{"guid": "ussr:9d3b7551-9808-4103-8f86-dee0d7ef098a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2019 z 7. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. novembra 2019, sp. zn. II. ÚS 322/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2019-11-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9d3b7551-9808-4103-8f86-dee0d7ef098a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 322/2019-41\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára\na Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n, a maloletej\n\n,\n\n, zastúpených\n\nadvokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP 98/2019-950\nz 24. júla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\na maloletej\n\nodmieta\n\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej aj „matka“ alebo „sťažovateľka“), a maloletej\n,\n\n,\n\n(ďalej aj „maloletá“, spolu\n\naj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,\nčl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 20 CoP 98/2019-950 z 24. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že\n\n,\n\n,\n(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“), podal 18. mája 2018 na Okresnom súde Bratislava I\n(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého\npobytu, t. j. do Švajčiarskej konfederácie.\n3. O návrhu otca rozhodol okresný súd uznesením č. k. 3 P 62/2018-280\nz 22. júna 2018 tak, že nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu,\ndo Švajčiarskej konfederácie. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozhodol\nkrajský súd uznesením č. k. 20 CoP 171/2018-553 z 26. novembra 2018 tak, že uznesenie\nokresného súdu č. k. 3 P 62/2018-280 z 22. júna 2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie.\n4. Následne okresný súd vo veci opätovne rozhodol uznesením č. k. 3 P 62/2018-795\nz 8. februára 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že:\n«I. Súd nariaďuje návrat maloletého dieťaťa\n\n, nar.:\n\n,\n\n(ďalej len „maloleté dieťa“) do krajiny jej obvyklého pobytu do Švajčiarskej konfederácie.\nII. Súd nariaďuje matke maloletého dieťaťa\n\n, nar.:\n\n,\n\naby maloleté dieťa navrátila na územie Švajčiarskej konfederácie do 5 dní odo dňa\nprávoplatnosti tohto uznesenia.\nIII. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia\nna územie Švajčiarskej konfederácie nenavráti, je otec maloletého dieťaťa\nnar.:\n\n,\n\noprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za\n\n2\n\núčelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie\nŠvajčiarskej konfederácie.\nIV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.»\n5. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil\na rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n6. Sťažovateľky predovšetkým namietajú, že krajský súd sa nesprávne vysporiadal\ns otázkou existencie opatrovníckeho práva otca k maloletej, ako aj s existenciou dôvodov\npodľa čl. 13 písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov\ndetí z 25. októbra 1980 uverejneného oznámením Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Haagsky dohovor“).\n7. V tejto súvislosti sťažovateľky uviedli, že vzhľadom na to, že Haagsky dohovor\nposkytuje ochranu len osobe, ktorá preukáže, že (1) bola nositeľom opatrovníckych práv\nk dieťaťu a (2) súčasne tieto opatrovnícke práva skutočne vykonávala, a to v čase\npremiestnenia alebo zadržania dieťaťa, je justičný orgán v konaní o návrat povinný zistiť,\n„aké má konkrétna osoba práva vo vzťahu k dieťaťu podľa právneho poriadku štátu,\nkde malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.\nNásledne má posúdiť, s ohľadom na ciele a predmet Haagskeho dohovoru, či je možné\npovažovať tieto práva za opatrovnícke práva v zmysle dohovoru.“.\n8. Už v priebehu konania na všeobecných súdoch sťažovateľka opakovane\nspochybňovala existenciu opatrovníckeho práva otca k maloletej z dôvodu, že maloletá bola\nzverená rozhodnutím švajčiarskych súdov do osobnej starostlivosti matky a otcovi bol len\numožnený styk, aj to len vo veľmi úzkom rozsahu osem hodín mesačne za prítomnosti\nsociálnej kurately. Podľa sťažovateliek mali konajúce súdy tieto skutočnosti preveriť\na „v rámci medzinárodnej spolupráce medzi ústrednými orgánmi zmluvných štátov požiadať\nšvajčiarske orgány o vysvetlenie rozhodného práva“.\n9. Až v prípade, že by konajúce súdy ustálili, že otec je nositeľom opatrovníckeho\npráva v zmysle Haagskeho dohovoru, mohli pristúpiť k posúdeniu, či tieto práva v čase\n3\n\npremiestnenia maloletej aj skutočne vykonával. Je pritom potrebné mať na zreteli,\nže Haagsky dohovor striktne rozlišuje medzi opatrovníckymi právami a právom styku,\na preto „premiestnenie dieťaťa, ktoré porušuje iba právo styku rodiča, od ktorého bolo\ndieťa oddelené, nie je neoprávneným v zmysle Haagskeho dohovoru“. V danom prípade\nbolo podľa sťažovateliek v konaní preukázané, že „otec v rozhodnom čase opatrovnícke\nprávo k dieťaťu skutočne nevykonával - o dieťa sa osobne starala matka dieťaťa, pričom\notec zároveň na maloletú neplatil žiadne výživné ani nerealizoval právo styku určené\nv rozsahu 8 hodín mesačne za prítomnosti sociálnej kurately v dôsledku preukázaného\nnásilia. Naopak otec vo svojom návrhu ponúkol dieťa náhradnej rodine - navrhoval dieťa\nodovzdať do starostlivosti konkrétne vytipovanej talianskej rodine. Z uvedeného teda\nvyplýva, že otec nevykonával žiadne opatrovnícke právo a nerealizoval ani styk, ktorý mu\numožnilo rozhodnutie švajčiarskych súdnych orgánov.“.\n10. Sťažovateľky v ďalšom namietajú, že konajúce súdy pri rozhodovaní o návrate\ndieťaťa nevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu a následne vec nesprávne\nprávne posúdili, keď neaplikovali čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje\nvýnimku pre nenariadenie návratu dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,\npreukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo\nduševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Sťažovateľky poukázali\nna rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nzo 6. júla 2010 vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07,\nv ktorom ESĽP vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim\nv návratovom konaní, aby detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a uistili sa, že návratom\ndieťaťa nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k privedeniu\ndo neznesiteľnej situácie.\n11. Sťažovateľky sú toho názoru, že počas konania o návrat mali konajúce súdy\ndôvody naplnenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru preukázané, a keďže tieto dôvody\nneboli rozporované ani zo strany otca, sťažovateľky ich nepovažovali za potrebné\ndokazovať.\n\nZ uvedených\n\ndôvodov\n\npovažujú\n\nsťažovateľky\n\nnapadnuté\n\nza prekvapivé, vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového stavu.\n\n4\n\nuznesenie\n\n12. Za dôvody naplnenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru sťažovateľky považujú\na) konania vedené vo Švajčiarskej konfederácii, b) násilie páchané na sťažovateľkách,\nc) nesplnenie záruk pre návrat dieťaťa, d) dlhodobé protiprávne konanie otca a vystavovanie\ndieťaťa hmotnej núdzi a e) psychický stav maloletej a jej vzťah k obom rodičom.\n13. K bodu a) sťažovateľky uviedli, že v konaní vedenom vo Švajčiarskej\nkonfederácii, v ktorom bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky, bolo\npreukázané „domáce násilie, nevhodné správanie sa otca k sťažovateľkám, prenasledovanie\nmatky a neplnenie vyživovacej povinnosti otca k maloletej“ a z tohto dôvodu bol otcovi\n„výrazne obmedzený styk s maloletou, t. j. každú prvú a tretiu sobotu v mesiaci v čase\nod 14:00 hod. do 18:00 hod. výlučne v doprovode pracovníkov sociálnej kurately“.\nSťažovateľky ďalej uvádzajú, že otec sa opakovane dožadoval „prezverenia maloletej“,\nno všetky jeho návrhy boli švajčiarskymi súdmi zamietnuté. Sťažovateľky upriamujú\npozornosť na jeden konkrétny návrh otca zo 6. marca 2017, ktorým sa mal domáhať\numiestnenia maloletej do náhradnej rodiny, čo podľa nej len potvrdzuje, že otec nemá\no maloletú záujem.\nSťažovateľky ďalej uvádzajú, že vo Švajčiarskej konfederácii je vedené proti\nsťažovateľke trestné stíhanie pre trestný čin zanedbania starostlivosti a výchovy a trestný\nčin únosu maloletého dieťaťa, a preto sa domnievajú, že po návrate na územie Švajčiarska\nby mohla byť sťažovateľka väzobne stíhaná a maloletá by jej mohla byť odňatá\nzo starostlivosti. Vzhľadom na obmedzený styk otca s maloletou z dôvodu preukázaného\nnevhodného správania sa k nej sa obáva umiestnenia maloletej v detskom domove.\n14. Sťažovateľky poukazujú na to, že „švajčiarsky súd, ako opatrovnícky súd\nmaloletej, mal za preukázané domáce násilie páchané otcom na sťažovateľke v prítomnosti\nmaloletého dieťaťa“, a práve na podklade týchto skutočností bolo rozhodnuté o zverení\ndieťaťa do osobnej starostlivosti sťažovateľky a stanovení asistovaného styku otca\ns maloletou vo vymedzenom rozsahu. V tejto súvislosti poukázali na viaceré listinné dôkazy\n(správy z polície, správy o pobyte matky v azylovom dome pre ženy z úradu na ochranu detí\na dospelých, potvrdením o pobyte v azylovom dome), ktoré konajúce súdy vyhodnotili\nv rozpore s tým, ako boli tieto skutočnosti vyhodnotené švajčiarskymi súdmi, čím došlo\npodľa sťažovateľky k porušeniu zásady legitímnych očakávaní a princípu právnej istoty.\n5\n\n15. Podľa sťažovateliek nedošlo k naplneniu záruk pre bezpečný návrat maloletej,\npretože z vyjadrení, ako aj predchádzajúceho konania otca (neplatenie výživného) vyplýva,\nže poskytnuté záruky (platenie súdom určeného výživného, úhrada nájmu za byt\npre sťažovateľku a maloletú) nebude schopný splniť.\n16. Vo vzťahu k bodu d) dlhodobé protiprávne konanie otca a vystavovanie dieťaťa\nhmotnej núdzi sťažovateľky uviedli, že dôvod, pre ktorý sťažovateľka od otca maloletej\nodišla, bolo ekonomické vykorisťovanie a nepodporovanie potrieb rodiny. Poukázali\nna skutočnosť, že otec sa nestará ani o potreby svojich ďalších biologických detí, na ktoré\nneplatí výživné. V danom prípade ide podľa sťažovateliek o prípad existencie vážneho\nnebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy alebo privedenia dieťaťa do neznesiteľnej\nsituácie, ktorá „má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje\ndieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov –\nstrava, ošatenie, bývanie, vzdelanie a pod.“.\n17. Sťažovateľky ďalej uviedli, že „pri hodnotení najlepšieho záujmu dieťaťa\nje významným faktorom útly vek dieťaťa (tri a pol roka), ktorý síce odôvodňuje zvýšenú\nkapacitu jeho adaptability, avšak z hľadiska ďalšieho zdravého emocionálneho vývoja je\nnutné rešpektovať úplnú citovú naviazanosť a faktickú závislosť od jedinej osoby trvale\nprítomnej v jeho živote - matky maloletej. Maloletá svoj život, ktorý si je schopná pamätať,\nprežila na Slovensku, kde začala chodiť, učiť sa, rozprávať, aklimatizovala sa a adaptovala\nna podmienky na Slovensku, ovláda iba slovenský jazyk, učí sa po slovensky a nemčinu\nneovláda vôbec. Maloletá je emočne naviazaná na svoju matku, odmieta sa od nej vzdialiť,\nteda prostredie vytvárané matkou považuje za svoj domov. Naopak k otcovi ani\nku Švajčiarsku nemá žiadnu citovú väzbu.“. Sťažovateľky tiež poukazujú na to, že maloletá\nje stále kojená, preto je v danom prípade potrebné uprednostniť stabilitu prostredia\na emocionálnu naviazanosť dieťaťa na matku, čo je aj v najlepšom záujme dieťaťa.\n18. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateliek tým, že a) vo veci konajúce súdy\nnenariadili znalecké dokazovanie pre účely posúdenia, či by návratom nebola spôsobená\n\n6\n\nmaloletej psychická ujma, b) došlo k nesprávnemu vyznačeniu dátumu vykonateľnosti\nuznesenia súdu prvej inštancie, keďže namiesto 19. augusta 2019 mal byť správne\nvyznačený dátum vykonateľnosti 20. august 2019, c) konajúce súdy nezistili starostlivo\nskutkový stav veci a d) neprihliadli na záujem maloletého dieťaťa.\n19. Porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy podľa sťažovateliek\nspočíva v tom, že „došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a procesného priestoru\núčastníkov judikovaného ESĽP. Konkrétne tvrdenia preukázané matkou bližšie popísané\nv čl. III ústavnej sťažnosti považoval súd za nepreukázané /domáce násilie, vystavenie\ndieťaťa hmotnej núdzi, nezáujem o dieťa, nemožnosť otca splniť prisľúbené záruky,\nobmedzenie styku otca s dieťaťom/. Naopak tvrdenia otca, ktoré nijako neboli preukázané\nresp. nemali oporu v dôkazných prostriedkoch / vo vzťahu k výživnému, poskytnutých záruk,\nzáujmu o dieťa a ďalšie/ si súd osvojil ako fakty bez akéhokoľvek odôvodnenia, čo ho\nk týmto záverom viedlo.“.\n20. S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd\nrozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia okresného súdu\nv spojení s napadnutým uznesením krajského súdu. Túto požiadavku odôvodňujú tým, že je\nsú názoru, že „za predpokladu, že by nedošlo k odkladu vykonateľnosti uvedeného\nrozhodnutia maloletá by utrpela značnú duševnú ujmu a bola by uvrhnutá do neznesiteľnej\nsituácie bez matky a na území štátu, kam nechce ísť, bola by bez priateľov, bez rodinných\npríslušníkov zo strany matky, ktorí sú bezpochyby jej najbližšími rodinnými príslušníkmi,\nnakoľko by musela vycestovať na územie Švajčiarskej konfederácie a bola by oddelená\nod svojich prirodzených, sociálnych a citových väzieb. U maloletého dieťaťa by sa\nvzhľadom na všetky vyššie popísané skutočnosti rovnako ako aj vzhľadom na šetrenia\nvykonané psychológmi objavila výrazná úzkostná symptomatológia v dôsledku okolností,\nv ktorých by sa maloletá ocitla. Maloletá dnes nie je pripravená na separáciu\nod sťažovateľky, na separáciu od jej rodinných príslušníkov nachádzajúcich sa na území SR\na na separáciu od kamarátskych väzieb, ktoré si úpenlivo vybudovala. Odložením\nvykonateľnosti uvedeného rozhodnutia sa naopak zabráni vzniku ďalšej ujmy u mal.\n\n,\n\nnebude jej zamedzené v styku s matkou tak, ako si to naplánoval otec, maloletá\nnebude zverená do starostlivosti cudzích tretích osôb a maloletá i naďalej zotrvá\n7\n\nv známom a rodinnom prostredí, ktoré vždy nazývala a aj nazýva svojím domovom,\na to až do rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej. V prípade odchodu mal.\nna územie Švajčiarska by už náprava bola len ťažko možná skôr nemožná, nakoľko by sa\ns najväčšou pravdepodobnosťou naplnili obavy sťažovateľky, rovnako ako by v prípade\npríchodu matky s dcérou do Švajčiarska bola maloletá s najväčšou pravdepodobnosťou\nod matky oddelená a matka väzobné stíhaná.“.\n21. V prípade prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľky navrhujú\nustanoviť maloletej opatrovníka,\nsociálnych\n\nvecí\n\na rodiny,\n\nna\n\n, tetu maloletej, eventuálne Úrad práce,\nzastupovanie\n\nv konaní\n\npred\n\nústavným\n\nsúdom,\n\nkeďže s poukazom na okolnosti prerokovávanej veci a konštantnú judikatúru ústavného\nsúdu je sťažovateľka ako zákonný zástupca pri zastupovaní maloletej v predmetnej veci\nv konflikte záujmov s maloletou.\n22. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil porušenie označených práv sťažovateliek napadnutým uznesením krajského súdu,\nnapadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal\nsťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nRelevantná právna úprava\n23. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n25. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\n\n8\n\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n26. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n27. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky\n28. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n9\n\n29. Ústavný súd opakovane pripomína, že jeho úlohou pri rozhodovaní\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).\n30. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetom ústavnej sťažnosti je návrh\nsťažovateliek na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu vo veci medzinárodného\núnosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní v zmysle\nHaagskeho dohovoru.\n31. Dôvodom prijatia Haagskeho dohovoru bol záujem na ochrane detí\nna medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo\nzadržania a vôľa ustanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu\nich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho\ndohovoru).\n32. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu\npodľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase\npred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté\no úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene\n\n10\n\npremiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali\nsúdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré\nzískal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne\nvydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,\nby mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa\na uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu\ndieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení\nnavrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);\nrozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím\no opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,\nresp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.\n33. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru\nje vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou\ndomnienkou, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom\npremiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej\nkrajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,\nkde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých\nprípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.\n34. V konaní o návrate dieťaťa sú všeobecné súdy príslušné na rozhodovanie\no návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru pri posudzovaní existencie dôvodov\nna nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, čl. 13 alebo čl. 20 Haagskeho dohovoru\nvedené snahou o ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva\nna súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými právami\ngarantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v Slovenskej republike ide najmä\no čl. 19 ods. 2 ústavy).\n35. Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim\nprostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci\njeho normatívneho textu nepovšimnutá otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu\ndieťaťa a jeho hmotných práv a na tento účel upravuje výnimky z nariadenia návratu\n\n11\n\ndieťaťa ustanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva\na slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.\n36. Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje štandard ochrany týchto\npráv. Preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenie\nčl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa,\nak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže,\nže existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme\nalebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\n37. Pri posudzovaní napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné nespúšťať\nzo zreteľa účel Haagskeho dohovoru, ktorým je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho\nokamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),\nako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa\nporušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na účely návratového\nkonania je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny jeho obvyklého\npobytu, ak tomu nebránia prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii a aplikácii čl. 13\npísm. b) Haagskeho dohovoru je preto potrebné zohľadňovať účel Haagskeho dohovoru\na aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne okolnosti prípadu,\npretože vo svojej podstate smeruje proti samotnému účelu Haagskeho dohovoru.\n38. Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny\n(aj keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych\na kultúrnych záťaží pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom\nnapätej situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle\nlen jedného rodiča. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej\nči fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017\na následne aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 445/2018 z 19. septembra 2018 uviedol,\nže formulácia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa\ndo krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho nebezpečenstva\n(nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho zo vzniknutej situácie\nv rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo privedenia dieťaťa\n\n12\n\ndo neznesiteľnej situácie (ide o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj\ndieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život\nnevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).\n39. Eliminujúce dôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo\nsvoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa čl. 13\npísm. b) Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko\ndostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne\nneznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti\nvylúčené. Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\npritom nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie,\nktoré nemožno požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci\nP. E. a R. F. proti Portugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku\nz 1. 3. 2016, v ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka\nmaloletého dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej,\naby preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť\nuplatňované striktne (reštriktívne). Ujma, na ktorú poukazuje čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho\nneoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky\nnespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku\nz 19. 7. 2016).\n40. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne posúdenie existencie a výkonu\nopatrovníckeho práva, nesprávne posúdenie dôvodov v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru, nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletej, nedostatočné zistenie\nskutkového stavu, nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov a nedostatok odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia krajského súdu. Po vecnej stránke sťažnostná argumentácia kopíruje\nodvolacie námietky sťažovateľky.\n\n13\n\n41. Reagujúc na sťažovateľkou vznesenú námietku nesprávneho posúdenia\nopatrovníckeho práva otca k maloletej krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia\nuviedol: „Pokiaľ ide o výklad pojmu opatrovnícke právo (uvedený pojem úzko súvisí\ns ustálením obvyklého pobytu maloletej) odvolací súd má za to, že ide o právo, respektíve\nmožnosť a súčasne povinnosť rodiča realizovať výchovu maloletého dieťaťa a týmto\nspôsobom participovať na jeho výchove a starostlivosti. Opatrovníckym právom teda možno\ncharakterizovať právo a súčasne aj povinnosť rodiča vychovávať maloleté dieťa, starať sa\no neho, poskytovať a zabezpečovať mu základné potreby v súvislosti s jeho výchovou\na výživou, a rovnako právo určiť miesto jeho pobytu. Podľa názoru odvolacieho súdu\nv danej veci (vo vzťahu k maloletej\n\n) toto opatrovnícke právo obaja rodičia\n\nrealizovali najprv spoločne a následne (po opustení spoločnej domácnosti zo strany matky)\nmatka výkonom osobnej starostlivosti a otec vo vzťahu k jeho možnostiam. V tomto prípade\nvšak odvolací súd udáva, že ani švajčiarsky súd, ani slovenský súd otcovi neobmedzil jeho\nopatrovnícke právo k maloletej\n\n, ktoré mu vzniklo priamo zo zákona a následne bolo\n\ntransformované do rozhodnutia švajčiarskeho súdu vzťahujúceho sa k výkonu práv otca\nk maloletej (t.j. konkrétne výživné, úprava styku...), pričom vo vzťahu k matke švajčiarsky\nsúd uložil matke povinnosť odovzdať pas dieťaťa s tým, že v dôvodoch rozhodnutia uviedol,\nže matka pobytom v zahraničí zjavne porušuje rodičovské práva otca, ktorý nemôže\nvykonávať právo styku. Ako už súd prvej inštancie uviedol, v danom prípade otec nadobudol\nopatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla\nrozhodnúť o mieste pobytu maloletej\n\n, nakoľko žiaden z rodičov nebol pozbavený\n\nsvojho práva realizovať opatrovnícke právo k maloletej\n\n. V tomto prípade má\n\nodvolací súd za to, že vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli jednoznačne preukázané,\nopatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia, a preto bolo potrebné ku všetkým\nskutočnostiam zistených súdom prvej inštancie prihliadnuť...“\n42. V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd vyhodnotil ako správny\naj postup súdu prvej inštancie, ktorý po zistení, že v predmetnej veci došlo\nk neoprávnenému premiestneniu maloletého, skúmal dôvody, pre ktoré by nebolo možné\nnariadiť návrat maloletého dieťaťa v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. V tejto\nsúvislosti krajský súd uviedol: «V danom prípade sa súd prvej inštancie a súčasne odvolací\n\n14\n\nsúd zaoberal aplikáciou článku 13 písm. b) v zmysle, ktorého súd nemusí nariadiť návrat\ndieťaťa ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho navrátením preukáže, že existuje vážne\nnebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak\npriviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade bolo na matke, aby v rámci konania\nna súde prvej inštancie v tomto konaní predmetné skutočnosti tvrdila a súčasne preukázala.\nV tejto súvislosti je však potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 3Cdo 176/2015, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018,\nz ktorých vyplýva: „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať\nreštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom\nHaagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.\nUjma, ktorá je relevantná, ako dôvod pre nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho\nobvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa\nnútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre),\nale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú\nale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní\no návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené\nskutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na\nktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy\nv zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo\ndieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie;\nrozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde\nmalo dieťa pobyt pred únosom....“ Záver vzťahujúci sa reštriktívnemu výkladu uplatňovania\ncitovanej výnimky potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k Haagskemu dohovoru,\nči prax zahraničných súdov a napokon aj samotný ESĽP. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne\nnebezpečenstvo“ vystavenia duševnej, či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of\nharm“), ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol, že musí\nísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné, či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou\nsituáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný\nvývoj dieťaťa, alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu\npo stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov - strava, ošatenie,\nbývanie a pod. V tomto prípade by mohlo ísť napríklad situáciu, kedy má byť dieťa\n\n15\n\nnavrátené na územie štátu postihnutého vojnou, hladomorom, epidémiou, prípadne rodičovi\nmôžu hroziť sankcie z dôvodu náboženského vyznania... a iné. Ústavný súd uviedol,\nže aj „fyzická, či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu\n„neznesiteľnej situácie“. Uvedené konštatoval Ústavný súd vo svojom Náleze Ústavného\nsúdu; II. ÚS 223/2017-37. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho\nnebezpečenstva v prípade návratu nesie osoba únoscu. Výnimky na nariadenie návratu\nmusia byť uplatňované teda striktne. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že ujma, na ktorú\npoukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia\ndieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie,\nnech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho\nnebezpečenstva. (ESĽP - G.N. v. Poland, no. 2171/14, 19.Júl, 2016). Rovnako tak nie je\nmožné použiť túto výnimku ako dôvod zamietnutia návratu dieťaťa len preto, že jeho\nodlúčenie od rodiča-únoscu by bolo bolestivé, alebo len preto, že návrat by mohol byť\npre samotné dieťa nepohodlný. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) sa týkajú len situácií, ktoré\nidú nad rámec toho, čo možno od dieťaťa rozumne očakávať, aby znieslo (X. Proti Lotyšsku,\nESĽP).\n42. Matka svoje dôvody vzťahujúce sa k aplikácii čl. 13 písm. b) Dohovoru\nodôvodnila na súde prvej inštancie, ako aj v rámci odvolacieho konania tým, že otec a jeho\nrodina si z matky doslova spravili slúžku. Ani po narodení maloletej jej nijako nepomáhali,\nstarostlivosť o dieťa bola sústavne výhradne na pleciach matky (otec dieťa napriek žiadosti\nmatky dcérku nepodržal, nevzal, nekočíkoval, nekúpal atď. ani raz), pričom matku finančne\nvykorisťoval. Napätie vyvrcholilo tým, že otec dieťa matke prvýkrát vzal, avšak nevrátil\npo návrate z prechádzky, kojené 9-mesačné dieťa a odniesol ho na matke neznáme miesto\n(o čom svedčí policajná správa o udalosti z dňa 25.1.2017). Matke bol umožnený styk\ns dieťaťom iba v prítomnosti a bydlisku rodičov otca maloletej. Matka preto bola nútená\nhľadať pomoc v krízovom centre. Otec matku ani dieťa nijako nepodporoval, ponechal\nsi dokonca dávky vyplácané na maloleté dieťa. Otec matku vo Švajčiarskej konfederácii\nneustále prenasledoval, kontroloval, šikanoval a opakovane fyzicky napádal. Do kočíka\nmaloletej dokonca umiestnil dvakrát GPS. Súčasne matka uviedla, že pre maloletú\nje preferenčným rodičom, na ktorú je maloletá naviazaná a ich odlúčenie by maloletej\nspôsobilo jednoznačne psychickú ujmu. Matka má za to, že aj z týchto dôvodov nie je možné\n\n16\n\nnariadiť návrat maloletej\n\n. Súčasne matka zdôraznila, že medzi maloletou a otcom\n\nje jazyková bariéra, nakoľko maloletá neovláda nemecký jazyk, matka súčasne poukázala\nna dlh na výživnom a z tohto dôvodu poukázala na nezodpovedný prístup otca k plneniu si\nrodičovských povinností. Matka taktiež zdôraznila, že záväzok otca, ktorý prijal súd prvej\ninštancie vzťahujúci sa k zabezpečeniu podmienok pre bezproblémový návrat maloletej\na to na jeho náklady zabezpečiť samostatné bývanie pre matku a maloletú na obdobie\nšiestich mesiacov od faktického návratu maloletej s matkou v obci\n\nsa javí\n\nako dôveryhodný, práve z dôvodu absencie príjmu otca. Toto všetko matka uviedla\nako dôvody pre aplikáciu výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Dohovoru. Odvolací súd v tejto\nsúvislosti poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09\nz 26. novembra 2013, rovnako ako matka vo svojom odvolaní, avšak z predmetného\nrozhodnutia je možné aplikovať na tento prípad iba tú časť, ktorá sa venuje aplikácii\nHaagskeho dohovoru, avšak nie tú časť rozhodnutia, ktorá sa venuje aplikácii Nariadenia\nBrusel II, konkrétne článku 11 ods. 4, pretože v danom prípade Nariadenie Brusel II pre\nabsenciu obvyklého pobytu maloletej v členskom štáte Európskej únie nie je možné použiť.\nV uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa\nv konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania\nv prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil\nod skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania\no návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí byť pre účely\nnávratového konania interpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20\nHaagskeho dohovoru, ktoré musia byť vykladané reštriktívne. Súd je však povinný reálne\na explicitne sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku\nz nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť hodnotené v rámci čl. 8 Dohovoru.\nSúdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo\nmohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine\nobvyklého pobytu. Iba súdom v mieste obvyklého miesta pobytu dieťaťa prináleží právo\nskúmať rodinnú situáciu, čo je aj v súlade s európskou judikatúrou a výkladom. Hĺbkovou\nanalýzou rodinných pomerov sa zbytočne predlžuje konanie, ktorého dĺžka je striktne\nurčená nielen Haagskym dohovorom, ale i Civilným mimosporovým poriadkom a dieťa si\npostupne zvyká na nové prostredie namiesto toho, aby žilo v mieste obvyklého pobytu\n\n17\n\naj so svojím druhým rodičom. Odvolací súd v tomto prípade má za to, že žiadne dôvody\ntvrdené matkou pre nenariadenie návratu (výnimky citované v článku 13 písm. b)\nDohovoru) neboli súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom zistené, nakoľko ani jeden\nz týchto dôvodov uvádzaných matkou v rámci podaného nenapĺňa existenciu vážneho\nnebezpečenstva. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nezistil žiadne vážne\nnebezpečenstvo, ktoré by reálne maloletej\n\npri nariadení návratu na územie\n\nŠvajčiarskej konfederácie hrozilo, práve naopak prostredníctvom poskytnutia záruky\nzo strany otca má maloletá zabezpečené spolu s matkou bývanie na území Švajčiarskej\nkonfederácie (je vecou otca, akým spôsobom uvedené skutočnosti zabezpečí, aj pri strate\npríjmu), má prostredníctvom otca zabezpečené výživné, môžu jej byť adekvátne vyplácané\npríslušné sociálne dávky a nezanedbateľným nie je ani fakt, že príslušnými švajčiarskymi\nsúdmi je rozhodované o úprave práv a povinností k maloletej\n\n, nakoľko iba\n\nšvajčiarsky súd má v danej veci právomoc konať a rozhodovať o právach a povinnostiach\nk maloletej.\n\nPreto\n\nžiadna\n\nzo\n\nskutočností\n\ntvrdená\n\nmatkou\n\nnenaplnila\n\nvýnimky\n\npre nenariadenie návratu maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie. V tomto prípade\nje možné konštatovať, že dôvody uvádzané matkou pre nenariadenie návratu sú iba bežnými\nkonfliktmi medzi rodičmi, a taktiež ich možno vyhodnotiť ako vyhrotenie vzájomných\nkonfliktných vzťahov rodičov. Ani jeden z týchto dôvodov nenapĺňa znaky vážneho\nnebezpečenstva pre maloletú\n\npri nariadení návratu maloletej na územie Švajčiarskej\n\nkonfederácie. Pri výklade týchto dôvodov pre nenariadenie návratu, ktorý matka\ninterpretuje prostredníctvom podaného odvolania, by totiž aplikácia článku 3 Haagskeho\ndohovoru (t.j. nariadenia návratu za splnenia podmienok) strácala svoj význam a v podstate\npri každej jednej situácii, respektíve nezhode rodičov a vyhrotených vzťahoch, ktoré sú\npri realizácii premiestnenia maloletého dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča bežné,\nnebolo by možné takýto návrat nikdy nariadiť. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil,\nže neboli dané výnimky v zmysle ustanovenia čl. 13 písm. b) Dohovoru.»\n43.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nvyhodnotil\n\nako\n\nnedôvodné\n\naj\n\nnámietky\n\nsťažovateľky\n\no nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a nedostatku odôvodnenia uznesenia\nokresného súdu, keď uviedol:\n\n18\n\n„43. Vo vzťahu k námietke matky o nevykonaní všetkých ňou navrhovaných dôkazov\n(znalecký posudok, respektíve zabezpečenie príslušného orgánu Švajčiarskej konfederácie\nvzťahujúce sa k informáciám o sociálnom prostredí maloletej), odvolací súd poukazuje\nna nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať\nvšetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej\ninštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení\nrozhodnutia sa vysporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými oboma rodičmi\nv konaní. V súvislosti s námietkou matky, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú\nprípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,\nktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.), odvolací súd poukazuje na\nustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom mimosporovom konaní\npredmetný odvolací dôvod nie je možné použiť. Na záver odvolací súd udáva, že v danom\nprípade je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť čo v najkratšom čase (bezodkladne) na\nzáklade skutočností zistených súdom prvej inštancie, a nie vykonávať siahodlhé\ndokazovanie vo veci, pričom zbytočne dôjde k predĺženiu času, čo je v danom prípade (v\nprípade návratového konania) neprípustné. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd\nuznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).\n44. Na záver odvolací súd udáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú\nodpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných\núčastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj\nnapr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci\nVojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).“\n\n19\n\n44. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení skúmal všetky\nrelevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletej na územie\nŠvajčiarskej konfederácie a na všetky pre vec podstatné otázky dal dostatočnú odpoveď.\nDospel k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej bezprostredne pred premiestnením\nbola Švajčiarska konfederácia [čl. 3 písm. a) Haagskeho dohovoru], a poukázal na skutkové\nokolnosti a kritériá, na základe ktorých dospel k tomuto záveru. Vysporiadal sa s otázkou,\nči premiestnenie maloletej na územie Slovenskej republiky predstavovalo porušenie\nopatrovníckeho práva – uviedol, že opatrovnícke právo k maloletej nadobudol navrhovateľ\nzo zákona – narodením maloletej ako jej otec a zároveň manžel sťažovateľky. Uviedol\nskutkové okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že navrhovateľ svoje opatrovnícke\nprávo voči maloletej aj reálne vykonával, a taktiež uviedol okolnosti, z ktorých je zrejmé,\nže navrhovateľ sa s premiestnením a zadržiavaním maloletej na území Slovenskej republiky\nnezmieril a ani s ním nesúhlasí [čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru]. Vysporiadal sa\naj s otázkou, či je daná existencia dôvodov, pre ktoré by nenariadil návrat maloletej,\nkonkrétne existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo\nduševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, no sťažovateľkou uvádzané\ndôvody vyhodnotil tak, že tieto nenapĺňajú znaky vážneho nebezpečenstva pre návrat\nmaloletej do krajiny obvyklého pobytu v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\na predstavujú len bežné konflikty medzi rodičmi a vyhrotenie ich vzájomných konfliktných\nvzťahov. Vychádzal pritom z riadne zisteného skutkového stavu, aplikujúc relevantnú\njudikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu, ako aj ESĽP. Odôvodnenie napadnutého\nuznesenia krajského súdu k výkladu a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\ntak ústavný súd vníma ako dostatočné a presvedčivé aj z hľadiska celého radu námietok,\nktoré sťažovateľky v podanej ústavnej sťažnosti uplatňovali [napr. násilie páchané\nna sťažovateľke, hrozba vystavenia dieťaťa hmotnej núdzi, resp. nezáujem otca o maloletú\nako dôvody na nenariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu v zmysle čl. 13\npísm. b) Haagskeho dohovoru].\n45. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zastáva názor,\nže krajský súd primerane, zrozumiteľne a vnútorne konzistentným spôsobom reagoval\nna všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní vychádzal\n\n20\n\nz účelu Haagskeho dohovoru, ktorý sleduje dosiahnutie najlepšieho záujmu dieťaťa\nv spojení s jeho okamžitým navrátením do krajiny obvyklého pobytu. Ústavný súd\nkonštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu a závery v ňom prezentované sú\nústavne udržateľné a spĺňajú nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí\nvšeobecných sudov, a nie je ich možné označiť ako arbitrárne a svojvoľné. Z tohto pohľadu\nnámietky sťažovateliek týkajúce sa vecnej nesprávnosti rozhodnutia, právneho posúdenia\nveci a nedostatkov pri zisťovaní a ustálení skutkových okolností prípadu (vyvolaného najmä\nnevykonaním potrebného dokazovania, nesprávnym vyhodnotením dôkazov) nemohol\nústavný súd akceptovať. Krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného\nhľadiska jasným a primerane dostatočným i zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých\ndôvodov pri rozhodovaní vychádzal. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení\nHaagskeho dohovoru krajským súdom rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení. Ústavný\nsúd preto nemá z ústavného hľadiska relevantné výhrady proti záverom krajského súdu\no potvrdení uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého\npobytu.\n46. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet\nžiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením\noznačených (základných) práv sťažovateľky, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa\n§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n47. Nad rámec veci poukazuje ústavný súd aj na to, že je sčasti vecou sťažovateľky,\naby svojím konaním eliminovala negatívne dôsledky návratu maloletej na územie\nŠvajčiarskej konfederácie. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že\nvo Švajčiarskej konfederácii bude mať sťažovateľka spolu s maloletou zabezpečené bývanie\n(na čo sa otec maloletej zaviazal, pozn.). Pokiaľ ide o negatívne následky, ktoré\nsťažovateľke podľa jej vlastného vyjadrenia hrozia vo Švajčiarskej konfederácii, tieto nijako\nbližšie nepreukázala a zároveň niektoré dôsledky, ak by nastali, by boli dôsledkom jej\nvlastného konania, preto v zásade sa na ne nemôže odvolávať. Je potrebné rešpektovať\naj záujem maloletej na kontakte s otcom – navrhovateľom a jeho opatrovnícke právo\n(právo styku) nemožno ignorovať a eliminovať. Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú\n\n21\n\nrámec konania o návrate, t. j. úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,\nodôvodnenosť skutočností uvedených v trestnom oznámení navrhovateľa voči sťažovateľke,\nbudú nepochybne riešiť príslušné orgány Švajčiarskej konfederácie.\nIII.2 K ústavnej sťažnosti maloletej\n48. Ústavný súd konštatuje, že spolu s ústavnou sťažnosťou mu bolo doručené\nsplnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie sťažovateľky, ako aj maloletej\npred ústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udelila\nsťažovateľka – matka maloletej ako jej zákonná zástupkyňa na zastupovanie maloletej pred\nústavným súdom. Uvedené splnomocnenie v časti, ktorou advokáta splnomocňuje\nna zastupovanie sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa maloletej, ústavný súd nemôže\npovažovať (vzhľadom na okolnosti a špecifické črty posudzovanej veci) za prípustné\nv tomto konaní pred ústavným súdom. Matka maloletej je totiž v posudzovanom prípade\nvo vzťahu k jej oprávneniu ako zákonnej zástupkyne udeľovať splnomocnenie právnemu\nzástupcovi na zastupovanie svojej maloletej dcéry v konaní pred ústavným súdom na účel\ndomáhania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj prospech v konflikte záujmov. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Žiadny\nz rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých\nby mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi\nmaloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví\nmaloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone\nzastupovať.“.\n49. Z uvedeného vyplýva, že maloletej sťažovateľke\n\nby v prípade\n\nprijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd musel ustanoviť opatrovníka, ktorý\nby ju v konaní pred ústavným súdom zastupoval na účely prípadného odstránenia rozporu\nzáujmov medzi sťažovateľkou a maloletou. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odmietol\nústavnú sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,\nje ale zjavné, že aj po prípadnom ustanovení opatrovníka by nemohol ústavnej sťažnosti\n\n22\n\nmaloletej\nsťažovateľky\n\nz rovnakých dôvodov ako odmietol ústavnú sťažnosť\n(matky\n\nmaloletej)\n\nvyhovieť.\n\nZ\n\nuvedených\n\ndôvodov\n\nústavný súd\n\npri predbežnom prerokovaní vyhodnotil ústavnú sťažnosť maloletej\nako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde odmietol.\n50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho\ndôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateliek (vrátane návrhu\nna nariadenie dočasného opatrenia), a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. novembra 2019\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "navrátenie do krajiny obvyklého pobytu", "občianske súdne konanie-Civilný mimosporový poriadok", "dieťa-záujem dieťaťa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1f6b1a1-1baf-492b-9559-a89904a03b63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 445/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 445/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1"}, {"guid": "ussr:111c7da7-d003-43ac-98bb-fa4eb17a87e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.93.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 93/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018 z 28. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-28", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.93.2018.1"}, {"guid": "ussr:e64a471d-69d5-40f2-8ea3-3b283e82425e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 223/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 223/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1"}, {"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "b5425cc3-573b-4171-b4ef-23e2432555a4:2ac026be-45f6-4691-a80d-34514cb4d1cf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1118208552.3", "spisova_znacka": "20CoP/98/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/98/2019 z 23. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1118208552.3"}, {"guid": "cfa47cb7-1696-4479-8cca-c6ac4132a81d:c5092a2f-fe5b-4559-92ba-ce2b6bc08c91", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1118208552.2", "spisova_znacka": "20CoP/171/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/171/2018 z 25. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-11-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1118208552.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8cf2200b-7b37-4d64-b578-bf13d56979bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2025 z 3. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1"}, {"guid": "ussr:bd567d65-3b42-4674-ad3b-dd5a3b900e6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 526/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 526/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1"}, {"guid": "ussr:1c58c960-e217-42fb-9a1d-fa8e775cbd17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 387/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 387/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1"}, {"guid": "ussr:25a6e704-e73b-44ca-9fff-3b389625fee3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.98.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 98/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.98.2021.2"}]}