{"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 512/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 512/2018-66\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosti Mgr. Renáty Kaščákovej,\n\n, Mgr.\n\nSilvie Petruchovej,\n\n, Mgr.\n\n, MUDr. Alana Suchánka,\n\nGábora Grendela,\n\n, Mgr. Jany Cigánikovej,\n\n, Mgr. Jozefa Viskupiča,\n\n, Veroniky Remišovej,\n\n, Ing. Jána Budaja,\n\n, Mgr. Ľubomíra Galka,\n\n, Ing. Milana Laurenčíka,\n\n, Mgr. Miroslava Sopka,\n\n, Jozefa Rajtára, Dip. Mgmt,\n\n, Ing. Eriky Jurinovej,\n\n, RNDr. Jozefa Mihála,\n\n, Mgr. Jozefa Lukáča,\n\n, Mgr. Richarda Vašečku,\nNatálie Blahovej,\nJany Kiššovej,\n\n, Mgr. Anny Verešovej,\n\n, MUDr. Petra Osuského, CSc.,\n\n, Mgr.\n\n, Mgr. Igora Matoviča,\n\n, Ing.\n\n, Mgr. Ondreja Dostála,\n\nMgr. art. Viery Dubačovej,\n\n, Ing. Eduarda Hegera,\n\n, Mgr. Ota Žarnaya,\n\n, MUDr. Marka Krajčího,\n\n, RNDr. Karola Galeka, MSc.,\nAlojza Baránika,\na RNDr. Anny Zemanovej,\n\n,\n\n, Ing. Martina Fecka,\n\n, JUDr.\n,\n\n, zastúpených advokátom JUDr.\n\nDanielom Lipšicom, Štetinova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného\npráva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako\n\naj základného práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016, ktorým bol\nschválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016\no prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do ukončenia septembrovej\nschôdze, a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. septembra\n2016 doručené sťažnosti\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n.,\n\n,\n,\n\n(ďalej aj „sťažovatelia“), poslancov Národnej rady\n\nSlovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), zastúpených advokátom JUDr. Danielom\n2\n\nLipšicom, Štetinova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva\nna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“), ako aj základného práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1\nústavy uznesením č. 148 Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016, ktorým bol\nschválený procedurálny návrh predsedu národnej rady zo 6. júla 2016 o prerušení\n7. schôdze národnej rady do ukončenia septembrovej schôdze (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“), čím malo byť zasiahnuté do ich slobody prejavu a ďalších označených práv\ntým, že nemohli vyjadriť svoj názor včas, pretože schôdza bola prerušená na niekoľko\ntýždňov.\n2. Plénum ústavného súdu uzneseniami č. k. PLs. ÚS 11/2016-8, PLs. ÚS 12/201610, PLs. ÚS 13/2016-8, PLs. ÚS 14/2016-8, PLs. ÚS 15/2016-5, PLs. ÚS 17/2016-8,\nPLs. ÚS 18/2016-8, PLs. ÚS 19/2016-9 a č. k. PLs. ÚS 20/2016-8 z 21. septembra 2016\nspojilo veci sťažovateľov na spoločné konanie k sťažnosti Mgr. Renáty Kaščákovej s tým,\nže uvedené sťažnosti budú ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12036/2016.\n3. Sťažovatelia v narácii, ktorá je upravená v bodoch 3 – 35 uznesenia, uviedli, že\n6. júla 2016 bol poslancami Národnej rady Slovenskej republiky schválený procedurálny\nnávrh predsedu národnej rady o prerušení 7. schôdze národnej rady (ďalej aj „procedurálny\nnávrh“), a to do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze národnej rady. Prerušená\nschôdza národnej rady bola zvolaná na návrh skupiny poslancov národnej rady\n(parlamentná tlač č. 157) s cieľom vyslovenia nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej\nrepubliky Róbertovi Kaliňákovi, poverenému riadením Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „návrh skupiny poslancov“). Predmetná prerušená schôdza národnej\nrady bola zvolaná na základe čl. 83 ods. 2 ústavy a v zmysle procesných ustanovení § 17\nods. 2 a § 109 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.\no rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „zákon o rokovacom poriadku“ alebo „rokovací poriadok“) na štvrtok 30. jún 2016\no 13.00 h. Siedma schôdza národnej rady bola po prvýkrát (na neurčito) prerušená počas\nprvého rokovacieho dňa, teda vo štvrtok 30. júna 2016, na základe rozhodnutia predsedu\nnárodnej rady. Následne sa v prerušenej schôdzi národnej rady pokračovalo 6. júla 2016\n3\n\n(na základe pozvánky predsedu národnej rady č. CRD-372/2016), keď bol predložený\nprocedurálny návrh predsedu národnej rady o prerušení jej 7. schôdze, a to až do ukončenia\nseptembrovej schôdze národnej rady. Tento procedurálny návrh bol odsúhlasený (číslo\nhlasovania 2) 75 poslancami národnej rady z celkového počtu 81 jej hlasujúcich poslancov.\n4. Sťažovatelia namietajú, že schválením procedurálneho návrhu bol spôsobený\nzásah do poslaneckých práv vyplývajúcich z čl. 83 ods. 2 („Predseda Národnej rady\nSlovenskej republiky zvolá schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to\npožiada najmenej pätina jej poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.“)\nv spojení s čl. 88 ods. 1 ústavy („Návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky\nalebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada\nnajmenej pätina jej poslancov.“), ktorý spočíval v eliminácii práva poslancov na\nprerokovanie ich návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády v lehote určenej ústavou.\nUvedený zásah do poslaneckých práv je organicky spojený so zásahom do práva na slobodu\nprejavu v zmysle čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, ktorého ochrana je\nzabezpečená pre každého individuálneho poslanca ako fyzickú osobu. Inak vyjadrené,\nv dôsledku prerušenia schôdze národnej rady (a v dôsledku zásahu do poslaneckého práva)\nsa v príčinnej súvislosti zasiahlo aj do základného práva individuálneho poslanca (fyzickej\nosoby), a to do práva na slobodu prejavu, keďže mu bolo znemožnené prezentovať svoj\nnázor na schôdzi národnej rady, ktorej konanie inicioval spolu s ostatnými poslancami.\n5. Sťažovatelia zdôrazňujú, že sťažnosť nie je podaná zjavne neoprávnenou osobou.\nTvrdené porušenie základnej slobody prejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy je zaručené každému, a to aj poslancovi národnej rady.\nObmedzenie základných práv a slobôd je možné len zákonom; v žiadnom prípade ich\nnemožno obmedziť administratívnymi postupmi, opatreniami, rozhodnutiami alebo inými\nzásahmi, za ktoré treba považovať aj napadnuté uznesenie národnej rady v spojení\ns procedurálnym návrhom jej predsedu. Z čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, že základnú slobodu\na základné právo v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy nemožno obmedziť len z dôvodu, že sa ich\nochrany pred porušením domáha poslanec národnej rady pri výkone svojho mandátu.\nV zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež platí, že súčasťou princípov\nprávneho štátu vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je aj princíp legitímneho\n4\n\nočakávania. Sťažovatelia sú presvedčení, že došlo aj k porušeniu tohto princípu ako súčasti\nzákladného práva na dobrú správu verejných vecí.\n6. V závere tejto časti sťažnosti je podľa sťažovateľov nevyhnutné vzhľadom na\nvšetky načrtnuté skutočnosti konštatovať, že do ich právnej pozície bolo zasiahnuté\nspôsobom, ktorý je možné považovať za dostatočne individuálny práve proti nim,\njednotlivcom alebo nejakej rozlíšiteľnej skupine, ktorej sú členmi (II. ÚS 153/2013 –\nsťažnosť voliča proti skráteniu volebného obdobia ústavným zákonom). Naznačené\nporušenie základných práv a slobôd predstavovalo pre sťažovateľov bezprostredný priamy\na razantný zásah do ich právnej pozície, keďže bolo zasiahnuté ich právo na slobodu\nprejavu, ktoré v tomto prípade organicky súviselo s obmedzovaním ich práv ako poslancov\nnárodnej rady. Zjednodušene a systematicky povedané, existuje (priama) väzba medzi\nsťažovateľmi a ujmou, ktorú utrpeli porušením predmetných základných práv a slobôd –\nsťažovatelia sa stali obeťami zásahu do svojich subjektívnych práv v rozsahu a spôsobom,\nktorý bude v tejto sťažnosti podrobne vysvetlený.\n7. Sťažovatelia v ďalšom (body 7 – 11) vysvetľujú splnenie jednotlivých procesných\npodmienok podania sťažnosti. (i) Aktívna legitimácia sťažovateľov je daná využitím\nposlaneckého práva sťažovateľov vyplývajúceho z čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1\nústavy, keďže boli signatármi návrhu skupiny poslancov, pričom využitím svojich\nposlaneckých práv sledovali úmysel realizácie svojho základného práva na slobodu prejavu.\nV súvislosti s aktívnou legitimáciou sťažovateľov je vhodné poukázať aj na doterajšiu\nrozhodovaciu činnosť ústavného súdu, a to v prvom rade na uznesenie sp. zn.\nIII. ÚS 730/2014, v rámci ktorého ústavný súd apriórne a striktne nevylúčil možnosť\nvyužitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy osobou poslanca národnej rady.\nZ uvedeného uznesenia taktiež vyplýva, že sťažnosť je prípustná v takomto prípade, ak je\nnamietaný taký zásah do oprávnenia poslancov, ktorý je organicky spojený so základným\nprávom: „Porušenie by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným\nprávom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich\nverejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu.“ (III. ÚS 730/2014). Uvedená\npožiadavka je v prípade predmetnej veci naplnená, keďže existuje organické prepojenie\nmedzi výkonom poslaneckého mandátu (resp. využitím poslaneckého práva na zvolanie\n5\n\n„mimoriadnej“ schôdze národnej rady) a základným právom na slobodu prejavu, do ktorého\nbolo zasiahnuté. Priamym dôkazom aktívnej legitimácie sťažovateľov je v zmysle uvedenej\nargumentácie podpisová listina, ktorá bola súčasťou návrhu skupiny poslancov.\nKomplementárne je taktiež vhodné poukázať na uznesenie sp. zn. II. ÚS 19/04, v ktorom\nbolo konštatované: „predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa\nčl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom\nzákladných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne\norgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú\nv súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu\ntak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj\nv skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd.“ Uvedená\ntéza sa vzťahuje nielen na orgány verejnej moci, ale a fortiori sa vzťahuje aj na poslancov\nnárodnej rady, pričom v predmetnej veci je splnená aj stanovená podmienka – sťažovatelia\nboli nositeľmi základného práva na slobodu prejavu.\n8. (ii) Pasívna legitimácia porušovateľov je daná priamou kauzálnou súvislosťou\nmedzi konaním predsedu národnej rady (procedurálny návrh) a zásahom do práv a slobôd\nsťažovateľov. Procedurálny návrh o prerušení schôdze národnej rady bol nevyhnutnou\npodmienkou na realizáciu hlasovania poslancov národnej rady o prerušení predmetnej\nschôdze, ktoré spôsobilo zásah do poslaneckých práv organicky súvisiacich so základným\nprávom na slobodu prejavu.\n9. (iii) Právomoc ústavného súdu je založená výlučne v prípadoch, keď medzi\nnapadnutým rozhodnutím alebo postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením\nzákladných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu\na intenzity (I. ÚS 19/02). Sťažovatelia sú presvedčení, že v predmetnej veci je\nústavnoprávna rovina (v dostatočnej intenzite) obsiahnutá v zásahu do ich základného práva\nna slobodu prejavu, pričom miera tohto zásahu je o to markantnejšia, že súvisí s výkonom\nich poslaneckého mandátu: „Povahou je parlament inštitúciou, kde je diskusia mimoriadne\nchránená a poslanci sú autonómni.“ (II. ÚS 146/2016).\n\n6\n\n10. (iv) Počítanie lehoty – dvojmesačná lehota v zmysle § 53 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa\nsťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V tomto prípade sa sťažovatelia\ndozvedeli o zásahu do svojich práv a povinností okamihom oznámenia výsledkov\nhlasovania o procedurálnom návrhu.\n11. (v) Prípustnosť sťažnosti z hľadiska vyčerpania iných opravných prostriedkov.\nVzhľadom na špecifický charakter porušenia predmetného základného práva neexistuje\nv právnom poriadku iná forma právnej ochrany než sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\nInak povedané, právomoc ústavného súdu v tejto veci je daná z dôvodu absencie iného\nkompetentného rozhodovacieho orgánu (o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd).\n12. Sťažovatelia ďalej upresňujú, že zásah nastal (i) uznesením pléna národnej rady\nzo 6. júla 2016, ktorým bol schválený procedurálny návrh predsedu národnej rady\no prerušení 7. schôdze národnej rady do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze,\nv spojení s (ii) procedurálnym návrhom predsedu národnej rady zo 6. júla 2016 o prerušení\n7. schôdze národnej rady do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze, ktorý treba\npovažovať za iný zásah podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Napadnuté uznesenie pléna národnej\nrady v spojení s procedurálnym návrhom nie sú výkonom ústavodarnej či zákonodarnej\nmoci, ide o administratívne rozhodnutie organizačného charakteru vynesené podľa\nzákonných procesných pravidiel obsiahnutých v rokovacom poriadku. Takéto rozhodnutie\nv spojení s procedurálnym návrhom je plne spôsobilé porušiť základné práva a slobody\nfyzickej osoby tak, ako to predpokladá čl. 127 ods. 1 ústavy.\n13. V tejto súvislosti sťažovatelia upozorňujú na predošlú rozhodovaciu činnosť\nústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd vymedzil niekoľko procesných podmienok\nkonania o sťažnosti. Prvou z nich je podmienka, že „sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa\nmožno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi\nprávnymi aktmi“ (IV. ÚS 54/08). Druhá podmienka, resp. pravidlo viaže vyslovenie\n\n7\n\nporušenia ústavných práv na konkrétnu aplikáciu normatívneho právneho aktu, teda\n„v konaní o ústavnej sťažnosti nemožno vysloviť, že k porušeniu ústavného práva došlo\npriamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“\n(III. ÚS 18/02). Sťažovatelia sú presvedčení, že predmetná sťažnosť spĺňa obe podmienky,\na to vzhľadom na špecifický spôsob zásahu do ich základných práv a slobôd, keďže\nrozhodnutie o prerušení schôdze národnej rady nie je možné považovať za normatívny\nprávny akt, ale za administratívne rozhodnutie organizačného charakteru, ktorého výsledok\nje možné subsumovať pod pojem „opatrenie, resp. iný zásah.“\n14. Označené články ústavy je podľa sťažovateľov potrebné vnímať v kontexte\nskutkových okolností, ktoré je v tomto prípade možné vyjadriť triviálne: sťažovatelia\nmienili vystúpiť na schôdzi národnej rady, ktorá bola pôvodne zvolaná na 30. jún 2016\na následne na 6. júl 2016. Z toho dôvodu podpísali žiadosť o jej zvolanie podľa § 17 ods. 2\nzákona o rokovacom poriadku. Vystúpenie poslanca národnej rady v rámci schôdze\nnárodnej rady je nesporne chránené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy – pri takom úkone poslanec\nslobodne vyjadruje svoje názory, predovšetkým slovom. Niet žiadnej opory pre opačný\nzáver. Ak by vystúpenie poslanca národnej rady nebolo chránené citovaným článkom\nústavy, tak by na pôde parlamentu mohlo dochádzať k porušeniu slobody prejavu a práva\nvyjadrovať svoje názory bez toho, aby na porušovateľa dopadli nejaké sankcie, a to je\nv právnom štáte vylúčené predovšetkým tým, že aj národná rada je viazaná ústavou.\n15. Poslanci národnej rady v žiadosti (podľa čl. 83 ods. 2, čl. 88 ods. 1 ústavy a § 17\nods. 2 zákona o rokovacom poriadku) uvedú, čo navrhujú prerokovať na schôdzi národnej\nrady. V takom prípade predseda národnej rady zvolá schôdzu do siedmich dní. Účelom\ntakto zvolanej schôdze národnej rady je umožniť týmto poslancom národnej rady\nprerokovať určitú záležitosť, ktorú považujú za tak dôležitú, naliehavú a aktuálnu z hľadiska\nverejného záujmu, že len jej prerokovanie bez zbytočného odkladu splní svoj účel. Práve\nz tohto dôvodu musí zvolať predseda národnej rady takúto schôdzu do siedmich dní od\npodania žiadosti. Obsahom a podstatou tohto typu rokovania je právo poslanca národnej\nrady, ktorý požiadal s ostatnými poslancami národnej rady o zvolanie schôdze národnej\nrady, slobodne sa vyjadriť k navrhnutému programu, a tak reálne uplatniť základnú slobodu\na základné právo garantované čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Koniec koncov hlavným (ak nie\n8\n\njediným) účelom schôdze zvolanej pätinou poslancov podľa čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88\nods. 1 ústavy je realizácia práva na slobodu prejavu. V našom systéme parlamentnej\ndemokracie zvoláva z povahy veci schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery vláde alebo\njej členovi len parlamentná opozícia. Ak má parlamentná väčšina vôľu „vysloviť “\nkonkrétnemu členovi vlády nedôveru, tak postupuje podľa čl. 111 ústavy návrhom predsedu\nvlády na odvolanie konkrétneho člena vlády. Aj z uvedeného dôvodu nebol v moderných\ndejinách takmer žiaden prípad, keď by návrh na vyslovenie nedôvery v národnej rade bol\núspešný (jediné dva prípady v rokoch 1993 – 1994 boli spôsobené stratou väčšiny\nv parlamente a vzápätí viedli k vytvoreniu novej vládnej koalície). Hlavným cieľom takto\nzvolanej schôdze je teda otvoriť v národnej rade závažnú tému verejného záujmu (spojenú\ns vládou alebo jej členom), ktorá by sa inak na rokovanie národnej rady nedostala.\n16. Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že schôdza národnej rady zvolaná\na konaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku je legálnym prostriedkom\na miestom uplatnenia a garantovania základnej slobody prejavu a základného práva\nvyjadrovať svoje názory podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy poslanca národnej rady, ktorý\npožiadal o zvolanie takejto schôdze.\n17. V kontexte uvedeného prerušenie rokovania takejto schôdze národnej rady tak,\nako k tomu došlo 6. júla 2016, treba preto považovať nielen za zmarenie účelu, na ktorý\ntaká schôdza národnej rady slúži, ale aj za zásah do podstaty a zmyslu základnej slobody\nprejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy poslanca\nnárodnej rady, ktorý spolu s ostatnými poslancami požiadal o takúto schôdzu.\n18. Zásah do podstaty a zmyslu základnej slobody prejavu a základného práva\nvyjadrovať svoje názory je podľa sťažovateľov záver, ktorý je opodstatnený tým, že\nlegitímne očakávali, že ak sa schôdza národnej rady musí zvolať do 7 dní od predloženia\npožiadavky určeného počtu poslancov, budú mať príležitosť na reálne uplatnenie uvedenej\nslobody a predmetného základného práva.\n19. Časový posun na uplatnenie základnej slobody prejavu a základného práva\nvyjadrovať svoje názory v tomto konkrétnom prípade znamená aj to, že sa táto sloboda\n\n9\n\nuplatní a uvedené právo sa vykoná bez toho, aby mali reálny obsah, inak vyjadrené, dôjde\nlen k tomu, že sa budú môcť formálne uplatniť, kým k ich materiálnemu použitiu už\nnedôjde v čase, v ktorom by to malo svoj zmysel, účel a cieľ. Neprimeranosť takého\nčasového odkladu je potvrdená aj tým, že ním došlo k viac ako desaťnásobnému\nprekročeniu 7-dňovej lehoty na zvolanie schôdze národnej rady. Ústavnosť postupu\nparlamentnej väčšiny by v takomto prípade znamenala, že právo pätiny poslancov\ngarantované v čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1 ústavy, ktorého esenciou je otvorenie\ndiskusie o závažnej téme verejného záujmu, by sa zredukovalo na právo formálne zvolať\nschôdzu, ktorej konanie by väčšina poslancov mohla odsunúť ad infinitum. Vieme\nzo skúsenosti, že častokrát prichádzajú snahy obmedziť právo na slobodu prejavu\nparlamentnej opozície – použijúc jednu z Ezopových bájok – v ovčom rúchu zahalené\nslovami o potrebe efektívnosti a slušnosti. Ako v inom kontexte napísal sudca Najvyššieho\nsúdu Spojených štátov amerických A. Scalia v rozsudku Morrison v. Olson (487 U.S. 654\nz roku 1988): „Tento vlk však prichádza ako vlk.“ Jediným predstaviteľným motívom\nnapadnutého uznesenia národnej rady o prerušení schôdze (a procedurálneho návrhu\npredsedu národnej rady) bolo znemožniť sťažovateľom, opozičným poslancom, uplatnenie\npráva na slobodu prejavu, a to v rozpore s jasnými požiadavkami čl. 83 ods. 2 v spojení\ns čl. 88 ods. 1 ústavy.\n20. Napadnuté uznesenie národnej rady v spojení s procedurálnym návrhom predsedu\nnárodnej rady je podľa sťažovateľov nesporne obmedzením slobody prejavu a práva\nvyhľadávať a šíriť informácie. K prijatiu tohto uznesenia došlo na základe procedurálneho\nnávrhu podaného podľa § 34 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého majú\nposlanci právo podávať procedurálny návrh, ktorý sa týka spôsobu prerokúvania veci,\nčasového a vecného postupu rokovania národnej rady s výnimkou hlasovania o veci samej.\nVystúpenie poslanca národnej rady, v ktorom podáva procedurálny návrh, môže trvať\nnajviac jednu minútu a hlasuje sa o ňom bez rozpravy.\n21. Z predošlého bodu teda podľa sťažovateľov vyplýva, že k obmedzeniu slobody\nprejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie sťažovateľov nedošlo zákonom, ale iba\nna základe zákona (in concreto rokovacieho poriadku). Táto skutočnosť je taktiež jedným\nzo základných zlyhaní v kontexte testu proporcionality.\n10\n\n22. Ochrana politickej diskusie v kontexte dohovoru a test proporcionality. Podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú ústavný súd\nkonštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej\nrozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Citát z uznesenia ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 146/2016 podľa sťažovateľov dokonale vystihuje situáciu, ktorá sa stala základom\npodania predmetnej sťažnosti: sťažovatelia v pozícii opozičných poslancov sa stali obeťou\n„pohonu na jednotlivca“, keďže im bolo odopreté a zasiahnuté do práva na slobodu prejavu\nzo strany vládnucej väčšiny. Tento zásah spočíval v odopretí možnosti vystúpiť\na prezentovať svoje názory na schôdzi národnej rady, ktorej zvolanie sťažovatelia iniciovali.\nRealizácia práva na slobodu prejavu bola znemožnená v dôsledku prerušenia a odloženia\nschôdze národnej rady, ktoré z formálneho hľadiska bolo síce v súlade s procesnými\npravidlami rokovania národnej rady, avšak z materiálneho hľadiska predstavovalo vážny\na intenzívny zásah do slobody prejavu sťažovateľov. Programovým obsahom schôdze\nnárodnej rady boli závažné aktuálne spoločenské otázky (konflikt záujmov ministra vnútra\nSlovenskej republiky R. Kaliňáka v kauze Bašternák), ku ktorým sa sťažovatelia chceli\nv rámci diskusie vyjadriť. V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité zdôrazniť, že v zmysle\nkonštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie posudzuje obmedzenie slobody prejavu\nv oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Surek v.\nTurecko z 8. 7.1999, č. 26682/95, § 61). Sloboda prejavu má pritom osobitnú dôležitosť\nvo vzťahu k voleným politickým predstaviteľom, pretože vykonávajú nezastupiteľnú úlohu\nv demokratickej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu snaha obmedziť slobodu prejavu\nvolených poslancov podlieha mimoriadnemu prieskumu zo strany štrasburských orgánov\nochrany práva (napr. rozsudok ESĽP vo veci Castells v. Španielsko z 23. 4.1992, Séria A,\nč. 236).\n23. V nadväznosti na uvedené porušenie základného práva sťažovateľov\nje nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej zaužívanej rozhodovacej praxi\nzdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv. V praxi sa táto inklinácia\nk materiálnej koncepcii zhmotnila do tejto tézy: „Ústava, podobne ako dohovor, nechráni\npráva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne“ (napr.\n11\n\nI. ÚS 255/2010, I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08). Z doterajšej judikatúry Ústavného súdu taktiež\nvyplýva, že obmedzenie slobody prejavu má byť v súlade so zásadou proporcionality (napr.\nI. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).\n24. Sťažovatelia sú presvedčení, že zásah do ich základného práva na slobodu\nprejavu nie je kompatibilný s kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to\npredovšetkým na úrovni nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti.\nSťažovatelia poukazujú najmä na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej „ak sa\nsloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú ospravedlniteľné iba dokiaľ\nexistuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“ (rozsudok ESĽP vo veci Observer\na Guardian v. Spojené kráľovstvo z 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88). Sťažovatelia sú\npresvedčení, že neexistovala žiadna jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba na\nprerušení schôdze národnej rady a na zásah do ich práva na slobodu prejavu v rámci\nparlamentnej diskusie. Naopak, existovala spoločenská potreba (jasná, naliehavá a presná)\nna konaní schôdze národnej rady a realizácii rozpravy/diskusie o stanovenej téme\n(odvolanie ministra vnútra R. Kaliňáka). Dôkazom spoločenskej potreby na konaní\npredmetnej schôdze národnej rady (a s ňou organicky spojenej diskusie) sú aj spoločenské\nprotesty trvajúce v rozsahu viacerých týždňov, ktoré tematicky súvisia s obsahom\nprerušenej schôdze národnej rady.\n25.\n\nPri\n\nposudzovaní\n\naspektu\n\nnevyhnutnosti\n\nobmedzenia\n\nslobody\n\nprejavu\n\nv demokratickej spoločnosti je podľa sťažovateľov potrebné poukázať aj na špecifické\npostavenie sťažovateľov a zohľadniť ho: „Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý\nzastupuje svojich voličov, vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd\naplikoval prísnejšie pravidlá pri rozhodovaní“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Piermont\nv. France z 27. 4. 1995, Séria A, č. 314, § 76). Možno konštatovať, že prezentovaný trend\nv judikatúre ESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody\nprejavu je v súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Najaktuálnejším\na najkomplexnejším judikátom vo veci parlamentnej slobody prejavu je rozsudok Veľkej\nkomory ESĽP vo veci Karácsony a ostatní v. Maďarsko zo 17. mája 2016, ktorý bol\npublikovaný len pred niekoľkými dňami (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13). Európsky súd\npre ľudské práva v tejto súvislosti sformuloval inter alia tri princípy týkajúce sa ochrany\n12\n\nslobody prejavu v parlamente, ktoré je podľa sťažovateľov nevyhnutné kvôli presnosti\nodcitovať v dlhšom znení: (i) „slobode prejavu členov parlamentu vo svojej judikatúre Súd\nopakovane zdôrazňuje dôležitosť slobody prejavu pre členov parlamentu, keďže v ich\nprípade ide o politický prejav par excellance.“ (podnadpis ESĽP a § 137 cit. rozhodnutia),\n(ii) „K slobode prejavu v parlamente - Niet žiadnej pochybnosti, že prejav v parlamente\npožíva vyššiu mieru ochrany Parlament je unikátne fórum na diskusiu v demokratickej\nspoločnosti, čo má kľúčový význam“ (podnadpis ESĽP a § 138 cit. rozhodnutia) a (iii)\n„Autonómnosť parlamentu... Aj keď individuálne záujmy musia byť niekedy podriadené\nzáujmom skupiny, demokracia neznamená, že záujmy väčšiny musia vždy prevážiť je\nnevyhnutné docieliť rovnováhu, ktorá zabezpečí spravodlivé a náležité zaobchádzanie\ns ľuďmi, ktorí patria k menšine, a ktorá zabráni zneužívaniu dominantného postavenia...\nPodobne, pravidlá týkajúce sa interných procedúr parlamentu nesmú slúžiť ako základ pre\nzneužívanie dominantného postavenia väčšiny vis-a-vis opozícii. Súd priznáva dôležitosť\nochrane parlamentnej menšiny pred zneužitím zo strany väčšiny. Z uvedeného dôvodu bude\npreskúmavať s osobitnou starostlivosťou akékoľvek opatrenie, ktoré sa realizuje výlučne,\nalebo najmä, na znevýhodnenie opozície.“ (podnadpis ESĽP a § 147 cit. rozhodnutia).\n26. Podľa sťažovateľov možno zhrnúť, že napadnuté uznesenie o prerušení schôdze\nnárodnej rady (a jemu predchádzajúci procedurálny návrh) obmedzilo slobodu prejavu\nv oblasti, v ktorej je štrasburskou judikatúrou najviac chránená: prejav (1) opozičného\nposlanca (2) na tému verejného záujmu (3) v parlamente.\n27. Porušenie princípu legitímneho očakávania ako súčasti základného práva na\ndobrú správu verejných vecí. Ako sťažovatelia uvádzajú, z princípu právneho štátu vyplýva\nprincíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj princíp ochrany legitímneho očakávania (čl. 1\nods. 1 ústavy) patriaci do obsahu základného práva na správu verejných vecí, ktoré je\nvyvoditeľné rovnako z čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp ochrany legitímneho očakávania sa\nuplatňuje vo viacerých oblastiach tvorby a používania práva – platí to z organizačného\na riadiaceho hľadiska aj pre rokovania národnej rady, ktoré sa spravujú rokovacím\nporiadkom národnej rady. Podstatou tohto konceptu princípu ochrany legitímneho\nočakávania vo vzťahu medzi riadiacimi orgánmi národnej rady a riadenými poslancami\nnárodnej rady je to, že v tomto vertikálnom vzťahu riadiaci orgán (predseda národnej rady)\n13\n\nvytvorí sám alebo v súčinnosti s plénom národnej rady stálou a opakovanou praxou situáciu,\nktorá vedie adresátov k takému konaniu, ktoré by neuskutočnili, ak by nemali legitímnu\ndôveru k postupom, rozhodnutiam a opatreniam riadiacich orgánov národnej rady\nvytvárajúcim uvedenú situáciu.\n28. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru teda zakladajú konkrétne rozhodnutia,\nale aj politické rozhodnutia a ustálená aplikačná prax. V takých prípadoch môže ísť,\nbez akýchkoľvek pochybností, aj o legitímne očakávanie určitého procesného postupu\na rozhodnutia, ústiaceho do takého výsledku, ktorý sa pravidelne, spravidla bez výnimiek,\ndostavoval v situácii, v ktorej sa nachádza osoba spoliehajúca sa na princíp legitímneho\nočakávania a legitímnej dôvery v stabilizovaný a predvídateľný postup orgánu verejnej\nmoci, v tomto prípade pléna a predsedu národnej rady.\n29. Národná rada počas svojej existencie ešte v žiadnom prípade neprerušila svoju\nschôdzu, ktorá bola zvolaná podľa čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1 ústavy. Táto jej\nustálená politická aj administratívna prax pri riadení rokovaní národnej rady sa preto\npovažuje podľa teórie ústavného práva za prameň ústavného práva v Slovenskej republike.\n30. Sťažovatelia preto oprávnene očakávali, že po zvolaní schôdze národnej rady\ndôjde k riadnemu prerokovaniu navrhnutého programu schôdze. V spojitosti s tým bez\nďalšieho predpokladali, že im bude umožnené vystúpiť a uplatniť svoje základné právo\na základnú slobodu garantované v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. V žiadnom prípade však,\nvychádzajúc z doterajšej praxe národnej rady, nepredpokladali, že by rokovanie takejto\nschôdze národnej rady mohlo byť prerušené spôsobom, ktorým sa zmarí nielen účel\nschôdze, ale aj uplatnenie ich neodňateľného a nezrušiteľného základného práva a základnej\nslobody (čl. 12 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy).\n31. Z dôvodov uvedených v predošlých bodoch preto podľa presvedčenia\nsťažovateľov došlo aj k porušeniu ich základného práva na dobrú správu verejných vecí\nv rozsahu porušenia princípu legitímneho očakávania.\n32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd\npo prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n14\n\n„Základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ako aj základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa\n6. júla 2016, ktorým bol schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej\nrepubliky zo dňa 6. júla 2016 o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky\ndo ukončenia septembrovej schôdze, porušené.\nUznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 6. júla 2016, ktorým bol\nschválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 6. júla\n2016 o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do ukončenia\nseptembrovej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sa zrušuje.\nNárodnej rade Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť pokračovať v rokovaní\n7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu.“\nII.\n33. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n34. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n15\n\n35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02)\n36. Podľa čl. 26 ústavy:\n(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo\niným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez\nohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie\nv odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n(3) Cenzúra sa zakazuje.\n(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a\nslobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať\ninformácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví\nzákon.\nPodľa čl. 83 ods. 2 ústavy predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá\nschôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to požiada najmenej pätina jej\nposlancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.\nPodľa čl. 88 ods. 1 ústavy návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky\nalebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada\nnajmenej pätina jej poslancov.\n\n16\n\n37. Podstatou veci je posúdenie, či „odloženie“ mimoriadnej schôdze parlamentu\nna neskorší termín je protiústavným zásahom do slobody prejavu sťažovateľov v spojení\nso zásadou dobrej správy vecí verejných. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia erudovane\nvystihli v sťažnosti všetky neuralgické problémy veci – otázku ratione personae, na ktorú\nodpovedajú, že sloboda prejavu je organicky previazaná s poslaneckými právami, ďalej\notázku, či sú sťažovatelia obete porušenia práv, ktorú riešia tým, že sú žiadateľmi o zvolanie\nschôdze. Taktiež sa nevyhýbajú autonómii parlamentu a pripomínajú rozsudok ESĽP\nKarácsony v. Maďarsko.\n38. Sťažovatelia žiadajú zrušiť „UZNESENIE NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ\nREPUBLIKY č. 148 zo 6. júla 2016 k prerušeniu rokovania 7. schôdze Národnej rady\nSlovenskej republiky: Národná rada Slovenskej republiky na návrh predsedu Národnej rady\nSlovenskej republiky prerušuje rokovanie 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky\ns tým, že pokračovať v rokovaní bude po skončení septembrovej schôdze Národnej rady\nSlovenskej republiky“.\n39. Sťažovatelia ako poslanci národnej rady požiadali 24. júna 2016 predsedu\nnárodnej rady o zvolanie schôdze. Predseda národnej rady zvolal do siedmych dní\n7. schôdzu (7. volebné obdobie) na 30. jún 2016. Išlo o parlamentnú tlač č. 157 – návrh\nskupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery\npodpredsedovi vlády Slovenskej republiky Róbertovi Kaliňákovi, poverenému riadením\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky. Schôdzu konanú 30. júna 2016 predseda národnej\nrady prerušil, čo odôvodnil tým, že v sále nie je dostatočne dôstojná atmosféra, a to zvlášť\nz estetického hľadiska, a preto je potrebné najprv zvolať poslanecké grémium k novému\nrokovaciemu poriadku. Pokračovanie schôdze bolo zvolané na 6. júl 2016. V tento deň sa\nmala najprv konať 8. schôdza, ale pre neuznášaniaschopnosť sa nekonala. Po 14. hodine\npredseda národnej rady otvoril pokračovanie 7. schôdze. Prezentoval výsledky snáh\no estetizáciu rokovania konania a napokon navrhol prerušenie konania do skončenia\nseptembrovej schôdze. Plénum národnej rady uznesenie o prerušení schválilo, pričom toto\nuznesenie je napadnuté ústavnou sťažnosťou. Sťažovatelia doručili ústavnému súdu\nsťažnosť 7. septembra 2016. Siedma schôdza napokon pokračovala 23. septembra 2016,\npričom za vyslovenie nedôvery hlasovalo 40 poslancov.\n17\n\n- principiálne východiská\n40. Ústava a ústavný súd chránia tak slobody, ako aj demokratické procesy.\nV predmetnej veci sa delikátnym spôsobom prelínajú (a) na jednej strane autonómia\nparlamentu osobitne z hľadiska súdnych zásahov a demokratické posúdenie činnosti\nparlamentu občianskou spoločnosťou vo voľbách a (b) na druhej strane z hľadiska\nústavných lehôt sporné odročenie schôdze, na ktorej sa mala prejednávať nedôvera\nministrovi vlády a v tej súvislosti v rámci slobody prejavu vyjadrovať názory poslancov.\nZároveň sa v predmetnej veci prelína (a) postavenie sťažovateľov – poslancov ako\nslobodných reprezentantov občianskej spoločnosti, a to v pozícii parlamentnej menšiny,\na (b) postavenie sťažovateľov ako poslancov, ktorí sú nositeľmi moci. S tým súvisí, či je pre\njudicializáciu predmetnej otázky vhodná ústavná sťažnosť alebo výklad ústavy podľa jej\nčl. 128. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že nejde o ústavnosť sankcie za už\nprejavený názor, ale ide o ústavnosť nemožnosti vyjadriť názor na konkrétnom mieste\na v konkrétnom čase. Pred vlastným riešením veci sa musí ústavný súd zastaviť pri\nvšeobecnejších konceptoch parlamentnej autonómie (body 41 – 43) a slobody prejavu.\n- autonómne postavenie národnej rady\n41. Z ústavného postavenia parlamentu ako priamo voleného – jediného\nústavodarného a zákonodarného orgánu (Kompetenz-kompetenz), z jeho legitimity (čl. 2\nods. 1 ústavy), z deľby moci, z jeho ďalších kompetencií (čl. 86 ústavy) a z podstaty\na vývoja parlamentarizmu, teda zo skutočností, že parlament je najvyššie fórum, na ktorom\nreprezentanti ľudu ako zdroja moci diskutujú a tvoria základné pravidlá spoločenstva,\nz týchto skutočností vyplýva nevyhnutnosť určitej autonómnosti tohto fóra. Súčasťou tejto\nautonómnosti je istá uzavretosť vnútorných parlamentných procesov a parlamentného života\nvôbec, ktorej zmyslom je ponechať tomuto ústavne exkluzívnemu telesu takpovediac\nvnútornú slobodu k jeho činnosti. Hlavným arbitrom činnosti parlamentu v najširšom\nzmysle sú voliči v pravidelne sa uskutočňovaných voľbách a úlohou ústavného súdu je\nposudzovať zákony ako vonkajšie výstupy parlamentu.\n\n18\n\n42. Tradičnou súčasťou parlamentnej autonómie je stanovovanie si svojich\nvnútorných procedúr. Povedané klasickými slovami Baxovými (BAXA, B. Parlament\na parlamentarism. Díl I. Praha : Jan Košatka, 1924, s. 220.): „Obsah a rozsah autonomní\nfunkce parlamentu není ve všech státech stejný. Celkem lze však sem čítati tato práva...\nRozhodovati svobodně o svém jednání. Činnost parlamentu prosté vynutit nelze. Parlament\njest pánem svého jednání potud, že svobodně a s konečnou platností rozhoduje o všech\nvěcech, které se v jeho sboru projednávají, že si sám určuje pořad jednání i pořad a dobu\nschůzí.“ Vzhľadom na autonómiu parlamentu musí ústavný súd precízne zvažovať\npokušenie vstupovať do vnútorných parlamentných procesov. Ústavný súd by vôbec nemal\npreskúmavať vlastné vnútorné parlamentné normatívne predpisy (porov. SAJO, A. Limited\ngovernment – An Introduction to Constitutionalism. Budapest : 1999, s. 135.), v zásade ani\nvnútorné akty voči vnútorným autoritám, ak nemajú externé dôsledky. Vyslovene\nakceptovateľným prípadom však bolo vylúčenie poslanca Gauliedera, kde už musel ústavný\nsúd chrániť hranicu, za ktorou by už nebolo možné hovoriť o právnom štáte, a akceptoval\nvtedy aj porušenie práv mimo II. hlavy ústavy (I. ÚS 8/97; porov. aj Gaulieder v Slovenská\nrepublika, sťažnosť č. 36909/97 pred ESĽP). Obdobným prípadom bolo neakceptovanie\nnáhradníka Emila Spišáka (II. ÚS 48/97, porov. tiež II. ÚS 28/97 a sťažnosť č. 43730/98\npred ESĽP). Ústavný súd vkročil do priestoru autonómie parlamentu v súvislosti s právom\nna rovný prístup k verejnej funkcii pri kreácii ostatných ústavných autorít (I. ÚS 76/2011 –\ntajnosť voľby generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Ústavný súd však\nneakceptoval sťažnosti samotných poslancov na porušenie tajnosti voľby (IV. ÚS 31/2011)\ns argumentom vyjadreným v právnej vete: „Slobodný výkon mandátu poslanca Národnej\nrady Slovenskej republiky v zmysle čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. z neho\nvyplývajúce práva poslanca, pri tajnom hlasovaní o kandidátovi na generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky nie je základným právom alebo slobodou, ale je súčasťou osobného\nvýkonu poslaneckého mandátu zo strany poslancov ako nositeľov verejnej moci. Ide preto\no oprávnenie patriace výlučne poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré zjavne\nnetvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\n\n19\n\n43. Vo veci sp. zn. III. ÚS 730/2014 sťažovatelia – poslanci národnej rady namietali\nodročenie ich návrhov. Sťažovatelia boli predkladateľmi návrhu zákona na zmenu\na doplnenie zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení\nneskorších predpisov. Návrh zákona bol pôvodne zaradený ako bod č. 76 parlamentnej tlače\nč. 1151 programu rokovania 37. schôdze národnej rady. Pri schvaľovaní programu schôdze\nbol na návrh podpredsedníčky národnej rady schválený program, z ktorého bolo vyradených\ndesať bodov z návrhu programu vrátane návrhu zákona sťažovateľov. Podľa sťažovateľov\nuvedené konanie, ktoré bolo v rozpore s čl. 73 ods. 2 ústavy a čl. 87 ods. 1 ústavy, ako aj\nprincípmi vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 31 ústavy, zasiahlo do ich práva\núčasti na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavný súd odmietol\nsťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď uviedol, že sa sťažovatelia domáhali ochrany\nslobodného výkonu mandátu v zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy pri schvaľovaní programu\nschôdze národnej rady a „odsunutí“ ich návrhu zákona na neurčito (sťažovatelia priznávajú,\nže nešlo o úplné vylúčenie návrhu z budúceho prerokovania v parlamente, len o vylúčenie\nz programu aktuálnej schôdze). Ide pritom o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom\nnárodnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1\nústavy, a preto toto základné právo postupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym\nspôsobom dotknuté. Porušenie uvedenej zásady (zásady slobodného výkonu mandátu,\npozn.) by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným právom, ktoré je\norganicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j.\nvýkon ich poslaneckého mandátu. Za takéto základné právo však nemožno považovať\nzákladné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 48/97). Rovnako rozhodol ústavný\nsúd vo veci sp. zn. III. ÚS 9/2015, v ktorej sťažovatelia – poslanci národnej rady namietali,\nže materiál týkajúci sa voľby člena súdnej rady, o ktorom národná rada 11. septembra 2014\nrokovala, im nebol v súlade so zákonom (§ 25 rokovacieho poriadku) daný k dispozícii\naspoň 24 hodín pred prerokovaním tohto bodu. Sťažnosti sp. zn. III. ÚS 730/2014\na sp. zn. III. ÚS 9/2015 boli teda odmietnuté obdobne ako vo veci sp. zn. IV. ÚS 31/2011.\n- sloboda prejavu\n44. Na druhej strane ústavný súd veľmi citlivo chráni slobodu prejavu práve ako\nsúčasť demokratického charakteru štátu (II. ÚS 152/08, bod 21; II. ÚS 329/09 bod 38;\n20\n\nIV. ÚS 492/2012, II. ÚS 647/2014, II. ÚS 191/2015, II. ÚS 184/2015, II. ÚS 307/2014,\nII. ÚS 356/2016). Už mnohokrát uviedol, že sloboda prejavu je základným pilierom\ndemokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam\na vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť\norgánov verejnej moci a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti\nmôžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie\nvyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.\n45. Ústavný súd už ochránil slobodnú diskusiu v parlamente vo veci sp. zn.\nII. ÚS 146/2016, v ktorej sťažovateľ, avšak extraneus, brojil proti diskusii, ktorá mala\nnaznačovať, aby bolo proti nemu vedené trestné stíhanie. Ústavný súd v odmietajúcom\nuznesení, ktoré citujú aj sťažovatelia, argumentoval: „34. Parlament je inštitucionálny\npriesečník normotvorby a diskusie. Jedným zo základných stavebných ústavných princípov\nSlovenskej republiky je princíp (liberálnej) demokracie. Ten sa najzreteľnejšie prejavuje\nvo voľbách, zvlášť parlamentných a v občianskej spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok\nv priestore slobody prejavu. Každý si spomenie na povestné Masarykovo demokracie je\ndiskuse. A parlament je dokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament\nnormotvorcom, musí byť diskutérom (porov. tiež Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl\nI. Praha: Jan Košatka, 1924, s. 229). 35. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je\nzvlášť cenná v krajine, ktorá neľahko hľadala slobodu prejavu (Bröstl, A. Non, timeo,\njudices... In: Na konci je súd, Bratislava: Kalligram, 2015, s. 210 a nasl.), v krajine, ktorej\nzlomy v moderných dejinách (1968, 1989 – porov. Chmel, R. V službe demokracie. In:\nV službe demokracie, Bratislava: Kalligram 2014, s. 112 a nasl., boli práve naviazané na\nslobodu prejavu. Na druhej strane je ústavnému súdu jasné, že naše dejiny poznajú pohony\nna jednotlivcov a tieto impulzy prebehli aj v dobových zastupiteľských zboroch. 36.\nZ pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambule a v čl. 1 ústavy\n(Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát), v čl. 31 ústavy, v čl. 78\nods. 2 ústavy (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade\nSlovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku\njeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej\nrepubliky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely ústavy č. 140/2004 Z. z.\n\n21\n\nnemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť) a čl. 86 písm. h)\nústavy (Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať o základných\notázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.), je veľmi\noslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec, J.\nIndemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritériá pre\nuplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8-9, s. 1198 – 1222.). Funkciou\nparlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov\n(porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3018/14 a Pl. ÚS 17/14)...\nVzhľadom na uvedené by postup národnej rady potenciálne bolo možné označiť za\nprotiústavný v zásade len vtedy, ak by sa uplatňoval spôsobom, metódami a právnymi\nformami, ktoré sú ústavou a zákonom zverené do výhradnej právomoci iných orgánov\nverejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by meritórne rozhodnutie národnej rady svojimi\nprávnymi účinkami zjavne prekročilo ústavou vymedzené právomoci národnej rady.“\n46. Európsky súd pre ľudské práva považuje poslancov za privilegované osoby\nz hľadiska ochrany slobody prejavu (Castells v. Španielsko, Jeruzalem v. Rakúsko)\na ústavný súd uvažuje rovnako. V prípade Castells však poslanec vyjadril proti vláde\nkritický názor článkom, teda nie na pôde parlamentu, pričom (invazívnejšia) úloha\nparlamentu spočívala v tom, že ho pozbavil imunity. Vo veci Jeruzalem išlo o vyslovené\nvýroky na pôde mestského zastupiteľstva. V nedávnom prípade Karácsony a ostatní v.\nMaďarsko (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13) rozhodovanom Veľkou komorou ESĽP\nrozhodoval o zásahu parlamentu proti poslancom a vyslovil porušenie čl. 10 dohovoru\nhlavne kvôli prísnosti peňažnej sankcie, ktorú dostali poslanci za „rušenie“ parlamentného\nzasadnutia. Vec je však poučná z hľadiska vizuálneho vyjadrovania názorov na pôde\nparlamentu (porov. body 34 a 55). Aj tento prípad sa však týka zásahu do už vyjadreného\nprejavu a je v súvislosti s ním potrebné vnímať, že ESĽP z nadhľadu (vyhostenie nemeckej\nposlankyne Európskeho parlamentu zo zámorského územia Francúzska Piermont v. France)\npovažuje za zasahovateľa štát ako celok, nie parlament, z čoho vyplýva menšia deferencia\nk autonómii parlamentov.\n\n- vlastné posúdenie veci\n22\n\n47. Sťažovatelia v podstate namietajú, že prerušenie schôdze im zamedzilo vyjadriť\nsa k veci v právne a spoločensky adekvátny čas, presnejšie v čase schôdze, ktorej sama\nústava stanovuje termín zvolania, z čoho zjavne vyplýva, že by sa nemala konať takmer\no dva mesiace neskôr.\n48. Nie je sporné, že sťažovatelia mohli vyjadriť svoje názory a postoje týkajúce sa\nministra Kaliňáka voči verejnosti, voči občianskej spoločnosti, ktorá je adresátom,\nbeneficientom ich myšlienok. K prerušeniu schôdze sa vyjadrili na tlačovej konferencii\n6. júla 2016 v budove národnej rady. Za ich prejav či domáhanie sa prejavu neboli nijak\nsankcionovaní. Vychádzajúc z čl. 26 ods. 4 ústavy, musel ústavný súd preskúmať, (1) či\ndruh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do\nslobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ, (4) a ďalej to, KTO, O KOM,\nČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť,\nči zásah bol proporcionálny (II. ÚS 152/08, z novších III. ÚS 73/2015, II. ÚS 184/2015).\nSchôdza sa napokon konala 23. septembra 2016 a možnosť vystúpiť na nej využili dvanásti\nz tridsiatich sťažovateľov [Tretí deň rokovania 7. schôdze Národnej rady Slovenskej\nrepubliky 23. septembra 2016 o 14.55 h (Po skončení rokovania 9. schôdze národnej rady\na po krátkej prestávke pokračovalo rokovanie 7. schôdze národnej rady.).].\n49. Ústavný súd nebude spochybňovať zaradenie predmetu veci do rozsahu (scope)\nčl. 26 ústavy, avšak v zásade z toho pohľadu, že nejde o tak radikálnu výluku, aby bolo\napriórne jasné, že zásah nie je vôbec predstaviteľný ako zaraditeľný do rozsahu (ako napr.\nsloboda prejavu násilím, porov. JÄGER, P., MOLEK, P. Svoboda projevu: Demokracie,\nrovnost a svoboda slova. Praha : Auditorium, 2007, s. 109 a 149.).\n50. Ústavný súd konštatuje, že akt prerušenia schôdze a s ním spojené\nneumožnenie vyjadriť\n\nsa\n\nv presnom\n\nparlamentnom\n\nrámci\n\nje\n\npríliš\n\nnepriamym\n\na abstraktným, aby mohol byť považovaný za zásah do slobody prejavu sťažovateľov, berúc\ndo úvahy autonómiu parlamentu. Vnútorná organizácia plenárnej práce parlamentu sa vždy\ntýka výmeny názorov, ale nemáva hneď razanciu a adresnosť zásahu do slobody prejavu\n\n23\n\n(Je tu istá voľná podobnosť s vedením pojednávania na súdoch, kde vedenie pojednávania\npredsedom senátu nebudeme vnímať ako zásahy do slobody prejavu.). Inými slovami,\nskutočnosť, že sťažovatelia – poslanci chceli vyjadriť svoj názor na ideálnej ústavnej\nplatforme, pričom faktickým zmyslom rokovania o individuálnom je určite a správne hlavne\nukázať verejnosti nedostatky ministra – „grilovať ho“ (O možnosti vysloviť nedôveru\njednotlivému ministrovi vlády. In: Justičná revue. 2005, roč. 57, č. 8 – 9, s. 961 – 982.),\nje akokoľvek príliš nepriama a príliš neindividuálna, aby bola považovaná za zásah\ndo slobody prejavu (porov. body 26 – 27 uznesenia sp. zn. II. ÚS 153/2013).\nAk abstrahujeme od mimoriadnej schôdze, tak z hľadiska zmyslu parlamentu by každé\nprerušenie bolo zásahom do slobody prejavu. Ak by sa adresní a konkrétni poslanci vôbec či\ndlhodobo nemohli ku konkrétnym veciam vyjadrovať v dôsledku takpovediac šikanózneho\npostupu parlamentných autorít, bolo by možné uvažovať o zásahu (takto je potrebné vnímať\n„pootvorenosť“ uznesenia sp. zn. III. ÚS 730/2014). Z uvedeného vyplýva, že medzi aktom\nprerušenia 7. schôdze a slobodou prejavu sťažovateľov nie je dostatočná príčinná súvislosť\na nateraz musí byť sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Uvedené konštatovanie\nvšak za žiadnych okolností nesmie byť vnímané ako povzbudzovanie väčšiny k účelovým\nprerušeniam konania. Ak by sme uvažovali izolovanie o legalite, tak zásah mal legálnu\noporu v uznesení a v ústavnom postavení národnej rady, zásah nemusí byť priamo\nstanovený zákonom ako tvrdia sťažovatelia. V každom prípade prekvapí, že prerušovanie\nschôdzí vo všeobecnosti nemá explicitný základ v zákone o rokovacom poriadku, ale jeho\nprávny základ treba hľadať práve v autonómii parlamentu. Z hľadiska testu proporcionality\nsa už netreba zaoberať krokom nevyhnutnosti.\n51. Ústavný súd tu necháva bokom, či z hľadiska čl. 83 ods. 2 ústavy nebolo\nvhodnejšie brojiť proti prvému prerušeniu vykonanému 30. júna 2016, či je vhodné sa\nzamýšľať nad (ne)prítomnosťou sťažovateľov na schôdzi konanej 6. júla 2016, či je vhodné\nsa zamýšľať nad tým, aké parlamentné procedúry mohli využiť na svoju ochranu. Všetky\nuvedené zvláštnosti prerokúvanej veci potvrdzujú, že zasahovanie súdu do parlamentného\nživota je neobvyklé.\n\n24\n\n52. V časti, v ktorej sťažovatelia argumentujú legitímnym očakávaním (body 27 –\n30), zmiešavajú títo viacero konceptov: legitímne očakávanie, právo na dobrú správu,\nslobodu prejavu či z ich argumentácie vyplývajúce ústavné zvyklosti. Ústavný súd tu však\nmusí zdôrazniť, že vzťah poslancov k parlamentnej väčšine sa odohráva v priestore\nvládnutia, a nie v priestore administratívnom či justičnom. Nároky na justifikáciu a súlad\nso štandardami ľudských práv vrátane požiadaviek právnej istoty (a jej variant v podobe\nlegitímnych očakávaní a nadobudnutých práv), ktoré sú vlastné administratíve či justícii,\nnemožno poľahky presúvať do skupiny prvej, pretože by to znemožňovalo demokratické\nvládnutie. V ústavnom texte nemožno nájsť nič také, ako subjektívne právo poslancov na to,\naby sa schôdza organizovala zaužívaným spôsobom, a to ani ako komponent slobody\nprejavu. Legitímne očakávanie je koncept, ktorý je nutné aplikovať triezvo: Ústavný súd ho\nspravidla aplikuje v abstraktnej kontrole ako akcesorický princíp právnej istoty vo vzťahu\nk subjektívnym právam (PL. ÚS 10/04) alebo v konaní o ústavnej sťažnosti ako pomôcku\npri vymedzení majetku chránenom čl. 20 ústavy. Vnesenie uvažovania o legitímnom\nočakávaní do slobody prejavu sťažovateľov nijak nemení už ustálenú skutočnosť, že\nk zásahu do nej nedošlo, resp. legitímne očakávanie je len akcesorickým komponentom\nzákladných práv, a vzhľadom na neprítomnosť zásahu do slobody prejavu nedošlo ani\nku kontaktu s legitímnym očakávaním. Možno doplniť, že legitímne očakávanie nemusí byť\nodvodzované z konceptu dobrej správy, ktorý je vlastný verejnej správe, zvlášť z pohľadu\nRady Európy alebo vo vzťahu k inštitúciám Európskej únie (štúdia Benátskej komisie\n470/2008 STOCKTAKING ON THE NOTIONS OF “GOOD GOVERNANCE” AND “GOOD\nADMINISTRATION”). Dobrá správa má inštitucionálny charakter, je ašpiráciou a ťažko\n\nmožno hovoriť o subjektívnom práve na dobrú správu a ak, tak o jednotlivých\nsubjektívnych právach, ktoré sú časťami dobrej správy (porov. čl. 41 Charty základných\npráv Európskej únie). Dobrá správa je zhrnutím známych štandardov, ktoré by mali platiť\npre verejnú správu. Ústavný súd pracoval s právom na dobrú správu (III. ÚS 588/2016 –\nJán Mazák v. Súdna Rada), ale materiálne išlo o odôvodnenie rozhodnutia týkajúceho sa\npráva na rovný prístup k verejnej funkcii.\n53. Nad rámec uvedeného ústavný súd a neutrálni čitatelia stenozáznamu vôbec\nmôžu určite nadobudnúť legitímne rozpaky z argumentov, kvôli ktorým bola schôdza\n\n25\n\nprerušená, a z doby, na ktorú bola prerušená. Možno doplniť, že v ére racionalizovaného\nparlamentarizmu, keď už samotná ústava napr. inštitútom tzv. plávajúceho mandátu\nobmedzuje účasť vlády na rokovaniach parlamentu, je nutné veľmi zvažovať ďalšie\nobmedzovanie diskusie vôbec, ale zvlášť tie situácie, kde je ústavne povinná účasť vlády či\nministrov.\n54. Predchádzajúce odseky rozhodnutia však jasne ukazujú, že ústavná sťažnosť nie\nje optimálnym procesným nástrojom na presadenie práv opozície. Naznačuje to aj\nskutočnosť, že sťažovatelia sami v sťažnosti zmieňujú „poslanecké práva“ v „organickom\nspojení“ s čl. 26 ústavy, ktoré však samozrejme nie sú základnými právami vyplývajúcimi\nz podstaty človeka (IV. ÚS 31/2011). Je nutné pripomenúť, že aj v národnej rade mohli\nžiadať a žiadali o zvolanie schôdze ako kolektívna entita, ktorú rozoznáva ústava a rokovací\nporiadok. Ústava však pamätá na riešenie kompetenčných konfliktov kompetenciou podľa\nčl. 128 ústavy. Pätina poslancov národnej rady by mohla požiadať o výklad čl. 83 ods. 2\nústavy proti národnej rade, a to, či jeho účel, teda včasné zvolanie schôdze je zlučiteľné\ns dlhodobým prerušením schôdze. Ústavný súd v období pred novelou ústavným zákonom\nč. 90/2001 Z. z. senátnymi uzneseniami sp. zn. I. ÚS 13/94 a sp. zn. II. ÚS 17/2000\nodmietol návrhy skupiny poslancov proti národnej rade pre nesplnenie predpísaných\nnáležitostí, pretože sporné protistrany vnímal ako súčasť jedného celku – národnej rady\n(porov. HERC, T. Konanie o výklade ústavných zákonov. In: Justičná revue 3/2009,\ns. 332.). Ak sa bude situácia opakovať, pre vývoj našej ústavnosti a parlamentarizmu by\nbolo užitočné o veci opätovne rozhodnúť už plenárnym rozhodnutím. Zhodou okolností je\npočet sťažovateľov v predmetnej veci zhodný s minimálnym počtom skupiny poslancov\noprávnených podať návrh na výklad. Možno tu spomenúť, aj keď za odlišných ústavných\npodmienok, vec sp. zn. 2 BvE 2/09 a 2 BvE 2/10 (BVerfGE 136, 277) rozhodnutú 10. júna\n2014, kde rozhodoval Spolkový ústavný súd o podaní poslancov proti volebnému\nzhromaždeniu parlamentu, pričom vec bola rozhodovaná ako Organstreit – kompetenčný\nspor.\n55. Ústavný súd uzatvára, že vzhľadom na nepriamosť zásahu, slabé postavenie\nobetí, autonómnosť parlamentu, vhodnejšiu procesnú platformu v čl. 128 ústavy, berúc\n\n26\n\ndo úvahy možnosť napokon sa vyjadriť na oneskorenej schôdzi, odmieta sťažnosť ako\nzjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "poslanec, poslanecký mandát", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "Národná rada Slovenskej republiky", "parlamentarizmus"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f27e44f-6587-41e3-ab80-b173ec4685fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:354a60f8-8f65-4ae0-8110-ea1ec680b905", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 356/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1"}, {"guid": "ussr:ba0a2144-c37c-472d-9536-16bf49e89293", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.73.2015.1"}, {"guid": "ussr:690335f2-de3b-4e19-8b58-aca70bb929b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.146.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 146/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 146/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.146.2016.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1"}, {"guid": "ussr:0a0131e0-b8fc-4973-b87c-8c9ded115c31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.9.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 9/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 9/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.9.2015.1"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:29610885-07b4-406c-ad27-1612955962c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.730.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 730/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 730/2014 z 16. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.730.2014.1"}, {"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:c8c335fa-09d9-4558-a84a-45ba8548ad18", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8c335fa-09d9-4558-a84a-45ba8548ad18"}, {"guid": "ussr:25b81f1f-f09b-4fb3-be58-e5cf2098f1e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 255/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-30", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25b81f1f-f09b-4fb3-be58-e5cf2098f1e6"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:e37880b1-cc55-4f12-8ce1-b694be17cbe3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 31/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 31/2011 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e37880b1-cc55-4f12-8ce1-b694be17cbe3"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 329/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:d54082fb-cdcb-4463-9fdf-bdac3f3d72a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 54/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 54/08 z 14. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-14", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d54082fb-cdcb-4463-9fdf-bdac3f3d72a7"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:18106d7e-9767-455b-963e-21b2a328bb69", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18106d7e-9767-455b-963e-21b2a328bb69"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:9c050c69-2c11-4d48-89bd-3d6669a2b999", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 18/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/02 z 13. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-13", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9c050c69-2c11-4d48-89bd-3d6669a2b999"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b8602d53-fc60-40ed-aee8-ffe0a2755a2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 559/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 559/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1"}, {"guid": "ussr:88a4f3c8-c7ae-43ae-aa0d-1eed7d057cea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.243.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 243/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.243.2023.1"}, {"guid": "ussr:8cdde50c-96b4-4e84-915d-4ac429a16636", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.394.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 394/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 394/2020 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.394.2020.1"}, {"guid": "ussr:5f48c714-d075-48dc-bee1-e1b0e6bec31e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.575.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.575.2020.1"}, {"guid": "ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa"}]}