{"guid": "ussr:84366e72-ed6d-4fd5-87fe-169ba6846527", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.478.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2018 z 11. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 478/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.478.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2018-10-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/84366e72-ed6d-4fd5-87fe-169ba6846527", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.478.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.478.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.478.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 478/2018-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\nzastúpenej\n\nAdvokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Michal Mandzák, a sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom Mgr. Marekom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nvyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,\nexpozitúry Stred – Banská Bystrica ČVS: PPZ-542/NKA-FP-ST-2016 z 21. septembra 2017\na upovedomeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XVI/2 Pz 4/18/10009 z 28. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2018\ndoručená sťažnosť\naj sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“) a toho istého dňa\n(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“),\n\nktorými namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry, národnej\njednotky finančnej polície, expozitúry Stred – Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“)\nČVS: PPZ-542/NKA-FP-ST-2016 z 21. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie\nvyšetrovateľa“) a upovedomeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálna prokuratúra“) č. k. XVI/2 Pz 4/18/1000-9 z 28. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté\nupovedomenia generálnej prokuratúry“).\n2. Plénum ústavného súdu vzhľadom na skutkovú súvislosť a predmet sťažnosti\nv záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) v spojení s § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozhodlo uznesením\nsp. zn. PLs. ÚS 23/2018 z 19. septembra 2018 tak, že sťažnosti sťažovateľov vedené\npod sp. zn. Rvp 1126/2018 a sp. zn. Rvp 1128/2018 spojilo na spoločné konanie a ďalej sú\nvedené pod sp. zn. Rvp 1126/2018.\n3. Z obsahu oboch sťažností a ich príloh vyplýva, že napadnutým uznesením\nvyšetrovateľa z 21. septembra 2017 bolo sťažovateľom spoločne s ďalšou osobou vznesené\nobvinenie pre zločin neodvedenia dane a poistného spáchaný formou účastníctva podľa § 21\nods. 1 písm. d) k § 277 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom\ndo 30. septembra 2012 (ďalej len „Trestný zákon“). Podstata skutku mala spočívať v tom,\n\n2\n\nže sťažovatelia, a to sťažovateľka v 1. rade ako konateľka obchodnej spoločnosti\na sťažovateľ v 2. rade ako vedúci organizačnej zložky, mali spoločne s ďalším\nspoluobvineným vykonať celý rad „účelových“ právnych úkonov v úmysle získať\nmajetkový prospech zneužitím systému dane z pridanej hodnoty. Napadnuté uznesenie\nvyšetrovateľa nadobudlo právoplatnosť vo vzťahu k obom sťažovateľom 10. októbra 2017.\nSťažovateľka v 1. rade následne 8. januára 2018 a sťažovateľ v 2. rade 5. januára\n2018 podali na generálnej prokuratúre návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia\nvydaného v prípravnom konaní (napadnutého uznesenia vyšetrovateľa, pozn.) podľa § 363\na nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný poriadok“). Generálna prokuratúra upovedomeniami z 28. marca 2018\n(obe upovedomenia majú rovnakú spisovú značku, pozn.) návrhu sťažovateľov nevyhovela,\nnezistiac porušenie zákona, ktoré by mohlo rozhodnutie vo veci ovplyvniť.\nNapadnuté\n\nupovedomenia\n\ngenerálnej prokuratúry boli doručené\n\nprávnemu\n\nzástupcovi sťažovateľky v 1. rade 6. apríla 2018 a právnemu zástupcovi sťažovateľa\nv 2. rade 10. apríla 2018.\n4. V podaných ústavných sťažnostiach sťažovatelia takmer totožne uviedli, že\ngenerálna prokuratúra ako „primárny ochranca práva“ zlyhala v oblasti ochrany\nsubjektívnych práv sťažovateľov, a to postupom a vydaním napadnutých upovedomení,\nktoré vykazujú „znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle a ktoré nemá legitímny\nzáklad“. Generálna prokuratúra sa dostatočným spôsobom nevysporiadala s argumentmi\nsťažovateľov, a tak „odobrila“ ďalšie pokračovanie trestného stíhania sťažovateľov, ktoré\nje podľa ich názoru nezákonne vedené od jeho začiatku.\nSťažovatelia sťažnosť podali aj proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa, pretože\n«ak by i Ústavný súd SR vyhovel ústavnej sťažnosti, tak rozhodnutie Ústavného súdu SR by\npre sťažovateľa predstavovalo tzv. „akademické rozhodnutie“. Je tomu tak preto, lebo\npodľa ustanovenia § 363 ods. 4 Trestného poriadku Generálny prokurátor môže zrušiť\nrozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého\nrozhodnutia. A keďže napadnuté uznesenie Vyšetrovateľa nadobudlo vo vzťahu\nk sťažovateľovi právoplatnosť dňa 10.10.2017, tak šesťmesačná lehota uplynula dňa\n10.04.2018, čoho dôsledkom je to, že Generálny prokurátor SR by aj napriek prípadnému\n\n3\n\nprocesnému úspechu sťažovateľa nemohol rozhodnúť o zrušení napadnutého uznesenia\nvyšetrovateľa. Z uvedených dôvodov preto sťažovateľ napáda (aj napriek princípu\nsubsidiarity uplatňujúceho sa v ústavnom súdnictva) aj uznesenie Vyšetrovateľa.» .\nSťažovatelia sú presvedčení, že aj napriek princípu subsidiarity je v súčasnosti daná\nprávomoc ústavného súdu a nie je preto potrebné vyčkávať na prípadné konečné\nrozhodnutie trestného súdu, keďže predmet posúdenia v nastolenej právnej veci nezávisí\nod zisťovania ďalších skutkových okolností prípadu. Podľa sťažovateľov «už i v súčasnom\nštádiu konania je možné posúdiť, či skutok ustálený orgánmi činnými v trestnom konaní je\ntakým skutkom, ktorý je spôsobilým byť predmetom ďalšieho trestného konania, a najmä to,\nči môže vykazovať znaky trestného činu. Ak dôjde Ústavný súd SR k záveru, že skutok\nnemôže mať trestnoprávne konzekvencie, tak nemôže „odobriť“ ďalšie pokračovanie\ntrestného stíhania. Takýto postup je nakoniec súladný i so zásadou proporcionality, keďže\nnie je účelné viesť trestné stíhanie, ak na jeho začiatku je zrejmé, že nemôže dôjsť k jeho\núspešnému naplneniu (ďalšie pokračovanie v trestnom stíhaní nemôže v takomto prípade\nsledovať legitímny cieľ). Je potrebné zohľadniť i to, že trestné stíhanie dramaticky zasahuje\ndo života obvinených, a preto je potrebné k nemu pristupovať s rozvahou.».\nSvoj názor sťažovatelia podopierajú tvrdením, že aj úmyslom zákonodarcu\npri zavedení nového mimoriadneho opravného prostriedku (zrušenie právoplatných\nrozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku) bolo umožniť\ngenerálnej prokuratúre preskúmať uznesenia o vznesení obvinenia z pohľadu toho, či\nbol alebo nebol porušený zákon a „keďže platná právna úprava nezaviedla osobitnú\nmožnosť súdneho prieskumu rozhodnutí Generálneho prokurátora SR, tak s ohľadom\nna právo na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je\nna preskúmavanie takýchto rozhodnutí povolaný Ústavný súd SR.“. Podľa sťažovateľov aj\nústavný súd už v minulosti napriek uplatňovaniu princípu subsidiarity pri preskúmavaní\nrozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní rozhodol napr. nálezmi sp. zn.\nIII. ÚS 2/2009 a sp. zn. II. ÚS 311/2010 o zrušení uznesenia prokuratúry.\nSťažovatelia ďalej v ústavných sťažnostiach obšírnym spôsobom opisujú namietané\nskutočnosti vo svojich návrhoch (z 8. januára 2018, resp. 5. januára 2018, pozn.)\npodľa § 363\n\na nasl.\n\nTrestného\n\nporiadku,\n\n4\n\nv ktorých\n\npoukazovali\n\nna\n\nnesprávnosť\n\npostupu vyšetrovateľa pri posudzovaní skutku a vzniku škody pri uplatnení nadmerného\nodpočtu dane z pridanej hodnoty.\nPodľa názoru sťažovateľov sa generálna prokuratúra so žiadnymi ich námietkami\nnevysporiadala relevantným spôsobom, čím došlo k porušeniu práv na súdnu a inú ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov za kľúčové\n«je potrebné považovať vymedzenie podstaty skutku „optikou“ orgánov činných v trestnom\nkonaní (ďalej aj ako „OČTK“).\nZjednodušene možno uviesť, že podstata skutku (podľa OČTK) spočíva v účelových\nprevodoch nehnuteľností (či už zmluvných alebo prostredníctvom dobrovoľnej dražby),\nktorých následkom je to, že na jednej strane dôjde k odpočítaniu dane na vstupe a na strane\ndruhej dôjde k uplatneniu dane na výstupe. Tieto úkony sú (podľa OČTK) účelovo\nvykonávané tak, že subjekt, ktorý si uplatňuje daň na výstupe má vlastnú daňovú povinnosť\nvo vzťahu k štátnemu rozpočtu (a teda na základe daňového priznania sa táto daň riadne\nvymeria), avšak tento subjekt je nespôsobilým (napr. z dôvodu insolvencie) daň zaplatiť.\nNastane teda situácia, že daň je vymeraná riadne, ale nie je zaplatená. Správne vymeranie\ndane pritom predpokladá to, že štát eviduje pohľadávku voči subjektu z titulu správne\nvymeranej dane, čo samo o sebe vylučuje existenciu škody (t. j. reálneho úbytku\nna majetku).\nTakto poňatý skutok preto nemôže napĺňať skutkovú podstatu neodvedenia dane\na poistného podľa § 277 ods. 1, 4 Trestného zákona účinného do 30.09.2012, pretože ním\nnedošlo k neoprávnenému uplatneniu nadmerného odpočtu, keďže daň bola vymeraná\nriadne. Obdobne nemožno stíhať zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276\nTrestného zákona takého páchateľa, ktorý súc si vedomý daňovej povinnosti, sa tesne\npred podaním daňového priznania zbaví svojho majetku s cieľom nezaplatiť daň\na nasledovne podá daňové priznanie s vlastnou daňovou povinnosťou, ktorú však z dôvodu\ninsolvencie nezaplatí. Je nepochybné, že takéto konanie nemôže naplniť skutkovú podstatu\nskrátenia dane a poistného, pretože daň v danom prípade bola vymeraná riadne, a objekt\nchránený skutkovou podstatou trestného činu skrátenia dane a poistného (t. j. správne\nvymeranie dane) nebol narušený. Aj napriek tomu, že takýto typ “daňových transakcií“ nie\nje spoločensky žiadúci, tak s ohľadom na nenaplnenie normatívnych znakov skutkovej\npodstaty trestného činu ich nie je možné trestnoprávne postihovať. Jednalo by sa\n\n5\n\no neústavné rozširovanie trestnosti na základe analógie. Inými slovami povedané, OČTK\nako i trestné súdy nemôžu preberať úlohu faktického zákonodarcu... Máme preto za to, že\ntakýto typ skutkov, pre ktoré bolo vznesené obvinenie voči sťažovateľovi, nie je možné\ntrestnoprávne postihovať, pretože by sa jednalo o neúmerné rozširovania trestnosti\nna základe analógie.\n... Toto si nakoniec uvedomovali aj samotné orgány činné v trestnom konaní, keď\nskutok vymedzili len aplikáciou zásady „zákazu zneužitia práva“, a vôbec neuviedli žiadne\nporušenie daňových predpisov, ktorých sa mal sťažovateľ dopustiť. Sťažovateľ (ale i ostatní\nobvinení) sa pri svojom výsluchu obvineného výslovne domáhal, aby Vyšetrovateľ vymedzil\ndaňových predpisov, ktorých porušenie sa mu kladie za vinu. Vyšetrovateľ však žiadne\nporušenie hmotnoprávnych daňových predpisov nevedel uviesť, odvolávajúc sa len\nna zásadu zákazu zneužitia práva. Tomuto nakoniec korešponduje i to, že ani v daňovom\nkonaní nebolo sťažovateľovi (resp. ostatným obvineným) vytknuté porušenie daňových\npredpisov. Za podstatné je potrebné považovať tiež to, že doposiaľ nebolo rozhodnutie\ndaňových orgánov o oprávnenom uplatnení nadmerného odpočtu zrušené, a preto platí,\nže nadmerný odpočet bol vyplatený oprávnene.».\nĎalej sťažovatelia uvádzajú, že vzhľadom na to, že predmetom skutku je\nneoprávnené uplatnenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, tak je v danej veci\nrelevantné i právo Európskej únie, a to predovšetkým zásada zákazu zneužitia práva, ktorá\nbola vytvorená rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci Emsland a Starké, sp. zn.\nC-110/99 zo 14. decembra 2000. Zásada zákazu zneužitia práva v oblasti daní\npodľa sťažovateľov znamená, že daňový subjekt vlastne obchádza zákon (teda ho výslovne\nneporušuje), čoho základným predpokladom je to, že koná v súlade so zákonom.\nNa záver sťažnosti sťažovatelia namietli, že aj napriek tomu, že niektoré rozhodnutia\nústavného súdu vychádzajú z toho, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný len na konania\npred súdom, a nie i pred iným orgánom, sú presvedčení, že uvedený článok sa aplikuje\ni na toto konanie pred orgánom prokuratúry, čomu nasvedčujú i najnovšie rozhodnutia\nústavného súdu (napr. I. ÚS 122/2018, II. ÚS 265/2018), a preto týmito ústavnými\nsťažnosťami namietajú i porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n6\n\n5. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite oboch sťažností totožne žiadajú, aby\nústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutými upovedomeniami generálnej prokuratúry\na napadnutým uznesením vyšetrovateľa boli porušené ich v záhlaví označené práva.\nZároveň od ústavného súdu žiadajú, aby zrušil napadnuté upovedomenia generálnej\nprokuratúry, ako aj napadnuté uznesenie vyšetrovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nSúčasne sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal náhradu trov konania.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť návrh aj vtedy, ak je\nzjavne neopodstatnený.\n8. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov\n(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,\n\n7\n\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 4/00, IV. ÚS 35/02, I. ÚS 124/03, III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011).\nZa iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne\nokolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo\nrozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery,\nktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho\nstrany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska\npožiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna\nprokuratúra.\n10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených legislatívne vymedzených\nkompetencií. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie\n\na aplikácie\n\ns ústavou\n\nalebo\n\nkvalifikovanou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou\n\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nInými slovami, ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý\nnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa\nna ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017).\n\n8\n\n12. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06,\nI. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09).\n13. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych\nprostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu\nbyť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\nzaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných\nslobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).\nIII.\n14. Jadrom ústavných sťažností je tvrdenie sťažovateľov, že trestné stíhanie vedené\nproti nim je nezákonné od jeho začiatku a postupom vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry\nbolo porušené ich právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ústavy a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa dohovoru.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením vyšetrovateľa a konaním,\nktoré mu predchádzalo\n15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPrávomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická\nosoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí\n\n9\n\nrešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je\nkompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,\nIV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\n16.\n\nK sťažovateľmi\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\noznačených\n\npráv\n\nuznesením\n\nvyšetrovateľa ústavný súd uvádza, že proti tomuto uzneseniu existoval účinný právny\nprostriedok nápravy, a to návrh na zrušenie právoplatného uznesenia podľa § 363 a nasl.\nTrestného poriadku, čo sťažovatelia aj využili podaním návrhu na generálnej prokuratúre,\na to 8. januára 2018, resp. 5. januára 2018.\n17. Právomoc generálnej prokuratúry na preskúmanie uznesenia vyšetrovateľa teda\nvylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie týchto častí sťažností, a preto ich\nústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami generálnej prokuratúry\na konaním, ktoré im predchádzalo\n18. Ústavný súd preskúmal napadnuté upovedomenia generálnej prokuratúry,\nz ktorých v prípade sťažovateľky v 1. rade vyplýva: «Uvádzate, že uznesením vyšetrovateľa\nPZ bol porušený zákon v neprospech Vašej klientky - obvinenej v ustanoveniach § 2 ods. 10,\n§ 206 ods. 1 Trestného poriadku.\nV prvom rade poukazujete na absenciu motívu konania obvinenej\nako fakultatívneho znaku subjektívnej stránky trestného činu.\nKeďže v skutkovej vete namietaného uznesenia nie je taký motív uvedený, obvinená\nnemá možnosť efektívne sa obhajovať.\nĎalší nedostatok spočíva v absencii znaku „škoda veľkého rozsahu“, keďže nebol\nvymedzený skutkovými okolnosťami.\nŠkoda je právny pojem a znamená okrem ďalších jej foriem úbytok na majetku\npoškodeného. Zo skutkovej vety sa však nedá zistiť, či sa má na mysli úbytok na majetku\npoškodeného, ujma na zisku alebo ujma na iných právach.\n\n10\n\nUznesenie je zmätočné, pretože nie je zrejmé, či sa obvinenej\nkladie za vinu nezaplatenie dane z pridanej hodnoty obchodnou spoločnosťou\n(ďalej len „\nnadmerného odpočtu spoluobvineným\n\n“) alebo v uplatnení si\n.\n\n... Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe je nevyhnutné,\naby existoval dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchala konkrétna osoba. Taký\nzáver musí byť podložený zákonne vykonanými dôkazmi, ktoré ho vo svojom súhrne s vyššou\nmierou pravdepodobnosti odôvodňujú.\nV tejto veci na základe vykonaných dôkazov hodnotených podľa § 2 ods. 12\nTrestného poriadku existuje v tomto štádiu trestného konania dostatočne dôvodný záver, že\nskutok mali spáchať práve obvinení spôsobom, ktorý je uvedený v skutkovej vete uznesenia\nvyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia.\nTaký záver vyplýva najmä z osobných a časových súvislostí týkajúcich sa\njednotlivých prevodov predmetných nehnuteľností.\nZ vykonaných dôkazov vyplýva záver, že jednotlivé právne úkony týkajúce sa prevodu\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sledovali jediný cieľ - neoprávnené uplatnenie\nnadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty jednotlivými daňovými subjektmi priamo či\nnepriamo ovládanými obvineným\n\n. Žiadny iný zmysel prevodov\n\nz dôkazov nemožno vyvodiť.\nNásledne vyplatené nadmerné odpočty napokon získal do dispozície obvinený\nči už priamo alebo prostredníctvom ním ovládaných obchodných\nspoločností.\nObvineným sa nekladie za vinu, že by k prevodom práv k nehnuteľnostiam nedošlo\nalebo že by boli jednotlivé úkony nesprávne vedené v účtovníctve jednotlivých obchodných\nspoločností participujúcich na prevodoch nehnuteľností a v daňovom konaní.\nPodstatné je, že hoci formálne došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nuvedeným v skutkovej vete napadnutého uznesenia, jeho zmyslom a účelom nebolo reálne\nnakladanie s týmto majetkom pri podnikaní.\nZ dôkazov vyplýva, že prvý prevod nehnuteľností na obchodnú spoločnosť\n\nako\n\naj následné dražby boli vykonané s vedomím a úmyslom zúčastnených osôb neuhradiť daň\nz pridanej hodnoty obchodnou spoločnosťou\n\n11\n\na tiež neodôvodnene zvýšiť hodnotu\n\nprevedeného majetku so zámerom ju zneužiť pri ďalších prevodoch a následnom\nuplatňovaní si nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.\nTu treba zdôrazniť, že Vaša klientka bola obvinená ako pomocník podľa § 21 ods. 1\npísm. d) Trestného zákona a nie ako priamy páchateľ. Bez jej účasti by obvinený\nnemal možnosť zrealizovať ďalšie právne operácie, v dôsledku ktorých napokon\ndošlo k neoprávnenému uplatneniu a vyplateniu dane z pridanej hodnoty vo výške spolu\nviac ako osem miliónov €.\nMotív konania obvinenej\n\nje v namietanom uznesení\n\nšpecifikovaný zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, a to zneužitím mechanizmu dane\nz pridanej hodnoty získať neoprávnený majetkový prospech prostredníctvom neoprávnene\nuplatneného odpočtu tejto dane, čo sa aj reálne stalo, a to v prospech obvineného\n.\nPokiaľ ide o následok činu, z namietaného uznesenia je bez pochybností zrejmé,\nže išlo o vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty neoprávnene\nuplatneného, a to ku škode Slovenskej republiky. Preto je okrem iného zrejmé, že Vašej\nklientke - obvinenej sa nekladie za vinu nezaplatenie dane z pridanej hodnoty obchodnou\nspoločnosťou\n\n.\n\nNezistiac Vami uvádzané ani iné porušenie zákona Vás podľa § 365 ods. 1 Trestného\nporiadku upovedomujem, že som nevyhovel Vášmu návrhu na zrušenie právoplatného\nuznesenia vyšetrovateľa PZ... v časti týkajúcej sa Vašej klientky - obvinenej\n.»\n19. Z napadnutých upovedomení generálnej prokuratúry v prípade sťažovateľa\nv 2. rade vyplýva: «Uvádzate, že uznesením vyšetrovateľa PZ bol porušený zákon\nv neprospech Vášho klienta - obvineného v ustanoveniach § 2 ods. 1, ods. 10, ods. 12, § 34\nods. 1, ods. 5, § 176 ods. 2, § 194 ods. 1 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku.\nVzhľadom na odôvodnenie uznesenia špeciálneho prokurátora, ktorý rozšíril\nargumentáciu o tzv. „doktrínu zneužitia práva Európskej únie“, vzniká ešte väčší rozpor\nmedzi výrokom uznesenia o vznesení obvinenia a jeho odôvodnením, a v uvedenom smere\npodrobne analyzujete túto otázku z hľadiska trestnej veci Vášho klienta.\n\n12\n\nPoukazujete na nedostatočné odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia, keď\nna stranách 5-28 obsahuje len zoznam obchodných transakcií a ich stručný popis, ale\nabsentuje vysvetlenie, v čom mali byť nadmerné odpočty neoprávnené.\nVzhľadom na odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia nie je zrejmé, akým\nspôsobom sa obvinení mali dopustiť skutku, ktorý im je kladený za vinu.\nNedošlo k zníženiu daňovej povinnosti, preto protiprávnosť konania orgány činné\nv trestnom konaní odvodzujú od nezaplatenia DPH spoločnosťou\n\n.\n\nV takom prípade je vylúčená trestnosť odpočtu DPH iným subjektom.\nKonanie obvinených nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu.\nZo strany orgánov činných v trestnom konaní ide o zakázanú analógiu,\nt. j. k rozširovaniu skutkovej podstaty na prípady, ktoré táto z vôle zákonodarcu nepokrýva,\nkeďže nebol porušený zákon na úseku dane z pridanej hodnoty ani daňového práva EÚ,\no čom svedčí negatívny výsledok kontroly vykonanej daňovým úradom.\nOrgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené skúmať, či určitý právom dovolený\nprávny úkon predstavuje zneužitie šiestej smernice EÚ a suplovať tým činnosť daňového\núradu.\n... Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe je nevyhnutné,\naby existoval dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchala konkrétna osoba. Taký\nzáver musí byť podložený zákonne vykonanými dôkazmi, ktoré ho vo svojom súhrne s vyššou\nmierou pravdepodobnosti odôvodňujú.\nV tejto trestnej veci na základe vykonaných dôkazov hodnotených podľa § 2 ods. 12\nTrestného poriadku existuje v tomto štádiu trestného konania dostatočne dôvodný záver, že\nskutok mali spáchať práve obvinení spôsobom, ktorý je uvedený v skutkovej vete uznesenia\nvyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia.\nTaký záver vyplýva najmä z osobných a časových súvislostí týkajúcich sa\njednotlivých prevodov predmetných nehnuteľností.\nZ vykonaných dôkazov vyplýva záver, že jednotlivé právne úkony týkajúce sa prevodu\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sledovali jediný cieľ - neoprávnené uplatnenie\nnadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty jednotlivými daňovými subjektmi. Žiadny iný\nzmysel prevodov z dôkazov nie je možné zistiť.\n\n13\n\nNásledne vyplatené nadmerné odpočty napokon získal do dispozície obv.\nči už priamo alebo prostredníctvom ním ovládaných obchodných spoločností.\nPreto nemožno súhlasiť s Vaším názorom, že toky peňažných prostriedkov nie sú\npre trestné konanie relevantné. Práve naopak, táto skutková okolnosť významne preukazuje\nskutočný účel jednotlivých právnych úkonov, ktorý nie je súladný s ustanovením § 2 ods. 1\nObchodného zákonníka\nObvineným sa nekladie za vinu, že by k prevodom práv k nehnuteľnostiam nedošlo\nalebo že by boli jednotlivé úkony nesprávne vedené v účtovníctve jednotlivých obchodných\nspoločností participujúcich na prevodoch nehnuteľností a v daňovom konaní.\nPodstatné je, že hoci formálne došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nuvedeným v skutkovej vete napadnutého uznesenia, jeho zmyslom a účelom nebolo reálne\nnakladanie s týmto majetkom pri podnikaní.\nZ dôkazov vyplýva, že prvý prevod nehnuteľností na obchodnú spoločnosť\nako aj následné dražby boli\nvykonané s vedomím a úmyslom zúčastnených osôb neuhradiť daň z pridanej hodnoty\nobchodnou spoločnosťou\n\na tiež neodôvodnene zvýšiť hodnotu prevedeného majetku\n\nso zámerom ju zneužiť pri ďalších prevodoch a následnom uplatňovaní si nadmerného\nodpočtu dane z pridanej hodnoty.\nOkolnosť, že samotné právne úkony medzi jednotlivými účastníkmi reťazca sú\npo formálnej stránke v súlade so zákonom neznamená, že nedošlo k spáchaniu daňového\ntrestného činu.\nCharakter a okolnosti prevodov sú takej povahy, že iný zmysel, ako získanie\nneoprávneného vyplatenia nadmerného odpočtu DPH, nie je zrejmý.\nSkutočnosť, že v rámci konania daňových orgánov neboli zistené nedostatky, nie je\npre orgány činné v trestnom konaní a súd záväzná. Treba uviesť, že daňový orgán skúma\njednotlivý obchodný prípad a nemal možnosť komplexne posúdiť všetky vykonané právne\núkony a ich podstatu.\nZa danej dôkaznej situácie preto nemožno dospieť k záveru, že konanie\nobv.\n\nnevykazuje znaky účastníctva - pomoci k zločinu, pre ktorý mu bolo\n\nvznesené obvinenie.\n\n14\n\nPokiaľ ide o uznesenie špeciálneho prokurátora sp. zn. VI1/2 Gv 140/16/1000- 48\nz 13.11.2017 a jeho odôvodnenie, Váš klient - obvinený nie je oprávnený podľa § 364 ods. 1\npísm. a) Trestného poriadku domáhať sa jeho zrušenia, pretože toto uznesenie sa týka iného\nobvineného.\nNezistiac Vami uvádzané ani iné porušenie zákona Vás podľa § 365 ods. 1 Trestného\nporiadku upovedomujem, že som nevyhovel Vášmu návrhu na zrušenie právoplatného\nuznesenia vyšetrovateľa PZ... v časti týkajúcej sa Vášho klienta obv.\n\n.»\n\n20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých upovedomení generálnej prokuratúry\nústavný súd konštatuje, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“)\n\nkonal\n\nv medziach\n\nsvojej\n\nprávomoci\n\na predovšetkým\n\nv súlade\n\ns príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré interpretoval\na aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne\nakceptovateľné. Postup generálnej prokuratúry bol v súlade so zákonom a ústavne\nkonformný a po jeho preskúmaní ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľmi\nnamietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej\nzjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, generálny prokurátor vzal na vedomie podstatu\nargumentov sťažovateľov vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného\nporiadku, pričom zároveň predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru\no ich trestnoprávnej zodpovednosti. Závery, ku ktorým generálny prokurátor dospel, sa\nústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu prípravného konania neudržateľné,\nv dôsledku čoho ich teda nemožno považovať za arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd\nakcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa k právnej podstate skutočností, na podklade\nktorých bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľov, ani hodnotiť a „vážiť“\njednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú\npostačujúce na záver o trestnoprávnej zodpovednosti.\n21. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda\nsúdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež, že nie\nje v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov. Taktiež\npoukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“\n15\n\n(napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)], ktorý pod spravodlivým súdnym\nprocesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania\nna preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne\na faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014, I. ÚS 756/2016). Taktiež nie je\nmožné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy stotožňovať\ns procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán\nverejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov\nkonania vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09).\nÚstavný súd teda uzatvára, že generálna prokuratúra vo svojich upovedomeniach\nč. k. XVI/2 Pz 4/18/1000-9 z 28. marca 2018 s dostatočnou jasnosťou vyjadrila dôvody,\nna ktorých\n\nzaložila\n\nsvoje\n\nrozhodnutia\n\n(Hadjianastassiou\n\nv. Grécko),\n\npričom\n\nani\n\njudikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) a túto povinnosť si generálny prokurátor\npodľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere splnil.\n22. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že\nsúčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\ndotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj\npostupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom tomuto právu zodpovedá\npovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto\npodnetom/návrhom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto\npráva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu\nvyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).\n23. Pri posudzovanom prípade, pri ktorom sťažovatelia namietajú porušenie svojich\nústavou a dohovorom garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd\nvo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až\ndo konca procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany\norgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných\nsúdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich\n16\n\nštádiách trestného konania, a preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného\nkonania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej\nmoci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich\ndôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy\n(m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09,\nII. ÚS 476/2017).\n24. Osobitne je potrebné uviesť, že vznesenie obvinenia je dôležitým procesným\núkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny\nskutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné postavenie v trestnom\nkonaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia je preto potrebné, aby sa odôvodnil záver,\nže trestný čin spáchala určitá osoba, pričom k takémuto záveru o spáchaní trestného činu\nurčitou osobou stačí tzv. vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý musí byť konkrétne\nzistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie je však potrebné, aby trestná činnosť\nbola spoľahlivo preukázaná, ako to je v prípade obžaloby. Otázka dôvodnosti vznesenia\nobvinenia je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti\nprináleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho\nskončení (s výnimkou niektorých špecifických situácií, napríklad ak súčasne došlo k zásahu\ndo osobnej slobody sťažovateľa), teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov,\nktoré obvinenému, resp. obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.\n25. Ústavný súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že sťažnosti sťažovateľov\nsmerujú proti postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze\nprípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti,\ntrestného stíhania sťažovateľov meritórne príslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval.\nZ uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje\nsťažovateľom ako obvineným a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania\n(po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným namietať právne účinným spôsobom\nporušenie základných práv garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom\nvrátane nimi označeného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa\na generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci.\n17\n\n26. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované\npredovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť\nnemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami\nvyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je.\nNaviac, je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je\nskončené (v čase podania sťažností ústavnému súdu, pozn.) a postavenie sťažovateľov ako\nstrany trestného konania im už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu\nkorešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných\nokolností a skutočností kladených im za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude\noprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného\nkonania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi\ns plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových\naj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného\nkonania v trestnej veci sťažovateľov v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu\npodaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 347/2011, III. ÚS 388/2015).\n27. Podľa názoru ústavného súdu (ak nedôjde k zastaveniu trestného stíhania ešte\npred podaním obžaloby) bude v primárnej právomoci všeobecných súdov posúdiť (a to aj\nv rámci konkrétnych námietok sťažovateľov uplatnených v podaných sťažnostiach),\nči prichádza, alebo neprichádza do úvahy právna kvalifikácia skutku, za ktorý sú\nsťažovatelia stíhaní, podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Rovnako všeobecný súd\nposúdi (pokiaľ nedôjde k zastaveniu trestného stíhania ešte pred podaním obžaloby),\nči skutok tvoriaci predmet trestného stíhania nemožno považovať prípadne za iný trestný\nčin. V prípade, ak dôjde k podaniu obžaloby, príslušný okresný súd sa s uvedenými\nnámietkami sťažovateľov bude musieť vysporiadať najneskôr v rozsudku, v ktorom\nrozhodne o ich vine či nevine. Pokiaľ ich námietky neuzná, sťažovatelia budú mať možnosť\npodať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho dôvodnosť ich námietok\nbude musieť preskúmať príslušný krajský súd v rámci odvolacieho konania. Ak ani\nstanovisko odvolacieho súdu nebude pre sťažovateľov priaznivé, budú mať možnosť podať\nešte aj dovolanie a domáhať sa ochrany označených práv Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky v rámci dovolacieho konania.\n\n18\n\n28. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd\nČeskej republiky, čoho dôkazom je aj jedno z jeho uznesení č. k. I. ÚS 2149/2016\nzo 16. augusta 2016:\n„Ústavní soud v prvé řadě připomíná, že jak ve své judikatuře opakovaně\nzdůrazňuje, při svém rozhodování vychází ze zásady subsidiarity řízení o ústavní stížnosti,\njež je třeba vnímat jako řízení mimořádné. Ústavní soud uplatňuje zásadu zdrženlivosti\na minimalizace zásahů do rozhodovací činnosti jiných orgánů veřejné moci především tam,\nkde dosud nebylo meritorně rozhodnuto. Tak i zasahování do rozhodování orgánů činných\nv trestním řízení ve fázi přípravného řízení Ústavní soud považuje, s výjimkou situací zcela\nmimořádných\n\n(např.\n\npokud\n\nje\n\nsoučasně\n\ndotčena\n\nosobní\n\nsvoboda\n\njednotlivce),\n\nza nepřípustné, případně nežádoucí [srov. nález sp. zn. III. ÚS 62/95 ze dne 30. 11. 1995\n(N 78/4 SbNU 243) či usnesení sp. zn. IV. ÚS 316/99 ze dne 6. 9. 1999, sp. zn. I. ÚS 486/01\nze dne 11. 12. 2001, sp. zn. IV. ÚS 213/03 ze dne 21. 11. 2003, sp. zn. IV. ÚS 262/03 ze dne\n30. 6. 2003 a další]. Kasační intervence tak má své místo pouze v případech zjevného\nporušení kogentních ustanovení podústavního práva, kdy se postup orgánů činných\nv trestním řízení zcela vymyká ústavnímu, resp. zákonnému procesněprávnímu rámci, a jím\nzaložené vady, případně jejich důsledky, nelze v soustavě orgánů činných v trestním řízení,\nzejména obecných soudů, již nikterak odstranit (srov. kupř. usnesení sp. zn. III. ÚS 674/05\nze dne 25. 1. 2006). Jinak řečeno, svůj zásah shledává Ústavní soud důvodným toliko\nv situaci materiálního (obsahového) a na první pohled zřejmého odepření spravedlnosti\n(denegatio iustitiae).“\n29. Na záver v uvedenej súvislosti ústavný súd pripomína svoju konštantnú\njudikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo\nna spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí\nzodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude\nspravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných\nsúdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry\nústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry ESĽP\n(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd\n\n19\n\na ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46\naž čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 695/2015, II. ÚS 510/2017).\n30. K námietkam sťažovateľov, že ústavný súd už v minulosti konštatoval porušenie\nústavných práv aj v súvislosti so vznesením obvinenia (napr. III. ÚS 2/09, II. ÚS 311/2010),\nústavný súd podotýka, že išlo o uznesenia orgánov prokuratúry, ktoré boli čisto arbitrárne,\nzjavne\n\nneodôvodnené,\n\nbez\n\nuvedenia\n\nakýchkoľvek\n\npreskúmateľných\n\ndôvodov.\n\nV posudzovaných prípadoch však generálna prokuratúra reagovala na podstatné námietky\nsťažovateľov uvedené v návrhoch podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku a svoje\nrozhodnutia riadne odôvodnila.\n31. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní časti sťažností\nsťažovateľov proti napadnutým upovedomeniam generálnej prokuratúry odmietol ako\nzjavne neopodstatnené.\n32. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu, aby\nústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov v nich obsiahnutých\n(návrh na zrušenie rozhodnutí, priznanie trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2018\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "trestné konanie-trestné oznámenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie-prípravné", "trestné konanie-vznesenie obvinenia", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:08c13351-0cc2-4d89-a833-1424131cb633", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.122.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 122/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 122/2018 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.122.2018.1"}, {"guid": "ussr:a0d291dd-7939-433b-bc87-c7cb96581da6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.265.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 265/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 265/2018 z 10. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.265.2018.1"}, {"guid": "ussr:5eb313a5-98aa-4690-945c-2b5c21e2be3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 544/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 544/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1"}, {"guid": "ussr:cc69b31c-ea77-4278-ac89-985be3e9cc5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.510.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 510/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 510/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.510.2017.1"}, {"guid": "ussr:b072739a-caef-47e2-b771-9458bc63bd89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.476.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 476/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 476/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.476.2017.1"}, {"guid": "ussr:6660ac3f-e664-4882-8b2e-d78426f15ef2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.756.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 756/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 756/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.756.2016.1"}, {"guid": "ussr:91c5f60a-baf0-44e6-b33a-b6fd75f2f0b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.695.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 695/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 695/2015 z 22. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.695.2015.1"}, {"guid": "ussr:080eeb59-303a-456d-9100-e8dee722d9bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.388.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2015 z 18. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.388.2015.1"}, {"guid": "ussr:ad078e2d-f6b1-461c-8a9e-055f848e7f43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 523/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 523/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad078e2d-f6b1-461c-8a9e-055f848e7f43"}, {"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:64c7564c-c8fe-476b-b5ef-11d0e799f327", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:64c7564c-c8fe-476b-b5ef-11d0e799f327"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ad21c3ca-2984-4889-ad44-b1dbcfb6a178", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 311/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 311/2010 z 9. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad21c3ca-2984-4889-ad44-b1dbcfb6a178"}, {"guid": "ussr:5e425ad9-c4e7-4e09-954b-e50fdf1f53a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 314/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/09 z 21. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-21", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e425ad9-c4e7-4e09-954b-e50fdf1f53a3"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f"}, {"guid": "ussr:c0b48fa8-0c0a-4207-ab5e-dfb34de4f770", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/09 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0b48fa8-0c0a-4207-ab5e-dfb34de4f770"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:93008638-21fe-4be9-97ff-49e5e714261c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/07 z 12. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-12", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:93008638-21fe-4be9-97ff-49e5e714261c"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 220/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 220/07 z 19. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-19", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:bf2c3d23-3b30-4608-bbcf-4a3244ced807", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 278/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 278/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf2c3d23-3b30-4608-bbcf-4a3244ced807"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:05ae8b8a-4960-4a73-a3b2-a4e4dca19151", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05ae8b8a-4960-4a73-a3b2-a4e4dca19151"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}], "citovane_v": []}