{"guid": "ussr:582dfbf9-4e8c-41e6-b0f9-5b3fecffa951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.5.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 5/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2019 z 10. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 5/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.5.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2019-01-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/582dfbf9-4e8c-41e6-b0f9-5b3fecffa951", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.5.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.5.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.5.2019.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 5/2019-50\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n, VURAL a. s., Alexandra Rudnaya 23, Žilina,\n,\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených advokátkou\n\nMgr. Soňou Grošaftovou, Hodžova 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, ďalej sťažnosť SÚDST, s. r. o.,\nKvačalova 782/11, Žilina, a A-Realitná, s. r. o., Kvačalova 1171/11A, Žilina, zastúpených\nadvokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý\nproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nzákladného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\n\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu\nv Žiline č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 a napokon sťažnosť\n,\n\n, občana Poľskej republiky, zastúpeného advokátkou\n\nJUDr. Ivanou Tomkowou, Kvačalova 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 29 Sp 11/2016-119\nz 21. októbra 2016 a rozhodnutím Okresného úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru\nč. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\na\n\n,\n, VURAL a. s.,\n\n, SÚDST, s. r. o., A-Realitná, s. r. o.,\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n25. septembra 2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“),\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“),\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“),\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľ v 4. rade“),\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľka v 5. rade“),\n\n,\n\n2\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľ v 6. rade“), obchodnej spoločnosti VURAL a. s., Alexandra Rudnaya 23, Žilina\n(ďalej aj „sťažovateľka v 7. rade“),\n\n,\n\n„sťažovateľ v 8. rade“), a\n\n,\n\n(ďalej aj\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľka v 9. rade“), ktorou sťažovatelia v 1. – 9. rade namietajú porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva\nna majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 (ďalej\naj „rozsudok najvyššieho súdu“) a žiadajú vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje\nporušenie uvedených práv týchto sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu, tento zruší\na vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania\npred ústavným súdom. Sťažnosť sťažovateľov v 1. – 9. rade bola na ústavnom súde vedená\npod sp. zn. Rvp 1917/2018.\n2. Dňa 26. septembra 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť obchodných\nspoločností SÚDST, s. r. o., Kvačalova 782/11, Žilina (ďalej aj „sťažovateľka v 10. rade“),\na A-Realitná, s. r. o., Kvačalova 1171/11A, Žilina (ďalej aj „sťažovateľka v 11. rade“),\nktorou tieto sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva\nna majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rovnakým rozsudkom najvyššieho súdu\na rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 29 Sp 11/2016-119\nz 21. októbra 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a žiadajú vydať nález, ktorým\nústavný súd konštatuje porušenie uvedených práv týchto sťažovateliek rozsudkom\nnajvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu, tieto rozsudky zruší a vec vráti krajskému\nsúdu na ďalšie konanie a sťažovateľkám prizná náhradu trov konania pred ústavným súdom.\nSťažnosť sťažovateliek v 10. a 11. rade bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.\nRvp 1938/2018.\n\n3\n\n3.\n\nDňa\n\n28.\n\nseptembra\n\n2018\n\nbola\n\n,\n\nústavnému\n\nsúdu\n\ndoručená\n\nsťažnosť\n\n, občana Poľskej republiky (ďalej aj\n\n„sťažovateľ v 12. rade“, sťažovatelia v 1. – 12. rade ďalej spolu aj „sťažovatelia“), ktorou\nnamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakými rozsudkami\nnajvyššieho súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutím Okresného úradu Žilina,\npozemkového a lesného odboru (ďalej aj „okresný úrad“ alebo „správny orgán“) č. OU-ZAPLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015 (ďalej aj „rozhodnutie okresného úradu“).\nSťažovateľ v 12. rade žiada vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje porušenie jeho\noznačených práv rozsudkom najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu a rozhodnutím\nokresného úradu, tieto rozhodnutia alternatívne zruší a vec vráti okresnému úradu na ďalšie\nkonanie alebo prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 €, ako aj\nnáhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažnosť sťažovateľa v 12. rade bola\nna ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1932/2018.\n4. Ústavný súd v záujme hospodárnosti konania po zistení, že sťažnosti sťažovateľov\nv 1. – 12. rade sa týkajú rovnakého konania pred okresným úradom, krajským súdom\ni najvyšším súdom, skutkovo spolu súvisia a sťažovatelia nimi namietajú porušenie\nobdobných práv, podľa § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku spojil konania vedené\npod sp. zn. Rvp 1917/2018, sp. zn. Rvp 1932/2018 a sp. zn. Rvp 1938/2018 uzneseniami\nústavného súdu č. k. PLs. ÚS 30/2018-8 zo 14. novembra 2018 a č. k. II. ÚS 520/2018-11\nz 15. novembra 2018 na spoločné konanie.\n5. Ako zo sťažností sťažovateľov v 1. – 12. rade a z k nim pripojených príloh\nvyplynulo, títo sťažovatelia boli ako navrhovatelia (spoločne s mestom Žilina a obchodnými\nspoločnosťami\n\n,a\n\n) účastníkmi konania\n\nvedeného na krajskom súde pod sp. zn. 29 Sp 11/2016, v ktorom sa proti okresnému úradu\ndomáhali opravným prostriedkom zrušenia jeho rozhodnutia č. OU-ZA-PLO 2015/000573180/RII z 27. októbra 2015.\n\n4\n\n6. Okresný úrad rozhodnutím č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra\n2015 po zistení splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.\no úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), t. j. odňatia bez náhrady postupom podľa\nzákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov\npasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych\nútvarov v znení neskorších predpisov, podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde priznal dňom\nprávoplatnosti rozhodnutia spolu 121 oprávneným osobám a dedičom oprávnených osôb\nvlastnícke právo k pozemkom špecifikovaným v rozhodnutí v uvedených spoluvlastníckych\npodieloch s tým, že Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor na základe tohto rozhodnutia\nzapíše tieto nehnuteľnosti na list vlastníctva v prospech oprávnených osôb a dedičov\noprávnených osôb. Ďalšími výrokmi tohto rozhodnutia okresný úrad priznal rovnakým\noprávneným osobám a ich dedičom podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde vo vzťahu\nk iným nehnuteľnostiam právo na náhradu po zistení, že tieto boli ku dňu účinnosti zákona\no pôde zastavané a v súčasnosti sú vo vlastníctve fyzických osôb a právnických osôb,\na vyslovil, že vo vzťahu k ďalším konkrétnym oprávneným osobám, ktoré v priebehu\nkonania zomreli, ako aj o zostávajúcej časti uplatneného reštitučného nároku (ďalšie\nv rozhodnutí špecifikované nehnuteľnosti) rozhodne samostatne. Vo vzťahu k ďalším\nžiadateľom samostatným výrokom rozhodol, že nie sú oprávnenými osobami, resp. si nárok\nneuplatnili v zákonom stanovenej lehote, a preto nesplnili zákonom stanovené podmienky.\nOkresný úrad takto rozhodol v reštitučnom konaní vedenom podľa zákona o pôde o žiadosti\nBývalých urbárnikov obce Závodie a žiadosti Urbárskej obce Žilina-Závodie o navrátenie\nmajetku začatom ešte v roku 1992. Povinnou osobou v tomto konaní bolo mesto Žilina,\nkonanie bolo vedené za účasti sťažovateľov v 1. – 12. rade a obchodných spoločností\n,a\n7. Sťažovatelia v 1. – 12. rade v priebehu reštitučného konania poukázali na to, že sú\nvlastníkmi nehnuteľností na novovytvorených parcelách, ktoré sú súčasťou pozemkov, ktoré\nboli predmetom reštitučného konania a napokon k nim bolo oprávneným osobám a dedičom\noprávnených osôb priznané vlastnícke právo, a sú ako vlastníci nehnuteľností riadne\n\n5\n\nzapísaní na príslušných listoch vlastníctva. Sťažovatelia v 1. – 5. rade majú na svojich\npozemkoch postavené domy a aj pozemky vo vlastníctve sťažovateľov v 6. – 9. rade sú\nvedené v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy. Sťažovateľ v 10. rade má\nk nehnuteľnostiam, ktoré využíva a pôvodne bol ich vlastníkom, uzatvorenú leasingovú\nzmluvu s\n\n, s predkupným právom. Sťažovateľ v 11. rade je\n\nvlastníkom nehnuteľnosti vedenej v katastri nehnuteľností tiež ako zastavanej plochy,\nobdobne na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa v 12. rade je vybudovaná spevnená plocha\na nehnuteľnosť bola sťažovateľom v 12. rade podstatne zhodnotená. Sťažovatelia sa\nv priebehu reštitučného konania bránili tým, že vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam\nnadobudli dobromyseľne od predchádzajúcich vlastníkov, pričom nemali vedomosť o tom,\nže pozemky sú predmetom reštitučného nároku. Vedenie reštitučného konania nebolo\nzapísané ani na listoch vlastníctva. Bránili sa i tým, že pozemky nie je možné využiť na účel\ndaný zákonom o pôde, a poukázali na to, že ani ku dňu účinnosti zákona o pôde pozemky\nneboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pretože boli rozhodnutím príslušného\nštátneho orgánu z neho natrvalo vyňaté pre účely výstavby technického dvora pre Technické\nslužby mesta Žilina a navyše v súčasnosti sú zastavané stavbami vo vlastníctve\nsťažovateľov, ktorí nie sú povinnými osobami. Z týchto dôvodov priznaniu vlastníctva\nk nim oprávneným osobám a dedičom oprávnených osôb bránia zákonné prekážky uvedené\nv § 11 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pôde.\n8. Okresný úrad v rozhodnutí č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra\n2015 dospel k záveru, že ani tieto argumenty sťažovateľov nebránia priznaniu vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam oprávneným osobám a ich dedičom. Na obranu sťažovateľov\nreagoval konštatovaním, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pozemky\nsťažovateľov neboli ku dňu účinnosti zákona o pôde zastavané žiadnou stavbou, v čase ich\nodňatia tvorili súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu a na poľnohospodárke účely sú\nnaďalej využiteľné. Okresný úrad síce uznal, že v čase následných prevodov pozemkov\npôvodne vo vlastníctve povinnej osoby mesta Žilina do vlastníctva sťažovateľov v katastri\nnehnuteľností nebola vyznačená poznámka o tom, že pozemky sú dotknuté reštitúciou,\navšak za rozhodujúce považoval, že povinná osoba (mesto Žilina) previedla vlastnícke\nprávo k pozemkom ich prvým nadobúdateľom až po nadobudnutí účinnosti zákona o pôde,\n\n6\n\na teda povinná osoba pozemky previedla napriek zákonnému zákazu obsiahnutému v § 5\nods. 3 zákona o pôde, podľa ktorého povinná osoba odo dňa účinnosti zákona o pôde\nnemôže takéto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Toto\nustanovenie zároveň výslovne stanovuje, že takéto právne úkony sú neplatné. Okresný úrad\nkonštatoval, že zmluvy, ktorými sťažovatelia svoje nehnuteľnosti nadobudli, sú preto\nabsolútne neplatné. V tejto situácii považoval za správne a spravodlivé poskytnúť ochranu\noprávneným osobám, ktoré si riadne uplatnili reštitučný nárok, a to aj s poukazom na to, že\nuzatvorením kúpnych zmlúv došlo k zásahu do práva na majetok oprávnených osôb\nneprípustným spôsobom.\n9. Krajský súd o opravnom prostriedku sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k.\n29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 tak, že rozhodnutie okresného úradu potvrdil\na navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že rozhodnutie\nokresného úradu je zákonné a odvolacie námietky sťažovateľov (i ostatných navrhovateľov)\nsú nedôvodné. Konštatoval, že reštitučný nárok bol oprávnenými osobami uplatnený riadne\na včas. Ďalej sa krajský súd zaoberal námietkami sťažovateľov, podľa ktorých naturálnej\nreštitúcii pozemkov bránia zákonné prekážky uvedené v § 11 zákona o pôde. Vo vzťahu\nk posúdeniu charakteru pozemkov najprv krajský súd konštatoval, že v zmysle judikatúry\nnajvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 203/2008) je potrebné tento\ncharakter posudzovať ku dňu účinnosti zákona o pôde (24. júna 1991). Stotožnil sa\nso záverom okresného úradu, podľa ktorého v čase prechodu pozemkov štátu išlo\no pozemky, ktoré spĺňali kritérium poľnohospodárskej využiteľnosti, a preto sa na nich\nzákon o pôde vzťahuje, pretože tento záver vyplynul z výsledkov vykonaného dokazovania.\nNaturálnej reštitúcii preto nebránilo ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde.\nPreukázaný vykonaným dokazovaním bol aj záver okresného úradu o tom, že k 24. júnu\n1991 sa charakter pozemkov nezmenil (najmä letecké snímky lokality z roku 1990 a 1992\nz Topografického ústavu Banská Bystrica). Krajský súd poukázal i na to, že\ndo poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria nielen pozemky bezprostredne slúžiace\npoľnohospodárskej výrobe, ale aj pozemky, ktoré sú pre ňu nenahraditeľné (ako napríklad\npoľné cesty atď.), ako to vyplýva aj z rozhodovacej praxe (rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Sžo 95/2009), a ďalej aj na to, že pre rozhodnutie o vydaní alebo nevydaní\n\n7\n\npozemkov nie je rozhodujúce, aký druh pozemkov je uvedený v katastri nehnuteľností\n(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Sždo 13/2002). Prekážkou poľnohospodárskeho\nvyužitia pozemku a vydania pozemku nie sú ani vedenia elektrickej energie, osvetlenia,\noplotenia, ktoré nebránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku (rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. Sž-o-KS 90/2003). Krajský súd považoval za nesporné, že k prevodom\npozemkov z povinnej osoby došlo až po účinnosti zákona o pôde, čím došlo aj k porušeniu\n§ 5 ods. 3 zákona o pôde s následkom absolútnej neplatnosti právnych úkonov (obdobne\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 526/2009). Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že\nnaturálnej reštitúcii bráni § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde, t. j. vlastníctvo pozemku\nfyzickou osobou, ani tento dôvod nepovažoval krajský súd za daný, a to preto, že táto\nzákonná prekážka je naplnená iba vtedy, ak by išlo o pozemok vo vlastníctve fyzickej osoby\nku dňu účinnosti zákona o pôde, pričom jednotliví sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo\nk svojim pozemkom až po tomto dni a v čase, keď už bolo potrebné aplikovať aj § 5 ods. 3\nzákona o pôde. Pokiaľ sťažovatelia dôvodili svojou dobromyseľnosťou pri nadobúdaní\npozemkov, krajský súd poukázal na to, že tieto otázky nie je oprávnený riešiť v tomto\nkonaní aj vzhľadom na § 5 ods. 3 zákona o pôde. Krajský súd v závere rozhodnutia dodal,\nže\n\nsťažovateľom\n\nnič\n\nnebránilo\n\npred\n\nnadobudnutím\n\nnehnuteľnosti\n\npreveriť\n\nsi\n\nna pozemkovom úrade, či práve k danej nehnuteľnosti bol uplatnený reštitučný nárok, čím\nsamotní sťažovatelia mohli predísť vzniku zložitej situácie, do ktorej sa napokon dostali.\n10. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie. Sťažovatelia v 1. –\n9. rade poukázali najmä na to, že predmetné pozemky boli súčasťou oploteného areálu\nTechnických služieb mesta Žilina pre účely skladových priestorov posypovej soli,\nparkovania mechanizmov, ako aj čerpania pohonných hmôt do dopravných prostriedkov,\npričom výstavba areálu bola riadne povolená v súlade s vtedy platným územným plánom\nmesta Žilina. Ďalej namietali, že rozhodnutím o priznaní vlastníckeho práva oprávneným\nosobám a dedičom oprávnených osôb došlo k vzniku tzv. holého vlastníctva, čo nie je\núčelom reštitučného konania. Aj sťažovatelia v 10. a 11. rade v odvolaní uviedli, že\npozemky boli súčasťou oploteného areálu Technických služieb mesta Žilina, pričom\nbezprostredne slúžili prevádzke podniku. Aj oni namietali ochranu práv nadobudnutých\nv dobrej viere a zdôraznili, že v čase nadobudnutia pozemkov na liste vlastníctva nebola\n\n8\n\nzapísaná žiadna ťarcha či poznámka o vedení akéhokoľvek konania. Sťažovateľ v 12. rade\nnamietal, že z dôkazov vykonaných v správnom konaní jednoznačne nevyplynul\nnepochybný záver o skutočnom charaktere pozemkov k rozhodnému obdobiu. Okresný úrad\ni krajský súd dospeli preto k nesprávnemu záveru o tom, že pozemok patril\ndo poľnohospodárskeho pôdneho fondu. V rozhodnom období boli predmetné pozemky\nvrátane dotknutého pozemku zastavané ucelenou stavbou „skleníkové hospodárstvo TSMŽ Žilina - Závodie“. Pozemky bolo potrebné posudzovať v reštitučnom konaní ako jeden\ncelok. Navyše aj na delimitačnom liste bola uvedená poznámka, že odňatie bolo\n„majetkovo-právne vysporiadané“. Krajský súd dostatočne nedocenil, že v tejto veci došlo\nk stretu základného práva na vlastníctvo reštituentov a sťažovateľov, ktorí svoje pozemky\nnadobudli v dobrej viere, a takýto stret je potrebné riešiť s dôrazom na zásadu\nproporcionality.\n11. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 rozsudok krajského\nsúdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vo výroku vecne správny [§ 219 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].\n12. Rozsudok krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 v spojení\ns rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 nadobudol\nprávoplatnosť 31. júla 2018.\n13. Sťažovatelia v 1. – 9. rade sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva\nna majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 odôvodnili tým, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou\núčelu zákona o pôde v spojitosti s otázkou existencie zákonných prekážok vydania\nnehnuteľností oprávneným osobám a nevzal do úvahy právo sťažovateľov v 1. – 9. rade\npokojne užívať svoj majetok. Podľa názoru sťažovateľov v 1. – 9. rade okresný úrad\na neskôr aj krajský súd a najvyšší súd nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného\ndokazovania, keď dospeli k záveru, podľa ktorého pozemky pred účinnosťou zákona o pôde\n\n9\n\ntvorili poľnohospodársky pôdny fond, pretože z neho boli vyňaté, dostali charakter\nzastavaných pozemkov a tvorili stavebne uzatvorený areál Technických služieb mesta Žilina\ns platne povolenými stavbami v súlade s územným plánom. K vyňatiu pozemku\nz poľnohospodárskeho pôdneho fondu došlo rozhodnutím bývalého Okresného národného\nvýboru č. PLVH-733/1973-2012.1/šk z 18. decembra 1973, výstavba oplotenia areálu\nTechnických služieb mesta Žilina bola povolená bývalým Mestským národným výborom\nlistom zo 17. februára 1986. Už v tom čase v areáli stáli stavby – prístrešky na betónových\nzákladoch slúžiace na uskladnenie materiálu a parkovanie vozidiel. V roku 1986 bola\nvypracovaná projektová dokumentácia pre rozšírenie výstavby areálu Technických služieb\nmesta Žilina o garáže a centrálny sklad. Stavby postavené v areáli pred rokom 1991 boli\npovolenými stavbami a nachádzali sa v areáli aj v čase nadobudnutia účinnosti zákona\no pôde, čo znamená, že pozemky stratili charakter poľnohospodárskej pôdy. Z legendy\nk projektu z roku 1986 vyplýva, že v areáli sa nachádzali komunikácie, kanalizácia,\ntrafostanica, čerpacia stanica, stĺpy vonkajšieho osvetlenia, vodomerná šachta. Pokiaľ\nokresný úrad rozhodol o tom, že vydaniu nepodlieha pozemok, na ktorom bola postavená\nčerpacia stanica, rovnako mal postupovať aj vo vzťahu k ďalším pozemkom zastavaným\nuvedenými stavbami. Pri skúmaní účelu zákona o pôde je potrebné vychádzať nie z pohľadu\nobnovenia vlastníckeho práva reštituentov, ale z obnovenia pôvodného účelu tohto\nvlastníctva, t. j. obnovenia využitia pozemkov na účel daný zákonom. Tento účel už\npozemky spĺňať nemôžu. Účelom zákona o pôde nebolo spôsobiť nové krivdy, a to\ntentokrát sťažovateľom v 1. – 9. rade, ktorí svoje pozemky nadobudli dobromyseľne\na následne ich i zrekultivovali. Existenciu zákonnej prekážky podľa § 11 ods. 1 písm. d)\nzákona o pôde je síce potrebné skúmať skutočne ku dňu jeho účinnosti, no v prípade\nsťažovateľov v 1. – 9. rade aj v tomto čase boli už pozemky zastavané. Aj pri posúdení\núčelu využitia pozemkov je zrejmé, že ak tieto boli súčasťou areálu Technických služieb\nmesta Žilina, nemohli slúžiť základnému účelu zákona, poľnohospodárskej výrobe.\nExistenciu stavieb v čase nadobudnutia účinnosti zákona o pôde potvrdili i viacerí v konaní\npred okresným úradom vypočutí svedkovia. Pri miestnej obhliadke boli nájdené zostatky\noplotenia, betónové pásy, inžinierske stavby. Navyše, hoci okresný úrad umožnil\nsťažovateľom nahliadnutie do spisu, neoboznámil ich osobitne s podkladmi na vydanie\nrozhodnutia, a tým procesne pochybil. Napriek tomu, že cieľom zákona o pôde je realizácia\n\n10\n\nvlastníckeho práva oprávnených osôb obhospodarovaním poľnohospodárskej pôdy, v tomto\nprípade takýmto spôsobom oprávnené osoby nadobudnuté vlastnícke právo realizovať\nzjavne nemôžu. Využiť obsah svojho nadobudnutého vlastníctva k pozemkom v reštitúcii\nmôžu iba tak, že pozemky predajú. To však nie je účelom reštitúcie podľa zákona o pôde.\nPráve pre naplnenie princípu proporcionality ochrany vlastníckych práv, pre vyvažovanie\nstretu existujúcich práv zákonodarca do zákona o pôde začlenil inštitút náhrad pre prípad\nnemožnosti vydania nehnuteľnosti pre zákonnú prekážku. Najvyšší súd sa naplnením\nprincípu proporcionality nezaoberal vôbec. Tento princíp mal zohľadniť pri výklade\naplikovaných ustanovení zákona o pôde a poskytnúť tak ochranu vlastníckemu právu\nsťažovateľov v 1. – 9. rade. Prístup najvyššieho súdu bol neprimerane formalistický a nijako\nnezohľadnil, že sťažovatelia v 1. – 9. rade pri nadobúdaní pozemkov vychádzali z údajov\nkatastra, ktoré neobsahovali žiadnu zmienku o reštitučnom konaní, išlo o pozemky podľa\núdajov katastra nehnuteľností zastavané a ani v následne vedenom konaní o vydanie\núzemného a stavebného povolenia nemuselo už dôjsť k ich vyňatiu z poľnohospodárskeho\npôdneho fondu. O reštitučnom konaní sa sťažovatelia v 1. – 9. rade dozvedeli až v roku\n2012, keď boli do reštitučného konania prizvaní. Aj k zmene intravilánu v danej časti\nna extravilán došlo až v priebehu reštitučného konania. Nie sťažovatelia v 1. – 9. rade sa\nmali aktívne zaujímať o to, či pozemky, ktoré hodlajú nadobudnúť, nie sú dotknuté\nreštitúciou, ako to uviedol krajský súd, ale naopak, žiadatelia o reštitúciu sa mali postarať\no zápis príslušnej poznámky do katastra nehnuteľností o vedení reštitučného konania.\nNavyše aj samotný okresný úrad, resp. ešte pozemkový úrad zanedbal svoje povinnosti, ak\ntakto nepostupoval a poznámku nechal vyznačiť až v čase existencie vlastníctva\nsťažovateľov v 1. – 9. rade. Sťažovatelia v 1. – 9. rade poukázali i na to, že rozhodnutie\nnajvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené, je nepresvedčivé a arbitrárne.\n14. Sťažovatelia v 10. a 11. rade sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1\nlistiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, ako aj rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 odôvodnili obdobne. Popísali,\n\n11\n\nakým spôsobom nadobudli svoje pozemky, zdôraznili, že sa tak stalo v dobrej viere,\nvychádzajúc z údajov katastra nehnuteľností. Napriek tomu im bolo napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu vlastnícke právo k nim odňaté. V situácii, keď nemožno\nzachovať maximum vlastníckych práv reštituentom i sťažovateľom v 10. a 11. rade, malo\nbyť úlohou najvyššieho súdu zvažovať všeobecné súvislosti kolízie práv oboch skupín\nsubjektov, individuálne okolnosti veci a zohľadniť princíp všeobecnej spravodlivosti.\nPritom by malo platiť, že vyššie riziko má znášať nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej\nviere. Nie je možné akceptovať, aby na jednej strane kataster nehnuteľností povolil vklad\nvlastníctva v prospech sťažovateľov v 10. a 11. rade a následne ich iný štátny orgán\nrovnakého vlastníctva zbavil. Ak na jednej strane stálo vlastnícke právo sťažovateľov\nv 10. a 11. rade a na druhej strane právo reštituentov na zmiernenie ich krivdy, potom mal\nbyť tento konflikt vyriešený tak, aby ostalo na jednej strane zachované vlastníctvo\nsťažovateľov v 10. a 11. rade, a na druhej strane, aby boli v maximálnej možnej miere\nzmiernené krivdy reštituentom. Tento cieľ bolo možné dosiahnuť takým výkladom\nustanovení zákona o pôde, ktorý by viedol k poskytnutiu náhrady reštituentom za súčasného\nnevydania sporných pozemkov, a tým zároveň k zachovaniu vlastníctva sťažovateľov\nv 10. a 11. rade. Inak dochádza k nepomeru medzi cieľom reštitučného zákonodarstva\n(zmierniť krivdy) a prostriedkom, ktorý bol na to využitý a ktorého dôsledkom bola strata\nvlastníctva sťažovateľov v 10. a 11. rade.\n15. Aj sťažovateľ v 12. rade namietané porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017\nz 30. mája 2018, rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016\na rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015\nodôvodnil obdobným spôsobom. Poukázal na to, že je vedený ako výlučný vlastník svojho\npozemku v katastri nehnuteľností, ktorý nadobudol v roku 2012 od svojho právneho\npredchodcu, ktorý ho v roku 2007 nadobudol od mesta Žilina. Ani sťažovateľ v 12. rade, ani\njeho právny predchodca nemali žiadne pochybnosti o vlastníctve svojho právneho\npredchodcu. Stavebné úpravy na nehnuteľnosti vykonal právny predchodca sťažovateľa\n\n12\n\nv 12. rade na základe riadneho stavebného povolenia a nehnuteľnosť bola nimi zhodnotená.\nSťažovateľ v 12. rade poukázal na to, že reštitučné konanie trvalo viac než 26 rokov,\nsprávny orgán i súdy boli nečinné, v konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom. Okresný\núrad, krajský súd i najvyšší súd nesprávne zistili skutkový stav veci, nespravodlivo vec\nprávne posúdili. Mali sa odchýliť od doslovného znenia zákona, pretože to vyžadoval účel\nzákona o pôde i požiadavka jeho ústavne súladného výkladu. Skutkový stav bol zistený\nnesprávne najmä preto, že nebolo zohľadnené zastavanie pozemku v rozhodnom čase.\nNehnuteľnosť bola zastavaná ucelenou stavbou skleníkového hospodárstva Technických\nslužieb mesta Žilina. Ako z delimitačných listov vyplýva, všade bolo uvádzané, že odňatie\nbolo majetkovoprávne vysporiadané. Najvyšší súd síce poukázal na to, že vo veci dochádza\nk stretu práva reštituentov na navrátenie pozemkov a vlastníckeho práva sťažovateľa\nv 12. rade, pričom ide o dve rovnocenné práva, no tento stret ústavne súladne nevyriešil.\nNajvyšší súd mal pri riešení tejto kolízie vykonať test proporcionality, zaoberať sa\nvhodnosťou, potrebnosťou i pomeraním samotných v kolízii stojacich práv a zohľadniť aj\nprincíp minimalizácie zásahov do základných práv. Pretože je nesporné, že sťažovateľ\nv 12. rade nadobudol svoje vlastnícke právo dobromyseľne, mal najvyšší súd vziať\ndo úvahy všetky individuálne okolnosti veci a na základe dobromyseľnosti sťažovateľa\nv 12. rade dospieť k záveru, že táto odôvodňuje poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu\nprávu. Právo predsa neexistuje preto, aby legitimizovalo nerozumné a nespravodlivé\ndôsledky, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi\nsubjektmi. Pokiaľ najvyšší súd nabáda sťažovateľa v 12. rade riešiť situáciu podaním\nurčovacej žaloby, to jednak iba predlžuje stav právnej neistoty všetkých zúčastnených\na jednak takéto riešenie povedie napokon iba k tomu, že bude určené vlastníctvo\nsťažovateľovi v 12. rade alebo reštituentom a druhá strana nezíska nič. Tak, ako je\nnespravodlivé, aby stratil svoju nehnuteľnosť sťažovateľ v 12. rade, nespravodlivé je aj to,\naby reštituenti stratili to, čo v reštitúcii získali. Spravodlivé riešenie malo byť nastolené už\nnajvyšším súdom, a to takým výkladom zákona o pôde, ktorý by vniesol do právnych\nvzťahov spravodlivú rovnováhu. Sťažovateľ preto navrhol ústavnému súdu alternatívne\nrozhodnúť buď tak, že ústavný súd zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec okresnému\núradu, alebo tieto rozhodnutia nezruší (ponechá ich v platnosti) a sťažovateľovi v 12. rade\n\n13\n\nprizná primerané zadosťučinenie vo výške 70 000 €, čím dôjde k spravodlivému\nusporiadaniu vzťahov.\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľov v 1. – 12. rade podľa\n§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na ich odmietnutie\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n20. Sťažovatelia namietali porušenie týchto ustanovení ústavy, listiny, dohovoru\na dodatkového protokolu:\n\n14\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n21. Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením svojej právomoci vo vzťahu\nk jednotlivým častiam sťažností, a to k tým, ktoré smerovali proti rozhodnutiu okresného\núradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015 a rozsudku krajského súdu\nč. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016.\n22. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukazuje na skutočnosť,\nže jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená\nna princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej\n\n15\n\nprávomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,\nale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie\nje daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\n23. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je\na ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.\nIII. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).\n24. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže preto vzhľadom na princíp\nsubsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému\nrozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných\nprostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii\nv poslednom stupni (IV. ÚS 85/2013).\n25. Sťažovateľ v 12. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nokrem iných aj rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII\nz 27. októbra 2015. Proti tomuto rozhodnutiu okresného úradu bol prípustný opravný\nprostriedok, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu (§ 246 ods. 1 OSP, § 250l a nasl.\nOSP). Sťažovateľ v 12. rade opravný prostriedok podal a krajský súd o ňom rozhodol\nrozsudkom č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016. Krajský súd bol teda orgánom,\nktorý bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľa v 12. rade\nochranu v prípade zistenia, že okresný úrad do nich zasiahol svojím postupom alebo\nrozhodnutím. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažovateľa\nv 12. rade v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť\n\n16\n\nsťažnosti sťažovateľa v 12. rade musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n26. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou sťažovateľov v 10. a 11. rade v časti,\nktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného\npráva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, práva na majetok podľa čl. 1\ndodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra\n2016, ako aj sťažnosťou sťažovateľa v 12. rade v časti, ktorou namietal porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119\nz 21. októbra 2016. Vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, ústavný súd\nkonštatuje, že ani vo vzťahu k rozsudku krajského súdu nemôže byť daná jeho právomoc\nna rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov v 10. – 12. rade, pretože orgánom, ktorý bol\noprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľov v 10. – 12. rade\nochranu v prípade zistenia, že krajský súd do nich svojim rozhodnutím zasiahol, bol\nnajvyšší súd v konaní o odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovatelia v 10. – 12.\nrade odvolanie podali a najvyšší súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžr 3/2017\nz 30. mája 2018. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľov v 10. – 12. rade\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na ich\nprerokovanie.\n27. Sťažovateľ v 12. rade ďalej namietal porušenie základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119\nz 21. októbra 2016 a rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII\nz 27. októbra 2015. Argumentoval tým, že reštitučné nároky boli uplatnené na správnom\norgáne v roku 1992, okresný úrad o nich rozhodoval 23 rokov a k prieťahom došlo\ni v rozhodovaní krajského súdu a najvyššieho súdu.\n\n17\n\n28. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich\nporušenie tohto základného práva vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou\npodstatou, účelom a cieľom tohto základného práva je odstránenie stavu právnej neistoty\n(I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť\nprávoplatným rozhodnutím. Za tejto situácie považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\nv 12. rade v tejto časti za zjavne neopodstatnenú. Po právoplatnom skončení súdneho\nkonania rozhodnutím najvyššieho súdu nie je možné domáhať sa vyslovenia zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže stav právnej neistoty sťažovateľa v 12. rade bol\ntýmto právoplatným rozsudkom odstránený. Pokiaľ preto sťažovateľ v 12. rade namieta\nsťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. septembra 2018 porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy,\nku ktorému malo dôjsť v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní vedenom v jeho veci,\nrobí tak po právoplatnom skončení konania, a preto musel ústavný súd sťažnosť sťažovateľa\nv 12. rade v tejto časti odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n29. V zostávajúcej časti tak ostali predmetom posúdenia ústavného súdu tie časti\nsťažností sťažovateľov v 1. – 12. rade, ktoré tvorili podstatu námietok sťažovateľov a ktoré\nsmerovali proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018.\nSťažovatelia nimi namietali, že týmto rozsudkom došlo jednak k porušeniu základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv\na slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jednak základného\npráva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu (sťažovatelia v 1. – 9. rade), resp. sťažovatelia v 10. a 11. rade i porušenie\nzákladného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 listiny a sťažovateľ v 12. rade iba\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\n\n18\n\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n31. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n32. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n33. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\n\n19\n\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n34. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania,\nktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaniach rozsudok sp. zn.\n3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 odôvodnil s poukazom na § 219 ods. 2 OSP tým, že\n„preskúmaním veci zistil, že zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva oprávneným\nosobám splnené boli. Vydaním tohto rozhodnutia však vznikla situácia duplicitného\nvlastníctva, pretože predmetné pozemky boli v období od ich nadobudnutia Mestom Žilina\n(navrhovateľ 1/) na základe protokolu o prevode vlastníctva vecí, postúpení majetkových\npráv záväzkov v zmysle § 14 zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 02. 12.\n1991 od Technických služieb Mesta Žilina - v likvidácií, predmetom ďalších prevodov. Pri\nvzniku duplicitného vlastníctva významnou príčinou bolo, že v katastri nehnuteľností nebola\nzapísaná poznámka o uplatnení reštitučného nároku a samotná Správa katastra Žilina\nnezistila žiadnu právnu prekážku prevodu predmetných pozemkov. Reštitučný nárok bol\npodľa napadnutého rozhodnutia uplatnený dňa 25. 3. 1993 na bývalom Pozemkovom úrade\nv Žiline. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že odporca Okresný úrad Žilina\npožiadal Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor o zápis poznámky v súvislosti s uplatneným\nreštitučným nárokom až listom zo dňa 08. 04. 2015 č. OU-ZA-PL0 214/000573-101.“.\n35. Ďalej najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018\nuviedol, že „napriek tomu, že prevody nehnuteľnosti v zmysle blokačného ustanovenia § 5\nods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. sú neplatné, nie je možné súčasne vylúčiť nadobudnutie\nvlastníckeho práva vydržaním u dobromyseľných držiteľov (na základe neplatného\nprávneho titulu), u ktorých za daných okolností nebolo možné predpokladať vedomosť\no uplatnenom reštitučnom nároku.“.\n36. Najvyšší súd však zároveň dospel k záveru, že v konaní o odvolaní proti\nrozhodnutiu krajského súdu o opravnom prostriedku smerujúcom proti rozhodnutiu\nokresného úradu v reštitučnom konaní mu nesvedčí právomoc riešiť otázku takto\n\n20\n\nvzniknutého duplicitného vlastníctva, pretože „na vyriešenie sporu duplicitného vlastníctva\nje príslušný okresný súd v civilnom konaní“, v dôsledku čoho najvyšší súd konštatoval, „že\npri splnení podmienok reštitučného zákona nemôže prihliadať na prípadný vznik vydržania\nu iných osôb. Takýto nárok musí byť výsledkom sporového konania, vrátane dokazovania,\nktoré nie je možné v konaní pred správnymi súdmi vykonať. Pri duplicitnom vlastníctve ide\no stret dvoch nezávislých vlastníckych titulov.“.\n37. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1\ndohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npreto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n38. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu, ktoré je potrebné posudzovať v celosti spolu s odôvodnením rozsudku krajského súdu\nč. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016, ktoré je v tomto prípade vyčerpávajúce\na presvedčivé, konštatuje, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku,\nz akých dôvodov považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny a z akých dôvodov\nargumentácia v odvolaniach sťažovateľov proti nemu nemohla obstáť. Najvyšší súd sa\nstotožnil so skutkovými zisteniami i právnym posúdením veci krajským súdom a vo vzťahu\nk najpodstatnejšej otázke veci, t. j. akým spôsobom zohľadniť prípadnú dobromyseľnosť\nsťažovateľov pri nadobúdaní ich vlastníctva, vysvetlil, z akých dôvodov mu nepatrí\nprávomoc v tomto druhu konania vyriešiť otázku duplicitného vlastníctva. Odkaz na dôvody\nrozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd v tomto prípade za postačujúci aj\n\n21\n\ns ohľadom na povahu argumentácie sťažovateľov v podaných odvolaniach, ktorá v zásade\nkorešpondovala s ich argumentáciou v skoršom priebehu konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného\npráva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho\nrozhodnutia. Nemožno tak prisvedčiť názoru sťažovateľov, podľa ktorého je rozhodnutie\nnajvyššieho súdu odôvodnené nedostatočne či nepresvedčivo.\n39. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnostiach ústavnému súdu poukazovali na to, že okresný\núrad a následne správne súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania,\npokiaľ ide o zastavanosť pozemkov ku dňu účinnosti zákona o pôde, keď dospeli k záveru,\nže pozemky (okrem pozemku, na ktorom stála čerpacia stanica) zastavané boli, resp. pokiaľ\nide o charakter pozemkov v rozhodnom čase a ich využiteľnosť, a naopak, okresný úrad\ns odkazom na vykonané dôkazy uzavrel, že pozemky v rozhodnom čase zastavané neboli\na charakter si zachovali, ústavnému súdu nepatrí preskúmavať tieto skutkové závery\nokresného úradu a krajského súdu, s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Ústavný súd môže\npreskúmať skutkové závery všeobecného súdu iba vtedy, keď by z nich vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.\nV tomto prípade sa skutkový záver okresného úradu a správnych súdov o nezastavanosti\npozemkov a ich charaktere v danom čase odvíja od konkrétne označených dôkazov\na sťažovatelia svoj pohľad na vec a svoje dôkazy, ktoré podľa ich presvedčenia svedčia\npre iný záver, mali možnosť v konaní predložiť a aj okresnému úradu predložili. Pokiaľ\nsťažovatelia v 1. – 9. rade poukazujú na to, že osobitne neboli upovedomení správnym\norgánom o obsahu spisu a podkladoch na rozhodnutie, sami dodávajú, že im bolo riadne\numožnené do spisu nahliadnuť a s obsahom dôkazov zabezpečených okresným úradom sa\ntakto oboznámili a aj na nich reagovali. Ani z obsahu sťažností sťažovateľov tak nemožno\nvyvodiť, že by spôsob vykonania dokazovania správnym orgánom mohol viesť k porušeniu\nich základných práv.\n40. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach ústavnému súdu argumentovali však najmä\ntým, že najvyšší súd mal vykladať aplikované ustanovenia zákona o pôde spôsobom, ktorý\n\n22\n\nby zohľadnil konflikt práva reštituentov na nadobudnutie pozemkov a práva sťažovateľov\nna zachovanie vlastníctva a účel aplikovaných noriem, t. j. najmä účel zákona o pôde a jeho\nustanovení upravujúcich prípady, v ktorých pozemky nie je možné pre prekážku vydať.\n41. Z pohľadu ústavnoprávneho je vždy potrebné určiť povahu prípadov, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom môže mať za následok\nporušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také\npovažovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá\ns konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych\ninterpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok\nza také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.\nI. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych\nsťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné\nprávne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie\nkonkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované\nalebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných\nzmlúv.\n42. Ako z preambuly zákona o pôde vyplýva, tento zákon bol prijatý s cieľom\nzmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo vo vzťahu k vlastníkom\npoľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, a ďalej v záujme\ndosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných\nvlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami\nhospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného\nprostredia.\n43. Sťažovatelia namietajú spôsob výkladu a aplikácie § 5 ods. 3 a § 11 ods. 1\npísm. a) a d) zákona o pôde:\nPodľa § 5 ods. 3 zákona o pôde povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až\ndo ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa\núčinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva\n\n23\n\niného. Také právne úkony sú neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba\nspôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva ustanovením § 28\nnedotknuté.\nPodľa § 11 ods. 1 písm. a), d) zákona o pôde pozemky alebo ich časti nemožno vydať\nv prípade, že a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené\nprávo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8... d) pozemok bol\npo prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný;\npozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu\npozemku.\n44. Ústavný súd už konštatoval, že účelom reštitučných zákonov (vrátane zákona\no pôde) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv.\nrozhodnom období (t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990), pričom toto zmiernenie\nmôže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli\nodňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré\nurčujú tieto zákony. Reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby spôsobili zánik\nvlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho\npráva (III. ÚS 178/06).\n45. Rešpektujúc tieto princípy, zákonodarca upravil i vedenie reštitučného konania,\nv ktorom správne orgány v prvom stupni rozhodujú podľa zákona o pôde o uplatnených\nreštitučných nárokoch a ich rozhodnutia sú preskúmavané súdmi. Ako aj z obsahu sťažností\nsťažovateľov vyplýva, ani sťažovatelia nespochybňujú výklad krajského súdu, pokiaľ tento\ns odkazom na judikatúru ustálil rozhodný čas pre posudzovanie splnenia podmienok pre\nprípady, v ktorých pozemky alebo ich časti nemožno vydať (§ 11 zákona o pôde). Zákon\no pôde vychádzal z toho, že dňom jeho účinnosti povinné osoby smú s pozemkami, ktoré sú\npredmetom reštitúcie, až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať iba so starostlivosťou\nriadneho hospodára a nesmú nimi disponovať (§ 5 zákona o pôde), pričom ak tento zákaz\nporušia, právny úkon je absolútne neplatný, a teda naň nemožno prihliadať. Tieto\nustanovenia majú byť vykladané a aplikované v záujme naplnenia účelu reštitučného\nzákonodarstva, t. j. v záujme zachovania nehnuteľnosti a totožnosti povinnej osoby, ktoré sú\n\n24\n\npodmienkou dosiahnutia navrátenia pozemkov oprávnenej osobe, a teda dosiahnutia\nzmiernenia majetkovej krivdy. Správne orgány i správne súdy rozhodujúce o reštitučných\nžiadostiach nemôžu preto ani výkladom týchto ustanovení zmeniť tento ich skutočný účel\na zmysel. Práve z tohto dôvodu nemôžu výkladom ani rozšíriť prípady umožňujúce\nvylúčenie pozemkov z naturálnej reštitúcie či vychádzať z toho, že osoba, ktorá získala\nvlastníctvo k pozemku prevodom po dni účinnosti zákona o pôde, nadobudla aj jeho\nvlastníctvo. To je zároveň aj dôvod, pre ktorý vo veci sťažovateľov nemohol ani najvyšší\nsúd postupovať tak, ako to naznačujú sťažovatelia. Opačný prístup by bol popretím účelu\na zmyslu reštitučného zákonodarstva. Aj podľa názoru ústavného súdu obstojí preto záver\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého boli splnené všetky zákonné podmienky na navrátenie\nvlastníctva oprávneným osobám.\n46. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na možnosť poskytnutia ochrany sťažovateľom\nv situácii duplicitného vlastníctva v inom samostatnom civilnom konaní, táto ochrana môže\nbyť spôsobom naznačeným najvyšším súdom sťažovateľom poskytnutá aj podľa názoru\nústavného súdu. Využitie tohto prostriedku riešenia však predpokladá vykonanie\ndokazovania v sporovom konaní, pretože iba tak môžu byť zachované procesné práva\nvšetkých subjektov, ktorých sa konanie dotkne.\n47. Reštituenti a sťažovatelia však nie sú v postavení prevodcov a nadobúdateľov\npozemku tak, ako to naznačujú úvahy sťažovateľov o význame ich dobromyseľnosti\na potrebe poskytnúť im ochranu na úkor nedbalého vlastníka. Právnym titulom svedčiacim\nsťažovateľom môže byť ich dobromyseľnosť iba v spojení s inštitútom vydržania podľa\npredpisov občianskeho práva – iba v prípade, ak sťažovatelia preukážu nadobudnutie svojho\nvlastníckeho práva vydržaním, disponujú rovnocenným titulom nadobudnutia vlastníctva\nvo vzťahu k titulu vlastníctva, ktorý svedčí reštituentom. Inak patria sťažovateľom iba práva\nz neplatnosti zmlúv smerujúce voči ich právnym predchodcom. Nemožno zároveň zabudnúť\nani na to, že nie sťažovatelia, ale povinná osoba bola tým subjektom, ktorá neplatnosť\nprevodov\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nspôsobila,\n\na\n\nto\n\nporušením\n\nzákazu\n\nnakladania\n\ns nehnuteľnosťou. Vzhľadom na účel a zmysel reštitučných noriem je potom pre posúdenie\nzodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy o prevode vlastníckeho práva bez\n\n25\n\nvýznamu, či povinná osoba v danom čase vedela o tom, že prevádza pozemky dotknuté\nreštitúciou, alebo o tom nevedela, prípadne z akého dôvodu.\n48. Z pohľadu ústavného súdu treba preto považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd\nsvoj právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel\nzákona o pôde, a to aj napriek tomu, že sťažovateľom požadovanú ochranu v danom type\nkonania neposkytol, pretože im ju vzhľadom na svoju právomoc ani poskytnúť nemohol.\nArgumentácia najvyššieho súdu nie je vnútorne rozporná, predstavuje jeden z prípustných\na ústavne konformných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.\n49. Pretože najvyšší súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy\nspôsobom, ktorý nepovažuje ústavný súd za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jeho\nrozhodnutie sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 tak nie je z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné ani neudržateľné. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi\nnamietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 dohovoru) a postupom\nnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich odvolaniach. Sťažnosť sťažovateľov v 1. – 12. rade\nv tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť.\n50. Pokiaľ sťažovatelia v 1. – 9. rade ďalej namietali, že rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 došlo k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo\npodľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a sťažovatelia\nv 10. a 11. rade i k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 listiny,\ndôvodili tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť\nsťažovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6\nods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu\nsamotných sťažovateľov podľa § 25 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť i v tejto časti\nz rovnakého dôvodu.\n\n26\n\n51. Ostáva navyše dodať, že za daného stavu, keď rozhodnutím okresného úradu\nvzniká duplicitné vlastníctvo ako dôsledok stretu dvoch nezávislých vlastníckych titulov\na na riešenie tejto otázky je daná právomoc všeobecných súdov v konaní o určenie\nvlastníckeho práva, ústavný súd považuje riešenie otázky porušenia základného práva\nna vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1\ndodatkového protokolu sťažovateľov za predčasné.\n52. Pretože sťažnosti boli ústavným súdom odmietnuté ako celok, nebol už dôvod\nzaoberať sa ďalšími nárokmi uplatnenými sťažovateľmi vrátane návrhu sťažovateľa\nv 12. rade na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.\n53. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. januára 2019\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reštitúcia-podmienky", "vlastníctvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:d84ded14-8742-4ca6-bd08-2ac721b1934a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 85/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 85/2013 z 7. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-07", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d84ded14-8742-4ca6-bd08-2ac721b1934a"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 156/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 178/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ff600ac-de53-4ac8-9e39-03a38e7630a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/03 z 7. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-07", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ff600ac-de53-4ac8-9e39-03a38e7630a8"}, {"guid": "ussr:222a22fb-ed4e-4703-84d8-7918ae084f2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:222a22fb-ed4e-4703-84d8-7918ae084f2e"}, {"guid": "ussr:e7bc3a21-1f9a-4af3-8e10-b457af09db9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 24/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/03 z 3. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-03", "citacie_n": 485, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7bc3a21-1f9a-4af3-8e10-b457af09db9b"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "c5a357e4-5b6b-4582-a721-729ae9ae3ecc:4b93229d-4f52-43fa-9a7e-568ec4725592", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6016200457.1", "spisova_znacka": "29Sp/11/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 29Sp/11/2016 z 26. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6016200457.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ab47777e-acac-42f2-9d18-51da9af44a1c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.231.2020.2"}, {"guid": "9b4733e1-af59-4233-be11-c2dee5e03663:b04e1b96-62bf-407c-be15-cb10ab13ad36", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8111213915.4", "spisova_znacka": "1Co/23/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/23/2024 z 27. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8111213915.4"}, {"guid": "2401aff0-cc27-4629-a1ae-46c49d05b1e8:8f7c1180-43ff-4922-b411-27daea4602e3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2024:4207202273.4", "spisova_znacka": "9Co/111/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/111/2023 z 23. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2024:4207202273.4"}, {"guid": "79f19fc6-8dae-484f-87bd-5dd6ce14d38a:81c5725a-6bfd-4b94-86a5-8ff47d630ec8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7017200738.4", "spisova_znacka": "8S/38/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/38/2017 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7017200738.4"}, {"guid": "79f19fc6-8dae-484f-87bd-5dd6ce14d38a:ec2bfe36-c713-4785-8d30-52513ace38eb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7017200738.4", "spisova_znacka": "8S/38/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/38/2017 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7017200738.4"}]}