{"guid": "ussr:a3c047d1-0462-4db6-9311-5559c0086f72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.312.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 312/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 312/2019 z 30. 10. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. októbra 2019, sp. zn. II. ÚS 312/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.312.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2019-10-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a3c047d1-0462-4db6-9311-5559c0086f72", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.312.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.312.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.312.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 312/2019-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),\nzo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\npodstaty úpadcu\n\n, správkyne konkurznej\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n\nJUDr. Michalom Kováčom, advokátska kancelária, Sládkovičova 9, Žilina, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 91/2018 z 28. septembra 2018 a tiež\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 20/2019 z 18. apríla 2019\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\núpadcu\n\n, správkyne konkurznej podstaty\n, odmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľka“),\n,\n\n,\nsprávkyne\n\nkonkurznej\n\npodstaty\n\núpadcu\n\n(ďalej len „úpadca“), zastúpenej advokátom\n\nJUDr. Michalom Kováčom, advokátska kancelária, Sládkovičova 9, Žilina, ktorou namieta\nporušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 91/2018\nz 28. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a tiež uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 20/2019 z 18. apríla\n2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (pôvodne úpadca, pozn.)\nsa na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobou z 13. júna 2012 a žalobou\nz 30. marca 2017 [ďalej spolu len „žaloba“ (obidva veci boli spojené na spoločné konanie\nuznesením okresného súdu sp. zn. 33 Cb 83/2012 z 12. júna 2017, pozn.)] proti spoločnosti\n,\n\n(ďalej len „žalovaná“), domáhala\n\nzaplatenia sumy 121 609 000 € z titulu skutočnej škody a ušlého zisku s príslušenstvom.\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 33 Cb 83/2012 z 9. februára 2018 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol.\n4. Sťažovateľka však proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie\n– riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu tak,\nže krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.\n\n2\n\n5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu včas dovolanie –\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorý však bol uznesením najvyššieho súdu odmietnutý.\nPodľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť\n13. mája 2019.\n6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:\n«... Arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu\n... Poukazujúc na skutkový stav predmetnej veci sťažovateľka namieta v podstatnom\nnesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka, keď odvolací\nkrajský súd (rovnako ako aj prvostupňový súd) ústavne nekonformným spôsobom\na v rozpore s účelom právnych noriem vyhodnotili námietky sťažovateľky k existencii\nrozporu konania žalovanej (blokovanie účtov, ukončenie vykonávania platieb z účtov\nsťažovateľky a tiež následne neuzatvorenie nových úverových zmlúv po 28.02.2012,\nresp. nepredĺženie účinnosti úverových zmlúv), s dobrými mravmi a zásadami poctivého\nobchodného styku.\n... prvostupňový súd... odvolací krajský súd... sťažovateľkou uplatnené a podrobne\nopísané príčiny, skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu protiprávneho konania žalovanej\n(uvedenie sťažovateľky hrubým spôsobom do omylu a jej konania po zablokovaní účtov\nsmerujúce k ďalšej spolupráci) práve z pohľadu porušovania zásad poctivého obchodného\nstyku a dobrých mravov, obišli, vôbec sa nimi nezaoberali, resp. ich iba okrajovo\nspomenuli...\n... Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie nepodrobili právnemu testu skutkové\ntvrdenia a dôkazy sťažovateľky ňou predložené v napadnutom konaní, že konaním žalovanej\ndošlo k porušeniu zásad poctivého obchodného styku a žalovaná konala v rozpore\ns dobrými mravmi...\n... Sťažovateľka (predtým aj úpadca)... vo svojich podaniach dôvodila, že žalovaná\nporušila okrem zmluvných povinností aj viaceré zákonné povinnosti, konkrétne § 27 ods. 1\npísm. c) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (povinnosť dbať aj na záujmy klienta,\npri vynaložení odbornej starostlivosti) a § 265 Obchodného zákonníka (povinnosť riadiť sa\nzásadami poctivého obchodného styku)...\n\n3\n\n... Napriek uvedenej kľúčovej argumentácii dospel prvostupňový súd aj odvolací súd\nk záveru, že „sporným a pre rozhodnutie vo veci samej podstatným je zistenie, či žalovaná\nsvojim konaním (ukončenie vykonávania platieb z účtov žalobcu) a tiež následne\nneuzavretím nových úverových zmlúv po 28.2. 2012 (respektíve nepredĺžením účinnosti\núverových zmlúv) porušila nejakú svoju zmluvnú povinnosť.“\n... Oba súdy sa tak opomenuli akokoľvek vysporiadať so základnou argumentáciou\nsťažovateľky...\n... Arbitrárnosť napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu\n... Tvrdenie najvyššieho súdu, že posúdenie i) či niekoľko rokov trvajúca ustálená\nprax výkonu úverovej zmluvy zakladá obchodnú zvyklosť, ktorou sú subjekty právneho\nvzťahu viazané, a ii) či porušenie tejto zvyklosti predstavuje taký výkon práva, akému\npodľa zákona neprináleží právna ochrana, nie je využiteľné v rozhodovacej praxi\nvšeobecných súdov je prima facie neudržateľné a za hranicou ústavne konformného\nvýkladu...\n... Pre účely konania o tejto sťažnosti je totiž podstatné to, že napriek tomu, že sa\nsťažovateľka opakovane domáhala posúdenia právneho základu svojho nároku cez prizmu\nzákonných povinností žalovanej, zostali tieto argumenty bez primerane odôvodnenej\nodpovede aj po skončení dovolacieho konania. Tento fakt má osobitný význam vo vzťahu\nk namietaným porušeniam práva sťažovateľky na súdnu ochranu.\n... Po prvé, námietka šikanózneho výkonu práva, v rozpore ustálenou obchodnou\npraxou medzi stranami, bezprostredne súvisí so záverom ústavného súdu, že akékoľvek\nprávo sa priznáva len v rozsahu účelu, akému má slúžiť (mutatis mutandis, II. ÚS 81/99).\n... Po druhé, absencia zisťovania skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie\nvo vzťahu k zásadnej námietke sporovej strany (v danom prípade porušenie zákonných\npovinností žalovaným) odporuje právu sťažovateľky „na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...“»\n7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1) Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\n\n4\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 2Cob/91/2018 z 28. septembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Obdo 20/2019 z 18. apríla 2019 porušené boli.\n2) Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 2 Cob 91/2018 z 28. septembra 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Obdo/20/2019 z 18. apríla 2019, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu\nv Košiciach na ďalšie konanie.\n3) Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd slovenskej republiky sú povinní uhradiť\nsťažovateľke trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľky do jedného mesiaca\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\n\n5\n\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nIII.\n14. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom krajského súdu a tiež uznesením najvyššieho súdu.\n15. Sťažovateľka uvedené porušenia rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu odôvodňuje tým, že:\n- krajský súd tak isto ako okresný súd vec nesprávne právne posúdil,\nkeď na sťažovateľkou (žalobkyňou) opísaný skutkový stav neaplikoval § 265 zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len\n\n6\n\n„Obchodný zákonník“), v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami\npoctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu,\n- krajský súd sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky,\nnajmä vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, ktorými odôvodňovala to, že konanie\nžalovanej bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a rozhodnutie krajského\nsúdu je tak pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia nepreskúmateľné,\ndôsledkom čoho bol žalobou uplatnený nárok na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku\nproti žalovanej arbitrárnym spôsobom zamietnutý,\n- najvyššiemu súdu vytýka, že jej dovolanie odmietol a svoje rozhodnutie riadne\na vyčerpávajúco neodôvodnil.\nIV.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\n\n7\n\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nK rozsudku krajského súdu\n18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n[ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus\nČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)] dvojmesačná lehota\nna podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súd považoval\nlehotu na podanie ústavnej sťažnosti v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému\nrozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011). Tento princíp\nsa premietol aj do § 124 zákona o ústavnom súde.\n19. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje\nsvoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu\na druhostupňového (odvolacieho) súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05),\npretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n20. Na citovaný právny názor nadväzuje § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého\nak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\nmôže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n\n8\n\n21. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť\nodôvodnenia rozsudku okresného súdu:\n„... Nesporným medzi stranami sporu bola skutočnosť, že žalobca a žalovaný\nuzatvorili dva úverové vzťahy a to Zmluvu o štruktúrovanom kontokorentnom úvere\nč. 1958/06 v znení jej neskorších dodatkov a tiež Zmluvu o revolvingovom splátkovom úvere\nč. 2631/04 zo dňa 13.12.2004 v znení jej dodatkov. Nesporným je tiež tá skutočnosť,\nže na základe týchto zmlúv poskytoval žalovaný ako veriteľ žalobcovi ako dlžníkovi peňažné\nprostriedky, ktoré žalobca používal na zabezpečenie svojich podnikateľských aktivít\nna medzinárodnom trhu s elektrickou energiou. Tiež je nesporné, že tieto peňažné\nprostriedky boli poskytované žalobcovi tak, že žalovaný z účtov žalobcu na základe jeho\nžiadostí v jednotlivých prípadoch previedol príslušné platby obchodným partnerom žalobcu.\nNesporná je tiež tá skutočnosť, že žalovaný najneskôr od dňa 20.2.2012 ukončil\nvykonávanie akýchkoľvek platieb z účtov žalobcu.\n... Sporným a pre rozhodnutie vo veci samej podstatným je zistenie, či žalovaný\nsvojim konaním (ukončenie vykonávania platieb z účtov žalobcu) a tiež následne\nneuzavretím nových úverových zmlúv po 28.2.2012 (respektíve nepredĺžením účinnosti\núverových zmlúv) porušil nejakú svoju zmluvnú povinnosť. Až po ozrejmení týchto sporných\nskutočností je možné uzavrieť, či mohlo dôjsť ku škode, za ktorú nesie žalovaný\nzodpovednosť podľa znenia § 373 Obchodného zákonníka.\n... súd vychádzajúc z obsahu uzavretých zmlúv a tiež aj z obsahu žalobcom\npredložených listinných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný nebol povinný poskytnúť\nžalobcom požadované plnenie...\n... Podľa bodu 5.2. (č. l. 173) Zmluvy o revolvingovom splátkovom úvere č. 2631/04\nzo dňa 20.12.2004 v znení jej dodatkov bolo poskytnutie úveru podmienené splnením\npodmienok uvedených v tomto zmluvnom ustanovení označenými pod písmenami a) až m).\nŽalobca v tomto konaní napriek množstvu ním predložených listinných dôkazov\nnepreukázal, že by v spornom období splnil všetky dohodnuté podmienky, t. j. žalobca\nnepreukázal vznik povinnosti žalovaného poskytnúť požadované plnenie. Z konania\nžalovaného je dostatočne zrejmé, že sa nerozhodol v danom období upustiť od splnenia\ntýchto podmienok žalobcom, čo zmluva umožňovala. Pokiaľ teda žalovaný neposkytol\nčerpanie úveru, tak neporušil žiadnu svoju zmluvnú povinnosť.\n\n9\n\n... Podobné zmluvné ustanovenie ako v predchádzajúcom odseku odôvodnenia sa\nnachádza aj v Zmluve o štruktúrovanom kontokorentnom úvere č. 1958/06 zo dňa\n21.12.2006 v znení jej dodatkov. V tomto zmluvnom vzťahu však podľa bodu 5.1. zmluvy\n(č. l. 202) bolo takéto splnenie podmienok poskytnutia úveru stanovené iba v prípade\nprvého poskytnutia úveru. Vychádzajúc z obsahu bodu 11.4.1 zmluvy (č. l. 206) je potrebné\nkonštatovať, že v tomto prípade však nešlo o úverovú zmluvu, ale o tzv. nepomenovanú\nzmluvu podľa § 269 Obchodného zákonníka (s prvkami úverovej zmluvy), podľa ktorej\nžalobca nemal striktne dané právo na poskytnutie peňažného plnenia od žalovaného,\na to ani pokiaľ by boli splnené podmienky podľa bodu 5.2. zmluvy. Uvedené je zrejmé\nz obsahu bodu 4.1. zmluvy (č. l. 201), podľa ktorého mal žalovaný možnosť (nie však\npovinnosť) poskytnúť čerpanie peňažných prostriedkov. Pokiaľ teda žalovaný neposkytol\nčerpanie úveru, tak neporušil žiadnu svoju zmluvnú povinnosť.\n... Bez ohľadu na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že je daný ďalší zmluvne\ndohodnutý dôvod, ktorý oprávňoval žalovaného neposkytnúť žalobcovi ním požadované\nplnenie...\n... žalobca porušil minimálne tieto svoje zmluvné povinnosti: 1. porušil svoju\ninformačnú povinnosť danú podľa bodu 7.1. písmeno d) a e) Zmluvy o revolvingovom\nsplátkovom úvere č. 2631/04 (č. l. 174) a tiež povinnosť danú bodom 8.1, písm. f) a g)\nZmluvy o štruktúrovanom kontokorentnom úvere č. 1958/06 (č. l. 203) t. j. konkrétne\nneoznámil žalovanému ukončenie (prípadne zmenu) jeho obchodov s hodnotou\nnad 500.000,00 eur a to minimálne v 5 prípadoch (č. l. 764 - 766), a to zjavne po dobu viac\nako 3 dni odkedy žalobca túto skutočnosť zistil (ide o prípady aj z rokov 2008) a 2. porušil\nsvoju povinnosť danú podľa 7.2. písm. c) a d) (č. l. 175) Zmluvy o revolvingovom\nsplátkovom úvere č. 2631/04 a tiež povinnosť danú bodom 8.2. písm. b), c) a d) Zmluvy\no štruktúrovanom kontokorentnom úvere č. 1958/06 (č. l. 204)...\n... Žalobca odôvodňuje svoju žalobu tiež skutočnosťou, že nedošlo k ďalšiemu\npredĺženiu úverových vzťahov po 28.2.2012, hoci bol žalovaným prostredníctvom člena jeho\npredstavenstva\n\njeho e -mailom zo dňa 16.2.2012 ubezpečený\n\no ďalšej spolupráci. V tejto súvislosti žalobca poukázal na dlhodobosť spolupráce strán\nsporu, na špecifickosť jeho obchodovania na medzinárodnom trhu...\n\n10\n\n... Medzi žalobcom a žalovaným neexistovala žiadna dohoda (napr. zmluva o budúcej\nzmluve) o povinnosti žalovaného uzavrieť novú zmluvu (zmluvy), prípadne o povinnosti\npredĺžiť trvanie existujúcich zmlúv aj po 28.2.2012. Neexistuje ani žiadne zákonné\nustanovenie, podľa ktorého by žalovaný mal povinnosť novú zmluvu so žalobcom uzavrieť...\nje potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný mal naozaj záujem na ďalšej spolupráci,\nčo preukazuje fakt, že žalobcovi neskôr poslal svoj návrh na prolongáciu úverov zo dňa\n17.2.2012 č. l. 306 - 311). Žalovaný navrhoval žalobcovi predĺženie zmluvných vzťahov\ncelkovo minimálne 3 x... pričom žalobca tieto návrhy zmlúv zjavne neprijal...\n... Je nesporné, že spolupráca strán sporu fungovala dlhodobo a že viac menej\npravidelne dochádzalo k jej predlžovaniu uzavretím dodatkov k príslušným zmluvám.\nNapriek tejto skutočnosti by však žalobca ako zodpovedný podnikateľ mal mať zabezpečené\naj náhradné riešenie zabezpečenia svojich finančných potrieb. T. j. pokiaľ neprijal návrhy\nžalovaného na uzavretie nových zmlúv, tak sa jeho vedenie malo pokúsiť zabezpečiť si\npeňažné prostriedky prostredníctvom iných peňažných ústavov...\n... Žalobca na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku tiež poukázal\nna skutočnosť, že Okresný súd Košice II pod spisovou značkou 35 Cb 30/2012 vydal dňa\n14.3.2012 Uznesenie ako predbežné opatrenie, ktorým bol žalovaný zaviazaný: 1. umožniť\na strpieť nakladanie navrhovateľa so všetkými finančnými prostriedkami na účtoch\nvedených žalovaného... Ani existencia tohto súdneho rozhodnutia nie je dostatočným\ndôkazom, ktorý by sám osebe preukazoval opodstatnenosť žalobného nároku, pretože\nžalovaný namietal skutočnosť, že by žalobca vôbec na svojich účtoch v danom čase\ndisponoval nejakými svojimi finančnými prostriedkami, pričom žalobca takúto skutočnosť\nnijako nepreukázal. Navyše ku dňu vydania tohto súdneho rozhodnutia už žalobca mal\nukončený výkon svojej obchodnej činnosti na trhu s elektrickou energiou... Prípadné\nnerešpektovanie (respektíve aj rešpektovanie) citovaného súdneho rozhodnutia žalovaným\nuž teda nemohlo mať vplyv na situáciu žalobcu a jeho prípadnú stratu na budúcom zárobku.\n... Aj v prípade hypotetickej zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcu však nebolo\nmožné žalobnému nároku vyhovieť a to z dôvodov, že žalobca nepreukázal dostatočne\nopodstatnenosť svojho nároku čo do jeho výšky a tiež, že žalobca a žalovaný sa dohodli\nna obmedzení výšky nároku na náhradu škody.\n\n11\n\n... Podľa bodu 4.4.1. Všeobecných obchodných podmienok (č.l. 1382) v prípade\nvzniku povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu nie je žalovaný povinný\nuhradiť ušlý zisk a ani nemajetkovú ujmu. Obsah tohto ustanovenia vo vzťahu medzi\nstranami sporu modifikuje ustanovenie § 379 Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje, že\nsa nahrádza škoda a ušlý zisk. Vychádzajúc z obsahu vyššie citovaného ustanovenia § 263\nods. 1 Obchodného zákonníka je zrejmé, že toto zákonné ustanovenie (§ 379) nie je\nkogentným ustanovením Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva, že účastníci zmluvného\nvzťahu môžu obsah tohto zákonného ustanovenia dohodou zmeniť. Keďže sa strany sporu\nplatne dohodli na zmene príslušného zákonného ustanovenia tak, že žalovaný nie je povinný\nnahradiť ušlý zisk, je zrejmé, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku je aj\nz tohto dôvodu neoprávnený...“\n22. Krajský súd vo svojom rozsudku, ktorým bol rozsudok okresného súdu ako vecne\nsprávny potvrdený, okrem iného argumentoval:\n„... Podľa žalobcu postup žalovaného bol v rozpore s dobrými mravmi, zásadami\npoctivého obchodného styku ako aj s ust. § 370 a násl. Obchodného zákonníka.\n... Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového\nvzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže,\nže porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.\n... Podľa § 379 Obchodného zákonníka. Ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza\nsa skutočná škoda a ušlý zisk...\n... Oprávnenej osobe vznikne nárok na náhradu škody, ak preukáže, že druhá strana\nporušila zmluvnú povinnosť, že jej vznikla určitá škoda a existuje medzi porušením zmluvy\npovinnosti a vzniknutou škodou príčinná súvislosť...\n... Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v odvolacom konaní posúdiť je to, či boli\nsplnené zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu v intenciách podľa ust. § 373 a nasl.\nObchodného zákonníka.\n... Podľa žalobcu, žalovaný porušoval uzavreté zmluvy a prestal plniť kľúčové\npovinnosti podľa úverových zmlúv.\n... Z obsahu žaloby sa len možno domnievať, že sa jednalo o zmluvu\no štruktúrovanom úvere č. 1958/06 zo dňa 16.10.2006 a zmluvu o revolvingovom\n\n12\n\nsplátkovom úvere č. 2631/04 zo dňa 13.12.2004. Okrem uvedeného žalobca nešpecifikoval\nporušenie horeuvedených zmlúv zo strany žalovaného. Žalobca ďalej uviedol, že zo strany\nžalovaného došlo k porušeniu zásad poctivého obchodného styku a žalovaný konal\nv rozpore s dobrými mravmi.\n... Pokiaľ ide o údajnú náhradu skutočnej škody vo výške 24.957.872,88 eur\na 758.880,- PL z dôvodu nerealizovania príkazov na úhradu záväzkov voči jeho obchodným\npartnerom s dátumom splatnosti 20.2.2012, pre náhradu tejto škody nebol splnený zákonný\npredpoklad na náhradu škody, a to vznik škody.\n... Ak by aj prípadne došlo zo strany žalovaného k porušeniu záväzku na realizovanie\npríkazov na úhradu záväzkov žalobcu, jedná sa o nedodržanie dohodnutého finančného\nplnenia a nie vznik škody.\n... Z obsahu horeuvedenej žaloby nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný porušoval\nuzavreté zmluvy a prestal plniť kľúčové povinnosti podľa uvedených zmlúv...\n... Žalobca v žalobe ďalej uviedol viacero predpokladaných príčin spôsobilých\nspôsobiť škodu, pričom je zrejmé, že tu vznik škody viedla iba jedna z nich. Žalobca však\nnepreukázal, ktorá z nich viedla k vzniku škody.\n... Z obsahu rozsiahlej ale obsahovo neurčitej žaloby sa javí, že žalobca sa žalobou\ndomáha náhrady ušlého zisku, ktorý by žalobca dosiahol za predpokladu, ak by zo strany\nžalovaného nedochádzalo k porušovaniu zmluvných záväzkov, k porušovaniu zásad\npoctivého obchodného styku a žalovaný by nekonal v rozpore s dobrými mravmi:\n... Uvedené konštatovanie žalobcu bez presnej špecifikácie obchodných partnerov\nako aj porušenia povinnosti žalovaného (opäť chýba akých) nezakladá nárok žalobcu\nna náhradu škody vo forme ušlého zisku.\n... Rovnako údajne porušenie zásad poctivého obchodného styku ako aj konanie\nžalovaného v rozpore s dobrými mravmi nezakladá nárok žalobcu na náhradu škody\nvo forme ušlého zisku.\n... V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané zo strany žalobcu,\nže k nezväčšeniu majetku poškodeného došlo výlučne v dôsledku škodovej udalosti zo strany\nžalovaného...“\n\n13\n\n23. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže poskytnúť\nochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy,\nak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom\nkonaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.\n24. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta, že krajský súd tak isto ako okresný\nsúd vec nesprávne právne posúdil, keď na sťažovateľkou (žalobkyňou) opísaný skutkový\nstav neaplikoval § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý\nje v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.\nSťažovateľka síce proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie – mimoriadny opravný\nprostriedok, v rámci ktorého sa dovolávala aj nesprávneho právneho posúdenia veci\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie\nsťažovateľky v tejto časti, t. j. vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a)\na b) CSP, odmietnuté podľa § 447 písm. f) CSP, pretože dovolanie nebolo riadne\nodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, resp. dovolacie dôvody neboli vymedzené\nspôsobom uvedeným v § 432 CSP (pozri body 42 až 47 odôvodnenia uznesenia najvyššieho\nsúdu).\n25. Nevyužitie zákonnej možnosti riadneho uplatnenia dovolacích dôvodov\npodľa § 421 ods. 1 CSP nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému\nsúdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo\nprávnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.\nTúto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.\n26. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti\nrozsudku krajského súdu v časti (vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia\nveci) odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.\n27. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu\nsťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd rozhodujúci o jej riadnom opravnom prostriedku\nproti rozsudku okresného súdu náležite nevysporiadal s jej podstatnými odvolacími\nnámietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov\n\n14\n\nkrajského súdu. Totiž krajský súd, reagujúc na podstatné námietky sťažovateľky, uviedol\nna zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli\nk potvrdeniu rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto nevidí žiadny relevantný dôvod\nna prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť, že sťažovateľka\nsa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno\nprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný\nsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania\nvrátane ich dôvodov a námietok.\n28. Okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky\nskutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nkeď okrem iného poukázal najmä na nedodržanie konkrétne označených zmluvných\npodmienok, t. j. na porušenie povinností úpadcom vyplývajúcich zo zmluvy\no revolvingovom splátkovom úvere č. 2631/04 v znení jej dodatkov a zo zmluvy\no štruktúrovanom kontokorentnom úvere č. 1958/06 v znení jej dodatkov (ďalej len „zmluva\no štruktúrovanom kontokorentnom úvere“) uzavretých medzi ním a žalovanou, berúc\ntiež do úvahy, že v zmysle zmluvy o štruktúrovanom kontokorentnom úvere mala žalovaná\niba možnosť, nie však povinnosť úpadcovi úver poskytnúť. Neposkytnutím úveru úpadcovi\nspôsobom nevykovania platieb priamo obchodným partnerom (dodávateľom) úpadcu\npodľa jeho požiadaviek najneskôr od 20. februára 2012 a nepredĺžením záväzkových\n(úverových) vzťahov založených týmito zmluvami žalovaná neporušila žiadnu povinnosť\nzo záväzkového vzťahu podľa § 373 Obchodného zákonníka, ktorý by úpadcovi zakladal\nproti žalovanej nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku. Navyše, ako to okresný súd\nuviedol, podľa bodu 4.4.1 všeobecných obchodných podmienok v prípade vzniku\npovinnosti žalovanej nahradiť úpadcovi spôsobenú škodu nie je žalovaná povinná nahradiť\nušlý zisk a ani nemajetkovú ujmu. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na porušenie uznesenia\nokresného súdu sp. zn. 35 Cb 30/2012 z 15. mája 2012 o predbežnom opatrení [ďalej len\n„uznesenie o predbežnom opatrení“ (ako vecne správne potvrdené uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 4 Cob 76/2012 z 29. júna 2012, pozn.)] žalovanou, ktorým okresný súd medzi\n\n15\n\niným žalovanej uložil povinnosť umožniť a strpieť nakladanie úpadcu s tam označenými\nbankovými účtami, okresný súd z hľadiska svojho rozhodnutia považoval za podstatné,\nže sťažovateľka nepreukázala, že by úpadca v rozhodujúcom období disponoval\nna označených bankových účtoch akýmikoľvek vlastnými peňažnými prostriedkami\na ku dňu vydania uznesenia o predbežnom opatrení už mal úpadca výkon obchodnej\nčinnosti, na financovanie ktorej mala žalovaná úver prostredníctvom týchto bankových\núčtov poskytnúť, ukončený.\n29. Krajský súd, v plnej miere sa stotožniac so skutkovými a právnymi závermi\nokresného súdu, na zvýraznenie správnosti týchto záverov vo svojom rozhodnutí\nv rámci jeho odôvodnenia stručne uviedol aj vlastné dôvody. Nevysporiadanie sa\ns námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v neaplikovaní\n§ 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore\nso zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu, na daný skutkový stav\nriadne, resp. vysporiadanie sa s touto námietkou iba okrajovo, v kontexte ostatnej rozsiahlej\nargumentácie, berúc do úvahy, že sťažovateľka túto námietku nesprávneho právneho\nposúdenia ako dovolací dôvod v rámci dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku\nproti rozsudku krajského súdu riadne neuplatnila, čo malo za následok odmietnutie\ndovolania uznesením najvyššieho súdu, a to bez podrobenia tejto právnej otázky\ndovolaciemu prieskumu, podľa názoru ústavného súdu nezakladá porušenie základného\npráva na súdnu ochranu, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie.\n30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nproti rozsudku krajského súdu v tejto časti (vo vzťahu k námietke o nedostatku riadneho\na vyčerpávajúceho odôvodnenia) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nK uzneseniu najvyššieho súdu\n31. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu,\nako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje\nlen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny\n16\n\nsúd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania\npred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.\n32. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n33. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n34. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu\nnemajúci oporu v zákone.\n35. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n„... Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. dovolanie je prípustné... ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n... Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je nevyhnutné\nkumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento\nnesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva\n\n17\n\na zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces...\n... Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu má všetky\nzákonom požadované náležitosti, uvedené v § 393 C.s.p. Odvolací súd v dôvodoch svojho\nrozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové\ntvrdenia a právne argumenty účastníkov konania, zaujal stanovisko k odvolacím námietkam\na jasne a zreteľne vysvetlil, v čom považuje rozsudok sudu prvej inštancie za správny.\nOdôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak nedáva žiadny\npodklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R2/2016, ktorá sa týka len\ncelkom ojedinelých prípadov, keď rozhodnutie odvolacieho súdu buď vôbec neobsahuje\nodôvodnenie, alebo je rozporuplné a stručné tak, že z jeho obsahu nie je zrejmé, prečo\nodvolací súd rozhodol tak, ako rozhodol, čo zjavne nie je tento prípad. Preto dovolanie\nžalobcu v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.s.p. nie je prípustné...\n... Žalobca v dovolaní, ktorého prípustnosť vyvodzuje z ust. § 421 ods. 1 písm. a/\na písm. b/ C.s.p. konkretizoval tieto právne otázky:\na/ žalovaná banka ako účastník zmluvných vzťahov so žalobcom je povinná dbať\nna nielen svoje oprávnené záujmy, ale aj na záujmy klienta tak, ako jej to ukladá zákon\no bankách /§ 27 ods. 1 písm. c/ zák. č. 483/2001 Z. z./. V doplnení dovolania ju\npreformuloval takto: Možno za obchodné zvyklosti strán sporu /ustálenú obchodnú prax/\npovažovať model financovania obchodov žalobcu žalovaným, ktorý tu fungoval od uzavretia\núverovej zmluvy 1, 2 teda od 13.12.2004, aj pri akceptovaní finančných ukazovateľov\n/kovenantov/ žalobcu, resp. jeho holdingu? Ak áno a teda ide o obchodné zvyklosti strán\nsporu /ustálenú obchodnú prax/ medzi nimi, môže byť zásah zo strany žalovaného do týchto\nobchodných zvyklostí /praxe/ z dôvodov, ktoré doposiaľ bez ďalšieho akceptoval a tieto\nneboli do januára 2012 prekážkou financovania obchodov žalobcu, považovaný\nza protiprávny, šikanózny výkon práva?\nb/ banka je povinná vo vzťahu ku klientovi vynaložiť potrebnú odbornú starostlivosť.\nTá sa má prejaviť v jej konaní a správaní sa voči klientovi tak, že je v súlade so zásadami\npoctivého obchodného styku /§ 265 Obchod. Zák./,\n\n18\n\nc/ banka nemôže konať tak, že pri výkone svojich práv s cieľom minimalizovať svoje\nmožné riziká z obchodovania s klientom, ich bezvýhradne postaví nad práva klienta\na takýmto správaním /výkonom práv/ zneužije svoje právo a spôsobí klientovi škodu,\nd/ osoba zneužívajúca právo porušuje svoju povinnosť stanovenú Obchodným\nzákonníkom nekonať v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku /§ 757 Obchod.\nzák./ a za takto spôsobenú škodu mimozáväzkovo deliktuálne zodpovedá podľa § 373 a nasl.\nObchod. zák.\n... Za riadne vymedzenie právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu a v čom spočívala nesprávnosť jeho právneho posúdenia nemožno považovať otázky\nuvedené pod písm. a/ až d/, ktorými sú formulované povinnosti banky, stanovené zákonom\npri aplikácii, resp. pri výklade týchto ustanovení sa nevyskytol a nie nevyskytne aplikačný\nproblém. Navyše dovolací súd zdôrazňuje, že nebude uvedené povinnosti poskytovateľa\núverov vykladať iným spôsobom, ako sú jednoznačne stanovené zákonom. Dovolateľ použil\nv nastolených právnych otázkach znenie zákonných ustanovení, ktorými je súd viazaný\nabsolútne. Uvedené ustanovenia nie sú ani nejasné a ani nezrozumiteľné a o ich\njednoznačnosti niet pochýb.\nŽalobca v dovolaní síce formálne odôvodňuje nesprávnosť právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom, z obsahu dovolania je však zrejmé, že nesúhlasí s logickými úvahami\na skutkovými závermi, ako aj s vyhodnotením zistených skutkových okolnosti odvolacieho\nsúdu a súdu prvej inštancie. Napríklad, že neposúdili konanie žalovanej podľa predstáv\nžalobcu. Len samotné spochybňovanie skutkových zistení a vyhodnotenie dôkazov súdmi,\nako aj samotná polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu\nprvej inštancie významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/\na b/ C.s.p. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že vo vzťahu k posúdeniu\nkonania žalovanej, nie je dovolanie podložené prípustnými dovolacími dôvodmi.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcu podľa ust. § 447\npísm. f/ C.s.p. nakoľko nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi...“\n36. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\n\n19\n\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,\nže ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n37. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP a o neodôvodnení dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1\npísm. a) a b) CSP je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom\na presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom\nuviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.\n38. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a vysloveného právneho\nnázoru, podľa ktorého dovolanie nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, resp. dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom\nuvedeným v § 432 CSP, nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok\ndovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení\nsťažovateľkou označených práv.\n39. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nV.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\n40. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1\nústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,\nže zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna\n\n20\n\nmožnosť jeho porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie.\n41. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nvzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto celkom\nprirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20\nods. 1 ústavy.\n42. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky\naj v tejto časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nrozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi\nústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. októbra 2019\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dobré mravy (boni mores)", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "úver", "zodpovednosť-za škodu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "náhrada škody (ujma)", "zmluva-zmluva o úvere"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:32025543-d120-4cc2-ba3c-71563881c1fe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.81.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/99 z 8. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-08", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.81.1999.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "924737a6-d2c4-4c6b-a8b9-37d8d8bd4b34:aa5c3d56-c78e-4d60-b5ea-98b45b33d289", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7212216928.1", "spisova_znacka": "5Obdo/20/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/20/2019 z 17. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7212216928.1"}, {"guid": "aed574ae-695f-4431-ac9a-489c55e78d5a:4404ed9f-9f58-470e-b838-9fda689f3026", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7212216928.4", "spisova_znacka": "2Cob/91/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/91/2018 z 27. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-09-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7212216928.4"}, {"guid": "bfb6fb02-caff-461d-8f59-11bb60a23d88:f1d8de73-b216-48c0-acfc-53f6376331dc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7212205627.1", "spisova_znacka": "4Cob/76/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/76/2012 z 28. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-06-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7212205627.1"}, {"guid": "68d956d5-7e8b-490e-bb31-4b1a6930cacc:3c338330-63c6-4ce7-a0a1-79547b21aa92", "ecli": null, "spisova_znacka": "35Cb/30/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 35Cb/30/2012 z 8. 4. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2014-04-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/68d956d5-7e8b-490e-bb31-4b1a6930cacc:3c338330-63c6-4ce7-a0a1-79547b21aa92"}, {"guid": "6d23f0f9-969f-4248-a04e-85fa2186a7d1:542a0032-45e4-4c99-a5c6-bb10039c6ffc", "ecli": null, "spisova_znacka": "33Cb/83/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 33Cb/83/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Okresný súd Pezinok", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6d23f0f9-969f-4248-a04e-85fa2186a7d1:542a0032-45e4-4c99-a5c6-bb10039c6ffc"}], "citovane_v": []}