{"guid": "ussr:714b35d6-147c-4662-bdac-fb266bdb695f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2018 z 17. 10. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 322/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2018-10-17", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/714b35d6-147c-4662-bdac-fb266bdb695f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 322/2018-44\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2018\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu\nSergeja Kohuta (sudca spravodajca) o prijatej sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou Zathurecky InPaRtners, s. r. o.,\nKláry Jarunkovej 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Eugen Záthurecký,\npre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd „uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa\n09.05.2018, ktorým súd rozhodol, že sťažovateľ je povinný nahradiť žalovanému trovy\nkonania“, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 54/2017\nz 27. februára 2018 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\ndomáhať sa zákonom\n\nustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Obdo 54/2017 z 27. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 54/2017\nz 27. februára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nuhradiť\n\ntrovy konania v sume 488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem\neur a trinásť centov), a to na účet advokátskej kancelárie Zathurecky InPaRtners, s. r. o.,\nKláry Jarunkovej 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 322/2018-16 z 20. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 54/2017 z 27. februára 2018.\nSťažovateľ uviedol, že sa žalobou podanou na Okresnom súde Košice I (ďalej\naj „okresný súd“) domáhal určenia povinnosti žalovanému zdržať sa výroby a montáže\npoštových schránok, ktoré sú zameniteľné s poštovými schránkami, ktoré vyrába a predáva\non, a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,92 € a úrokov z omeškania. Okresný\nsúd rozsudkom sp. zn. 27 Cb 96/2005 z 11. decembra 2013 žalobe vo výroku 1 vyhovel\n\n2\n\na vo výroku 2 priznal sťažovateľovi právo na zaplatenie sumy 16 596,96 €. V prevyšujúcej\nčasti žalobu zamietol.\nKrajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Cob 12/2014494 z 27. júna 2014 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie\ns tým, že pre rozhodnutie vo veci je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia, keď už\nuplynula ochranná doba priemyselných vzorov žalobcu (sťažovateľa), a tak mal súd\nposudzovať len sťažovateľom tvrdené nekalosúťažné konanie.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 27 Cb 96/2005 z 23. februára 2016 žalobu zamietol\ns odôvodnením, že sťažovateľ nekonkretizoval, v čom vidí rozpor konania žalovaného\ns dobrými mravmi. Súd prvej inštancie žalobu zamietol vrátane nároku na nemajetkovú\nujmu požadovanú sťažovateľom.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 4 Cob 56/2016-736 z 29. decembra 2016 potvrdil\nrozhodnutie prvostupňového súdu s tým, že rozsudok v napadnutých výrokoch nie je\nnepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote podľa\n§ 427 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „CSP“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil podľa § 421 ods. 1\npísm. a) a b) CSP a zároveň podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ (sťažovateľ) napadol\ndovolaním rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu z dôvodov podľa § 431 a § 432\nCSP.\nNajvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, keď nezistil vadu konania\n(nepreskúmateľnosť rozhodnutia) tak zásadného charakteru, že by zakladala prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Prípustnosťou dovolania z dôvodov podľa § 421 ods. 1\npísm. a) a b) CSP sa najvyšší súd nezaoberal s poukazom na viazanosť právnymi závermi\nvyjadrenými v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla\n2017 (ďalej aj „uznesenie veľkého senátu“), v zmysle ktorého „kumulácia dôvodov\nprípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná“. So zreteľom na už\nuvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne\nneprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.\n\n3\n\nDovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo podľa sťažovateľa pripravované\nv priebehu mesiaca apríl 2017 a podané v predposledný deň zákonnej lehoty 2. mája 2017.\nV rámci dovolania boli štandardne uplatnené oba zákonné dôvody prípustnosti dovolania\npodľa § 420 a § 421 CSP. Práve v tomto čase (19. apríla 2017) bolo vydané uznesenie\nveľkého senátu najvyššieho súdu, ktoré sa stalo verejne dostupným až v druhej polovici\nmája 2017 zverejnením na webovej stránke najvyššieho súdu. Uznesenie veľkého senátu\nnajvyššieho súdu s účinkami ergo omnes zásadným spôsobom obmedzilo procesné\npodmienky na uplatnenie dovolania bez toho, aby osoba podávajúca dovolanie v dobe pred\nzverejnením uznesenia mala možnosť o tejto zásadnej zmene vedieť a podanie primerane\nupraviť.\nPo zistení a vyhodnotení účinkov uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu\ndovolateľ neodkladne reagoval 1. júna 2017 späťvzatím dovolania v časti odôvodnenej\npodľa § 420 písm. f) CSP, keďže za významnejšie považoval dôvody uplatnené podľa § 421\nCSP. Najvyšší súd však v konaní o dovolaní tento procesný úkon posúdil ako zmenu\ndovolacích dôvodov, ktorá je v zmysle § 434 CSP po uplynutí lehoty na dovolanie\nneprípustná.\nSťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane\npráva na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozhodnutím o dovolaní vydaným v spojení s uznesením veľkého senátu\nnajvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bolo vydané v spojení a na základe uznesenia\nveľkého senátu najvyššieho súdu, v ktorom bol vyslovený právny názor o neprípustnosti\nkumulácie dôvodov dovolania podľa § 420 a § 421 CSP. Tento právny názor veľkého\nsenátu bol pre dovolací súd v čase rozhodovania záväzný v zmysle § 48 ods. 3 CSP, a preto\nje primárne nevyhnutné zaoberať sa otázkou súladu uznesenia veľkého senátu najvyššieho\nsúdu, keď od vyriešenia tejto otázky je priamo závislé i posúdenie ústavnej (ne)konformity\nsťažnosťou napadnutého rozhodnutia o dovolaní.\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva\nna prístup súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné právo\n\n4\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n5Obdo/54/2017, zo dňa 27.02.2018 porušené.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Obdo/54/2017, zo dňa\n27.02.2018, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (4. septembra 2018) sťažovateľ doručil návrh\nna rozhodnutie o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\nII.\nNa výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka najvyššieho\nsúdu. Vo vyjadrení č. k. KP 3/2018-53, doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2018,\nspochybnila\n\nsťažovateľa\n\nkeďže uznesenie\n\nveľkého\n\nako\n\noprávnenú\n\nsenátu\n\nosobu\n\nna\n\npodanie\n\nústavnej\n\nsťažnosti,\n\nobčianskoprávneho\n\nkolégia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 nebolo vydané v konaní, v ktorom by sťažovateľ\nvystupoval ako strana sporu.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že v čase spísania dovolania nemohol\npredpokladať závery veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, uviedla,\nže tento argument nemôže obstáť, pretože nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak\nformulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne): «„Vychádza sa\nz prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene\njudikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu,\niba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno\nobmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome\naplikovať judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné\naplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie\n\n5\n\nzmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem“ (viď\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018, sp. zn. 3Cdo/198/2017,\nbod 18). Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017, ktoré bolo pre o dovolaní rozhodujúci\nsenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 50 s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2\nZákladných princípov Civilného sporového poriadku a najmä s poukazom na ustanovenie\n§ 48 ods. 3 prvá veta C. s. p. záväzné.»\nPredsedníčka najvyššieho súdu ďalej poukázala na túto skutočnosť: «... sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti tvrdil, že jeho dovolanie bolo podané dňa 2. mája 2017. Na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (https://www.nsud.sk/zasadnutie-velkehosenatu/) bola už dňa 20. apríla 2017 (teda 12 dní pred podaním dovolania sťažovateľa)\nzverejnená tlačová správa o prijatí uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017. V tejto\ntlačovej správe bol zároveň uvedený aj prijatý právny záver, podľa ktorého „je neprípustné,\naby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň\npodľa § 420 aj § 421 C. s. p.. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie, že jeho dovolanie\nje prípustné podľa § 420 a tiež § 421 C. s. p., dovolací súd sa obmedzí na posúdenie\nprípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia § 420 písm. a/ až f/ C. s. p.. Právny názor\nvyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3\nC. s. p.).“\nZ uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca spisujúci dovolanie,\nmusel mať už v čase jeho spísania vedomosť o predmetnom rozhodnutí veľkého senátu\na o právnych záveroch v ňom prijatých. Napriek tejto skutočnosti dovolateľ predmetný\nprávny záver veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky napriek jeho záväznosti (§ 48 ods. 3 C. s. p.) nerešpektoval a v dovolaní uviedol\ndovolací dôvod podľa ustanovenia § 431 C. s. p. a zároveň aj dovolací dôvod podľa\nustanovenia § 432 C. s. p.. Teda už pri spisovaní dovolania muselo byť sťažovateľovi\nzrejmé, že dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní obmedzí na skúmanie prípustnosti\ndovolania výlučne podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. (ním namietaných vád\nzmätočnosti) a nebude skúmať prípustnosť podaného dovolania z hľadiska prípustnosti\ndovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.\n\n6\n\nPritom poukazujeme na znenie ustanovenia § 48 ods. 3 prvá veta C. s. p., podľa\nktorého právny záver vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu\nzáväzný. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5O pri rozhodovaní o dovolaní\nsťažovateľa postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou. Podľa ustálenej\nrozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom základné právo na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná\nvo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom sporovom\nkonaní tak. ako tomu bolo v posudzovanom prípade (rovnako aj II. ÚS 122/05,\nIII. ÚS 591/2013).\nV neposlednom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd\nSlovenskej republiky (jeho všetky tri v tom čase pôsobiace senáty) v čase rozhodovania\ndovolacieho súdu v posudzovanej veci považoval za ústavne súladné rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vydané na základe záverov uznesenia\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 19. apríla 2017, sp. zn. 1VCdo/2/2017 (viď napr. I. ÚS 380/2017, I. ÚS 490/2017,\nII. ÚS 465/2017, II. ÚS 512/2017 a III. ÚS 614/2017).\nNásledne, t. j. po právoplatnosti napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 27. februára 2018, sp. zn. 5Obdo/54/20l7, Ústavný súd Slovenskej republiky\ndospel v uznesení z 25. apríla 2018, sp. zn. Plz. ÚS 1/2018 k opačnému právnemu názoru,\nktorý bol následne prezentovaný aj v jeho nálezoch sp. zn. I. ÚS 643/2017 a IV. ÚS\n49/2018.\nZ uvedených dôvodov preto ponechávame na Ústavnom súde Slovenskej republiky,\naby posúdil, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo napadnutým uznesením k zásahu\ndo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dohovoru. Pritom však zastávame názor,\nže je potrebné, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pristupoval ku každému jednému\nprípadu - kedy bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu vydané\nna základe záväzného právneho názoru vyplývajúceho z uznesenia veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017 - individuálne\na prihliadal aj na skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení (napr. objektívna vedomosť\no právnych záveroch vyslovených v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\n\n7\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017 v čase\nspísania dovolania sťažovateľa).»\nNajvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.\nK vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ listom doručeným\nústavnému súdu 4. septembra 2018. V jeho podstatnej časti uviedol:\n«Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv\n(bod 2) napadnutým uznesením Najvyššieho súdu SR je založená na tvrdení, že ak Najvyšší\nsúd SR odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal prípustnosťou a\ndovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, a to i napriek tomu, že\nsťažovateľ považoval za primárny dovolací dôvod (odôvodnenie prípustnosti dovolania)\nrozpor napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj okresného súdu s ustálenou\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu, je takéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné.\nVšeobecný súd musí vykladať ustanovenia vzťahujúce sa na vec v súlade s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom ustanovení nemožno toto\na ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto\nhľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov\nprihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam\na oprávneným záujmom účastníkov konania (napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07).\nKaždé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,\nje porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).\nSúlad napadnutého uznesenia s dočasne platným uznesením veľkého senátu nemôže\nkonvalidovať rozpor napadnutého uznesenia s Ústavou SR a so zákonom.\nPredmetom posúdenia zo strany Ústavného súdu SR je otázka, či je z ústavného\nhľadiska udržateľný taký prístup Najvyššieho súdu SR ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,\nv zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia\n§ 420 CSP, ako aj § 421 CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí\nlen na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\nK tejto otázke prijal Ústavný súd SR uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla\n2018 zjednocujúce stanovisko v znení: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\n\n8\n\nprípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku,\nako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska\n§ 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.“\nÚstavný súd SR v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:\n„Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva obmedzenie,\nktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie\nz dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu\nprípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací\ndôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania\na rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi\nneupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava\nje v tomto smere jasná a jednoznačná.“\nPrijaté\n\nzjednocujúce\n\nstanovisko\n\nústavného\n\nsúdu\n\nje\n\nplne\n\naplikovateľné\n\naj v prerokovávanej veci a sťažovateľ naň v plnom rozsahu poukazuje.»\nIII.\nSťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 54/2017\nz 27. februára 2018, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie vo veci vedenej\nna Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 27 Cb 96/2005.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol:\n«Pokiaľ dovolateľ uvádza, že netrvá na podanom dovolaní v časti odôvodnenia\nprípustnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p., dovolací súd tento úkon posúdil ako zmenu\nuplatnených dovolacích dôvodov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 434\nC. s. p., v zmysle ktorého možno dovolacie dôvody meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty\nna podanie dovolania. Dovolací súd je zároveň viazaný dovolacími dôvodmi tak, ako boli\nobsahovo vymedzené v dovolaní (§ 440 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ zmení dovolacie dôvody\npo skončení lehoty na podanie dovolania, dovolací súd nie je oprávnený k takto uplatneným\ndôvodom prihliadnuť, pretože posudzuje dovolanie z obsahového hľadiska podľa stavu,\n\n9\n\nv ktorom sa nachádzalo v okamihu, keď lehota na podanie dovolania, ohraničujúca zároveň\naj možnosť zmeny alebo rozšírenia dovolacích dôvodov, uplynula. Pre úplnosť dovolací súd\nuvádza, že v tomto smere aplikácia ustanovenia § 446 C. s. p. neprichádza do úvahy.\nUvedené ustanovenie upravuje možnosť dovolateľa vziať dovolanie späť (v celom rozsahu,\nalebo čiastočne) len z hľadiska rozsahu, v akom sa rozhodnutie odvolacieho súdu napáda\ndovolaním a nevzťahuje sa na úpravu dovolacích dôvodov, (pozri tiež uznesenie najvyššieho\nsúdu z 22. novembra 2017, sp. zn. 1 Obdo/19/2017)...\nVzhľadom na uvedené, pristúpil dovolací súd k posúdeniu prípustnosti dovolania\nžalobcu, v akom sa (z obsahového hľadiska) nachádzalo v čase, kedy žalobcovi uplynula\nlehota na podanie dovolania, t. j. 3. mája 2017.\nV zmysle § 419 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je\nproti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie\n(úspešne) napadnúť dovolaním.\nPodľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal\nza ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo\nkonanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...\nDovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje okrem ustanovenia § 420 písm. f/\nC. s. p. aj z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., teda vyvodzuje ho súbežne z dvoch dôvodov.\nOtázku, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri sebe z § 420 C. s. p.\na z § 421 C. s. p. riešil veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení\nz 19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017. Právny názor vyjadrený v tomto rozhodnutí je\nv zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 C. s. p. pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Veľký senát\n\n10\n\nvo vyššie uvedenom uznesení dospel k záveru, že „so zreteľom na povahu a procesné\ndôsledky každej z vád zmätočnosti vedie súbežné uplatnenie oboch dôvodov prípustnosti\ndovolania (§ 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.) k tomu, že dovolací súd sa obmedzí výlučne\nna skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p. Pokiaľ by postupoval inak\n(a skúmal opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu ešte aj podľa § 421 C, s. p.),\nprehliadal by zreteľné vnútorné protirečenie argumentácie samotného dovolateľa, ktoré\nspočíva v tom, že dovolateľ poukazujúci na nesprávne právne posúdenie súbežne tvrdí\nexistenciu takého mimoriadne závažného a neprehiadnuteľného dôvodu (existenciu vady\nzmätočnosti), pre ktorý napadnuté rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané. I keby bola\nv niektorom odvolacom konaní riešená právna otázka mimoriadne zaujímavá, aktuálna\na pre prax všeobecných súdov osobitne významná, ktorá bola prípadne odvolacím súdom\nspracovaná na najvyššej odbornej úrovni, nemôže byť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré\nvôbec nemalo byť vydané (lebo došlo k vade zmätočnosti uvedenej v § 420 C. s. p.),\npodkladom pre najvyšším súdom uskutočnené posúdenie z hľadiska toho, či došlo k odklonu\nriešenia tejto otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.\na/ C. s. p.), alebo či ide o otázku dosiaľ nevyriešenú dovolacím súdom (§ 421 ods. 1 písm. b/\nC. s. p.), alebo či je táto otázka dovolacím súdom riešená rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/\nC. s. p.)“. Veľký senát uzavrel, že: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 a § 421 C. s. p. je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p.“.\nSenát 5O najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom;\nrozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa ustanovenia\n§ 420 písm. f/ C. s. p. (nezaoberal sa teda prípustnosťou dovolania z hľadiska § 421 ods. 1\npísm. a/ a b/ C. s. p.).\nVyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p. zakladá prípustnosť a zároveň\ndôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany\nnadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva\nna spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný\npostup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú\nslúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v súdnom konaní, ktoré sa vymyká nielen\n\n11\n\nzákonnému, ale ja ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany.\nZ argumentácie žalobcu obsiahnutej v dovolaní vo vzťahu k prípustnosti a\ndôvodnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p. vyplýva, že dovolateľ namieta\nporušenie ním označených práv tým, že odvolací súd (a tiež súd prvej inštancie) sa v\nnapadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nezaoberal s jeho podstatnou argumentáciou.\nUž dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť\ndovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality\nodôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania\nmajúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vada\ntejto povahy nebola považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S tým\nnázorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015\na I. ÚS 547/2016).\nNa zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,\nprávna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Podľa právneho názoru vec\nprejednávajúceho senátu sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,\nktorá nadobudla účinnosť od 1. júla 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska;\nvzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne aj po uvedenom dni.\nV danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety\nstanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len\ncelkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,\nkeď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok\nz roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“\n\n12\n\n(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku\nodvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery;\nmedziiným\n\nuviedol,\n\nčo\n\nbolo\n\npredmetom\n\nodvolacieho\n\nprieskumu,\n\nzaoberal\n\nsa\n\nopodstatnenosťou žalobcom uplatnených nárokov z ochrany proti nekalej súťaži... Podľa\npresvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku\nnáležitosti v zmysle § 220 C. s. p. a žalobca neopodstatnene namieta existenciu vady\nv zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. Za vadu uvedenú v tomto ustanovení nemožno považovať to,\nže odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.»\nIV.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nÚstavný súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia\nsp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, z ktorého vyplýva:\n„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP\nje neprípustná.\n46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len\nna posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\n46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/\naž f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie\nprípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto\nustanovení uvedená na prednejšom mieste.“\n\n13\n\nÚstavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke\nústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä\nna podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017\nz 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018\n(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nÚstavný súd svoje zjednocujúce stanovisko takto odôvodnil:\n«Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP by uplatnenie niektorého\ndôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný\ndovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava\nje v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd\npri rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia\nje určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n\n14\n\nJe ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.\nZ právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi\npovinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že\ndovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421\nCSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej\núprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)\nzákonom, a nie názorom de lege ferenda.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý\nmôže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho\nslovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden\nz nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí\nnielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný\nsporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\nPrílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu\n(m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 64/2018).\nÚstavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\nprávneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429\nods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok\n\n15\n\nminimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred\nzneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\nPrvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie súdu,\npri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez právneho\ndôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach platného\nprávneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (DRGONEC, J. Ústava\nSlovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,\nak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,\nže právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok\nESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70,\nbody 35 ‒ 36).\nExistenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak\nhlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,\npotom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (SVÁK, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a\nformalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol\nnarušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie\n\n16\n\nsledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane\nproti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).\nAk veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania\na pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým právo\ndovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\nPrijaté\n\nzjednocujúce\n\nstanovisko\n\nústavného\n\nsúdu\n\nje\n\nplne\n\naplikovateľné\n\naj v prerokovávanej veci sťažovateľa a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.\nZ tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní\nuplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP,\nako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 420 ods. 1 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľa domáhať\nsa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [obdobne\nII. ÚS 64/2018 (bod 1 výroku tohto nálezu)].\nNa dôvažok ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené\nv uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla\n2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska\npredloženej právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát\nk odlišnému právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017,\na to k názoru, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.\nprípustná je.“\nKeďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd\ntoto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)\n\n17\n\na vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].\nV ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom\nústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním advokátom JUDr. Eugenom Záthureckým v konaní pred ústavným súdom.\nÚstavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)\npriznal sťažovateľovi úhradu trov jeho právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby\nv roku 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 460,50 € (jeden úkon v sume\n153,50 €). K tomu priznal tri režijné paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume\n27,63 € (jeden paušál v sume 9,21 €). Ústavný súd celkovo priznal sťažovateľovi úhradu\ntrov právneho zastúpenia v sume 488,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\nVo vzťahu k návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia\nnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že ho sťažovateľ doručil\naž po predbežnom prejednaní sťažnosti, pričom podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde\ndoručením nálezu dočasné opatrenie zo zákona zaniká, rozhodovať o ňom v rámci\nrozhodnutia vo veci samej bolo už bez právneho významu (bod 4 výroku tohto nálezu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. októbra 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "vykonateľnosť-odklad", "dovolanie-dovolacie dôvody", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Obdo/54/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:33bf9782-3e96-40e8-b7b5-4ec156055022", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/2018 z 14. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2"}, {"guid": "ussr:db0e7238-3302-43a2-ac9e-562cde1ffd4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:f134b0a3-cfb4-4526-8d1c-9632febfca64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.614.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 614/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 614/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.614.2017.1"}, {"guid": "ussr:0c471ba9-eecf-48e3-bbb7-2c55a7981ef9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.490.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 490/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 490/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.490.2017.1"}, {"guid": "ussr:cec275c7-4d97-4765-a6fa-5baefa8a323d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.512.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.512.2017.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:75fa14e1-2596-4570-b8df-28d997946bb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.380.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2017 z 19. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-19", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.380.2017.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "42c610c7-0a5b-4782-9985-954d6c8f5254:06b1266f-cad0-4bcc-9b62-d5578b4e793e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7205202147.1", "spisova_znacka": "5Obdo/54/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/54/2017 z 26. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7205202147.1"}, {"guid": "d8e57dbd-5c0b-4195-814d-4730d1f2b487:c85d528c-7121-47e0-975d-9b406372a627", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7205202147.6", "spisova_znacka": "4Cob/56/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/56/2016 z 28. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-12-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7205202147.6"}, {"guid": "e3ad4124-a094-45ad-baab-06422b1db41f:8d8bdc53-332d-4e25-b22b-252be4fa3b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "27Cb/96/2005", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 27Cb/96/2005 z 23. 2. 2016", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3ad4124-a094-45ad-baab-06422b1db41f:8d8bdc53-332d-4e25-b22b-252be4fa3b72"}], "citovane_v": [{"guid": "9578e600-6891-406c-87b0-1bf872b30ef5:ed8ab0da-5c5c-47ca-8602-4695b6827213", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7205202147.1", "spisova_znacka": "5Obdo/18/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7205202147.1"}]}