mylne domnieva), pretože sťažovateľ odvolanie proti rozsudku špecializovaného\nsúdu podal, čo vylučuje bez ďalšieho možnosť aplikácie princípu beneficium cohaesionis\nvo vzťahu k jeho osobe.\n14. Napokon sťažovateľ s odvolaním sa na čl. 7 ods. 5 ústavy vyslovuje názor,\npodľa ktorého aj keby nebol § 324 Trestného poriadku sledujúci cieľ spravodlivého súdneho\nkonania, tak by bolo potrebné postupovať podľa uvedeného článku ústavy. Má tým podľa\nvšetkého na mysli, že povinnosť dovolacieho súdu aplikovať princíp beneficium\ncohaesionis vyplýva z medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nktorá má prednosť pred zákonom.\nÚstavný súd k tomuto argumentu predovšetkým uvádza, že hoci sťažovateľ\nnekonkretizoval bližšie, ktorú medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných\nslobodách má na mysli, možno dedukovať, že ide o čl. 6 dohovoru, keďže v petite sťažnosti\npožaduje vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n10\n\nTreba konštatovať, že v skutočnosti čl. 6 dohovoru neobsahuje v sebe ratione\nmateriae\n\nprincíp\n\nbeneficium\n\ncohaesionis\n\n(a\n\nto\n\ndokonca\n\nv rámci\n\ndovolania\n\nako mimoriadneho opravného prostriedku), čo možno vyvodzovať z doterajšej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nikdy doteraz k takémuto záveru nedospela.\n15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c400e7d3-a226-434c-b0b0-949a25a7d8cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 54/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4281bb54-f441-4584-bfda-fce45e888010", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.144.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 144/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/2019 z 18. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.144.2019.1"}]}