{"guid": "ussr:74af5e8b-1aed-431c-8a93-8e0edc749670", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.264.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 264/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/2019 z 2. 10. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. októbra 2019, sp. zn. II. ÚS 264/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.264.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2019-10-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/74af5e8b-1aed-431c-8a93-8e0edc749670", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.264.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.264.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.264.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 264/2019-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša\nSzigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja\nBela v Banskej Bystrici, IČO 30 232 295, Národná 12, Banská Bystrica, zastúpenej\nspoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská\nBystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 202/2016 a jeho uznesením z 25. januára 2017, ako aj\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 Sžfk 34/2017 a jeho uznesením z 28. marca 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, IČO 30 232 295,\nNárodná 12, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 6 S 202/2016 a jeho uznesením z 25. januára 2017, ako aj postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 Sžfk 34/2017 a jeho uznesením z 28. marca 2019. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná\nna poštovú prepravu 12. júla 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 6 S 202/2016-81\nz 25. januára 2017 bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie správy o zistenej nezrovnalosti\nč. N21601151/S01 z 13. júla 2016 (ďalej len „správa“) a žiadosti o vrátenie finančných\nprostriedkov č. 26250120060/Z03 z 13. júla 2016 (ďalej len „žiadosť“) odmietnutá ako\nneprípustná s tým, že správa a žiadosť nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom\nsúdnictve, pretože nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov\nkontrolovaného subjektu.\n3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 34/2017 z 28. marca 2019 bola kasačná\nsťažnosť podaná sťažovateľkou zamietnutá. Najvyšší súd sa stotožnil s uznesením krajského\nsúdu s tým, že ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti\nna základe zistených (iba tvrdených) skutočností.\n4. Sťažovateľka je tej mienky, že obe uznesenia všeobecných súdov sú nezákonné\na znamenajú porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.\n5. Sťažovateľka sa v konaní vedenom všeobecnými súdmi domáhala, aby v rámci\nsprávneho súdnictva sa preskúmala zákonnosť správy, ako aj žiadosti, pričom podľa jej\nnázoru tak správu, ako aj žiadosť možno považovať za rozhodnutia preskúmateľné v rámci\nsprávneho súdnictva. Poukazuje pritom na rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012\nzo 4. júla 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011\na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016.\n\n2\n\n6. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014 vyplýva, že\nrozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom\nkonaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom\nchránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.\nSpráva, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv\na záujmov žalobcu, jej dôsledkom je vrátenie poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej\nnezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade, ak žalobca k vráteniu finančných\nprostriedkov nepristúpi.\n7. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 možno\nsprávu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho\norgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom\nsprávny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii\noznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia\na listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako\nprávnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho\nporiadku.\n8. Na základe uvedeného má podľa názoru sťažovateľky správa charakter\nrozhodnutia, ktoré je vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt\nsprávneho orgánu. Napriek tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym\npredpisom, je na mieste primerané použitie § 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku.\n9. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016\n„Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa o zistenej nezrovnalosti opísaná\nvyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Túto otázku presvedčivo\nvyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne\nstotožňuje.“.\n\n3\n\n10. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014 vyplýva,\nže vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii, keď\nprávny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný), by bolo\nústavne nesúladným postupom.\n11. Odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v danej\nprávnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami, na ktoré sťažovateľka už poukázala, došlo\nk porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej\nistoty a k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n12. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru\nsťažovateľky aj zákonom ustanovenú povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty\nrozhodovania, a to tým, že danú vec mal postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu (§ 22\na § 466 Správneho súdneho poriadku). Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň\nporušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej\nvety ústavy.\n13. Keďže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 34/2017 z 28. marca 2019 bolo\nsťažovateľke doručené 23. mája 2019, ústavnú sťažnosť treba považovať za podanú\nv zákonnej dvojmesačnej lehote.\n14. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k. 6S/202/2016-81,\na Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 8Sžfk/34/2017, bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa\npodľa č. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nÚstavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k.\n6S/202/2016-81, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn.\n\n4\n\n8Sžfk/34/2017, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave\nna ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.\nNajvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa..., do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“\nII.\n15. Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 202/2016-81 z 25. januára 2017 vyplýva, že\nním bola odmietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanej 1 ‒ Ministerstvu školstva, vedy,\nvýskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a žalovanej 2 ‒\nVýskumnej agentúre (ďalej len „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry\n– správy a žiadosti.\nPodľa konštatovania krajského súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že\n31. októbra 2012 bola uzatvorená zmluva o nenávratnom finančnom príspevku medzi\nministerstvom, zastúpeným agentúrou, a sťažovateľkou na projekt s názvom „Modernizácia\nvnútorného vybavenia a rekonštrukcia objektov za účelom zlepšenia vzdelávacieho procesu\nna UMB v Banskej Bystrici“. Sťažovateľka ako verejný obstarávateľ vyhlásila verejné\nobstarávanie na predmet zákazky „Informačné a komunikačné technológie UMB vrátane\npodpory infraštruktúry, výskumu a vývoja na UMB v Banskej Bystrici“. Dňa 19. júla 2016\nboli sťažovateľke doručené správa, ako aj žiadosť, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu\nv zmysle podanej žaloby.\nPodľa názoru krajského súdu administratívnu kontrolu postupu zadávania zákazky\nna poskytnutie služby po uzavretí zmluvy na predmet zákazky nemožno považovať\nza rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledné materiály z vykonanej kontroly\nza rozhodnutia vydané v takomto konaní, pretože kontrolou sa len zisťuje súlad postupu\nkontrolovaného s ustanoveniami zákona. Výsledné materiály z vykonanej kontroly a postup\npri ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva\npostupom podľa Správneho súdneho poriadku, keďže nie sú rozhodnutím správneho orgánu\nv zmysle Správneho súdneho poriadku. Kontrola postupu zadávania zákazky predstavuje\njednu z dohľadových kompetencií ministerstva a agentúry. Krajský súd v súlade s právnym\nnázorom vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2012 z 29. novembra\n2012, ako aj sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016 dospel k názoru, že správa a žiadosť ako\n5\n\ntaké nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože nepredstavujú zásah\ndo práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Správu o výsledku\nkontroly je možné považovať len za akýsi výstup kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť\nprávneho postavenia sťažovateľky a spôsobiť jej ujmu na jej právach. Preto súdnemu\nprieskumu v rámci správneho súdnictva nepodlieha. Je nesporné, že v správe absentuje\nprávne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo\nk finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu, sama osebe ešte nezakladá povinnosť\nsťažovateľky vrátiť finančné prostriedky. Správou, ale ani žiadosťou nebola sťažovateľka\nzaviazaná na vrátenie finančných prostriedkov, ide len o písomnosť s informatívnym\ncharakterom. Okrem toho z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že ku dňu podania\nžaloby nedošlo ešte k vydaniu právoplatného správneho rozhodnutia o vrátení finančných\nprostriedkov. Správou boli sťažovateľke oznámené zistené nezrovnalosti v priebehu\nkontroly, a preto ju možno považovať za podkladové rozhodnutie, majúce predbežnú\npovahu vzhľadom na zákonný postup vyplývajúci z § 27a zákona č. 528/2008 Z. z.\no pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“). Keďže sa zistilo porušenie pravidiel\na postupov verejného obstarávania, bola sťažovateľka vyzvaná na vrátenie časti\nposkytnutého príspevku na predmet zákazky. Nejde o žiadne rozhodnutie vydané v rámci\nvýkonu pôsobnosti správneho orgánu v oblasti verejnej správy, ktoré by bolo možné\npodrobiť súdnemu prieskumu.\n16. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 34/2017 z 28. marca 2019 vyplýva,\nže ním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského\nsúdu č. k. 6 S 202/2016-81 z 25. januára 2017.\nPodľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na § 464 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola\naspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej\nkasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho\nrozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu\nstotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať. Po podrobnom\npreštudovaní súdneho spisu a pripojených administratívnych spisov bolo zistené, že\n\n6\n\nrozhodovanie o kasačnej sťažnosti je vecou obdobnou, ktorá bola predmetom konania už\nvo veciach sp. zn. 4 Sžfk 51/2017, sp. zn. 1 Sžfk 48/2017, sp. zn. 6 Sžfk 46/2017, sp. zn.\n3 Sžfk 25/2017 a sp. zn. 4 Sžfk 36/2017. V uvedených veciach bol sťažovateľom rovnaký\nsubjekt – sťažovateľka, preto najvyšší súd len poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia,\ns ktorými sa plne stotožňuje a konštatuje, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá\nvyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd jej žalobu odmietol. Napokon treba\nkonštatovať, že v danej veci ide o konanie podľa druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.,\nkeďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne vrátenie poskytnutých finančných\nprostriedkov s poukazom na porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí nenávratného\nfinančného príspevku, čo malo byť zistené opätovnou administratívnou kontrolou.\nZ ustanovenia § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z. jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia\nvydané v konaní podľa druhej časti nie sú preskúmateľné súdom. Treba poukázať aj\nna závery rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na súdov Slovenskej republiky pod č. 57/2018, podľa ktorých v prípade, že orgán verejnej\nsprávy vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov\nposkytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z., nemohol orgán verejnej správy zároveň\nuplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, keďže tu absentuje donucovacia zložka výkonu\nverejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)\npovinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.\nIII.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n\n7\n\n19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n20. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 202/2016 a jeho uzneseniu z 25. januára 2017, nie je daná\nprávomoc ústavného súdu.\n21. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane zákonných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie.\n22. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 S 202/2016 z 25. januára 2017 bola\nprípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu\noznačeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd ako kasačný\nsúd. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba k tomu\npoznamenať, že sťažovateľka možnosť podania kasačnej sťažnosti ako opravného\nprostriedku aj využila.\n23. Odlišná je situácia vo vzťahu ku zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať\nza zjavne neopodstatnenú.\n\n8\n\n24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n26. Sťažovateľka je presvedčená, že správa, ako aj žiadosť spadajú pod pojem\nrozhodnutia, keďže ich obsah má voči sťažovateľke ako adresátovi autoritatívny vzťah\na správny orgán tu vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie teda iba v pozícii\noznamovateľa. S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011\nz 25. augusta 2011 zdôrazňuje, že za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba\npovažovať aj povolenia a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom\nverejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov. Keďže sa správne súdy\nv prípade sťažovateľky uvedeným už judikovaným právnym názorom najvyššieho súdu\n9\n\n(ale aj ďalšími) neriadili, došlo tým aj k zásahu do princípu právnej istoty ako súčasti\nprávneho štátu, ale porušené bolo aj základné právo na zákonného sudcu, pretože vzhľadom\nna nejednotnosť rozhodovacej praxe mala byť vec postúpená na rozhodnutie veľkému\nsenátu, ktorý by rozhodovaciu prax autoritatívnym spôsobom usmernil.\n27. Podľa názoru ústavného súdu právny názor vyslovený najvyšším súdom je možné\npovažovať za dostatočne zargumentovaný a presvedčivý. Nejaví známky arbitrárnosti či\nzjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka zastáva v uvedených\nsúvislostiach odlišný právny názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jej označených práv\npodľa ústavy a dohovoru.\n28. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zdôrazniť, že správa, ako aj žiadosť sú\nsvojou povahou určitými listinnými dôkazmi, ktoré v konečnom dôsledku z hľadiska\nministerstva a agentúry, ako aj právneho názoru, ktorý zastávajú, smerujú k vydaniu\nrozhodnutia v rámci správneho konania, ktorého obsahom by malo byť záväzné posúdenie\notázky, či sťažovateľka má alebo nemá poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. Treba\nk tomu poznamenať, že takéto správne konanie podľa údajov, ktoré má ústavný súd\nk dispozícii, ešte pravdepodobne neprebieha (resp. prinajmenej neprebiehalo v čase podania\nžaloby).\n29. S použitím určitej miery analógie možno poukázať na to, že ani v takých\nsporových konaniach, v ktorých o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb\nrozhodujú súdy (nie teda orgány verejnej správy, ktoré majú v právomoci rozhodovať nielen\no právach a povinnostiach iných subjektov, ale aj o svojich vlastných právach\na povinnostiach), produkovanie určitého dôkazu zo strany subjektu (resp. v prospech\nsubjektu), ktorý si uplatňuje sporný nárok, neznamená, že by už bolo vo veci rozhodnuté,\na to ani v prípade, že ide o taký dôkaz, ktorý by pri konečnom hodnotení mohol mať\nza následok, že žalobe bude vyhovené.\n30. Ako to bolo už naznačené, určitou osobitosťou správneho konania je, že správne\norgány sú oprávnené a povinné záväzným spôsobom rozhodovať aj o svojich vlastných\nnárokoch. Sú teda akýmisi sudcami nielen vo vzájomných sporoch tretích subjektov, ale aj\n\n10\n\nv prípadoch záväzného posudzovania svojich vlastných nárokov. V uvedenom zmysle teda\n„súdia“ aj samých seba (práve aj táto skutočnosť opodstatňuje existenciu správneho\nsúdnictva, ktoré je v poslednej inštancii oprávnené správnosť meritórnych záverov orgánov\nverejnej správy preskúmať). V týchto prípadoch správne orgány môžu vystupovať preto\njednak ako oprávnené subjekty, ktoré si uplatňujú svoje verejnoprávne nároky\n(v počiatočnej fáze pred začatím správneho konania), ale tiež ako vrchnostenské orgány\noprávnené rozhodnúť, či ich vlastný verejnoprávny nárok, ktorý si voči povinnému subjektu\nuplatnili, je alebo nie je dôvodný a v kladnom prípade záväzným a vykonateľným\nrozhodnutím povinný subjekt na plnenie zaviazať (v nasledovnej fáze po začatí správneho\nkonania).\n31. Možno zhrnúť, že niet dôvodu považovať konštatovanie zistenia nezrovnalostí\n(správu), ale ani požiadavku na vrátenie finančných prostriedkov (žiadosť) za rozhodnutia,\nale skôr za jeden z podkladov (dôkazov) pre budúce rozhodnutie. Z tvrdení sťažovateľky,\nale ani z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu nevyplýva, že by v rámci správy,\nresp. žiadosti bola sťažovateľke autoritatívnym spôsobom uložená určitá povinnosť, resp.\nuložené určité povinnosti. Uloženie povinnosti (niečo dať, urobiť, strpieť, zdržať sa, teda\ndare, facere, pati, omittere) by bolo nepochybne potrebné považovať už za rozhodnutie,\nk čomu však v danom prípade nedošlo.\n32. Treba uviesť, že v rámci predpokladateľného budúceho (prípadne možno\nmedzičasom už aj prebiehajúceho) správneho konania, týkajúceho sa povinnosti\nsťažovateľky vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, bude mať sťažovateľka možnosť\nbrániť sa vydaniu prípadného rozhodnutia v jej neprospech aj s poukazom na ňou tvrdené\npochybenia týkajúce sa správy a žiadosti. Inými slovami, právny názor najvyššieho súdu,\nktorý správu a žiadosť nepovažuje za rozhodnutia, nijako neznamená, že by bola\nsťažovateľka v konečnom dôsledku zbavená základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to\nv súvislosti so správou a so žiadosťou. Prípadné nezákonnosti v daných súvislostiach bude\nmôcť totiž sťažovateľka uplatňovať nielen v samotnom správnom konaní, ale aj v rámci\nsprávneho súdnictva.\n\n11\n\n33. Napokon je potrebné vysporiadať sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa\nporušenia princípu právnej istoty, ako aj základného práva na zákonného sudcu, to všetko\nv súvislosti s tým, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky súdnej\npreskúmateľnosti správy a žiadosti nie je jednotná.\n34. Ako to vyplýva z rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje,\nale rovnako aj z tých, ktorých sa dovoláva najvyšší súd, naozaj možno konštatovať, že\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky, či listiny obdobné ako správa\na žiadosť možno považovať za rozhodnutia podliehajúce prieskumu v rámci správneho\nsúdnictva, prešla výraznými zmenami. Osobitne markantne a kontrastne sa to prejavuje\nv uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 (na ktoré\npoukazuje sťažovateľka) a sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017 (na ktoré poukazuje\nnajvyšší súd a ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov\nSlovenskej republiky pod č. 57/2018).\n35. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011\nprotokol o výsledku kontroly a zápisnicu o prerokovaní protokolu treba považovať\nza rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Za spôsobilý predmet\nsúdneho prieskumu sa podľa ustálenej praxe už niekoľko rokov považujú aj povolenia alebo\naj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako\nprávnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho\nporiadku. V rámci kontroly prichádza do úvahy preveriť opodstatnenosť námietok\nku kontrolným zisteniam, opodstatnené námietky zohľadniť a neopodstatnenosť námietok\npísomne zdôvodniť. Možno uložiť aj povinnosť zistené nedostatky odstrániť. Protokol\no kontrole a zápisnicu o prerokovaní tohto protokolu treba bez ohľadu na ich formu\npovažovať za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah\nk jeho adresátom, a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej\nmoci, nie iba v pozícii oznamovateľa.\n36. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 57/2015 zo 14. februára 2017\n(uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky v čiastke\n6/2018 pod č. 57/2018) v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme\n\n12\n\nvýzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z.,\nnemohol správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože tu\nabsentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné\nplnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)\nskutočností.\n37. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku najvyšší súd koná\na rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu\na šiestich sudcov, ak senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu\nnázoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.\n38. Podľa § 22 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku najvyšší súd koná\na rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu\na šiestich sudcov, ak senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní opätovne\nk právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej\nprávnej otázke, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.\n39. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nepochybné, že pri posudzovaní\nrozhodujúcej právnej otázky vychádzal zo skoršieho publikovaného precedentného\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 57/2015 zo 14. februára 2017. Keďže so závermi\ntohto uznesenia plne súhlasil, rozhodujúcu právnu otázku posúdil obdobne. Znamená to\nvo svojich dôsledkoch, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný dôvod postúpiť\nvec na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle ustanovenia § 22 Správneho súdneho\nporiadku. Zároveň tým možno zo strany najvyššieho súdu považovať za dostatočne\nvysvetlené, prečo rozhodujúcu právnu otázku neposúdil podľa intencií sťažovateľky, resp.\npodľa skoršej judikatúry najvyššieho súdu. Vo svetle publikovaného judikátu nebolo možné\npovažovať právny názor najvyššieho súdu za nepredvídateľný či prekvapujúci, teda za taký,\nktorý by znamenal nepredvídateľnosť súdneho rozhodovania a porušenie princípu právnej\nistoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\n13\n\n40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. októbra 2019\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "rozhodnutie-správne rozhodnutie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:86cf917d-478b-4a62-86b5-d40e9937f06f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.138.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 138/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 138/2020 z 16. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.138.2020.1"}, {"guid": "ussr:b368585b-d7ec-4ca8-9074-f1cf847369ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.139.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 139/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.139.2019.1"}]}