{"guid": "ussr:c540e999-4199-405d-b07e-891b957a3dfc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 32/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2019 z 31. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 32/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2019-01-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c540e999-4199-405d-b07e-891b957a3dfc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 32/2019-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Námešným, Nábrežie sv. Cyrila 47, Prievidza,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Sžfk 15/2017 z 30. mája 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n10. septembra 2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta\n\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžfk 15/2017 z 30. mája 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n\n2. Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, Daňový úrad Trenčín (ďalej len\n„správca dane“) vyrubil sťažovateľovi ako podnikateľovi rozhodnutím č. 20570931/2015\nz 27. júla 2015 rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2012\nv sume 12 041,43 € a znížil daňovú stratu zo sumy 1 794,02 € na sumu 0 €, keď na základe\ndaňovej kontroly neuznal výdavky sťažovateľa na úhradu celkove siedmich faktúr\nvystavených spoločnosťou\n\n(ďalej len „dodávateľ“), za stavebné práce\n\nv období od 28. januára 2012 do 2. októbra 2012 ako daňové výdavky v celkovej\nsume 65 169,97 €. Dôvodom neuznania týchto výdavkov bolo nepreukázanie ich\nvynaloženia na daňové účely, pretože správca dane nadobudol pochybnosti o dodaní\nstavebných prác fakturovaných dodávateľom. Na základe týchto skutkových zistení správca\ndane uzavrel, že náklady za stavebné práce nespĺňajú podmienku uznateľnosti za daňový\nvýdavok, a to súvis s dosiahnutím a zabezpečením príjmov preukázateľne vynaložených\nv zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).\nO podanom odvolaní sťažovateľa rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 21071263/2015 z 23. októbra 2015 tak,\nže potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane.\nSťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného,\nktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 13 S 128/2015 z 23. novembra 2018 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť zamietol a sťažovateľovi\nnepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania.\n3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom, ktorý považuje\nza arbitrárny, pretože najvyšší súd sa nevysporiadal s dvoma podstatnými sťažnostnými\n\n2\n\ndôvodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti. Prvým dôvodom je nezákonné hodnotenie\ndôkazov a druhým nezákonné duplicitné zdanenie. Tretím dôvodom arbitrárnosti\nnapadnutého rozsudku, ktorý sťažovateľ napáda v tejto ústavnej sťažnosti, je podľa jeho\nnázoru nepreskúmateľné a zmätočné odôvodnenie. V sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že\n„tiež zdôrazňuje, že on nezískal žiadnu daňovú výhodu, lebo uplatnil plný režim dane\nz príjmov, teda nákup predmetných služieb si uplatnil do daňových výdavkov, a následne ich\nrefakturoval a priznal do zdaniteľných príjmov.“.\n4. K namietanému dôvodu nezákonnosti hodnotenia dôkazov sťažovateľ zopakoval\nsvoje argumenty uvedené v žalobe proti rozsudku krajského súdu, pričom tvrdil, že\nrozsiahle dokazovanie správcu dane bolo zamerané nesprávnym smerom a správca dane\nnezákonne preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa.\nSťažovateľ ďalej namieta, že nedostatky zistené u dodávateľa a jeho subdodávateľov\nnemá povinnosť ani právomoc kontrolovať, pričom takéto zistenia sú vo veci bezpredmetné,\npretože nepatria do dôkazného bremena sťažovateľa. K týmto tvrdeniam sťažovateľ\npoukázal na judikáty najvyššieho súdu, ktoré napriek skutočnosti, že sa týkajú dane\nz pridanej hodnoty, sú z hľadiska dokazovania principiálne použiteľné. Tým, že najvyšší\nsúd „v rozpore so zásadou právnej istoty a legitímnej dôvery v predvídateľnosť\nrozhodovania súdov - mlčky prešiel vlastnú judikatúru, hoci sa jej sťažovateľ adresne\ndomáhal... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Podľa sťažovateľa je napadnutý\nrozsudok arbitrárny, lebo najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkou nezákonnosti\nhodnotenia dôkazov, pričom predpokladá, že „pri ústavne súladnom výklade dokazovania“\nby bol v spore so správcom dane úspešný.\n5. K namietanému dôvodu nezákonného duplicitného zdanenia sťažovateľ uviedol,\nže prijaté nákladové faktúry od dodávateľa boli následne sťažovateľom vyfakturované\na zaúčtované do zdaniteľných príjmov. Podľa sťažovateľa zámerom „zákona o dani\nz príjmov je zdaniť zisk, teda rozdiel medzi súvisiacimi príjmami a výdavkami. Tým, že\nsťažovateľ príjmy už raz riadne zahrnul do základu dane, neuznanie súvisiacich výdavkov\nby predstavovalo duplicitné zdanenie, resp. nebol by zdanený len zisk, ale celé príjmy\nbez výdavkov, čo je ekonomický nezmysel. Krajský súd túto námietku obišiel, porušovateľ\n\n3\n\nmu mlčky prisvedčil a tým zmaril právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Podľa sťažovateľa\nje napadnutý rozsudok arbitrárny, lebo najvyšší súd „vynechal podstatný bod kasačnej\nsťažnosti o nezákonnom duplicitnom zdanení a tým zmaril právo sťažovateľa na súdnu\nochranu. Sťažovateľ pritom dôvodne predpokladá, že pri ústavne súladnom výklade zákazu\nduplicitného zdanenia... by bol v spore s daňovými orgánmi úspešný.“.\n6. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku\nnevenoval dvom sťažnostným dôvodom kasačnej sťažnosti (nezákonnosť dokazovania,\nnezákonnosť duplicitného zdanenia), ale na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil\nneexistujúci dôvod: „Porušovateľ v podstate len opísal stanoviská oboch strán sporu a svoj\nprávny názor uvádza len v jedinom bode 15 napadnutého rozsudku tak, že náklady nemožno\nuznať, lebo predmetné faktúry nie sú zaúčtované ! Toto odôvodnenie porušovateľa je\nnepreskúmateľné, lebo ide o neexistujúci (zmätočný) dôvod.“\n7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd\nnálezom rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd\nzrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Sťažovateľ\nzároveň požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a priznanie trov\nprávneho zastúpenia.\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n4\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok\npríčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,\nak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,\nktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia\nalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\npreto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 288/05, II. ÚS 389/09, III. ÚS 288/2016).\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n5\n\nIII.\n13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je\narbitrárny, nepreskúmateľný, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným\nv rozsudku a taktiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.\n14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho\npred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).\n15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).\nÚlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01, II. ÚS 206/2015).\n16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\n\n6\n\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa\nv jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,\nktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon\n(IV. ÚS 77/02, II. ÚS 441/2018).\n17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04, II. ÚS 112/2018). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy\nposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. II. ÚS 44/03, III. ÚS 36/08,\nII. ÚS 754/2015).\n18. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu, v ktorom sa uvádza:\n„... medzi účastníkmi konania zostala spornou otázkou, či spoločnosť\nbola aj skutočným dodávateľom stavebných prác pre žalobcu (sťažovateľa, pozn.)\npodľa sporných dodávateľských faktúr. Pochybností žalovaného a správcu dane o existencii\nobchodnoprávneho vzťahu medzi uvedenými subjektmi vychádzali z faktu, že žalobca\nnepreukázal žiadnym relevantným spôsobom skutočné a reálne poskytnutie služieb\nspoločnosťou\n\nktoré by odôvodňovali spornú fakturáciu. Na preukázanie\n\noprávnenosti fakturovaných prác ako nákladovej položky žalobca predložil správcovi dane\njedine sporné dodávateľské faktúry spoločnosti\n\n7\n\ns dokladmi o ich úhrade.\n\nZa účelom preverenia materiálnej podstaty tejto obchodnej spolupráce správca dane\nvykonal rozsiahle dokazovanie. Obstaranými dôkaznými prostriedkami bolo zistené,\nže dodávateľská spoločnosť\n\nv rozhodnom období nemala žiadnych\n\nzamestnancov a nedisponovala dôkazmi o tom, že by fakturované plnenia zabezpečila\ncez tretie osoby v (subdodávateľský). Žiaden vo veci vypočúvaný svedok, ktorý mal niečo\ndo činenia so zákazkami, na ktorých sa mala subdodávateľský podieľať spoločnosť\nvrátane bývalých zamestnancov žalobcu nepotvrdil, že by pre spoločnosť\nvykonával prácu alebo, že by ju poznal alebo, že by sa táto spoločnosť\nzúčastnila na plnení zákaziek pre žalobcových odberateľov. Svedkovia zhodne potvrdili,\nže im meno spoločnosti\n\na jej konateľa... nič nehovorí. Žalobca neposkytol\n\nžiaden dôkaz a ani správca dane aj napriek vykonanému dokazovaniu nezistil, kto\nv skutočnosti, ktoré osoby reálne vykonali práce, ktoré spoločnosť\nfakturovala žalobcovi. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom\nposkytnutí stavebných prác spoločnosťou\n\nnemožno považovať sporné\n\nfaktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosť\n\nvykonala\n\nstavebné práce v zmysle sporných faktúr.\nFaktúra, resp. doklad o jej úhrade predstavuje vierohodný dôkazný prostriedok\no vykonanom obchode, len ak zodpovedá skutočnosti. Samotné faktúry s ďalšími písomnými\ndokladmi sú len formálnou a nie postačujúcou podmienkou pre uznanie výdavkov ako\nnákladovej položky, pokiaľ nie sú odrazom reálneho, materiálneho plnenia. Technicky je\ntotiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto\nplnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné\nprostriedky na akýkoľvek účet, resp. predstierať zaplatenie vystavených faktúr hotovostným\nspôsobom. Je preto potrebné, aby tieto doklady boli v súlade so skutočnosťou. Ak daňové\na účtovné doklady neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty,\nnemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov\nfakturovaného obchodu priznané právo na uplatnenie daňového nákladu. Preto je\nzákladnou povinnosťou žalobcu preukázať, že ich vynaložil v súvislosti so stavebnými\nprácami skutočne poskytnutými fakturovaným, dodávateľom. Následne správca dane je\noprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných\npostupov zisťovať a preverovať základ dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním\n\n8\n\npreukázateľne spochybni deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto\npochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné považovať vynaložené prostriedky\nza oprávnený daňový náklad a priznať nárok na ich odpočítanie od daňových príjmov.“\n19. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:\n„Kasačný senát sa oboznámil s obsahom spisu a zistil, že predmetom sporu\no zákonnosť je právny problém, vyskytujúci sa spravidla v prípade dodávania stavebných\nprác, keď na základe šetrenia správcu dane vzniknú pochybnosti o skutočnom dodávateľovi\nstavebných prác, ktorý je uvedený v účtovníctve daňového subjektu. Je potrebné zdôrazniť,\nže správna prax daňových orgánov je založená na prísne formálnom prístupe vyplývajúcom\nz výkladu ust. § 2 písm. i/ zák. č. 595/2003Z.Z. o dani z príjmov, podľa ktorého daňovým\nvýdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne\nvynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii\ndaňovníka podľa § 6 ods. 1 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Napriek tomu, že je\nzrejmé, že daňový subjekt určité esenciálne náklady vynaložiť musel, na tieto náklady\ndaňové orgány neprihliadajú, keďže nezodpovedajú účtovnému stavu. Platná právna\núprava neumožňuje daňovému subjektu prejsť do právneho režimu určenia dane podľa\npomôcok v prípade tzv. esenciálnych nákladov, ktoré síce vznikli, ale nie sú správne účtovne\nzaevidované. Daňový subjekt nemá v týchto prípadoch možnosť prejsť do režimu určenia\ndane podľa pomôcok. Podľa § 48 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. pri určení dane\npodľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých\nvyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené. V danom prípade však\ndaň podľa pomôcok určovaná nebola. Kasačný súd konštatuje, že pri preskúmavaní veci\nnezistil rozpor so zákonom.“\n20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\ns potvrdenými závermi rozsudku krajského súdu ako súdu prvostupňového považoval\nústavný súd za podstatné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu:\n„Pochybnosti žalovaného, vrátane správcu dane sú založené aj na ďalších\nskutočnostiach, ktoré sa objavili počas daňovej kontroly. Vo vzťahu k spoločnosti\nbolo zistené, že žalobca ako jej dodávateľ vystavil menovanej spoločnosti faktúry\n\n9\n\nskôr ako spoločnosť\n\nfakturovala žalobcovi... Podobný časový nesúlad\n\nvo fakturácii bol zistený aj pri zákazke od spoločnosti\nMedzi nejasnosti vyvolávajúce vážne pochybnosti o zdaniteľnom obchode možno\nzaradiť vyjadrenia konateľa spoločnosti\n\nktorý vypovedal, že fakturoval až\n\nvtedy, keď boli peniaze, čo je v príkrom rozpore s vystavenými faktúrami a pokladničnými\ndokladmi o ich úhrade.\n... Podľa správneho súdu vo veci obstarané dôkaze prostriedky tvoriace obsah\nadministratívneho spisu boli postačujúce na ustálenie skutkového stavu a vyvodenie\noprávnených pochybností o reálnosti zdaniteľného plnenia fakturovaným dodávateľom,\nspoločnosťou\n\nSprávny súd ma za to, že správca dane a žalovaný dôvodne\n\nodmietli uznať fakturované úhrady za daňové výdavky žalobcu, nakoľko tento neuniesol\ndôkazné bremeno. V prejednávanom prípade bolo na žalobcovi, ak si uplatňuje výdavky\nspôsobilé znížiť daňový základ rozhodujúci pre určenie daňovej povinnosti, aby preukázal,\nže zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené dodávateľom podľa sporných faktúr.\nNakoľko žalobca nepreukázal materiálnu stránku obchodu so spoločnosťou\na ani správcovi dane sa ju nepodarilo preukázať vykonaným dokazovaním zameraným\nna preverenie žalobcových tvrdení, tým pádom neexistuje vecná súvislosť medzi prijatými\nslužbami a vykonanou odplatou v podobe fakturovaných súm za ne, preto nemohli byť\nfakturované výdavky uznané za oprávnené a preukázané daňové náklady v súlade s § 21\nzákona o dani z príjmu.\nTreba opätovne zdôrazniť, že správca dane sa pri dokazovaní neuspokojil len\ns bežným preverovaním tvrdení žalobcu a dokladov, ktoré predložil, ale dokazovanie\nsprávne zameral a rozšíril aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu\nžalobcu, t.j. aj na právne vzťahy spoločnosti\n\nktoré žalobca nemôže\n\novplyvniť, majúc na vedomí, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným\nbremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne.\nS poukazom na uvedené preto súd vyhodnotil námietky žalobcu za nedôvodné.“\n21. Podľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov sa daňovým výdavkom rozumie\nvýdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov\npreukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo\n\n10\n\nzaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý\nmôže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový\nvýdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa\nna dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje\ninak.\nPodľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky\n(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)\ndaňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je\ndostatočne preukázané, a ďalej ostatné taxatívne vymenované výdavky.\n22. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový\nporiadok“) správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné\nna účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch\nvykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je\npotrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho\nčinnosti.\n23. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym\nkonaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné\nidentifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\n2009, s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je\nna správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\n\n11\n\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania (I. ÚS 480/2017, III. ÚS 18/2018).\n24. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že správne súdnictvo je primárne\nprostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej\nnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme\nprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek\nzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu\ndotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe,\nale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je\nverejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\nrozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, I. ÚS 178/2014, III. ÚS 502/2015,\nII. ÚS 588/2016).\n25. Ústavný súd pripomína, že povinnosť všeobecného súdu vytvoriť zákonné,\nodôvodnené, a tým aj presvedčivé rozhodnutie nemožno chápať tak, že všeobecný súd je\npovinný reagovať na každý návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď\nby ich účastník konania považoval za podstatné), ale len na tie, ktoré sú významné\npre rozhodnutie vo veci.\n26. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu založený\nna právnom názore, ktorý je ústavne akceptovateľný a dáva odpoveď na všetky podstatné\nžalobné námietky sťažovateľa. Napadnutému rozsudku najvyššieho súdu možno síce\nvytknúť určitú úspornosť vo vyjadrovaní a nedostatočné rozpracovanie zásadnej právnej\notázky daňovej uznateľnosti výdavkov za stavebné práce. Podstatné je, že sťažovateľ\nvo svojej kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu v podstate len opakoval\nargumenty už raz krajským súdom prerokované, takže najvyšší súd mohol oprávnene\npristúpiť k prevzatiu jeho argumentov. Za týchto okolností aj rozsudok najvyššieho súdu\nvyhovuje požiadavkám čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n12\n\n27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama\nosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok.\n28. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu na podstatnú otázku\nposudzovaného prípadu (neuznanie výdavkov za stavebné práce) je z jeho rozhodnutia\nzjavný. Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že výklad príslušných zákonných ustanovení bol\nnepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť k záveru, že by jeho výklad\nzjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľný a neudržateľný.\n29. Čo sa týka rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti\npoukazuje, podľa názoru ústavného súdu sa predmetné rozhodnutia nevzťahujú na daný\nprípad, pretože ich obsahom je uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty, pričom\npredmetom konania v danej veci je neuznanie výdavkov na účely určenia dane z príjmov.\nA práve v tomto smere už najvyšší súd viackrát judikoval, že dôsledkom nepreukázania\nzákonných rozhodujúcich skutočností pre uznanie daňového výdavku, teda neunesenia\ndôkazného bremena daňovým subjektom, je neuznanie daňového výdavku a dorubenie dane\nz príjmov (napr. 2 Sžf 48/2011, 6 Sžf 9/2012, 5 Sžf 85/2014, ale aj 5 Sžf 45/2015).\n30. Ústavný súd v závere uzatvára, že v daňovom konaní bol sťažovateľ v zmysle\npríslušných ustanovení daňového poriadku povinný preukázať, že jeho výdavky na stavebné\npráce boli vynaložené na daňové účely v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov.\nHoci správca dane umožnil sťažovateľovi splniť jeho zákonnú povinnosť, z vykonaného\ndokazovania nepovažoval za dostatočne preukázané, že dotknuté výdavky na stavebné práce\nsú daňovými výdavkami, a z tohto dôvodu ich neuznal ako daňový výdavok podľa § 2\npísm. i) zákona o dani z príjmov. Ak sťažovateľ dôkazné bremeno v daňovom konaní\n\n13\n\nneuniesol, pričom nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov nezistili ani všeobecné súdy\nrozhodujúce v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť o tom, že mu neposkytli súdnu\nochranu, a tým porušili jeho základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.\n31. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej\nspojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch\n\nsťažovateľa\n\n(zrušenie\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia,\n\npriznanie\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia, priznanie trov konania) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi\nústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. januára 2019\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "daň-daňové konanie", "daň-z príjmov", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "rozhodnutie-odôvodnenie", "daň-daňová kontrola"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0e99880b-67c0-4b09-b9fd-be60adaa6acd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 441/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 441/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1"}, {"guid": "ussr:282d856f-bdfd-4838-b244-58a398261e41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.112.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 112/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 112/2018 z 15. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-15", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.112.2018.1"}, {"guid": "ussr:7386a5f0-6ec3-4557-bcad-392e45da5cfd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.18.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 18/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2018 z 23. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.18.2018.1"}, {"guid": "ussr:da800ab8-9ca5-4d4e-be22-591e3534e0b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.480.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.480.2017.1"}, {"guid": "ussr:99617963-8518-4458-bdff-dcae415f1b4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.588.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 588/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 588/2016 z 21. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-21", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.588.2016.1"}, {"guid": "ussr:32ddb02f-2a01-4797-b5e4-19313f71d71f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 159, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2016.1"}, {"guid": "ussr:1929d2f1-302e-4fe0-a0a4-5df26590b901", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.754.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 754/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.754.2015.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:45cb58d9-a82c-4778-9639-21acf4a86d6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.206.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 206/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.206.2015.1"}, {"guid": "ussr:9591adcf-43de-4022-973e-5a9fe89c7eab", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9591adcf-43de-4022-973e-5a9fe89c7eab"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 389/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 389/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016"}, {"guid": "ussr:abd6cd6e-87ad-4801-97b3-c11e387d7d69", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/08 z 31. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abd6cd6e-87ad-4801-97b3-c11e387d7d69"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}