{"guid": "ussr:bfe3e0f9-4e81-49a8-8bea-78c52f721b5e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.502.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 502/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 502/2018 z 17. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 502/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.502.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-10-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "nazov": "čl. 13 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Zmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "nazov": "Zmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyZmluva o Európskej únii (2012/C 326 Úradný vestník Európskej únie) čl. 4 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bfe3e0f9-4e81-49a8-8bea-78c52f721b5e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.502.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.502.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.502.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 502/2018-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nKAMWOOD,\n\ns.\n\nr.\n\no.,\n\nSkladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Štefana\nMoyzesa 43, Zvolen, za ktorú koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci namietaného\nporušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov\nkonania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38\nods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva\nna pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodnú voľbu povolania\na na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii postupom a rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk 3/2016 z 21. marca 2018 a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 13 ods. 1 ústavy, základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov\nkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej\nlen „listina“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva\nna účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“),\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nslobodnú\n\nvoľbu\n\npovolania\n\na\n\nna\n\npodnikanie\n\na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 4 ods. 3 Zmluvy\no Európskej únii postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžfk 3/2016 z 21. marca 2018, ktorou žiada vydať tento nález:\n„Základné práva sťažovateľa KAMWOOD s. r .o., IČO: 36 628 654, so sídlom\nSkladištná 4676, 984 01 Lučenec, a to právo na právnu istotu a naplnenie znakov\nmateriálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo na dodržiavanie\nmedzinárodných zmlúv a záväzkov podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, právo na dodržanie zásady\nlegality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, právo na dodržanie\nprincípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR,\n\n2\n\nprávo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR, právo na slobodnú voľbu\npovolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť\npodľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,\nprávo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nprávo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového\nprotokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo\nna dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii,\nrozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf 3/2016 zo dňa 21.03.2018 a jeho postupom\nporušené boli.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf 3/2016 zo dňa 21.03.2018 sa zrušuje a vec\nsa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne\na nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľ\nsa ako žalobca v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský\nsúd“) pod sp. zn. 23 S 29/2016 domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutí Finančného\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nč. 21513867/2015\n\na\n\nč.\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\n21513000/2015\n\nz\n\nlen\n\n„žalovaný“)\n\n22.\n\ndecembra\n\nč. 21513606/2015,\n2015.\n\nRozhodnutím\n\nč. 21513606/2015 potvrdil žalovaný rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej\nlen „správca dane“) č. 20461875/2015 z 3. júla 2015, ktorým správca dane určil\nsťažovateľovi podľa § 68 ods. 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový\nporiadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania\nrozhodnutia (ďalej aj „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) rozdiel v sume\nnadmerného odpočtu vo výške 33 660,40 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)\n\n3\n\nza zdaňovacie obdobie november 2012, keď nepriznal nadmerný odpočet v sume\n32 931,29 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 729,11 €. Rozhodnutím\nč. 21513867/2015 potvrdil žalovaný rozhodnutie správcu dane č. 20461725/2015\nz 3. júla 2015, ktorým správca dane určil sťažovateľovi podľa § 68 ods. 6 zákona\nč. 563/2009 Z. z. rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 43 508,56 € na DPH\nza zdaňovacie obdobie október 2012, keď nepriznal nadmerný odpočet v sume 48 129,23 €\na priznal nadmerný odpočet v sume 4 620,67 €. Rozhodnutím č. 21513000/2015 žalovaný\npotvrdil rozhodnutie správcu dane č. 20461979/2015 z 3. júla 2015, ktorým správca dane\nurčil sťažovateľovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. rozdiel v sume nadmerného\nodpočtu vo výške 7 874,86 € na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012, keď nepriznal\nnadmerný odpočet v sume 8 742,32 € a priznal nadmerný odpočet v sume 867,45 €.\nSťažovateľovi nebol priznaný ním uplatnený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie\nobdobia október, november a december 2012 v dôsledku neuznania oslobodenia od DPH\nv zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) z faktúr vystavených\npre maďarské spoločnosti\n3. Ako z odôvodnení rozhodnutí žalovaného vyplýva, správca dane vydal\nrozhodnutia vo vyrubovacom konaní s poukazom na zistenia z daňovej kontroly. Sťažovateľ\nmal dodávať tovar do iného členského štátu, a to do Maďarska spoločnosti\nDodanie\ntovaru (hranoly, fošne, dosky) deklaroval ako dodanie oslobodené od dane v zmysle § 43\nzákona o DPH z faktúr (uvedené v jednotlivých rozhodnutiach). Správca dane zaslal\nmaďarským orgánom žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a preverenie skutočného\nnadobudnutia tovaru a o preverenie prepravy, žiadal uviesť názov prepravcu, uviesť miesto\nskutočnej vykládky tovaru podľa jednotlivých dodávok, overiť, či je sídlo firiem totožné\ns miestom dodania tovaru, preveriť, či firmy majú skladové priestory. V odpovedi\nna medzinárodnú výmenu informácií týkajúcej sa\n\n. bolo uvedené,\n\nže preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom,\nmaďarská spoločnosť podala daňové priznanie len za I. štvrťrok 2012, nebolo podané\n\n4\n\nžiadne priznanie DPH za ostatné obdobie v roku 2012, maďarský obchodník nadobudnutie\nnepriznal, je nekontaktný, na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie. Vo vzťahu\nk spoločnosti\n\nz odpovede na medzinárodnú výmenu informácii\n\nvyplynulo, že bolo preverené účtovníctvo spoločnosti, spoločnosť nevykonávala\nintrakomunitárne transakcie, neuviedla ich vo svojom daňovom priznaní a spoločnosť\npopiera ekonomické transakcie so sťažovateľom, podpisy a pečiatky na dokladoch\nnesúhlasia s tými, ktoré spoločnosť používa, konateľ spoločnosti neuzavrel zmluvu\no predaji so sťažovateľom a neudelil na jej uzatvorenie ani plnú moc inej osobe, aby konala\nv mene spoločnosti pri nákupe dreva a pri hotovostnej platbe. Vo vzťahu k spoločnosti\nbolo z medzinárodnej výmeny informácii zistené, že tento daňový\nsubjekt sa na daňovom úrade nedostavil, nepredložil žiadne účtovníctvo, spoločnosť\nje nekontaktná. Pri daňovej kontrole sa nepodarilo preukázať, kto bol skutočným\nnadobúdateľom tovaru v Maďarsku, keďže ani prepravca jednoznačne nevedel uviesť,\nkde presne bol tovar vyložený. Správca dane existenciu tovaru nespochybnil, avšak\niba existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný spoločnostiam\nSprávcovi dane tak vznikli počas\nvýkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávkach tovaru a o tom, že obchod prebehol\ntak, ako bol sťažovateľom deklarovaný, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach.\nDôkazná povinnosť bola na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti vyvrátil,\nt. j. aby preukázal, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúre, a tak preukázal,\nže obchod sa reálne uskutočnil.\n4. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 29/2016-81 z 22. júna 2016 žalobu sťažovateľa\nzamietol. Rozsudok odôvodnil tým, že ak vzniknú pochybnosti, že transakcie prebehli\ntak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach, dôkazná povinnosť\nje na strane daňového subjektu. Aby tieto pochybnosti vyvrátil musí predložiť, resp. označiť\ntaké dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne uskutočnil. Sťažovateľ však\nnepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci,\nt. j. reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch.\nDôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné\nformálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra\n\n5\n\nje relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce\nskutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu,\nje riadne zaúčtovaný ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť\nsi odpočítanie dane z dokladu. Krajský súd zdôraznil, že pokiaľ daňový subjekt požaduje\nod štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má\nna jeho vrátenie právny nárok. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných\ndôkazov o splnení zákonom stanovených podmienok na priznanie uplatneného nároku.\nAk daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte,\naby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Vo vzťahu\nk námietke sťažovateľa, že správca dane daňovú kontrolu vykonával viac než jeden rok\na ukončil ju až po viac ako dvoch rokoch od jej začatia, krajský súd uviedol, že túto\nnámietku nepovažoval za dôvodnú, pretože správca dane vo všetkých troch prípadoch\nukončil daňovú kontrolu v zákonnej lehote podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku.\nVo všetkých troch prípadoch bola daňová kontrola prerušená a po odpočítaní doby, počas\nktorej bola daňová kontrola prerušená v súlade s § 61 daňového poriadku, netrvala žiadna\nz troch daňových kontrol viac ako jeden rok.\n5. Rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 29/2016-81 z 22. júna 2016 nadobudol\nprávoplatnosť 4. augusta 2016.\n6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť a navrhol\nrozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Argumentoval tým,\nže daňové orgány pripísali na jeho ťarchu to, že jeho odberatelia v Maďarsku boli v čase\ndaňovej kontroly nezastihnuteľní. Poukázal na čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES,\nz ktorej vyplýva, že únijné právo priamo priznáva oslobodenie od dane nielen v prípade,\nak je odberateľom zdaniteľná osoba v inom členskom štáte, ale aj vtedy, ak ide\no nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte. Takou osobou\nje aj právnická osoba, ktorej bol status platcu DPH deregistrovaný, resp. nedošlo\nk odvedeniu DPH v členskom štáte dodania (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie\nvo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija, C-492/13 z 9. októbra 2014). Ďalej\nsťažovateľ uviedol, že mu nie je zrejmé, z akého právneho predpisu krajský súd vyvodil\n\n6\n\npodmienku na priznanie oslobodenia od dane, podľa ktorej musel preukázať, že tovar\nbol dodaný nadobúdateľom uvedeným na faktúrach, keďže z § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004\nZ. z. takáto podmienka nevyplýva a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho\ndvora Európskej únie C-409/04 Teleos. Sťažovateľ zdôraznil, že si splnil všetky podmienky\nstanovené zákonom, konal dobromyseľne a bol dostatočne opatrný v obchodnom styku.\nUzatvoril kúpne zmluvy, prepravca sa preukázal splnomocnením úradne overeným notárom\na sťažovateľ si overil odberateľov aj pomocou maďarského obchodného registra. Ani\nkrajský súd neuviedol, v čom konkrétne videl sťažovateľovu neopatrnosť, resp. aké ďalšie\nkonkrétne opatrenia mal sťažovateľ ešte vykonať. Krajský súd vychádzal iba\nzo spochybnenia dôkazov, a nie z preukázania ich nepravdivosti. Správca dane nepreukázal\nsťažovateľovi účasť na podvode. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že záver krajského súdu\nvychádza z nedostatočného obsahu administratívneho spisu, keďže v rámci daňového\nkonania nebola spochybnená existencia tovaru (zistená v podniku\n\n),\n\nspochybnené bolo len uskutočnenie plnenia deklarovaného v predložených faktúrach.\nFaktúry boli vystavené na materiálnom podklade, tovar existoval. Možnú vedomosť\no podvode spáchanom daňovým subjektom musí správca dane daňovému subjektu\npreukázať (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-80/11 Mahagében Kft proti\nNemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Foigazgatósága a C-142/11\nproti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Eszak-alfoldi Regionális Adó\nFoigazgatósága). Neobstojí preto záver krajského súdu, podľa ktorého pre zamietnutie\npriznania práva na oslobodenie od dane postačuje, ak si daňový subjekt nesplní povinnosti\nuložené mu v oblasti dokazovania o oprávnenosti uplatneného nároku. Daňový subjekt\nje povinný predložiť iba listiny požadované § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. Následné\npreukázanie ich nepravdivosti a účasti žalobcu na podvode ťaží správcu dane, ktorý\nje povinný prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo vrátane dôkazov v prospech\nplatiteľa dane, pretože v konaní sa uplatňuje aj vyhľadávacia zásada. Sťažovateľ namietol\ni dĺžku prerušenia daňovej kontroly. Pretože smernica Rady 2006/112/ES poskytuje\nsťažovateľovi väčšie práva, mal byť priznaný priamy účinok jej čl. 138 ods. 1, čo však\nkrajský súd nezohľadnil.\n\n7\n\n7. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžfk 3/2016 z 21. marca 2018 kasačnú sťažnosť\nsťažovateľa ako nedôvodnú podľa § 461 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol. Rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť 16. mája 2018.\n8. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zopakoval svoju argumentáciu\nobsiahnutú v kasačnej sťažnosti a zdôraznil nezákonný prenos dôkazného bremena\nv situácii, keď predložil všetky dôkazy, ktoré od neho požadoval zákon i správca dane.\nAni najvyšší súd neuviedol, aké ďalšie dôkazy mal sťažovateľ predložiť. Tovar\nsa považoval v zmysle zmluvy za dodaný jeho odovzdaním prepravcovi, ktorý na základe\nsplnomocnenia vystupoval aj ako kupujúci. Dodanie tovaru preto nemohlo byť sporné.\nNavyše ani správca dane nespochybnil, že tovar prešiel maďarské hranice. Povinnosť\npreukazovať, že sa obchod uskutočnil môže mať dodávateľ len v takej miere, ako to od neho\nmožno spravodlivo požadovať; dokazovať to, či prepravca tovar na určené miesto prepravil,\nuž v danej veci nebolo v schopnostiach sťažovateľa. Vzhľadom na obsah medzinárodnej\nvýmeny informácii je zrejmé, že vo vzťahu k spoločnostiam\nneboli zástupcovia týchto spoločností vypočutí, obsah zostávajúcich zistení sa vzťahuje\nna neskoršie obdobie. Tieto zistenia nemôžu spochybniť vierohodnosť deklarovaných\nobchodov. Prenos dôkazného bremena zo správcu dane na sťažovateľa preto nenastal.\nDôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých\nskutočností, teda aj tých, pri ktorých dôkazná povinnosť stíha iný subjekt. Vo vzťahu\nk spoločnosti\n\nnie je z obsahu medzinárodnej výmeny informácii zrejmé,\n\nkto bol za spoločnosť vypočutý a kto teda uviedol, že k obchodom nedošlo a podpisy\nna dokladoch nie sú jeho. Sťažovateľ nemohol ovplyvniť ani to, či táto spoločnosť podala\nalebo nepodala k obchodu daňové priznanie. Sťažovateľ obchod uzatváral s konateľom\nodberateľa, ktorý ho bol oprávnený zastupovať. Vzhľadom na obsah dôkazov predložených\nsťažovateľom došlo k prenosu dôkazného bremena na správcu dane, ktorý bol povinný\nobsah dokladov vyvrátiť, čo sa nestalo. Zásada poctivého obchodného styku v obchodnom\nvzťahu platí pre dva subjekty súkromného práva, nie je však použiteľná na odôvodňovanie\npostupu daňového subjektu k jeho hospodárskej činnosti vo sfére daní. Sťažovateľ\nsa nedopustil žiadneho podvodného konania, nebol účastný v podvodnom reťazci a takéto\n\n8\n\nkonanie nebolo zistené ani vo vzťahu k prepravcovi či odberateľovi sťažovateľa. Za opačný\nzáver nesvedčí žiaden dôkaz. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že o vykonávaní dôkazov\nmaďarskými orgánmi – výsluchoch osôb – nebol upovedomený. Rozhodnutie najvyššieho\nsúdu považuje navyše za nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ ani najvyšší súd nezohľadnil\npriamy účinok čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES, ktorý tomuto ustanoveniu priznal\nSúdny dvor Európskej únie, poprel prednosť práva Únie a porušil zásadu úniovej lojality.\nPokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu, uviedol, že podľa\njeho vedomostí sú na krajskom súde vytvorené dva správne senáty, no všetky žaloby\nsťažovateľa boli pridelené iba jednému z nich. Tento záver podľa názoru sťažovateľa\nvylučuje pridelenie veci náhodným výberom.\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25\nods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n9\n\n12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25\nods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy, listiny, dohovoru,\ndodatkového protokolu a Zmluvy o Európskej únii.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe\nzákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou\nzmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb\nalebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\n\n10\n\nPodľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď\nsa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,\nak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide\no opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu\nverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii sa Únia a členské štáty vzájomne\nrešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.\n14. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení ústavy,\nlistiny, dohovoru a dodatkového protokolu malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžfk 3/2016 z 21. marca 2018 v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia,\narbitrárnosti a takou aplikáciou zákona o DPH a daňového poriadku, ktorá poprela\n\n11\n\nich podstatu a zmysel, najmä pokiaľ ide o posúdenie dôkazného bremena v daňovom konaní\na zákonnosť postupu správcu dane.\n15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n17. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n18. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\n\n12\n\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje\ni na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou\nnie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov.\n19. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný\nuvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa\nosobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane\nv priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť\nevidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru,\nktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim\nalebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou\npre daň v inom členskom štáte.\nPodľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ je povinný preukázať,\nže sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry,\nb) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ\npoštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené\nodberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte,\nak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým\npodnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom\nčlenskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru\nodberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ\nalebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa\nalebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska\n\n13\n\nalebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta\na dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ,\nalebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ,\n4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom\na jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila\npreprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom,\ndokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.\nPodľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania\ntovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom\nako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania\nnehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo\nalebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru\npodľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.\nPodľa § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu\nv tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.\n20. Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 3 Sžfk 3/2016 z 21. marca 2018 odôvodnil takto:\n21. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správca dane pripísal na jeho ťarchu, že jeho\nodberatelia v Maďarsku boli v čase daňovej kontroly nezastihnuteľní a nekontaktní, najvyšší\nsúd konštatoval: „V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov\nv daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii\nplnenia skutočne na jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia\nsú nekontaktní, prípadne na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie a maďarská\ndaňová správa nemá žiadne informácie o ich podnikateľskej činnosti, jednoznačne\nspochybňujú vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok zahraničným\nodberateľom, deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Spôsob vedenia dokazovania\nžalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu\nv postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť\nspochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky\n\n14\n\nskutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní (najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku\ndane). Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu\nobchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne\nzákladným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny\norgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností,\nktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2\nods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.\nAk takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom\nv danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264\nObchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti\núdajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3\nods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. oprávnené. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Sžf/97/2010).“\n22. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne\nodôvodnené, pretože krajský súd neuviedol, aké ďalšie opatrenia mal vykonať a nevykonal\nich, najvyšší súd konštatoval, že súd „nemôže daňovému subjektu určovať, aké dôkazy\nmá predložiť, prípadne, čo má ešte vykonať, pretože právne vzťahy medzi podnikateľmi\nsú rôznorodé a je na každom subjekte, ako bude vykonávať svoju podnikateľskú činnosť\na zabezpečí jej riadne fungovanie.“.\n23. Ďalej najvyšší súd k otázke dôkazného bremena dodal: „Vzhľadom\nna spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení\nsa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom\npožadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo\npotrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia\na starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho\nhospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných\nplnení zneužívajúcim právo poskytované zásadou neutrality DPH. Výkon práva, v rámci\nobchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,\nako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými\n\n15\n\norgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej\npodnikateľskej\n\nčinnosti\n\nvykonal\n\nvšetky\n\nopatrenia\n\nzodpovedného\n\npodnikateľa\n\nna predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom,\nže sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome. S prihliadnutím na okolnosti tohto\nprípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane\nz pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych\npovinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom\nreťazci zdaniteľných plnení nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.“\n24. Najvyšší súd ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie:\n„Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie\npožadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho\nrozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti\nna daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04),\nVlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom\nprípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH\nna zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho\nsubjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok\nESD v spojených veciach\n\nč. C-80/11 a C-142/11), (bližšie\n\nv rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012). Žalobca si závery\nz vyššie uvedených rozsudkov Súdneho dvora EÚ prispôsobil a účelovo vyložil, preto\nnemožno priznať jeho námietkam opierajúcim sa o uvedené rozsudky Súdneho dvora EÚ\núspech.“\n25. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správca dane je povinný\nprihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a nepostupoval tak, najvyšší súd uviedol,\nže „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu\npovinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu\na nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných\na správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom\ndokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,\n\n16\n\nakú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného\ndokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu\nkonania.“.\n26. K námietke sťažovateľa, že v jeho veci mal byť priznaný priamy účinok čl. 138\nods. 1 smernice Rady 2006/112/ES a krajský súd takto nepostupoval, najvyšší súd zaujal\ntakéto stanovisko: „Ani daňové orgány ani súd prvého stupňa sa nedopustili nesprávnych\nzáverov a ani neporušili právo Únie, ak žalobcu neoslobodili od dane, keďže samotné\nustanovenie čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES stanovuje ako podmienku\noslobodenia od dane dodanie tovaru, ktoré je v tomto prípadne sporným. V tejto súvislosti\nje potrebné poukázať na ďalšiu časť rozsudku Súdneho dvora EÚ C-492/13, ktorý okrem\niného uvádza, že prináleží členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia\nod DPH intrakomunitárne dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie\ntýchto oslobodení a zabrániť podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.\nVnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom\nEurópskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej\njudikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym\nprávom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH\npodmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím\nna zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH\nna vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení\nna vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH\nna odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby\na distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky\ntvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo\nnasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej\npokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.\nUvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora,\nnapr. rozsudky SD EÚ v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť\n\n17\n\nRecolta Recycling (C- 440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum\nElectronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Súdny dvor vo svojej\njudikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva\nna odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou\nkúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy,\nak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru\nplatiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa,\nže nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due\ndiligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré\nuskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr.\nTeleos plc. A spol. (C- 409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto\nurčiť opatrenia a požadovať ich od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet\nDPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.“\n27. Vo vzťahu k námietke dĺžky daňovej kontroly a jej prerušenia najvyšší súd\nuzavrel, že sa „stotožnil s krajským súdom, že daňová kontrola bola riadne prerušená,\na tak žiadna z daňových kontrol netrvala viac ako jeden rok“.\n28. Ústavný súd považuje takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu (posudzované i v kontexte dôvodov rozsudku krajského súdu) za dostatočné, najvyšší\nsúd v ňom zrozumiteľne reagoval na všetky argumenty sťažovateľa v kasačnej sťažnosti\na odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky ústavné požiadavky.\n29. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho kritika posúdenia dôkazného bremena\nnajvyšším súdom a jeho primeranosti uvalenej na sťažovateľa.\n30. Ústavný súd považuje ponajprv za potrebné uviesť, že právna úprava daňového\nkonania a oslobodenia od DPH je založená na princípe, podľa ktorého dôkazné bremeno\no splnení podmienok na oslobodenie od DPH znáša daňový subjekt, ktorý oslobodenie\nuplatňuje (napr. III. ÚS 78/2011), pričom oslobodenie od DPH pri vývoze sa nevzťahuje\nna tovar ako taký, t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda daňovú\n\n18\n\ntransakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania daňového plnenia\nnadobúdateľovi v inom členskom štáte. V daňovom konaní je preto nutné skúmať nielen\nprechod práva nakladať s tovarom ako vlastník z dodávateľa na odberateľa, ale zároveň\naj fyzický pohyb tovaru.\n31. Ústavný súd už opakovane uviedol aj to, že daňový subjekt má v daňovom\nkonaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.\nFormálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené\ndaňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné\ndoklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto\nsi daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.\nAk však správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť\ndôkazov predložených daňovým subjektom, potom si splnil svoju dôkaznú povinnosť\na je len na daňovom subjekte, či spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane vyvráti\npredložením dôkazov ďalších.\n32. Sťažovateľ však dôkazy, ktorými by preukázal dodanie tovaru odberateľovi\nuvedenému na faktúre, nepredložil. Iba preukázanie odovzdania tovaru prepravcovi\nani podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za dostatočné, a to ani v prípade,\nak dôjde k prechodu tovaru cez štátnu hranicu. Je tomu tak preto, že rozhodujúcim\nje skutočné dodanie tovaru odberateľovi uvedenému na faktúre. Je preto vecou daňového\nsubjektu, aby vykonal dostatočné opatrenia, a to aj v súvislosti s prepravou, aby mohol\nv prípade potreby spoľahlivo preukázať dodanie tovaru odberateľovi na konkrétnom mieste\nv inom členskom štáte.\n33. Aj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého\ndôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom\nsamotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom\nnie je\n\npostačujúce,\n\npretože\n\nfaktúra,\n\nresp.\n\nCMR\n\nje\n\nrelevantným\n\ndokladom,\n\nlen ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie;\nto, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je zaúčtovaný v zmysle\n\n19\n\nzákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť\nsi odpočítanie dane z tohto dokladu.\n34. Ústavný súd opakovane vyslovil, že nepovažuje tento prísny prístup najvyššieho\nsúdu pri výklade zákona o DPH za rozporný s účelom a zmyslom právnej úpravy\na ani za neprimerane formalistický. Intrakomunitárne dodávky tovaru sú nepochybne z tohto\nhľadiska pre predávajúceho určitým rizikom, a to zvlášť vtedy, ak ponechá prepravu tovaru\ndo iného členského štátu na nadobúdateľa, a preto kladú na predávajúceho zvýšené nároky,\nktoré sa musia prejaviť i v spôsobe a rozsahu prijatých opatrení v rámci kritéria\nich rozumnej primeranosti. Je to však dôsledok slobody pohybu tovaru, keď\npri intrakomunitárnom nadobudnutí tovaru nie je pohyb tovaru cez hranice štátov\nmonitorovaný, a preto ani nie je možné vylúčiť riziko vzniku daňových podvodov.\n35. Ústavný súd vzhľadom na uvedené už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\ndospel k záveru, že postup najvyššieho súdu nemožno spochybniť z hľadiska požiadavky\núčinnej ochrany základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého porušenie tvrdí.\nNázor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ v daňovom konaní dôkazné bremeno\nneuniesol, považuje ústavný súd za plne založený na ústavne konformnej aplikácii\nustanovení daňového poriadku a zákona o DPH. Tak, ako to vyplýva i z rozsudku\nnajvyššieho súdu, sťažovateľ síce v zákone o DPH uvedenú dokumentáciu k uplatnenému\nnároku na oslobodenie od dane predložil, avšak správcovi dane sa podarilo dôkaznú silu\ntejto dokumentácie vyvrátiť, a preto bol sťažovateľ povinný predložiť ďalšie dôkazy,\nak chcel dôkazné bremeno týkajúce sa svojho tvrdeného práva uniesť, čo však už neurobil.\n36. Pokiaľ sťažovateľ vyčíta najvyššiemu súdu, že neuviedol, aké konkrétne dôkazy\nmal predložiť, aby uniesol dôkazné bremeno, ani podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd\ntakáto povinnosť nezaťažovala. Aj v daňovom konaní možno ako dôkaz použiť všetko,\nčo môže prispieť k zisteniu a objasneniu rozhodujúcich skutočností (§ 24 daňového\nporiadku). Nie je vecou súdu či správcu dane, aby daňovému subjektu túto skutočnosť\npripomínal, či upriamoval jeho pozornosť na konkrétne dôkazy, ktoré môže vo svoj\n\n20\n\nprospech predložiť. Naopak, je vecou daňového subjektu, aby sám predložil alebo navrhol\nkonkrétne dôkazy.\n37. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa na porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n38. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho\nsúdu v konaní o kasačnej sťažnosti, ústavný súd nenachádza v rozhodnutí najvyššieho súdu\nani v kontexte sťažovateľom uvedených skutočností v jeho sťažnosti oporu pre záver\no možnom porušení tohto práva.\n39. Ústavný súd uznáva, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať jeho\npostup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania vrátane rešpektovania\nprincípu rovnosti zbraní. Podstatou tohto princípu je, aby obe strany súdneho konania mali\nreálnu možnosť predložiť argumenty a reagovať na argumenty druhej strany.\n40. Pretože sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu o kasačnej sťažnosti\npodanej proti právoplatnému rozsudku krajského súdu, aj ústavnému súdu patrí zaoberať\nsa namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy iba vo vzťahu ku konaniu pred kasačným\nsúdom. Ani zo sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva, že by mu najvyšší súd neumožnil\nreagovať na argumentáciu žalovaného, dokazovanie vykonávané nebolo. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd nenachádza v okolnostiach sťažovateľovej veci náznaky porušenia\nčl. 47 ods. 3 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n41. K porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny malo podľa tvrdení sťažovateľa dôjsť tým,\nže svedkovia vypočúvaní v jeho veci maďarskými orgánmi boli vypočutí bez upovedomenia\no výsluchu sťažovateľa.\n\n21\n\n42. Z obsahu kasačnej sťažnosti vyplýva, že jej súčasťou táto argumentácia nebola.\nVzhľadom na viazanosť kasačného súdu kasačnou sťažnosťou (§ 453 SSP) sa najvyšší súd\npreto nemohol touto argumentáciou sťažovateľa zaoberať a poskytnúť mu ochranu,\nčo vylučuje možnosť porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny najvyšším\nsúdom. Navyše vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ\nna ochranu tohto základného práva nevyužil kasačnú sťažnosť, nepatrí ani ústavnému súdu\nprávomoc zaoberať sa tvrdeným porušením tohto základného práva, a to pre nevyčerpanie\núčinných prostriedkov nápravy sťažovateľom vo vzťahu k tomuto základnému právu.\nÚstavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci (§ 25 ods.\n2 zákona o ústavnom súde).\n43. Porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny odôvodnil sťažovateľ svojím\npodozrením, že jeho žaloba nebola pridelená na krajskom súde systémom náhodného\nvýberu. Na odôvodnenie tohto tvrdenia poukázal na to, že podľa jeho vedomostí všetky jeho\nžaloby boli na krajskom súde pridelené iba jednému zo senátov, hoci senátov existuje viac.\n44. Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu\nzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto\nzákladné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude\nrozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel\n(I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).\n45. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, táto smeruje proti rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu ako súdu kasačného, ktorý vo veci konal na základe kasačnej sťažnosti\na preskúmaval právoplatný rozsudok krajského súdu v medziach kasačnej sťažnosti.\nSťažovateľ medzi jej dôvodmi neuviedol svoje výhrady k prideleniu veci senátu krajského\nsúdu, ktorý vo veci vydal rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou. Za tejto situácie\npovažuje ústavný súd za vylúčené, aby rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu kasačného\nmohlo byť porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu.\n\n22\n\n46. Pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení čl. 13 dohovoru ústavný súd\nvychádzal z toho, že tento článok dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých\nsa sťažovateľovi podarí preukázať aspoň pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou\nporušenia práv zaručených dohovorom. Pretože ústavný súd nezistil porušenie práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako zjavne\nneopodstatnenú odmietol jeho sťažnosť i v časti týkajúcej sa porušenia čl. 13 dohovoru.\n47. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 20 ods. 1, 5 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, vychádza z toho, že nepriznaním nadmerného odpočtu DPH za jednotlivé\nzdaňovacie obdobia došlo k porušeniu označených práv tým, že nezískal majetok,\nna nadobudnutie ktorého mu patrila legitímna nádej. Ústavný súd uznáva, že právom\nna majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu môže byť nielen majetok existujúci,\nale i majetok, vo vzťahu ku ktorému patrí subjektu legitímna nádej na jeho nadobudnutie.\nTáto legitímna nádej však predpokladá splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok\nna nadobudnutie majetku. Ako je ale zrejmé, vo veci sťažovateľa tento nesplnil zákonné\npodmienky na získanie nadmerného odpočtu DPH a práve z tohto dôvodu mu nadmerný\nodpočet nebol priznaný. Navyše, ako už ústavný súd viackrát uviedol, možnosť porušenia\nzákladných práv hmotného charakteru (v danom prípade základného práva podľa čl. 20\nústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) treba posudzovať vo vzťahu\nk porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nInými slovami, ak súd pri výkone súdnej právomoci neporuší ústavno-procesné princípy,\nnemôže len samotným jeho rozhodnutím dochádzať k porušeniu iných práv účastníkov\nhmotnej povahy (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08,\nIII. ÚS 465/2011). Vo veci sťažovateľa nebolo však ústavným súdom zistené porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.\n48. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 35 ods. 1 ústavy zaručujúceho právo\nna podnikanie ústavný súd rovnako uvádza, že porušenie základného práva priznaného\ntýmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento\norgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). Aj o prípadnom porušení základného práva\npodľa čl. 35 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany\n\n23\n\nvšeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,\nresp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení\ns ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 43/2012), čo sa v danom prípade podľa názoru\nústavného súdu nestalo.\n49. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 1 ústavy a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto\nčasti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti preto, že tieto ustanovenia nemožno považovať\nza ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by podliehali samostatnej ochrane\nprostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\n50. Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosť ako celok odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. októbra 2018\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "dokazovanie-v správnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a4a42ba3-cda6-48af-abe6-805f908abe5e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/2012 z 27. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4a42ba3-cda6-48af-abe6-805f908abe5e"}, {"guid": "ussr:94fa14e1-9216-4605-86ea-80e775e8c37b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 465/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 465/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94fa14e1-9216-4605-86ea-80e775e8c37b"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:9ee2713e-b40e-442a-ac23-adf7efa6016d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 70/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 70/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ee2713e-b40e-442a-ac23-adf7efa6016d"}, {"guid": "ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 326/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0"}, {"guid": "ussr:d1bee8bd-88ce-49f3-9fbe-e2139e3e15b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 301/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 301/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 258, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1bee8bd-88ce-49f3-9fbe-e2139e3e15b9"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:0d22a577-38ae-4bc6-8247-7e2e4fa53aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d22a577-38ae-4bc6-8247-7e2e4fa53aff"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:69e345b4-e0a7-45b4-995e-9ea3321a38d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.136.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 136/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.136.2020.1"}]}